Aktuálne zmeny právnej úpravy odpočúvania v trestnom konaní a pár kritických poznámok k zákonu o ochrane pred odpočúvaním

JUDr. Sa­muel MARR, LL.M
Mi­nis­ter­stvo ob­ra­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky

Ak­tuál­ne zme­ny práv­nej úp­ra­vy od­po­čú­va­nia v tres­tnom ko­na­ní a pár kri­tic­kých poz­ná­mok k zá­ko­nu o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním

Ano­tá­cia: V pred­kla­da­nom prís­pev­ku sa je­ho autor ve­nu­je ak­tuál­nym zme­nám práv­nej úp­ra­vy od­po­čú­va­nia v tres­tnom ko­na­ní a v tej­to spo­ji­tos­ti de­tail­ne ana­ly­zu­je us­ta­no­ve­nie § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom pred­met­né us­ta­no­ve­nie kom­pa­ru­je s práv­nou úp­ra­vou Čes­kej re­pub­li­ky a neo­po­mí­na ref­lek­to­va­ťa­ni na tres­tnop­ráv­ne as­pek­ty zá­kon­nej mož­nos­ti pou­ži­tia zá­zna­mov z od­po­čú­va­nia pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom nás­led­ne ob­ra­cia svo­ju po­zor­nosť na pretr­vá­va­jú­ce ne­dos­tat­ky ap­li­kač­nej praxe v kon­texte práv­nej úp­ra­vy zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním a po­nú­ka návr­hy le­gis­la­tív­nych opat­re­ní z hľa­dis­ka de le­ge fe­ren­da.

Úvod

Práv­na úp­ra­va tres­tno-pro­ces­né­ho in­šti­tú­tu ,,Od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky" rep­re­zen­tu­je nad­ča­so­vú a vý­zna­mo­vo ne­po­chyb­ne mar­kan­tnú prob­le­ma­ti­ku, na kto­rú je mož­né sús­tav­ne ref­lek­to­vať hĺba­vý­mi práv­ny­mi ana­lý­za­mi; skú­ma­ná té­ma je vždy ak­tuál­na aj vzhľa­dom na dy­na­mic­ký tech­no­lo­gic­ký vý­voj v ob­las­ti elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných pros­tried­ko­va „v ni­ja­kom prí­pa­de nie je terra in­cog­ni­ta“[1].Spra­co­vá­va­ná práv­na prob­le­ma­ti­ka v tom­to prís­pev­ku sys­te­ma­tic­ky a ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­je na skôr pub­li­ko­va­ný prís­pe­vok „VO­JENSKÉ SPRA­VO­DAJ­STVO – NOVÉ KON­CEP­CIE SPRA­VO­DAJSKÝCH ČIN­NOSTÍ“[2] a ten­to pre­ci­zu­je o v ano­tá­cii uve­de­nú prob­le­ma­ti­ku, s úz­kou pro­fi­lá­ciou na zme­ny v Tres­tnom po­riad­ku účin­né od 1. ja­nuá­ra 2021, kto­rý­mi zá­ko­no­dar­ca ref­lek­to­val na dl­ho­do­bú kri­ti­ku od­bor­nej ve­rej­nos­ti a ne­jed­not­nosť ap­li­kač­nej praxe vo vzťa­hu k správ­ne­mu ap­li­ko­va­niu us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku. Autor tak­tiež vy­ko­ná­va de­tail­ný roz­bor zá­ko­na čís­lo 166/2003 Z. z. Zá­kon o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním), ten­to kom­pa­ru­je s Tres­tným po­riad­kom, a zá­ro­veň pred­met­ný zá­kon, vy­jad­ru­júc svoj sub­jek­tív­ny práv­ny ná­zor, kri­ti­zu­je vzhľa­dom na je­ho ne­sú­lad s me­dzi­ná­rod­ný­mi a vý­znam­ný­mi európ­sky­mi do­ku­men­tmi  up­ra­vu­jú­ci­mi prá­vo na súk­ro­mie a vy­slo­vu­je návr­hy le­gis­la­tív­nych opat­re­ní z hľa­dis­ka de le­ge fe­ren­da.

Do up­ly­nu­tia le­gis­va­kač­nej do­by, ke­dy 1. ja­nuá­ra 2021 na­do­bu­dol účin­nosť zá­kon čís­lo 312/2020 Z. z. Zá­kon o vý­ko­ne roz­hod­nu­tia o za­is­te­ní ma­jet­ku a sprá­ve za­is­te­né­ho ma­jet­ku a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov, v dôs­led­ku kto­ré­ho priš­lo k vy­ňa­tiu poj­mo­vé­ho zna­ku„sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci ve­die" z us­ta­no­ve­ní § 113 ods. 9, § 115 ods. 7, § 118 ods. 7Tr. por.“[3], zne­la pô­vod­ná di­kcia us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku nas­le­dov­ne: „V inej tres­tnej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal, mož­no zá­znam ako dô­kaz pou­žiť len vte­dy, ak sa sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci ve­die tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin uve­de­ný v od­se­ku 1.“[4].V us­ta­no­ve­ní § 117 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku zá­ko­no­dar­ca sí­ce expre­sis ver­bis nes­ta­no­vil pod­mien­ku sú­čas­né­ho ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia v inej tres­tnej ve­ci, av­šak z hľa­dis­ka vý­kla­do­vej sys­te­ma­ti­ky re­zul­to­va­lo, že „na exter­né dô­kaz­né pou­ži­tie in­for­má­cií za­bez­pe­če­ných agen­tom sa tiež vzťa­hu­je jed­not­ný a z rov­na­ké­ho prin­cí­pu od­vo­de­ný nor­ma­tív­ny mo­del rie­še­nia dot­knu­tej otáz­ky, kto­rý pok­rý­va všet­ky in­šti­tú­ty up­ra­ve­né v pia­tej hla­ve pr­vej čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku“[5].

Ro­ky pretr­vá­va­jú­ca ná­zo­ro­vá ne­jed­not­nosť v ap­li­kač­nej praxi vo vzťa­hu k správ­ne­mu vzťa­ho­va­niu poj­mu ,,sú­čas­ne" ako ob­li­ga­tór­nej pod­mien­ky pre pou­ži­tie zís­ka­né­ho zá­zna­mu v ,,inej" tres­tnej ve­ci sa pre­ja­vi­la aj v plu­ra­li­te ná­zo­rov, kto­ré k vý­kla­du poj­mo­vé­ho zna­ku ,,sú­čas­ne" za­uja­li dva rôz­ne se­ná­ty Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Pr­vý zo se­ná­tov pod spi­so­vou znač­kou 3To 2/2011 ako od­vo­la­cí se­nát roz­ho­du­jú­ci vo­či na­pad­nu­té­mu pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­hod­nu­tiu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du vy­jad­ril svoj práv­ny ná­zor o vý­kla­de poj­mu ,,sú­čas­ne", kto­rý je pod­ľa ne­ho pot­reb­né správ­ne  vzťa­ho­vať až k oka­mi­hu pou­ži­tia vý­sled­kov od­pos­lu­chu pre úče­ly  inej tres­tnej ve­ci, v kto­rej má byť to­ho ča­su sú­čas­ne  ve­de­né tres­tné stí­ha­nie a nie už k oka­mi­hu vy­ko­ná­va­nia od­pos­lu­chu. Ten­to se­nát svo­je roz­hod­nu­tie op­rel o sku­toč­nosť, že od­po­čú­va­nie je mož­né vy­ko­nať aj v štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, ke­dy eš­te nep­riš­lo k za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia, pri­čom dô­vo­dil, že via­zať pou­ži­teľ­nosť zá­zna­mu z ta­ké­ho­to od­po­čú­va­nia pre úče­ly je­ho pou­ži­tia v inej tres­tnej ve­ci, kde by už bol v po­rov­na­ní s ,,pri­már­nou" tres­tnou ve­cou aj kon­krét­ny po­doz­ri­vý na pod­mien­ku, že v tej­to inej tres­tnej ve­ci by mu­se­lo byť ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, je sig­ni­fi­kan­tným prík­la­dom ar­gum­ne­tum ad ab­sur­dum. Ta­ký­to vý­klad prá­va by to­tiž pod­ľa pred­met­né­ho se­ná­tu vie­dol k vy­lú­če­niu us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku z väč­ši­ny prí­pa­dov vy­sky­tu­jú­cich sa v ap­li­kač­nej praxi a zna­me­nal by fak­tic­kú ne­mož­nosť pou­ži­tia da­né­ho us­ta­no­ve­nia.

Opač­ný vý­klad prá­va pre­mie­tol do svoj­ho roz­hod­nu­tia dru­hý zo se­ná­tov Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý v roz­hod­nu­tí pod spi­so­vou znač­kou 2To 5/2011 kon­šta­to­val správ­nosť vý­kla­du poj­mu ,,sú­čas­ne" tak, aby bol ten­to po­jem via­za­ný k oka­mi­hu ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v ,,inej" tres­tnej ve­ci už v ča­se vy­ko­ná­va­nia od­po­čú­va­nia v ,,pri­már­nej" tres­tnej ve­ci.

Autor prís­pev­ku sa do 17. jú­na 2020, ke­dy práv­ne ve­ty ju­di­ka­tú­ry tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zjed­no­ti­li dov­te­dy pretr­vá­va­jú­ce aké­si práv­ne vá­kuum vo vzťa­hu k vý­kla­du poj­mu ,,sú­čas­ne", čias­toč­ne prik­lá­ňal k práv­ne­mu ná­zo­ru pr­vé­ho z vy­ššie uve­de­ných se­ná­tov, pri­čom sa však nes­to­tož­ňo­val s ne­po­cho­pi­teľ­nou pod­mien­kou oboch se­ná­tov na exis­ten­cii tres­tné­ho stí­ha­nia ako ta­ké­ho bez oh­ľa­du na je­ho oh­ra­ni­čo­va­nie tak, ako to po­pi­su­jú vy­ššie uve­de­né alie­ny. V tom­to sme­re je to­tiž ne­vyh­nut­né uviesť, že po­jem tres­tné ko­na­nie je ne­po­chyb­ne šir­ším poj­mom ako tres­tné stí­ha­nie, kto­ré sa ako poj­mo­vý znak v us­ta­no­ve­ní § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku po­nad akú­koľ­vek mož­nú po­chyb­nosť preu­ká­za­teľ­ne ne­na­chá­dza­lo.

Zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 17. jú­na 2020 ve­de­né pod spi­so­vou znač­kou Tpj 46/2020 sta­no­vi­lo ako je­di­nú pod­mien­ku pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mu v ,,inej" tres­tnej ve­ci iba exis­ten­ciu pred­me­tu ko­na­nia v po­do­be taxatív­ne ur­če­né­ho tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 115 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku – tzv. vec­ná sú­vis­losť s taxatív­ne ur­če­ný­ma­le­bo taxatív­ne ur­če­ný­mi tres­tný­mi čin­mi. Dov­te­dy tak­mer de­ká­du pretr­vá­va­jú­ca ná­zo­ro­vá plu­ra­li­ta sa tak sta­la pre­ko­na­nou,  a tak ako je už uve­de­né, poj­mo­vý znak ,,sú­čas­ne" sa za­čal via­zať vý­luč­ne k práv­nej kva­li­fi­ká­cii tres­tné­ho či­nu v ,,inej" tres­tnej ve­ci, nie však na oka­mih zís­ka­nia ale­bo pou­ži­tia zá­zna­mu.

Na tom­to mies­te je pot­reb­né uviesť, že pred­met­né roz­hod­nu­tie sa per ana­lo­giam vzťa­hu­je aj na tres­tno-pro­ces­ný in­šti­tút ,,Sle­do­va­nie osôb a ve­ci" pod­ľa § 113 ods. 9 Tres­tné­ho po­riad­ku, ,,Vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých ale­bo ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov" pod­ľa § 114 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku a ,,Po­rov­ná­va­nie úda­jov v in­for­mač­ných sys­té­moch" v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 118 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Rov­na­kú ana­ló­giu je pot­reb­né via­zať aj na pou­ži­teľ­nosť zá­zna­mov z od­po­čú­va­nia zís­ka­ných pod­ľa zá­ko­na čís­lo 166/2003 Z. z. Zá­kon o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním). V da­nom prí­pa­de je pod­mien­kou pou­ži­tia zá­zna­mu v tres­tnom ko­na­ní tak­tiež iba exis­ten­cia taxatív­ne ur­če­né­ho tres­tné­ho či­nu ako pred­me­tu tres­tné­ho ko­na­nia, a to aj v prí­pa­de, ak sa in­for­má­cie zís­ka­né pod­ľa toh­to oso­bit­né­ho zá­ko­na nev­zťa­hu­jú na dô­vo­dy pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­ké­ho pros­tried­ku pod­ľa pred­met­né­ho zá­ko­na uve­de­né v žia­dos­ti o je­ho pou­ži­tie v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 7 ods. 2, alie­ny dru­hej. 

V tom­to sme­re je pot­reb­né opa­ko­va­ne upria­miť po­zor­nosť na oso­bit­ný zá­kon čís­lo 312/2020 Z. z. Zá­kon o vý­ko­ne roz­hod­nu­tia o za­is­te­ní ma­jet­ku a sprá­ve za­is­te­né­ho ma­jet­ku a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov, na­koľ­ko ten­to bol Ná­rod­nou ra­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky pri­ja­tý a vstú­pil do plat­nos­ti 21. ok­tób­ra 2020, te­da iba ne­ce­lé šty­ri me­sia­ce po pri­ja­tí zjed­no­cu­jú­ce­ho sta­no­vis­ka tres­tno-práv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v čom je pot­reb­né vi­dieť ur­či­tú lo­gic­kú a ča­so­vú nad­väz­nosť.

Kom­pa­rá­ciu účin­nej práv­nej úp­ra­vy  us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku je vo vzťa­hu k Čes­kej práv­nej úp­ra­ve pot­reb­né vy­ko­nať s us­ta­no­ve­ním § 88 ods. 6 zá­ko­na čís­lo 141/1961 Sb. Zá­kon o tres­tním říze­ní soud­ním (tres­tní řád). Pred­met­né us­ta­no­ve­nie ob­sa­hu­je nas­le­dov­nú práv­nu úp­ra­vu: „Má-li být zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­ní­ho pro­vo­zu užit ja­ko důkaz, je třeba k němu připo­jit pro­to­kol s uve­de­ním údajů o místě, ča­su, způso­bu a ob­sa­hu pro­ve­de­né­ho zá­zna­mu, ja­kož i o or­gá­nu, kte­rý zá­znam pořídil. Os­tat­ní zá­zna­my je po­vi­nen po­li­cej­ní or­gán ozna­čit, spo­leh­livě us­cho­vat tak, aby by­la za­jištěna ochra­na před neop­rávněným zneu­ži­tím zá­znamů, a v pro­to­ko­lu za­lo­že­ném do spi­su poz­na­me­nat, kde jsou ulo­že­ny. V ji­né tres­tní věci, než je ta, v níž byl od­pos­lech a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­ní­ho pro­vo­zu pro­ve­den, lze zá­znam ja­ko důkaz užít teh­dy, po­kud je v té­to věci ve­de­no tres­tní stí­há­ní pro trest­ný čin uve­de­ný v od­stav­ci 1, ne­bo souh­la­sí-li s tím uži­va­tel od­pos­louchá­va­né sta­ni­ce.“[6] 

Z ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia re­zul­tu­je, že zá­znam v inej tres­tnej ve­ci je mož­né v pod­mien­kach čes­kej ju­ris­dik­cie pou­žiť za pod­mien­ky, že je v inej tres­tnej ve­ci ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre taxatív­ne ur­če­ný trest­ný čin, čo pred­sta­vu­je mar­kant­ný roz­diel op­ro­ti slo­ven­skej práv­nej úp­ra­ve, kto­rá ne­zoh­ľad­ňu­je exis­ten­ciu tres­tné­ho stí­ha­nia ale tres­tné­ho ko­na­nia pre tres­tné či­ny uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 115 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že do pri­ja­tia zá­ko­na čís­lo 265/2001 Sb. Zá­kon, kte­rým se mění zá­kon č. 141/1961 Sb., o tres­tním říze­ní soud­ním (tres­tní řád), ve znění pozdějších před­pisů, zá­kon č. 140/1961 Sb., tres­tní zá­kon, ve znění pozdějších před­pisů, a někte­ré dal­ší zá­ko­ny, plat­ným od 31. jú­la 2001 a účin­ným od 1. ja­nuá­ra 2002 pou­ží­val zá­ko­no­dar­ca rov­na­ko ako v pod­mien­kach slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy po­jem ,,sú­čas­ne", kto­rý bol však pred­met­ným zá­ko­nom zo zne­nia prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­pus­te­ný prá­ve pre ob­dob­né  práv­ne prob­lé­my s je­ho vý­kla­dom, aké sa vy­skyt­li v Slo­ven­skom práv­nom sys­té­me.

Čes­ká ju­di­ka­tú­ra do na­do­bud­nu­tia účin­nos­ti vy­ššie uve­de­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su spra­vid­la vzťa­ho­va­la po­jem ,,sú­čas­ne" vo vzťa­hu k pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mu z od­po­čú­va­nia v inej tres­tnej ve­ci na pod­mien­ku ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v tej­to inej tres­tnej ve­ci k oka­mi­hu pou­ži­tia zá­zna­mu a nie k oka­mi­hu vy­ko­ná­va­nia od­po­čú­va­nia, pri­čom pou­ži­té dô­vo­de­nia po­čet­nej ju­di­ka­tú­ry vy­chá­dza­li z ar­gu­men­tum ad ab­sur­dum, te­da z ne­lo­gic­kos­ti v tom sme­re, že od­po­čú­va­nie je mož­né vy­ko­nať aj pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, pri­čom via­zať zá­kon­nú mož­nosť pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mu z ta­ké­ho­to od­po­čú­va­nia pre úče­ly je­ho pou­ži­tia v inej tres­tnej ve­ci pod­mien­kou sú­čas­né­ho ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v inej tres­tnej ve­ci už v oka­mi­hu od­po­čú­va­nia ne­má lo­gic­ký zá­klad. Kom­pa­ra­tív­nou me­tó­dou vý­kla­du prá­va mož­no iden­ti­fi­ko­vať znač­ne po­dob­ný práv­ny zá­klad pou­ži­té­ho dô­vo­de­nia, aký si os­vo­jil Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo svo­jom vy­ššie ro­zo­be­ra­nom roz­hod­nu­tí pod spi­so­vou znač­kou  3To 2/2011.

Na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti vy­ššie uve­de­né­ho oso­bit­né­ho zá­ko­na sa 1. ja­nuá­rom 2002, ke­dy priš­lo k vy­ňa­tiu poj­mu ,,sú­čas­ne", sta­lo je­di­nou pod­mien­kou pou­ži­teľ­nos­ti zá­zna­mu v ,,inej" tres­tnej ve­ci len exis­ten­cia tres­tné­ho stí­ha­nia v tej­to inej tres­tnej ve­ci už v oka­mi­hu od­pos­lu­chu vo ve­ci, v kto­rej bol vy­da­ný prí­kaz. Ta­ký­to vý­klad prá­va je v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky viac kon­form­ný s roz­hod­nu­tím Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod spi­so­vou znač­kou 2To 5/2011, kto­rý je však v pod­mien­kach slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku ob­so­lent­ný vzhľa­dom na zjed­no­cu­jú­ce sta­no­vis­ko tres­tno-práv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 17. jú­na 2020 pod spi­so­vou znač­kou Tpj 46/2020 a na­do­bud­nu­tie účin­nos­ti zá­ko­na čís­lo 312/2020 Z. z. Zá­kon o vý­ko­ne roz­hod­nu­tia o za­is­te­ní ma­jet­ku a sprá­ve za­is­te­né­ho ma­jet­ku a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov.

V tej­to spo­ji­tos­ti vy­jad­ru­je autor svoj práv­ny ná­zor o ,,vhod­nej­šej" práv­nej úp­ra­ve na stra­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky, čo zá­ro­veň po­va­žu­je za ur­či­tý pa­ra­dox, pre­to­že prá­ve in­špi­rá­cia slo­ven­ské­ho zá­ko­no­dar­cu čes­kou práv­nou úp­ra­vou sa pre­ja­vi­la v ne­ma­lej mie­re v sú­čas­nej po­do­be Tres­tné­ho po­riad­ku. Prík­lad­mo mož­no spo­me­núť „us­ta­no­ve­nia § 314 l až § 314 n zá­ko­na č. 141/1961 Sb. Zá­kon o tres­tním říze­ní soud­ním (tres­tní řád) umož­ňu­jú­ci ob­rá­tiť sa dot­knu­té­mu sub­jek­tu na Naj­vyš­ší súd s návr­hom na pres­kú­ma­nie zá­kon­nos­ti prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie“,[7]kto­rým sa Trest­ný po­ria­dok in­špi­ro­val tak, že do sied­mej hla­vy tre­tej čas­ti Tres­tné­ho po­riad­ku im­ple­men­to­val VIII. di­el s náz­vom ,,Ko­na­nie o pres­kú­ma­ní zá­kon­nos­ti prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky a prí­ka­zu na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke".

Pred­me­tom da­né­ho prís­pev­ku nie je kom­plexná ana­lý­za od­po­čú­va­nia a vzhľa­dom na to, ob­ra­cia autor svo­ju po­zor­nosť na prob­le­ma­ti­ku od­po­čú­va­nia pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na tak, ako to uvie­dol v ano­tá­cii.

„His­tó­ria vý­vo­ja od­po­čú­va­nia na Slo­ven­sku bo­la ov­plyv­ne­ná spo­lo­čen­skou, eko­no­mic­kou, ako aj po­li­tic­kou si­tuáciou v kra­ji­ne. V kon­texte tých­to zmien sa však vy­skyt­li aj zá­po­ry, pri­čom tie­to nad­vä­zo­va­li na v tej do­be no­vé for­my pá­chania tres­tnej čin­nos­ti. S no­vov­zni­ka­jú­cim prob­lé­mom bo­lo pot­reb­né sa vy­spo­ria­dať pri­ja­tím prís­luš­ných práv­nych pred­pi­sov a im­ple­men­to­va­ním no­vých in­šti­tú­tov.“[8]Or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci zmoc­ne­né na reali­zá­ciu od­po­čú­va­nia mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia na­chá­dza­jú zá­kon­nú opo­ru spra­vid­la v pred­pi­soch up­ra­vu­jú­cich ich pos­ta­ve­nie(§ 36 zá­ko­na čís­lo 171/1993 Z. z. Zá­kon Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o Po­li­caj­nom zbo­re, § 23 zá­ko­na čís­lo 4/2001 Z. z. Zá­kon o Zbo­re vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že, § 29 zá­ko­na čís­lo 652/2004 Z. z. Zá­kon o or­gá­noch štát­nej sprá­vy v col­níc­tve a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov).

V tej­to spo­ji­tos­ti je nut­né kon­šta­to­vať, že väč­ši­na z nich už ne­zoh­ľad­ňu­je dy­na­mic­ké zme­ny v spo­loč­nos­ti, ab­sen­tu­je v nich pre­ci­zo­va­nosť a de­fi­ní­cia rôz­nych ,,špe­ci­fic­kých" pros­tried­kov, kto­rých ap­li­ká­cia ne­na­chá­dza vy­jad­re­nie v zá­ko­ne a z uve­de­né­ho dô­vo­du je up­ra­ve­ná pred­pis­mi niž­šej práv­nej si­ly, spra­vid­la vo for­me na­ria­de­ní mi­nis­trov, čo mož­no ne­po­chyb­ne ozna­čiť za ne­dos­ta­tok. Tu je však pot­reb­né uviesť, že ta­ký­to ne­dos­ta­tok je mož­no iden­ti­fi­ko­vať iba vo vzťa­hu k od­po­čú­va­niu mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia. Iden­ti­fi­ká­cia ta­kých­to ne­dos­tat­kov v tres­tnom ko­na­ní je to­tiž priam nep­red­sta­vi­teľ­ná a da­ný mo­del ne­po­chyb­ne viac pri­po­mí­na ob­do­bie spred ro­ku 1989 než sú­čas­nosť a na­vy­še je v prík­rom roz­po­re s člán­kom 13 ods. 2 Ústa­vy.

„Vo vzťa­hu k Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be a Vo­jen­ské­mu spra­vo­daj­stvu dô­vo­dy pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov nie sú kon­kre­ti­zo­va­né v zá­ko­noch, kto­ré us­ta­no­vu­jú ich pos­ta­ve­nie. Uve­de­nú okol­nosť mož­no po­va­žo­vať za ne­dos­ta­tok“[9], v dôs­led­ku kto­ré­ho je nut­né pri ap­li­ká­cií da­ných pros­tried­kov vy­chá­dzať zo všeo­bec­nej práv­nej úp­ra­vy zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním. Tak­tiež je nut­né uviesť, že ap­li­ká­cia in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov zá­kon­ne zmoc­ne­ný­mi or­gán­mi nie je rov­no­cen­ná. Po­li­caj­ný zbor a Slo­ven­ská in­for­mač­ná služ­ba mô­žu pou­ží­vať vlas­tné in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky a Vo­jen­ské spra­vo­daj­stvo, Zbor vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že, ako aj Fi­nan­čná sprá­va ma­jú iba mož­nosť po­žia­dať o sú­čin­nosť. „V ta­kom­to prí­pa­de pou­ží­va­nie toh­to in­šti­tú­tu za­bez­pe­ču­je Po­li­caj­ný zbor po pred­lo­že­ní pí­som­né­ho súh­la­su zá­kon­né­ho sud­cu“[10].

Vo vzťa­hu k taxatív­ne­mu vý­poč­tu zmoc­ne­ných or­gá­nov vy­jad­ru­je autor svoj práv­ny ná­zor o pot­re­be vy­ňa­tia Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že z toh­to vý­poč­tu, na­koľ­ko pred­met­ný or­gán od ro­ku 2007 do ro­ku 2019 do­po­siaľ ani len je­den krát da­ný in­šti­tút ne­vyu­žil. Autor rov­na­ko pok­la­dá za pot­reb­né zru­šiť op­ráv­ne­nie na vý­kon od­po­čú­va­nia da­né Po­li­caj­né­mu zbo­ru, ako je­di­né­mu z taxatív­ne­ho vý­poč­tu zmoc­ne­ných or­gá­nov na za­ča­tie od­po­čú­va­nia aj bez pri­vo­le­nia zá­kon­né­ho sud­cu v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 5 ods.1 zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním.

Roz­diel­nosť Tres­tné­ho po­riad­ku a zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním spo­čí­va naj­mä v po­vin­nos­ti in­for­mo­vať dot­knu­tú oso­bu o tom, že tá­to bo­la od­po­čú­va­ná. Kým Trest­ný po­ria­dok za spl­ne­nia zá­kon­ných pod­mie­nok umož­ňu­je od­po­čú­va­nej oso­be doz­ve­dieť sa o vy­ko­na­ní ta­ké­ho­to zá­sa­hu do jej prá­va na súk­ro­mie, mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia slo­ven­ská vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va ta­kú­to mož­nosť od­po­čú­va­nej oso­be nep­riz­ná­va, čo je ne­po­chyb­ne v roz­po­re s III. ÚS 83/05 a IV. ÚS 76/05 a me­dzi­ná­rod­ný­mi a európ­sky­mi do­ku­men­tmi; prík­la­dom mož­no spo­me­núť Do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, čas­to na­zý­va­ný ako Európ­sky do­ho­vor o ľud­ských prá­vach, kto­rý je „pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku ako jed­né­ho z nás­tup­níc­kych štá­tov Fe­de­ra­tív­nej re­pub­li­ky účin­ný od 01. 01.1993“,[11]Všeo­bec­ná dek­la­rá­cia ľud­ských práv, a to aj na­priek to­mu, že ide o po­li­tic­ký do­ku­ment, Me­dzi­ná­rod­ný pakt o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach, Do­ho­vor o ochra­ne jed­not­liv­cov priauto­ma­ti­zo­va­nom spra­co­va­ní osob­ných úda­jov, Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie,  Li­sa­bon­ská zmlu­va a po­dob­ne. 

Od­po­čú­va­nie v tres­tnom ko­na­ní ne­po­pie­ra­teľ­ne ga­ran­tu­je prá­vo na súk­ro­mie vo vy­ššej mie­re ako mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia. V tej­to spo­ji­tos­ti mož­no spo­me­núť prá­vo na ob­ha­jo­bu, do­zo­ru­jú­cu čin­nosť pro­ku­ra­tú­rya spo­me­nu­té prá­vo na upo­ve­do­me­nie o od­po­čú­va­ní, či zni­če­ní zá­zna­mu, neo­po­me­núc prá­vo na naz­re­tie do spi­su.

Vzhľa­dom na uve­de­né je nut­né kon­šta­to­vať, že účin­ná po­do­ba zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním je v roz­po­re s ga­ran­to­va­ným prá­vom na súk­ro­mie v zmys­le člán­ku 8 ods. 2 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd prá­ve v dôs­led­ku ab­sen­cie ,,náp­rav­né­ho pros­tried­ku" spô­so­bi­lé­ho na­mie­tať ne­zá­kon­nosť od­po­čú­va­nia a do­má­hať sa prí­pad­né­ho od­škod­ne­nia. Vy­chá­dza­júc z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va mož­no tak­tiež kon­šta­to­vať, že „vždy, ak je to mož­né a neod­po­ru­je to zmys­lu taj­né­ho od­po­čú­va­nia, mu­sí byť fy­zic­ká oso­ba do­da­toč­ne oboz­ná­me­ná s tým, že jej ho­vo­ry bo­li od­po­čú­va­né a mu­sí mať k dis­po­zí­cii účin­ný op­rav­ný pros­trie­dok, kto­rým mô­že na­mie­tať ne­zá­kon­nosť ale­bo bez­dô­vod­nosť od­po­čú­va­nia“.[12]Pred­me­tom sťaž­nos­ti v da­nej ve­ci bo­lo roz­ší­re­nie prá­vo­mo­cí fe­de­rál­nej spra­vo­daj­skej služ­by, kto­rá reali­zo­va­la ,,stra­te­gic­ké" sle­do­va­nia, pri kto­rých zís­ka­va­la in­for­má­cie ap­li­ká­ciou od­po­čú­va­nia v sna­he od­vrá­te­nia váž­nych štát­nych hro­zieb ako nap­rík­lad te­ror­izmus. Iš­lo o iné ako in­di­vi­duál­ne sle­do­va­nie spo­čí­va­jú­ce v od­po­čú­va­ní kon­krét­nych po­doz­ri­vých.Súd v pred­met­nom roz­sud­ku skon­šta­to­val, že od­po­čú­va­nej oso­be mu­sí byť za spl­ne­nia zá­kon­ných pod­mie­nok umož­ne­né doz­ve­dieť sa o pou­ži­tí opat­re­ní na jej sle­do­va­nie. V pod­mien­kach slo­ven­skej re­pub­li­ky mož­no spo­me­núť roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du, kto­rý vy­jad­ril práv­ny ná­zor, že „fy­zic­ká oso­ba, kto­rej ko­mu­ni­ká­cia bo­la od­po­čú­va­ná, mu­sí mať mož­nosť ob­ra­ny vo­či sa­mot­né­mu fak­tu od­po­čú­va­nia jej ho­vo­ru, te­da vo­či sa­mot­né­mu fak­tu zá­sa­hu do jej prá­va na ochra­nu súk­ro­mia“.[13]Me­dzi vý­znam­né roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va mož­no tak­tiež za­ra­diť prí­pad Li­ber­ty a ďal­ší vs. Spo­je­né krá­ľov­stvo (roz­su­dok z 1. jú­la 2008), v kto­rom súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie Do­ho­vo­ru pri od­po­čú­va­ní  brit­ským mi­nis­ter­stvom ob­ra­ny v ro­koch 1990 až 1997 v dôs­led­ku nep­ri­me­ra­nej ochra­ny pos­ky­to­va­nej le­gis­la­tí­vou ne­za­me­dzu­jú­cou svoj­vô­ľu jej zneu­ži­tia. Me­dzi nov­šie roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va v tej­to ob­las­ti mož­no za­ra­diť roz­su­dok zo 4. de­cem­bra 2015 v prí­pa­de Ro­man Za­kha­rov vs.Rus­ko, do­po­siaľ nep­rá­vop­lat­ný roz­su­dok (4. feb­ruára 2019 bo­la ak­cep­to­va­ná žia­dosť o opä­tov­né pre­jed­na­nie ve­ci) v prí­pa­de Big Brot­her Watch a ďal­ší vs. Spo­je­né krá­ľov­stvo z 13.sep­tem­bra 2018 v kau­ze bý­va­lé­ho správ­cu sys­té­mov Ná­rod­nej bez­peč­nos­tnej agen­tú­ry ,,NSA" Edwar­da Snowde­na, ako aj roz­su­dok z 12. ja­nuá­ra 2016 v prí­pa­de Sza­bó a Vis­syvs. Ma­ďar­sko, v kto­rom bo­lo kon­šta­to­va­né hru­bé po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie vý­ko­nom taj­ných do­mo­vých pre­hlia­dok ces­tou taj­ných slu­žieb, kto­ré svo­ju čin­nosť reali­zo­va­li na zá­kla­de pri­vo­le­nia mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti, pri­čom konštruk­tív­nu kri­ti­ku súd ad­re­so­val aj vo­či pri­ja­té­mu zá­ko­nu z ro­ku 2011, kto­rým sa spra­vo­daj­ským služ­bám pos­kyt­la ,,zá­kon­ná" mož­nosť za­sa­ho­vať do prá­va na súk­ro­mie všet­kých  v Ma­ďar­sku.

Di­apa­zón po­dob­ných roz­hod­nu­tí je po­me­re­ne ši­ro­ký, nie je však cie­ľom auto­ra iba stro­hé vy­me­no­va­nie roz­hod­nu­tí súd­nych auto­rít, pre­to­že už do­po­siaľ spra­co­va­ná časť prís­pev­ku preu­ká­za­teľ­ne do­ka­zu­je nev­hod­nosť práv­nej úp­ra­vy zá­ko­na o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním. In­špi­ru­júc sa vý­ro­kom sta­ro­ve­ké­ho rím­ske­ho práv­ni­ka Cel­sa II ,,Ius est ars bo­ni et aequi" a pok­la­da­júc prá­vo za pro­dukt in­te­lek­tuál­ne­ho úsi­lia nor­mot­vor­cu, vy­jad­ru­je autor svoj sub­jek­tív­ny práv­ny ná­zor, že ma­te­riál­ne pra­me­ne prá­va a me­nia­ce sa spo­lo­čen­ské pot­re­by by ne­ma­li byť po­ní­ma­né ako ne­men­ný ri­gid­ný nor­ma­tív­ny re­gu­lá­tor, ale prá­ve nao­pak.

Autor os­ten­ta­tív­ne vy­jad­ru­je kri­ti­ku vo­či zá­ko­no­dar­co­vi, na­koľ­ko pred­met­ný pred­pis ne­do­sa­ho­val ani zá­klad­ne štan­dar­dy v je­ho po­čia­toč­nej ver­zii a zá­ko­no­dar­ca tak­tiež ne­do­ká­zal na re­zo­nu­jú­cu kri­ti­ku od­bor­nej ve­rej­nos­ti adek­vát­ne za­rea­go­vať ani do­po­siaľ pri­ja­tý­mi no­ve­la­mi, čo je nao­zaj ne­ví­da­ný jav vzhľa­dom na to, že zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním ob­sa­hu­je iba je­de­násť us­ta­no­ve­ní, pri­čom pos­led­ným us­ta­no­ve­ním je „Pre­chod­né us­ta­no­ve­nie k úp­ra­vám účin­ným od 1. ja­nuá­ra 2016“.[14] 

Úvo­dom kri­ti­ky mož­no na­pad­núť práv­nu úp­ra­vu us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 2 pou­ží­va­jú­cu ob­so­lent­ný ter­mín ,,Col­ná sprá­va", kto­rý zá­kon čís­lo 35/2019 Z. z. Zá­kon o fi­nan­čnej sprá­ve a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov ne­poz­ná. Rov­na­ko je neak­tuál­nym aj pou­ži­tý poj­mo­vý znak uve­de­ný v § 2 ods. 5 pred­met­né­ho zá­ko­na ,,te­le­ko­mu­ni­kač­ná služ­ba", kto­rý by mal byť pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru auto­ra nah­ra­de­ný poj­mom ,,elek­tro­nic­ká ko­mu­ni­kač­ná služ­ba" a mal by sa vy­kla­dať v nad­väz­nos­ti na § 3.

Za zá­sad­ný ne­dos­ta­tok pok­la­dá autor flag­ran­tné opo­me­nu­tie zá­ko­no­dar­cu vo vzťa­hu k po­žia­dav­ke ná­le­ži­té­ho od­ôvod­ne­nia súh­la­su zá­kon­né­ho sud­cu, čo je v roz­po­re s enor­mne po­čet­nou ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, kto­rá kla­die dô­raz na adek­vát­nu ar­gu­men­tá­ciu za­bez­pe­ču­jú­cu prá­vo na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces. Rov­na­ko nie je mož­né opo­me­núť exis­ten­ciu poj­mo­vé­ho zna­ku ,,mies­ta, kto­ré nie sú ve­rej­ne prís­tup­né" pou­ži­té­ho v us­ta­no­ve­ní § 4 ods. 1 pred­met­né­ho zá­ko­na. Exis­ten­cia da­né­ho poj­mu v zne­ní zá­kon­nej di­kcie je nev­hod­ná, pre­to­že nie je jed­noz­nač­né o aké mies­ta ide. Iný­mi slo­va­mi fakt, že vy­ššie uve­de­ný poj­mo­vý znak je sú­čas­ťou pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia spô­so­bu­je plu­ra­li­tu ná­zo­rov vo vzťa­hu k je­ho práv­ne­mu vý­kla­du, kto­ré sa pre­ja­vu­jú v ne­jed­not­nos­ti o tom, ako má byť pred­met­ný poj­mo­vý znak správ­ne vy­kla­da­ný; „či sa mies­ta­mi, kto­ré nie sú ve­rej­ne prís­tup­né my­slia iba mies­ta v exte­rié­ry, ako napr. súk­rom­né po­zem­ky, kto­ré nie sú ve­rej­ne prí­pus­tné, ale­bo pries­to­ry, kto­ré slú­žia na bý­va­nie (oby­dlia), ale­bo iné pries­to­ry, kto­ré na bý­va­nie nes­lú­žia (ne­by­to­vé pries­to­ry)“[15].Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­nú ne­jed­noz­nač­nosť ne­mô­že byť pou­ži­tý exten­zív­ny vý­klad prá­va, kto­rý by mo­cen­ským or­gá­nom umož­ňo­val vy­ko­nať zá­sah do prá­va na súk­ro­mie vo vzťa­hu k pries­to­rom slú­žia­cim na bý­va­nie. Od­vo­de­ním me­ri­ta pred­chá­dza­jú­cej alie­ny je te­da mož­né za ,,mies­ta, kto­ré nie sú ve­rej­ne dos­tup­né" ozna­čiť ve­rej­ne nep­rís­tup­né po­zem­ky, iné na bý­va­nie nes­lú­žia­ce pries­to­ry a po­dob­ne. Autor má za to, že pred­met­ná práv­na úp­ra­va ne­reš­pek­tu­je po­zi­tív­ny zá­vä­zok Slo­ven­skej re­pub­li­ky pos­kyt­núť adek­vát­ne zá­ru­ky pro­ti neop­ráv­ne­ným zá­sa­hom do prá­va na súk­ro­mie a z uve­de­né­ho dô­vo­du je v prík­rom roz­po­re  s člán­kom 8 Do­ho­vo­ru. Uve­de­né tvr­de­nie auto­ra mož­no oprieť o roz­hod­nu­tie z 9.ok­tób­ra 1979 v prí­pa­de Airey pro­ti Írsku, a vzhľa­dom na uve­de­né je te­da le­gi­tím­ne ozna­čiť práv­nu úp­ra­vu v us­ta­no­ve­ní § 4 ods. 1 za ne­ná­le­ži­tú.

Za nev­hod­nú práv­nu úp­ra­vu mož­no ozna­čiť aj § 4 ods. 2 a ods. 6 toh­to pred­pi­su, pre­to­že po­vin­nosť sud­cu v zmys­le od­se­ku 2 sús­tav­ne skú­mať tr­va­nie dô­vo­dov ve­dú­cich k vy­da­niu súh­la­su je tak, ako to vy­plý­va z po­va­hy ve­ci, pot­reb­né vzťa­ho­vať prio­rit­ne na roz­ho­do­va­nie o súh­la­se, prí­pad­ne na roz­ho­do­va­nie o predĺže­ní do­by od­po­čú­va­nia. V tom­to sme­re pok­la­dá autor za vhod­né skrá­te­nie šesť me­sač­nej do­by mi­ni­mál­ne o po­lo­vi­cu, v dôs­led­ku čo­ho by vznik­la zá­kon­né­mu sud­co­vi mož­nosť vý­raz­ne skôr sa oboz­ná­miť s ,,tr­va­ním" dô­vo­dov na vy­da­nie súh­la­su.

Vo vzťa­hu ku kri­ti­ke us­ta­no­ve­nia § 5 sa autor už vy­jad­ril v pred­chá­dza­jú­cich čas­tiach da­né­ho prís­pev­ku, pre­to sa bu­de ve­no­vať us­ta­no­ve­niu § 7 ods. 1, kto­ré­ho práv­nu úp­ra­vu mož­no ozna­čiť za ar­gu­men­tum ad ab­sur­dum, pre­to­že na jed­nej stra­ne umož­ňu­je pou­žiť in­for­má­cie zís­ka­né od­po­čú­va­ním a na dru­hej stra­ne za­ka­zu­je vy­ho­to­vo­vať kó­pie zá­zna­mov, a zá­ro­veň tie­to, ako ani ich pre­pi­sy pos­kyt­núť v pod­sta­te ni­ko­mu.

Vo vzťa­hu k prob­le­ma­ti­ke práv­nej úp­ra­vy us­ta­no­ve­nia § 7 ods. 2 sa autor tak­tiež vy­jad­ril v pred­chá­dza­jú­cich čas­tiach da­né­ho prís­pev­ku, a pre­to len ok­ra­jo­vo pri­po­mí­na súv­zťaž­nosť zjed­no­cu­jú­ce­ho sta­no­vis­ka tres­tno-práv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du pod spi­so­vou znač­kou  Tpj 46/2020 vo vzťa­hu k da­né­mu us­ta­no­ve­niu.

Ďal­šiu zá­sad­nú a pod­ľa auto­ra naj­vý­raz­nej­šiu kri­ti­ku je pot­reb­né spá­jať s práv­nou úp­ra­vou us­ta­no­ve­nia § 8a, kto­rá je reál­ne ne­vy­ko­na­teľ­ná. Zá­kon o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním priz­ná­va prá­vo od­po­čú­va­nej oso­be na po­da­nie pod­ne­tu ko­mi­sii na kon­tro­lu pou­ži­tia in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov, prí­pad­ne jej priz­ná­va mož­nosť do­má­hať sa súd­nej kon­tro­ly; z pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia však vô­bec nie je zrej­mé, ako by sa o svo­jom od­po­čú­va­ní moh­la dot­knu­tá oso­ba le­gál­ne doz­ve­dieť. Tak­tiež je pot­reb­né skon­šta­to­vať ab­sen­ciu in­for­mač­nej po­vin­nos­ti na stra­ne štát­ne­ho or­gá­nu vo­či od­po­čú­va­nej oso­be a ne­po­pie­ra­teľ­nú prob­le­ma­tic­kosť, ak by ko­mi­sia Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­ko­na­la  kon­tro­lu  na pod­net ob­ča­na dom­nie­va­jú­ce­ho sa, že sú vo­či ne­mu pou­ží­va­né in­for­mač­no-tech­nic­ké pros­tried­ky.

Rov­na­ko ne­me­nej pod­stat­ným je fakt, že v prí­pa­de po­li­tic­kých obštruk­cií pri voľ­be čle­nov ko­mi­sie, kto­ré by sa pre­ja­vi­li v jej nez­lo­že­ní a per ana­lo­giam zne­fun­kčne­ní, od­ňa­la by sa pi­sa­te­ľo­vi pod­ne­tu, dom­nie­va­jú­ce­ho sa svoj­ho od­po­čú­va­nia, zá­kon­ná mož­nosť ga­ran­to­va­ná tak čas­to kri­ti­zo­va­ným zá­ko­nom o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním. Pre úpl­nosť je tak­tiež pot­reb­né pou­ká­zať na opa­ku­jú­ci sa ne­dos­ta­tok v po­do­be nás­led­nej ab­sen­cie adek­vát­nej práv­nej ochra­ny dot­knu­tej oso­by, v čom je pod­ľa auto­ra mož­né iden­ti­fi­ko­vať ur­či­tú me­dze­ro­vi­tosť a ne­sú­lad s ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va.