Niekoľko postrehov k návrhu stanoviska Súdnej rady SR k uzneseniu generálneho prokurátora

 

JUDr. Ju­raj So­po­li­ga, člen Súd­nej ra­dy SR zvo­le­ný sud­ca­mi (2002 – 2012), čest­ný pre­zi­dent Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska

Nie­koľ­ko pos­tre­hov k návr­hu sta­no­vis­ka Súd­nej ra­dy SR k uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom

sp.zn. IV/3Pz 22/2021/1000 zo dňa 31.8.2021

V návr­hu sta­no­vis­ka sa vy­tý­ka­jú údaj­né po­chy­be­nia uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia (spor­né roz­hod­nu­tie), v dôs­led­ku čo­ho zá­ve­rom sa má ape­lo­vať na ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, aby je­ho pos­tu­py a roz­hod­nu­tia žiad­nym spô­so­bom ne­za­sa­ho­va­li do le­gi­ti­mi­ty všeo­bec­ných (tres­tných) sú­dov SR.

Ar­gu­men­tá­cia návr­hu (bo­dy 1. – 11.) má via­ce­ré ne­dos­tat­ky pre vý­raz­né zna­ky ob­chá­dzania zá­väz­ných práv­nych ná­zo­rov ús­tav­né­ho sú­du.

V práv­nom štá­te pla­tí prin­cíp, že ne­reš­pek­to­va­nie kľú­čo­vých čas­tí od­ôvod­ne­nia do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du preu­ka­zu­je pr­vky svoj­vô­le v čin­nos­ti or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, čo preu­ka­zu­je ne­sú­lad s čl. 1. ods. 1 ús­ta­vy, t.j. roz­por s ús­ta­vou (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015).

Pri rie­še­ní otáz­ky vzťa­hov me­dzi štát­ny­mi or­gán­mi, kto­rý zá­väz­ne up­ra­vu­je čl. 2. ods. 2 ús­ta­vy (ús­tav­ný prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci) pla­tí,  že žia­den or­gán štá­tu nie je op­ráv­ne­ný sa­mos­tat­ne a pod­ľa vlas­tnej úva­hy roz­hod­núť, ke­dy a za akých pod­mie­nok ne­bu­de ko­nať v roz­sa­hu zá­ko­na a zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným spô­so­bom.

Kaž­dý or­gán štá­tu má to­tiž buď ús­ta­vou ale­bo zá­ko­nom ur­če­ný roz­sah prá­vo­mo­cí, kto­rý ne­mô­že prek­ro­čiť, tak­že mô­že ko­nať len to, čo mu ús­ta­va a zá­kon do­vo­ľu­je. Vý­nim­ka z toh­to pra­vid­la neexis­tu­je ani v prí­pa­de, keď sa štát­ny or­gán dom­nie­va, že iný or­gán ko­nal ale­bo roz­ho­do­val spô­so­bom, kto­rý nie je v sú­la­de s ús­ta­vou, tak­že ani prí­pad­né pro­ces­né op­ráv­ne­nie k po­da­niu návr­hu na ús­tav­ný súd ne­má žia­den vplyv a do­pad na zá­kon­ný roz­sah prá­vo­mo­cí or­gá­nov štá­tu. Inak po­ve­da­né, prá­vo­moc or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci je vy­me­dze­ná ús­ta­vou a zá­ko­nom, nie že­la­ním osôb, kto­ré ju v me­ne or­gá­nov vy­ko­ná­va­jú. Nah­ra­de­nie ús­ta­vou ale­bo zá­ko­nom us­ta­no­ve­né­ho pos­tu­pu vlas­tnou úva­hou štát­ne­ho or­gá­nu od­po­ru­je ús­tav­nej úp­ra­ve čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy a je svoj­vô­ľou štát­ne­ho or­gá­nu (napr. I.ÚS 3/98, PL.ÚS 29/95, III.ÚS 571/2014).

Zá­ro­veň pla­tí, že ob­sa­hu­je ús­tav­né pra­vid­lo, že kaž­dý or­gán ve­rej­nej mo­ci sám (auto­nóm­ne) ur­ču­je nie­len to, aký druh práv­nej úp­ra­vy pou­ži­je pri roz­ho­do­va­ní, ale aj to, akým spô­so­bom prik­ro­čí k je­ho vý­kla­du v sú­la­de s prin­cíp­mi práv­ne­ho štá­tu a po­kiaľ sa nep­reu­ká­že (ne­vys­lo­ví) proti­ús­tav­nosť roz­hod­nu­tia or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, pla­tí pre­zum­pcia dodr­žia­va­nia ús­ta­vy tým­to or­gá­nom (II.ÚS 171/05, II.ÚS 143/02, III.ÚS 89/02).

Z ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že pro­ku­ra­tú­ra v na­šom ús­tav­nom sys­té­me je kon­ci­po­va­ná ako sa­mos­tat­ný (su­ve­rén­ny, zvr­cho­va­ný) ús­tav­ný or­gán, kto­ré­ho fun­kcia spo­čí­va v ochra­ne práv a zá­ko­nom chrá­ne­ných zá­uj­mov fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb a štá­tu (ne­zas­tu­pi­teľ­ná fun­kcia v sys­té­me štát­nych or­gá­nov) a kto­rý nie je sú­čas­ťou vý­kon­nej, zá­ko­no­dar­nej ani súd­nej mo­ci. Mu­sí byť pre­to reál­ne za­bez­pe­če­né ús­ta­vou vy­me­dze­né nes­tran­né (neut­rál­ne) pos­ta­ve­nie pro­ku­ra­tú­ry a ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­ré je ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom jej riad­ne­ho pô­so­be­nia. Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor je vr­chol­ným pred­sta­vi­te­ľom pro­ku­ra­tú­ry (ús­tav­ný či­ni­teľ – čl. 150 ús­ta­vy), kto­rý má v pl­nej kom­pe­ten­cii za­sa­ho­vať do čin­nos­ti pro­ku­ra­tú­ry ako ta­kej (napr. PL.ÚS 17/96, PL.ÚS 4/2012, PL.ÚS 10/05).

Pod­ľa čl. 149 ús­ta­vy (ús­tav­né kom­pe­ten­cie pro­ku­ra­tú­ry) po­jem „chrá­ni prá­va a zá­ko­nom chrá­ne­né zá­uj­my“ ob­sa­hu­je pr­vok nad­ra­de­nos­ti vo­či chrá­ne­ným sub­jek­tom a op­ráv­ne­nie do­zo­ru je v sú­la­de s ús­tav­nou kom­pe­ten­ciou pro­ku­ra­tú­ry (do­zo­ro­vé pros­tried­ky sú v sú­la­de s ús­ta­vou).

Po­jem „do­zor“ tre­ba chá­pať aj ako čin­nosť pro­ku­ra­tú­ry s na­ria­ďo­va­cou ale­bo pri­ka­zo­va­cou prá­vo­mo­cou, čo je da­né vý­luč­ne v tres­tnej ob­las­ti, kde do­zor pro­ku­rá­to­ra s pr­vkom nad­ra­de­nos­ti umož­ňu­je pria­mo Trest­ný po­ria­dok(napr. II.ÚS 360/2014, I.ÚS 40/01, II.ÚS 168/03, III.ÚS 133/06).

Kri­ti­zo­va­ným uz­ne­se­ním ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra (v za­stú­pe­ní je­ho ná­mes­tní­kom) bo­lo pos­tu­pom pod­ľa § 363 Tr. por. zru­še­né uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa NA­KA o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pro­ti ob­ča­no­vi.

Pred­met­né roz­hod­nu­tie spĺňa všet­ky kri­té­riá o reali­zá­cii zá­kon­nej pô­sob­nos­ti pro­ku­ra­tú­ry v tres­tnej ob­las­ti vy­ko­na­ním do­zo­ru nad za­cho­va­ním zá­kon­nos­ti čin­nos­ťou vy­šet­ro­va­te­ľa po­li­caj­né­ho zbo­ru pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní (§ 4 zák. č. 153/2001 Z.z. o pro­ku­ra­tú­re), čo je nes­po­chyb­ni­teľ­ne v sú­la­de s ús­tav­nou kom­pe­ten­ciou pro­ku­ra­tú­ry pod­ľa čl. 149 ús­ta­vy.

Sú­čas­ne v zmys­le kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ako jej vr­chol­ný pred­sta­vi­teľ reali­zo­val svo­ju ús­tav­nú kom­pe­ten­ciu za­sa­ho­vať do čin­nos­ti pro­ku­ra­tú­ry ako ta­kej.

Pri reali­zá­cii do­zo­ru v zmys­le § 4 cit. zák., ne­do­chá­dza k zá­sa­hu do roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov všeo­bec­né­ho súd­nic­tva, keď­že vý­ro­kom toh­to uz­ne­se­nia sa ne­za­sa­hu­je do vý­ro­kov Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, kto­ré sa tý­ka roz­ho­do­va­nia o väz­be.

Zo žiad­nej práv­nej úp­ra­vy (ús­ta­va, zá­kon) ne­vyp­lý­va, že práv­ne ná­zo­ry naj­vyš­šie­ho sú­du uve­de­né v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia o väz­be sú práv­ne zá­väz­né pre roz­ho­do­va­nie pro­ku­ra­tú­ry pri reali­zá­cii jej ús­tav­nej pô­sob­nos­ti o vý­ko­ne do­zo­ru v tres­tnom ko­na­ní.

Ten­to ná­zor od­ní­ma (po­pie­ra, ob­me­dzu­je) reali­zá­ciu uve­de­né­ho ús­tav­né­ho op­ráv­ne­nia pro­ku­ra­tú­ry v tres­tnej ob­las­ti.

Pre­zen­to­va­ný ná­zor v návr­hu sta­no­vis­ka má vý­raz­né pr­vky úče­lo­vos­ti (nie účel­nos­ti) sme­ru­jú­ce k po­li­ti­zá­cii čin­nos­ti súd­nej ra­dy, pod­po­ro­va­ním sú­čas­nej vý­raz­nej sna­hy čas­ti vlád­nej koa­lí­cie (po­li­tic­kej mo­ci) ob­me­dziť auto­nóm­ne reali­zo­va­nie ús­tav­nej kom­pe­ten­cie ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom aj pre­zen­to­va­ným nát­la­kom na je­ho zotr­va­nie v tej­to ús­tav­nej fun­kcii.

Vy­chá­dza­júc z uve­de­ných zá­väz­ných práv­nych ná­zo­rov ús­tav­né­ho sú­du je pot­reb­né kon­šta­to­vať, že navr­ho­va­ný pos­tup, aby súd­na ra­da za­uja­la sta­no­vis­ko k pred­met­né­mu kon­krét­ne­mu uz­ne­se­niu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, spĺňa ús­tav­né kri­té­riá o ne­reš­pek­to­va­ní čl. 2 ods. 2 (prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci), t.j. o svoj­voľ­nom ko­na­ní.

Pô­sob­nosť súd­nej ra­dy je vy­me­dze­ná ús­tav­nou a zá­kon­nou úp­ra­vou (čl. 141a ús­ta­vy, zá­kon č. 185/2002 Z.z. o Súd­nej ra­de SR).

Žiad­ne us­ta­no­ve­nie tých­to pred­pi­sov ne­do­vo­ľu­je súd­nej ra­de akým­koľ­vek spô­so­bom za­sa­ho­vať do ús­ta­vou vy­me­dze­né­ho nes­tran­né­ho pos­ta­ve­nia sa­mos­tat­né­ho (zvr­cho­va­né­ho) ús­tav­né­ho or­gá­nu pro­ku­ra­tú­ry pri reali­zá­cii jej zá­kon­né­ho op­ráv­ne­nia (kto­ré je v sú­la­de s ús­ta­vou) na vy­ko­na­nie do­zo­ru s nad­ra­de­ným pos­ta­ve­ním k or­gá­nom po­li­caj­né­ho zbo­ru v príp­rav­nom ko­na­ní.

Schvá­le­nie aké­ho­koľ­vek ne­ga­tív­ne­ho ale­bo po­zi­tív­ne­ho sta­no­vis­ka za uve­de­ných okol­nos­tí je ob­me­dzo­va­ním (zá­sa­hom) do vý­luč­nej fun­kcie pro­ku­ra­tú­ry ochra­ňo­vať aj prá­va fy­zic­kých osôb (ob­vi­ne­né oso­by).

Pre­sa­de­nie že­la­nia navr­ho­va­te­ľov sta­no­vis­ka súd­nej ra­dy nah­ra­diť ús­ta­vou i zá­ko­nom up­ra­ve­né kom­pe­ten­cie súd­nej ra­dy vlas­tnou úva­hou o tvr­de­nom ne­go­va­ní práv­ne zá­väz­ných ná­zo­rov sú­du pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, by spĺňa­lo kri­té­riá o svoj­voľ­nom ko­na­ní súd­nej ra­dy.

Nie je to­tiž prí­pus­tné pre­hlia­dať (ne­reš­pek­to­vať), že do prí­pad­né­ho roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du pla­tí pre­zum­pcia ús­tav­nos­ti roz­hod­nu­tia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra. Kon­šta­to­va­nie, že spor­né roz­hod­nu­tie bo­lo vy­da­né v roz­po­re s čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy je neak­cep­to­va­ním vý­luč­nej ús­tav­nej kom­pe­ten­cie ús­tav­né­ho sú­du (je­di­ný ochran­ca ús­tav­nos­ti – čl. 124 ús­ta­vy) na pri­ja­tie uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia.

Zá­ro­veň pla­tí, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor dodr­žal ús­tav­né pra­vid­lo auto­nóm­ne (sa­mos­tat­ne) ur­čiť, akým spô­so­bom prik­ro­čí k vý­kla­du  § 363 Tr. por. Dom­nien­ka súd­nej ra­dy, že nie je do­vo­le­ný vý­klad § 363 Tr. por. ako ho ap­li­ko­val ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, nie je vý­nim­kou z pra­vid­la o nep­rí­pus­tnos­ti prek­ro­čiť me­dze pô­sob­nos­ti súd­nej ra­dy a sú­čas­ne ne­má ani do­pad na zá­kon­ný roz­sah prá­vo­mo­ci pro­ku­ra­tú­ry.

ZÁVER

Je mi­mo ús­tav­nej a zá­kon­nej pô­sob­nos­ti súd­nej ra­dy akým­koľ­vek spô­so­bom (po­zi­tív­ne ale­bo ne­ga­tív­ne) rea­go­vať na roz­hod­nu­tie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pri reali­zá­cii ús­ta­vou vy­me­dze­nej pô­sob­nos­ti pro­ku­ra­tú­ry pod­ľa čl. 149 ús­ta­vy za­bez­pe­čiť do­zor v tres­tnej ob­las­ti na­ria­ďo­va­cou (pri­ka­zo­va­cou) prá­vo­mo­cou k vy­šet­ro­va­cím or­gá­nom čin­ným v príp­rav­nom ko­na­ní.

Ap­li­ká­cia op­ráv­ne­nia pod­ľa § 363 Tr. por.  v sú­la­de s ús­tav­ným pra­vid­lom o je­ho prá­ve na auto­nóm­ny vý­klad zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia i pre­zum­pciu dodr­ža­nia ús­ta­vy spor­ným uz­ne­se­ním do ča­su prí­pad­né­ho vy­slo­ve­nia proti­ús­tav­nos­ti ús­tav­ným sú­dom nep­ri­púš­ťa­jú súd­nej ra­de, aby ko­men­to­va­la roz­ho­do­va­ciu čin­nosť pro­ku­ra­tú­ry.

Roz­hod­nu­tia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 363 Tr. por. o ne­zá­kon­nos­ti vzne­se­nia ob­vi­ne­nia vy­šet­ro­va­te­ľom po­li­caj­né­ho zbo­ru (nes­práv­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia) ne­ru­ší pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie sú­du o vä­zob­nom stí­ha­ní, kto­ré je za­is­ťo­va­cím in­šti­tú­tom (ne­roz­ho­du­je sa o vi­ne a tres­te).

Pri neexis­ten­cii zá­sa­hu do roz­ho­do­va­cej pô­sob­nos­ti tres­tné­ho súd­nic­tva spor­ným uz­ne­se­ním ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra vy­da­né­ho pri ap­li­ká­cii § 363 Tr. por. pos­tu­pom v zmys­le kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du, nie sú da­né práv­ne pod­mien­ky na za­bez­pe­če­nie  ochra­ny ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva Súd­nou ra­dou SR.

V Ko­ši­ciach dňa 16.9.2021

 

                                                                                          

 

Diskusia