Splynutie obvineného a poškodeného do jednej osoby v tom istom trestnom konaní

Sply­nu­tie ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho do jed­nej oso­by v tom is­tom tres­tnom ko­na­ní

 Úče­lom toh­to prís­pev­ku je pri­po­me­núť na kon­krét­nej tres­tnej ve­ci prí­pa­dy, v kto­rých je ur­či­tá oso­ba ob­vi­ne­ná zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, av­šak v tej is­tej tres­tnej ve­ci vy­stu­pu­je fak­tic­ky (ma­te­riál­ne) aj ako poš­ko­de­ná oso­ba (či sve­dok).

 Ide o špe­ci­fic­ké prí­pa­dy, v kto­rých jed­na a tá is­tá oso­ba má v tej is­tej tres­tnej ve­ci for­mál­ne pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho (bo­lo jej vzne­se­né ob­vi­ne­nie), av­šak fak­tic­ky aj pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho (bo­la jej tres­tným či­nom spô­so­be­ná uj­ma). Je sa­moz­rej­mým, že pro­ces­né pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho v jed­nej a tej is­tej tres­tnej ve­ci sú nez­lu­či­teľ­né a pre­to by ta­ká­to pro­ces­ná si­tuácia ne­ma­la v ap­li­kač­nej praxi nas­tať a ak pred­sa len nas­ta­ne, ma­li by byť nás­led­ne ve­de­né pa­ra­lel­né tres­tné stí­ha­nia (t. j. dve tres­tné stí­ha­nia) s tým, že v jed­nom tres­tnom stí­ha­ní by ur­či­tá oso­ba ma­la mať pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho a v dru­hom tres­tnom stí­ha­ní ve­de­nom prak­tic­ky pre to­tož­ný sku­tok by ma­la mať pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho (prí­pad­ne len sved­ka). Nie vždy sa však ten­to práv­ny ná­zor v praxi dodr­žia­va.

 V kon­krét­nej tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Ok­res­nom sú­de Bra­tis­la­va IV bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba a to na dvoch ob­vi­ne­ných (ob­vi­ne­né­ho A a ob­vi­ne­né­ho B) za spá­chanie dvoch skut­kov.

 Skut­ko­vo iš­lo o bit­ku ob­vi­ne­né­ho A s ob­vi­ne­ným B, pri kto­rej ob­vi­ne­ný A pou­žil nôž pro­ti ob­vi­ne­né­mu B a spô­so­bil mu zra­ne­nia. Sku­tok uve­de­ný pod bo­dom 1 ob­ža­lo­by bol pre­to, vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu A, práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako zlo­čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Tr. zák. (po­ne­chaj­me bo­kom, či ide o správ­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu).

 Vzhľa­dom k to­mu, že pod­ľa ob­ža­lo­by iš­lo o vzá­jom­né na­pá­da­nie sa dvoch osôb, neš­lo v prí­pa­de ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho B o ko­na­nie v nut­nej ob­ra­ne. Pre­to bo­la na ob­vi­ne­né­ho B po­da­ná ob­ža­lo­ba za spá­chanie pre­či­nu vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. e) Tr. zák. na tom skut­kom zá­kla­de, že ob­vi­ne­ný B ko­pal pri bit­ke ob­vi­ne­né­ho A do rôz­nych čas­tí te­la (iš­lo o sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be pod bo­dom 2).

 Z po­da­nej ob­ža­lo­by je zrej­mé, že fak­tic­ky tu ide o je­den sku­tok (jed­nu bit­ku, t. j. jed­no vzá­jom­né na­pá­da­nie dvoch osôb), pri kto­rej sa fy­zic­ky na­pá­da­li ob­vi­ne­ný A s ob­vi­ne­ným B s tým, že časť bit­ky, kto­rá sa kla­die za vi­nu ob­vi­ne­né­mu A bo­la po­pí­sa­ná v skut­ku pod bo­dom 1 ob­ža­lo­by a časť bik­ty, kto­rá sa kla­die za vi­nu ob­vi­ne­né­mu B bo­la po­pí­sa­ná v bo­de 2 ob­ža­lo­by.

 Zá­ro­veň z uve­de­né­ho vy­plý­va, že fak­tic­ky ob­vi­ne­ný B má pri skut­ku uve­de­nom pod bo­dom 1 ob­ža­lo­by pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka - poš­ko­de­né­ho (utr­pel zra­ne­nia, kto­ré sme­ro­va­li k ťaž­kej uj­me na zdra­ví) a ob­vi­ne­ný A má pri skut­ku uve­de­nom v bo­de 2 ob­ža­lo­by tak­tiež pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka – poš­ko­de­né­ho (je poš­ko­de­ným v zmys­le § 46 ods. 1 Tr. por. na­koľ­ko bol fy­zic­ky na­pad­nu­tý a utr­pel drob­né po­ra­ne­nia).

 Oso­ba A ako aj oso­ba B ma­jú sí­ce v ko­na­ní pred sú­dom for­mál­ne iba pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­ných, av­šak fak­tic­ky vy­stu­pu­jú zá­ro­veň aj ako poš­ko­de­né oso­by a to v jed­nej a tej is­tej tres­tnej ve­ci oh­ľad­ne jed­né­ho a to­ho is­té­ho skut­ku.

 K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že už v príp­rav­nom ko­na­ní bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie zhod­ne ako bo­la nás­led­ne po­da­ná ob­ža­lo­ba, t. j. oso­be A ako aj oso­be B bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie jed­ným uz­ne­se­ním, pri­čom v príp­rav­nom ko­na­ní žiad­na oso­ba ne­vy­po­ve­da­la ako poš­ko­de­ná, pre­to­že oso­ba A a oso­ba B bo­li ob­vi­ne­ní a pre­to ne­moh­li byť zá­ro­veň for­mál­ne tie is­té oso­by vy­po­čú­va­né aj v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka – poš­ko­de­né­ho.

 Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV pos­tu­po­val po po­da­ní ob­ža­lo­by tak, že pos­tu­pom pod­ľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr. por. od­mie­tol ta­kú­to ob­ža­lo­bu a vec vrá­til pro­ku­rá­to­ro­vi, na­koľ­ko zis­til zá­važ­né pro­ces­né chy­by. Svo­je roz­hod­nu­tie od­ôvod­nil nie­len lo­gi­kou ve­ci (t. j. nez­lu­či­teľ­nos­ťou pos­ta­ve­nia ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho v tej is­tej ve­ci), ale aj us­ta­no­ve­ním § 47 ods. 1 Tr. por., či ju­di­ka­tú­rou (R 54/1956), kto­rá vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že v jed­nej oso­be nie je mož­né spá­jať ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho, t. j. oso­by s proti­chod­ný­mi zá­uj­ma­mi a prá­va­mi.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal pro­ku­rá­tor sťaž­nosť, v kto­rej pou­ká­zal na to­tož­nú ju­di­ka­tú­ru ako súd pr­vé­ho stup­ňa, z kto­rej vy­vo­dil, že ve­de­nie spo­loč­né­ho ko­na­nia vo­či ob­vi­ne­ným je v ta­kých­to prí­pa­doch mož­né s tým, že us­ta­no­ve­nie § 47 ods. 1 Tr. por. re­du­ko­val len na otáz­ku náh­ra­dy ško­dy, te­da len na sku­toč­nosť, že si sí­ce v ta­kých­to prí­pa­doch ne­mô­že ob­vi­ne­ný vo­či spolu­ob­vi­ne­né­mu ná­ro­ko­vať náh­ra­du ško­dy, av­šak to neb­rá­ni to­mu, aby si je­den ob­vi­ne­ný vo­či dru­hé­mu ob­vi­ne­né­mu up­lat­nil ná­rok na náh­ra­du ško­dy v ci­vil­nom pro­ce­se.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vy­ho­vel sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra a zru­šil uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by, pri­čom sa sto­tož­nil s ar­gu­men­tá­ciou pro­ku­rá­to­ra a do­dal, že ak ne­mô­že byť ob­vi­ne­ný sú­čas­ne poš­ko­de­ným, strá­ca sí­ce niek­to­ré vý­ho­dy, kto­ré by mal ke­by sa tres­tné stí­ha­nie vie­dlo od­de­le­ne pro­ti dru­hé­mu ob­vi­ne­né­mu, av­šak ide pre­važ­ne iba o vý­ho­dy pro­ces­né­ho rá­zu.

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, je práv­ny zá­ver kraj­ské­ho sú­du (ako aj ar­gu­men­tá­cia pro­ku­rá­to­ra) nes­práv­ny, na­koľ­ko ne­má opo­ru vo vý­kla­de us­ta­no­ve­nia § 47 ods. 1 Tr. por. Ve­de­nie spo­loč­né­ho ko­na­nia za vy­ššie naz­na­če­ných okol­nos­tí je ta­kou pod­sta­tou chy­bou príp­rav­né­ho ko­na­nia (ab­so­lút­ne ne­go­va­nie práv poš­ko­de­né­ho), kto­rá sa ne­dá nap­ra­viť v ko­na­ní pred sú­dom (nap­rík­lad oh­ľad­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy) a pre­to pri­chá­dza do úva­hy iba od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi do príp­rav­né­ho ko­na­nia. Na­vy­še, je po­mer­ne prek­va­pi­vým, že pro­ku­rá­tor ako aj kraj­ský súd vo svo­jej ar­gu­men­tá­cii ob­me­dzi­li prá­va poš­ko­de­né­ho iba na up­lat­ne­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy (ako­by ne­mal žiad­ne iné prá­va).

 Opä­tov­ne je nut­né zdô­raz­niť, že s pou­ka­zom na nez­lu­či­teľ­nosť pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho v jed­nej a tej is­tej tres­tnej ve­ci by k ta­kým­to pro­ces­ným si­tuáciám vô­bec ne­ma­lo do­chá­dzať. Už po­li­cajt by si mal uve­do­miť pri vzná­ša­ní ob­vi­ne­nia, že je nut­né reš­pek­to­vať nie­len prá­va ob­vi­ne­né­ho, ale aj prá­va poš­ko­de­né­ho, čo sa ne­dá za­ru­čiť, ak je ob­vi­ne­ným a poš­ko­de­ným v jed­nej a tej is­tej tres­tnej ve­ci tá is­tá oso­ba (v ta­kom­to prí­pa­de sa zjav­ne ig­no­ru­jú tak­mer všet­ky op­ráv­ne­nia poš­ko­de­né­ho s vý­nim­kou súh­la­su poš­ko­de­né­ho pod­ľa § 211 Tr. por. – k uve­de­né­mu poz­ri niž­šie).

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nut­né dos­pieť k zá­ve­ru, že pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, vo vy­ššie uve­de­nej ve­ci, bol nes­práv­ny (v roz­po­re so zá­ko­nom). To na­po­kon mož­no vy­vo­diť už z us­ta­no­ve­nia § 47 ods. 1 Tr. por. pod­ľa kto­ré­ho op­ráv­ne­nia poš­ko­de­né­ho ne­mô­že vy­ko­ná­vať ten, kto je v tres­tnom ko­na­ní stí­ha­ný ako spolu­ob­vi­ne­ný. Us­ta­no­ve­nie § 47 ods. 1 Tr. por. te­da sta­no­vu­je tzv. ne­ga­tív­nu de­fi­ní­ciu vý­ko­nu práv poš­ko­de­né­ho, pre­to­že je nep­ri­ja­teľ­né, aby spolu­ob­vi­ne­ný sú­čas­ne vy­ko­ná­val prá­va poš­ko­de­né­ho. Vý­kla­dom uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no pri­tom dos­pieť k lo­gic­ké­mu zá­ve­ru, že zá­ko­no­dar­ca za­ka­zu­je si­tuácie, v kto­rých by mo­hol spolu­ob­vi­ne­ný zá­ro­veň vy­ko­ná­vať prá­va poš­ko­de­né­ho (pre­to­že by bol uk­rá­te­ný na prá­vach poš­ko­de­né­ho) a pre­to by ani ne­ma­lo do­chá­dzať k ve­de­niu ta­kých­to tres­tných stí­ha­ní.

 V tom­to sme­re je pot­reb­né uviesť, že sved­ka – poš­ko­de­né­ho ne­vyt­vá­ra or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní tým, že kon­krét­nu oso­bu pred­vo­lá v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ve­dať ako sved­ka – poš­ko­de­né­ho, ale vy­tvá­ra ho sám prie­beh skut­ku, t. j. sku­toč­nosť, že tres­tnop­ráv­ne re­le­van­tným ko­na­ním bo­la kon­krét­nej oso­be spô­so­be­ná uj­ma špe­ci­fi­ko­va­ná v us­ta­no­ve­ní § 46 ods. 1 Tr. por. (de­fi­ní­cia poš­ko­de­né­ho je pri­tom vy­me­dze­ná tak ši­ro­ko, že za poš­ko­de­né­ho sa po­va­žu­je aj ten, ko­mu žiad­na uj­ma nev­znik­la, ak mu vznik­núť moh­la – nap­rík­lad v prí­pa­doch príp­ra­vy, či po­ku­su tres­tné­ho či­nu).  

 Oso­ba, kto­rej vznik­la ale­bo moh­la vznik­núť uj­ma v zmys­le § 46 ods. 1 Tr. por. nep­res­tá­va byť (ma­te­riál­ne) poš­ko­de­ným iba pre­to, že tej­to oso­be bo­lo v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre sku­tok, pri kto­rom jej uj­ma vznik­la, vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

 Po­kiaľ sa te­da ve­die jed­no tres­tné stí­ha­nie oh­ľad­ne jed­nej bit­ky (jed­né­ho skut­ku, pri kto­rom iš­lo o vzá­jom­né na­pá­da­nie dvoch osôb) a obid­vom ak­té­rom vzá­jom­nej bit­ky je vzne­se­né ob­vi­ne­nie, pôj­de o nes­práv­ny pro­ces­ný pos­tup, pre­to­že v ta­kom­to prí­pa­de ma­jú obid­va­ja ak­té­ri bit­ky zá­ro­veň aj pos­ta­ve­nie poš­ko­de­ných osôb. For­mál­ne ide te­da o oso­by ob­vi­ne­né, av­šak ma­te­riál­ne nep­res­tá­va­jú byť zá­ro­veň aj oso­ba­mi poš­ko­de­ný­mi. S pou­ka­zom na vý­klad us­ta­no­ve­nia § 47 ods. 1 Tr. zák. je pre­to nep­ri­ja­teľ­né viesť ta­ké ko­na­nia, pri kto­rých splý­va oso­ba ob­vi­ne­né­ho s oso­bou poš­ko­de­nou.

 Nez­lu­či­teľ­nosť pos­ta­ve­nia poš­ko­de­né­ho a ob­vi­ne­né­ho v jed­nej a tej is­te tres­tnej ve­ci na­po­kon vy­plý­va aj z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry[1], kto­rá zhod­ne kon­šta­tu­je, že poš­ko­de­ný je v pod­sta­te od­por­com ob­vi­ne­né­ho, kto­rý mu spô­so­bil ško­du ale­bo ne­ma­jet­ko­vú uj­mu a pre­to mu­sí v tres­tnom ko­na­ní dis­po­no­vať prá­va­mi pro­ti ob­vi­ne­né­mu. Pre­to je lo­gic­ké, že v jed­nom ko­na­ní ne­mô­že zá­ro­veň vy­stu­po­vať v dvo­ji­tom vzá­jom­ne proti­chod­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní. Spolu­ob­vi­ne­ným v zmys­le § 47 ods. 1 Tr. por. sa pri­tom ro­zu­mie oso­ba, kto­rá je ako ob­vi­ne­ný stí­ha­ná v spo­loč­nom ko­na­ní s ďal­ším ob­vi­ne­ným, kto­rý jej spô­so­bil (ale­bo mo­hol spô­so­biť) ško­du tres­tným či­nom. Ma­te­riál­ne by pre­to ta­ká­to oso­ba ma­la vy­stu­po­vať ako poš­ko­de­ný a to aj s prá­va­mi poš­ko­de­né­ho.

 Rov­na­ký zá­ver kon­šta­tu­je aj už spo­mí­na­ná star­šia ju­di­ka­tú­ra (R 54/1956), v zmys­le, kto­rej je poš­ko­de­ný od­por­com ob­vi­ne­né­ho. Nie je te­da mož­né, aby sa v tom is­tom tres­tnom ko­na­ní sús­tre­di­li prá­va ob­vi­ne­né­ho a prá­va poš­ko­de­né­ho, t. j. prá­va dvoch strán, v jed­nej oso­be. Nie je pre­to mož­né spá­jať v jed­nej oso­be oso­by s proti­chod­ný­mi zá­uj­ma­mi. Z od­ôvod­ne­nia pred­met­nej ju­di­ka­tú­ry mož­no vy­vo­diť zá­ver, že by sa ta­ké­to tres­tné ko­na­nia viesť ne­ma­li, na­koľ­ko obe­ra­jú poš­ko­de­né­ho o je­ho prá­va (a zá­ro­veň obe­ra­jú tres­tnú vec o sved­ka). Sku­toč­nosť, že uve­de­né roz­hod­nu­tie zá­ro­veň kon­šta­tu­je, že ve­de­nie ta­ké­ho­to spo­loč­né­ho ko­na­nia neb­rá­ni to­mu, aby sa ob­vi­ne­ný a zá­ro­veň poš­ko­de­ný do­má­hal ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy v ci­vil­nom ko­na­ní (tak ako na to pou­ka­zo­val vo vy­ššie uve­de­nej tres­tnej ve­ci pro­ku­rá­tor a kraj­ský súd) na tom­to zá­ve­re nič ne­me­ní.

 Na­po­kon, aj ak­tuál­na roz­ho­do­va­cia čin­nosť Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (nap­rík­lad uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2Tost/19/2018 zo dňa 30.07.2018) kon­šta­tu­je, že us­ta­no­ve­nie § 47 ods. 1 Tr. por. „vy­lu­ču­je, aby aké­koľ­vek op­ráv­ne­nie poš­ko­de­né­ho (nie­len up­lat­ne­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy) mo­hol up­lat­ňo­vať ten, kto je stí­ha­ný ako spolu­ob­vi­ne­ný. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho a ob­vi­ne­né­ho v tres­tnom ko­na­ní je nez­lu­či­teľ­né, keď­že ma­jú pos­ta­ve­nie strán, kto­ré sto­ja pro­ti se­be“.

 K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že ak ma­jú ob­vi­ne­ný a poš­ko­de­ný nez­lu­či­teľ­né pro­ces­né pos­ta­ve­nia v tres­tnom ko­na­ní, po­tom nie je žiad­ny zá­kon­ný dô­vod na to, aby sa ta­ké­to ko­na­nie (v kto­rom oso­ba ob­vi­ne­né­ho splý­va s oso­bou poš­ko­de­né­ho a v kto­rej sí­ce fak­tic­ky poš­ko­de­ný exis­tu­je, av­šak práv­ne neexis­tu­je) vô­bec vie­dlo.

 V prí­pa­doch, v kto­rých oso­ba ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho splý­va­jú v jed­nej oso­be strá­ca poš­ko­de­ný nap­rík­lad tie­to svo­je prá­va:

 - prá­vo byť pou­če­ný o svo­jich prá­vach a prá­vo mať mož­nosť na ich pl­né up­lat­ne­nie (§ 49 Tr. por.),

 - prá­vo vy­jad­riť sa k to­mu, či súh­la­sí, aby sa tres­tné stí­ha­nie vie­dlo v zmys­le § 211 Tr. por. (súh­las poš­ko­de­né­ho). Sku­toč­nosť, že aj ob­vi­ne­ná oso­ba mô­že byť v tej is­tej tres­tnej ve­ci ma­te­riál­ne poš­ko­de­nou oso­bou vhod­ne ilus­tru­je ju­di­ka­tú­ra R 34/1992. V prí­pa­de, kto­rý bol rie­še­ný ju­di­ka­tú­rou iš­lo o vzá­jom­né fy­zic­ké na­pá­da­nie sú­ro­den­cov, kto­rí bo­li nás­led­ne oba­ja ob­vi­ne­ní za ub­lí­že­nie na zdra­ví a sú­dom pr­vé­ho stup­ňa aj od­sú­de­ní. Od­vo­la­cí súd nás­led­ne za­ujal ná­zor, že ide zá­ro­veň aj o poš­ko­de­né oso­by a pre­to je pot­reb­né aj v ta­kých­to tres­tných ve­ciach zis­ťo­vať, či dá­va­jú súh­las s tres­tným stí­ha­ním (§ 211 Tr. por.). V od­vo­la­com ko­na­ní po vý­zve sú­du ani je­den z ob­vi­ne­ných sú­ro­den­cov ne­dal súh­las s tres­tným stí­ha­ním dru­hé­ho sú­ro­den­ca a pre­to bo­lo nás­led­ne tres­tné stí­ha­nie za­sta­ve­né. Iš­lo te­da o po­mer­ne ab­sur­dnú si­tuáciu, keď oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­ných bo­li do­ta­zo­va­né, či dá­va­jú súh­las s tres­tným stí­ha­ním svoj­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho. Ju­di­ka­tú­ra R 34/1992, kto­rá to umož­ňu­je, je správ­na, na­koľ­ko vy­chá­dza z ma­te­riál­ne­ho po­ja­tia poš­ko­de­né­ho ako aj z to­ho, že us­ta­no­ve­nie § 211 Tr. por. je v po­mer­ne špe­cia­li­ty k us­ta­no­ve­niu § 47 ods. 1 Tr. por.,

 - prá­vo dať sa za­stu­po­vať spl­no­moc­nen­com,

 - prá­vo up­lat­ňo­vať vo­či ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy,

 - prá­vo žia­dať za­is­te­nie ná­ro­ku poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy na ma­jet­ku ob­vi­ne­né­ho (§ 50 Tr. por.),

 - prá­vo zú­čas­tniť sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho a klásť mu otáz­ky, prá­vo navr­ho­vať dô­ka­zy oh­ľad­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, prá­vo zá­ve­reč­nej re­či oh­ľad­ne up­lat­ňo­va­né­ho ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy,

 - prá­vo na pos­kyt­nu­tie in­for­má­cií v sú­vis­los­ti s po­by­tom ob­vi­ne­né­ho ale­bo od­sú­de­né­ho na slo­bo­de (§ 46 ods. 8 Tr. por.) a po­dob­ne.

 Ab­so­lút­ne ig­no­ro­va­nie práv poš­ko­de­né­ho a vô­bec ce­lé­ho pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia poš­ko­de­né­ho a to pri oso­bách, kto­ré ma­te­riál­ne sú evi­den­tne oso­ba­mi poš­ko­de­ný­mi je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pod­stat­nou (zá­važ­nou) chy­bou príp­rav­né­ho ko­na­nia a pre­to ide o zjav­ný dô­vod na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by a vrá­te­nie ve­ci do príp­rav­né­ho ko­na­nia. Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vo vy­ššie uve­de­nej tres­tnej ve­ci ako aj kraj­ské­ho sú­du bol pre­to nes­práv­ny.

Ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 47 ods. 1 Tr. por. však nep­ri­chá­dza do úva­hy v prí­pa­doch, v kto­rých doš­lo k vy­lú­če­niu ko­na­nia vo­či spolu­ob­vi­ne­né­mu na sa­mos­tat­né ko­na­nie, res­pek­tí­ve, ak sa hneď od za­čiat­ku ve­dú sa­mos­tat­né ko­na­nia, na­koľ­ko v ta­kých­to prí­pa­doch už o spolu­ob­vi­ne­ných nej­de. Prá­ve pre­to sa v ta­kých­to prí­pa­doch ne­má viesť spo­loč­né ko­na­nie, ale ma­jú sa viesť ko­na­nia sa­mos­tat­né.

 Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV, kto­ré­mu kraj­ský súd nes­práv­ne na­ria­dil vo ve­ci ko­nať a roz­hod­núť, bu­de pre­to mu­sieť vy­lú­čiť zo spo­loč­né­ho ko­na­nia jed­né­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných a viesť v ko­na­ní pred sú­dom dve sa­mos­tat­né (pa­ra­lel­né) ko­na­nia. Ten­to zá­ver však ne­me­ní nič na tom, že poš­ko­de­né oso­by už o niek­to­ré svo­je op­ráv­ne­nia v tres­tnom ko­na­ní ne­náv­rat­ne priš­li (nap­rík­lad prá­vo up­lat­niť si ná­rok na náh­ra­du ško­dy mož­no reali­zo­vať iba do skon­če­nia vy­šet­ro­va­nia) a je mož­né, že tá­to ne­náv­rat­nosť sa bu­de tý­kať aj ko­na­nia ci­vil­né­ho (nap­rík­lad v dôs­led­ku preml­ča­nia ne­bu­de mož­né priz­nať ža­lo­va­né prá­vo v ci­vil­nom pro­ce­se, pri­čom je nut­né zdô­raz­niť, že len riad­nym up­lat­ne­ním ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy v príp­rav­nom ko­na­ní do­chá­dza k pre­ru­še­niu ply­nu­tia preml­ča­cej do­by).

 Len pre úpl­nosť je mož­né do­dať, že nez­lu­či­teľ­né je tak­tiež pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho, sved­ka (či ob­vi­ne­né­ho) na stra­ne jed­nej a znal­ca na stra­ne dru­hej, pre­to­že ako zna­lec je poš­ko­de­ný, či ob­vi­ne­ný vy­lú­če­ný pre po­mer k ve­ci (§ 144 ods. 1 Tr. por. a R 11/1977). Z rov­na­kých dô­vo­dov je nez­lu­či­teľ­né aj pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho (ob­vi­ne­né­ho) a tl­moč­ní­ka a z dô­vo­du proti­chod­nos­ti zá­uj­mov je nez­lu­či­teľ­né aj pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho a zú­čas­tne­nej oso­by.

Diskusia