K výkladu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o priestupkoch

Mgr. Ja­kub Be­bej

                      K vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch

     Pred­me­tom toh­to prís­pev­ku je spor­ná prob­le­ma­ti­ka vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch, pod­ľa kto­ré­ho sa do ply­nu­tia dvoj­roč­nej le­ho­ty na zá­nik zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok ne­za­po­čí­ta­va do­ba, po­čas kto­rej sa pre ten is­tý sku­tok vie­dlo tres­tné stí­ha­nie.

Od­bor­ná práv­nic­ká li­te­ra­tú­ra (napr.SPIŠIAKOVÁ, H. 2015. Zá­kon o pries­tup­koch - ko­men­tár. 1. vy­da­nie. Bra­tis­la­va: Wol­ters Kluwer, 2015. s.142, či POTÁSCH, P, a ko­lek­tív. 2016. Zá­kon o pries­tup­koch – veľ­ký ko­men­tár. 1. vy­da­nie. Ži­li­na: Euro­kó­dex, 2016. s. 93) za­stá­va práv­ny ná­zor, že za do­bu vy­lú­če­nú z dvoj­roč­nej le­ho­ty na pre­jed­na­nie pries­tup­ku sa ne­po­va­žu­je do­ba tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho vo ve­ci, ale­bo vo­či inej oso­be, ako je oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania pries­tup­ku.

S uv­de­ným práv­nym ná­zo­rom sa sto­tož­ňu­jem, pri­čom da­nú prob­le­ma­ti­ku mož­no de­monštro­vať na nas­le­dov­nom prí­pa­de z ap­li­kač­nej praxe.

Dňa 31.01.2018 som z po­zí­cie pr­vos­tup­ňo­vé­ho správ­ne­ho or­gá­nu z dô­vo­du zá­ni­ku zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok od­lo­žil pod­ľa § 66 ods. 2 písm. e) zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov vec po­doz­ri­vé­ho xxx, kto­rý sa mal do­pus­tiť pries­tup­ku pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu pod­ľa  § 49 ods. 1 písm. d) zá­ko­na o pries­tup­koch tým, že dňa 19. 05. 2014 v ča­se oko­lo 10.00 h sa mal v rám­ci te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru s yyy me­no­va­nej vy­hrá­žať slo­va­mi „vieš čo bu­dem mu­sieť spra­viť, bu­dem ťa mu­sieť za­biť a aj Zde­na, le­bo ja sa s tým ne­vy­rov­nám, že si pat­ri­la nie­ko­mu iné­mu, na­čo ti bol a či bol lep­ší ako ja“, čím mal úmy­sel­ne na­ru­šiť ob­čian­ske spolu­na­ží­va­nie iným hru­bým sprá­va­ním.

            Dňa 27. 07. 2018 mi bol do­ru­če­ný pro­test pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry, kto­rý bol po­da­ný pro­ti vy­ššie uve­de­né­mu opat­re­niu pod­ľa § 22 ods. 1 písm. a) zá­ko­na o pro­ku­ra­tú­re. V po­da­nom pro­tes­te pro­ku­rá­tor vy­slo­vu­je ná­zor, že xxx ako oso­ba po­doz­ri­vá zo spá­chania pries­tup­ku bol pred­met­ným opat­re­ním správ­ne­ho or­gá­nu zba­ve­ný vi­ny bez to­ho, aby za­ča­lo ko­na­nie o pries­tup­ku. Pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že vo ve­ci bo­lo uz­ne­se­ním zo dňa 28. 05. 2014 za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, kto­ré pre­bie­ha­lo až do prá­vop­lat­nos­ti uz­ne­se­nia o pos­tú­pe­ní ve­ci na pre­jed­na­nie pries­tup­ku, t. j. do    28. 12. 2017. Keď­že odo dňa 28. 05. 2014 do dňa 28. 12. 2017 bo­lo vo ve­ci ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra s pouka­zom na us­ta­no­ve­nie § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch sa to­to ob­do­bie ne­za­po­čí­ta­va do ply­nu­tia prek­lu­zív­nej le­ho­ty pod­ľa § 20 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch, a pre­to zod­po­ved­nosť za pries­tu­pok do­po­siaľ ne­za­nik­la. Na zá­kla­de uve­de­né­ho dos­pel pro­ku­rá­tor k ná­zo­ru, že pred­met­ným opat­re­ním správ­ne­ho or­gá­nu bol po­ru­še­ný zá­kon, a pre­to v po­da­nom pro­tes­te navr­hol opat­re­nie – zá­znam o od­lo­že­ní ve­ci zo dňa 31. 01. 2018 zru­šiť.

Po­da­né­mu pro­tes­tu pro­ku­rá­to­ra som ne­vy­ho­vel, pri­čom v lis­te, kto­rým som pos­tú­pil vec na­dria­de­né­mu or­gá­nu som ok­rem iné­ho uvie­dol, že „prí­pad­ný me­cha­nic­ký vý­klad us­ta­no­ve­nia § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch, kto­rý by umož­ňo­val ne­za­po­čí­tať do do­by, po kto­rú pre ten is­tý sku­tok vie­dlo tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, ale­bo tres­tné stí­ha­nie vo­či oso­be od­liš­nej od sku­toč­né­ho pá­cha­te­ľa skut­ku, je v roz­po­re so zmys­lom a pod­sta­tou in­šti­tú­tu zá­ni­ku zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok a prin­cí­pom práv­nej is­to­ty“.

 Ak­cen­to­val som, že pri­pus­te­nie ta­ké­ho­to vý­kla­du by v pries­tup­ko­vom ko­na­ní moh­lo viesť ku vzni­ku ab­sur­dných si­tuá­cií, ke­dy by bo­la vo­či pá­cha­te­ľo­vi pries­tup­ku vy­vo­dzo­va­ná ad­mi­nis­tra­tív­nop­ráv­na zod­po­ved­nosť aj po up­ly­nu­tí do­by nie­koľ­ko­ná­sob­ne pre­vy­šu­jú­cej do­bu pot­reb­nú na zá­nik zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok, pri­čom pá­cha­te­ľom pries­tup­ku by po­koj­ne moh­la byť oso­ba, kto­rej v tres­tnom ko­na­ní chro­no­lo­gic­ky pred­chá­dza­jú­com pries­tup­ko­vé­mu ko­na­niu ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, ne­vy­po­ve­da­la v ňom v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, či do­kon­ca ne­ma­la o pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní žiad­nu ve­do­mosť, na­koľ­ko ku iden­ti­fi­ká­cii da­nej oso­by ako pá­cha­te­ľa doš­lo až po dl­hých ro­koch tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho vo ve­ci, resp. vo­či inej oso­be, ale­bo až po prek­va­li­fi­ko­va­ní skut­ku na pries­tu­pok a pos­tú­pe­ní ve­ci prís­luš­né­mu správ­ne­mu or­gá­nu na zá­kla­de sku­toč­nos­tí zná­mych mu z úrad­nej čin­nos­ti.

      Ku rov­na­ké­mu zá­ve­ru pod­ľa môj­ho ná­zo­ru mož­no dôjsť aj te­leolo­gic­kým vý­kla­dom us­ta­no­ve­nia § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch, z kto­ré­ho vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca nep­red­pok­la­dal spo­čí­va­nie prek­lu­zív­nej le­ho­ty v prí­pa­de vy­ko­ná­va­nia akých­koľ­vek pro­ces­ných úko­nov or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pri ob­jas­ňo­va­ní skut­ku nes­kôr prek­va­li­fi­ko­va­né­ho na pries­tu­pok ako tres­tné­ho či­nu,  keď­že expres­sis ver­bis sa do ply­nu­tia dvoj­roč­nej le­ho­ty ne­za­po­čí­ta­va iba do­ba, po­čas kto­rej sa pre ten is­tý sku­tok vie­dlo tres­tné stí­ha­nie. Ne­bo­lo te­da úmys­lom zá­ko­no­dar­cu ne­za­po­čí­ta­vať do ply­nu­tia le­ho­ty na zá­nik zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok ce­lé ob­do­bie tres­tné­ho ko­na­nia, ale len ten úsek, v kto­rom už ma­la kon­krét­na oso­ba pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko roz­diel me­dzi pred­príp­rav­ným tres­tným ko­na­ním (tzv. pos­tup pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia) a za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia bez vzne­se­nia ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be je iba for­mál­ny, ne­ma­jú­ci aký­koľ­vek vplyv na pro­ces­né pos­ta­ve­nie prí­pad­né­ho pá­cha­te­ľa skut­ku.

Z vy­ššie uve­de­né­ho pod­ľa môj­ho ná­zo­ru cel­kom jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že zá­nik zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok a pre­ru­še­nie ply­nu­tia dvoj­roč­nej prek­lu­zív­nej le­ho­ty sa vždy po­su­dzu­je vo vzťa­hu ku kon­krét­nej oso­be. Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci ne­má všeo­bec­né účin­ky a auto­ma­tic­ky, či me­cha­nic­ky nep­re­ru­šu­je ply­nu­tie prek­lu­zív­nej le­ho­ty vo vzťa­hu k oso­bám, kto­rým ne­bo­lo vzne­se­né tres­tné ob­vi­ne­nie. Po­ve­da­né inak, vzne­se­ním ob­vi­ne­nia sa nep­re­ru­šu­je ply­nu­tie prek­lu­zív­nej do­by pot­reb­nej na zá­nik zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok vo­či všet­kým mož­ným pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu, nes­kôr prek­va­li­fi­ko­va­né­ho na pries­tu­pok, ale len vo­či tým oso­bám, kto­ré bo­li v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v pô­vod­nej tres­tnej ve­ci uve­de­né ako ob­vi­ne­né oso­by.

      Na­dria­de­ný or­gán pro­tes­tu pro­ku­rá­to­ra tak­tiež ne­vy­ho­vel. V od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia pou­ká­zal na ďal­ší pod­stat­ný ar­gu­ment sved­čia­ci v pros­pech vy­ššie pre­zen­to­va­né­ho vý­kla­du, kon­krét­ne že „v dô­vo­do­vej sprá­ve k zá­ko­nu č. 1/2014 Z. z. v čas­ti, kto­rou bo­lo kreo­va­né us­ta­no­ve­nie § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch sa uvá­dza, že do­ba tr­va­nia tres­tné­ho stí­ha­nia oso­by, sa do pries­tup­ko­vej preml­ča­cej le­ho­ty vo­či tej­to oso­be ne­za­po­čí­ta­va.Ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia (vo ve­ci) ale­bo tres­tné stí­ha­nie kon­krét­nej oso­by ne­má vplyv na ply­nu­tie preml­ča­cej le­ho­ty vo vzťa­hu k iným oso­bám, kto­ré nie sú tres­tné stí­ha­né. Z ci­to­va­nej konštruk­cie ob­siah­nu­tej v dô­vo­do­vej sprá­ve tak mož­no vy­vo­diť, že úmys­lom zá­ko­no­dar­cu pri no­ve­li­zá­cii zá­ko­na o pries­tup­koch bo­lo vy­ňať z ply­nu­tia prek­lu­zív­nej le­ho­ty na pre­jed­na­nie pries­tup­ku len ob­do­bie od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be v tres­tnej ve­ci do prá­vop­lat­nos­ti pos­tú­pe­nia pred­met­nej tres­tnej ve­ci na pre­jed­na­nie pries­tup­ku. Keď­že v dô­vo­do­vej sprá­ve sa uvá­dza, že ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia iba vo ve­ci (t. j. bez vzne­se­nia ob­vi­ne­nia) ne­má vplyv na ply­nu­tie prek­lu­zív­nej le­ho­ty vo vzťa­hu k oso­bám, kto­ré nie sú tres­tne stí­ha­né, je pot­reb­né pod­ľa ná­zo­ru na­dria­de­né­ho správ­ne­ho or­gá­nu uza­vrieť, že na­koľ­ko vo­či oso­be XXX v pred­met­nej ve­ci ne­bo­lo v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia vzne­se­né ob­vi­ne­nie, vo vzťa­hu k tej­to oso­be ply­nu­la prek­lu­zív­na le­ho­ta na pre­jed­na­nie pries­tup­ku bez pre­ru­še­nia, a te­da k zá­ni­ku zod­po­ved­nos­ti za pries­tu­pok doš­lo dňa 19. 05. 2016. Keď­že spi­so­vý ma­te­riál bol po na­do­bud­nu­tí prá­vop­lat­nos­ti uz­ne­se­nia o pos­tú­pe­ní ve­ci pred­lo­že­ný pr­vos­tup­ňo­vé­mu správ­ne­mu or­gá­nu dňa 11. 01. 2018, pos­tup spo­čí­va­jú­ci vo vy­da­ní zá­zna­mu o od­lo­že­ní ve­ci pod­ľa § 66 ods. 2 písm. e) zá­ko­na o pries­tup­koch je pod­ľa ná­zo­ru na­dria­de­né­ho správ­ne­ho or­gá­nu kon­form­ný s us­ta­no­ve­nia­mi § 20 ods. 1 a 2 zá­ko­na o pries­tup­koch. Pre úpl­nosť je však pot­reb­né uviesť, že strik­tne gra­ma­tic­kým vý­kla­dom by zrej­me bo­lo mož­né dop­ra­co­vať sa k ta­ké­mu vý­kla­du, ako uvie­dol pro­ku­rá­tor v po­da­nom pro­tes­te, pre­to­že pre sa­mot­ný sku­tok sa tres­tné stí­ha­nie ve­die už ti­tu­lom vy­da­nia uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, k čo­mu v da­nom prí­pa­de doš­lo dňa 28. 05. 2014. Ap­li­ká­cia strik­tne gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch by tak vied­la k zá­ve­ru, že prek­lu­zív­na le­ho­ta na pre­jed­na­nie pries­tup­ku sku­toč­ne spo­čí­va­la (nep­ly­nu­la) od 28. 05. 2014 do 28. 12. 2017 a pries­tu­pok by pre­to po pred­lo­že­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu na prís­luš­ný správ­ny or­gan bo­lo mož­né pre­jed­nať. Uve­de­nú dis­kre­pan­ciu v náh­ľa­de na vý­klad us­ta­no­ve­nia § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch by even­tuál­ne mo­hol ob­jas­niť súd­ny vý­klad, k čo­mu je však pot­reb­ná pro­ces­ná ini­cia­tí­va ak­tív­ne le­gi­ti­mo­va­ných sub­jek­tov.“

            Pro­ti roz­hod­nu­tiu na­dria­de­né­ho or­gá­nu o ne­vy­ho­ve­ní pro­tes­tu sa pro­ku­rá­tor od­vo­lal, pri­čom Mi­nis­ter­stvo vnút­ra SR do­po­siaľ vo ve­ci ne­roz­hod­lo. Z ob­sa­hu Me­to­dic­ké­ho us­mer­ne­nia vy­da­né­ho dňa 15.11.2018, kto­ré bo­lo v zá­ve­re mi­nu­lé­ho ro­ka do­ru­čo­va­né všet­kým ok­res­ným úra­dom však mož­no vy­vo­diť, že MV SR sa prik­lo­ní ku strik­tne gra­ma­tic­ké­mu vý­kla­du us­ta­no­ve­ní § 20 ods. 2 zá­ko­na o pries­tup­koch a §10 ods. 15 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­zen­to­va­né­mu pro­ku­rá­to­rom ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v po­da­nom pro­tes­te.

Na­koľ­ko v tej­to otáz­ke exis­tu­jú dva roz­po­rupl­né práv­ne ná­zo­ry, pri­čom oba vy­chá­dza­jú z le­gi­tím­nych me­tód inter­pre­tá­cie prá­va, bo­lo byv­hod­né, aby pretr­vá­va­jú­ce od­bor­né po­le­mi­ky zjed­no­til súd svo­jím vý­kla­dom, res­pek­tí­ve zá­ko­no­dar­ca, kto­rý by zne­nie us­ta­no­ve­nia § 20 ods. 2 o pries­tup­koch up­ra­vil tak, aby je­ho ob­sah nev­zbu­dzo­val žiad­ne re­le­van­tné po­chyb­nos­ti.

Diskusia