Znalec v trestnom konaní - vybrané problémy

Publikované: 01. 10. 2017, čítané: 1270 krát
 

 

            Zna­lec v tres­tnom ko­na­ní – vy­bra­né prob­lé­my

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 18.09.2017 v Jus­tič­nej aka­dé­mii v Pe­zin­ku

Rám­co­vý ok­ruh tém:

1/ pos­ta­ve­nie znal­ca v tres­tnom ko­na­ní

2/ prib­ra­tie znal­ca a vy­me­dzenie otá­zok znal­co­vi

3/ vý­sluch znal­ca

4/ hod­no­te­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku

5/ prík­la­dy z ap­li­kač­nej praxe

1/ Pos­ta­ve­nie znal­ca v tres­tnom ko­na­ní

– pos­ta­ve­nie znal­ca v tres­tnom ko­na­ní vy­me­dzu­je Trest­ný po­ria­dok a v pod­rob­nos­tiach, a to aj oh­ľad­ne ob­sa­ho­vých ná­le­ži­tos­tí zna­lec­ké­ho po­sud­ku, zá­kon o znal­coch, tl­moč­ní­koch a prek­la­da­te­ľoch č. 382/2004 Z. z. (na webo­vej strán­ke Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR bol zve­rej­ne­ný návrh zmien zá­ko­na o znal­coch, kto­ré by ma­li na­do­bud­núť účin­nosť dňom 01.03.2018)

- zna­lec má sa­mos­tat­né pro­ces­né pos­ta­ve­nie v tres­tnom ko­na­ní a to­mu zod­po­ve­da­jú­cu vlas­tnú zod­po­ved­nosť za ve­do­mé (úmy­sel­né) uve­de­nie nep­rav­di­vé­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku – mož­ný trest­ný pos­tih za spá­chanie nep­rav­di­vé­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku v zmys­le § 347 Tr. zák., res­pek­tí­ve mož­ný trest­ný pos­tih znal­ca ako účas­tní­ka (spra­vid­la po­moc­ní­ka) na tres­tnej čin­nos­ti inej oso­by (nap­rík­lad úve­ro­vé­ho pod­vo­du), zna­lec ne­má pos­ta­ve­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pre­to sa ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa ako pá­cha­teľ, či spolu­pá­cha­teľ (aj pri tom­to tres­tnom či­ne však mô­že byť v pos­ta­ve­ní účas­tní­ka)

- zna­lec ako oso­ba od­liš­ná od OČTK a sú­du -  z uve­de­né­ho vy­plý­va, že zna­lec mu­sí byť ob­jek­tív­ny, ne­zau­ja­tý, je­ho úlo­hou nie je vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie, hod­no­tiť dô­ka­zy, rie­šiť práv­ne otáz­ky, ale je­ho úlo­hou je vy­jad­ro­vať sa k skut­ko­vým od­bor­ným otáz­kam, kto­ré spa­da­jú do je­ho kom­pe­ten­cie (t. j. do ob­las­ti, v kto­rej je za­pí­sa­ný v zoz­na­me znal­cov),

– ak by aj OČTK, či súd mal pot­reb­né od­bor­né zna­los­ti (to sa na­po­kon aj pred­pok­la­dá, že OČTK, či súd ma­jú aj ur­či­té od­bor­né poz­nat­ky z mi­mot­res­tných práv­nych pred­pi­sov – nap­rík­lad oh­ľad­ne da­ňo­vej prob­le­ma­ti­ky) ne­mô­že OČTK, či súd spra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok, či od­bor­né vy­jad­re­nie, res­pek­tí­ve nep­rib­rať znal­ca ak je to ne­vyh­nut­né. Svo­je od­bor­né zna­los­ti mô­že OČTK, či súd vy­užiť pri hod­no­te­ní dô­ka­zov v me­ri­tór­nom roz­hod­nu­tí, za­bez­pe­čo­va­ní dô­ka­zov, prí­pad­ne pri vy­me­dzo­va­ní úloh znal­co­vi, av­šak ne­mô­že sup­lo­vať čin­nosť znal­ca, či zá­ro­veň pô­so­biť v tom is­tom tres­tnom ko­na­ní aj ako zna­lec (to sa na­po­kon tý­ka aj pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho, sved­ka, či poš­ko­de­né­ho, kto­rí v tom is­tom ko­na­ní ne­mô­žu mať zá­ro­veň aj pro­ces­né pos­ta­ve­nie znal­ca a to aj v prí­pa­de, ak by inak aj bo­li za­pí­sa­ní ako znal­ci).

- prob­lé­mom je čas­to v praxi po­sú­de­nie, ke­dy ide o práv­nu prob­le­ma­ti­ku, práv­ne otáz­ky, ku kto­rým sa zna­lec ne­má čo vy­jad­ro­vať a ke­dy ide o otáz­ky skut­ko­vé, k rie­še­niu kto­rých mož­no vy­užiť od­bor­né schop­nos­ti znal­ca a prob­lé­mom je čas­to aj to, ke­dy pos­ta­čia ur­či­té od­bor­né zna­los­ti OČTK, či sú­du a ke­dy už je nut­né prib­rať na  rie­še­nie od­bor­ných skut­ko­vých otá­zok znal­ca,

– nap­rík­lad pri da­ňo­vých tres­tných či­noch sa pred­pok­la­dá ur­či­tá zna­losť da­ňo­vej prob­le­ma­ti­ky zo stra­ny OČTK a sú­du – na­po­kon daň je práv­ny po­jem a vý­klad da­ňo­vých zá­ko­nov je po­su­dzo­va­nie práv­nych otá­zok a pre­to sa znal­ca ne­mož­no nap­rík­lad pý­tať (tak ako sa to v praxi čas­to stá­va), či ur­či­tý prí­jem po­dlie­ha ne­ja­kej da­ni a ak áno tak kto­rej a v akej vý­ške, tu ide o po­su­dzo­va­nie práv­nej otáz­ky a nie otáz­ky skut­ko­vej – prib­ra­tie znal­ca by moh­lo pri­chá­dzať do úva­hy nap­rík­lad oh­ľad­ne skú­ma­nia ob­sia­hle­ho úč­tov­níc­tva da­ňo­vé­ho sub­jek­tu, k to­mu, aby sa zna­lec vy­jad­ril k hos­po­dár­skym vý­sled­kom da­ňo­vé­ho sub­jek­tu v kon­krét­nom ro­ku a po­dob­ne – to sú skut­ko­vé otáz­ky, kto­ré mô­žu byť pred­me­tom zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia – sa­moz­rej­me ne­mu­sia, na­koľ­ko ak je úč­tov­ných dok­la­dov len zo­pár, ak má súd k dis­po­zí­cii nap­rík­lad len jed­nu spor­nú fak­tú­ru na pod­kla­de kto­rej ma­lo prísť k skrá­te­niu da­ne, tak tu nie je nut­né pri­be­rať znal­ca, pre­to­že jed­nu fak­tú­ru mu­sí byť schop­ný OČTK či súd vy­hod­no­tiť aj sám

- v tres­tných ve­ciach te­da roz­ho­du­jú OČTK a v ko­neč­nom dôs­led­ku súd a nie zna­lec a pre­to by sa zna­lec ne­mal sta­vať do po­zí­cie to­ho, kto ro­bí zá­ve­ry o vi­ne, res­pek­tí­ve, či bo­li ale­bo ne­bo­li napl­ne­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu

- sud­ca (OČTK) te­da roz­ho­du­je čo je prá­vo pod­ľa plat­ných zá­ko­nov, či po­dzá­kon­ných no­riem, je to v pod­sta­te zna­lec v ob­las­ti prá­va a pre­to si k otáz­ke rie­še­nia práv­nych otá­zok ne­mô­že po­vo­lať znal­ca, zna­lec nap­ro­ti to­mu je k dis­po­zí­cii k rie­še­niu od­bor­ných skut­ko­vých otá­zok od vy­rie­še­nia kto­rých čas­to zá­vi­sí aj rie­še­nie otá­zok práv­nych (nap­rík­lad otáz­ka prí­čet­nos­ti, ťaž­kej uj­my na zdra­ví, ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy), ak sud­ca ne­má po­ža­do­va­né od­bor­né práv­ne zna­los­ti mô­že vy­užiť in­šti­tút kon­zul­tan­ta (kon­zul­tan­tom tu mô­že byť aj zna­lec) a tak sa v kon­krét­nej tres­tnej ve­ci dos­tať do od­bor­nej prob­le­ma­ti­ky.

Z ju­di­ka­tú­ry:

R 2666/1926: Nie je ve­cou znal­cov, ozna­mo­vať sú­du svo­je ná­zo­ry na práv­ne otáz­ky.

R 4134/1931: Nie je prí­pus­tné, aby sa zna­lec v po­sud­ku vy­jad­ro­val o vi­ne ale­bo ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho ale­bo o stup­ni je­ho za­vi­ne­nia. To­to sú vý­hrad­ne otáz­ky sud­cov­ské­ho roz­ho­do­va­nia.

V 21/1971: Pod poj­mom „od­bor­né zna­los­ti“ mož­no ro­zu­mieť len zna­los­ti z tých od­bo­rov, kto­ré or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd spra­vid­la ne­ma­jú a mať ne­mu­sia. Za ta­ké­to ne­mož­no po­va­žo­vať zna­los­ti v od­bo­re prá­va.

V 14/1978: Znal­co­vi nep­ris­lú­cha vy­ko­ná­vať hod­no­te­nie dô­ka­zov a rie­šiť práv­ne otáz­ky. Z to­ho vy­plý­va, že zna­lec, ok­rem vlas­tných poz­nat­kov pre po­da­nie po­sud­ku zis­te­ných me­tó­da­mi špe­ci­fic­ký­mi pre je­ho od­bor, mô­že svoj po­su­dok za­lo­žiť len na skut­ko­vom sta­ve, kto­rý bol ob­jas­ne­ný dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, či sú­dom v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku.

R 33/1980: Znal­co­vi nep­ris­lú­cha hod­no­tiť dô­ka­zy ani z hľa­dis­ka ich vie­ro­hod­nos­ti ani v tom sme­re, či sku­toč­nosť, o kto­rej po­dá­va sprá­vu, je preu­ká­za­ná.

Tak nap­rík­lad:

– otáz­ka práv­na je, či je ob­vi­ne­ný prí­čet­ný, zmen­še­ne prí­čet­ný, prí­pad­ne nep­rí­čet­ný – na to zna­lec ne­mô­že dať od­po­veď pre­to­že ide o práv­ny a nie o me­di­cín­sky po­jem – zna­lec sa mô­že len vy­jad­riť či v ča­se či­nu ob­vi­ne­ný tr­pel du­šev­nou po­ru­chou, res­pek­tí­ve cho­ro­bou, kto­rá moh­la mať vplyv na je­ho roz­poz­ná­va­cie, či ov­lá­da­cie schop­nos­ti

- zna­lec pri ne­kom­plet­nom úč­tov­níc­tve uvie­dol v zna­lec­kom po­sud­ku že nie je mož­né preu­ká­zať spá­chanie tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne le­bo nie je kom­plet­né úč­tov­níc­tvo – to­to by zna­lec uro­biť nik­dy ne­mal, pre­to­že či je mož­né preu­ká­zať zna­ky ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu je len v kom­pe­ten­cii OČTK a sú­du a nie znal­ca, na­vy­še ani pri neexis­tu­jú­com úč­tov­níc­tve nie je vy­lú­če­né preu­ká­zať nap­rík­lad spá­chanie tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne,

- pri tres­tnom či­ne po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku (skut­ko­vo iš­lo o pre­daj ma­jet­ku ob­chod­nej spo­loč­nos­ti pod ce­nu) zna­lec od­po­ve­dal na otáz­ku, či ob­vi­ne­ný ako ko­na­teľ ko­nal s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou v zmys­le Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka – ide o rie­še­nie práv­ne otáz­ky, na­koľ­ko po­jem od­bor­ná sta­ros­tli­vosť je po­jem práv­ny, kto­ré­ho ob­sah mu­sí vy­lo­žiť OČTK a súd a nie zna­lec – na­po­kon to bo­lo pod­sta­tou ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia, t. j. po­sú­de­nie to­ho, či iš­lo ale­bo neš­lo o ko­na­nie s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou pri pre­da­ji ma­jet­ku spo­loč­nos­ti zo stra­ny ko­na­te­ľa,

- po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy je čis­to po­jem práv­ny, na­priek to­mu neus­tá­le sme­ru­jú na KEU PZ otáz­ky, aby sa vy­jad­ril k to­mu, koľ­ko dá­vok dro­gy je mož­né zís­kať zo za­is­te­né­ho ma­te­riá­lu – aj tu ide o rie­še­nie práv­nej otáz­ky, nej­de o otáz­ku skut­ku – KEU PZ je op­ráv­ne­né po­sú­diť len to o akú lát­ku ide (o akú dro­gu ide) aká je jej hmot­nosť a množ­stvo účin­nej lát­ky, KEU PZ ne­mô­že sup­lo­vať ne­dos­ta­toč­nú le­gis­la­tí­vu, kto­rá ne­pos­ky­tu­je OČTK a sú­du žiad­ne zá­kon­né vo­dít­ka pri de­fi­no­va­ní poj­mu ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ky dro­gy,

- zna­lec sa ne­mô­že vy­jad­ro­vať pri tres­tnom či­ne zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa k to­mu, či v ča­se spá­chania skut­ku bo­la kon­krét­na spo­loč­nosť v úpad­ku – úpa­dok je práv­ny po­jem a mu­sí si tú­to otáz­ku vy­rie­šiť OČTK a súd – mô­že tak ale uro­biť na pod­kla­de zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kto­rý bu­de skú­mať hos­po­dár­sku si­tuáciu spo­loč­nos­ti v kon­krét­nom ob­do­bí, zá­väz­ky po le­ho­te splat­nos­ti a po­dob­ne,

Zna­lec­ká čin­nosť mu­sí te­da spĺňať tri zá­klad­né at­ri­bú­ty

a)  mu­sí ísť o rie­še­nie otá­zok skut­ko­vých, nie práv­nych (zna­lec ne­mô­že vy­svet­ľo­vať ani neur­či­té, či vág­ne práv­ne poj­my aj to sú práv­ne otáz­ky, kto­ré nes­mie rie­šiť, ale ich ob­sah mu­sí v kon­krét­nej ve­ci vy­lo­žiť len OČTK, či súd)

b) mu­sí ísť o otáz­ky od­bor­né a nie všeo­bec­ne zná­me,

c) vý­sled­kom zna­lec­ké­ho skú­ma­nia je sub­jek­tív­ny úsu­dok znal­ca, kto­rý je pres­kú­ma­teľ­ný v súd­nom ko­na­ní (hod­no­te­nie ob­sa­ho­vej strán­ky zna­lec­ké­ho po­sud­ku) – zna­lec­ký po­su­dok te­da mu­sí spĺňať pod­mien­ku pres­kú­ma­teľ­nos­ti a nes­mie sa ob­me­dziť len na od­po­ve­de na otáz­ky bez to­ho, aby z ne­ho bo­lo zrej­mé ako zna­lec k tým­to zá­ve­rom do­šiel.

Ju­di­ka­tú­ra k pres­kú­ma­teľ­nos­ti ZP:

Aby súd mo­hol zna­lec­ký po­su­dok zod­po­ved­ne zhod­no­tiť, nes­mie sa zna­lec ob­me­dziť vo svo­jom po­sud­ku na po­da­nie len od­bor­né­ho zá­ve­ru, ale z je­ho po­sud­ku mu­sí mať súd mož­nosť poz­nať, z kto­rých zis­te­ní v po­sud­ku zna­lec vy­chá­dzal, akou ces­tou k tým­to zis­te­niam dos­pel a na zá­kla­de akých úvah do­šiel k svoj­mu zá­ve­ru (roz­su­dok NS ČR ci­vil­ný 30 Cbo/5359/2007)

zna­lec by sa mal te­da vy­va­ro­vať nah­rá­dzania čin­nos­ti sú­du, či OČTK a súd by sa mal vy­va­ro­vať nek­ri­tic­ké­ho pre­be­ra­nia zá­ve­rov zna­lec­ké­ho po­sud­ku

- zna­lec ako oso­ba od­liš­ná od sved­ka – v tom is­tom ko­na­ní ne­mô­že mať tá is­tá oso­ba zá­ro­veň pos­ta­ve­nie znal­ca a sved­ka - ak by zna­lec svo­ji­mi zmys­la­mi vní­mal sku­toč­nos­ti vý­znam­né  pre us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, či tý­ka­jú­ce sa mož­né­ho pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu (bol nap­rík­lad na mies­te či­nu a vi­del je­ho spá­chanie) tak mu­sí vy­stu­po­vať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, na­koľ­ko sve­dok, na roz­diel od znal­ca, je ne­zas­tu­pi­teľ­ný – v ta­kom prí­pa­de by ta­ká­to oso­ba ne­moh­la v tej is­tej tres­tnej ve­ci vy­stu­po­vať ako zna­lec a po­dá­vať zna­lec­ký po­su­dok

- ak je zna­lec sved­kom, tak sa zá­ro­veň ne­mô­že ani vo svo­jej sve­dec­kej vý­po­ve­di vy­jad­ro­vať k od­bor­ným ve­ciam – nap­rík­lad v praxi bol zna­lec z ces­tnej dop­ra­vy zá­ro­veň sve­dok dop­rav­nej ne­ho­dy – bol vy­po­ču­tý ako sve­dok a nás­led­ne v rám­ci svo­jej vý­po­ve­de pre­šiel ply­nu­le zo sve­dec­kej vý­po­ve­de do od­bor­né­ho hod­no­te­nia dop­rav­nej ne­ho­dy a vy­jad­ro­val sa k tech­nic­kým prí­či­nám vzni­ku dop­rav­nej ne­ho­dy – časť je­ho sve­dec­kej vý­po­ve­de, v kto­rej fak­tic­ky po­dal zna­lec­ký po­su­dok je dô­kaz­ne ne­pou­ži­teľ­ná a OČTK, či súd by mal ta­ké­ho­to sved­ka pou­čiť, že k od­bor­ným ve­ciam sa vy­jad­ro­vať ako sve­dok tres­tné­ho či­nu ne­mô­že,

R 11/1977: Len čo je niek­to prib­ra­tý ako zna­lec, ne­mô­že byť pri po­dá­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku vy­slúch­nu­tý ako sve­dok.

- zna­lec ako oso­ba od­liš­ná od poš­ko­de­né­ho – pla­tí to is­té ako pri sved­ko­vi - v tom is­tom ko­na­ní ne­mô­že mať tá is­tá oso­ba zá­ro­veň pos­ta­ve­nie znal­ca a sved­ka – v praxi bol za­zna­me­na­ný prí­pad, v kto­rom le­kár zna­lec bol fy­zic­ky na­pad­nu­tý a bo­li mu spô­so­be­né zra­ne­nia – v tres­tnom ko­na­ní bol vy­žia­da­ný zna­lec­ký po­su­dok oh­ľad­ne zra­ne­ní poš­ko­de­né­ho – zna­lec kto­rý bol poš­ko­de­ný bol nes­po­koj­ný s je­ho zá­ver­mi a pre­to sám na se­ba vy­pra­co­val zna­lec­ký po­su­dok oh­ľad­ne utr­pe­ných zra­ne­ní a do­lo­žil ho do spi­su – ta­ký­to zna­lec­ký po­su­dok bol od­miet­nu­tý ako ne­zá­kon­ný dô­kaz a to pre­to že tu nie je mož­né aby oso­ba znal­ca sply­nu­la s oso­bou poš­ko­de­né­ho – na­vy­še poš­ko­de­ný je tu za­in­te­re­so­va­ný na vý­sled­ku tres­tné­ho ko­na­nia a ne­mô­že byť spl­ne­ná pod­mien­ka ob­jek­tív­nos­ti znal­ca (na­po­kon zna­lec by sám na se­ba nik­dy ne­mal vy­pra­co­vá­vať zna­lec­ké po­sud­ky),

- zna­lec ako oso­ba od­liš­ná od oso­by, kto­rá po­dá­va od­bor­né vy­jad­re­nie – oso­ba, kto­rá po­dá­va od­bor­né vy­jad­re­nie sa v praxi vy­po­čú­va ako sve­dok a to aj v prí­pa­de ak ta­ké­to od­bor­né vy­jad­re­nie po­dá­va zna­lec,

R 35/1980: Ošet­ru­jú­ce­ho le­ká­ra, kto­rý vy­dal le­kár­sku sprá­vu o zra­ne­ní poš­ko­de­né­ho, kto­rá má po­va­hu od­bor­né­ho vy­jad­re­nia, mož­no v prí­pa­de pot­re­by vy­po­čuť len ako sved­ka, nie však ako znal­ca.

- zna­lec ako oso­ba od­liš­ná od ob­vi­ne­né­ho – v praxi bo­li za­zna­me­na­né prí­pa­dy, v kto­rých bo­li ob­vi­ne­ní znal­ci (nap­rík­lad pri úve­ro­vých pod­vo­doch ako po­moc­ní­ci, kto­rí vy­pra­co­vá­va­li nep­rav­di­vé zna­lec­ké po­sud­ky na pred­me­ty zá­lož­né­ho prá­va). Po­kiaľ by mal ob­vi­ne­ný ur­či­té od­bor­né zna­los­ti, prí­pad­ne by aj bol za­pí­sa­ný do zoz­na­mu znal­cov, nep­ri­chá­dza do úva­hy aby vo vlas­tnej tres­tnej ve­ci po­dá­val zna­lec­ký po­su­dok a vy­stu­po­val aj ako ob­vi­ne­ný a aj ako zna­lec. V kon­krét­nej tres­tnej ve­ci bol ob­vi­ne­ný zna­lec z da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní znal­ca po­dal zna­lec­ký po­su­dok z úč­tov­níc­tva, kto­rým do­ka­zo­val nes­práv­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, ta­ký­to zna­lec­ký po­su­dok nie je mož­né po­va­žo­vať za dô­kaz v da­nej tres­tnej ve­ci a to vzhľa­dom na oso­bu, kto­rá ho vy­pra­co­va­la,

Kraj­ský súd v Če­ských Budějo­vi­ciach 3To 688/2001: Zna­lec prib­ra­tý v tres­tnom ko­na­ní nes­to­jí na žiad­nej stra­ne tres­tné­ho pro­ce­su. Je­ho úlo­hou je ob­jek­tív­ne po­sú­de­nie od­bor­ných otá­zok. V zá­sa­de pre­to nič neb­rá­ni to­mu, aby rov­na­ký zna­lec bol prib­ra­tý k pres­kú­ma­niu du­šev­né­ho sta­vu tak ob­ža­lo­va­né­ho ako aj poš­ko­de­nej.

- zna­lec ako oso­ba od­liš­ná od kon­zul­tan­ta – mož­nosť OČTK a sú­du prib­rať si kon­zul­tan­ta ne­mô­že nah­rá­dzať zna­lec­ké do­ka­zo­va­niev mi­nu­los­ti pro­ku­ra­tú­ra zva­žo­va­la mož­nosť zní­žiť množ­stvo zna­lec­kých po­sud­kov pros­tred­níc­tvom kon­zul­tan­tov, av­šak ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup sa uká­zal ako ne­mož­ný, na­koľ­ko čin­nosť kon­zul­tan­ta (aj keď má od­bor­né zna­los­ti a je prí­pad­ne aj znal­com) nie je dô­kaz­ným pros­tried­kom, ale sme­ru­je len ako po­moc OČTK či sú­du, aby sa zo­rien­to­val v od­bor­nej prob­le­ma­ti­ke – vý­sle­dok čin­nos­ti kon­zul­tan­ta nie je dô­kaz a pre­to čin­nosť kon­zul­tan­ta ani ne­mô­že sup­lo­vať zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie,

- zna­lec ne­mu­sí byť ob­ča­nom SR a ne­mu­sí byť ani za­pí­sa­ný v zoz­na­me znal­cov ve­de­nom na úze­mí SR  Trest­ný po­ria­dok poz­ná iba po­jem zna­lec a pre­to nie je vy­lú­če­né (a v praxi je to už aj bež­né), aby si nap­rík­lad ob­vi­ne­ný, či poš­ko­de­ný, ale aj OČTK (ak je to ne­vyh­nut­né) ob­sta­ral zna­lec­ký po­su­dok v inom štá­te (nap­rík­lad v ČR) – pod­mien­kou je, aby zna­lec­ký po­su­dok vy­pra­co­va­la oso­ba, kto­rá je k to­mu kom­pe­ten­tná a je vo svo­jej kra­ji­ne za­pí­sa­ná v zoz­na­me znal­cov (ak sa ta­ký zoz­nam v tej kto­rej kra­ji­ne ve­die) – pod­stat­ným je aj pou­če­nie znal­ca, kto­ré mu­sí byť pod­ľa slo­ven­ské­ho Tres­tné­ho po­riad­ku (naj­lep­šie da­né znal­co­vi eš­te pred vy­pra­co­va­ním zna­lec­ké­ho po­sud­ku).

Ani vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­com, či zna­lec­kým ús­ta­vom v za­hra­ni­čí te­da nie je dô­vod na je­ho od­miet­nu­tie v tres­tnom ko­na­ní (nap­rík­lad len pre­to, že nej­de o zna­lec­ký po­su­dok znal­ca za­pí­sa­né­ho v zoz­na­me slo­ven­ských znal­cov). V tres­tnom ko­na­ní te­da pos­ta­čí preu­ká­zať, že zna­lec, či zna­lec­ký ús­tav sku­toč­ne vy­ko­ná­va­jú zna­lec­kú čin­nosť pod­ľa zá­ko­nov da­nej kra­ji­ny (nap­rík­lad, že zna­lec je sku­toč­ne za­pí­sa­ný v zoz­na­me znal­cov v ČR) a znal­ca pred vý­slu­chom pou­čiť v zmys­le § 144 ods. 1 Tr. por.

- v praxi sa nap­rík­lad pred­kla­da­jú zna­lec­ké po­sud­ky zna­lec­ké­ho ús­ta­vu oh­ľad­ne ces­tnej pre­máv­ky z Br­na, res­pek­tí­ve aj nap­rík­lad zna­lec­ké psy­chia­tric­ké po­sud­ky z Ra­kús­ka oh­ľad­ne du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho (ob­vi­ne­ný nap­rík­lad bý­va v Ra­kús­ku a v Ra­kús­ku má aj ošet­ru­jú­ce­ho le­ká­ra).

Ju­di­ka­tú­ra k to­mu, ke­dy je pot­reb­né prib­rať znal­ca:

R I/1966: Je v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 141 Tr. por. ak sa zna­lec nep­ri­be­rie ani v ta­kých prí­pa­doch dop­rav­ných ne­hôd, v kto­rých kon­krét­ne okol­nos­ti sa mô­žu ob­jas­niť len na zá­kla­de od­bor­ných zna­los­tí z od­bo­ru konštruk­cie a ve­de­nia mo­to­ro­vých vo­zi­diel.

R 46/1969: Po­kiaľ ide o oce­ne­nie ve­ci pa­tria­cej oso­be poš­ko­de­nej tres­tným či­nom a sú na to pot­reb­né od­bor­né zna­los­ti (nap­rík­lad na po­sú­de­nie stup­ňa opot­re­be­nia a te­da aj roz­sa­hu zní­že­nia pô­vod­nej hod­no­ty ve­ci), pri­be­rie sa na ta­ké­to oce­ne­nie zna­lec.

R 47/1970: Ak tre­ba na zis­te­nie prí­či­ny smr­ti ur­čiť oka­mih smr­ti, súd tú­to okol­nosť zis­ťu­je za po­mo­ci znal­ca le­ká­ra. Kri­té­riá smr­ti neur­ču­je práv­ny po­ria­dok, ale sú tu roz­ho­du­jú­ce ve­dec­ky uz­ná­va­né me­di­cín­ske kri­té­riá, kto­ré mu­sí zna­lec vo svo­jom po­sud­ku vy­svet­liť a v da­nom prí­pa­de od­ôvod­niť ich exis­ten­ciu.

R 24/1976: Po­kiaľ je po­chyb­nosť o pl­nej prí­čet­nos­ti pá­cha­te­ľa, je­ho du­šev­ný stav ne­mož­no zis­ťo­vať na zá­kla­de le­kár­ske­ho potvr­de­nia ale­bo od­bor­né­ho vy­jad­re­nia, ale vždy je pot­reb­né prib­rať znal­ca psy­chia­tra. Zhod­ne aj R 14/1979 a R 46/1990.

V 22/1977: Sku­toč­nosť, že vo­dič mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la stra­til náh­le po­čas jaz­dy schop­nosť viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lo v dôs­led­ku cho­ro­by je okol­nos­ťou, na ob­jas­ne­nie kto­rej sú pot­reb­né od­bor­né zna­los­ti. Na jej ob­jas­ne­nie nes­ta­čí le­kár­ske potvr­de­nie.

R 16/1986: Pri tres­tnom či­ne vraž­dy no­vo­na­ro­de­né­ho di­eťa­ťa mat­kou je ne­vyh­nut­ný pre zis­te­nie du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­nej nie­len zna­lec­ký po­su­dok z od­bo­ru psy­chia­tria, ale aj po­su­dok z od­bo­ru pô­rod­níc­tva. Zhod­ne aj R 25/1992.

R 31/1995 – čes­ký: Stav tzv. syn­dró­mu pa­to­lo­gic­ké­ho hráč­stva mô­že byť du­šev­nou po­ru­chou, kto­rá má vplyv na prí­čet­nosť pá­cha­te­ľa a je pre­to nut­né za­bez­pe­čiť zna­lec­ký po­su­dok o du­šev­nom sta­ve pá­cha­te­ľa.

R 40/1994 – čes­ký: Sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný zá­sad­ným spô­so­bom me­ní svo­je vý­po­ve­de tak, že vzni­ká po­chyb­nosť o je­ho schop­nos­ti vní­mať uda­los­ti, ulo­žiť si ich v pa­mä­ti a rep­ro­du­ko­vať ich, spra­vid­la vy­ža­du­je dopl­niť do­ka­zo­va­nie zna­lec­kým po­sud­kom z od­bo­ru psy­cho­ló­gie za­me­ra­nom na zis­te­nie je­ho psy­chic­kých vlas­tnos­tí.

2/ Prib­ra­tie znal­ca a vy­me­dzenie otá­zok znal­co­vi

- ak je v ne­ja­kom od­bo­re ús­tav, či špe­cia­li­zo­va­né pra­co­vis­ko na zna­lec­kú čin­nosť mal by byť pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku vy­žia­da­ný spra­vid­la zna­lec­ký po­su­dok od ús­ta­vu – v praxi je to však na­ďa­lej tak, že sa pri­be­rie zna­lec a až v prí­pa­de ak sa vo ve­ci ob­ja­ví aj ďal­ší zna­lec­ký po­su­dok, kto­ré­ho zá­ve­ry sa roz­chá­dza­jú s pr­vým zna­lec­kým po­sud­kom pri­be­rie sa ús­tav (ak v ur­či­tom od­bo­re zna­lec­ký ús­tav exis­tu­je) – res­pek­tí­ve ús­tav sa pri­be­rie ak je zna­lec­ký po­su­dok po­da­ný znal­com ne­jas­ný, neúpl­ný, vzbu­dzu­je po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti a tie­to ne­dos­tat­ky zna­lec­ké­ho po­sud­ku sa ne­po­da­rí od­strá­niť ani vý­slu­chom znal­ca, či vy­žia­da­ním do­dat­ku k zna­lec­ké­mu po­sud­ku. Vý­nim­kou je v tom­to sme­re KEU PZ, kto­rý sa ako zna­lec­ký ús­tav pri­be­rá hneď po­kiaľ ide nap­rík­lad o ba­lis­ti­ku, ana­lý­zu DNA, skú­ma­nie drog a po­dob­ne. Sku­toč­nosť, že ne­bol hneď prib­ra­tý zna­lec­ký ús­tav tak ako to vy­ža­du­je us­ta­no­vu­je § 143 ods. 1 Tr. por., ale bol prib­ra­tý zna­lec nie je ta­kou chy­bou ko­na­nia, kto­rá by ma­la za nás­le­dok ne­zá­kon­nosť po­da­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku zo stra­ny znal­ca.

Naj­čas­tej­šie zna­lec­ké po­sud­ky v tres­tnom ko­na­ní sa tý­ka­jú tých­to ob­las­tí:

a) me­di­cí­na a psy­cho­ló­gia – zna­lec­ké po­sud­ky oh­ľad­ne

- vy­šet­re­nia du­šev­né­ho sta­vu, či mož­nej zá­vis­los­ti ob­vi­ne­né­ho na ná­vy­ko­vej lát­ke – psy­chia­tric­ké po­su­dzo­va­nie ob­vi­ne­né­ho, či sved­ka, psy­cho­lo­gic­ké po­su­dzo­va­nie osob­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, či sved­ka,

- po­su­dzo­va­nie me­cha­niz­mu vzni­ku zra­ne­ní a ich cha­rak­ter (vrá­ta­ne prá­ce­nes­chop­nos­ti a sťa­že­nia ob­vyk­lé­ho spô­so­bu ži­vo­ta – chi­rur­gia, trau­ma­to­ló­gia a po­dob­ne)

- súd­ne le­kár­stvo – pre­hliad­ka a pit­va mŕtvo­ly, toxiko­ló­gia

b) zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie pri hos­po­dár­skych a ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch

-  eko­no­mi­ka a úč­tov­níc­tvo – da­ňo­vé tres­tné či­ny, skres­ľo­va­nie hos­po­dár­skej a úč­tov­nej evi­den­cie – skú­ma­nie úč­tov­níc­tva, ban­ko­vých pre­vo­dov, vý­sled­ných  da­ňo­vých po­vin­nos­tí, úč­tov­ných pos­tu­pov a po­dob­ne

- oce­ňo­va­nie hnu­teľ­ných a neh­nu­teľ­ných ve­cí – vo­zid­lá, po­zem­ky, ich poš­ko­de­nia, zní­že­nia hod­no­ty

- poš­ko­dzo­va­nie cu­dzej ve­ci – po­žia­re a po­dob­ne

- špe­ci­fic­ké zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie – nap­rík­lad zis­ťo­va­nie hod­no­ty zá­lož­né­ho prá­va – t. j. práv­ne­ho zne­hod­no­te­nia neh­nu­teľ­nos­ti pri poš­ko­dzo­va­ní ve­ri­te­ľa, prí­pad­ne oce­ňo­va­nie cen­ných pa­pie­rov, ob­chod­né­ho po­die­lu a po­dob­ne

c) zvyš­né čas­té zna­lec­ké po­sud­ky

- ces­tná dop­ra­va – skú­ma­nie dop­rav­ných ne­hôd z tech­nic­ké­ho hľa­dis­ka

- exper­tí­zy po­dá­va­né hlav­ne KEU PZ – ba­lis­ti­ka, ana­lý­za DNA, an­tro­po­ló­gia, in­for­ma­ti­ka (skú­ma­nie po­čí­ta­čov, mo­bil­ných te­le­fó­nov a po­dob­ne)

Pri­be­ra­nie znal­ca

– OČTK v príp­rav­nom ko­na­ní a súd v ko­na­ní pred sú­dom pri­be­rá znal­ca uz­ne­se­ním vo­či kto­ré­mu je prí­pus­tná sťaž­nosť – sťaž­nosť mô­že po­dať aj zna­lec, sťaž­nosť ne­má od­klad­ný úči­nok, t. j. zna­lec mô­že pris­tú­piť k vy­ho­to­ve­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku aj pred prá­vop­lat­nos­ťou uz­ne­se­nia o prib­ra­tí znal­ca. Ob­vi­ne­ný, či poš­ko­de­ný si mô­že v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj v ko­na­ní pred sú­dom prib­rať znal­ca prí­pi­som (ne­for­mál­nou žia­dos­ťou) na vlas­tné nák­la­dy a mô­žu (t. j. ne­mu­sia) ho za­lo­žiť do spi­su,

- v prí­pa­de ak je uz­ne­se­nie o prib­ra­tí znal­ca prá­vop­lat­né a prib­ra­tý zna­lec ne­mô­že zna­lec­ký po­su­dok vy­pra­co­vať (nap­rík­lad zom­rel, bol vy­čiarknu­tý zo zoz­na­mu znal­cov, je dl­ho­do­bo PN, nech­ce sa mu a po­dob­ne) je nut­né prib­rať iné­ho znal­ca a to bez to­ho aby sa pô­vod­né uz­ne­se­nie o prib­ra­tí znal­ca ru­ši­lo – v od­ôvod­ne­ní no­vé­ho uz­ne­se­nia o prib­ra­tí znal­ca sa len pou­ká­že na pre­káž­ky kto­ré brá­ni­li pô­vod­né­mu znal­co­vi spra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok a pô­vod­né­mu znal­co­vi sa len ozná­mi, že bol prib­ra­tý no­vý zna­lec a že na po­da­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku z je­ho stra­ny sa netr­vá,

- uz­ne­se­nia o prib­ra­tí znal­cov, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia (po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia) sa ne­do­ru­ču­jú ob­vi­ne­né­mu (a ani je­ho ob­haj­co­vi) – ob­vi­ne­né­mu a ob­haj­co­vi sa do­ru­ču­jú len uz­ne­se­nia vy­da­né po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia po­kiaľ sa ob­vi­ne­né­ho tý­ka­jú – na zna­lec­ké po­sud­ky, kto­ré bo­li vy­pra­co­va­né pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia mô­že nás­led­ne ob­vi­ne­ný rea­go­vať tak, že navr­hne vý­sluch znal­ca a vy­uži­je mož­nosť klásť znal­co­vi otáz­ky, res­pek­tí­ve mô­že ob­vi­ne­ný pred­lo­žiť aj iný zna­lec­ký po­su­dok. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani súd však ne­ma­jú po­vin­nosť prib­rať iné­ho znal­ca len z dô­vo­du, že ob­vi­ne­ný ne­súh­la­sí so zá­ver­mi zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kto­rý bol vy­pra­co­va­ný pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia,

Zhod­ný práv­ny ná­zor za­ujal aj Naj­vyš­ší súd SR v uz­ne­se­ní sp. zn. 3 Tdo 16/2014 zo dňa 23.07.2014. Naj­vyš­ší súd SR zdô­raz­nil, že uz­ne­se­nia vy­da­né vy­šet­ro­va­te­ľom v ča­se, keď bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, nie je pot­reb­né do­ru­čo­vať ob­vi­ne­né­mu, na­koľ­ko v ča­se ich vy­da­nia ne­má eš­te pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho. Zna­lec­ký po­su­dok ne­mô­že byť ne­zá­kon­ný len pre­to, že bol vy­pra­co­va­ný pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be. V tom­to sme­re pos­ta­čí, ak k prib­ra­tiu znal­ca a k vy­pra­co­va­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku doš­lo po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia sa na­chá­dza v Tres­tnom po­riad­ku prá­ve za úče­lom ur­če­nia pro­ces­né­ho za­čiat­ku ur­či­té­ho štá­dia tres­tné­ho ko­na­nia, po kto­rom mô­žu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pl­ne vy­ko­ná­vať pro­ces­né úko­ny. Z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né vy­vo­diť zá­ver, že vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov, ak k nim doš­lo po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, av­šak pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, t. j. v do­be keď ob­vi­ne­ný ne­mo­hol reali­zo­vať svo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu, ma­jú len z toh­to dô­vo­du cha­rak­ter ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu (dô­ka­zu zís­ka­né­ho ne­zá­kon­ným spô­so­bom).

- k prí­pa­du, v kto­rom pro­ku­rá­tor v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­roz­ho­dol o po­da­ných sťaž­nos­tiach vo­či uz­ne­se­niu o prib­ra­tí znal­ca a po­dal ob­ža­lo­bu s tým, že nás­led­ne súd vy­ko­nal hlav­né po­jed­ná­va­nie a me­ri­tór­ne roz­ho­dol (a stá­le ne­bo­lo o sťaž­nos­tiach z príp­rav­né­ho ko­na­nia roz­hod­nu­té) poz­ri uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du 6 Tost 4/2013 zo dňa 14.02.2013,

- ob­vi­ne­ný, či poš­ko­de­ný po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho stí­ha­nia, tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj v ko­na­ní pred sú­dom, si mô­žu ne­chať vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok na vlas­tné nák­la­dy – ro­bia tak na zá­kla­de žia­dos­ti a sa­mi sa roz­hod­nú či ho za­lo­žia do spi­su ale­bo ne­za­lo­žia – v praxi sa vy­sky­tol prí­pad, v kto­rom si dal ob­vi­ne­ný v príp­rav­nom ko­na­ní vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok, je­ho zá­ver bol v je­ho nep­ros­pech a tak sa roz­ho­dol ho ne­za­lo­žiť do spi­su, o tej­to sku­toč­nos­ti sa doz­ve­de­li OČTK s tým, že po­lí­cia po­žia­da­la ob­vi­ne­né­ho, aby zna­lec­ký po­su­dok za­lo­žil do spi­su, na­koľ­ko ak tak neu­ro­bí, bu­de mu ulo­že­ná po­riad­ko­vá po­ku­ta, res­pek­tí­ve mô­že byť stí­ha­ný pre trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, pre­to­že za­ta­ju­je dô­kaz. Ten­to pos­tup po­lí­cie bol ne­zá­kon­ný, pre­to­že pla­tí zá­kaz se­baob­vi­ne­nia, t. j. ob­vi­ne­ný nie je po­vin­ný spolu­pra­co­vať s po­lí­ciou na svo­jou us­ved­čo­va­ní (ob­vi­ne­né­ho ne­mož­no nú­tiť, aby pred­kla­dal dô­ka­zy pro­ti se­be) a je len je­ho slo­bod­ným roz­hod­nu­tím, či vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok za­lo­ží ale­bo ne­za­lo­ží do spi­su, ak by po­lí­cia ve­de­la aj to kto­rý kon­krét­ny zna­lec po­su­dok vy­pra­co­val a vy­žia­da­la si ho pria­mo od toh­to znal­ca, iš­lo by o nep­ri­ja­teľ­ný pro­ces­ný pos­tup po­lí­cie, na­koľ­ko by tu zjav­ne ob­chá­dza­la zá­kaz se­baob­vi­ne­nia, te­da to, že ob­vi­ne­ný ten­to zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý si dal vy­pra­co­vať na vlas­tné nák­la­dy nech­ce za­lo­žiť do spi­su a nech­ce, aby sa ako dô­kaz vy­ko­nal.

V prí­pa­de, ak zna­lec­ký po­su­dok ob­sta­ral nap­rík­lad ob­vi­ne­ný, je ta­ký­to zna­lec­ký po­su­dok v zá­sa­de pou­ži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom pred vý­slu­chom znal­ca v príp­rav­nom ko­na­ní ale­bo v ko­na­ní pred sú­dom pou­čí or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd znal­ca o sku­toč­nos­tiach, pre kto­ré by mo­hol byť vy­lú­če­ný ale­bo kto­ré mu brá­nia byť vo ve­ci čin­ný ako zna­lec. Ďalej ho pou­čí o vý­zna­me zna­lec­ké­ho po­sud­ku z hľa­dis­ka všeo­bec­né­ho zá­uj­mu a o tres­tných nás­led­koch ve­do­me nep­rav­di­vé­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku (§ 144 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Nie je vy­lú­če­né, že ta­ké­to pou­če­nie znal­ca bu­de už ob­sa­ho­vať sa­mot­né za­da­nie od ob­vi­ne­né­ho s tým, že zna­lec v zna­lec­kom po­sud­ku vy­slo­ve­ne uve­die, že zna­lec­ký po­su­dok po­dal v zmys­le toh­to pou­če­nia a bol si ho ve­do­mí. V ta­kom­to prí­pa­de nie je nut­né bez­výh­rad­ne tr­vať na tom, že ta­ké­to pou­če­nie mu­sí dať len or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd a ta­ký­to zna­lec­ký po­su­dok by bo­lo mož­né pre­čí­tať v ko­na­ní pred sú­dom v prí­pa­doch, ak by s je­ho čí­ta­ním súh­la­si­li stra­ny.

- za­ují­ma­vá si­tuácia nas­ta­la v jed­nej tres­tnej ve­ci pri vy­šet­re­ní du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho, kto­rý si ne­chal vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok o svo­jom du­šev­nom sta­ve a ten­to pred­lo­žil v ko­na­ní pred sú­dom – pro­ku­rá­tor na­mie­tal, že ide o nep­rí­pust­ný dô­kaz, na­koľ­ko ob­vi­ne­ný ne­mal na ta­ké­to zna­lec­ké po­su­dzo­va­nie prí­kaz sú­dusúd tu správ­ne neak­cep­to­val ná­miet­ku pro­ku­rá­to­ra, že by ob­vi­ne­ný pot­re­bo­val prí­kaz sú­du na vlas­tné dob­ro­voľ­né vy­šet­re­nie svoj­ho du­šev­né­ho sta­vu znal­com – súd vy­chá­dzal z to­ho, že kaž­dý si mô­že dať dob­ro­voľ­ne vy­šet­riť svoj du­šev­ný stav u psy­chia­tra - znal­ca a to bez prí­ka­zu sú­du – prí­kaz sú­du je ne­vyh­nut­ný, keď chcú dať skú­mať du­šev­ný stav ob­vi­ne­né­ho OČTK,

- špe­ci­fic­ké je pos­ta­ve­nie pro­ku­rá­to­ra pri pri­be­ra­ní znal­cov, na­koľ­ko v príp­rav­nom ko­na­ní je pro­ku­rá­tor pá­nom príp­rav­né­ho ko­na­nia a te­da po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia pri­be­rá znal­ca uz­ne­se­ním (res­pek­tí­ve roz­ho­du­je sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o prib­ra­tí znal­ca, kto­ré­ho prib­ral po­li­cajt), av­šak po po­da­ní ob­ža­lo­by sa stá­va stra­nou v súd­nom ko­na­ní (má rov­na­ké prá­va ako ob­vi­ne­ný), t. j. v súd­nom ko­na­ní strá­ca roz­ho­do­va­cie prá­vo­mo­ci a pre­to mô­že v súd­nom ko­na­ní vy­žia­dať zna­lec­ký po­su­dok len za rov­na­kých pod­mie­nok ako ob­vi­ne­ný, t. j. len na pod­kla­de žia­dos­ti (v ko­na­ní pred sú­dom pro­ku­rá­tor te­da nep­ri­be­rá znal­ca uz­ne­se­ním, na­koľ­ko roz­ho­do­va­cie prá­vo­mo­ci v ko­na­ní pred sú­dom má len súd) – v jed­nom kon­krét­nom prí­pa­de si dal pro­ku­rá­tor vy­pra­co­vať na zá­kla­de žia­dos­ti zna­lec­ký po­su­dok až v prie­be­hu od­vo­la­cie­ho ko­na­nia a nás­led­ne ho pril­ožil k od­vo­la­niu ako no­vý dô­kaz, kto­rý vie­dol nás­led­ne k zru­še­niu os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa,

- pri pri­be­ra­ní znal­ca je nut­né ve­no­vať ná­le­ži­tú po­zor­nosť, aby bol prib­ra­tý zna­lec zo správ­ne­ho od­bo­ru, to pla­tí hlav­ne v prí­pa­doch, v kto­rých Trest­ný po­ria­dok sta­no­vu­je akú mu­sí mať zna­lec špe­cia­li­zá­ciu pri kon­krét­nom zna­lec­kom úko­ne

– tak nap­rík­lad Trest­ný po­ria­dok vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že vy­šet­ro­vať du­šev­ný stav mô­že len zna­lec psy­chiater,

Na­priek to­mu sa v praxi vy­skyt­li prí­pa­dy, v kto­rých ob­vi­ne­né oso­by pred­kla­da­li sú­du zna­lec­ké po­sud­ky oh­ľad­ne skú­ma­nia ich du­šev­né­ho sta­vu, kto­ré vy­pra­co­va­li znal­ci neu­ro­ló­go­via. V kon­krét­nej ve­ci zna­lec neu­ro­lóg sú­du vy­svet­ľo­val, že vy­miz­nu­tie ov­lá­da­cích, res­pek­tí­ve roz­poz­ná­va­cích schop­nos­tí u ob­vi­ne­né­ho ne­má pô­vod v du­šev­nej po­ru­che ale­bo du­šev­nej cho­ro­be, ale v zme­nách na moz­gu ob­vi­ne­né­ho, kto­rý utr­pel úraz v dôs­led­ku kto­ré­ho u ne­ho pre­puk­la epi­lep­sia s tým, že prá­ve tie­to úra­zo­vé a nás­led­né cho­rob­né zme­ny sú pod­stat­né pre po­su­dzo­va­nie nep­rí­čet­nos­ti. Pred­met­né úra­zo­vé zme­ny a nás­led­ná epi­lep­sia a ich po­su­dzo­va­nie pri­tom spa­dá do kom­pe­ten­cie znal­ca neu­ro­ló­ga a nie psy­chia­tra. Súd sa s ta­kým­to zá­ve­rom nes­to­tož­nil, vy­chá­dzal z to­ho, že zá­ko­no­dar­ca v Tres­tnom po­riad­ku jed­noz­nač­ne vy­me­dzil, že du­šev­ný stav mô­že skú­mať iba zna­lec psy­chiater s tým, že ak pre cel­ko­vé po­sú­de­nie du­šev­né­ho sta­vu je ne­vyh­nut­né vziať do úva­hy a nap­rík­lad úra­zo­vé zme­ny na moz­gu, epi­lep­siu a po­dob­ne, mô­že tie­to otáz­ky zna­lec psy­chiater kon­zul­to­vať s neu­ro­ló­gom a nás­led­ne po­ňať do zna­lec­ké­ho po­sud­ku aj po­su­dzo­va­nie tej­to čias­tko­vej otáz­ky.

R 2/1982: Za znal­ca z od­bo­ru psy­chia­trie, kto­rý mô­že vy­šet­riť du­šev­ný stav ob­vi­ne­né­ho, mož­no prib­rať len le­ká­ra psy­chia­tra, kto­rý pred­pí­sa­ným spô­so­bom zís­kal vy­so­koš­kol­ské le­kár­ske vzde­la­nie a špe­cia­li­zá­ciu z od­bo­ru psy­chia­tria. Ta­kým znal­com ne­mô­že byť kli­nic­ký psy­cho­lóg, kto­rý ne­má le­kár­ske vzde­la­nie.

Ďal­ší prík­lad – sta­no­vo­va­nie hod­no­ty ma­jet­ku ne­pat­rí do kom­pe­ten­cie znal­ca úč­tov­ní­ka, na­vy­še tres­tné prá­vo ne­poz­ná úč­tov­nú ško­du

Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4To 109/2016 zo dňa 19.01.2017  k prob­le­ma­ti­ke úč­tov­nej ško­dy a hod­no­ty ma­jet­ku

„Kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa v tom, že riad­ne vy­ko­na­nie no­vé­ho dô­ka­zu a to zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kto­rý vy­pra­co­va­la znal­ky­ňa z od­bo­ru úč­tov­níc­tvo – da­ňov­níc­tvo Ing. J Č nep­ri­nie­slo nič zá­sad­né, t. j. nič ta­ké, čo by nú­ti­lo sú­dy za­ujať iné sta­no­vis­ko k vý­ro­ku o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania skut­ku uve­de­né­ho vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku. Ten­to zna­lec­ký po­su­dok sa tý­ka len po­su­dzo­va­nia úč­tov­ných otá­zok, t. j. vô­bec sa ne­do­tý­ka skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré naš­li svoj od­raz v práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku ako tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005. Pred­lo­že­ný zna­lec­ký po­su­dok te­da žiad­nym spô­so­bom nes­po­chyb­nil sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný po­ru­šo­val zá­kon­né po­vin­nos­ti ko­na­te­ľa vy­me­dze­né v us­ta­no­ve­ní § 135a ods. 1 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a to pre­dá­va­ním ma­jet­ku spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ko­nal za pod­stat­ne niž­šie su­my než bo­la sku­toč­ná hod­no­ta pre­dá­va­né­ho ma­jet­ku v ča­se je­ho pre­da­ja, pri­čom up­red­nos­tňo­val len a vý­hra­de úh­ra­du svo­jich poh­ľa­dá­vok (či poh­ľa­dá­vok spo­loč­nos­ti v me­ne kto­rej ko­nal) vo­či poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti, kto­ré za sym­bo­lic­ké ce­ny (v po­rov­na­ní so sku­toč­nou hod­no­tou poh­ľa­dá­vok) pre­vie­dol na svo­jich syn­ov a nás­led­ne tie­to poh­ľa­dáv­ky „uh­ra­dil neh­nu­teľ­nos­ťa­mi“ vlas­tníc­ky pa­tria­ci­mi poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Rov­na­ko tak sa no­vý zna­lec­ký po­su­dok ne­do­tý­ka skut­ko­vých okol­nos­tí, z kto­rých vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný pre­dal „pod ce­nu“ mo­to­ro­vé vo­zid­lo vlas­tníc­ky pa­tria­ce poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti a to inej ob­chod­nej spo­loč­nos­ti, v kto­rej vy­stu­po­val ako ko­na­teľ (fak­tic­ky tu mo­to­ro­vé vo­zid­lo pre­dá­val sám se­be za niž­šiu su­mu než bo­la je­ho sku­toč­ná pre­daj­ná hod­no­ta v ča­se je­ho pre­da­ja).

Pre úpl­nosť kraj­ský súd do­dá­va, že ob­ža­lo­va­ným pred­lo­že­ný no­vý zna­lec­ký po­su­dok bol vy­pra­co­va­ný z hľa­dis­ka po­sú­de­nia dodr­žia­va­nia us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o úč­tov­níc­tve. Pri po­su­dzo­va­ní napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty ma­jet­ko­vé­ho tres­tné­ho či­nu je te­da ab­so­lút­ne bez vý­zna­mu, na­koľ­ko ško­du v tres­tnom prá­ve nik­dy ne­mož­no chá­pať v úč­tov­nom (bi­lan­čnom) vy­jad­re­ní, pre­to­že ak je aj bi­lan­cia ak­tív a pa­sív vy­rov­na­ná, nez­na­me­ná to, že nev­znik­la sku­toč­ná ško­da (ten­to ná­zor nie je v tres­tnom prá­ve spor­ný a vy­plý­va aj z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry nap­rík­lad Šámal, P. a i.: Pod­ni­ká­ní a eko­no­mic­ká kri­mi­na­li­ta v Čes­ké re­pub­li­ce. 1. Vyd. Pra­ha: C.H.Beck, 2001 s. 140).

Pod­ľa § 124 ods. 1 Tr. zák. sa ško­dou, na úče­ly tres­tné­ho zá­ko­na, ro­zu­mie uj­ma na ma­jet­ku ale­bo reál­ny úby­tok na ma­jet­ku ale­bo na prá­vach poš­ko­de­né­ho ale­bo iná uj­ma, kto­rá je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s tres­tným či­nom, bez oh­ľa­du na to, či ide o ško­du na ve­ci ale­bo na prá­vach. Trest­ný zá­kon te­da ne­poz­ná úč­tov­nú ško­du a ne­mož­no ňou nah­rá­dzať ško­du sku­toč­nú (t. j. sku­toč­ný úby­tok na ma­jet­ku). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je pre po­su­dzo­va­nie napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­stat­ná úč­tov­ná zos­tat­ko­vá hod­no­ta pre­dá­va­ných neh­nu­teľ­nos­tí v ča­se ich pre­da­ja, ale sku­toč­ná hod­no­ta pre­dá­va­ných neh­nu­teľ­nos­tí v ča­se ich pre­da­ja. Zis­ťo­va­nie sku­toč­nej hod­no­ty pre­dá­va­ných neh­nu­teľ­nos­tí pri­tom ne­pat­rí do kom­pe­ten­cie znal­ca z od­vet­via úč­tov­níc­tvo – da­ňov­níc­tvo a ne­bo­lo (a ani ne­moh­lo byť) am­bí­ciou zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­ky­ne Ing. J Č sa k tej­to skut­ko­vej otáz­ke vy­jad­ro­vať. Pod­ľa vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR č. 492/2004 Z. z. o sta­no­ve­ní všeo­bec­nej hod­no­ty ma­jet­ku mô­žu to­tiž neh­nu­teľ­nos­ti hod­no­tiť (oce­ňo­vať) iba znal­ci z od­vet­via oce­ňo­va­nie neh­nu­teľ­nos­tí.

Na­po­kon, pred­met­ný zna­lec­ký po­su­dok je bez práv­ne­ho vý­zna­mu aj oh­ľad­ne sku­toč­nos­ti, či Ing. Z Š pos­kyt­la poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti pô­žič­ku ale­bo ne­pos­kyt­la, pre­to­že ani prí­pad­ná neexis­ten­cia úč­tov­ných dok­la­dov oh­ľad­ne tej­to sku­toč­nos­ti auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná, že pô­žič­ka pos­kyt­nu­tá ne­bo­la a to pla­tí aj nao­pak“.

Vy­me­dzenie otá­zok pre znal­ca (ok­rem ur­če­nia správ­ne­ho zna­lec­ké­ho od­bo­ru a od­vet­via naj­pod­stat­nej­šia časť prib­ra­tia znal­ca):

- pri sta­no­ve­ní otá­zok znal­co­vi pri­chá­dza do úva­hy pred je­ho prib­ra­tím ich kon­zul­tá­cia so znal­com a to eš­te pred vy­da­ním uz­ne­se­nia – prí­pad­ne ak stra­ny v ko­na­ní pred sú­dom navr­hnú zna­lec­ké do­ka­zo­va­nia a súd s tým súh­la­sí, po­žia­da stra­ny aby mu v ur­če­nej le­ho­te do­ru­či­li otáz­ky, na kto­ré by chce­li aby dal zna­lec od­po­veď,

Aké otáz­ky by ne­ma­li za­znieť pri pri­be­ra­ní znal­ca – prík­la­dy z praxe – z jed­not­li­vých uz­ne­se­ní o prib­ra­tí znal­cov:

- uveď­te aké dop­rav­né pred­pi­sy bo­li po­ru­še­né a či iš­lo o po­ru­še­nie dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti zo stra­ny vo­di­ča? – ide tu o rie­še­nie práv­nych otá­zok a zna­lec na to ne­má od­po­ve­dať

- vy­spo­ria­daj­te sa s ob­ha­jo­bou ob­vi­ne­né­ho, že daň od­vie­dol a že je­ho úč­tov­né dok­la­dy sú pra­vé? – vy­spo­ria­dať sa s ob­ha­jo­bou ob­vi­ne­né­ho má po­vin­nosť len OČTK a v ko­neč­nom dôs­led­ku súd ako aj ob­jas­ňo­vať roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti, zna­lec ne­mô­že ve­dieť či úč­tov­né dok­la­dy ob­vi­ne­né­ho sú pra­vé ale­bo fa­loš­né,

- vy­jad­ri­te sa či spo­loč­nosť X bo­la v ča­se pre­da­ja ma­jet­ku v úpad­ku? – čas­tá otáz­ka pri ve­de­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa – to či spo­loč­nosť bo­la v úpad­ku je otáz­ka práv­na – zna­lec v ta­kých­to prí­pa­doch (ako aj nap­rík­lad pri ces­tnej dop­ra­ve) neus­tá­le ba­lan­su­je na hra­ne skut­ko­vých otá­zok, kto­ré rie­šiť mô­že a práv­nych otá­zok, kto­ré rie­šiť ne­mô­že – čas­to skut­ko­vé a práv­ne po­su­dzo­va­nie splý­va – v ta­kých­to prí­pa­doch by sa mo­hol nap­rík­lad zna­lec vy­jad­riť k vý­sled­kom hos­po­dár­skej čin­nos­ti sub­jek­tu XY, k poč­tu a vý­škam poh­ľa­dá­vok spo­loč­nos­ti, k poč­tu zá­väz­kov neuh­ra­de­ných po le­ho­te splat­nos­ti a po­dob­ne,

- vy­jad­ri­te sa k to­mu, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nie me­dzi spo­loč­nos­ťou X a spo­loč­nos­ťou Y sku­toč­ne pre­beh­lo? – zna­lec ne­bol sved­kom prí­pad­né­ho ob­cho­do­va­nia me­dzi uvá­dza­ný­mi spo­loč­nos­ťa­mi a pre­to ani ne­mô­že ve­dieť, či spo­lu ob­cho­do­va­li sku­toč­ne ale­bo len pa­pie­ro­vo (tzv. pred­stie­ra­né ob­cho­do­va­nie) – zna­lec pri­tom v zna­lec­kom po­sud­ku nes­mie nap­rík­lad ani uvá­dzať (tak ako sa to čas­to v praxi stá­va), že zda­ni­teľ­né pl­ne­nie me­dzi spo­loč­nos­ťa­mi X a Y ur­či­te pre­beh­lo, na­koľ­ko to dek­la­ru­jú úč­tov­né dok­la­dy – to že exis­tu­jú úč­tov­né dok­la­dy ho­vo­rí len o tom, že pre­beh­lo ob­cho­do­va­nie pa­pie­ro­vo (úč­tov­ne), av­šak nie, či sa ob­cho­do­va­lo aj sku­toč­ne (a to je pod­stat­né pri vy­šet­ro­va­ní da­ňo­vých tres­tných či­nov),

 Čo te­da zna­lec nes­mie ro­biť, čo mu nep­ri­ná­le­ží:

- nes­mie rie­šiť práv­ne otáz­ky – t. j. vy­kla­dať zá­ko­ny, či vy­hláš­ky, spo­mí­nať ju­di­ka­tú­ru, dá­vať zá­ve­ry či bo­li ale­bo ne­bo­li napl­ne­né práv­ne poj­my ako nap­rík­lad prí­čet­nosť, ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy, ťaž­ká uj­ma na zdra­ví a po­dob­ne

Na stra­ne dru­hej pla­tí, že ak sa zna­lec v zna­lec­kom po­sud­ku vy­jad­rí aj k práv­nym otáz­kam ne­mu­sí to ro­biť ce­lý zna­lec­ký po­su­dok ne­pou­ži­teľ­ným, na­koľ­ko pou­ži­teľ­ná je tá časť, kde práv­ne otáz­ky ne­rie­ši, ale sa vý­hrad­ne za­obe­rá rie­še­ním od­bor­ných skut­ko­vých otá­zok (R 61/2003)

- zna­lec nes­mie hod­no­tiť dô­ka­zy – či je tu vi­na, či ne­vi­na, či ne­ja­ké ko­na­nie bo­lo vy­slo­ve­ne pod­vod­né (nap­rík­lad v da­ňo­vej tres­tnej ve­ci zna­lec v po­sud­ku uvie­dol, že zjav­ne iš­lo o pod­vod pre­to­že spo­loč­nos­ti zda­ni­teľ­né pl­ne­nia len pred­stie­ra­li, z do­ka­zo­va­nia ne­vyp­lý­va, že by to­var sku­toč­ne exis­to­val a po­dob­ne )

- zna­lec nes­mie vy­ko­ná­vať dô­ka­zy sám.

R 45/1967: Úlo­hu znal­ca tre­ba ur­čiť tak, aby bo­la dôs­led­ne ob­me­dze­ná na ob­jas­ne­nie sku­toč­nos­ti, na kto­rú sú pot­reb­né od­bor­né zna­los­ti. Pre­to znal­co­vi ne­mož­no ur­čiť úlo­hu za­ob­sta­rať dô­kaz­né pros­tried­ky na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia.

R 42/1988: Zis­te­nie vý­hľa­do­vých pod­mie­nok na ces­te spra­vid­la mož­no vy­ko­nať len vy­šet­ro­va­cím po­ku­som. V ta­kom prí­pa­de nie je mož­né ulo­žiť znal­co­vi, aby to­to zis­te­nie vy­ko­nal sám.

- čo mô­že zna­lec pri vy­pra­co­vá­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku:

- zna­lec sa mô­že zú­čas­tniť na vy­ko­ná­va­ní pro­ces­ných úko­nov) nap­rík­lad vý­slu­choch, re­konštruk­cie, vy­šet­ro­va­cie­ho po­ku­su, ohliad­ky – mô­že navr­ho­vať OČTK či sú­du vy­ko­na­nie kon­krét­ne­ho pro­ces­né­ho úko­nu vy­ko­na­nie kto­ré­ho pot­re­bu­je pre spra­co­va­nie svoj­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku,

- zna­lec mô­že dos­tať k dis­po­zí­cii spis,

Zhr­nu­tie – zna­lec nes­mie od­po­ve­dať na otáz­ky, kto­ré sa tý­ka­jú rie­še­nia práv­nych otá­zok, či hod­no­te­nia dô­ka­zov a už vô­bec nes­mie po­dať zna­lec­ký po­su­dok ak má po­su­dzo­vať od­bor­né otáz­ky, kto­ré ne­pa­da­jú do je­ho kom­pe­ten­cie (spa­da­jú pod iný od­bor, v kto­rom ten­to zna­lec za­pí­sa­ný nie je) – sa­moz­rej­me iné je ak si pri spra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku na spra­co­va­nie kto­ré­ho je zna­lec kom­pe­tent­ný len pri­be­rie kon­zul­tan­ta (nap­rík­lad kom­plexné po­su­dzo­va­nie zdra­vot­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho, pri kto­rom zna­lec kon­zul­tu­je niek­to­ré čias­tko­vé otáz­ky s neu­ro­ló­gom)

Dô­ka­zom je zna­lec­ký po­su­dok ak spĺňa všet­ky zá­kon­né kri­té­riá – dô­ka­zom však nie je nap­rík­lad to, čo po­ve­dal ob­vi­ne­ný, res­pek­tí­ve poš­ko­de­ný znal­co­vi po­čas ich vzá­jom­né­ho roz­ho­vo­ru – u tých­to osôb mô­že byť dô­ka­zom len to, čo po­ve­da­li vo vý­slu­chu reali­zo­va­né­ho v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku (R 49/1968).

Eš­te k pri­be­ra­niu znal­ca a práv­nym otáz­kam:

Opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že pri pri­be­ra­ní znal­ca je ne­vyh­nut­né reš­pek­to­vať us­ta­no­ve­nie § 145 ods. 1 Tr. por. pod­ľa kto­ré­ho zna­lec nie je op­ráv­ne­ný rie­šiť práv­ne otáz­ky a ani hod­no­tiť vy­ko­na­né dô­ka­zy a ani ro­biť práv­ne zá­ve­ry.

Oh­ľad­ne práv­nych otá­zok pla­tí zá­sa­da iura no­vit cu­ria (súd poz­ná prá­vo, kto­rá za­hŕňa aj zna­losť re­le­van­tnej ju­di­ka­tú­ry). Znal­co­vi sa pre­to nes­mie v da­ňo­vých ve­ciach nap­rík­lad po­lo­žiť otáz­ka,

- či da­ňo­vý sub­jekt skrá­til daň, res­pek­tí­ve,

- či neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­val ná­rok na vrá­te­nie DPH,

- či ko­nal úmy­sel­ne ale­bo z ned­ban­li­vos­ti, prí­pad­ne,

- či tran­sak­cie da­ňo­vé­ho sub­jek­tu mož­no ozna­čiť za le­gál­nu da­ňo­vú op­ti­ma­li­zá­ciu, prí­pad­ne či ide o zneu­ži­tie prá­va,

na­koľ­ko tu ide o práv­ne otáz­ky (čas­to do­kon­ca o vý­klad zna­kov skut­ko­vých pod­stát da­ňo­vých tres­tných či­nov), kto­ré si mu­sí vy­rie­šiť or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, prí­pad­ne súd sa­mos­tat­ne.

Ak by za­da­nie znal­co­vi ob­sa­ho­va­lo aj práv­ne otáz­ky, či otáz­ky, kto­ré sa tý­ka­jú hod­no­te­nia už vy­ko­na­ných dô­ka­zov, nie je zna­lec op­ráv­ne­ný na ne od­po­ve­dať.

Zna­lec­ká otáz­ka by te­da ma­la vždy byť otáz­kou skut­ko­vou – ako for­mu­lo­vať otáz­ky pre znal­ca:

Pri pri­be­ra­ní znal­ca by ma­li byť otáz­ky for­mu­lo­va­né tak, aby bo­lo v si­lách znal­ca na ne od­po­ve­dať (nie je mož­né nap­rík­lad za­dať otáz­ku, aby sa zna­lec vy­jad­ril k to­mu, aký bol stav skú­ma­né­ho po­čí­ta­ča pred tro­mi rok­mi).

Otáz­ky mu­sia byť for­mu­lo­va­né jas­ne, zro­zu­mi­teľ­ne a jed­noz­nač­ne a nes­mú prek­ra­čo­vať hra­ni­ce od­bor­nej kom­pe­ten­cie znal­ca. Sú­bor otá­zok by mal tvo­riť lo­gic­ký nad­vä­zu­jú­ci sys­tém, spra­vid­la od všeo­bec­nej­ších otá­zok k otáz­kam de­tail­ným.

Po­lo­že­né otáz­ky nes­mú byť su­ges­tív­ne, ús­koč­né ale­bo klam­li­vé.

Zna­lec­ká otáz­ka (zna­lec­ká úlo­ha) ne­mu­sí byť vždy po­lo­že­ná for­mou otáz­ky v gra­ma­tic­kom zmys­le. Zna­lec­ká otáz­ka mô­že byť po­lo­že­ná for­mou prí­ka­zu (nap­rík­lad úlo­ha „zis­ti­te hos­po­dár­sky vý­sle­dok da­ňo­vé­ho sub­jek­tu XY za ro­ky 2005 až 2007“ nie je z gra­ma­tic­ké­ho hľa­dis­ka otáz­kou) – pres­kú­maj­te zdra­vot­ný stav ob­vi­ne­né­ho a po­dob­ne

Z hľa­dis­ka da­ňo­vých tres­tných či­nov sú aj nep­rí­pus­tné zna­lec­ké otáz­ky ty­pu „nech sa zna­lec za­obe­rá aj ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho, naj­mä po­kiaľ po­le­mi­zu­je s DPH a roz­diel­mi me­dzi 15% ale­bo 21% DPH a či to­to tvr­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho má opo­ru v úč­tov­ných dok­la­doch a da­ňo­vom priz­na­ní“ ale­bo

„nech sa zna­lec vy­jad­rí k tvr­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho že daň bo­la vy­me­ra­ná správ­ne“. S ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho sa má v zá­sa­de vy­spo­ria­dať or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a súd a nie zna­lec. Kaž­dá zna­lec­ká otáz­ka by pri­tom ma­la byť for­mu­lo­va­ná sa­mos­tat­ne, na­koľ­ko inak ide o nep­reh­ľad­né zna­lec­ké otáz­ky[1].

Nek­ri­tic­ké pre­be­ra­nie zá­ve­rov zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia:

V sú­vis­los­ti so zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním je nut­né upo­zor­niť, že o tom či doš­lo ale­bo ne­doš­lo k napl­ne­niu všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty nap­rík­lad da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu roz­ho­du­je v príp­rav­nom ko­na­ní or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a v ko­na­ní pred sú­dom súd svo­jím auto­ri­ta­tív­nym roz­hod­nu­tím a nie zna­lec svo­jim zna­lec­kým po­sud­kom. Obzvlášť pri da­ňo­vých tres­tných či­noch pla­tí, že prob­le­ma­ti­ka vý­kla­du zá­ko­nov o DPH, da­ni z príj­mov, či spot­reb­ných da­ní je po­mer­ne kom­pli­ko­va­ná a pre­to zvá­dza or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní k to­mu, že pre­ná­ša­jú zod­po­ved­nosť za svo­je roz­hod­nu­tia na znal­cov. Pre­to je nut­né od­miet­nuť čas­tú prax or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré pre­ce­ňu­jú, či nad­ra­ďu­jú vy­pra­co­va­né zna­lec­ké po­sud­ky nad os­tat­né za­bez­pe­če­né dô­ka­zy, ne­hod­no­tia ich a nek­ri­tic­ky z nich vy­chá­dza­jú pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci pot­reb­né­ho na roz­hod­nu­tie. Zna­lec je pri­tom len jed­nou z osôb za po­mo­ci kto­rej or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sa sú­dy zis­ťu­jú skut­ko­vý stav ve­ci, pri­čom zna­lec v zna­lec­kom po­sud­ku iba ozna­mu­je svoj sub­jek­tív­ny ná­zor na vec, k čo­mu vy­uží­va svoj úsu­dok.

Nek­ri­tic­ký prís­tup sú­dov k zna­lec­kým po­sud­kom skon­šta­to­val nap­rík­lad aj Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky v roz­hod­nu­tí sp. zn. II. ÚS 2630/2007, keď uvie­dol, že súd for­mál­ne, sche­ma­tic­ký a nek­ri­tic­ky pri­jal zá­ve­ry zna­lec­kých po­sud­kov bez sna­hy o in­di­vi­duál­ny prís­tup ku kaž­dé­mu jed­not­li­vé­mu prí­pa­du a to aj na­priek to­mu, že v zna­lec­kých po­sud­koch sú čas­to for­mu­lo­va­né od­po­ve­de na otáz­ky sú­du, kto­ré prek­ra­ču­jú me­dze od­bor­né­ho po­sú­de­nia a za­sa­hu­jú pria­mo do roz­ho­do­va­nia sú­du tým, že dá­va­jú pria­my ná­vod ako má súd vo ve­ci roz­hod­núť. Súd­ne roz­hod­nu­tie po­tom nie je roz­hod­nu­tím ne­zá­vis­lé­ho sú­du, ale súd­ne­ho znal­ca. V inom svo­jom roz­hod­nu­tí Ústav­ný súd ČR sp. zn. I. ÚS 49/2006 uvie­dol, že sle­po dô­ve­ro­vať zá­ve­rom znal­ca by zna­me­na­lo vo svo­jich dôs­led­koch po­prieť zá­sa­du voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov sú­du pod­ľa je­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia a nao­pak pri­vi­le­go­vať zna­lec­ký dô­kaz a pre­ná­šať zod­po­ved­nosť za skut­ko­vú správ­nosť súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia na znal­ca, ta­ký­to pos­tup nie je mož­né z ús­tav­nop­ráv­nych hľa­dísk ak­cep­to­vať.

Nad­by­toč­né pri­be­ra­nie znal­cov do tres­tné­ho ko­na­nia:

Nap­rík­lad do tres­tné­ho ko­na­nia sú čas­to a zby­toč­ne pri­be­ra­ní znal­ci aj v prí­pa­de, ak or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­dis­po­nu­jú úč­tov­níc­tvom da­ňo­vé­ho sub­jek­tu (nap­rík­lad z dô­vo­du, že vô­bec ne­bo­lo ve­de­né, ale­bo bo­lo zni­če­né) a žia­da­jú znal­ca o vy­jad­re­nie k ve­ci. Znal­ci sa v ta­kých­to prí­pa­doch po­mer­ne čas­to vy­jad­ru­jú nap­rík­lad tak, že vo ve­ci ne­mô­že ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne, pre­to­že nie je k dis­po­zí­cii úč­tov­níc­tvo da­ňo­vé­ho sub­jek­tu a pre­to spá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu ani ne­mož­no preu­ká­zať (ne­zried­ka sa vy­jad­ru­jú aj k jed­not­li­vým zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne, nap­rík­lad k to­mu, že ak nie je mož­né preu­ká­zať ur­či­té vý­dav­ky nej­de o trest­ný čin skrá­te­nia da­ne a po­dob­ne). Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy po­tom spra­vid­la nek­ri­tic­ky pre­be­rú tie­to úva­hy a tres­tné ko­na­nia za­sta­via, či ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­dia spod ob­ža­lo­by. Ta­ké­to zna­lec­ké po­sud­ky je nut­né ozna­čiť za ne­pou­ži­teľ­né v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko zna­lec nep­rí­pus­tne rie­ši práv­ne otáz­ky, pri­čom z hľa­dis­ka ob­sa­ho­vé­ho ani nej­de o zna­lec­ký po­su­dok, pre­to­že zna­lec ne­má čo skú­mať (nie je k dis­po­zí­cii úč­tov­níc­tvo), ale sa len ob­me­dzu­je na vy­slo­ve­nie svo­jej sub­jek­tív­nej úva­hy (dom­nien­ky) o tom, či v pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní bo­lo ale­bo ne­bo­lo preu­ká­za­né kon­krét­ne skrá­te­nie da­ne. Je nep­ri­ja­teľ­né, aby sa zna­lec k ta­kej­to otáz­ke vy­jad­ro­val, pre­to­že zjav­ne ide o otáz­ku práv­nu, kto­rú mô­žu a mu­sia vy­rie­šiť len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd po vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní v tres­tnom ko­na­ní. Zna­lec nie je kom­pe­ten­tná oso­ba, aby sa vy­jad­ro­val k jed­not­li­vým zna­kom skut­ko­vých pod­stát da­ňo­vých tres­tných či­nov, či ro­zo­be­ral vý­kla­do­vé sta­no­vis­ká sú­dov, res­pek­tí­ve k to­mu, či bez úč­tov­níc­tva mož­no v tres­tnom ko­na­ní preu­ká­zať roz­sah skrá­te­nej da­ňo­vej po­vin­nos­ti kon­krét­ne­ho da­ňo­vé­ho sub­jek­tu. Zna­lec sa mô­že vy­jad­ro­vať len k to­mu, či do­ká­že ur­čiť vý­šku vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti kon­krét­ne­ho da­ňo­vé­ho sub­jek­tu za kon­krét­ne zda­ňo­va­cie ob­do­bie na pod­kla­de pred­lo­že­nej úč­tov­nej do­ku­men­tá­cie a nie k to­mu, či bez úč­tov­nej do­ku­men­tá­cie mož­no ale­bo ne­mož­no preu­ká­zať spá­chanie tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne. Ak na­priek ab­sen­cii úč­tov­níc­tva je do tres­tné­ho ko­na­nia prib­ra­tý zna­lec, mal by zna­lec uviesť, že nie je schop­ný vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok, pre­to­že mu ne­bo­la pred­lo­že­ná úč­tov­ná do­ku­men­tá­cia da­ňo­vé­ho sub­jek­tu a ne­mal by sa ne­chať za­tiah­nuť do rie­še­nia práv­nych otá­zok.

Od­miet­nu­tie zá­ve­rov zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia

Po­kiaľ or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či sú­dy od­miet­nu zá­ve­ry zna­lec­ké­ho po­sud­ku, sú po­vin­ní sta­ros­tli­vo vy­svet­liť dô­vo­dy, kto­ré ich k to­mu vied­li, pri­čom nap­rík­lad súd mô­že za pres­ved­či­vej­ší dô­kaz pok­la­dať od­bor­né vy­jad­re­nie než zna­lec­ký po­su­dok (rov­na­ko tak zna­lec­ký po­su­dok vy­pra­co­va­ný zna­lec­kým ús­ta­vom ne­mô­že byť a prio­ri po­va­žo­va­ný za pres­ved­či­vej­ší ako zna­lec­ký po­su­dok vy­pra­co­va­ný znal­com). Pri zna­lec­kom po­sud­ku je ne­vyh­nut­né hod­no­tiť ce­lý pro­ces ut­vá­ra­nia zna­lec­ké­ho dô­ka­zu vrá­ta­ne príp­ra­vy zna­lec­ké­ho skú­ma­nia, za­bez­pe­čo­va­nia pod­kla­dov pre znal­ca, prie­beh zna­lec­ké­ho skú­ma­nia, vie­ro­hod­nosť teo­re­tic­kých vý­cho­dísk, kto­rý­mi zna­lec od­ôvod­ňu­je svo­je zá­ve­ry, spo­ľah­li­vosť me­tód pou­ži­tých znal­com a spô­sob vy­vo­de­nia zá­ve­rov znal­ca. Zna­lec nes­mie sám vy­lú­čiť niek­to­ré z pred­lo­že­ných pod­kla­dov len pre­to, že ne­za­pa­da­jú do ním vy­tý­če­nej ver­zie uda­los­tí (roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. III. ÚS 299/2006). Ale­bo po­ve­da­né inak, aby súd mo­hol zna­lec­ký po­su­dok zod­po­ved­ne zhod­no­tiť, nes­mie sa zna­lec ob­me­dziť vo svo­jom zna­lec­kom po­sud­ku na po­da­nie len od­bor­né­ho zá­ve­ru, ale z je­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku mu­sí byť pre súd zrej­mé, z kto­rých zis­te­ní v zna­lec­kom po­sud­ku zna­lec vy­chá­dzal, akou ces­tou k tým­to zá­ve­rom dos­pel a na zá­kla­de akých úvah k nim do­šiel.

Pres­kú­ma­teľ­nosť zna­lec­ké­ho po­sud­ku:

Pres­kú­ma­teľ­nosť zna­lec­ké­ho po­sud­ku je zá­klad­nou vlas­tnos­ťou zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Prí­jem­ca po­sud­ku mu­sí byť schop­ný pres­kú­mať znal­cov pos­tup, aby mo­hol zna­lec­ký po­su­dok hod­no­tiť. Zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý nie je pres­kú­ma­teľ­ný, nie je dô­ka­zom, ale je len oby­čaj­ným tvr­de­ním, kto­ré nie je mož­né ove­riť. Pres­kú­ma­teľ­nosť je pre­to nut­ná pod­mien­ka pre hod­no­te­nie dô­ka­zov[2].Pres­kú­ma­teľ­nosť zna­me­ná, že zna­lec­ký po­su­dok ob­sa­hu­je aj pod­rob­né úda­je ako sa zna­lec dop­ra­co­val k zá­ve­rov, aké me­tó­dy pou­žil, z akých dô­ka­zov vy­chá­dzal a po­dob­ne. V praxi sa čas­to stá­va, že tá­to časť zna­lec­ké­ho po­sud­ku v zna­lec­kých po­sud­koch chý­ba a nie je mož­né pres­kú­mať z čo­ho zna­lec vy­chá­dzal pri for­mu­lo­va­ní svo­jich zá­ve­rov (nap­rík­lad sú zna­lec­ky po­su­dzo­va­né zra­ne­nia poš­ko­de­né­ho, pri­čom v zna­lec­kom po­sud­ku ab­sen­tu­je aké pod­kla­dy mal zna­lec k dis­po­zí­cii, t. j. či osob­ne vy­šet­ril poš­ko­de­né­ho, res­pek­tí­ve či mal k dis­po­zí­cii je­ho zdra­vot­nú do­ku­men­tá­ciu, le­kár­sky ná­le­zy, prí­pad­ne aj pred­chá­dza­jú­ce zna­lec­ké po­sud­ky oh­ľad­ne je­ho zra­ne­ní a po­dob­ne).

            Zá­kon­nosť dô­ka­zov z kto­rých vy­chá­dza zna­lec­ký po­su­dok

V tres­tnom ko­na­ní je pot­reb­né dbať na to, že zna­lec­ký po­su­dok by mal vy­chá­dzať iba z dô­ka­zov, kto­ré sú pou­ži­teľ­né v tres­tnom ko­na­ní (B 3/1982). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je mož­né ak­cep­to­vať zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý vy­chá­dza nap­rík­lad z úrad­ných zá­zna­mov vy­pra­co­va­ných po­lí­ciou, či nap­rík­lad správ­com da­ne, prí­pad­ne z vý­po­ve­dí rôz­nych osôb zís­ka­ných v da­ňo­vom ko­na­ní, v ci­vil­nom ko­na­ní, z po­da­ných vy­svet­le­ní pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re a po­dob­ne. Zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie vy­chá­dza­jú­ce z ta­kých­to ma­te­riá­lov nie je mož­né ak­cep­to­vať.

Z roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4To 74/2015 zo dňa 21.07.2015 – ne­zá­kon­nosť čas­ti zna­lec­ké­ho po­sud­ku KEU PZ v dôs­led­ku po­ru­še­nia zá­ko­na o ana­lý­ze DNA

„Z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní je zjav­né, že pro­ku­rá­tor v ob­ža­lo­be ako aj súd pr­vé­ho stup­ňa v na­pad­nu­tom roz­sud­ku vy­vo­dzu­je vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu len z ná­le­zu DNA ob­ža­lo­va­né­ho na dvoch za­is­te­ných zbra­niach.

 

Po­kiaľ ide o zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie reali­zo­va­né KEÚ PZ Bra­tis­la­va v príp­rav­nom ko­na­ní oh­ľad­ne ana­lý­zy DNA, tak v ko­na­ní pred sú­dom ne­bo­lo spor­né, že vzor­ka bu­kál­ne­ho vý­te­ru ozna­če­ná ako „M B“, kto­rá bo­la pou­ži­tá pri zna­lec­kom do­ka­zo­va­ní bo­la od­ob­ra­tá a za­sla­ná do da­ta­bá­zy DNA pro­fi­lov v sú­vis­los­ti s ve­de­ním tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či M B pre pre­čin vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 Tr. zák. Z uz­ne­se­nia po­li­caj­ta zo dňa 01.07.2011 pri­tom vy­plý­va, že tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci pre­či­nu vý­tr­žníc­tva zo spá­chania kto­ré­ho bol po­doz­ri­vý M B bo­lo prá­vop­lat­ne za­sta­ve­né pod­ľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. (č. l. 306).

 

Pod­ľa § 8 ods. 1 písm. a) bod 1 zá­ko­na č. 417/2002 Z. z. o pou­ží­va­ní ana­lý­zy deoxyri­bo­nuk­leo­vej ky­se­li­ny na iden­ti­fi­ká­ciu osôb (ďa­lej len zá­kon o DNA) po­ve­re­ný út­var zlik­vi­du­je z da­ta­bá­zy úda­je o oso­be pro­ti kto­rej bo­lo tres­tné stí­ha­nie za­sta­ve­né z dô­vo­du, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa tres­tné stí­ha­nie ve­die. Pod­ľa § 8 ods. 3 zá­ko­na o DNA or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý skon­čil tres­tné stí­ha­nie oso­by, kto­rej pro­fil DNA je ulo­že­ný v da­ta­bá­ze je po­vin­ný o tej­to sku­toč­nos­ti do troch pra­cov­ných dní od skon­če­nia tres­tné­ho stí­ha­nia in­for­mo­vať po­ve­re­ný út­var.

 

Z uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní je zjav­né, že bol po­ru­še­ný zá­kon o DNA, na­koľ­ko prís­luš­ný po­li­cajt si po prá­vop­lat­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia nespl­nil svo­ju zá­kon­nú po­vin­nosť ulo­že­nú us­ta­no­ve­ním § 8 ods. 3 zá­ko­na o DNA. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ne­bo­la vzor­ka DNA ob­ža­lo­va­né­ho vy­ra­de­ná z da­ta­bá­zy pro­fi­lov DNA a nás­led­ne ne­bo­la zlik­vi­do­va­ná. To­to po­ru­še­nie zá­ko­na o DNA ma­lo po­tom za nás­le­dok to, že pri spra­co­vá­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci bo­lo mož­né sto­tož­niť od­ob­ra­tú vzor­ku DNA zo za­is­te­ných zbra­ní so vzor­kou ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rá sa neop­ráv­ne­ne na­chá­dza­la v da­ta­bá­ze pro­fi­lov DNA.

 

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né uro­biť zá­ver, že vý­sle­dok zna­lec­ké­ho po­rov­ná­va­nia za­is­te­nej vzor­ky DNA s pro­fil­mi, kto­ré ob­sa­ho­va­la da­ta­bá­za DNA v ča­se vy­pra­co­vá­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku v príp­rav­nom ko­na­ní je ne­pou­ži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko je za­lo­že­ný na po­ru­še­ní zá­ko­na a to oso­bit­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su.

 

Od­vo­la­cí súd sa však nes­to­tož­ňu­je s ná­zo­rom ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­nom v od­vo­la­ní, že ne­zá­kon­ný je ce­lý zna­lec­ký po­su­dok KEÚ PZ Bra­tis­la­va, kto­rý bol vy­pra­co­va­ný v príp­rav­nom ko­na­ní. V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že KEÚ PZ Bra­tis­la­va bol ako zna­lec­ký ús­tav špe­cia­li­zu­jú­ci sa na ana­lý­zu DNA riad­ne prib­ra­tý uz­ne­se­ním do ko­na­nia or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom ana­ly­zo­val mož­né sto­py DNA zo zbra­ní, kto­ré bo­li za­is­te­né pri pre­hliad­ke iných pries­to­rov, kto­rá bo­la na­ria­de­ná a vy­ko­na­ná v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku. Rov­na­ko tak od­vo­la­cí súd ne­zis­til žiad­ne po­ru­še­nia zá­ko­na v pos­tu­pe KEÚ PZ Bra­tis­la­va pri od­obe­ra­ní (izo­lo­va­ní) vzo­riek DNA zo za­is­te­ných zbra­ní. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že kon­ta­mi­no­va­ný ne­zá­kon­nos­ťou je len zá­ver zna­lec­ké­ho po­sud­ku KEÚ PZ Bra­tis­la­va, kto­rý na pod­kla­de po­rov­ná­va­nia vzo­riek DNA za­is­te­ných zo zbra­ní a pro­fi­lov DNA na­chá­dza­jú­cich sa v da­ta­bá­ze pro­fi­lov DNA ozna­čil v dvoch prí­pa­doch zho­du s DNA pro­fi­lom ob­ža­lo­va­né­ho. Ak te­da bol nás­led­ne v ko­na­ní pred sú­dom opä­tov­ne prib­ra­tý do ko­na­nia KEÚ PZ Bra­tis­la­va oh­ľad­ne ana­lý­zy DNA tak znal­ci ne­mu­se­li opä­tov­ne vy­ko­ná­vať izo­lá­ciu DNA zo za­is­te­ných stôp (tak ako sa myl­ne dom­nie­va ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní), na­koľ­ko tá­to izo­lá­cia DNA bo­la už vy­ko­ná v pred­chá­dza­jú­com zna­lec­kom skú­ma­ní a pri nej ne­doš­lo k po­ru­še­niu žiad­ne­ho práv­ne­ho pred­pi­su“.

 

R 46/1988: Pri vy­pra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku ne­mô­že zna­lec vy­chá­dzať z vy­svet­le­ní osôb, kto­ré bo­li za­bez­pe­če­né pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia. Ta­ké­to vy­svet­le­nia sa ani ne­ma­jú na­chá­dzať v spi­se.

 

Kto ob­ha­ju­je v tres­tnom ko­na­ní zna­lec­ký po­su­dok (vy­čiarknu­tie znal­ca, smrť znal­ca, zá­nik zna­lec­ké­ho ús­ta­vu)

V sú­vis­los­ti so zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním je ne­vyh­nut­né upo­zor­niť, že zna­lec­ký po­su­dok ob­ha­ju­je v tres­tnom ko­na­ní zna­lec, kto­rý po­su­dok vy­ho­to­vil a nie fy­zic­ká oso­ba, kto­rá v me­dziob­do­bí me­dzi vy­pra­co­va­ním a po­da­ním zna­lec­ké­ho po­sud­ku a je­ho prí­pad­ným vý­slu­chom v príp­rav­nom ko­na­ní, či v ko­na­ní pred sú­dom stra­ti­la svo­je zna­lec­ké pos­ta­ve­nie (nap­rík­lad zna­lec bol po vy­pra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku vy­čiarknu­tý zo zoz­na­mu znal­cov, zom­rel a po­dob­ne). V ta­kých­to prí­pa­doch je nut­né pris­tú­piť k vy­pra­co­va­niu no­vé­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku no­vým znal­com, na­koľ­ko pô­vod­ný zna­lec už ne­mô­že byť k svoj­mu zna­lec­ké­mu po­sud­ku vy­po­ču­tý v tres­tnom ko­na­ní. Pô­vod­ný zna­lec­ký po­su­dok by bo­lo mož­né vý­ni­moč­ne pou­žiť len v prí­pa­doch, ak by ne­bo­li žiad­ne po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti, či úpl­nos­ti zna­lec­ké­ho po­sud­ku a stra­ny by súh­la­si­li s je­ho čí­ta­ním v ko­na­ní pred sú­dom. Uve­de­né zá­ve­ry ob­dob­ne pla­tia aj pre práv­nic­ké oso­by (nap­rík­lad zna­lec­ké ús­ta­vy), kto­ré po vy­pra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku za­nik­nú bez práv­ne­ho nás­tup­cu, res­pek­tí­ve, kto­ré pres­ta­nú spĺňať pod­mien­ky zna­lec­ké­ho ús­ta­vu (v prí­pa­doch ak bu­de práv­nic­ká oso­ba, kto­rá po­da­la zna­lec­ký po­su­dok v kon­kur­ze, ne­bu­de to na pre­káž­ku je­ho pou­ži­teľ­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní). V prí­pa­doch, v kto­rých po­dal zna­lec­ký po­su­dok zna­lec­ký ús­tav a fy­zic­ká oso­ba, kto­rá ho v me­ne zna­lec­ké­ho ús­ta­vu spra­co­va­la už v me­dziob­do­bí od vy­pra­co­va­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku po jej vý­sluch v tres­tnom ko­na­ní už nie je za­mes­tnan­com zna­lec­ké­ho ús­ta­vu, je mož­né, aby v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ve­dal v me­ne zna­lec­ké­ho ús­ta­vu iný za­mes­tna­nec zna­lec­ké­ho ús­ta­vu[3].

Po­kiaľ by zna­lec­ký po­su­dok ne­vyp­ra­co­val prib­ra­tý zna­lec, ale pod je­ho me­nom by ho vy­pra­co­va­la iná oso­ba, kto­rá ne­bo­la prib­ra­tá do tres­tné­ho ko­na­nia ako zna­lec, iš­lo by o zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý by bol ne­pou­ži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní. Pod­ľa po­va­hy ve­ci je však zna­lec op­ráv­ne­ný prib­rať kon­zul­tan­ta na po­sú­de­nie oso­bit­ných čias­tko­vých otá­zok, pri­čom zna­lec zod­po­ve­dá aj za tú časť zna­lec­ké­ho po­sud­ku, o kto­rej kon­zul­to­val. Úlo­hou kon­zul­tan­ta však ne­mô­že byť vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku na­mies­to znal­ca (R 29/1986).

3/ Vý­sluch znal­ca

– v ko­na­ní pred sú­dom by mal byť, vzhľa­dom k spo­ro­vé­mu cha­rak­te­ru ko­na­nia pred sú­dom, reali­zo­va­ný vý­sluch znal­ca len na zá­kla­de návr­hu strán. Zna­lec by mal prísť na vý­sluch prip­ra­ve­ný, mal by mať pri se­be zna­lec­ký po­su­dok, aby mo­hol prí­pad­ne rea­go­vať ak by si hneď nes­po­me­nul na niek­to­rú okol­nosť (vý­sluch znal­ca ne­zried­ka nas­le­du­je aj nie­koľ­ko ro­kov po vy­pra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku), zna­lec by mal byť schop­ný vy­svet­liť svo­je zá­ve­ry aj laic­kým spô­so­bom a to bez emó­cií, zna­lec by mal byť schop­ný vy­svet­liť laic­kým spô­so­bom aj pos­tup akým sa k svo­jim zá­ve­rom dop­ra­co­val (nap­rík­lad pri ana­lý­ze DNA) a po­dob­ne.

Súd by mal pri vý­slu­chu znal­ca dbať na to, aby zna­lec ne­bol za­ťa­žo­va­ný otáz­ka­mi, kto­ré sú práv­ne, špe­ku­la­tív­ne, na­vá­dza­jú­ce, či mi­mo ok­ruh od­bo­ru znal­ca. Rov­na­ko by mal dbať na to, aby zna­lec ne­bol pri vý­slu­chu ši­ka­no­va­ný opa­ko­va­ním tých is­tých otá­zok na kto­ré už od­po­ve­dal a po­dob­ne.

V prí­pa­doch via­ce­rých vy­pra­co­va­ných zna­lec­kých po­sud­kov, kto­rých zá­ve­ry si vzá­jom­ne od­po­ru­jú nie je mož­né vy­ko­nať kon­fron­tá­ciu znal­cov, pre­to­že kon­fron­tá­ciu mož­no vy­ko­nať len me­dzi oso­ba­mi, kto­ré ma­jú pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho ale­bo sved­ka (§ 125 ods. 1 Tr. por.). V ta­kých­to prí­pa­doch je nut­né znal­cov oboz­ná­miť aj s proti­chod­ný­mi zna­lec­ký­mi po­sud­ka­mi a vy­po­čuť ich v príp­rav­nom ko­na­ní ale­bo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a to aj k od­liš­ným zá­ve­rom, kto­ré sú uve­de­né v zvyš­ných zna­lec­kých po­sud­koch. Ak by ta­ký­to pos­tup ne­vie­dol k od­strá­ne­niu po­chyb­nos­tí v zna­lec­kom do­ka­zo­va­ní je mož­né prib­rať zna­lec­ký ús­tav (ak ta­ký exis­tu­je) na vy­pra­co­va­nie tzv. re­víz­ne­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kto­rý by sa vy­jad­ril aj do­po­siaľ zreali­zo­va­né­mu zna­lec­ké­mu do­ka­zo­va­niu.

Z ju­di­ka­tu­ry:

R 11/1977 Jak­mi­le je někdo přib­rán ja­ko zna­lec, nemůže být při po­dá­vá­ní po­sud­ku vy­slý­chán ja­ko svědek, tj. pod­le pro­ces­ních před­pisů plat­ných pro vý­slech svědka, ale jen pod­le  pro­ces­ních před­pisů plat­ných pro vý­slech znal­ce.

R 12/1987 Zna­lec psy­cho­log je po­vo­lán vy­jádřit se k těm rysům osob­nos­ti ob­viněné­ho, popř. svědka, kte­ré mo­hou mít vliv na je­ho věro­hod­nost, ne­ní však op­rávněn vy­jadřovat se k otáz­ce, zda vý­pověď ob­viněné­ho ne­bo svědka je věro­hod­ná či ni­ko­li, popřípadě kte­rá z roz­díl­ných vý­povědí té­že oso­by je věro­hodnější. Ta­ko­vé hod­no­ce­ní důkazů přís­lu­ší sou­du.

R 2/1989-II. V príp­rav­nom ko­na­ní ne­mož­no upus­tiť od vý­slu­chu znal­ca, resp. znal­cov, ak vznik­nú po­chyb­nos­ti o spo­ľah­li­vos­ti a úpl­nos­ti pí­som­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku. V ta­kých prí­pa­doch sú or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia po­vin­né znal­cov vy­po­čuť a od­stra­ňo­vať ne­jas­nos­ti a neúpl­nos­ti po­sud­ku.

R 53/1991Zna­lec mu­sí být pou­čen před po­dá­ním zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Ne­ní va­dou zna­lec­ké­ho po­sud­ku, jes­tli­že znal­ci ještě před tím­to pou­če­ním vy­šetří zdra­vot­ní (du­šev­ní) stav ob­viněné­ho, popř. pro­ve­dou ji­né úko­ny potřeb­né k příp­ravě a zpra­co­vá­ní po­sud­ku.

R 42/1995 - čes­ká Jes­tli­že se v říze­ní před sou­dem je­den ze znalců ozna­če­ných v pí­sem­ném po­sud­ku vědec­ké­ho ús­ta­vu vy­jadřuje nad rá­mec zá­věrů pí­sem­né­ho ús­tav­ní­ho po­sud­ku, resp. se vy­jadřuje k otáz­kám ve zna­lec­kém po­sud­ku neřeše­ným, mu­sí soud opatřit vy­jádření (sta­no­vis­ko) všech zpra­co­va­telů po­sud­ku.

B 1/1988-12-I. Znal­ci z od­větví sil­nič­ní dop­ra­vy přib­ra­né­mu v tres­tním říze­ní, aby po­sou­dil, kdo v době ne­ho­dy řídil mo­to­ro­vé vo­zid­lo, a kdo by lspo­lu­jez­dcem, přís­lu­ší za­bý­vat se ty­pem dop­rav­ní­ho prostřed­ku, ve­li­kos­tí a směrem sil půso­bí­cích při ne­hodě na jed­not­li­vá vo­zid­la, předmě­ty, oso­by či čás­ti tě­la a dá­le rych­lost ívo­zi­del v okam­ži­ku ne­ho­dy, po­hy­bem a de­for­ma­ce­mi vo­zi­del po sráž­ce, ko­neč­nou po­lo­hou těl po ko­li­zi apod., te­dy ta­ko­vý­mi okol­nos­tmi, k je­jichž ob­jasnění je potřeba od­bor­ných zna­los­tí tech­nic­ké­ho směru. Ten­to zna­lec však nemůže hod­no­tit cha­rak­ter jed­not­li­vých zranění zjištěných na lid­ském tě­le, me­cha­nis­mus je­jich vzni­ku, nás­troj, kte­rým by­la způso­be­na, případně schop­nost jed­ná­ní pos­ti­že­ných po vzni­ku po­ranění a pod. Po­sou­ze­ní těchto otá­zek spa­dá do ob­las­ti zdra­vot­nic­ké a k je­jich řeše­ní je op­rávněn pou­ze lé­kař.

II. For­mál­ní va­dy pí­sem­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku (chyb­ný ná­zev, ne­dos­ta­tek zna­lec­ké do­lož­ky a zna­lec­ké pe­četě atd.) lze zpra­vid­la nap­ra­vit při vý­sle­chu znal­ce před sou­dem.

Bull. č. 8/1975: Okol­nosť, že zna­lec za­pí­sa­ný do zoz­na­mu znal­cov, kto­rý po­dal po­su­dok v príp­rav­nom ko­na­ní, ne­bol už v ča­se po­da­nia ob­ža­lo­by uve­de­ný v zoz­na­me znal­cov pre da­ný od­bor, nie je sa­ma ose­be dô­vo­dom k vrá­te­niu ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie. Ne­dá sa to­tiž vy­lú­čiť mož­nosť, aby z dô­vo­dov pro­ces­nej eko­nó­mie zna­lec, kto­rý vy­pra­co­val po­su­dok v príp­rav­nom ko­na­ní a nes­kôr bol z fun­kcie znal­ca od­vo­la­ný, bol pre je­ho vý­sluch k to­mu­to po­sud­ku pred sú­dom us­ta­no­ve­ný pre ten­to prí­pad (ad hoc).

Po­sú­de­nie spl­ne­nia pod­mie­nok na čí­ta­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v prí­pa­de neú­čas­ti ob­ža­lo­va­né­ho a po­sú­de­nie pou­če­nia ob­ža­lo­va­né­ho pod­ľa pos­led­nej ve­ty § 263 ods. 2 Tr.por.

Pod­ľa § 268 ods. 2 Tr.por. pri vý­slu­chu znal­ca na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa pou­ži­jú us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 2 a 3 a § 259pri­me­ra­ne. Na­mies­to vý­slu­chu znal­ca mož­no čí­tať zá­pis­ni­cu o je­ho vý­po­ve­di ale­bo je­ho pí­som­ný zna­lec­ký po­su­dok, ak zna­lec bol pred po­da­ním zna­lec­ké­ho po­sud­ku pou­če­ný pod­ľa § 144, nie sú po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti a úpl­nos­ti zna­lec­ké­ho po­sud­ku a pro­ku­rá­tor i ob­ža­lo­va­ný s tým súh­la­sia, ale­bo ak sa zna­lec naň od­vo­lá.

            Pod­ľa § 268 ods. 2 Tr.por. sa vý­slov­ne vy­ža­du­je súh­las ob­ža­lo­va­né­ho, aby mo­hol byť zna­lec­ký po­su­dok (zá­pis­ni­ca o vý­po­ve­di znal­ca) na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­ný.

Trest­ný po­ria­dok na roz­diel od čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka (§ 263 ods. 2 Tr.por.) vý­slov­ne neus­ta­no­vu­je, ke­dy v prí­pa­de čí­ta­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku nie je súh­las ob­ža­lo­va­né­ho pot­reb­ný.

V § 252 ods. 5 Tr.por. sa sí­ce uvá­dza, že ak súd roz­hod­ne, že sa hlav­né po­jed­ná­va­nie vy­ko­ná v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, mož­no pre­čí­tať zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu spolu­ob­ža­lo­va­ných, sved­kov a znal­cov aj bez súh­la­su ob­ža­lo­va­né­ho, av­šak via­že to na pod­mien­ky uve­de­né v § 263 ods. 3(prav­de­po­dob­ne ide o chy­bu a správ­ne ma­lo byť uve­de­né us­ta­no­ve­nie § 263 ods. 2). Zá­ro­veň tre­ba uviesť, že v prí­pa­de čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di sved­ka Trest­ný po­ria­dok v pos­led­nej ve­te § 263 ods. 2 vý­slov­ne vy­ža­du­je pou­če­nie ob­ža­lo­va­né­ho v pred­vo­la­ní o tom, ke­dy nie je pot­reb­ný je­ho súh­las.

            Z načr­tnu­té­ho po­tom vy­plý­va nas­le­du­jú­ca spor­ná sku­toč­nosť:

-         je mož­né pre­čí­tať zna­lec­ký po­su­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v prí­pa­de, že sa hlav­né po­jed­ná­va­nie ko­ná v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho aj bez je­ho súh­la­su ale­bo je nut­né v kaž­dom prí­pa­de vy­žia­dať súh­las ob­ža­lo­va­né­ho a bez ta­ké­ho súh­la­su mu­sí byť zna­lec osob­ne na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ču­tý.

4/ Hod­no­te­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku

Pri hod­no­te­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku je nut­né vy­chá­dzať z nas­le­dov­ných po­moc­ných kri­té­rií:

A/ zá­kon­nosť dô­ka­zu, res­pek­tí­ve prí­pus­tnosť dô­ka­zu

- tu sa naj­skôr hod­no­tí,

1/ či vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok bol spra­co­va­ný v sú­la­de so zá­ko­nom,

2/ či ten­to po­su­dok po­da­la oso­ba, kto­rá je znal­com (ne­bo­la nap­rík­lad vy­čiarknu­tá ale­bo nik­dy ne­bo­la znal­com – pod­ľa zá­ko­na o znal­coch ne­mô­že oso­ba, kto­rá nie je znal­com po­dať zna­lec­ký po­su­dok inej oso­be než or­gá­nu štá­tu, či ve­rej­nej mo­ci) – ak po­su­dok po­da­la oso­ba, kto­rá nie je znal­com a nik­dy ani ne­bo­la tak ide o neodstrá­ni­teľ­nú va­du, nej­de práv­ne o zna­lec­ký po­su­dok – to pla­tí aj v prí­pa­de, po­kiaľ zna­lec­ký po­su­dok vy­pra­co­va­la oso­ba, kto­rá bo­la vy­čiarknu­tá zo zoz­na­mu znal­cov,

3/ či bol zna­lec riad­ne pou­če­ný, či má zna­lec­ký po­su­dok všet­ky pot­reb­né for­mál­ne ná­le­ži­tos­ti (nap­rík­lad ná­lez, a všet­ko čo by mal mať zna­lec­ký po­su­dok pod­ľa zá­ko­na o znal­coch) – ak ne­má tak je nut­né skú­mať, či je ta­ký­to zna­lec­ký po­su­dok pou­ži­teľ­ný ale­bo nie je pou­ži­teľ­ný v ďal­šom ko­na­ní – spra­vid­la tu ide o od­strá­ni­teľ­né va­dy, ke­dy prí­pad­né for­mál­ne po­ru­še­nie zá­ko­na pri vy­ho­to­vo­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku nie je dô­vo­dom je­ho ne­zá­kon­nos­ti a tým pá­dom ne­pou­ži­teľ­nos­ti.

4/ či zna­lec­ký po­su­dok po­dal zna­lec z od­bo­ru, kto­rý ma po­ža­do­va­nú špe­cia­li­zá­ciu – nap­rík­lad neu­ro­lóg skú­ma­jú­ci du­šev­ný stav ob­vi­ne­né­ho – neodstrá­ni­teľ­ná va­da le­bo zá­kon vy­ža­du­je psy­chia­tra

5/ či zna­lec v zna­lec­kom po­sud­ku rie­šil aj práv­ne otáz­ky, či hod­no­til dô­ka­zy, vy­kla­dal práv­ne poj­my a po­dob­ne

6/ či zna­lec­ký po­su­dok ne­bol vy­pra­co­va­ný na pod­kla­de dô­ka­zov, kto­ré bo­li ne­zá­kon­né – po­tom by bol aj zna­lec­ký po­su­dok ne­zá­kon­ný – nap­rík­lad skú­ma­nie úč­tov­níc­tva, kto­ré bo­lo zís­ka­né ne­zá­kon­ným spô­so­bom ale­bo v praxi bež­nej­šie zna­lec­ké skú­ma­nie za­is­te­ných drog, kto­ré bo­li za­is­te­né ne­zá­kon­ným spô­so­bom,

B/ dô­kaz­ný vý­znam (re­le­van­cia) zna­lec­ké­ho po­sud­ku

- po­su­dzo­va­nie to­ho, či mož­no z pred­lo­že­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku vy­vo­diť ne­ja­ké zá­ve­ry, či poz­nat­ky k pred­me­tu do­ka­zo­va­nia – nap­rík­lad zna­lec­ký po­su­dok z úč­tov­níc­tva v prí­pa­de, ak nie sú dos­tup­né úč­tov­né dô­ka­zy so zá­ve­rom, že sa ne­dá preu­ká­zať spá­chanie tres­tné­ho či­nu je bez vý­zna­mu.

C/ hod­no­te­nie vie­ro­hod­nos­ti a prav­di­vos­ti zna­lec­ké­ho po­sud­ku

- tu ide naj­mä o hod­no­te­nie, či zna­lec­ký po­su­dok nie je vnú­tor­ne roz­por­ný, či si jed­not­li­vé zá­ve­ry neod­po­ru­jú, či zna­lec zob­ral do úva­hy všet­ky re­le­van­tné in­for­má­cie (nap­rík­lad zna­lec­ký po­su­dok s od­liš­ný­mi zá­ver­mi od zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kto­rý bol vy­pra­co­va­ný pred ro­kom o tej is­tej otáz­ke – nap­rík­lad oh­ľad­ne du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho a no­vý zna­lec­ký po­su­dok sa vô­bec ne­vys­po­ria­dal s tým­to pred­chá­dza­jú­cim zna­lec­kým po­sud­kom ho­ci o ňom mal zna­lec ve­do­mosť).

- po­kiaľ dô­ka­zy z kto­rých zna­lec vy­chá­dza umož­ňu­jú uro­biť al­ter­na­tív­ne zá­ve­ry, po­tom zna­lec mu­sí uviesť všet­ky al­ter­na­tí­vy, kto­ré reál­ne mô­žu pri­chá­dzať do úva­hy  – ty­pic­ké to je pre dop­rav­né ne­ho­dy, kde zna­lec čas­to mu­sí uviesť rôz­ne al­ter­na­tí­vy tech­nic­kých prí­čin mož­né­ho vzni­ku dop­rav­nej ne­ho­dy

- zna­lec nes­mie sám vy­lú­čiť niek­to­ré z pod­kla­dov pre vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku a to len z to­ho dô­vo­du, že ne­za­pa­da­jú do je­ho zvo­le­nej kon­cep­cie

- zna­lec sa v zna­lec­kom po­sud­ku nes­mie ob­me­dziť len na­po­da­nie od­bor­né­ho zá­ve­ru, ale zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku mu­sí byť ba­da­teľ­ný pos­tup akým k to­mu­to zá­ve­ru dos­pel

Prob­le­ma­ti­ka do­ka­zo­va­nia roz­sa­hu skrá­te­nej da­ne (od­bor­né vy­jad­re­nia, zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie) – od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by pre ne­vyp­ra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­suk­du v príp­rav­nom ko­na­ní

V tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne (a to sa ob­dob­ne tý­ka aj tres­tné­ho či­nu da­ňo­vé­ho pod­vo­du) je ne­vyh­nut­né do­ka­zo­vať aj roz­sah (vý­šku) skrá­te­nej da­ne, či neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH, na­koľ­ko ide o ob­li­ga­tór­ny znak tých­to tres­tných či­nov.

Vý­ška v akej pá­cha­teľ skrá­til daň tres­tným či­nom skrá­te­nia da­ne mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom o tom­to tres­tnom či­ne us­tá­le­ná na zá­kla­de lis­tin­ných dô­ka­zov (v jed­no­du­chých ve­ciach nap­rík­lad z da­ňo­vé­ho priz­na­nia), od­bor­né­ho vy­jad­re­nia po­da­né­ho správ­com da­ne ale­bo na­dria­de­ným or­gá­nom správ­cu da­ne, res­pek­tí­ve zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním.

Pri do­ka­zo­va­ní roz­sa­hu skrá­te­nia da­ne (či roz­sa­hu neop­ráv­ne­né­ho vy­lá­ka­nia nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH) bu­de te­da zá­vi­sieť od kon­krét­ne­ho prí­pa­du a je­ho zlo­ži­tos­ti, či bu­de pos­ta­čo­vať len nap­rík­lad za­bez­pe­če­nie da­ňo­vých priz­na­ní v spo­ji­tos­ti s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi (nap­rík­lad fak­tú­ra­mi), res­pek­tí­ve, či bu­de pot­reb­né od­bor­né vy­jad­re­nie správ­cu da­ne, prí­pad­ne je­ho na­dria­de­né­ho or­gá­nu ale­bo bu­de nut­né vy­žia­dať spra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku.

V praxi sa to­tiž vy­sky­tu­jú po­mer­ne čas­to aj prí­pa­dy v kto­rých vý­ška roz­sa­hu skrá­te­nia da­ne nie je spor­ná, na­koľ­ko ju mož­no spo­ľah­li­vo vy­vo­diť zo za­bez­pe­če­ných lis­tin­ných dô­ka­zov (nap­rík­lad k skrá­te­niu da­ne doš­lo na pod­kla­de jed­nej fik­tív­nej fak­tú­ry, kto­rá zne­la na ur­či­tú su­mu a o tú­to su­mu doš­lo k zní­že­niu vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu). Rov­na­ko tak roz­sah neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH mož­no čas­to vy­vo­diť už z po­da­né­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia, v kto­rom pá­cha­teľ žia­da od štá­tu vrá­tiť kon­krét­nu fi­nan­čnú čias­tku. V ta­kých­to prí­pa­doch nie je nut­né k sta­no­ve­niu roz­sa­hu vý­šky skrá­te­nia da­ne, či roz­sa­hu neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH za­bez­pe­čo­vať ani od­bor­né vy­jad­re­nie.

V zlo­ži­tej­ších prí­pa­doch (nap­rík­lad pá­chanie cez­hra­nič­ných re­ťa­zo­vých pod­vo­dov, pri kto­rých do­chá­dza tak k zni­žo­va­niu vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti ako aj k neop­ráv­ne­né­mu up­lat­ňo­va­niu ná­ro­kov na vrá­te­nie DPH a zá­ro­veň da­ňo­vé sub­jek­ty vy­stu­pu­jú­ce v re­ťaz­ci aj le­gál­ne pod­ni­ka­jú) bu­de nut­né za­bez­pe­čiť všet­ky dos­tup­né lis­tin­né dô­ka­zy (naj­mä úč­tov­né dok­la­dy) a prib­rať do ko­na­nia prís­luš­né­ho znal­ca na vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku.

Vzhľa­dom na kon­tra­dik­tór­ny prie­beh ko­na­nia pred sú­dom by však súd ne­mal nú­tiť pro­ku­rá­to­ra od­miet­nu­tím ob­ža­lo­by a vrá­te­ním ve­ci do príp­rav­né­ho ko­na­nia k to­mu, aby pro­ku­rá­tor eš­te pod­rob­nej­šie ob­jas­ňo­val vý­šku skrá­te­nia da­ne, či roz­sah neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie DPH, nap­rík­lad aby na­mies­to od­bor­né­ho vy­jad­re­nia prib­ral do ko­na­nia aj znal­ca. Dô­kaz­né bre­me­no v ko­na­ní pred sú­dom má v zá­sa­de pro­ku­rá­tor a je je­ho zod­po­ved­nos­ťou ako si prip­ra­ví ob­ža­lo­bu a o aké dô­ka­zy „oprie“ zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, kto­rý kla­die ob­vi­ne­né­mu za vi­nu. Súd nie je po­moc­ní­kom pro­ku­rá­to­ra a pre­to ani nie je je­ho úlo­hou, aby pro­ku­rá­to­ra upo­zor­ňo­val na mož­né sla­bi­ny ob­ža­lo­by, či na ne­dos­ta­toč­nosť niek­to­rých dô­ka­zov a tým pro­ku­rá­to­ro­vi po­má­hal v do­ka­zo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom. Ak sa v ko­na­ní pred sú­dom uká­že, že od­bor­né vy­jad­re­nie je neúpl­né, či chyb­né, je mož­né v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka vy­po­čuť k je­ho ob­sa­hu spra­co­va­te­ľa od­bor­né­ho vy­jad­re­nia, prí­pa­de vy­žia­dať no­vé od­bor­né vy­jad­re­nie od úpl­ne iné­ho sub­jek­tu, res­pek­tí­ve je mož­né pris­tú­piť k vy­pra­co­va­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku aj v ko­na­ní pred sú­dom. Na­po­kon, v praxi sa vy­sky­tu­jú aj prí­pa­dy, keď si ob­ha­jo­ba ne­chá vy­pra­co­vať od­bor­né vy­jad­re­nie od ur­či­té­ho sub­jek­tu, res­pek­tí­ve pred­lo­ží vlast­ný zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý spo­chyb­ňu­je pro­ku­rá­to­rom pred­lo­že­né dô­ka­zy tý­ka­jú­ce sa zis­ťo­va­nia roz­sa­hu skrá­te­nia da­ne.

Prík­lad z praxe o vrá­te­ní ve­ci do príp­rav­né­ho ko­na­nia:

V tej­to sú­vis­los­ti mož­no uviesť prík­lad z praxe, v kto­rom súd pr­vé­ho stup­ňa vrá­til pro­ku­rá­to­ro­vi ob­ža­lo­bu na do­šet­re­nie, pri­čom, ok­rem iné­ho, uvie­dol, že vý­ška ško­dy pri tres­tnom či­ne skrá­te­nia da­ne je dô­le­ži­tou sku­toč­nos­ťou pre tres­tné ko­na­nie k ob­jas­ne­niu kto­rej sú pot­reb­né od­bor­né zna­los­ti a pre­to je nut­né vy­ža­do­vať k tej­to otáz­ke od­bor­né vy­jad­re­nie, prí­pad­ne zna­lec­ký po­su­dok z od­bo­ru eko­no­mi­ka a nes­ta­čí len oby­čaj­né vy­čís­le­nie ško­dy spra­co­va­né správ­com da­ne. Zis­te­nie vý­šky skrá­te­nej da­ne z príj­mov, či DPH je s oh­ľa­dom na ob­tiaž­nosť vý­poč­tu a pria­mu nad­väz­nosť na ve­de­nie úč­tov­níc­tva a správ­ne za­úč­to­va­nie jed­not­li­vých úč­tov­ných po­lo­žiek otáz­kou na­toľ­ko zlo­ži­tou, že mu­sí byť zis­ťo­va­ná for­mou zna­lec­ké­ho po­sud­ku, prí­pad­ne v me­nej kom­pli­ko­va­ných ve­ciach for­mou od­bor­né­ho vy­jad­re­nia.

Súd dru­hé­ho stup­ňa sa však sto­tož­nil s ná­zo­rom pro­ku­rá­to­ra, že v da­nej tres­tnej ve­ci pos­ta­čo­va­lo vy­pra­co­va­né od­bor­né vy­jad­re­nie na­dria­de­ným or­gá­nom správ­cu da­ne, kto­rý vo ve­ci ko­nal, pri­čom ne­bo­lo zis­te­né nič čo by to­to od­bor­né vy­jad­re­nie spo­chyb­ňo­va­lo, res­pek­tí­ve čo by vy­vo­lá­va­lo po­chyb­nos­ti o ne­zau­ja­tos­ti na­dria­de­né­ho or­gá­nu správ­cu da­ne. V tej­to sú­vis­los­ti súd dru­hé­ho stup­ňa uvie­dol, že ak mal súd po­chyb­nos­ti o ob­sa­hu spra­co­va­né­ho od­bor­né­ho vy­jad­re­nia, mal si sám vy­žia­dať dopl­ne­nie od­bor­né­ho vy­jad­re­nia, res­pek­tí­ve si mo­hol vy­žia­dať od­bor­né vy­jad­re­nie od iné­ho re­le­van­tné­ho sub­jek­tu[4].

Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že po­kiaľ ide o od­bor­né vy­jad­re­nia tý­ka­jú­ce sa roz­sa­hu skrá­te­nej da­ne, či neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie da­ne tak pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ich naj­čas­tej­šie spra­co­vá­va­jú správ­co­via da­ne. V tom­to sme­re je však pot­reb­né upo­zor­niť, že správ­ca da­ne má v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre da­ňo­vý trest­ný čin pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho, t. j. sa­mos­tat­nej stra­ny, kto­rá sto­jí pro­ti ob­vi­ne­né­mu. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je pre­to vhod­né, aby od­bor­né vy­jad­re­nie vy­pra­co­val iný správ­ca da­ne než ten, kto­rý za­stu­pu­je Slo­ven­skú re­pub­li­ku v tres­tnom ko­na­ní, prí­pad­ne, aby od­bor­né vy­jad­re­nie vy­pra­co­val na­dria­de­ný or­gán prís­luš­né­ho správ­cu da­ne.

Po­kiaľ od­bor­né vy­jad­re­nia pred­kla­dá ob­ha­jo­ba, tak sú naj­čas­tej­šie spra­co­va­né da­ňo­vým po­rad­com, či znal­ca­mi, kto­rý ne­vyp­ra­cu­je zna­lec­ký po­su­dok, ale po­dá od­bor­né sta­no­vis­ko, pri­čom čas­to bý­va­jú pred­kla­da­né aj rôz­ne audí­tor­ské exper­tí­zy, kto­ré ma­jú v tres­tnom ko­na­ní tak­tiež po­va­hu od­bor­né­ho vy­jad­re­nia.

Pre všet­ky dru­hy od­bor­ných vy­jad­re­ní pri­tom pla­tí, že ak je nut­né vy­po­čuť v tres­tnom ko­na­ní ich spra­co­va­te­ľa, má ta­ký­to spra­co­va­teľ od­bor­né­ho vy­jad­re­nia pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka.

V ob­las­ti do­ka­zo­va­nia hos­po­dár­skej kri­mi­na­li­ty, a to pla­tí obzvlášť pre da­ňo­vú kri­mi­na­li­tu, má zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie čas­to veľ­ký vý­znam.

Znal­ci v ob­las­ti hos­po­dár­skej kri­mi­na­li­ty (a to pla­tí aj pre ob­lasť da­ní) skú­ma­jú pre­dov­šet­kým

-  ob­sah rôz­nych elek­tro­nic­kých mé­dií (nap­rík­lad pev­né dis­ky v po­čí­ta­čoch, elek­tro­nic­ké di­áre, pa­mä­ťo­vé kar­ty),

- vy­ko­ná­va­jú gra­fo­lo­gic­ké skú­ma­nie,

- skú­ma­nie správ­nos­ti a úpl­nos­ti ve­de­nia úč­tov­níc­tva, prie­be­hu a nad­väz­nos­ti rôz­nych ban­ko­vých a fi­nan­čných ope­rá­cií a po­dob­ne.

Je pri­tom pot­reb­né ve­no­vať po­zor­nosť správ­ne­mu vý­be­ru znal­ca a správ­ne­mu (zá­kon­né­mu) vy­me­dzeniu otá­zok na kto­ré má zna­lec od­po­ve­dať. V tom­to sme­re je mož­no od­po­ru­čiť, aby or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, súd, res­pek­tí­ve aj ob­vi­ne­ný (ak si chce ne­chať vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok) dop­re­du kon­zul­to­va­li so znal­com, či zna­lec­kým ús­ta­vom otáz­ky, kto­ré bu­de pot­reb­né v zna­lec­kom po­sud­ku zod­po­ve­dať[5].

Z roz­ho­do­va­cej praxe sú­dov – vy­bra­né roz­hod­nu­tia

1/ chy­by zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia – ich neúpl­nosť a ne­lo­gic­kosť – vraž­da – zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie psy­chia­tric­ké

Z uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4To 75/2017 zo dňa 27.07.2017:

Od­vo­la­cí súd sa sto­tož­ňu­je s od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­né­ho v tom, že zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku znal­ca z od­bo­ru zdra­vot­níc­tva, od­vet­vie psy­chia­tria MUDr. R M a ani z vý­po­ve­de znal­ca na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie je mož­né, v spo­je­ní aj s os­tat­ný­mi dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, uro­biť ne­po­chyb­ný zá­ver v tom, či bol ob­ža­lo­va­ný v ča­se spá­chania skut­ku prí­čet­ný, zmen­še­ne prí­čet­ný, res­pek­tí­ve nep­rí­čet­ný. V tom­to sme­re po­va­žu­je kraj­ský súd uve­de­ný zna­lec­ký po­su­dok za chyb­ný (§ 146 Tr. por.), na­koľ­ko je ne­jas­ný a v ko­neč­nom dôs­led­ku sú zá­ve­ry toh­to zna­lec­ké­ho po­sud­ku nep­res­ved­či­vé. Na­po­kon, súd pr­vé­ho stup­ňa oh­ľad­ne otáz­ky prí­čet­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku neuvie­dol žiad­ne re­le­van­tné úva­hy, ale len for­mál­ne, pri vý­ro­ku o tres­te, vy­chá­dzal z to­ho, že ob­ža­lo­va­ný spá­chal sku­tok v sta­ve zmen­še­nej prí­čet­nos­ti.

Zo zna­lec­ké­ho psy­chia­tric­ké­ho do­ka­zo­va­nia v da­nej tres­tnej ve­ci mož­no zis­tiť, že ob­ža­lo­va­ný je ab­nor­mne štruk­tú­ro­va­ná, emoč­ne nes­ta­bil­ná osob­nosť s do­so­ciál­ny­mi rys­mi. Ide tu te­da o po­ru­chu osob­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom pre po­ru­chy sprá­va­nia a emo­cio­na­li­ty bol ob­ža­lo­va­ný lie­če­ný už od mla­dis­tvé­ho ve­ku. Z uve­de­né­ho kraj­ský súd vy­vo­dzu­je, že tá­to po­ru­cha osob­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho je da­ná u ob­ža­lo­va­né­ho bez oh­ľa­du na je­ho nes­kor­šie vy­bu­do­va­nú zá­vis­losť na al­ko­ho­le. Zá­vis­losť na al­ko­ho­le je v anam­né­ze ob­ža­lo­va­né­ho do­ku­men­to­va­ná od ro­ku 2008, pri­čom má ísť o ťaž­kú zá­vis­losť na al­ko­ho­le. Spá­chanie stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu sa lo­gic­ky dá­va do sú­vis­los­ti prá­ve s nad­mer­ným uží­va­ním al­ko­ho­lic­kých ná­po­jov zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho a to aj v ča­se spá­chania skut­ku (čo kon­šta­tu­je aj zna­lec vo svo­jom po­sud­ku), na­priek to­mu tej­to sku­toč­nos­ti, a po­mer­ne ne­lo­gic­ky, zna­lec prak­tic­ky ne­ve­nu­je žiad­nu po­zor­nosť, keď len stro­ho kon­šta­tu­je, že mie­ra al­ko­ho­lu ob­ža­lo­va­né­ho neh­ra­la pod­stat­nú úlo­hu, pre­to­že psy­cho­tic­ký stav mo­hol vznik­núť súhr­nom via­ce­rých fak­to­rov. Od­vo­la­cie­mu sú­du nie je jas­né pre­čo zna­lec ozna­čil uží­va­nie al­ko­ho­lu v ča­se spá­chania skut­ku zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho za bez­výz­nam­né, keď z anam­né­zy ob­ža­lo­va­né­ho je zrej­mé, že v mi­nu­los­ti do­ku­men­to­va­né pa­ra­noid­né blu­dy ob­ža­lo­va­né­ho bo­li zá­sad­ne pod­mie­ne­né je­ho al­ko­ho­liz­mom. Zna­lec vô­bec ne­vys­vet­lil pre­čo v da­nom prí­pa­de by to ma­lo byť inak (nap­rík­lad znal­com uvá­dza­ný a z do­ka­zo­va­nia ne­vyp­lý­va­jú­ci de­fi­cit spán­ku u ob­ža­lo­va­né­ho, či epi­lep­tic­ký zá­chvat, prí­pad­ne do­ka­zo­va­ním do­ku­men­to­va­ná žiarli­vosť ob­ža­lo­va­né­ho vo­či poš­ko­de­nej, kto­rá sa však stup­ňo­va­la prá­ve v dôs­led­ku kon­zu­má­cie al­ko­ho­lu zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho).

V tej­to sú­vis­los­ti kraj­ský súd kon­šta­tu­je, že al­ko­hol a je­ho nad­mer­né pi­tie spra­vid­la pod­ne­cu­je nap­rík­lad žiarli­vosť (aj v da­nom prí­pa­de už vy­ššie uve­de­ní sved­ko­via vy­po­ve­da­li o žiarli­vos­ti ob­ža­lo­va­né­ho vo­či poš­ko­de­nej), av­šak ne­mu­sí isť hneď o cho­rob­nú žiarli­vosť  (pa­to­lo­gic­kú žiarli­vosť). Spô­sob vní­ma­nia vznik­nu­tej si­tuácie ob­ža­lo­va­ným v ča­se bez­pros­tred­ne pred­chá­dza­jú­cej úto­ku na poš­ko­de­nú pre­to ne­mu­sel mať žiad­ny pod­stat­ný dô­vod (pre po­su­dzo­va­nie otáz­ky prí­čet­nos­ti) v po­ru­chách osob­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, či vo vý­znam­ných po­ru­chách mys­le­nia ob­ža­lo­va­né­ho (v blu­doch na úrov­ni krát­ko­do­bej a re­le­van­tnej du­šev­nej po­ru­chy), ale mo­hol byť len vý­sled­kom nad­mer­né­ho a dl­ho­do­bé­ho uží­va­nia al­ko­ho­lu zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho v spo­je­ní s po­ru­cha­mi vní­ma­nia, či pred­sta­vi­vos­ti, čo však nie je nič vý­ni­moč­né pri nad­mer­nom uží­va­ní al­ko­ho­lu a ne­mu­sí mať žiad­ny zá­sad­ný vplyv na roz­poz­ná­va­ciu, či ov­lá­da­ciu zlož­ku ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho.

Za ta­ké­ho­to pred­pok­la­du by neš­lo u ob­ža­lo­va­né­ho ani o zmen­še­nú prí­čet­nosť, ale v je­ho oso­be by iš­lo o pl­ne prí­čet­né­ho pá­cha­te­ľa. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je v da­nej tres­tnej ve­ci zna­lec­ký po­su­dok znal­ca z od­vet­via psy­chia­tria nep­res­ved­či­vý a umož­ňu­je uro­biť aj opač­ný zá­ver než ten, že ob­ža­lo­va­ný mal zní­že­né, či vy­miz­nu­té roz­poz­ná­va­cie ale­bo ov­lá­da­cie zlož­ky svoj­ho ko­na­nia.

V tom­to sme­re pou­ka­zu­je kraj­ský súd aj na to, že v pred­chá­dza­jú­cej tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de Bra­tis­la­va IV pod sp. zn. 3T/40/2009 bol zna­lec­ký skú­ma­ný aj du­šev­ný stav ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom znal­ci psy­chia­tri zis­ti­li u ob­ža­lo­va­né­ho zá­vis­losť od al­ko­ho­lu (v ča­se či­nu iš­lo o pros­tú ebrie­tu stred­ne ťaž­ké­ho stup­ňa), av­šak bez fo­ren­zných kon­zek­ven­cií. Znal­ci u ob­ža­lo­va­né­ho vy­lú­či­li pa­tic­kúebrie­tu (v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci sa zna­lec k prí­pad­né­mu stup­ňu ebrie­ty u ob­ža­lo­va­né­ho vô­bec ne­ve­no­val) s tým, že ve­del ov­lá­dať svo­je ko­na­nie a aj roz­poz­nať spo­lo­čen­skú ne­bez­peč­nosť a proti­práv­nosť svoj­ho ko­na­nia so zá­ve­rom, že ebrie­tu v ča­se či­nu si ob­ža­lo­va­ný pri­vo­dil sám a bol dos­ta­toč­ne pou­če­ný o mož­ných nás­led­koch (aj v tom­to prí­pa­de ma­lo ísť o žiarli­vosť ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom tá­to sku­toč­nosť bo­la vy­hod­no­te­ná ako žiarli­vos­tná scé­na, neš­lo te­da o blu­dy a po­dob­ne).

Tie­to zá­ve­ry uvá­dza od­vo­la­cí súd len pre ilus­trá­ciu, na­koľ­ko zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku MUDr. R M nie je zrej­mé aký bol prog­res zdra­vot­né­ho sta­vu ob­ža­lo­va­né­ho od uve­de­né­ho zna­lec­ké­ho skú­ma­nia a pre­čo do­chá­dza k tak zá­sad­ným zme­nám v na­ze­ra­ní na ov­lá­da­cie, či roz­poz­ná­va­cie schop­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, keď pod­sta­tou ag­re­si­vi­ty ob­ža­lo­va­né­ho má byť nad­mer­ná kon­zu­má­cia al­ko­ho­lu a keď vý­skyt blu­dov (ha­lu­ci­ná­cií) je u ob­ža­lo­va­né­ho do­ku­men­to­va­ný už od ro­ku 2008 a v tres­tnej mi­nu­los­ti ob­ža­lo­va­né­ho neh­ra­li tie­to al­ko­ho­lic­ké ha­lu­ci­ná­cie žiad­nu zá­sad­nej­šiu úlo­hou v otáz­ke prí­čet­nos­ti, či nep­rí­čet­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho. To pla­tí o to viac, keď ob­ža­lo­va­ný ve­del, že pod vply­vom al­ko­ho­lu má ta­ké­to sta­vy a keď si ich sám vy­vo­lal uží­va­ním al­ko­ho­lu.

Zna­lec­ký po­su­dok MUDr. R M tr­pí aj iný­mi va­da­mi. Kraj­ský súd pou­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nie § 145 ods. 1 Tr. por. v zmys­le kto­ré­ho zna­lec nie je op­ráv­ne­ný rie­šiť práv­ne otáz­ky. Je te­da nep­ri­ja­teľ­né, aby sa zna­lec vo svo­jom zna­lec­kom po­sud­ku vy­jad­ro­val k práv­nym otáz­kam (práv­nym poj­mom) a tak si oso­bo­val kom­pe­ten­cie, kto­ré mu nep­ri­ná­le­žia. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je od­vo­la­cí súd na časť zna­lec­ké­ho po­sud­ku, v kto­rom zna­lec uvie­dol, že „v práv­nic­kom slo­va zmys­le bol te­da ob­vi­ne­ný mi­ni­mál­ne „zní­že­ne prí­čet­ný“. Ta­ké­to zá­ve­ry znal­ca sú zjav­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 145 ods. 1 Tr. por., pre­to­že za­sa­hu­jú do kom­pe­ten­cií sú­du.

2/ zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie v da­ňo­vých ve­ciach – nad­by­toč­né zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie – nep­rí­pus­tné rie­še­nie práv­nych otá­zok

Z uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4To 147/2014 zo dňa 17.03.2015

Od­vo­la­cí súd sa sto­tož­ňu­je s ná­miet­ka­mi pro­ku­rá­to­ra, že zna­lec Ing. J P vo svo­jom zna­lec­kom po­sud­ku, ale aj vo svo­jej vý­po­ve­di na hlav­nom po­jed­ná­va­ní nep­rí­pus­tne rie­šil práv­ne otáz­ky. Na­vy­še, od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že z hľa­dis­ka ob­sa­ho­vé­ho ani nej­de o zna­lec­ký po­su­dok, na­koľ­ko zna­lec sa ob­me­dzil len sa vy­slo­ve­nie svo­jej sub­jek­tív­nej úva­hy (dom­nien­ky) o tom, či v pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní bo­lo ale­bo ne­bo­lo preu­ká­za­né kon­krét­ne skrá­te­nie da­ne. Je nep­ri­ja­teľ­né, aby sa zna­lec k ta­kej­to otáz­ke vy­jad­ro­val, pre­to­že ide o otáz­ku práv­nu, kto­rú mô­žu vy­rie­šiť len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd po vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní v tres­tnom ko­na­ní. Zna­lec nie je ani kom­pe­ten­tná oso­ba, aby sa vy­jad­ro­va­la k us­mer­ne­niu kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra, kto­ré rie­ši práv­ne otáz­ky a k to­mu, či bez úč­tov­nej do­ku­men­tá­cie mož­no ale­bo ne­mož­no ur­čiť roz­sah skrá­te­nej da­ne v tres­tnom ko­na­ní. Ta­ké­to vy­jad­re­nia znal­ca sú nep­rí­pus­tným zá­sa­hom do kom­pe­ten­cie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a zjav­ne prek­ra­ču­jú sku­toč­nos­ti, ku kto­rých je zna­lec op­ráv­ne­ný sa vy­jad­ro­vať. Zna­lec sa mô­že to­tiž vy­jad­ro­vať len k to­mu, či do­ká­že ur­čiť vý­šku vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti kon­krét­ne­ho da­ňo­vé­ho sub­jek­tu za kon­krét­ne zda­ňo­va­cie ob­do­bie a nie k to­mu, či bez úč­tov­nej do­ku­men­tá­cie mož­no ale­bo ne­mož­no preu­ká­zať spá­chanie tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ob­ha­jo­bou pred­lo­že­ný zna­lec­ký po­su­dok v tres­tnom ko­na­ní ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ný.

Od­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňu­je ani s úva­hou ob­ha­jo­by, kto­rú prev­za­la zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku, že da­ňo­vý sub­jekt mu­sel mať ne­ja­ké ne­vyh­nut­né nák­la­dy na do­sa­ho­va­nie hos­po­dár­skej čin­nos­ti, t. j. že ne­mo­hol pro­du­ko­vať vý­no­sy pri nu­lo­vých nák­la­doch. V tom­to sme­re je pot­reb­né pou­ká­zať na čas­té prí­pa­dy z praxe, v kto­rých pod­ni­ka­teľ­ské sub­jek­ty nap­rík­lad aj nie­koľ­ko ro­kov ne­vy­ko­ná­va­jú žiad­nu pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť, res­pek­tí­ve „sú pou­ží­va­né“ len na jed­no­ra­zo­vé ob­cho­do­va­nie (tzv. spia­ce ob­chod­né spo­loč­nos­ti) a pre­to do­sa­hu­jú len nep­ra­vi­del­né príj­my z pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti a to tak­mer pri nu­lo­vých nák­la­doch (nap­rík­lad pre­vod zis­ku z jed­nej ob­chod­nej spo­loč­nos­ti na dru­hú a po­dob­ne). Nie je pre­to vý­ni­moč­ným, ak da­ňo­vý sub­jekt do­siah­ne v zda­ni­teľ­nom ob­do­bí ur­či­té príj­my pri žiad­nych, či mi­ni­mál­nych nák­la­doch (vý­dav­koch).

Ak ob­ha­jo­ba ako aj zna­lec pou­ka­zo­va­li na us­mer­ne­nie Kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra Bra­tis­la­va, tak je nut­né zdô­raz­niť, že kon­krét­ny bod toh­to us­mer­ne­nia sa na po­su­dzo­va­nú prob­le­ma­ti­ku vô­bec nev­zťa­hu­je, pre­to­že sa tý­ka prí­pa­dov, v kto­rých da­ňo­vý sub­jekt tvr­dí, že mal kon­krét­ne vý­dav­ky, kto­ré zni­žu­jú je­ho da­ňo­vú po­vin­nosť (t. j. že pl­nil kon­krét­nym sub­jek­tom), av­šak správ­ca da­ne ich neuz­ná, pre­to­že da­ňo­vý sub­jekt ne­má nap­rík­lad da­ňo­vé dok­la­dy, kto­ré by to preu­ka­zo­va­li, res­pek­tí­ve pred­lo­že­né da­ňo­vé dok­la­dy ne­ma­jú všet­ky zá­ko­nom pred­pí­sa­né ná­le­ži­tos­ti. V ta­kých­to prí­pa­doch nie je po­tom mož­né (tak ako na to správ­ne pou­ka­zu­je us­mer­ne­nie) vy­chá­dzať z to­ho, že nep­reu­ká­za­né vý­dav­ky sú neexis­tu­jú­ce vý­dav­ky a že tým, že da­ňo­vý sub­jekt ne­vie preu­ká­zať svo­je vý­dav­ky doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne. V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci však nik­to netvr­dil, že by mal da­ňo­vý sub­jekt kon­krét­ne da­ňo­vo uz­na­teľ­né vý­dav­ky, ale len ob­ha­jo­ba vo všeo­bec­nos­ti pred­pok­la­da­la, že ich mu­sel (zrej­me) mať.

3/ zna­lec­ký ús­tav KEU PZ a zis­ťo­va­nie THC – po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka a neúpl­nosť zna­lec­kých po­sud­kov KEU PZ

Z roz­hod­nu­tí Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn.To 11/2014 zo dňa 23.01.2014 a sp. zn. 4To 44/2016 zo dňa 05.05.2016

Na­po­kon, aj od­bor­ná le­kár­ska li­te­ra­tú­ra vy­chá­dza z to­ho, že po­jem ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka (je to ob­jek­tív­ne kri­té­rium via­žu­ce sa na kon­zum­ný prie­mer)  nie je po­jem me­di­cín­sky, ale ide o čis­to práv­nu konštruk­ciu a pre­to zna­lec le­kár (nap­rík­lad psy­chiater) ne­mô­že zod­po­ve­dať otáz­ku aká je ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy pre kon­krét­nu oso­bu. Na­vy­še, zis­te­nie in­di­vi­duál­ne­ho sta­vu zá­vis­los­ti u kaž­dé­ho ob­vi­ne­né­ho zvlášť by bo­lo mož­né prak­tic­ky zis­tiť len kli­nic­kým expe­ri­men­tom, čo by však bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom. Zna­lec (le­kár) te­da nie je op­ráv­ne­ný zod­po­ve­dať otáz­ku aká je ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy u kon­krét­nej oso­by, pre­to­že ide o zod­po­ve­da­nie otáz­ky práv­nej a nie je ju mož­né zod­po­ve­dať ani z prak­tic­ké­ho hľa­dis­ka, na­koľ­ko by sa tak mu­se­lo stať za pou­ži­tia nep­rí­pus­tné­ho kli­nic­ké­ho expe­ri­men­tu (pri­me­ra­ne Ok­ruh­li­ca, Ľ.: Po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka“ nie je me­di­cín­sky po­jem, pub­li­ko­va­né v ča­so­pi­se Al­ko­hol­izmus a dro­go­vé zá­vis­los­ti č. 4/2012).

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je že po­jem „ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vá dáv­ka dro­gy“ je poj­mom práv­nym (rov­na­ko ako nap­rík­lad po­jem nep­rí­čet­nosť, či ťaž­ká uj­ma na zdra­ví) a pre­to KEÚ PZ Bra­tis­la­va nie je op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať o tom čo sa po­va­žu­je za ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku kon­krét­nej dro­gy a ani sta­no­vo­vať jej množ­stvo. Ten­to zá­ver na­po­kon vy­plý­va aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve (uz­ne­se­nie sp. zn. 1To 168/2001, 4To 127/2011), pod­ľa kto­rej mô­že zá­ver o ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vej dáv­ke dro­gy sta­no­viť vý­luč­ne len or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní (po­kiaľ ide o príp­rav­né ko­na­nie) ale­bo súd (po­kiaľ ide o ko­na­nie pred sú­dom). Zna­lec­ký po­su­dok KEU PZ Bra­tis­la­va je pod­kla­dom na rie­še­nie od­bor­nej otáz­ky spo­čí­va­jú­cej len v tom, aký ma­te­riál bol zna­lec­ké­mu ús­ta­vu pred­lo­že­ný a v akom množ­stve, či je pred­lo­že­ný ma­te­riál omam­nou, res­pek­tí­ve psy­chot­rop­nou lát­kou a či množ­stvo účin­nej (psy­choak­tív­nej) lát­ky v nej je spô­so­bi­lé ov­plyv­niť psy­chi­ku kon­zu­men­ta. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ne­mož­no ak­cep­to­vať tvr­de­nie sťa­žo­va­te­ľa, že je pod­stat­ným čo za ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vú dáv­ku dro­gy po­va­žu­je KEÚ PZ. Ak by sa pri­jal ta­ký­to ná­zor pro­ku­ra­tú­ry, zna­me­na­lo by to, že o pod­stat­ných práv­nych otáz­kach tý­ka­jú­cich sa zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho pre­či­nu by roz­ho­do­val zna­lec a nie or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, či súd. Ta­ký­to vý­klad po­va­žu­je sťaž­nost­ný súd za nep­ri­ja­teľ­ný

Sťaž­nost­ný súd, v zho­de so zá­ver­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa, má vý­hra­dy aj k ob­sa­hu zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kto­rý bol vy­pra­co­va­ný KEÚ PZ Bra­tis­la­va (od­bor prí­ro­do­ved­né­ho skú­ma­nia a kri­mi­na­lis­tic­kých ana­lýz) a kto­rý aj pro­ku­rá­tor po­va­žo­val za ne­dos­ta­toč­ný a pre­to na­ria­dil vy­pra­co­va­nie je­ho do­dat­ku eš­te v príp­rav­nom ko­na­ní. Pres­kú­ma­ním pred­met­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku mož­no zis­tiť, že zna­lec­ké skú­ma­nie ne­bo­lo vy­ko­na­né štan­dar­dným spô­so­bom, na­koľ­ko zna­lec­ký ús­tav sa vy­jad­ril len k to­mu o aký ma­te­riál ide (ma­ri­hua­na), v akej je hmot­nos­ti a aké je množ­stvo účin­nej lát­ky v mi­lig­ra­moch (aj to len od­ha­dom mi­ni­mál­ne­ho množ­stva), av­šak zna­lec­ký ús­tav sa ne­vy­jad­ril k to­mu, aká je pres­ná kon­cen­trá­cia účin­nej lát­ky THC sta­no­ve­ná v per­cen­tách hmot­nos­tných, te­da zna­lec­ký ús­tav ne­vy­ko­nal všet­ky dos­tup­né ana­lý­zy za­is­te­nej lát­ky, tak ako je to bež­né v prí­pa­doch za­is­te­nia väč­šie­ho množ­stva ma­ri­hua­ny. Ide pre­to o neúpl­ný zna­lec­ký po­su­dok, pri­čom KEÚ PZ Bra­tis­la­va vy­ko­nal neúpl­né zna­lec­ké skú­ma­nie pred­lo­že­nej lát­ky pre­to, že mu to pri­ka­zu­je inter­ná smer­ni­ca ria­di­te­ľa KEÚ PZ Bra­tis­la­va, kto­rá sa tý­ka „ma­lých“ množ­stiev drog. Pos­tup, kto­rý zvo­lil KEU PZ v Bra­tis­la­ve, pri vy­pra­co­va­ní zna­lec­ké­ho po­sud­ku, po­va­žu­je sťaž­nost­ný súd za roz­por­ný s us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na č. 382/2004 Z. z. o znal­coch, tl­moč­ní­koch a prek­la­da­te­ľoch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, na­koľ­ko pod­ľa § 17 ods. 8 zá­ko­na o znal­coch, pri vy­pra­cú­va­ní zna­lec­kých po­sud­kov znal­ci pos­tu­pu­jú pod­ľa všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov a inštruk­cií mi­nis­ter­stva. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je neak­cep­to­va­teľ­né, aby ria­di­teľ KEÚ PZ za­sa­ho­val do do­ka­zo­va­nia inter­ný­mi smer­ni­ca­mi a na­priek to­mu, že nie je or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a ani súd ur­čo­val, čo a akým spô­so­bom mô­že byť pred­me­tom riad­ne­ho zna­lec­ké­ho skú­ma­nia a čo, z dô­vo­du eko­no­mic­ké­ho hľa­dis­ka, či ma­lé­ho množ­stva za­is­te­nej lát­ky, už nie.

4/ zna­lec­ké skú­ma­nie mo­bil­ných te­le­fó­nov

- na zna­lec­ké skú­ma­nie ob­sa­hu mo­bil­ných te­le­fó­nov, či po­čí­ta­čov, kto­ré bo­li za­is­te­né pri do­mo­vej pre­hliad­ke, pre­hliad­ke iných pries­to­rov, či bo­li vy­da­né nie je pot­reb­né vy­dá­vať prí­kaz v zmys­le § 116 Tr. por. – poz­ri k to­mu roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn.5Tdo 7/2017 zo dňa 23.03.2017

- na zna­lec­ké skú­ma­nie ob­sa­hu mo­bil­ných te­le­fó­nov, či po­čí­ta­čov, kto­ré bo­li za­is­te­né pri do­mo­vej pre­hliad­ke, pre­hliad­ke iných pries­to­rov, či bo­li vy­da­né nie je pot­reb­né vy­dá­vať prí­kaz v zmys­le § 90 Tr. por. – poz­ri k to­mu roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn.2To 9/2014 zo dňa 26.11.2014

            5/

- k po­su­dzo­va­niu zá­kon­nos­ti prí­pa­du, v kto­rej bo­la na vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku prib­ra­tá v príp­rav­nom ko­na­ní oso­ba, kto­rá ne­bo­la za­pí­sa­ná v zoz­na­me znal­cov, av­šak nás­led­ne v ko­na­ní pred sú­dom už v zoz­na­me znal­cov za­pí­sa­ná bo­la – uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR 5Tdo 33/2009 z 04.03.2009

6/  vie­ro­hod­nosť vý­po­ve­de

- k de­fi­ní­cii vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­de a k to­mu, k čo­mu sa mô­že vy­jad­ro­vať znalc psy­cho­lóg poz­ri pod­rob­nej­šie uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR 6Tost 14/2016 zo dňa 28.06.2016 (to­to roz­hod­nu­tie zá­ro­veň kon­šta­tu­je, že je nep­rí­pus­tné ulo­žiť znal­co­vi psy­cho­ló­go­vi aby od­po­ve­dal na otáz­ku v zne­ní „po­súď­te, či sú vý­po­ve­de sved­ka XY auten­tic­ké, iden­tic­ké s pre­ži­tý­mi uda­los­ťa­mi“)

K úlo­he znal­ca psy­cho­ló­ga pri hod­no­te­ní vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne sved­ka poz­ri aj ju­di­ka­tú­ru R 12/1987.

7/ sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný od­mie­ta ko­mu­ni­ko­vať so znal­ca­mi psy­chia­tra­mi nie je dô­vod, sám ose­be, na po­zo­ro­va­nie ob­vi­ne­né­ho v zdra­vot­níc­kom ús­ta­ve v zmys­le § 148 ods. 3 Tr. por.

Obvi­ne­ný má prá­vo od­miet­nuť spolu­pra­co­vať so znal­ca­mi – psy­chia­tra­mi pri am­bu­lan­tnom vy­šet­re­ní du­šev­né­ho sta­vu. Ne­mož­no ho za to san­kcio­no­vať po­riad­ko­vou po­ku­tou. Je po­vin­ný sa však dos­ta­viť k am­bu­lan­tné­mu vy­šet­re­niu. V tres­tnom pro­ce­se pla­tí zá­sa­da, že ob­vi­ne­ný mô­že od­miet­nuť spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a so sú­dom, in­for­mač­ný po­ho­vor pred znal­ca­mi ne­má re­le­van­ciu vý­slu­chu a ide iba o je­den z úko­nov me­di­cín­skej po­va­hy. Znal­ci – psy­chia­tri ne­ma­jú kom­pe­ten­ciu ob­vi­ne­nú vy­slú­chať v in­ten­ciách tres­tnop­ráv­ne­ho pred­pi­su.

 Na­ria­de­nie ús­tav­né­ho psy­chia­tric­ké­ho vy­šet­re­nia v ús­ta­ve ne­mô­že byť pre­to san­kciou za od­miet­nu­tie spolu­prá­ce. Pre ta­ké­to roz­hod­nu­tie mu­sí súd skú­mať dve okol­nos­ti: osob­nosť ob­vi­ne­né­ho a okol­nos­ti prí­pa­du.  Aj po od­miet­nu­tí spolu­prá­ce niet pre­ká­žok na vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku. V zna­lec­kom po­sud­ku znal­ci – psy­chia­tri sú po­vin­ní oprieť sa o spi­so­vý ma­te­riál a vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie, ok­rem iné­ho aj o vý­sluch ob­vi­ne­né­ho (ak bol reali­zo­va­ný). Mô­žu žia­dať zdra­vot­nú do­ku­men­tá­ciu, prí­pad­ne pred­chá­dza­jú­ce od­bor­né vy­šet­re­nia le­ká­rov – psy­chia­trov. Ma­jú prá­vo navr­hnúť vy­ko­na­nie ďal­ších dô­ka­zov (nie ich vy­ko­nať), kto­ré pot­re­bu­jú pre úče­ly po­da­nia zna­lec­ké­ho po­sud­ku.

Z di­kcie zá­ko­na vy­plý­va, že zá­kla­dom je vy­pra­co­va­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku am­bu­lan­tnou for­mou. Až nás­led­ne (pre di­ag­nos­tic­ké spres­ne­nie) mô­že dôjsť k návr­hu pro­ku­rá­to­ra na ús­tav­né po­zo­ro­va­nie. Za si­tuácie, že am­bu­lan­tné vy­šet­re­nie je iba v za­čiat­koch, znal­ci ne­ma­jú prá­vo na návrh psy­chia­tric­ké­ho po­zo­ro­va­nia, keď­že ne­ma­jú di­ag­nos­tic­ký zá­ver, kto­rý je roz­ho­du­jú­ci pre ďal­ší pos­tup. 

K uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke poz­ri aj Ná­lez Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky sp. zn. IV.ÚS 289/2000 zo dňa 27.11.2000, kto­rý sa tý­ka na­ria­de­nia po­zo­ro­va­nia ob­vi­ne­né­ho v zdra­vot­níc­kom ús­ta­ve

K pod­mien­kam pre na­ria­de­nie vy­šet­re­nia du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho je­ho po­zo­ro­va­ním v zdra­vot­níc­kom ús­ta­ve poz­ri aj ju­di­ka­tú­ru V 30/1983 a R 24/1990.

 8/ v prí­pa­de ak sú zna­lec­ké po­sud­ky vy­pra­co­va­né v ci­vil­nom ko­na­ní nie je mož­né ich vy­ko­nať v tres­tnom ko­na­ní ako zna­lec­ké po­sud­ky, je mož­né ich pre­čí­tať ako lis­tin­né dô­ka­zy, prí­pad­ne mô­žu byť pod­kla­dom na vy­ko­na­nie zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia aj v tres­tnom ko­na­ní (nap­rík­lad zna­lec­ký po­su­dok vy­pra­co­va­ný v ci­vil­nom ko­na­ní v ko­na­ní o poz­ba­ve­nie spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny, kto­ré sa tý­ka oso­by ob­vi­ne­nej v tres­tnej ve­ci mô­že sme­ro­vať OČTK k to­mu, aby vy­ko­na­li zna­lec­ké skú­ma­nie du­šev­né­ho sta­vu ob­vi­ne­né­ho)

Pou­ži­tá li­te­ra­tú­ra:

Oh­ľad­ne zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia poz­ri pod­rob­nej­šie aj od­bor­nú li­te­ra­tú­ru, nap­rík­lad

1/ Mat­hern, V.: Zna­lec­ký po­su­dok ako dô­kaz­ný pros­trie­dok v čes­kos­lo­ven­skom tres­tnom ko­na­ní, Ve­da, 1976

2/ Stra­páč, P., Ďura­na, M.: Pos­ta­ve­nie a zod­po­ved­nosť znal­ca v slo­ven­skom práv­nom po­riad­ku, Wol­tersKluwer, Bra­tis­la­va 2014

3/ Křís­tek, L.: Zna­lec­tví, Wol­tersKluwer, Pra­ha 2013

4/ Šam­ko, P.: Da­ňo­vé pod­vod­né ko­na­nia a ich do­ka­zo­va­nie, Wol­tersKluwer, Bra­tis­la­va 2015 – oh­ľad­ne da­ňo­vých tres­tných či­nov

 



[1]Křís­tek, L.: Zna­lec­tví. Pra­ha: Wol­tersKluwer ČR, 2013 s. 181 a nasl.

 

[2]Křís­tek, L.: Zna­lec­tví. Pra­ha: Wol­tersKluwer ČR, 2013 s. 234 a nasl.

[3]Křís­tek, L.: Zna­lec­tví. Pra­ha: Wol­tersKluwer ČR, 2013 s. 88

[4]uz­ne­se­nie Vr­chní­ho­sou­du v Pra­zesp. zn. 3 To 67/2007 zo dňa 21.04.2008 pub­li­ko­va­né v ča­so­pi­se Tresněpráv­ní re­vue č. 1/2010, s. 23 a nasl. Sud­ca Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR JUDr. Fran­ti­šek Pú­ry v ko­men­tá­ri k to­mu­to roz­hod­nu­tiu uvá­dza, že sa s ním mož­no v zá­sa­de sto­tož­niť, av­šak upo­zor­ňu­je, že v niek­to­rých prí­pa­doch ne­bu­de mož­né vy­chá­dzať len z vy­čís­le­nia roz­sa­hu skrá­te­nia da­ne pos­kyt­nu­té­ho od­bor­ným vy­jad­re­ním prís­luš­né­ho správ­cu da­ne ale­bo je­ho na­dria­de­né­ho or­gá­nu, ale bu­de pot­reb­né za­bez­pe­čiť aj ďal­šie dô­ka­zy, vrá­ta­ne prí­pad­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku.

[5]Chme­lík, J. a kol.: Úvod do hos­po­dářské kri­mi­na­li­ty. Pl­zeň: Vy­da­va­tel­ství a nak­la­da­tel­ství Aleš Čeněk, 2005, s. 80 a nasl.


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia