O subjektívnom presvedčení v trestnom práve

Publikované: 07. 03. 2018, čítané: 1425 krát
 

 

O sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní v tres­tnom prá­ve

 Pod­sta­tou toh­to prís­pev­ku je prob­le­ma­ti­ka sub­jek­tív­ne­ho pres­ved­če­nia v tres­tnom prá­ve, kto­ré je v praxi v práv­nej ar­gu­men­tá­cii tak ob­vi­ne­ných (ob­haj­cov) ako aj poš­ko­de­ných osôb (spl­no­moc­ne­ných zá­stup­cov) po­mer­ne bež­né a je vy­uží­va­né naj­mä v ob­las­ti eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti.

 Sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ako ob­ha­job­ný ar­gu­ment ob­vi­ne­né­ho, res­pek­tí­ve ako ar­gu­ment na po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia zo stra­ny poš­ko­de­né­ho, na­do­bú­da pri eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti cha­rak­ter zá­klad­né­ho (veľ­mi čas­to pou­ží­va­né­ho) ar­gu­men­tu, kto­rý má buď vy­lu­čo­vať úmy­sel­né za­vi­ne­nie zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho a tým aj spá­chanie tres­tné­ho či­nu, ale­bo nao­pak, z kto­ré­ho poš­ko­de­ný vy­vo­dzu­je, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu.

 Na­po­kon, sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ob­vi­ne­né­ho či poš­ko­de­né­ho bý­va čas­to aj hlav­ným dô­vo­dom, kto­ré ve­die or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj súd k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia, či os­lo­bo­de­niu spod ob­ža­lo­by (v prí­pa­de ak „us­pe­je“ sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ob­vi­ne­né­ho), prí­pad­ne k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia, či po­da­niu ob­ža­lo­by (v prí­pa­de ak „us­pe­je“ sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie poš­ko­de­né­ho).

 Sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ob­vi­ne­né­ho a ani poš­ko­de­né­ho však nie je mož­né pre­ce­ňo­vať a izo­lo­va­ne z ne­ho vy­vo­dzo­vať zá­ve­ry v tres­tnom ko­na­ní.

 1/ sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ako ob­ha­jo­ba po­doz­ri­vých, či ob­vi­ne­ných osôb

 Ako prík­lad ob­ha­jo­by za­lo­že­nej na sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní ob­vi­ne­né­ho mož­no uviesť prík­lad z praxe, v kto­rom iš­lo o po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. b), ods. 4 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal pá­cha­tel do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 ob­chod­ná spo­loč­nosť T., v me­ne, kto­rej ko­nal ko­na­tel A. B., ako zá­lož­ný dl­žník, uzat­vo­ri­la dňa.... zmlu­vu o pre­vo­de vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­tel­nos­ti, kto­rá bo­la pred­me­tom zá­lo­že­né­ho prá­va v pros­pech spo­loč­nos­ti W., a to s na­do­bú­da­te­ľom R.Z., kto­rý je za­ťom ko­na­te­ľa A.B, pri­čom nás­led­ne R. Z. ako no­vý vlas­tník neh­nu­teľ­nos­tí a tým aj no­vý zá­lož­ný dl­žník uzat­vo­ril dňa ... s ko­na­te­ľom A.B. (ako fy­zic­kou oso­bou) do­ho­du o zria­de­ní vec­né­ho be­re­me­na na za­lo­že­né neh­nu­teľ­nos­ti, pred­me­tom kto­rej bo­lo prá­vo do­ži­vot­né­ho bý­va­nia a uží­va­nia za­lo­že­nej neh­nu­teľ­nos­ti pre ko­na­te­ľa A.B. (ako fy­zic­kej oso­by), čím spô­so­bi­li spo­loč­nos­ti W. ako zá­lož­né­mu ve­ri­te­ľo­vi ško­du vo vý­ške 55.000 euro, čo pred­sta­vu­je hod­no­tu vec­né­ho bre­ne­ma o kto­rú sa zní­ži­la cel­ko­vá reál­na hod­no­ta neh­nu­teľ­nos­ti.

 Pod­sta­tou prí­pad­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia bo­lo to te­da to, že spo­loč­nosť T. v me­ne kto­rej ko­nal A.B. pre­vied­la za­ťa­že­nú neh­nu­teľ­nosť na oso­bu R.Z., kto­rý ob­ra­tom uzat­vo­ril s A.B. (ten­to­raz už nie ako s oso­bou ko­na­jú­cou za spo­loč­nosť T. ale ako s fy­zic­kou oso­bou) do­ho­du o zria­de­ní vec­né­ho bre­me­na v pros­pech oso­by A.B. (do­ži­vot­né uží­va­nie neh­nu­teľ­nos­ti). Tým­to zria­de­ním vec­né­ho bre­me­na na za­ťa­že­nú neh­nu­teľ­nosť už však doš­lo k zá­sa­hu do práv zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa, na­koľ­ko vec­né bre­me­no vo všeo­bec­nos­ti práv­ne zne­hod­no­cu­je neh­nu­teľ­nosť a spô­so­bu­je to, že neh­nu­teľ­nosť sa dá ťaž­šie pre­dať a za ove­ľa niž­šiu hod­no­tu než akú má, pri­čom v praxi je po­mer­ne bež­né aj to, že sa ne­náj­de zá­ujem­ca, kto­rý by chcel kú­piť neh­nu­teľ­nosť na kto­rej viaz­ne vec­né bre­me­no. Zá­lož­ný ve­ri­teľ tak má ob­me­dze­ný a sťa­že­ný prís­tup k us­po­ko­je­niu svo­jej poh­ľa­dáv­ky (zna­lec­kým po­sud­kom bo­lo vy­čís­le­né, že hod­no­ta neh­nu­teľ­nos­ti kles­la zria­de­ním vec­né­ho bre­me­na o su­mu 55.000 euro).

 Sa­moz­rej­me, o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa by neš­lo v prí­pa­de, ak by R.Z. ako no­vý zá­lož­ný dl­žník mal aj iný ma­je­tok, z kto­ré­ho by bo­lo mož­né „do­rov­nať“ to­to zne­hod­no­te­nie za­lo­že­nej neh­nu­teľ­nos­ti (nap­rík­lad ak by zá­lož­ný dl­žník po­nú­kol zá­lož­né­mu ve­ri­te­ľo­vi inú neh­nu­teľ­nosť na do­rov­na­nie ce­ny zá­lo­hu ale­bo ne­ja­kú iný ma­je­tok). V da­nom prí­pa­de to však tak ne­bo­lo a no­vý zá­lož­ný dl­žník ne­mal žiad­ny iný re­le­vant­ný ma­je­tok.[1]

 Ob­vi­ne­ný na­mie­tal svo­je úmy­sel­né za­vi­ne­nie, pri­čom ar­gu­men­to­val svo­jím sub­jek­tív­nym pres­ved­če­ním v tom sme­re, že bol a aj je pres­ved­če­ný, že zmlu­va o zria­de­ní zá­lož­né­ho prá­va, kto­rou je za­ťa­že­ná pre­dá­va­ná neh­nu­teľ­nosť je nep­lat­ná, pri­čom uvá­dzal aj kon­krét­ne dô­vo­dy nep­lat­nos­ti tej­to zmlu­vy. Na pod­po­ru toh­to svoj­ho sub­jek­tív­ne­ho pres­ved­če­nia pred­lo­žil aj niek­to­ré roz­hod­nu­tia ci­vil­ných sú­dov, kto­ré bo­li vy­da­né v iných ob­dob­ných ci­vil­ných ve­ciach a v kto­rých o iných po­dob­ných zá­lož­ných zmlu­vách roz­hod­li sú­dy tak, že sú nep­lat­né. Na stra­ne dru­hej, exis­to­va­li aj iné ci­vil­né roz­hod­nu­tia, kto­ré v ob­dob­ných prí­pa­doch roz­hod­li tak, že zá­lož­né zmlu­vy sú plat­né.

 Ob­vi­ne­ný te­da za­lo­žil ab­sen­ciu svoj­ho úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia poš­ko­diť zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa  na svo­jom sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní o nep­lat­nos­ti zá­lož­nej zmlu­vy a to bez to­ho, aby dis­po­no­val ci­vil­ným súd­nym roz­hod­nu­tím aj vo vlas­tnej ve­ci (as­poň nep­rá­vop­lat­ným), do­kon­ca aj bez to­ho, aby vô­bec po­dal ža­lo­bu o nep­lat­nosť zmlúv s ve­ri­te­ľom vo vlas­tnej ve­ci.

 V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci doš­lo pô­vod­ne v príp­rav­nom ko­na­ní k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa, na­koľ­ko vy­šet­ro­va­teľ skon­šta­to­val, že ak bol ob­vi­ne­ný sub­jek­tív­ne pres­ved­če­ný, že zá­lož­ná zmlu­va s ve­ri­te­ľom je nep­lat­ná, ne­mož­no ho­vo­riť o úmy­sel­nom poš­ko­de­ní ve­ri­te­ľa. Ar­gu­men­tač­ne te­da vy­šet­ro­va­teľ vy­chá­dzal iba zo sub­jek­tív­ne­ho pres­ved­če­nia ob­vi­ne­né­ho s tým, že sa ne­dá preu­ká­zať opak.

 Ta­ký­to pro­ces­ný pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľa je nut­né ozna­čiť za nes­práv­ny (uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia bo­lo nás­led­ne zru­še­né pro­ku­rá­to­rom) a rov­na­ko tak aj nek­ri­tic­ké pre­be­ra­nie sub­jek­tív­nych úvah ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko pre ab­sen­ciu úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia nes­ta­čí iba to, že pá­cha­teľ vy­hlá­si nie­čo o svo­jom sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní, ale pod­stat­ným je to, či aj sku­toč­ne (reál­ne a ob­jet­ktív­ne) mo­hol byť pres­ved­če­ný o ur­či­tej okol­nos­ti, kto­rá moh­la mať za nás­le­dok ab­san­ciu úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia.[2]

 Vy­lú­če­nie úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia len z to­ho dô­vo­du, že pá­cha­teľ vy­hlá­si, že bol o ne­ja­kej sku­toč­nos­ti sub­jek­tív­ne pres­ved­če­ný je nep­ri­ja­teľ­né. Za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa k za­mýš­ľa­né­mu nás­led­ku sa ne­do­ka­zu­je len pod­ľa to­ho, čo k to­mu po­vie po­doz­ri­vá (či ob­vi­ne­ná) oso­ba, ale or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia za­vi­ne­nie do­ka­zo­vať sa­mi a vy­vo­dzo­vať ho zo všet­kých okol­nos­tí kon­két­ne­ho prí­pa­du.

 V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de doš­lo k pre­vo­du za­ťa­že­nej neh­nu­teľ­nos­ti a k nás­led­né­mu spät­né­mu zria­de­niu vec­né­ho bre­me­na na neh­nu­teľ­nosť me­dzi blíz­ky­mi oso­ba­mi a to za si­tuácie, keď neexis­to­va­lo žiad­ne ci­vil­né súd­ne roz­hod­nu­tie, kto­ré by zá­lo­že­nú zmlu­vu, či zmlu­vu na pod­kla­de kto­rej bol zá­loh na neh­nu­teľ­nosť zria­de­ný, vy­hlá­si­lo za nep­lat­nú. Na­vy­še, na nep­lat­nosť zmlu­vy nes­ta­čí len sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie jed­nej zmluv­nej stra­ny o tom, že zmlu­va je nep­lat­ná, ale je ne­vyh­nut­né, aby tú­to nep­lat­nosť auto­ri­ta­tív­ne kon­šta­to­val súd. Ne­bo­lo zis­te­né nič, čo by ob­jek­tív­ne moh­lo op­ráv­no­vať pre­vá­dza­jú­ce oso­by k to­mu, že zá­lož­ná zmlu­va je nep­lat­ná a te­da, že pre­vá­dza­ná neh­nu­teľ­nosť je bez ťar­chy. Prá­ve nao­pak, všet­ko sved­čí o tom, že ce­lá tran­sak­cia sa od­oh­ra­la v pod­sta­te pre­to, že zá­lož­ný ve­ri­teľ zva­žo­val pre­daj neh­nu­teľ­nos­ti ces­tou dob­ro­voľ­nej draž­by, na­koľ­ko poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa ne­bo­la us­po­ko­je­ná a dl­žník (ob­chod­ná spo­loč­nosť T.) ju ani nech­cel uh­ra­diť, te­da mo­tív­nom ko­na­nia za­in­te­re­so­va­ných osôb bo­lo zne­mož­niť riad­ny pre­daj neh­nu­teľ­nos­ti na draž­be, keď­že o neh­nu­teľ­nosť za­ťa­že­nú vec­ným bre­me­nom nie je zá­ujem a ak aj je tak za re­la­tív­ne níz­ku ce­nu. Po­doz­ri­vé oso­by pri­tom cel­kom zjav­ne mu­se­li ve­dieť a aj ve­de­li, že zá­lož­ná zmlu­va je aj na­ďa­lej plat­ná a ne­bo­la spo­chyb­ne­ná súd­nym roz­hod­nu­tím.

 Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí bo­lo pre­to mož­né bez re­le­van­tných po­chyb­nos­tí vy­vo­diť úmy­sel­né ko­na­nie ob­vi­ne­nej oso­by, kto­ré sme­ro­va­lo k to­mu, aby sa zá­lož­ný ve­ri­teľ ne­mo­hol us­po­ko­jiť z pre­da­ja tej­to kon­krét­nej neh­nu­teľ­nos­ti.

 Tak ako kaž­dá ob­ha­jo­ba ob­vi­ne­né­ho, aj ob­ha­jo­ba ob­vi­ne­né­ho spo­čí­va­jú­ca na je­ho sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní mu­sí byť vždy pre­ve­re­ná do­ka­zo­va­ním a nes­ta­čí len osa­mo­te­né tvr­de­nie ob­vi­ne­né­ho o tom, že bol o ne­ja­kej skut­ko­vej okol­nos­ti pres­ved­če­ný, že nas­ta­la ale­bo ne­nas­ta­la. To pla­tí o to viac, ak os­tat­né dô­ka­zy sved­čia pre  úpl­ne iný zá­ver.

 Sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie, kto­ré by moh­lo vy­lu­čo­vať úmy­sel­né za­vi­ne­nie ob­vi­ne­né­ho, mu­sí byť na úrov­ni skut­ko­vé­ho omy­lu, t. j. ko­na­jú­ca oso­ba je myl­ne pres­ved­če­ná o ur­či­tej skut­ko­vej okol­nos­ti kto­rá však nie je prav­di­vá, av­šak to, či reál­ne moh­la byť v ta­kom­to skut­ko­vom omy­le mu­sí tak­tiež vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia (t. j. ani tu nes­ta­čí skut­ko­vý om­yl len tvr­diť).[3]

 2/ sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ako dô­vod na po­da­nie tres­tných ozná­me­ní zo stra­ny sku­toč­ných, či dom­ne­lých poš­ko­de­ných osôb

 Ide tu o sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie pou­ží­va­né zo stra­ny poš­ko­de­ných osôb, kto­ré čas­to po­dá­va­jú tres­tné ozná­me­nia s tým, že bol spá­cha­ný trest­ný čin v sú­vis­los­ti s ci­vil­ným spo­rom, kto­rý vied­li s iným účas­tní­kom súd­ne­ho ko­na­nia, res­pek­tí­ve v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom roz­hod­nu­tia sú­du.

 Prík­lad 1 (sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie o ne­zá­kon­nos­ti ak­toch ap­li­ká­cie prá­va)

 V praxi bo­lo po­da­né tres­tné ozná­me­nie pre trest­ný čin krá­de­že a zneu­ží­va­nie prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, kto­ré­ho sa mal, pod­ľa ozna­mo­va­te­ľa, do­pus­tiť exekú­tor, kto­rý mal vy­ko­nať exekú­ciu v zá­lož­ni a to aj na­priek to­mu, že pod­kla­dom na vy­ko­na­nie exekú­cie bo­lo prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du, kto­ré tr­pí ta­ký­mi va­da­mi, že je zjav­ne ne­zá­kon­né, zmä­toč­né a ne­vy­ko­na­teľ­né, pri­čom exekú­cia bo­la vy­ko­na­ná nep­ri­me­ra­ne tvr­dým spô­so­bom, keď do zá­lož­ne vtrh­li via­ce­ré oso­by s exekú­to­rom a vza­li zo zá­lož­ne rôz­ne ve­ci.

 Ide tu len o sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ozna­mo­va­te­ľa, že roz­hod­nu­tie sú­du je ne­zá­kon­né a ne­vy­ko­na­teľ­né. V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a ani sú­du v tres­tnom ko­na­ní nie je po­le­mi­zo­vať s iný­mi prá­vop­lat­ný­mi roz­hod­nu­tia­mi sú­dov a to ani vte­dy, ak by iš­lo o pred­bež­né opat­re­nie sú­du.

 Pri in­di­vi­duál­nych práv­nych ak­toch (ak­toch ap­li­ká­cie prá­va) pla­tí to­tiž pred­pok­lad (pre­zum­pcia) správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti práv­ne­ho ak­tu. To zna­me­ná, že ur­či­té práv­ne chy­by, prí­pad­ne evi­den­tné po­ru­še­nie práv­nych no­riem pri ich vy­da­ní sa­my o se­be eš­te nes­pô­so­bu­jú nep­lat­nosť práv­ne­ho ak­tu. Chyb­ný akt ap­li­ká­cie prá­va má zá­sad­ne tie is­té účin­ky ako práv­ny akt bez­chyb­ný. O kaž­dom súd­nom roz­hod­nu­tí te­da pla­tí pred­pok­lad správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti po­kiaľ ne­bol v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­ný ako chyb­ný (pred­met­né práv­ne zá­ve­ry vy­plý­va­jú aj z roz­ho­do­va­cej praxe Naj­vyš­šie­ho sú­du SR – nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 7 To 3/98).

 Vzhľa­dom na uve­de­né ne­mô­že vy­šet­ro­va­teľ a ani pro­ku­rá­tor v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia spo­chyb­ňo­vať roz­hod­nu­tia sú­dov, kto­ré sú vy­da­né v zmys­le ci­vil­ných pred­pi­sov a už vô­bec ich ne­mô­že ozna­čo­vať za neur­či­té ale­bo ne­vy­ko­na­teľ­né. Z pre­zum­pcie správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti súd­nych roz­hod­nu­tí pre­to vy­plý­va, že aj ke­by mal ozna­mo­va­teľ prav­du a sku­toč­ne by prá­vop­lat­né súd­ne roz­hod­nu­tie bo­lo ne­zá­kon­né, má aj tak stá­le práv­ne účin­ky a to až dov­te­dy, kým ne­bu­de pred­pí­sa­ným spô­so­bom zru­še­né (nap­rík­lad ces­tou mi­mo­riad­nych op­rav­ných pred­pi­sov). Po­kiaľ sa tak nes­ta­ne, je nut­né ta­ké­to prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du reš­pek­to­vať a je mož­né ho aj exekuč­ne vy­ko­nať.

 Pos­tup exekú­to­ra, kto­rý bol riad­ne po­ve­re­ný na vý­kon súd­ne­ho roz­hod­nu­tia ne­mo­hol byť pre­to proti­práv­ny, pre­to­že iš­lo o vý­kon práv a po­vin­nos­tí (§ 28 Tr. zák.) v zmys­le us­ta­no­ve­ní Exekuč­né­ho po­riad­ku, kto­ré­ho pod­sta­tou je prá­ve úp­ra­va nú­te­né­ho vý­ko­nu súd­nych a iných roz­hod­nu­tí (§ 2 ods.1 Exekuč­né­ho po­riad­ku). Nú­te­ný vý­kon roz­hod­nu­tí tak­mer vždy ci­teľ­ne za­sa­hu­je do ma­jet­ko­vých ale­bo iných sfér po­vin­ných osôb, av­šak o trest­ný čin ísť ne­mô­že, ak k ne­mu doš­lo v sú­la­de s Exekuč­ným po­riad­kom.

 Ak sa zdal vý­kon exekú­cie ozna­mo­va­te­ľo­vi „tvr­dý“ mo­hol sa ob­rá­tiť o pre­šet­re­nie vý­ko­nu exekú­cie na ko­mo­ru exekú­to­rov, kto­rá prí­pad­ne mô­že vo­či exekú­to­ro­vi vy­vo­diť dis­cip­li­nár­nu zod­po­ved­nosť.

 Uve­de­né tres­tné ozná­me­nie bo­lo správ­ne od­miet­nu­té s tým, že „po­cit kriv­dy“ z prá­vop­lat­né­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia (sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ozna­mo­va­te­ľa o nes­práv­nos­ti roz­hod­nu­tia sú­du) ne­mô­že sta­čiť na ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia a to ani len vo ve­ci. Tres­tné ozná­me­nie nie je op­rav­ným pros­tried­kom pro­ti prá­vop­lat­ným súd­nym roz­hod­nu­tiam, kto­ré bo­li vy­da­né v ci­vil­nom ko­na­ní pros­tred­níc­tvom, kto­rých by sa dal zvrá­tiť neús­peš­ný vý­sle­dok pre jed­né­ho z účas­tní­kov ci­vil­né­ho súd­ne­ho ko­na­nia.

 Prík­lad 2 (sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie o spor­nos­ti poh­ľa­dáv­ky)

 V ďal­šom prí­pa­de, kto­ré bo­lo za­lo­že­né na sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní poš­ko­de­né­ho (ozna­mo­va­te­ľa), bo­lo už ve­de­né tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci a to na pod­kla­de vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho (úpad­cu) s tým, že tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku sa mal do­pus­tiť správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty tak, že v kon­kur­znom ko­na­ní ne­pop­rel prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku, kto­rá bo­la evi­den­tne  spor­ná a tým nás­led­ne umož­nil jej us­po­ko­je­nie, čím spô­so­bil úpad­co­vi ško­du vo vý­ške ne­pop­re­tej poh­ľa­dáv­ky.

 K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že kon­kur­zné ko­na­nie slú­ži aj k ove­ro­va­niu prih­la­so­va­ných poh­ľa­dá­vok a má me­chan­izmus tzv. po­pie­ra­nia poh­ľa­dá­vok. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty mu­sí kaž­dú prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku po­rov­nať s úč­tov­nou a inou do­ku­men­tá­ciou úpad­cu a zoz­na­mom zá­väz­kov úpad­cu. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty te­da sám zis­ťu­je sku­toč­ný stav ve­ci, pri­čom ak zis­tí, že je prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka spor­ná, je po­vin­ný ju po­prieť. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty pri­tom ne­mô­že poh­ľa­dáv­ku, kto­rá sa v kon­kur­ze up­lat­ňu­je prih­láš­kou, us­po­ko­jiť z ma­jet­ku, kto­rý po­dlie­ha kon­kur­zu, pre­to­že ta­ké­to poh­ľa­dáv­ky mož­no us­po­ko­jiť len rozvr­hom vý­ťaž­ku zo spe­ňa­že­nia ta­ké­ho­to ma­jet­ku. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca už vy­tvo­re­ním toh­to me­cha­niz­mu v kon­kur­znom ko­na­ní pred­ví­dal mož­nosť prih­la­so­va­nia poh­ľa­dá­vok, kto­ré mô­že úpad­ca ale­bo ve­ri­teľ na­pad­núť nap­rík­lad pre­to, že sa dom­nie­va, že ide o poh­ľa­dáv­ku neexis­tu­jú­cu a tak­tiež up­ra­vil mož­nosť správ­cu ta­ké­mu­to pod­ne­tu vy­ho­vieť.

 Pred­met­ná práv­na úp­ra­va však vô­bec nez­na­me­ná, že ak, nap­rík­lad úpad­ca, dá pod­net na pop­re­tie poh­ľa­dáv­ky správ­co­vi kon­kur­znej pod­sta­ty, pre­to­že je sub­jek­tív­ne pres­ved­če­ný o neexis­ten­cii prih­lá­se­nej poh­ľa­dáv­ky, mu­sí správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty ta­kú­to poh­ľa­dáv­ku aj po­prieť. Prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka sa nes­tá­va spor­nou len pre­to, že to tvr­dí úpad­ca, ale spor­nou sa stá­va vte­dy, ak ju za spor­nú ozna­čí správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty a aj ten na to mu­sí mať reál­ny dô­vod nap­rík­lad ta­ký, že prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka nie je riad­ne ve­ri­te­ľom zdok­la­do­va­ná lis­tin­ný­mi pod­klad­mi, res­pek­tí­ve nie je v zoz­na­me zá­väz­kov úpad­cu, úpad­ca ju nee­vi­du­je v úč­tov­níc­tve, neexis­tu­jú žiad­ne zmlu­vy, kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li jej vznik (nap­rík­lad neexis­tu­je zmlu­va o úve­re ale­bo pô­žič­ke na pod­kla­de kto­rej ma­li byť pos­kyt­nu­té fi­nan­čné pros­tried­ky dl­žní­ko­vi a po­dob­ne).

 Tak­tiež je ne­vyh­nut­né roz­li­šo­vať spor­nosť poh­ľa­dáv­ky ako ta­kej a prí­pad­nú spor­nosť splat­nos­ti, res­pek­tí­ve nes­plat­nos­ti poh­ľa­dáv­ky eš­te pred vy­hlá­se­ním kon­kur­zu (spor­nosť splat­nos­ti poh­ľa­dáv­ky ne­má po vy­hlá­se­ní kon­kur­zu reál­ny vý­znam, na­koľ­ko vy­hlá­se­ním kon­kur­zu sa nes­pla­te­né poh­ľa­dáv­ky a zá­väz­ky úpad­cu po­va­žu­jú za splat­né). Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty pre­to v pr­vom ra­de skú­ma či prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka je exis­tu­jú­ca.

 V po­su­dzo­va­nej ve­ci spo­loč­nosť U. a.s. riad­ne prih­lá­si­la svo­ju poh­ľa­dáv­ku s tým, že vý­šku poh­ľa­dáv­ky riad­ne roz­de­li­li na is­ti­nu, úro­ky z omeš­ka­nia a up­lat­ne­né nák­la­dy. Spo­loč­nosť ako ve­ri­teľ zdok­la­do­va­la práv­ny dô­vod poh­ľa­dáv­ky a aj jej vý­šku. Z toh­to poh­ľa­du ne­bol, zo stra­ny správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, dô­vod po­chy­bo­vať o exis­ten­cii poh­ľa­dáv­ky, prí­pa­de, že poh­ľa­dáv­ka za­nik­la eš­te pred vy­hlá­se­ním kon­kur­zu, res­pek­tí­ve, že by ma­la byť sku­toč­ne spor­ná tak ako to uvá­dzal vo svo­jom pod­ne­te na pop­re­tie poh­ľa­dáv­ky úpad­ca. Poh­ľa­dáv­ka vy­plý­va­jú­ca z úve­ro­vej zmlu­vy sa pre­to, v ča­se prih­lá­se­nia poh­ľa­dáv­ky, ja­vi­la ako nes­por­ná, exis­tu­jú­ca a to bez oh­ľa­du na to, či pred vy­hlá­se­ním kon­kur­zu nas­tal ale­bo ne­nas­tal de­fault (spor­nosť splat­nos­ti poh­ľa­dáv­ky nez­na­me­ná, že aj sa­mot­ná poh­ľa­dáv­ka mu­sí byť spor­ná).

 Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty te­da ne­ko­nal v da­nej ve­ci v roz­po­re so zá­ko­nom o kon­kur­ze, t. j. v roz­po­re s po­vin­nos­ťou pres­kú­ma­vať s od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou prih­lá­se­né poh­ľa­dáv­ky a po­pie­rať tie pohľ­dáv­ky ale­bo ich čas­ti, kto­ré uz­ná za spor­né, prí­pad­ne nez­dok­la­do­va­né.

 Pred­met­né tres­tné ko­na­nie bo­lo nás­led­ne za­sta­ve­né s tým, že ak správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty ne­ko­ná pod­ľa pred­stáv, či že­la­ní úpad­cu (t. j. sub­jek­tív­ne­ho pres­ved­če­nia úpad­cu), nez­na­me­ná to, že auto­ma­tic­ky mu­sel spá­chať trest­ný čin.

 Zá­ver:

 Sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ob­vi­ne­né­ho v tres­tnom prá­ve má svoj vý­znam. Ten­to zá­ver však pla­tí len vte­dy, ak sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ur­či­tej oso­by o tom, že niek­to­rá pod­stat­ná skut­ko­vá okol­nosť nas­ta­la ale­bo ne­nas­ta­la je na úrov­ni os­pra­vedl­ni­teľ­né­ho skut­ko­vé­ho omy­lu. V ta­kých­to prí­pa­doch je mož­né ho­vo­riť o ab­sen­cii úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia, prí­pad­ne o ab­sen­cii proti­práv­nos­ti ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho. Zá­ver o sub­jek­tív­nom pres­ved­če­ní na úrov­ni skut­ko­vé­ho omy­lu ne­mô­že byť však za­lo­že­ný len na osa­mo­te­nom tvr­de­ní ob­vi­ne­né­ho, ale mu­sí vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, v kto­rom mu­sí mať opo­ru. Ale­bo po­ve­da­né inak, sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie ob­vi­ne­né­ho mu­sí byť do­ka­zo­va­ním v tres­tnom ko­na­ní ob­jek­ti­vi­zo­va­né. V prí­pa­de, ak ne­má ob­vi­ne­ným tvr­de­né sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní, res­pek­tí­ve, ak z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný ne­mo­hol byť sub­jek­tív­ne pres­ved­če­ný o ur­či­tej skut­ko­vej okol­nos­ti (nap­rík­lad, že kon­krét­na zmlu­va je nep­lat­ná a po­dob­ne), nie je mož­né sub­jek­tív­ne­mu pres­ved­če­niu ob­vi­ne­né­ho prik­la­dať žiad­ny vý­znam a ide len o vy­vrá­te­nú ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho.

 Po­kiaľ ide o tres­tné ozná­me­nia sku­toč­ných, či dom­ne­lých poš­ko­de­ných osôb, kto­ré sú za­lo­že­né len na ich nes­po­koj­nos­ti s vy­da­ný­mi prá­vop­lat­ný­mi súd­ny­mi roz­hod­nu­tia­mi, res­pek­tí­ve iba na nes­po­koj­nos­ti s pos­tu­pom niek­to­rých osôb (nap­rík­lad správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, či ve­rej­ných či­ni­te­ľov, kto­rí ne­pos­tu­po­va­li v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi, či že­la­nia­mi ozna­mo­va­te­ľa), prí­pad­ne len na inom práv­nom ná­zo­re než má proti­stra­na v ci­vil­nom ko­na­ní na spor­nú prob­le­ma­ti­ku, pôj­de spra­vid­la o sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie na kto­rom nie je mož­né za­lo­žiť ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. Nes­po­koj­nosť, či sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie o tom, že niek­to ne­pos­tu­pu­je pod­ľa mo­jich pred­stáv, sa­mo ose­be nie je mož­né po­va­žo­vať za spá­chanie tres­tné­ho či­nu.

 

 



[1] pre úpl­nosť mož­no k uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke uviesť aj roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky sp. zn. 8 Tdo 1078/2004 z 30.09.2004 (pub­li­ko­va­né nap­rík­lad v Fe­nyk, J. a kol. Tres­tní zá­kon­ník a Tres­tní řád. Pru­vod­ce trestněpráv­ní­mi před­pi­sy a ju­di­ka­tu­rou. 1. Díl, Tres­tní zá­kon­ník. Pra­ha: Lin­de, 2010, s. 880), z kto­ré­ho vy­plý­va to, že „zria­de­ním vec­né­ho bre­me­na k zá­lo­hu, na kto­ré sa via­že zá­lož­né prá­vo k za­is­te­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa, v pros­pech tre­tích osôb, sa dl­žník do­púš­ťa tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, ak tým pok­les­ne hod­no­ta zá­lo­hu a ve­ri­te­ľo­vi tak bu­de zne­mož­né spe­ňa­že­nie ta­ké­ho­to zá­lo­hu“ (za zod­po­ve­da­jú­cu proti­hod­no­tu).

 

[2] za­vi­ne­nie je vnú­tor­ným psy­chic­kým vzťa­hom pá­cha­te­ľa k za­mýš­la­né­mu nás­led­ku, pri­čom je vy­bu­do­va­né na vô­ľo­vej a ve­do­mos­tnej zlož­ke za­vi­ne­nia. Prá­ve na zlož­ke ve­do­mos­tnej a vô­ľo­vej sú vy­bu­do­va­né dve for­my za­vi­ne­nia a to za­vi­ne­nie úmys­le­né a ned­ban­li­vos­tné. Roz­lí­še­nie me­dzi ni­mi sa ro­bí po­mo­cou vô­ľo­vej zlož­ky, kto­rú úmy­sel ob­sa­hu­je, ved­ľa ve­do­mos­tnej zlož­ky, vždy, av­šak pri ned­ban­li­vos­ti chý­ba. Vô­ľo­vou zlož­kou sa pri­tom ne­ro­zu­mie len chce­nie nás­led­ku (pria­my úmy­sel), ale aj uz­ro­zu­me­nie s nás­led­kom (ne­pria­my úmy­sel).

 

[3] za om­yl skut­ko­vý pri úmy­sel­ných tres­tných či­noch je tre­ba po­va­žo­vať si­tuáciu, pri kto­rej pá­cha­teľ ne­poz­ná niek­to­rú sku­toč­nosť, kto­rú mož­no pod­ra­diť pod zá­kon­ný poj­mo­vý znak tres­tné­ho či­nu ale­bo omy­lom pred­pok­la­dá niek­to­rú sku­toč­nosť, kto­rú mož­no sub­su­mo­vať poj­mo­vé­mu zna­ku niek­to­rej ne­ga­tív­nej pod­mien­ky tres­tnos­ti. V ta­kých­to prí­pa­doch ne­mož­no pá­cha­te­ľo­vi pri­čí­tať úmy­sel­né za­vi­ne­nie pre je­ho ne­ve­do­mosť, či zá­me­nu sku­toč­nos­tí inou nes­práv­nou pred­sta­vou. Ak však bol om­yl za­vi­ne­ný ned­ba­los­ťou, mož­no pá­cha­te­ľo­vi pri­čí­tať ned­ban­li­vost­ný trest­ný čin.

 

 

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia