Práv­ne ve­ty:

 

I. Spo­loč­ný zá­klad pod­vod­ných ko­na­ní spo­čí­va v „omy­le“ inej oso­by (oso­by od­liš­nej od pá­cha­te­ľa). Om­yl je roz­por pred­sta­vy so sku­toč­nos­ťou, pri­čom v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du mu­sí mať ur­či­tú „kva­li­tu“ (nes­ta­čí aká­koľ­vek nep­rav­da) a mu­sí byť pros­tried­kom spô­so­bi­lým na ok­la­ma­nie iné­ho v kon­krét­nej si­tuá­cii. Ak však oso­ba v omy­le vy­ko­ná­va­jú­ca ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu má po­vin­nosť (vy­plý­va­jú­cu zo zá­ko­na, zo zmlu­vy ale­bo zvyk­los­ti) pres­kú­mať tvr­de­nia iných osôb, a to pros­tried­ka­mi bež­ne dos­tup­ný­mi a v ob­dob­ných prí­pa­doch aj bež­ne pou­ží­va­ný­mi, nie je mož­né len uve­de­nie nep­rav­dy, bez ďal­šie­ho po­va­žo­vať za „uvá­dzanie do omy­lu“ v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Rov­na­ko je pot­reb­né brať do úva­hy aj tzv. dodr­ža­nie ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti oso­by, kto­rá je uvá­dza­ná do omy­lu ale­bo kto­rej om­yl chce pá­cha­teľ vy­užiť. Je ab­so­lút­nou sa­moz­rej­mos­ťou a je úpl­ne le­gi­tím­ne oča­ká­vať od štát­nych za­mes­tnan­cov da­ňo­vých úra­dov nie­len od­bor­no-pro­fe­sio­nál­nu zna­losť po­zi­tív­ne­ho da­ňo­vé­ho prá­va, ale aj to­mu zod­po­ve­da­jú­ci pro­fe­sio­nál­ny prís­tup k vy­ššej mie­re opatr­nos­ti.

 

II. Dĺžka ko­na­nia, kto­rá s pri­hliad­nu­tím na ob­ťaž­nosť ve­ci, pos­toj ob­vi­ne­né­ho k tres­tné­mu stí­ha­niu a pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du vý­raz­ne a nep­ri­me­ra­ne pre­sa­hu­je dĺžku ko­na­nia v po­rov­na­teľ­ných ve­ciach je ta­kou okol­nos­ťou prí­pa­du, kto­rá mô­že od­ôvod­niť pri uk­la­da­ní tres­tu pou­ži­tie mi­mo­riad­ne­ho zmier­ňo­va­cie­ho us­ta­no­ve­nia pod­ľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho do 1. ja­nuá­ra 2006 – te­raz § 39 ods. 1 Tr. zák. – a ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej zá­ko­nom (R č. 10/1-2011), resp. v zmys­le ju­di­ka­tú­ry ESĽP za is­tých okol­nos­ti  i me­ri­tór­ne ukon­če­nie ve­ci za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo os­lo­bo­de­ním spod ob­ža­lo­by.

 

III. Neu­mož­ne­nie ob­vi­ne­né­mu, aby uro­bil niek­to­ré z vy­hlá­se­ní pod­ľa § 257 ods. 1 Tr. por., je sí­ce ne­žia­du­ce, nej­de však o zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu tak, ako to vy­ža­du­je § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

 

 

 

 

 

 Naj­vyš­ší  súd                                                                                   2 Tdo V 21/2013

Slo­ven­skej  re­pub­li­ky                                                                  

 

ROZ­SU­DOK

V  ME­NE  SLO­VEN­SKEJ  RE­PUB­LI­KY

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na a sud­cov JUDr. Ja­ny Serbov­ej, JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho, JUDr. Pav­la Far­ka­ša a JUDr. Ga­brie­ly Šimo­no­vej na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 4. feb­ruára 2014 v Bra­tis­la­ve, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Ing. M G, PhD. a spol., ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca pod sp. zn. BB - 4T 13/2007, pre­ro­ko­val do­vo­la­nia, kto­ré po­da­li ob­vi­ne­ní Ing. M G, PhD., za­stú­pe­ný ad­vo­kát­mi Mgr. M P a JUDr. M K, J B a Ing. J K, za­stú­pe­ní ad­vo­ká­tom JUDr. M K a Ing. J S, za­stú­pe­ný ad­vo­ká­tom JUDr. T B, pro­ti uz­ne­se­niu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 4. jú­na 2013, sp. zn. 2To 10/2012, a pod­ľa §§ 382a, 386 ods. 1, 2 a 388 ods. 1 Tr. por., z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 4. jú­na 2013, sp. zn. 2To 10/2012,

 

b o l   p o r u š e n ý   z á k o n

 

v us­ta­no­ve­ní § 319 Tr. por., a v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo v us­ta­no­ve­niach §§ 4, 88 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní zák. č. 248/1994  Z. z. a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vo­ru“) v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD., J B, Ing. J S a Ing. J K.

 

Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie sa z r u š u j e .

           

Zru­šu­je sa aj roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 27. jú­la 2011, sp. zn. BB - 4T 13/2007, v od­su­dzu­jú­com vý­ro­ku o vi­ne a tres­te u ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD. (skut­ky v bo­doch 1, 2, 4, 6), J B (sku­tok v bo­de 1), Ing. J S (sku­tok v bo­de 4) a Ing. J K (sku­tok v bo­de 5).

 

V dôs­led­ku to­ho s pou­ži­tím § 324 Tr. por. per ana­lo­giam a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru sa na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie a roz­su­dok Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 27. jú­la 2011, sp. zn. BB - 4T 13/2007, zru­šu­je aj u ob­vi­ne­ných L B (skut­ky v bo­doch 1 a 3) a Ing. Ľ M (sku­tok v bo­de 4).

 

Zru­šu­jú sa aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, kto­ré sa tý­ka­jú ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD., J B, Ing. J S, Ing. J K, L B a Ing. Ľ M, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

           

Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca   sa  p r i k a z u j e, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

O d ô v o d n e n i e :

 

            Roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca (ďa­lej len „špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd“) z 27. jú­la 2011, sp. zn. BB - 4T 13/2007, bo­li uz­na­ní za vin­ných ob­vi­ne­ní Ing. M G, PhD. v bo­doch 1/, 2/, 4/ z pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa §§ 9 ods. 2, 250 ods. 1, 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní zák. č. 248/1994 Z. z.  (ďa­lej len  „Tr. zák.“) a v bo­de 6/ z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa §§ 9 ods. 2, 250 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák., J B v bo­de 1/ z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa §§ 9 ods. 2, 250 ods. 1, 4 Tr. zák., L B v bo­de 1/ z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou po­mo­ci pod­ľa §§ 10 ods. 1 písm. c/, 250 ods. 1, 4 Tr. zák. a v bo­de 3/ z tres­tné­ho či­nu le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák., Ing.  S v bo­de 4/ z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa §§ 9 ods. 2, 250 ods. 1, 4 Tr. zák., Ing. Ľ M v bo­de 4/ z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa §§ 9 ods. 2, 250 ods. 1, 4 Tr. zák., Ing. J K v bo­de 5/ z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa §§ 9 ods. 2, 250 ods. 1, 4 Tr. zák., na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

            1/ ob­vi­ne­ný Ing. M G, PhD. spo­loč­ne s ob­vi­ne­ným J B ako spo­loč­ní­ci a ko­na­te­lia spo­loč­nos­ti L, s.r.o. a ob­vi­ne­ný J B aj ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti F, s.r.o., po do­ho­de s ob­vi­ne­ným P. C., ko­na­jú­cim v me­ne spo­loč­nos­ti B, spol. s r.o. kto­ré­mu vy­sta­vil 1. feb­ruára 1997 pl­no­mo­cen­stvo na za­stu­po­va­nie tej­to spo­loč­nos­ti jej je­di­ný spo­loč­ník a ko­na­teľ L B,

v úmys­le vy­lá­kať pros­tried­ky zo štát­ne­ho roz­poč­tu v pros­pech spo­loč­nos­ti L, s.r.o. ,  od­pre­da­jom lie­hu bez spot­reb­nej da­ne z lie­hu a bez da­ni z pri­da­nej hod­no­ty a je­ho spät­né­ho od­kú­pe­nia, ale už so spot­reb­nou da­ňou z lie­hu a s da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty, kto­rý si nás­led­ne spo­loč­nosť up­lat­ni­la u správ­cu da­ne ako ná­rok na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu a ako daň na vstu­pe pri da­ni z pri­da­nej hod­no­ty, za tým­to úče­lom fin­go­va­li od­pre­daj čas­ti pod­ni­ku spo­loč­nos­ti B, spol. s r.o., Zmlu­vou o pre­da­ji čas­ti pod­ni­ku z 18. mar­ca 1997- čer­pa­ciu sta­ni­cu na vo­du, ho­ci od­pre­da­li ne­pou­ží­va­nú neh­nu­teľ­nosť spo­lu s príl­ohou k pred­met­nej zmlu­ve č. 2 z 18. mar­ca 1997, kto­rou dek­la­ro­va­li pre­daj aj 350 000 lit­rov ab­so­lút­ne­ho al­ko­ho­lu, kto­rý ako­by sa v neh­nu­teľ­nos­ti bol na­chá­dzal, ho­ci tam ne­bol a ani tam ne­bo­li na je­ho us­klad­ne­nie žiad­ne mož­nos­ti, pri­čom k tej­to zmlu­ve nás­led­ne vy­pra­co­va­li aj 2 fak­tú­ry,

a to fak­tú­ru č. 723 001 28 z 18. mar­ca 1997, kto­rá bo­la vy­sta­ve­ná na su­mu 8.625.900,- Sk (286.327,42 Eur) bez spot­reb­nej da­ne z lie­hu a bez da­ne z pri­da­nej hod­no­ty

a fak­tú­ru č. 791 100 02 z 18. mar­ca 1997, kto­rá bo­la vy­sta­ve­ná na su­mu 1.874.100,- Sk (62.208,72 Eur) bez spot­reb­nej da­ne z lie­hu a bez da­ne z pri­da­nej hod­no­ty, ako aj 4 do­da­cie lis­ty č. 41100130 až č. 41100133 z 18. mar­ca 1997, kto­ré tvo­ri­li pod­kla­dy pre da­ňo­vé priz­na­nia oboch spo­loč­nos­tí, nás­led­ne spo­loč­nosť L, s.r.o., ten is­tý lieh a v tom is­tom množ­stve od­kú­pi­la späť, av­šak už so spot­reb­nou da­ňou z lie­hu a s da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty od spo­loč­nos­ti F, s.r.o.

a to fak­tú­rou č. 003/97 z 24. mar­ca 1997, kto­rá bo­la vy­sta­ve­ná na su­mu 112.791.000,- Sk, z kto­rej spot­reb­ná daň z lie­hu pred­sta­vo­va­la čias­tku 84.000.000,- Sk (2.788.289,10 Eur) a daň z pri­da­nej hod­no­ty pred­sta­vo­va­la čias­tku 21.091.000,- Sk (700.092,94 Eur), kto­rú fak­tú­ru si spo­loč­nosť L, s.r.o. za­pra­co­va­la do svoj­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia za me­siac ma­rec 1997 a zá­ro­veň si up­lat­ni­la ná­rok na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu, kto­rý jej správ­ca da­ne v su­me 84.000.000,- Sk (2.788.289,10 Eur) aj priz­nal a pou­ká­zal na účet č....;nás­led­ne po tom ako správ­ca da­ne Da­ňo­vý úrad Ko­ši­ce I neuz­nal spo­loč­nosť F, s.r.o. ako plat­cu spot­reb­nej da­ne z lie­hu pre ten­to prí­pad (te­da bez ná­ro­ku na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu a bez vzni­ku da­ňo­vej po­vin­nos­ti pri od­pre­da­ji lie­hu), ob­vi­ne­ní zme­ni­li úč­tov­né dok­la­dy do­dá­va­te­ľa spo­loč­nos­ti F, s.r.o. na do­dá­va­te­ľa spo­loč­nosť B, spol. s r.o., kto­ré­ho fak­tú­ru č. 3/97 z 21. mar­ca 1997 vy­sta­ve­nú na cel­ko­vú su­mu 112.791.000,- Sk (3.743.975,30 Eur) si spo­loč­nosť L, s.r.o. za­pra­co­va­la do da­ňo­vé­ho priz­na­nia da­ne z pri­da­nej hod­no­ty za me­siac ap­ríl 1997 v su­me 21.091.000,- Sk (700.092,94 Eur) ako daň na vstu­pe,

tak­to ob­vi­ne­ní ko­na­li za po­mo­ci ob­vi­ne­né­ho L B, kto­rý jed­nak ako je­di­ný spo­loč­ník a ko­na­teľ spo­loč­nos­ti B spol. s r.o., a tiež za úče­lom reali­zá­cie toh­to ob­chod­né­ho prí­pa­du ob­vi­ne­ný L B 24. mar­ca 1997 za­lo­žil pre tú­to spo­loč­nosť bež­ný účet č....., ku kto­ré­mu mal ako je­di­ný dis­po­zič­né prá­vo, pri­čom od 11. ap­rí­la 1997 mal k to­mu­to úč­tu dis­po­zič­né prá­vo aj spl­no­moc­ne­nec, ob­vi­ne­ný P.C., na kto­rý cez spo­loč­nosť F, s.r.o. Ko­ši­ce, bo­li pou­ká­za­né pe­nia­ze v su­me 40.000.000,- Sk (1.327.756,70 Eur) od spo­loč­nos­ti L, s.r.o., z kto­rých ob­vi­ne­ný L B ako oso­ba op­ráv­ne­ná na dis­po­zí­ciu s tým­to úč­tom su­mu 10.140.000,- Sk (336.586,33 Eur) spät­ne pou­ká­zal pre spo­loč­nosť L, s.r.o. su­mu 6.000.000,- Sk (199.163,51 Eur) vy­bral na 3 krát v ho­to­vos­ti, su­mu 7.000.000,- Sk (232.357,43 Eur) pre­dis­po­no­val na ter­mí­no­va­ný účet spo­loč­nos­ti B spol. s r.o. su­mu 15.500.000 Sk (514.505,74 Eur) pre­vie­dol na bež­ný účet č.... spo­loč­nos­ti B spol. s r.o. a su­mu 1.350.000,- Sk (44.811,79 Eur) pre­vie­dol na účet č.... spo­loč­nos­ti P s.r.o., pri­čom

ta­kým­to svo­jim ko­na­ním ob­vi­ne­ní spô­so­bi­li štát­ne­mu roz­poč­tu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, za­stú­pe­nej Da­ňo­vým ria­di­teľ­stvom SR, No­vá ul. č. 13, Ban­ská Bys­tri­ca ško­du vo vý­ške 105.091.000,- Sk (3.488.382,13 Eur), z čo­ho su­ma vo vý­ške 84.000.000 Sk (2.788.289,10 Eur) pred­sta­vu­je neop­ráv­ne­ne vy­pla­te­ný ná­rok na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu a su­ma 21.091.000 Sk (700.092,94 Eur) pred­sta­vu­je daň z pri­da­nej hod­no­ty neop­ráv­ne­ne za­hr­nu­tú do da­ni na vstu­pe a ov­plyv­ňu­jú­ca da­ňo­vú po­vin­nosť spo­loč­nos­ti L, s.r.o., za me­siac ap­ríl 1997,

2/ ob­vi­ne­ný Ing. M G, PhD. ako spo­loč­ník a ko­na­teľ spo­loč­nos­ti L s.r.o., po vzá­jom­nej do­ho­de s ob­vi­ne­ným P.C., kto­rý bol spl­no­moc­ne­ný ko­nať za spo­loč­nosť A, spol. s r.o., v úmys­le vy­lá­kať pros­tried­ky zo štát­ne­ho roz­poč­tu v pros­pech spo­loč­nos­ti L, s.r.o., fin­go­va­li uzav­re­tie zmlu­vy o spros­tred­ko­va­ní z 24. ja­nuá­ra 1997, kto­ré pl­ne­nie z pred­met­nej zmlu­vy ako­by pos­kyt­la spo­loč­nosť A, spol. s r.o., pre spo­loč­nosť L, s.r.o. a nás­led­ne P. C., spl­no­moc­ne­ný ko­nať za spo­loč­nosť A, spol. s r.o., vy­sta­vil za spros­tred­ko­va­teľ­skú spo­loč­nosť A, spol. s r.o., , fak­tú­ru č. 1/a/97 z 27. ja­nuá­ra 1997, kto­rú nás­led­ne ob­vi­ne­ný Ing. M G, PhD. ne­chal za­pra­co­vať do da­ňo­vé­ho priz­na­nia k da­ni z pri­da­nej hod­no­ty spo­loč­nos­ti L, s.r.o. v su­me 12.190.000,- Sk (404.633,87 Eur) ako daň na vstu­pe za me­siac ja­nuár 1997, v dôs­led­ku čo­ho do­siah­nu­tý nad­mer­ný od­po­čet spo­loč­nos­ti správ­ca da­ne aj priz­nal a pos­ky­tol for­mou preúč­to­va­nia na exis­tu­jú­ci da­ňo­vý ne­dop­la­tok na spot­reb­nej da­ni z lie­hu, ho­ci žiad­ne zda­ni­teľ­né pl­ne­nie pos­kyt­nu­té ne­bo­lo, uzav­re­tie zmlu­vy o spros­tred­ko­va­ní len zin­sce­no­va­li za úče­lom zís­ka­nia fi­nan­čné­ho pros­pe­chu vo vý­ške 12.190.000,- Sk (404.633,87 Eur) v pros­pech spo­loč­nos­ti L, s.r.o. ku ško­de štát­ne­ho roz­poč­tu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, za­stú­pe­nej Da­ňo­vým ria­di­teľ­stvom SR, No­vá ul. č. 13, Ban­ská Bys­tri­ca,

3/ ob­vi­ne­ný L B ako je­di­ný spo­loč­ník a ko­na­teľ spo­loč­nos­ti B, spol. s r.o., na po­žia­da­nie spl­no­moc­nen­ca P.C., ko­na­jú­ce­ho za spo­loč­nosť A spol. s r.o., kto­rý na­do­bu­dol fi­nan­čné pros­tried­ky spô­so­bom uve­de­ným v skut­ku pod bo­dom 2/, zria­dil 4. feb­ruára 1997 účet č...., na kto­rý mu spl­no­moc­ne­nec P. C. za spo­loč­nosť A, spol. s r.o., prí­ka­zom zo 4. feb­ruára 1997 pos­lal fi­nan­čné pros­tried­ky for­mou bez­ho­to­vos­tné­ho pre­vo­du vo vý­ške 7.500.000,- Sk (248.954,39 Eur) z úč­tu ..., kto­rý bol zria­de­ný 27. ja­nuá­ra 1997 v P, a.s., expo­zi­tú­ra Le­vo­ča a kto­rý pat­ril spo­loč­nos­ti A, spol. s r.o.,nás­led­ne ob­vi­ne­ný L B na­priek ve­do­mos­ti o skut­ku v bo­de 2/ za úče­lom za­ta­je­nia je­ho spá­chania a uk­ry­tia pros­tried­kov z ne­ho po­chá­dza­jú­cich, cel­ko­vo v 9-tich prí­pa­doch vy­ko­nal vý­ber ho­to­vos­ti v cel­ko­vej su­me 4.965.000,- Sk (164.807,80 Eur), su­mu 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) pre­vie­dol na účet spo­loč­nos­ti L s.r.o. su­mu 1.444.000,- Sk (51.251,41 Eur) pre­vie­dol na účet spo­loč­nos­ti F s.r.o., ako úh­ra­du kú­py mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pre svo­ju oso­bu, a to až do úpl­né­ho vy­čer­pa­nia pros­tried­kov na úč­te, pri­čom ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti B, spol. s r.o. vy­sta­vil pre spo­loč­nosť A, spol. s r.o., aj pí­som­né potvr­de­nie, že čias­tka 7.500.000,- Sk (248.954,39 Eur), uh­ra­de­ná ban­ko­vým pre­vo­dom z 5. feb­ruára 1997 je čias­toč­nou úh­ra­dou fak­tú­ry č. 1/a/97 s tým, že to­to potvr­de­nie vy­dal na zá­kla­de žia­dos­ti spo­loč­nos­ti A, spol. s r.o.,

4/ v úmys­le zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky zo štát­ne­ho roz­poč­tu Slo­ven­skej re­pub­li­ky v pros­pech spo­loč­nos­ti S, s.r.o. za­stú­pe­nej spo­loč­ní­kom a je­di­ným ko­na­te­ľom ob­vi­ne­ným P. C., up­lat­ne­ním si neop­ráv­ne­né­ho ná­ro­ku na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu, ho­ci aj na úkor zvý­še­nia da­ňo­vých ne­dop­lat­kov v spo­loč­nos­ti M, s.r.o. v kto­rej ko­na­teľ­mi a spo­loč­ník­mi bo­li ob­vi­ne­ní Ing. J S a M Č a v spo­loč­nos­ti L, s.r.o., v kto­rej bol v tom ča­se jed­ným zo spo­loč­ní­kov ob­vi­ne­ný Ing. M G, PhD., kto­rý v tom ča­se za­stá­val fun­kciu ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa, po vzá­jom­nej do­ho­de prib­liž­ne v augus­te 1997 sa roz­hod­li, že us­ku­toč­nia ob­chod s ob­je­mom 410.000 la lie­hu od do­dá­va­te­ľa L, s.r.o., pre od­be­ra­te­ľa spo­loč­nosť S, s.r.o. a nás­led­ným pre­da­jom toh­to lie­hu od do­dá­va­te­ľa S, s.r.o. pre od­be­ra­te­ľa spo­loč­nosť M, s.r.o. a pos­led­ným pre­da­jom 410.000 la lie­hu od do­dá­va­te­ľa spo­loč­nosť M, s.r.o., späť pre od­be­ra­te­ľa spo­loč­nosť L, s.r.o. tak, že po­tom ako spo­loč­nosť S, s.r.o. ne­po­žia­da o vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu pri ná­ku­pe zda­ne­né­ho lie­hu od spo­loč­nos­ti L, s.r.o. a ani nep­riz­ná da­ňo­vú po­vin­nosť pri je­ho nás­led­nom pre­da­ji spo­loč­nos­ti M, s.r.o. vy­dá spo­loč­nosť M, s.r.o. da­ňo­vý dok­lad, z kto­ré­ho si tá­to spo­loč­nosť up­lat­ní ná­rok na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu, kto­rý tá­to spo­loč­nosť po úh­ra­de z prís­luš­né­ho da­ňo­vé­ho úra­du poš­le na účet spo­loč­nos­ti S, s.r.o. ako čias­toč­nú úh­ra­du fak­tú­ry za ná­kup lie­hu; za tým úče­lom ob­vi­ne­ní Ing. J S a M Č ako spo­loč­ní­ci a ko­na­te­lia spo­loč­nos­ti M s.r.o. do­dat­kom č. 2 k spo­lo­čen­skej zmlu­ve o za­lo­že­ní spo­loč­nos­ti z 13. augus­ta 1997 zá­mer­ne zme­ni­li síd­lo spo­loč­nos­ti M, s.r.o. Kež­ma­rok do pô­sob­nos­ti Da­ňo­vé­ho úra­du Le­vo­ča a tu za­re­gis­tro­va­li spo­loč­nosť M, s.r.o. Kež­ma­rok pod no­vým síd­lom spo­loč­nos­ti ako plat­cu spot­reb­nej da­ne z lie­hu a plat­cu da­ne z pri­da­nej hod­no­ty; nás­led­ne 16. sep­tem­bra 1997 spl­no­moc­ni­li na ďal­šie ko­na­nie vo všet­kých práv­nych a da­ňo­vých úko­noch za spo­loč­nosť M, s.r.o. ob­vi­ne­né­ho Ing. Ľ M, v mi­nu­los­ti pra­cov­ní­ka Da­ňo­vé­ho úra­du Kež­ma­rok, kto­rý to­ho is­té­ho dňa, t.j. 16. sep­tem­bra 1997 na po­kyn ob­vi­ne­ných Ing. J S a M Č zria­dil bež­ný účet čís­lo ... ako účet no­vý, ne­za­ťa­že­ný da­ňo­vý­mi exekú­cia­mi, kto­ré spo­loč­nosť M, s.r.o. ma­la na úč­toch pre styk s Da­ňo­vým úra­dom v Kež­mar­ku; nás­led­ne ob­vi­ne­ný Ing. M G PhD. ako ko­na­teľ a ge­ne­rál­ny ria­di­teľ spo­loč­nos­ti L, s.r.o., od­pre­dal spo­loč­nos­ti S, s.r.o. za­stú­pe­nej spo­loč­ní­kom a je­di­ným ko­na­te­ľom ob­vi­ne­ným P. C. 410.000 la lie­hu jem­né­ho ra­fi­no­va­né­ho a to fak­tú­rou č. 79300007 z 22. augus­ta 1997 úč­to­va­nou so spot­reb­nou da­ňou z lie­hu vo vý­ške 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) a s da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 25.196.960,- Sk (836.385,84 Eur) pri jed­not­ko­vej ce­ne 27,20 Sk (0,903 Eur) za 1 la lie­hu, spo­loč­nosť S, s.r.o. ako do­dá­va­teľ, nás­led­ne od­pre­da­la ten is­tý lieh, v tom is­tom ob­je­me, bez zme­ny je­ho pod­sta­ty a úp­ra­vy, ako aj bez vy­sklad­ne­nia zo skla­do­vých pries­to­rov spo­loč­nos­ti L, s.r.o. a je­ho pri­ja­tia na sklad od­be­ra­te­ľo­vi, spo­loč­nos­ti M, s.r.o. Kež­ma­rok, a to fak­tú­rou č. 97046  z 30. sep­tem­bra 1997, pri­čom spo­loč­nosť S, s.r.o. ne­bo­la op­ráv­ne­ná ten­to ob­chod úč­to­vať so spot­reb­nou da­ňou z lie­hu vo vý­ške 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) a ani s da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 24.895.200,- Sk (826.369,24 Eur), pri jed­not­ko­vej ce­ne 24 Sk (0,797 Eur), pri­čom pred­met­ná fak­tú­ra zne­la na cel­ko­vú su­mu 133.135.200 Sk (4.419.279,03 Eur), le­bo spo­loč­nosť vô­bec ne­bo­la op­ráv­ne­ná nak­la­dať s jem­ným ra­fi­no­va­ným lie­hom a te­da ne­bo­la op­ráv­ne­ná ani od toh­to lie­hu vy­sta­viť da­ňo­vý dok­lad, spo­loč­nosť M, s.r.o., za kto­rú z po­ve­re­nia ko­na­te­ľov spo­loč­nos­ti ob­vi­ne­ných M Č a Ing. J S od 16. sep­tem­bra 1997 ko­nal ni­mi spl­no­moc­ne­ný ob­vi­ne­ný Ing. Ľ M, ten is­tý lieh opäť bez zme­ny je­ho pod­sta­ty a úp­ra­vy, bez pri­ja­tia na sklad a je­ho vy­sklad­ne­nia, ako do­dá­va­teľ, od­pre­da­la na dvak­rát v cel­ko­vom množ­stve 410.000 la nas­päť spo­loč­nos­ti L, s.r.o. ako od­be­ra­te­ľo­vi a to fak­tú­rou č. 101 49 z 22. ok­tób­ra 1997 naj­prv 380.000 la lie­hu, pri jed­not­ko­vej ce­ne 24,20 Sk (0,803 Eur) a ďal­šou fak­tú­rou č. 101 50 z 3. no­vem­bra 1997 bo­lo od­pre­da­ných zvyš­ných 30.000 la lie­hu, pri rov­na­kej jed­not­ko­vej ce­ne, spo­lu so spot­reb­nou da­ňou z lie­hu v súhr­ne vo vý­ške 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) a da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty v súhr­ne vo vý­ške 24.914.060,- Sk (826.995,28 Eur), čím sa lieh dos­tal opäť do vlas­tníc­tva spo­loč­nos­ti L, s.r.o.,ho­ci jej pries­to­ry nik­dy ani neo­pus­til, keď­že spo­loč­nosť L, s.r.o., za­stú­pe­ná ob­vi­ne­ným Ing. M G PhD. na stra­ne skla­do­va­te­ľa a spo­loč­nosť S, s.r.o., za­stú­pe­ná spl­no­moc­ne­ným zá­stup­com ob­vi­ne­ným P. C. na stra­ne uk­la­da­te­ľa, uzat­vo­ri­li zmlu­vu o skla­do­va­ní z 22. augus­ta 1997 na skla­do­va­nie jem­né­ho ra­fi­no­va­né­ho lie­hu v množ­stve 410.000 la v nádr­ži č. 68, 30. sep­tem­bra 1997 bo­la uzat­vo­re­ná zmlu­va o skla­do­va­ní me­dzi spo­loč­nos­ťou L, s.r.o. za­stú­pe­ná ob­vi­ne­ným Ing. M G, PhD. na stra­ne skla­do­va­te­ľa a spo­loč­nos­ťou M, s.r.o. za­stú­pe­nou spl­no­moc­nen­com ob­vi­ne­ným Ing. Ľ M, na skla­do­va­nie to­ho is­té­ho lie­hu a v tom is­tom množ­stve, av­šak v tom­to prí­pa­de v nádr­ži č. 078, pri­čom obid­ve tie­to zmluv­né stra­ny uzat­vo­ri­li aj ďal­šiu zmlu­vu o skla­do­va­ní z 30. ok­tób­ra 1997 na us­klad­ne­nie to­ho is­té­ho lie­hu, ale v množ­stve 30.000 la v nádr­ži č. 32, pri­čom spo­loč­nosť M, s.r.o. si z na­kú­pe­né­ho lie­hu up­lat­ni­la ná­rok na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur), ho­ci spo­loč­nosť S s.r.o., ako do­dá­va­teľ tú­to da­ňo­vú po­vin­nosť nep­riz­na­la, ko­na­te­lia spo­loč­nos­ti M, s.r.o. ob­vi­ne­ní Ing. J S a M Č vy­uži­li, že Da­ňo­vý úrad v Le­vo­či ne­bol in­for­mo­va­ný o vý­ške ich da­ňo­vých ne­dop­lat­kov z Da­ňo­vé­ho úra­du Kež­ma­rok, ozná­mi­li Da­ňo­vé­mu úra­du Le­vo­ča čís­lo no­vo­za­lo­že­né­ho úč­tu spo­loč­nos­ti M, s.r.o. s kto­rým moh­li voľ­ne dis­po­no­vať a na kto­rý bol nás­led­ne Da­ňo­vým úra­dom Le­vo­ča aj ná­rok na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne z lie­hu vo vý­ške 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) pla­tob­ným pou­ka­zom č. 199710/131 z 13. ok­tób­ra 1997 tej­to spo­loč­nos­ti vy­pla­te­ný; vzá­pä­tí bo­la tou­to su­mou t.j. 98.400.000 Sk (3.266.281,60 Eur) uh­ra­de­ná časť fak­tú­ry č. 970 463 z 30. sep­tem­bra 1997 spo­loč­nos­ti S, s.r.o. a to aj na­priek to­mu, že tá­to spo­loč­nosť ne­moh­la vy­sta­viť da­ňo­vý dok­lad a sa­ma si pri pre­da­ji lie­hu ani nep­riz­na­la da­ňo­vú po­vin­nosť k spot­reb­nej da­ni z lie­hu; ta­kým­to ko­na­ním ob­vi­ne­ní Ing. M G, PhD., Ing. J S, M Č spo­lu s ob­vi­ne­ným Ing. Ľ M obo­ha­ti­li spo­loč­nosť S, s.r.o. o su­mu 98.400.000,- Sk (3.266.281,60 Eur) a v rov­na­kej vý­ške poš­ko­di­li štát­ny roz­po­čet Slo­ven­skej re­pub­li­ky, za­stú­pe­nej Da­ňo­vým ria­di­teľ­stvom SR, No­vá ul. č. 13, Ban­ská Bys­tri­ca,

5/ ob­vi­ne­ná Ing. J K ako spo­loč­níč­ka a ko­na­teľ­ka spo­loč­nos­ti P, spol. s r.o., a od 19. ok­tób­ra 1998 aj ako pred­sed­níč­ka pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti P, a.s., od 5. no­vem­bra 1998 s náz­vom spo­loč­nos­ti W a.s., na kto­rú sa 19. ok­tób­ra 1998 pret­ran­sfor­mo­va­la spo­loč­nosť P, spol. s r.o., po do­ho­de s ob­vi­ne­ným Ing. J.N., v úmys­le obo­ha­tiť sa vy­ká­za­ním zvý­še­nia nák­la­dov ov­plyv­ňu­jú­cich da­ňo­vé po­vin­nos­ti, uzav­re­li fik­tív­nu Zmlu­vu o spros­tred­ko­va­ní me­dzi spo­loč­nos­ťou P, spol. s r.o., ako zá­ujem­com a spo­loč­nos­ťou A a.s., ako spros­tred­ko­va­te­ľom, nás­led­ne pred­stie­ra­li pl­ne­nie tej­to zmlu­vy, pri­čom do­dá­va­teľ spo­loč­nosť A, a.s., za kto­rú ko­nal bez spl­no­moc­ne­nia ob­vi­ne­ný Ing. J. N., vy­sta­vil fik­tív­nu fak­tú­ru s od­me­nou pre spros­tred­ko­va­te­ľa č. 121011998 z 12. ok­tób­ra 1998 v cel­ko­vej vý­ške 18.450.000,- Sk (612.427,80 Eur), so zá­kla­dom da­ne vo vý­ške 15.000.000,- Sk (497.908,78 Eur) a s vy­čís­le­nou da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 3.450.000,- Sk (114.519,02 Eur) a nás­led­ne tú­to su­mu ob­vi­ne­ná Ing. J K aj pos­tup­ne vy­pla­ti­la, a to pok­lad­nič­ným vý­dav­ko­vým dok­la­dom z 23. no­vem­bra 1998 v su­me 4.950.000,- Sk (164.309,89 Eur), kto­rá pred­sta­vo­va­la 23% daň z pri­da­nej hod­no­ty vy­fak­tu­ro­va­nej spo­me­nu­tou fak­tú­rou č. 121011998 z 12. ok­tób­ra 1998, vý­dav­ko­vým pok­lad­nič­ným dok­la­dom z 20. ja­nuá­ra 1999 v su­me 3.500.000,- Sk (116.178,71 Eur), vý­dav­ko­vým pok­lad­nič­ným dok­la­dom z 22. feb­ruára 1999 v su­me 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) a vý­dav­ko­vým pok­lad­nič­ným dok­la­dom z 8. mar­ca 1999 v su­me 9.000.000,- Sk (298.745,26 Eur), tú­to fak­tú­ru ob­vi­ne­ná Ing. J K za­vied­la do úč­tov­níc­tva spo­loč­nos­ti P, spol. s r.o., ho­ci žiad­ne pl­ne­nie z nej pos­kyt­nu­té ne­bo­lo a su­mu 15.000.000,- Sk (497.908,78 Eur) ako zá­klad da­ne up­lat­ni­la v nák­la­doch spo­loč­nos­ti P, spol. s r.o., v da­ňo­vom priz­na­ní k da­ni z príj­mov práv­nic­kých osôb za rok 1998 a zá­ro­veň su­mu 3.450.000,- Sk (114.519,02 Eur) up­lat­ni­la ako „daň na vstu­pe“ v da­ňo­vom priz­na­ní da­ne z pri­da­nej hod­no­ty za spo­loč­nosť W, a.s., za 4. štvrťrok 1998, kto­ré ob­vi­ne­ná  Ing. J K po­da­la 20. ja­nuá­ra 1999 na Da­ňo­vý úrad Le­vo­ča, čím uvied­li do omy­lu Da­ňo­vý úrad Le­vo­ča; ta­kým­to svo­jím ko­na­ním ob­vi­ne­ná spô­so­bi­la ško­du štát­ne­mu roz­poč­tu Slo­ven­skej re­pub­li­ky, za­stú­pe­nej Da­ňo­vým ria­di­teľ­stvom SR, No­vá ul. č. 13, Ban­ská Bys­tri­ca, le­bo neop­ráv­ne­ne zo štát­ne­ho roz­poč­tu zís­ka­la su­mu vo vý­ške 6.000.000,- Sk (199.163,51 Eur) na da­ni z príj­mu práv­nic­kej oso­by, kto­rú up­lat­ni­la za spo­loč­nosť P, spol. s r.o., ako aj su­mu 3.450.000,- Sk (114.519,02 Eur), kto­rú up­lat­ni­la ako daň na vstu­pe v da­ňo­vom priz­na­ní da­ne z pri­da­nej hod­no­ty za spo­loč­nosť W, a.s.,

6/ ob­vi­ne­ný Ing. M G, PhD. ako spo­loč­ník a ko­na­teľ spo­loč­nos­ti L, s.r.o. a zá­ro­veň jej ge­ne­rál­ny ria­di­teľ spo­lu s ob­vi­ne­ným Ing. J. N. ko­na­jú­cim za spo­loč­nosť K s.r.o., v úmys­le obo­ha­tiť sa vy­ká­za­ním zvý­še­nia nák­la­dov ov­plyv­ňu­jú­cich da­ňo­vé priz­na­nie, ako aj zís­kať v ho­to­vos­ti pe­nia­ze z pok­lad­ne spo­loč­nos­ti L, s.r.o. v pres­ne ne­zis­te­ný deň v me­sia­coch ok­tó­ber - no­vem­ber 1998 uzav­re­li fik­tív­nu zmlu­vu o spros­tred­ko­va­ní z 2. feb­ruára 1998 me­dzi zá­ujem­com, spo­loč­nos­ťou L s.r.o. a spo­loč­nos­ťou K s.r.o., ako spros­tred­ko­va­te­ľom, s pred­me­tom za­bez­pe­če­nia príl­eži­tos­ti na uzat­vo­re­nie zmlu­vy o pre­da­ji ra­fi­no­va­né­ho lie­hu a vý­rob­kov na bá­ze lie­hu s tre­ťou oso­bou s od­me­nou pre spros­tred­ko­va­te­ľa 12.000.000,- Sk (398.327,02 Eur) bez da­ne z pri­da­nej hod­no­ty, kto­rá bu­de za­pla­te­ná naj­nes­kôr do 31. ok­tób­ra 1998; nás­led­ne bez us­ku­toč­ne­nia reál­ne­ho pl­ne­nia zmlu­vy ob­vi­ne­ný Ing. J. N. za spo­loč­nosť K s.r.o., ako do­dá­va­te­ľa, kto­rý bol spl­no­moc­ne­ný na za­stu­po­va­nie tej­to spo­loč­nos­ti na zá­kla­de pl­nej mo­ci zo 14. ok­tób­ra 1998, vy­sta­vil fik­tív­nu fak­tú­ru č. 98 10 22 s od­me­nou pre spros­tred­ko­va­te­ľa 12.000.000 Sk (398.327,02 Eur) a aj s da­ňou z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 2.760.000 Sk (91.615,22 Eur) spo­lu na čias­tku 14.760.000 Sk (489.942,24 Eur), kto­rú spo­loč­nosť L, s.r.o. prev­za­la 23. ok­tób­ra 1998 a kto­rú su­mu aj nás­led­ne spo­loč­nosť L, s.r.o. Le­vo­ča, pos­tup­ne vy­pla­ti­la a to vý­dav­ko­vým pok­lad­nič­ným dok­la­dom z 23. ok­tób­ra 1998 v su­me 3.960.000 Sk (131.447,91 Eur), vý­dav­ko­vým pok­lad­nič­ným dok­la­dom z 26. ok­tób­ra 1998 v su­me 5.000.000 Sk (165.969,59 Eur), vý­dav­ko­vým pok­lad­nič­ným dok­la­dom z 27. ok­tób­ra 1998 v su­me 3.000.000 Sk (99.581,76 Eur), vý­dav­ko­vým pok­lad­nič­ným dok­la­dom z 2. no­vem­bra 1998 v su­me 2.800.000 Sk (92.942,97 Eur), pri­čom tú­to fak­tú­ru ob­vi­ne­ný Ing. M G, PhD. pred­lo­žil na spra­co­va­nie pra­cov­ní­kom eko­no­mic­ké­ho úse­ku spo­loč­nos­ti L, s.r.o. a su­ma da­ne z pri­da­nej hod­no­ty vo vý­ške 2.760.000 Sk (91.615,22 Eur) bo­la nás­led­ne za­úč­to­va­ná ako „daň na vstu­pe“ v da­ňo­vom priz­na­ní za me­siac ok­tó­ber 1998, čím doš­lo k pre­vý­še­niu „da­ne na vstu­pe“ nad „da­ňou na vý­stu­pe“ a tak­to zís­ka­ný nad­mer­ný od­po­čet v su­me 228.822 Sk (7.595,50 Eur) im da­ňo­vý úrad preúč­to­val na da­ňo­vý ne­dop­la­tok na spot­reb­nej da­ni z lie­hu;

ta­kým­to ko­na­ním uvied­li Da­ňo­vý úrad Le­vo­ča do omy­lu, čím spô­so­bi­li ško­du vo vý­ške 2.531.178 Sk (84.019,72 Eur), kto­rá ma­la byť vy­čís­le­ná ako da­ňo­vá po­vin­nosť spo­loč­nos­ti L, s.r.o., Le­vo­ča, pri neup­lat­ne­ní si fik­tív­nej fak­tú­ry č. 98 10 22.

 Za tie­to tres­tné či­ny špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd ulo­žil ob­vi­ne­ným Ing. M G, PhD. pod­ľa §§ 250 ods. 4, 35 ods. 1, 39a ods. 3, 53  ods. 1, 54 ods. 2, 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy  vo vý­me­re 6 ro­kov, na vý­kon kto­ré­ho ho za­ra­dil do I. náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny a pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 40.000 Eur a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 2 ro­ky, J B pod­ľa §§ 250 ods. 4, 39a ods. 3, 53 ods. 1, 54 ods. 2, 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 ro­ky a 6 me­sia­cov, na vý­kon kto­ré­ho bol za­ra­de­ný do I. náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny a pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 15.000 Eur a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 12 me­sia­cov, Ing. J K pod­ľa §§ 250 ods. 4, 58 ods. 1 písm. a/, 59 ods. 1, 53 ods. 1, 54 ods. 2, 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 2 ro­ky, kto­ré­ho vý­kon pod­mie­neč­ne od­lo­žil a ur­čil skú­šob­nú do­bu vo vý­me­re 5 ro­kov a pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 10.000 Eur a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 8 me­sia­cov, Ing. J S pod­ľa §§ 250 ods. 4, 39a ods. 3, 53 ods. 1, 54 ods. 2, 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re  3 ro­ky so za­ra­de­ním na je­ho vý­kon do I. náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny a pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 15.000 Eur a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 12 me­sia­cov, L B pod­ľa §§ 252 ods. 4, 35 ods. 1, 39a ods. 3, 53 ods. 1, 54 ods. 2, 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru úhrn­ný trest  od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 ro­ky so za­ra­de­ním na je­ho vý­kon do I. náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny a pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 20.000 Eur a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 18 me­sia­cov a Ing. Ľ M pod­ľa §§ 250 ods. 4, 39a ods. 3, 53 ods. 1, 54 ods. 2, 3 Tr. zák., čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 ro­ky so za­ra­de­ním na je­ho vý­kon do I. náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny   a pe­ňaž­ný trest vo vý­me­re 15.000 Eur a pre prí­pad úmy­sel­né­ho zma­re­nia vý­ko­nu toh­to tres­tu náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 12 me­sia­cov.

 

Zá­ro­veň ob­vi­ne­ná Ing. J K bo­la pod­ľa § 285 písm. c/ Tr. por. os­lo­bo­de­ná spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR Bra­tis­la­va, sp. zn. VII Gv 375/04-225 z 25. má­ja 2007, pre sku­tok v bo­de 1/ sú­du pr­vé­ho stup­ňa, ob­ža­lo­bou práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako po­moc k tres­tné­mu či­nu pod­vo­du pod­ľa §§ 10 ods. 1 písm. c/, 250 ods. 1, 4 Tr. zák.

 

            Roz­su­dok špe­ciál­ne­ho sú­du na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť 4. jú­na 2013, ke­dy od­vo­la­cí súd uz­ne­se­ním sp. zn. 2 To 10/2012 pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nia ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD., Ing. J K, J B, L B, Ing. J S a Ing. Ľ M za­mie­tol.

 

            Roz­hod­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du bo­lo ob­vi­ne­né­mu Ing. M G, PhD. a je­ho ob­haj­co­vi do­ru­če­né 30. augus­ta 2013, J B a je­ho ob­haj­ky­ni 2., resp. 3. sep­tem­bra 2013, Ing. J K 11. sep­tem­bra 2013 a jej ob­haj­co­vi 30. augus­ta 2013, Ing. J S 2. sep­tem­bra 2013 a je­ho ob­haj­co­vi 30. augus­ta 2013.

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd 9. de­cem­bra 2013 pred­lo­žil naj­vyš­šie­mu sú­du  do­vo­la­nia ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD. z 22. jú­na 2013 (faxom) potvr­de­né pí­som­ne 25. jú­na 2013, J B z 19. jú­la 2013, Ing. J K z 8. ok­tób­ra 2013 a Ing. J S z 1. ok­tób­ra 2013. Pred­chá­dzal to­mu pos­tup sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý na zá­kla­de po­ky­nu naj­vyš­šie­ho sú­du da­né­ho po vrá­te­ní ve­ci (do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Ing. G, PhD, sp. zn. 2 TdoV 9/2013) ako pred­čas­ne pred­lo­že­nej, pou­čil do­vo­la­te­ľa v zmys­le § 370 ods. 1 Tr. por. a vy­zval ho, aby sa vy­jad­ril, či tr­vá na pô­vod­ne po­da­nom do­vo­la­ní. Vy­jad­re­nie ob­haj­cov do­vo­la­te­ľa Ing. G, PhD. o tr­va­ní na pô­vod­ne po­da­nom do­vo­la­ní je sú­čas­ťou spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu (JUDr. K na č.l. 8939 a Mgr. P na č.l. 8952). Ob­dob­ne pos­tu­po­val súd pr­vé­ho stup­ňa aj vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu B, kto­ré­ho do­vo­la­nie bo­lo tak ako u ob­vi­ne­né­ho Ing. G, PhD. po­da­né v ča­se, keď ob­vi­ne­ný ne­mal eš­te do­ru­če­né do­vo­la­ním na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie. Vy­jad­re­nie je­ho ob­haj­cu, JUDr. K, že tr­vá na pô­vod­ne po­da­nom do­vo­la­ní je na č.l. 8940.

 

Do­vo­la­cí súd sa oboz­ná­mil s vlas­tným pí­som­ným po­da­ním ob­vi­ne­né­ho G, ako aj s je­ho dopl­ne­ním pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu Mgr. P, kto­ré bo­li do­vo­la­cie­mu sú­du do­ru­če­né 3., resp. 8. ja­nuá­ra 2014.

 

Ob­vi­ne­ní sa do­má­ha­li, aby do­vo­la­cí súd vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na v ich nep­ros­pech z dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Ing. J K up­lat­ni­la i do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa písm. g/ a Ing. M G, PhD. v dopl­ne­niach do­vo­la­nia ok­rem písm. g/ aj písm. c/, d/, h/. 

 

Ob­vi­ne­ný Ing. M G, PhD. v sú­vis­los­ti s § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. pou­ká­zal na ab­sen­ciu pou­če­nia v zmys­le § 257 Tr. por. pred­se­dom se­ná­tu, kto­rý tým ne­reš­pek­to­val im­pe­ra­tív uve­de­ný v pred­met­nom us­ta­no­ve­ní. Na­mie­tal čí­ta­nie je­ho vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia bez to­ho, aby to navr­hol je­ho ob­haj­ca ale­bo pro­ku­rá­tor. Spo­chyb­nil pos­tup sú­du na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 29. jú­na 2009.  Po zis­te­ní, že JUDr. B, ob­haj­ca ob­vi­ne­ných M a S, sa ne­dos­ta­vil a po ozná­me­ní JUDr. K, ob­haj­cu do­vo­la­te­ľa, že ho JUDr. B po­žia­dal o za­stu­po­va­nie, bo­lo hlav­né po­jed­ná­va­nie ot­vo­re­né aj bez súh­la­su do­vo­la­te­ľa a bez preu­ká­za­nia sa sub­sti­tuč­nou pl­nou mo­cou. Tým doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu nie­len u ob­vi­ne­né­ho M, ale aj do­vo­la­te­ľa. Ne­vy­po­ču­tím sved­ka P (v ča­se spá­chania ža­lo­va­ných skut­kov spo­loč­ník a ko­na­teľ spo­loč­nos­ti L, s.r.o.) bo­lo po­ru­še­né je­ho prá­vo vy­po­čuť sved­kov vo svoj pros­pech. Nep­ri­me­ra­ná dĺžka ko­na­nia (viac ako 16 ro­kov) zma­ri­la je­ho prá­vo účin­ne sa brá­niť vzne­se­ným ob­vi­ne­niam. Po tak dl­hej do­be ne­bo­lo prak­tic­ky mož­né za­bez­pe­čiť dô­ka­zy sved­čia­ce v je­ho pros­pech, vy­po­čuť sved­kov, kto­rí by si na ve­ci pa­mä­ta­li a ve­de­li po­dať re­le­van­tnú vý­po­veď. Tres­tné stí­ha­nie ma­lo byť za­sta­ve­né pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru, pre­to­že za­sa­ho­va­lo do zá­klad­ných práv ob­vi­ne­né­ho. Ne­mal mož­nosť prip­ra­viť sa na vý­sluch ob­vi­ne­né­ho S, le­bo ne­bol o ňom in­for­mo­va­ný v dos­ta­toč­nom pred­sti­hu a ne­bo­lo mu do­ru­če­né uz­ne­se­nie o spo­je­ní ve­ci. Súd ne­rea­go­val na tie­to po­chy­be­nia a zá­sa­hy do práv na ob­ha­jo­bu, kto­ré sú ob­sa­hom po­da­nia do­ru­če­né­ho sú­du pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by. Vy­šet­ro­va­teľ 30. mar­ca 2007 pri­pus­til is­té pro­ces­né po­chy­be­nia. Návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia ob­ha­jo­bou pred­lo­že­né pred preš­tu­do­va­ním spi­su, bo­li bez zá­kon­né­ho pod­kla­du od­miet­nu­té vy­šet­ro­va­te­ľom, čím doš­lo k ve­do­mé­mu zma­re­niu mož­nos­ti brá­niť sa ob­vi­ne­niu už v príp­rav­nom ko­na­ní.

 

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. je da­ný tým, že ne­bo­li spl­ne­né pod­mien­ky na vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že súh­las pod­ľa § 252 ods. 3 Tr. por. ne­bol da­ný vý­slov­ne.

 

K do­vo­la­cie­mu dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. uvie­dol, že pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne na úko­ny, kto­ré vy­ko­nal Špe­ciál­ny súd do 4. augus­ta 2009, ne­mo­hol Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd pri­hlia­dať, le­bo ich sám ne­vy­ko­nal. U skut­ku v bo­de 4, súd za­lo­žil svo­je roz­hod­nu­tie na zá­pis­ni­ciach Da­ňo­vé­ho úra­du Bra­tis­la­va II, kto­ré ne­bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­né. Opa­ko­va­né da­ňo­vé kon­tro­ly bo­li reali­zo­va­né bez opo­ry v zá­ko­ne a bez to­ho, aby mal da­ňo­vý úrad k dis­po­zí­cii úč­tov­né dok­la­dy po­su­dzo­va­nej spo­loč­nos­ti. Doš­lo k zá­sa­hu do prin­cí­pu práv­nej is­to­ty. Sú­čas­ťou spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu sú zá­zna­my z pr­vot­ných da­ňo­vých kon­trol, kto­ré vy­ko­nal Da­ňo­vý úrad Le­vo­ča a kto­ré kon­šta­to­va­li vec­nú správ­nosť up­lat­ne­ných ná­ro­kov a da­ňo­vých po­vin­nos­tí. Vy­tý­kal pre­čí­ta­nie vý­po­ve­de sved­ka P  z 13. mar­ca 2003, k vý­slu­chu kto­ré­ho doš­lo pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia zo skut­ku v bo­de 4, v dôs­led­ku čo­ho ne­bol vý­sluch vy­ko­na­ný kon­tra­dik­tór­ne.

Pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. na­mie­tal po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní §§ 35 ods. 1, 40 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb.) a us­ta­no­ve­ní §§ 317, 319 Tr. por. (zák. č. 301/2005 Z. z.). „Ho­ci súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku kon­šta­to­val exis­ten­ciu dô­vo­dov pre mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu, je­di­ne v je­ho prí­pa­de sa ne­ria­dil us­ta­no­ve­ním § 40 ods. 3 Tr. zák. Vý­rok o tres­te však mu­sí byť jas­ný a zro­zu­mi­teľ­ný tak, aby bol pres­kú­ma­teľ­ný, aký­mi us­ta­no­ve­nia­mi sa súd ria­dil pri uk­la­da­ní kon­krét­ne­ho dru­hu a vý­me­ry tres­tu.“, „...súd pri ap­li­ká­cii zmier­ňo­va­cie­ho us­ta­no­ve­nia § 40 Tr. zák. nes­mie s od­vo­la­ním sa na § 35 ods. 1 Tr. zák. ani pri sú­be­hu via­ce­rých tres­tných či­nov ur­čiť inú spod­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by než 1 rok. Ak súd vy­chá­dzal z inej spod­nej hra­ni­ce, po­ru­šil tým hmot­nop­ráv­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na v nep­ros­pech do­vo­la­te­ľa“. Pou­ká­zal na ne­dôs­led­né pl­ne­nie re­víz­nej po­vin­nos­ti zo stra­ny od­vo­la­cie­ho sú­du, keď nek­ri­tic­ky ak­cep­to­val roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Kon­šta­to­val, že sku­tok v bo­de 6 bol nes­práv­ne hod­no­te­ný ako sa­mos­tat­ný trest­ný čin. V sú­la­de s § 89 ods. 19 Tr. zák. mal byť po­su­dzo­va­ný na­naj­výš ako je­den čias­tko­vý útok pok­ra­ču­jú­cej tres­tnej čin­nos­ti. Ne­bo­lo mož­né pri­hlia­dať na pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť v po­do­be spá­chania via­ce­rých tres­tných či­nov ani pos­tu­po­vať v zmys­le § 35 ods. 1 Tr. zák.  Sku­tok v bo­de 4 ne­napĺňa zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. 1, 4 Tr. zák. účin­né­ho v me­sia­ci august 1997. Na­mie­tal ab­sen­ciu zna­ku „uve­de­nie do omy­lu ale­bo vy­uži­tie omy­lu“, sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu, ako aj zna­ku „vznik ško­dy“.  Na­vy­še tres­tnosť toh­to či­nu za­nik­la z dô­vo­du preml­ča­nia. V ča­se keď sa sku­tok v bo­de 4 stal, Trest­ný zá­kon ne­pos­ti­ho­val ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce v neop­ráv­ne­nom up­lat­ne­ní si ná­ro­ku na vrá­te­nie spot­reb­nej da­ne. Ta­ké ko­na­nie sa sta­lo tres­tným až po 1. sep­tem­bri 1999. To­to si uve­do­mo­va­li aj or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia, čo­ho dô­ka­zom má byť ne­zá­kon­ný pos­tup pri zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Rov­na­ké zá­ve­ry pla­tia aj vo vzťa­hu ku skut­ku v bo­de 1 roz­sud­ku. Na­mie­tal, že  zo skut­ko­vých zá­ve­rov sú­du pr­vé­ho stup­ňa v skut­ku 6/ nie je mož­né us­tá­liť, či mu je kla­de­né za vi­nu vy­lá­ka­nie pros­tried­kov z pok­lad­ne spo­loč­nos­ti (trest­ný čin pod­vo­du) ale­bo vy­ho­to­ve­nie dok­la­dov, kto­ré ma­jú vplyv na vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť tak, že ur­či­té­mu sub­jek­tu je v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­me­ra­ná niž­šia ale­bo žiad­na daň (trest­ný čin skrá­te­nia da­ne). Zo skut­ko­vej ve­ty v bo­de 4 roz­sud­ku nie je zrej­mé, v čom mal spo­čí­vať po­diel do­vo­la­te­ľa na spá­cha­nom tres­tnom či­ne. Zdô­raz­nil, že za spo­loč­nosť L, s. r.o. si všet­ky po­vin­nos­ti vo vzťa­hu k da­ňo­vé­mu úra­du spl­nil. 

 

Vo vzťa­hu k dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. pou­ká­zal na ne­reš­pek­to­va­nie us­ta­no­ve­nia § 40 ods. 1 Tr. zák., ako aj  čl. 49 ods. 3 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie. Trest od­ňa­tia slo­bo­dy v spo­je­ní s pe­ňaž­ným nep­ri­me­ra­ne prís­nym vo vý­ške 40.000,- Eur po­pie­ra účel tres­ta­nia.

 

Ob­vi­ne­ný J B up­lat­ne­ním dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. na­mie­tal, že ko­na­jú­ce sú­dy ne­vy­hod­no­ti­li kom­plexne stu­peň spo­lo­čen­skej ne­bez­peč­nos­ti ko­na­nia pre spo­loč­nosť, okol­nos­ti spá­chania skut­ku, oso­bu ob­vi­ne­né­ho, mie­ru je­ho za­vi­ne­nia, mož­nosť náp­ra­vy a dĺžku ko­na­nia. Nie je mož­né pres­kú­mať, kto­rým od­se­kom us­ta­no­ve­nia § 40 Tr. zák. sa sú­dy ria­di­li a z akej tres­tnej sadz­by vy­chá­dza­li. Ma­la byť pou­ži­tá dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by 1 a nie 5 ro­kov, od­vo­la­cí súd si nespl­nil re­víz­nu po­vin­nosť a nek­ri­tic­ky ak­cep­to­val roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa.

 

Ob­vi­ne­ná Ing. J K ozna­či­la na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie za ne­zá­kon­né, úče­lo­vé, kto­ré ne­má opo­ru vo vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní. Do­vo­la­cí súd by mal po­su­dzo­vať vec pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­kov. Pou­ká­za­la na ne­zá­kon­nosť, ar­bit­rár­nosť a úče­lo­vosť pos­tu­pu OČTK v príp­rav­nom ko­na­ní. Fak­tú­ra č. 121011998 ani zmlu­va o spros­tred­ko­va­ní, na kto­rých je pos­ta­ve­ný sku­tok v bo­de 5/, nie sú sú­čas­ťou spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu. V rám­ci dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. na­mie­ta­la, že pred­lo­že­né návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia súd od­mie­tol. Ne­súh­la­si­la s hod­no­te­ním vy­ko­na­ných dô­ka­zov. Vý­po­veď sved­ka V je ne­vie­ro­hod­ná, chaotic­ká a úče­lo­vá. Za za­vá­dza­jú­cu ozna­či­la vý­po­veď sved­ka S. K dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. na­mie­ta­la, že od­sú­de­nie za trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 250 ods. 1, 4 Tr. por. vy­chá­dza­lo z dom­nie­nok, čias­tko­vých pod­kla­dov, bez to­ho, aby vý­po­ve­de sved­kov bo­li po­dop­re­té hod­no­ver­ný­mi dô­kaz­mi.

 

Ob­vi­ne­ný Ing. J S pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. kon­šta­to­val, že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia. Zní­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ur­če­né sú­dom pr­vé­ho stup­ňa sa mi­nu­lo úče­lu tres­tu. Mal mu byť ulo­že­ný vý­chov­ný pod­mie­neč­ný trest.

 

Pod­ľa § 376 Tr. por. sa pro­ku­rá­tor­ka Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry GP SR vy­jad­ri­la k do­vo­la­niam ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD. a J B. V ko­na­ní ne­bol po­ru­še­ný zá­kon. Ne­doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu a zis­te­ný sku­tok bol správ­ne práv­ne po­sú­de­ný.

 

V zmys­le § 567j ods. 2 Tr. por. sa na roz­hod­nu­tie o do­vo­la­niach ob­vi­ne­ných ap­li­ko­val Trest­ný po­ria­dok v zne­ní no­ve­ly zák. č. 262/2011 Z. z.

 

Do­vo­la­cí súd (§ 377 Tr. por.) zis­til, že do­vo­la­nia sú prí­pus­tné (§ 368 ods. 1, 2 písm. h/ Tr. por.), bo­li po­da­né op­ráv­ne­ný­mi oso­ba­mi (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zá­kon­nej le­ho­te a na mies­te, kde mož­no ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 1, 3 Tr. por.). Spĺňa­jú pod­mien­ky pred­pok­la­da­né v § 373 Tr. por., ako aj ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti v § 374 Tr. por.

 

Po pres­kú­ma­ní spi­su a pre­ro­ko­va­ní ve­ci na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí do­vo­la­cí súd zis­til, že do­vo­la­nia sú dô­vod­né. Do­vo­la­cí dô­vod uve­de­ný v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. napl­ne­ný bol. Uzne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 4. jú­na 2013, sp. zn. 2 To 10/2012, u ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD., J B, Ing. J K, Ing. J S, L B a Ing. Ľ M bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 319 Tr. por. a v ko­na­ní, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, v us­ta­no­ve­niach §§ 4, 88 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na   č. 248/1994  Z. z. a čl. 6 Do­ho­vo­ru v ich nep­ros­pech.

 

Pod­ľa § 382a Tr. por. účin­né­ho od 1. sep­tem­bra 2011 do­vo­la­cí súd mô­že roz­hod­núť aj na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí o do­vo­la­ní, ak zis­tí, že dô­vo­dy do­vo­la­nia, kto­ré bo­lo po­da­né v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, sú zjav­ne preu­ká­za­né a je zrej­mé, že vy­tý­ka­né ne­dos­tat­ky po­ve­dú k pos­tu­pu pod­ľa §§ 386 a  388 ods. 1 Tr. por.

 

V zmys­le § 386 ods. 1 Tr. por. ak bol do­vo­la­cím sú­dom zis­te­ný dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por., vy­slo­ví roz­sud­kom po­ru­še­nie zá­ko­na v prís­luš­ných us­ta­no­ve­niach, o kto­ré sa ten­to dô­vod opie­ra.

           

Pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. sú­čas­ne s vý­ro­kom uve­de­ným v od­se­ku 1 do­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie ale­bo je­ho časť, ale­bo aj chyb­né ko­na­nie, kto­ré na­pad­nu­té­mu roz­hod­nu­tiu pred­chá­dza­lo. Po zru­še­ní roz­hod­nu­tia od­vo­la­cie­ho sú­du do­vo­la­cí súd pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du zru­ší aj pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Ak je ne­zá­kon­ný len niek­to­rý vý­rok na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia ale­bo roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa a ak ho mož­no od­de­liť od os­tat­ných, zru­ší do­vo­la­cí súd len ten­to vý­rok. Ak však zru­ší, ho­ci len sčas­ti vý­rok o vi­ne, zru­ší vždy sú­čas­ne ce­lý vý­rok o tres­te, ako aj ďal­šie vý­ro­ky, kto­ré ma­jú vo vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad a ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad. 

 

Konštruk­cia a štruk­tú­ra jed­not­li­vých do­vo­la­cích dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 ods. 1 písm. a/ až n/ Tr. por., resp. aj § 374 ods. 3 Tr. por. sta­no­vu­je, že do­vo­la­nie, ako mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tiam sú­du vo ve­ci sa­mej, je ur­če­né na náp­ra­vu vý­slov­ne uve­de­ných pro­ces­ných a hmot­nop­ráv­nych chýb.

 

Pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. do­vo­la­nie mož­no po­dať len, ak roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku, ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia; správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu však do­vo­la­cí súd ne­mô­že skú­mať a me­niť. 

 

V zmys­le § 371 ods. 5 Tr. por. dô­vo­dy pod­ľa ods. 1 písm. i/ a pod­ľa ods. 3 ne­mož­no pou­žiť, ak po­ru­še­nie zá­ko­na zá­sad­ne neov­plyv­ni­lo pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho.

 

Do­vo­la­cí dô­vod v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je da­ný v prí­pa­doch, keď roz­hod­nu­tie sú­dov spo­čí­va na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia. Pou­ži­tá zá­kon­ná for­mu­lá­cia vy­jad­ru­je, že do­vo­la­nie je ur­če­né na náp­ra­vu práv­nych chýb roz­hod­nu­tia vo ve­ci sa­mej, po­kiaľ tie­to chy­by spo­čí­va­jú v práv­nom po­sú­de­ní skut­ku ale­bo iných sku­toč­nos­tí pod­ľa no­riem hmot­né­ho prá­va. Ten­to do­vo­la­cí dô­vod sú­vi­sí s nes­práv­nou ap­li­ká­ciou zá­kon­ných zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu na zis­te­ný skut­ko­vý stav, kto­rým je do­vo­la­cí súd via­za­ný a nes­práv­nej ap­li­ká­cie iných no­riem hmot­né­ho prá­va. Do­vo­la­cí súd hod­no­tí skut­ko­vý stav pri roz­ho­do­va­ní o do­vo­la­ní, kto­ré sa opie­ra o dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z to­ho hľa­dis­ka, či sku­tok, z kto­ré­ho bol ob­vi­ne­ný uz­na­ný za vin­né­ho, bol v skut­ko­vej ve­te roz­sud­ku vy­me­dze­ný tak, aby zod­po­ve­dal zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

Trest­ný čin ako ur­či­tú práv­nu konštruk­ciu vy­me­dzu­je Trest­ný zá­kon uzav­re­tým kom­plexom pres­ne de­fi­no­va­ných ob­jek­tív­nych a sub­jek­tív­nych zna­kov, kto­ré v súhr­ne vy­tvá­ra­jú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. Ako sa sku­tok pre­ja­vu­je vo von­kaj­šom sve­te, de­fi­nu­je pre­dov­šet­kým ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rá je tvo­re­ná súhr­nom zna­kov cha­rak­te­ri­zu­jú­cich ko­na­nie a nás­le­dok vrá­ta­ne kau­zál­ne­ho vzťa­hu me­dzi ni­mi.

 

Tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio (ide o pos­led­nú a naj­kraj­nej­šiu mož­nosť), čo sa pod­ľa práv­nej teórie, ako aj súd­nej praxe chá­pe aj ako zá­sa­da po­moc­nej úlo­hy tres­tnej rep­re­sie (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty), pod­ľa kto­rej má byť tres­tné prá­vo pou­ži­té len ako naj­kraj­nej­ší pros­trie­dok a len pri ty­po­vo naj­zá­važ­nej­ších po­ru­še­niach spo­lo­čen­ských vzťa­hov, zá­uj­mov a hod­nôt, te­da len tam, kde iné mož­nos­ti (pros­tried­ky os­tat­ných práv­nych od­vet­ví) nie sú dos­ta­toč­né. Pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio mu­sia byť v ob­las­ti ap­li­ká­cie a inter­pre­tá­cie tres­tné­ho prá­va ak­cen­to­va­né práv­ne prin­cí­py, kto­ré pri­már­ne sú­vi­sia s po­su­dzo­va­ním tres­tnos­ti či­nu.

 

Pod­ľa § 3 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní zák. č. 248/1994 Z. z.) je tres­tným či­nom pre spo­loč­nosť ne­bez­peč­ný čin, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v tom­to zá­ko­ne.

 

Čin, kto­ré­ho stu­peň ne­bez­peč­nos­ti pre spo­loč­nosť je ne­patr­ný, nie je tres­tným či­nom, aj keď ináč vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu (§ 3 ods. 2 Tr. zák.).

 

Pre tres­tnosť či­nu tre­ba úmy­sel­né za­vi­ne­nie, ak neus­ta­no­vu­je ten­to zá­kon vý­slov­ne, že pos­ta­čí za­vi­ne­nie z ned­ban­li­vos­ti (§ 3 ods. 3 Tr. zák.).

 

Stu­peň ne­bez­peč­nos­ti či­nu pre spo­loč­nosť je ur­čo­va­ný naj­mä vý­zna­mom chrá­ne­né­ho zá­uj­mu, kto­rý bol či­nom dot­knu­tý, spô­so­bom vy­ko­na­nia či­nu a je­ho nás­led­ka­mi, okol­nos­ťa­mi, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, oso­bou pá­cha­te­ľa, mie­rou je­ho za­vi­ne­nia a je­ho poh­nút­kou (§ 3 ods. 4 Tr. zák.).

 

Pod­ľa § 88 Tr. zák. na okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, pri­hliad­ne sa len vte­dy, keď pre svo­ju zá­važ­nosť pod­stat­ne zvy­šu­je stu­peň ne­bez­peč­nos­ti tres­tné­ho či­nu pre spo­loč­nosť.

 

Kto na ško­du cu­dzieho ma­jet­ku se­ba ale­bo iné­ho obo­ha­tí tým, že uve­die nie­ko­ho do omy­lu ale­bo vy­uži­je nie­čí om­yl a spô­so­bí tak na cu­dzom ma­jet­ku ško­du nie ne­patr­nú, pot­res­ce sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky ale­bo zá­ka­zom čin­nos­ti ale­bo pe­ňaž­ným tres­tom ale­bo pre­pad­nu­tím ve­ci (§ 250 ods. 1 Tr. zák.).

 

Od­ňa­tím slo­bo­dy na päť až dva­násť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­ce, ak spô­so­bí či­nom uve­de­ným v ods. 1 ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu (§ 250 ods. 4 Tr. zák.).

 

Na napl­ne­nie ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu pod­vo­du sa vy­ža­du­je ko­na­nie, t.j. aby pá­cha­teľ uvie­dol nie­ko­ho do omy­lu ale­bo vy­užil nie­čí om­yl, ďa­lej prí­čin­ná sú­vis­losť me­dzi ko­na­ním a nás­led­kom (tá­to oso­ba v dôs­led­ku svoj­ho omy­lu vy­ko­ná ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu), ako aj nás­le­dok vo for­me ško­dy a obo­ha­te­nia (tou­to dis­po­zí­ciou vznik­ne na cu­dzom ma­jet­ku ma­lá ško­da a zá­ro­veň sa tým pá­cha­teľ ale­bo niek­to iný obo­ha­tí). Spúš­ťa­cím me­cha­niz­mom pri tres­tnom či­ne pod­vo­du je uvá­dzanie iné­ho do omy­lu ale­bo vy­uží­va­nie omy­lu iné­ho, pre­to­že len v prí­pa­doch, keď je ško­da na cu­dzom ma­jet­ku spô­so­be­ná v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s omy­lom inej oso­by, mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 

Spo­loč­ný zá­klad pod­vod­ných ko­na­ní spo­čí­va v „omy­le“ inej oso­by (oso­by od­liš­nej od pá­cha­te­ľa). Om­yl ako roz­por pred­sta­vy so sku­toč­nos­ťou v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du mu­sí mať ur­či­tú „kva­li­tu“ (nes­ta­čí aká­koľ­vek nep­rav­da) a mu­sí byť pros­tried­kom spô­so­bi­lým na ok­la­ma­nie iné­ho v kon­krét­nej si­tuá­cii. Ak však oso­ba v omy­le vy­ko­ná­va­jú­ca ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu má po­vin­nosť (vy­plý­va­jú­cu zo zá­ko­na, zo zmlu­vy ale­bo zvyk­los­ti) pres­kú­mať tvr­de­nia iných osôb, a to pros­tried­ka­mi bež­ne dos­tup­ný­mi a v ob­dob­ných prí­pa­doch aj bež­ne pou­ží­va­ný­mi, nie je mož­né len uve­de­nie nep­rav­dy, bez ďal­šie­ho po­va­žo­vať za „uvá­dzanie do omy­lu“ v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. V po­su­dzo­va­nej ve­ci nej­de o si­tuáciu, že sa­mot­né uve­de­nie nep­rav­dy, kto­rej pres­kú­ma­va­nie nie je bež­né, resp. om­yl ani pri zvý­še­nej mie­re opatr­nos­ti ne­mož­no roz­poz­nať, prí­pad­ne oso­ba vy­ko­ná­va­jú­ca dis­po­zí­ciu nie je ob­jek­tív­ne schop­ná v ur­či­tom ča­se a sta­ve dis­po­nu­jú­ci­mi pros­tried­ka­mi prí­pad­ný om­yl eli­mi­no­vať. V da­nom prí­pa­de je pot­reb­né brať do úva­hy aj tzv. dodr­ža­nie ob­vyk­lej mie­ry opatr­nos­ti oso­by, kto­rá je uvá­dza­ná do omy­lu ale­bo kto­rej om­yl chce pá­cha­teľ vy­užiť. Je ab­so­lút­nou sa­moz­rej­mos­ťou a úpl­ne le­gi­tím­ne oča­ká­vať od štát­nych za­mes­tnan­cov da­ňo­vých úra­dov nie­len od­bor­no-pro­fe­sio­nál­nu zna­losť po­zi­tív­ne­ho da­ňo­vé­ho prá­va, ale aj to­mu zod­po­ve­da­jú­ci pro­fe­sio­nál­ny prís­tup k vy­ššej mie­re opatr­nos­ti. Po­kiaľ by to­mu tak ne­bo­lo, ťaž­ko mô­že­me ho­vo­riť, že ide o da­ňo­vé sub­jek­ty.

 

Skut­ky, z kto­rých bo­li ob­vi­ne­ní uz­na­ní za vin­ných, mu­sia byť v tzv. skut­ko­vej ve­te roz­sud­ku vy­me­dze­né tak, aby for­mál­ne zod­po­ve­da­li zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu. V tom­to sme­re sa súd pr­vé­ho stup­ňa dos­ta­toč­ne ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi, vy­ššie po­pí­sa­ný­mi okol­nos­ťa­mi tvo­ria­ci­mi ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Už sa­mot­ný od­vo­la­cí súd, kon­šta­to­val nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­kov v bo­doch 2, 5, 6 pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku.

 

 V ko­na­ní o do­vo­la­ní nie je naj­vyš­ší súd via­za­ný roz­sa­hom re­víz­nej po­vin­nos­ti v zmys­le § 317 ods. 1 Tr. por., kto­rá sa via­že na od­vo­la­cí súd, ale je sám po­vin­ný vy­hod­no­tiť sku­toč­ný roz­sah pries­kum­nej po­vin­nos­ti od­vo­la­cie­ho sú­du.

 

Pod­ľa § 4 Tr. zák. trest­ný čin je spá­cha­ný úmy­sel­ne, ak pá­cha­teľ

a) chcel spô­so­bom uve­de­ným v tom­to zá­ko­ne po­ru­šiť ale­bo oh­ro­ziť zá­ujem chrá­ne­ný tým­to zá­ko­nom, ale­bo

b) ve­del, že svo­jím ko­na­ním mô­že ta­ké po­ru­še­nie ale­bo oh­ro­ze­nie spô­so­biť,
a pre prí­pad, že ich spô­so­bí, bol s tým uz­ro­zu­me­ný.

 

V tom­to sme­re za zá­važ­ný ne­dos­ta­tok do­vo­la­cí súd po­va­žu­je i for­mu­lá­ciu for­my úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia, kto­rú pou­žil vo svo­jom od­ôvod­ne­ní súd pr­vé­ho stup­ňa a s kto­rou sa od­vo­la­cí súd ne­vys­po­ria­dal („....ob­ža­lo­va­ní mi­ni­mál­ne ve­de­li, že svo­jim ko­na­ním mô­žu po­ru­šiť ale­bo oh­ro­ziť zá­ujem chrá­ne­ný Tres­tným zá­ko­nom a pre prí­pad, že ta­ké­to po­ru­še­nie ale­bo oh­ro­ze­nie spô­so­bia, bo­li s tým uz­ro­zu­me­ní. Ko­na­li mi­ni­mál­ne v ne­pria­mom úmys­le pod­ľa § 4 písm. b/ Tr. zák.“). Inter­pre­tač­né pra­vid­lo uve­de­né v § 3 ods. 3 Tr. zák. č. 248/1994 Zb., že pre tres­tnosť či­nu tre­ba úmy­sel­né za­vi­ne­nie, ak neus­ta­no­vu­je ten­to zá­kon vý­slov­ne, že pos­ta­čí za­vi­ne­nie z ned­ban­li­vos­ti, sa zá­sad­ne vzťa­hu­je na všet­ky tres­tné či­ny uve­de­né v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na. Z toh­to dô­vo­du, naj­mä ak súd v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku kon­šta­tu­je „mi­ni­mál­ne ne­pria­my úmy­sel“, tre­ba aj u ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov pri tej­to for­me za­vi­ne­nia preu­ká­zať vô­ľo­vú zlož­ku ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho. Pria­my úmy­sel za inak rov­na­kých okol­nos­tí je to­tiž zá­važ­nej­ší ako úmy­sel ne­pria­my. Rov­na­ko mie­ra za­vi­ne­nia je u pria­me­ho úmys­lu vy­ššia. Ak nie je jas­né, akú for­mu úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia po­va­žo­val súd za preu­ká­za­nú, ide o zá­sad­ný ne­dos­ta­tok roz­sud­ku, kto­rý je z toh­to dô­vo­du v od­vo­la­com ko­na­ní nep­res­kú­ma­teľ­ný.

 

Na­priek tým­to zá­sad­ným ne­dos­tat­kom špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd pri po­su­dzo­va­ní tres­tnos­ti či­nu pri­hlia­dol aj na okol­nos­ti, kto­ré pod­mie­ňu­jú pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, bez pred­chá­dza­jú­ce­ho ná­le­ži­té­ho vy­spo­ria­da­nia sa s us­ta­no­ve­ním § 88 Tr. zák., kto­ré vy­jad­ru­je po­žia­dav­ku zá­ko­na, aby okol­nos­ti pod­mie­ňu­jú­ce pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by bo­li po­su­dzo­va­né ma­te­riál­ne, pri­čom stu­peň ne­bez­peč­nos­ti kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu je napl­ne­ný kom­plexom všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du vrá­ta­ne tých, kto­ré exis­tu­jú mi­mo rám­ca skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Vy­tý­ka­né ne­dos­tat­ky od­vo­la­cí súd neodstrá­nil.

 

Naj­vyš­ší súd zo spi­su a od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa (str. 133) ďa­lej zis­til, že súd pri uk­la­da­ní tres­tov jed­not­li­vým ob­vi­ne­ným zoh­ľad­nil dĺžku ko­na­nia vo svet­le prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru  a dos­pel k zá­ve­ru, že ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­be by bo­lo nes­pra­vod­li­vé. Z toh­to dô­vo­du, ob­vi­ne­ným, ok­rem Ing. M G, PhD., vy­me­ral tres­ty pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, K do­kon­ca pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Dô­vo­dom, pre kto­rý ne­bol aj G ulo­že­ný trest pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, ma­la byť sku­toč­nosť, že to­mu­to ob­vi­ne­né­mu ako je­di­né­mu uk­la­dal úhrn­ný trest pod­ľa § 35 ods. 1 Tr. zák. Ta­ké­to tvr­de­nie je však v pria­mom roz­po­re s vý­ro­ko­vou čas­ťou roz­sud­ku, pre­to­že úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa § 35 ods. 1 Tr. zák. bol ulo­že­ný aj B. V tom­to sme­re je pot­reb­né dať za prav­du do­vo­la­te­ľom, že vý­rok o tres­te mu­sí byť jas­ný a zro­zu­mi­teľ­ný tak, aby bo­lo pres­kú­ma­teľ­né, aký­mi us­ta­no­ve­nia­mi sa súd ria­dil pri je­ho uk­la­da­ní. Je práv­ne nes­práv­ne, ak súd mi­mo­riad­ne zní­ži trest bez to­ho, aby vo vý­ro­ku uvie­dol prís­luš­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na tak, ako to uro­bil súd pr­vé­ho stup­ňa.

 

V zmys­le ju­di­ka­tú­ry ESĽP, na kto­rú je pot­reb­né v tej­to sú­vis­los­ti upo­zor­niť, sa vy­ža­du­je, aby roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo od­ôvod­ne­né a pres­ved­či­vé. Prá­ve od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia je zá­ru­kou to­ho, že vý­kon spra­vod­li­vos­ti nie je ar­bit­rár­ny. Pod­ce­ne­nie po­vin­nos­ti sú­du vy­tvo­riť pres­ved­či­vé roz­hod­nu­tie, kto­ré spĺňa pa­ra­met­re zá­kon­nos­ti a ús­tav­nos­ti, zre­teľ­ne vy­vo­lá­va účin­ky ar­bit­rár­nos­ti a po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va účas­tní­ka ko­na­nia na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy, ako aj je­ho prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru. Reál­ne up­lat­ne­nie zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pred­pok­la­dá, že účas­tní­ko­vi ko­na­nia sa tá­to ochra­na dos­ta­ne v zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej kva­li­te a v pri­me­ra­nom ča­se, pri­čom vý­klad a pou­ží­va­nie zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní prís­luš­ných pro­ces­ných pred­pi­sov mu­sí v ce­lom roz­sa­hu reš­pek­to­vať uve­de­né prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru (čl. 46 ods. 1 Ústa­vy).

 

Do­vo­la­cí súd sa zá­sad­ne za­obe­rá len otáz­kou správ­nos­ti práv­ne­ho po­sú­de­nia skut­ku vo vzťa­hu k to­mu skut­ko­vé­mu sta­vu, kto­rý zis­ti­li niž­šie sú­dy. Nes­práv­nym práv­nym po­sú­de­ním zis­te­né­ho skut­ku sa ro­zu­mie zis­te­nie, že sku­tok bol v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin, na­priek to­mu, že neš­lo o žiad­ny trest­ný čin ale­bo že iš­lo o iný trest­ný čin. Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pri­púš­ťa po­da­nie do­vo­la­nia aj vte­dy, ak je roz­hod­nu­tie za­lo­že­né na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia. Na­vy­še v ko­na­ní o do­vo­la­ní nie je naj­vyš­ší súd via­za­ný roz­sa­hom re­víz­nej po­vin­nos­ti v zmys­le § 317 ods. 1 Tr. por., kto­rú vy­ko­nal od­vo­la­cí súd, ale je po­vin­ný sám po­sú­diť roz­sah pries­kum­nej po­vin­nos­ti od­vo­la­cie­ho sú­du, a to aj z hľa­dis­ka kri­té­rií pou­ži­tých na ap­li­ká­ciu okol­nos­ti pod­mie­ňu­jú­cej pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by prís­luš­né­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia. 

 

Pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu. Je nut­né uviesť, že ani do­vo­la­cie ko­na­nie nes­to­jí mi­mo rám­ca prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie ga­ran­to­va­né­ho člán­kom 6 Do­ho­vo­ru. Pod­sta­ta prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces spo­čí­va v op­ráv­ne­ní kaž­dé­ho reál­ne sa do­má­hať ochra­ny svo­jich práv na sú­de a v po­vin­nos­ti sú­du ne­zá­vis­le a nes­tran­ne vo ve­ci ko­nať tak, aby up­lat­ne­ným prá­vam bo­la pos­kyt­nu­tá ochra­na v me­dziach zá­ko­nov. Spra­vod­li­vý pro­ces spo­čí­va nie­len v prá­ve do­má­hať sa súd­nej ochra­ny, ale tú­to v ur­či­tej kva­li­te ale aj v pri­me­ra­nom ča­se dos­tať.

 

V spo­je­ní so zis­te­ný­mi ne­dos­tat­ka­mi nie je mož­né opo­me­núť tres­tnú vec M Č, kto­rý bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa uz­na­ný za vin­né­ho v bo­de 4/ roz­sud­ku z tres­tné­ho či­nu pod­vo­du for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa §§ 9 ods. 2, 250 ods. 1, 4 Tr. zák., ho­ci o je­ho sťaž­nos­ti pro­ti vzne­se­niu ob­vi­ne­nia pro­ku­rá­tor vô­bec ne­roz­ho­dol. To­to váž­ne pro­ces­né po­chy­be­nie, kto­ré je v roz­po­re s ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi a zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, od­strá­nil až od­vo­la­cí súd, kto­rý uz­ne­se­ním z 18. de­cem­bra 2012, sp. zn. 2To 12/2011, na­pad­nu­tý roz­su­dok vo vzťa­hu k to­mu­to ob­vi­ne­né­mu v ce­lom roz­sa­hu zru­šil a tres­tné stí­ha­nie za­sta­vil.

 

Pod­ľa § 324 Tr. por. ak je dô­vod, na kto­ré­ho zá­kla­de roz­ho­dol od­vo­la­cí súd v pros­pech niek­to­ré­ho ob­ža­lo­va­né­ho, na pros­pech aj ďal­šie­mu spolu­ob­ža­lo­va­né­mu ale­bo zú­čas­tne­nej oso­be, kto­rá ne­po­da­la od­vo­la­nie, roz­hod­ne od­vo­la­cí súd vždy aj v ich pros­pech. Rov­na­ko roz­hod­ne v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré­mu je na pros­pech dô­vod, na kto­ré­ho zá­kla­de roz­ho­dol v pros­pech zú­čas­tne­nej oso­by. Pred­pok­la­dom toh­to pos­tu­pu však je, že o všet­kých ob­ža­lo­va­ných sa roz­hod­lo v tom is­tom ko­na­ní tým is­tým roz­sud­kom. 

 

Pod­ľa čl. 7 ods. 5 Ústa­vy me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, na kto­rých vy­ko­na­nie nie je pot­reb­ný zá­kon, a me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­ré pria­mo za­kla­da­jú prá­va ale­bo po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb a kto­ré bo­li ra­ti­fi­ko­va­né a vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ma­jú pred­nosť pred zá­kon­mi.

 

Zása­du be­ne­fi­cium coa­he­sio­nis vy­jad­re­nú v § 324 Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je up­lat­ňo­vať len v od­vo­la­com ko­na­ní. V da­nom prí­pa­de však do­vo­la­cí súd tú­to zá­sa­du up­lat­nil aj vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu L B, kto­rý sí­ce do­vo­la­nie ne­po­dal, ale vzhľa­dom na prin­cí­py spra­vod­li­vé­ho súd­ne­ho ko­na­nia (čl. 6 Do­ho­vo­ru) a na sku­toč­nosť, že sku­tok v bo­de 1/ v pres­kú­ma­va­nom roz­hod­nu­tí sa tý­ka nie­len do­vo­la­te­ľov Ing. M G PhD. a J B, ale aj L B. Zru­še­nie roz­hod­nu­tí sú­dov oboch stup­ňov je to­tiž aj v je­ho pros­pech z dô­vo­du, pre kto­rý doš­lo k ich zru­še­niu v pros­pech Ing. M G, PhD. a J B. V tom­to sme­re bo­lo pot­reb­né vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu L B roz­hod­núť aj o zru­še­ní roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa v čas­ti tý­ka­jú­cej sa skut­ku 3/, pre­to­že ten­to pria­mo sú­vi­sí so skut­kom v bo­de 2/ roz­sud­ku. Rov­na­ko pou­žil tú­to zá­sa­du v do­vo­la­com ko­na­ní aj vo vzťa­hu k Ing. Ľ M, kto­rý sí­ce do­vo­la­nie ne­po­dal, ale sku­tok v bo­de 4/ pres­kú­ma­va­né­ho roz­hod­nu­tia sa tý­ka nie­len do­vo­la­te­ľov Ing. M G, PhD. a Ing. J S, ale aj toh­to ob­vi­ne­né­ho. Zru­še­nie roz­hod­nu­tí sú­dov oboch stup­ňov je aj v je­ho pros­pech  z dô­vo­du, pre kto­rý doš­lo k ich zru­še­niu v pros­pech Ing. M G, PhD. a Ing. J S. Inak by vznik­la ne­lo­gic­ká si­tuácia spo­čí­va­jú­ca v tom, že iden­tic­ký sku­tok u jed­nej oso­by by bol zru­še­ný, ale u dru­hej by os­tal prá­vop­lat­ný. Ne­po­chyb­ne by to vy­vo­la­lo v bu­dúc­nos­ti ďal­šie op­rav­né ko­na­nie u ob­vi­ne­ných L B a Ing. Ľ M. Na­po­kon o sa­mot­nej sna­he Ing. Ľ M ini­cio­vať zme­nu na­pad­nu­tých roz­hod­nu­tí v rám­ci do­vo­la­cie­ho ko­na­nia, sved­čí aj je­ho po­da­nie zo 14. ok­tób­ra 2013 (č.l. 8946).

 

Od­vo­la­cí súd nespl­nil dôs­led­ne re­víz­nu po­vin­nosť (§ 317 ods. 1 ve­ta dru­há Tr. por.). Do­vo­la­cí súd pre­to na zá­kla­de § 386 ods. 1 Tr. por. vy­slo­vil vo vý­ro­ku toh­to roz­sud­ku uve­de­né po­ru­še­nie zá­ko­na v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD., J B, Ing. J K, Ing. J S, L B a Ing. Ľ M. Pod­ľa § 386 ods. 2 Tr. por. zru­šil v ce­lom roz­sa­hu roz­hod­nu­tia sú­dov oboch stup­ňov, ako aj ko­na­nie, kto­ré im pred­chá­dza­lo. Sú­čas­ne zru­šil aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad. V zmys­le § 388 ods. 1 Tr. por. špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du pri­ká­zal, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol. Mo­hol tak uro­biť, le­bo roz­ho­do­val o do­vo­la­niach v pros­pech ob­vi­ne­ných Ing. M G, PhD., J B, Ing. J S a Ing. J K, a na zá­kla­de už v rím­skom prá­ve up­lat­ňo­va­nej zá­sa­dy be­ne­fi­cium coa­he­sio­nis v sú­la­de s čl. 6 Do­ho­vo­ru u  L B a Ing. Ľ M.

          

V rám­ci no­vé­ho pre­ro­ko­va­nia ve­ci mu­sí pr­vos­tup­ňo­vý súd rea­go­vať na ná­miet­ky ob­siah­nu­té v do­vo­la­niach, po­kiaľ ide o vy­spo­ria­da­nie sa so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi tvo­ria­ci­mi skut­ko­vé pod­sta­ty do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich  tres­tných či­nov, naj­mä okol­nos­tí pod­mie­ňu­jú­cich pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by. Až po kom­plexnom zhod­no­te­ní stup­ňa ne­bez­peč­nos­ti či­nu pre spo­loč­nosť z hľa­dísk uve­de­ných v § 3 ods. 4 Tr. zák. mož­no v kon­krét­nom prí­pa­de dos­pieť k zá­ve­ru, či je reál­ne napl­ne­ná uve­de­ná ma­te­riál­na pod­mien­ka. Po­kiaľ ne­bu­de ma­te­riál­ny pred­pok­lad uve­de­ný v § 88 Tr. zák. napl­ne­ný, nie je mož­né pou­žiť prís­nej­šiu kva­li­fi­ká­ciu tres­tné­ho či­nu a v ta­kom prí­pa­de bu­de pri­chá­dzať do úva­hy trest­ný pos­tih pod­ľa zá­klad­ných, resp. mier­nej­ších skut­ko­vých pod­stát. Po­vin­nos­ťou sú­du pr­vé­ho stup­ňa bu­de i to, aby v no­vom ko­na­ní na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov dos­pel k jed­noz­nač­né­mu zá­ve­ru o for­me za­vi­ne­nia vrá­ta­ne dô­kaz­nej ar­gu­men­tá­cie, na kto­rej je za­lo­že­ná. Po­kiaľ by zis­te­né okol­nos­ti pri­púš­ťa­li rôz­ne zá­ve­ry z hľa­dis­ka za­vi­ne­nia pá­cha­te­ľa, bu­de nut­né pos­tu­po­vať pod­ľa zá­sa­dy „in du­bio pro reo“, pre­to­že ide o okol­nosť, kto­rá ma vplyv aj na ur­čo­va­nie vý­me­ry tres­tu.

 

 V zmys­le to­ho bu­de ne­vyh­nut­né, aby sa pr­vos­tup­ňo­vý súd v naz­na­če­ných sú­vis­los­tiach, bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­ných v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia, vy­spo­ria­dal s vy­tý­ka­ný­mi po­chy­be­nia­mi. Rov­na­ko sa mu­sí pod­rob­ne vy­spo­ria­dať s ko­na­nia­mi da­ňo­vých sub­jek­tov z hľa­dis­ka mož­nej da­ňo­vej op­ti­ma­li­zá­cie. V tom­to sme­re do­vo­la­cí súd ne­súh­la­sí s ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du, že „....aký­koľ­vek práv­ny úkon ale­bo súhrn na se­ba nad­vä­zu­jú­cich práv­nych úko­nov, vy­ko­ná­va­ných na účel do­siah­nu­tia opač­né­ho efek­tu, te­da fak­tic­ké­ho de­fi­ci­tu štá­tu pros­tred­níc­tvom od­čer­pa­nia je­ho fi­nan­čných zdro­jov, je pop­re­tím sa­mot­nej pod­sta­ty prís­luš­né­ho dru­hu da­ne“, keď­že da­ňo­vý únik mô­že byť nie­len ne­le­gál­ny (ta­ký, kto­rý je v roz­po­re s práv­ny­mi pred­pis­mi), ale aj le­gál­ny, kto­rý len vy­uží­va ur­či­tý pries­tor pos­kyt­nu­tý práv­ny­mi pred­pis­mi. V tej­to spo­ji­tos­ti do­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že da­ňo­vé ko­na­nie a tres­tné ko­na­nie sú sa­mos­tat­ný­mi ko­na­nia­mi, kto­ré sa nav­zá­jom sí­ce dopĺňa­jú (naj­mä po­kiaľ ide o pre­be­ra­nie vý­sled­kov da­ňo­vých kon­trol do tres­tné­ho ko­na­nia), av­šak sú na se­be ne­zá­vis­lé (v tres­tnom ko­na­ní mô­že byť roz­sah skrá­te­nej da­ne us­tá­le­ný v inej vý­ške ako v da­ňo­vom ko­na­ní a po­dob­ne).

 

K os­tat­ným do­vo­la­cím dô­vo­dom, kto­ré up­lat­ni­li ob­vi­ne­ní G (§ 371 ods. 1 písm. c/, d/, g/) a K (§ 371 ods. 1 písm. g/) je pre­dov­šet­kým pot­reb­né pou­ká­zať na § 371 ods. 4 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho dô­vo­dy pod­ľa ods. 1 písm. a/ až g/ ne­mož­no pou­žiť, ak tá­to okol­nosť bo­la to­mu, kto po­dá­va do­vo­la­nie, zná­ma už v pô­vod­nom ko­na­ní a ne­na­mie­tal ju naj­nes­kôr v ko­na­ní pred od­vo­la­cím sú­dom; to nep­la­tí, ak do­vo­la­nie po­dá­va mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti. Oba­ja do­vo­la­te­lia tú­to pod­mien­ku nespl­ni­li, na­vy­še ich tvr­de­nia ani ne­zak­la­da­jú do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/, d/, g/ Tr. por. Neu­mož­ne­nie ob­vi­ne­né­mu, aby uro­bil niek­to­ré z vy­hlá­se­ní pod­ľa § 257 ods. 1 Tr. por., je sí­ce ne­žia­du­ce, nej­de však o zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu tak, ako to vy­ža­du­je § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Do­vo­la­cí súd ne­zis­til ani napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por., pre­to­že na vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­né­ho G bo­li spl­ne­né pod­mien­ky. Zo zá­pis­ni­ce z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia do­vo­la­cí súd zis­til, že ob­vi­ne­ný G bol 30. jú­na 2009 na ňom prí­tom­ný až do je­ho pre­ru­še­nia za úče­lom pres­táv­ky, pri­čom sa do po­jed­ná­va­nej mies­tnos­ti už nev­rá­til, ale pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu po­žia­dal o uvoľ­ne­nie a zá­ro­veň súh­la­sil s tým, aby sa pok­ra­čo­va­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti. V tej­to sú­vis­los­ti do­vo­la­cí súd poz­na­me­ná­va, že po­jem „vý­slov­ný“ vy­kla­dá a ap­li­ku­je súd­na prax v zmys­le „jed­noz­nač­ný, jas­ný“ (poz­ri Slov­ník slo­ven­ské­ho ja­zy­ka – SAV 1997, str. 841). Ne­vy­ža­du­je sa te­da, aby sub­jekt pou­žil pres­ne slo­vá zá­ko­na, ale je ne­vyh­nut­né, aby vô­ľa bo­la pre­ja­ve­ná jed­noz­nač­ne, jas­ne tak, že vy­lu­ču­je dô­vod­né po­chyb­nos­ti. Tak­tiež v do­vo­la­com ko­na­ní ne­mož­no ús­peš­ne na­mie­tať ne­súh­las s hod­no­te­ním vy­ko­na­ných dô­ka­zov, resp. od­miet­nu­tie návr­hov na ich vy­ko­na­nie tak, ako to uro­bi­li ob­vi­ne­ní pri do­vo­la­com dô­vo­de pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. V tom­to sme­re to­tiž nej­de o ap­li­ká­ciu hmot­né­ho prá­va, ale o ap­li­ká­ciu pro­ces­ných pred­pi­sov. Rov­na­ko nes­práv­ne je tvr­de­nie ob­vi­ne­né­ho o tom, že na úko­ny vy­ko­na­né Špe­ciál­ny sú­dom ne­bo­lo mož­né pri­hlia­dať. Špe­ciál­ny súd bol pred­chod­ca Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, ko­nal a roz­ho­do­val pod­ľa rov­na­kých hmot­nop­ráv­nych a pro­ces­nop­ráv­nych pred­pi­sov ako os­tat­né sú­dy.

 

Vzhľa­dom na ar­gu­men­ty up­lat­ne­né v do­vo­la­niach je vhod­né eš­te pri­po­me­núť, že dĺžka ko­na­nia, kto­rá s pri­hliad­nu­tím na ob­ťaž­nosť ve­ci, pos­toj ob­vi­ne­né­ho k tres­tné­mu stí­ha­niu a pro­ces­ný pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du vý­raz­ne a nep­ri­me­ra­ne pre­sa­hu­je dĺžku ko­na­nia v po­rov­na­teľ­ných ve­ciach je ta­kou okol­nos­ťou prí­pa­du, kto­rá mô­že od­ôvod­niť pri uk­la­da­ní tres­tu pou­ži­tie mi­mo­riad­ne­ho zmier­ňo­va­cie­ho us­ta­no­ve­nia pod­ľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účin­né­ho  do 1. ja­nuá­ra 2006 – te­raz § 39 ods. 1 Tr. zák. – a ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­nej zá­ko­nom (R č. 10/1-2011), resp. v zmys­le ju­di­ka­tú­ry ESĽP za is­tých okol­nos­ti  i me­ri­tór­ne ukon­če­nie ve­ci za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo os­lo­bo­de­ním spod ob­ža­lo­by.

 

Hmot­nop­ráv­ne us­ta­no­ve­nie § 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006) o mi­mo­riad­nom zní­že­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy svo­jou po­va­hou a vý­zna­mom sa prim­ký­na ku všeo­bec­ným hľa­dis­kám sta­no­ve­ným pre voľ­bu dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry v § 34 ods. 1, 3, 4 Tr. zák. a nasl. a na roz­diel od us­ta­no­ve­ní § 41, § 42 (o uk­la­da­ní úhr­nné­ho, spo­loč­né­ho a súhr­nné­ho tres­tu) ale­bo us­ta­no­ve­nia § 47 ods. 2 Tr. zák., kto­ré sú tak­tiež hmot­nop­ráv­ne, ale ko­gen­tnej po­va­hy, ho ne­mož­no po­dria­diť pod „nes­práv­ne pou­ži­tie iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia“, za­kla­da­jú­ce do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

 

Po­kiaľ nej­de o si­tuáciu, keď vý­rok o tres­te ne­mô­že ob­stáť v dôs­led­ku to­ho, že je chyb­ný vý­rok o vi­ne, mož­no vý­rok o tres­te na­pad­núť z hmot­nop­ráv­nej po­zí­cie zá­sad­ne len pros­tred­níc­tvom do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/  Tr. por.

 

Vzá­jom­ný vzťah do­vo­la­cích dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.  a § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. je ta­ký, že pr­vý z nich je všeo­bec­ným hmot­nop­ráv­nym dô­vo­dom a dru­hý špe­ciál­nym hmot­nop­ráv­nym dô­vo­dom vzťa­hu­jú­cim sa k vý­ro­ku o tres­te. Z lo­gi­ky toh­to vzťa­hu po­tom vy­plý­va, že sa­mot­ný vý­rok o tres­te ok­rem prí­pa­dov nes­práv­nej ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­ní ko­gen­tnej po­va­hy via­žu­cej sa k roz­ho­do­va­niu o tres­te mô­že byť na­pad­nu­tý pros­tred­níc­tvom nie všeo­bec­né­ho, ale len pros­tred­níc­tvom špe­ciál­ne­ho do­vo­la­cie­ho dô­vo­du, kto­rý sa via­že k ta­ké­mu vý­ro­ku.

 

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nie je napl­ne­ný tým, že ob­vi­ne­né­mu ne­bol ulo­že­ný trest za pou­ži­tia § 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006), v dôs­led­ku čo­ho ulo­že­ný trest má byť nep­ri­me­ra­ný le­bo po­kiaľ súd ne­vyu­žil mo­de­rač­né op­ráv­ne­nie pod­ľa uve­de­ných us­ta­no­ve­ní a trest vy­me­ral v rám­ci nez­ní­že­nej tres­tnej sadz­by, ne­mož­no tvr­diť, že trest bol ulo­že­ný mi­mo tres­tnú sadz­bu us­ta­no­ve­nú Tres­tným zá­ko­nom za trest­ný čin, z kto­ré­ho bol ob­vi­ne­ný uz­na­ný za vin­né­ho. Neap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 39 Tr. zák. resp. § 40  Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 1. ja­nuá­ra 2006 ne­zak­la­dá žiad­ny do­vo­la­cí dô­vod  (R č. 5/1-2011).

 

Úlo­hou sú­du pr­vé­ho stup­ňa bu­de:

-   ur­čiť zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce práv­ne po­sú­de­nie ve­ci s pri­hliad­nu­tím na sku­toč­nos­ti vy­jad­re­né v tom­to roz­hod­nu­tí, vrá­ta­ne us­ta­no­ve­ní § 4 a § 88  Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov,

-       vy­rov­nať sa s pos­to­jom ob­vi­ne­ných v otáz­ke ulo­že­nia tres­tu,

-       rea­go­vať na ďal­šie re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, kto­ré vy­jdú naj­avo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd je via­za­ný práv­nym ná­zo­rom, kto­rý vy­slo­vil vo ve­ci do­vo­la­cí súd, a je po­vin­ný vy­ko­nať úko­ny, kto­rých vy­ko­na­nie do­vo­la­cí súd na­ria­dil. Keď­že na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia bo­li zru­še­né len v dôs­led­ku do­vo­la­ní po­da­ných v pros­pech ob­vi­ne­ných, ne­mô­že v no­vom ko­na­ní dôjsť ku zme­ne roz­hod­nu­tia v ich nep­ros­pech (§ 391 ods. 1, ods. 2 Tr. por.).

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok.

 

V Bra­tis­la­ve, 4. feb­ruára 2014

JUDr. Šte­fan Ha­ra­bin, v.r.

                                                                                              pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia