Rozhodovanie sudcu odsúdeného za spáchanie úmyselného trestného činu

Práv­na ve­ta:

Kaž­dé  roz­hod­nu­tie  sa­mo­sud­cu  ale­bo  se­ná­tu  zlo­že­né­ho  zo  sud­cu  ale­bo  aj
prí­se­dia­ce­ho, kto­ré bo­lo vy­da­né po tom, čo bol sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci prá­vop­lat­ne
od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, ho­ci by bo­lo od­sú­de­nie nás­led­ne aj   za­hla­de­né, ale­bo by ne­bo­lo uz­na­né na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky je ne­zá­kon­né a ako ta­ké mu­sí byť bez­pod­mie­neč­ne zru­še­né, le­bo ide o oso­by, u kto­rých už nie sú spl­ne­né ús­tav­né pod­mien­ky na nes­tran­né­ho, ne­zá­vis­lé­ho a bez­úhon­né­ho sud­cu. Sku­toč­nosť, že vo ve­ci roz­ho­do­val sud­ca prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, ro­bí ce­lé ko­na­nie na sú­de pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa ne­zá­kon­ným.

 

 

 

 

 

 

 

 

N a j v y š š í    s ú d                                                                                              1 Tdo 8/2015

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

 

 

 

 

 

 

 

ROZ­SU­DOK

V  ME­NE  SLO­VEN­SKEJ  RE­PUB­LI­KY

 

 

Naj­vyš­ší    súd    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky    v    se­ná­te    zlo­že­nom    z    pred­se­du JUDr. Šte­fa­na Ha­ra­bi­na a sud­cov JUDr. Ga­brie­ly Šimo­no­vej a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho   M.   M. , pre trest­ný čin sexuál­ne­ho ná­si­lia pod­ľa § 241a ods. 1, 2 písm.        b/,       c/       Tr.       zák.       účin­né­ho        do       31.       de­cem­bra       2005       a iné, na  ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí  s  ve­rej­ným  vy­hlá­se­ním 23.  feb­ruára                        2015  v Bra­tis­la­ve, o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 25. sep­tem­bra 2013, sp. zn. 3 To 103/2013, tak­to

 

r o z h o d o l :

 

I.

 

 

Pod­ľa   §   386  ods.    1  Tr.  por.  uz­ne­se­ním  Kraj­ské­ho  sú­du  v Ban­skej  Bys­tri­ci

z 25. sep­tem­bra 2013, sp.   zn. 3 To 103/2013 a ko­na­ním, kto­ré mu pred­chá­dza­lo z dô­vo­du

uve­de­né­ho v § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por.

 

 

b o l        p o r u š e n ý    z á k o n

 

v us­ta­no­ve­ní § 319 Tr. por. v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho M. M..

 

 

 

 

 

Pod­ľa    §    386   ods.    2   Tr.   por.   na­pad­nu­té   uz­ne­se­nie   kraj­ské­ho   sú­du      s a

z r u š u j e .

Z r u š u j e     sa aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 29. jú­la 2013, sp. zn. 8T 1/2013.

Z r u š u j ú    sa aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

Pod­ľa § 388 ods. 1 Tr. por. Ok­res­né­mu sú­du Veľ­ký Kr­tíš    p r i k a z u j e ,   aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­va pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

II.

 

Pod­ľa     §     380   ods.      2   Tr.   por.   ob­vi­ne­ný   M.   M.,   nar.   X..   M.   X.

vo Z., tr­va­le by­tom V., V. č. X., ok­res V., ne­za­mes­tna­ný, t. č. vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia
slo­bo­dy v Ústa­ve Veľ­ký Dvor č. 12, 937 01 Ţelie­zov­ce,    s a    n e b e r i e    d o    v ä z b y.

 

O d ô v o d n e n i e

 

I.

 

Se­nát Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš zlo­že­ný z pred­se­du Mgr. M. V. a prí­se­dia­cich La­dis­la­va   Ur­ba­na   a Yvet­ty   Kme­ťo­vej   roz­sud­kom   z 29.   jú­la 2013,   sp.   zn. 8 T 1/2013, uz­nal ob­vi­ne­né­ho M. M. vin­ným v bo­de 1/ z tres­tné­ho či­nu sexuál­ne­ho ná­si­lia pod­ľa  §  241a  ods.  1,  2  písm.  b/,  c/  Tr.  zák.  účin­né­ho  do 1.1.2006  a  v  bo­de 2  a-g/ z pok­ra­čo­va­cie­ho pre­či­nu krá­de­že sčas­ti ne­do­ko­na­né­ho a sčas­ti do­ko­na­né­ho pod­ľa §§   14 ods. 1, 212 ods. 2 písm. a/, 3 písm. b/ Tr. zák. účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2006, na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

v bo­de 1/

od pres­ne ne­zis­te­nej do­by ro­ku 2002 do 18.12.2002 v spo­loč­nom by­te vo V. na ul. V.

č. X., naj­me­nej dvak­rát týž­den­ne po­ve­dal svo­jej ma­lo­le­tej ses­tre L. M., nar. X..X..X., aby si

  k ne­mu ľah­la do pos­te­le, ma­lo­le­tá ho pos­lúch­la, po­tom ju vy­zlie­kol a keď sa za­ča­la brá­niť, pri­ká­zal jej, aby bo­la ti­cho, le­bo jej ub­lí­ži, poš­ko­de­ná ma­la z ne­ho strach a pre­to ho pos­lúch­la, po­tom sa o ňu ob­tie­ral poh­lav­ným údom, chy­tal ju za pr­sia a v roz­kro­ku až kým sa neu­ko­jil a nás­led­ne jej pri­ká­zal, aby o tom ni­ko­mu ne­ho­vo­ri­la, le­bo jej ub­lí­ži, pri­čom k poh­lav­né­mu sty­ku ani k ub­lí­že­niu na zdra­ví ma­lo­le­tej ne­doš­lo,

 

v bo­de 2/

a/ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se z 2. 2. 2013 na 3. 2. 2013 vo V. na uli­ci T. s úmys­lom od­cu­dziť  fi­nan­čnú  ho­to­vosť  vy­ko­pol  dre­ve­nú  vý­plň  na pre­daj­ni  od­evov,  vo­šiel  dnu  do pre­daj­ne, kde však nič ne­na­šiel a neod­cu­dzil, pri­čom poš­ko­de­ním dve­rí spô­so­bil ško­du vo vý­ške 10,- Eur pre L. H. N. T., nar. X..X..X., IČO: X.,

b/ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se z 2. 2. 2013 na 3. 2. 2013 vo V. na uli­ci T. s úmys­lom
od­cu­dziť fi­nan­čnú ho­to­vosť vy­ko­pol dre­ve­nú vý­plň na pre­daj­ni ovo­cie - ze­le­ni­na, vo­šiel dnu
do pre­daj­ne, kde z pok­lad­nič­ky, kto­rú vy­pá­čil od­cu­dzil fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 40,- Eur
ku ško­de M. K., nar. X.X.X., IČO: X. a poš­ko­de­ním dve­rí spô­so­bil ďal­šiu ško­du vo vý­ške
75,- Eur,

c/ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se z 2. 2. 2013 na 3. 2. 2013 vo V. na uli­ci T. s úmys­lom od­cu­dziť fi­nan­čnú ho­to­vosť vy­ko­pol dre­ve­nú vý­plň na pre­daj­ni kve­ti­nár­stva C., vo­šiel dnu do pre­daj­ne, kde z pok­lad­ni­ce od­cu­dzil 45,- Eur ku ško­de M. Č., nar. X. X. X., IČO: X.,

d/ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se z 12. 2. 2013 na 13. 2. 2013 vo V. na uli­ci T. s úmys­lom
od­cu­dziť  fi­nan­čnú  ho­to­vosť  vy­ko­pol  dre­ve­nú  vý­plň  na pre­daj­ni  od­evov,  vo­šiel  dnu  do
pre­daj­ne,  kde  od­cu­dzil  štvor­ka­ná­lo­vý  di­gi­tál­ny  vi­deo­re­kor­dér  H 64,  vý­rob­né  čís­lo:

20120913A000008, ako aj 17“ LCD mo­ni­tor ne­zis­te­nej znač­ky, spo­lu ve­ci v hod­no­te 280,-
Eur ku ško­de L. H. N. T., nar. X.. x. X., IČO: X. a poš­ko­de­ním dve­rí spô­so­bil ďal­šiu ško­du v pres­ne ne­zis­te­nej vý­ške,

e/ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se z 12. 2. 2013 na 13       2. 2013 vo V. na uli­ci T. s úmys­lom

od­cu­dziť fi­nan­čnú ho­to­vosť vy­ko­pol dre­ve­nú vý­plň na pre­daj­ni ovo­cie - ze­le­ni­na, vo­šiel dnu
do pre­daj­ne, kde z prí­ruč­nej pok­lad­ni­ce od­cu­dzil fi­nan­čnú ho­to­vosť vo vý­ške 100,- Eur ku
ško­de M. K., nar. X.X.X., IČO: X. a poš­ko­de­ním dve­rí spô­so­bil ďal­šiu ško­du vo vý­ške 30,-
Eur,

f/ v noč­ných ho­di­nách 13. 2. 2013 vo V. na uli­ci T. s úmys­lom od­cu­dziť fi­nan­čnú ho­to­vosť šrau­bo­vá­kom a noţni­ca­mi na hroz­no vy­pá­čil dre­ve­né dve­re na pre­daj­ni ovo­cie -
ze­le­ni­na, vo­šiel dnu do pre­daj­ne, kde nič ne­na­šiel a neod­cu­dzil, poš­ko­de­ním dve­rí spô­so­bil ško­du vo vý­ške 40,- Eur ku ško­de M. K., nar. X.X.X., IČO: X.,

 

 

g/ v noč­ných ho­di­nách 13. 2. 2013 vo V. na uli­ci A. H. Š. X. šrau­bo­vá­kom vy­pá­čil
riad­ne uzav­re­té skle­ne­né dve­re do pre­daj­ne T., od­kiaľ z pre­daj­né­ho pul­tu od­cu­dzil ná­do­bu
z pries­vit­né­ho plexisk­la s ná­pi­som „Zbier­ka pre Anič­ku“, v kto­rej sa na­chá­dza­lo 302,75 Eur,
čím spô­so­bil pre spo­loč­nosť T. s.r.o., A. H. Š., V., IČO: X., ško­du vo vý­ške 302,75 Eur,

toh­to ko­na­nia sa do­pus­til na­priek to­mu, ţe roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du vo Veľ­kom Kr­tí­ši z 30. 5. 2011, sp. zn. 9T 23/2011 v spo­ji­tos­ti s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo 14. 9. 2011, sp. zn. 2To 206/11 bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zák. a iné a bol mu ulo­že­ný ne­pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 20 me­sia­cov, kto­rý trest vy­ko­nal 31. 1. 2013.

Za to mu pod­ľa §§ 241a ods. 2, 35 ods. 3, 79 ods. 1, 39a ods. 3 Tr. zák. účin­né­ho do 31.  de­cem­bra 2005  ulo­žil  súhrn­ný  trest  od­ňa­tia  slo­bo­dy  v tr­va­ní  troch  ro­kov ne­pod­mie­neč­ne so  za­ra­de­ním do dru­hej náp­rav­no­vý­chov­nej sku­pi­ny.

 

Zá­ro­veň bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 20. no­vem­bra 2006, sp. zn. 9 T 54/06 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci zo 14. mar­ca  2007, sp. zn. 3 To 46/07 zru­še­ný vý­rok o tres­te oh­ľad­ne M. M., ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

V zmys­le §§ 212 ods. 3, 36 písm. l/, 37 písm. m/, 38 ods. 2 , 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. mu  súd  pr­vé­ho  stup­ňa  ulo­žil  aj  sa­mos­tat­ný  trest  od­ňa­tia  slo­bo­dy  v tr­va­ní  dvoch  ro­kov ne­pod­mie­neč­ne so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. bo­la ob­vi­ne­né­mu ulo­že­ná po­vin­nosť nah­ra­diť poš­ko­de­ným ško­du vo vý­ške:  M. K. 285,- Eur, M. Č. 45,- Eur.

 

Od­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho M. M.  a ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci uz­ne­se­ním   z 25.   sep­tem­bra           2013,   sp.   zn.         3To     103/13   v   zmys­le          §     319 Tr. por. za­mie­tol ako ne­dô­vod­né.

 

 

Ob­vi­ne­ný M. M. po­dal pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci do­vo­la­nie.

V dô­vo­doch   uvie­dol,   že   na­pad­nu­tý­mi   roz­hod­nu­tia­mi   a ko­na­ním,   kto­ré   im pred­chá­dza­lo,  bo­lo  po­ru­še­né  je­ho  prá­vo  na  ob­ha­jo­bu,  ne­bo­lo  mu  umož­ne­né  vy­ko­nať kon­fron­tá­ciu s poš­ko­de­nou L. M. za prí­tom­nos­ti ob­haj­cu. Vý­po­veď poš­ko­de­nej z príp­rav­né­ho ko­na­nia je je­di­ný dô­kaz, na kto­rom je za­lo­že­ná vi­na zo spá­chania skut­ku spred 10 ro­kov pod bo­dom         1/         roz­sud­ku         a tá­to,         ako        aj         zna­lec­ké         po­sud­ky         ne­bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom. Na ok­res­nom sú­de roz­ho­do­val sud­ca M. V., kto­rý mal byť vy­lú­če­ný, le­bo bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin. Na­mie­tal, že na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia sú za­lo­že­né na nes­práv­nom pou­ži­tí hmot­nop­ráv­nych us­ta­no­ve­ní, mal byť ulo­že­ný súhrn­ný trest vo vzťa­hu k roz­sud­kom, kto­rý­mi bol od­sú­de­ný v do­be,   ke­dy   ne­bo­lo   vo­či   ne­mu   eš­te   za­ča­té   tres­tné   stí­ha­nie   pre   sku­tok pod bo­dom  1/ roz­sud­ku a pou­ká­zal na všet­ky od­sú­de­nia uve­de­né v re­gis­tri tres­tov. Bo­li napl­ne­né do­vo­la­cie dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/, e/, g/, i/, h/ Tr. por. Navr­hol v zmys­le §§ 386 ods. 2, 388 ods. 1 Tr. por. zru­šiť na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia ako ne­zá­kon­né a pri­ká­zať ok­res­né­mu sú­du vo ve­ci zno­vu ko­nať a roz­hod­núť.

 

Pro­ku­rá­tor  rea­go­val  na  do­vo­la­nie       21.  no­vem­bra    2014.  Kon­fron­tá­cia  ob­vi­ne­né­ho s poš­ko­de­nou ne­moh­la byť vy­ko­na­ná. Znal­ci ju neod­po­ru­či­li, le­bo ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho by za­ne­cha­lo   ne­ga­tív­ne   dôs­led­ky   na   jej   psy­chi­ke   v po­do­be   úz­kos­tnej-dep­re­sív­nej sym­pto­ma­to­ló­gie. Tres­tné stí­ha­nie bra­ta ob­vi­ne­né­ho M. bo­lo uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa 21. ja­nuá­ra 2013 pod­ľa §§ 9, 215 ods. 1 písm. d/, Tr. por. za­sta­ve­né pre nep­rí­pus­tnosť, le­bo brat v do­be skut­ku ne­dovŕšil  15 ro­kov. Práv­na kva­li­fi­ká­cia je správ­na, vy­chá­dza z to­ho, ke­dy ob­vi­ne­ný sku­tok do­ko­nal a Tr. zák. účin­ný od  1. ja­nuá­ra  2006 je pre ne­ho priaz­ni­vej­ší. Ulo­že­ný trest pod­ľa  §  241a ods.  1,  2 písm. b/, c/ Tr. zák. je zá­kon­ný. Súd pri­hlia­dol na  pred­chá­dza­jú­ce  od­sú­de­nia  ob­vi­ne­né­ho  v po­zí­cii  mla­dis­tvé­ho  v tres­tných  ve­ciach Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš, sp. zn. 1 T 193/03 a 1 T 74/04, ale po­va­žo­val ich za za­hla­de­né. Pr­vos­tup­ňo­vý súd ulo­žil súhrn­ný trest vo vzťa­hu k tres­tnej ve­ci Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš, sp. zn. 9 T 54/06. Navr­hol v zmys­le § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie od­miet­nuť, pre­toţe nie sú spl­ne­né dô­vo­dy pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

 

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tr. por.) zis­til, že do­vo­la­nie je prí­pus­tné, bo­lo po­da­né op­ráv­ne­nou oso­bou, za­stú­pe­nou ob­haj­com a v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, na mies­te, kde moţno ten­to mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok   po­dať (§§ 368 ods. 1, 2 písm. a/, 369 ods. 2 písm. b/, 372 ods. 1, 373 ods. 1,  2, 370 ods. 1, 3 Tr. por.) a spĺňa pod­mien­ky a ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti uve­de­né v § 374 ods. 1, 2, 3 Tr. por.

  Do­vo­la­cí súd po pres­kú­ma­ní spi­su kon­šta­tu­je, že up­lat­ne­ný dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. v da­nom prí­pa­de bol napl­ne­ný. Os­tat­né do­vo­la­cie dô­vo­dy už ne­mal dô­vod skú­mať.

Sku­toč­nosť, že vo ve­ci roz­ho­do­val sud­ca prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, ro­bí   ce­lé ko­na­nie na sú­de pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa ne­zá­kon­ným.

 

Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci, po­kiaľ za­mie­tol od­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho M. M.   ako ne­dô­vod­né   uz­ne­se­ním   z 25.   sep­tem­bra 2013,   sp.   zn. 3To 103/13,   v   zmys­le § 319 Tr. por., pos­tu­po­val v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 316 ods. 3 písm. a/ Tr. por., pod­ľa
kto­ré­ho od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­ti sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol, ak zis­tí, že súd roz­ho­dol v ne­zá­kon­nom zlo­že­ní.

 

Zo  spi­su  Naj­vyš­šie­ho  sú­du  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky           -  dis­cip­li­nár­ne­ho  sú­du,  kto­rýdo­vo­la­cí súd v zmys­le § 379 ods. 2 Tr. por. pri­po­jil, vy­plý­va, že na návrh pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš z 25. ja­nuá­ra 2011, sp. zn. Spr 851/10, sa za­ča­lo dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pro­ti sud­co­vi M. V., kto­ré bo­lo roz­hod­nu­tím z 21. no­vem­bra 2011, sp. zn. 1Ds 1/2011, pod­ľa § 124 písm. f/ zák. č. 385/2000 Z. z. prá­vop­lat­né za­sta­ve­né 25. ja­nuá­ra 2012, pre­to­že o skut­ku, pre kto­rý sa dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie ve­die, sa prá­vop­lat­ne roz­hod­lo v tres­tnom ko­na­ní.

 

V dis­cip­li­nár­nom spi­se sa na­chá­dza po­da­nie pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš (č.l. 29)  z 26.  no­vem­bra 2010,  sp.  zn.  Spr 851/10,    kto­rým  in­for­mo­val  mi­nis­ter­ku spra­vod­li­vos­ti  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  o proti­práv­nom  ko­na­ní  sud­cu  M.  V..  Mi­nis­ter­ka
spra­vod­li­vos­ti  po­da­ním  z 19.  ja­nuá­ra 2011  (fax),  čís.: 07161/2011/46,  pred­se­do­vi  sú­du ulo­ži­la, aby jej naj­nes­kôr do 28. ja­nuá­ra 2011 ozná­mil, ako bu­de vo ve­ci pos­tu­po­vať. Na č.l. 6 a 7 sú po­da­nia pred­se­du sú­du zo 6. a 23. de­cem­bra 2010, kde sa uvá­dza, že o ko­na­ní sud­cu in­for­mo­val mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti. Z dok­la­du na č.l. 68 je zrej­mé, že pe­ňaţ­ný trest bol uh­ra­de­ný 31. má­ja 2011.

Do­vo­la­cí súd si vy­žia­dal zo Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky i spi­so­vý ma­te­riál tý­ka­jú­ci sa sud­cu M. V.. Súd­na ra­da dos­ta­la 21. ja­nuá­ra 2014 pod­net sud­cu S. C. Ok­res­né­ho  sú­du Veľ­ký Kr­tíš na po­da­nie návr­hu na od­vo­la­nie sud­cu toh­to sú­du M. V.            (č.: SR 45/2014). Ten­to pod­net spo­lu s vy­žia­da­ným roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Frý­dek - Mís­tek a uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho  sú­du  v Os­tra­ve  pos­tú­pi­la  súd­na  ra­da  pod  č.:  SR 45/2014  Mi­nis­ter­stvu

spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky 17. feb­ruára 2014   na úče­ly uz­ná­va­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 518   Tr.   por.   Z   po­da­nia   Mi­nis­ter­stva   spra­vod­li­vos­ti   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky zo 4. mar­ca 2014, č.: 34882/2014/83/Co7/SJ, vy­plý­va, že cu­dzie roz­hod­nu­tie nie je mož­né uz­nať, le­bo pod­ľa § 69 ods. 4 Tr. por. Čes­kej re­pub­li­ky na pá­cha­te­ľa, kto­ré­mu bol ulo­že­ný pe­ňaž­ný trest za pre­čin spá­cha­ný z ned­ban­li­vos­ti, sa hľa­dí, ako­by ne­bol od­sú­de­ný, ako náh­le bol  trest  vy­ko­na­ný-za­pla­te­ný,  k čo­mu  doš­lo 31.  má­ja 2011.  Zo  zá­pis­ni­ce  súd­nej  ra­dyzo 14. za­sad­nu­tia z 31. mar­ca 2014 je zrej­mé, že pod bo­dom 25. navr­ho­va­né­ho prog­ra­mu mal
byť  pre­ro­ko­va­ný  pod­net  sud­cu  S.  C.  Ok­res­né­ho  sú­du  Veľ­ký  Kr­tíš  na  po­da­nie  návr­hu
na od­vo­la­nie sud­cu M. V., kto­rý pri schva­ľo­va­ní bol z prog­ra­mu vy­pus­te­ný, pre­to­že sud­ca M. V. sa 21. mar­ca 2014 vzdal fun­kcie sud­cu lis­tom zo 17. mar­ca 2014 do­ru­če­ným pre­zi­den­to­vi
Slo­ven­skej re­pub­li­ky 21. mar­ca 2014 (SR 45/2014) - fun­kcia sud­cu mu za­nik­la 31. mar­ca 2014.   Z roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Frý­dek - Mís­tek z 19. ja­nuá­ra 2011, sp. zn. 5T 113/2010, vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný M. V. bol uz­na­ný za vin­né­ho z pre­či­nu oh­ro­ze­nia pod vply­vom ná­vy­ko­vej lát­ky pod­ľa § 274 ods. 1 Tr. zák. Čes­kej re­pub­li­ky, na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že 5. 4. 2010 oko­lo  12.20 hod. vo X. ria­dil v pod­na­pi­lom sta­ve po uli­ci B. osob­né
mo­to­ro­vé vo­zid­lo tov. zn. Vol­vo S40, RZ V. (SK), pri­čom bol kon­tro­lo­va­ný hliad­kou Po­lí­cie
ČR a v do­be ria­de­nia bo­lo v kr­vi ob­ža­lo­va­né­ho zis­te­né naj­me­nej 1 % al­ko­ho­lu.

 

Za to mu súd ulo­žil pod­ľa §§ 274 ods. 1, 67 ods. 2 písm. a/, 68 ods. 1, 2, 69 ods. 1, 73 ods. 1, 3 Tr. zák.  tres­ty: pe­ňaž­ný  vo  vý­me­re  40  den­ných  sa­dzieb  vo  vý­ške  700,-  Kč.  a  pre  prí­pad  je­ho ne­vy­ko­na­nia v le­ho­te i náh­rad­ný od­ňa­tia slo­bo­dy  v tr­va­ní troch me­sia­cov a zá­ka­zu  čin­nos­ti  spo­čí­va­jú­ci  v zá­ka­ze  ria­de­nia  mo­to­ro­vých  vo­zi­diel  v tr­va­ní osem­násť me­sia­cov.

 

Kraj­ský súd v Os­tra­ve uz­ne­se­ním z 8. ap­rí­la 2011, sp. zn. 6To 130/2011 pod­ľa § 256 Tr. por. od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho Mgr. M. V. za­mie­tol.

 

Z vy­žia­da­né­ho   sta­no­vis­ka   Mi­nis­ter­stva   spra­vod­li­vos­ti   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky z 20. feb­ruára 2015, č. 34882/2014/83/Co7/SJ,   vy­plý­va, že čes­ká stra­na ne­zas­la­la žiad­ne ozná­me­nie,  ani  prá­vop­lat­né  roz­hod­nu­tie  tý­ka­jú­ce  sa  od­sú­de­nia  sud­cu  M.  V.  Je­di­ná ko­reš­pon­den­cia v tej­to ve­ci bo­la ve­de­ná s kan­ce­lá­riou Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Z pred­lo­že­né­ho ma­te­riá­lu do­vo­la­cí súd zis­til aj to, že Ok­res­ná pro­ku­ra­tú­ra Veľ­ký Kr­tíš

25. má­ja 2010, pod sp. zn. 2Pn 12/2010 a Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra Ban­ská Bys­tri­ca, pod sp. zn. 2Kn 124/2010 od­miet­li prev­za­tie tres­tné­ho ozná­me­nia s tým, že ko­na­nie M. V. nie je pod­ľa práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky tres­tným či­nom.

 

V zmys­le § 5   ods. 1 písm. d/   zák. č. 385/2000 Z.z.      o sud­coch a prí­se­dia­cich     me­dzipred­pok­la­dy na vy­me­no­va­nie ob­ča­na za sud­cu pat­rí ok­rem iné­ho aj to, že je bez­úhon­ný. V in­ten­ciách pr­vej ve­ty ods. 5 toh­to us­ta­no­ve­nia za bez­úhon­nú sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ne­po­va­žu­je fy­zic­ká oso­ba, kto­rá bo­la prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná za úmy­sel­ný trest­ný čin, a to aj v prí­pa­de, ak jej bo­lo od­sú­de­nie za úmy­sel­ný trest­ný čin za­hla­de­né, ale­bo na kto­rú sa hľa­dí, ako­by ne­bo­la pre ta­ký­to trest­ný čin od­sú­de­ná pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su.

Z ob­sa­hu § 5   ods. 1 písm. d/, 5 uve­de­né­ho zá­ko­na vy­plý­va, že na fun­kciu sud­cu ne­mô­že byť vy­me­no­va­ná oso­ba, kto­rá bo­la prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná za úmy­sel­ný trest­ný čin. Lo­gic­ky  to  na  dru­hej  stra­ne  zna­me­ná,  že  ani  sud­ca,  kto­rý  bol  prá­vop­lat­ne  od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, ne­mô­že tú­to fun­kciu vy­ko­ná­vať.

 

Pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

 

V zmys­le čl.  48   ods.  1 Ústa­vy ni­ko­ho ne­mož­no od­ňať je­ho zá­kon­né­mu sud­co­vi. Prís­luš­nosť sú­du us­ta­no­ví zá­kon.

 

Pod­ľa   čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

V zmys­le ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va k čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru sud­cu
mož­no po­va­žo­vať za ne­zá­vis­lé­ho ok­rem iné­ho i pri exis­ten­cii zá­ruk pro­ti von­kaj­šie­mu tla­ku
a či sa sud­ca ja­ví ako ne­zá­vis­lý. V hre je dô­ve­ra, kto­rú ta­ký­to sud­ca po­ží­va vo ve­rej­nos­ti.

Oso­bit­ný  vý­znam  to  má  u pro­ces­ných  strán  a účas­tní­kov  ko­na­nia.  Roz­ho­du­jú­ce  je,  či po­chyb­nos­ti pro­ces­nej  stra­ny a účas­tní­kov ko­na­nia mô­žu byť ob­jek­tív­ne od­ôvod­ne­né.

 

Ne­po­chyb­né je, že sud­ca M. V. v po­su­dzo­va­nej ve­ci 29. jú­la 2013 roz­ho­do­val ako pred­se­da se­ná­tu pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du, ho­ci v tej do­be ve­del, že 8. ap­rí­la 2011 bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin. Už 8. ap­rí­la 2011 sa mal vzdať fun­kcie sud­cu do rúk pre­zi­den­ta  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  a po­kiaľ  tak  neu­ro­bil,  bol  po­vin­ný  v zmys­le § 32ods. 1 Tr. por. ozná­miť aj v   da­nej ve­ci svo­ju za­uja­tosť, aby bol z roz­ho­do­va­nia z dô­vo­dov
uve­de­ných v § 31 ods. 1 Tr. por. vy­lú­če­ný (viď na   stra­ne 12-13). Tým, že to neu­ro­bil, zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­šil sud­cov­ské po­vin­nos­ti, le­bo ve­del, že prá­vop­lat­né od­sú­de­nie za úmy­sel­ný trest­ný čin je sku­toč­nos­ťou, pre kto­rú ne­mô­že už vy­ko­ná­vať fun­kciu sud­cu (§ 2 ods. 7 Tr. por., §§ 5 ods.1 písm. d/, ods. 5, 17 písm. a/,  b/, 18 ods. 1 písm. a/, 19 a § 30 ods. 1, 2 písm. a/, e/, f/ zák. č.  385/2000 Z.z. o sud­coch a prí­se­dia­cich a čl. 141 a  147 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky).  Po­vin­nosť pod­ľa § 19 ci­to­va­né­ho zá­ko­na si me­no­va­ný sud­ca na­po­kon spl­nil, ale  až 17. mar­ca 2014.

 

Od­hliad­nuc  od  ko­na­nia  ne­zá­kon­né­ho  sud­cu,  pri­már­ne  tre­ba  zdô­raz­niť,  že  pod­ľa zá­ko­na ne­pos­tu­po­va­la mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá po ozná­me­ní z 26.  no­vem­bra 2010,  že  sud­ca  M.  V.  je  tres­tne  stí­ha­ný  za  úmy­sel­ný  trest­ný  čin, za  kto­rý  bol  aj  nás­led­ne  prá­vop­lat­ne  od­sú­de­ný,  ne­po­žia­da­la  Mi­nis­ter­stvo  spra­vod­li­vos­ti Čes­kej  re­pub­li­ky  o úpl­né  in­for­má­cie  o od­sú­de­ní.  Mi­nis­ter­ka  spra­vod­li­vos­ti  Slo­ven­skej re­pub­li­ky okam­ži­te ne­roz­hod­la o do­čas­nom po­zas­ta­ve­ní vý­ko­nu fun­kcie sud­cu M. V. pod­ľa § 22 ods. 1, 2 písm. a/, zák. č. 385/2000 Z. z. o sud­coch a prí­se­dia­cich v zne­ní účin­nom do 30. ap­rí­la 2011 (v tej do­be vý­luč­ná kom­pe­ten­cia mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti na
ta­ké­to roz­hod­nu­tie). Mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky zos­ta­la ne­čin­ná, ho­ci
o proti­práv­nom ko­na­ní sud­cu M. V. ve­de­la a na­mies­to to­ho, aby ko­na­la spô­so­bom ho­re uve­de­ným, čo bo­lo jej zá­kon­nou po­vin­nos­ťou ako ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, po­da­ním z 19. ja­nuá­ra 2011 (fax), čís.: 07161/2011/46, iba žia­da­la pred­se­du Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký Kr­tíš, aby ko­nal on. V dôs­led­ku ne­zá­kon­nej pa­si­vi­ty mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti a od 4. ap­rí­la 2012 no­vé­ho mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti (ani on ne­po­dal návrh dis­cip­li­nár­ne­mu sú­du na do­čas­né po­zas­ta­ve­nie vý­ko­nu fun­kcie sud­cu M. V. pod­ľa § 22 ods. 1, 2 písm. a/, zák. č. 385/2000 Z. z. o sud­coch a prí­se­dia­cich v zne­ní účin­nom od 1. má­ja 2011) mo­hol sud­ca M. V. vy­ko­ná­vať po do­bu tak­mer troch ro­kov fun­kciu sud­cu. V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba
zdô­raz­niť, že ne­mož­no u mi­nis­tra vlá­dy pre­zu­mo­vať nez­na­losť Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a

Kon­šta­to­va­nie  Mi­nis­ter­stva  spra­vod­li­vos­ti  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky,  že  uz­na­niu od­su­dzu­jú­ce­ho  roz­sud­ku  brá­ni­lo  us­ta­no­ve­nie § 69  ods. 4  Tr.  zák.  Čes­kej  re­pub­li­ky(us­ta­no­ve­nie § 69   Tr. zák. Čes­kej re­pub­li­ky, kto­ré bo­lo plat­né a účin­né do 31. má­ja 2011, te­da v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu sud­com M. V. a v ča­se za­pla­te­nia pe­ňaž­né­ho tres­tu, neob­sa­hu­je ods. 4) je nep­rav­di­vé. Od­sú­de­ný sud­ca sa ne­do­pus­til pre­či­nu z ned­ban­li­vos­ti, ale  úmy­sel­né­ho  pre­či­nu  a ne­bol  mu  ulo­že­ný  iba  sa­mos­tat­ný  pe­ňaž­ný  trest,  ale  aj náh­rad­ný  trest  od­ňa­tia  slo­bo­dy  a  trest  zá­ka­zu  čin­nos­ti  na  do­bu  osem­násť  me­sia­cov. V dôs­led­ku to­ho sa na ne­ho ne­mô­že hľa­dieť, ako­by ne­bol od­sú­de­ný oka­mi­hom za­pla­te­nia pe­ňaž­né­ho tres­tu, ale až po vy­ko­na­ní aj tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na pod­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du na zá­kla­de žia­dos­ti. Vy­plý­va to z us­ta­no­ve­ní §§ 69 ods. 2, 74 ods. 2 a 105 ods. 1 písm. e/, 5, 6 Tr. zák. Čes­kej re­pub­li­ky účin­né­ho od 1. ja­nuá­ra 2010.

 

Od 25. má­ja 2010 or­gá­ny Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Veľ­ký Kr­tíš so súh­la­som Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Ban­skej Bys­tri­ci (rep­re­zen­tu­jú­ce štát v tres­tnom ko­na­ní), i keď ve­de­li, že sud­caM.  V.  je  tres­tne  stí­ha­ný  a nes­kôr  i  prá­vop­lat­ne  od­sú­de­ný,  zú­čas­tňo­va­li  sa  hlav­ných po­jed­ná­va­ní ako pro­ces­ná stra­na za­stu­pu­jú­ca štát, vo ve­ciach, kto­ré pre­jed­ná­val ako pred­se­da se­ná­tu, ho­ci ma­li zá­kon­nú po­vin­nosť vzniesť ná­miet­ku za­uja­tos­ti toh­to sud­cu pre od­sú­de­nie za úmy­sel­ný trest­ný čin a na­ďa­lej sa v sú­čas­nos­ti zú­čas­tňu­jú po­jed­ná­va­ní v tres­tných ve­ciach, kde M. V. spolu­roz­ho­du­je ako prí­se­dia­ci. Zrej­me pre­to, ale na dru­hej stra­ne po­tom i z "po­cho­pi­teľ­ných  prí­čin"  pro­ku­rá­tor  vo  vy­jad­re­ní  z  21.  no­vem­bra  2014  k  ob­sa­hu do­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho rea­go­val na všet­ky je­ho ná­miet­ky, až na prá­vop­lat­né od­sú­de­nie sud­cu M. V. za úmy­sel­ný trest­ný čin, ku kto­ré­mu sa zá­mer­ne už ne­vy­jad­ril.

Zo za­do­vá­že­ných ma­te­riá­lov vy­plý­va, že prá­vop­lat­né súd­ne roz­hod­nu­tie bo­lo vy­da­né
súd­mi Čes­kej re­pub­li­ky, kto­rá je člen­ským štá­tom Európ­skej únie a ako ta­ké mu­sí spĺňať
a reš­pek­to­vať  zá­sa­dy  spra­vod­li­vé­ho  pro­ce­su  v zmys­le  Do­ho­vo­ru  o ľud­ských  prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách. Pre úpl­nosť tre­ba uviesť, že od­sú­de­nie, resp. trest je mož­né ča­som za­hla­diť,  ale  fakt  spá­chania  skut­ku  zos­tá­va.  Sku­tok  spá­cha­ný  sud­com  v Čes­kej re­pub­li­ke  sa  stal  tres­tným  aj    v Slo­ven­skej  re­pub­li­ke  zá­ko­nom  č. 313/2011  Z.  z.  z 13.  sep­tem­bra      2011.  Sud­ca  ve­do­mý  si  svoj­ho  ko­na­nia  nez­lu­či­teľ­né­ho  s vý­ko­nom fun­kcie sud­cu sa jej pre­to vzdal.

 

Zá­sa­dy  spra­vod­li­vé­ho  pro­ce­su,  ús­tav­né  a  zá­kon­né  poţiadav­ky  na  nes­tran­nosť a ne­zá­vis­losť sud­cu v se­be zá­ko­ni­te za­hŕňa­jú aj bez­úhon­nosť sud­cu. Sud­ca, kto­rý sa do­pus­tí proti­práv­nos­ti, spá­cha úmy­sel­ný trest­ný čin, je vy­die­ra­teľ­ný. Kaž­dé nás­led­né (po spá­cha­ní úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu sud­com)  roz­hod­nu­tie ta­ké­ho sud­cu  pre­to le­gi­tím­ne  vy­vo­lá­va po­chyb­nos­ti  o správ­nos­ti  a zá­kon­nos­ti  je­ho  roz­hod­nu­tí.  V da­nom  prí­pa­de  na  to  správ­ne pou­ka­zu­je aj do­vo­la­teľ.

Ab­so­lút­ne a bez­výh­rad­né reš­pek­to­va­nie roz­ho­do­va­nia iba ne­zá­vis­lý­mi, nes­tran­ný­mi,
bez­úhon­ný­mi a ne­vy­die­ra­teľ­ný­mi sud­ca­mi je nie­len vo vý­sos­tnom zá­uj­me štát­nej mo­ci a v jej
rám­ci  i mo­ci  súd­nej,  ale  aj  ob­ča­nov.  Kaž­dý  iný  vý­klad  v  tom­to  sme­re  by  vie­dol k des­ta­bi­li­zá­cii prá­va a spra­vod­li­vos­ti. V tej­to spo­ji­tos­ti je pot­reb­né upo­zor­niť i na práv­nu is­to­tu a hlav­ne vy­ža­do­va­nú zá­kon­nosť roz­hod­nu­tí sú­dov,   pro­ku­ra­túr a mi­nis­trov vlá­dy a dô­ve­ru   pro­ces­ných strán v tres­tnom ko­na­ní v ak­ty ve­rej­nej mo­ci. Bez tej­to dô­ve­ry nie je vý­kon ve­rej­nej mo­ci v de­mok­ra­tic­kom štá­te moţ­ný. Dô­ve­ra je esen­ciál­nou a fun­kčnou pod­mien­kou vý­ko­nu de­mok­ra­tic­kej ve­rej­nej mo­ci, a pre­to je nut­né dô­ve­ru v ak­ty ve­rej­nej mo­ci chrá­niť, a tak i "or­gá­ny práv­ne­ho štá­tu" chrá­nia­ce­ho in­di­vi­duál­ne ľud­ské prá­va a slo­bo­dy ma­jú ús­tav­nú po­vin­nosť pre­mýš­ľať o dôs­led­koch svo­jich roz­hod­nu­tí, zoh­ľad­ňo­vať svoj pred­chá­dza­jú­ci pos­tup. Dô­ve­ra v roz­ho­do­va­nie štát­nych or­gá­nov pat­rí me­dzi zá­klad­né mi­mop­ráv­ne at­ri­bú­ty práv­ne­ho štá­tu. Or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci mu­sia pri­hlia­dať na to, aké oča­ká­va­nie svo­jim pos­tu­pom a čin­nos­ťou vy­vo­la­jú. Sú­dy, pro­ku­ra­tú­ra, mi­nis­tri vlá­dy sú bez naj­men­ších  po­chyb­nos­tí  po­vin­né  dbať  o  cel­ko­vú  bez­pod­mie­neč­nú  zá­kon­nosť  svo­jich roz­hod­nu­tí. Pre­zen­to­va­nie opač­né­ho pos­tu­pu, ako nie­čo­ho beţné­ho, ne­po­chyb­ne pod­rý­va ideu spra­vod­li­vos­ti.

Nad rá­mec kon­šta­to­va­né­ho pri pres­kú­ma­va­ní dis­cip­li­nár­ne­ho spi­su a rozvr­hov prá­ce
Ok­res­né­ho  sú­du  Veľ­ký  Kr­tíš  neuš­lo  po­zor­nos­ti  do­vo­la­cie­ho  sú­du,  ţe  Mgr.  M.  V.
na pod­kla­de do­dat­ku č. 12 rozvr­hu prá­ce na rok 2014 s účin­nos­ťou od 6. ok­tób­ra 2014 sa stal prí­se­dia­cim toh­to sú­du v tres­tnom se­ná­te, kde pred­se­dá pred­sed­níč­ka toh­to sú­du.

(http://www.jus­ti­ce.gov.sk/Stran­ky/Su­dy/Ok­res­ny-sud-Vel­ky-Kr­tis/Rozvrh-ra­ce.aspx)

 

 

Mi­nis­ter  spra­vod­li­vos­ti  a  pred­se­da  Kraj­ské­ho  sú­du  v  Ban­skej  Bys­tri­ci  po­čas

vý­be­ro­vé­ho  ko­na­nia  na  pred­se­du  Ok­res­né­ho  sú­du  vo  Veľ­kom  Kr­tí­ši  17.  ja­nuá­ra  2014 i na­priek  to­mu,  ţe  bol  na­mie­ta­ný,  ak­cep­to­va­li  vo  vý­be­ro­vej  ko­mi­sii  ako  čle­na  M.  V., prá­vop­lat­ne  od­sú­de­né­ho  za  úmy­sel­ný  trest­ný  čin.  Mi­nis­ter  spra­vod­li­vos­ti  do­kon­ca reš­pek­to­val vý­sled­ky vý­be­ro­vej ko­mi­sie, v kto­rej pô­so­bil ako člen  M. V..

(http://www.jus­ti­ce.gov.sk/Stran­ky/Mi­nis­ter­stvo/Vy­be­ro­ve-ko­na­nia-v-re­zor­te/De­tail-
vy­be­ro­ve­ho-ko­na­nia.aspx?Ic=2524)

Ako je už vy­jad­re­né v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti roz­hod­nu­tia, po­kiaľ ide o dô­ve­ru v ak­ty  ve­rej­nej mo­ci, nie je moţné pre­zu­mo­vať nez­na­losť Ústa­vy a jus­tič­ných práv­nych pred­pi­sov ani u pred­se­du Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci, kto­rý o prá­vop­lat­nom od­sú­de­ní sud­cu M. V. za úmy­sel­ný trest­ný čin nes­por­ne ve­del a i na­priek to­mu se­del s ním do­kon­ca vo
vý­be­ro­vej ko­mi­sii na pred­se­du sú­du, kto­rej aj pred­se­dal, ale ani pred­sed­níč­ky Ok­res­né­ho sú­du Veľ­ký  Kr­tíš,  v  se­ná­te  kto­rej            M.  V.  od     6.  ok­tób­ra    2014  na­ďa­lej     spolu­roz­ho­du­je v tres­tných ve­ciach toh­to sú­du        a ta­ký­to ne­zá­kon­ný stav na sú­de vo Veľ­kom Kr­tí­ši oba­jado­po­siaľ to­le­ru­jú.

 

V zmys­le § 31 ods. 1 Tr. por. z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia je vy­lú­če­ný sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci sud­ca, u kto­ré­ho mož­no mať po­chyb­nosť o ne­zau­ja­tos­ti pre je­ho po­mer k pre­jed­ná­va­nej ve­ci ale­bo k oso­bám, kto­rých sa úkon pria­mo tý­ka, k ob­haj­co­vi, zá­kon­né­mu zá­stup­co­vi, spl­no­moc­nen­com ale­bo pre po­mer k iné­mu or­gá­nu čin­né­mu v tom­to ko­na­ní. Pod­ľa § 32 ods. 1 Tr. por. ak z dô­vo­du uve­de­ných v § 31 ods. 1 ozná­mi svo­ju za­uja­tosť sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci, o vy­lú­če­ní roz­hod­ne na­dria­de­ný súd v se­ná­te. Iné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (ok­rem  us­ta­no­ve­nia § 397  ods. 2  Tr.  por.)  vy­lú­če­nie  sud­cu  z roz­ho­do­va­nia neup­ra­vu­je.   V dôs­led­ku   to­ho   bo­lo   pot­reb­né   ana­lo­gic­ky   pou­žiť   to­to   us­ta­no­ve­nie na po­su­dzo­va­ný prí­pad. V zmys­le § 31 ods. 4 Tr. por. ná­miet­ku za­uja­tos­ti je stra­na (pod­ľa § 10 ods. 11 Tr. por. v tom­to prí­pa­de pro­ku­rá­tor) po­vin­ná vzniesť bez meš­ka­nia, len čo sa doz­vie o dô­vo­doch vy­lú­če­nia. Úkon, kto­rý vy­ko­na­la vy­lú­če­ná oso­ba, ne­mô­že byť pod­kla­dom na roz­hod­nu­tie v tres­tnom ko­na­ní s vý­nim­kou neod­klad­né­ho ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu. V da­nej ve­ci sa ob­vi­ne­ný o od­sú­de­ní sud­cu M. V. doz­ve­del až po roz­hod­nu­tí od­vo­la­cie­ho sú­du a pre­to je lo­gic­ké, že tú­to sku­toč­nosť uvie­dol až v do­vo­la­com ko­na­ní.

Kaž­dé  roz­hod­nu­tie  sa­mo­sud­cu  ale­bo  se­ná­tu  zlo­že­né­ho  zo  sud­cu  ale­bo  aj prí­se­dia­ce­ho, kto­ré bo­lo vy­da­né po tom, čo bol sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za úmy­sel­ný trest­ný čin, ho­ci by bo­lo od­sú­de­nie nás­led­ne aj   za­hla­de­né, ale­bo

by ne­bo­lo uz­na­né na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, je pre­to ne­zá­kon­né a ako ta­ké mu­sí byť bez­pod­mie­neč­ne zru­še­né, le­bo ide o oso­by, u kto­rých už nie sú spl­ne­né ús­tav­né pod­mien­ky na nes­tran­né­ho, ne­zá­vis­lé­ho a bez­úhon­né­ho sud­cu.

Ta­ký  sud­ca  ale­bo  prí­se­dia­ci  mu­sí  byť  z fun­kcie  sud­cu  ale­bo  prí­se­dia­ce­ho od­vo­la­ný  ale­bo  vý­kon  tej­to  fun­kcie  mu  mu­sí  byť  do­čas­ne  po­zas­ta­ve­ný,  ak  si  sám ne­po­dal žia­dosť o ukon­če­nie vý­ko­nu fun­kcie sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho.

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že je prí­tom­ný do­vo­la­cí dô­vod up­lat­ne­ný do­vo­la­te­ľom pod­ľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., le­bo vo ve­ci roz­ho­do­val sud­ca, kto­rý mal byť vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia úko­nov tres­tné­ho   ko­na­nia, pre­to vy­slo­vil po­ru­še­nie zá­ko­na v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho  M. M..

Naj­vyš­ší súd roz­ho­dol pre­to tak, ako je to vy­jad­re­né v enun­ciá­te toh­to roz­sud­ku. Ok­res­ný súd Veľ­ký Kr­tíš bu­de po­vin­ný tú­to vec zno­vu pre­jed­nať a roz­hod­núť.

 

II.

 

Pod­ľa  §  380 ods.  2 Tr. por. ak sa vy­ko­ná­va na ob­vi­ne­nom trest od­ňa­tia slo­bo­dy uloţe­ný mu pô­vod­ným roz­sud­kom a do­vo­la­cí súd na do­vo­la­nie zru­ší vý­rok o tres­te, roz­hod­ne sú­čas­ne o väz­be.

 

Ob­vi­ne­ný bol vo vý­ko­ne ulo­že­né­ho sa­mos­tat­né­ho úhr­nné­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní dvoch ro­kov od 25. sep­tem­bra 2013, pri­čom do toh­to tres­tu mu bo­la za­rá­ta­ná väz­ba od  14. feb­ruára  2013 do  25. sep­tem­bra  2013  (se­dem me­sia­cov a je­de­násť dní). Nás­led­ne po vy­ko­na­ní toh­to tres­tu za­čal vy­ko­ná­vať súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní troch ro­kov, do  kto­ré­ho  mu  bol  za­po­čí­ta­ný  vy­ko­na­ný  trest  od­ňa­tia  slo­bo­dy  od  5.  augus­ta  2007  do18. feb­ruára 2008 (šesť me­sia­cov a tri­násť dní) a od 12. ap­rí­la 2011 do 18.   sep­tem­bra 2011 (päť me­sia­cov a   šesť dní). Do 23.   feb­ruára 2015 (dá­tum roz­hod­nu­tia o do­vo­la­ní) vy­ko­nal z tých­to  dvoch  tres­tov  trid­sať­päť  me­sia­cov  a dvad­sa­ťo­sem  dní,  tak­mer  tri  ro­ky.  Trest vy­ko­ná­va v Ústa­ve na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy Veľ­ký Dvor Že­lie­zov­ce.