Nedostatočné odôvodnenie príkazu na odpočúvanie a prípustnosť takto získaných záznamov ako dôkazov v trestnom konaní

 Autor: Mgr. Eri­ka Krut­ko­vá, vy­šší súd­ny úrad­ník, Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd.

Ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a prí­pus­tnosť tak­to zís­ka­ných zá­zna­mov ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní

 Úvo­dom

Otáz­ka prí­pus­tnos­ti zá­zna­mov z od­po­čú­va­nia vy­ko­na­né­ho na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né­ho prí­ka­zu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie (§ 115 Tres­tné­ho po­riad­ku) je ak­tuál­ne v cen­tre po­zor­nos­ti práv­nic­kej ob­ce v Čes­kej re­pub­li­ke v sú­vis­los­ti s tres­tnou ve­cou bý­va­lé­ho hej­tma­na Středo­čes­ké­ho kra­ja MUDr. Da­vi­da Rat­ha a spol.

http://www.nsoud.cz/Ju­di­ka­tu­raNS_new/ns_web.nsf/web/Pro­ve­rej­nos­ta­me­dia~Tis­ko­vez­pra­vy­Nej­vys­si­ho­sou­du~Nej­vys­si_soud_vy­ho­vel_stiz­nos­ti_mi­nis­tra_spra­vedl­nos­ti_po­da­ne_v_nep­ros­pech_by­va­le­ho_hej­tma­na_Da­vi­da_Rat­ha_a_dal­sich_spo­luob­vi­ne­nych~?open&lng=CZ

poz­ri aj ná­lez ÚS ČR zo dňa II.ÚS 615/06 zo dňa 23. má­ja 2007, § 20 pod­ľa kto­ré­ho:

Iba zá­znam z od­po­čú­va­nia, kto­rý bol vy­ko­na­ný na zá­kla­de prí­ka­zu pl­ne vy­ho­vu­jú­ce­mu vy­ššie uve­de­ným po­ža­dav­kám, je v sú­la­du s ús­tav­ným po­riad­kom pro­ces­ne pou­ži­teľ­ným dô­ka­zom v tres­tnom ko­na­ní, v kto­rom byl vy­da­ný.

http://na­lus.usoud.cz/Search/Re­sul­tDe­tail.aspx?id=55331&pos=19&cnt=22&typ=re­sult

av­šak prob­le­ma­tic­kou sa dl­ho­do­bo ja­ví aj v pod­mien­kach slo­ven­skej ap­li­kač­nej praxe, poz­ri ná­lez ÚS SR zo dňa I. ÚS 274/05 zo dňa 14. jú­na 2006 pub­li­ko­va­ný v zbier­ke pod č. 31/2006 pod­ľa kto­ré­ho:

Pres­kú­ma­teľ­nosť dô­vod­nos­ti vy­da­nia súh­la­su na pou­ži­tie in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov pod­ľa § 4 zá­ko­na č. 166/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov či prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­ných čin­nos­tí pod­ľa § 88 Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 si vy­ža­du­je re­le­van­tnú kon­krét­nu vy­svet­ľu­jú­cu ar­gu­men­tá­ciu, aký­mi sku­toč­nos­ťa­mi bo­li napl­ne­né zá­ko­nom sta­no­ve­né pod­mien­ky pre ten­to zá­sah do prá­va na súk­ro­mie. Bez ta­ké­ho­to od­ôvod­ne­nia opie­ra­jú­ce­ho sa o kon­krét­ne sku­toč­nos­ti je súh­las či prí­kaz spra­vid­la nep­res­kú­ma­teľ­ný.

Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né úva­hy mož­no kon­šta­to­vať, že prí­kaz z 23. feb­ruára 2004 a prí­kaz z 25. mar­ca 2004 ne­bo­li le­gál­ne, le­bo nespĺňa­li pod­mien­ky vy­plý­va­jú­ce z prís­luš­ných zá­ko­nov. Tá­to sku­toč­nosť bo­la dos­ta­toč­ným dô­vo­dom na to, aby ús­tav­ný súd vy­slo­vil po­ru­še­nie ozna­če­ných práv sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa ús­ta­vy, lis­ti­ny a do­ho­vo­ru.

http://www.ucps.sk/ne­le­gal­ne_od­pos­lu­chy_ho­vo­rov

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a204-mo­ze-vseo­bec­ny-sud-v-tres­tnom-ko­na­ni-kon­sta­to­vat-ne­za­kon­nost-pri­ka­zu-vy­da­ne­ho-inym-vseo­bec­nym-su­dom

 Otáz­kou od­ôvod­ne­nia prí­ka­zov na od­po­čú­va­nie z poh­ľa­du čl. 8 ako aj z poh­ľa­du čl. 6 Do­ho­vo­ru sa za­obe­rá prá­ve niž­šie uve­de­né roz­hod­nu­tie v kto­rom ESĽP za­ují­ma po­mer­ne od­liš­ný prís­tup než aký je mož­né po­zo­ro­vať v slo­ven­skej ap­li­kač­nej praxi, pri­čom na svo­jich zá­ve­roch zotr­val aj v roz­sud­ku vo ve­ci Ma­ta­no­vić pro­ti Chor­vát­sku zo dňa 4. ap­rí­la 2017, č. 2742/12, § 110.[1]

 Roz­su­dok zo dňa 15. ja­nuá­ra 2015 vo ve­ci č. 68955/11 – Dra­go­je­vić pro­ti Chor­vát­sku[2]

Se­nát pr­vej sek­cie Sú­du jed­noh­las­ne roz­ho­dol, že us­ta­no­ve­nie chor­vát­ske­ho tres­tné­ho zá­kon­ní­ka tý­ka­jú­ce sa od­po­čú­va­nia ne­bo­li dos­ta­toč­ne jas­né oh­ľad­ne roz­sa­hu a spô­so­bu vý­ko­nu uvá­že­nia sú­du, čím v praxi ne­zais­ťo­va­la dos­ta­toč­né zá­ru­ky pro­ti zneu­ži­tiu. Doš­lo pre­to k po­ru­še­ní člán­ku 8 Do­ho­vo­ru. K po­ru­še­niu člán­ku 6 Do­ho­vo­ru z dô­vo­du pou­ži­tia tak­to zís­ka­ných zá­zna­mov z od­po­čú­va­nia ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi ne­doš­lo. Súd priz­nal sťa­žo­va­te­ľo­vi náh­ra­du ne­ma­jet­ko­vej uj­my vo vý­ške 7 500 Eur.

I.  Skut­ko­vé okol­nos­ti

Sťa­žo­va­teľ, kto­rý sa ži­vil ako ná­mor­ník, bol po­doz­ri­vý z ob­cho­do­va­nia s dro­ga­mi. Z to­ho dô­vo­du vnút­roš­tát­ny súd po­vo­lil od­po­čú­va­nie je­ho te­le­fón­nych ho­vo­rov. Po­vo­le­nie k od­po­čú­va­niu sťa­žo­va­te­ľa bo­lo sú­dom nás­led­ne trik­rát predĺže­né. Od­ôvod­ne­nia všet­kých tých­to roz­hod­nu­tí bo­li tak­mer to­tož­né, ob­sa­ho­va­li iba od­kaz na zá­kon­ný dô­vod pre po­vo­le­nie od­po­čú­va­nia, bez de­tail­nej­šej ana­lý­zy prí­pa­du.

Sťa­žo­va­teľ po­ža­do­val, aby bo­li dô­ka­zy zís­ka­né od­po­čú­va­ním vy­lú­če­né zo spi­su ako ne­zá­kon­ne zís­ka­né, pre­to­že ich po­vo­le­nie ne­bo­lo ná­le­ži­te od­ôvod­ne­né. Vnút­roš­tát­ny súd je­ho po­žia­dav­ku od­mie­tol ako neo­pod­stat­ne­nú. Sťa­žo­va­teľ bol uz­na­ný vin­ným z tres­tných či­nov ob­cho­do­va­nia s dro­ga­mi a pra­nia špi­na­vých pe­ňa­zí, a to na zá­kla­de tvr­de­ní spolu­ob­ža­lo­va­né­ho, vý­po­ve­dí sved­kov, a mno­ho ďal­ších dô­ka­zov, vrá­ta­ne zá­zna­mov z od­po­čú­va­nia. Sťa­žo­va­teľ sa pro­ti roz­sud­ku od­vo­lal a po neús­pe­chu od­vo­la­nia po­dal ús­tav­nú sťaž­nosť, kde ok­rem iné­ho na­mie­tal Č. pou­ži­tie dô­ka­zov zís­ka­ných údaj­ne ne­zá­kon­ným od­po­čú­va­ním. Ústav­ní súd je­ho sťaž­nosť od­mie­tol ako neo­pod­stat­ne­nú.

II. Od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia Sú­du

A. K tvr­de­né­mu po­ru­še­ní člán­ku 8 Do­ho­vo­ru

Sťa­žo­va­teľ na­mie­tal, že od­po­čú­va­nie je­ho te­le­fón­nej lin­ky bo­lo ne­zá­kon­né, pre­to­že súd pri je­ho po­vo­ľo­va­ní, resp. predl­žo­va­ní, ne­pos­tu­po­val v sú­la­de s tres­tným po­riad­kom, kto­rý vy­ža­du­je, aby sud­ca pres­kú­mal a od­ôvod­nil, či je od­po­čú­va­nie v da­nom prí­pa­de ne­vyh­nut­né a opod­stat­ne­né.

Súd poz­na­me­nal, že nie je spo­ru o tom, že od­po­čú­va­ním sťa­žo­va­te­ľa doš­lo k zá­sa­hu do je­ho práv chrá­ne­ných člán­kom 8 Do­ho­vo­ru. Ten­to zá­sah mal ur­či­tý zá­klad vo vnút­roš­tát­nom prá­ve (Krus­lin pro­ti Fran­cúz­sku, č. 11801/85, roz­su­dok zo dňa 24. ap­rí­la 1990, § 35 a 36), hlav­ní otáz­kou však bo­lo, či vnút­roš­tát­ne prá­vo tak ako ho ap­li­ko­va­li sú­dy, pos­ky­to­va­lo dos­ta­toč­né zá­ru­ky pro­ti mož­né­mu zneu­ži­tí (po­rov. Ma­lo­ne pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, č. 8691/79, roz­su­dok zo dne 2. augus­ta 1984, § 70; Kopp pro­ti Švaj­čiarsku, č. 23224/94, roz­su­dok zo dne 25. mar­ca 1998, §§ 66–75).

Súd pri­po­me­nul, že pred­chá­dza­jú­ce po­vo­le­nie od­po­čú­va­nia or­gá­nom, kto­rý ove­ru­je, či sú v kon­krét­nom prí­pa­de dô­vo­dy pre po­doz­re­nie da­nej oso­by, a či by vy­šet­ro­va­nie ne­moh­lo byť vy­ko­na­né iným spô­so­bom, je dô­le­ži­tou zá­ru­kou to­ho, že od­po­čú­va­nie ne­bu­de po­vo­ľo­va­né ná­hod­ne a bez uvá­že­nia (viď. Klass a os­tat­ní pro­ti Ne­mec­ku, č. 5029/71, roz­su­dok zo dne 6. sep­tem­bra 1978, § 51). Chor­vát­sky práv­ny po­ria­dok sta­no­vu­je, že od­po­čú­va­nie po­vo­ľu­je

sud­ca na návrh štát­ne­ho zá­stup­cu. Mô­že tak spra­viť len v prí­pa­de, že je prav­de­po­dob­né, že da­ná oso­ba spá­cha­la len niek­to­rý z tres­tných či­nov taxatív­ne vy­me­no­va­ných v tres­tnom po­riad­ku. Zá­ro­veň mu­sí byť spl­ne­ná pod­mien­ka, že vy­šet­ro­va­nie toh­to tres­tné­ho či­nu nie je mož­né us­ku­toč­niť iný­mi pros­tried­ka­mi a či by ta­ký­to pos­tup bol extrém­ne ná­roč­ný. Súd­ny prí­kaz mu­sí byť pí­som­ný a ob­sa­ho­vať ok­rem iden­ti­fi­ká­cie dot­knu­tej oso­by, sta­no­ve­nie do­by od­po­čú­va­nia a je­ho roz­sa­hu i po­pis kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, kto­ré pou­ži­tie od­po­čú­va­nia od­ôvod­ňu­jú. Súd si tiež vši­mol, že ús­tav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re zdô­raz­nil, že len pod­rob­ne od­ôvod­ne­ný súd­ny prí­kaz k od­po­čú­va­niu je v sú­la­de s tres­tným po­riad­kom.

V pre­jed­ná­va­nej ve­ci však vnút­roš­tát­ny súd vo všet­kých roz­hod­nu­tiach od­ôvod­nil od­po­čú­va­nie sťa­žo­va­te­ľa iba od­ka­zom na žia­dosť štát­ne­ho zá­stup­cu a na zá­kon­né us­ta­no­ve­nie, že „vy­šet­ro­va­nie ne­moh­lo byť vy­ko­na­né iný­mi pros­tried­ka­mi“. Spo­mí­na­né od­ôvod­ne­nia neob­sa­ho­va­li žiad­ne pod­rob­nos­ti ne­bo kon­krét­ne sku­toč­nos­ti, kto­ré by vied­li k zá­ve­ru, že sťa­žo­va­teľ prav­de­po­dob­ne spá­chal ur­či­tý trest­ný čin a že vy­šet­ro­va­nie ne­bo­lo mož­né vy­ko­nať iným, me­nej do práv za­sa­hu­jú­cim spô­so­bem. Ten­to pos­tup, kto­rý zjav­ne ne­vy­ho­vo­val po­žia­dav­kám chor­vát­ske­ho tres­tné­ho po­riad­ku, bol na­priek to­mu od­ob­re­ný naj­vyš­ším sú­dom i ús­tav­ným sú­dom s tým od­ôvod­ne­ním, že ne­dos­ta­tok od­ôvod­ne­nia prí­ka­zu k od­po­čú­va­niu mô­že byť zho­je­ný nes­kor­ším od­ôvod­ne­ním ich pou­ži­tia.

Pod­ľa Sú­du však mož­nosť spät­né­ho od­ôvod­ne­nia, kto­ré vnút­roš­tát­ne sú­dy na­priek zne­niu tres­tné­ho po­riad­ku umož­ni­li, ne­pos­ky­tu­je adek­vát­ne a dos­ta­toč­né zá­ru­ky pro­ti zneu­ži­tí a nao­pak ot­vá­ra dve­re svoj­vô­li. Je to­mu tak naj­mä tam, kde mož­nosť nás­led­ne sa brá­niť pro­ti od­po­čú­va­niu je ob­me­dze­ná iba na tres­tné ko­na­nie. V ňom to­tiž sú­dy po­su­dzu­jú len otáz­ku, či je mož­né od­po­čú­va­nie pri­pus­tiť ako dô­kaz­ný pros­trie­dok, a nie otáz­ku, či od­po­čú­va­ním ne­doš­lo k po­ru­še­ní prá­va na reš­pek­to­va­nia súk­ro­mia; tres­tné sú­dy rov­na­ko ne­mô­žu za to­to po­ru­še­nie poš­ko­de­nej oso­be priz­nať adek­vát­nu náh­ra­du. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci sťa­žo­va­teľ ne­mal k dis­po­zí­cii ani iné nás­led­né ko­na­nie, napr. návrh na vy­da­nie dek­la­ra­tór­ne­ho roz­sud­ku či ža­lo­bu na náh­ra­du ško­dy.

Súd pre­to uzav­rel, že vnút­roš­tát­ne prá­vo tak, ako vy­kla­da­li a ap­li­ko­va­li vnút­roš­tát­ne sú­dy, ne­bo­lo dos­ta­toč­ne jas­né čo do roz­sa­hu a vý­ko­nu uvá­že­nia sú­du roz­ho­du­jú­com o na­ria­de­ní od­po­čú­va­nia, a ne­pos­ky­to­va­lo tak v praxi dos­ta­toč­né zá­ru­ky pro­ti mož­né­mu zneu­ži­tiu. Zá­sah do sťa­žo­va­te­ľo­vých práv tak ne­bol ani zá­kon­ný ani ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, čím doš­lo k po­ru­še­ní člán­ku 8 Do­ho­vo­ru.

B. K tvr­de­né­mu po­ru­še­ní čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru

Pou­ži­tie ne­zá­kon­né­ho od­po­čú­va­nia ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní

Sťa­žo­va­teľ ďa­lej na­mie­tal, že doš­lo k po­ru­še­niu je­ho prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pou­ži­tím ne­zá­kon­ne zís­ka­ných te­le­fón­nych od­po­čú­va­ní ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní. Súd pri­po­me­nul, že člá­nok 6 Do­ho­vo­ru nes­ta­no­vu­je žiad­ne pra­vid­lá pre prí­pus­tnosť dô­ka­zu, tá­to ob­lasť te­da po­dlie­ha pre­dov­šet­kým vnút­roš­tát­nej úp­ra­ve (Schenk pro­ti Švaj­čiarsku, č. 10862/84 roz­su­dok zo dne 12. jú­la 1988, § 45-46). Úlo­hou Sú­du nie je roz­hod­núť, aký dô­kaz­ný pros­trie­dok mal byť preh­lá­se­ný za prí­pust­ný, ale či tres­tné ko­na­nie ako ce­lok bo­lo spra­vod­li­vé. Dô­le­ži­té v tom­to oh­ľa­de je naj­mä, či bo­li reš­pek­to­va­né prá­va ob­ha­jo­by, te­da či sťa­žo­va­teľ mal mož­nosť spo­chyb­niť auten­ti­ci­tu vy­ko­na­né­ho od­po­čú­va­nia a na­mie­tať pro­ti je­ho pou­ži­tiu. Zoh­ľad­niť je pot­reb­né i to, či okol­nos­ti, za kto­rých bol ta­ký­to dô­kaz zís­ka­ný, spo­chyb­ňu­je je­ho vie­ro­hod­nosť či pres­nosť. Súd v mi­nu­los­ti ve­ľak­rát dos­pel k zá­ve­ru, že aj keď od­po­čú­va­nie ne­bo­lo vy­ko­na­né v sú­la­du so zá­ko­nom v zmys­le člán­ku 8 Do­ho­vo­ru, pri­pus­te­nie tak­to zís­ka­né­ho dô­ka­zu ne­bo­lo po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces (Khan pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, č. 35394/97, roz­su­dok zo dne 12. má­ja 2000; P. G. a J. H. pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, č. 44787/98, roz­su­dok zo dne 25. sep­tem­bra 2001; By­kov pro­ti Rus­ku, č. 4378/02, roz­su­dok veľ­ké­ho se­ná­tu zo dne 10. mar­ca 2009).

V pre­jed­ná­va­nej ve­ci sťa­žo­va­teľ nes­po­chyb­ňo­val vie­ro­hod­nosť od­po­čú­va­nia ale ob­me­dzil svo­je vý­hra­du vý­luč­ne na for­mál­nu strán­ku ich pou­ži­tia ako dô­ka­zu v ko­na­ní pred sú­dom. Sťa­žo­va­teľ na­vy­še mal účin­nú mož­nosť spo­chyb­niť ich auten­ti­ci­tu a na­mie­tať pro­ti ich pou­ži­tiu, a to ako pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, tak pred od­vo­la­cím sú­dom i pred ús­tav­ným sú­dom. Všet­ky sú­dy sa tej­to ná­miet­ke sťa­žo­va­te­ľa ve­no­va­li a svo­je roz­hod­nu­tie od­ôvod­ni­li. Zá­zna­my z od­po­čú­va­nia na­vy­še bo­li len jed­ným z mno­hých dô­ka­zov, na pod­kla­de kto­rých bol sťa­žo­va­teľ od­sú­de­ný. Sťa­žo­va­te­ľo­ve prá­va ob­ha­jo­by tak pod­ľa Sú­du bo­li ná­le­ži­te reš­pek­to­va­né a k po­ru­še­niu čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru te­da ne­doš­lo.

 

 

Diskusia