Dôkazy získané neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním

 

Autor:

Bc. Mi­ros­lav Sr­ho­lec

Jalloh v. NE­MEC­KO č. 54810/00

 

              V ro­ku 2006 Európ­sky súd­ny dvor pre ľud­ské prá­va po­jed­ná­val vec Abu­Ba­kah­Jalloh (pô­vo­dom zo Sierry Leo­ne) v. Ne­mec­ko. Žia­da­teľ sa sťa­žo­val na po­ru­še­nie čl. 3, 6 a 8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru pre ľud­ské prá­va.

              Dňa 19. ok­tób­ra ro­ku 1993 po­li­caj­ti po­zo­ro­va­li drob­né­ho pou­lič­né­ho pre­daj­cu drog kto­rý pri po­zo­ro­va­ní pre­dá­val ma­lé ige­li­to­vé vre­cúš­ka, kto­ré mal ulo­že­né v ús­tach vý­me­nou za pe­nia­ze.  Po­lí­cia ve­ri­la že v ige­li­to­vých vre­cúš­kach má dro­gy, a nás­led­ne Jallo­ha za­tk­li. Po pre­hliad­ke zis­ti­li že me­no­va­ný pri se­be ne­má žiad­ne dro­gy, pri­čom pro­ku­rá­tor roz­ho­dol aby mu bo­lo po­da­né dá­vid­lo na vy­vr­hnu­tie vre­cúš­ka.

              Po­lí­cia pre­viez­la Jallo­ha do ne­moc­ni­ce Wup­per­tal-El­ber­feld, kde mu súd­ny le­kár po­nú­kol dá­vid­lo dob­ro­voľ­ne, čo me­no­va­ný od­mie­tol. Nás­led­ne bol imo­bi­li­zo­va­ný štyr­mi po­li­caj­tmi a le­kár mu za­vie­dol tru­bi­cu do ža­lúd­ka cez nos a po­dal mu dá­vid­lo. Po tom­to pos­tu­pe me­no­va­ný vy­vr­hol kap­su­lu s ob­sa­hom 0,2182 g ko­kaí­nu. Nás­led­ne bol pre­ve­ze­ný na po­lí­ciu kde od­mie­tol vy­po­ve­dať z dô­vo­du, že sa cí­til veľ­mi una­ve­ný. Wup­per­tal­ský ok­res­ný súd vzal za­tknu­té­ho do väz­by.  Ža­lob­ca sa sťa­žo­val a po­čas troch dni bol schop­ný pri­jí­mať len po­liev­ku, a nas­le­du­jú­ce 2 týž­dne kr­vá­cal z no­sa. Zra­ne­nie potvr­di­la aj le­kár­ska sprá­va  po 75 dňoch od po­da­nia anti­eme­tík, keď­že mal pretr­vá­va­jú­ce bo­les­ti v hor­nej čas­ti bru­cha.

              20. de­cem­bra po­jed­ná­val vo ve­ci ok­res­ný súd Wup­per­tal. Ob­vi­ne­ný na sú­de na­mie­tal ne­zá­kon­nosť pou­ži­tej pro­ce­dú­ry a nás­led­ne zís­ka­né dô­ka­zy, na­koľ­ko v Tres­tnom po­riad­ku  čl. 136a je zá­kaz po­dá­va­nia toxic­kých lá­tok v tres­tnom ko­na­ní[1]. Pod­ľa Jallo­ha, anti­eme­ti­ka ma­ni­pu­lo­va­li s je­ho te­les­ný­mi fun­kcia­mi a vied­li k pot­lá­ča­niu pri­ro­dze­ných reak­cií te­la. Pro­ku­ra­tú­ra nao­pak tvr­di­la, že uve­de­ný pos­tup je v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom, bol vy­uži­tý za úče­lom ochra­ny zdra­via pá­na Jallo­ha a od­strá­ne­nie frus­trá­cie z pre­bie­ha­jú­ce­ho ko­na­nia vo­či je­ho oso­be.  Súd od­sú­dil pá­na Jallo­ha na pod­mie­neč­ný jed­no roč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy s pro­bač­ným doh­ľa­dom. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du, ne­bo­lo po­da­nie anti­eme­tik nep­ri­me­ra­ným pros­tried­kom. Jalloh sa vo ve­ci od­vo­lal.

              Od­vo­la­cí kraj­ský súd vo Wup­per­ta­li, zní­žil trest od­ňa­tia slo­bo­dy na šesť me­sia­cov. A na­ria­di­li kon­fiš­ká­ciu za­is­te­ných 100,- ne­mec­kých ma­riek, na­koľ­ko pod­ľa ná­zo­ru sú­du, po­chá­dza­li z tres­tnej čin­nos­ti. Ďalej súd kon­šta­to­val, že vy­vo­la­nie dá­ve­nia, bol pri­me­ra­ný pos­tup vo ve­ciach dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti, a potvr­dil dô­vo­dy ich po­da­nia vy­slo­ve­né pro­ku­ra­tú­rou. Tak­tiež bo­la pro­ce­dú­ra vy­ko­na­ná le­gear­tis s le­kár­sky­mi pos­tup­mi. S tým Jalloh ne­súh­la­sil a po­lo­žil Düssel­dor­fské­mu od­vo­la­cie­mu sú­du práv­ne otáz­ky, pod­ľa kto­rých Wup­per­tal­ských súd nes­práv­ne po­sú­dil práv­nu strán­ku ve­ci, a zle vy­kla­dal čl. 81a Tres­tné­ho zá­ko­na[2] s pri­hliad­nu­tí na čl. 1 a 2 Zá­klad­né­ho zá­ko­na, a súd ne­dos­ta­toč­ne chrá­nil Jallo­ho­vu ľud­skú dôs­toj­nosť.

              Düssel­dor­fský od­vo­la­cí súd za­mie­tol Jallo­ho­vu žia­dosť ako ne­potvr­de­nú, a žiad­ne po­chy­be­nie Kraj­ské­ho sú­du vo Wup­per­ta­li v otáz­ke práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci ne­zaz­na­me­nal. Ani to však nes­ta­či­lo, a Jalloh sa ob­rá­til na Spol­ko­vý ús­tav­ný súd. Spol­ko­vý ús­tav­ný súd však sťaž­nosť nep­ri­pus­til pod­ľa zá­sa­dy sub­si­dia­ri­ty. Tak­tiež kon­šta­to­val, že ne­bo­li vo ve­ci vy­uži­té všet­ky op­rav­né pros­tried­ky zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho.

              Jalloh sa nás­led­ne ob­rá­til na Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, kde dô­vo­dil, že pro­ce­dú­ra je zá­sa­hom pre je­ho fy­zic­kú in­teg­ri­tu, a moh­la oh­ro­ziť je­ho ži­vot. Tak­tiež tvr­dil, že dr­vi­vá väč­ši­na európ­skych štá­tov ne­pou­ží­va me­tó­du vy­vo­la­nia dá­ve­nia v tres­tnom prá­ve. Tak­tiež tvr­dil, že le­kár­sky zá­krok, bol ná­sil­ný, mu­či­vý a po­ni­žu­jú­ci a v ne­pos­led­nom ra­de, že utr­pel fy­zic­kú i psy­chic­kú uj­mu. Vlá­da nao­pak tvr­di­la, že ri­zi­ko bo­lo mi­ni­mál­ne a pro­ce­dú­ra bo­la vy­ko­na­ná le­gear­tis.  Ďalej že, ob­vi­ne­né­mu hro­zi­lo bez­pros­tred­né zdra­vot­né ri­zi­ko ak by ne­doš­lo k vy­vo­la­niu dá­ve­nia, tak­tiež uvied­la, že zra­ne­nia a uj­mu si spô­so­bil me­no­va­ný sám, na­koľ­ko ne­ko­nal dob­ro­voľ­ne a brá­nil sa po­ži­tiu lie­čiv.

              Súd­ny dvor Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va kon­šta­to­val, že úra­dy ne­ko­na­li na zá­kla­de čl. 81a Tres­tné­ho po­riad­ku vo ve­ci pou­ži­tia anti­eme­tik. Ne­mec­ké or­gá­ny mô­žu , po vý­kla­de Tres­tné­ho po­riad­ku, pou­žiť spo­me­nu­tú pro­ce­dú­ru na zís­ka­nie dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní, no nie pri oba­ve o zdra­vie ob­vi­ne­né­ho a v poh­nút­ke k za­žeh­na­niu frus­trá­cie z ko­na­nia. Pre pot­re­by po­sú­de­nia vo ve­ci po­ru­še­nia čl. 3 do­ho­vo­ru, súd skú­mal do­siah­nu­tú mi­ni­mál­nu úro­veň váž­nos­ti. V otáz­ke nut­nos­ti le­kár­ske­ho zá­sa­hu bol súd pres­ved­če­ný, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní moh­li poč­kať, kým sa kap­su­la z te­la dos­ta­ne pri­ro­dze­nou ces­tou.

 K sa­mot­nej me­tó­de za­ujal pres­ved­če­nie, že jej vy­uži­tie nep­red­sta­vu­je len ma­lé ri­zi­ko. Čo potvr­dzu­je aj to, že uve­de­ná me­tó­da je nep­rí­pus­tná vo väč­ši­ne štá­tov Ra­dy Euró­py ako aj väč­ši­ne spol­ko­vých štá­tov Ne­mec­ka.  Ku ap­li­ká­cií me­tó­dy súd kon­šta­to­val, že ná­sil­né za­ve­de­nie tru­bi­ce cez nos do ža­lúd­ka a ná­sil­né po­da­nie dá­vid­la a roz­to­ku  je schop­né spô­so­biť bo­lesť a úz­kosť ako aj du­šev­né utr­pe­nie. Dr­ža­nie štyr­mi po­li­caj­tmi a za­vá­dzanie tru­bi­ce le­ká­rom, pod­ľa sú­du hra­ni­čí s bru­ta­li­tou. Súd te­da v otáz­ke po­ru­še­nia čl. 3 kon­šta­to­val jas­né po­ru­še­nie  a to jed­nak pri do­siah­nu­tí mi­ni­mál­nej úrov­ne zá­važ­nos­ti zá­sa­hu a jed­nak nás­led­ka­mi. Súd sta­no­vil, že spor­né opat­re­nia ma­li schop­nosť vzbu­diť strach, úz­kos­ti a po­cit me­nej­cen­nos­ti, fy­zic­kú bo­lesť a psy­chic­ké utr­pe­nie. Ďalej súd uvie­dol, že spo­me­nu­té ko­na­nie pred­sta­vu­je jed­noz­nač­né ne­ľud­ské a po­ni­žu­jú­ce za­ob­chá­dzanie. Po­ru­še­ním čl. 3 súd omie­tol po­ru­še­nie čl. 8 a nás­led­ne pok­ra­čo­val v po­sú­de­ní otáz­ky po­ru­še­nia čl. 6 do­ho­vo­ru.

              V prí­pa­de po­ru­še­nie čl. 6 do­ho­vo­ru sa pán Jalloh do­vo­lá­val ochra­ny pred prá­vom zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia. Súd tu zoh­ľad­nil naj­mä cha­rak­ter,  mie­ru a exis­ten­ciu prís­luš­ných ochran­ných opat­re­ní. Cha­rak­ter sa­mot­né­ho zá­sa­hu ne­bol spor­ný. Úče­lom po­da­nia dá­vid­la ne­bo­lo pô­so­be­nie bo­les­ti ale­bo po­ní­že­nie. V otáz­ke mie­ry súd sta­no­vil, že proti­spo­lo­čen­ská hod­no­ta, hoc aj v otáz­ke bo­ja pro­ti dro­gám, ne­mô­že byť re­le­van­tná v prí­pa­de pou­lič­né­ho pre­daj­cu (za­dr­ža­ná kap­su­la s ob­sa­hom 0,2 g ko­kaí­nu). To kon­šta­to­va­li aj ne­mec­ké sú­dy, keď pá­no­vi Jallo­ho­vi sta­no­vi­li šesť me­sač­ný pod­mie­neč­ný trest. Pos­led­né hľa­dis­ko ochra­ny prís­luš­ných opat­re­ní súd po­sú­dil ako neap­li­ko­va­teľ­né. Jalloh ko­mu­ni­ko­val len lá­ma­nou an­glič­ti­nou a te­da ne­mo­hol le­ká­ro­vi po­pí­sať svo­ju anam­né­zu tak, aby bo­li vy­lú­če­né iné zdra­vot­né kom­pli­ká­cie. Nas­le­du­jú­ce pod­mien­ky do­vied­li súd ku kon­šta­to­va­niu, že pou­ži­tie je­di­né­ho dô­ka­zu v ko­na­ní pro­ti pá­no­vi Jalloh, zís­ka­né­ho po­mo­cou dá­ve­nia je po­ru­še­nie zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia pod­ľa čl. 6, §1 do­ho­vo­ru.  Súd­ny dvor te­da za­hla­so­val  pri po­ru­še­ní čl. 3 do­ho­vo­ru vo veľ­mi tes­nom po­me­re 10:7 za po­ru­še­nie. A 11:6 že doš­lo k po­ru­še­niu čl. 6.

Tak­tiež by ne­bo­lo vhod­né nes­po­me­núť od­liš­né sta­no­vis­ko slo­ven­ské­ho sud­cu Já­na Šiku­tu.[3] Spo­me­nu­té sta­no­vis­ko od­mie­ta pred­met­ný pos­tup ako po­ru­še­nie čl. 3, s od­ôvod­ne­ním, že sa mô­že zdať kru­tým, no nep­rek­ro­či­lo pra­ho­vú hod­no­tu pou­ži­tia ob­vyk­lých do­nu­co­va­cích pro­ce­sov. Sta­no­vis­ko ďa­lej od­mie­tlo po­ru­še­nie čl.8, a to s tým, že vý­klad zá­ko­nov po­dá­va­jú vnút­roš­tát­ne sú­dy, kto­ré s pou­ži­tím čl. 81a Tres­tné­ho zá­ko­na ne­ma­li žiad­ny práv­ny či fak­tic­ký prob­lém. Sta­no­vis­ko tak­tiež od­mie­ta aj po­ru­še­nie čl.6 a to na zá­kla­de pre­doš­lých zá­ve­rov. Tiež je nut­né vziať do úva­hy, že prí­pus­tnosť dô­ka­zov po­dlie­ha zá­sa­de sub­si­dia­ri­ty, pri­čom tá spa­dá do prá­vo­mo­ci vnút­roš­tát­nych sú­dov.

            At­rak­tív­nosť roz­sud­ku vo ve­ci Jalloh v. Ne­mec­ko, mož­no vní­mať v rôz­nych ro­vi­nách. Z fak­tic­kej strán­ky je za­ují­ma­vé po­zo­ro­va­nie naj­mä ne­jed­noz­nač­né­ho hla­so­va­nia sud­cov v práv­nych otáz­kach po­ru­še­nia do­ho­vo­ru.

 

Gäf­gen v. NE­MEC­KO 22978/05

 

              Prí­pad Gäf­gen v. Ne­mec­ká spol­ko­vá re­pub­li­ka bol pre­jed­ná­va­ný Veľ­kým se­ná­tom Európ­ske­ho súd­ne­ho dvo­ra pre ľud­ské prá­va v ro­ku 2010 za veľ­kej me­diál­nej po­zor­nos­ti. Mag­nus­Gäf­gen, ne­mec­ký ob­čan a štu­dent práv, sa v ňom do­má­hal ochra­ny pod­ľa čl. 3 a 6, Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach.[4]

              V ro­ku 2002 bol syn, ma­jet­nej ban­kár­skej ro­di­ny z Fran­kfur­tu nad Mo­ha­nom Ja­kob, vo ve­ku 11 ro­kov, vy­lá­ka­ný do by­tu pá­na Gäf­ge­na pod zá­mien­kou, že je­ho ses­tra si v by­te za­bud­la bun­du. V tom ča­se bol pán Gäf­gen pria­te­ľom ses­try Ja­ko­ba. Gäf­gen nás­led­ne udu­sil chlap­ca. Po tom­to ak­te, za­čal Gäf­gen, ano­nym­ne, po­ža­do­vať vý­kup­né za únos v hod­no­te jed­né­ho mi­lió­na eur. Ro­di­čov ubez­pe­čo­val, že v prí­pa­de vy­pla­te­nia vý­kup­né­ho a je­ho od­cho­du z kra­ji­ny, zno­vu uvi­dia svoj­ho syna. V tom ča­se Gäf­gen vzal te­lo Ja­ko­ba a od­vie­zol ho na súk­rom­ný po­ze­mok pri ob­ci Bir­stein, vzdia­le­ný asi ho­di­nu od Fran­kfur­tu nad Mo­ha­nom a te­lo ukr­yl pod mó­lom pri  ja­ze­re.

              Po troch dňoch si vy­zdvi­hol vý­kup­né na tro­lej­bu­so­vej za­stáv­ke, časť pre­vie­dol na účet, časť scho­val vo svo­jom by­te. Od oka­mi­hu vy­zdvih­nu­tia vý­kup­né­ho bol Gäf­gen pod po­li­caj­ným doh­ľa­dom. Nás­led­ne ho po­lí­cia za­dr­ža­la v ten is­tý deň na le­tis­ku vo Fran­kfur­te nad Mo­ha­nom. Po ošet­re­ní bol dop­ra­ve­ný na po­li­caj­né od­de­le­nie, kde bol pou­če­ný o svo­jich prá­vach, me­no­vi­te o prá­ve na ad­vo­ká­ta a prá­va ne­vy­po­ve­dať. Po­lí­cia me­dzi­tým naš­la v je­ho by­te  po­lo­vi­cu vý­kup­né­ho a poz­nám­ky o prip­ra­vo­va­nom zlo­či­ne. Gäf­gen nás­led­ne po po­ra­de s ad­vo­ká­tom za­čal tvr­diť, že di­eťa je dr­ža­né iný­mi únos­ca­mi a chla­pec je dr­ža­ný v cha­te pri ja­ze­re.

              Hneď rá­no po­lí­cia pok­ra­čo­va­la vo „vý­slu­chu“. Pod­ľa ob­ha­jo­by, sa ma­li kon­krét­ni prís­luš­ní­ci po­lí­cie Gäf­ge­no­vi vy­hrá­žať, že vo­či ne­mu bu­dú pou­ži­té ta­ké pros­tried­ky, kto­ré mu spô­so­bia znač­nú fy­zic­kú bo­lesť ak nep­rez­ra­dí mies­to po­by­tu chlap­ca. Ďalej sa mu ma­li vy­hrá­žať, že vo­či ne­mu pou­ži­jú špe­ciál­ne tech­ni­ky a bu­de v ce­le s dvo­mi veľ­ký­mi čier­ny­mi muž­mi, kto­rý ho bu­dú sexuál­ne zneu­ží­vať. Tak­tiež ho ma­li nie­koľ­ko krát udrieť do hru­di a so­tiť ho do ste­ny. Po tom­to vy­hrá­ža­ní, Gäf­gen uvie­dol mies­to po­by­tu te­la Ja­ko­ba do de­sia­tich mi­nút. O tom­to ko­na­ní uro­bi­li prís­luš­ní­ci po­lí­cie pro­to­kol.

              Nás­led­ne po­lí­cia spo­lu s Gäf­ge­nom ob­ja­vi­la Ja­ko­bo­vo te­lo pod mó­lom pri ryb­ní­ku.  Ob­ha­jo­ba tvr­di­la že Gäf­gen bol nú­te­ný cho­diť po le­se bo­sý. Po­lí­cia na mies­te za­is­ti­la sto­py pneu­ma­tík vo­zid­la kto­ré pat­ri­li Gäf­ge­no­vi. Pri ces­te späť sa priz­nal, že on unie­sol a za­bil Ja­ko­ba a nás­led­ne uká­zal mies­ta kde sa zba­vo­val škol­ských zo­ši­tov, ba­to­hu, od­evu ako aj pí­sa­cie­ho stro­ja na kto­rom pí­sal vy­die­rač­ský list.

              V pro­to­ko­le o šet­re­ní, uvie­dol zá­stup­ca ria­di­te­ľa po­lí­cie, že ve­ril to­mu, že Ja­kob mô­že byť eš­te na ži­ve a bol mo­ti­vo­va­ný dô­vod­nou oba­vou o ži­vot Ja­ko­ba, v dôs­led­ku ne­dos­tat­ku pot­ra­vín, a von­kaj­ších po­ve­ter­nos­tných pod­mie­nok, aby vy­dal po­kyn na „špe­ciál­ne pro­ce­dú­ru“ te­da na pou­ži­tie za­stra­šo­va­nia a fy­zic­ké­ho ná­si­lia. V zá­uj­me ochra­ny ži­vo­ta Ja­ko­ba, vy­dal súh­las pre po­li­caj­né­ho dôs­toj­ní­ka, aby Gäf­ge­no­vi pô­so­bil bo­lesť pri­čom mu ne­mal za­ne­chať sto­py. Ten ďa­lej potvr­dil, že je­ho ko­na­nie bo­lo pod le­kár­skym doh­ľa­dom. Ďalej zá­stup­ca ria­di­te­ľa na­ria­dil zís­ka­nie „sé­ra prav­dy“. Zá­stup­ca v sprá­ve uvie­dol, že ko­na­nie bo­lo mo­ti­vo­va­né dô­vod­nou oba­vou o ži­vot a zdra­vie a nie pod­po­rou tres­tné­ho ko­na­nia. Vzhľa­dom k priz­na­niu ne­bo­lo pou­ži­té sé­rum ani žiad­na iná me­tó­da. Le­kár potvr­dil drob­né zra­ne­nia pá­na Gäf­ge­na.

              Kraj­ský trest­ný súd vo Fran­kfur­te nad Mo­ha­nom za­čal pre­jed­ná­vať ob­ža­lo­bu 9.4.2003. Gäf­gen hneď na­mie­tal pos­tup po­lí­cie ako roz­por­né­ho s čl. 136a Ne­mec­ké­ho tres­tné­ho po­riad­ku a po­ža­do­val ukon­če­nie ko­na­nia vo­či je­ho oso­be. Tak­tiež sa do­má­hal ur­če­nia nep­rí­pus­tnos­ti všet­kých dô­ka­zov z vý­po­ve­dí, po po­li­caj­nom šet­re­ní, kto­ré ma­li byť vy­nú­te­né vy­hráž­ka­mi zo stra­ny po­lí­cie. Gäf­gen tak­tiež tvr­dil, že aj ďal­šie dô­ka­zy ako napr. Ja­ko­bo­vo te­lo, šat­stvo, pí­sa­cí stroj, sú zís­ka­né z ne­zá­kon­ne zís­ka­ných vý­po­ve­dí a sú te­da „ovo­cím je­do­va­té­ho stro­mu“ a pre­to žia­dal ich nep­rí­pus­tnosť.         

              Súd od­mie­tol za­sta­ve­nie ko­na­nia. Kon­šta­to­val, že na Gäf­ge­na bol vy­ví­ja­ný tlak v po­do­be vy­hrá­žok o nez­ne­si­teľ­nej bo­les­ti, no ne­bo­la potvr­de­ná hroz­ba sexuál­ne­ho zneu­ží­va­nia. Ho­ci bo­li po­ru­še­né prá­va pá­na Gäf­ge­na, súd uvie­dol, že: „S oh­ľa­dom na zá­važ­nosť ob­vi­ne­ní pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu na jed­nej stra­ne a na zá­važ­nosť proti­práv­ne­ho jed­na­nia v prie­be­hu šet­re­nia na stra­ne dru­hej, sa ne­jed­na­lo o tak vý­ni­moč­né a nez­ne­si­teľ­né po­ru­še­nie prá­va štá­tu, aby sa ne­pok­ra­čo­va­la v tres­tnom ko­na­ní.“[5]V dru­hom bo­de súd kon­šta­to­val, že všet­ky preh­lá­se­nia pá­na Gäf­ge­na po po­li­caj­nom vy­hrá­ža­ní, sú roz­po­re s čl. 136a, § 3,  Ne­mec­ké­ho tres­tné­ho po­riad­ku a sú te­da ako dô­kaz nep­rí­pus­tné. Ďal­šie dô­ka­zy po­chá­dza­jú­ce z vý­po­ve­de zís­ka­nej na zá­kla­de vy­hrá­ža­nia sa, ako nap­rík­lad náj­de­né te­lo, vý­sled­ky pit­vy a pod. (ovo­cie ot­rá­ve­né­ho stro­mu) súd pri­jal ako prí­pus­tné. Od­ôvod­nil to tým, že ich vy­lú­če­nie by bo­lo vzhľa­dom na zá­važ­nosť skut­ku nep­ri­me­ra­né.

              Kraj­ský súd vo Fran­kfur­te nad Mo­ha­nom na­ko­niec potvr­dil vi­nu Mag­nu­sa­Gäf­ge­na vo ve­ci vraž­dy, úno­su a vy­die­ra­nia. Za uve­de­né ko­na­nie mu ulo­žil do­ži­vot­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy. Súd tak­tiež poz­na­me­nal, že proti­práv­ne ko­na­nie po­li­caj­tov bu­de rie­še­né v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní, no to ne­má do­sah na za­brá­ne­nie jus­tí­cií v hod­no­te­ní skut­ko­vých okol­nos­tí zís­ka­ných v sú­la­de so zá­ko­nom. Gäf­gen eš­te po­dal vo ve­ci od­vo­la­nie, no to bo­lo za­miet­nu­té ako neo­pod­stat­ne­né. Rov­na­ko ako aj je­ho pod­net na Spol­ko­vý ús­tav­ný súd. Nás­led­ne sa Gäf­gen ob­rá­til na Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.

              Súd­ny dvor mu­sel rie­šiť hneď nie­koľ­ko otá­zok. Naj­re­le­van­tnej­šou bo­la otáz­ka po­va­hy po­ru­še­nia čl. 3 do­ho­vo­ru, te­da o otáz­kach zá­ka­zu mu­če­nia. To­to prá­vo súd v roz­sud­ku po­va­žo­val na zá­klad­ný pi­lier de­mok­ra­tic­kej ci­vi­li­zá­cie.  Súd te­da po­va­žo­val pro­ce­dú­ru pro­ti Gäf­ge­no­vi ako „ne­ľud­skú“, zá­mer­nú, sús­tav­nú a pô­so­bia­cu fy­zic­ké a psy­chic­ké zra­ne­nia. Pro­ce­dú­ra bo­la tak­tiež ozna­če­ná za „po­ni­žu­jú­cu“, keď vzbu­di­la v Gäf­ge­no­vi strach, úz­kosť a me­nej­cen­nosť, kto­rá v ňom zlo­mi­la je­ho fy­zic­kú ale­bo mo­rál­nu re­zis­ten­ciu,  resp. ho na­vied­la na ko­na­nie kto­ré bo­lo pro­ti je­ho vô­li a sve­do­miu.  Súd te­da kon­šta­to­val že doš­lo k po­ru­še­niu čl. 3,[6] do­ho­vo­ru a to „nad všet­ku po­chyb­nosť.“

              Súd­ny dvor sa ďa­lej pus­til do ana­lý­zy po­ru­še­nia čl. 3,  resp. je­ho zá­važ­nos­ti. Potvr­dil, že čas, po kto­rý bol Gäf­gen vy­sta­ve­ný tej­to pro­ce­dú­re bol asi de­sať mi­nút. Na dru­hej stra­ne ale do­ká­zal úpl­ne zlo­miť Gäf­ge­no­vu re­zis­ten­ciu, kon­šta­to­val, že: „sku­toč­né a okam­ži­té hroz­by úmy­sel­né­ho a blí­žia­ce­ho sa zlé­ho za­ob­chá­dzania, spô­so­bi­li (Gäf­ge­no­vi) znač­ný strach, bo­lesť a psy­chic­ké út­ra­py.“[7] Tak­tiež bo­lo nut­né vziať do úva­hy aj to, že bol vo vä­ze­ní a te­da v sta­ve zra­ni­teľ­nos­ti. Uve­de­né ko­na­nie súd, a to aj na zá­kla­de pre­doš­lej ju­di­ka­tú­ry, po­va­žo­val za for­mu du­šev­né­ho mu­če­nia. 

              K vý­kla­du čl. 3 za­ujal súd jas­né sta­no­vis­ko. Zá­kaz mu­če­nia má ab­so­lút­nu ci­vi­li­zač­nú po­va­hu. Ne­via­že sa na mo­ti­vá­cie ani poh­nút­ky or­gá­nov kto­ré ho po­ru­šu­jú, ani  na ko­na­nie či oso­bu po­dlie­ha­jú­cu mu­če­niu ( Gäf­gen). Tak­tiež sa ne­via­že ani na po­va­hu spo­ru, resp. ochra­ny iných dô­le­ži­tých práv či zá­uj­mov chrá­ne­ných prá­vom ( ži­vot Ja­ko­ba), a ne­mô­že byť vy­uží­va­né ani na ochra­nu ce­lé­ho ná­ro­da.

              V otáz­ke prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov z  „ot­rá­ve­né­ho stro­mu“ súd kon­šta­to­val, že pou­ži­tie dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né po pro­ce­dú­re vo­či Gäf­ge­no­vi, ne­mož­no pou­žiť a že ako ce­lok by bo­lo ko­na­nie s tý­mi­to dô­kaz­mi nes­pra­vod­li­vé, no po­dot­kol, že aj keď bo­lo ce­lé ko­na­nie ozna­če­né ako nes­pra­vod­li­vé, je nut­né pris­tu­po­vať s oh­ľa­dom na všet­ky sku­toč­nos­ti prí­pa­du, ako aj dodr­žia­va­nie resp. ne­dodr­žia­va­nie ďal­ších práv vy­plý­va­jú­cich z do­ho­vo­ru.  Dô­ka­zy zís­ka­né na zá­kla­de mu­če­nia sú po­va­žo­va­né za nes­pra­vod­li­vé ( Gäf­ge­no­ve priz­na­nie). Dô­ka­zy zís­ka­né ako pria­my dôs­le­dok zlé­ho za­ob­chá­dzania ( dô­ka­zy od uda­los­tí pri ja­ze­re Bir­stein)  sú tak­tiež nep­rí­pus­tné (ovo­cie z ot­rá­ve­né­ho stro­mu). Opak by vie­dol k „za­ha­le­niu bru­ta­li­ty do pláš­ťu prá­va“. 

Aj na­priek tým­to „zni­ču­jú­cim“ kon­šta­to­va­niam súd od­mie­tol Gäf­ge­no­vu žia­dosť o zru­še­nie ko­na­nia vo­či je­ho oso­be.

              Od­ôvod­nil to tým, že ani sa­mot­ný Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va vo svo­jej ju­di­ka­tú­re ne­rie­šil prí­pad, v kto­rom by pou­ži­tie dô­ka­zov po­chá­dza­jú­cich z po­ru­še­nia čl. 3 uro­bi­lo súd­ny pro­ces nes­pra­vod­li­vým, bez oh­ľa­du na ďal­šie sku­toč­nos­ti.  Súd vy­šiel so zá­ve­rom, že tak ako čl. 3 ab­so­lút­ne chrá­ni ci­vi­li­zač­nú hod­no­tu, a to zá­kaz mu­če­nia a ne­ľud­ské­ho ko­na­nia, tak je nut­né chrá­niť aj ďal­šiu ci­vi­li­zač­nú hod­no­tu, a to hod­no­ty súd­ne­ho pro­ce­su vy­chá­dza­jú­ce z kon­cep­tu práv­ne­ho štá­tu. Ani po­ru­še­nie čl. 3 ne­zak­la­dá dô­vod na od­miet­nu­tie spra­vod­li­vos­ti a k uz­na­niu súd­ne­ho pro­ce­su ako nep­lat­né­ho.[8]

              Súd­ny dvor pris­tú­pil k oje­di­ne­lé­mu in­te­lek­tuál­ne­mu kon­cep­tu, kto­rý mož­no naz­vať „ob­no­ve­ná re­ťaz“. Pod­ľa toh­to kon­cep­tu mož­no všet­ky dô­ka­zy do bo­du, ke­dy bol Gäf­gen pod­ro­be­ný pro­ce­dú­re ( sle­do­va­nie po­lí­ciou od prev­za­tia vý­kup­né­ho, za­dr­ža­nie, do­mo­vá pre­hliad­ka,  poz­nám­ky, časť vý­kup­né­ho, vý­po­veď Ja­ko­bo­vej ses­try) po­va­žo­vať za prí­pus­tné v súd­nom ko­na­ní. Dô­ka­zy zís­ka­né pria­mo ale­bo ne­pria­mo na zá­kla­de Gef­gä­no­vej vý­po­ve­de po pro­ce­dú­re sú nep­rí­pus­tné. Ďal­šia prí­pus­tnosť dô­ka­zov nas­tá­va mo­men­tom pr­vé­ho po­jed­ná­va­nia, kde bol Gef­gän na­no­vo pou­če­ný o svo­jom prá­ve na ob­ha­jo­bu, o ne­vy­po­ve­da­ní ako aj zá­ka­zu nú­te­nia a naj­mä pou­če­nie, že všet­ky tvr­de­nia mô­žu byť v ko­na­ní pou­ži­té pro­ti ne­mu a pod.  Prá­ve Gäf­ge­no­ve priz­na­nie sa, pred Kraj­ským sú­dom po­va­žo­val Európ­sky súd za pri­ja­teľ­né a roz­ho­du­jú­ce. Nep­rí­pus­tné dô­ka­zy z fá­zy po pro­ce­dú­re do hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia moh­li slú­žiť len na ove­re­nie prav­di­vos­ti je­ho priz­na­nia ( vý­sled­ky pit­vy oh­ľad­ne dô­vo­du úmr­tia, sto­py pneu­ma­tík pri ryb­ní­ku) pred Kraj­ským sú­dom. Súd te­da se­lek­to­val vy­zbie­ra­né ovo­cie zo sa­du, no pre naz­bie­ra­né „ovo­cie z ot­rá­ve­né­ho stro­mu“  od­mie­tol uz­nať ce­lý zber za zby­toč­ný. 

              Kon­šta­to­va­nie sú­du je jas­né: „Súd do­šiel k zá­ve­ru, že za zvláš­tnych okol­nos­tí prí­pa­du ob­ža­lo­va­né­ho, kde sa ne­po­da­ri­lo vy­lú­čiť na­pad­nu­té skut­ko­vé dô­ka­zy, kto­ré bo­li za­is­te­né a extra­ho­va­né po­mo­cou ne­ľud­ské­ho za­ob­chá­dzania, no tie ne­ma­li vplyv na pres­ved­če­nie o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Naj­mä, ak už bo­li reš­pek­to­va­né prá­va ob­ža­lo­va­né­ho na je­ho prá­vo od­oprieť vý­po­veď,  mu­sí byť je­ho pro­ces ako ce­lok po­va­žo­va­ný za spra­vod­li­vý.“[9]

              Súd te­da v zá­ve­re uz­nal po­ru­še­nie čl. 3, no od­mie­tol po­ru­še­nie čl. 6 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach v po­me­re 11:6.  Za zmien­ku sto­jí aj spo­me­nu­tie dvoch od­liš­ných sta­no­vísk. Tie veľ­mi os­tro kri­ti­zo­va­li kon­cept „ob­no­ve­nej re­ťa­ze“. Spo­mí­na sa v nich, že ho­ci je to ťaž­ké pre ve­rej­nosť, a obzvlášť pre po­zos­ta­lých, no je nut­né up­lat­ňo­vať čl. 3 ako ab­so­lút­ny aj z hľa­dis­ka čl.6.  Ne­mož­no to­le­ro­vať fakt, že ko­na­nie v kto­rom sa pou­ži­lo mu­če­nie mož­no na zá­kla­de no­vých in­te­lek­tuál­nych konštruk­tov to­le­ro­vať. Ne­súh­las­né sta­no­vis­ko tak­tiež va­ro­va­lo pred up­lat­ňo­va­ním tak­ti­ky roztr­hnu­tia re­ťa­ze, ke­dy by sa fak­tic­ky moh­la pre­ru­šiť zá­kon­nosť a re­gu­lár­nosť tres­tné­ho ko­na­nia a vy­tvo­ril by sa tak pries­tor pre zís­ka­va­nie poz­nat­kov v roz­po­re s idea­mi Európ­ske­ho do­ho­vo­ru pre ľud­ské prá­va.

             

 

 

Diskusia