Vykonávanie dokazovania pred vznesením obvinenia, použitie agenta z cudzieho štátu, doručovanie uznesení obvinenému

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Ob­vi­ne­ný má prá­vo na do­ru­če­nie tých uz­ne­se­ní, kto­ré sa ho pria­mo tý­ka­jú, av­šak to­to prá­vo vzni­ká až mo­men­tom vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Ak te­da doš­lo k vy­da­niu kon­krét­ne­ho uz­ne­se­nia, nap­rík­lad uz­ne­se­nia o prib­ra­tí znal­ca, či zna­lec­ké­ho ús­ta­vu eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, tak oso­ba, kto­rá je ob­vi­ne­ná, ne­má prá­vo na spät­né do­ru­če­nie uz­ne­se­ní, kto­ré bo­li vo ve­ci vy­da­né pred jej ob­vi­ne­ním. Prá­vo na spät­né do­ru­če­nie uz­ne­se­ní vy­da­ných pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia neexis­tu­je. Ta­ký­to ob­vi­ne­ný má však za­cho­va­né prá­vo vy­jad­riť sa k vy­pra­co­va­ným zna­lec­kým po­sud­kom, spo­chyb­ňo­vať ich ako aj ich spra­co­va­te­ľa, prí­pad­ne aj žia­dať vy­po­čuť znal­ca. Ak sú tie­to prá­va ob­vi­ne­né­ho reš­pek­to­va­né a za­cho­va­né v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no ho­vo­riť o po­ru­še­ní prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu.

 

Zna­lec­ký po­su­dok ne­mô­že byť te­da ne­zá­kon­ný len pre­to, že bol vy­pra­co­va­ný pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be. V tom­to sme­re pos­ta­čí, ak k prib­ra­tiu znal­ca a k vy­pra­co­va­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku doš­lo po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia sa na­chá­dza v Tres­tnom po­riad­ku prá­ve za úče­lom ur­če­nia pro­ces­né­ho za­čiat­ku ur­či­té­ho štá­dia tres­tné­ho ko­na­nia, po kto­rom mô­žu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pl­ne vy­ko­ná­vať pro­ces­né úko­ny. Z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né vy­vo­diť zá­ver, že vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov, ak k nim doš­lo po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, av­šak pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, t. j. v do­be keď ob­vi­ne­ný ne­mo­hol reali­zo­vať svo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu, ma­jú len z toh­to dô­vo­du cha­rak­ter ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu (dô­ka­zu zís­ka­né­ho ne­zá­kon­ným spô­so­bom).

 

II. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta, že pos­tup pri pou­ži­tí agen­ta z Ra­kús­kej re­pub­li­ky v tres­tnom ko­na­ní bol v roz­po­re so Zmlu­vou me­dzi Slo­ven­skou re­pub­li­kou a Ra­kús­kou re­pub­li­kou o po­li­caj­nej spolu­prá­ci (pub­li­ko­va­ná pod č. 252/2005 Z. z.), tak od­vo­la­cí súd sa s tou­to ná­miet­kou nes­to­tož­ňu­je. Člá­nok 10 ods. 1 až 6 ci­to­va­nej zmlu­vy sa tý­ka prí­pa­dov, keď žia­da­jú­ca stra­na (nap­rík­lad Ra­kús­ka re­pub­li­ka) ve­die vlas­tné vy­šet­ro­va­nie na vlas­tnom úze­mí a je nut­né, aby v zá­uj­me ob­jas­ne­nia ve­ci pô­so­bil aj na úze­mí po­žia­da­nej stra­ny (na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky) agent, pre­to­že je to ne­vyh­nut­né na dôs­led­né ob­jas­ne­nie ve­ci. Pred­met­né us­ta­no­ve­nia zmlu­vy sa pre­to ap­li­ku­jú len na prí­pa­dy, keď vy­šet­ro­va­nie ve­die na vlas­tnom úze­mí jed­na zmluv­ná stra­na, pri­čom to­to vy­šet­ro­va­nie za­siah­ne aj do úze­mia dru­hé­ho zmluv­né­ho štá­tu (t. j. je ne­vyh­nut­né, aby agent pô­so­bil aj na úze­mí dru­hé­ho zmluv­né­ho štá­tu a to za úče­lom ob­jas­ne­nia tres­tné­ho či­nu zmluv­nej stra­ny na úze­mí kto­rej sa po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu vy­šet­ru­je). Ide nap­rík­lad o prí­pa­dy, keď je vy­šet­ro­va­nie ve­de­né ra­kús­ky­mi or­gán­mi v Ra­kús­kej re­pub­li­ke pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a na dôs­led­né ob­jas­ne­nie toh­to tres­tné­ho či­nu je ne­vyh­nut­né aby agent krát­ko­do­bo pô­so­bil aj na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Prá­ve v ta­kých­to prí­pa­doch sa ap­li­ku­je člá­nok 10 ods. 1 až 6 zmlu­vy s tým, že Ra­kús­ka re­pub­li­ka mu­sí pí­som­ne po­žia­dať Slo­ven­skú re­pub­li­ku, aby na jej úze­mí mo­hol pô­so­biť agent za úče­lom ob­jas­ne­nia tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa vy­šet­ru­je v Ra­kús­kej re­pub­li­ke. Zhod­ne to bu­de aj v prí­pa­doch, keď pre trest­ný čin ve­die vy­šet­ro­va­nie Slo­ven­ská re­pub­li­ka na svo­jom úze­mí a pre je­ho dôs­led­né ob­jas­ne­nie je ne­vyh­nut­né krát­ko­do­bé pô­so­be­nie agen­ta aj na úze­mí Ra­kús­kej re­pub­li­ky.

 

Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že us­ta­no­ve­nia člán­ku 10 ods. 1 až 6 vy­ššie uve­de­nej zmlu­vy sa vô­bec ne­do­tý­ka­jú po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du, na­koľ­ko v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho iš­lo o vy­šet­ro­va­nie ve­de­né na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky slo­ven­ský­mi or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom ne­bo­lo pot­reb­né, aby v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho pô­so­bil agent aj na úze­mí Ra­kús­kej re­pub­li­ky. V da­nej tres­tnej ve­ci len vy­stu­po­va­li prís­luš­ní­ci po­lí­cie Ra­kús­kej re­pub­li­ky v pos­ta­ve­ní agen­tov na úze­mí SR, pri­čom po­su­dzo­va­ná tres­tná vec bo­la tak­tiež reali­zo­va­ná na úze­mí SR. Ta­ký­to pos­tup bol v sú­la­de s člán­kom 10 ods. 7 zmlu­vy, pod­ľa kto­ré­ho sú zmluv­né stra­ny op­ráv­ne­né nav­zá­jom si pos­ky­to­vať agen­tov, kto­rí ko­na­jú z po­ve­re­nia a pod ve­de­ním prís­luš­ných or­gá­nov dru­hej zmluv­nej stra­ny. Uve­de­ný pos­tup je sú­lad­ný aj s us­ta­no­ve­ním § 10 ods. 20 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mô­že byť agen­tom aj prís­luš­ník po­lí­cie iné­ho štá­tu.

 

III. Od­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňu­je s ná­zo­rom ob­ha­jo­by, že by dô­ka­zy zís­ka­né pos­tu­pom pod­ľa § 116 Tr. por. bo­li ne­zá­kon­ne zís­ka­né dô­ka­zy, resp. že by bo­li ne­pou­ži­teľ­né s pou­ka­zom na roz­hod­nu­tia Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skych spo­lo­čen­stiev ale­bo Ústav­né­ho sú­du SR (naj­mä s pou­ka­zom na to, že Ústav­ný súd SR roz­hod­nu­tím sp. zn. PL. ÚS 10/2014 po­zas­ta­vil účin­nosť niek­to­rých us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách). V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že zme­na ale­bo zru­še­nie pro­ces­ných pred­pi­sov, ku kto­rých dôj­de pri­ja­tím nes­kor­šie­ho zá­ko­na ale­bo roz­hod­nu­tím ús­tav­né­ho sú­du pla­tí vždy do bu­dúc­nos­ti, t. j. ne­má spät­nú účin­nosť a ne­mô­že sa up­lat­niť pri hod­no­te­ní prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov vy­ko­na­ných skôr, v sú­la­de s vte­dy plat­nou a účin­nou práv­nou úp­ra­vou. V da­nej tres­tnej ve­ci bo­li úda­je o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke za­bez­pe­če­né v ča­se pred roz­hod­nu­tím Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skych spo­lo­čen­stiev a Ústav­né­ho sú­du SR a to pl­ne v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom a pre­to sa tu v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že up­lat­niť tzv. pr­vá ret­roak­ti­vi­ta, kto­rá by spät­ne spô­so­bi­la nep­rí­pus­tnosť pou­ži­tia tých­to dô­ka­zov. Ana­lo­gic­ky tu mož­no vy­chá­dzať aj zo sta­no­vis­ka plé­na Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. PL. ÚS-st. 31/2010 zo dňa 14.12.2010, kto­rý sa za­obe­ral účin­ka­mi ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du ČR, kto­rým doš­lo k vy­slo­ve­niu ne­sú­lad­nos­ti čas­ti us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú­ce­ho pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov. Ústav­ný súd ČR tu tak­tiež kon­šta­to­val, že účin­ky de­ro­gač­né­ho ná­le­zu pla­tia len do bu­dúc­nos­ti, te­da naj­skôr odo dňa keď bol ná­lez vy­hlá­se­ný v Zbier­ke zá­ko­nov a neup­lat­nia sa na si­tuácie, keď k vy­ko­na­niu pre­hliad­ky iných pries­to­rov doš­lo pred je­ho vy­hlá­se­ním.

 

 

 

sp. zn. 4To/111/2013

 

  U Z N E S E N I E

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu M W P, stí­ha­né­ho pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok  sp. zn. 2T/44/2012 zo dňa 30.05.2013, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 04.de­cem­bra 2014 tak­to

 

r o z h o d o l :

        

Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho M W P sa  z a m i e t a.

 

O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok sp. zn. 2T/44/2012 zo dňa 30.05.2013 bol ob­ža­lo­va­ný M W P uz­na­ný vin­ným zo spá­chania obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

dňa 09.11.2010 v ča­se oko­lo 19.00 hod. v pries­to­roch Šport ba­ru Ho­te­la Se­nec v čas­ti Sl­neč­né ja­ze­rá – se­ver po pred­chá­dza­jú­cej vzá­jom­nej do­ho­de sa stre­tol M W P s už od­sú­de­ným E A a od­sú­de­ným I S v prí­tom­nos­ti osôb B N a J P S za úče­lom do­da­nia psy­chot­rop­nej lát­ky me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­rú nás­led­ne za­bez­pe­čil tým spô­so­bom, že me­tam­fe­ta­mín na­chá­dza­jú­ci sa v dvoch plas­to­vých vrec­kách s tla­ko­vým uzá­ve­rom v čier­nej plá­te­nej taš­ke v ča­se oko­lo 20.30 hod. od­ov­zdal v reš­tau­rač­nom za­ria­de­ní v blíz­kos­ti Ho­te­la Se­nec v Sen­ci už od­sú­de­né­mu I S, kto­rý od­ov­zdal na ho­te­lo­vej iz­be č. D 102 osob­ne B N 2 ks plas­to­vých vre­ciek s tla­ko­vým uzá­ve­rom s ob­sa­hom bie­le­ho kryš­ta­lic­ké­ho ma­te­riá­lu s cel­ko­vou  hmot­nos­ťou 1.006,97 g s prie­mer­nom kon­cen­trá­ciou 69,1 % hmot­nos­tných me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­ré ob­sa­ho­va­lo 695 816 mg ab­so­lút­ne­ho me­tam­fe­ta­mí­nu ohod­no­te­né­ho na mi­ni­mál­nu hod­no­tu 20.139,40 € a nás­led­ne na ho­te­lo­vú iz­bu pri­šiel J P S, kto­rý od­ov­zdal už od­sú­de­né­mu I S fi­nan­čnú  ho­to­vosť vo vý­ške 40.000,- €, kde pri vy­chá­dza­ní z ho­te­lo­vej iz­by doš­lo k zá­sa­hu po­lí­cie, pri­čom me­tam­fe­ta­mín je v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z.z. o omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok.

 

Za to mu bol pod­ľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 2, ods. 3, , § 36 písm. j) Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 12 (dva­násť) ro­kov.

 

Pod­ľa § 48 ods. 4 Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­ný pre vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­ko­nu tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Zá­ro­veň pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný ochran­ný doh­ľad v tr­va­ní 1 (je­den) rok.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný M W P.

 

 Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­ta, že spis neob­sa­hu­je všet­ky pí­som­nos­ti tý­ka­jú­ce sa pou­ži­tia agen­ta, čo zne­mož­ňu­je po­sú­diť op­ráv­ne­nosť pou­ži­tia agen­ta v tres­tnom ko­na­ní. Pou­ži­tie agen­ta z Ra­kús­kej re­pub­li­ky up­ra­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va, kto­rou je zmlu­va me­dzi Slo­ven­skou re­pub­li­kou a Ra­kús­kou re­pub­li­kou o po­li­caj­nej spolu­prá­ci pub­li­ko­va­ná v Zbier­ke zá­ko­nov pod č. 252/2005 Z. z. Us­ta­no­ve­nie člán­ku 10 ods. 1 ci­to­va­nej zmlu­vy ob­me­dzu­je pou­ži­tie ra­kús­ke­ho agen­ta len na si­tuáciu, keď by o to po­žia­da­la ra­kús­ka stra­na, ďa­lej na si­tuáciu, ak by pou­ži­tie agen­ta bo­lo prí­pus­tné aj pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho práv­ne­ho po­riad­ku žia­da­jú­cej stra­ny a v pos­led­nom ra­de na si­tuáciu, že žia­da­jú­ca zmluv­ná stra­na po­da­la žia­dosť za si­tuácie, ak by bo­lo ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu bez pou­ži­tia agen­ta pod­stat­ne sťa­že­né ale­bo vy­lú­če­né. Už pr­vá pod­mien­ka nie je spl­ne­ná, pre­to­že o spolu­prá­cu by mu­se­la po­žia­dať ra­kús­ka stra­na. Zo spi­su ne­mož­no zis­tiť, či sa na­sa­de­nie agen­tov na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky us­ku­toč­ni­lo so súh­la­som prís­luš­né­ho or­gá­nu ra­kús­kej stra­ny, nie je mož­né zis­tiť, kto­rý or­gán ra­kús­kej stra­ny je na ude­le­nie súh­la­su prís­luš­ný. Pod­ľa ná­zo­ru ob­ža­lo­va­né­ho, ne­bol dodr­ža­ný pos­tup pod­ľa § 117 ods. 14 Tr. por. ako aj pod­ľa uve­de­nej zmlu­vy o po­li­caj­nej spolu­prá­ci.

 

Ob­ža­lo­va­ný ďa­lej na­mie­ta nep­rí­pust­ný zá­sah po­lí­cie do skut­ko­vé­ho de­ja. Ini­cia­tí­va po­lí­cie mô­že sme­ro­vať iba k zma­re­niu tres­tné­ho či­nu a za­bez­pe­če­niu pot­reb­ných dô­ka­zov. Kon­krét­ne množ­stvo dro­gy za­bez­pe­čo­va­li E A až na ob­jed­náv­ku agen­ta, kto­rý mu uvie­dol, že má k dis­po­zí­cii su­mu 60.000,- euro na dro­gy, čím pria­mo ov­plyv­nil roz­sah či­nu. Dô­ka­zy vy­ko­na­né v tres­tnom ko­na­ní potvr­dzu­jú, že ini­cia­tí­va v otáz­ke ob­jed­ná­va­nia kon­krét­ne­ho množ­stva dro­gy vy­šla od po­lí­cie. Z úrad­ných zá­zna­mov je cel­kom jed­noz­nač­né, že E A sám nik­dy pre­daj väč­šie­ho množ­stva dro­gy v roz­sa­hu ur­če­nom agen­tmi ne­reali­zo­val bez ich ini­cio­va­nia, pre­to­že mal s tým po­mer­ne veľ­ký prob­lém. Agen­ti tak ak­tív­ne pod­po­ro­va­li vy­vo­la­nie roz­hod­nu­tia E A za­bez­pe­čiť čo naj­väč­šie množ­stvo dro­gy, kto­rý sa o to sku­toč­ne aj sna­žil cez rôz­ne oso­by. Ob­ža­lo­va­ný nás­led­ne vy­ho­to­vil preh­ľad roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du ČR, kto­ré sa tý­ka­jú po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie.

 

Ob­ža­lo­va­ný na­mie­ta aj neo­dô­vod­ne­nosť prí­ka­zu na pou­ži­tie agen­ta, pri­čom pou­ká­zal na roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du SR, pod­ľa kto­rých mu­sí byť ta­ké­to roz­hod­nu­tie od­ôvod­ne­né a pres­kú­ma­teľ­né. V da­nom prí­pa­de ne­bol prí­kaz od­ôvod­ne­ný kon­krét­ny­mi skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi. Súd pr­vé­ho stup­ňa si mal pred­met­nú otáz­ku vy­rie­šiť ako otáz­ku pred­bež­nú v zmys­le § 7 ods. 1 Tr. por. Ob­ža­lo­va­ný tak­tiež na­mie­ta, že zna­lec­ké po­sud­ky KEÚ PZ Bra­tis­la­va vy­pra­co­va­né k množ­stvu a kva­li­te za­is­te­nej dro­gy sú ne­zá­kon­né, pre­to­že uz­ne­se­nie o prib­ra­tí zna­lec­ké­ho ús­ta­vu ne­bo­lo do­po­siaľ ob­ža­lo­va­né­mu do­ru­če­né.

 

Ob­ža­lo­va­ný pou­ka­zu­je na to, že v da­nej ve­ci neexis­tu­je pria­my dô­kaz o je­ho vi­ne a súd pris­pô­so­bil zá­ve­ry z dô­ka­zov vop­red zvo­le­nej skut­ko­vej ver­zii, čo je nep­rí­pus­tné. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru, mal súd vy­ko­nať dô­ka­zy, kto­ré navrh­la ob­ha­jo­ba, na­koľ­ko sve­dok J B ako taxikár vie­zol ob­ža­lo­va­né­ho do Ho­te­la Se­nec, keď sa tam mal vra­cať po stret­nu­tí s agen­tmi.

 

V dopl­ne­ní od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ný na­mie­tal vy­čís­le­nie hod­no­ty dro­gy, pre­to­že hod­no­ta dro­gy bo­la ur­če­ná na zá­kla­de sprá­vy Ná­rod­nej proti­dro­go­vej jed­not­ky, kto­rej prav­di­vosť a hod­no­ver­nosť úda­jov nie je mož­né žiad­nym spô­so­bom ove­riť. Práv­na kva­li­fi­ká­cia pod­ľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. je pri­tom pos­ta­ve­ná vý­luč­ne na pred­pok­la­de prav­di­vos­ti správ­ny NPJ. Na­mie­ta, že za­lo­žiť vi­nu ne­mož­no na hod­no­te ur­če­nej čier­nym tr­hom, ta­ký­to pos­tup je po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vé ko­na­nie, pre­to­že po­jem čier­ny trh nie je po­jem pred­pok­la­da­ný Tres­tným zá­ko­nom. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR (R 19/1993).

 

V ďal­šom dopl­ne­ní od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ný pou­ká­zal na proti­práv­nosť zís­ka­nia dô­ka­zov pou­ži­tých a hod­no­te­ných v ko­na­ní a to vý­pi­su te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov za­lo­že­ných v spi­se na čís­le lis­tov 383 – 456. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na to, že Smer­ni­ca Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2006/24/ES z 15.03.2006 o ucho­vá­va­ní úda­jov vy­tvo­re­ných ale­bo spra­co­va­ných v sú­vis­los­ti s pos­ky­to­va­ním ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb bo­la Súd­nym dvo­rom ES vy­hlá­se­ná za nep­lat­nú. Z toh­to roz­hod­nu­tia vy­chá­dzal aj Ústav­ný súd SR, kto­rý roz­hod­nu­tím sp. zn. PL. ÚS 10/2014 po­zas­ta­vil účin­nosť niek­to­rých us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách. Ob­ža­lo­va­ný tak­tiež pred­lo­žil čes­tné preh­lá­se­nia Š K a J B, kto­rí by moh­li vy­po­ve­dať ako sved­ko­via v je­ho pros­pech.

 

Ob­ža­lo­va­ný navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­va pre­jed­nal a roz­ho­dol, resp. aby sám pod­ľa § 285 písm. c) Tr. por. os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by.

 

Ve­rej­né za­sad­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du bo­lo vy­ko­na­né dňa 04.12.2014 v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný pí­som­ným po­da­ním vý­slov­ne súh­la­sil, aby sa ve­rej­né za­sad­nu­tie ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti. Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho navr­hol, aby od­vo­la­cí súd roz­ho­dol v sú­la­de s dopl­ne­ním od­vo­la­nia zo dňa 21.10.2014 tak, že roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok zru­ší a vec vrá­ti na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie. Al­ter­na­tív­ne navr­hol, aby od­vo­la­cí súd pod­ľa § 285 písm. c) Tr. por. os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by.

 

Zá­stup­ca Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va navr­hol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho za­miet­nuť pod­ľa § 319 Tr. por. ako ne­dô­vod­né.  

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho nie je dô­vod­né.

 

Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

 

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ako sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­doš­lo k žiad­nym ta­kým chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li vy­ko­na­né všet­ky pot­reb­né dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du s tým, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né dô­ka­zy správ­ne a lo­gic­ky vy­hod­no­til a to spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niu § 2 ods. 12 Tr. por. Ak ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, že od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa nespĺňa ná­le­ži­tos­ti vy­ža­do­va­né us­ta­no­ve­ním § 168 ods. 1 Tr. por., tak od­vo­la­cí súd sa s tým­to ná­zo­rom nes­to­tož­ňu­je. Z od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku je zrej­mé, aké dô­ka­zy bo­li pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né, aké skut­ko­vé zá­ve­ry z tých­to dô­ka­zov súd pr­vé­ho stup­ňa vy­vo­dil, aký­mi úva­ha­mi sa spra­vo­val pri hod­no­te­ní dô­ka­zov a ako sa vy­spo­ria­dal s ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho. Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa je zrej­mé aj to, ako sa súd vy­rov­nal s ná­miet­kou zá­kon­nos­ti pos­tu­pu agen­tov ako aj ná­miet­kou oh­ľad­ne zá­kon­nos­ti vy­da­ných prí­ka­zov na vy­ho­to­ve­nie zvu­ko­vých zá­zna­mov, na pou­ži­tie agen­ta a od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky.

 

Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania obzvlášť zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. nev­zbu­dzu­je žiad­ne dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti. Z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mož­no spo­ľah­li­vo zis­tiť, že ob­ža­lo­va­ný spo­loč­ne s už prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný­mi E A a I S sa do­pus­ti­li ko­na­nia, kto­ré­ho pod­sta­tou bo­lo za­bez­pe­če­nie psy­chot­rop­nej lát­ky me­tam­fe­ta­mí­nu, s cie­ľom jej nás­led­né­ho pre­da­ja iným oso­bám. V tom­to sme­re doš­lo k za­bez­pe­če­niu, dr­ža­niu a nás­led­né­mu pre­da­ju bie­le­ho kryš­ta­lic­ké­ho ma­te­riá­lu s cel­ko­vou hmot­nos­ťou 1.006,97 g s prie­mer­nou kon­cen­trá­ciou 69,1% hmot­nos­tných me­tam­fe­ta­mí­nu, kto­ré ob­sa­ho­va­lo 695816 mg ab­so­lút­ne­ho me­tam­fe­ta­mí­nu v hod­no­te naj­me­nej 20.139,40,- euro, pri­čom me­tam­fe­ta­mín je v zmys­le zá­ko­na č. 139/1998 Z. z. o omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok. Sku­toč­nosť, že dňa 09.11.2010 bo­la v pries­to­roch Ho­te­la Se­nec v Sen­ci za­is­te­ná uve­de­ná psy­chot­rop­ná lát­ka a že sve­dok J P S od­ov­zdal už od­sú­de­né­mu I S fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 40.000,- euro za do­da­nie dro­gy pri­tom ne­bo­la me­dzi stra­na­mi spor­ná.

 

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, že vo ve­ci neexis­tu­je žiad­ny pria­my dô­kaz o je­ho vi­ne. S tou­tou ná­miet­kou sa od­vo­la­cí súd nes­to­tož­ňu­je, pri­čom pou­ka­zu­je na vý­po­veď sved­ka I S, kto­rý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že na stret­nu­tí v Sen­ci ho A pop­ro­sil, aby išiel za W (P). A mu po­ži­čal svo­je auto a on na tom­to aute išiel za W do mo­to­res­tu Bu­ča­ny, tam sa stre­tol s W a po­ve­dal mu, že tí Nem­ci na ne­ho ča­ka­jú. Po­tom išiel nas­päť do Sen­ca a W išiel na svo­jom aute. Po­tom sa stret­li všet­ci v ba­re v ho­te­li Se­nec. W za­čal de­ba­to­vať s tým čo ve­del po čes­ky. Na­to W po­ve­dal, že dob­re, ide preč a do­ne­sie ten to­var, pri­čom on (sve­dok S) zos­tal v ho­te­li s tý­mi dvo­mi a A. Asi za ho­di­nu ho prez­vo­nil W, išiel pred hlav­ný vchod ho­te­la. U W vi­del taš­ku, kto­rá vy­ze­ra­la ako no­te­book, tú taš­ku mu W po­dal, aby to dal A a tým Ra­kú­ša­nom. Zob­ral to, iš­li do ba­ru, kde bol A a dva­ja Ra­kú­ša­nia.

 

Z vý­po­ve­de sved­ka I S je zrej­mé, že to bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný P, kto­rý so zá­ujem­ca­mi ho­vo­ril o to­va­re, bol to ob­ža­lo­va­ný P, kto­rý pre to­var od­išiel a nás­led­ne k Ho­te­lu Se­nec pri­nie­sol taš­ku, v kto­rej bo­li dro­gy a tú dal sved­ko­vi I S. Je zrej­mé, že ide o pria­my us­ved­ču­jú­ci dô­kaz o tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho P, pri­čom sve­dok aj lo­gic­kým spô­so­bom vy­svet­lil, pre­čo vy­po­ve­dal v príp­rav­nom ko­na­ní z čas­ti od­liš­ne. Ani od­vo­la­cí súd ne­zis­til dô­vod, pre­čo by mal pred­met­ný sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní kla­mať o tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo skres­ľo­vať niek­to­ré skut­ko­vé okol­nos­ti, keď už sám je prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za spá­chanie rov­na­kej tres­tnej čin­nos­ti a us­ved­ču­jú­ca vý­po­veď vo­či ob­ža­lo­va­né­mu P mu te­da ne­mô­že pri­niesť žiad­ne zá­kon­né zvý­hod­ne­nie (nap­rík­lad niž­ší trest a po­dob­ne). Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že I S vo svo­jej sve­dec­kej vý­po­ve­di na hlav­nom po­jed­ná­va­ní opa­ko­va­ne kon­šta­to­val, že taš­ku zob­ral od W (t. j. od ob­ža­lo­va­né­ho).

 

Na­po­kon vý­po­veď pred­met­né­ho sved­ka potvr­dzu­jú aj vý­po­ve­de agen­tov, keď sve­dok J P S na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že ob­ža­lo­va­ný bol oso­bou, kto­rá ma­la mať roz­hod­né slo­vo, kto­rá bu­de roz­ho­do­vať a kto­rá má prís­tup k per­vi­tí­nu. S ob­ža­lo­va­ným spo­lu ho­vo­ri­li o jed­nom ki­log­ra­me me­tam­fe­ta­mí­nu. Ob­ža­lo­va­ný sa ho pý­tal koľ­ko me­tam­fe­ta­mí­nu chce kú­piť, vy­chá­dzal z to­ho, že chce (sve­dok) kú­piť dve ki­lá. On (sve­dok) po­ve­dal, že má pri se­be iba 40.000,- euro a za to mô­že kú­piť iba jed­no ki­lo. Ob­ža­lo­va­ný po­ve­dal, že je to v po­riad­ku, že to nie je prob­lém a že do­ma má 1,3 kg. Nás­led­ne od­išiel autom s tým, že prí­de za ho­di­nu späť do ho­te­la.

 

Kraj­ský súd po­va­žu­je aj tú­to sve­dec­kú vý­po­veď za pria­my us­ved­ču­jú­ci dô­kaz vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rá zod­po­ve­dá vý­po­ve­di sved­ka I S v tom, že to bol ob­ža­lo­va­ný, kto­rý do­ha­do­val kon­krét­ne okol­nos­ti pre­da­ja drog a kto­rý aj nás­led­ne pri­nie­sol taš­ku s dro­ga­mi k ho­te­lu, v kto­rom bo­li nás­led­ne dro­gy pred­me­tom do­hod­nu­té­ho pre­da­ja za su­mu 40.000,- euro. V pod­rob­nos­tiach od­ka­zu­je od­vo­la­cí súd na od­ôvod­ne­nie roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý pres­ved­či­vým spô­so­bom vy­lo­žil na pod­kla­de kto­rých dô­ka­zov uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho, ako sa vy­spo­ria­dal s ob­ha­jo­bou ob­ža­lo­va­né­ho a kto­rým vý­po­ve­diam uve­ril a z akých dô­vo­dov (stra­na 19 a nasl. od­ôvod­ne­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku). Aj od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že vi­na ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu bo­la zis­te­ná bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí a us­tá­le­né skut­ko­vé okol­nos­ti zod­po­ve­da­jú sub­jek­tív­nej (pria­me­mu úmys­lu) ako aj ob­jek­tív­nej strán­ke skut­ko­vej pod­sta­te obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu, z kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným na­pad­nu­tým roz­sud­kom.

 

            Súd pr­vé­ho stup­ňa pri­tom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nal všet­ky re­le­van­tné dô­ka­zy, kto­ré moh­li pris­pieť k zis­ťo­va­niu skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a z ni­čo­ho ne­vyp­lý­va, že by mal súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­ná­vať se­lek­ciu dô­ka­zov v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, resp. vy­tý­čiť skut­ko­vú ver­ziu o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rej mal nás­led­ne pris­pô­so­bo­vať do­ka­zo­va­nie tak, ako to na­mie­ta­la ob­ha­jo­ba. Z od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho je zrej­mé, že ob­ha­jo­ba up­lat­ňo­va­la tie­to ná­miet­ky z dô­vo­du, že ob­ža­lo­va­ný po­pie­ra vi­nu a prá­ve z toh­to dô­vo­du mal súd pr­vé­ho stup­ňa vo ve­ci ap­li­ko­vať zá­sa­du in du­bio pro reo. K tej­to ar­gu­men­tá­cii od­vo­la­cí súd uvá­dza, že up­lat­ne­nie zá­sa­dy in du­bio pro reo je na mies­te len v prí­pa­doch, ak súd po vy­hod­no­te­ní všet­kých do úva­hy pri­chá­dza­jú­cich dô­ka­zov dos­pe­je k zá­ve­ru, že nie je mož­né sa jed­noz­nač­ne prik­lo­niť k žiad­nej z dvoch roz­por­ných vý­po­ve­dí ale­bo k žiad­nej zo sku­pi­ny od­po­ru­jú­cich si dô­ka­zov, tak­že zos­tá­va­jú po­chyb­nos­ti o tom, ako sa skut­ko­vý dej od­oh­ral. Po­kiaľ však súd po vy­hod­no­te­ní ta­kej­to dô­kaz­nej si­tuácie dos­pe­je k zá­ve­ru, že jed­na z vý­po­ve­dí ale­bo jed­na zo sku­pín vý­po­ve­dí je prav­di­vá, že jej vie­ro­hod­nosť nie je ni­čím re­le­van­tným spo­chyb­ne­ná, nie sú spl­ne­né pod­mien­ky na up­lat­ne­nie zá­sa­dy in du­bio pro reo, pre­to­že súd po­chyb­nos­ti ne­má (pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002).

 

Po­kiaľ ob­ha­jo­ba spo­chyb­ňo­va­la skut­ko­vý stav ve­ci tým, že sve­dok I S mo­hol mať taš­ku uk­ry­tú po ce­lý čas v pries­to­roch ho­te­la, pre­to­že ak by sa sve­dok S vra­cal s taš­kou do ho­te­la ur­či­te by ho po­lí­cia za­zna­me­na­la a zrej­me by zis­ti­la aj oso­bu, kto­rá S taš­ku od­ov­zda­la, tak od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že aj ob­ža­lo­va­ný P v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ve­dal, že vo­lal S, aby vy­šiel von z ho­te­la, keď bol kú­sok od Se­nec­kých ja­zier, tak zba­dal čier­ne Audi, ku kto­ré­mu pri­chá­dzal S. Nez­ná­my muž vy­ze­ral ako Róm ale­bo Tu­rek, v ru­ke dr­žal taš­ku, kto­rá vy­ze­ra­la ako taš­ka na no­te­book. Ten nez­ná­my muž dal taš­ku S s tým, aby ju dal tým Nem­com. S mu po­ve­dal, aby chví­ľu poč­kal, že sa vrá­ti a od­išiel do ho­te­la. Asi po trištvr­te ho­di­ne ča­ka­nia vy­šiel von z piz­ze­rie a zba­dal mer­ce­des ob­kľú­če­ný po­lí­ciou. Išiel bliž­šie a ozná­mi­li mu, že je to po­li­caj­ná ak­cia.

 

Aj z vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho je te­da zrej­mé, že taš­ku mal prev­ziať sve­dok S pred ho­te­lom a od­niesť ju nás­led­ne do ho­te­la, pri­čom bez­pros­tred­ne na to (do 45 mi­nút) za­sa­ho­va­la na mies­te po­lí­cie. Mož­no pre­to vy­slo­viť ne­po­chyb­ný zá­ver, že taš­ka s dro­ga­mi sa ur­či­te v pries­to­roch ho­te­la ne­na­chá­dza­la (až do oka­mi­hu, keď ju prev­zal sve­dok S pred ho­te­lom a od­nie­sol ju do ho­te­la). Z toh­to poh­ľa­du pre­to pos­tu­po­val súd pr­vé­ho stup­ňa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 30.05.2013 správ­ne a v sú­la­de so zá­ko­nom, keď od­mie­tol vy­ko­nať ob­ha­jo­bou navr­ho­va­né do­ka­zo­va­nie, pre­to­že by iš­lo o do­ka­zo­va­nie nad­by­toč­né. Rov­na­ko tak sa ja­ví ako nad­by­toč­ný vý­sluch sved­ka J B (taxiká­ra), kto­rý mal viesť ob­ža­lo­va­né­ho k ho­te­lu a po­lí­cia ich už k ho­te­lu ne­pus­ti­la, pre­to­že z vý­po­ve­de sa­mot­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho je zrej­mé, že sa dos­tal do kon­tak­tu, eš­te pred zá­sa­hom po­lí­cie so sved­kom S, ako aj s taš­kou, v kto­rej bo­li náj­de­né dro­gy (kto­rú mal dať pod­ľa ob­ža­lo­va­né­ho S nez­ná­my člo­vek) a že k ho­te­lu ne­bol nás­led­ne pus­te­ný až po 45 mi­nú­tach ča­ka­nia na S, kto­rý s taš­kou od­išiel do ho­te­la. Ak od­miet­nu­té dô­kaz­né návr­hy ob­ha­jo­by sme­ro­va­li k to­mu, že ob­ža­lo­va­ný ne­mal mož­nosť do­niesť sved­ko­vi S taš­ku s dro­ga­mi, tak z vý­po­ve­de sa­mot­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia je zrej­mé, že ta­kú­to mož­nosť mal, na­koľ­ko aj pod­ľa vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho bol v prí­tom­nos­ti sved­ka S pri pre­be­ra­ní taš­ky, pri­čom k po­li­caj­nej ak­cii doš­lo až po ur­či­tom ča­se od toh­to stret­nu­tia (od stret­nu­tia na kto­rom bo­la sved­ko­vi S od­ov­zda­ná taš­ka s dro­ga­mi). Rov­na­ko tak je nad­by­toč­né vy­po­čuť ako sved­ka oso­bu me­nom Š K, tak ako to navr­ho­va­la ob­ha­jo­ba v od­vo­la­ní, pre­to­že z čes­tné­ho preh­lá­se­nia spí­sa­né­ho tou­to oso­bou je zrej­mé, že ne­bol na mies­te či­nu a ne­má žiad­ne re­le­van­tné ve­do­mos­ti o skut­ku, kto­rý je pred­me­tom tres­tné­ho stí­ha­nia.

 

V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pri­me­ra­ne pou­ka­zu­je aj na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 15.12.2009 sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a sú­dov SR 1/2011 pod č. 7) pod­ľa kto­ré­ho, prá­vo na ob­ha­jo­bu je pot­reb­né chá­pať ako vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre pl­né up­lat­ne­nie pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu a zá­kon­ný pos­tup pri reak­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du na up­lat­ne­nie kaž­dé­ho ob­ha­jo­va­cie­ho prá­va. Ak up­lat­ne­nie prá­va na ob­ha­jo­bu spo­čí­va v navr­ho­va­ní dô­ka­zov, zod­po­ve­dá mu po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du za­obe­rať sa dô­kaz­ným návr­hom a naj­nes­kôr pred me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím to­mu­to návr­hu buď vy­ho­vieť ale­bo ho od­miet­nuť. Za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu ne­mož­no po­va­žo­vať ob­sah a roz­sah vlas­tnej úva­hy or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du o voľ­be pou­ži­tých dô­kaz­ných pros­tried­kov pri pl­ne­ní po­vin­nos­tí pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. prá­va pod­ľa § 2 ods. 11 Tr. por.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né, nie je mož­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu si­tuáciu, keď súd od­miet­ne ďa­lej vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie, resp. ďa­lej ove­ro­vať ur­či­tú skut­ko­vú okol­nosť, kto­rú už po­va­žu­je za do­ká­za­nú. Po­vin­nos­ťou sú­du je za­obe­rať sa dô­kaz­ný­mi návr­hmi ob­ha­jo­by, av­šak po­vin­nosť sú­du vy­ko­nať všet­ky ob­ha­jo­bou (či pro­ku­rá­to­rom) navr­ho­va­né dô­ka­zy neexis­tu­je. Zá­sa­da rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom te­da nez­na­me­ná, že by súd bol po­vin­ný vy­ho­vieť všet­kým návr­hom strán, prí­pa­de dbať na to, aby dô­ka­zy vy­ko­na­né z ich pod­ne­tu bo­li v ur­či­tom úmer­nom po­me­re. Rov­na­ko tak člá­nok 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ne­pos­ky­tu­je ab­so­lút­ne prá­vo na vý­sluch kaž­dé­ho sved­ka, kto­ré­ho me­no­vi­te uvied­la ob­ha­jo­ba (pri­me­ra­ne ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. ÚS 40/1996 – n). Od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa bo­li vy­ko­na­né všet­ky re­le­van­tné dô­ka­zy, pri­čom prí­pad­né vý­slu­chy sved­kov Š K ako aj J B sú zjav­ne nad­by­toč­né, na­koľ­ko ne­ma­jú pria­my vzťah k pre­jed­ná­va­nej ve­ci a nie sú spô­so­bi­lé pri­niesť ta­ké zá­sad­né sku­toč­nos­ti, kto­ré by moh­li pri­vo­diť iné roz­hod­nu­tie vo ve­ci, či vý­raz­nej­šie spo­chyb­niť vý­po­ve­de sved­kov, na pod­kla­de kto­rých bo­la kon­šta­to­va­ná vi­na ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta, že pos­tup pri pou­ži­tí agen­ta z Ra­kús­kej re­pub­li­ky v tres­tnom ko­na­ní bol v roz­po­re so Zmlu­vou me­dzi Slo­ven­skou re­pub­li­kou a Ra­kús­kou re­pub­li­kou o po­li­caj­nej spolu­prá­ci (pub­li­ko­va­ná pod č. 252/2005 Z. z.), tak od­vo­la­cí súd sa ani s tou­to ná­miet­kou nes­to­tož­ňu­je. Člá­nok 10 ods. 1 až 6 ci­to­va­nej zmlu­vy sa tý­ka prí­pa­dov, keď žia­da­jú­ca stra­na (nap­rík­lad Ra­kús­ka re­pub­li­ka) ve­die vlas­tné vy­šet­ro­va­nie na vlas­tnom úze­mí a je nut­né, aby v zá­uj­me ob­jas­ne­nia ve­ci pô­so­bil aj na úze­mí po­žia­da­nej stra­ny (na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky) agent, pre­to­že je to ne­vyh­nut­né na dôs­led­né ob­jas­ne­nie ve­ci. Pred­met­né us­ta­no­ve­nia zmlu­vy sa pre­to ap­li­ku­jú len na prí­pa­dy, keď vy­šet­ro­va­nie ve­die na vlas­tnom úze­mí jed­na zmluv­ná stra­na, pri­čom to­to vy­šet­ro­va­nie za­siah­ne aj do úze­mia dru­hé­ho zmluv­né­ho štá­tu (t. j. je ne­vyh­nut­né, aby agent pô­so­bil aj na úze­mí dru­hé­ho zmluv­né­ho štá­tu a to za úče­lom ob­jas­ne­nia tres­tné­ho či­nu zmluv­nej stra­ny na úze­mí kto­rej sa po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu vy­šet­ru­je). Ide nap­rík­lad o prí­pa­dy, keď je vy­šet­ro­va­nie ve­de­né ra­kús­ky­mi or­gán­mi v Ra­kús­kej re­pub­li­ke pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a na dôs­led­né ob­jas­ne­nie toh­to tres­tné­ho či­nu je ne­vyh­nut­né aby agent krát­ko­do­bo pô­so­bil aj na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Prá­ve v ta­kých­to prí­pa­doch sa ap­li­ku­je člá­nok 10 ods. 1 až 6 zmlu­vy s tým, že Ra­kús­ka re­pub­li­ka mu­sí pí­som­ne po­žia­dať Slo­ven­skú re­pub­li­ku, aby na jej úze­mí mo­hol pô­so­biť agent za úče­lom ob­jas­ne­nia tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa vy­šet­ru­je v Ra­kús­kej re­pub­li­ke. Zhod­ne to bu­de aj v prí­pa­doch, keď pre trest­ný čin ve­die vy­šet­ro­va­nie Slo­ven­ská re­pub­li­ka na svo­jom úze­mí a pre je­ho dôs­led­né ob­jas­ne­nie je ne­vyh­nut­né krát­ko­do­bé pô­so­be­nie agen­ta aj na úze­mí Ra­kús­kej re­pub­li­ky.

 

Sku­toč­nosť, že pred­me­tom úp­ra­vy zmlu­vy sú hlav­ne si­tuácie, keď vy­šet­ro­va­nie ve­de­né na úze­mí jed­nej zmluv­nej stra­ny za­siah­ne do úze­mia dru­hej zmluv­nej stra­ny mož­no vy­vo­diť aj z iných in­šti­tú­tov up­ra­ve­ných v zmlu­ve (nap­rík­lad z člán­ku 7 up­ra­vu­jú­ce­ho cez­hra­nič­né sle­do­va­nie). Zmlu­va sa te­da tý­ka hlav­ne prí­pa­dov, keď jed­na zmluv­ná stra­na ve­die vy­šet­ro­va­nie na svo­jom vlas­tnom úze­mí a z dô­vo­du dôs­led­né­ho ob­jas­ne­nia ve­ci je ne­vyh­nut­né, aby krát­ko­do­bo vied­la vy­šet­ro­va­nie aj na úze­mí dru­hej zmluv­nej stra­ny s jej súh­la­som. Na tie­to prí­pa­dy nad­vä­zu­je aj us­ta­no­ve­nie § 117 ods. 14 Tr. por.

 

            Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že us­ta­no­ve­nia člán­ku 10 ods. 1 až 6 vy­ššie uve­de­nej zmlu­vy sa vô­bec ne­do­tý­ka­jú po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du, na­koľ­ko v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho iš­lo o vy­šet­ro­va­nie ve­de­né na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky slo­ven­ský­mi or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom ne­bo­lo pot­reb­né, aby v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho pô­so­bil agent aj na úze­mí Ra­kús­kej re­pub­li­ky. V da­nej tres­tnej ve­ci len vy­stu­po­va­li prís­luš­ní­ci po­lí­cie Ra­kús­kej re­pub­li­ky v pos­ta­ve­ní agen­tov na úze­mí SR, pri­čom po­su­dzo­va­ná tres­tná vec bo­la tak­tiež reali­zo­va­ná na úze­mí SR. Ta­ký­to pos­tup bol v sú­la­de s člán­kom 10 ods. 7 zmlu­vy, pod­ľa kto­ré­ho sú zmluv­né stra­ny op­ráv­ne­né nav­zá­jom si pos­ky­to­vať agen­tov, kto­rí ko­na­jú z po­ve­re­nia a pod ve­de­ním prís­luš­ných or­gá­nov dru­hej zmluv­nej stra­ny. Uve­de­ný pos­tup je sú­lad­ný aj s us­ta­no­ve­ním § 10 ods. 20 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mô­že byť agen­tom aj prís­luš­ník po­lí­cie iné­ho štá­tu.

 

            Pou­ži­tie agen­tov sa te­da reali­zo­va­lo vý­luč­ne z ini­cia­tí­vy a v kom­pe­ten­cii slo­ven­ských or­gá­nov, te­da v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho iba na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky a ak­ti­vi­ty agen­tov bo­li us­ku­toč­ne­né z po­ve­re­nia a pod ve­de­ním prís­luš­ných or­gá­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

Po­kiaľ ide o ná­miet­ku ob­ža­lo­va­né­ho oh­ľad­ne nep­rí­pus­tnej po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie ako aj ná­miet­ku oh­ľad­ne ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né­ho prí­ka­zu na pou­ži­tie agen­ta (či os­tat­ných prí­ka­zov) tak od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 6 Tdo 63/2013 a sp. zn.  6 Tdo 64/2013, v kto­rých roz­ho­do­val o do­vo­la­niach E A a I S, bý­va­lých spolu­ob­vi­ne­ných ob­ža­lo­va­né­ho, a v kto­rých sa s uve­de­ný­mi ná­miet­ka­mi vy­spo­ria­dal. Vzhľa­dom k to­mu, že v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti E A a I S iš­lo o tie is­té prí­ka­zy ako aj o ten is­tý pos­tup agen­tov, pre­to­že iš­lo o ten is­tý sku­tok a bý­va­lých spolu­ob­vi­ne­ných, je mož­né zá­ve­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du SR uve­de­né v do­vo­la­com ko­na­ní vztiah­nuť aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad. Od­vo­la­cí súd sa sto­tož­ňu­je s uve­de­ný­mi uz­ne­se­nia­mi v tom, že od­ôvod­ne­nie prí­ka­zov je dos­ta­toč­né a zá­kon­né. V da­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia, keď ide len o po­čia­toč­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti, nie je mož­né zo skut­ko­vej strán­ky prí­kaz od­ôvod­niť roz­sia­hlej­ším spô­so­bom, na­koľ­ko ide len o za­čia­tok vy­šet­ro­va­nia, te­da o fá­zu zís­ka­va­nia dô­ka­zov a od­ha­ľo­va­nia tres­tnej čin­nos­ti. Rov­na­ko tak sa od­vo­la­cí súd sto­tož­ňu­je s roz­hod­nu­tia­mi naj­vyš­šie­ho sú­du v tom, že vo ve­ci neš­lo o nep­rí­pus­tnú po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu. Agent je oso­ba, kto­rá mu­sí pô­so­biť pri vy­ko­na­ní čin­nos­ti na od­ha­ľo­va­nie a zis­ťo­va­nie pá­cha­te­ľov zlo­či­nov ak­tív­ne a ne­mô­že vždy len pa­sív­ne vy­čká­vať, pre­to­že pa­si­vi­tou by ne­moh­la pl­niť úlo­hu agen­ta. Sku­toč­nosť, že sa do­ha­do­va­lo viac stret­nu­tí, aby doš­lo k pre­da­ju drog, resp. že agent pre­ja­vu­je zá­ujem o kú­pu dro­gy, pý­ta ur­či­té množ­stvo, zis­ťu­je pre­daj­nú ce­nu dro­gy, nie je mož­né vy­hod­no­tiť ako ne­zá­kon­nú pro­vo­ká­ciu, te­da na­vá­dzanie na spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti. Pod­stat­né pre pou­ži­tie agen­ta je to, že ko­na­nie agen­ta mu­sí byť v sú­lae s úče­lom Tres­tné­ho po­riad­ku a mu­sí byť úmer­né proti­práv­nos­ti ko­na­nia na od­ha­ľo­va­ní, zis­ťo­va­ní ale­bo us­ved­čo­va­ní kto­ré­ho sa zú­čas­tňu­je.

 

K uve­de­né­mu od­vo­la­cí súd do­dá­va, že v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ko­na­jú­ci agen­ti nep­rek­ro­či­li hra­ni­ce svo­jej čin­nos­ti a ne­do­pus­ti­li sa vy­pro­vo­ko­va­nia ob­ža­lo­va­né­ho (či je­ho bý­va­lých spolu­ob­vi­ne­ných) k spá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti. O po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu cel­kom zjav­ne nej­de v prí­pa­doch, keď agent len dal naj­avo svo­ju ocho­tu ku kú­pe dro­gy s tým, že nás­led­ne je kon­tak­to­va­ný pá­cha­te­ľom, kto­rý do­da­nie dro­gy v ur­či­tom množ­stve sám do­hod­ne s inou oso­bou a dro­gu pre ku­pu­jú­ce­ho za­bez­pe­čí. V tom­to sme­re aj Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va to­le­ru­je ur­či­té mi­ni­mál­ne po­zi­tív­ne (ak­tív­ne) ko­na­nie na stra­ne agen­tov, kto­ré pris­pe­je k reali­zá­cii tres­tné­ho či­nu. Na­priek to­mu, že už sa­mot­ná prí­tom­nosť agen­tov na mies­te, kde sa ob­vyk­le pre­dá­va­jú dro­gy, resp. me­dzi oso­ba­mi, pri kto­rých exis­tu­je po­doz­re­nie, že sa za­obe­ra­jú pre­da­jom drog už ur­či­tým spô­so­bom par­ti­ci­pu­je na reali­zá­cii tres­tné­ho či­nu, nej­de o ta­ké ko­na­nie, pri kto­rom by bez in­ge­ren­cie agen­tov ne­doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu. V ta­kých­to prí­pa­doch (a sem mož­no za­ra­diť aj po­su­dzo­va­nú tres­tnú vec) má pá­cha­teľ mož­nosť, aj bez pris­pe­nia po­lí­cie, zís­kať kon­krét­nu dro­gu, sám ju prí­pad­ne aj po­nú­ka a sta­no­vu­je pod­mien­ky jej pre­da­ja ako aj jej ce­nu, te­da je­ho roz­hod­nu­tie pá­chať tres­tnú čin­nosť je tu da­né bez pris­pe­nia agen­tov po­lí­cie. Po­li­caj­ný agent tu pre­to pô­so­bí len v po­zí­cii tzv. agen­ta kon­tro­ló­ra, kto­rý len rea­gu­je na po­nu­ky pá­cha­te­ľa a to bez to­ho, aby ak­tív­ne za­sa­ho­val do roz­sa­hu či­nu (t. j. aké množ­stvo a v akej ce­ne bu­de nás­led­ne pred­me­tom ob­cho­du). Umož­ne­nie ob­ža­lo­va­né­mu spá­chať trest­ný čin, nap­rík­lad tým, že agent za­pla­tí za po­nú­ka­né množ­stvo dro­gy je sí­ce ko­na­ním ak­tív­nym, av­šak roz­hod­ne nej­de o ko­na­nie vy­pro­vo­ko­va­né prá­ve po­li­caj­ným agen­tom.

 

Kraj­ský súd ako od­vo­la­cí súd sa sto­tož­ňu­je s na­pad­nu­tým roz­sud­kom v tom, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­vyp­lý­va­jú žiad­ne ta­ké okol­nos­ti, kto­ré by sa da­li pod­ra­diť pod nep­rí­pus­tné vy­pro­vo­ko­va­nie tres­tnej čin­nos­ti zo stra­ny agen­tov. Z do­ka­zo­va­nia vy­plý­va (a to naj­mä z vý­po­ve­dí agen­tov), že exis­to­va­lo ob­jek­tív­ne po­doz­re­nie vy­plý­va­jú­ce z in­for­má­cií zis­te­ných z pros­trie­dia tu­rec­kej dro­go­vej scé­ny, že sve­dok A sa mô­že za­obe­rať pre­da­jom per­vi­tí­nu. Nás­led­né ko­na­nie agen­tov bo­lo pre­to vždy len reak­ciou na pos­tup sved­kov A a S, pri­čom sve­dok A sám ini­cia­tív­ne os­lo­vil agen­ta a po­nú­kol mu pre­daj per­vi­tí­nu. Sku­toč­nosť, že agen­ti pris­tú­pi­li na kú­pu dro­gy a za tým­to úče­lom ma­li k dis­po­zí­cii aj ur­či­tý ob­nos fi­nan­čných pros­tried­kov, ne­mož­no vy­hod­no­tiť ako pro­vo­ká­ciu, ale len ich reak­ciu na da­nú po­nu­ku. To­mu zod­po­ve­dá aj ko­na­nie, keď naj­skôr agen­ti obdr­ža­li vzor­ku dro­gy, pre­to­že bez obdr­ža­nia vzor­ky a kon­tro­ly po­nú­ka­né­ho to­va­ru bol nás­led­ný pre­daj ne­mys­li­teľ­ný. To, že agen­ti nás­led­ne nep­ris­tú­pi­li ku kú­pe 150 gra­mov per­vi­tí­nu, nie je mož­né hod­no­tiť ako ko­na­nie nep­rí­pus­tne ov­plyv­ňu­jú­ce roz­sah spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko je zrej­mé, že zo stra­ny pá­cha­te­ľov doš­lo k zme­ne do­hod­nu­tých pod­mie­nok, pre­to­že pô­vod­ná do­ho­da me­dzi ni­mi bo­la iná. Agen­ti dis­po­no­va­li vy­so­kým ob­no­som fi­nan­čných pros­tried­kov prá­ve pre­to, že im bo­lo po­núk­nu­té na pre­daj väč­šie množ­stvo per­vi­tí­nu. Neocho­ta kú­piť 150 gra­mov per­vi­tí­nu je pre­to po­cho­pi­teľ­ná, na­koľ­ko pô­vod­ná do­ho­da, ini­cio­va­ná prá­ve sved­kom A, zne­la na väč­šie množ­stvo, pri­čom do­dá­va­teľ drog zme­nil aj mies­to prev­za­tia dro­gy, čo agen­ti vy­hod­no­ti­li ako bez­peč­nos­tné ri­zi­ko a aj pre­to ku kú­pe drog ne­doš­lo. Nás­led­ne po tom­to nez­reali­zo­va­nom ob­cho­de, bol to opä­tov­ne sve­dok A, kto­rý kon­tak­to­val agen­ta s tým, či ne­má zá­ujem o us­ku­toč­ne­nie ob­cho­du, pri­čom vý­sled­kom tej­to ak­ti­vi­ty sved­ka bo­lo stret­nu­tie v Sen­ci s tým, že dro­gy na­po­kon za­bez­pe­čil ob­ža­lo­va­ný P. Ani vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu P ne­moh­lo ísť o vy­pro­vo­ko­va­nie tres­tnej čin­nos­ti, pre­to­že ten sa do tres­tnej čin­nos­ti za­po­jil na po­žia­da­nie spolu­pá­cha­te­ľov, bez aké­ho­koľ­vek ko­na­nia agen­tov. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de te­da neš­lo o nep­rí­pus­tnú pro­vo­ká­ciu zo stra­ny agen­tov a ani o vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku.

 

K uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke pou­ka­zu­je kraj­ský súd aj na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5 Tdo 6/2012 zo dňa 18.10.2012 (pub­li­ko­va­ný v Zbier­ke roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a sú­dov SR pod č. 3/2014), pod­ľa kto­ré­ho, pod po­li­caj­nou pro­vo­ká­ciou tre­ba ro­zu­mieť zá­mer­né, ak­tív­ne pod­ne­co­va­nie ale­bo na­vá­dzanie, či iné ini­cio­va­nie spá­chania tres­tnej čin­nos­ti ve­de­né sna­hou, aby oso­ba, kto­rá by inak proti­práv­ne ne­ko­na­la, spá­cha­la trest­ný čin. Skry­tou ak­ti­vi­tou po­lí­cie je čin­nosť za­me­ra­ná na zis­te­nie sku­toč­nos­tí dô­le­ži­tých pre tres­tné ko­na­nie, od­ha­le­nie pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov o je­ho tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­nom ko­na­ní, za­brá­ne­nie mu v je­ho pok­ra­čo­va­ní a na mi­ni­ma­li­zá­ciu spô­so­be­ných škôd. Kľú­čo­vú od­liš­nosť skry­tej ak­ti­vi­ty po­lí­cie od po­li­caj­nej pro­vo­ká­cie char­ka­te­ri­zu­je sku­toč­nosť, že po­lí­cia nei­ni­cu­je, t. j. neov­plyv­ňu­je u oso­by vô­ľu spá­chať trest­ný čin, ale ta­kým­to zá­me­rom vy­tvá­ra u nej pod­mien­ky na do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu, kto­ré však nes­mú byť vý­ni­moč­né, ale ob­jek­tív­ne mož­né v da­nej si­tuá­cii ob­vyk­lé a mu­sia nas­tať až s ča­so­vým od­stu­pom po­tom, čo sa pá­cha­teľ roz­ho­dol spá­chať trest­ný čin a preu­ká­za­teľ­ne uro­bil kro­ky k je­ho spá­chaniu.

 

Od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že ko­na­nie agen­tov v da­nej tres­tnej ve­ci mož­no ozna­čiť za prí­pus­tnú skry­tú ak­ti­vi­tu po­lí­cie (nie za nep­rí­pus­tnú po­li­caj­nú pro­vo­ká­ciu) za­me­ra­nú na od­ha­le­nie pá­cha­te­ľov tzv. dro­go­vých tres­tných či­nov a za­me­ra­nú aj na za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov o tej­to tres­tnej čin­nos­ti.

 

            Ak ob­ha­jo­ba v sú­vis­los­ti s ur­če­ním roz­sa­hu či­nu pod­ľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. na­mie­ta­la, že roz­sah či­nu bol nep­rí­pus­tne sta­no­ve­ný pod­ľa úda­jov z čier­ne­ho tr­hu, pri­čom pou­ka­zo­va­la na ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR (R 19/1993), kto­rej práv­na ve­ta uvá­dza, že ce­nou za kto­rú sa vec v do­be a v mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va sa ro­zu­mie ce­na pri le­gál­nom pre­da­ji a nie ce­na na čier­nom tr­hu, tak ten­to ju­di­kát sa cel­kom zjav­ne nev­zťa­hu­je na po­su­dzo­va­ný prí­pad a to ani ana­lo­gic­ky.

 

            Pod­kla­dom pre uve­de­nú ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR bo­lo uz­ne­se­nie Vr­chné­ho sú­du v Pra­he zo dňa 22.01.1993 sp. zn. 1 To 66/1992, kto­ré sa tý­ka­lo tres­tné­ho či­nu krá­de­že a to kon­krét­ne od­cu­dzenia dvoch osob­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel z ob­jek­tu pre­daj­ne mo­to­ro­vých vo­zi­diel. Súd tu rea­go­val na ná­miet­ku ob­vi­ne­né­ho, kto­rý uvá­dzal, že vý­ška ško­dy ma­la byť po­su­dzo­va­ná so zre­te­ľom k to­mu, že od­cu­dze­né vo­zid­lá bo­lo mož­né pre­dať za pod­stat­ne niž­šiu čias­tku op­ro­ti ce­ne, za kto­rú bo­li pre­dá­va­né v pre­daj­ni. Vrch­ný súd kon­šta­to­val, že vý­ška ško­dy vy­chá­dza z ce­ny, za kto­rú sa vec, kto­rá bo­la pred­me­tom úto­ku v do­be a mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va, pri­čom sa tu ro­zu­mie le­gál­ny pre­daj ve­ci v ob­chod­nej sie­ti a nie ne­le­gál­ny pre­daj od­cu­dze­ných ve­cí mi­mo ob­chod­nú sieť za pod­stat­ne niž­šie ce­ny ov­plyv­ne­né ri­zi­kom na stra­ne ku­pu­jú­ce­ho.

 

            Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že ob­ha­jo­bou ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra sa vô­bec na po­su­dzo­va­ný prí­pad nev­zťa­hu­je, pri­čom zá­ver práv­nej ve­ty je vy­uži­teľ­ný len v prí­pa­doch, ak pred­me­tom úto­ku je vec, kto­rá sa bež­ne pre­dá­va v le­gál­nom pre­da­ji a má aj ob­vyk­lé le­gál­ne ma­loob­chod­né ce­ny. Nev­zťa­hu­je sa však na ve­ci (pred­me­ty), kto­rých pre­daj je za­ká­za­ný a pre­to le­gál­ny pre­daj neexis­tu­je a tým neexis­tu­jú ani le­gál­ne ce­ny.

 

            V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci iš­lo o pre­daj a kú­pu per­vi­tí­nu, te­da ko­mo­di­ty, kto­rej pre­daj je za­ká­za­ný (pre­daj per­vi­tí­nu nie je iba za­ká­za­ný, ale je aj trest­ný) a pre­to pri ur­čo­va­ní roz­sa­hu spá­chania tres­tné­ho či­nu sa vy­vo­dzu­je hod­no­ta ve­ci (dro­gy) pod­ľa jej ce­ny na čier­nom tr­hu. Ob­dob­ne sa pos­tu­pu­je pri všet­kých ko­mo­di­tách, kto­rých pre­daj je za­ká­za­ný a kto­ré už svo­jou po­va­hou sú ur­če­né na dis­tri­bú­ciu len na čier­nom tr­hu. Iný pos­tup lo­gic­ky nep­ri­chá­dza do úva­hy prá­ve pre­to, že le­gál­ny pre­daj drog neexis­tu­je. Zá­ver o tom, že roz­sah tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 172 Tr. zák. vo svo­jich kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­sta­tách sa po­su­dzu­je pod­ľa hod­no­ty dro­gy na čier­nom tr­hu vy­plý­va aj z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo 74/2013 zo dňa 28.01.2014), ale aj z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry (nap­rík­lad Čen­téš, J. a kol.: Trest­ný zá­kon. Všeo­bec­ná časť. Ko­men­tár. I. di­el. 1. Vy­da­nie. Pra­ha: C.H.Beck, 2010, s. 842).

 

            Hod­no­ta dro­gy je pre­to zis­ťo­va­ná (do­ka­zo­va­ná) pros­tred­níc­tvom Ná­rod­nej proti­dro­go­vej jed­not­ky, kto­rá ope­ra­tív­no­pát­ra­cou čin­nos­ťou mo­ni­to­ru­je čier­ny trh s dro­ga­mi a má pre­to poz­nat­ky o ce­nách jed­not­li­vých drog. Z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho P (zo sprá­vy NPJ) vy­plý­va, že v roz­hod­nom ča­se v Bra­tis­lav­skom kra­ji bo­la ce­na 1 gra­mu per­vi­tí­nu 20 až 50 euro, te­da pri spod­nej hra­ni­ci (20 euro) pred­sta­vu­je za­is­te­né množ­stvo 1.006,97 gra­mov hod­no­tu dro­gy vo vý­ške 20.139,40,- euro.

 

            Ide o je­den zo spô­so­bov ur­čo­va­nia ce­ny pre­dá­va­nej dro­gy. Pri dru­hom zo spô­so­bov ako ur­čiť hod­no­tu dro­gy sa vy­chá­dza z to­ho, že ak v ur­či­tom ča­se a na ur­či­tom mies­te pre­beh­ne pre­daj a kú­pa kon­krét­ne­ho množ­stva kon­krét­nej dro­gy za pres­ne ur­če­nú su­mu, tak hod­no­tou dro­gy je prá­ve ce­na dro­gy do­hod­nu­tá me­dzi pre­dá­va­jú­cim a ku­pu­jú­cim. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de doš­lo k pre­da­ju per­vi­tí­nu za su­mu 40.000,- euro, te­da je mož­né vy­chá­dzať aj z to­ho, že hod­no­ta za­is­te­nej dro­gy v da­nom prí­pa­de bo­la vo vý­ške 40.000,- euro.

 

            Po­rov­na­ním obid­voch spô­so­bov zis­ťo­va­nia hod­no­ty pre­dá­va­nej dro­gy je mož­né zis­tiť, že súd pr­vé­ho stup­ňa správ­ne zvo­lil ten spô­sob zis­ťo­va­nia hod­no­ty dro­gy, kto­rý bol pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­ší, te­da pri ur­čo­va­ní roz­sa­hu spá­cha­né­ho či­nu vy­chá­dzal z to­ho, že hod­no­ta za­is­te­nej dro­gy bo­la mi­ni­mál­ne v su­me 20.139,40,- euro. Ob­ža­lo­va­ný te­da svo­jim ko­na­ním napl­nil aj za­nky kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák., pre­to­že ma­ni­pu­lo­val s psy­chot­rop­nou lát­kou, kto­rá bo­la v množ­stve a hod­no­te zod­po­ve­da­jú­cej väč­šie­mu roz­sa­hu (§ 125 ods. 1 Tr. zák.).

 

            Ak ob­ha­jo­ba v tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zo­va­la na ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. IV. ÚS 268/2011 tak to­to roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du je na po­su­dzo­va­nú tres­tnú vec neap­li­ko­va­teľ­né, pre­to­že sa tý­ka sta­no­vo­va­nia kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 172 Tr. zák. na zá­kla­de vý­po­ve­dí ano­nym­ných sved­kov a vo vzťa­hu k pá­chaniu tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách. Je zrej­mé že uve­de­né roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du sa tý­ka úpl­ne inej prob­le­ma­ti­ky, pre­to­že v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Par­de­sa nie je vý­rok o vi­ne za­lo­že­ný vý­luč­ne na vý­po­ve­diach ano­nym­ných sved­kov a ne­bol ani napl­ne­ný kva­li­fi­kač­ný znak pá­chanie tres­tné­ho či­nu na via­ce­rých oso­bách.

 

Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta zá­kon­nosť vy­pra­co­va­ných zna­lec­kých po­sud­kov Kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu PZ Bra­tis­la­va k za­is­te­nej dro­ge a to z dô­vo­du, že uz­ne­se­nie o prib­ra­tí zna­lec­ké­ho ús­ta­vu ne­bo­lo do­po­siaľ do­ru­če­né ob­ža­lo­va­né­mu, tak od­vo­la­cí súd sa s tou­to ná­miet­kou nes­to­tož­nil.

 

Z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su je zrej­mé, že ob­vi­ne­nie bo­lo M W P vzne­se­né dňa 05.04.2011, pri­čom uz­ne­se­nia o prib­ra­tí Kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu PZ Bra­tis­la­va na vy­pra­co­va­nie zna­lec­kých po­sud­kov bo­li vy­da­né v dňoch 28.10.2010 a 10.11.2010. Vzhľa­dom k to­mu, že uz­ne­se­nia o prib­ra­tí zna­lec­ké­ho ús­ta­vu bo­li vy­da­né eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia bo­lo v sú­la­de so zá­ko­nom, že sa nás­led­ne M P ne­do­ru­čo­va­li. Ob­vi­ne­ný má prá­vo na do­ru­če­nie tých uz­ne­se­ní, kto­ré sa ho pria­mo tý­ka­jú, av­šak to­to prá­vo vzni­ká až mo­men­tom vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Ak te­da doš­lo k vy­da­niu kon­krét­ne­ho uz­ne­se­nia eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, tak oso­ba, kto­rá je ob­vi­ne­ná, ne­má prá­vo na spät­né do­ru­če­nie uz­ne­se­ní, kto­ré bo­li vo ve­ci vy­da­né pred jej ob­vi­ne­ním. Prá­vo na spät­né do­ru­če­nie uz­ne­se­ní vy­da­ných pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia neexis­tu­je. Ta­ký­to ob­vi­ne­ný má však za­cho­va­né prá­vo vy­jad­riť sa k vy­pra­co­va­ným zna­lec­kým po­sud­kom, spo­chyb­ňo­vať ich ako aj ich spra­co­va­te­ľa, prí­pad­ne aj žia­dať vy­po­čuť znal­ca. Tie­to prá­va ob­vi­ne­né­ho bo­li v da­nom tres­tnom ko­na­ní za­cho­va­né a pre­to v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no ho­vo­riť o po­ru­še­ní prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu.

 

Zhod­ný práv­ny ná­zor za­ujal aj Naj­vyš­ší súd SR v uz­ne­se­ní sp. zn. 3 Tdo 16/2014 zo dňa 23.07.2014. Naj­vyš­ší súd SR zdô­raz­nil, že uz­ne­se­nia vy­da­né vy­šet­ro­va­te­ľom v ča­se, keď bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, nie je pot­reb­né do­ru­čo­vať ob­vi­ne­né­mu, na­koľ­ko v ča­se ich vy­da­nia ne­má eš­te pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho. Zna­lec­ký po­su­dok ne­mô­že byť ne­zá­kon­ný len pre­to, že bol vy­pra­co­va­ný pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be. V tom­to sme­re pos­ta­čí, ak k prib­ra­tiu znal­ca a k vy­pra­co­va­niu zna­lec­ké­ho po­sud­ku doš­lo po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. Za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia sa na­chá­dza v Tres­tnom po­riad­ku prá­ve za úče­lom ur­če­nia pro­ces­né­ho za­čiat­ku ur­či­té­ho štá­dia tres­tné­ho ko­na­nia, po kto­rom mô­žu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pl­ne vy­ko­ná­vať pro­ces­né úko­ny. Z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku nie je mož­né vy­vo­diť zá­ver, že vy­ko­ná­va­nie dô­ka­zov, ak k nim doš­lo po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, av­šak pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, t. j. v do­be keď ob­vi­ne­ný ne­mo­hol reali­zo­vať svo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu, ma­jú len z toh­to dô­vo­du cha­rak­ter ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu (dô­ka­zu zís­ka­né­ho ne­zá­kon­ným spô­so­bom).

 

V ne­pos­led­nom ra­de ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal dô­ka­zy zís­ka­né v zmys­le § 116 Tr. por., te­da za­bez­pe­če­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky s pou­ka­zom na to, že  Smer­ni­ca Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy 2006/24/ES z 15.03.2006 o ucho­vá­va­ní úda­jov vy­tvo­re­ných ale­bo spra­co­va­ných v sú­vis­los­ti s pos­ky­to­va­ním ve­rej­ne dos­tup­ných elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb bo­la Súd­nym dvo­rom Európ­skej únie vy­hlá­se­ná za nep­lat­nú, pri­čom Ústav­ný súd SR roz­hod­nu­tím sp. zn. PL. ÚS 10/2014 po­zas­ta­vil účin­nosť niek­to­rých us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách.

 

Od­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňu­je s ná­zo­rom ob­ha­jo­by, že by dô­ka­zy zís­ka­né pos­tu­pom pod­ľa § 116 Tr. por. bo­li ne­zá­kon­ne zís­ka­né dô­ka­zy, resp. bo­li by ne­pou­ži­teľ­né s pou­ka­zom na roz­hod­nu­tia Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skych spo­lo­čen­stiev ale­bo Ústav­né­ho sú­du SR. V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že zme­na ale­bo zru­še­nie pro­ces­ných pred­pi­sov, ku kto­rých dôj­de pri­ja­tím nes­kor­šie­ho zá­ko­na ale­bo roz­hod­nu­tím ús­tav­né­ho sú­du pla­tí vždy do bu­dúc­nos­ti, t. j. ne­má spät­nú účin­nosť a ne­mô­že sa up­lat­niť pri hod­no­te­ní prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov vy­ko­na­ných skôr, v sú­la­de s vte­dy plat­nou a účin­nou práv­nou úp­ra­vou. V da­nej tres­tnej ve­ci bo­li úda­je o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke za­bez­pe­če­né v ča­se pred roz­hod­nu­tím Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skych spo­lo­čen­stiev a Ústav­né­ho sú­du SR a to pl­ne v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom a pre­to sa tu v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že up­lat­niť tzv. pr­vá ret­roak­ti­vi­ta, kto­rá by spät­ne spô­so­bi­la nep­rí­pus­tnosť pou­ži­tia tých­to dô­ka­zov. Ana­lo­gic­ky tu mož­no vy­chá­dzať aj zo sta­no­vis­ka plé­na Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. PL. ÚS-st. 31/2010 zo dňa 14.12.2010, kto­rý sa za­obe­ral účin­ka­mi ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du ČR, kto­rým doš­lo k vy­slo­ve­niu ne­sú­lad­nos­ti čas­ti us­ta­no­ve­nia up­ra­vu­jú­ce­ho pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov. Ústav­ný súd ČR tu tak­tiež kon­šta­to­val, že účin­ky de­ro­gač­né­ho ná­le­zu pla­tia len do bu­dúc­nos­ti, te­da naj­skôr odo dňa keď bol ná­lez vy­hlá­se­ný v Zbier­ke zá­ko­nov a neup­lat­nia sa na si­tuácie, keď k vy­ko­na­niu pre­hliad­ky iných pries­to­rov doš­lo pred je­ho vy­hlá­se­ním.

 

Po­kiaľ ide o trest ulo­že­ný ob­ža­lo­va­né­mu na­pad­nu­tým roz­sud­kom, tak súd pr­vé­ho stup­ňa správ­ne vy­chá­dzal pri uk­la­da­ní tres­tu zo zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu, z kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným a kto­rú ur­ču­je pri­már­ne zá­ko­no­dar­ca sta­no­ve­ním roz­pä­tia tres­tnej sadz­by, pri­čom v da­nom prí­pa­de je vý­ška tres­tnej sadz­by sta­no­ve­ná zá­ko­nom (§ 172 ods. 2 Tr. zák.) v roz­pä­tí de­sať ro­kov až pät­násť ro­kov. Po­kiaľ ide o druh tres­tu uk­la­da­ný ob­ža­lo­va­né­mu, od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že ak ide o trest­ný čin, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by us­ta­no­ve­ná v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na pre­vy­šu­je päť ro­kov, mu­sí súd ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy (§ 34 ods. 6 Tr. zák.), pri­čom pod­mie­neč­ne od­lo­žiť ulo­že­ný vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy mož­no len vte­dy, ak sa uk­la­dá trest od­ňa­tia slo­bo­dy nep­re­vy­šu­jú­ci dva ro­ky (§ 49 ods. 1 Tr. zák.), resp. tri ro­ky (§ 51 ods. 1 Tr. zák.). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci je mož­né ulo­žiť len ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, pre­to­že ulo­že­nie iné­ho dru­hu tres­tu tu vy­lu­ču­je pria­mo Trest­ný zá­kon.

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa správ­ne us­tá­lil, že u ob­ža­lo­va­né­ho pre­va­žu­jú po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti nad pri­ťa­žu­jú­ci­mi okol­nos­ťa­mi. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že u ob­ža­lo­va­né­ho ne­bo­la zis­te­ná žiad­na pri­ťa­žu­jú­ca okol­nosť s tým, že po­ľah­ču­jú­ca okol­nosť bo­la zis­te­ná jed­na a to v zmys­le § 36 písm. j) Tr. zák. spo­čí­va­jú­ca v tom, že ob­ža­lo­va­ný vie­dol pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu riad­ny ži­vot. Vzhľa­dom k to­mu, že pre­va­žu­jú po­ľah­ču­jú­ce okol­nos­ti, súd pr­vé­ho stup­ňa pos­tu­pom pod­ľa § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. zní­žil hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by o jed­nu tre­ti­nu (jed­na tre­ti­na z pia­tich ro­kov je 20 me­sia­cov), te­da po tej­to zá­kon­nej úp­ra­ve bo­la up­ra­ve­ná tres­tná sadz­ba v roz­pä­tí de­sať ro­kov až tri­násť ro­kov a šty­ri me­sia­ce.

 

Po­kiaľ ide o kon­krét­nu vý­me­ru tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý bol ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný (12 ro­kov), tak kraj­ský súd po­va­žu­je tú­to vý­me­ru tres­tu za dos­ta­toč­nú a zod­po­ve­da­jú­cu hľa­dis­kám pre uk­la­da­nie tres­tu. Aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du sa ob­ža­lo­va­ný do­pus­til mi­mo­riad­ne zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti, pri­čom to bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný, kto­rý pre­dá­va­né množ­stvo dro­gy pri­nie­sol a kto­rý spo­me­dzi zvyš­ných spolu­pá­cha­te­ľov bol tou oso­bou, kto­rá ce­lý pre­daj or­ga­ni­zo­va­la. Z hľa­dis­ka ochra­ny spo­loč­nos­ti pred pre­daj­ca­mi drog je pre­to nut­né na ob­ža­lo­va­né­ho pô­so­biť prís­nym rep­re­sív­nym tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy.

 

Od­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňil s vý­ro­kom na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku o za­ra­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia za pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 48 ods. 4 Tr. zák. Ob­ža­lo­va­ný bol uz­na­ný vin­ným zo spá­chania obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu a pre­to mal byť pod­ľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. správ­ne za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia, pre­to­že na pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 48 ods. 4 Tr. zák. ne­bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky. To­tom po­chy­be­nie však od­vo­la­cí súd ne­mo­hol nap­ra­viť, v dôs­led­ku ab­sen­cie od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra.

 

Súd prív­ho stup­ňa správ­ne ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu ochran­ný doh­ľad pod­ľa § 76 ods. 1 Tr. zák. V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že ulo­že­nie ochran­né­ho doh­ľa­du oso­bám, kto­ré bo­li od­sú­de­né za spá­chanie obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu na ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy je ob­li­ga­tór­ne.

 

Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

                          V Bra­tis­la­ve, dňa 04. de­cem­bra 2014

 

                                                                                             

 

 

JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

 

 

Diskusia