Marcus Tullius Cicero

 

Mar­cus Tullius Ci­ce­ro (106 pred Kr.- 43 pred. Kr.) -

nep­re­ko­na­teľ­ný ideál rím­ske­ho reč­ní­ka, sláv­ny súd­ny ob­haj­ca a ochran­ca re­pub­li­ky.

 

Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko star­ší

 

Mar­cus Tullius Ci­ce­ro (ďa­lej aj "Ci­ce­ro") bol jed­nou z vý­znam­ných his­to­ric­kých  pos­táv ob­do­bia rím­skej re­pub­li­ky  me­dzi rok­mi 70 pred Kr. - 30 pred Kr. Bol reč­ní­kom, ad­vo­ká­tom, po­li­ti­kom, fi­lo­zo­fom, spi­so­va­te­ľom a ot­com la­tin­skej vzde­la­nos­ti a li­te­ra­tú­ry.

Ci­ce­ra cha­rak­te­ri­zo­va­la op­ti­mis­tic­ká ná­la­da, osl­ňu­jú­ca in­te­lek­tuál­nosť, oboz­ret­nosť, zmy­sel pris­pô­so­biť sa, av­šak aj vy­po­čí­ta­vosť a vá­ha­vosť v po­li­tic­kých otáz­kach.

Po­chá­dzal zo zá­mož­nej ro­di­ny jaz­dcov­ské­ho sta­vu. Ten­to stav sa za­me­ria­val na vý­kon ob­chod­nej čin­nos­ti. So­ciál­ny sta­tus jaz­dcov bol na­po­kon po­dob­ný se­ná­to­rom, zís­ka­li po­li­tic­ký vplyv a moh­li za­stá­vať vo­jen­ské pos­ty v ar­má­de.

Pod­ľa Plu­tar­cha, gréc­ke­ho his­to­ri­ka, priez­vis­ko Ci­ce­ro dos­tal od jed­né­ho z pred­kov, kto­rý mal hr­bol­ček na špič­ke no­sa pri­po­mí­na­júc cí­cer - iní po­va­žu­jú za viac prav­de­po­dob­né, že pred­ko­via Ci­ce­ra pros­pe­ro­va­li vďa­ka pes­to­va­niu a pre­da­ja cí­ce­ra.

Pred­met­né ob­do­bie ži­vo­ta Ci­ce­ra je cha­rak­te­ris­tic­ké aj tým, že v bo­ha­tých ro­di­nách bo­la súk­rom­ná vý­uč­ba gréč­ti­ny a la­tin­či­ny, čo bol pred­pok­lad ús­peš­nej ka­rié­ry.

Po vý­ko­ne vo­jen­skej služ­by Ci­ce­ro pok­ra­čo­val in­ten­zív­nym štú­diom prá­va, fi­lo­zo­fie a reč­níc­tva. Fas­ci­no­val ho gréc­ky reč­ník Dé­mos­the­nés (384 pred Kr. - 322 pred Kr.), naj­mä je­ho súd­ne a po­li­tic­ké re­či, ďa­lej A. Mo­lón, uči­teľ reč­níc­tva na os­tro­ve Ro­dos a D. Sý­ra, uči­teľ reč­níc­tva z Atén. V tej­to ob­las­ti štu­do­val aj via­ce­ré gréc­ke fi­lo­zo­fic­ké sme­ry.

Reč­níc­tvom sa za­čal za­obe­rať, aj autor­sky, už v dvad­sia­tych ro­koch. Hek­tic­ká do­ba je­ho ži­vot­né­ho ob­do­bia, sil­né vnú­tor­né a po­li­tic­ké bo­je (ob­čian­ske voj­ny, di­kta­tú­ry) bo­li je­di­neč­ným pries­to­rom reč­níc­kej čin­nos­ti a súd­nej ob­ha­jo­by na sú­de.

Ci­ce­ro za­čal pra­cov­ne súd­ny­mi ob­ha­jo­ba­mi na sú­de.  V ro­ku 76 pred Kr.  ús­peš­ným zvo­le­ním za kves­to­ra sa  za­ča­la je­ho ve­rej­ná (úrad­níc­ka) ka­rié­ra.   

Úrad­níc­ka(ve­rej­ná) ka­rié­ra

Reč­níc­ke schop­nos­ti a reč­níc­ke vý­ko­ny pred sú­dom, bez ro­do­vej pro­tek­cie, za­bez­pe­čo­va­li Ci­ce­ro­vi pos­tup me­dzi eli­tu a hlad­ké zvo­le­nie do vý­znam­ných úrad­ných fun­kcií rím­skej re­pub­li­ky.

Všet­ky úrad­né hod­nos­ti do­sia­hol v naj­niž­šom mož­nom ve­ku, aké plat­né pred­pi­sy do­vo­ľo­va­li(kves­tor,edil,pré­tor,kon­zul).

Kon­zu­li bo­li ve­li­teľ­mi vo­jen­ských síl a pred­se­da­li zhro­maž­de­niam se­ná­tu,zhro­maž­de­niam ob­ča­nov a uvá­dza­li do praxe ich roz­hod­nu­tia.

Ci­ce­ra zvo­li­li za kon­zu­la na rok 63 pred Kr. Bol pr­vý ne­pat­ri­cij, „ho­mo no­vus“, kto­ré­ho od Sullo­vých čias zvo­li­li za kon­zu­la. Po­čas vý­ko­nu fun­kcie sa po­die­lal na od­ha­le­ní pat­ri­cij­ské­ho kom­plo­tu, kto­rý je zná­my ako Ca­ti­li­no­vo spri­sa­ha­nie. 

O rím­skom reč­níc­tve

 Po­va­žo­val reč­níc­tvo za naj­ná­roč­nej­šie ume­nie. Pres­lá­ve­né sú je­ho teo­re­tic­ké spi­sy o reč­níc­tve a reč­ní­ko­vi, kto­ré po stá­ro­čiach sa sta­li kla­sic­ký­mi di­ela­mi o reč­níc­tve.V reč­níc­tve pla­ti­la me­tó­da vý­be­ru štý­lov reč­ne­nia a vy­tvo­re­nie to­ho naj­lep­šie­ho .Po kom­po­zič­nej strán­ke Ci­ce­ro sta­ros­tli­vo upria­mo­val po­zor­nosť na otáz­ky zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu, hod­no­te­nie dô­ka­zov, osob­ný pro­fil ob­ža­lo­va­né­ho, na vzťah ob­haj­cu-reč­ní­ka a pos­lu­chá­ča a na mož­nú mie­ru emo­cio­nál­ne­ho pô­so­be­nia.

V pred­met­nom ob­do­bí sa v Rí­me pra­co­va­lo s tro­ma druh­mi reč­níc­ke­ho slo­hu:

1.      Ázij­ský sloh - ( Ma­lá Ázia - Gréc­ke mes­tá). Sloh veľ­mi oz­dob­ný a všes­tran­ne vy­pra­co­va­ný. Za­chá­dzal do extré­mov, zvuč­né i má­lo ob­vyk­lé slo­vá. Pred­nes spre­vá­dza­ný ži­vou ges­ti­ku­lá­ciou.

2.      Rod­ský sloh - ( os­trov Ro­dos) - triez­vej­ší reč­níc­ky sloh, bez pa­te­tič­nos­ti a chlad­nej jed­no­du­chos­ti.

3.      Atic­ký sloh - ( ob­lasť Atén) - sloh nad­mier­nej jed­no­du­chos­ti a struč­nos­ti.

            Ci­ce­ro rád pou­ží­val pria­mu reč, reč­níc­ku otáz­ku, di­alóg, zvo­la­nie. Väč­ši­nou sa sús­tre­ďo­val na súd­ne re­či ob­haj­cu, čo zna­me­na­lo reč ob­ran­nej po­va­hy. Je­ho náu­ka o reč­níc­tve sa skla­da­la z pia­tich čas­tí:vy­hľa­dá­va­nie ma­té­rie,roz­trie­de­nie vy­hľa­da­nej ma­te­ré­tie,šty­lis­tic­ké spra­co­va­nie ma­té­rie,za­pa­mä­ta­nie si a cvi­če­nie pa­mä­ti a pos­tup pri pred­ne­se re­či.

 V reč­níc­kom slo­hu  pod­čiar­ko­val my­šlien­ku zro­zu­mi­teľ­nos­ti a jas­nos­ti. Pou­ží­val iba slo­vá správ­ne, pro­ti kto­rým niet op­ráv­ne­nej ná­miet­ky a slo­vá bež­né, ale pri­tom pril­ieha­vé a vý­stiž­né. Pod­ľa gréc­ke­ho vzo­ru  up­lat­ňo­val vo svo­jich re­čiach tie­to vý­ra­zo­vé for­my: krát­ka úseč­ná ve­ta, sú­ve­tie, zlo­že­né sú­ve­tie. Z poh­ľa­du ryt­mic­kej la­hod­nos­ti pred­ná­ša­nej re­či  od­po­rú­čal klásť zvý­še­nú po­zor­nosť na pos­led­né dve - tri sto­py my­šlien­ko­vé­ho cel­ku. Pos­lu­chá­čo­va po­zor­nosť os­tá­va ak­tív­na vždy na kon­ci po­ču­tých my­šlien­ko­vých cel­kov, kto­ré naj­viac za­znie­va­jú a do­zrie­va­jú v ušiach.

   Pred­nes mal byť pod­ľa pot­re­by po­koj­ný, vzru­še­ný i ener­gic­ký. Po­koj­ný oby­čaj­ne na mies­tach úvo­du a vý­kla­du pred­met­nej re­či, vzru­še­ný v zá­ve­re re­či a pri vy­jad­ro­va­ní chvá­ly a ener­gic­ký pri ar­gu­men­tá­cii a pri útoč­nej čas­ti. Pod­ľa to­ho sa ur­čo­va­la aj in­ten­zi­ta hla­su, ges­ti­ku­lá­cie a mi­mi­ky.

Ci­ce­ro­ve ve­rej­né re­či

 

Ci­ce­ro­ve ve­rej­né re­či sa roz­de­ľu­jú na súd­ne a po­li­tic­ké re­či. Za­cho­va­lo sa 58 re­čí, ďal­šie jes­tvu­jú v zlom­koch ale­bo sú zná­me iba z ti­tu­lov. Cen­ným pra­me­ňom je za­cho­va­nie asi 860 ci­ce­ro­vých lis­tov.

Re­su­mé z niek­to­rých súd­nych re­čí:

 

Reč „ Pro Quine­tio “ („Za Quine­tia“)

Súd­na reč naj­star­šie­ho dá­tu zo za­cho­va­ných re­čí. Iš­lo o vrá­te­nie dl­hu a ne­zá­kon­né za­ba­ve­nie ma­jet­ku. Ci­ce­ro pri ju­ris­tic­kom vý­kla­de sa za­me­ral na tri sku­toč­nos­ti: ža­lob­ca ne­mal dô­vod k za­ba­ve­niu ma­jet­ku, pré­to­rov ver­dikt ne­potvr­dzo­val, že ža­lob­ca mô­že byť vlas­tní­kom a na­ko­niec ar­gu­ment, že ža­lob­ca ne­mô­že byť vlas­tní­kom, keď­že ža­lo­va­ný pre dlh neušiel, aby sa vy­hol ve­ri­te­ľo­vi a ne­mal mož­nosť účas­ti na sú­de v pred­chá­dza­jú­cich ko­na­niach.

Slo­ho­vo sa súd­na reč za­ra­ďu­je do ázij­ské­ho slo­hu.  Pos­tu­po­val od vý­kla­du spor­nej otáz­ky, k roz­bo­ru vy­tý­če­ných čas­tí, potvr­de­nia ar­gu­men­tá­cie a nás­led­né­mu zá­ve­ru /návr­hu pe­ti­tu /.

 

Reč „ Pro Sexto Ros­cio Ame­ri­ka“ („Za Sex­ta Ros­cia z Amé­rie“)

Na Fó­re Ro­ma­num ("zhro­maž­dis­ku"), Ci­ce­ro vy­stu­po­val ako ob­haj­ca v tres­tnej ve­ci. Ob­ha­jo­va­cou re­čou vy­vrá­til po­doz­re­nia, že ob­ža­lo­va­ný je ot­cov­ra­hom. Ne­bo­jác­ne od­ha­lil pra­vé po­za­die a mož­ný mo­tív. Naz­na­ču­je, na zá­kla­de za­bez­pe­če­ných dô­ka­zov, dô­vod­né po­doz­re­nie  dvoch prí­buz­ných ob­ža­lo­va­né­ho a pre­pus­ten­ca, kto­ré­ho ochra­ňo­val di­ktá­tor    C. Sul­la a kto­rý bol pos­tra­chom Rí­ma.

Oso­bit­ne  tre­ba vy­zdvih­núť dru­hú časť (roz­bor), v kto­rej reč­níc­ky úči­nok zná­so­bu­jú čas­té kon­fron­tač­né otáz­ky, ci­to­va­nie roz­po­rov a vtip­ná iró­nia.

„In verrem“ („Pro­ti Verro­vi“) - pro­ces pro­ti C. Verro­vi, se­dem Ci­ce­ro­vých re­čí v pos­ta­ve­ní ža­lob­cu. Oje­di­ne­losť kau­zy spo­čí­va v tom, že Ci­ce­ro sto­jí na stra­ne ob­ža­lo­by, keď­že ho o to po­žia­da­li Si­cíl­ča­nia, kto­rí ho poz­na­li ako kves­to­ra. Ob­ža­lo­ba sme­ro­va­la pro­ti                C. Verro­vi, prop­ré­to­ro­vi Si­cí­lie, kto­rý po­čas vý­ko­nu fun­kcie bez akých­koľ­vek práv­nych a mo­rál­nych zá­bran zdie­ral pro­vin­ciu a ne­šet­ril ani rím­skych ob­ča­nov.  Pod­ľa vlas­tné­ho ko­men­tá­ra ku kau­ze, ob­ha­jo­val nie­len poš­ko­de­ných Si­cíl­ča­nov, ale aj dob­ré me­no rím­skej sprá­vy pro­vin­cie. Od­ra­zil útok C. Verra na vy­me­no­va­nie iné­ho ob­ža­lob­cu a na­for­mu­lo­val šty­ri spô­so­by zneu­ži­tia fun­kcie: nes­pra­vod­li­vé sú­de­nie, pre­dá­va­nie úrad­ných hod­nos­tí, vy­be­ra­nie pe­ňa­zí na pos­ta­ve­nie sôch a nep­la­te­nie prís­tav­né­ho.

Keď Ci­ce­ro po­ro­te pre­ci­zo­val ob­vi­ne­nie množ­stvom vy­po­ču­tých sved­kov, pí­som­ných dok­la­dov a os­tat­né­ho do­ku­men­tač­né­ho ma­te­riá­lu, Verra uz­nal vi­nu, ne­ča­kal na súd­ne roz­hod­nu­tie a dob­ro­voľ­ne od­išiel do vy­hnan­stva. Na­po­kon bol za­via­za­ný k vy­so­ké­mu pe­ňaž­né­mu tres­tu.

Z po­li­tic­kých re­čí po­čas kon­zu­lá­tu Ci­ce­ra, tre­ba pri­po­me­núť šty­ri re­či pro­ti                    L. Ca­ta­li­no­vi, kto­rý po­chá­dzal z pat­ri­cij­skej ro­di­ny.

Po preh­re vo voľ­bách o fun­kciu kon­zu­la, L. Ca­ta­li­na spo­loč­ne s ďal­ší­mi ,sa do­hod­li na vy­vo­la­ní ne­po­ko­jov  a na pod­pa­ľo­va­ní niek­to­rých čas­tí mes­ta. V chaose chce­li za­vraž­diť kon­zu­lov a ďal­ších pop­red­ných ob­ča­nov Rí­ma, a tak do­siah­nuť cieľ: zmoc­niť sa vlá­dy (tzv. Ca­ta­li­no­vo spri­sa­ha­nie).

Ci­ce­ro vo svo­jej pr­vej re­či ob­vi­nil L. Ca­ta­li­nu v se­ná­te. Ca­ta­li­na, keď­že sa ne­dos­tal k slo­vu, nah­ne­va­ný vy­be­hol zo se­ná­tu, nás­led­ne od­išiel z Rí­ma s preh­lá­se­ním, že od­chá­dza dob­ro­voľ­ne do vy­hnan­stva. V os­tat­ných re­čiach v se­ná­te,  stup­ňo­val svoj útok, oboz­ná­mil s dô­kaz­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi, nás­led­kom čo­ho se­nát dal prí­kaz k pred­bež­né­mu uväz­ne­niu pia­tich spolu­pá­cha­te­ľov. Se­nát na­ko­niec ak­cep­to­val návrh na ulo­že­nie tres­tu smr­ti a všet­ci pia­ti bo­li ako ne­pria­te­lia štá­tu za­hr­dú­se­ní v rím­skej väz­ni­ci.

Z roz­pra­vy v se­ná­te vy­ply­nu­lo, že nap­rík­lad Gaius Iulius Cae­sar, bu­dú­ci di­ktá­tor, bol za ulo­že­nie do­ži­vot­né­ho tres­tu s kon­fiš­ká­ciou ma­jet­ku.

Pod­ľa gréc­ke­ho his­to­ri­ka Plu­tar­chu, Ci­ce­ro, po vy­ko­na­ní vý­ni­moč­né­ho tres­tu ozná­mil zá­stu­pu, kto­rý ča­kal na rím­skom ná­mes­tí, smrť za­vraž­de­ných slo­vom: „Vixerunt“ (do­ži­li).

Ten­to pos­tup Ci­ce­ra mož­no hod­no­tiť ako pos­tup kon­tro­verz­ný. Je­ho vy­stu­po­va­nie bo­lo za­uja­té, trest ne­ko­reš­pon­do­val s tým, že iš­lo o príp­rav­nú fá­zu spol­če­nia, pri­čom or­ga­ni­zá­tor bol už vo vy­hnan­stve. Po­li­tic­ká reč Ci­ce­ra, kto­rá ma­la osob­né za­me­ra­nie, ko­pí­ro­va­la súd­nu reč, čo ne­bo­lo vhod­né.

  

14 Fi­li­pic­kých re­čí Ci­ce­ra pro­ti Mar­cu­so­vi An­tó­nio­vi.

 

Po Cae­sa­ro­vej smr­ti  Ci­ce­ro, zá­stan­ca re­pub­li­ko­vých po­riad­kov, se­ná­tor,sa pos­ta­vil na stra­nu opo­zí­cie pro­ti Mar­cu­so­vi An­tó­nio­vi, kto­rý si ro­bil ná­ro­ky stať sa Cae­sa­ro­vým nás­tup­com.

Prud­ko útoč­né, bo­jo­vé re­či Ci­ce­ra ma­li ná­zov „Ora­tio phi­lip­pi­ca“ a bo­li ozna­če­né čís­la­mi. Pre­čo Fi­li­pic­ké re­či?  Náz­vom sa in­špi­ro­val svo­jim reč­níc­kym vzo­rom, gréc­kym reč­ní­kom Dé­mot­he­né­som (4 sto­ro­čie pred Kr.), kto­rý sa pres­lá­vil pla­men­nou re­čou pro­ti ne­pria­te­ľo­vi atén­ske­ho štá­tu, ma­ce­dón­ske­mu krá­ľo­vi Fi­lip­po­vi.

Spor Ci­ce­ro - An­tó­nius bol po­li­tic­kým bo­jom. Od vzá­jom­ných urá­žok pre­chá­dzal k ob­vi­ne­niam. Po od­cho­de An­tó­nia z Rí­ma, Ci­ce­ro svo­ji­mi re­ča­mi pres­vied­čal se­nát o ty­ran­ských chúť­kach An­tó­nia, ozna­čil ho ne­pria­te­ľom re­pub­li­ky a ne­pria­te­ľom vlas­ti. Ci­ce­ra za­čal pod­po­ro­vať aj J. Oc­ta­vius, Cae­sa­rov adop­tív­ny syn a de­dič ( bu­dú­ci Augus­tus ). Do­kon­ca se­nát sa roz­ho­dol vo­jen­sky vy­stú­piť pro­ti An­tó­nio­vi. Po pod­po­re J. Bru­ta, správ­cu Pre­dal­pskej Ga­lie ( spor J. Bru­to - An­to­nius o tú­to pro­vin­ciu) sa po­da­ri­lo M. An­tó­nia po­ra­ziť v bit­ke pri Mu­ti­ne.

Pos­led­ná štr­nás­ta fi­li­pic­ká reč je os­lav­nou re­čou nad ví­ťaz­stvom, Ci­ce­ro navr­hu­je zvý­šiť po­čet ďa­kov­ných mod­li­tieb a dní. J. Oc­ta­via­no­vi navr­hol od­ov­zdať ti­tul im­pe­rá­to­ra. Pred­ná­ša poh­reb­nú chvá­lu nad smr­ťou rím­skych vo­ja­kov. Ne­ča­ka­ný ob­rat však nas­tal vte­dy, keď J. Oc­ta­via­nus sa ne­chal zvo­liť za kon­zu­la, M. An­tó­nius sa spo­jil s A. Le­pi­dom a vzni­kol      II. trium­vi­rát ( An­to­nius-Le­pid-Oc­ta­via­nus). Tým­to oka­mi­hom Ci­ce­ro po­li­tic­ký boj preh­ral. Ako per­so­na non gra­ta sa dos­tal do zoz­na­mu pros­kri­bo­va­ných ob­ča­nov, čo zna­me­na­lo usmr­te­nie bez sú­du.

 

Tra­gic­ká smrť

 

II. trium­vi­rát potvr­dil, že nas­to­le­nie sta­ré­ho re­pub­li­ko­vé­ho po­li­tic­ké­ho ži­vo­ta nep­ri­chá­dzal do úva­hy. Už jed­nov­lád­ca J. Cea­sar potvr­dil stra­tu pos­ta­ve­nia se­ná­tu, na­viac ne­bol ča­so­vý pries­tor  na prí­pad­né or­ga­ni­zo­va­nie od­da­ných re­pub­li­ko­vých prívr­žen­cov. Pri­ja­tie po­mo­ci mla­dých Oc­ta­viá­nom sa na­ko­niec pre­ja­vi­lo ako ne­dos­ta­tok po­li­tic­kej anti­ci­pá­cie zo stra­ny Ci­ce­ra. Oc­ta­vián sa mo­hol oprieť o vo­ja­kov a ob­ča­nov, kto­rí bo­jo­va­li pod Cea­sa­ro­vým ve­le­ním. Ci­ce­ro, na zá­kla­de ta­kých­to ne­priaz­ni­vých okol­nos­tí, sa roz­ho­dol opus­tiť Rím. Pre­su­nul sa do svo­jej vi­ly v Tus­ka­le. Od­chod lo­ďou do bez­pe­čia sa ne­po­da­ril, až sa na­ko­niec roz­ho­dol ča­kať na svoj osud.

Dňa 7. de­cem­bra ro­ku 43 pred Kr. ho An­tó­nio­vi vo­ja­ci bru­tál­ne za­vraž­di­li. Pl­niac roz­kaz An­tó­nia, vo­ja­ci mu od­ťa­li ru­ky a hla­vu. Obid­ve ru­ky a hla­vu vy­sta­vi­li ve­rej­ne na vy­vý­še­nom mies­te Rím­ske­ho fó­ra.

Zá­ver

 

Ci­ce­ro tra­gic­ky pri­šiel o ži­vot, nie však o roz­siah­lu autor­skú tvor­bu v po­do­be reč­níc­kych, súd­nych a po­li­tic­kých re­čí, fi­lo­zo­fic­kých a po­li­tic­kých úvah a na­ko­niec bo­ha­tej ko­reš­pon­den­cie. Pros­tred­níc­tvom exce­len­tnej la­tin­skej vzde­la­nos­ti, svo­ji­mi prá­ca­mi znač­ne ov­plyv­nil aj pr­vé sto­ro­čia kres­ťan­stva. Od ran­né­ho stre­do­ve­ku do 19. sto­ro­čia Ci­ce­ro  ov­plyv­ňo­val  mys­le­nie, li­te­ra­tú­ru a bol vzo­rom pre šty­lis­ti­ku a reč­níc­tvo. Ne­me­nej dô­le­ži­tý je aj je­ho vplyv na škol­ské pros­tre­die, keď­že je­ho re­či pria­mo pô­so­bi­li na vy­jad­ro­va­cí spô­sob mys­le­nia od­bor­ných ja­zy­kov.

Ci­ce­ra si všim­li aj fran­cúz­ski a ame­ric­kí re­vo­lu­cio­ná­ri, ako aj reč­ní­ci an­glic­ké­ho parla­men­ta­riz­mu.

Via­ce­ré súd­ne re­či ( ich sloh), naj­mä ar­gu­men­tač­ná ad­res­nosť a kva­li­fi­ko­va­nosť Ci­ce­ra v hod­no­te­ní roz­hod­ných sku­toč­nos­tí pre do­ka­zo­va­nie, mu­sia byť ná­me­tom a pou­če­ním aj pre práv­ni­kov 21. sto­ro­čia.

 

  Čas­ti ci­tá­tov (vý­ro­kov) Mar­cu­sa Tu­liu­sa Ci­ce­ra

                                    

• Reč­ník mu­sí dbať na tri ve­ci: čo po­vie, kde to po­vie a ako to po­vie.
• Ak chceš do­siah­nuť naj­vyš­šie mies­to, nie je han­bou za­sta­viť sa na dru­hom, ale­bo aj tre­ťom.
• Je lep­šie bez­prá­vie zná­šať ako vy­tvá­rať.
• Ni­ja­ká moc nes­mie pla­tiť viac ako zá­ko­ny.
• Vro­de­nou vlas­tnos­ťou člo­ve­ka je mý­liť sa, ale len hlú­py v omy­le zotr­vá­va.
• Šťas­tie ne­bý­va sa­mo sle­pé, ale spra­vid­la os­le­pu­je tých, s kto­rý­mi sa spo­ji­lo.
• Naj­väč­ším lá­kad­lom k zlým skut­kom je ná­dej na bez­tres­tnosť.
• Pod­sta­tou rov­nos­ti je spra­vod­li­vosť.
• Ob­čian­ske prá­vo sa ne­mô­že ohý­bať priaz­ňou, ani dr­viť mo­cou, ani na­ru­šo­vať pe­niaz­mi.
• Ta­kí sú ľu­dia, z prav­dy uz­ná­va­jú má­lo, z ve­rej­nej mien­ky ve­ľa.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia