Šakal - najhľadanejší terorista sveta

 

Autor člán­ku:

JUDr.Pe­ter Šam­ko star­ší

                                  I.R.SÁNCHES – naj­hľa­da­nej­ší te­ror­ista 20.sto­ro­čia

Ve­ne­zuel­ský ultra­ľa­vi­co­vý te­ror­ista Iľ­jič Ra­mi­rez Sán­ches, zná­my pod pre­zýv­kou „Carlos“ a „Šakal“ (ďa­lej len „Carlos“) sa za­čiat­kom no­vem­bra 2011 za prís­nych bez­peč­nos­tných opat­re­ní pos­ta­vil pred fran­cúz­sku spra­vod­li­vosť.

            Do de­jín 20.sto­ro­čia (70. a 80.ro­ky) sa za­pí­sal ako je­den z naj­hľa­da­nej­ších a naj­me­dia­li­zo­va­ných te­ro­ris­tov. Bul­vár­ny­mi mé­dia­mi bol vy­kres­ľo­va­ný ako zlo­či­nec-ce­leb­ri­ta, sym­pa­tic­ký a ne­po­la­pi­teľ­ný re­vo­lu­cio­nár, čo de­ma­go­gic­ky za­tie­ňo­va­lo je­ho kr­va­vé zlo­či­ny. Sám má nar­cis­tic­ké sklo­ny a hr­do sa po­va­žu­je za „pro­fe­sio­nál­ne­ho re­vo­lu­cio­ná­ra v du­chu le­nin­skej tra­dí­cie“.

          23.de­cem­bra 1997 bol pa­ríž­skym sú­dom Carlos od­sú­de­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie, za vraž­du dvoch prís­luš­ní­kov fran­cúz­skej taj­nej služ­by a je­ho spoj­ky, li­ba­non­ske­ho ob­ča­na (sku­tok sa stal v ro­ku 1975).

            Re­ťaz je­ho te­ro­ris­tic­kých úto­kov je však dlh­šia. Pri­pi­su­je sa mu oko­lo osem­de­siat aten­tá­tov v me­ne pa­les­tín­ske­ho bo­ja za ne­zá­vis­losť. Sám sa chvá­li niek­to­rý­mi ďal­ší­mi ak­cia­mi, v kto­rých iba „ men­šia časť mŕtvych bo­li ci­vi­lis­ti“.

   Ve­ne­zuel­ský pre­zi­dent Hu­go Chá­vez sa v ro­ku 2009 vy­jad­ril, že Carlos ne­bol te­ror­ista, ale „re­vo­luč­ný bo­jov­ník“.

                 Pod­sta­ta po­da­nej ža­lo­by.

   Carlos je ob­ža­lob­ným návr­hom sú­de­ný zo šty­roch bom­bo­vých aten­tá­tov, kto­rých sa mal do­pus­tiť vo Fran­cúz­sku v ro­koch 1982 a 1983.

   Pr­vý aten­tát: 29.mar­ca 1982 vy­buch­la ná­lož v rých­li­ku Pa­ríž-Tou­lou­se. Päť mŕtvych, dvad­sa­ťo­sem zra­ne­ných.

   Dru­hý aten­tát: 22.jú­la 1982 ná­lož vy­buch­la v re­dak­cii proti­sýr­skych no­vín v Pa­rí­ži. Za­bi­la ná­hod­né­ho oko­loi­dú­ce­ho,zra­ni­la šes­ťde­siat ľu­dí.

      Ďal­šie dva aten­tá­ty: Oba nas­le­do­va­li po se­be na Sil­ves­tra ro­ku 1983. Jed­na ná­lož vy­buch­la v rých­lov­la­ku TGV a za­bi­la troch ľu­dí, dru­há ná­lož explo­do­va­la na sta­ni­ci v Mar­seil­le a usmr­ti­la dve oso­by.

   Tú­to časť niek­to­rí kri­mi­no­ló­go­via na­zý­va­jú súk­rom­nou voj­nou Carlo­sa pro­ti fran­cúz­ske­mu štá­tu. Mo­tí­vom bo­lo ná­hod­né za­dr­ža­nie osob­né­ho au­ta fran­cúz­skou dop­rav­nou po­lí­ciou, kto­ré­ho po­sád­ka sa pos­ta­vi­la na oz­bro­je­ný od­por. Po­sád­ku au­ta tvo­ri­li Carlo­so­va man­žel­ka Mag­da­le­na Kop­po­vá a pria­teľ Bru­no Bre­guet. V aute prek­va­pi­vo po­li­caj­ti naš­li fa­loš­né pa­sy, piš­to­le, ná­bo­je, dva gra­ná­ty a ča­so­va­če. Carlos do­ru­čil fran­cúz­skej vlá­de ul­ti­má­tum, v kto­rom žia­dal za­dr­ža­ných pre­pus­tiť a le­tec­ky pos­lať do za­hra­ni­čia. Keď neus­pel, nas­le­do­va­lo vraž­de­nie ne­vin­ných osôb. Ideá­ly pro­le­tár­skej re­vo­lú­cie bo­li za­bud­nu­té, nas­tú­pil te­ror. Fran­cúz­ska vlá­da mu­se­la na to­to bes­ne­nie rea­go­vať a bez­peč­nos­tné služ­by za­ča­li neú­nav­ne, viac ako dvad­sať­roč­ný po­hon na toh­to te­ro­ris­tu.

  Ana­bá­za „pro­fe­sio­nál­ne­ho re­vo­lu­cio­ná­ra“.

   Carlos sa na­ro­dil v ro­ku 1949 v ro­di­ne bo­ha­té­ho ve­ne­zuel­ské­ho ad­vo­ká­ta, kto­rý pre­nie­sol na syna my­šlien­ky marxis­tic­kých re­vo­lu­cio­ná­rov. Krstné me­no dos­tal na po­česť V.I.Le­ni­na.

   An­ga­žo­val sa v mlá­dež­níc­kej ko­mu­nis­tic­kej or­ga­ni­zá­cii, ab­sol­vo­val par­ti­zán­sky vý­cvik na Ku­be, vy­bra­ný bol na štú­dium v Mos­kve a nes­kor­šie pre­šiel pa­les­tín­skym vý­cvi­ko­vým tá­bo­rom v Jor­dán­sku.

   Ako 21 roč­ný sa stá­va pod­po­ro­va­te­ľom, čle­nom a ak­tív­nym reali­zá­to­rom te­ro­ris­tic­kých úto­kov v me­ne Ľudo­vej fron­ty pre os­lo­bo­de­nie Pa­les­tí­ny (PFLP). Zná­my je vý­ro­kom, že ne­za­bí­ja pre pe­nia­ze, ale „pre os­lo­bo­de­nie Pa­les­tí­ny“.

   Bol trik­rát že­na­tý, v mla­dom ve­ku si ucho­val imidž play­boya s he­do­nis­tic­ký­mi sklon­mi, čo bo­lo, ok­rem iné­ho zdro­jom nie­koľ­kých bio­gra­fií, kníh, fil­mov a te­le­víz­nych se­riá­lov.

   V ro­ku 2001 kon­ver­to­val na is­lam a vo vä­ze­ní sa za­snú­bil so svo­jou fran­cúz­skou ad­vo­kát­kou Isa­bel­le Cou­tant-Pey­reo­vou.

   Za­lo­žil aj mi­li­tan­tnú sku­pi­nu „Or­ga­ni­zá­cia arab­ské­ho oz­bro­je­né­ho bo­ja“, zlo­že­nú so sýr­skych, li­ba­non­ských a ne­mec­kých extré­mis­tov.

                    Ru­ko­jem­níc­ka drá­ma a únos v síd­le OPE­Cu v ra­kús­kej Vied­ni

21.de­cem­bra 1975 šes­ti­ca te­ro­ris­tov, pod ve­de­ním 26 roč­né­ho Carlo­sa, ob­sa­di­la za­sad­nu­tie Or­ga­ni­zá­cie kra­jín vy­vá­ža­jú­cich ro­pu (OPEC – Or­ga­ni­za­tion of Pet­ro­leum Expor­ting Coun­tries) vo Vied­ni a vy­nú­ti­la si sve­to­vý oh­las.

   Carlos ako „náj­om­ný„ re­vo­lu­cio­nár, dos­tal od PFLP úlo­hu: za­ja­tie účas­tní­kov za­sad­nu­tia, pop­ra­va dvoch „zrad­cov“ arab­skej ve­ci (irán­ske­ho mi­nis­tra fi­nan­cií a mi­nis­tra rop­né­ho prie­mys­lu Saud­skej Ará­bie ) a vý­me­na ru­ko­jem­ní­kov za pries­tor v mé­diach pre pa­les­tín­ske hnu­tie.

   Ne­dos­ta­toč­né skú­se­nos­ti a pod­ce­ne­nie opat­re­ní po­ria­da­jú­cej kra­ji­ny, mo­ment prek­va­pe­nia a bru­tál­ny úvod ak­cie, po­moh­li Carlo­so­vi ús­peš­ne za­vŕšiť ris­kant­ný plán. V ne­de­ľu rá­no sa te­ro­ris­ti bez prob­lé­mov dos­ta­li elek­trič­kou(!) k síd­lu OPE­Cu. V ba­to­ži­ne ma­li re­vol­ve­ry P38, auto­ma­tic­ké zbra­ne M-16 a vý­buš­ni­ny. Ra­kús­ke­ho po­li­caj­ta A.Ti­chle­ra Carlos vo vcho­de bu­do­vy za­stre­lil, pri po­ku­se o od­zbro­je­nie bol za­stre­le­ný člen irac­kej a lí­byj­skej de­le­gá­cie. Sku­pi­na za­ja­la 62 ru­ko­jem­ní­kov,  Carlos ich roz­de­lil na „kri­mi­nál­ni­kov“ (Saud­ská Ará­bia, Spo­je­né Arab­ské Emi­rá­ty, Irán,Ka­tar), „neut­rá­lov“ (Ve­ne­zue­la, Ni­gé­ria, In­do­né­zia, Ek­vá­dor, Ga­bon) a „li­be­rá­lov„ (Al­žír­sko, Ku­vajt, Lý­bia, Irak). Me­dzi ru­ko­jem­ník­mi bo­lo je­de­násť mi­nis­trov. Niek­to­rých čle­nov opá­sal vý­buš­ni­na­mi a umies­tnil ich do viac či me­nej ne­bez­peč­ných čas­tí ro­ko­va­cej mies­tnos­ti. Ra­kús­ka vlá­da súh­la­si­la s po­žia­dav­kou, aby bo­la uvoľ­ne­ná ces­ta na le­tis­ko a prip­ra­ve­né lie­tad­lo. Pos­kyt­la aj pries­tor v mé­diach, v kto­rých kaž­dé dve ho­di­ny vy­sie­la­li Carlo­so­vo ko­mu­ni­ké o pod­po­re pa­les­tín­skej ve­ci a arab­skej jed­no­ty.

   Na dru­hý deň bo­la časť ru­ko­jem­ní­kov pre­pus­te­ná, so zvyš­ný­mi 42 ru­ko­jem­ník­mi  Carlos  od­le­tel do Al­žír­ska. Tam pre­pus­til 30 ru­ko­jem­ní­kov, nás­led­ne od­le­tel do Lí­bye. Z Lí­bye sa však mu­sel vrá­tiť a opäť pris­tál v Al­žír­sku. Pre­pus­til zvyš­ných ru­ko­jem­ní­kov a pre se­ba a čle­nov ko­man­da vy­jed­nal mož­nosť „čes­tné­ho„ ús­tu­pu.

   Aj na­priek ús­peš­nej ak­cii bol os­tro kri­ti­zo­va­ný ve­de­ním PFLP, že ne­doš­lo k pop­ra­ve­niu „zrad­cov“ – irán­ske­ho a saud­skoa­rab­ské­ho mi­nis­tra. Niek­to­ré pra­me­ne uvá­dza­jú , že Saud­ská Ará­bia pos­kyt­la Carlo­so­vi „od­me­nu„ vo vý­ške de­sia­tok mi­lió­nov do­lá­rov.

   Mi­nis­tri OPE­Cu sa na ďal­šom za­sad­nu­tí ziš­li až o dvad­sať­päť  ro­kov.

                                                        His­to­ric­ké sú­vis­los­ti

Pri kaž­dom hod­no­te­ní čin­nos­ti tej kto­rej oso­by, po­die­ľa­jú­cej sa po­zi­tív­ne ale­bo ne­ga­tív­ne na vnú­tor­nom ale­bo me­dzi­ná­rod­nom ži­vo­te, je pot­reb­né zoh­ľad­niť do­bo­vú ce­los­ve­to­vú spo­lo­čen­skú at­mos­fé­ru. Kon­krét­ne iš­lo o ob­do­bie stu­de­nej voj­ny, ob­do­bie skry­té­ho kon­flik­tu me­dzi zá­pad­ným a vý­chod­ným blo­kom, resp. sú­pe­re­nie me­dzi So­viet­skym zvä­zom a USA. V tom­to kon­texte tre­ba pri­po­me­núť stav­bu berlín­ske­ho mú­ru, ka­rib­skú krí­zu, oz­bro­je­ný kon­flikt vo Viet­na­me a Af­ga­nis­ta­ne a vr­cholia­ce pre­te­ky v zbro­je­ní.

   Ob­do­bie stu­de­nej voj­ny umož­ni­lo Carlo­so­vi po­hyb a pre­sun cez via­ce­ré mies­ta Euró­py ,Blíz­ke­ho Vý­cho­du a Af­ri­ky. Úzko spolu­pra­co­val aj s roz­vied­ka­mi ko­mu­nis­tic­kých štá­tov, kde sa po te­ro­ris­tic­kých úto­koch uk­rý­val a zdr­žia­val (Ne­mec­ká de­mok­ra­tic­ká re­pub­li­ka, Ma­ďar­sko,Ru­mun­sko). Na ju­ho­je­men­ský pas viac­krát nav­ští­vil aj Čes­kos­lo­ven­sko.

   Z poh­ľa­du prin­ci­piál­nej po­li­ti­ky štá­tu Carlos do­ká­zal ,že štát­ne zá­uj­my nie­ke­dy pre­vy­šo­va­li ofi­ciál­nu ré­to­ri­ku.

                                                                  Do­la­pe­nie

    Kon­com 80. a za­čiat­kom 90.ro­kov 20.sto­ro­čia, po zme­ne spo­lo­čen­sko-eko­no­mic­kých po­me­rov, sa Carlos stá­va per­so­na non gra­ta pre via­ce­ré arab­ské a af­ric­ké kra­ji­ny, kto­ré ma­li pod­po­ru So­viet­ske­ho zvä­zu. Strá­ca pod­po­ru Lí­bye, Ira­ku, Je­me­nu ,Sý­rie, nás­led­ne aj Ku­by. Na­ko­niec sa usa­dil v Su­dá­ne (Char­tum).

   Po zis­te­ní je­ho po­by­tu a po do­ho­de su­dán­skej a fran­cúz­skej spra­vo­daj­skej služ­by, bol vy­uži­tý mo­ment Carlo­so­vej hos­pi­ta­li­zá­cie. Dva dni po ope­rač­nom zá­kro­ku (14.8.1995), bol agen­tmi fran­cúz­skej kon­traš­pio­ná­že (DST) omá­me­ný se­da­tí­va­mi a vo vre­ci súk­rom­ným lie­tad­lom pre­ve­ze­ný do Fran­cúz­ska.

   Po viac ako troch ro­koch (23.12.1997), bol Carlos  v pr­vom fran­cúz­skom súd­nom pro­ce­se od­sú­de­ný na spo­mí­na­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie.

   Do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy si od­py­ká­va vo väz­ni­ci Clair­vaux, na se­ve­ro­vý­cho­de Fran­cúz­ska.

                                                                Postskrip­tum

Dru­hý súd­ny pro­ces  tr­val asi šesť me­sia­cov. Pod­ľa ob­ža­lo­by, návr­hom bo­lo ulo­že­nie ďal­šie­ho  tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie. Tres­tné zá­ko­no­dár­stvo Fran­cúz­ska ne­poz­ná vý­ni­moč­ný trest – trest smr­ti.

   Z tres­tnop­ráv­ne­ho as­pek­tu sa roz­li­šo­va­lo me­dzi tres­tným či­nom te­ro­ru a tres­tným či­nom vraž­dy. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu te­ro­ru sub­su­mo­va­la aj úmy­sel­né usmr­te­nie, pri­čom pá­cha­teľ ko­ná s cie­ľom poš­ko­diť ús­tav­né zria­de­nie štá­tu. Z ka­ta­ló­gu tres­tných či­nov, trest­ný čin te­ro­ru má naj­prís­nej­šiu tres­tnú sadz­bu.

   V no­vem­bri 2011 pr­voin­štanč­ný tri­bu­nál ak­cep­to­val návrh ob­ža­lo­by a ulo­žil Carlo­so­vi dru­hý do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. V jú­ni 2013 od­vo­la­cí súd za­mie­tol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho. Za­ují­ma­vos­ťou je sku­toč­nosť, že dru­hé ulo­že­nie do­ži­vot­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy zma­ri­lo žia­dosť o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu pr­vé­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie.

   Carlos na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti us­pel v ro­ku 2005 v spo­re na Európ­skom sú­de pre ľud­ské prá­va, pri­čom na­mie­tal dl­ho­do­bé izo­lo­va­nie na sa­mot­ke. Dos­tal sa­tis­fak­ciu vo vý­ške 10.000 euro.

 

Diskusia