Asperačná zásada, obnova konania a starý Trestný zákon

 

Práv­na ve­ta:

 Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že ob­sah ná­le­zu sp. zn.PL. ÚS 106/2011 je nut­né inter­pre­to­vať aj v pros­pech od­sú­de­ných, kto­rým bol trest uk­la­da­ný s vy­uži­tím us­ta­no­ve­nia o as­pe­rač­nej zá­sa­de pod­ľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005.

 

 

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA
 
NÁLEZ
 
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 

 
I. ÚS 285/2014-38
 

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 13. augus­ta 2014 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du Pet­ra Br­ňá­ka a zo sud­cov Mi­la­na Ľalí­ka a Ma­rian­ny Moch­ná­čo­vej pre­ro­ko­val pri­ja­tú sťaž­nosť G. M., za­stú­pe­né­ho ad­vo­kát­kou JUDr. Da­šou Tas­cho­vou, Ad­vo­kát­ska kan­ce­lá­ria, M. Ho­džu 14/1, Prie­vi­dza (pô­vod­ne...), pre na­mie­ta­né po­ru­še­nie je­ho zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 a tak­to
 

roz­ho­dol:
 

Zá­klad­né prá­vo G. M. na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 po­ru­še­né bo­li.

Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 zru­šu­je a vec mu vra­cia na ďal­šie ko­na­nie.

G. M. priz­ná­va náh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia v su­me 284,08 € (slo­vom dves­too­sem­de­siat­šty­ri eur a osem cen­tov), kto­rú je Kraj­ský súd v Tren­čí­ne po­vin­ný vy­pla­tiť na účet ad­vo­kát­ky JUDr. Da­ši Tas­cho­vej do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti toh­to ná­le­zu.

 

Od­ôvod­ne­nie:
 
I.
 

    1. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej aj „ús­tav­ný súd“) uz­ne­se­ním č. k. I. ÚS 285/2014-9 zo 4. jú­na 2014 pod­ľa § 25 ods. 3 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) pri­jal v čas­ti sťaž­nosť G. M. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“) na ďal­šie ko­na­nie pre na­mie­ta­né po­ru­še­nie je­ho zá­klad­ných práv na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne (ďa­lej len „kraj­ský súd“) sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du“). Vo zvyš­nej čas­ti, v kto­rej sťa­žo­va­teľ na­mie­tal po­ru­še­nie už uve­de­ných zá­klad­ných práv vo vzťa­hu k uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. no­vem­bra 2013, bo­la sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní od­miet­nu­tá.
 
2. Sťa­žo­va­teľ bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 2 T/57/2007 zo 4. jú­la 2007 uz­na­ný vin­ným pre po­kus tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1, pre trest­ný čin ná­si­lia pro­ti sku­pi­ne oby­va­te­ľov a pro­ti jed­not­liv­co­vi pod­ľa § 197a ods. 1 a 2 a pre pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin krá­de­že for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 a 3 písm. a) zá­ko­na č. 140/1961 Zb. Trest­ný zá­kon účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 (ďa­lej len „sta­rý Trest­ný zá­kon“) a bol mu ulo­že­ný súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 7 ro­kov. Pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ok­res­ný súd vy­chá­dzal z tres­tnej sadz­by tres­tné­ho či­nu naj­prís­nej­šie­ho, kto­rým bol trest­ný čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 222 ods. 1 s pou­ži­tím § 35 ods. 2 a 3 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na. Kraj­ský súd svo­jím roz­sud­kom sp. zn. 3 To 113/2007 z 21. feb­ruára 2008 zru­šil pr­vos­tup­ňo­vé roz­hod­nu­tie a sťa­žo­va­te­ľo­vi ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 6 ro­kov a 6 me­sia­cov. Kraj­ský súd pri uk­la­da­ní tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy tak­tiež vy­chá­dzal z tres­tnej sadz­by tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 222 ods. 1 s pou­ži­tím § 35 ods. 2 a 3 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na. V dôs­led­ku ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 po­dal sťa­žo­va­teľ na ok­res­nom sú­de 20. jú­na 2013 návrh na ob­no­vu ko­na­nia v je­ho prá­vop­lat­ne skon­če­nej ve­ci ve­de­nej pod sp. zn. 2 T 57/2007. Ok­res­ný súd uz­ne­se­ním sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. no­vem­bra 2013 roz­ho­dol o za­miet­nu­tí sťa­žo­va­te­ľom po­da­né­ho návr­hu na ob­no­vu ko­na­nia z dô­vo­du ne­zis­te­nia pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa § 394 a nasl. zá­ko­na č. 301/2005 Z. z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“). Kraj­ský súd roz­ho­dol svo­jím uz­ne­se­ním sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 o za­miet­nu­tí sťa­žo­va­te­ľom po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. V os­tat­nom po­dal sťa­žo­va­teľ na ús­tav­nom sú­de sťaž­nosť.
 
3. Sťa­žo­va­teľ v po­da­nej sťaž­nos­ti pou­ka­zu­je na to, že «Ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 bol vy­slo­ve­ný ne­sú­lad us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. Trest­ný zá­kon... slov v texte za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy“ s člán­kom 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Us­ta­no­ve­nie § 35 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na č. 140/1961 Zb. (v ob­sa­ho­vo to­tož­nej čas­ti textu za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest v hor­nej po­lo­vi­ci tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy“) zos­ta­lo tým­to ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du SR ne­dot­knu­té nie­len z dô­vo­du, že po­da­ný návrh na za­ča­tie ko­na­nia pred Ústav­ným sú­dom SR v tej­to ve­ci sa na to­to us­ta­no­ve­nie nev­zťa­ho­val, ale naj­mä však z dô­vo­du, že us­ta­no­ve­nie § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v ča­se roz­ho­do­va­nia Ústav­né­ho sú­du SR vo ve­ci po­da­né­ho návr­hu tý­ka­jú­ce­ho sa § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. (28. 11. 2012) už ne­bo­lo účin­né... Z dô­vo­du neú­čin­nos­ti už te­da Ústav­ný súd SR ne­mô­že vy­slo­viť ne­sú­lad us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. s Ústa­vou SR v ko­na­ní pod­ľa § 125 Ústa­vy SR. Zos­tá­va však za­cho­va­ná mož­nosť pres­kú­mať ús­tav­nosť toh­to us­ta­no­ve­nia v kon­krét­nej ve­ci na zá­kla­de in­di­vi­duál­nej sťaž­nos­ti pod­ľa člán­ku 127 ods. 1 Ústa­vy SR.». V nad­väz­nos­ti na to a opie­ra­júc sa o ná­lez ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012, ako aj v dôs­led­ku sku­toč­nos­ti, že ne­vy­ko­nal mu ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, sťa­žo­va­teľ pred­kla­dá ús­tav­né­mu sú­du svo­ju úva­hu, pod­ľa kto­rej „Na zá­kla­de ob­sa­ho­vej to­tož­nos­ti us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v texte za bod­ko­čiar­kou s us­ta­no­ve­ním § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. v texte za bod­ko­čiar­kou je... pot­reb­né zá­ve­ry a práv­ne nás­led­ky ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 ana­lo­gic­ky ap­li­ko­vať aj na prí­pa­dy, v kto­rých bol trest uk­la­da­ný pod­ľa už neú­čin­né­ho us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. (pri­čom v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom sa ana­lo­gic­ká ap­li­ká­cia prá­va spra­vid­la pri­púš­ťa, po­kiaľ z po­va­hy us­ta­no­ve­nia ne­vyp­lý­va opak - napr. roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR za­ra­de­né v ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe pod č. 74/1996).
Ne­sú­lad us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. v texte za bod­ko­čiar­kou a nás­led­ná stra­ta je­ho účin­nos­ti v dôs­led­ku ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 je pod­ľa § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Ana­lo­gic­ky po­tom je ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 zo dňa 28. 11. 2012 pod­ľa § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku aj v prí­pa­doch pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. pre­to­že z po­va­hy us­ta­no­ve­nia § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. ani z po­va­hy žiad­ne­ho iné­ho us­ta­no­ve­nia jed­no­du­ché­ho prá­va ne­vyp­lý­va ne­mož­nosť pou­ži­tia ta­kej­to ana­lo­gic­kej ap­li­ká­cie.“.
 
4. Sťa­žo­va­teľ ús­tav­ný súd žia­dal, že „... ak... zvá­ži, že po­da­ná sťaž­nosť je prí­pus­tná a dô­vod­ná, aby vo ve­ci tak­to roz­ho­dol:
1. Zá­klad­né prá­vo G. M... na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pred nes­tran­ným sú­dom pod­ľa člán­ku 46 ods. 1 Ústa­vy SR a prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pos­tu­pom a uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne č. k. 3 Tos 104/2013-30 a uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza č. k. 1 Nt 30/2012-22 po­ru­še­né bo­lo.
2. Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne č. k. 3 Tos 104/2013-30 a uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza č. k. 1 Nt 30/2012-22 zru­šu­je a vec vra­cia na ďal­šie ko­na­nie.
3. Kraj­ský súd v Tren­čí­ne a Ok­res­ný súd Prie­vi­dza sú po­vin­ní uh­ra­diť G. M.... tro­vy ko­na­nia v su­me 284,08 Eur...“.
 
5. Na vý­zvu ús­tav­né­ho sú­du sa k ve­ci vy­jad­ril pod­pred­se­da kraj­ské­ho sú­du, ako aj práv­na zá­stup­ky­ňa sťa­žo­va­te­ľa a ús­tav­ný súd si od Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza vy­žia­dal spi­so­vé ma­te­riá­ly ve­de­né pod sp. zn. 2 T 57/2007 a sp. zn. 1 Nt 30/2013 a od Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín pí­som­né sta­no­vis­ko k sta­vu ko­na­nia ve­de­né­ho pod sp. zn. 1 PP 99/2012.
 
5.1 Z pí­som­né­ho vy­jad­re­nia pod­pred­se­du kraj­ské­ho sú­du z 1. jú­la 2014 vy­plý­va, že «K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu prá­va sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len Ústa­va) a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len Do­ho­vor) si do­vo­ľu­jem vy­slo­viť ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho po­va­žu­jem ar­gu­men­tá­ciu sťa­žo­va­te­ľa za zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú. Z ob­sa­hu ús­tav­nej sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ vi­dí po­ru­še­nie svo­jich na­mie­ta­ných práv v tom, že na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím tu­naj­ší súd zá­ve­ry ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vo ve­ci vy­slo­ve­nia ne­sú­la­du us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len zá­kon 300/2005 Z. z.) s ús­ta­vou „ana­lo­gic­ky“ neap­li­ko­val aj na ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len zá­kon č. 140/1961 Zb.).
Pre­dov­šet­kým po­va­žu­jem za pot­reb­né uviesť, že sa v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­ňu­jem s práv­nym ná­zo­rom pred­se­du se­ná­tu, pod­ľa kto­ré­ho ná­lez ús­tav­né­ho sú­du v zmys­le plat­né­ho práv­ne­ho po­riad­ku ne­mô­že byť dô­vo­dom ob­no­vy tres­tné­ho ko­na­nia pod­ľa všeo­bec­nej práv­nej úp­ra­vy v § 394 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale mô­že byť špe­ciál­nym dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia len pod­ľa § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z.. Ten­to práv­ny zá­ver je tiež v zho­de s práv­nym ná­zo­rom sťa­žo­va­te­ľa v po­da­nej sťaž­nos­ti (str. 3 dru­hý od­sek), v kto­rej sťa­žo­va­teľ pou­ká­zal na svo­je pro­ces­nop­ráv­ne ar­gu­men­ty v sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Z uve­de­ných dô­vo­dov pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ne­moh­lo dôjsť k po­ru­še­niu práv sťa­žo­va­te­ľa, na­mie­ta­ných v ús­tav­nej sťaž­nos­ti, tým, že kraj­ský súd v sú­vis­los­ti s návr­hom sťa­žo­va­te­ľa na ob­no­vu ko­na­nia ne­zis­til dô­vo­dy pre po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa § 394 Tres­tné­ho po­riad­ku.
Po­kiaľ ide o ar­gu­men­tá­ciu sťa­žo­va­te­ľa v sú­vis­los­ti s opod­stat­ne­nos­ťou pou­ži­tia ana­ló­gie zá­ve­rov ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb., do­vo­ľu­jem si vy­slo­viť ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho je tá­to ar­gu­men­tá­cia ne­sú­lad­ná s plat­ným práv­nym po­riad­kom. Niet zrej­me po­chýb o tom, že pou­ži­tie ana­ló­gie v tres­tnom prá­ve hmot­nom (na roz­diel od pro­ces­né­ho) je pod­ľa plat­né­ho práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky nep­rí­pus­tné (viď naj­mä čl. 49 Ústa­vy v spo­je­ní s § 1 Tres­tné­ho zá­ko­na). V tej­to sú­vis­los­ti tiež po­va­žu­jem za pot­reb­né pou­ká­zať na to, že v zmys­le práv­nej fik­cie sú­la­du plat­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su s pred­pis­mi vy­ššej práv­nej si­ly, te­da aj práv­nej fik­cie sú­la­du s ús­ta­vou, bol v pre­jed­ná­va­nom prí­pa­de Kraj­ský súd po­vin­ný vy­há­dzať aj z fik­cie sú­la­du us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 140/1961 Zb. s pred­pis­mi vy­ššej práv­nej si­ly, ná­le­zom Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, bol vy­slo­ve­ný len ne­sú­lad us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 zá­ko­na č. 300/2005 Z. z.
Za pod­stat­ný v pre­jed­ná­va­nej ve­ci však po­va­žu­jem aj ob­sah sa­mot­né­ho ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85. V tej­to sú­vis­los­ti po­va­žu­jem za dô­le­ži­té pou­ká­zať na po­vin­nosť, za­kot­ve­nú v us­ta­no­ve­ní § 40 ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. Pod­ľa uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia ak Ústav­ný súd pri roz­ho­do­va­ní pod­ľa čl. 125 Ústa­vy zis­tí ne­sú­lad pres­kú­ma­va­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su niž­šej práv­nej si­ly s práv­nym pred­pi­som vy­ššej práv­nej si­ly ale­bo s me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou, a pri­tom zis­tí ne­sú­lad aj ďal­ších práv­nych pred­pi­sov s pred­pis­mi vy­ššej práv­nej si­ly ale­bo s me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou, vy­dá ná­lez o zis­te­nom ne­sú­la­de aj tých­to ďal­ších práv­nych pred­pi­sov.
Z od­ôvod­ne­nia ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vy­plý­va, že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa za­obe­ral aj sprís­ne­ním tres­tnop­ráv­nej po­li­ti­ky zá­ko­nom č. 171/2003 Z. z., kto­rá zme­na sa pre­miet­la do zne­nia us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 141/1961 Zb.. Z ob­sa­hu od­ôvod­ne­nia uve­de­né­ho ná­le­zu je mož­né vy­vo­diť, že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky si bol ve­do­mý sprís­ne­nia tres­tných san­kcií uve­de­ným zá­ko­nom, av­šak vzhľa­dom na ob­sah vý­ro­ku ná­le­zu je mož­né dô­vod­ne vy­vo­diť, opie­ra­júc sa o zne­nie us­ta­no­ve­nia § 40 ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. (a con­trá­rio), že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­dos­pel aj k zá­ve­ru o ne­sú­la­de us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 141/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 171/2003 Z. z. s pred­pis­mi vy­ššej práv­nej si­ly. Pre­to aj z uve­de­né­ho dô­vo­du po­va­žu­jem za správ­ny pos­tup Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne, dô­vod­ne sa opie­ra­jú­ci o ob­sah uve­de­né­ho ná­le­zu, ak sa nes­to­tož­nil s ar­gu­men­tom sťa­žo­va­te­ľa o prí­pus­tnos­ti ana­lo­gic­ké­ho pou­ži­tia práv­nych zá­ve­rov ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na ap­li­ká­ciu hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 141/1961 Zb., kto­rá ana­ló­gia je v tres­tnom prá­ve nep­rí­pus­tná.».
 
5.2 Práv­na zá­stup­ky­ňa sťa­žo­va­te­ľa k už uve­de­ným vy­jad­re­niam kraj­ské­ho sú­du ne­pos­kyt­la vo svo­jom pí­som­nom vy­jad­re­ní zo 17. jú­la 2014 žiad­ne sta­no­vis­ko, ale ús­tav­né­mu sú­du pos­kyt­la „... ozná­me­nie zo Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry, na zá­kla­de kto­ré­ho bol p. JUDr. M. Š. (zá­stup­ca G. M. pred ús­tav­ným sú­dom), vy­čiarknu­tý zo zoz­na­mu ad­vo­ká­tov a lik­vi­dá­ciou je­ho ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rie som bo­la po­ve­re­ná ja. Z uve­de­né­ho dô­vo­du som aj prev­za­la za­stú­pe­nie G. M.“. Zá­ro­veň súh­la­si­la s upus­te­ním od ús­tav­né­ho po­jed­ná­va­nia vo ve­ci.
 
5.3 Z pí­som­né­ho vy­jad­re­nia pod­pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín z 24. jú­la 2014 vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín sp. zn. 1 Pp 99/2012 z 12. sep­tem­bra 2012 pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ný z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Z pred­met­né­ho vy­jad­re­nia ďa­lej vy­ply­nu­lo, že „... v pred­met­nej tres­tnej ve­ci bol od­sú­de­ný G. M. v zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho uz­ne­se­nia pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ný z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý mu bol ulo­že­ný Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza zo dňa 04. 07. 2007 sp. zn. 2 T 57/2007 v spo­je­ní s Roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne zo dňa 21. 02. 2008 sp. zn. 3 To 113/2007. Zá­kon­ný sud­ca dňa 15. 10. 2013 na­ria­dil ter­mín ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia o neos­ved­če­ní sa od­sú­de­né­ho v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia na deň 31. 10. 2013, kto­ré bo­lo od­ro­če­né na neur­či­to z dô­vo­du pre­bie­ha­jú­ce­ho ko­na­nia na Ok­res­nom sú­de Prie­vi­dza o ob­no­ve ko­na­nia tres­tnej ve­ci, v rám­ci kto­rej bol od­sú­de­né­mu ulo­že­ný trest, z kto­ré­ho bol pod­mie­neč­ne pre­pus­te­ný. Dňa 31. 01. 2014 bol opä­tov­ne sta­no­ve­ný ter­mín ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na deň 25. 02. 2014. Z dô­vo­du po­da­nej pred­met­nej ús­tav­nej sťaž­nos­ti po­žia­dal od­sú­de­ný pí­som­ným po­da­ním zo dňa 18. 02. 2014 o od­ro­če­nie na­ria­de­né­ho ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na neur­či­to. Zá­kon­ný sud­ca vy­ho­vel žia­dos­ti od­sú­de­né­ho a ve­rej­né za­sad­nu­tie od­ro­čil na neur­či­to.“.
6. Ústav­ný súd so súh­la­som účas­tní­kov ko­na­nia pod­ľa § 30 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de upus­til v da­nej ve­ci od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, pre­to­že dos­pel k ná­zo­ru, že od ne­ho ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci.
 

II.
 

7. Ústav­ný súd pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd. Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Pod­ľa čl. 127 ods. 3 ús­ta­vy ús­tav­ný súd mô­že svo­jím roz­hod­nu­tím, kto­rým vy­ho­vie sťaž­nos­ti, priz­nať to­mu, ko­ho prá­va pod­ľa od­se­ku 1 bo­li po­ru­še­né, pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie.
 
8. Pod­ľa kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­ný súd nie je sú­čas­ťou sys­té­mu všeo­bec­ných sú­dov, ale pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy je ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti. Pri up­lat­ňo­va­ní tej­to prá­vo­mo­ci ús­tav­ný súd nie je op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať a po­su­dzo­vať ani práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, ani je­ho po­sú­de­nie skut­ko­vej otáz­ky. Úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du to­tiž nie je za­stu­po­vať všeo­bec­né sú­dy, kto­rým pre­dov­šet­kým pris­lú­cha inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia zá­ko­nov. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou ale­bo kva­li­fi­ko­va­nou me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Po­sú­de­nie ve­ci všeo­bec­ným sú­dom sa mô­že stať pred­me­tom kri­ti­ky zo stra­ny ús­tav­né­ho sú­du iba v prí­pa­de, ak by zá­ve­ry, kto­rý­mi sa všeo­bec­ný súd vo svo­jom roz­ho­do­va­ní ria­dil, bo­li zjav­ne neo­dô­vod­ne­né ale­bo ar­bit­rár­ne. O ar­bit­rár­nos­ti (svoj­vô­li) pri vý­kla­de a ap­li­ká­cii zá­kon­né­ho pred­pi­su všeo­bec­ným sú­dom by bo­lo mož­né uva­žo­vať len v prí­pa­de, ak by sa ten­to na­toľ­ko od­chý­lil od zne­nia prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní, že by zá­sad­ne pop­rel ich účel a vý­znam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
 
9. Pred­me­tom sťaž­nos­ti, kto­rú ús­tav­ný súd uz­ne­se­ním č. k. I. ÚS 285/2014-9 zo 4. jú­na 2014 pri­jal vo vy­me­dze­nom roz­sa­hu na ďal­šie ko­na­nie, bo­lo po­sú­de­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du vzhľa­dom na spl­ne­nie/nespl­ne­nie pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia vy­chá­dza­júc pri­tom zo zá­ve­rov ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012, kto­rý bol pub­li­ko­va­ný v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky 21. de­cem­bra 2012 pod č. 428/2012 a kto­rým ús­tav­ný súd roz­ho­dol, že v § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na slo­vá v texte za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad 1 tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy“ nie sú v sú­la­de s ús­ta­vou, vrá­ta­ne po­sú­de­nia tej práv­nej otáz­ky, či je mož­né práv­ne zá­ve­ry vy­plý­va­jú­ce z pred­met­né­ho ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du vzťa­ho­vať aj na pod­mien­ky sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na a či ich mal kraj­ský súd zoh­ľad­niť v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pri po­su­dzo­va­ní spl­ne­nia pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia v sťa­žo­va­te­ľo­vej tres­tnej ve­ci.
 
10. Pod­ľa sta­bi­li­zo­va­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) kaž­dý má prá­vo na to, aby sa v je­ho ve­ci v ko­na­ní pred všeo­bec­ný­mi súd­mi roz­ho­do­va­lo pod­ľa re­le­van­tnej práv­nej nor­my, kto­rá mô­že mať zá­klad v plat­nom práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo ta­kých me­dzi­ná­rod­ných zmlu­vách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom, kto­rý pred­pi­su­je zá­kon. Sú­čas­ne má kaž­dý prá­vo na to, aby sa v je­ho ve­ci vy­ko­nal ús­tav­ne sú­lad­ný vý­klad ap­li­ko­va­nej práv­nej nor­my. Z to­ho vy­plý­va, že k reál­ne­mu pos­kyt­nu­tiu súd­nej ochra­ny dôj­de len vte­dy, ak sa na zis­te­ný stav ve­ci pou­ži­je ús­tav­ne sú­lad­ne inter­pre­to­va­ná plat­ná a účin­ná práv­na nor­ma.
 
11. Z poh­ľa­du ús­tav­nop­ráv­ne­ho te­da tre­ba ur­čiť po­va­hu prí­pa­dov, v kto­rých nes­práv­na ap­li­ká­cia jed­no­du­ché­ho prá­va všeo­bec­ným sú­dom má za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. V ko­na­ní o ús­tav­nej sťaž­nos­ti mož­no za ta­ké po­va­žo­vať prí­pa­dy, v kto­rých nes­práv­na ap­li­ká­cia jed­no­du­ché­ho prá­va je spä­tá s kon­ku­ren­ciou jed­not­li­vých no­riem toh­to prá­va, prí­pad­ne s kon­ku­ren­ciou rôz­nych inter­pre­tač­ných al­ter­na­tív, v kto­rých sa od­rá­ža ko­lí­zia ús­tav­ných prin­cí­pov, a naos­ta­tok za ta­ké mož­no po­va­žo­vať aj prí­pa­dy svoj­voľ­nej ap­li­ká­cie jed­no­du­ché­ho prá­va (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Iný­mi slo­va­mi, v prí­pa­doch po­su­dzo­va­nia in­di­vi­duál­nych sťaž­nos­tí pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy nie je úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du pres­kú­ma­vať prís­luš­né práv­ne pred­pi­sy a prax in abstrac­to, ale ob­me­dziť sa, na­koľ­ko je to len mož­né, na po­sú­de­nie kon­krét­ne­ho prí­pa­du na úče­ly zis­te­nia, či spô­sob, akým bo­li uve­de­né pred­pi­sy ap­li­ko­va­né ale­bo sa dotk­li sťa­žo­va­te­ľa, vie­dol k po­ru­še­niu ús­ta­vy a prís­luš­ných me­dzi­ná­rod­ných zmlúv.
 
12. Pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.
 
13. Ústav­ný súd ná­le­zom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 roz­ho­dol, že v § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2006 slo­vá v texte za bod­ko­čiar­kou „súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy“ nie sú v sú­la­de s čl. 1 ús­ta­vy.
 
14. Pod­ľa § 41b ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak súd v tres­tnom ko­na­ní vy­dal na zá­kla­de práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý nes­kôr stra­til účin­nosť v zmys­le čl. 125 ús­ta­vy, roz­su­dok, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, ale ne­bol vy­ko­na­ný, stra­ta účin­nos­ti ta­ké­ho práv­ne­ho pred­pi­su, je­ho čas­ti ale­bo niek­to­ré­ho us­ta­no­ve­nia je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.
 
15. Pod­ľa § 394 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­no­va ko­na­nia, kto­ré sa skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­sud­kom ale­bo prá­vop­lat­ným tres­tným roz­ka­zom, sa po­vo­lí, ak vy­jdú naj­avo sku­toč­nos­ti ale­bo dô­ka­zy sú­du skôr nez­ná­me, kto­ré by moh­li sa­my ose­be ale­bo v spo­je­ní so sku­toč­nos­ťa­mi a dô­kaz­mi už skôr zná­my­mi od­ôvod­niť iné roz­hod­nu­tie o vi­ne ale­bo vzhľa­dom na kto­ré by pô­vod­ne ulo­že­ný trest bol v zrej­mom ne­po­me­re k zá­važ­nos­ti či­nu ale­bo k po­me­rom pá­cha­te­ľa, ale­bo ulo­že­ný druh tres­tu by bol v zrej­mom roz­po­re s úče­lom tres­tu, ale­bo vzhľa­dom na kto­ré upus­te­nie od pot­res­ta­nia ale­bo upus­te­nie od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu by bo­lo v zrej­mom ne­po­me­re k zá­važ­nos­ti či­nu ale­bo k po­me­rom pá­cha­te­ľa, ale­bo by bo­lo v zrej­mom roz­po­re s úče­lom tres­tu.
 
16. Pod­ľa § 35 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 ak súd uk­la­dá úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za dva ale­bo viac úmy­sel­ných tres­tných či­nov spá­cha­ných dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi, zvy­šu­je sa hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu a pri obzvlášť ne­bez­peč­nom re­ci­di­vis­to­vi o jed­nu po­lo­vi­cu; súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest v hor­nej po­lo­vi­ci tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy. Hor­ná hra­ni­ca zvý­še­nej tres­tnej sadz­by nes­mie pre­vy­šo­vať pät­násť ro­kov. Pri uk­la­da­ní vý­ni­moč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy nad pät­násť do dvad­sia­tich pia­tich ro­kov nes­mie hor­ná hra­ni­ca zvý­še­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy pre­vy­šo­vať dvad­sať­päť ro­kov. Pop­ri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy mož­no v rám­ci úhr­nné­ho tres­tu ulo­žiť aj iný druh tres­tu, ak by je­ho ulo­že­nie bo­lo od­ôvod­ne­né niek­to­rým zo sú­de­ných tres­tných či­nov.
 
17. Pod­ľa § 35 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005 súd ulo­ží súhrn­ný trest pod­ľa zá­sad uve­de­ných v od­se­koch 1 a 2, keď od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin, kto­rý spá­chal skôr, ako bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok za iný je­ho trest­ný čin. Spo­lu s ulo­že­ním súhr­nné­ho tres­tu súd zru­ší vý­rok o tres­te ulo­že­nom pá­cha­te­ľo­vi skor­ším roz­sud­kom, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, po­kiaľ vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad. Súhrn­ný trest nes­mie byť mier­nej­ší ako trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom. V rám­ci súhr­nné­ho tres­tu mu­sí súd vy­slo­viť trest stra­ty čes­tných ti­tu­lov a vy­zna­me­na­ní, stra­ty vo­jen­skej hod­nos­ti, pre­pad­nu­tia ma­jet­ku ale­bo pre­pad­nu­tia ve­ci, ak ta­ký trest bol vy­slo­ve­ný už skor­ším roz­sud­kom.
 
18. Pod­ľa § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2006 v zne­ní do vy­hlá­se­nia ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 ak súd uk­la­dá úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za dva ale­bo viac úmy­sel­ných tres­tných či­nov, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom, spá­cha­ných dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi, zvy­šu­je sa hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu; súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy. Hor­ná hra­ni­ca zvý­še­nej tres­tnej sadz­by nes­mie pre­vy­šo­vať dvad­sať­päť ro­kov a pri mla­dis­tvých tres­tnú sadz­bu uve­de­nú v § 117 ods. 1 ale­bo 3. Pop­ri tres­te od­ňa­tia slo­bo­dy mož­no v rám­ci úhr­nné­ho tres­tu ulo­žiť aj iný druh tres­tu, ak by je­ho ulo­že­nie bo­lo od­ôvod­ne­né niek­to­rým zo sú­de­ných tres­tných či­nov.
 
19. Zo sťaž­nos­ti a z jej príl­oh vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 3 To 113/2007 z 21. feb­ruára 2008 prá­vop­lat­ne uz­na­ný vin­ným z via­ce­rých tres­tných či­nov, ok­rem iné­ho aj pre po­kus tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, a kraj­ský súd pos­tu­pu­júc pod­ľa § 35 ods. 2 a ods. 3 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na ulo­žil sťa­žo­va­te­ľo­vi trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 6 ro­kov a 6 me­sia­cov. Z dô­vo­du tres­ta­nia sťa­žo­va­te­ľa za spá­chanie via­ce­rých tres­tných či­nov (poz­ri bod 2) naj­zá­važ­nej­ším zo sú­de­ných tres­tných či­nov bol trest­ný čin ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 222 ods. 1 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na s vý­me­rou tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v roz­me­dzí od 2 ro­kov až 8 ro­kov. Ap­li­ká­ciou us­ta­no­ve­ní § 35 ods. 2 a 3 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na (te­da vy­chá­dza­jú­cich zo zá­sad plat­ných pre as­pe­rač­nú zá­sa­du) kraj­ský súd v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí pris­tú­pil k zvý­še­niu hor­nej hra­ni­ce do úva­hy pri­chá­dza­jú­cej tres­tnej sadz­by na 10 ro­kov a 6 me­sia­cov hor­nej hra­ni­ci a 6 ro­kov a 4 me­sia­ce v dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by a sťa­žo­va­te­ľo­vi ulo­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 6 ro­kov a 6 me­sia­cov. Je te­da ne­po­chyb­né, že sťa­žo­va­te­ľo­vi bol ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za pou­ži­tia as­pe­rač­nej zá­sa­dy, ap­li­ká­cia kto­rej zvý­ši­la tak hor­nú, ako aj pre po­sú­de­nie roz­hod­ných okol­nos­tí tej­to ve­ci dol­nú hra­ni­cu do úva­hy pri­chá­dza­jú­cej tres­tnej sadz­by. Prá­ve v dôs­led­ku ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 po­dal sťa­žo­va­teľ na ok­res­nom sú­de návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia, kto­rý svo­jím uz­ne­se­ním sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. no­vem­bra 2013 roz­ho­dol o je­ho za­miet­nu­tí, kto­ré bo­lo kraj­ským sú­dom a je­ho uz­ne­se­ním sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 v sťaž­nos­tnom ko­na­ní potvr­de­né ako vec­ne správ­ne. Pos­tup všeo­bec­ných sú­dov pri zhod­no­te­ní pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia bol to­tož­ný v tom oh­ľa­de, že trest, kto­rý bol sťa­žo­va­te­ľo­vi prá­vop­lat­ne ulo­že­ný v pô­vod­nom ko­na­ní, ne­bol v zrej­mom ne­po­me­re k zá­važ­nos­ti či­nu, k po­me­rom pá­cha­te­ľa a úče­lu tres­tu. Na dru­hej stra­ne však oba všeo­bec­né sú­dy dos­pe­li k roz­diel­ne­mu ná­zo­ru o dôs­led­koch ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 ako pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia vo vzťa­hu k as­pe­rač­nej zá­sa­de vy­plý­va­jú­cej z § 35 ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na. Pod­ľa ná­zo­ru ok­res­né­ho sú­du pre­dos­tre­té­ho v je­ho uz­ne­se­ní sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. no­vem­bra 2013 je pred­met­ný ná­lez ús­tav­né­ho sú­du „... ap­li­ko­va­teľ­ný aj vo vzťa­hu k roz­sud­kom všeo­bec­ných sú­dov, v kto­rých pri uk­la­da­ní tres­tu bo­lo pou­ži­té us­ta­no­ve­nie § 35 ods.2, ve­ta pr­vá za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní Zá­ko­na čís­lo 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31. 12. 2005.“, kým kraj­ský súd o svo­jom na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí kon­šta­to­val, že „... na roz­diel od ná­zo­ru ok­res­né­ho sú­du dos­pel k zá­ve­ru, že pred­met­ný ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, kto­rým vy­slo­vil proti­ús­tav­nosť čas­ti § 41 ods. 2 Tr. zák. nie je mož­né ap­li­ko­vať aj na prí­pa­dy tých od­sú­de­ných, kto­rým bol trest uk­la­da­ný za pou­ži­tia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.“.
 
20. Z ob­sa­hu spi­sov Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza ve­de­ných pod sp. zn. 2 T 57/2007 a sp. zn. 1 Nt 30/2013 a pí­som­né­ho vy­jad­re­nia pod­pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Tren­čín z 24. jú­la 2014 vy­plý­va, že sťa­žo­va­te­ľo­vi bol roz­sud­kom kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 3 To 113/2007 z 21. feb­ruára 2008, kto­rý na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť 21. feb­ruára 2008, ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 6 ro­kov a 6 me­sia­cov. Ok­res­ný súd Prie­vi­dza svo­jím uz­ne­se­ním sp. zn. 2 T 57/2007 z 21. ap­rí­la 2008 roz­ho­dol o za­po­čí­ta­ní už vy­ko­na­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 15 me­sia­cov, kto­rý bol sťa­žo­va­te­ľo­vi ulo­že­ný tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 2 T 61/2005 z 29. mar­ca 2005, kto­rý sťa­žo­va­teľ vy­ko­ná­val v do­be od 25. má­ja 2006 do 25. augus­ta 2007. Sťa­žo­va­teľ nas­tú­pil vý­kon prá­vop­lat­ne ulo­že­né­ho tres­tu v tr­va­ní 6 ro­kov a 6 me­sia­cov od­ňa­tia slo­bo­dy (s od­po­čí­ta­ním 15 me­sia­cov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pozn.) 25. feb­ruára 2008 s pred­pok­la­da­ným ter­mí­nom ukon­če­nia je­ho vý­ko­nu 25. má­ja 2013. Ok­res­ný súd Tren­čín svo­jím uz­ne­se­ním sp. zn. 1 Pp 99/2012 z 12. sep­tem­bra 2012 roz­ho­dol o pod­mie­neč­nom pre­pus­te­ní sťa­žo­va­te­ľa z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy a ulo­žil mu skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 30 me­sia­cov. Z uve­de­ných zis­te­ní ús­tav­né­ho sú­du vy­plý­va, že v ča­se, keď kraj­ský súd v sťaž­nos­tnom ko­na­ní svo­jím na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím za­mie­tol sťa­žo­va­te­ľov návrh na ob­no­vu ko­na­nia, ten­to eš­te ne­vy­ko­nal ce­lý mu prá­vop­lat­ne ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy.
21. Kraj­ský súd v uz­ne­se­ní sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 v pod­stat­nom dô­vo­dil:
„Kraj­ský súd na pod­kla­de sťaž­nos­ti od­sú­de­né­ho, kto­rá mu spo­lu so spi­som bo­la pred­lo­že­ná dňa 9. de­cem­bra 2013, pres­kú­mal na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. správ­nosť vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, ako aj ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce to­mu­to vý­ro­ku a dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť od­sú­de­né­ho G. M. nie je dô­vod­ná.
Ok­res­ný súd správ­ne zis­til, že v da­nom prí­pa­de nie sú spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky pre po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia, pre­to­že v ko­na­ní o ob­no­ve ne­vyš­li naj­avo ta­ké no­vé dô­ka­zy a sku­toč­nos­ti, kto­ré by v zmys­le § 394 ods. 1 Tr. por. moh­li viesť k zme­ne pô­vod­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku vo vý­ro­ku o tres­te. V na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní pod­rob­ne, vec­ne správ­ne a pres­ved­či­vo vy­lo­žil dô­vo­dy, pre kto­ré nie je trest ulo­že­ný od­sú­de­né­mu v pô­vod­nom ko­na­ní v zrej­mom ne­po­me­re k zá­važ­nos­ti či­nu, k po­me­rom pá­cha­te­ľa ani v zrej­mom roz­po­re s úče­lom tres­tu a pre kto­ré pre­to ne­po­va­žo­val od­sú­de­ným po­da­ný návrh za opod­stat­ne­ný a dô­vod­ne ho neak­cep­to­val.
Kraj­ský súd sa však nes­to­tož­nil s dô­vod­mi uve­de­ný­mi v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní vo vzťa­hu k ap­li­ká­cii ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. PL ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012. Po­kiaľ to­tiž ok­res­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. PL. US 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, kto­rým vy­slo­vil proti­ús­tav­nosť čas­ti § 41 ods. 2 Tr. zák. je ap­li­ko­va­teľ­ný aj na prí­pa­dy tých od­sú­de­ných, kto­rým bol trest uk­la­da­ný za pou­ži­tia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., ne­mal v ďal­šom dô­vod skú­mať spl­ne­nie pod­mie­nok uve­de­ných v § 394 ods. 1 Tr. por. Us­ta­no­ve­nie § 394 ods. 1 Tr. por. up­ra­vu­je pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia, kto­ré sa tý­ka­jú ne­dos­tat­kov skut­ko­vých zis­te­ní, vrá­ta­ne oso­by pá­cha­te­ľa ako sku­toč­nos­tí ale­bo dô­ka­zov sú­du skôr nez­ná­mych, kto­ré vy­šli naj­avo až po prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia. Ne­tý­ka­jú sa zme­ny práv­ne­ho sta­vu, t. j. zá­kon­ných pod­kla­dov po­su­dzo­va­nia tres­tnos­ti či­nu a uk­la­da­nia tres­tu. Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, že práv­ny pred­pis, je­ho časť ale­bo niek­to­ré us­ta­no­ve­nie nie je v sú­la­de s Ústa­vou, pre­to ne­mô­že byť „no­vou sku­toč­nos­ťou sú­du skôr nez­ná­mou“ v zmys­le § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jed­nou z pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia, ale ak bol z to­ho dô­vo­du po­da­ný návrh na ob­no­vu ko­na­nia, je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia „ex lé­ge“, t. j. na zá­kla­de § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. Ak je po­da­ný návrh na po­vo­le­nie ob­no­vy ko­na­nia vo ve­ci, kto­rá skon­či­la prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím a kto­rý vy­chá­dza len zo sku­toč­nos­tí pred­pok­la­da­ných v us­ta­no­ve­ní § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii ús­tav­né­ho sú­du, je spl­ne­nie pod­mie­nok ob­no­vy ko­na­nia kon­šta­to­va­né už v tom­to us­ta­no­ve­ní. Súd pre­to už ne­mô­že skú­mať spl­ne­nie iných pod­mie­nok uve­de­ných v § 394 ods. 1 Tr. por., ale ob­no­vu ko­na­nia je pot­reb­né po­vo­liť pod­ľa § 394 ods. 1 Tr. por. per ana­ló­giám z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (zhod­ne Sta­no­vis­ko tres­tno-práv­ne­ho ko­lé­gia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013 - bod I. a II.).
Kraj­ský súd však na roz­diel od ná­zo­ru ok­res­né­ho sú­du dos­pel k zá­ve­ru, že pred­met­ný ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR, sp.zn. PL ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012, kto­rým vy­slo­vil proti­ús­tav­nosť čas­ti § 41 ods. 2 Tr. zák. nie je mož­né ap­li­ko­vať aj na prí­pa­dy tých od­sú­de­ných, kto­rým bol trest uk­la­da­ný za pou­ži­tia § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. V zmys­le § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v plat­nom zne­ní pla­tí, že ak súd vy­dal v tres­tnom ko­na­ní prá­vop­lat­ný roz­su­dok na zá­kla­de práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý nes­kôr stra­til účin­nosť a roz­su­dok eš­te ne­bol vy­ko­na­ný, stra­ta účin­nos­ti ta­ké­ho­to práv­ne­ho pred­pi­su ale­bo je­ho čas­ti je dô­vo­dom ob­no­vy ko­na­nia pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Ústav­ný súd ná­le­zom PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 kon­šta­to­val, že us­ta­no­ve­nie § 41 ods. 2 pr­vá ve­ta časť za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho zá­ko­na nie je v sú­la­de s čl. 1 ods. 1 Ústa­vy SR. V da­nom prí­pa­de bol však od­sú­de­né­mu ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v zmys­le § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. v zne­ní plat­nom do 31. 12. 2005. Na to­to us­ta­no­ve­nie sa však pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du pred­met­ný ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR nev­zťa­hu­je, keď­že sa naň nev­zťa­ho­val ani po­da­ný návrh, kto­rým bo­lo ko­na­nie pred Ústav­ným sú­dom SR ini­cio­va­né.
Pod­ľa čl. 125 Ústa­vy SR len Ústav­ný súd mô­že roz­hod­núť o ne­sú­la­de zá­ko­nov s ús­ta­vou a ús­tav­ný­mi zá­kon­mi. Pre vý­klad pred­met­né­ho ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du je pod­stat­ným je­ho prin­cíp - roz­por s ús­ta­vou kon­krét­ne­ho us­ta­no­ve­nia kon­krét­ne­ho zá­ko­na. Kraj­ský súd pre­to za­stá­va ná­zor, že ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012 nie je ap­li­ko­va­teľ­ný aj vo vzťa­hu k roz­sud­kom všeo­bec­ných sú­dov, v kto­rých pri uk­la­da­ní tres­tu bo­lo pou­ži­té us­ta­no­ve­nie § 35 ods. 2, ve­ta pr­vá za bod­ko­čiar­kou Tr. zák. v zne­ní účin­nom do 31. 12. 2005. Všeo­bec­ný súd ne­mô­že ten­to kon­krét­ny ná­lez ús­tav­né­ho sú­du, tý­ka­jú­ci sa kon­krét­ne­ho us­ta­no­ve­nia kon­krét­ne­ho zá­ko­na ap­li­ko­vať pri roz­ho­do­va­ní o ob­no­ve ko­na­nia aj na iné us­ta­no­ve­nie iné­ho zá­ko­na a vy­slo­viť vlas­tne tak je­ho proti­ús­tav­nosť, pre­to­že na ta­ký pos­tup (vy­slo­ve­nie proti­ús­tav­nos­ti) ne­má kom­pe­ten­ciu (op­ráv­ne­nie).“
 
22. Vzhľa­dom na ob­sa­ho­vú spo­ji­tosť uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 s uz­ne­se­ním ok­res­né­ho sú­du sp. zn. 1 Nt 30/2013 z 13. no­vem­bra 2013 po­va­žo­val ús­tav­ný súd za pot­reb­né pou­ká­zať aj na vy­bra­nú časť toh­to roz­hod­nu­tia, z kto­rej vy­plý­va, že „Z pre­ve­de­né­ho do­ka­zo­va­nia mal súd preu­ká­za­né, že trest od­sú­de­né­mu ne­bol uk­la­da­ný za pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 41 ods.2 Tres­tné­ho zá­ko­na. Z ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky je nes­por­né vy­slo­ve­nie proti­ús­tav­nos­ti dru­hej ve­ty § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da to­ho us­ta­no­ve­nia, za pou­ži­tia kto­ré­ho ne­bol od­sú­de­né­mu trest uk­la­da­ný. Ho­ci od­sú­de­ný ne­bol od­sú­de­ný za pou­ži­tia § 41 ods.2 Tres­tné­ho zá­ko­na, pod­ľa ná­zo­ru sú­du, bo­lo pot­reb­né o návr­hu od­sú­de­né­ho aj tou­to otáz­kou sa za­obe­rať, pre­to­že pod­ľa ná­zo­ru sú­du ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. no­vem­bra 2012 je ap­li­ko­va­teľ­ný aj vo vzťa­hu k roz­sud­kom všeo­bec­ných sú­dov, v kto­rých pri uk­la­da­ní tres­tu bo­lo pou­ži­té us­ta­no­ve­nie § 35 ods.2, ve­ta pr­vá za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní Zá­ko­na čís­lo 140/1961 Zb. účin­né­ho do 31. 12. 2005. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, inter­pre­tá­cia ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­mô­že byť za­lo­že­ná len na for­ma­lis­tic­ko-po­zi­ti­vis­tic­kom prís­tu­pe, ale mu­sí mať roz­mer oh­ľa­dom spra­vod­li­vos­ti v tom, že sa dot­kne kaž­dé­ho, ko­ho sa dotk­la časť zá­sad pri uk­la­da­ní od mo­men­tu účin­nos­ti Zá­ko­na, kto­rý je v roz­po­re s Ústa­vou bez oh­ľa­du na čís­lo Zá­ko­na a pa­rag­ra­fu, v kto­rom je proti­ús­tav­né us­ta­no­ve­nie za­kot­ve­né (aj za pou­ži­tia Zá­ko­na čís­lo 140/1961 Zb. bo­la pou­ží­va­ná as­pe­rač­ná zá­sa­da).
Súd však pou­ka­zu­je na tú sku­toč­nosť, že zá­klad­ná sadz­ba pri tres­tnom či­ne ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 222 ods.1 Tres­tné­ho zá­ko­na je dva ro­ky až osem ro­kov, po pou­ži­tí § 35 ods.2 Tres­tné­ho zá­ko­na, t. j. po jej zvý­še­ní bo­la zá­klad­ná sadz­ba šesť ro­kov a šty­ri me­sia­ce až 128 me­sia­cov, pri­čom od­sú­de­né­mu bol ulo­že­ný ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 6 ro­kov a 6 me­sia­cov, t. j. v sa­mej spod­nej hra­ni­ci tak­to zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by. S pri­hliad­nu­tím však na os­tat­né okol­nos­ti, za kto­rých doš­lo k spá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti, od­sú­de­ný spá­chal viac tres­tných či­nov, s pri­hliad­nu­tím však na pri­ťa­žu­jú­ce okol­nos­ti (od­sú­de­ný bol už pred spá­cha­ním tej­to tres­tnej čin­nos­ti prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný k ne­pod­mie­neč­ným tres­tom, kto­ré na od­sú­de­né­ho ne­ma­li pre­vý­chov­ný účel, od­sú­de­ný spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti po­pie­ral), s pri­hliad­nu­tím na os­tat­né okol­nos­ti vy­plý­va­jú­ce, kto­ré súd mu­sí zoh­ľad­niť pri vý­be­re dru­hu a vý­me­re tres­tu, hod­no­tiac oso­bu od­sú­de­né­ho, no pre­dov­šet­kým vzhľa­dom na po­va­hu tres­tnej čin­nos­ti, z kto­rej bol od­sú­de­ný uz­na­ný vin­ným a v tej sú­vis­los­ti zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti, za kto­rú mu bol trest uk­la­da­ný, súd dos­pel k zá­ve­ru, že ulo­že­ný trest vo vý­me­re 6 ro­kov a 6 me­sia­cov ne­pod­mie­neč­ne nie je v zrej­mom roz­po­re s úče­lom tres­tu. Súd je ná­zo­ru, že ulo­že­ný trest v ko­na­ní Ok­res­né­ho sú­du v Prie­vi­dzi, sp. zn. 2 T 57/2007 je dô­vod­ný a pri­me­ra­ný, ten­to trest nie je v zrej­mom ne­po­me­re k zá­važ­nos­ti a k po­me­rom od­sú­de­né­ho a nie je v zrej­mom ne­po­me­re s úče­lom tres­tu.“.
 
23. Ústav­ný súd vo svo­jej ju­di­ka­tú­re sta­bil­ne up­lat­ňu­je zá­sa­du pred­nos­ti ús­tav­ne kon­for­mné­ho vý­kla­du (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z kto­rej ok­rem iné­ho vy­plý­va, že „v prí­pa­doch, ak pri up­lat­ne­ní štan­dar­dných me­tód vý­kla­du pri­chá­dza­jú do úva­hy rôz­ne vý­kla­dy sú­vi­sia­cich práv­nych no­riem, bol up­red­nos­tne­ný ten, kto­rý za­bez­pe­čí pl­no­hod­not­nú, resp. pl­no­hod­not­nej­šiu reali­zá­ciu ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných práv fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb. Inak po­ve­da­né, všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci sú po­vin­né v po­chyb­nos­tiach vy­kla­dať práv­ne nor­my v pros­pech reali­zá­cie ús­ta­vou (a tiež me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi) ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd.“. (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústav­ný súd pri po­su­dzo­va­ní kon­krét­nych prí­pa­dov nes­mie opo­mí­nať, že pri­ja­té rie­še­nie (roz­hod­nu­tie) mu­sí byť ak­cep­to­va­teľ­né aj z hľa­dis­ka všeo­bec­ne po­ní­ma­nej spra­vod­li­vos­ti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).
 
24. Po­jem svoj­vô­le mož­no ap­li­ko­vať na prí­pa­dy, keď všeo­bec­ný súd uro­bí ta­ký vý­klad pou­ži­tej práv­nej nor­my, kto­rý je v extrém­nom roz­po­re s prin­cí­pom spra­vod­li­vos­ti ale­bo ho uro­bí v inom než v zá­ko­nom us­ta­no­ve­nom a práv­nom mys­le­ní či kon­sen­zuál­ne ak­cep­to­va­nom vý­zna­me ale­bo bez bliž­ších ne­roz­poz­na­teľ­ných kri­té­rií. Ozna­če­né po­ru­še­nie niek­to­rej z no­riem jed­no­du­ché­ho prá­va v dôs­led­ku svoj­vô­le ale­bo v dôs­led­ku inter­pre­tá­cie, kto­rá je v extrém­nom roz­po­re s prin­cíp­mi spra­vod­li­vos­ti, moh­lo byť spô­so­bi­lé za­siah­nuť do ozna­če­ných zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa.
25. Ústav­ný súd vo svo­jom zjed­no­cu­jú­com sta­no­vis­ku sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. má­ja 2014 kon­šta­to­val, že: „Bod II sta­no­vis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. no­vem­bra 2013, kto­ré sú­vi­sí s ap­li­ká­ciou ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. de­cem­bra 2012 (ná­lez o as­pe­rač­nej zá­sa­de), za­bez­pe­ču­je dot­knu­tým fy­zic­kým oso­bám pl­no­hod­not­nú ochra­nu ich zá­klad­ných práv a slo­bôd, a pre­to je v pl­nom roz­sa­hu ap­li­ko­va­teľ­né nie­len v ko­na­niach pred všeo­bec­ný­mi súd­mi, ale aj v ko­na­niach pred Ústav­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky.“. Aj v nad­väz­nos­ti na pre­zen­to­va­né práv­ne zá­ve­ry ús­tav­ný súd vo svo­jich ná­le­zoch sp. zn. I. ÚS 123/2014, IV. ÚS 99/2014 a sp. zn. IV. ÚS 110/2014 us­tá­lil otáz­ku po­su­dzo­va­nia návr­hov na ob­no­vu ko­na­nia v pros­pech sťa­žo­va­te­ľov s pri­hliad­nu­tím na spl­ne­nie pre­dov­šet­kým dvoch pod­mie­nok, a to ne­vy­ko­na­nie ce­lé­ho prá­vop­lat­ne ulo­že­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy a od­sú­de­nie sťa­žo­va­te­ľa ako pá­cha­te­ľa tres­tnej čin­nos­ti na trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pou­ži­tím/ap­li­ká­ciou as­pe­rač­nej zá­sa­dy, te­da ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v rám­ci as­pe­rač­nou zá­sa­dou zvý­še­nej nie­len hor­nej, ale aj dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, kto­rá je spra­vid­la tou hra­ni­cou, v kto­rej sa aj k ulo­že­niu vý­šky tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pris­tú­pi. Spl­ne­nie tých­to pod­mie­nok kon­šta­tu­je ús­tav­ný súd aj v prí­pa­de sťa­žo­va­te­ľa.
 
26. Pod­ľa čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy vý­klad a up­lat­ňo­va­nie ús­tav­ných zá­ko­nov, zá­ko­nov a os­tat­ných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov mu­sí byť v sú­la­de s tou­to ús­ta­vou. K vý­kla­du práv­nych pred­pi­sov v ge­ne­rál­nej ro­vi­ne ús­tav­ný súd už ju­di­ko­val, že „Vý­klad práv­ne­ho pred­pi­su nes­mie ob­me­dzo­vať, resp. brá­niť v reál­nom up­lat­ne­ní zá­klad­né­ho prá­va. Me­dze­ra v práv­nej úp­ra­ve ne­mô­že mať za nás­le­dok po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa ga­ran­to­va­né­ho v ús­ta­ve. V ta­kom­to prí­pa­de je pot­reb­né pou­žiť ta­ký vý­klad, kto­rý by zá­klad­né prá­vo nie­len­že ne­po­ru­šo­val, ale nao­pak, ga­ran­to­val“ (II. ÚS 31/04), pri­čom vo vzťa­hu k ap­li­ká­cii čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy uvie­dol, že „V si­tuá­cii, keď práv­nu nor­mu mož­no vy­svet­ľo­vať dvo­mi spô­sob­mi, pri­čom je­den vý­klad je v sú­la­de s ús­ta­vou a me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ho­vor­mi pod­ľa čl. 11 ús­ta­vy a dru­hý vý­klad je s ni­mi v ne­sú­la­de, ne­jes­tvu­je ús­tav­ný dô­vod na zru­še­nie ta­kej práv­nej nor­my. Všet­ky štát­ne or­gá­ny ma­jú vte­dy ús­ta­vou ur­če­nú po­vin­nosť up­lat­ňo­vať práv­nu nor­mu v sú­la­de s ús­ta­vou (čl. 152 ods. 4)“, (PL. ÚS 15/1998), ako aj kon­šta­to­val, že „všeo­bec­né vý­kla­do­vé pra­vid­lo uve­de­né v čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy je mož­né up­lat­niť iba u všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov s práv­nou si­lou niž­šou ako ús­ta­va sa­ma“.(I. ÚS 30/1999). Člán­kom 152 ods. 4 ús­ta­vy sa vy­tvá­ra práv­ny zá­klad pre pra­vid­lo „Zá­ko­ny sa vy­svet­ľu­jú po­mo­cou ús­ta­vy. Ústa­va sa ne­vys­vet­ľu­je po­mo­cou zá­ko­nov s vý­nim­kou vzťa­hov, v kto­rých ús­ta­va vý­slov­ne od­ka­zu­je na pod­rob­nej­šiu úp­ra­vu zá­ko­nom.“ (Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky – ko­men­tár, dru­hé prep­ra­co­va­né vy­da­nie, feb­ruár 2007, Ján Dr­go­nec, s. 1143).
 
27. Pod­ľa § 35 ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na (účin­né­ho do 31. de­cem­bra 2005) ak súd uk­la­dá úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za dva ale­bo viac úmy­sel­ných tres­tných či­nov spá­cha­ných dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi, zvy­šu­je sa hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu; súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest v hor­nej po­lo­vi­ci tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy. Pod­ľa § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na (účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2006 a v zne­ní do vy­hlá­se­nia ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011) ak súd uk­la­dá úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za dva ale­bo viac úmy­sel­ných tres­tných či­nov, z kto­rých as­poň je­den je zlo­či­nom, spá­cha­ných dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi skut­ka­mi, zvy­šu­je sa hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu; súd ulo­ží pá­cha­te­ľo­vi trest nad jed­nu po­lo­vi­cu tak­to ur­če­nej tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy. Z uve­de­né­ho po­rov­na­nia je zrej­mé, že aj Trest­ný zá­kon účin­ný od 1. ja­nuá­ra 2006 poz­nal us­ta­no­ve­nie o as­pe­rač­nej zá­sa­de, kto­rá ako práv­ne pra­vid­lo bo­la prev­za­tá z pre­doš­lej práv­nej úp­ra­vy. Z dô­vo­du to­tož­nos­ti uve­de­né­ho in­šti­tú­tu v obid­voch po­rov­ná­va­ných práv­nych úp­ra­vách je mož­né vy­vo­diť, že ak by bol da­ný návrh na za­ča­tie ko­na­nia pred ús­tav­ným sú­dom za účin­nos­ti práv­nej úp­ra­vy pod­ľa sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, dos­pel by ús­tav­ný súd k rov­na­kým vý­cho­dis­ko­vým úva­hám, ako to bo­lo v prí­pa­de nes­kor­šej práv­nej úp­ra­vy, te­da pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2006. Kraj­ský súd mal pos­tu­pu­júc pod­ľa čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy inter­pre­to­vať ob­sah ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012, vo vzťa­hu k úče­lu as­pe­rač­nej zá­sa­dy ako ta­kej, kto­rý je vy­jad­re­ný pre­dov­šet­kým v sprís­ne­ných pod­mien­kach tres­ta­nia pá­cha­te­ľov tres­tných či­nov. „K pr­vkom im­pli­ko­va­ným v ús­tav­nom prin­cí­pe práv­ne­ho štá­tu sa ra­dí ta­ká inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia prá­va, pri kto­rej sa ok­rem for­mál­nych zna­kov práv­nej úp­ra­vy reš­pek­tu­je aj ob­sah práv­nej úp­ra­vy. Iden­ti­fi­ká­cia ob­sa­hu práv­nej úp­ra­vy by sa ma­la za­čať ur­če­ním úče­lu práv­nej nor­my.“ (Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky – ko­men­tár, dru­hé prep­ra­co­va­né vy­da­nie, feb­ruár 2007, Ján Dr­go­nec, s. 16).
 
28. «Us­ta­no­ve­nie čl. 152 ods. 4 má po­va­hu ge­ne­rál­ne­ho prí­ka­zu ad­re­so­va­né­ho všet­kým sub­jek­tom, kto­ré vo svo­jej čin­nos­ti inter­pre­tu­jú a ap­li­ku­jú pra­me­ne prá­va. To­to us­ta­no­ve­nie neur­ču­je sub­jek­ty, kto­ré sa pri vý­kla­de a up­lat­ne­ní všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov ma­jú sprá­vať pod­ľa čl. 152 ods. 4. ... V práv­nom štá­te mož­no ro­zum­ne oča­ká­vať a vy­ža­do­vať, aby or­gá­ny štá­tu, rov­na­ko ako všet­ky os­tat­né or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci, ale aj sub­jek­ty súk­rom­né­ho prá­va (fy­zic­ké oso­by a práv­nic­ké oso­by) pri vý­kla­de a up­lat­ne­ní všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su pos­tu­po­va­li v sú­la­de s ús­ta­vou. Pre­to prí­kaz čl. 152 ods. 4 za­vä­zu­je kaž­dé­ho, sub­jek­ty ve­rej­né­ho aj súk­rom­né­ho prá­va. ... prí­kaz čl. 152 ods. 4 za­kla­dá po­vin­nosť or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci pos­tu­po­vať pod­ľa čl. 152 ods. 4 ex of­fo. Pred­pok­la­dom up­lat­ne­nia čl. 152 ods. 4 v čin­nos­ti or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci te­da nie je „up­lat­ne­nie ná­ro­ku“ op­ráv­ne­nou oso­bou s vo­li­teľ­ný­mi práv­ny­mi účin­ka­mi, pri kto­rých ten, kto po­žia­da, aby sa vo­či ne­mu ko­na­lo v sú­la­de s čl. 152 ods. 4, má prá­vo vy­ža­do­vať dodr­ža­nie ús­tav­né­ho prí­ka­zu, kým ten, kto vý­slov­ne ne­po­žia­da o reš­pek­to­va­nie prí­ka­zu čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy, ne­zís­ka op­ráv­ne­nie na pos­tup pod­ľa čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy.» (Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky – ko­men­tár, dru­hé prep­ra­co­va­né vy­da­nie, feb­ruár 2007, Ján Dr­go­nec, s. 1144).
 
29. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že oba sú­dy v pô­vod­nom ko­na­ní ulo­ži­li sťa­žo­va­te­ľo­vi trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pou­ži­tím ná­ve­tia čas­ti as­pe­rač­nej zá­sa­dy tý­ka­jú­cej sa uk­la­da­nia úhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 35 ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, pri­čom ne­mož­no bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí vy­lú­čiť, že v prí­pa­de ne­pos­tu­po­va­nia pod­ľa § 35 ods. 2 sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na (ek­vi­va­len­tne k pod­mien­kam no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na pod­ľa § 41 ods. 2 textu za bod­ko­čiar­kou, pozn.) by všeo­bec­né sú­dy ulo­ži­li iný, pre sťa­žo­va­te­ľa priaz­ni­vej­ší trest. Keď­že kraj­ský súd v na­pad­nu­tom roz­hod­nu­tí už uve­de­né sku­toč­nos­ti ne­zoh­ľad­nil, po­ru­šil sťa­žo­va­te­ľo­ve prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru (bod 1 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).
 
30. Rea­gu­júc na práv­ny ná­zor kraj­ské­ho sú­du pre­zen­to­va­ný vo vy­jad­re­ní pod­pred­se­du kraj­ské­ho sú­du z 1. jú­la 2014, pod­ľa kto­ré­ho „Z od­ôvod­ne­nia ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, vy­plý­va, že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa za­obe­ral aj sprís­ne­ním tres­tnop­ráv­nej po­li­ti­ky zá­ko­nom č. 171/2003 Z. z., kto­rá zme­na sa pre­miet­la do zne­nia us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 141/1961 Zb.. Z ob­sa­hu od­ôvod­ne­nia uve­de­né­ho ná­le­zu je mož­né vy­vo­diť, že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky si bol ve­do­mý sprís­ne­nia tres­tných san­kcií uve­de­ným zá­ko­nom, av­šak vzhľa­dom na ob­sah vý­ro­ku ná­le­zu je mož­né dô­vod­ne vy­vo­diť, opie­ra­júc sa o zne­nie us­ta­no­ve­nia § 40 ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. (a con­trá­rio), že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­dos­pel aj k zá­ve­ru o ne­sú­la­de us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 141/1961 Zb. v zne­ní zá­ko­na č. 171/2003 Z. z. s pred­pis­mi vy­ššej práv­nej si­ly.“, ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že v ča­se vy­da­nia ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 sta­rý Trest­ný zá­kon už nep­la­til, a pre­to ús­tav­ný súd ani ne­mo­hol vy­slo­viť proti­ús­tav­nosť § 35 ods. 2 toh­to zá­ko­na. Na dru­hej stra­ne as­pe­rač­ná zá­sa­da ako práv­ny prin­cíp bo­la prev­za­tá do § 41 ods. 2 no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na.
 
31. V šir­ších okol­nos­tiach po­su­dzo­va­nej ve­ci rea­gu­júc na úva­hu kraj­ské­ho sú­du „... po­va­žu­je za správ­ny pos­tup kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne, dô­vod­ne sa opie­ra­jú­ci o ob­sah uve­de­né­ho ná­le­zu, ak sa nes­to­tož­nil s ar­gu­men­tom sťa­žo­va­te­ľa o prí­pus­tnos­ti ana­lo­gic­ké­ho pou­ži­tia práv­nych zá­ve­rov ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85, na ap­li­ká­ciu hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia § 35 ods. 2 zá­ko­na č. 141/1961 Zb., kto­rá ana­ló­gia je v tres­tnom prá­ve nep­rí­pus­tná.“, ús­tav­ný súd tiež pou­ka­zu­je na čl. 50 ods. 6 ús­ta­vy (ret­roak­ti­vi­ta v tres­tnom prá­ve a priaz­ni­vej­šia si­tuácia pre pá­cha­te­ľa, pozn.). Prá­ve zoh­ľad­ne­nie zá­ve­rov ús­tav­né­ho sú­du vy­jad­re­ných v je­ho ná­le­ze sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. no­vem­bra 2012 vo vzťa­hu k as­pe­rač­nej zá­sa­de sa ma­lo pre­miet­nuť do roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov pri opä­tov­nom pre­hod­no­te­ní vý­šky tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy prá­vop­lat­ne ulo­že­né­ho sťa­žo­va­te­ľo­vi za spá­cha­nú tres­tnú čin­nosť (dô­vo­dom návr­hu sťa­žo­va­te­ľa na ob­no­vu ko­na­nia bo­la iba vý­ška ulo­že­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy bez je­ho sna­hy o re­ví­ziu otáz­ky vi­ny, pozn.) roz­ho­do­va­nie o kto­rej otáz­ke akým­koľ­vek sme­rom, či už v pros­pech ale­bo nep­ros­pech sťa­žo­va­te­ľa, pat­rí do vý­luč­nej prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov.
 

III.
 

32. Pod­ľa čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy ak ús­tav­ný súd vy­ho­vie sťaž­nos­ti, svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom bo­li po­ru­še­né prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, a zru­ší ta­ké roz­hod­nu­tie, opat­re­nie ale­bo iný zá­sah. Ústav­ný súd mô­že zá­ro­veň vec vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie, za­ká­zať pok­ra­čo­va­nie v po­ru­šo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ale­bo ak to je mož­né, pri­ká­zať, aby ten, kto po­ru­šil prá­va ale­bo slo­bo­dy pod­ľa od­se­ku 1, ob­no­vil stav pred po­ru­še­ním.
 
33. Pod­ľa § 56 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak sa zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da po­ru­ši­li roz­hod­nu­tím ale­bo opat­re­ním, ús­tav­ný súd ta­ké roz­hod­nu­tie ale­bo opat­re­nie zru­ší. Pod­ľa § 56 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie. Sťa­žo­va­teľ žia­dal, aby ús­tav­ný súd zru­šil uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014. Na zá­kla­de kon­šta­to­va­nia po­ru­še­nia ús­tav­nos­ti v da­nej ve­ci v dôs­led­ku vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 3 Tos 104/2013 z 15. ja­nuá­ra 2014 zru­šil a vec vrá­til kraj­ské­mu sú­du na no­vé ko­na­nie (bod 2 vý­ro­ku toh­to ná­le­zu).
 
34. Ústav­ný súd na­po­kon roz­ho­dol aj o úh­ra­de trov ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa, kto­ré mu vznik­li v dôs­led­ku je­ho práv­ne­ho za­stú­pe­nia v ko­na­ní ve­de­nom ús­tav­ným sú­dom. Pod­ľa § 36 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd mô­že v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch pod­ľa vý­sled­ku ko­na­nia uz­ne­se­ním ulo­žiť niek­to­ré­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia, aby úpl­ne ale­bo sčas­ti uh­ra­dil iné­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia je­ho tro­vy. Ústav­ný súd priz­nal práv­nej zá­stup­ky­ni sťa­žo­va­te­ľa vy­čís­le­nú úh­ra­du za dva úko­ny práv­nej služ­by, a to prev­za­tie a príp­ra­vu za­stú­pe­nia a po­da­nie sťaž­nos­ti v sú­la­de s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vy­hláš­ky Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 655/2004 Z. z. o od­me­nách a náh­ra­dách ad­vo­ká­tov za pos­ky­to­va­nie práv­nych slu­žieb v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, a to v cel­ko­vej su­me 284,08 €. Priz­na­nú úh­ra­du trov práv­ne­ho za­stú­pe­nia je kraj­ský súd po­vin­ný za­pla­tiť na účet práv­nej zá­stup­ky­ne sťa­žo­va­te­ľa (§ 31a zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de v spo­je­ní s § 149 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho priad­ku).
 
35. Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy, pod­ľa kto­ré­ho pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, to­to roz­hod­nu­tie na­do­bú­da prá­vop­lat­nosť dňom je­ho do­ru­če­nia účas­tní­kom ko­na­nia.
 
Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.
 
V Ko­ši­ciach 13. augus­ta 2014

 

 

Diskusia