Ukladanie spoločného trestu pri zahladení predchádzajúceho odsúdenia

Publikované: 03. 04. 2015, čítané: 4973 krát
 

 

Úvod­ná poz­nám­ka (JUDr. Pe­ter Šam­ko)

 Oh­ľad­ne spo­loč­né­ho tres­tu je pot­reb­né pri­po­me­núť us­ta­no­ve­nie § 41 ods. 3 Tr. zák. pod­ľa kto­ré­ho ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za ďal­ší čias­tko­vý útok, kto­rý tvo­rí sú­časť pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, za kto­ré­ho iný čias­tko­vý útok bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok, kto­rý už na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, zru­ší v roz­sud­ku skor­ší vý­rok o vi­ne o pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne, ce­lý vý­rok o tres­te, ako aj ďal­šie vý­ro­ky, kto­ré ma­jú v uve­de­nom vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad. Súd pri via­za­nos­ti skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi v zru­še­nom roz­sud­ku zno­va roz­hod­ne o vi­ne za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin vrá­ta­ne no­vé­ho čias­tko­vé­ho úto­ku, prí­pad­ne za tres­tné či­ny spá­cha­né s ním v jed­no­čin­nom sú­be­hu ako aj o spo­loč­nom tres­te za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, kto­rý nes­mie byť mier­nej­ší než trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom.

 Us­ta­no­ve­nie o spo­loč­nom tres­te bo­lo do slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy prak­tic­ky dos­lov­ne preb­ra­té z pô­vod­nej čes­kej tres­tnop­ráv­nej úp­ra­vy. Keď­že iš­lo o opí­sa­nie čes­kej práv­nej úp­ra­vy spo­loč­né­ho tres­tu, bo­lo us­ta­no­ve­nie o spo­loč­nom tres­te prev­za­té aj zo všet­ký­mi ne­dos­tat­ka­mi, kto­ré ob­sa­ho­va­la pô­vod­ná čes­ká práv­na úp­ra­va spo­loč­né­ho tres­tu. Jed­ným z ta­kých­to ne­dos­tat­kov bo­la prá­ve ab­sen­cia vý­slov­nej úp­ra­vy ako pos­tu­po­vať pri uk­la­da­ní spo­loč­né­ho tres­tu v prí­pa­de, ak zo spá­chania jed­né­ho čias­tko­vé­ho úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu bol už pá­cha­teľ prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný, av­šak to­to od­sú­de­nie je už za­hla­de­né.

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu Naj­vyš­ší súd ČR prek­le­nul ten­to ne­dos­ta­tok práv­nej úp­ra­vy ju­di­ka­tú­rou, keď v roz­hod­nu­tí sp. zn. 6Tdo 691/2007 zo dňa 12.07.2007 (R 11/2008) skon­šta­to­val, že

 Na rozdíl od souhrnného tres­tu je ukládání spo­lečného tres­tu za pok­račování v trestném činu spo­je­no s roz­ho­dováním o vině pa­cha­te­le celým po­su­zo­vaným pok­račujícím trestným činem. Pro­to lze spo­lečný trest uložit i v případě, když oh­ledně dřívějšího od­sou­zení, které se týká některých dílčích útoků to­ho­to pok­račujícího trestného činu, platí fik­ce, že se na pa­cha­te­le hledí, ja­ko by neb­yl od­sou­zen (např. v důsled­ku vy­konání uloženého tres­tu). Tou­to fikcí to­tiž ne­za­niká sku­tečnost, že se pa­cha­tel do­pus­til určitého činu (dílčího úto­ku pok­račujícího trestného činu), takže pos­tu­pem pri ukládaní spo­lečného tres­tu je třeba vy­slo­vit je­ho vi­nu celým po­su­zo­vaným pok­račujícím trestným činem a uložit mu spo­lečný trest i za dílčí úto­ky, oh­ledně je­jichž dřívějšího pos­ti­hu platí fik­ce, že se na pa­cha­te­le hledí, ja­ko by neb­yl od­sou­zen.

 Z ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR je zrej­mé, že za­hla­de­nie od­sú­de­nia ne­po­va­žu­je za pre­káž­ku uk­la­da­nia spo­loč­né­ho tres­tu, pri­čom vý­ro­kom o uk­la­da­ní spo­loč­né­ho tres­tu sa „ot­vo­rí“ aj vý­rok o vi­ne a tres­te za­hla­de­né­ho od­sú­de­nia o čias­tko­vom úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu. Tie­to zá­ve­ry ju­di­ka­tú­ry sa pre­miet­li aj do no­vé­ho čes­ké­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, v kto­rom us­ta­no­ve­nie § 45 ods. 3 vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že us­ta­no­ve­nie o spo­loč­nom tres­te za pok­ra­čo­va­nie v tres­tnom či­ne sa pou­ži­je aj vte­dy, ak skor­šie od­sú­de­nie je ta­kej po­va­hy, že sa na pá­cha­te­ľa hľa­dí ako­by ne­bol od­sú­de­ný.

 V roz­hod­nu­tí uve­de­nom niž­šie rea­gu­je Naj­vyš­ší súd SR na ap­li­kač­né prob­lé­my v sú­vis­los­ti s uk­la­da­ním spo­loč­né­ho tres­tu pri pred­chá­dza­jú­com za­hla­de­ní od­sú­de­nia za čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu iným spô­so­bom ako Naj­vyš­ší súd ČR, keď uvá­dza, že v ta­kých­to prí­pa­doch sa spo­loč­ný trest ne­má uk­la­dať, ale pá­cha­te­ľo­vi sa má uk­la­dať sa­mos­tat­ný trest, t. j. bez to­ho, aby sa zru­šo­val vý­rok o vi­ne a tres­te aj v už za­hla­de­nom od­sú­de­ní.

Práv­na ve­ta:

Ak u skor­šie­ho prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia za čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu nas­ta­li účin­ky je­ho za­hla­de­nia, súd pri od­sú­de­ní pá­cha­te­ľa za ďal­ší čias­tko­vý útok to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu ulo­ží sa­mos­tat­ný trest bez pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 3 Tr. zák.

 

 

 

                                                     2 Tdo 58/2014

 

ROZ­SU­DOK V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Pet­ra Kraj­čo­vi­ča a sud­cov JUDr. Li­bo­ra Dul'u a JUDr. Re­né Šte­pá­ni­ka na ve­rej­nom za­sad­nu­tí dňa 24. feb­ruára 2015 v Bra­tis­la­ve v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­nej J S  pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­vo­du v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., o do­vo­la­ní Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky v nep­ros­pech ob­vi­ne­nej J S pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne z 15. ja­nuá­ra 2014, sp. zn. 3 To 106/2013, tak­to

roz­ho­dol:

Uz­ne­se­ním   Kraj­ské­ho   sú­du   v   Tren­čí­ne   z 15.   ja­nuá­ra   2014,   sp.   zn. 3 To 106/2013, bol z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 193 ods. 1, písm. c/ Tr. por. a v us­ta­no­ve­niach § 41 ods. 3, § 42 ods. 3 a § 122 ods. 13 Tr. zák. v pros­pech ob­vi­ne­nej J S.

Zru­šu­je sa aj uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza z 21. augus­ta 2013, sp. zn. 2 T 74/2010, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

Ok­res­né­mu sú­du Prie­vi­dza sa pri­ka­zu­je, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.


                                                 

Od­ôvod­ne­nie

Pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín po­dal dňa 29. mar­ca 2010 na Ok­res­ný súd Prie­vi­dza ob­ža­lo­bu na J S pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­vo­du v štá­diu po­ku­su pod­Fa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

ako za­stu­pu­jú­ca oso­ba A M a H M uzat­vo­ri­la dňa 28. 09. 2007 v Prie­vi­dzi kúp­nu zmlu­vu s ku­pu­jú­cim spol. G a. s., kto­rej pred­me­tom bol pre­daj neh­nu­teľ­nos­ti - ad­mi­nis­tra­tív­nej bu­do­vy sú­pis­né čís­lo 314 a po­zem­kov na par­ce­lách č. 1357/117, 1436, 1437 za­pí­sa­ných na LV č.... v ka­tas­trál­nom úze­mí V, za kúp­nu ce­nu 82 982,87,-€ (2 500 000,-Sk) a to aj na­priek to­mu, že do­hod­nu­tá kúp­na ce­na bo­la 232 357,43,-€ (7 000 000,-Sk) a že spl­no­moc­ne­nie pod­pí­sa­né man­žel­mi M bo­lo dňa 28. 09. 2007 od­vo­la­né, o čom v ča­se spra­co­va­nia a pod­pí­sa­nia kúp­nej zmlu­vy ve­do­mosť ma­la a kto­ré ak­cep­to­va­la, čím by vkla­dom vlas­tníc­ke­ho prá­va pod­ľa kúp­nej zmlu­vy do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí man­že­lom M vznik­la ško­da v cel­ko­vej vý­ške 149372,63,-6 (4 500 000,-Sk).

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza zo 16. de­cem­bra 2011, sp. zn. 2 T 74/2010, bol pod­ľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zru­še­ný vý­rok o vi­ne, tres­te a ško­de tres­tné­ho roz­ka­zu Ok­res­né­ho sú­du Pieš­ťa­ny zo dňa 29. jú­la 2009, sp. zn. 2 T 129/2009, prá­vop­lat­né­ho 4. no­vem­bra 2009 a J S bo­la uz­na­ná za vin­nú obzvlášť zá­važ­ným zlo­či­nom pod­vo­du sčas­ti v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de v bo­de 1/ to­tož­nom s po­da­nou ob­ža­lo­bou a v bo­de 2, že dňa 24. feb­ruára 2008 v Pieš­ťa­noch vy­lá­ka­la spl­no­moc­ne­nie od Z M, kto­ré zís­ka­la pod zá­mien­kou za­kú­pe­nia neh­nu­teľ­nos­ti cha­lu­py č. 632 v Kon­ku­šo­vej do­li­ne list vlas­tníc­tva č...., kto­ré bo­li vo vlas­tníc­tve Z M, o čom spí­sa­li do­ho­du 21. ja­nuá­ra 2008 v Pieš­ťa­noch, kto­rou sa jej za­via­za­la vy­pla­tiť 2 300 000 Sk (76 346 eur) do 31. mar­ca 2008, to­to však ne­ma­la v úmys­le, na zá­kla­de tak­to vy­lá­ka­né­ho spl­no­moc­ne­nia bez súh­la­su Z M uve­de­né neh­nu­teľ­nos­ti pre­da­la aj s oko­li­tý­mi po­zem­ka­mi za 200 000 Sk (6 638,78 eur), čím za­bez­pe­či­la po­vo­le­nie vkla­du do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí Ka­tas­trál­ne­ho úra­du v T, Sprá­vy ka­tas­tra M pre no­vé­ho vlas­tní­ka, tak­to zís­ka­né pe­nia­ze pou­ži­la pre svo­je osob­né úče­ly, svo­jím ko­na­ním Z M spô­so­bi­la ško­du vo vý­ške 543 000 Sk (18 024 eur).


Za to jej súd pod­ľa § 221 ods. 4, § 41 ods. 3, § 38 ods. 4, § 37 písm. m/ Tr. zák.

ulo­žil spo­loč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní je­de­násť ro­kov a osem me­sia­cov.

Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. súd J S za­ra­dil na vý­kon tres­tu do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu s mi­ni­mál­nym stup­ňom strá­že­nia.

Pod­ľa § 78 ods. 1 Tr. zák. súd ulo­žil J S ochran­ný doh­ľad v tr­va­ní dva ro­ky.

Pod­ľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poš­ko­de­ných od­ká­zal s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­sko práv­ne ko­na­nie.

Kraj­ský súd v Tren­čí­ne roz­ho­du­júc o od­vo­la­ní J S pro­ti uve­de­né­mu roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa uz­ne­se­ním z 15. augus­ta 2012, sp. zn. 3 To 71/2012, pod­ľa § 321       ods. 1 písm. b/, c/, ods. 3 Tr. por. na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu zru­šil a pod­ľa § 322       ods. 1 Tr. por. vec vrá­til Ok­res­né­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

Ok­res­ný súd Prie­vi­dza uz­ne­se­ním z 21. augus­ta 2013, sp. zn. 2 T 74/2010, pod­ľa § 281 ods. 1 Tr. por. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie J S pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin pod­vo­du v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom v ob­ža­lo­be pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Tren­čín z 29. mar­ca 2010, sp. zn. 1 Kv 2/08. Poš­ko­de­ných pod­ľa § 281 ods. 3 Tr. por. s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy súd od­ká­zal na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

Kraj­ský súd v Tren­čí­ne uz­ne­se­ním z 15. ja­nuá­ra 2014, sp. zn. 3 To 106/2013, roz­ho­du­júc o sťaž­nos­tiach pro­ku­rá­to­ra a poš­ko­de­né­ho A M pro­ti ci­to­va­né­mu uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra a poš­ko­de­né­ho za­mie­tol ako ne­dô­vod­né.

Pro­ti ci­to­va­né­mu uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne po­dal dňa 4. augus­ta 2014 Ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor) do­vo­la­nie v nep­ros­pech J S z (do­vo­la­cie­ho) dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.


Do­vo­la­teľ po­da­né do­vo­la­nie opie­ra o tie­to kon­šta­tá­cie a ar­gu­men­ty:

„Pod­ľa § 41 od­sek 3 Tres­tné­ho zá­ko­na ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za ďal­ší čias­tko­vý útok, kto­rý tvo­rí sú­časť pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, za kto­ré­ho iný čias­tko­vý útok bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok, kto­rý už na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť, zru­ší v roz­sud­ku skor­ší vý­rok o vi­ne o pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne a tres­tných či­noch spá­cha­ných s ním v jed­no­čin­nom sú­be­hu, ce­lý vý­rok o tres­te, ako aj ďal­šie vý­ro­ky, kto­ré ma­jú v uve­de­nom vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad. Súd pri via­za­nos­ti skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi v zru­še­nom roz­sud­ku zno­va roz­hod­ne o vi­ne za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin vrá­ta­ne no­vé­ho čias­tko­vé­ho úto­ku, prí­pad­ne za tres­tné či­ny spá­cha­né s ním v jed­no­čin­nom sú­be­hu, ako aj o spo­loč­nom tres­te za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, kto­rý nes­mie byť mier­nej­ší než trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom. Súd prí­pad­ne roz­hod­ne tiež o nad­vä­zu­jú­cich vý­ro­koch, kto­ré ma­jú pod­klad vo vý­ro­ku o vi­ne. Ak je uk­la­da­ný trest za viac tres­tných či­nov, us­ta­no­ve­nia od­se­kov 1 a 2, § 42 a § 43 sa pou­ži­jú pri­me­ra­ne. Pod­ľa § 8 Tres­tné­ho zá­ko­na trest­ný čin je proti­práv­ny čin, kto­ré­ho zna­ky sú uve­de­né v tom­to zá­ko­ne, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak. Pod­ľa § 281 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku súd za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak na hlav­nom po­jed­ná­va­ní zis­tí, že je tu niek­to­rá z okol­nos­tí uve­de­ných v § 9 od­sek 1.

Pod­ľa § 9 od­sek 1 pís­me­no e) Tres­tné­ho po­riad­ku tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, ne­mož­no v ňom pok­ra­čo­vať a mu­sí byť za­sta­ve­né, ak ide o oso­bu, pro­ti kto­rej sa skor­šie stí­ha­nie pre ten is­tý sku­tok skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­sud­kom sú­du ale­bo bo­lo prá­vop­lat­ne za­sta­ve­né, pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né a ob­vi­ne­ný sa os­ved­čil ale­bo sa skon­či­lo schvá­le­ním zmie­ru a za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia, ak roz­hod­nu­tie ne­bo­lo v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­né.

Pod­ľa § 9 od­sek 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ak sa tý­ka dô­vod uve­de­ný v od­se­ku 1 len niek­to­ré­ho z čias­tko­vých úto­kov pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, neb­rá­ni to, aby sa vo zvyš­nej čas­ti ta­ké­ho či­nu vie­dlo tres­tné stí­ha­nie.

Pod­ľa § 193 od­sek 1 pís­me­no c) Tres­tné­ho po­riad­ku na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť, ak nie­je dô­vod­ná.

Tý­mi­to us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku a Tres­tné­ho zá­ko­na sa Ok­res­ný súd Prie­vi­dza a Kraj­ský súd v Tren­čí­ne dôs­led­ne ne­ria­di­li, čím vzni­kol dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 od­sek 1 pís­me­no i) Tres­tné­ho po­riad­ku, keď­že roz­hod­nu­tia sú­dov sú za­lo­že­né na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia.


V us­ta­no­ve­ní § 41 od­sek 3 Tres­tné­ho po­riad­ku sú za­kot­ve­né pod­mien­ky na uk­la­da­nie tzv. spo­loč­né­ho tres­tu v prí­pa­de pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý pred­chá­dza­jú­ca práv­na úp­ra­va v tej­to po­do­be ne­poz­na­la. Ide o prí­pad pre­lo­me­nia zá­sa­dy ne bis in idem. Nep­rí­pus­tnosť tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 9 od­sek 1 pís­me­no e) Tres­tné­ho po­riad­ku pri pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne nep­la­tí, na­koľ­ko zá­ko­no­dar­ca pri­pus­til, že čias­tko­vý sku­tok mô­že byť stí­ha­ný na­priek prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu o ďal­ších čias­tko­vých skut­koch.

Ulo­že­nie spo­loč­né­ho tres­tu pri­chá­dza do úva­hy v prí­pa­de, ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za ďal­ší čias­tko­vý sku­tok, kto­rý tvo­rí sú­časť pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, ak za iný čias­tko­vý sku­tok bol už sú­dom pr­vé­ho stup­ňa vy­hlá­se­ný od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok, kto­rý už na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť. V ta­kom­to prí­pa­de súd v roz­sud­ku zru­ší skor­ší vý­rok o vi­ne o pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne a tres­tných či­noch, kto­ré s ním bo­li spá­cha­né v jed­no­čin­nom sú­be­hu, zru­ší tiež ce­lý vý­rok o tres­te, ako aj ďal­šie vý­ro­ky, kto­ré ma­jú v tom­to vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad. Pri no­vom roz­ho­do­va­ní je súd v ta­kom­to prí­pa­de via­za­ný skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi v zru­še­nom roz­sud­ku a nás­led­ne zno­vu roz­hod­ne o vi­ne za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, vrá­ta­ne no­vé­ho čias­tko­vé­ho skut­ku (úto­ku) a ta­kis­to roz­hod­ne o spo­loč­nom tres­te za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin. Ten­to trest však nes­mie byť mier­nej­ší, než trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom.

Ne­mož­no súh­la­siť so zá­ve­rom, že v da­nom prí­pa­de za­hla­de­nie od­sú­de­nia za je­den čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu brá­ni v ko­nám pre ďal­šie čias­tko­vé úto­ky tak, ako to zá­ko­no­dar­ca vy­slo­ve­ne uvá­dza v us­ta­no­ve­ní § 42 od­sek 3 Tres­tné­ho zá­ko­na pri uk­la­da­ní súhr­nné­ho tres­tu. Vzhľa­dom na to, že v prí­pa­de uk­la­da­nia spo­loč­né­ho tres­tu pod­ľa 41 od­sek 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, na roz­diel od súhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 42 od­sek 1, od­sek 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, do­chá­dza tým­to pos­tu­pom aj k zru­še­niu vý­ro­ku o vi­ne, ako aj všet­kých vý­ro­kov na ten­to vý­rok nad­vä­zu­jú­cich a nie­len vý­ro­ku o tres­te, ne­mož­no us­ta­no­ve­nie § 42 od­sek 3 Tres­tné­ho zá­ko­na pou­žiť na spo­loč­ný trest ana­lo­gic­ky.

Ak­cep­to­va­ním ta­ké­ho­to pos­tu­pu sú­dov do­chá­dza k veľ­mi ne­bez­peč­nej si­tuá­cii, keď by pá­cha­teľ v zá­uj­me vy­hnúť sa pot­res­ta­niu za zá­važ­ný pok­ra­ču­jú­ci trest­ný čin vy­ko­nal kro­ky k od­ha­le­niu mar­gi­nál­ne­ho di­el­čie­ho úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, s reál­nym pred­pok­la­dom ulo­že­nia mier­ne­ho tres­tu, pri­čom v dôs­led­ku nás­tu­pu fik­cie neod­sú­de­nia (napr. za­pla­te­ním pe­ňaž­né­ho tres­tu, vy­ko­na­ním tres­tu po­vin­nej prá­ce, či os­ved­če­ním sa v skú­šob­nej do­be, upus­te­ním od pot­res­ta­nia ...) sa vy­hne mož­né­mu pot­res­ta­niu za os­tat­nú časť pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu po­va­hy obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu tak, ako je to v tom­to prí­pa­de.

Ob­dob­ná si­tuácia nas­tá­va aj vy­ko­ná­va­ním rôz­nych úmy­sel­ných obštruk­cií v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré zvo­li­la i ob­vi­ne­ná S, kto­rá sa ne­dos­ta­vo­va­la k pre­jed­na­niu ve­ci pred sú­dom na hlav­né po­jed­ná­va­nie.

Vo ve­ci ob­vi­ne­nej J S je pot­reb­né pou­ká­zať i na ďal­šiu pod­stat­nú sku­toč­nosť, a to že za spá­chanie po­ku­su obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu pod­vo­du pod­ľa § 14 od­sek 1, § 221 od­sek 1, od­sek 4 Tres­tné­ho zá­ko­na j ej hro­zí ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re de­sať až pät­násť ro­kov. V tom­to prí­pa­de ide jed­noz­nač­ne o ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v roz­sa­hu, kto­rý za žiad­nych okol­nos­tí ne­mô­že po­dlie­hať roz­hod­nu­tiu č. 1/2013 Z.z. pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 2. ja­nuá­ra 2013 o am­nes­tii.

Vy­chá­dza­júc z uve­de­ných dô­vo­dov, ak bo­lo o čias­tko­vom úto­ku v da­nom prí­pa­de prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té ( a nás­led­ne i trest za­hla­de­ný), v zmys­le § 41 od­sek 3 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 9 od­sek 2 Tres­tné­ho po­riad­ku nič neb­rá­ni sú­du, aby sku­tok ob­vi­ne­nej J S stí­ha­nej pre po­kus obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu pod­vo­du pod­Fa § 14 od­sek 1, § 221 od­sek 1, od­sek 4 Tres­tné­ho zá­ko­na pre­jed­nal a ulo­žil jej pri­me­ra­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy zod­po­ve­da­jú­ci zá­važ­nos­ti spá­cha­né­ho skut­ku.

Ob­dob­ne bol práv­ny stav rie­še­ný aj od­bor­nou praxou a jus­tí­ciou v Čes­kej re­pub­li­ke. Vzhľa­dom k pred­chá­dza­jú­cej spo­loč­nej ju­di­ka­tú­re a práv­nej úp­ra­ve so Slo­ven­skou re­pub­li­kou je mož­né lo­gic­ky vy­vo­diť, že zá­ko­no­dar­ca za­ve­de­ním toh­to in­šti­tú­tu v Tres­tnom zá­ko­ne sme­ro­val k to­tož­né­mu cie­ľu a v prí­pa­de spo­loč­né­ho tres­tu pri­púš­ťa i ulo­že­nie tres­tu po za­hla­de­ní od­sú­de­nia v di­el­čej čas­ti pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu (v sú­čas­nos­ti § 45 zák. č. 40/2009 Zb.).

Vzhľa­dom k vy­ššie uve­de­ným sku­toč­nos­tiam bol uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne sp. zn. 3To 106/2013 zo dňa 15.01.2014 a pred­chá­dza­jú­cim uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 2T 74/2010 zo dňa 21.08.2013, po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku a pred­chá­dza­jú­cim ko­na­ním v us­ta­no­ve­niach § 281 od­sek 1, § 9 od­sek 1 pís­me­no e) Tres­tné­ho po­riad­ku, § 9 od­sek 2 Tres­tné­ho po­riad­ku a § 41 od­sek 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, v pros­pech ob­vi­ne­nej J S"


Ge­ne­rál­ny   pro­ku­rá­tor    Slo­ven­skej re­pub­li­ky    navr­hu­je,    aby    Naj­vyš­ší    súd

Slo­ven­skej re­pub­li­ky:

1)        pod­ľa § 386 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­slo­vil, že uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne, sp. zn. 3 To 106/2013, zo dňa 15. ja­nuá­ra 2014 bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 41 od­sek 3 Tres­tné­ho zá­ko­na, v pros­pech ob­vi­ne­nej J S,

2)        pod­ľa § 386 od­sek 2 Tres­tné­ho po­riad­ku zru­šil uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne sp. zn. 3To 106/2013 zo dňa 15.01.2014 ako aj pred­chá­dza­jú­ce ko­na­nie vrá­ta­ne uz­ne­se­nia Ok­res­né­ho sú­du Prie­vi­dza sp. zn. 2T 74/2010 zo dňa 1.08.2013,

3)        pod­ľa § 388 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pri­ká­zal Ok­res­né­mu sú­du Prie­vi­dza, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

I keď bol J S us­ta­no­ve­ný opat­re­ním zo dňa 23. sep­tem­bra 2014 ob­haj­ca, kto­ré opat­re­nie prev­za­la 30. sep­tem­bra 2014, na vý­zvu na vy­jad­re­nie k po­da­né­mu do­vo­la­niu rea­go­va­la J S sa­ma dňa 9. ok­tób­ra 2014 po­da­ním, kto­rým sa pria­mo ne­vy­jad­ru­je k po­da­né­mu do­vo­la­niu a ar­gu­men­tom do­vo­la­te­ľa v ňom uve­de­ným. Po­pi­su­je v ňom prie­beh pre­da­ja pred­met­nej neh­nu­teľ­nos­ti, pre­zen­tu­je svo­ju ne­vi­nu a dá­va návrh na vy­ko­na­nie kon­krét­ne­ho do­ka­zo­va­nia.

Na ve­rej­nom za­sad­nu­tí Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky ko­na­nom v nep­rí­tom­nos­ti ob­vi­ne­nej J S do­vo­la­teľ zotr­val na pí­som­ne po­da­nom do­vo­la­ní.

Ob­haj­ca ob­vi­ne­nej vy­slo­vil ná­zor, že sú­dy dvoch stup­ňov pos­tu­po­va­li v sú­la­de so zá­ko­nom a navr­hol pod­ľa § 392 ods. 1 Tr. por. do­vo­la­nie Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako ne­dô­vod­né za­miet­nuť.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len naj­vyš­ší súd) ako do­vo­la­cí súd (§ 377 Tr. por.) pred vy­da­ním roz­hod­nu­tia skú­mal pro­ces­né pod­mien­ky pre po­da­nie do­vo­la­nia a zis­til, že do­vo­la­nie bo­lo po­da­né pro­ti prí­pus­tné­mu roz­hod­nu­tiu (§ 368 ods. 2 písm. c/ Tr. por.), oso­bou op­ráv­ne­nou (§ 369 ods. 2 písm. a/ Tr. por.), v zá­kon­nej le­ho­te (§ 370 ods. 1 Tr. por.) - zá­kon­ná le­ho­ta na po­da­nie do­vo­la­nia ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 370 ods. 1 Tr. por. za­čí­na ply­núť dňom do­ru­če­nia roz­hod­nu­tia o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ro­vi čin­né­mu pred od­vo­la­cím sú­dom (v kon­krét­nom prí­pa­de 7. feb­ruára 2014) a nie ok­res­né­mu pro­ku­rá­to­ro­vi (v kon­krét­nom prí­pa­de 4. feb­ruára 2014), o sťaž­nos­ti kto­ré­ho sťaž­nost­ný súd roz­ho­dol- na sú­de, kto­rý roz­ho­dol v pr­vom stup­ni (§370 ods. 3 Tr. por.), že do­vo­la­nie spĺňa ob­li­ga­tór­ne ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti do­vo­la­nia (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a dos­pel k tým­to zá­ve­rom:

Do­vo­la­ním up­lat­ne­ným do vo­la­cím dô­vo­dom uve­de­ným v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. - roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na nes­práv­nom práv­nom po­sú­de­ní zis­te­né­ho skut­ku ale­bo na nes­práv­nom pou­ži­tí iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia, kto­rý je vo svo­jej pod­sta­te hmot­nop­ráv­nou ka­te­gó­riou, je pot­reb­né sa za­obe­rať v pre­lí­na­ní dvoch ro­vín, hmot­nop­ráv­nej, či a k aké­mu po­ru­še­niu hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia doš­lo, a pro­ces­nej, t.j. vy­vo­de­nia z ta­ké­ho (prí­pad­né­ho) po­ru­še­nia pro­ces­ných dôs­led­kov v po­do­be roz­hod­nu­tia pre kon­krét­ny prí­pad ap­li­ká­cie pro­ces­ných us­ta­no­ve­ní o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­nej Jo­ze­fí­ny Sed­lá­ko­vej, resp. opa­ku, ne­dô­vod­nos­ti ta­ké­ho pos­tu­pu a pok­ra­čo­va­ní v tres­tnom stí­ha­ní tej­to ob­vi­ne­nej. Svoj zá­klad to má v po­ní­ma­ní pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu ako hmot­nop­ráv­nej ka­te­gó­rie up­ra­ve­nej naj­mä v us­ta­no­ve­niach § 122 ods. 10 (de­fi­ní­cia pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu) ods. 13 (po­su­dzo­va­nie pro­ces­né­ho úko­nu vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ako pre­lom pre de­fi­no­va­nie pok­ra­čo­va­nia v ko­na­ní, pre kto­ré je ob­vi­ne­ná stí­ha­ná, ako no­vý sku­tok) s do­pa­dom na uk­la­da­nie tres­tu - úhrn­ný, spo­loč­ný, súhrn­ný - §§ 41, 42 Tr. zák., s pro­ces­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. vo vzťa­hu k oso­be, pro­ti kto­rej sa skor­šie stí­ha­nie pre ten is­tý sku­tok (vrá­ta­ne pok­ra­čo­va­cie­ho či­nu) skon­či­lo mi­mo iné za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia, za vý­nim­ky zru­še­nia roz­hod­nu­tia v pred­pí­sa­nom ko­na­ní s nad­väz­nos­ťou na ko­na­nie o mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­koch pod­ľa ôs­mej hla­vy tre­tej čas­ti Tr. por., so špe­ci­fic­kým za­me­ra­ním dôs­led­kov za­hla­de­nia od­sú­de­nia vo vzťa­hu k čas­ti pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu s pô­vod­ne uz­na­nou vi­nou, kto­rá je prá­ve pred­me­tom po­sú­de­nia do­vo­la­cie­ho sú­du na zá­kla­de po­da­né­ho do­vo­la­nia.

Zo zá­sa­dy, že sú­beh tres­tných či­nov sa pos­ti­hu­je jed­ným tres­tom - úhr­nným tres­tom, ale­bo v prí­pa­de viac­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov, pri kto­rom do­chá­dza k od­sú­de­niu za jed­not­li­vé tres­tné či­ny dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi po se­be nas­le­du­jú­ci­mi roz­sud­ka­mi - súhr­nným tres­tom, a že za všet­ky čias­tko­vé úto­ky to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu sa tak­tiež uk­la­dá je­den trest - ak do­chá­dza k od­sú­de­niu za jed­not­li­vé čias­tko­vé úto­ky dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi po se­be nas­le­du­jú­ci­mi roz­sud­ka­mi - spo­loč­ným tres­tom, sa vy­my­ká si­tuácia, ke­dy skor­šie od­sú­de­nie, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu by inak mal byť uk­la­da­ný súhrn­ný trest ale­bo spo­loč­ný trest, je ta­kej po­va­hy, že sa na pá­cha­te­ľa hľa­dí ako ke­by ne­bol od­sú­de­ný.

Rov­na­ko ako nie je mož­né v zmys­le § 42 ods. 3 Tr. zák. pou­žiť us­ta­no­ve­nie o súhr­nnom tres­te, kto­ré je vo svo­jej pod­sta­te be­ne­fi­tom pre pá­cha­te­ľa, mo­di­fi­ko­va­ným zvý­še­ním    tres­tnej    sadz­by    pri    spl­ne­ní pod­mie­nok § 41 ods. 2 Tr. zák. v prí­pa­de, že u skor­šie­ho od­sú­de­nia nas­ta­li účin­ky je­ho za­hla­de­nia, nie je v ta­kom prí­pa­de mož­né pou­žiť ani us­ta­no­ve­nie o spo­loč­nom tres­te - § 41 ods. 3 Tr. zák., kto­ré na pri­me­ra­né pou­ži­tie § 42 (vrá­ta­ne je­ho od­se­ku 3) Tr. zák. vý­slov­ne od­ka­zu­je. V po­pí­sa­nej si­tuá­cii za ďal­ší viac­čin­ne sa zbie­ha­jú­ci trest­ný čin ale­bo za ďal­ší čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu ulo­ží ďal­ší - sa­mos­tat­ný trest nie trest súhrn­ný ale­bo spo­loč­ný.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ak u skor­šie­ho prá­vop­lat­né­ho od­sú­de­nia za čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu nas­ta­li účin­ky je­ho za­hla­de­nia, súd pri od­sú­de­ní pá­cha­te­ľa za ďal­ší čias­tko­vý útok to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pos­tu­pu­je - ulo­ží trest bez pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 3 Tr. zák.

Pri pok­ra­čo­va­com tres­tnom či­ne sa us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. o nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia ap­li­ko­va­né v kon­krét­nom prí­pa­de do­vo­la­ním na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne (a pred­tým pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom) tý­ka pro­ces­né­ho (§10 ods. 16 Tr. por.), nie hmot­nop­ráv­ne­ho (§ 122 ods. 13 Tr. zák.) po­ní­ma­nia skut­ku, čo zod­po­ve­dá us­ta­no­ve­niu § 9 ods. 2 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho v ak­tua­li­zá­cii na kon­krét­nu tres­tnú vec, ak sa tý­ka dô­vod nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. len niek­to­ré­ho z čias­tko­vých úto­kov pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, neb­rá­ni to, aby sa vo zvyš­nej čas­ti ta­ké­ho či­nu vie­dlo tres­tné stí­ha­nie.

Ulo­že­nie spo­loč­né­ho tres­tu pod­ľa § 41 ods. 3 Tr. zák. (vrá­ta­ne zá­sa­hu do vý­ro­ku o vi­ne čias­tko­vé­ho úto­ku vy­hlá­se­ním od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku sú­dom pr­vé­ho stup­ňa s na­do­bud­nu­tím prá­vop­lat­nos­ti, zru­še­ním toh­to vý­ro­ku) je vo vzťa­hu k pred­chá­dza­jú­ce­mu prá­vop­lat­né­mu roz­sud­ku uve­de­né­mu v pr­vej ve­te toh­to us­ta­no­ve­nia, sui ge­ne­ris (svoj­ho dru­hu) - oso­bit­ným dru­hom ob­no­vy ko­na­nia, pri kto­rom je no­vou sku­toč­nos­ťou zod­po­ve­da­jú­cou us­ta­no­ve­niu § 394 ods. 1 Tr. por. (pod­mien­ky ob­no­vy ko­na­nia) spá­chania ďal­šie­ho čias­tko­vé­ho úto­ku to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu.

Us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. (ako jed­né­ho z dô­vo­dov nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia) je pre­miet­nu­tím či. 50 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pod­ľa kto­ré­ho ni­ko­ho ne­mož­no tres­tne stí­hať za čin, za kto­rý už bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný ale­bo os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by za spl­ne­nia pod­mie­nok to­tož­nos­ti skut­ku a to­tož­nos­ti ob­vi­ne­né­ho. Tú is­tú oso­bu pre ten is­tý sku­tok mož­no opä­tov­ne tres­tne stí­hať len vte­dy, keď pred­tým vy­da­né prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie bo­lo v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­né. Us­ta­no­ve­nie § 41 ods. 3 Tr. zák. je skrat­kou (od­strá­ne­ním do­ka­zo­va­nia sú­dom o skut­koch už skôr preu­ká­za­ných) ob­no­vy

ko­na­nia    ako    mi­mo­riad­ne­ho    op­rav­né­ho   pros­tried­ku        (pred­pí­sa­né­ho        ko­na­nia)

na roz­hod­nu­tie o zru­še­ní prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia.

Pri uk­la­da­ní spo­loč­né­ho tres­tu te­da ne­do­chá­dza oh­ľa­dom skor­šie­ho od­sú­de­nia za čias­tko­vý útok pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu je uk­la­da­ný ta­ký trest, k ne­sú­la­du § 41 ods. 3 Tr. zák. s člán­kom 50 ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (§ 2 ods. 8 Tr. por.).

Re­su­mé (zhr­nu­tie): Ak súd u to­tož­nej oso­by roz­ho­du­júc o čias­tko­vom úto­ku pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu po tom, čo o inom čias­tko­vom úto­ku ta­ké­ho­to či­nu bo­lo v pred­chá­dza­jú­com ko­na­ní roz­hod­nu­té a od­sú­de­nie je už za­hľa­de­né, nie je tá­to sku­toč­nosť dô­vo­dom na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por., av­šak pri ne­mož­nos­ti uk­la­da­nia spo­loč­né­ho tres­tu pod­ľa § 41 ods. 3 Tr. zák., kto­ré je kvá­zi (ako­by) mi­mo­riad­nym op­rav­ným pros­tried­kom pre zru­še­nie pred­tým prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o tom is­tom skut­ku (čias­tko­vé úto­ky), pre prí­pad uz­na­nia vi­ny a uk­la­da­nia tres­tu súd ulo­ží trest sa­mos­tat­ný, pri­čom sa tak neup­lat­ní bo­nus, prí­pad­ne ma­lus uk­la­da­nia jed­né­ho tres­tu za viac čias­tko­vých úto­kov pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, čo bu­de ve­cou in­di­vi­duál­ne­ho po­sú­de­nia sú­dom.

Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­júc z dô­vo­du § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. po­ru­še­nie zá­ko­na do­vo­la­ním ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du v us­ta­no­ve­niach § 193 ods. 1 písm. e/ Tr. por. a § 41 ods. 3, § 42 ods. 3 a § 122 ods. 13 Tr. por. v pros­pech ob­vi­ne­nej J S zru­šil to­to uz­ne­se­nie, je­mu pred­chá­dza­jú­ce uz­ne­se­nie pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad a Ok­res­né­mu sú­du Prie­vi­dza (vzhľa­dom k pot­re­be vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia) pri­ká­zal, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je op­rav­ný pros­trie­dok prí­pust­ný.

Vy­pra­co­val: JUDr. Re­né Šte­pá­nik

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia