Právne vety aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

 

Práv­ne ve­ty

 

sta­no­vísk a ju­di­ká­tov pri­ja­tých na za­sad­nu­tí tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia NS SR 9. de­cem­bra 2014

Sta­no­vis­ká

 Tpj 36/2014

„Rov­na­ké práv­ne účin­ky, aké v zmys­le § 41b ods. 1 zá­ko­na č. 38/1993 Z.z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pre­pi­sov (ďa­lej len dot­knu­té us­ta­no­ve­nie) vy­vo­lá­va vy­hlá­se­nie ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 28. no­vem­bra 2012, sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky 21. de­cem­bra 2012 vo vzťa­hu k § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­kon, je pot­reb­né pri pou­ži­tí exten­zív­nej inter­pre­tá­cie dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia vy­vo­diť aj vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 35 ods. 2, časť ve­ty za bod­ko­čiar­kou Tres­tné­ho zá­ko­na v zne­ní účin­nom od 1. sep­tem­bra 2003 do 31. de­cem­bra 2005.“

 

Tpj 54/2013

I. Lo­gic­kým, ja­zy­ko­vo – gra­ma­tic­kým, sys­te­ma­tic­kým a te­leolo­gic­kým vý­kla­dom poj­mu „roz­sah či­nu“ uve­de­ným v pos­led­nej ve­te § 125 ods. 1 Tr. zák. sa kri­té­riá (stup­ni­ca) ur­čo­va­nia vý­šky ško­dy pou­ži­jú aj pre ur­če­nie množ­stva lie­hu  bez po­vo­le­nia vy­ro­be­né­ho, pre­cho­vá­va­né­ho ale­bo uvá­dza­né­ho do obe­hu pod­ľa § 253 ods. 1 Tr. zák.

II. Hľa­dis­kom na ur­če­nie množ­stva lie­hu  bez po­vo­le­nia vy­ro­be­né­ho, pre­cho­vá­va­né­ho ale­bo uvá­dza­né­ho do obe­hu pod­ľa § 253 ods. 1 Tr. zák. je ce­na, za kto­rú sa vec v ob­vo­de a mies­te  či­nu ob­vyk­le pre­dá­va. Ak ce­nu tak­to zis­tiť ne­mož­no, pos­tu­pu­je sa pri­me­ra­ne pod­ľa § 126 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.

 

Tpj 53/2013

 

I. Trest­ný čin po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy v us­ta­no­ve­ní § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. pred­pok­la­dá ta­ký spô­sob pre­ko­na­nia pre­káž­ky, kto­rej úče­lom je za­brá­ne­nie   vnik­nu­tiu do oby­dlia, kto­rý ne­napĺňa zna­ky vlá­ma­nia pod­ľa § 122 ods. 4 Tr. zák.
Ak for­ma pre­ko­na­nia pre­káž­ky, kto­rá brá­ni vnik­nu­tiu do oby­dlia, je sub­su­mo­va­teľ­ná  pod po­jem „vlá­ma­nie“ pod­ľa § 122 ods. 4 Tr. zák., ide o trest­ný čin po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy pod­ľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., t.j. spá­chanie či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia (vlá­ma­nie - § 138 písm. e/ Tr. zák.).

 

II. Jed­no­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák. a po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy pod­ľa § 194 Tr. zák. je mož­ný vzhľa­dom na rôz­nosť chrá­ne­ných ob­jek­tov tých­to tres­tných či­nov. Ak bol čin spá­cha­ný vlá­ma­ním a ten­to znak je jed­nak zá­kon­ným zna­kom (zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty) jed­né­ho zo zbie­ha­jú­cich  sa tres­tných či­nov a jed­nak okol­nos­ťou, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by u dru­hé­ho z tých­to tres­tných či­nov, pou­ži­je sa dot­knu­tá sku­toč­nosť (vlá­ma­nie) len raz, a to v rám­ci práv­nej kva­li­fi­ká­cie, kto­rá so zna­kom vlá­ma­nia spá­ja pou­ži­tie prís­nej­šej tres­tnej sadz­by. Prís­nej­šia tres­tná sadz­ba je v tom­to prí­pa­de de­ter­mi­nan­tom vzťa­hu špe­cia­li­ty a te­da vý­be­ru práv­nej kva­li­fi­ká­cie či­nu  buď ako jed­no­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov, ale­bo pou­ži­tia kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu.

Ak je znak vlá­ma­nia okol­nos­ťou, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by  pri  práv­nej kva­li­fi­ká­cii oboch jed­no­čin­ne sa zbie­ha­jú­cich  tres­tných či­nov, pou­ži­je sa rov­na­ko len raz, a to ako sú­časť práv­nej kva­li­fi­ká­cie, kto­rá so zna­kom vlá­ma­nia spá­ja prís­nej­šiu tres­tnosť či­nu (vzťah špe­cia­li­ty ako hmot­nop­ráv­ny pre­jav zá­sa­dy „ne bis in idem").

 

Tpj 69/2014

 

Ob­jek­tom tres­tných či­nov pro­ti ma­jet­ku je ochra­na ma­jet­ku a ma­jet­ko­vých práv us­ta­no­ve­nia­mi uve­de­ný­mi v štvr­tej hla­ve oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (§ 212 až 249
Tr. zák.).

In­di­vi­duál­nym ob­jek­tom  tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák. je ochra­na vlas­tníc­ke­ho vzťa­hu k ur­či­tým ve­ciam, le­gál­nej dr­žby ve­ci a fak­tic­kej dis­po­zí­cie s ve­cou. Pred­me­tom úto­ku je vec pa­tria­ca no­si­te­ľo­vi tých­to vzťa­hov dot­knu­tých proti­práv­nym zá­sa­hom pá­cha­te­ľa, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu sú hmot­né pred­me­ty úto­ku cu­dzou ve­cou. Ak je ta­ký čin spá­cha­ný na uj­mu via­ce­rých osôb, napr. for­mou pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti, je napl­ne­ný znak spá­chania či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia pod­ľa § 138  písm. j/ Tr. zák., te­da spá­chanie či­nu na via­ce­rých oso­bách.

 

 

Ju­di­ká­ty

 

Tpj 68/2014 -1

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/, i/ Tr. por.

 

§ 371 ods. 1 písm. c/, i/  Tr. por.

§ 2  ods. 10, ods. 11 Tr. por.

 

I.       Zne­mož­ne­nie up­lat­ne­nia prá­va na ob­ha­jo­bu, kto­ré zá­kon priz­ná­va po­doz­ri­vej oso­be, je sub­su­mo­va­teľ­né pod po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu ako do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. len za pred­pok­la­du, že ta­ký pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ne­ga­tív­ne ov­plyv­nil vy­ko­ná­va­nie pro­ces­ných úko­nov po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia  a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

 

II. Za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu v zmys­le § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ne­mož­no po­va­žo­vať ob­sah a roz­sah vlas­tnej úva­hy or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du o voľ­be pou­ži­tých dô­kaz­ných pros­tried­kov pri pl­ne­ní po­vin­nos­ti pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. pri up­lat­ne­ní op­ráv­ne­nia pod­ľa § 2 ods. 11 Tr. por.

 

III. Ani do­vo­la­te­ľom tvr­de­ný extrém­ny ne­sú­lad prá­vop­lat­ne zis­te­né­ho skut­ku s vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi ne­napĺňa do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Po­chy­be­nia skut­ko­vej po­va­hy v pod­stat­ných okol­nos­tiach sú up­lat­ni­teľ­né len v rám­ci do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 3 Tr. por.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR , sp. zn.  2 Tdo 34/2014 z 12. augus­ta 2014)

 

Tpj 68/2014 – 2

 

Spá­chanie tres­tné­ho či­nu „na chrá­ne­nej oso­be“ a „na via­ce­rých oso­bách“. Pou­ži­teľ­nosť priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho mi­mo ko­na­nia o do­ho­de o vi­ne a tres­te. Po­ľah­ču­jú­ca okol­nosť priz­na­nia sa pá­cha­te­ľa.

 

§ 36 písm. l/ Tr. zák.

§ 127 ods. 1, ods. 12, § 138 písm. j/ Tr. zák.

§ 232 ods. 1, ods. 9, § 331 ods. 1 písm. b/, ods. 4, § 333 ods. 4 Tr. por.

 

I. Pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 172 Tr. zák. je čin spá­cha­ný na oso­be, ak pá­cha­teľ  omam­nú lát­ku, psy­chot­rop­nú lát­ku, jed ale­bo pre­kur­zor za­bez­pe­čil niek­to­rým
zo spô­so­bov uve­de­ných v od­se­ku 1 písm. a/ až c/ toh­to us­ta­no­ve­nia (napr. do­vie­zol, kú­pil, za­do­vá­žil ale­bo pre­dal) od inej oso­by ale­bo inej oso­be, na jej vlas­tné pou­ži­tie ale­bo na ďal­šiu dis­tri­bú­ciu a kto­rá te­da nie je poš­ko­de­ným. Od toh­to sa po­tom od­ví­ja po­sú­de­nie zna­ku „na chrá­ne­nej oso­be“ v zmys­le § 139 ods. 1 a § 172 ods. 2 písm. d/ Tr. zák., a „na via­ce­rých oso­bách“ v zmys­le § 138 ods. 1 písm. j/ a § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

 

II. Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho je pod­mien­kou za­ča­tia ko­na­nia o do­ho­de o vi­ne a tres­te
(§ 232 ods. 1 Tr. por.); priz­na­niu však mu­sí v zmys­le ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia zod­po­ve­dať aj cel­ko­vá dô­kaz­ná si­tuácia. V tom­to ko­na­ní je te­da pred­bež­ný zá­ver o vi­ne len vý­cho­dis­kom pre uzav­re­tie do­ho­dy o vi­ne a tres­te. Ak ku ko­na­niu o do­ho­de o vi­ne a tres­te ne­dôj­de ale­bo ak v je­ho rám­ci ne­dôj­de k uzav­re­tiu  do­ho­dy o vi­ne a tres­te (§ 232 ods. 9 Tr. por.), pô­vod­né priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho je pou­ži­teľ­né ako pod­klad pre roz­ho­do­va­nie pro­ku­rá­to­ra a sú­du. Dô­kaz­ná ne­pou­ži­teľ­nosť priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho uči­ne­né­ho v ko­na­ní o do­ho­de o vi­ne a tres­te (§ 331 ods. 1 písm. b/, ods. 4, § 333 ods. 4 Tr. por.) sa ne­tý­ka pro­ces­ne re­le­van­tné­ho priz­na­nia, ku kto­ré­mu doš­lo mi­mo do­ho­do­va­cie­ho ko­na­nia.

 

III. Na priz­na­nie sa pá­cha­te­ľa k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu ako na po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť pod­ľa § 36 písm. l/ Tr. zák. mô­že súd pri­hliad­nuť, ak sa priz­na­nie tý­ka všet­kých skut­ko­vých okol­nos­ti, kto­ré sú kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom sú­dom pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie, vrá­ta­ne okol­nos­tí, kto­ré pod­mie­ňu­jú pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR , sp. zn. 2 Tdo 35/2014 z 8. jú­la 2014).

 

 

 

 

Tpj  68/2014 - 3

 

Via­za­nosť ob­me­dze­ní ob­vi­ne­né­ho vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na us­ta­no­ve­nia o väz­be.

 

§ 76 až 78, § 84 Tr. por.

 

      Us­ta­no­ve­nie § 84 Tr. por. o ob­me­dzeniach ob­vi­ne­né­ho vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, up­ra­vu­jú­ce špe­ci­fic­ké dôs­led­ky exis­ten­cie niek­to­ré­ho z vä­zob­ných dô­vo­dov v zmys­le § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. na oso­bu ob­vi­ne­né­ho po­čas vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, je svo­jou po­va­hou blíz­ke re­ži­mu zá­kon­nej úp­ra­vy väz­by ob­vi­ne­né­ho, čo je v od­se­ku 3 uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia zvý­raz­ne­né od­ka­zom na us­ta­no­ve­nia § 76 až 78 Tr. zák., up­ra­vu­jú­ce tr­va­nie väz­by. Vzhľa­dom na do­pad „vä­zob­ných účin­kov“ kon­krét­ny­mi ob­me­dzenia­mi ob­vi­ne­né­ho po­čas vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, tre­ba – s pou­ži­tím ana­ló­gie – ta­ké­to roz­hod­nu­tie po­va­žo­vať za vä­zob­né roz­hod­nu­tie sui ge­ne­ris s via­za­nos­ťou aj na zá­klad­nú zá­kon­nú se­dem me­sač­nú do­bu tr­va­nia ob­me­dze­ní (kto­rá však mô­že byť roz­hod­nu­tím  pod­ľa § 84 ods. 1 Tr. por. ur­če­ná aj na krat­šiu do­bu), aj na mož­nosť po­da­nia sťaž­nos­ti pro­ti ta­ké­mu uz­ne­se­niu.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 2 Tost 29/2014 z 2. sep­tem­bra 2014).

 

Tpj 68/2014 -4

Prí­kaz na pre­hliad­ku a dob­ro­voľ­né vy­da­nie ve­ci.

 

§ 91 ods. 1, § 99 ods. 1, ods. 2 Tr. por.

§ 104 ods. 1, ods. 2 Tr. por.

§ 154 Tr. por.

 

      Prí­ka­zy sú­du a pro­ku­rá­to­ra sa v tres­tnom ko­na­ní vy­da­jú len v prí­pa­de zá­kon­né­ho dô­vo­du na zá­sah do zá­klad­ných ale­bo iných práv a slo­bôd dot­knu­tých osôb.

      Do­mo­vú pre­hliad­ku ale­bo pre­hliad­ku iných pries­to­rov ale­bo po­zem­ku na účel za­bez­pe­če­nia ve­ci dô­le­ži­tej pre tres­tné ko­na­nie nie je pot­reb­né na­ria­diť, ak je zrej­má dob­ro­voľ­ná sú­čin­nosť oso­by, kto­rá je vlas­tní­kom ale­bo op­ráv­ne­ným uží­va­te­ľom- neh­nu­teľ­nos­ti, v (na) kto­rej sa má vec na­chá­dzať. V ta­kom prí­pa­de sa pou­ži­je in­šti­tút vy­da­nia ale­bo od­ňa­tia ve­ci (§ 91 Tr. por.) po prí­pad­nom pred­chá­dza­jú­com, resp. sú­čas­nom vy­ko­na­ní ob­hliad­ky (§ 154 Tr. por.), bez na­ria­de­nia pre­hliad­ky uve­de­nej
v § 99 ods. 1 ale­bo ods. 2 Tr. por.

Aj v prí­pa­de na­ria­de­nia do­mo­vej pre­hliad­ky ale­bo pre­hliad­ky iných pries­to­rov ale­bo po­zem­ku sa od vý­ko­nu pre­hliad­ky upus­tí ale­bo sa pre­hliad­ka ukon­čí, ak sa dob­ro­voľ­né vy­da­nie in­di­vi­duál­ne ur­če­nej ve­ci do­sia­hlo pred­chá­dza­jú­cou vý­zvou pri spl­ne­ní pod­mie­nok uve­de­ných v § 104 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 2 Tdo 29/2014 z 20. má­ja 2014).

 

Tpj 68/2014 -5

 

Zhod­no­te­nie po­ľah­ču­jú­cich okol­nos­tí a pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí na pok­la­de do­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho.

 

§ 38 ods. 2 až 4 Tr. zák.

§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

§ 371 ods. 5 Tr. por.

 

Otáz­ka zis­ťo­va­nia (ne)exis­ten­cie po­ľah­ču­jú­cich okol­nos­tí a pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí je otáz­kou skut­ko­vou, kto­rá je vy­lú­če­ná z pres­kú­ma­nia do­vo­la­cie­ho sú­du v prí­pa­de, že ten­to ko­ná na pod­kla­de do­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. Ak ale súd vo vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia kon­šta­tu­je da­nosť niek­to­rej ta­kej­to okol­nos­ti, či už po­ľah­ču­jú­cej ale­bo pri­ťa­žu­jú­cej, ale v roz­po­re s tým ju ne­zo­be­rie do úva­hy pri uk­la­da­ní tres­tu – pri úp­ra­ve tres­tnej sadz­by - tak, ako to us­ta­no­vu­je § 38 ods. 2 až 4 Tr. zák., ide o sku­toč­nosť, kto­rá za spl­ne­nia pod­mien­ky uve­de­nej v § 371 ods. 5 Tr. por. mô­že zna­me­nať napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nes­práv­ne pou­ži­tie iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia).

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR , sp. zn. 6 Tdo 56/2013 zo 14. má­ja 2014).

 

 

Tpj 68/2014 – 6

Vzťah tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia a tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 

§ 189 a § 221 Tr. zák.

§ 360 Tr. zák.

 

I.  Ak pá­cha­teľ pou­ži­je hroz­bu ná­si­lia ale­bo hroz­bu inej ťaž­kej uj­my na do­nu­co­va­nie iné­ho k ma­jet­ko­vé­mu pl­ne­niu, pri­čom pá­cha­teľ mož­nosť spô­so­be­nia uj­my, kto­rou hro­zí,  ale­bo od­hod­la­nie na jej spô­so­be­nie len pred­stie­ra, čím poš­ko­de­né­ho uve­die do omy­lu a obo­ha­tí tak se­ba ale­bo iné­ho na ško­du cu­dzieho ma­jet­ku, ide o spá­chanie tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 Tr. zák. (pri ap­li­ká­cii zá­klad­nej ale­bo kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­nej v tom­to us­ta­no­ve­ní) a nie o trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. V ta­kom prí­pa­de je us­ta­no­ve­nie § 189 Tr. zák. v po­me­re špe­cia­li­ty k us­ta­no­ve­niu § 221 Tr. zák., v dôs­led­ku čo­ho je jed­no­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov vy­die­ra­nia a pod­vo­du vy­lú­če­ný.

 

II. V prí­pa­de, že ko­na­nie pá­cha­te­ľa nes­me­ru­je k nú­te­niu iné­ho na ko­na­nie, opo­me­nu­tie ale­bo str­pe­nie nie­čo­ho, av­šak svo­jím pred­stie­ra­ným vy­hrá­ža­ním sa smr­ťou, ťaž­kou uj­mou na zdra­ví ale­bo  inou ťaž­kou uj­mou mô­že pá­cha­teľ u iné­ho vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu, pri­chá­dza do úva­hy po­sú­de­nie ta­ké­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia pod­ľa § 360 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR , sp. zn. 2 Tdo 72/2013 zo 16. de­cem­bra 2013).

 

Tpj 68/2014 -7

Prís­luš­nosť pro­ku­ra­tú­ry a sú­du ako vy­ko­ná­va­jú­cich jus­tič­ných or­gá­nov v ko­na­ní pod­ľa zá­ko­na o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze.

 

§ 11 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na o EZR

§ 15 ods.3 a § 17 ods. 3 zá­ko­na o EZR

§ 22 ods. 2 zá­ko­na o EZR

 

I. Zá­kon č. 154/2010 Z.z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z. (ďa­lej len „zá­kon o EZR“) usta­no­vu­je jed­nak prís­luš­nosť pro­ku­ra­tú­ry a jed­nak prís­luš­nosť sú­du ako vy­ko­ná­va­jú­cich jus­tič­ných or­gá­nov. Mies­tnu prís­luš­nosť kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry na vy­ko­ná­va­nie pred­bež­né­ho vy­šet­ro­va­nia up­ra­vu­je § 11 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na o EZR, mies­tnu prís­luš­nosť kraj­ské­ho sú­du up­ra­vu­je ten­to zá­kon vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach, a to v zá­vis­los­ti od navr­ho­va­né­ho pos­tu­pu (na pos­tup pod­ľa § 15 ods. 3, § 22 ods. 2, § 17 ods. 3 zá­ko­na o EZR).

 

II. Mies­tna prís­luš­nosť kraj­ské­ho sú­du na ko­na­nie pod­ľa § 17 ods. 1 zá­ko­na o EZR je v tre­ťom od­se­ku toh­to us­ta­no­ve­nia up­ra­ve­ná sa­mos­tat­ne – ne­zá­vis­le od mies­tnej prís­luš­nos­ti pro­ku­rá­to­ra, kto­rá  tým­to  us­ta­no­ve­ním nie je dot­knu­tá – tak, že re­le­van­tným pre ur­če­nie prís­luš­nos­ti kraj­ské­ho sú­du je ak­tuál­ne mies­to vý­ko­nu väz­by ale­bo vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 6 Tost 19/2014 z 3. jú­na 2014).

 

Tpj 68/2014 -8

Pri­jí­ma­nie úp­lat­ku. Po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť ob­haj­cu.

 

§ 329 a § 328 Tr. zák.

§ 23 ods. 3 zá­ko­na o ad­vo­ká­cií

 

I. Trest­ný čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 Tres­tné­ho zá­ko­na, spo­čí­va­jú­ci v pri­ja­tí úp­lat­ku, po­ža­do­va­ní úp­lat­ku ale­bo pri­ja­tí sľu­bu úp­lat­ku v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu ne­mu­sí byť spo­je­ný s po­ru­še­ním po­vin­nos­ti pá­cha­te­ľa, kto­rá vy­plý­va z je­ho za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia, pos­ta­ve­nia ale­bo fun­kcie, ako je to­mu pri tres­tnom či­ne pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 328 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

II. Sú­vis­losť s ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu v zmys­le § 329 ods. 1 Tr. zák. je da­ná vždy vte­dy, ak pá­cha­teľ bez práv­ne­ho ti­tu­lu prij­me, žia­da ale­bo si dá sľú­biť ma­te­riál­nu ale­bo inú proti­služ­bu za svo­je pred­chá­dza­jú­ce, pre­bie­ha­jú­ce ale­bo nas­le­du­jú­ce ko­na­nie pri ob­sta­rá­va­ní ur­či­tej ve­ci (ve­cí) všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Ta­ké ob­sta­rá­va­nie to­tiž nie je spo­je­né so vzni­kom aké­ho­koľ­vek ná­ro­ku na pl­ne­nie pe­ňaž­nej ale­bo ne­pe­ňaž­nej po­va­hy (úp­la­tok v zmys­le § 131 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na), mi­mo práv­ne­ho re­ži­mu od­me­ňo­va­nia to­ho, kto ob­sta­rá­va­nie dot­knu­tých ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu z dô­vo­du svoj­ho za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia, pos­ta­ve­nia ale­bo fun­kcie vy­ko­ná­va.

 

III. Po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť v zmys­le § 23 ods. 3 zá­ko­na č. 586/2003 Z. z. o ad­vo­ká­cii a o zme­ne a dopl­ne­ní zá­ko­na č. 455/1991 Zb. o živ­nos­ten­skom pod­ni­ka­ní (živ­nos­ten­ský zá­kon) v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Zá­kon o ad­vo­ká­cii“) vy­vo­lá­va tie is­té práv­ne účin­ky, te­da zá­kaz vý­slu­chu sved­ka v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré § 129 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku spá­ja s po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti v prí­pa­de neos­lo­bo­de­nia po­vin­nej oso­by od za­cho­vá­va­nia po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti prís­luš­ným or­gá­nom ale­bo tým, v kto­ré­ho zá­uj­me má tú­to po­vin­nosť.

 

            IV. Okol­nosť, či poz­ba­ve­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti je v nep­ros­pech klien­ta, pred­pok­la­da­nú us­ta­no­ve­ním § 23 ods. 3 Zá­ko­na o ad­vo­ká­cii, po­ne­chá­va ten­to zá­kon for­mu­lá­ciou „ak usú­di“ na úva­hu ad­vo­ká­ta, kto­rá nie je pres­kú­ma­teľ­ná or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom.

 

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 2 To 12/2013 z 24. feb­ruára 2014).

 

Tpj 68/2014 – 9

Práv­nic­ká oso­ba a jej om­yl. Skut­ko­vá ve­ta a práv­na ve­ta.

 

§ 221 Tr. zák.

§ 163 ods. 3 Tr. por.

 

I. Práv­nic­kú oso­bu mož­no uviesť do omy­lu len uve­de­ním do omy­lu fy­zic­kej oso­by, kto­rá je op­ráv­ne­ná tvo­riť vô­ľu práv­nic­kej oso­by a pre­ja­vo­vať ju na­vo­nok, te­da roz­ho­du­je a ko­ná v jej me­ne (mô­že ísť aj o oso­bu, kto­rá je čle­nom šta­tu­tár­ne­ho ale­bo iné­ho or­gá­nu práv­nic­kej oso­by). Rov­na­ko pla­tí, že vy­užiť om­yl práv­nic­kej oso­by mož­no len vy­uži­tím omy­lu vy­ššie cha­rak­te­ri­zo­va­nej fy­zic­kej oso­by.

II. Spô­so­biť ško­du na cu­dzom ma­jet­ku mož­no pri tres­tnom či­ne pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. aj uve­de­ním nie­ko­ho do omy­lu ale­bo vy­uži­tím nie­čie­ho omy­lu, ak ta­ká (mý­lia­ca sa) fy­zic­ká oso­ba nie je poš­ko­de­ným ani ne­rep­re­zen­tu­je poš­ko­de­nú práv­nic­kú oso­bu.

III. Skut­ko­vá ve­ta (po­pis skut­ku) nie je to­tož­ná s práv­nou ve­tou a spra­vid­la ne­pou­ží­va ter­mi­no­ló­giu práv­nej ve­ty (te­da ter­mi­no­ló­giu dot­knu­té­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia), aj keď sa nie­ke­dy pou­ži­té vý­ra­zy a for­mu­lá­cie skut­ko­vej a práv­nej ve­ty ne­vyh­nut­ne prek­rý­va­jú (zho­du­jú). Skut­ko­vá ve­ta však mu­sí s dos­ta­toč­nou ob­sa­ho­vou ur­či­tos­ťou vy­jad­ro­vať všet­ky skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré sú kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie.

 

(Roz­su­dok naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 2 Tdo 38/2014 z 26. augus­ta 2014).

 

Návrh ju­di­ká­tu Tpj 68/2014 -2 bol z ro­ko­va­nia tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia stiah­nu­tý.

 

 

Diskusia