Právne vety aktuálnej trestnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

 

práv­na ve­ta sta­no­vis­ka         sp. zn. Tpj 74/2015

                                  

I. Us­ta­no­ve­nie Čl. 2 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len ús­ta­va) li­mi­tu­je up­lat­ne­nie  oh­ro­ze­ných ale­bo po­ru­še­ných  sub­jek­tív­nych práv v ko­na­ní pred štát­ny­mi or­gán­mi pos­tu­pom tých­to or­gá­nov  us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, z čo­ho vy­plý­va­jú aj ob­me­dzenia  us­ta­no­ve­né zá­ko­nom (le­ho­ta ale­bo iná pod­mien­ka  na up­lat­ne­nie prá­va).  Ne­zá­le­ží  na tom, či ide o prá­vo vy­plý­va­jú­ce aj pria­mo z ús­ta­vy ale­bo „len“ zo zá­ko­na.

II. Ak Trest­ný po­ria­dok us­ta­no­vu­je pre up­lat­ne­nie dô­vo­du do­vo­la­nia pod­ľa  § 371 ods. 1 písm. a) až g) Tres­tné­ho po­riad­ku pod­mien­ku ná­miet­ky do­vo­la­te­ľo­vi  zná­mej okol­nos­ti, kto­rá up­lat­ne­ný  do­vo­la­cí dô­vod za­kla­dá, už v pred­chá­dza­jú­com (naj­nes­kôr  od­vo­la­com)  ko­na­ní (§ 371 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku), nie je mož­né bez ta­ké­ho pos­tu­pu dot­knu­tý dô­vod do­vo­la­nia ús­peš­ne pou­žiť a do­vo­la­cí súd v ta­kom prí­pa­de do­vo­la­nie vždy od­miet­ne ako zrej­me ne­dô­vod­né pod­ľa § 382 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku.

 

 

 

práv­ne ve­ty pri­ja­tých roz­hod­nu­tí

 

Tpj 75/2015 – 1

 

Prís­luš­nosť na roz­ho­do­va­nie o pod­mie­neč­nom pre­pus­te­ní po uz­na­ní roz­sud­ku sú­du cu­dzieho štá­tu.

 

§ 18 ods. 1 zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z.

§ 29 zá­ko­na č. 549/2011 v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z.

 

            Pod­ľa § 18 ods. 1 zá­ko­na  č. 549/2011 Z. z. o uz­na­ní a vý­ko­ne roz­hod­nu­tí, kto­rý­mi sa uk­la­dá tres­tná san­kcia spo­je­ná s od­ňa­tím slo­bo­dy v Európ­skej únii a o zme­ne a dopl­ne­ní zá­ko­na č. 221/2006 Z.z. o vý­ko­ne väz­by v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z. – súd, kto­rý roz­ho­dol o uz­na­ní
a o vý­ko­ne roz­hod­nu­tia je op­ráv­ne­ný pri­jať všet­ky nás­led­né roz­hod­nu­tia spo­je­né s vý­ko­nom tres­tnej san­kcie, vrá­ta­ne pod­mie­neč­né­ho pre­pus­te­nia z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Ide o oso­bit­né us­ta­no­ve­nie  (lex spe­cia­lis) vo vzťa­hu k Tres­tné­mu po­riad­ku, kto­rý sa tu v zmys­le § 29 vy­ššie ozna­če­né­ho zá­ko­na ne­pou­ži­je. Vý­raz (po­jem) „op­ráv­ne­ný“ v uve­de­nom us­ta­no­ve­ní je vý­ra­zom vec­nej a mies­tnej prís­luš­nos­ti vo vy­ko­ná­va­com ko­na­ní a nez­na­me­ná mož­nosť prís­luš­né­ho kraj­ské­ho sú­du vzdať sa roz­ho­do­va­nia.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 26 má­ja 2015, sp. zn. 2 Ndt 10/2015).

 

            V spo­re o prís­luš­nosť me­dzi Kraj­ským sú­dom v Tr­na­ve a Ok­res­ným sú­dom Tr­na­va Naj­vyš­ší súd SR vy­ššie ozna­če­ným uz­ne­se­ním roz­ho­dol, že prís­luš­ným sú­dom na roz­hod­nu­tie o žia­dos­ti o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy  od­sú­de­né­ho L.G., ve­de­né na Kraj­skom sú­de v Tr­na­ve pod sp. zn. 3 Tos 69/2015, je Kraj­ský súd v Tr­na­ve.

 

 

Tpj 75/2015 – 2

 

Práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku v ko­na­ní o pod­mie­neč­nom pre­pus­te­ní z vý­ko­nu tres­tu ulo­že­né­ho cu­dzím sú­dom

§ 18 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z.z. v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z.

§ 66a § 67 Tr. zák.

§ 10 a § 11Tr. zák.

 

            Z hľa­dis­ka po­sú­de­nia dot­knu­té­ho tres­tné­ho  či­nu ako pre­či­nu, zlo­či­nu ale­bo obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vo vzťa­hu k pod­mien­ke vý­ko­nu ur­či­tej čas­ti tres­tu pri pod­mie­neč­nom pre­pus­te­ní (§ 66, § 67 Tr. zák.) je roz­ho­du­jú­ca práv­na kva­li­fi­ká­cia pod­ľa cu­dzieho roz­hod­nu­tia (a tým­to roz­hod­nu­tím kva­li­fi­kač­ne pou­ži­té­ho zá­ko­na iné­ho štá­tu), kto­ré bo­lo uz­na­né prís­luš­ným sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to z hľa­dis­ka kri­té­rií uve­de­ných v § 10 a v § 11 Tr. zák. (for­ma za­vi­ne­nia a tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy). Ak však súd up­ra­vil (zní­žil) tr­va­nie tres­tu pos­tu­pom pod­ľa § 17 ods. 3 zá­ko­na č. 549/2011 Z. z. v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z. z. ale­bo pos­tu­pom pod­ľa § 517 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, pri ka­te­go­ri­zá­cii tres­tné­ho či­nu je roz­ho­du­jú­ca tres­tná sadz­ba spo­je­ná s pou­ži­tým us­ta­no­ve­ním oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

           

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 8.9.2015, sp. zn. 2 Ur­tost 1/2015).

 

            Sťaž­nosť od­sú­de­né­ho P.K. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 30. 7.2015,
sp. zn. 6 Ntc8/2015, Naj­vyš­ší súd  SR vy­ššie ozna­če­ným uz­ne­se­ním pod­ľa § 193 ods. 1
písm. c/ Tr. por. za­mie­tol.

 

Tpj 75/2015 – 3

 

Mož­nosť uk­la­da­nia súhr­nné­ho tres­tu v uz­ná­va­com ko­na­ní.

 

§ 42 Tr. zák.

§ 16  ods. 1, 2, § 17 ods. 2 zá­ko­na č. 549/2011 Z.Z. v zne­ní  zá­ko­na č. 344/2012 Z.z.

 

            I. Po­va­ha roz­ho­do­va­nia o uz­na­ní a o vý­ko­ne cu­dzieho roz­hod­nu­tia (pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku aj pod­ľa zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní  zá­ko­na č. 344/2012 Z.z.) vy­lu­ču­je, aby bol vý­rok o tres­te uz­ná­va­né­ho roz­hod­nu­tia nah­ra­de­ný vý­ro­kom o ulo­že­ní súhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 42 Tr. zák. vo vzťa­hu k roz­sud­ku slo­ven­ské­ho sú­du, te­da vý­ro­kom o ulo­že­ní tres­tu aj za trest­ný čin, kto­ré­ho sa uz­ná­va­né roz­hod­nu­tie ne­tý­ka.

            Ta­ký pos­tup by  mo­hol vy­vo­lať aj rov­na­ko vy­lú­če­né nah­ra­de­nie jed­né­ho tres­tu, kto­rý bol ulo­že­ný uz­ná­va­ným roz­hod­nu­tím za viac tres­tných či­nov, dvo­ma ale­bo via­ce­rý­mi tres­ta­mi, ulo­že­ný­mi slo­ven­ským sú­dom roz­ho­du­jú­cim o uz­na­ní dot­knu­té­ho cu­dzo­zem­ské­ho roz­hod­nu­tia.

            II. Okol­nosť, že v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia slo­ven­ské­ho sú­du by sa uk­la­dal súhrn­ný trest pod­ľa § 42 Tr. zák., nie je v uz­ná­va­com ko­na­ní dô­vo­dom na ap­li­ká­ciu us­ta­no­ve­nia § 17 ods. 2 zá­ko­na č. 549/2011 Z.Z. v zne­ní  zá­ko­na č. 344/2012 Z.z. (nez­lu­či­teľ­nosť san­kcie s práv­nym po­riad­kom Slo­ven­skej re­pub­li­ky) ani dô­vo­dom na od­miet­nu­tie uz­na­nia pod­ľa § 16 ods. 1 a 2 toh­to zá­ko­na.

                III. „Zoh­ľad­ne­nie“ v zmys­le § 7b ods. 2 Tr. zák. sa vo vzťa­hu k od­sú­de­niu sú­dom iné­ho člen­ské­ho štá­tu Európ­skej únie up­lat­ní v no­vom, po prá­vop­lat­nos­ti ta­ké­ho od­sú­de­nia ve­de­nom tres­tnom ko­na­ní, a to ako tres­tnop­ráv­ny dôs­le­dok re­ci­dí­vy pri spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu, za kto­rý je je­ho pá­cha­teľ od­su­dzo­va­ný slo­ven­ským sú­dom          (§§ 37 písm. m/, 38 ods. 5 a 6, 47 ods. 2, 61 ods. 3, ods. 5 písm. a/ Tr. zák.).

            Nao­pak, vy­ššie ozna­če­né us­ta­no­ve­nie sa neup­lat­ní  pri tres­ta­ní viac­čin­né­ho sú­be­hu tres­tných či­nov súhr­nným tres­tom ani pri no­vom od­sú­de­ní a pot­res­ta­ní za všet­ky čias­tko­vé úto­ky to­ho is­té­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu spo­loč­ným tres­tom  (§§ 42 ods. 3, 41 ods. 4 Tr. zák. v zne­ní účin­nom od 1. ja­nuá­ra 2013, kto­ré má vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 7b ods. 2 Tr. zák. v na­pos­le­dy uve­de­nom zne­ní po­va­hu oso­bit­né­ho us­ta­no­ve­nia - lex spe­cia­lis). V tých­to prí­pa­doch ide o sa­mos­tat­ne ulo­že­né a vy­ko­ná­va­né san­kcie.

 

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo 4.8.2015, sp. zn. 2 Ur­to 4/2015).

 

            Vy­ššie uve­de­ným roz­sud­kom Naj­vyš­ší súd SR na od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Ži­li­ne pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne z 19.5.2015, sp. zn. Ntc 6/2015, pod­ľa § 518 ods. 4 Tr.  por. na­pad­nu­tý roz­su­dok zru­šil a sám vo ve­ci roz­ho­dol tak, že pod­ľa
§ 17 ods. 1 zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. o uz­ná­va­ní a vý­ko­ne roz­hod­nu­tí, kto­rý­mi sa uk­la­dá tres­tná san­kcia spo­je­ná s od­ňa­tím slo­bo­dy v Európ­skej únii a o zme­ne a dopl­ne­ní zá­ko­na č. 221/2006 Z.z. o vý­ko­ne väz­by v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z.

 

Tpj 75/2015 – 4

 

Súh­las štá­tu pô­vo­du s tres­tným stí­ha­ním ale­bo vý­ko­nom tres­tu od­sú­de­né­ho pod­ľa                      zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z.

 

§ 16 ods. 1 písm. k/, § 21 ods. 2 písm. g/, ods. 3 zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní  zá­ko­na                             č. 344/2012 Z.z.

§ 31 ods. 2 písm. g/, ods. 4  zák. č. 154/2010 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pre­pi­sov.

§ 32 ods. 1, ods. 2 zák. č. 154/2010 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pre­pi­sov.

 

O súh­las štá­tu pô­vo­du pod­ľa § 16 ods. 1 písm. k/, § 21 ods. 2 písm. g/, zá­ko­na č. 549/2011 Z.z. v zne­ní zá­ko­na č. 344/2012 Z.z. sa žia­da pred roz­ho­do­va­ním prís­luš­né­ho sú­du o uz­na­ní a vý­ko­ne roz­hod­nu­tia jus­tič­né­ho or­gá­nu štá­tu pô­vo­du, a to vo vzťa­hu ku kon­krét­ne­mu už ve­de­né­mu tres­tné­mu stí­ha­niu ale­bo vý­ko­nu tres­tu od­sú­de­né­ho pre trest­ný čin spá­cha­ný pred od­ov­zda­ním. V zmys­le § 21 ods. 3 ozna­če­né­ho zá­ko­na a § 31 ods. 2 písm. g/, ods. 4, § 32 ods. 1, ods. 2 zá­ko­na č. 154/2010 Z.z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov ta­kú žia­dosť prís­luš­né­mu jus­tič­né­mu or­gá­nu štá­tu pô­vo­du po­dá­va súd (pred­se­da se­ná­tu a v príp­rav­nom ko­na­ní na návrh pro­ku­rá­to­ra  sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie), kto­rý je (by bol) prís­luš­ný na vy­da­nie európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu v dot­knu­tej ve­ci. Žia­dosť (via­ce­ro ta­kých žia­dos­tí) pred­lo­ží jus­tič­né­mu or­gá­nu štá­tu pô­vo­du súd prís­luš­ný na roz­hod­nu­tie o uz­na­ní a vý­ko­ne pred­met­né­ho roz­hod­nu­tia. 

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z  9. jú­na 2015, sp. zn. 2 Ur­to 3/2015).

 

            Od­vo­la­nie kraj­ské­ho pro­ku­rá­to­ra pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 26.2.2015, sp. zn. 6 Ntc 14/2014, Naj­vyš­ší súd vy­ššie uve­de­ným uz­ne­se­ním pod­ľa § 518 ods. 4 Tr. por. za­mie­tol.

 

Tpj 75/2015 – 5

 

Po­ra­die zá­ve­reč­ných re­čí na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a do­vo­la­cí dô­vod.

 

§ 274 ods. 2 Tr. por.

§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

 

            Nes­práv­ny pos­tup sú­du na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pri ur­če­ní po­ra­dia zá­ve­reč­ných re­čí  up­ra­ve­né­ho v § 274 ods. 2 Tr. por., je sí­ce po­ru­še­ním toh­to us­ta­no­ve­nia, ale sa­mo ose­be nie je po­ru­še­ním prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom, pred­pok­la­da­ným v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., te­da ani dô­vo­dom do­vo­la­nia.

 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 23.6.2015, sp. zn. 2 Tdo 35/2015).

 

            Naj­vyš­ší súd SR do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho Z.N. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 27.1.2015, sp. zn. 5 To 41/2014, vy­ššie uve­de­ným uz­ne­se­ním pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. od­mie­tol.

 

Tpj 75/2015 – 6

 

Zlo­čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti

§ 344 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. zák.

 

            I. Ak ob­vi­ne­ný ma­ni­pu­lo­val s dô­kaz­nou si­tuáciou tým, že sfal­šo­val ale­bo poz­me­nil dô­kaz, ale­bo pred­lo­žil sfal­šo­va­ný ale­bo poz­me­ne­ný dô­kaz na účel, aby sa pou­žil v tres­tnom ko­na­ní ako pra­vý, na­ru­šil Tres­tným zá­ko­nom chrá­ne­ný zá­ujem na spra­vod­li­vom a zá­kon­nom roz­hod­nu­tí a vy­vo­lal tres­tnop­ráv­ne re­le­vant­ný nás­le­dok vy­me­dze­ný v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a/, ale­bo písm. b/ Tr. zák.

II. Trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. je do­ko­na­ný pred­lo­že­ním sfal­šo­va­né­ho ale­bo poz­me­ne­né­ho dô­ka­zu sú­du ale­bo or­gá­nu čin­né­mu v kon­krét­nom tres­tnom ko­na­ní na účel, aby sa pou­žil ako pra­vý, a to bez oh­ľa­du na to, či sa v ďal­šom ko­na­ní ten­to dô­kaz vy­ko­nal.

 

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo 7. má­ja 2015, sp. zn. 5 Tdo 8/2015).

 

            Vy­ššie uve­de­ným roz­sud­kom Naj­vyš­ší súd SR na do­vo­la­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Nit­re z 21. no­vem­bra 2013, sp. zn. 4 To 68/2013, roz­ho­dol, že na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 319 a § 285  písm. b/ Tr. por. a  § 344 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. zák. v pros­pech ob­vi­ne­né­ho M.L. Na­pad­nu­tý roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du zru­šil vo vý­ro­ku pod bo­dom II. a rov­na­ko zru­šil aj roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Nit­ra z 13. 3.2013, sp. zn. 4T93/2009 v os­lo­bo­dzu­jú­cej čas­ti, ako aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním stra­ti­li pod­klad.

            Ok­res­né­mu sú­du Nit­ra pri­ká­zal, aby vec v pot­re­nom roz­sa­hu zno­va pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

           

Tpj 75/2015 – 7

 

Po­vin­ná ob­ha­jo­ba – us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu a zru­še­nie us­ta­no­ve­né­ho ob­haj­cu

 

§ 37 Tr. por.

§ 40, § 41 Tr. por.

 

            I. V spo­loč­nom ko­na­ní o obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne a ďal­ších tres­tných či­noch, na kto­ré sa nev­zťa­hu­je po­vin­ná ob­ha­jo­ba v zmys­le § 37 os. 1 písm. c/ Tr. por., mu­sí byť za­bez­pe­če­né prá­vo na ob­ha­jo­bu vo vzťa­hu ku všet­kým tres­tným či­nom, pre­to­že vždy ide o ko­na­nie aj o obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne tak, ako to pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nie § 37
ods. 1 písm. c/ Tr. por. Pro­ces­né úko­ny vy­ko­na­né v spo­loč­nom ko­na­ní vo vzťa­hu k zlo­či­nu ale­bo pre­či­nu bez to­ho, aby bo­lo ob­haj­co­vi  a ob­vi­ne­né­mu umož­ne­né pri vý­ko­ne pro­ces­ných úko­nov reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu, tr­pia pro­ces­nou nes­pô­so­bi­los­ťou a ne­pou­ži­teľ­nos­ťou v ďal­šom ko­na­ní.

            II. V prí­pa­de, ak dôj­de k us­ta­no­ve­niu ob­haj­cu pod­ľa § 40 ods. 1 Tr. por. z aké­ho­koľ­vek dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 37 ods. 1, ods. 2 ale­bo  ods. 3 Tr. por. a § 38 ods. 1 Tr. por., us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu ne­za­ni­ká auto­ma­tic­ky po zá­ni­ku dô­vo­dov po­vin­nej ob­ha­jo­by, ale za­ni­ká až roz­hod­nu­tím o zru­še­ní us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu pod­ľa § 40 ods. 1 ve­ta tre­tia Tr. por., resp. § 40 ods. 4 ods. 5, ods. 6 Tr. por., prí­pad­ne § 41 ods. 2 Tr. por., pre­to­že roz­hod­nu­tie o zru­še­ní us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu pod­ľa vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na má kon­šti­tu­tív­ny a nie dek­la­ra­tór­ny cha­rak­ter.

 

 (Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 25. augus­ta 2015, sp. zn.  2 Tdo 44/2015).

 

            Do­vo­la­nie obv. Z.Z. pro­ti roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 12 jú­na 2013,
sp. zn. 3 To 19/2013, Naj­vyš­ší súd SR pod­ľa § 382 ods. 2 Tr. por. od­mie­tol.

 

 

Tpj 75/2015 – 8

Pod­mien­ky a vý­znam uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci

 

§ 199 ods. 1 Tr. por.

 

 

            Úče­lom a zmys­lom pro­ces­né­ho in­šti­tú­tu za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa  § 199 ods. 1 Tr. por. je, aby or­gá­ny príp­rav­né­ho ko­na­nia (§ 10 ods. 1 Tr. por.) moh­li vy­ko­ná­vať pro­ces­ne pou­ži­teľ­né úko­ny pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku sme­ru­jú­ce k zis­te­niu  pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a ku vzne­se­niu ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be hneď, ako  to od­ôvod­ňu­je dô­kaz­ná si­tuácia. Je  nep­rí­pus­tné viesť tres­tné stí­ha­nie len „vo ve­ci“ pri spl­ne­ní pod­mie­nok (aj) § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da so zjav­ným a jed­noz­nač­ne špe­ci­fi­ko­va­ným a ne­za­me­ni­teľ­ne zná­mym pá­cha­te­ľom, even­tuál­ne tiež ozna­če­ným v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia me­nom, priez­vis­kom, prí­pad­ne aj ad­re­sou byd­lis­ka, bez to­ho, aby zá­ro­veň bo­lo vzne­se­né aj ob­vi­ne­nie tej­to oso­be.

            Ne­reš­pek­to­va­nie uve­de­né­ho pos­tu­pu reál­ne zna­me­ná, že po­doz­ri­vý sí­ce je ma­te­riál­ne ob­vi­ne­ný, ale for­mál­ne nie, čím sa tej­to oso­be za­brá­ni­lo up­lat­ňo­vať pro­ces­né prá­va ob­vi­ne­né­ho, napr. po­dá­vať op­rav­né pros­tried­ky, návr­hy na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia, na­ze­rať do spi­su, zvo­liť si ob­haj­cu.

 

 

(Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho  sú­du v Bra­tis­la­ve  z 26. mar­ca 2015, sp. zn. 2 To 13/2015).

 

Vy­ššie ozna­če­ným uz­ne­se­ním kraj­ský súd sťaž­nosť ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V, sp. zn.  1T129/2010, z 12. jú­na 2015, pod­ľa § 193 ods. l písm. c/ Tr. por. za­mie­tol.

 

Tpj 75/2015 – 9

 

Vzda­nie sa prá­va účas­ti na ko­na­ní pred sú­dom

 

§ 252 ods. 3 Tr. por.

§ 293 ods. 7 Tr. por.

 

            I. Prá­va zú­čas­tniť sa hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ale­bo ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia (§ 252 ods. 3 ve­ta dru­há,  § 293 ods. 7 Tr. por.) sa ne­mož­no práv­ne účin­ne vzdať ale­bo ta­kú účasť od­miet­nuť vop­red, te­da pred pred­vo­la­ním ale­bo upo­ve­do­me­ním ob­vi­ne­né­ho o tom­to úko­ne, ur­če­nom na kon­krét­ny deň, mies­to a čas (na roz­diel od poš­ko­de­né­ho, kto­rý tak mô­že uči­niť pod­ľa § 46 ods. 7 Tr. por.).

         II.  Ak sa ob­vi­ne­ný po pred­vo­la­ní ale­bo upo­ve­do­me­ní o hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo ve­rej­nom za­sad­nu­tí, vy­ko­na­nom v sú­la­de so zá­ko­nom, vzdal prá­va účas­ti ale­bo od­mie­tol účasť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo ve­rej­nom za­sad­nu­tí ge­ne­rál­ne, vo vzťa­hu ku ce­lé­mu to­mu­to úko­nu, vzťa­hu­je sa ta­ký pre­jav je­ho vô­le aj na od­ro­če­né ter­mí­ny hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ale­bo ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia (kto­ré je jed­ným, aj keď „pre­ru­še­ným“ úko­nom tres­tné­ho ko­na­nia).

 

(Roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 22.9. 2015, sp. zn. 2 Tdo 53/2015).

 

            Vy­ššie ozna­če­ným roz­sud­kom Naj­vyš­ší súd SR na do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho R.K. pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci z 21.1.2015, sp. zn. 4 To 29/2014, vy­slo­vil,
že na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 293 ods. 5 Tr. por. v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho. Na­pad­nu­té roz­hod­nu­tie a chyb­né ko­na­nie, kto­ré mu pre­chá­dza­lo, zru­šil. Zru­šil aj ďal­šie  roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním stra­ti­li pod­klad. Kraj­ské­mu sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci pri­ká­zal, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia