DNA na cigarete ako nepriamy dôkaz a výrok o vine

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­de­ný na mies­te či­nu ob­sa­hu­jú­ci DNA ob­ža­lo­va­né­ho pria­mo preu­ka­zu­je iba to, kto tú­to ci­ga­re­tu faj­čil či pres­nej­šie, kto ju mal v ús­tach a tak na nej za­ne­chal svo­ju bio­lo­gic­kú sto­pu. V žiad­nom prí­pa­de ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­de­ný na mies­te či­nu a ani DNA ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rú ob­sa­ho­val nep­reu­ka­zu­je ke­dy bo­la tá­to ci­ga­re­ta faj­če­ná (t. j. ke­dy ju mal ob­ža­lo­va­ný v ús­tach) a rov­na­ko tak nep­reu­ka­zu­je ani to, kde (na kto­rom mies­te) bo­la faj­če­ná. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­ed­ný na mies­te či­nu je mož­né po­va­žo­vať iba za ne­pria­my dô­kaz a  to len za dô­kaz po­mer­ne vzdia­le­ný do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti.

 Ak by sme pri­ja­li pred­pok­lad pro­ku­rá­to­ra o tom, že ci­ga­re­to­vý oho­rok mu­sel na mies­te či­nu a to v ča­se či­nu za­ne­chať len ob­ža­lo­va­ný a ten­to dô­kaz by mal sta­čiť na vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, po­tom by pá­cha­te­ľom tres­tných či­nov sta­či­lo na spo­chyb­ne­nie svo­jej účas­ti na tres­tnej čin­nos­ti len nap­rík­lad to, že by roz­sy­pa­li naz­bie­ra­né ci­ga­re­to­vé ohor­ky rôz­nych osôb na mies­te či­nu. Za­lo­žiť vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho len na ta­kom­to vzdia­le­nom ne­pria­mom dô­ka­ze je pre­to nep­ri­ja­teľ­né a ne­mož­né. Mož­no pre­to uza­vrieť, že je­den ne­pria­my dô­kaz nes­ta­čí k preu­ká­za­niu do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti. K to­mu by mu­se­lo byť k dis­po­zí­cii via­ce­ro ne­pria­mych dô­ka­zov, na­koľ­ko ne­pria­my dô­kaz má svo­ju hod­no­tu len v spo­je­ní s iný­mi dô­kaz­mi. Ne­pria­me dô­ka­zy ve­dú­ce k dô­vod­né­mu po­doz­re­niu vo­či ob­ža­lo­va­né­mu, kto­ré však ne­vy­lu­ču­jú reál­nu mož­nosť, že pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu moh­la byť aj iná oso­ba, nie sú dos­ta­toč­ným pod­kla­dom pre uz­na­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho (R 38/1970 – I.).

 II. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v od­vo­la­ní vy­vo­dzo­val vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho z to­ho, že ten bol v mi­nu­los­ti šty­rik­rát súd­ne tres­ta­ný, tak od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že tá­to sku­toč­nosť ni­ja­kým spô­so­bom ne­do­ka­zu­je a ani ne­mô­že do­ka­zo­vať spá­chanie stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu ob­ža­lo­va­ným. Tres­tnú mi­nu­losť ob­ža­lo­va­né­ho pre­to ne­mo­žo po­va­žo­vať ani za ne­pria­my dô­kaz, na­koľ­ko sa vô­bec ne­tý­ka skut­ko­vých okol­nos­tí, ale a len oso­by ob­ža­lo­va­né­ho. Ak by sme pri­ja­li ná­zor pro­ku­rá­to­ra, že tres­tná mi­nu­losť ob­ža­lo­va­né­ho je us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, tak na stra­ne dru­hej by sme mu­se­li pri­pus­tiť aj to, že ak by ob­ža­lo­va­ný ne­bol do­po­siaľ súd­ne tres­ta­ný tak to sved­čí o je­ho ne­vi­ne. Ta­ký­to zá­ver mož­no ozna­čiť za ab­surd­ný. Z tres­tnej mi­nu­los­ti ob­ža­lo­va­né­ho nie je mož­né vy­vo­dzo­vať žiad­ne zá­ve­ry k stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti a už vô­bec nie je mož­né v do­ka­zo­va­ní vy­chá­dzať z aké­ho­si pred­pok­la­du, že ak bol niek­to v mi­nu­los­ti súd­ne tres­ta­ný cel­kom ur­či­te sa do­pus­til aj ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti. Do­ka­zo­va­nie v tres­tnom ko­na­ní, či ne­dos­ta­tok us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov nie je mož­né nah­rá­dzať len for­mál­nym kon­šta­to­va­ním o od­sú­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho z mi­nu­los­ti.

 V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du z 09.04.1968 sp. zn. 7 Tz 11/1968, kto­rý kon­šta­to­val, že je v roz­po­re so zá­klad­ný­mi prin­cíp­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, ak sa usu­dzu­je na vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho z to­ho, že už bol tres­ta­ný. Pri­pus­tiť mož­nosť, aby bo­lo usu­dzo­va­né na vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho pri neexis­ten­cii, či sla­bos­ti us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov z osob­ných vlas­tnos­tí, či iných cha­rak­te­ris­tík ob­ža­lo­va­né­ho by vo svo­jich dôs­led­koch vie­dlo k po­ru­šo­va­niu pre­zum­pcie ne­vi­ny, čo by zna­me­na­lo vy­tvo­re­nie po­ten­ciál­ne­ho zdro­ja ne­zá­kon­ných roz­hod­nu­tí.

 

sp.zn. 4To/148/2014

 

 

                                                     U Z N E S E N I E

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu R A, stí­ha­né­ho pre zlo­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Tr. zák., o od­vo­la­ní pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 1T/155/2014 zo dňa 28.10.2014, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 12.feb­ru­tá­ra 2015 tak­to

 

r o z h o d o l :

        

Pod­ľa § 319 Tr. por. sa od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry     z a m i e t a.

 

 

          O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 1T/155/2014 zo dňa 28.10.2014 bol ob­ža­lo­va­ný R A pod­ľa § 285 písm. c) Tr. por. os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III sp. zn. 2Pv 449/2013 zo dňa 12.06.2014, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako zlo­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

            v ča­se od 00.30 h do 04.15 h, dňa 24.01.2012 v ob­ci Hart bei Graz na Eisweg č. 3 v Ra­kús­kej re­pub­li­ke, spo­loč­ne s ďal­ší­mi do­siaľ nes­to­tož­ne­ný­mi oso­ba­mi za po­mo­ci do­po­siaľ pres­ne ne­zis­te­né­ho ná­ra­dia, vni­kol do špe­cia­li­zo­va­né­ho ob­cho­du so sor­ti­men­tom pre ľa­do­vý ho­kej a to tým spô­so­bom, že naj­prv vy­tr­hol hor­nú vo­dia­cu liš­tu a ko­va­nie dol­nej čas­ti rá­mu ob­lo­ka, cez kto­ré vni­kol dov­nút­ra, kde nás­led­ne z pre­daj­ne a skla­du od­cu­dzil rôz­ne znač­ko­vé ob­le­če­nie a iný to­var ur­če­ný pre ho­ke­jis­tov, čím tým­to ko­na­ním vznik­la poš­ko­de­né­mu Ch E ško­da vo vý­ške 54.545,10,- eur, kto­rá po­zos­tá­va zo su­my 53.033,- eur – ško­da na od­cu­dze­ných ve­ciach, 822,- eur pred­sta­vu­je vec­ná ško­da a su­ma 690,10,- eur – od­cu­dze­ná ho­to­vosť,

 

pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný.

 

            Súd pr­vé­ho stup­ňa na­pad­nu­tým roz­sud­kom zá­ro­veň roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poš­ko­de­ný Ch E od­ka­zu­je s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­du na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním tak, že vy­hod­no­te­ním vy­ko­na­ných dô­ka­zov je mož­né dos­pieť k dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né­mu zá­ve­ru, že stí­ha­ný sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný. Pre­dov­šet­kým pou­ka­zu­je na zá­pis­ni­cu o ohliad­ke mies­ta či­nu a na bio­lo­gic­kú sto­pu (sto­pu DNA na ci­ga­re­to­vom ohor­ku), kto­rá bo­la ob­ja­ve­ná na mies­te či­nu. Z mies­ta ná­le­zu ohor­ku jas­ne vy­plý­va, že ten­to mo­hol na mies­te či­nu za­ne­chať len je­ho pá­cha­teľ, keď­že iným spô­so­bom nie je lo­gic­ky vy­svet­li­teľ­né ako sa mo­hol pred­met­ný oho­rok na mies­to či­nu dos­tať. Ci­ga­re­to­vý oho­rok bol ob­ja­ve­ný pria­mo v pre­cho­de do skla­do­vých pries­to­rov, pri­čom sa­mot­ný ob­ža­lo­va­ný sa vy­jad­ril, že je faj­čia­rom. Lo­gic­kým úsud­kom je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru, že ten­to za­is­te­ný ci­ga­re­to­vý oho­rok ne­mo­hol na mies­te či­nu za­ne­chať nik­to iný, než pá­cha­teľ da­né­ho či­nu. Nes­to­tož­ňu­je sa so zá­ver­mi sú­du, že sa­mot­ná bio­lo­gic­ká sto­pa za­is­te­ná na mies­te či­nu ne­vy­po­ve­dá nič o sku­toč­nos­ti, či sa ob­ža­lo­va­ný sku­toč­ne do­pus­til stí­ha­nej tres­tnej či­nos­ti, ale len ne­pria­mo potvr­dzu­je, že sa tam mo­hol na­chá­dzať. Prá­ve nao­pak, poz­na­tok o sku­toč­nos­ti, že ob­ža­lo­va­ný sa sku­toč­ne v pred­met­nej pre­daj­ni na­chá­dzal má v po­su­dzo­va­nej ve­ci zá­sad­ný vý­znam, pre­to­že oho­rok ci­ga­re­ty mo­hol na mies­te či­nu za­ne­chať len pá­cha­teľ stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu. Pro­ku­rá­tor v od­vo­la­ní tak­tiež pou­ká­zal na oso­bu ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý bol na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky do­po­siaľ šty­rik­rát súd­ne tres­ta­ný, pri­čom vo všet­kých prí­pa­doch iš­lo o tres­tné či­ny krá­de­že. Ďalej pou­ká­zal na to, že ob­ža­lo­va­ný bol už v mi­nu­los­ti v Ra­kús­kej re­pub­li­ke pre­jed­ná­va­ný pre trest­ný čin krá­de­že, ho­ci v sú­čas­nos­ti tam má re­gis­ter tres­tov bez zá­zna­mu. Má za to, že tvr­de­nia sú­du pr­vé­ho stup­ňa o tom, že vo ve­ci ne­bol pro­du­ko­va­ný žiad­ny pria­my dô­kaz, nie sú správ­ne. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie a vec mu vrá­til na no­vé ko­na­nie a pre­jed­na­nie.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vy­ko­nal vo ve­ci ve­rej­né za­sad­nu­tie v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho, na kto­rom pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry zotr­va­la na dô­vo­doch po­da­né­ho od­vo­la­nia a navrh­la od­vo­la­niu vy­ho­vieť a vrá­tiť vec ok­res­né­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.  

 

Ob­haj­ky­ňa ob­ža­lo­va­né­ho uvied­la, že os­lo­bo­dzu­jú­ci roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa po­va­žu­je za zá­kon­ný a správ­ny. Navrh­la, aby od­vo­la­cí súd za­mie­tol od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry nie je dô­vod­né.

 

            Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

 

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ako sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­doš­lo k žiad­nym ta­kým chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li vy­ko­na­né všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du, pri­čom od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né dô­ka­zy správ­ne a lo­gic­ky vy­hod­no­til a to spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niu § 2 ods. 12 Tr. por.

 

Z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a to kon­krét­ne z vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho Ch E a zo zá­pis­ni­ce o ohliad­ke mies­ta či­nu vy­plý­va ne­po­chyb­ný zá­ver, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be sa stal a má aj zna­ky ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Tie­to sku­toč­nos­ti na­po­kon ani ne­bo­li me­dzi stra­na­mi spor­né. Spor­ným bo­lo to, či pá­cha­te­ľom, res­pek­tí­ve jed­ným zo spolu­pá­cha­te­ľov stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu bol ob­ža­lo­va­ný.

 

Od­vo­la­cí súd z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia zis­til, že ob­ža­lo­va­ný pop­rel spá­chanie stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti. Vy­po­ve­dal, že v deň spá­chania skut­ku ne­bol v Ra­kús­ku, ale v tom ča­se vy­ko­ná­val ca­te­rin­go­vú ak­ciu pre N. Sved­ko­via M K a Ing. R S, oba­ja z ca­te­rin­go­vej spo­loč­nos­ti N C, sa vy­jad­ro­va­li ku ca­te­rin­go­vej ak­cii pre N a k účas­ti ob­ža­lo­va­né­ho na nej. Poš­ko­de­ný Ch E vy­po­ve­dal len k to­mu, že v ob­cho­de so špor­to­vým prís­lu­šen­stvom doš­lo k vlá­ma­niu, ne­vie si vy­svet­liť ako sa mo­hol dos­tať ci­ga­re­to­vý oho­rok do pries­to­rov ob­cho­du. Žiad­ne iné sve­dec­ké vý­po­ve­de vy­ko­na­né ne­bo­li a zjav­ne nep­ri­chá­dza­jú ani do úva­hy. Z lis­tin­ných dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­plý­va, že v mies­te pre­daj­ne bol za­is­te­ný oho­rok z ci­ga­re­ty, kto­rý ob­sa­ho­val DNA ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní je te­da zjav­né, že pro­ku­rá­tor vy­vo­dzu­je vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu len z ná­le­zu ci­ga­re­to­vé­ho ohor­ku na mies­te či­nu, kto­rý ob­sa­ho­val DNA ob­ža­lo­va­né­ho.

 

V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že Trest­ný po­ria­dok sí­ce vý­slov­ne neob­sa­hu­je žiad­ne kri­té­riá de­le­nia dô­ka­zov, či ich dô­kaz­nej hod­no­ty, av­šak teória tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho ako aj súd­na prax už dl­ho­do­bo vy­chá­dza­jú z to­ho, že pod­ľa po­me­ru k zá­ve­ru, kto­rý súd z vy­ko­na­ných dô­ka­zov vy­vo­dzu­je, sa dô­ka­zy de­lia na pria­me a ne­pria­me. Za pria­my dô­kaz sa po­va­žu­je ta­ký dô­kaz, kto­rý pria­mo potvr­dzu­je ale­bo vy­vra­cia do­ka­zo­va­nú sku­toč­nosť (nap­rík­lad vý­po­veď sved­ka, kto­rý pria­mo po­zo­ro­val uda­losť, o kto­rej vy­po­ve­dá). Za ne­pria­my dô­kaz (tzv. in­dí­ciu) sa po­va­žu­je ta­ký dô­kaz, kto­rý pou­ka­zu­je na inú sku­toč­nosť, te­da nie pria­mo na tú, kto­rá je pred­me­tom dô­ka­zu, ale z tej­to sku­toč­nos­ti si mô­že or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd uro­biť zá­ver o exis­ten­cii ale­bo neexis­ten­cii do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti. Ne­pria­me dô­ka­zy pri­tom pô­so­bia ako pod­por­né dô­ka­zy vo vzťa­hu k pria­mym dô­ka­zom.

 

Ak ap­li­ku­je­me uve­de­né de­le­nie dô­ka­zov na po­su­dzo­va­nú tres­tnú vec tak zis­tí­me, že na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný žiad­ny pria­my us­ved­ču­jú­ci dô­kaz, t. j. ta­ký dô­kaz, kto­rý by pria­mo spá­jal ob­ža­lo­va­né­ho so spá­cha­ním tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v ob­ža­lo­be.

 

Po­kiaľ ide o ci­ga­re­to­vý oho­rok, kto­rý bol náj­de­ný na mies­te či­nu a kto­rý ob­sa­ho­val DNA ob­ža­lo­va­né­ho, tak od­vo­la­cí súd sa nes­to­tož­ňu­je s ná­zo­rom pro­ku­rá­to­ra, že ten­to dô­kaz sám ose­be pria­mo preu­ka­zu­je, že ob­ža­lo­va­ný bol na mies­te či­nu v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu a už vô­bec nie, že by preu­ka­zo­val spá­chanie ža­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­ným. Ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­de­ný na mies­te či­nu to­tiž pria­mo preu­ka­zu­je iba to, kto tú­to ci­ga­re­tu faj­čil či pres­nej­šie, kto ju mal v ús­tach a tak na nej za­ne­chal svo­ju bio­lo­gic­kú sto­pu. V žiad­nom prí­pa­de ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­de­ný na mies­te či­nu a ani DNA ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rú ob­sa­ho­val nep­reu­ka­zu­je ke­dy bo­la tá­to ci­ga­re­ta faj­če­ná (t. j. ke­dy ju mal ob­ža­lo­va­ný v ús­tach) a rov­na­ko tak nep­reu­ka­zu­je ani to, kde (na kto­rom mies­te) bo­la faj­če­ná. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ci­ga­re­to­vý oho­rok náj­ed­ný na mies­te či­nu je mož­né po­va­žo­vať iba za ne­pria­my dô­kaz a  to len za dô­kaz po­mer­ne vzdia­le­ný do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti, na­koľ­ko z toh­to dô­ka­zu ne­po­chyb­ne vy­plý­va iba to, že iš­lo o ci­ga­re­tu, kto­rý mal ob­ža­lo­va­ný v ús­tach.

 

Ak pro­ku­rá­tor vy­vo­dzo­val vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania ža­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti len z náj­de­né­ho ci­ga­re­to­vé­ho ohor­ku, tak je nut­né uviesť, že tu pro­ku­rá­tor vy­chá­dzal ani nie tak z to­ho, že ci­ga­re­to­vý oho­rok ob­sa­ho­val DNA ob­ža­lo­va­né­ho (čo sa­mo ose­be ne­má žiad­ny sú­vis s mies­tom tres­tné­ho či­nu a ani so spô­so­bom vy­ko­na­nia tres­tnej čin­nos­ti), ale z mies­ta ná­le­zu toh­to ci­ga­re­to­vé­ho ohor­ku. Tu je však pot­reb­né skon­šta­to­vať, že ci­ga­re­to­vý oho­rok je pre­nos­ná sto­pa a to po­mer­ne ľah­ko pre­nos­ná sto­pa, pri­čom mies­to ná­le­zu ci­ga­re­to­vé­ho ohor­ku ne­do­ka­zu­je, že tá­to ci­ga­re­ta bo­la aj na mies­te jej ná­le­zu vy­faj­če­ná a už vô­bec nie, ke­dy sa tak sta­lo a kto ju tam za­ne­chal. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v od­vo­la­ní uvá­dzal, že ten­to ci­ga­re­to­vý oho­rok mo­hol na mies­te či­nu za­ne­chať iba pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu, tak s tou­to dom­nien­kou sa mož­no sto­tož­niť, av­šak s vý­hra­dou, že tým­to pá­cha­te­ľom ne­mu­sel byť ob­ža­lo­va­ný. Ci­ga­re­to­vý oho­rok ako ľah­ko pre­nos­nú sto­pu mo­hol na mies­to či­nu pri­niesť nap­rík­lad úmy­sel­ne pá­cha­teľ (t. j. iná oso­ba ako ob­ža­lo­va­ný s cie­ľom, aby bol po­doz­ri­vý zo spá­chania tres­tné­ho či­nu prá­ve ob­ža­lo­va­ný), res­pek­tí­ve nie je vy­lú­če­ný ani nech­ce­ný spô­sob pre­no­su (nap­rík­lad na to­pán­ke inej oso­by) a po­dob­ne. Ak by sme pri­ja­li pred­pok­lad pro­ku­rá­to­ra o tom, že ci­ga­re­to­vý oho­rok mu­sel na mies­te či­nu a to v ča­se či­nu za­ne­chať len ob­ža­lo­va­ný a ten­to dô­kaz by mal sta­čiť na vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, po­tom by pá­cha­te­ľom tres­tných či­nov sta­či­lo na spo­chyb­ne­nie svo­jej účas­ti na tres­tnej čin­nos­ti len nap­rík­lad to, že by roz­sy­pa­li naz­bie­ra­né ci­ga­re­to­vé ohor­ky rôz­nych osôb na mies­te či­nu. Za­lo­žiť vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho len na ta­kom­to vzdia­le­nom ne­pria­mom dô­ka­ze je pre­to nep­ri­ja­teľ­né a ne­mož­né.

 

Súd II. stup­ňa uzat­vá­ra, že je­den ne­pria­my dô­kaz nes­ta­čí k preu­ká­za­niu do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti. K to­mu by mu­se­lo byť k dis­po­zí­cii via­ce­ro ne­pria­mych dô­ka­zov, na­koľ­ko ne­pria­my dô­kaz má svo­ju hod­no­tu len v spo­je­ní s iný­mi dô­kaz­mi. V tom­to sme­re dá­va od­vo­la­cí súd pro­ku­rá­to­ro­vi do po­zor­nos­ti us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru, z kto­rej mož­no vy­vo­diť, že ne­pria­me dô­ka­zy na preu­ká­za­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho mu­sia tvo­riť vo svo­jom súhr­ne lo­gic­kú, ni­čím ne­na­ru­še­nú a uzat­vo­re­nú sús­ta­vu vzá­jom­ne sa dopĺňa­jú­cich a na se­ba nad­vä­zu­jú­cich ne­pria­mych dô­ka­zov, kto­ré vcel­ku zhod­ne a spo­ľah­li­vo do­ka­zu­jú ur­či­tú sku­toč­nosť a kto­ré sú v ta­kom prí­čin­nom vzťa­hu k do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti, že z nich je mož­né vy­vo­diť len je­den je­di­ný zá­ver a sú­čas­ne vy­lú­čiť mož­nosť iné­ho zá­ve­ru (nap­rík­lad R 38/1968 – IV, R 38/1970 – I.). Ne­pria­me dô­ka­zy ve­dú­ce k dô­vod­né­mu po­doz­re­niu vo­či ob­ža­lo­va­né­mu, kto­ré však ne­vy­lu­ču­jú reál­nu mož­nosť, že pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu moh­la byť aj iná oso­ba, nie sú dos­ta­toč­ným pod­kla­dom pre uz­na­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho (R 38/1970 – I.).

 

V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že vý­rok o vi­ne zo spá­chania tres­tné­ho či­nu nie je mož­né za­lo­žiť len na in­dí­ciách, dom­nien­kach, či len na do ur­či­tej mie­ry prav­de­po­dob­ných skut­ko­vých zá­ve­roch ale­bo len na sku­toč­nos­ti, že ne­mož­no vy­lú­čiť, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný. Vý­rok o vi­ne mu­sí byť za­lo­že­ný na skut­ko­vom sta­ve, o kto­rom nie sú dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti a kto­rý ne­po­chyb­ne vy­plý­va z vy­ko­na­ných dô­ka­zov.

 

Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v od­vo­la­ní vy­vo­dzo­val vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho aj z to­ho, že ten bol v mi­nu­los­ti šty­rik­rát súd­ne tres­ta­ný, tak tu sa od­vo­la­cí súd sto­tož­ňu­je so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa v tom, že tá­to sku­toč­nosť ni­ja­kým spô­so­bom ne­do­ka­zu­je a ani ne­mô­že do­ka­zo­vať spá­chanie stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu ob­ža­lo­va­ným. Tres­tnú mi­nu­losť ob­ža­lo­va­né­ho pre­to ne­mo­žo po­va­žo­vať ani za ne­pria­my dô­kaz, na­koľ­ko sa vô­bec ne­tý­ka skut­ko­vých okol­nos­tí, ale a len oso­by ob­ža­lo­va­né­ho. Ak by sme pri­ja­li ná­zor pro­ku­rá­to­ra, že tres­tná mi­nu­losť ob­ža­lo­va­né­ho je us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, tak na stra­ne dru­hej by sme mu­se­li pri­pus­tiť aj to, že ak by ob­ža­lo­va­ný ne­bol do­po­siaľ súd­ne tres­ta­ný tak to sved­čí o je­ho ne­vi­ne. Ta­ký­to zá­ver mož­no ozna­čiť za ab­surd­ný. Z tres­tnej mi­nu­los­ti ob­ža­lo­va­né­ho nie je mož­né vy­vo­dzo­vať žiad­ne zá­ve­ry k stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti a už vô­bec nie je mož­né v do­ka­zo­va­ní vy­chá­dzať z aké­ho­si pred­pok­la­du, že ak bol niek­to v mi­nu­los­ti súd­ne tres­ta­ný cel­kom ur­či­te sa do­pus­til aj ďal­šej tres­tnej čin­nos­ti. Do­ka­zo­va­nie v tres­tnom ko­na­ní, či ne­dos­ta­tok us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov nie je mož­né nah­rá­dzať len for­mál­nym kon­šta­to­va­ním o od­sú­de­ní ob­ža­lo­va­né­ho z mi­nu­los­ti.

 

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du z 09.04.1968 sp. zn. 7 Tz 11/1968, kto­rý kon­šta­to­val, že je v roz­po­re so zá­klad­ný­mi prin­cíp­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, ak sa usu­dzu­je na vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho z to­ho, že už bol tres­ta­ný. Pri­pus­tiť mož­nosť, aby bo­lo usu­dzo­va­né na vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho pri neexis­ten­cii, či sla­bos­ti us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov z osob­ných vlas­tnos­tí, či iných cha­rak­te­ris­tík ob­ža­lo­va­né­ho by vo svo­jich dôs­led­koch vie­dlo k po­ru­šo­va­niu pre­zum­pcie ne­vi­ny, čo by zna­me­na­lo vy­tvo­re­nie po­ten­ciál­ne­ho zdro­ja ne­zá­kon­ných roz­hod­nu­tí.

 

Kraj­ský súd sa pre­to sto­tož­ňu­je so zá­ver­mi uve­de­ný­mi v na­pad­nu­tom roz­sud­ku, že z dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­mož­no uro­biť bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be. Aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du bo­lo ne­vyh­nut­ným ap­li­ko­vať v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci zá­sa­du „in du­bio pro reo“. Od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­bol pro­du­ko­va­ný ta­ký súhrn dô­ka­zov, kto­ré by jed­noz­nač­ne a ne­po­chyb­ne us­ved­čo­va­li ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be. Od­vo­la­cí súd pri­tom ne­kon­šta­tu­je, že ob­ža­lo­va­ný sa ne­do­pus­til skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be, ale kon­šta­tu­je, že ne­bo­lo bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že sa skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be do­pus­til. Ne­do­ká­za­ná vi­na tu má však rov­na­ké dôs­led­ky ako do­ká­za­ná ne­vi­na a tým je os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by.

 

V sú­la­de so zá­ko­nom je aj vý­rok sú­du pr­vé­ho stup­ňa o od­ká­za­ní poš­ko­de­né­ho s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie, na­koľ­ko pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. tak mu­sí súd uro­biť ob­li­ga­tór­ne, ak ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­dí spod ob­ža­lo­by.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

dňa 12.feb­ruára 2015

 

                                                                                             

        JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

 

 

Diskusia