"Anjelská" vrahyňa francúzskeho revolucionára

 

                „An­jel­ská“ vra­hy­ňa fran­cúz­ske­ho re­vo­lu­cio­ná­ra  -   Charlot­ta  Cor­dayová

Fa­tál­ny prí­beh 24 roč­né­ho slo­bod­né­ho di­ev­ča­ťa šľach­tic­ké­ho pô­vo­du, kto­rá usmr­ti­la“tri­bú­na ľu­du“ Fran­cúz­skej re­vo­lú­cie J.P.Ma­ra­ta sa stal ná­me­tom pre bás­nic­ké,dra­ma­tic­ké a hu­dob­né spra­co­va­nia a bol pred­me­tom váš­ni­vých vlas­te­nec­kých dis­ku­sií. Ra­cio­nál­ny poh­ľad hod­no­tí ten­to se­bao­be­to­va­cí akt ako tra­gé­diu pre gi­ron­dis­tov a pritvr­de­nie te­ro­ru ja­ko­bín­skej di­kta­tú­ry.

   Fak­tic­ká ret­ros­pek­tí­va prí­pa­du:

   I.Re­vo­luč­ný Pa­ríž  v ča­se  zlo­či­nu

   Od sep­tem­bra 1792 do jú­na 1793 v Ná­rod­nom Kon­ven­te sto­ja pro­ti se­be Gi­ron­da a Ho­ra.

   Gi­ron­da (gi­ron­dis­ti,bris­so­ti­ni)  je po­li­tic­kým zos­ku­pe­ním pos­lan­cov,kto­rí sa sna­žia o us­ta­no­ve­nie umier­ne­né­ho re­pub­li­kán­ske­ho re­ži­mu.Pa­tria sem nap­rík­lad pos­lan­ci Bris­sot,Vergniaud,Pé­tion,Ba­ba­roux Gen­so­vé. Dneš­nou ter­mi­no­ló­giou iš­lo o „pra­vi­cu“.

   Ho­ra (ja­ko­bí­ni a cor­de­lie­ri,nes­kor­šie Mon­tag­nar­di) bo­la ra­di­kál­nou po­li­tic­kou for­má­ciou („ľa­vi­ca“), me­dzi kto­rých pat­ri­li pos­lan­ci nap­rík­lad Ro­bes­pierre,Saint-Just,De­mou­lins,Dan­ton,Ma­rat.

   Gi­ron­dis­ti, kto­rí ma­li väč­ši­nu v Ná­rod­nom Kon­ven­te,však neus­pe­li v bo­ji s ja­ko­bín­mi pri pre­sa­dzo­va­ní niek­to­rých zá­važ­ných po­li­tic­kých otá­zok. Iš­lo o ob­me­dzenie mo­ci Pa­rí­ža ( svoj­vô­ľa Ko­mú­ny ),pot­res­ta­nie vin­ní­kov sep­tem­bro­vej ma­sak­ry vo väz­ni­ciach ( po­diel Ma­ra­ta), zmier­ne­nie tres­tu smr­ti krá­ľo­vi Ľudo­ví­to­vi XVI. (gi­lo­tí­no­va­ný dňa 22.ja­nuá­ra 1793). Ne­po­da­ri­lo sa im ob­ža­lo­vať Ma­ra­ta pre sna­hu nas­to­liť di­kta­tú­ru, ne­za­me­dzi­li vy­tvo­re­niu Re­vo­luč­né­ho tri­bu­ná­lu a Vý­bo­ru pre ve­rej­né bla­ho. Us­tú­piť mu­se­li aj s čin­nos­ťou“Ko­mi­sie dva­nás­tich“(kon­tro­la čin­nos­ti Ko­mú­ny). Pre­val­co­val ich na­ko­niec tlak ra­di­kál­ne­ho“echa“ pa­ríž­skych pred­mes­tí( san­scu­lo­ti),čo vy­us­ti­lo do“ja­ko­bín­skej re­vo­lú­cie“(31.má­ja-2.jú­na 1793) a k vy­tvo­re­niu trium­vi­rá­tu Ro­bes­pierre-Dan­ton – Ma­rat. Kon­vent vy­dá­va za­ty­ka­če na dvad­sať­dva pop­red­ných gi­ron­dis­tov a za­čí­na ob­do­bie te­ro­ru.

  II.Osob­ný pro­fil Charlot­ty Cor­dayovej( 27.jú­na 1768- 17.jú­na 1793)

   Ce­lým me­nom sa vo­la­la Ma­rie-An­ne Charlot­te de Cor­day d´Ar­mond. Bo­la prav­nuč­kou dra­ma­ti­ka Pierra Cor­neil­le(hra Cid).

   Pri po­by­te v nor­man­dskom Caen (de­par­ta­ment Cal­va­dos) sa jej ob­ľú­be­ným auto­rom stá­va stre­do­ve­ký gréc­ky his­to­rik Plu­tar­cha,naj­mä je­ho di­elo „Pa­ra­lel­né ži­vo­ty“. Ide o fi­lo­zo­fic­ké po­rov­ná­va­nie mo­rál­nych cha­rak­te­rov sláv­nych Gré­kov a Ri­ma­nov. Tú­to je­di­nú kni­hu si be­rie so se­bou do Pa­rí­ža.Nad­chý­ňa sa os­vie­ten­ským uni­ver­za­liz­mom,ideál­mi re­vo­lú­cie a pre­ja­vu­je sym­pa­tie ku gi­ron­dis­tom. Od niek­to­rých gi­ron­dis­tic­kých pos­lan­cov ( Bar­ba­roux,Pé­tion,Bu­zot), kto­rí uš­li pred ja­ko­bín­skym za­tknu­tím z Pa­rí­ža do Caen,si os­vo­ju­je gi­ron­dis­tic­ký re­vo­luč­ný ro­mant­izmus,oča­ru­je ju žia­ra re­vo­lú­cie cez mla­dosť a en­tu­ziaz­mus.

   Sa­ma sa pres­ved­ču­je o tom,že za pop­ra­vu krá­ľa Ľudo­ví­ta XVI.,sep­tem­bro­vým ľu­do­vým lyn­čom vo väz­ni­ciach, pre­nas­le­do­va­ním a pop­ra­va­mi gi­ron­dis­tov, sto­jí Ma­rat ako pod­ne­co­va­teľ a ini­ciá­tor re­vo­luč­né­ho zla. Zjed­no­du­še­ný, ro­man­tic­ký, po­li­tic­ky naiv­ný poh­ľad na rie­še­nie prob­lé­mov re­vo­lú­cie, umoc­ne­ný  poh­ľa­dom Plu­tar­cho­vej mo­rál­ky, ju vie­dol k osu­do­vé­mu roz­hod­nu­tiu.

   III.Osob­ný pro­fil vik­tí­my-Jean-Paul Ma­rat ( 24.má­ja 1743 – 13.jú­na 1793)

   Le­kár, ve­dec, pos­la­nec Ná­rod­né­ho Kon­ven­tu, člen via­ce­rých klu­bov (ja­ko­bí­ni,cor­de­lie­ri), jed­na z naj­zná­mej­ších osôb Fran­cúz­skej re­vo­lú­cie v Pa­rí­ži a v ce­lom Fran­cúz­sku.

   Po­li­tic­ký“re­vol­ve­ro­vý“no­vi­nár, vy­da­va­teľ a autor no­vín“Pria­teľ ľu­du“, už od ok­tób­ra 1789 ná­sil­ným no­vi­nár­skym štý­lom a bru­tál­nou ré­to­ri­kou pres­vied­čal o dovŕše­ní re­vo­lú­cie ná­sil­ný­mi pros­tried­ka­mi.Pre ta­ký­to cha­rak­ter úto­kov sa mu­sel nie­koľ­kok­rát skrý­vať. Roz­poz­nal,že naj­ra­di­kál­nej­šou zlož­kou spo­loč­nos­ti sú chu­dob­né vrstvy ži­jú­ce v pred­mes­tiach a blíz­ka mu bo­la po­li­ti­ka Pov­sta­lec­kej Ko­mú­ny, kto­rú aj ob­rat­ne vy­uží­val. Sám se­ba na­zý­val“oko más“. Bol pres­ved­če­ný,že“ 500 ale­bo 600 od­ťa­tých hláv mô­že ub­rá­niť mier,slo­bo­du a va­še šťas­tie.....to,čo som od­po­ru­čil toľ­kok­rát:všeo­bec­né pov­sta­nie spo­loč­ne s pop­ra­va­mi...“

   Gi­ron­dis­ti ho ne­ná­vi­de­li, pod­ľa nich ste­les­ňo­val“oš­kli­vosť spo­di­ny“ a bol „vý­rob­com te­ro­ru“.

   Vr­chol po­pu­la­ri­ty do­sia­hol v pr­vom polro­ku 1793.Bol jed­ným z tých,čo navr­ho­va­li čis­tku v Kon­ven­te od gi­ron­dis­tov,sám sa na jú­no­vom pov­sta­ní po­die­lal spo­loč­ne so san­scu­lot­mi,do­kon­ca uve­rej­nil 22 mien gi­ron­dis­tov vo svo­jich no­vi­nách s návr­hom na vy­lú­če­nie z Kon­ven­tu a ich za­tknu­tie.

   IV.Skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du

    Sku­tok sa od­oh­ral v Pa­rí­ži,v by­te Ma­ra­ta, uli­ca Cor­de­lie­rov 33(Ecol de Me­de­ci­ne). V Pa­lais-Royal  si Charlot­ta Cor­dayová kú­pi­la ku­chyn­ský nôž. Do by­tu ju dvak­rát nev­pus­ti­la druž­ka Ma­ra­ta- Si­mo­né Ev­rar­do­vá s tým,že druh je ťaž­ko cho­rý (lie­čil si zá­važ­né kož­né ocho­re­nie).

Dňa 13.jú­na 1793 sa do by­tu dos­ta­la s na­fin­go­va­ným dô­vo­dom – ozná­me­ním príp­ra­vy spri­sa­ha­nia cae­nov­ských gi­ron­dis­tov,kto­rí bo­li na úte­ku z Pa­rí­ža.

   Ma­rat ju pri­jal vo va­ni pl­nej vo­dy s uti­šu­jú­ci­mi pros­tried­ka­mi,s prieč­ne po­lo­že­nou dos­kou,na kto­rej pra­co­val. Po krát­kom roz­ho­vo­re a za­pi­so­va­ní mien „spri­sa­han­cov“,ho CH.Cor­dayová pre­bod­la ku­chyn­ským no­žom a usmr­ti­la.Na mies­te či­nu bo­la za­dr­ža­ná a za­tknu­tá.

   Dô­ka­zy bo­li jed­noz­nač­né. Opä­tov­né priz­na­nie“ob­čian­ky“ Cor­dayovej („za­bi­la som jed­né­ho mu­ža a za­chrá­ni­la ti­sí­ce“). Ža­lob­com ani Tri­bu­ná­lu ne­se­de­lo, že či­nu sa ma­la do­pus­tiť sa­ma, bez spo­loč­ní­kov resp.mu­ža s kto­rým by ži­la. Tie­to po­doz­re­nia od­miet­la s ar­gu­men­tom,že je pan­na.

   Z lis­tu ad­re­so­va­né­mu ot­co­vi vy­plý­va,že pom­sti­la ne­vin­né obe­te a pre­diš­la ďal­ším ka­tas­tró­fam. „Ľudia sa jed­né­ho dňa po­te­šia,že bol od­strá­ne­ný ty­ran“.

K dis­po­zí­cii bol do­lič­ný pred­met-ku­chyn­ský nôž a sve­dec­ké vý­po­ve­de druž­ky a ses­try Ma­ra­ta.Pod­ľa pit­vy me­chan­izmus zra­ne­nia ko­reš­pon­do­val s vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi.

   Re­vo­luč­ný Tri­bu­nál dô­ka­zy ak­cep­to­val a za uz­na­nie vi­ny bol CH.Cor­dayovej ulo­že­ný trest smr­ti sťa­tím gi­lo­tí­nou.

   Do du­šev­né­ho roz­po­lo­že­nia CH.Cor­dayovej  za­pa­dá i pí­som­ná žia­dosť zo dňa 15.jú­la 1793 pod­ľa kto­rej na­mies­to kňa­za si pria­la portré­to­va­nie“ma­lia­rom mi­nia­túr“ pre pria­te­ľov a pre dob­rých ob­ča­nov“. Ne­mec­ký ma­liar Hauer to­to jej že­la­nie spl­nil.

CH.Cor­dayovej  na­vliek­li čer­ve­nú ko­še­ľu vlas­tiz­rad­cu a dňa 17.jú­la 1793 ve­čer bo­la gi­lo­tí­no­va­ná.

   Pri pit­ve sa potvr­di­lo,že nep­riš­la o pa­nen­stvo.

   V.Epi­lóg

   Z ra­di­kál­ne­ho ja­ko­bí­na Ma­ra­ta sa stal mu­če­ník. Pr­vý ma­liar re­vo­lú­cie a je­ho pria­teľ J.L.Da­vid sa pres­lá­vil maľ­bou „Smrť Ma­ra­ta“ s kul­to­vou pó­zou mŕtve­ho vo va­ni, za­lia­te­ho jas­ným svet­lom a s me­siáš­skym poh­ľa­dom.

   Po smr­ti za­čí­na tzv.veľ­ký te­ror ja­ko­bín­skej Ho­ry, kto­rý lik­vi­do­val „ne­pria­te­ľov“ re­ži­mu,vy­tvo­ril eko­no­mic­ký te­ror (zá­ko­ny o maximál­nych ce­nách a mzdách ale­bo o ria­de­nom ob­cho­de s obi­lím),te­ror proti­ná­bo­žen­ský ( po­doz­ri­ví kňa­zi,kult Naj­vyš­šie­ho ro­zu­mu) a te­ror kul­túr­ny (per­ze­kú­cia umel­cov).

   G.J.Dan­ton vplyv smr­ti Ma­ra­ta vy­sti­hol pres­ne:“Ma­ra­to­vá smrť bo­la dô­le­ži­tej­šia ako ži­vot“.

   CH.Cor­dayová sa sta­la hr­din­kou až po skon­če­ní re­vo­lú­cie.His­to­rik A.de La­mar­tin­ne v kni­he o gi­ron­dis­toch (1847) na­zý­va Ch.Cor­dayovú“vraž­dia­cim an­je­lom“.U iných sa stá­va dru­hou Ja­nou z Ar­ku.

  

 

Diskusia