Ústavný súd SR: Daňová licencia nie je poplatok, ale daň

Úvod­ná poz­nám­ka JUDr. Pe­ter Šam­ko

 Na tej­to webo­vej strán­ke už v mi­nu­los­ti v struč­nos­ti pre­beh­la dis­ku­sia, kto­rá spo­chyb­ňo­va­la po­va­hu da­ňo­vej li­cen­cie v tom sme­re, že nej­de o daň (na­priek to­mu, že ju za daň vy­slo­ve­ne ozna­čil zá­ko­no­dar­ca), ale ide o pop­la­tok. Ten­to zá­ver by mal pod­stat­ný vý­znam pre vy­vo­dzo­va­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za úmy­sel­né skra­co­va­nie, či ne­zap­la­te­nie da­ňo­vej li­cen­cie, na­koľ­ko ak by da­ňo­vá li­cen­cia ma­la po­va­hu pop­lat­ku a nie da­ne, ne­bo­lo by mož­né úmy­sel­né úto­ky vo­či nej práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako tres­tné či­ny skrá­te­nia, či ne­zap­la­te­nia da­ne, na­koľ­ko tie sa tý­ka­jú len da­ní a od­vo­dov, ale nie aj pop­lat­kov.

 K tej­to té­me mal mož­nosť sa vy­jad­riť už aj Ústav­ný súd SR, kto­rý po­su­dzo­val ús­tav­nosť da­ňo­vých li­cen­cií v ná­le­ze, kto­rý je uve­de­ný v pl­nom zne­ní niž­šie.

V tom­to sme­re aj navr­ho­va­teľ v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom uvá­dzal, ok­rem iné­ho, že da­ňo­vá li­cen­cia práv­nic­kej oso­by sí­ce spĺňa pod­mien­ky de­fi­ní­cie da­ne, av­šak v sku­toč­nos­ti tá­to mi­ni­mál­na daň nie je da­ňou, ale správ­nym pop­lat­kom. Kon­cep­cia jed­not­li­vých dru­hov da­ní up­ra­ve­ných v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky je nas­ta­ve­ná tak, že daň je po­vin­ný priz­nať a od­viesť sub­jekt, kto­ré­mu vznik­la da­ňo­vá po­vin­nosť. Da­ňo­vá li­cen­cia práv­nic­kej oso­by za­vá­dza po­vin­nosť pla­tiť mi­ni­mál­nu daň na­priek to­mu, že pod­ni­ka­te­ľo­vi nev­znik­la da­ňo­vá po­vin­nosť ani vo vý­ške da­ňo­vej li­cen­cie ale­bo vy­ká­zal da­ňo­vú stra­tu. Svo­jou pod­sta­tou te­da da­ňo­vé li­cen­cie práv­nic­kých osôb vy­tvá­ra­jú pre­káž­ku prís­tu­pu pod­ni­ka­te­ľov na trh, pre­to­že kaž­dá práv­nic­ká oso­ba je ich po­vin­ná pla­tiť až na us­ta­no­ve­né vý­nim­ky bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, že jej nev­znik­la da­ňo­vá po­vin­nosť. V tej­to sú­vis­los­ti mož­no kon­šta­to­vať, že da­ňo­vé li­cen­cie sú v pod­sta­te pop­lat­kom za up­lat­ňo­va­nie ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho prá­va pod­ni­kať.

 Za­ují­ma­vú ar­gu­men­tá­ciu v tom­to sme­re up­lat­ni­la v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom Vlá­da SR, kto­rá skon­šta­to­va­la, že zá­kon o da­ni z príj­mov umož­ňu­je od­po­čí­tať za­pla­te­ný  

da­ňo­vej   po­vin­nos­ti   naj­viac   v   troch   bez­pros­tred­ne   po   se­be   nas­le­du­jú­cich   zda­ňo­va­cích  
ob­do­biach,   nas­le­du­jú­cich   po   zda­ňo­va­com   ob­do­bí,   za   kto­ré   bo­la   da­ňo­vá   li­cen­cia  
za­pla­te­ná.Pod­mien­kou však je, aby da­ňov­ník vy­ká­zal ta­ké vý­sled­ky svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej  
čin­nos­ti,   kto­ré   vy­ge­ne­ru­jú   dos­ta­toč­ne   vy­so­kú   da­ňo­vú   po­vin­nosť.   Z   mož­nos­ti  
zá­poč­tu za­pla­te­nej da­ňo­vej li­cen­cie s bu­dú­cou da­ňo­vou po­vin­nos­ťou vy­plý­va, že da­ňo­vú  
li­cen­ciu ne­mož­no po­va­žo­vať za správ­ny pop­la­tok, kto­rý je vo svo­jej pod­sta­te pop­lat­kom za  
úkon správ­ne­ho or­gá­nu.

Ústav­ný súd SR sa na­po­kon prik­lo­nil k zá­ve­ru, že da­ňo­vá li­cen­cia je daň, keď uvie­dol, že daň   sa   v   eko­no­mic­kej   li­te­ra­tú­re   spra­vid­la   de­fi­nu­je   ako   po­vin­ná,   ne­náv­rat­ná, 
zá­ko­nom ur­če­ná plat­ba do ve­rej­né­ho roz­poč­tu. Je to plat­ba neú­če­lo­vá a neek­vi­va­len­tná; neú­če­lo­vos­ťou sa ro­zu­mie sku­toč­nosť, že kon­krét­na daň v ur­či­tej vý­ške ne­má fi­nan­co­vať kon­krét­ny vlád­ny pro­jekt, ale že sa stá­va sú­čas­ťou cel­ko­vých príj­mov ve­rej­né­ho roz­poč­tu  ur­če­né­ho   na   fi­nan­co­va­nie   rôz­nych   ve­rej­ných   po­trieb.   Neek­vi­va­len­tnosť   pre   pop­lat­ní­ka 
zna­me­ná, že ne­má ná­rok na proti­hod­no­tu vo vý­ške zod­po­ve­da­jú­cej je­ho plat­be. Pop­lat­ky sú ek­vi­va­len­tom   za   služ­by   pos­kyt­nu­té   ve­rej­nou   mo­cou.   Pla­tia   sa   ako   čias­toč­ná   úh­ra­da 
nák­la­dov   spo­je­ných   s   čin­nos­ťou   or­gá­nov   ve­rej­nej   mo­ci   ale­bo   za   op­ráv­ne­nia   pos­kyt­nu­té 
pop­lat­ní­ko­vi. V okol­nos­tiach prí­pa­du da­ňo­vá li­cen­cia v sku­toč­nos­ti pred­sta­vu­je daň.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu Ústav­né­ho sú­du SR ne­bu­de vy­lú­če­né vy­vo­dzo­va­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tzv. da­ňo­vých tres­tných či­nov ani pri da­ňo­vých li­cen­ciách práv­nic­kých osôb.

Nas­le­du­je zne­nie ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR oh­ľad­ne da­ňo­vých li­cen­cií, kto­rý sto­jí za pre­čí­ta­nie:

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA

NÁLEZ
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

PL. ÚS 14/201472

Ústav­ný   súd   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   na   ne­ve­rej­nom   za­sad­nu­tí   4.   no­vem­bra   2015 
v plé­ne   zlo­že­nom   z   pred­sed­níč­ky   Ivet­ty   Ma­cej­ko­vej   a   zo   sud­cov   Ja­ny   Ba­ri­co­vej,   Pet­ra 
Br­ňá­ka (sud­ca spra­vo­daj­ca), Ľud­mi­ly Gaj­do­ší­ko­vej, Sergej­a Ko­hu­ta, Mi­la­na Ľalí­ka, La­jo­sa 
Més­zá­ro­sa,   Ma­rian­ny   Moch­ná­čo­vej   a   La­dis­la­va   Oros­za   o návr­hu   sku­pi­ny   35   pos­lan­cov 
Ná­rod­nej   ra­dy   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky,   za­stú­pe­ných   ad­vo­ká­tom   JUDr.   Jo­ze­fom 
Zá­mo­ží­kom, PhD.,   Hlav­ná   31,   Tr­na­va,   vo  ve­ci  na­mie­ta­né­ho  ne­sú­la­du  us­ta­no­ve­ní  §  46b 
a § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov 
s čl. 35 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako 
aj s čl. 26 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s čl. 4 ods. 3 a 4 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd tak­to
roz­ho­dol:
Návr­hu   sku­pi­ny   35   pos­lan­cov   Ná­rod­nej   ra­dy   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky 
n e v y h o v u j e . 

Od­ôvod­ne­nie:
I.
1. Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bol 28. mar­ca 
2014 do­ru­če­ný návrh sku­pi­ny 35 pos­lan­cov Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len 
„sku­pi­na pos­lan­cov“ ale­bo „navr­ho­va­te­lia“) na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa čl. 125 ods. 1 písm. a) 
Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej aj „ús­ta­va“) o sú­la­de § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na 
č. 595/2003   Z.   z.   o   da­ni   z   príj­mov   v   zne­ní   zá­ko­na   č.   463/2013   Z.   z.,   kto­rým   sa   me­ní 
a dopĺňa zá­kon č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a kto­rým sa 
me­nia   a   dopĺňa­jú   niek­to­ré   zá­ko­ny   (ďa­lej   aj   „zá­kon   o   da­ni   z   príj­mu“   ale­bo   „zá­kon 
č. 463/2013 Z. z.“), s čl. 35 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy, ako 
aj s čl. 26 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s čl. 4 ods. 3 a 4 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd (ďa­lej aj 
„lis­ti­na“). 
2. Navr­ho­va­te­lia uvied­li, že Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej aj „ná­rod­ná 
ra­da“) vo svo­jom 6. vo­leb­nom ob­do­bí na 27. schô­dzi 3. de­cem­bra 2013 schvá­li­la vlád­ny 
návrh zá­ko­na, kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov v zne­ní 
nes­kor­ších pred­pi­sov a kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 564/2004 Z. z. o roz­poč­to­vom 
ur­če­ní   vý­no­su   da­ne   z   príj­mov   územ­nej   sa­mos­prá­ve   a   o   zme­ne   a   dopl­ne­ní   niek­to­rých 
zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. Schvá­le­ný zá­kon bol uve­rej­ne­ný v Zbier­ke zá­ko­nov 
Slo­ven­skej re­pub­li­ky 21. de­cem­bra 2013 pod č. 463/2013 Z. z. (čias­tka 105/2013). Do toh­to 
zá­ko­na   bo­la   ok­rem   iné­ho   dopl­ne­ná   práv­na   úp­ra­va   tý­ka­jú­ca   sa   da­ňo­vých   li­cen­cií 
práv­nic­kých osôb a pre­chod­né us­ta­no­ve­nia sú­vi­sia­ce s dopl­ne­nou práv­nou úp­ra­vou.
3. Navr­ho­va­te­lia na­miet­li naj­skôr ús­tav­nosť prie­be­hu le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su po­čas 
ro­ko­va­nia ná­rod­nej ra­dy o vlád­nom návr­hu zá­ko­na. V tej­to sú­vis­los­ti uvied­li:

  „Vlád­ny návrh zá­ko­na, kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 595/2003 Z. z. o da­ni  
z príj­mov... bol do Ná­rod­nej ra­dy... do­ru­če­ný dňa 12. 7. 2013, na zá­kla­de uz­ne­se­nia vlá­dy...  
č.   396/2013   zo   dňa   10.   7.   2013.   Návrh   zá­ko­na   bol   pre­ro­ko­va­ný   v   me­dzi­re­zor­tnom  
pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní... us­ta­no­ve­nia § 46b a § 52za ods. 8 a 9, kto­ré sú pred­me­tom toh­to  
návr­hu   ne­bo­li   sú­čas­ťou   návr­hu   zá­ko­na,   kto­rý   bol   po­su­dzo­va­ný   v   me­dzi­re­zor­tnom  
pri­po­mien­ko­vom   ko­na­ní...   Do   návr­hu   zá­ko­na   bo­li   na­pad­nu­té   us­ta­no­ve­nia   za­ra­de­né  
v dru­hom   čí­ta­ní   v   Ná­rod­nej   ra­de...   na   zá­kla­de   schvá­le­nia   prís­luš­ných   bo­dov   spo­loč­nej  
sprá­vy vý­bo­rov Ná­rod­nej ra­dy... (tlač 613).
 Na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nia § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. te­da bo­li  
do textu toh­to práv­ne­ho pred­pi­su za­pra­co­va­né na zá­kla­de zá­ko­no­dar­nej ini­cia­tí­vy vý­bo­rov  
Ná­rod­nej   ra­dy...   bez   to­ho,   aby   pred­tým   preš­li   riad­nym   ale­bo   as­poň   skrá­te­ným 
me­dzi­re­zor­tným pri­po­mien­ko­vých ko­na­ním.
  Úče­lom   le­gis­la­tív­ne­ho   ko­na­nia   je   za­bez­pe­čiť   napl­ne­nie   chrá­ne­né­ho   zá­uj­mu  
spo­loč­nos­ti,   aby   Ná­rod­ná   ra­da...   prip­ra­vi­la   a   schvá­li­la   ta­ký   zá­kon,   kto­rý   sa   sta­ne  
pri­ro­dze­nou   sú­čas­ťou   vy­vá­že­né­ho,   preh­ľad­né­ho   a   sta­bil­né­ho   práv­ne­ho   po­riad­ku,   ako   je  
us­ta­no­ve­né   v   člán­ku   2   ods.   1   uz­ne­se­nia   Ná­rod­nej   ra­dy...   č.   19/1997   Z.   z.   k   návr­hu  
le­gis­la­tív­nych pra­vi­diel tvor­by zá­ko­nov vy­da­ných na zá­kla­de § 69 ods. 1 zá­ko­na Ná­rod­nej  
ra­dy... č. 350/1996 Z. z. o ro­ko­va­com po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy... 
 Na­priek sku­toč­nos­ti, že zá­ko­no­dar­ná ini­cia­tí­va, kto­rou dis­po­nu­jú vý­bo­ry Ná­rod­nej  
ra­dy..., je ich le­gi­tím­nym prá­vom, dopl­ne­nie us­ta­no­ve­ní zá­sad­né­ho cha­rak­te­ru do návr­hov  
zá­ko­nov pri ich pre­ro­ko­va­ní v Ná­rod­nej ra­de..., kto­ré me­nia pô­vod­ný le­gis­la­tív­ny zá­mer  
ale­bo za­sa­hu­jú do ob­las­tí, kto­ré pred­kla­da­te­lia pô­vod­ný­mi návr­hmi zá­ko­nov neup­ra­vo­va­li,  
je   hru­bým   ne­reš­pek­to­va­ním   úče­lu   a   prin­cí­pov   le­gis­la­tív­ne­ho   pro­ce­su...   Vzhľa­dom   na  
zá­sad­ný cha­rak­ter us­ta­no­ve­ní § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 463/2013 Z. z. ma­jú  
navr­ho­va­te­lia   za   to,   že   úče­lom   pred­lo­že­nia   ta­kej­to   uce­le­nej   práv­nej   úp­ra­vy   da­ňo­vých  
li­cen­cií   práv­nic­kých   osôb   až   po­čas   dru­hé­ho   čí­ta­nia   v   Ná­rod­nej   ra­de...   bo­la   sna­ha  
o obí­de­nie   me­dzi­re­zor­tné­ho   pri­po­mien­ko­vé­ho   ko­na­nia,   v   kto­rom   bo­lo   mož­né   k   návr­hu  
zá­ko­na oča­ká­vať množ­stvo zá­sad­ných pri­po­mie­nok.“
 V ďal­šom pod­por­ne pou­ká­za­li na roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 48/03 
a sp. zn. PL. ÚS 29/05, zvý­raz­niac vy­slo­ve­né práv­ne ná­zo­ry ús­tav­né­ho sú­du:  „po­ru­še­nie  
no­riem ús­tav­né­ho pro­ce­su je v prí­pa­doch hru­bé­ho a svoj­voľ­né­ho ne­reš­pek­to­va­nia pra­vi­diel  
zá­ko­no­dar­né­ho pos­tu­pu zá­sad­ne spô­so­bi­lé vy­ús­tiť do roz­po­ru pri­ja­té­ho zá­ko­na s ús­ta­vou“  
a „ne­reš­pek­to­va­nie   zá­ko­nom   us­ta­no­ve­ných   pra­vi­diel   le­gis­la­tív­ne­ho   pro­ce­su   mô­že   mať  
v kon­krét­nom prí­pa­de v ko­neč­nom dôs­led­ku nie­len ne­za­ned­ba­teľ­ný vplyv na cel­ko­vú kva­li­tu  
schvá­le­né­ho zá­ko­na, ale mô­že sa stať aj dô­vo­dom, kto­rý spô­so­bí neús­tav­nosť zá­ko­na ako  
cel­ku“. 
4. O me­ri­te na­pad­nu­tej práv­nej úp­ra­vy navr­ho­va­te­lia uvied­li:
 „Prá­vo pod­ni­kať sa za­ra­ďu­je me­dzi zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, kto­ré je ga­ran­to­va­né 
v   pia­tom   od­die­le   dru­hej   hla­vy   Ústa­vy...   a   v   štvr­tej   hla­ve   Lis­ti­ny...   ako   jed­no  
z hos­po­dár­skych, so­ciál­nych a kul­túr­nych práv. Prá­vo pod­ni­kať sa priz­ná­va kaž­dej fy­zic­kej  
oso­be   a   je   ús­tav­nou  zá­ru­kou  slo­bo­dy   vý­ko­nu  hos­po­dár­skej   čin­nos­ti  pod­ľa   jej   uvá­že­nia.  
Práv­nou   ochra­nou   prá­va   pod­ni­kať   Slo­ven­ská   re­pub­li­ka   chrá­ni   nie­len   spô­sob   ob­ži­vy  
jed­not­liv­ca, ale za­bez­pe­ču­je sa ním aj ve­rej­ný zá­ujem na roz­vo­ji pod­ni­ka­nia ako dô­le­ži­té­ho  
pr­vku   tr­ho­vej   eko­no­mi­ky,   na   kto­rej   je   v   zmys­le   člán­ku   55   ods.   1   Ústa­vy...   za­lo­že­né  
hos­po­dár­stvo   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky...   Hos­po­dár­ska   sú­ťaž   je   do­vo­le­ným   sú­pe­re­ním   me­dzi  
pod­ni­ka­teľ­mi v bo­ji o zá­kaz­ní­ka. Hos­po­dár­ska sú­ťaž je je­den zo zá­klad­ných me­cha­niz­mov  
tr­ho­vej eko­no­mi­ky, umož­ňu­je sú­ťa­ži­te­ľom slo­bod­ne roz­ví­jať svo­ju sú­ťaž­nú čin­nosť v zá­uj­me  
do­siah­nu­tia hos­po­dár­ske­ho pros­pe­chu a vy­tvá­ra pod­mien­ky zdru­žo­vať sa na vý­kon tej­to  
čin­nos­ti...   Na­priek   sku­toč­nos­ti,   že   da­ňo­vá   li­cen­cia   práv­nic­kej   oso­by   spĺňa   pod­mien­ky  
de­fi­ní­cie da­ne v zmys­le zá­ko­na č. 563/2009 Z. z., v sku­toč­nos­ti tá­to mi­ni­mál­na daň nie je  
da­ňou,   ale   správ­nym   pop­lat­kom.   Kon­cep­cia   jed­not­li­vých   dru­hov   da­ní   up­ra­ve­ných  
v práv­nom   po­riad­ku   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   je   nas­ta­ve­ná   tak,   že   daň   je   po­vin­ný   priz­nať 
a od­viesť   sub­jekt,   kto­ré­mu   vznik­la   da­ňo­vá   po­vin­nosť.   Da­ňo­vá   li­cen­cia   práv­nic­kej   oso­by  
za­ve­de­ná zá­ko­nom č. 463/2013 Z. z. za­vá­dza po­vin­nosť pla­tiť mi­ni­mál­nu daň na­priek to­mu,  
že pod­ni­ka­te­ľo­vi nev­znik­la da­ňo­vá po­vin­nosť ani vo vý­ške da­ňo­vej li­cen­cie ale­bo vy­ká­zal  
da­ňo­vú stra­tu. Svo­jou pod­sta­tou te­da da­ňo­vé li­cen­cie práv­nic­kých osôb vy­tvá­ra­jú pre­káž­ku  
prís­tu­pu pod­ni­ka­te­ľov na trh, pre­to­že kaž­dá práv­nic­ká oso­ba je ich po­vin­ná pla­tiť až na  
us­ta­no­ve­né vý­nim­ky bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, že jej nev­znik­la da­ňo­vá po­vin­nosť. Da­ňo­vé  
li­cen­cie   práv­nic­kých   osôb   te­da   na­vy­šu­jú   nák­la­dy   pod­ni­ka­te­ľov   zú­čas­tňu­jú­cich   sa  
hos­po­dár­skej sú­ťa­že, v dôs­led­ku čo­ho mô­žu naj­mä men­šie pod­ni­ky za­nik­núť, pre­to­že dôj­de  
k od­čer­pá­va­niu fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré by inak moh­li pou­žiť na svo­je pod­ni­ka­nie  
a roz­voj,  a to  na­priek  to­mu,   že  v kon­krét­nom  zda­ňo­va­com ob­do­bí im nev­znik­la da­ňo­vá  
po­vin­nosť ale­bo do­kon­ca vy­ká­za­li da­ňo­vú stra­tu. V tej­to sú­vis­los­ti mož­no kon­šta­to­vať, že  
da­ňo­vé   li­cen­cie   sú   v   pod­sta­te   da­ňou,   resp.   pop­lat­kom   za   up­lat­ňo­va­nie   ús­ta­vou  
ga­ran­to­va­né­ho prá­va pod­ni­kať.
 Po­vin­nosť pla­te­nia da­ňo­vých li­cen­cií v zmys­le § 46b zá­ko­na č. 463/2013 Z. z. nie je  
pre kaž­dé­ho pod­ni­ka­te­ľa rov­na­ká... Práv­nic­ké oso­by, kto­ré sú v zlo­ži­tej eko­no­mic­kej si­tuá­cii  
a   v   prís­luš­nom   zda­ňo­va­com   ob­do­bí   vy­ká­žu   da­ňo­vú   stra­tu,   bu­dú   bez   oh­ľa­du   na   tú­to  
sku­toč­nosť po­vin­né za­pla­tiť štá­tu mi­ni­mál­nu daň vo vý­ške 480 do 2.880 euro, čím sa ich  
eko­no­mic­ká si­tuácia mô­že eš­te viac zhor­šiť a v ko­neč­nom dôs­led­ku mô­že byť dodr­žia­va­nie  
tej­to  po­vin­nos­ti pre  tie­to  práv­nic­ké  oso­by  lik­vi­dač­né.  V tej­to  sú­vis­los­ti  si  navr­ho­va­te­lia  
zá­ro­veň do­vo­ľu­jú pou­ká­zať aj na no­vo­za­lo­že­né práv­nic­ké oso­by, kto­ré vo veľ­kej väč­ši­ne  
prí­pa­dov   v   pr­vých   ro­koch   svo­jej   exis­ten­cie   vy­ka­zu­jú   da­ňo­vú   stra­tu   a   nie   zisk,   a   ich  
zotr­va­nie   na   tr­hu   mô­že   byť   oh­ro­ze­né   [§   46b   ods.   7   písm.   a)  zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z.  za­vá­dza   vý­nim­ku   len   v   prí­pa­de   da­ňov­ní­ka,   kto­ré­mu   vznik­la   pr­výk­rát   po­vin­nosť   po­dať  
da­ňo­vé   priz­na­nie   za  zda­ňo­va­cie   ob­do­bie,   v   kto­rom   vzni­kol].   Ap­li­ká­cia   po­vin­nos­ti   pla­tiť 
da­ňo­vé li­cen­cie by pod­ľa ná­zo­ru pred­kla­da­te­ľov moh­la viesť k si­tuá­cii, ke­dy z tr­hu zmiz­nú  
ma­lé   pod­ni­ky,   čím   dôj­de   k znač­nej   re­duk­cii   kon­ku­ren­čné­ho   pros­tre­dia   a   oh­ro­ze­nia  
zá­klad­ných   prin­cí­pov   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   a   tr­ho­vé­ho   hos­po­dár­stva   v   Slo­ven­skej  
re­pub­li­ke... Da­ňo­vé li­cen­cie up­ra­ve­né § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. sa vzťa­hu­jú len na  
práv­nic­ké oso­by, pri­čom fy­zic­ké oso­by – pod­ni­ka­te­lia tou­to no­vou da­ňo­vou po­vin­nos­ťou nie  
sú   dot­knu­tí...   us­ta­no­ve­nia­mi   § 46b   zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z.   do­chá­dza   ne­po­chyb­ne   k  
ob­me­dzeniu   zá­klad­né­ho   prá­va   pod­ni­kať,   ga­ran­to­va­né­ho   člán­kom   35   ods.   1   Ústa­vy...   a  
člán­kom   26   ods.   1   Lis­ti­ny...   V   rám­ci   ve­rej­ných   dis­ku­sií   sa   pred­sta­vi­te­lia   pred­kla­da­te­ľa  
zá­ko­na   č.   463/2013   Z.   z.   opa­ko­va­ne   vy­jad­ri­li,   že   cie­ľom   da­ňo­vých   li­cen­cií   je   zda­ne­nie  
ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, kto­ré sa dl­ho­do­bo vy­hý­ba­jú pla­te­niu da­ní.
  V   tej­to   sú­vis­los­ti   si   navr­ho­va­te­lia   do­vo­ľu­jú   pou­ká­zať   na   prin­cíp  pro­por­cio­na­li­ty  
up­ra­ve­ný v člán­ku 13 ods. 4 Ústa­vy... a člán­ku 4 ods. 4 Lis­ti­ny... Pri tes­te pro­por­cio­na­li­ty  
sa   vy­uží­va­jú   tri   kri­té­riá,   a   to   kri­té­rium   vhod­nos­ti,   kri­té­rium   pot­reb­nos­ti   a   kri­té­rium  

pri­me­ra­nos­ti. Pri po­sú­de­ní kri­té­ria vhod­nos­ti je pot­reb­né zod­po­ve­dať otáz­ku, či uve­de­ným  
opat­re­ním je vô­bec mož­né do­siah­nuť sle­do­va­ný cieľ. Pri po­sú­de­ní kri­té­ria pot­reb­nos­ti je  
pot­reb­né zod­po­ve­dať otáz­ku, či rov­na­ký cieľ ne­mož­no do­siah­nuť aj iný­mi pros­tried­ka­mi. Pri  
po­sú­de­ní kri­té­ria pri­me­ra­nos­ti je pot­reb­né po­rov­na­nie me­dzi mie­rou zá­sa­hu do zá­klad­né­ho  
prá­va   a   pou­ži­tý­mi   pros­tried­ka­mi   ale­bo   iný­mi   slo­va­mi   je   pot­reb­né   po­sú­diť,   či   je   mie­ra  
zá­sa­hu pri­me­ra­ná sle­do­va­né­mu cie­ľu.“

V   tej­to   sú­vis­los­ti   navr­ho­va­te­lia   pou­ká­za­li   na   roz­hod­nu­tie   ús­tav­né­ho   sú­du   sp.   zn. 
PL. ÚS 3/00 a ďa­lej uvied­li: 
„Keď­že z od­ôvod­ne­nia spo­loč­nej sprá­vy vý­bo­rov Ná­rod­nej ra­dy..., na zá­kla­de kto­rej  
bo­li na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nia § 46a a § 52za ods. 8 a 9 dopl­ne­né do zá­ko­na č. 595/2003 Z. z.,  
ne­vyp­lý­va dô­vod ale­bo pot­re­ba pri­ja­tia ta­kej­to práv­nej úp­ra­vy, je mož­né dô­vo­dy vy­vo­diť len  
z   vy­jad­re­ní   pred­sta­vi­te­ľov   pred­kla­da­te­ľa   –   Mi­nis­ter­stva   fi­nan­cií   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky.  
Uve­de­né   dô­vo­dy   však   v   žiad­nom   prí­pa­de   nespĺňa­jú   kri­té­riá   prin­cí­pu   pro­por­cio­na­li­ty  
v zmys­le člán­ku 13 ods. 4 Ústa­vy... a člán­ku 4 ods. 4 Lis­ti­ny..., pre­to­že vo svo­jej pod­sta­te  
ne­rie­šia prob­lém vy­hý­ba­nia sa pla­te­niu da­ní zo stra­ny kon­krét­nych sub­jek­tov a za­sa­hu­jú  
ploš­ne všet­ky práv­nic­ké oso­by, te­da nie­len tie kto­rých úmys­lom je vy­hý­ba­nie sa pla­te­niu  
da­ní.
Zá­ro­veň   si   navr­ho­va­te­lia   do­vo­ľu­jú   pou­ká­zať   aj   na   sku­toč­nosť,   že   na­pad­nu­té  
us­ta­no­ve­nie § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. ob­me­dzu­je len pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­ké oso­by.  
Ide  o práv­nu  úp­ra­vu,  kto­rá  sa  vzťa­hu­je  len  na  časť sú­ťa­ži­te­ľov,  keď­že  fy­zic­kých osôb –  
pod­ni­ka­te­ľov tá­to práv­na úp­ra­va neob­me­dzu­je. Aj keď rov­nosť ob­sa­hu a ochra­ny prá­va  
pod­ni­kať nie je ab­so­lút­na, je pot­reb­né uviesť, že prí­pad­ná ne­rov­nosť by moh­la byť ús­tav­ne 
ak­cep­to­va­teľ­ná iba vte­dy, ke­by bo­la ob­jek­tív­ne a ro­zum­ne zdô­vod­ne­ná, to zna­me­ná, ke­by  
sle­do­va­la   le­gi­tím­ny   cieľ   a   ke­by   me­dzi   tým­to   cie­ľom   a   pros­tried­ka­mi   pri­ja­tý­mi   na   je­ho  
do­siah­nu­tie exis­to­val vzťah pro­por­cio­na­li­ty.
Zá­kon­ná   úp­ra­va   §   46b   zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z.,   kto­rá   uk­la­dá   po­vin­nosť   pla­tiť  
da­ňo­vé li­cen­cie len práv­nic­kým oso­bám, ob­me­dzu­je hos­po­dár­sku sú­ťaž chrá­ne­nú v zmys­le  
člán­ku 55 ods. 2 Ústa­vy... a pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľov je aj v roz­po­re s člán­kom 13 ods. 3  
Ústa­vy... a člán­kom 4 ods. 4 Lis­ti­ny...“


Navr­ho­va­te­lia tiež pou­ká­za­li na roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du sp. zn. II. ÚS 70/97 a sp. 
zn. PL. ÚS 13/09 a uzav­re­li, že „[k]eďže us­ta­no­ve­nia § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 595/2003 
Z. z. sú len pre­chod­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi up­ra­vu­jú­ci­mi osob­nú pô­sob­nosť da­ňo­vých li­cen­cií  
pod­ľa   §   46b   zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z...   tr­pia...   rov­na­ký­mi   va­da­mi   ako   na­pad­nu­té  
us­ta­no­ve­nie § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z.“.
5. Svo­ju práv­nu ar­gu­men­tá­ciu ukon­či­li návr­hom, aby ús­tav­ný súd v zmys­le čl. 125 
ods. 1 písm. a) a ods. 3 ús­ta­vy a § 37 až § 41 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky 
č. 38/1993   Z.   z.   o or­ga­ni­zá­cii   Ústav­né­ho   sú­du  Slo­ven­skej   re­pub­li­ky,   o ko­na­ní  pred  ním 
a o pos­ta­ve­ní   je­ho   sud­cov   v zne­ní   nes­kor­ších   pred­pi­sov   (ďa­lej   len   „zá­kon   o ús­tav­nom 
sú­de“) vy­dal ten­to ná­lez:
 „Us­ta­no­ve­nia § 46b a us­ta­no­ve­nia § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. o da­ni  
z príj­mov v zne­ní zá­ko­na č. 463/2013 Z. z... nie sú v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi člán­ku 35  
ods. 1 v spo­ji­tos­ti s člán­kom 13 ods. 3 a 4, a člán­kom 55 ods. 2 Ústa­vy..., a s us­ta­no­ve­nia­mi  
člán­ku 26 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s člán­kom 4 ods. 3 a 4 Lis­ti­ny...“
6. Ústav­ný súd návrh sku­pi­ny pos­lan­cov na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa čl. 125 ods. 1 
písm. a) ús­ta­vy o sú­la­de § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov 
v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov s čl. 35 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s čl. 13 ods. 3 a 4 a čl. 55 ods. 2 
ús­ta­vy, ako aj s čl. 26 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s čl. 4 ods. 3 a 4 lis­ti­ny pred­bež­ne pre­ro­ko­val na 
ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí plé­na ús­tav­né­ho sú­du ko­na­nom 4. jú­na 2014. Plé­num ús­tav­né­ho sú­du 
po po­ra­de a hla­so­va­ní roz­hod­lo uz­ne­se­ním, že návrh sku­pi­ny pos­lan­cov pri­jí­ma na ďal­šie 
ko­na­nie.
7.   Ústav­ný   súd   nás­led­ne   vy­ro­zu­mel   o   pri­ja­tí   na   ko­na­nie   pred­se­du   ná­rod­nej   ra­dy 
a mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky a vy­zval ich na vy­jad­re­nie k návr­hu.
7.1 Ná­rod­ná ra­da vo vy­jad­re­ní z 8. ok­tób­ra 2014 v pod­stat­nom uvied­la:
«... V čl. 35 ods. 1 Ústa­vy vy­jad­re­né prá­vo kaž­dé­ho pod­ni­kať pred­sta­vu­je „ús­tav­nú  
zá­ru­ku   slo­bo­dy   vý­ko­nu   hos­po­dár­skej   čin­nos­ti   pod­ľa   uvá­že­nia“   (PL.   ÚS   7/96).   V   inom  
ko­na­ní Ústav­ný súd... uvie­dol, že „Neús­pech ale­bo stra­ta pod­ni­ka­te­ľa vo svo­jej čin­nos­ti  
pred­sta­vu­je pod­ni­ka­teľ­ské ri­zi­ko, kto­ré mu­sí zná­šať sám pod­ni­ka­teľ.“ (IV. ÚS 96/03).
Za­ve­de­nie   sys­té­mu   da­ňo­vých   li­cen­cií   sa   ne­po­chyb­ne   dot­kne   tej   čas­ti   da­ňov­ní­kov  
zo sku­pi­ny   práv­nic­kých   osôb   –   pod­ni­ka­te­ľov,   kto­rí   za   zda­ňo­va­cie   ob­do­bie   ro­ka   2014  
vy­ká­za­li stra­tu, a te­da im nev­znik­la da­ňo­vá po­vin­nosť. Av­šak pod­ľa § 46b ods. 5 zá­ko­na sa  
uve­de­né­mu ok­ru­hu osôb umož­ňu­je plat­bu za da­ňo­vú li­cen­ciu v nas­le­du­jú­cich zda­ňo­va­cích  
ob­do­biach   od­po­čí­tať   z   da­ní,   te­da   „za­po­čí­tať   na   da­ňo­vú   po­vin­nosť...   naj­viac   v   troch  
bez­pros­tred­ne   po   se­be   nas­le­du­jú­cich   zda­ňo­va­cích   ob­do­biach,   nas­le­du­jú­cich   po  
zda­ňo­va­com  ob­do­bí,   za  kto­ré   bo­la da­ňo­vá   li­cen­cia  za­pla­te­ná.“,  čím   zá­kon da­ňov­ní­ko­vi 
umož­ňu­je vy­uži­tie kom­pen­zá­cie od­ve­de­nej da­ňo­vej li­cen­cie v pl­nej vý­ške, v zá­vis­los­ti od  
vy­ká­za­né­ho zis­ku.
Po­dob­ný práv­ny in­šti­tút da­ňo­vých li­cen­cií už v sú­čas­nos­ti ap­li­ku­jú via­ce­ré člen­ské  
štá­ty Európ­skej únie (napr. Ra­kús­ko, Fran­cúz­sko, Bel­gic­ko, či Cyp­rus)...
K   navr­ho­va­te­ľom   na­mie­ta­né­mu   ne­sú­la­du   §   46b   a   §   52za   ods.   8   a   9   zá­ko­na  
č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústa­vy  
v spo­ji­tos­ti s čl. 4 ods. 4 Lis­ti­ny... je mož­né uviesť, že bo­li spl­ne­né ma­te­riál­ne pod­mien­ky  
pot­reb­né na za­ve­de­nie práv­ne­ho in­šti­tú­tu da­ňo­vých li­cen­cií, kto­rý­mi sú kri­té­riá vhod­nos­ti,  
ne­vyh­nut­nos­ti   a   pro­por­cio­na­li­ty.   Ci­to­va­né   kri­té­riá   po­su­dzu­jú   prís­luš­nú   práv­nu   nor­mu  
z hľa­dis­ka mož­né­ho napl­ne­nia sle­do­va­né­ho úče­lu, kto­rým sa preu­ká­že ve­rej­ný zá­ujem na  
pri­ja­tí   práv­nej   nor­my.   Za­ve­de­nie   da­ňo­vých   li­cen­cií   je   mož­né,   pod­ľa   od­ôvod­ne­nia 
poz­me­ňu­jú­ce­ho návr­hu, kto­rým bo­li do zá­ko­na č. 463/2013 Z. z., kto­rým sa me­ní a dopĺňa  
zá­kon  č.   595/2003   Z.   z.   o   da­ni   z   príj­mov   v   zne­ní   nes­kor­ších   pred­pi­sov,   vlo­že­né   §  46b  
a § 52za ods. 8 a 9, cha­rak­te­ri­zo­vať ako je­den z nás­tro­jov zni­žo­va­nia prie­bež­ných de­fi­ci­tov  
ve­rej­ných fi­nan­cií, kon­so­li­dá­cie ve­rej­né­ho dl­hu a v ne­pos­led­nom ra­de bo­ja pro­ti da­ňo­vým  
pod­vo­dom,   vzhľa­dom   na   sku­toč­nosť,   že   až   štvr­ti­na   práv­nic­kých   osôb   –   pod­ni­ka­te­ľov  
vy­ká­za­la   v   da­ňo­vých   priz­na­niach   za   pos­led­né   šty­ri   ro­ky   nu­lo­vú   da­ňo­vú   po­vin­nosť.  
Uve­de­nou   no­ve­lou   zá­ko­na   na   dru­hej   stra­ne,   v   sú­la­de   s   prin­cí­pom   pro­por­cio­na­li­ty,   sa  
zá­ro­veň zní­ži­la daň z príj­mov práv­nic­kých osôb o je­den per­cen­tuál­ny bod z 23 % na 22 %,  
čím sa de fac­to napl­ni­la aj po­žia­dav­ka spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy...

V sú­vis­los­ti s ús­tav­nou ochra­nou hos­po­dár­skej sú­ťa­že je mož­né uviesť, že „Ochra­nu  
hos­po­dár­skej sú­ťa­že te­da ne­mož­no nad­ra­ďo­vať nad všet­ky os­tat­né ve­rej­né zá­uj­my, ani nad  
prá­va   a   slo­bo­dy   priz­na­né   súk­rom­ným   oso­bám.“   (PL.   ÚS   13/97).   „Ne­rov­na­ké   práv­ne 
pos­ta­ve­nie účas­tní­kov hos­po­dár­skej sú­ťa­že by bo­lo v sú­la­de s čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy, ak by ho  
zá­ko­no­dar­ca us­ta­no­vil vo ve­rej­nom zá­uj­me. Ústa­va sí­ce vý­slov­ne nez­dô­raz­ňu­je po­žia­dav­ku 
ve­rej­né­ho   zá­uj­mu   v   us­ta­no­ve­ní   čl.   55   ods.   2,   av­šak   pat­rí   k   všeo­bec­ným   prin­cí­pom  
im­pli­ko­va­ným   v   prin­cí­poch  tvor­by   prá­va   v   práv­nom   štá­te.   Pre­to   má   práv­ny   vý­znam   aj  
vo vzťa­hu k prin­cí­pom ochra­ny a pod­po­ry hos­po­dár­skej sú­ťa­že.“ (PL. ÚS 13/97)... 
K   vzne­se­ným   ná­miet­kam   zo   stra­ny   navr­ho­va­te­ľa   tý­ka­jú­cich   sa   prie­be­hu  
le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su... Navr­ho­va­te­ľom na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nia § 46b a § 52za ods. 8 a 9  
zá­ko­na ne­bo­li pri­már­ne sú­čas­ťou vlád­ne­ho návr­hu zá­ko­na, ale po­čas dru­hé­ho čí­ta­nia ich  
na   zá­kla­de   poz­me­ňo­va­cie­ho   návr­hu   pos­lan­cov   schvá­lil   Vý­bor   pre   fi­nan­cie   a   roz­po­čet  
Ná­rod­nej ra­dy... a ako sú­časť Spo­loč­nej sprá­vy vý­bo­rov bo­li nás­led­ne schvá­le­né v dru­hom  
čí­ta­ní   v   plé­ne   Ná­rod­nej   ra­dy...   Pod­ľa   navr­ho­va­te­ľa   bol   uve­de­ný   pos­tup   „sna­hou 
o ob­chá­dzanie   me­dzi­re­zor­tné­ho   pri­po­mien­ko­vé­ho   ko­na­nia   na   zá­kla­de   do­ho­dy  
s pred­kla­da­te­ľom, keď mož­no oča­ká­vať, že navr­ho­va­ná le­gis­la­tív­na zme­na vy­vo­lá ma­sív­ny  
od­por   a   množ­stvo   zá­sad­ných   pri­po­mie­nok   sub­jek­tov   zú­čas­tne­ných   na   le­gis­la­tív­nom  
pro­ce­se.“.
K   ci­to­va­né­mu   uvá­dza­me,   že   vý­bo­ry   sú   ini­cia­tív­ne   a   kon­trol­né   or­gá­ny   Ná­rod­nej  
ra­dy... (§ 45 ods. 1 zá­ko­na č. 350/1996 Z. z. o ro­ko­va­com po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy...),  
ma­jú­ce op­ráv­ne­nie uz­ná­šať sa na poz­me­ňu­jú­cich a dopl­ňu­jú­cich návr­hoch k návr­hu zá­ko­na  
po­čas   dru­hé­ho   čí­ta­nia   v   rám­ci   pre­ro­kú­va­nia   návr­hu   zá­ko­na   (§   82   ods.   2   zá­ko­na...  
o ro­ko­va­com   po­riad­ku   Ná­rod­nej   ra­dy...).   Z   kon­textu   ci­to­va­ných   zá­kon­ných   us­ta­no­ve­ní  
vy­plý­va, že po­čas ro­ko­va­nia o návr­hu zá­ko­na č. 463/2013 Z. z., kto­rým sa me­ní a dopĺňa  
zá­kon č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov..., ne­doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na... o ro­ko­va­com  
po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy...
Ďalej kon­šta­tu­je­me, že navr­ho­va­te­ľom v tej­to sú­vis­los­ti ci­to­va­ný ná­lez Ústav­né­ho  
sú­du...   PL.   ÚS   48/03   sa   tý­ka   pro­ce­dú­ry   skrá­te­né­ho   le­gis­la­tív­ne­ho   ko­na­nia   a   ná­lez  
Ústav­né­ho sú­du... PL. ÚS 29/05 sa tý­ka po­sú­de­nia spät­nej ča­so­vej pô­sob­nos­ti zá­ko­na a nie  
je mož­né ich ap­li­ko­vať na pro­ce­dú­ru schva­ľo­va­nia zá­ko­na č. 463/2013 Z. z., kto­rým sa me­ní  
a dopĺňa zá­kon č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov...»
7.2 Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej aj „vlá­da“) ako ved­ľaj­ší účas­tník ko­na­nia ex 
le­ge v čas­ti vy­jad­re­nia k me­ri­tu návr­hu uvied­la:
«Vlá­da...   sa   s   po­da­ným   návr­hom   nes­to­tož­ňu­je   a   navr­hu­je,   aby   Ústav­ný   súd...  
vo svo­jom   ná­le­ze   vy­slo­vil,   že   vy­ššie   uve­de­né   us­ta­no­ve­nia   zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z.   sú  
v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Ústa­vy... 
 Za­ra­de­nie § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na o da­ni z príj­mov do návr­hu zá­ko­na...  
for­mou pred­lo­že­nia poz­me­ňu­jú­ce­ho a dopl­ňu­jú­ce­ho návr­hu na ro­ko­va­ní vý­bo­rov NR SR  
ne­mož­no   po­va­žo­vať   za   dô­vod,   kto­rý   by   mo­hol   spô­so­biť   neús­tav­nosť   zá­ko­na   ako   cel­ku.  
Zá­ko­no­dar­ná   ini­cia­tí­va   vý­bo­rov   NR   SR   je   vy­jad­re­ná   mož­nos­ťou   pred­kla­da­nia  
poz­me­ňu­jú­cich a dopl­ňu­jú­cich návr­hov a vy­plý­va zo zá­ko­na č. 350/1996 Z. z. o ro­ko­va­com  
po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy... Po­dob­né kon­šta­tu­je i navr­ho­va­teľ, keď... uvá­dza „zá­ko­no­dar­ná 
ini­cia­tí­va, kto­rou dis­po­nu­jú vý­bo­ry Ná­rod­nej ra­dy..., je ich le­gi­tím­nym prá­vom“.
Navr­ho­va­teľ   zá­ko­na   má   mož­nosť   ov­plyv­niť   pred­lo­že­nie   poz­me­ňu­jú­ce­ho   ale­bo  
dopl­ňu­jú­ce­ho návr­hu pos­lan­ca. Pod­ľa § 94 ods. 2 zá­ko­na o ro­ko­va­com po­riad­ku mož­no 
po­dá­vať návr­hy, kto­ré pred­lo­že­ný návrh zá­ko­na roz­ši­ru­jú, len vte­dy, ak s tým navr­ho­va­teľ 
vy­jad­rí súh­las naj­nes­kôr pred hla­so­va­ním. Zá­kon pria­mo pred­pok­la­dá, že roz­ši­ru­jú­ci návrh  
pos­lan­ca k vlád­ne­mu návr­hu zá­ko­na po je­ho ak­cep­to­va­ní vlá­dou, ako pred­kla­da­te­ľom, sa  
stá­va   sú­čas­ťou   vlád­ne­ho   návr­hu   zá­ko­na.   Na­koľ­ko   v   prí­pa­de   da­ňo­vých   li­cen­cií   ide  
o roz­ší­re­nie vlád­ne­ho návr­hu zá­ko­na... vy­jad­ril súh­las s ta­kým­to návr­hom ten, kto je vlá­dou  
po­ve­re­ný uviesť návrh zá­ko­na v NR SR.
Dopl­ne­nie   návr­hu   zá­ko­na   o   da­ni   z   príj­mov   o   pred­met­né   us­ta­no­ve­nia   for­mou  
pred­lo­že­nia poz­me­ňu­jú­ce­ho a dopl­ňu­jú­ce­ho návr­hu mož­no po­va­žo­vať za dopl­ne­nie zá­me­ru,  
kto­rý   je   ob­siah­nu­tý   v   dô­vo­do­vej   sprá­ve   k   sa­mot­né­mu   návr­hu   zá­ko­na,   a   kto­rým   je  
ne­kom­pro­mis­ný,   kon­cepč­ný   a   sys­te­ma­tic­ký   boj   pro­ti   da­ňo­vým   úni­kom,   na­pad­nu­té  
us­ta­no­ve­nia sú v sú­la­de so zá­me­rom, pre kto­rý bol návrh zá­ko­na pred­lo­že­ný na ro­ko­va­nie  
NR   SR,   a   te­da   ne­mož­no   súh­la­siť   s   navr­ho­va­te­ľom,   že   tou­to   zá­ko­no­dar­nou   ini­cia­tí­vou  
vý­bo­rov NR SR sa me­ní pô­vod­ný le­gis­la­tív­ny zá­mer.
Ďalej navr­ho­va­teľ vo svo­jom návr­hu na­mie­ta ne­sú­lad us­ta­no­ve­ní § 46b a § 52za ods.  
8 a 9 zá­ko­na o da­ni z príj­mov s  čl. 35 ods. 1 ús­ta­vy, ke­dy pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľa 
za­ve­de­ním po­vin­nos­ti pla­te­nia da­ňo­vej li­cen­cie v prí­pa­de vy­ká­za­nia da­ňo­vej stra­ty ale­bo  
da­ňo­vej   po­vin­nos­ti   niž­šej   ako   us­ta­no­ve­ná   su­ma   da­ňo­vej   li­cen­cie   sa   vy­tvá­ra   pre­káž­ka  
prís­tu­pu   pod­ni­ka­te­ľov   na   trh,   pre­to­že   kaž­dá   práv­nic­ká   oso­ba   je   po­vin­ná   pla­tiť   da­ňo­vú  
li­cen­ciu bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, že jej nev­znik­la da­ňo­vá po­vin­nosť.
Zá­kon o da­ni z príj­mov v § 46b ods. 7 písm. a) zoh­ľad­ňu­je špe­ci­fic­ké pos­ta­ve­nie  
no­vov­znik­nu­té­ho da­ňov­ní­ka, keď ta­ký­to da­ňov­ník za zda­ňo­va­cie ob­do­bie, v kto­rom vzni­kol,  
da­ňo­vú li­cen­ciu nep­la­tí. Tým­to opat­re­ním sa za­me­dzu­je to­mu, aby in­šti­tút da­ňo­vej li­cen­cie  
pô­so­bil ako ba­rié­ra vstu­pu pod­ni­ka­te­ľov na trh.
Ná­miet­ku, že v dôs­led­ku pla­te­nia da­ňo­vej li­cen­cie, a tým v dôs­led­ku od­čer­pá­va­nia  
fi­nan­čných pros­tried­kov, mô­že dôjsť k zá­ni­ku men­ších pod­ni­kov, mož­no po­va­žo­vať tak­tiež za  
neo­pod­stat­ne­nú.   Vý­ška   da­ňo­vej   li­cen­cie   je   di­fe­ren­co­va­ná   (od   480   eur   do   2880   eur)  
v zá­vis­los­ti od vý­no­sov a re­gis­trá­cie sub­jek­tu pre pla­te­nie da­ne z pri­da­nej hod­no­ty, pri­čom  
úče­lom tej­to di­fe­ren­ciá­cie je zoh­ľad­ne­nie špe­ci­fic­ké­ho pos­ta­ve­nia jed­not­li­vých da­ňov­ní­kov  
pri pla­te­ní da­ňo­vej li­cen­cie.
Ok­rem iné­ho, zá­kon o da­ni z príj­mov v § 46b ods. 7 umož­ňu­je od­po­čí­tať za­pla­te­ný  
klad­ný   roz­diel   me­dzi   da­ňo­vou   li­cen­ciou   a   da­ňou   vy­po­čí­ta­nou   v   da­ňo­vom   priz­na­ní   od  
da­ňo­vej   po­vin­nos­ti   naj­viac   v   troch   bez­pros­tred­ne   po   se­be   nas­le­du­jú­cich   zda­ňo­va­cích  
ob­do­biach,   nas­le­du­jú­cich   po   zda­ňo­va­com   ob­do­bí,   za   kto­ré   bo­la   da­ňo­vá   li­cen­cia  
za­pla­te­ná... Pod­mien­kou však je, aby da­ňov­ník vy­ká­zal ta­ké vý­sled­ky svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej  
čin­nos­ti,   kto­ré   vy­ge­ne­ru­jú   dos­ta­toč­ne   vy­so­kú   da­ňo­vú   po­vin­nosť.   Pod­ľa   §   2   zá­ko­na   č.  
513/1991   Zb.   Ob­chod­ný   zá­kon­ník   pod­ni­ka­ním   sa   ro­zu­mie   sús­tav­ná   čin­nosť   vy­ko­ná­va­ná 
sa­mos­tat­ne   pod­ni­ka­te­ľom   vo   vlas­tnom   me­ne   a   na   vlas­tnú   zod­po­ved­nosť   za   úče­lom  
do­siah­nu­tia zis­ku. Úče­lom pod­ni­ka­nia te­da nie je sús­tav­né do­sa­ho­va­nie stra­ty a v dôs­led­ku  
to­ho   sús­tav­né   vy­ka­zo­va­nie   nu­lo­vej,   resp.   mi­ni­mál­nej   da­ňo­vej   po­vin­nos­ti.   Z   mož­nos­ti  
zá­poč­tu za­pla­te­nej da­ňo­vej li­cen­cie s bu­dú­cou da­ňo­vou po­vin­nos­ťou vy­plý­va, že da­ňo­vú  
li­cen­ciu ne­mož­no po­va­žo­vať za správ­ny pop­la­tok, kto­rý je vo svo­jej pod­sta­te pop­lat­kom za  
úkon správ­ne­ho or­gá­nu.
Navr­ho­va­teľ ďa­lej uvá­dza, že v dôs­led­ku za­ve­de­nia da­ňo­vej li­cen­cie sa pos­ta­ve­nie  
práv­nic­kých   osôb,   kto­ré   sú   v   kom­pli­ko­va­nej   eko­no­mic­kej   si­tuá­cii   a   v   prís­luš­nom  
zda­ňo­va­com  ob­do­bí vy­ká­žu  stra­tu,  mô­že   eš­te   viac   zhor­šiť,   čo mô­že   do­kon­ca  pô­so­biť  až  
lik­vi­dač­ne.   Do­siah­nu­tie   da­ňo­vej   stra­ty   eš­te   ne­mu­sí  zna­me­nať,   že   sa   da­ňov­ník   na­chá­dza  
v zlo­ži­tej eko­no­mic­kej si­tuá­cii.  Da­ňo­vú  stra­tu  mô­že  vy­ká­zať aj da­ňov­ník,  kto­rý  do­sia­hol  
klad­ný vý­sle­dok hos­po­dá­re­nia, a to v dôs­led­ku úp­rav pod­ľa zá­ko­na o da­ni z príj­mov pri  
tran­sfor­má­cii   na  zá­klad  da­ne.   V   ta­kom   prí­pa­de   sa  ne­dá   ho­vo­riť   o  zlo­ži­tej  eko­no­mic­kej  
si­tuá­cii, kto­rá by moh­la byť zhor­še­ná plat­bou da­ňo­vej li­cen­cie.
Na exis­ten­ciu a tr­va­nie pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti vplý­va ďa­le­ko viac iných mož­ných  
fak­to­rov, a pre­to nie je mož­né via­zať exis­ten­ciu pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti na za­ve­de­nie toh­to  
in­šti­tú­tu.   Ta­ký­to   in­šti­tút   je   štan­dar­dným   nás­tro­jom   aj   v   le­gis­la­tí­ve   iných   vy­spe­lých  
člen­ských štá­tov Európ­skej únie.
Po­kiaľ sa tý­ka ná­miet­ky navr­ho­va­te­ľa, že ap­li­ká­cia po­vin­nos­ti pla­tiť da­ňo­vú li­cen­ciu  
mô­že   viesť   k   si­tuá­cii,   že   z   tr­hu   zmiz­nú   ma­lé   pod­ni­ky,   čím   by   moh­lo   dôjsť   k   re­duk­cii  
kon­ku­ren­čné­ho   pros­tre­dia   a   oh­ro­ze­niu   zá­klad­ných   prin­cí­pov   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že  
a tr­ho­vé­ho   hos­po­dár­stva   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky,   mož­no   uviesť,   že   ta­ká­to   ná­miet­ka   je   na  
zá­kla­de   me­dzi­roč­né­ho   vý­vo­ja   poč­tu   práv­nic­kých   osôb   za­me­ra­ných   na   tvor­bu   zis­ku  
neo­dô­vod­ne­ná.
Pod­ľa   sprá­vy   Šta­tis­tic­ké­ho   úra­du   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   „Vý­voj   poč­tu   práv­nych  
sub­jek­tov v šta­tis­tic­kom re­gis­tri or­ga­ni­zá­cií v 1. štvrťro­ku 2014“ vzrás­tol v 1. štvrťro­ku  
op­ro­ti rov­na­ké­mu ob­do­biu mi­nu­lé­ho ro­ka po­čet práv­nic­kých osôb za­me­ra­ných na tvor­bu  
zis­ku o 23,7 tis. Na zá­kla­de uve­de­né­ho sa mož­no dom­nie­vať, že za­ve­de­nie in­šti­tú­tu da­ňo­vej  
li­cen­cie   nes­pô­so­bu­je   pok­les   poč­tu   pod­ni­kov,   a   te­da   nie   je   oh­ro­ze­né   ani   kon­ku­ren­čné  
pros­tre­die a hos­po­dár­ska sú­ťaž.
Na­po­kon ako dô­vod  roz­po­ru  s  čl.  13  ods.  4  a  čl.  4 ods.  4 Lis­ti­ny...  navr­ho­va­teľ  
uvá­dza, že za­ve­de­nie da­ňo­vej li­cen­cie ne­rie­ši prob­lém vy­hý­ba­nia sa pla­te­niu da­ní a svo­jim  
ploš­ným roz­sa­hom sa tý­ka aj práv­nic­kých osôb, resp. pod­ni­kov, kto­rých úmys­lom nie je  
vy­hý­bať sa pla­te­niu da­ní.
Ako bo­lo uve­de­né, § 46b ob­sa­hu­je mož­nosť za­po­čí­ta­nia za­pla­te­nej da­ňo­vej li­cen­cie  
na daň naj­viac v troch bez­pros­tred­ne po se­be nas­le­du­jú­cich zda­ňo­va­cích ob­do­biach. To­to  
12

opat­re­nie zá­ro­veň umož­ňu­je, aby si da­ňo­vý sub­jekt, kto­rý sa úmy­sel­ne ne­vy­hý­ba pla­te­niu  
da­ní, kom­pen­zo­val ne­ga­tív­ny vplyv pla­te­nia da­ňo­vej li­cen­cie, a to zní­že­ním bu­dú­cej da­ňo­vej  
po­vin­nos­ti.
Nas­ta­ve­ná da­ňo­vá li­cen­cia v kom­bi­ná­cii s mož­nos­ťou jej zá­poč­tu s bu­dú­cou da­ňo­vou  
po­vin­nos­ťou   od­stra­ňu­je   mo­ti­vá­ciu   da­ňov­ní­kov   k   to­mu,   aby   sa   vy­hý­ba­li   pla­te­niu   da­ne  
z príj­mov, a te­da aby vy­ká­za­li svo­ju da­ňo­vú po­vin­nosť v sú­la­de so zá­ko­nom o da­ni z príj­mov  
as­poň vo vý­ške da­ňo­vej li­cen­cie.
Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nia ne­ma­jú iný ako ve­rej­ne dek­la­ro­va­ný  
zá­ujem,   kto­rý   je   v   sú­la­de   s   dô­vo­do­vou   sprá­vou   k   sa­mot­né­mu   návr­hu   zá­ko­na   o   da­ni  
z príj­mov.»
8. Ústav­ný súd za­slal navr­ho­va­te­ľom vy­jad­re­nie ná­rod­nej ra­dy aj vy­jad­re­nie vlá­dy 
s vý­zvou,   aby   sa   k   obom   pre­ja­vom   vy­jad­ri­li.   Navr­ho­va­te­lia   tú­to   príl­eži­tosť   vy­uži­li 
a vo vy­jad­re­ní   do­ru­če­nom   ús­tav­né­mu   sú­du   21.   no­vem­bra   2014   v   pod­sta­te   zo­pa­ko­va­li 
a ďa­lej roz­vi­nu­li svo­ju ar­gu­men­tá­ciu uve­de­nú v bo­doch 2 až 5: 
«Vzhľa­dom   na   zá­sad­ný   cha­rak­ter   na­pá­da­ných   us­ta­no­ve­ní...   ma­jú   navr­ho­va­te­lia  
na­ďa­lej za  to,   že  úče­lom pred­lo­že­nia ta­kej­to uce­le­nej  práv­nej  úp­ra­vy  da­ňo­vých li­cen­cií  
práv­nic­kých   osôb   až   po­čas   dru­hé­ho   čí­ta­nia   v   Ná­rod­nej   ra­de...   pri   pri­jí­ma­ní   zá­ko­na  
č. 463/2013   Z.   z...   doš­lo   k   po­ru­še­niu   zá­väz­né­ho   a   zá­kon­né­ho   spô­so­bu   tvor­by   zá­ko­nov  
v zmys­le § 69 zá­ko­na... o ro­ko­va­com po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy..., v zmys­le kto­ré­ho „Spô­sob  
tvor­by zá­ko­nov, pod­rob­nos­ti o pos­tu­pe pri ich príp­ra­ve, pred­kla­da­ní a pre­ro­kú­va­ní a o ich  
for­me   up­ra­via   le­gis­la­tív­ne   pra­vid­lá,   kto­ré   schvá­li   ná­rod­ná   ra­da   uz­ne­se­ním.“   V   zmys­le  
od­se­ku   2   pred­met­né­ho   us­ta­no­ve­nia   „le­gis­la­tív­ne   pra­vid­lá   sú   pre   navr­ho­va­te­ľa   zá­ko­na  
zá­väz­né“
Navr­ho­va­te­lia   sú   pres­ved­če­ní,   že   na­priek   sku­toč­nos­ti,   že   pri   pred­lo­že­ní   uce­le­nej  
práv­nej   úp­ra­vy   da­ňo­vých   li­cen­cií   práv­nic­kých   osôb   po­čas   dru­hé­ho   čí­ta­nia   v   Ná­rod­nej  
ra­de... bo­li spl­ne­né všet­ky for­mál­ne po­žia­dav­ky, ma­te­riál­ne po­žia­dav­ky na tvor­bu zá­ko­na 
spl­ne­né ne­bo­li.
V zmys­le člán­ku 2 Le­gis­la­tív­nych pra­vi­diel tvor­by zá­ko­nov... Cie­ľom le­gis­la­tív­nych 
prác   pri   tvor­be   zá­ko­na   je   prip­ra­viť   a   schvá­liť   ta­ký   zá­kon,   kto­rý   sa   sta­ne   pri­ro­dze­nou  
sú­čas­ťou vy­vá­že­né­ho, preh­ľad­né­ho a sta­bil­né­ho práv­ne­ho po­riad­ku zlu­či­teľ­né­ho s prá­vom 
Európ­skej únie. Vy­vá­že­nosť práv­ne­ho po­riad­ku spo­čí­va v sú­lad­nom pô­so­be­ní všet­kých je­ho  
sú­čas­tí. To­to pô­so­be­nie pred­pok­la­dá
a)   sú­lad   zá­ko­na   s   práv­nym   po­riad­kom,   čo   zna­me­ná,   že   us­ku­toč­ňo­va­nie   cie­ľov  
sle­do­va­ných   jed­ným   zá­ko­nom   nes­mie   brá­niť   us­ku­toč­ňo­va­niu   cie­ľov   sle­do­va­ných   iným  
zá­ko­nom ale­bo ho sťa­žo­vať,
b) sú­lad zá­ko­na s Ústa­vou... a ús­tav­ný­mi zá­kon­mi a s me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi  
a iný­mi me­dzi­ná­rod­ný­mi do­ku­men­tmi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná...
Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že úče­lom le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su ako ta­ké­ho je za­bez­pe­čiť 
napl­ne­nie   chrá­ne­né­ho   zá­uj­mu  spo­loč­nos­ti,   aby   Ná­rod­ná   ra­da...   ako  je­di­ný   ús­ta­vo­dar­ný  
a zá­ko­no­dar­ný or­gán prip­ra­vi­la a schvá­li­la ta­ký práv­ny pred­pis, kto­rý sa sta­ne pri­ro­dze­nou  
sú­čas­ťou vy­vá­že­né­ho, preh­ľad­né­ho a sta­bil­né­ho práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky.  
Navr­ho­va­te­lia   sú   si   ve­do­mí   sku­toč­nos­ti,   že   vý­bo­ry   Ná­rod­nej   ra­dy...   dis­po­nu­jú  
zá­ko­no­dar­nou ini­cia­tí­vou, kto­rá je ich le­gi­tím­nym a zá­kon­ným prá­vom. Na dru­hej stra­ne je  
však   pot­reb­né   upo­zor­niť   na   sku­toč­nosť,   že   k   dopl­ne­niu   vlád­ne­ho   návr­hu   zá­ko­na   o   tak  
vý­znam­né   a sys­té­mo­vé   us­ta­no­ve­nia   tý­ka­jú­ce   sa   za­ve­de­nia   da­ňo­vých   li­cen­cií  
pros­tred­níc­tvom zá­ko­no­dar­nej ini­cia­tí­vy  vý­bo­rov a pos­lan­cov  Ná­rod­nej ra­dy...  ne­mož­no  
inter­pre­to­vať   inak   ako   zjav­nú   sna­hu   o   ob­chá­dzanie   me­dzi­re­zor­tné­ho   pri­po­mien­ko­vé­ho  
ko­na­nia...   Na   pod­po­ru   toh­to   tvr­de­nia   ur­či­te   pris­pe­je   aj   sku­toč­nosť,   že   na­priek  
dek­la­ro­va­né­mu   úče­lu   za­ve­de­nia   da­ňo­vých   li­cen­cií,   kto­rým   je   tak   vý­znam­ný   dô­vod   a 
ce­los­po­lo­čen­ský zá­ujem ako je pred­chá­dzanie da­ňo­vým pod­vo­dom a  úni­kom fi­nan­čných  
pros­tried­kov zo štát­ne­ho roz­poč­tu (ako vy­plý­va aj zo sta­no­vísk vlá­dy... a Ná­rod­nej ra­dy...),  
ne­doš­lo k žiad­nej ce­los­po­lo­čen­skej dis­ku­sii a sub­jek­ty, kto­rých sa tá­to le­gis­la­tív­na zme­na  
dot­kne v naj­vý­raz­nej­šej mie­re, ne­ma­li mož­nosť sa s tým­to návr­hom oboz­ná­miť a vy­jad­riť k  
ne­mu svoj ná­zor... 
Vzhľa­dom na tie­to sku­toč­nos­ti a spô­sob akým doš­lo k pri­ja­tiu na­pá­da­né­ho práv­ne­ho  
pred­pi­su – no­ve­ly zá­ko­na o da­ni z príj­mov, kto­rá za­vied­la sys­tém tzv. da­ňo­vých li­cen­cií je 
zrej­mé, že ne­bo­li dodr­ža­né ma­te­riál­ne pod­mien­ky zá­ko­no­dar­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho pos­tu­pu  
a pre­to navr­ho­va­te­lia ne­mô­žu súh­la­siť s ná­zor­mi vlá­dy... a Ná­rod­nej ra­dy... vy­jad­re­ný­mi  
v ich sta­no­vis­kách, pod­ľa kto­rých le­gis­la­tív­ny pro­ces bol v sú­la­de so zá­ko­nom č. 350/1996  
Z. z...
V   zmys­le   člán­ku   55   ods.   2   Ústa­vy...   „Slo­ven­ská   re­pub­li­ka   chrá­ni   a   pod­po­ru­je  
hos­po­dár­sku sú­ťaž. Pod­rob­nos­ti us­ta­no­ví zá­kon.“
Zá­ko­nom   up­ra­vu­jú­cim   pod­rob­nos­ti,   na   kto­rý   od­ka­zu­je   pred­met­né   us­ta­no­ve­nie  
Ústa­vy... je zá­kon č. 136/2001 Z. z. o ochra­ne hos­po­dár­skej sú­ťa­že..., kto­ré­ho účel je jas­ne  
de­fi­no­va­ný v § 1, v zmys­le kto­ré­ho „Úče­lom toh­to zá­ko­na je ochra­na hos­po­dár­skej sú­ťa­že...  
pred   jej   ob­me­dzo­va­ním,   ako   aj   vy­tvá­ra­nie   pod­mie­nok   na   jej   ďal­ší   roz­voj   v   pros­pech  
spot­re­bi­te­ľov   a   úp­ra­va   prá­vo­mo­ci   a   pô­sob­nos­ti   Proti­mo­no­pol­né­ho   úra­du   Slo­ven­skej  
re­pub­li­ky... pri doh­ľa­de nad dodr­žia­va­ním us­ta­no­ve­ní toh­to zá­ko­na.“
Zá­kon č. 136/2001 Z. z. sa v zmys­le § 2 ods. 1 písm. a) vzťa­hu­je na pod­ni­ka­te­ľov,  
kto­rý­mi   sa   na   úče­ly   pred­met­né­ho   zá­ko­na   v   zmys­le   §   3   ods.   1   ro­zu­me­jú   pod­ni­ka­te­lia  
v roz­sa­hu vy­me­dze­nom zá­ko­nom č. 513/1991 Zb. Ob­chod­ný zá­kon­ník..., ďa­lej fy­zic­ká oso­ba  
a   práv­nic­ká   oso­ba,   ich   zdru­že­nia   a   zdru­že­nia   tých­to   zdru­že­ní,   ak   ide   o   ich   čin­nos­ti  
a ko­na­nia, kto­ré sú­vi­sia ale­bo mô­žu sú­vi­sieť so sú­ťa­žou bez oh­ľa­du na to, či tie­to čin­nos­ti  
a ko­na­nia sú ale­bo nie sú za­me­ra­né na do­sa­ho­va­nie zis­ku.
Ob­me­dzo­va­ním   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   mož­no   ro­zu­mieť   kaž­dé   ob­me­dzenie   voľ­nos­ti  
ko­na­nia pod­ni­ka­te­ľa na re­le­van­tnom tr­hu, naj­mä vy­lu­čo­va­nie exis­tu­jú­cich ale­bo mož­ných  
sú­ťaž­ných   ak­ti­vít,   sku­toč­né   ale­bo   mož­né   zní­že­nie   roz­sa­hu   kon­ku­ren­čnej   ak­ti­vi­ty   ale­bo 
skres­ľo­va­nie kon­ku­ren­čných pod­mie­nok.
V   zmys­le   vy­ššie   uve­de­né­ho   je   zrej­mé,   že   pod­ni­ka­te­ľom   sa   v   zmys­le   prís­luš­ných  
práv­nych pred­pi­sov ro­zu­mie viac sub­jek­tov ako len práv­nic­ké oso­by – pod­ni­ka­te­lia, te­da tie  
sub­jek­ty,   na   kto­ré   sa   bu­de   vzťa­ho­vať   po­vin­nosť   pla­tiť   da­ňo­vé   li­cen­cie   v   zmys­le   zá­ko­na  
č. 595/2003   Z.   z.   Navr­ho­va­te­lia   ma­jú   za   to,   že   ta­ký­to   ne­rov­no­váž­ny   stav   je   evi­den­tne  
spô­so­bi­lý   pri­vo­diť   ur­či­tú   dis­pro­por­ciu   vo   vní­ma­ní   pod­ni­ka­te­ľov   v   hos­po­dár­skej   sú­ťa­ži 
a rov­na­ko   v   tr­ho­vej   eko­no­mi­ke   ako   ta­kej.   V   tom­to   prí­pa­de   pod­ľa   navr­ho­va­te­ľov   doš­lo  
k stre­tu dvoch proti­chod­ných zá­uj­mov, a to:
(i)   zá­uj­mu   štá­tu   na   zní­že­ní   prie­bež­ných   de­fi­ci­tov   ve­rej­ných   fi­nan­cií,   kon­so­li­dá­cii  
ve­rej­né­ho   dl­hu   a   bo­ji   pro­ti   da­ňo­vým   pod­vo­dom,   kto­rý   je   pre­zen­to­va­ný   v   sta­no­vis­ku  
Ná­rod­nej   ra­dy   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky,   ako   aj   zá­uj­mu   o   ne­kom­pro­mis­ný,   kon­cepč­ný  
a sys­te­ma­tic­ký   boj   pro­ti   da­ňo­vým   úni­kom,   kto­rý   je   pre­zen­to­va­ný   v   sta­no­vis­ku   vlá­dy 
Slo­ven­skej re­pub­li­ky a proti­chod­né­mu
(ii)   zá­uj­mu   pod­ni­ka­te­ľov   (ale   tiež   štá­tu)   na   za­bez­pe­če­ní   rov­na­ké­ho  
a ne­dis­kri­mi­nač­né­ho   prís­tu­pu   na   trh,   za­bez­pe­če­ní   rov­na­ké­ho   pos­ta­ve­nia   sú­ťa­ži­te­ľov   na  
re­le­van­tnom tr­hu a na za­bez­pe­če­ní ochra­ny hos­po­dár­skej sú­ťa­že.
Zá­ko­no­dar­ca však pod­ľa navr­ho­va­te­ľov ten­to stret proti­chod­ných zá­uj­mov ne­vy­rie­šil  
ús­tav­ne kon­for­mným spô­so­bom. Na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nia zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. sú te­da  
spô­so­bi­lé   oh­ro­ziť   rov­na­ký   a   ne­dis­kri­mi­nač­ný   prís­tup   pod­ni­ka­te­ľov   na   trh,   a   to   tým,   že  
po­vin­nosť pla­tiť da­ňo­vú li­cen­ciu sa vzťa­hu­je len na pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­ké oso­by, čím  
zjav­ne   ne­za­ru­ču­je   rov­na­ké   pos­ta­ve­nie   všet­kým   sú­ťa­ži­te­ľom   na   re­le­van­tnom   tr­hu.  
Pod­ni­ka­te­lia – práv­nic­ké oso­by to­tiž bu­dú v zmys­le navr­ho­va­nej práv­nej úp­ra­vy po­vin­ní  
uh­rá­dzať da­ňo­vú li­cen­ciu vo vý­ške od 480 Eur do 2880 Eur, čím bu­dú na roz­diel od iných  
sú­ťa­ži­te­ľov na re­le­van­tnom tr­hu nep­ri­me­ra­ne fi­nan­čne za­ťa­že­ní. Ta­kou­to práv­nou úp­ra­vou  
do­chá­dza   k   zjav­né­mu   ob­me­dzeniu   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že,   a   to   bez   dos­ta­toč­né­ho  
a re­le­van­tné­ho od­ôvod­ne­nia, resp. bez od­ôvod­ne­nia... 
práv­na   úp­ra­va   da­ňo­vých   li­cen­cií   pre   pod­ni­ka­te­ľov   –   práv­nic­ké   oso­by   spô­so­bu­je  
ne­rov­na­ké   pos­ta­ve­nie   sub­jek­tov   na   re­le­van­tnom   tr­hu,   je   pre­káž­kou   prís­tu­pu   na   trh   pre  
špe­ci­fic­ký   druh   sub­jek­tov   a   pre­to   spô­so­bu­je   ne­rov­no­váž­ny   stav,   kto­rý   na­viac   nie   je  
od­ôvod­ne­ný   zá­kon­ným   spô­so­bom   a   dos­ta­toč­ne   na   to,   aby   ne­bol   po­va­žo­va­ný   za   zjav­né  
ob­me­dzenie hos­po­dár­skej sú­ťa­že ako ne­pos­trá­da­teľ­nej zlož­ky tr­ho­vej eko­no­mi­ky.
Navr­ho­va­te­lia   sa   tak­tiež   nes­to­tož­ňu­jú   ani   so   sku­toč­nos­ťa­mi   uve­de­ný­mi  
v sta­no­vis­kách vlá­dy... a Ná­rod­nej ra­dy... vo ve­ci ne­sú­la­du § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z.  
s člán­kom 13 ods. 3 a 4 Ústa­vy...
Z vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní Ústa­vy... vy­plý­va je­den z kľú­čo­vých prin­cí­pov, resp.  
zá­sad   vlas­tných   práv­ne­mu   štá­tu,   a   tým   je   prin­cíp,   resp.   zá­sa­da   pri­me­ra­nos­ti  
(pro­por­cio­na­li­ty),   kto­rý   je   ju­di­ka­tú­rou   Ústav­né­ho   sú­du...kon­štan­tné   de­fi­no­va­ný   (napr.  
PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03 ale­bo PL. ÚS 1/04)...
Navr­ho­va­te­lia ma­jú za to, že vo svo­jom návr­hu dos­ta­toč­ne preu­ká­za­li, že ne­doš­lo  
k napl­ne­niu   ma­te­riál­nych   pred­pok­la­dov   pot­reb­ných   na   ob­me­dzenie   prá­va   pod­ni­kať 
ga­ran­to­va­né­ho v člán­ku 35 ods. 1  Ústa­vy... V prí­pa­de za­ve­de­nia da­ňo­vých li­cen­cií pre  
pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­ké oso­by je sí­ce zrej­mé, že k ob­me­dzeniu ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho 
prá­va  pod­ni­kať  dôj­de  na  zá­kla­de  zá­ko­na (zá­kon  č.  595/2003 Z.  z.) ale  ne­dôj­de  k  to­mu  
pri­me­ra­ný­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré by bo­lo ne­vyh­nut­né pou­žiť na za­bez­pe­če­nie sle­do­va­né­ho  
cie­ľa.
Zo sta­no­vísk vlá­dy... a Ná­rod­nej ra­dy... je zrej­mý cieľ štá­tu na zní­že­ní prie­bež­ných  
de­fi­ci­tov   ve­rej­ných   fi­nan­cií,   kon­so­li­dá­cii   ve­rej­né­ho   dl­hu   a   ne­kom­pro­mis­ný,   kon­cepč­ný  
a sys­te­ma­tic­ký boj pro­ti da­ňo­vým úni­kom (pod­vo­dom). Pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľov však  
da­ňo­vé li­cen­cie v zmys­le § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. nie sú ne­vyh­nut­ným a pri­me­ra­ným  
pros­tried­kom k napl­ne­niu toh­to cie­ľa. Navr­ho­va­te­lia pre­to nes­po­chyb­ňu­jú cieľ štá­tu ako  
ta­ký, ale prá­ve zvo­le­ný pros­trie­dok, kto­rým sú da­ňo­vé li­cen­cie pre pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­ké  
oso­by,   kto­ré   pred­sta­vu­jú   po­vin­nosť   tých­to   kon­krét­nych   sub­jek­tov   pla­tiť   mi­ni­mál­nu   daň,  
na­priek to­mu, že to­mu­to pod­ni­ka­te­ľo­vi nev­znik­la da­ňo­vá po­vin­nosť ani len vo vý­ške da­ňo­vej  
li­cen­cie   ale­bo   do­kon­ca   vy­ká­zal   ten­to   pod­ni­ka­teľ   v   da­nom   ro­ku   da­ňo­vú   stra­tu.   Ta­ký­to  
pros­trie­dok pre­to zjav­ne vy­tvá­ra pre­káž­ku prís­tu­pu pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­kých osôb na trh,  
pre­to­že   bu­dú   po­vin­ní   po   na­do­bud­nu­tí   účin­nos­ti   §   46b   zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z.   pla­tiť  
da­ňo­vú li­cen­ciu od 480 Eur do 2880 Eur, bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, či tým­to sub­jek­tom  
vznik­la   zá­kon­ná   da­ňo­vá   po­vin­nosť   ale­bo   nie.   Vý­sled­kom   za­ve­de­nia   da­ňo­vých   li­cen­cií  
ne­bu­de zní­že­nie da­ňo­vých úni­kov (pod­vo­dov), ale ce­lop­loš­né za­ťa­že­nie da­ňo­vých sub­jek­tov  
– práv­nic­kých osôb pri vy­ko­ná­va­ní pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti... 
Vzhľa­dom   na   vy­ššie   na­mie­ta­né   po­ru­še­nie   prin­cí­pu   (zá­sa­dy)   pro­por­cio­na­li­ty...  
po­va­žu­jú   navr­ho­va­te­lia   za   pot­reb­né   pou­ká­zať   aj   na   sta­no­vis­ko   Ná­rod­nej   ra­dy...,   pod­ľa  
kto­ré­ho „Uve­de­nou no­ve­lou na dru­hej stra­ne, v sú­la­de s prin­cí­pom pro­por­cio­na­li­ty, sa  
zá­ro­veň zní­ži­la daň z príj­mov práv­nic­kých osôb o je­den per­cen­tuál­ny bod z 23 % na 22 %,  
čím sa de fac­to napl­ni­la aj po­žia­dav­ka spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy.“ Na napl­ne­nie prin­cí­pu  
(zá­sa­dy)   pro­por­cio­na­li­ty   je   pot­reb­né   ob­me­dziť   prá­vo   pod­ni­kať   zá­kon­ne,   a   to   vhod­ným,  
ne­vyh­nut­ným   a   pri­me­ra­ným   spô­so­bom   tak,   aby   doš­lo   k   napl­ne­niu   po­ža­do­va­né­ho   cie­ľa. 
Zní­že­nie da­ne z príj­mu práv­nic­kých osôb o je­den per­cen­tuál­ny bod to­tiž ne­rie­ši kon­cep­čne  
prob­lém   vy­hý­ba­nia   sa   pla­te­niu   da­ní   a   svo­jím   ploš­ným   roz­sa­hom   sa   da­ňo­vé   li­cen­cie  
pod­ni­ka­te­ľov   –   práv­nic­kých   osôb   do­tý­ka­jú   aj   tých   práv­nic­kých   osôb,   resp.   pod­ni­kov,  
kto­rých   úmys­lom   nie   je   vy­hý­bať   sa   da­ňo­vým   po­vin­nos­tiam.   Pre­to   pod­ľa   ná­zo­ru  
navr­ho­va­te­ľov nie je mož­né pri­hliad­nuť ani na sku­toč­nosť vy­plý­va­jú­cu z § 46b ods. 5 zá­ko­na 
č. 595/2003 Z. z...
Navr­ho­va­te­lia   sa   tak­tiež   nes­to­tož­ňu­jú   ani   so   sku­toč­nos­ťa­mi   uve­de­ný­mi  
v sta­no­vis­kách vlá­dy... a Ná­rod­nej ra­dy... vo ve­ci ne­sú­la­du § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z.  
s člán­kom 35 ods. 1 Ústa­vy... prá­vo pod­ni­kať sa za­ru­ču­je a pre­to je mož­né prá­vo pod­ni­kať  
vní­mať   ako   ús­tav­nú   zá­ru­ku   slo­bo­dy   vý­ko­nu   hos­po­dár­skej   čin­nos­ti   sub­jek­tu.   V   zmys­le  
prís­luš­nej ju­di­ka­tú­ry Ústav­né­ho sú­du... je  ďa­lej zrej­mé, že pod­ni­ka­nie je  čin­nosť, kto­rej  
ne­ga­tív­ne nás­led­ky, ako je neús­pech ale­bo stra­ta sú sú­čas­ťou pod­ni­ka­teľ­ského ri­zi­ka, kto­ré  
mu­sí zná­šať kaž­dý pod­ni­ka­teľ sám. Uve­de­né pri­tom vy­plý­va aj zo sta­no­vis­ka Ná­rod­nej ra­dy  
Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré prá­ve pri od­ôvod­ňo­va­ní sú­la­du § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z.  
s člán­kom 35 ods. 1 Ústa­vy... pou­ka­zu­je na in­di­vi­duál­nu zod­po­ved­nosť kaž­dé­ho pod­ni­ka­te­ľa  
za   vý­sle­dok   pod­ni­ka­nia,   t.j.   za   neús­pech   a   stra­tu.   V   tej­to   sú­vis­los­ti   je   pre­to   pot­reb­né  
zdô­raz­niť, že navr­ho­va­te­lia ne­na­mie­ta­jú sku­toč­nosť, že práv­na úp­ra­va da­ňo­vých li­cen­cií pre  
pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­ké oso­by úpl­ne za­ka­zu­je a ob­me­dzu­je prá­vo pod­ni­kať, ale sku­toč­nosť,  
že vy­tvá­ra pre vy­bra­né sub­jek­ty zá­kon­né pre­káž­ky v po­do­be pla­te­nia mi­ni­mál­nej da­ne, tzv.  
da­ňo­vej li­cen­cie v zmys­le § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z.
Prá­vo pod­ni­kať ako súk­rom­ný zá­ujem chrá­ni spô­sob ob­ži­vy jed­not­liv­ca a zá­ro­veň 
za­bez­pe­ču­je   ve­rej­ný   zá­ujem   na   roz­vo­ji   pod­ni­ka­nia   ako   dô­le­ži­té­ho   pr­vku   tr­ho­vé­ho  
hos­po­dár­stva.   To­to   prá­vo   sa   priz­ná­va   oso­bám   ako   práv­ny   pros­trie­dok   roz­vo­ja   tr­ho­vej  
eko­no­mi­ky za­ru­če­nej člán­kom 55 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky...
Prá­vo  pod­ni­kať   mož­no   pri­tom   ob­me­dziť   len  vo  ve­rej­nom   zá­uj­me,   a   to  len   v   tom  
prí­pa­de, ak z ve­rej­né­ho zá­uj­mu vy­ply­nie kon­krét­na pot­re­ba ob­me­dziť ús­ta­vou ga­ran­to­va­né  
prá­vo pod­ni­kať. Tie­to ob­me­dzenia zá­ro­veň mu­sia byť up­ra­ve­né zá­ko­nom v sú­la­de s člán­kom  
13 ods. 2 až 4 a člán­kom 35 ods. 2 Ústa­vy...
V   prí­pa­de   pod­ni­ka­te­ľov   –   práv­nic­kých   osôb,   kto­rí   sú   v   zmys­le   §   46b   zá­ko­na  
č. 595/2003 Z. z. po­vin­ní pla­tiť mi­ni­mál­nu daň, tzv. da­ňo­vú li­cen­ciu (i) nie sú vy­tvo­re­né  
pod­mien­ky na voľ­nosť vstu­pu na trh, (ii) nie je za­bez­pe­če­ná rov­nosť pra­vi­diel sprá­va­nia na  
tr­hu   pre   všet­kých   účas­tní­kov   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že,   keď­že   práv­na   úp­ra­va   zá­ko­na   o   da­ni  
z príj­mov v tej­to ve­ci di­fe­ren­cu­je me­dzi pod­ni­ka­teľ­mi – práv­nic­ký­mi oso­ba­mi a fy­zic­ký­mi 
oso­ba­mi,   (iii)   nie   sú   napl­ne­né   zá­kon­né   a   le­gi­tím­ne   po­žia­dav­ky   na   od­ôvod­ne­nie   toh­to  
di­fe­ren­co­va­nia...»
9.   Na   zá­kla­de   svo­jej   čias­toč­ne   opa­ko­va­nej   a   čias­toč­ne   roz­vi­nu­tej   ar­gu­men­tá­cie 
vo vy­jad­re­ní   z   21.   no­vem­bra   2014   navr­ho­va­te­lia   zo­pa­ko­va­li   návrh,   aby   ús­tav­ný   súd 
roz­ho­dol vý­ro­kom navr­hnu­tým v návr­hu na ko­na­nie z 26. mar­ca 2014.
10. Ústav­ný súd si 28. ok­tób­ra 2014 vy­žia­dal od Fi­nan­čné­ho ria­di­teľ­stva Slo­ven­skej 
re­pub­li­ky ana­lý­zu o da­ni z príj­mov práv­nic­kých osôb. 
11. Sú­čas­ťou vy­jad­re­nia navr­ho­va­te­ľov z 21. no­vem­bra 2014 je aj ozná­me­nie, pod­ľa 
kto­ré­ho  „navr­ho­va­te­lia netr­va­jú na pre­jed­na­ní ve­ci na  ús­tnom po­jed­ná­va­ní a od svo­jej  
pred­chá­dza­jú­cej žia­dos­ti o ús­tne po­jed­ná­va­nie upúš­ťa­jú“. 
Pred­se­da   ná­rod­nej   ra­dy   lis­tom   z   8.   ok­tób­ra   2014   do­ru­če­ným   ús­tav­né­mu   sú­du 
10. ok­tób­ra 2014 ozná­mil, že ná­rod­ná ra­da netr­vá na ús­tnom po­jed­ná­va­ní.
Vlá­da už vo svo­jom vy­jad­re­ní zo 17. jú­la 2014 vy­slo­vi­la súh­las, „aby Ústav­ný súd 
Slo­ven­skej re­pub­li­ky v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 30 ods. 2 zá­ko­na č. 38/1993 Z. z. upus­til od  
ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia“. 

II.
Plat­ná práv­na úp­ra­va
12. Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky

„Kaž­dý má prá­vo na slo­bod­nú voľ­bu po­vo­la­nia a príp­ra­vu naň, ako aj prá­vo pod­ni­kať 
a us­ku­toč­ňo­vať inú zá­rob­ko­vú čin­nosť.“ (čl. 35 ods. 1)
„Zá­kon­né   ob­me­dzenia   zá­klad­ných práv  a  slo­bôd mu­sia   pla­tiť  rov­na­ko pre   všet­ky 
prí­pa­dy, kto­ré spĺňa­jú us­ta­no­ve­né pod­mien­ky.“ (čl. 13 ods. 3)
„Pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sa mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel. 
Ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ.“ (čl. 13 ods. 4)
„Do­má­hať sa práv uve­de­ných v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tej­to 
ús­ta­vy sa  mož­no  len  v me­dziach zá­ko­nov,   kto­ré  tie­to  us­ta­no­ve­nia   vy­ko­ná­va­jú.“  (čl.  51 
ods. 1)
„Slo­ven­ská re­pub­li­ka chrá­ni a pod­po­ru­je hos­po­dár­sku sú­ťaž. Pod­rob­nos­ti us­ta­no­ví 
zá­kon.“ (čl. 55 ods. 2)
 
13. Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd

„Kaž­dý má prá­vo na slo­bod­nú voľ­bu po­vo­la­nia a príp­ra­vu naň, ako aj prá­vo pod­ni­kať 
a vy­ko­ná­vať inú hos­po­dár­sku čin­nosť.“ (čl. 26 ods. 1)
 
„Zá­kon­né   ob­me­dzenia   zá­klad­ných práv  a  slo­bôd mu­sia   pla­tiť  rov­na­ko pre   všet­ky 
prí­pa­dy, kto­ré spĺňa­jú us­ta­no­ve­né pod­mien­ky.“ (čl. 4 ods. 3)
„Pri pou­ží­va­ní us­ta­no­ve­ní o me­dziach zá­klad­ných práv a slo­bôd mu­sí sa dbať na ich 
pod­sta­tu a zmy­sel. Ta­ké ob­me­dzenia ne­mož­no zneu­ží­vať na iné úče­ly, než na kto­ré bo­li 
us­ta­no­ve­né.“ (čl. 4 ods. 4)
14. Zá­kon o da­ni z príj­mov

§ 46b

(1) Da­ňo­vou li­cen­ciou je mi­ni­mál­na daň, po od­po­čí­ta­ní úľav na da­ni pod­ľa § 30a 
ale­bo § 30b ale­bo § 52 ods. 3 a 4 a po zá­poč­te da­ne za­pla­te­nej v za­hra­ni­čí pod­ľa § 45, kto­rú 
pla­tí   da­ňov­ník   za   kaž­dé   zda­ňo­va­cie   ob­do­bie,   za   kto­ré   da­ňo­vá   po­vin­nosť   vy­po­čí­ta­ná 
v da­ňo­vom   priz­na­ní   je   niž­šia   ako   vý­ška   da­ňo­vej   li­cen­cie   us­ta­no­ve­nej   pre   jed­not­li­vé­ho 
da­ňov­ní­ka pod­ľa od­se­ku 2 ale­bo da­ňov­ník, kto­rý vy­ká­zal da­ňo­vú stra­tu.
(2) Da­ňo­vú li­cen­ciu pla­tí
 

Da­ňo­vá li­cen­cia

da­ňov­ník, kto­rý 

(v eur)

a) k pos­led­né­mu dňu zda­ňo­va­cie­ho ob­do­bia nie je pla­ti­te­ľom
da­ne z pri­da­nej hod­no­ty s roč­ným ob­ra­tom
nep­re­vy­šu­jú­cim 500 000 eur, a to vo vý­ške 

480

b) k pos­led­né­mu dňu zda­ňo­va­cie­ho ob­do­bia je pla­ti­te­ľom
da­ne z pri­da­nej hod­no­ty s roč­ným ob­ra­tom
nep­re­vy­šu­jú­cim 500 000 eur, a to vo vý­ške 

960

c) za zda­ňo­va­cie ob­do­bie do­sia­hol roč­ný ob­rat viac ako 
500 000 eur, a to vo vý­ške 

                 2 880.

(3) U da­ňov­ní­ka,  kto­ré­ho prie­mer­ný  evi­denč­ný po­čet za­mes­tnan­cov vo fy­zic­kých 
oso­bách so zdra­vot­ným pos­tih­nu­tím za zda­ňo­va­cie ob­do­bie je naj­me­nej 20 % z cel­ko­vé­ho 
prie­mer­né­ho   evi­den­čné­ho   poč­tu   za­mes­tnan­cov   vo   fy­zic­kých   oso­bách   pod­ľa   oso­bit­né­ho 
pred­pi­su, sa da­ňo­vá li­cen­cia pod­ľa od­se­ku 2 zni­žu­je o po­lo­vi­cu.
(4) Da­ňo­vá li­cen­cia je splat­ná za prís­luš­né zda­ňo­va­cie ob­do­bie v le­ho­te na po­da­nie 
da­ňo­vé­ho priz­na­nia pod­ľa § 49.
(5)   Klad­ný   roz­diel   me­dzi   da­ňo­vou   li­cen­ciou   a   da­ňou   vy­po­čí­ta­nou   v   da­ňo­vom 
priz­na­ní je mož­né za­po­čí­tať na da­ňo­vú po­vin­nosť pred up­lat­ne­ním pred­dav­kov na daň (§ 42) 
naj­viac v troch bez­pros­tred­ne po se­be nas­le­du­jú­cich zda­ňo­va­cích ob­do­biach, nas­le­du­jú­cich 
po zda­ňo­va­com ob­do­bí, za kto­ré bo­la da­ňo­vá li­cen­cia za­pla­te­ná, a to len na tú časť da­ňo­vej 
po­vin­nos­ti, kto­rá pre­vy­šu­je su­mu da­ňo­vej li­cen­cie.
(6)   Za   zda­ňo­va­cie   ob­do­bie   krat­šie   ako   12   bez­pros­tred­ne   po   se­be   nas­le­du­jú­cich 
ka­len­dár­nych me­sia­cov sa da­ňo­vá li­cen­cia vy­po­čí­ta vo vý­ške sú­či­nu 1/12 da­ňo­vej li­cen­cie 
pod­ľa od­se­ku 1 a poč­tu ka­len­dár­nych me­sia­cov zda­ňo­va­cie­ho ob­do­bia.
(7) Da­ňo­vú li­cen­ciu nep­la­tí da­ňov­ník
a)   kto­ré­mu   vznik­la   pr­výk­rát   po­vin­nosť   po­dať   da­ňo­vé   priz­na­nie   za   zda­ňo­va­cie 
ob­do­bie,   v   kto­rom   vzni­kol,   ok­rem   da­ňov­ní­ka,   kto­rý   je   práv­nym   nás­tup­com   da­ňov­ní­ka 
zru­še­né­ho bez lik­vi­dá­cie,
b) pod­ľa § 12 ods. 3 a 4,
c) kto­rý pre­vádz­ku­je aj chrá­ne­nú di­el­ňu ale­bo chrá­ne­né pra­co­vis­ko pod­ľa oso­bit­né­ho 
pred­pi­su,
d) za zda­ňo­va­cie ob­do­bia pod­ľa § 41 ods. 4, 6, 8 a 9.
(8)   Ná­rok   na   zá­po­čet   da­ňo­vej   li­cen­cie   ale­bo   klad­né­ho   roz­die­lu   me­dzi   da­ňou 
vy­po­čí­ta­nou v da­ňo­vom priz­na­ní a da­ňo­vou li­cen­ciou za­ni­ká
a) ak da­ňov­ní­ko­vi nev­znik­ne mož­nosť od­po­čí­tať da­ňo­vú li­cen­ciu ale­bo roz­diel me­dzi 
da­ňou   vy­po­čí­ta­nou   v   da­ňo­vom   priz­na­ní   za   pred­chá­dza­jú­ce   zda­ňo­va­cie   ob­do­bia   pod­ľa 
od­se­ku 4,
b) ku dňu zru­še­nia da­ňov­ní­ka bez lik­vi­dá­cie, ku dňu vstu­pu da­ňov­ní­ka do kon­kur­zu 
ale­bo ku dňu vstu­pu da­ňov­ní­ka do lik­vi­dá­cie.
(9) Ak sú za­pla­te­né pred­dav­ky na daň za prís­luš­né zda­ňo­va­cie ob­do­bie pod­ľa § 42 
vy­ššie ako daň vy­po­čí­ta­ná v po­da­nom da­ňo­vom priz­na­ní za prís­luš­né zda­ňo­va­cie ob­do­bie 
a sú­čas­ne tá­to daň je
a)  vy­ššia  ako  da­ňo­vá  li­cen­cia  pod­ľa  od­se­ku  2,  klad­ný  roz­diel me­dzi za­pla­te­ný­mi 
pred­dav­ka­mi a da­ňou po zá­poč­te da­ňo­vej li­cen­cie pod­ľa od­se­ku 4 sa pou­ži­je na bu­dú­ce 
pred­dav­ky ale­bo sa na zá­kla­de žia­dos­ti da­ňov­ní­ko­vi vrá­ti,
b)  niž­šia   ako  da­ňo­vá   li­cen­cia   pod­ľa   od­se­ku  2,   klad­ný   roz­diel  me­dzi  za­pla­te­ný­mi 
pred­dav­ka­mi   a   mi­ni­mál­nou   vý­škou   da­ne   sa   pou­ži­je   na   bu­dú­ce   pred­dav­ky   ale­bo   sa   na 
zá­kla­de   žia­dos­ti   da­ňov­ní­ko­vi   vrá­ti   a   sú­čas­ne   klad­ný   roz­diel   me­dzi   da­ňo­vou   li­cen­ciou 
a da­ňou bu­de mož­né za­po­čí­tať pod­ľa od­se­ku 5.
(10) Da­ňov­ník, kto­rý bol po­vin­ný za­pla­tiť da­ňo­vú li­cen­ciu, je op­ráv­ne­ný vy­hlá­siť 
v le­ho­te na po­da­nie da­ňo­vé­ho priz­na­nia, že po­diel za­pla­te­nej da­ne sa má pou­ká­zať na ním 
ur­če­ným pri­jí­ma­te­ľom pod­ľa § 50 ods. 4.
§ 52za
(8) Da­ňov­ník, kto­rý sa zru­šu­je s lik­vi­dá­ciou ale­bo na kto­ré­ho bol vy­hlá­se­ný kon­kurz 
v prie­be­hu ka­len­dár­ne­ho ro­ka 2014, nep­la­tí da­ňo­vú li­cen­ciu pod­ľa § 46b za zda­ňo­va­cie 
ob­do­bie,  kto­ré  kon­čí  dňom  pred­chá­dza­jú­cim dňu je­ho vstu­pu  do  lik­vi­dá­cie  ale­bo dňom 
pred­chá­dza­jú­cim dňu vy­hlá­se­nia kon­kur­zu.
(9)   Da­ňov­ník,   kto­rý   v   ka­len­dár­nom   ro­ku   2014   me­ní   zda­ňo­va­cie   ob­do­bie 
z ka­len­dár­ne­ho ro­ka na hos­po­dár­sky rok, pla­tí da­ňo­vú li­cen­ciu pod­ľa § 46b za zda­ňo­va­cie 
ob­do­bie   ukon­če­né   dňom   pred­chá­dza­jú­cim   dňu   zme­ny   spo­lu   s   da­ňo­vou   li­cen­ciou   za 
bez­pros­tred­ne nas­le­du­jú­ce zda­ňo­va­cie ob­do­bie.
III.
Na­miet­nu­té po­ru­še­nie ús­ta­vy prie­be­hom le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su
15. Na­mie­ta­né us­ta­no­ve­nia § 46b a § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na o da­ni z príj­mu, kto­ré sú 
pred­me­tom   toh­to   návr­hu,   ne­bo­li   sú­čas­ťou   návr­hu   zá­ko­na,   kto­rý   bol   po­su­dzo­va­ný 
v me­dzi­re­zor­tnom pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní, pred­lo­že­ný na ro­ko­va­nie vlá­dy a pred­lo­že­ný 
ná­rod­nej ra­de.  Do návr­hu zá­ko­na  bo­li  na­pad­nu­té  us­ta­no­ve­nia  za­ra­de­né  v dru­hom  čí­ta­ní 
v ná­rod­nej   ra­de   na   zá­kla­de   schvá­le­nia   prís­luš­ných   bo­dov   spo­loč­nej   sprá­vy   vý­bo­rov 
ná­rod­nej ra­dy o vý­sled­ku pre­ro­ko­va­nia vlád­ne­ho návr­hu zá­ko­na, kto­rým sa me­ní a dopĺňa 
zá­kon č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a kto­rým sa me­ní 
a dopĺňa zá­kon č. 564/2004 Z. z. o roz­poč­to­vom ur­če­ní vý­no­su da­ne z príj­mov územ­nej 
sa­mos­prá­ve a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (tlač 
613). Navr­ho­va­te­ľom na­mie­ta­né us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o da­ni z príj­mu te­da bo­li do textu toh­to 
práv­ne­ho pred­pi­su za­pra­co­va­né na zá­kla­de zá­ko­no­dar­nej ini­cia­tí­vy vý­bo­rov ná­rod­nej ra­dy 
bez   to­ho,   aby   pred­tým   preš­li   riad­nym   ale­bo   as­poň   skrá­te­ným   me­dzi­re­zor­tným 
pri­po­mien­ko­vých ko­na­ním.
16.   Navr­ho­va­te­lia   na­miet­li   neús­tav­nosť   le­gis­la­tív­ne­ho   pro­ce­su   tak   z   hľa­dis­ka 
for­mál­nej ar­gu­men­tá­cie, ako aj z hľa­dis­ka ob­sa­hu vzne­se­ných ar­gu­men­tov (poz­ri bo­dy 3 
a 8).   Navr­ho­va­te­lia   uvá­dza­jú,   že   úče­lom   le­gis­la­tív­ne­ho   ko­na­nia   je   za­bez­pe­čiť   napl­ne­nie 
chrá­ne­né­ho zá­uj­mu spo­loč­nos­ti, aby ná­rod­ná ra­da prip­ra­vi­la a schvá­li­la ta­ký zá­kon, kto­rý sa 
sta­ne pri­ro­dze­nou sú­čas­ťou vy­vá­že­né­ho, preh­ľad­né­ho a sta­bil­né­ho práv­ne­ho po­riad­ku, ako 
je us­ta­no­ve­né v čl. 2 ods. 1 uz­ne­se­nia Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 19/1997 Z. z. 
k návr­hu le­gis­la­tív­nych pra­vi­diel tvor­by zá­ko­nov vy­da­ných na zá­kla­de § 69 ods. 1 zá­ko­na 
Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 350/1996 Z. z. o ro­ko­va­com po­riad­ku Ná­rod­nej ra­dy 
Slo­ven­skej re­pub­li­ky v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (for­mál­ny as­pekt). Navr­ho­va­te­lia ďa­lej 
uvá­dza­jú (bod 3 a 8), že na­priek sku­toč­nos­ti, že zá­ko­no­dar­ná ini­cia­tí­va, kto­rou dis­po­nu­jú 
vý­bo­ry   ná­rod­nej   ra­dy,   je   ich   le­gi­tím­nym   prá­vom,   dopl­ne­nie   us­ta­no­ve­ní   zá­sad­né­ho 
cha­rak­te­ru do návr­hov zá­ko­nov pri ich pre­ro­ko­va­ní v ná­rod­nej ra­de, kto­ré me­nia pô­vod­ný 
le­gis­la­tív­ny   zá­mer   ale­bo   za­sa­hu­jú   do   ob­las­tí,   kto­ré   pred­kla­da­te­lia   pô­vod­ný­mi   návr­hmi 
zá­ko­nov   neup­ra­vo­va­li,   je   hru­bým   ne­reš­pek­to­va­ním   úče­lu   a   prin­cí­pov   le­gis­la­tív­ne­ho 
pro­ce­su. Vy­uží­va­nie zá­ko­no­dar­nej ini­cia­tí­vy vý­bo­rov a pos­lan­cov ná­rod­nej ra­dy ta­kým­to 
spô­so­bom je spra­vid­la sna­hou o ob­chá­dzanie me­dzi­re­zor­tné­ho pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia na 
zá­kla­de do­ho­dy s pred­kla­da­te­ľom, keď mož­no oča­ká­vať, že navr­ho­va­ná le­gis­la­tív­na zme­na 
vy­vo­lá   ma­sív­ny   od­por   a   množ­stvo   zá­sad­ných   pri­po­mie­nok   sub­jek­tov   zú­čas­tne­ných 
na le­gis­la­tív­nom pro­ce­se (ob­sa­ho­vý as­pekt).
17. Navr­ho­va­te­lia pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du na­miet­li neús­tav­nosť le­gis­la­tív­ne­ho 
pro­ce­su   pri   schva­ľo­va­ní   na­pad­nu­té­ho   zá­ko­na   ne­dos­ta­toč­ne   tak   z   hľa­dis­ka   for­mál­nej 
ar­gu­men­tá­cie, ako aj z hľa­dis­ka ob­sa­hu vzne­se­ných ar­gu­men­tov.
Navr­ho­va­te­lia  svo­je  tvr­de­nie  o  po­ru­še­ní  ús­ta­vy vy­vo­di­li  z  čl.  2  ods.  1  uz­ne­se­nia 
ná­rod­nej ra­dy č. 19/1997 Z. z. k návr­hu le­gis­la­tív­nych pra­vi­diel tvor­by zá­ko­nov. Uz­ne­se­nie 
ná­rod­nej ra­dy č. 19/1997 Z. z. však ne­má po­va­hu pra­me­ňa prá­va spô­so­bi­lé­ho za­prí­či­niť ta­ké 
po­ru­še­nie ús­ta­vy, aké­mu mož­no pri­pí­sať ús­tav­nú in­ten­zi­tu. V tej­to sú­vis­los­ti už ús­tav­ný súd 
uvie­dol, že „[a]j keď le­gis­la­tív­ne pra­vid­lá tvor­by práv­nych pred­pi­sov ne­ma­jú všeo­bec­nú 
zá­väz­nosť,   t.   j.   nie   sú   práv­nym   pred­pi­som,   ob­sa­hu­jú   re­le­van­tné   zá­kla­dy   le­gis­la­tív­nej 
a le­gis­la­tív­no­tech­nic­kej   kul­tú­ry   prá­vot­vor­by   ga­ran­tu­jú­cej   (za­bez­pe­ču­jú­cej)   ur­či­tú 
sys­te­ma­tic­kú   a   sys­té­mo­vú   for­mál­nop­ráv­nu   jed­not­nosť   a   kon­zis­ten­tnosť   náš­ho   práv­ne­ho 
po­riad­ku.   Po­ru­še­nie   tých­to   pra­vi­diel   nez­na­me­ná   ne­sú­lad   práv­ne­ho   pred­pi­su   s   Ústa­vou 
Slo­ven­skej   re­pub­li­ky,   ho­ci   mô­že   byť   hod­no­te­né   ako   ne­dos­ta­tok   práv­nej   úp­ra­vy.“ 
(PL. ÚS 126/07).   For­mál­ny   ar­gu­ment   pou­ži­tý   navr­ho­va­teľ­mi   je   te­da   nes­práv­ny. 
Navr­ho­va­te­lia sa mý­lia aj v ob­sa­hu ich ná­miet­ky o po­ru­še­ní ús­ta­vy pre­dov­šet­kým pre­to, 
le­bo   vy­chá­dza   zo   skres­le­nej   pred­sta­vy   o   vzťa­hu   ná­rod­nej   ra­dy   (parla­men­tu)   a   vlá­dy 
v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se. Tú­to skres­le­nú pred­sta­vu sa po­kú­si­li ok­tro­jo­vať do inter­pre­tá­cie 
a ap­li­ká­cie ús­ta­vy.
18.   Ná­rod­ná   ra­da   nie   je   via­za­ná   le­gis­la­tív­nym   zá­me­rom   vlá­dy   ani   le­gis­la­tív­nym 
zá­me­rom mi­nis­terstiev  či  ús­tred­ných or­gá­nov štát­nej sprá­vy.  Štát­na  moc  v ma­te­riál­nom 
práv­nom   štá­te   po­chá­dza   od   ob­ča­nov   (čl.   2   ods.   1   ús­ta­vy),   kto­rí   ju   v   za­stu­pi­teľ­skej 
de­mok­ra­cii vy­ko­ná­va­jú pros­tred­níc­tvom svo­jich riad­ne zvo­le­ných zá­stup­cov v parla­men­te. 
Ná­rod­ná   ra­da   je   je­di­ným   zá­ko­no­dar­ným   or­gá­nom   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   (čl.   72   ús­ta­vy). 
Vlá­da je or­gá­nom štá­tu s prá­vom zá­ko­no­dar­nej ini­cia­tí­vy (čl. 87 ods. 1 ús­ta­vy). Re­zor­tné 
in­šti­tú­cie ma­jú iba prá­vo po­die­ľať sa na zá­ko­no­dar­nej ini­cia­tí­ve vlá­dy; vlá­da mô­že v sú­la­de 
s ús­ta­vou pred­lo­žiť návrh zá­ko­na, s kto­rým ne­súh­la­sí re­zort, ak sa v zbo­re uz­ne­sie, že ta­ký 
návrh zá­ko­na ná­rod­nej ra­de pred­lo­ží [čl. 119 písm. a)]. Po pred­lo­že­ní návr­hu zá­ko­na do 
ná­rod­nej ra­dy vlá­da ani ná­rod­ná ra­da ne­pot­re­bu­je súh­las mi­nis­ter­stva, ús­tred­né­ho or­gá­nu 
štát­nej sprá­vy, územ­nej sa­mos­prá­vy ani ko­ho­koľ­vek iné­ho na pri­ja­tie návr­hu zá­ko­na, ani na 
je­ho úp­ra­vu v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se, kto­rý sa za­čne po­da­ním návr­hu zá­ko­na do ná­rod­nej 
ra­dy. Všet­ky tie­to štruk­tú­ry ve­rej­nej mo­ci ma­jú iba po­rad­ný hlas, zá­ko­no­dar­ný or­gán s ni­mi 
kon­zul­tu­je, zis­ťu­je si ich ná­zo­ry a pri­po­mien­ky, le­bo tak fun­gu­je de­mok­ra­tic­ká for­ma vlá­dy, 
ale roz­diel­ny ná­zor kto­ré­ho­koľ­vek kon­zul­tan­ta ne­zak­la­dá zá­ko­no­dar­né­mu or­gá­nu po­vin­nosť 
nep­ri­jať zá­kon pod­ľa vlas­tnej pred­sta­vy.
19.   Ná­rod­ná   ra­da   ako   je­di­ný   zá­ko­no­dar­ný   or­gán   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   má   prá­vo 
úva­hy, či vlád­ny návrh zá­ko­na prij­me, ale­bo od­miet­ne. Ak sa ná­rod­ná ra­da roz­hod­ne vlád­ny 
návrh zá­ko­na pri­jať, jej úva­hu o zme­nách a dopl­nkoch pred­lo­že­né­ho návr­hu zá­ko­na vždy 
ob­me­dzu­je   iba   ús­ta­va   a   prí­pad­ne   aj   re­le­van­tné   me­dzi­ná­rod­né   do­ho­vo­ry   ale­bo   práv­ne 
zá­väz­né ak­ty Európ­skych spo­lo­čen­stiev a Európ­skej únie, ak sa me­dzi­ná­rod­né prá­vo ale­bo 
ko­mu­ni­tár­ne   a   únio­vé   prá­va   tý­ka­jú   pred­me­tu   práv­nej   úp­ra­vy   navr­hnu­té­ho   zá­ko­na. 
Roz­hod­nu­tia   plé­na   ná­rod­nej   ra­dy,   vý­bo­rov   ná­rod­nej   ra­dy   a   pos­lan­cov   ná­rod­nej   ra­dy 
o úp­ra­vách   vlád­ne­ho   návr­hu   zá­ko­na   mô­že   vlá­da   ov­plyv­niť   je­di­ne   tak,   že   návrh   zá­ko­na 
nep­ri­ja­teľ­ne poz­me­ne­ný v ná­rod­nej ra­de vlá­da vez­me späť. K to­mu tre­ba pri­dať mož­nosť 
vlá­dy pros­tred­níc­tvom pos­lan­cov ná­le­žia­cich k vlád­nym stra­nám od­miet­nuť poz­me­ňu­jú­ci 
návrh, či do­kon­ca ce­lý vlád­ny návrh zá­ko­na v hla­so­va­ní plé­na ná­rod­nej ra­dy.
20. Navr­ho­va­te­lia svo­ju ar­gu­men­tá­ciu o neús­tav­nom le­gis­la­tív­nom pro­ce­se spo­ji­li aj 
s práv­nym ná­zo­rom, kto­rý ús­tav­ný súd vy­slo­vil vo ve­ci sp. zn. PL. ÚS 48/03, keď uvie­dol, 
že  „po­ru­še­nie   no­riem   ús­tav­né­ho   pro­ce­su   je   v   prí­pa­doch   hru­bé­ho   a   svoj­voľ­né­ho  
ne­reš­pek­to­va­nia   pra­vi­diel   zá­ko­no­dar­né­ho  pos­tu­pu   zá­sad­ne   spô­so­bi­lé   vy­ús­tiť   do  roz­po­ru  
pri­ja­té­ho   zá­ko­na   s   ús­ta­vou“.   V   uve­de­nej   ve­ci   (PL.   ÚS  48/03)   však   ús­tav­ný  súd  návrh 
sku­pi­ny pos­lan­cov vec­ne od­mie­tol z dô­vo­du zjav­nej neo­pod­stat­ne­nos­ti, keď ne­zis­til ús­tav­ne 
vý­znam­né   dô­vo­dy   na   spo­chyb­ne­nie   prie­be­hu   le­gis­la­tív­ne­ho   pro­ce­su.   V   ci­to­va­nej   ve­ci 
ús­tav­ný súd tak­tiež uvie­dol, že „ne­mož­no pres­kú­mať roz­por na­pad­nu­té­ho zá­ko­na s ús­ta­vou 
(ozna­če­ný­mi člán­ka­mi) iba z dô­vo­du, že ná­rod­ná ra­da ur­či­tým spô­so­bom po­ru­ši­la zá­kon 
o ro­ko­va­com po­riad­ku, resp. že ne­pos­tu­po­va­la strik­tne pod­ľa je­ho us­ta­no­ve­ní up­ra­vu­jú­cich 
pre­ro­ko­va­nie návr­hov zá­ko­nov, ak sa netvr­dí a nep­reu­ká­že ta­ký chyb­ný pos­tup a úko­ny 
v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se, kto­ré sú na­pad­nu­teľ­né sa­my ose­be, bez oh­ľa­du na vec­ný ob­sah 
na­pad­nu­té­ho   zá­ko­na“.   K   navr­ho­va­teľ­mi   pod­por­ne   ozna­če­ným   roz­hod­nu­tiam   ús­tav­né­ho 
sú­du, kto­ré sa ne­ja­kým spô­so­bom tý­ka­li le­gis­la­tív­ne­ho pro­ce­su v parla­men­te, je pod­stat­né 
tiež ná­rod­nou ra­dou uve­de­né v bo­de 7.1: „navr­ho­va­te­ľom v tej­to sú­vis­los­ti ci­to­va­ný ná­lez  
Ústav­né­ho   sú­du...   PL.   ÚS   48/03   sa   tý­ka   pro­ce­dú­ry   skrá­te­né­ho   le­gis­la­tív­ne­ho   ko­na­nia  
a ná­lez   Ústav­né­ho   sú­du...   PL.   ÚS   29/05   sa   tý­ka   po­sú­de­nia   spät­nej   ča­so­vej   pô­sob­nos­ti  
zá­ko­na a nie je mož­né ich ap­li­ko­vať na pro­ce­dú­ru schva­ľo­va­nia zá­ko­na č. 463/2013 Z. z.,  
kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 595/2003 Z. z. o da­ni z príj­mov“. 
21.   Vý­bor   ná­rod­nej   ra­dy   je   sub­jek­tom,   kto­ré­mu   ús­ta­va   (čl.   87   ods.   1)   vý­slov­ne 
priz­ná­va prá­vo po­dať návrh zá­ko­na. Prá­vo zá­ko­no­dar­nej ini­cia­tí­vy vý­bo­rov ná­rod­nej ra­dy 
ne­mož­no inter­pre­to­vať dos­lov­ne ako op­ráv­ne­nie pred­kla­dať návr­hy zá­ko­nov, kto­ré ne­zahŕňa 
účasť   na   zá­ko­no­dar­nom   pro­ce­se   reali­zo­va­nú   pros­tred­níc­tvom   poz­me­ňu­jú­cich   návr­hov   k 
návr­hom iných op­ráv­ne­ných navr­ho­va­te­ľov. Vý­bor ná­rod­nej ra­dy sa­mou sku­toč­nos­ťou, že 
navr­hne   dopl­ne­nie   návr­hu   zá­ko­na,   sa   ne­mô­že   do­pus­tiť   hru­bé­ho   a svoj­voľ­né­ho 
ne­reš­pek­to­va­nia pra­vi­diel zá­ko­no­dar­né­ho pro­ce­su, ako to tvr­dia navr­ho­va­te­lia. Nao­pak, ak 
by   v   zá­ko­no­dar­nom   pro­ce­se   doš­lo   k   ob­me­dzu­jú­ce­mu   zá­sa­hu   do   prá­va   zá­ko­no­dar­nej 
ini­cia­tí­vy   vý­bo­ru   ná­rod­nej   ra­dy,   iš­lo   by   o   neús­tav­ný   zá­sah   sme­ru­jú­ci   pro­ti   pra­vid­lám 
de­mok­ra­tic­kej for­my vlá­dy, a pre­to aj k ta­ké­mu zá­važ­né­mu po­ru­še­niu ús­tav­nos­ti, akým je 
po­ru­še­nie   ma­te­riál­ne­ho   jad­ra   ús­ta­vy.   Pod­ľa   prof.   Pru­sá­ka   pod­sta­ta   ús­ta­vo­dar­nej 
a zá­ko­no­dar­nej prá­vo­mo­ci spo­čí­va v prá­ve pri­jí­mať, me­niť dopĺňať i re­vi­do­vať ús­ta­vu, ako aj 
pri­jí­mať,   me­niť,   dopĺňať,   zru­šo­vať   zá­ko­ny   a   ini­cio­vať   ich   pri­ja­tie,   zme­nu,   dopl­ne­nie 
a zru­še­nie (PRUSÁK, J. Teória prá­va. Bra­tis­la­va, 1995, s. 77). 
IV.
Na­miet­nu­té po­ru­še­nie čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy
22.   Sú­čas­ťou   ús­ta­vou   za­ru­če­nej   ochra­ny   a   pod­po­ry   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   je 
pod­mien­ka, aby kaž­dý or­gán Slo­ven­skej re­pub­li­ky up­lat­ňu­jú­ci svo­ju pô­sob­nosť vo ve­ciach 
hos­po­dár­skej sú­ťa­ži prik­ro­čil k ob­me­dzu­jú­ce­mu zá­sa­hu vo­či hos­po­dár­skej sú­ťa­ži iba vte­dy, 
ak   sa   ob­me­dzenie   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   de­je   vo   ve­rej­nom   zá­uj­me.   Pod­ľa   ná­zo­ru 
navr­ho­va­te­ľov je za­ve­de­nie da­ňo­vých li­cen­cií ako po­vin­ných pla­tieb štá­tu len vo vzťa­hu 
k jed­nej   sku­pi­ne   sú­ťa­ži­te­ľov   na   re­le­van­tnom   tr­hu   –   pod­ni­ka­te­ľov,   kto­rí   sú   práv­nic­ký­mi 
oso­ba­mi,   bez   kon­krét­ne   špe­ci­fi­ko­va­né­ho   a   od­ôvod­ne­né­ho   ve­rej­né­ho   zá­uj­mu   v   roz­po­re 
s čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy. 
23.   Ústav­ný   súd   už   vo   ve­ci   sp.   zn.   PL.   ÚS   13/97   uvie­dol:   „Ne­rov­na­ké   práv­ne 
pos­ta­ve­nie účas­tní­kov hos­po­dár­skej sú­ťa­že by bo­lo v sú­la­de s čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy, ak by ho 
zá­ko­no­dar­ca us­ta­no­vil vo ve­rej­nom zá­uj­me. Ústa­va sí­ce vý­slov­ne nez­dô­raz­ňu­je po­žia­dav­ku 
ve­rej­né­ho   zá­uj­mu   v   us­ta­no­ve­ní   čl.   55   ods.   2,   av­šak   pat­rí   k   všeo­bec­ným   prin­cí­pom 
im­pli­ko­va­ným   v  prin­cí­poch  tvor­by  prá­va   v  práv­nom  štá­te.   Pre­to   má   práv­ny  vý­znam  aj 
vo vzťa­hu k prin­cí­pom ochra­ny a pod­po­ry hos­po­dár­skej sú­ťa­že.

Ve­rej­ný   zá­ujem   na   ob­me­dze­ní   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   ne­mož­no   sto­tož­ňo­vať   ani 
za­mie­ňať   s   ve­rej­ným   zá­uj­mom   opod­stat­ňu­jú­cim   ob­me­dzenie   up­lat­ne­nia   prá­va   pod­ni­kať 
a us­ku­toč­ňo­vať inú zá­rob­ko­vú čin­nosť. Ve­rej­ný zá­ujem na ob­me­dze­ní hos­po­dár­skej sú­ťa­že 
ne­mož­no pred­pok­la­dať, ale tre­ba ho preu­ká­zať.“ 
24.   Ústav­ný   súd   o   ús­ta­vou   vý­slov­ne   ur­če­nej   pod­mien­ke   ve­rej­né­ho   zá­uj­mu   ako 
pod­mien­ke le­gi­ti­mi­zu­jú­cej vy­vlas­tne­nie vlas­tní­ka v sú­la­de s čl. 20 ods. 4 ús­ta­vy vy­slo­vil 
pra­vid­lo,   pod­ľa   kto­ré­ho   vý­slov­ná   iden­ti­fi­ká­cia   „ve­rej­né­ho   zá­uj­mu“,   kvô­li   kto­ré­mu   sa 
pri­jí­ma   zá­kon­né   ob­me­dzenie   vlas­tní­ka,   sa   vo   fá­ze   tvor­by   prá­va   ne­vy­ža­du­je.   Sta­čí   je­ho 
nás­led­ná   iden­ti­fi­ká­cia   v   prí­pa­de   po­chyb­nos­ti   o   je­ho   exis­ten­cii,   pri­čom   ve­rej­ný   zá­ujem 
ne­mu­sí iden­ti­fi­ko­vať iba ná­rod­ná ra­da, ale mô­že ho zis­tiť aj  ús­tav­ný súd bez sú­čin­nos­ti 
ná­rod­nej ra­dy. Ilus­trač­ným prík­la­dom je práv­ny ná­zor: „V ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní, resp. ani 
v inom us­ta­no­ve­ní sí­ce ci­to­va­ný zá­kon ne­vy­jad­ril ta­ký­to ve­rej­ný zá­ujem, av­šak exis­ten­ciu 
zá­uj­mu, kto­rý mož­no po­va­žo­vať za ve­rej­ný na vy­ko­ná­va­ní opat­re­ní za­me­dzu­jú­cich dro­be­nie 
poľ­no­hos­po­dár­skych a les­ných po­zem­kov v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, mož­no od­vo­diť z cie­ľov a 
cel­ko­vé­ho   zmys­lu   a pod­sta­ty   zá­ko­na   č.   180/1995   Z.   z.“   (PL.   ÚS   36/95).   Ústav­ný   súd 
v nad­väz­nos­ti na ten­to svoj práv­ny ná­zor vy­slo­ve­ný v mi­nu­los­ti kon­šta­tu­je, že ide o ná­zor 
re­le­vant­ný nie­len pre inter­pre­tá­ciu a ap­li­ká­ciu hod­no­te­nia spl­ne­nia pod­mien­ky „ve­rej­né­ho 
zá­uj­mu“   pre   pot­re­by   roz­hod­nu­tia   o   ús­tav­nos­ti   vy­vlas­tne­nia,   ale   že   ide   o   inter­pre­tač­né 
pra­vid­lo s uni­ver­zál­nou ap­li­ko­va­teľ­nos­ťou v kaž­dom prí­pa­de, keď tre­ba po­sú­diť spl­ne­nie 
pod­mien­ky ve­rej­né­ho zá­uj­mu z hľa­dis­ka zá­sa­hu do zá­klad­ných práv a slo­bôd.
25. Ná­miet­ka navr­ho­va­te­ľov, že za­ve­de­nie da­ňo­vých li­cen­cií po­ru­šu­je čl. 55 ods. 2 
ús­ta­vy, le­bo sa udia­lo bez kon­krét­ne špe­ci­fi­ko­va­né­ho a od­ôvod­ne­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu, 
vzhľa­dom na už uve­de­né (bod 24) neob­sto­jí. Ná­rod­ná ra­da aj vlá­da vo svo­jich vy­jad­re­niach 
k   návr­hu   navr­ho­va­te­ľov   uvied­li   ve­rej­né   zá­uj­my,   kto­rý­mi   od­ôvod­ňu­jú   dopl­ne­nie   zá­ko­na 
o da­ni   z   príj­mu   o   us­ta­no­ve­nia   o   da­ňo­vých   li­cen­ciách.   Ústav­ný   súd   kon­šta­tu­je,   že   oba 
parla­men­tom a vlá­dou iden­ti­fi­ko­va­né ve­rej­né zá­uj­my (bod 7) ma­jú ús­tav­nú in­ten­zi­tu, kto­rá 
le­gi­ti­mi­zu­je za­ve­de­nie da­ňo­vých li­cen­cií vo ve­rej­nom zá­uj­me.

26.   Navr­ho­va­te­lia   v návr­hu  ok­rem  iné­ho  na­miet­li:  „Da­ňo­vé   li­cen­cie   práv­nic­kých  
osôb te­da na­vy­šu­jú nák­la­dy pod­ni­ka­te­ľov zú­čas­tňu­jú­cich sa hos­po­dár­skej sú­ťa­že, v dôs­led­ku  
čo­ho   mô­žu   naj­mä   men­šie   pod­ni­ky   za­nik­núť,   pre­to­že   dôj­de   k   od­čer­pá­va­niu   fi­nan­čných  
pros­tried­kov,   kto­ré   by   inak   moh­li   pou­žiť   na   svo­je   pod­ni­ka­nie   a   roz­voj...“.  Pod­sta­tou 
hos­po­dár­skej sú­ťa­že je  na­vo­dzo­va­nie po­hy­bu na tr­hu,  kto­rý  spo­čí­va nie­len v nah­rá­dza­ní 
jed­né­ho to­va­ru či služ­by iným to­va­rom či služ­bou, ale aj v ob­me­ne sú­ťa­žia­cich sub­jek­tov, 
kde   časť   eko­no­mic­ky   efek­tív­nej­ších   pod­ni­ka­te­ľov   je   ús­peš­nej­šia   ako   iní   pod­ni­ka­te­lia, 
pri­čom neús­pech neús­peš­ných nie je ob­me­dze­ný akou­si mi­ni­mál­nou hra­ni­cou, za kto­rou sa 
pod­ni­ka­teľ nes­mie ocit­núť, a ak sa ocit­ne, po­tom mu štát pos­kyt­ne pod­po­ru, aby zotr­val na 
tr­hu.   Ta­ká   pod­po­ra   nie   je   im­pli­ko­va­ná   v   pod­po­re,   kto­rú   Slo­ven­ská   re­pub­li­ka   za­ru­ču­je 
hos­po­dár­skej sú­ťa­ži čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy. V sú­la­de s čl. 55 ods. 2 Slo­ven­ská re­pub­li­ka chrá­ni 
a pod­po­ru­je hos­po­dár­sku sú­ťaž, a nie neús­peš­ných pod­ni­ka­te­ľov. K tr­ho­vé­mu hos­po­dár­stvu 
pat­rí   aj   zá­nik   nee­fek­tív­nej   hos­po­dár­skej   čin­nos­ti   a sub­jek­tov,   kto­rí   hos­po­dár­sku   čin­nosť 
vy­ko­ná­va­jú   nee­fek­tív­ne.   Sa­ma   okol­nosť,   že   pod­ni­ky,   men­šie   či   väč­šie,   mô­žu   za­nik­núť, 
vy­pad­núť   z   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že,   neod­po­ru­je   ús­ta­ve,   le­bo   je   v čl.   55   ods.   2   ús­ta­vy 
im­pli­ko­va­ná.
27.   Navr­ho­va­te­lia   pop­ri   tom,   že   neak­cep­to­va­teľ­ným   a   zjed­no­du­še­ným   spô­so­bom 
pop­re­li   exis­ten­ciu   ve­rej­né­ho   zá­uj­mu   na   za­ve­de­ní   da­ňo­vých   li­cen­cií   a   rov­na­ko 
neak­cep­to­va­teľ­ne   zjed­no­du­ši­li   pod­sta­tu   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že,   ne­roz­li­šu­jú   ani   me­dzi 
zá­klad­ný­mi prá­va­mi a slo­bo­da­mi a  ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi. Pre­hliad­li roz­die­ly v práv­nych 
účin­koch zá­klad­ných práv a slo­bôd na jed­nej stra­ne a ús­tav­ných prin­cí­pov na dru­hej stra­ne, 
pri­čom práv­ne účin­ky, kto­ré pre zá­klad­né prá­va aj pre ús­tav­né prin­cí­py tvr­dia, abstra­hu­jú od 
úče­lu   ús­tav­ných   ka­te­gó­rií,   aké   pou­ží­va­jú   v   spo­re   o   sú­lad   zá­ko­na   s   ús­ta­vou.   To   má   za 
nás­le­dok,   že   navr­ho­va­te­lia   v   ar­gu­men­tá­cii   o   ne­sú­la­de   zá­ko­na   s   ús­ta­vou   po­nú­ka­jú 
ďa­le­ko­siah­le zá­ve­ry pre­sa­hu­jú­ce účel ús­tav­nej úp­ra­vy.
28.   Ústav­ný   súd   vo   svo­jej   roz­ho­do­va­cej   čin­nos­ti   viac­krát   od­mie­tol   po­lo­žiť 
zna­mien­ko rov­nos­ti me­dzi ús­tav­ný prin­cíp a zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du. Ústav­ný súd 
nap­rík­lad uvie­dol: „K ús­tav­ným zá­ru­kám sta­bi­li­zá­cie de­mok­ra­cie a práv­nos­ti štá­tu pat­rí aj 
prin­cíp   ochra­ny   slo­bod­nej   sú­ťa­že   po­li­tic­kých   síl   v   tvor­be   a   up­lat­ňo­va­ní   zá­ko­nov 
up­ra­vu­jú­cich po­li­tic­ké prá­va a slo­bo­dy. Ústav­ný súd o tom­to prin­cí­pe vy­slo­vil, že ne­má 
po­va­hu ús­tav­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy za­ru­če­ných jed­not­liv­co­vi. Je­ho ob­sa­hom je zá­vä­zok 
Ná­rod­nej   ra­dy   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   pri   pri­jí­ma­ní   zá­ko­nov   up­ra­vu­jú­cich   po­li­tic­ké   prá­va 
a slo­bo­dy schvá­liť iba ta­ké zá­ko­ny, kto­rý­mi sa umož­ní a ochrá­ni slo­bod­ná sú­ťaž po­li­tic­kých 
síl v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti. Ob­sa­hom prin­cí­pu us­ta­no­ve­né­ho čl. 31 ús­ta­vy je zá­ro­veň aj 
zá­vä­zok   os­tat­ných  or­gá­nov  ve­rej­nej   mo­ci   up­lat­ňo­vať   zá­ko­ny   up­ra­vu­jú­ce   po­li­tic­ké   prá­va 
a slo­bo­dy   je­di­ne   spô­so­bom,   kto­rý   umož­ní   a   ochrá­ni   slo­bod­nú   sú­ťaž   po­li­tic­kých   síl 
(PL. ÚS 19/98).“ (PL. ÚS 15/98). Po­dob­ne ozna­čil ús­tav­ný súd aj čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy za 
ús­tav­nú nor­mu vy­jad­ru­jú­cu ús­tav­ný prin­cíp (PL. ÚS 13/97).
29.   Navr­ho­va­te­lia   za­kla­da­jú   svo­je   tvr­de­nia   o   ne­sú­la­de   na­pad­nu­tých   us­ta­no­ve­ní 
zá­ko­na s ús­ta­vou na pred­sta­ve, že ús­ta­va sa mu­sí inter­pre­to­vať a ap­li­ko­vať tak, aby bo­la 
v sú­la­de so zá­ko­nom (v da­nom prí­pa­de so zá­ko­nom ozna­če­ným navr­ho­va­teľ­mi), a cel­kom 
za­ned­ba­li čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy ur­če­né zá­klad­né inter­pre­tač­né pra­vid­lo, pod­ľa kto­ré­ho sa 
zá­kon mu­sí vy­svet­ľo­vať tak, aby bol v sú­la­de s ús­ta­vou. Od tej­to pred­sta­vy od­vi­nu­li aj 
ar­gu­men­tá­ciu o po­ru­še­ní hos­po­dár­skej sú­ťa­že v spo­ji­tos­ti so zá­ko­nom č. 136/2001 Z. z. 
o ochra­ne   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   a   o   zme­ne   a   dopl­ne­ní   zá­ko­na   Slo­ven­skej   ná­rod­nej   ra­dy 
č. 347/1990 Zb. o or­ga­ni­zá­cii mi­nis­terstiev a os­tat­ných ús­tred­ných or­gá­nov štát­nej sprá­vy 
v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd už vo ve­ci sp. zn. PL. ÚS 13/97 
napr. uvie­dol: «Člá­nok 55 ods. 2 neus­ta­no­vu­je, že Slo­ven­ská re­pub­li­ka chrá­ni a pod­po­ru­je 
len ta­kú časť ale­bo po­do­bu hos­po­dár­skej sú­ťa­že, kto­rú za hos­po­dár­sku sú­ťaž ozna­čí zá­kon 
vy­da­ný   na   ochra­nu   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že.   Pre­to   ochra­nu   a   pod­po­ru   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že 
pod­ľa ús­ta­vy ne­mož­no sto­tož­niť s ochra­nou hos­po­dár­skej sú­ťa­že up­ra­ve­nej v § 1 zá­ko­na 
č. 188/1994 Z. z. o ochra­ne hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Dru­há ve­ta čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy má práv­ny 
vý­znam   nie­len   pre   ur­če­nie,   kto­rý   štát­ny   or­gán   má   prá­vo­moc   tvo­riť   prá­vo   na   ochra­nu 
a pod­po­ru hos­po­dár­skej sú­ťa­že. For­mu­lá­ciou „pod­rob­nos­ti us­ta­no­ví zá­kon“ sa ne­vyt­vá­ra len 
ús­tav­ný zá­klad pre pri­ja­tie zá­ko­na o ochra­ne hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej 
re­pub­li­ky   mô­že   pri­jať   ľu­bo­voľ­né   množ­stvo   zá­ko­nov,   v   kto­rých   bu­dú   práv­ne   nor­my 
vzťa­hu­jú­ce   sa   vý­luč­ne   ale­bo   čias­toč­ne   aj   na   ochra­nu   a   pod­po­ru   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že. 

V sú­la­de   s   ús­ta­vou   prev­za­tým   prís­ľu­bom   chrá­niť   a pod­po­ro­vať   hos­po­dár­sku   sú­ťaž   má 
Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky prá­vo­moc pri­jí­mať práv­ne nor­my na ochra­nu a pod­po­ru 
hos­po­dár­skej sú­ťa­že v zá­ko­noch o da­niach, ce­nách a v množ­stve ďal­ších zá­ko­nov, v kto­rých 
mož­no chrá­niť a pod­po­riť hos­po­dár­sku sú­ťaž.»
30.   Ochra­nu  a  pod­po­ru  hos­po­dár­skej sú­ťa­že   pod­ľa  čl.  55  ods.  2  ús­ta­vy  ne­mož­no 
sto­tož­niť   so   zá­ko­nom   o   ochra­ne   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že,   ako   to   uro­bi­li   navr­ho­va­te­lia. 
Pra­me­ňom   prá­va   so   si­lou   zá­ko­na   je   nap­rík­lad   aj   zá­kon   č.   276/2001   Z.   z.   o   re­gu­lá­cii 
v sie­ťo­vých   od­vet­viach   a   o   zme­ne   a   dopl­ne­ní   niek­to­rých   zá­ko­nov   v   zne­ní   zá­ko­na 
č. 397/2002 Z. z. Pra­me­ňom prá­va je tiež zá­kon č. 231/1999 Z. z. o štát­nej po­mo­ci v zne­ní 
zá­ko­na č. 434/2001 Z. z., a to nie­len kvô­li § 2 ods. 1, v kto­rom sa uvá­dza: „Za­ka­zu­je sa 
pos­ky­to­va­nie   štát­nej   po­mo­ci,   kto­rá   na­ru­šu­je   ale­bo   hro­zí   na­ru­še­ním   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že 
tým, že zvý­hod­ňu­je ur­či­tých pod­ni­ka­te­ľov ale­bo vý­ro­bu ur­či­té­ho to­va­ru ale­bo pos­ky­to­va­nie 
slu­žieb, ak pos­kyt­nu­tie štát­nej po­mo­ci ne­priaz­ni­vo ov­plyv­ňu­je pod­mien­ky ob­cho­du me­dzi 
Slo­ven­skou re­pub­li­kou a  Európ­sky­mi spo­lo­čen­stva­mi...“   Ústav­ná úp­ra­va sa pre­mie­ta  do 
ra­du ďal­ších zá­ko­nov. Nap­rík­lad zá­kon č. 92/1991 Zb. o pod­mien­kach pre­vo­du ma­jet­ku 
štá­tu na iné oso­by v zne­ní zá­ko­na č. 253/1999 Z. z. v § 10 ods. 2 us­ta­no­vil: „O pri­va­ti­zá­cii 
pod­ni­ku   s cha­rak­te­rom   pri­ro­dze­né­ho   mo­no­po­lu,   o   ur­če­ní   ma­jet­ko­vej   účas­ti   štá­tu   na 
pod­ni­ka­ní   ta­ké­ho­to   pod­ni­ku   ale­bo   ob­chod­nej   spo­loč­nos­ti   a   o   pri­va­ti­zá­cii   ak­cio­vej 
spo­loč­nos­ti s ma­jet­ko­vou účas­ťou štá­tu, kto­rá má cha­rak­ter pri­ro­dze­né­ho mo­no­po­lu, vždy 
roz­ho­du­je   vlá­da,   a   to   po   pre­ro­ko­va­ní   zá­me­ru   a   pos­tu­pu   pri­va­ti­zá­cie   v   Ná­rod­nej   ra­de 
Slo­ven­skej   re­pub­li­ky...   Ná­rod­ná   ra­da   sa   mu­sí   vy­jad­riť   o   návr­hu   do   30   dní   od   je­ho 
pred­lo­že­nia. Po már­nom up­ly­nu­tí tej­to le­ho­ty sa návrh po­va­žu­je za pre­ro­ko­va­ný.“ 
31. Navr­ho­va­te­lia vo svo­jej ar­gu­men­tá­cii od­ká­za­li naj­skôr na us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 
písm. a) zá­ko­na o ochra­ne hos­po­dár­skej sú­ťa­že, pod­ľa kto­ré­ho pred­me­tom je­ho úp­ra­vy je 
čin­nosť pod­ni­ka­te­ľov, kto­rý­mi sa ro­zu­me­jú pod­ni­ka­te­lia v roz­sa­hu vy­me­dze­nom zá­ko­nom 
č. 513/1991   Zb.   Ob­chod­ný   zá­kon­ník   v   zne­ní   nes­kor­ších   pred­pi­sov,   ďa­lej   fy­zic­ká   oso­ba 
a práv­nic­ká   oso­ba,   ich   zdru­že­nia   a   zdru­že­nia   tých­to   zdru­že­ní,   ak   ide   o   ich   čin­nos­ti 
a ko­na­nia, kto­ré sú­vi­sia ale­bo mô­žu sú­vi­sieť so sú­ťa­žou bez oh­ľa­du na to, či tie­to čin­nos­ti 
a ko­na­nia   sú   ale­bo   nie   sú   za­me­ra­né   na   do­sa­ho­va­nie   zis­ku.   Ústav­ný   súd   pre­dov­šet­kým 
poz­na­me­ná­va, že tak­to ši­ro­ko ne­mož­no vy­me­dziť hos­po­dár­sku sú­ťaž, kto­rá je pred­me­tom 
ochra­ny čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy.
32. Pod­ľa Dr­gon­ca „[h]os­po­dár­ska sú­ťaž je ne­nah­ra­di­teľ­ná pre tr­ho­vú eko­no­mi­ku. 
Nie kaž­dé sprá­va­nie sú­ťaž­nej po­va­hy je re­le­van­tné z hľa­dis­ka hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Pop­ri 
sú­ťaž­nom sprá­va­ní bez eko­no­mic­kej pod­sta­ty, v kto­rých pô­so­bia ale­bo by moh­li pô­so­biť 
zá­ko­ni­tos­ti hos­po­dár­skej sú­ťa­že, exis­tu­jú aj spo­lo­čen­ské vzťa­hy s eko­no­mic­kou pod­sta­tou, v 
kto­rých   pô­so­bia   ale­bo   by   moh­li   pô­so­biť   zá­ko­ni­tos­ti   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že,   ale   exis­tu­jú 
spo­lo­čen­ské zá­uj­my pre­va­žu­jú­ce nad zá­uj­ma­mi up­lat­ňo­va­ný­mi pri ochra­ne hos­po­dár­skej 
sú­ťa­že.   V   prí­pa­de   stre­tu   zá­uj­mov   chrá­ne­ných   práv­ny­mi   nor­ma­mi   sa   ni­ja­ké­mu   zá­uj­mu 
ne­pos­ky­tu­je ta­ká veľ­ká ochra­na, kto­rá by ma­la za nás­le­dok ab­so­lút­nu neup­lat­ni­teľ­nosť práv 
slú­žia­cich na ochra­nu kon­flik­tné­ho zá­uj­mu. Hos­po­dár­sku sú­ťaž Slo­ven­ská re­pub­li­ka chrá­ni 
a   pod­po­ru­je   len   tam   a   dov­te­dy,   kde   a   do­kiaľ   nev­znik­nú   dô­vo­dy  pre   ob­me­dzenie   ale­bo 
vy­lú­če­nie hos­po­dár­skej sú­ťa­že vo ve­rej­nom zá­uj­me. Ochra­nu hos­po­dár­skej sú­ťa­že ne­mož­no 
nad­ra­ďo­vať za kaž­dých okol­nos­tí nad všet­ky os­tat­né ve­rej­né zá­uj­my, ani nad zá­klad­né prá­va 
a slo­bo­dy priz­na­né súk­rom­ným oso­bám.“ (Dr­go­nec, J. Ochra­na hos­po­dár­skej sú­ťa­že ako 
ús­tav­ný prin­cíp. EPP, 2000, č. 10, s. 206).
33. Zá­ko­ny sa pod­ľa čl. 152 ods. 4 ús­ta­vy mu­sia inter­pre­to­vať a ap­li­ko­vať tak, aby 
bo­li v sú­la­de s ús­ta­vou. Sú­čas­ťou toh­to sú­la­du je aj inter­pre­tá­cia a ap­li­ká­cia zá­ko­nov pod­ľa 
do­lož­ky pred­nos­ti ur­če­nej čl. 7 ods. 2 ús­ta­vy, te­da tak, aby práv­ne zá­väz­né ak­ty Európ­skych 
spo­lo­čen­stiev a Európ­skej únie dos­ta­li pred­nosť pred zá­kon­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky. To sa 
v ce­lom roz­sa­hu a bez vý­ni­miek vzťa­hu­je aj na vý­klad a up­lat­ňo­va­nie zá­ko­na o ochra­ne 
hos­po­dár­skej   sú­ťa­že.   Vô­ľa   Európ­skej   únie   po   dodr­žo­va­ní   pra­vi­diel   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že 
a za­cho­va­ní jed­no­ty spo­loč­né­ho tr­hu ne­de­ter­mi­nu­je všet­ky ak­ti­vi­ty ani neab­so­lu­ti­zu­je vý­kon 
ak­ti­vít, kto­ré po­dria­ďu­je zá­ko­ni­tos­tiam hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Sú čin­nos­ti, kto­ré sú cel­kom 
vy­ňa­té z hos­po­dár­skej sú­ťa­že. V rám­ci čin­nos­tí, kto­ré nie sú vy­ňa­té z hos­po­dár­skej sú­ťa­že, 
pri­chá­dza­jú do úva­hy ta­ké čin­nos­ti, kde up­lat­ne­nie pra­vi­diel hos­po­dár­skej sú­ťa­že je zú­že­né, 
aby ne­doš­lo k zma­re­niu vý­ko­nu čin­nos­ti reali­zo­va­nej vo ve­rej­nom zá­uj­me. 
34.   Pod­ľa   čl.   90   ods.   2   Zmlu­vy   o   Európ­skej   únii   po­dlie­ha­jú   pod­ni­ky   po­ve­re­né 
spra­vo­va­ním  slu­žieb všeo­bec­né­ho  hos­po­dár­ske­ho  zá­uj­mu  pra­vid­lám  hos­po­dár­skej sú­ťa­že 
iba do tej mie­ry, do akej up­lat­ne­nie tých­to pra­vi­diel ne­ve­die k zne­mož­ne­niu z práv­ne­ho 
ale­bo skut­ko­vé­ho hľa­dis­ka napl­ne­nia oso­bit­nej úlo­hy, kto­rá im bo­la zve­re­ná. Tým, že čl. 90 
ods. 2 Zmlu­vy o Európ­skej únii umož­ňu­je za is­tých pod­mie­nok od­chýl­ky od všeo­bec­ných 
pra­vi­diel Zmlu­vy, usi­lu­je sa o zo­sú­la­de­nie zá­uj­mu člen­ských štá­tov vy­uží­vať ur­či­té pod­ni­ky 
hlav­ne z ve­rej­né­ho od­vet­via ako nás­troj hos­po­dár­skej ale­bo so­ciál­nej po­li­ti­ky so zá­uj­mom 
Spo­lo­čen­stva na dodr­žia­va­ní pra­vi­diel hos­po­dár­skej sú­ťa­že a za­cho­va­ní jed­no­ty spo­loč­né­ho 
tr­hu. [C67/96 Al­ba­ny Inter­na­tio­nal BV v. Stich­ting Bed­rij­fspen­sioen­fonds Textie­lin­dus­trie 
(1999)]. „(...) Na spl­ne­nie pod­mie­nok up­lat­ne­nia člán­ku 90 ods. 2 Zmlu­vy o Európ­skej únii 
nie je nut­né, aby bo­la fi­nan­čná rov­no­vá­ha ale­bo eko­no­mic­ká ži­vot­nosť pod­ni­ku po­ve­re­né­ho 
spra­vo­va­ním služ­by všeo­bec­né­ho hos­po­dár­ske­ho vý­zna­mu oh­ro­ze­ná. Sta­čí, aby bo­lo pri 
neexis­ten­cii   spor­ných   práv   ma­re­né   pl­ne­nie   zvláš­tnych   úloh   zve­re­ných   pod­ni­ku 
vy­plý­va­jú­cich z po­vin­nos­tí a ob­me­dze­ní, kto­ré mu bo­li ulo­že­né(...) ale­bo aby za­cho­va­nie 
tých­to práv bo­lo nut­né na  pos­kyt­nu­tie  ich ma­ji­te­ľo­vi  mož­nos­ti pl­niť úlo­hy všeo­bec­né­ho 
hos­po­dár­ske­ho   vý­zna­mu,   kto­ré   mu   bo­li   zve­re­né   za   eko­no­mic­ky   pri­ja­teľ­ných 
pod­mie­nok(...)“ (C67/96)
35.   Pod­ľa   Súd­ne­ho   dvo­ra   ES/EÚ   pre   ob­lasť   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   sú   ty­pic­ké 
kom­plexné   skut­ko­vé   a   práv­ne   okol­nos­ti   [C320/90   až   C322/90   Te­le­mar­si­cab­ruz­zo   and 
Ot­hers (1993) ECR I393, bo­dy 6 a 7; C284/95 Sa­fe­ty Hi­Tech (1998) ECR I4301] Inak 
po­ve­da­né, Súd­ny dvor ES/EÚ pres­kú­ma­va prí­čin­nú sú­vis­losť me­dzi re­le­van­tný­mi znak­mi 
hod­no­te­nej čin­nos­ti, aby zis­til, či ide o čin­nosť, kto­rá vzhľa­dom na svo­ju po­va­hu a pred­met 
pat­rí do pô­sob­nos­ti ko­mu­ni­tár­ne­ho a únio­vé­ho prá­va pod­ľa čl. 85 Zmlu­vy o Európ­skej únii. 
Súd­ny dvor ES/EÚ za­mie­tol ža­lo­bu pro­ti 26 ve­rej­ným in­šti­tú­ciám za­bez­pe­ču­jú­cim sprá­vu 
ná­rod­né­ho zdra­vot­né­ho sys­té­mu z dô­vo­du, že nie sú pod­nik­mi pre účel up­lat­ňo­va­nia čl. 82 
ES.   Súd­ny   dvor   v   od­ôvod­ne­ní   uvie­dol,   že   ná­rod­ný   zdra­vot­ný   sys­tém   pô­so­bí   v   sú­la­de 
so zá­sa­dou so­li­da­ri­ty, pre­to­že je fi­nan­co­va­ný z prís­pev­kov na so­ciál­ne za­bez­pe­če­nie a iných 
štát­nych   prís­pev­kov   a   pos­ky­tu­je   bez­plat­né   služ­by   uve­de­ným   pois­ten­com   na   zá­kla­de 
všeo­bec­né­ho pois­te­nia,  tak­že  in­šti­tú­cie spra­vu­jú­ce ná­rod­ný  zdra­vot­ný  sys­tém pri ria­de­ní 
zdra­vot­né­ho sys­té­mu ne­ko­na­jú ako pod­ni­ky. [C205/03 P Fe­de­ra­ción Es­pa­ňo­la de Em­pre­sas 
de Tech­no­lo­gia Sa­ni­ta­ria (FE­NIN) v. Com­mis­sion (2006),ECR I6295]
36. Vo ve­ci Pou­cet a Pis­tre Súd­ny dvor ES/EÚ vy­lú­čil z poj­mu „pod­nik“ in­šti­tú­cie 
po­ve­re­né   spra­vo­va­ním   niek­to­rých   ob­li­ga­tór­nych   sys­té­mov   so­ciál­ne­ho   za­bez­pe­če­nia 
za­lo­že­ných na zá­sa­de so­li­da­ri­ty. V sys­té­me zdra­vot­né­ho pois­te­nia a pois­te­nia v ma­ter­stve, 
kto­ré   po­su­dzo­val,   bo­li   to­tiž   dáv­ky   rov­na­ké   pre   všet­ky   oso­by,   kto­rým   bo­li   ur­če­né,   ho­ci 
prís­pev­ky bo­li pro­por­cio­nál­ne vo vzťa­hu k vý­ške príj­mov; v sys­té­me sta­rob­né­ho pois­te­nia 
za­bez­pe­čo­va­li fi­nan­co­va­nie sta­rob­ných dô­chod­kov ak­tív­ni pra­cov­ní­ci a ok­rem to­ho prá­va 
na   dô­cho­dok   sta­no­ve­né   zá­ko­nom   ne­bo­li   pro­por­cio­nál­ne   vo   vzťa­hu   k   prís­pev­kom 
za­pla­te­ným v sys­té­me sta­rob­né­ho pois­te­nia; na­ko­niec sa sys­té­my s pre­byt­kom fi­nan­čných 
pros­tried­kov po­die­ľa­li na fi­nan­co­va­ní sys­té­mov, kto­ré ma­li štruk­tu­rál­ne fi­nan­čné prob­lé­my. 
So­li­da­ri­ta nut­ne zna­me­na­la to, že rôz­ne sys­té­my bo­li spra­vo­va­né je­di­nou in­šti­tú­ciou a účasť 
v tých­to sys­té­moch bo­la po­vin­ná.
37. Po pri­ja­tí Li­sa­bon­skej zmlu­vy sa us­ta­no­ve­nie čl. 90 ods. 2 Zmlu­vy o Európ­skej 
únii (bý­va­lý čl. 86 Zmlu­vy o Európ­skych spo­lo­čen­stvách) sta­lo us­ta­no­ve­ním čl. 106 ods. 2, 
ale   kon­cep­cia   ak­ti­vít   vy­ňa­tých   spod   pra­vi­diel   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   sa   v   únio­vom   prá­ve 
na­ďa­lej za­cho­va­la.
38. Us­ta­no­ve­nie  čl. 55 ods. 2  ús­ta­vy je sí­ce oje­di­ne­lé z poh­ľa­du po­rov­ná­va­cie­ho 
ús­tav­né­ho prá­va, ale sta­lo sa pred­me­tom nie­koľ­kých ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom. Ústav­ný 
súd pri ap­li­ká­cii tej­to nor­my vy­slo­vil:
„Člá­nok 55 ods. 2 sa v sys­te­ma­ti­ke ús­ta­vy za­ra­ďu­je do Tre­tej hla­vy pr­vé­ho od­die­lu, 
kto­rý   má   ná­zov   Hos­po­dár­stvo   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky.   Na   roz­diel   od   prá­va   pod­ni­kať 
a us­ku­toč­ňo­vať inú zá­rob­ko­vú čin­nosť, kto­ré je sub­jek­tív­nym prá­vom op­ráv­ne­ných osôb, 
čl. 55 ods. 2 sa neup­ra­vu­je sub­jek­tív­ne prá­vo fy­zic­kej ale­bo práv­nic­kej oso­by. 
Ústa­va čl. 55 ods. 2 ne­za­ru­ču­je prá­vo na hos­po­dár­sku sú­ťaž ani prá­vo byť účas­tní­kom 
hos­po­dár­skej   sú­ťa­že.   Us­ta­no­ve­ním   čl.   55   sa   for­mu­lu­jú   prin­cí­py   hos­po­dár­skej   po­li­ti­ky 
Slo­ven­skej   re­pub­li­ky,   me­dzi   kto­ré   pat­rí   aj   pod­po­ro­va­nie   a   ochra­na   kon­ku­ren­čné­ho 
hos­po­dár­ske­ho pros­tre­dia a vy­tvá­ra­nie práv­nych pros­tried­kov a zá­ruk pro­ti ob­me­dzo­va­niu 
hos­po­dár­skej   sú­ťa­že,   kto­ré   zá­kon   ozna­čí   za   ne­do­vo­le­né.   Prin­cí­py   hos­po­dár­skej   po­li­ti­ky 
pa­tria k zá­klad­ným ús­tav­ným prin­cí­pom a ich pros­tred­níc­tvom sa v Slo­ven­skej re­pub­li­ke 
za­ru­ču­je aj ús­tav­ná ochra­na práv­nic­kých osôb. Zá­klad­né ús­tav­né prin­cí­py v práv­nom štá­te 
ur­ču­jú  čin­nosť  všet­kých  štát­nych  or­gá­nov a   pre­dur­ču­jú  pro­ces  tvor­by  a  ob­sah práv­nych 
pred­pi­sov, pre­to­že nor­my uve­de­né v ús­ta­ve v práv­nom štá­te ne­ma­jú iba po­li­tic­ký ale­bo 
dek­la­ra­tív­ny vý­znam.
Us­ta­no­ve­ním čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy sa práv­ne zá­väz­ným spô­so­bom us­ta­no­vu­je zá­ujem 
Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   chrá­niť   a   pod­po­ro­vať   hos­po­dár­sku   sú­ťaž.   Pre­to­že   čl.   55   ods.   2   je 
ús­tav­nou nor­mou, v spo­je­ní s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 sa tou­to nor­mou za­kla­dá po­vin­nosť 
všet­kých   štát­nych   or­gá­nov   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   sprá­vať   tak,   aby   v   re­le­van­tných 
spo­lo­čen­ských vzťa­hoch chrá­ni­li a pod­po­ro­va­li hos­po­dár­sku sú­ťaž.
(...)   Zá­kla­dom   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   je   voľ­nosť   vstu­pu   na   trh   a   rov­nosť   pra­vi­diel 
sprá­va­nia na tr­hu pre účas­tní­kov hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Slo­ven­ská re­pub­li­ka pros­tred­níc­tvom 
čl.   55   ods.   2   za­ru­ču­je,   že   za­bez­pe­čí   zá­klad­né   pra­vid­lá   vstu­pu   do   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že 
a účas­ti na hos­po­dár­skej sú­ťa­ži.“ (PL. ÚS 13/97)
39. Z už ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du (bod 38) vý­slov­ne vy­plý­va dô­le­ži­tý 
zá­ver   pre   inter­pre­tá­ciu   a   ap­li­ká­ciu   čl.   55   ods.   2   ús­ta­vy.   Člán­kom   55   ods.   2   ús­ta­vy   sa 
us­ta­no­vu­je ús­tav­ný prin­cíp. Člán­kom 55 ods. 2 sa neup­ra­vu­je sub­jek­tív­ne prá­vo fy­zic­kej 
ale­bo práv­nic­kej oso­by na hos­po­dár­sku sú­ťaž ani prá­vo byť účas­tní­kom hos­po­dár­skej sú­ťa­že.
 
40. Slo­ven­ská re­pub­li­ka za­ru­ču­je ochra­nu a pod­po­ru hos­po­dár­skej sú­ťa­že vo fá­ze 
tvor­by prá­va aj vo fá­ze ap­li­ká­cie prá­va. 
Vo  fá­ze   ap­li­ká­cie   prá­va   ochra­nu   a   pod­po­ru   hos­po­dár­skej  sú­ťa­že   sú   v  Slo­ven­skej 
re­pub­li­ke   po­vin­né   pos­ky­to­vať   všet­ky   or­gá­ny   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   v   roz­sa­hu   zve­re­nej 
prá­vo­mo­ci,  nie­len  Proti­mo­no­pol­ný  úrad  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  (ďa­lej aj  „proti­mo­no­pol­ný 
úrad“). Zá­ko­nom č. 610/2003 Z. z. sa neus­ta­no­vu­jú pod­mien­ky inej hos­po­dár­skej sú­ťa­že, 
aká je pred­me­tom úp­ra­vy zá­ko­na č. 136/2001 Z. z. Roz­diel me­dzi obo­mi zá­kon­mi spo­čí­va 
v or­gá­noch štá­tu, kto­rým sa zve­ri­la pô­sob­nosť vo ve­ciach hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Pô­sob­nosť 
Te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho úra­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky je ob­me­dze­ná iba na hos­po­dár­sku sú­ťaž pri 
pos­ky­to­va­ní elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných sie­tí a elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­kač­ných slu­žieb. 
Pô­sob­nosť   vo   ve­ciach   ochra­ny   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   má   aj   Ra­da   pre   vy­sie­la­nie 
a ret­ran­smi­siu, a to v roz­sa­hu ochra­ny plu­ra­li­ty in­for­má­cií pred ma­jet­ko­vý­mi pre­po­je­nia­mi 
za­ká­za­ný­mi   §   42   až   §   44   zá­ko­na   č.   308/2000   Z.   z.   o   vy­sie­la­ní   a   ret­ran­smi­sii   v   zne­ní 
nes­kor­ších pred­pi­sov.
Ochra­nu a pod­po­ru hos­po­dár­skej sú­ťa­ži vo fá­ze tvor­by prá­va je po­vin­ná za­bez­pe­čiť 
ná­rod­ná   ra­da.   Navr­ho­va­te­lia   na­miet­li,   že   ná­rod­ná   ra­da   tú­to   svo­ju   ús­tav­nú   po­vin­nosť 
po­ru­ši­la, le­bo pri­ja­la zá­kon, aký na­mies­to ochra­ny a pod­po­ry hos­po­dár­sku sú­ťaž ob­me­dzu­je.
41.   Ústa­va   je   zá­klad­ným   zá­ko­nom   ma­te­riál­ne­ho   práv­ne­ho   štá­tu,   a   pre­to   sú   jej 
us­ta­no­ve­nia práv­ny­mi nor­ma­mi s práv­ne re­le­van­tným ob­sa­hom a spô­so­bi­los­ťou vy­vo­lá­vať 
práv­ny úči­nok. Ne­mož­no ich inter­pre­to­vať a ap­li­ko­vať ako frá­zy, slo­ga­ny či bon­mo­ty bez 
práv­ne­ho ur­če­nia. Hos­po­dár­ska sú­ťaž, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka pod­ľa svo­jej ús­ta­vy chrá­ni 
a pod­po­ru­je, je práv­nym in­šti­tú­tom. Hos­po­dár­ska sú­ťaž pre­to pod­ľa čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy 
ne­má pro­pa­gan­dis­tic­ký či po­li­tic­ký vý­znam, aj keď mô­že mať aj ta­ký do­sah. Slo­ven­ská 
re­pub­li­ka v sú­la­de s čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy ne­chrá­ni ideál­nu či ab­so­lút­nu hos­po­dár­sku sú­ťaž, 
le­bo ta­ká hos­po­dár­ska sú­ťaž ako práv­ny in­šti­tút neexis­tu­je. Ce­lé tr­ho­vé hos­po­dár­stvo štá­tu 
je   frag­men­to­va­né   na   re­le­van­tné   tr­hy.   Úče­lom   ochra­ny   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   je   ochra­na 
eko­no­mic­ky   vý­znam­ných   ak­ti­vít   na   re­le­van­tných   tr­hoch,   v   ok­ru­hu   sú­ťa­ži­te­ľov,   kto­rí 
nav­zá­jom nao­zaj sú­ťa­žia, le­bo vy­ko­ná­va­jú po­dob­nú, a pre­to po­rov­na­teľ­nú čin­nosť, kto­rej 
po­mo­cou  sa   usi­lu­jú  do­siah­nuť maximál­ny  zisk  od sub­jek­tov  prá­va,  kto­ré  vý­sle­dok tej­to 
čin­nos­ti pot­re­bu­jú. 
„Od   pod­ni­ka­teľ­ských   sub­jek­tov   sa   v   tr­ho­vej   eko­no­mi­ke   vy­ža­du­je   účasť 
v hos­po­dár­skej   sú­ťa­ži.   Hos­po­dár­ska   sú­ťaž   sa   neus­ku­toč­ňu­je   nav­zá­jom   me­dzi   všet­ký­mi 
sub­jek­tmi vy­ko­ná­va­jú­ci­mi hos­po­dár­sku čin­nosť.  Ochra­na  a  pod­po­ra  hos­po­dár­skej  sú­ťa­že 
pod­ľa § 7 ods. 3 zá­ko­na č. 188/1994 Z. z. o ochra­ne hos­po­dár­skej sú­ťa­že sa vzťa­hu­je iba na 
hos­po­dár­sku   sú­ťaž   reali­zo­va­nú   me­dzi   sú­ťa­ži­teľ­mi   na   re­le­van­tných   tr­hoch   Slo­ven­skej 
re­pub­li­ky.“ (PL. ÚS 13/97).
42.   Proti­mo­no­pol­ný   úrad   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   v roz­hod­nu­tí   č.   99/FH/1/1/233 
vy­slo­vil zá­klad­né pra­vid­lo pre inter­pre­tá­ciu a ap­li­ká­ciu re­le­van­tné­ho tr­hu: „Re­le­vant­ný trh 
je pot­reb­né de­fi­no­vať z troch hľa­dísk... geog­ra­fic­ké­ho... ča­so­vé­ho... vec­né­ho.“.
 Geog­ra­fic­ký trh sa ob­vyk­le sto­tož­ňu­je s úze­mím Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ale mô­že byť 
vy­me­dze­ný aj re­gió­nom ale­bo eš­te men­ším ad­mi­nis­tra­tív­no­te­ri­to­riál­nym út­va­rom na úze­mí 
Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   (roz­hod­nu­tie   proti­mo­no­pol­né­ho   úra­du   č.   99/FV/3/1/318,   s.   4). 
Rov­na­ko pod­ľa okol­nos­tí skú­ma­nej čin­nos­ti mô­že ísť o ce­los­ve­to­vé úze­mie (roz­hod­nu­tie 
proti­mo­no­pol­né­ho   úra­du   č.   99/FH/1/1/255,   s.   4)   či   o   úze­mie   kon­ti­nen­tu,   pre­dov­šet­kým 
európ­ske­ho (roz­hod­nu­tie proti­mo­no­pol­né­ho úra­du č. 99/FH/1/1/83, s. 4). To­to vy­me­dzenie 
geog­ra­fic­ké­ho tr­hu pou­ží­va aj Súd­ny dvor ES/EÚ v ap­li­ká­cii ko­mu­ni­tár­ne­ho a únio­vé­ho 
prá­va, prav­da so za­me­ra­ním na glo­bál­ny, resp. únio­vý trh (T229/94 Deutsche Bahn; Tet­ra 
Pak II, atď.). 
Di­anie na geog­ra­fic­ky re­le­van­tnom tr­hu sa mu­sí od­oh­rá­vať v ča­so­vej sú­vis­los­ti. Mô­že 
k   ne­mu   do­chá­dzať   nep­retr­ži­te,   opa­ko­va­ne,   dl­ho­do­bo   či   krát­ko­do­bo,   ale   ne­ja­ká   ča­so­vá 
sú­vis­losť me­dzi čin­nos­ťa­mi oh­ro­zu­jú­ci­mi hos­po­dár­sku sú­ťaž mu­sí byť.
Tre­tím kri­té­riom, kto­ré je pod­stat­né pre zis­te­nie, či čin­nosť pod­ni­ka­te­ľa sa de­je na 
re­le­van­tnom   tr­hu,   a   pre­to   mô­že   byť   ne­bez­peč­ná   pre   hos­po­dár­sku   sú­ťaž,   je   kri­té­rium 
vý­rob­ko­vo re­le­van­tné­ho tr­hu. Pri vy­me­dzo­va­ní vý­rob­ko­vo re­le­van­tné­ho tr­hu sa ob­vyk­le do 
úva­hy   be­rie   účel,   na   kto­rý   je   vý­ro­bok   ur­če­ný.   Proti­mo­no­pol­ný   úrad   napr.   roz­ho­dol,   že 
te­le­víz­ny   káb­lo­vý   roz­vod   tým,   že   zlu­ču­je   prí­jem   po­zem­nej   te­le­ví­zie   a   roz­hla­su,   prí­jem 
sa­te­lit­ných prog­ra­mov a in­for­mač­ných ka­ná­lov je ne­za­me­ni­teľ­ný s os­tat­ný­mi sys­té­ma­mi 
pre­no­su   sig­ná­lu   a   in­for­má­cií   (an­té­ny,   sa­te­lit­né   an­té­ny,   sys­tém   pre­no­su   sig­ná­lu   MMDS 
a pod.   (roz­hod­nu­tie   proti­mo­no­pol­né­ho   úra­du   č.   99/FH/4/1/267,   s.   5).   V   inom   prí­pa­de 
roz­ho­dol o vzá­jom­nej ne­zas­tu­pi­teľ­nos­ti še­dé­ho ce­men­tu s bie­lym ce­men­tom (roz­hod­nu­tie 
proti­mo­no­pol­né­ho úra­du č. 99/FV/3/1/288, s. 5).
43.   Ústav­ný   súd   uvá­dza   tie­to   prík­la­dy   (bod   42)   na   oz­rej­me­nie,   že   ce­lý   trh   sa 
frag­men­tu­je   na   veľ­ké   množ­stvo   re­le­van­tných   tr­hov,   a pre­to,   že   s   ta­kým   po­ní­ma­ním   je 
nez­lu­či­teľ­né sto­tož­ne­nie ob­jek­tu ochra­ny pod­ľa čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy s je­di­ným ce­loš­tát­nym 
tr­hom exis­tu­jú­cim „od vzni­ku štá­tu do je­ho zá­ni­ku“ pre všet­ky vý­rob­ky, to­va­ry a služ­by 
nav­zá­jom   ab­so­lút­ne   za­stu­pi­teľ­né,   ako   to   uro­bi­li   navr­ho­va­te­lia   vo   svo­jej   ná­miet­ke 
o ob­me­dze­ní   ochra­ny   a   pod­po­ry   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   za­ve­de­ním   da­ňo­vých   li­cen­cií. 
Navr­ho­va­te­lia sa sí­ce vo svo­jom vy­jad­re­ní na vý­zvu ús­tav­né­ho sú­du z 21. no­vem­bra 2014 
(bod 8) nie­koľ­kok­rát zmie­ňu­jú o re­le­van­tných tr­hoch, ale bez to­ho, aby spo­ji­li na­miet­nu­té 
us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o da­ňo­vých li­cen­ciách s akým­koľ­vek re­le­van­tným tr­hom, ba do­kon­ca aj 
bez to­ho, aby na­vo­di­li as­poň zda­nie, že si uve­do­mu­jú vý­znam ochra­ny hos­po­dár­skej sú­ťa­že 
pred tvr­de­ným ne­ga­tív­nym do­pa­dom da­ňo­vých li­cen­cií na aký­koľ­vek re­le­vant­ný trh ale­bo 
že im je zná­ma iden­ti­fi­ká­cia to­ho, čo je re­le­vant­ný trh.
44.   Navr­ho­va­te­lia   na­miet­li   po­ru­še­nie   ochra­ny   hos­po­dár­skej   sú­ťa­že   uzá­ko­ne­ním 
da­ňo­vých   li­cen­cií   z   dô­vo­du   nas­to­le­nia   roz­die­lov   me­dzi   pod­ni­ka­teľ­mi   –   práv­nic­ký­mi 
oso­ba­mi a fy­zic­ký­mi oso­ba­mi. Hos­po­dár­ska sú­ťaž sa neus­ku­toč­ňu­je na re­le­van­tnom tr­hu, 
kde   by   práv­nic­ké   oso­by   sú­ťa­ži­li   s   fy­zic­ký­mi   oso­ba­mi.   Hos­po­dár­ska   sú­ťaž   sa   mô­že 
us­ku­toč­ňo­vať   aj   me­dzi   práv­nic­ký­mi   oso­ba­mi   a   fy­zic­ký­mi   oso­ba­mi,   ale   nie   na   zá­kla­de 
roz­lí­še­nia pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov na proti­klad­né sku­pi­ny práv­nic­kých osôb a fy­zic­kých 
osôb. Práv­nic­ké oso­by mô­žu sú­ťa­žiť s fy­zic­ký­mi oso­ba­mi na po­čet­ných re­le­van­tných tr­hoch, 
no   mô­žu   sú­ťa­žiť   aj   na   re­le­van­tných   tr­hoch,   kde   fy­zic­ké   oso­by   vô­bec   ne­pô­so­bia. 
Navr­ho­va­te­lia te­da na­miet­li po­ru­še­nie čl. 55 ods. 2 ús­ta­vy z dô­vo­du, kto­rý nie je spô­so­bi­lý 
s ús­tav­nou in­ten­zi­tou nao­zaj oh­ro­zo­vať či ob­me­dzo­vať hos­po­dár­sku sú­ťaž.
45.   Práv­ny  po­ria­dok Slo­ven­skej re­pub­li­ky  sa  za­kla­dá   na   vy­vrá­ti­teľ­nej  dom­nien­ke 
sú­la­du všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su niž­šie­ho stup­ňa práv­nej si­ly so všeo­bec­ne 
zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som vy­ššie­ho stup­ňa práv­nej si­ly. V okol­nos­tiach prí­pa­du pla­tí 
vy­vrá­ti­teľ­ná dom­nien­ka o sú­la­de zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. s ozna­če­ný­mi člán­ka­mi ús­ta­vy. 
Kto tvr­dí, že zá­kon od­po­ru­je ús­ta­ve či me­dzi­ná­rod­nej zmlu­ve, mu­sí skut­ko­vo ale­bo práv­ne 
vy­vrá­tiť dom­nien­ku sú­la­du všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov. Na ten­to účel sa od 
ne­ho vy­ža­du­jú pres­ved­či­vé ar­gu­men­ty o ne­sú­la­de. V okol­nos­tiach prí­pa­du navr­ho­va­te­lia 
nep­red­lo­ži­li pres­ved­či­vé ar­gu­men­ty o dô­vod­nos­ti svoj­ho tvr­de­nia o oh­ro­ze­ní hos­po­dár­skej 
sú­ťa­že   za­ve­de­ním   da­ňo­vých   li­cen­cií.   Svo­je   zá­ve­ry   opie­ra­jú   o   sub­jek­tív­ne   do­ha­dy 
a dom­nien­ky,   kto­ré   nie   sú   ná­le­ži­te   od­ôvod­ne­né   či  ve­ri­fi­ko­va­né.   Prík­la­dom   je   me­ri­tór­ne 
je­den z kľú­čo­vých ar­gu­men­tov ko­na­nia: „Na­vy­še rie­še­nie da­ňo­vých li­cen­cií pod­ni­ka­te­ľov – 
práv­nic­kých osôb nie je schop­né kon­cep­čne bo­jo­vať pro­ti da­ňo­vým úni­kom.“ Ten­to ná­le­ži­te 
do­lo­že­ný a od­ôvod­ne­ný ar­gu­ment by bol spô­so­bi­lý preu­ká­zať ne­mož­nosť do­siah­nu­tia úče­lu 
práv­nej úp­ra­vy. Vo všeo­bec­nej, frá­ze sa blí­žia­cej po­do­be, akú mu da­li navr­ho­va­te­lia, ide 
o for­mu­lač­nú flos­ku­lu, aká mô­že byť hl­bo­ko prav­di­vá i rov­na­ko dob­re cel­kom nez­my­sel­ná. 
Zhod­ne mož­no kon­šta­to­vať o inej, čas­to vy­uží­va­nej frá­ze: „Navr­ho­va­te­lia sa nes­to­tož­ňu­jú.“ 
Ar­gu­men­tá­ciu   v   pr­vej   aj   dru­hej   kva­li­te   ne­mož­no   ak­cep­to­vať   ako   ar­gu­men­tá­ciu,   kto­rá 
s ús­tav­nou   in­ten­zi­tou   preu­ka­zu­je   ale­bo   as­poň   s ná­le­ži­tou   mie­rou   zdra­vé­ho   ro­zu­mu 
pres­ved­či­vo naz­na­ču­je, že zá­kon sku­toč­ne od­po­ru­je ús­ta­ve.
46. Navr­ho­va­te­ľom unik­la pod­sta­ta a ús­tav­ný kon­text via­ce­rých práv­nych ná­zo­rov 
vy­slo­ve­ných ús­tav­ným sú­dom v mi­nu­los­ti, čo sa pre­ja­vu­je neor­ga­nic­kým od­ka­zo­va­ním na 
práv­ne ná­zo­ry ús­tav­né­ho sú­du v cel­kom iných vzťa­hoch, do akých svo­je ná­zo­ry za­čle­nil 
ús­tav­ný súd, a bez prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ús­tav­ným kon­textom, o kto­rom uva­žo­val ús­tav­ný 
súd, keď da­ný ná­zor vy­slo­vil. Zvlášť mar­kan­tne sa to pre­ja­vi­lo v tej čas­ti ar­gu­men­tá­cie, 
kto­rou navr­ho­va­te­lia na­miet­li, že uzá­ko­ne­nie da­ňo­vých li­cen­cií po­ru­šu­je rov­no­vá­hu me­dzi 
ve­rej­ným  a   súk­rom­ným  zá­uj­mom,   kto­ré   sa   dos­ta­li  do  kon­flik­tu   v  sú­vis­los­ti  s   ochra­nou 
a pod­po­rou hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Rov­no­vá­ha ve­rej­né­ho zá­uj­mu s proti­klad­ným súk­rom­ným 
zá­uj­mom je ús­tav­ne re­le­van­tná, iba ak sa spl­nia pod­mien­ky pre nas­to­le­nie tej­to rov­no­vá­hy. 
Pr­vou   pod­mien­kou   rov­no­vá­hy   ve­rej­né­ho   a   súk­rom­né­ho   zá­uj­mu   je   le­gi­ti­mi­ta   oboch 
zá­uj­mov. Hľa­da­nie rov­no­vá­hy nep­ri­chá­dza do úva­hy, ak je­den zo zá­uj­mov je ne­le­gi­tím­ny. 
Dru­hou pod­mien­kou je exis­ten­cia oboch zá­uj­mov v rov­na­kom ča­se. Hľa­da­nie rov­no­vá­hy 
nep­ri­chá­dza do úva­hy v prí­pa­de, ak je­den zo zá­uj­mov exis­tu­je skôr, ako vznik­ne k ne­mu 
proti­klad­ný zá­ujem. V okol­nos­tiach prí­pa­du neexis­tu­je le­gi­tím­ny stret ve­rej­né­ho zá­uj­mu na 
zda­ne­ní   pod­ni­ka­teľ­skej   čin­nos­ti   a   me­dzi   zá­uj­mom   pod­ni­ka­te­ľov   na   vlo­že­ní   všet­kých 
pros­tried­kov zís­ka­ných z pod­ni­ka­nia do roz­ší­re­nia pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Ani ob­chá­dzanie 
da­ňo­vých zá­ko­nov či da­ňo­vé pod­vo­dy nep­red­sta­vu­jú súk­rom­ný zá­ujem pod­ni­ka­te­ľov, aký si 
za­slu­hu­je   ús­tav­nú   ochra­nu.   K   stre­tu   le­gi­tím­ne­ho   ve­rej­né­ho   zá­uj­mu   s   le­gi­tím­nym 
súk­rom­ným   zá­uj­mom   dôj­de   až   po   tom,   ako   pod­ni­ka­teľ­ský   sub­jekt   za­pla­tí   zá­ko­nom 
us­ta­no­ve­nú   daň.   To   má   za   nás­le­dok,   že   le­gi­tím­ny   ve­rej­ný   zá­ujem   pred­chá­dza   vznik 

le­gi­tím­ne­ho súk­rom­né­ho zá­uj­mu pod­ni­ka­te­ľa; oba zá­uj­my sa v ča­se stret­nú až po oka­mi­hu, 
kto­rý   je   ús­tav­nop­ráv­ne   re­le­vant­ný   pre   hľa­da­nie   rov­no­vá­hy   me­dzi   ve­rej­ným   zá­uj­mom 
a súk­rom­ným zá­uj­mom.
47.   Po­žia­dav­ka   navr­ho­va­te­ľov   nas­to­le­nia   rov­no­vá­hy   me­dzi   dot­knu­tým   ve­rej­ným 
zá­uj­mom na riad­nom pla­te­ní da­ní a súk­rom­ným zá­uj­mom pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­kých osôb 
mať príl­eži­tosť pre ďal­šie in­ves­to­va­nie do­siah­nu­té­ho vý­no­su z pred­chá­dza­jú­ce­ho pod­ni­ka­nia 
do   v   bu­dúc­nos­ti   us­ku­toč­ňo­va­né­ho   pod­ni­ka­nia   ne­má   ús­tav­nop­ráv­ne   opod­stat­ne­nie. 
Navr­ho­va­te­lia   sa   od­vo­la­li   na   práv­ny   ná­zor   ús­tav­né­ho   sú­du   bez   za­cho­va­nia   prí­čin­nej 
sú­vis­los­ti s pod­mien­ka­mi, pre aké ús­tav­ný súd us­ta­no­vil po­žia­dav­ku rov­no­vá­hy ve­rej­né­ho 
zá­uj­mu   so   súk­rom­ným   zá­uj­mom.   V   okol­nos­tiach   skut­ko­vé­ho   sta­vu   ok­rem   to­ho 
navr­ho­va­te­lia opo­me­nu­li okol­nosť zá­sad­né­ho vý­zna­mu pre ochra­nu hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Na 
re­le­van­tných tr­hoch (bez ob­me­dzenia na je­den ale­bo iba nie­koľ­ko zo všet­kých re­le­van­tných 
tr­hov) v zá­sa­de pô­so­bia pod­ni­ka­te­lia dvoch sku­pín – ta­kí pod­ni­ka­te­lia, kto­rí da­ňo­vý zá­klad 
priz­na­jú pod­ľa svo­jich sku­toč­ných vý­sled­kov a z ne­ho za­pla­tia daň, a pod­ni­ka­te­lia, kto­rí 
proti­práv­ne ale­bo na hra­ne zá­ko­na, ale­bo aj op­ráv­ne­ne da­ne neod­ve­dú. Ústav­ný súd si je 
pri­tom   ve­do­mý   zlo­ži­tos­ťou   a   kom­pli­ko­va­nos­ťou   hľa­da­nia   hra­ni­ce   me­dzi   tzv.   „da­ňo­vou 
op­ti­ma­li­zá­ciou“   (zá­ko­nom   eš­te   do­vo­le­ným   pos­tu­pom,   pozn.),   vy­hý­ba­ním   sa   da­ňo­vej 
po­vin­nos­ti,   da­ňo­vým   úni­kom   či   proti­práv­nym   ko­na­ním   da­ňo­vé­ho   sub­jek­tu.   Ten­to   stav 
ok­rem iné­ho za­prí­či­ňu­je ne­rov­na­ký prís­tup na trh a ne­rov­na­ké pos­ta­ve­nie na tr­hu, kto­ré sa 
vy­tvá­ra roz­de­le­ním pod­ni­ka­te­ľov na tých, kto­rí da­ne riad­ne pla­tia, a tých, kto­rí sú op­ro­ti 
pr­vej sku­pi­ne zvý­hod­ne­ní, le­bo da­ne nep­la­tia, a tak si vy­tvá­ra­jú príl­eži­tosť na in­ves­to­va­nie, 
aké   je   ne­dos­tup­né   pod­ni­ka­te­ľom,   kto­rí   o   svo­je   zdro­je   priš­li   za­pla­te­ním   da­ní.   Mno­hí 
neop­ráv­ne­ne   zvý­hod­ne­ní   pod­ni­ka­te­lia   tak   zís­ka­va­jú   kon­ku­ren­čnú   vý­ho­du   op­ro­ti 
pod­ni­ka­te­ľom pod­ni­ka­jú­cim v sú­la­de so zá­ko­nom.
48. Na roz­diel od navr­ho­va­te­ľov, kto­rí bez uve­de­nia dô­vo­dov vy­slo­vi­li ná­zor, že 
po­mo­cou da­ňo­vých li­cen­cií ne­mož­no kon­cep­čne bo­jo­vať pro­ti da­ňo­vým úni­kom, ús­tav­ný 
súd v tom­to rie­še­ní vi­dí po­ten­ciál spô­so­bi­lý pris­pieť k ochra­ne hos­po­dár­skej sú­ťa­že, ho­ci 
ne­vy­lu­ču­je ani mož­nosť, že prí­nos ne­bu­de mať zá­sad­nú ús­tav­nú in­ten­zi­tu pre up­lat­ne­nie 
čl. 55   ods.   2   ús­ta­vy.   Proti­ús­tav­ným   by   sa   však   to­to   opat­re­nie   sta­lo   až   vte­dy,   keď   by 
ob­me­dzo­va­lo   hos­po­dár­sku   sú­ťaž,   nie   za   pred­pok­la­du,   že   zá­sad­ne   nep­ris­pe­je   k   zvý­še­niu 
hos­po­dár­skej sú­ťa­že.

V.
Na­miet­nu­té po­ru­še­nie čl. 35 ods. 1 ús­ta­vy 
49.   Navr­ho­va­te­lia   na­miet­li,   že   us­ta­no­ve­nia­mi   §   46b   zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z. 
do­chá­dza   k  ob­me­dzeniu  zá­klad­né­ho  prá­va   pod­ni­kať  ga­ran­to­va­né­ho  čl.   35  ods.   1  ús­ta­vy 
a čl. 26 ods. 1 lis­ti­ny. 
50. Navr­ho­va­te­lia ob­me­dzi­li svoj návrh (je­ho ob­sah i navr­ho­va­ný pe­tit) na ná­miet­ku 
po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va pod­ni­kať pod­ľa čl. 35 ods. 1 ús­ta­vy. Pod­ľa čl. 35 ods. 2 ús­ta­vy 
však „[z]ákon mô­že us­ta­no­viť pod­mien­ky a ob­me­dzenia vý­ko­nu ur­či­tých po­vo­la­ní ale­bo 
čin­nos­tí“ a pod­ľa čl. 51 ods. 1 ús­ta­vy „[d]omá­hať sa práv uve­de­ných v čl. 35... tej­to ús­ta­vy 
sa mož­no len v me­dziach zá­ko­nov, kto­ré tie­to us­ta­no­ve­nia vy­ko­ná­va­jú“. Us­ta­no­ve­nie čl. 35 
ods. 1 ús­ta­vy pre­to ne­mož­no inter­pre­to­vať a ap­li­ko­vať bez spo­ji­tos­ti s čl. 35 ods. 2, resp. 
čl. 51 ods. 1 ús­ta­vy, le­bo ta­kým vy­tr­hnu­tím z ús­tav­né­ho kon­textu sa zá­sad­ne me­ní účel, 
ob­sah   aj   roz­sa­hu   ús­tav­nej   ochra­ny   prá­va   pod­ni­kať   ako   zá­klad­né­ho   prá­va.   Ústav­ný   súd 
ne­mô­že do­pus­tiť ma­ni­pu­lá­ciu s ochra­nou ús­tav­nos­ti spo­čí­va­jú­cu v tom, že navr­ho­va­te­lia 
v návr­hu úče­lo­vo po­ru­šia prí­čin­nú sú­vis­losť me­dzi ús­tav­ný­mi nor­ma­mi, na ko­na­nie navr­hnú 
iba tie nor­my, kto­ré vy­ho­vu­jú ich zá­me­ru, a ús­tav­ný súd us­ku­toč­ní tak­to oklieš­te­ný ús­tav­ný 
pries­kum   z   dô­vo­du   via­za­nos­ti   návr­hom   na   ko­na­nie.   Vý­sled­kom   by   bo­la   iba   for­mál­na 
a pred­stie­ra­ná ochra­na ús­tav­nos­ti. 
51. Uve­de­né v bo­de 50 sú­vi­sí s otáz­kou roz­sa­hu via­za­nos­ti ús­tav­né­ho sú­du návr­hom 
v ko­na­ní   o   abstrak­tnej   kon­tro­le   no­riem.   V   tej­to   sú­vis­los­ti   je   pot­reb­né   od­lí­šiť   via­za­nosť 
pe­ti­tom,   kto­rú   ús­tav­ný   súd   opa­ko­va­ne   vo   svo­jej   roz­ho­do­va­cej   čin­nos­ti   potvr­dil   (napr. 
ná­zo­rom,   že   s   iný­mi   ako   v   pe­ti­te   ozna­če­ný­mi   re­fe­ren­čný­mi   nor­ma­mi   sa   ús­tav­ný   súd 
ne­mo­hol za­obe­rať, súc via­za­ný pe­ti­tom), a via­za­nosť od­ôvod­ne­nia či ar­gu­men­tá­cie, kto­rou 
sa ús­tav­ný súd ne­cí­ti byť via­za­ný. K ar­gu­men­tá­cii návr­hu (jej roz­sa­hu i ob­sa­hu) je pre­to 
pot­reb­né potvr­diť, že ús­tav­ný súd v ko­na­ní o abstrak­tnej kon­tro­le no­riem mô­že zob­rať do 
úva­hy aj iné ar­gu­men­ty než bo­li pred­lo­že­né navr­ho­va­teľ­mi. 
52. Ústav­ný súd pre­to pres­kú­mal ná­miet­ku o po­ru­še­ní prá­va pod­ni­kať v roz­sa­hu ce­lej 
k to­mu­to prá­vu sa via­žu­cej ús­tav­nej úp­ra­vy vrá­ta­ne spo­ji­tos­ti čl. 35 ods. 1 a 2 s čl. 51 ods. 1 
ús­ta­vy, kto­rým sa us­ta­no­vu­je, že do­má­hať sa práv uve­de­ných v čl. 35 ús­ta­vy sa mož­no len 
v me­dziach zá­ko­nov, kto­ré tie­to us­ta­no­ve­nia vy­ko­ná­va­jú.
53. Kaž­dý práv­ny in­šti­tút slú­ži pres­né­mu a jed­noz­nač­né­mu úče­lu, kto­rý vy­me­dzu­je 
je­ho   me­dze,   pre­dur­ču­je   spô­sob   a   roz­sah   je­ho   pou­ži­tia.   Úče­lom   ús­tav­nej   ochra­ny   prá­va 
pod­ni­kať je umož­niť kaž­dé­mu, aby sa stal stroj­com svoj­ho ži­vot­né­ho šťas­tia v roz­sa­hu voľ­by 
spô­so­bu, akým bu­de za­bez­pe­čo­vať pros­tried­ky na svo­ju eko­no­mic­kú exis­ten­ciu. Po­mo­cou 
prá­va pod­ni­kať kaž­dý dos­tá­va voľ­nú ru­ku pre roz­ho­do­va­nie, či zdroj ob­ži­vy bu­de zís­ka­vať 
„voľ­ne“, svo­ji­mi zna­los­ťa­mi, zruč­nos­ťa­mi, in­ven­čnos­ťou, vlas­tnou eko­no­mic­kou ak­ti­vi­tou 
ne­zá­vis­lou od mož­nos­tí, príl­eži­tos­tí a po­ky­nov od za­mes­tná­va­te­ľa, ale­bo či zdroj ob­ži­vy 
bu­de   zís­ka­vať zá­vis­lou  čin­nos­ťou s  po­mo­cou  (účas­ťou)  za­mes­tná­va­te­ľa  ako za­mes­tna­nec 
via­za­ný je­ho roz­hod­nu­tia­mi a po­kyn­mi. Pod­ľa to­ho, či fy­zic­ká oso­ba tú­to mož­nosť vy­uži­je, 
sa   ten,   kto   up­lat­ní   voľ­bu   v   pros­pech   pod­ni­ka­nia,   sta­ne   sub­jek­tom   ďal­ších   op­ráv­ne­ní 
im­pli­ko­va­ných v slo­bo­de pod­ni­ka­nia, a ten, kto sa roz­hod­ne voľ­bu pod­ni­ka­nia ne­vyu­žiť, sa 
sta­ne za­mes­tnan­com a stra­tí ďal­šie op­ráv­ne­nia im­pli­ko­va­né v prá­ve pod­ni­kať.
54.   Úče­lom   prá­va   pod­ni­kať   nie   je   za­ru­čiť   kaž­dé­mu,   kto   pod­ni­kať   chce,   že   bu­de 
pod­ni­kať,   do­kiaľ   bu­de   mať   vô­ľu   pod­ni­kať.   Úče­lom   prá­va   pod­ni­kať   je   pos­kyt­núť   kaž­dej 
op­ráv­ne­nej oso­be ná­le­ži­tú príl­eži­tosť po­kú­siť sa pod­ni­kať. Pre us­ku­toč­ňo­va­nie pod­ni­ka­nia 
má  zá­sad­ný vý­znam in­di­vi­duál­na  spô­so­bi­losť pod­ni­kať as­poň tak ús­peš­ne, aby sa oso­ba 
up­lat­ňu­jú­ca prá­vo pod­ni­kať udr­ža­la na tr­hu, aby v kon­ku­ren­čnom pros­tre­dí os­ved­či­la svo­ju 
da­nosť pod­ni­kať. Ústav­né zá­ru­ky prá­va pod­ni­kať, kto­ré za­ťa­žu­jú štát, ne­sia­ha­jú tak ďa­le­ko, 
aby   štát   zná­šal   vý­dav­ky   pod­ni­ka­nia,   či   aby   zná­šal   vý­dav­ky   neús­pe­chov   v   pod­ni­ka­ní. 
Spo­lo­čen­ský   prí­nos   pod­ni­ka­nia,   na   kto­rý   od­ka­zu­jú   navr­ho­va­te­lia   ci­tá­cia­mi   práv­nych 
ná­zo­rov ús­tav­né­ho sú­du, nie je úče­lom prá­va pod­ni­kať, ale iba je­ho dopl­nko­vou vý­ho­dou 
pre spo­loč­nosť.
55.   Prá­vo   pod­ni­kať   je   za­hr­nu­té   do   pia­te­ho   od­die­lu   dru­hej   hla­vy   ús­ta­vy.   Tým   sa 
pre­dur­ču­jú zá­klad­né vlas­tnos­ti toh­to prá­va, aj pod­mien­ky je­ho up­lat­ňo­va­nia, le­bo zá­klad­né 
prá­va   a   slo­bo­dy   pr­vej   ge­ne­rá­cie   sa   za­ru­ču­jú   v   ús­tav­nom   re­ži­me,   aký   nie   je   to­tož­ný 
s ús­tav­nou ochra­nou zá­klad­ných práv a slo­bôd ná­le­žia­cich do dru­hej ge­ne­rá­cie zá­klad­ných 
práv a slo­bôd. Zá­klad­né prá­va z pia­te­ho od­die­lu dru­hej hla­vy ús­ta­vy sú prá­va­mi z dru­hej 
-ge­ne­rá­cie   ľud­ských   práv.   Ide   o   zá­klad­né   prá­va   us­po­ria­da­né   na   tri   pod­sku­pi­ny  
  za­ve­de­né   ofi­ciál­ne,   me­dzi­ná­rod­ný­mi   do­ho­vor­mi -hos­po­dár­ske,   so­ciál­ne   a   kul­túr­ne  
o ľud­ských   prá­vach,   kto­ré   ich   priz­na­li.   Za­čle­ne­nie   jed­not­li­vých   zá­klad­ných   práv   dru­hej 
ge­ne­rá­cie do tých­to pod­sku­pín je skôr in­tui­tív­ne ako jas­ne ob­jek­ti­vi­zo­va­né. Ku kul­túr­nym 
prá­vam mož­no za­ra­diť prá­vo na vzde­la­nie, slo­bo­du ve­dec­ké­ho bá­da­nia a ume­nia, prá­vo na 
vý­sled­ky   tvo­ri­vej   du­šev­nej   čin­nos­ti   a   prá­vo   prís­tu­pu   ku   kul­túr­ne­mu   bo­hat­stvu,   kto­rým 
v ús­ta­ve   dru­há   ge­ne­rá­cia   zá­klad­ných   práv   a   slo­bôd   prá­vo   pre­ni­ká   do   tre­tej   ge­ne­rá­cie 
ľud­ských práv, k prá­vu na prís­tup ku kul­túr­ne­mu de­dič­stvu. Za „čis­té“ hos­po­dár­ske prá­vo 
mož­no prav­de­po­dob­ne ozna­čiť iba slo­bo­du pod­ni­ka­nia. K zá­klad­ným prá­vam na roz­hra­ní 
me­dzi   hos­po­dár­sky­mi   a   so­ciál­ny­mi   prá­va­mi   mož­no   pri­ra­diť   prá­vo   na   slo­bod­nú   voľ­bu 
po­vo­la­nia, prá­vo na štrajk a az­da aj prá­vo ob­ča­nov na prá­cu. Pre­važ­nú väč­ši­nu zá­klad­ných 
práv dru­hej ge­ne­rá­cie mož­no pok­la­dať za so­ciál­ne prá­va.
56. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy pr­vej ge­ne­rá­cie sú op­ráv­ne­ným oso­bám dos­tup­né iným 
spô­so­bom a za iných pod­mie­nok ako zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy dru­hej ge­ne­rá­cie.


Ústav­ný súd k to­mu už uvie­dol, že «... hos­po­dár­ske, so­ciál­ne prá­va a kul­túr­ne prá­va 
a slo­bo­dy „sú prá­va­mi dru­hej ge­ne­rá­cie, kto­rých po­do­ba a ob­sah v pod­stat­nej mie­re zá­vi­sí 
od eko­no­mic­kých a hos­po­dár­skych mož­nos­tí štá­tu“ (PL. ÚS 19/08), a je pre ne pod­stat­né to, 
že sa ich pod­ľa čl. 51 ods. 1 ús­ta­vy mož­no „do­má­hať“... len v me­dziach zá­ko­nov, kto­ré tie­to 
us­ta­no­ve­nia vy­ko­ná­va­jú“, te­da len v roz­sa­hu vy­vo­di­teľ­nom z ci­to­va­nej ús­tav­nej vý­hra­dy, 
pros­tred­níc­tvom   kto­rej   ús­ta­va   pos­ky­tu­je   zá­ko­no­dar­co­vi   ne­po­chyb­ne   väč­ší   pries­tor 
(v po­rov­na­ní s iný­mi sku­pi­na­mi zá­klad­ných práv a slo­bôd) pre voľ­nú úva­hu (uvá­že­nie) na 
úče­ly ur­če­nia, v akom roz­sa­hu, kva­li­te a za akých pod­mie­nok ich bu­de ga­ran­to­vať. V tej­to 
sú­vis­los­ti   však   ús­tav­ný   súd   už   vy­slo­vil   práv­ny   ná­zor,   že   „pries­tor   pre   voľ­nú   úva­hu 
pos­kyt­nu­tú ús­ta­vou zá­ko­no­dar­co­vi pri pri­jí­ma­ní tých­to zá­ko­nov ne­mož­no chá­pať ab­so­lút­ne; 
jej li­mi­ty tre­ba hľa­dať pre­dov­šet­kým v ús­tav­ných prin­cí­poch a v po­žia­dav­ke ochra­ny ďal­ších 
hod­nôt,   na   kto­rých   je   ús­ta­va   za­lo­že­ná   a   kto­ré   chrá­ni.   Tie­to   zá­klad­né   prá­va   už   svo­jou 
po­va­hou sí­ce na­bá­da­jú na práv­nu úp­ra­vu zo stra­ny štá­tu (kto­rá napl­ní je­ho ob­sah), ten však 
nes­mie   za­siah­nuť   sa­mot­nú   pod­sta­tu   tých­to   práv   ani   sa   dot­knúť   iných   práv   za­kot­ve­ných 
v ús­ta­ve a Do­ho­vo­re o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. (PL. ÚS 11/2013).» 
(PL. ÚS 8/2014)
 
57.   V   ochra­ne   prá­va   pod­ni­kať   vý­znam­nú   úlo­hu   pl­ní   zá­kon.   „Slo­bo­da   pod­ni­ka­nia 
chrá­ni   pod­ni­ka­teľ­skú   ini­cia­tí­vu   –   slo­bo­du   zís­ka­vať   dob­rá   [Os­senbühl,   F.   Eco­no­mic   and 
Oc­cu­pa­tio­nal Rights. In: Kirchhof, P., Kom­mers, D. P. (eds.), Ger­ma­ny and Its Ba­sic Law, 
Ba­den – Ba­den 1993, s. 252], pri­čom prá­vo na po­koj­né uží­va­nie ma­jet­ku chrá­ni exis­ten­ciu 
pod­ni­ku ako ma­te­riál­ne­ho zá­kla­du pod­ni­ka­nia (PL. ÚS 23/06). Slo­bo­da pod­ni­ka­nia za­ru­ču­je 
dô­le­ži­tú   strán­ku   ut­vá­ra­nia   vlas­tné­ho   ži­vo­ta   roz­vo­ja   osob­nos­ti,   a   to   se­ba­reali­zá­ciou   cez 
pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť. Aj keď  je slo­bo­da pod­ni­ka­nia  li­be­rál­nou slo­bo­dou, mož­no sa jej 
do­má­hať len pros­tred­níc­tvom zá­ko­na, pri­ka­zu­je to čl. 51 ods. 1 ús­ta­vy a tiež čl. 35 ods. 2 
ús­ta­vy. Ústa­vo­dar­ca tak zdô­raz­nil vý­znam de­mok­ra­tic­kej vô­le zá­ko­no­dar­cu pri for­mo­va­ní 
ob­sa­hu prá­va na pod­ni­ka­nie.“ (PL. ÚS 13/2012)
58. Hos­po­dár­ske, so­ciál­ne a kul­túr­ne prá­va za­ru­če­né ús­ta­vou sa priz­ná­va­jú v re­ži­me 
us­ta­no­ve­nom   čl.   51   ods.   1   ús­ta­vy,   a   pre­to   po­dlie­ha­jú   kry­tiu   ús­tav­ným   po­zi­tív­nym 
zá­väz­kom. Ústav­ný súd uz­nal tie­to zá­klad­né prá­va za ta­ké prá­va, s kto­rý­mi sa mô­že spo­jiť 
po­zi­tív­na dis­kri­mi­ná­cia: „V ob­las­ti hos­po­dár­skych, so­ciál­nych, kul­túr­nych a men­ši­no­vých 
práv   sú   zá­sa­hy   zvý­hod­ne­nia   vo   vy­ššie   uve­de­ných   hra­ni­ciach   pri­me­ra­nos­ti   nie­len 
ak­cep­to­va­teľ­né, ale nie­ke­dy aj ne­vyh­nut­né, aby sa od­strá­ni­li pri­ro­dze­né ne­rov­nos­ti me­dzi 
rôz­ny­mi sku­pi­na­mi ľu­dí. Potvr­dzu­je to aj sa­mot­ná ús­ta­va, kto­rá pri niek­to­rých zá­klad­ných 
prá­vach   pria­mo   pred­pok­la­dá   zvý­hod­ne­nie   niek­to­rých   sku­pín   fy­zic­kých   osôb   (žien, 
mla­dis­tvých, zdra­vot­ne pos­tih­nu­tých) a to­mu­to zvý­hod­ne­niu tým­to dá­va ús­tav­ný zá­klad.“ 
(PL. ÚS 10/02)
 
59.   Navr­ho­va­te­lia   nev­za­li   do   úva­hy   už   uve­de­né   oso­bi­té   čr­ty   prá­va   pod­ni­kať. 
Pred­lo­že­ný návrh je vnú­tor­ne ne­kon­zis­tent­ný. Navr­ho­va­te­lia napr. na­miet­li proti­ús­tav­nosť 
práv­nej úp­ra­vy za­ťa­žu­jú­cej po­vin­nos­ťou da­ňo­vej li­cen­cie práv­nic­ké oso­by, tú­to po­vin­nosť 
ozna­či­li   za   ob­me­dzenie   slo­bo­dy   pod­ni­ka­nia,   ale   v   sa­mot­nom   návr­hu   uvied­li:  „Prá­vo 
pod­ni­kať sa priz­ná­va kaž­dej fy­zic­kej oso­be...“  (s. 5). Ak by sa zá­klad­né prá­vo pod­ni­kať 
priz­ná­va­lo   iba   fy­zic­kej   oso­be,   ne­moh­lo   by   dôjsť   k   po­ru­še­niu   toh­to   zá­klad­né­ho   prá­va 
ulo­že­ním   po­vin­nos­ti   práv­nic­kým   oso­bám.   Ústav­ný   súd   na   ten­to   ne­dos­ta­tok   návr­hu 
nep­ri­hlia­dol a pres­kú­mal ho pod­ľa zá­sa­dy iura no­vit cu­ria (bod 51). 
60.   Hľa­da­nie   sub­jek­tu   op­ráv­ne­nia   k   prá­vu   pod­ni­kať   preš­lo   v   mi­nu­los­ti   vý­vi­nom. 
Ústav­ný súd naj­skôr roz­ho­dol, že prá­vo pod­ni­kať sa pod­ľa ús­ta­vy za­ru­ču­je len fy­zic­kým 
oso­bám.   Ten­to   pos­toj   od­ôvod­nil   tak­to:   „Ústav­ný   súd   vy­slo­vil   práv­ny   ná­zor,   že   ús­ta­va 
za­ru­ču­je   práv­nic­kým   oso­bám   len   tie   prá­va,   kto­ré   im   vý­slov­ne   priz­ná­va.   Práv­nic­kým 
oso­bám ok­rem to­ho pos­ky­tu­je ne­pria­mu ochra­nu cez  ús­tav­né prin­cí­py a ús­ta­vou ur­če­né 
po­vin­nos­ti štát­nych or­gá­nov, kto­ré tie­to mu­sia pl­niť aj vo­či práv­nic­kým oso­bám. V roz­sa­hu 
na­miet­nu­té­ho ne­sú­la­du § 24 ods. 9 písm. a) až d) zá­ko­na s čl. 35 ods. 1 ús­ta­vy z dô­vo­du, že 
sa zá­ko­nom ob­me­dzu­jú iné práv­nic­ké oso­by vy­ko­ná­va­jú­ce pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť, ús­tav­ný 
súd návr­hu ne­vy­ho­vel, pre­to­že čl. 35 ods. 1  ús­ta­vy sa nev­zťa­hu­je na práv­ne pos­ta­ve­nie 
práv­nic­kých osôb.“ (PL. ÚS 13/97) Po­tom práv­nic­kým oso­bám priz­nal slo­bo­du pod­ni­ka­nia 
(PL. ÚS 37/99)   a   to­to   roz­hod­nu­tie   nie­koľ­kok­rát   zo­pa­ko­val:   „Ústav­ný   súd   už   viac­krát 

kon­šta­to­val, že prá­vo pod­ni­kať sa priz­ná­va kaž­dej oso­be a je ús­tav­nou zá­ru­kou slo­bo­dy 
vý­ko­nu hos­po­dár­skej čin­nos­ti pod­ľa uvá­že­nia (II. ÚS 70/97, I. ÚS 55/00).“ (I. ÚS 56/00) 
Na­priek   for­mu­lá­cii  návr­hu,   nie­len  fy­zic­ké   oso­by,   ako  tvr­dia   navr­ho­va­te­lia,   ale   aj 
práv­nic­ké oso­by pa­tria k sub­jek­tom prá­va pod­ni­kať.
61. Navr­ho­va­te­lia ma­li tiež po­chyb­nos­ti o tom, za aký práv­ny in­šti­tút ozna­čia da­ňo­vé 
li­cen­cie. V pô­vod­nom návr­hu z 26. mar­ca 2014 uvied­li: „Na­priek sku­toč­nos­ti, že da­ňo­vá  
li­cen­cia práv­nic­kej  oso­by  spĺňa pod­mien­ky  de­fi­ní­cie  da­ne  v  zmys­le  zá­ko­na  č.  563/2009  
Z. z.,   v   sku­toč­nos­ti   tá­to   mi­ni­mál­na  daň   nie   je   da­ňou,   ale   správ­nym   pop­lat­kom.“  (s.   6). 
Vo vy­jad­re­ní   na   vý­zvu   ús­tav­né­ho   sú­du   z   21.   no­vem­bra   2014   už   ho­vo­ria   o  „pla­te­ní 
mi­ni­mál­nej   da­ne,   tzv.   da­ňo­vej   li­cen­cie“  (s.   7),   resp.   o   po­vin­nos­ti   pod­ni­ka­te­ľov   – 
práv­nic­kých osôb „pla­tiť mi­ni­mál­nu daň, tzv. da­ňo­vú li­cen­ciu“ (s. 8).
62. Ústa­va roz­de­ľu­je da­ne do dvoch sku­pín – na štát­ne da­ne a mies­tne da­ne. Rov­na­ké 
roz­de­le­nie   za­vied­la   pre   pop­lat­ky.   Pred­me­tom   úp­ra­vy   sú   ob­li­ga­tór­ne   uk­la­da­né   plat­by 
v pros­pech   ve­rej­ných   zdro­jov   sús­tre­de­ných   v   štát­nom   roz­poč­te   ale­bo   v   roz­poč­toch 
mies­tnych   or­gá­nov   ve­rej­nej   mo­ci.   Roz­ho­do­va­nie   o   dru­hoch   da­ní   a   o   vý­ške   da­ní   pre 
jed­not­li­vé sku­pi­ny fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb si štát po­ne­chá­va v zá­sa­de ako svoj 
mo­no­pol.   Úče­lom   čl.   59   ús­ta­vy   je   vy­lú­če­nie   svoj­vô­le   do   za­vá­dzania   da­ní   a   pop­lat­kov. 
V Slo­ven­skej re­pub­li­ke mož­no uk­la­dať iba ta­ké da­ne a pop­lat­ky, kto­ré sú ulo­že­né zá­ko­nom 
ale­bo   na   zá­kla­de   zá­ko­na.   Pred­me­tom   úp­ra­vy   čl.   59   je   za­ve­de­nie   da­ne   ale­bo   pop­lat­ku. 
Úpra­vu čl. 59 ús­ta­vy vy­ko­ná­va rad zá­ko­nov us­ta­no­vu­jú­cich jed­not­li­vé  da­ne a pop­lat­ky. 
K štát­nym da­niam pat­rí daň z príj­mov (zá­kon č. 595/2003 Z. z.). Pop­lat­ky us­ta­no­vu­je zá­kon 
Ná­rod­nej   ra­dy   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   č.   145/1995   Z.   z.   o   správ­nych   pop­lat­koch   v   zne­ní 
nes­kor­ších pred­pi­sov.
63. Dos­lov­ný vý­klad ús­ta­vy neu­mož­ňu­je roz­ší­riť úp­ra­vu čl. 59 ús­ta­vy na iné ve­rej­né 
dáv­ky a prís­pev­ky. Uk­la­dať mož­no iba da­ne a pop­lat­ky. Ve­rej­né dáv­ky a prís­pev­ky, kto­ré 
ne­ma­jú   cha­rak­ter   da­ní   a   pop­lat­kov,   v   sú­la­de   s   čl.   59   ús­ta­vy   vô­bec   ne­mož­no   uk­la­dať. 

Ire­le­van­tné je, či sa iná ve­rej­ná dáv­ka ale­bo prís­pe­vok ulo­ží zá­ko­nom, na zá­kla­de zá­ko­na 
ale­bo cel­kom mi­mop­ráv­ne, le­bo vždy pôj­de o ve­rej­nú dáv­ku od­po­ru­jú­cu ús­ta­ve.
64.   Daň   sa   v   eko­no­mic­kej   li­te­ra­tú­re   spra­vid­la   de­fi­nu­je   ako   po­vin­ná,   ne­náv­rat­ná, 
zá­ko­nom ur­če­ná plat­ba do ve­rej­né­ho roz­poč­tu. Je to plat­ba neú­če­lo­vá a neek­vi­va­len­tná; 
neú­če­lo­vos­ťou sa ro­zu­mie sku­toč­nosť, že kon­krét­na daň v ur­či­tej vý­ške ne­má fi­nan­co­vať 
kon­krét­ny vlád­ny pro­jekt, ale že sa stá­va sú­čas­ťou cel­ko­vých príj­mov ve­rej­né­ho roz­poč­tu 
ur­če­né­ho   na   fi­nan­co­va­nie   rôz­nych   ve­rej­ných   po­trieb.   Neek­vi­va­len­tnosť   pre   pop­lat­ní­ka 
zna­me­ná, že ne­má ná­rok na proti­hod­no­tu vo vý­ške zod­po­ve­da­jú­cej je­ho plat­be. Pop­lat­ky sú 
ek­vi­va­len­tom   za   služ­by   pos­kyt­nu­té   ve­rej­nou   mo­cou.   Pla­tia   sa   ako   čias­toč­ná   úh­ra­da 
nák­la­dov   spo­je­ných   s   čin­nos­ťou   or­gá­nov   ve­rej­nej   mo­ci   ale­bo   za   op­ráv­ne­nia   pos­kyt­nu­té 
pop­lat­ní­ko­vi   (Ku­bá­to­vá,   K.   Da­ňo­vá   teorie   a   po­li­ti­ka.   Pra­ha:   Euro­lex   Bo­he­mia,   2000). 
V okol­nos­tiach prí­pa­du da­ňo­vá li­cen­cia v sku­toč­nos­ti pred­sta­vu­je daň.
65.   Navr­ho­va­te­lia   v   návr­hu   ak­cen­to­va­li   ob­me­dzu­jú­ci   zá­sah   da­ňo­vých   li­cen­cií   do 
vstu­pu poš­ko­de­ných práv­nic­kých osôb na trh. Pred­pok­la­dom up­lat­ne­nia prá­va pod­ni­kať je 
voľ­nosť vstu­pu do pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Ústav­ný súd o tom uvie­dol: „Zá­kla­dom tr­ho­vé­ho 
hos­po­dár­stva a s ním spä­tej hos­po­dár­skej sú­ťa­že je voľ­nosť vstu­pu na trh a rov­nosť pra­vi­diel 
sprá­va­nia na tr­hu pre všet­kých účas­tní­kov hos­po­dár­skej sú­ťa­že. Vstup na trh je sú­čas­ťou 
ús­ta­vou   za­ru­če­né­ho   prá­va   pod­ni­kať   a   us­ku­toč­ňo­vať   inú   zá­rob­ko­vú   čin­nosť,   pre­to­že   v 
tr­ho­vom hos­po­dár­stve je pod­stat­né up­lat­ne­nie prá­va pod­ľa čl. 35 ods. 1 na tr­hu. Vstup na trh 
sa práv­ne za­bez­pe­ču­je v správ­nom ko­na­ní za­lo­že­nom na re­gis­trač­nom ale­bo po­vo­ľo­va­com 
prin­cí­pe.   Re­gis­trač­ný   prin­cíp   umož­ňu­je   voľ­ný   vstup   na   trh,   po­vo­ľo­va­cie   ko­na­nie   má 
ob­me­dzo­va­cí   cha­rak­ter.“   (II.   ÚS   70/97).   „Vstup   na   trh“   ne­mož­no   sto­tož­niť   s   ab­so­lút­ne 
neob­me­dze­ným prís­tu­pom k zvo­le­nej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti rý­dzo na zá­kla­de vlas­tné­ho 
uvá­že­nia   a   roz­hod­nu­tia,   bez   akých­koľ­vek   pod­mie­nok.   V   opač­nom   prí­pa­de   by   ne­moh­li 
exis­to­vať   li­cen­co­va­né   živ­nos­ti   ani   slo­bod­né   po­vo­la­nia   s   pred­pí­sa­ným   vzde­la­ním,   kto­ré 
neexis­tu­jú   ako   pre­jav   svoj­vô­le   zá­ko­no­dar­cu.   Sú   pre­ja­vom   ne­vyh­nut­nos­ti,   exis­ten­čnej 
spä­tos­ti   s   od­bor­nos­ťou.   Rov­na­ko   tak   exis­tu­jú   pod­ni­ka­teľ­ské   čin­nos­ti,   aké   si   vy­ža­du­jú 
or­ga­ni­zač­né   za­bez­pe­če­nie,   či   už   ka­pi­tá­lo­vé,   nap­rík­lad   v   prí­pa­de   bánk,   ale­bo   s oso­bit­ne 
vy­ba­ve­ným a za­bez­pe­če­ným pries­to­rom, ako je to v prí­pa­de no­tá­rov, kto­rí ex le­ge mu­sia 
mať kan­ce­lá­riu vy­ba­ve­nú tre­zo­rom. V sú­la­de s ús­ta­vou je ur­če­nie pod­mie­nok vstu­pu na trh, 
ak us­ta­no­ve­né pod­mien­ky nie sú oči­vid­ne ira­cio­nál­ne ale­bo svoj­voľ­né. 
66. Rov­na­kú kva­li­tu ma­jú aj po­žia­dav­ky na zá­ru­ky pos­ky­to­va­né štá­tom po vstu­pe na 
trh,   po­čas   us­ku­toč­ňo­va­nia   pod­ni­ka­teľ­ských   ak­ti­vít.   Ani   pô­so­be­nie   pri   vý­ko­ne 
pod­ni­ka­teľ­ských   ak­ti­vít   sa   ús­ta­vou   ne­chrá­ni   v   ab­so­lút­nej   po­do­be.   Pod­mien­ky   vý­ko­nu 
po­vo­la­ní a čin­nos­tí, kto­rý­mi sa us­ku­toč­ňu­je prá­vo pod­ni­kať a us­ku­toč­ňo­vať inú zá­rob­ko­vú 
čin­nosť, mož­no pod­ľa čl. 35 ods. 2 ús­ta­vy us­ta­no­viť zá­ko­nom. K pod­mien­kam pod­ľa čl. 35 
ods. 2 ús­ta­vy pat­rí zá­kon­né ur­če­nie po­vin­nos­ti pla­tiť daň spo­je­nú s up­lat­ňo­va­ním prá­va 
pod­ni­kať.   Da­ňo­vá   po­vin­nosť   za­ťa­žu­jú­ca   vý­kon   pod­ni­ka­nia   sa­ma   ose­be   nep­red­sta­vu­je 
po­vin­nosť,   akú   by   bo­lo   mož­né   kla­si­fi­ko­vať   ako   proti­ús­tav­né   ob­me­dzenie   slo­bo­dy 
 fy­zic­ká aj práv­nic­ká, sa pros­tred­níc­tvom da­ní po­die­ľa na tvor­be -pod­ni­ka­nia. Kaž­dá oso­ba 
ve­rej­ných   zdro­jov   ur­če­ných   na   us­po­ko­jo­va­nie   ve­rej­ných   (spo­loč­ných)   po­trieb   sub­jek­tov 
prá­va s po­by­tom ale­bo so síd­lom na úze­mí štá­tu. Z toh­to mo­de­lu tvor­by ve­rej­ných zdro­jov 
niet naj­men­šie­ho dô­vo­du vy­čle­niť sub­jek­ty up­lat­ňu­jú­ce prá­vo pod­ni­kať.
67.   Navr­ho­va­te­lia   pod­stat­nú   časť   svo­jej   ar­gu­men­tá­cie   za­lo­ži­li   na   up­lat­ne­ní 
všeo­bec­né­ho tes­tu pro­por­cio­na­li­ty. Je­ho up­lat­ne­ním vy­vo­di­li zá­ve­ry o ne­sú­la­de us­ta­no­ve­ní 
o da­ňo­vej li­cen­cii s ús­ta­vou. Rôz­no­ro­dá po­va­ha zá­klad­ných práv a ve­rej­ných zá­uj­mov ús­ti 
do   si­tuá­cií,   keď   sa   tie­to   mno­ži­ny   prek­rý­va­jú,   dos­tá­va­jú   do   kon­flik­tu.   Jed­nou 
z naj­roz­ší­re­nej­ších   me­tód   rie­še­nia   toh­to   stre­tu   je   test   pro­por­cio­na­li­ty,   kto­rý   mož­no 
cha­rak­te­ri­zo­vať   ako   po­žia­dav­ku   kla­de­nú   na   ve­rej­nú   moc,   aby   ne­za­sa­ho­va­la   do   ús­ta­vou 
chrá­ne­ných práv­nych po­zí­cií v iných ako ne­vyh­nut­ných prí­pa­doch (Wintr, J. Říše prin­cipů. 
Obec­né a od­větvo­vé prin­ci­py sou­čas­né­ho čes­ké­ho prá­va. Pra­ha: Ka­ro­li­num, 2006, s. 208), 
ale aj ako inter­pre­tač­ný a ap­li­kač­ný nás­troj slú­žia­ci na rie­še­nie ko­lí­zie prin­cí­pov (Hollän­der, 
P. Ústavněpráv­ní ar­gu­men­ta­ce. Oh­léd­nu­tí po de­se­ti le­tech Ústav­ní­ho sou­du. Pra­ha: Lin­de, 
2003, s. 21).

68. Ústav­ný súd prik­ro­čil k up­lat­ňo­va­niu tes­tu pro­por­cio­na­li­ty v ap­rí­li 2001 vo ve­ci 
sp. zn. PL. ÚS 3/00, zno­vu ho pou­žil v má­ji 2009 vo ve­ci sp. zn. PL. ÚS 17/08, ako aj 
v ro­ku   2010   v   ko­na­ní   o po­vin­nos­ti   te­le­fo­nic­kých   ope­rá­to­rov   zná­šať   nák­la­dy   spo­je­né 
s od­po­čú­va­ním   (PL. ÚS 23/06).   Test   pro­por­cio­na­li­ty   sa   up­lat­ňu­je   v   abstrak­tnej   ochra­ne 
ús­tav­nos­ti,   aj   v kon­krét­nej   ochra­ne   ús­tav­nos­ti,   kde   ho   ús­tav­ný   súd   up­lat­nil   nap­rík­lad 
v ko­na­ní o ochra­ne slo­bo­dy pre­ja­vu v tla­či (II. ÚS 152/08) či v ko­na­ní o slo­bo­de pre­ja­vu 
up­lat­ne­nej pri in­for­mo­va­ní o tres­tnom stí­ha­ní sud­cu (II. ÚS 326/09). Test pro­por­cio­na­li­ty 
nie   je   ab­so­lút­ne   iden­tic­ký   pre   rie­še­nie   stre­tu   všet­kých   zá­klad­ných   práv   a   slo­bôd 
s akým­koľ­vek   ve­rej­ným   zá­uj­mom.   Všeo­bec­ný   test   pro­por­cio­na­li­ty   sa   nez­ho­du­je 
s mo­di­fi­ko­va­ným tes­tom pro­por­cio­na­li­ty.
69.   Ústav­ne   re­le­vant­ný   kon­flikt,   kto­rý   tre­ba   kla­si­fi­ko­vať   po­mo­cou   tes­tu 
pro­por­cio­na­li­ty, mô­že nas­tať me­dzi:
1. dvo­mi zá­klad­ný­mi prá­va­mi ale­bo slo­bo­da­mi,
2. zá­klad­ným prá­vom ale­bo slo­bo­dou a ús­tav­ným prin­cí­pom,
3. dvo­mi ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi.
V   ús­tav­ne   re­le­van­tnom   kon­flik­te   pri   kaž­dej   z   tých­to   mož­nos­tí   tre­ba   naj­skôr 
roz­hod­núť, čo­mu dať pred­nosť. Po­tom tre­ba roz­hod­núť, kto­rý z ús­tav­ných tes­tov je vhod­ný 
na ohod­no­te­nie pri­me­ra­nos­ti zá­sa­hu do ob­me­dzo­va­né­ho zá­klad­né­ho prá­va, slo­bo­dy ale­bo 
ús­tav­né­ho prin­cí­pu, ale­bo či vô­bec je ne­vyh­nut­né ta­ký­to test reali­zo­vať. V pr­vej eta­pe pri 
voľ­be   me­dzi  zá­klad­ným  prá­vom  a   ús­tav­ným  prin­cí­pom   by  mal  dos­tať   pred­nosť  ús­tav­ný 
prin­cíp, kvô­li kto­ré­mu sa ob­me­dzu­je zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da. Pri voľ­be me­dzi dvo­mi 
zá­klad­ný­mi prá­va­mi ale­bo pri voľ­be me­dzi dvo­mi ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi ur­ču­jú­ca úlo­ha pat­rí 
zá­sa­de spra­vod­li­vej rov­no­vá­hy. 
70.   Voľ­bu   ús­tav­né­ho   tes­tu   de­ter­mi­nu­je   ob­jekt   ob­me­dzenia.   Pod­ľa   to­ho,   čo   sa 
ob­me­dzu­je,   tre­ba   ur­čiť   vhod­ný   test   ús­tav­nos­ti   (všeo­bec­ný   test   pro­por­cio­na­li­ty   ale­bo 
mo­di­fi­ko­va­ný test pro­por­cio­na­li­ty). V pr­vých dvoch mo­de­lo­vých si­tuáciách (poz­ri bod 69) 
test pro­por­cio­na­li­ty pre­dur­ču­je zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da, kto­rá sa ob­me­dzu­je. Kon­flikt 
ús­tav­ných prin­cí­pov nas­to­ľu­je otáz­ku, či aký­koľ­vek stret me­dzi ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi mož­no 
hod­no­tiť po­mo­cou tes­tu pro­por­cio­na­li­ty, či už všeo­bec­né­ho ale­bo mo­di­fi­ko­va­né­ho. Napr. 
v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom vzni­kol kon­flikt prin­cí­pu ochra­ny a za­cho­va­nia ús­tav­nos­ti 
s prin­cí­pom práv­nej is­to­ty. Ústav­ný súd uvie­dol: „Oba prin­cí­py sú neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou 
prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu vy­jad­re­né­ho v čl. 1 ods. 1 pr­vej ve­te  ús­ta­vy. (...) Pod­ľa ná­zo­ru 
ús­tav­né­ho sú­du pri ko­lí­zii spo­mí­na­ných prin­cí­pov tre­ba dať pred­nosť jed­noz­nač­ne prin­cí­pu 
za­cho­va­nia   a   ochra­ny   ús­tav­nos­ti,   a   to   za   sú­čas­né­ho   spolu­pô­so­be­nia   bŕzd   vy­plý­va­jú­cich 
z up­lat­ne­nia   prin­cí­pu   práv­nej   is­to­ty   (II.   ÚS   72/06,   IV. ÚS   29/06,   mu­ta­tis   mu­tan­dis 
I. ÚS 51/06)“ (PL. ÚS 17/08). Ak prin­cíp ochra­ny a za­cho­va­nia ús­tav­nos­ti mož­no ozna­čiť 
za nad­ra­de­ný vo­či os­tat­ným ús­tav­ným prin­cí­pom, po­tom exis­tu­jú ús­tav­ne re­le­van­tné vzťa­hy, 
v kto­rých za­cho­va­nie pro­por­cio­na­li­ty nie je (ne­mu­sí byť) kľú­čo­vou otáz­kou.
71.   Chy­ba   v   ar­gu­men­tá­cii   navr­ho­va­te­ľov   spo­čí­va   v   up­lat­ne­ní   nes­práv­ne­ho   tes­tu. 
Z roz­die­lov me­dzi zá­klad­ný­mi prá­va­mi a slo­bo­da­mi pr­vej ge­ne­rá­cie a me­dzi zá­klad­ný­mi 
prá­va­mi a slo­bo­da­mi dru­hej ge­ne­rá­cie vy­plý­va aj tes­to­va­nie oboch ge­ne­rá­cií zá­klad­ných 
práv a slo­bôd pod­ľa roz­diel­nych tes­tov. Všeo­bec­ný test pro­por­cio­na­li­ty, na aký od­ka­zu­jú 
navr­ho­va­te­lia,   je   tes­tom   ur­če­ným   pre   pr­vú   ge­ne­rá­ciu   zá­klad­ných   práv   a   slo­bôd.   Pre 
tes­to­va­nie   dru­hej   ge­ne­rá­cie   zá­klad­ných   práv   a   slo­bôd   exis­tu­je   mo­di­fi­ko­va­ný   test 
pro­por­cio­na­li­ty. V tej­to sú­vis­los­ti ús­tav­ný súd už vo ve­ci sp. zn. PL. ÚS 12/2014 pou­ká­zal 
na kom­pa­ra­tív­nu skú­se­nosť: «Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti 
(Pl.   ÚS   1/08)   v sú­vis­los­ti   s   po­su­dzo­va­ním   ús­tav­nos­ti   práv­nej   úp­ra­vy   so­ciál­nych   práv... 
kon­šta­to­val, že je vy­lú­če­né, aby me­to­do­ló­gia ich pries­ku­mu bo­la to­tož­ná s me­to­do­ló­giou 
pries­ku­mu vy­uží­va­nou vo vzťa­hu k tzv. kla­sic­kým zá­klad­ným prá­vam, a pre­to uzav­rel, že 
do­siaľ   ap­li­ko­va­ný   test   pro­por­cio­na­li­ty   je,   vy­chá­dza­júc   z   po­va­hy   so­ciál­nych   práv,   príl­iš 
„prís­ny“, pre­to­že vý­raz­ne ob­me­dzu­je zá­ko­no­dar­cu pri pri­jí­ma­ní práv­nej úp­ra­vy ma­jú­cej za 
cieľ   re­gu­lo­vať   tú­to   ob­lasť   spo­lo­čen­ských   vzťa­hov.   Rov­na­ko   poľ­ský   Ústav­ný   tri­bu­nál 
od­mie­tol   ap­li­ko­vať   „prís­ny“   test   pro­por­cio­na­li­ty   na   pries­kum   so­ciál­nych   práv   na­priek 
po­mer­ne expli­cit­nej úp­ra­ve ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd v poľ­skej ús­ta­ve (pod­ľa 
jej čl. 31 ods. 3 ús­tav­né prá­va a slo­bo­dy mô­žu byť ob­me­dze­né len na zá­kla­de zá­ko­na, a to 
iba v prí­pa­de, že ide o opat­re­nia, kto­ré sú v de­mok­ra­tic­kom štá­te ne­vyh­nut­ne nut­né pre 
ochra­nu   je­ho   bez­peč­nos­ti   ale­bo   ve­rej­né­ho   po­riad­ku,   ale­bo   pre   ochra­nu   prí­rod­né­ho 
pros­tre­dia, zdra­via ale­bo ve­rej­nej mo­rál­ky, ale­bo slo­bôd a práv iných. Ta­ké­to ob­me­dzenia 
nes­mú po­ru­šo­vať pod­sta­tu práv a slo­bôd.). Kon­šta­to­val pri­tom, rov­na­ko ako Ústav­ný súd 
Čes­kej re­pub­li­ky, že na prob­le­ma­ti­ku ob­me­dzenia so­ciál­nych práv, kto­rých práv­na úp­ra­va 
je   pre­dov­šet­kým   do­mé­nou   zá­ko­no­dar­cu,   je   mož­né   ap­li­ko­vať   iba   dru­hú   ve­tu   toh­to 
us­ta­no­ve­nia ús­ta­vy, pod­ľa kto­rej ta­ké­to ob­me­dzenia nes­mú po­ru­šo­vať pod­sta­tu práv (ná­lez 
sp. zn. K 6/09 z 24. 2. 2010, dos­tup­ný na www.try­bu­nal.gov.pl).» 
 
72.   Ústav­ný   súd   v   inej   ve­ci   (PL.   ÚS   1/2012)   v   po­dob­ných   sú­vis­los­tiach 
(o roz­diel­nos­ti tes­to­va­nia a tes­tov pr­vej a dru­hej ge­ne­rá­cie zá­klad­ných práv a slo­bôd, pozn.) 
pou­ká­zal na roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du Čes­kej vo ve­ci Pl. ÚS 83/06, „pod­ľa kto­ré­ho pri 
úva­he   o   pou­ži­teľ­nos­ti   prin­cí­pu   pri­me­ra­nos­ti   (pro­por­cio­na­li­ty)   ne­mož­no 
ne­vi­dieť, že v sú­de­nej   ve­ci   ne­mu­sí   byť   vždy   ten­to   prin­cíp   hlav­ným   kri­té­riom   úva­hy 
o ús­tav­nos­ti   to­hok­to­ré­ho   zá­kon­né­ho   us­ta­no­ve­nia...   v   ob­las­ti   práv   hos­po­dár­skych, 
so­ciál­nych a kul­túr­nych je... pot­reb­né pri­hliad­nuť na čl. 41 ods. 1 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv 
a slo­bôd (zod­po­ve­dá čl. 51 ods. 1 ús­ta­vy, pozn.) ot­vá­ra­jú­ci ši­ro­ký pries­tor pre zá­ko­no­dar­cu 
pri voľ­be naj­rôz­nej­ších rie­še­ní. Vzhľa­dom na čl. 41 ods. 1 Lis­ti­ny... ne­mu­sí byť zá­kon­ná 
úp­ra­va v prís­nom vzťa­hu pro­por­cio­na­li­ty k cie­ľu, kto­rý re­gu­lá­cia sle­du­je, t. j. ne­mu­sí ísť 
o opat­re­nie   v   de­mok­ra­tic­kej   spo­loč­nos­ti   ne­vyh­nut­né,   ako   je   to   nap­rík­lad   u   iných   práv, 
kto­rých sa mož­no do­vo­lá­vať pria­mo z Lis­ti­ny... V tes­te ús­tav­nos­ti v tom­to zmys­le ob­sto­jí 
ta­ká zá­kon­ná úp­ra­va, u kto­rej mož­no zis­tiť sle­do­va­nie ne­ja­ké­ho le­gi­tím­ne­ho cie­ľa a kto­rá 
tak či­ní spô­so­bom, kto­rý si možno pred­sta­viť ako ro­zum­ný pros­trie­dok na je­ho do­siah­nu­tie, 
ho­ci ne­mu­sí ísť o pros­trie­dok naj­lep­ší, naj­vhod­nej­ší, naj­účin­nej­ší či naj­múd­rej­ší. Mož­no 
te­da   kon­šta­to­vať,   že   po­žia­dav­ka   pri­me­ra­nos­ti   (pro­por­cio­na­li­ty)   pri   ob­me­dzo­va­ní 
hos­po­dár­skych, so­ciál­nych a kul­túr­nych práv nek­la­die na zá­ko­no­dar­cu ná­ro­ky po­rov­na­teľ­né 
s ob­me­dzo­va­ním zá­klad­ných ľud­ských práv a po­li­tic­kých práv. Pre zá­ko­no­dar­cu to pri­ná­ša 
zväč­še­nie   ma­név­ro­va­cie­ho   pries­to­ru   pri   práv­nej   úp­ra­ve   in­šti­tú­tov,   kto­rý­mi   ude­ľu­je 
hos­po­dár­skym, so­ciál­nym a kul­túr­nym prá­vam kon­krét­ny ob­sah. Ústav­ný súd, súc via­za­ný 
ús­ta­vou (vzťah čl. 35 ods. 1 a 2 v spo­je­ní s čl. 51 ods. 1 ús­ta­vy), je po­vin­ný de­fi­no­va­né 
pos­ta­ve­nie zá­ko­no­dar­cu reš­pek­to­vať.“. 
 
73.   Ústav­ný   súd   by   ne­mu­sel   pris­tú­piť   na   prev­za­tie   mo­di­fi­ko­va­né­ho   tes­tu 
pro­por­cio­na­li­ty zá­klad­ných práv a slo­bôd dru­hej ge­ne­rá­cie pod­ľa pred­stáv Ústav­né­ho sú­du 
Čes­kej re­pub­li­ky a mo­hol by vy­pra­co­vať vlast­ný mo­di­fi­ko­va­ný test. Ta­ký pos­tup by bol ale 
na uj­mu práv­nej is­to­ty, akú tre­ba nas­to­liť aj v inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii tes­tov zá­sa­hov do 
zá­klad­ných práv a slo­bôd. Práv­ny ná­zor Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky nie je oči­vid­ne 
nes­práv­ny   či   ne­ro­zum­ný.   Ústav­ný   súd   ne­má   ro­zum­ný   dô­vod   hľa­dať   vlas­tné   tes­ty   pre 
po­sú­de­nie ús­tav­nej kon­for­mi­ty ob­me­dzu­jú­cich zá­sa­hov do zá­klad­ných práv a slo­bôd.
74.   Ústav­ný   súd  Čes­kej  re­pub­li­ky   v  ná­le­ze   sp.   zn.   Pl.   ÚS  83/06  uvie­dol,   že   „sa 
za­obe­rá   iba   ús­tav­nop­ráv­ny­mi   as­pek­tmi   na­pad­nu­tých   us­ta­no­ve­ní   a   ne­vy­jad­ru­je   sa   k   ich 
vhod­nos­ti   a účel­nos­ti,   napr.   z   hľa­dis­ka   exis­ten­cie   slo­bod­né­ho   tr­hu   a   po­dob­ne;   nie   je 
po­vo­la­ný   na   po­su­dzo­va­nie   eko­no­mic­kých   as­pek­tov   pot­reb­nos­ti   a ne­vyh­nut­nos­ti,   napr. 
rôz­nych úp­rav tý­ka­jú­cich sa pod­ni­ka­nia vzhľa­dom na pot­re­bu za­bez­pe­če­nia jed­not­li­vých, 
čas­to   ved­ľa   se­ba,   či   do­kon­ca   pro­ti   se­be   sto­ja­cich   (údaj­ne)   ve­rej­ných   zá­uj­mov.   Voľ­ba 
ob­me­dzu­jú­cich   kon­trol­ných   nás­tro­jov   a   mie­ra   ich   up­lat­ne­nia   je   pri­már­ne   úlo­hou 
zá­ko­no­dar­cu. Je­di­ne Parla­ment ako za­stu­pi­teľ­ský or­gán mô­že v na­šom ús­tav­nom sys­té­me 
us­ku­toč­niť  ta­ké   kro­ky.  Je­ho  zod­po­ved­nosť  za   roz­poz­na­nie   prob­lé­mov,   kto­ré   si  vy­ža­du­jú 
re­gu­lá­ciu, voľ­bu nás­tro­jov a ich účin­ky, kto­ré nie­ke­dy mô­žu byť aj zá­por­né, je v pr­vom ra­de 
po­li­tic­ká. Ústav­ný súd mô­že v tom­to prí­pa­de do je­ho zá­ko­no­dar­nej čin­nos­ti za­siah­nuť iba 
vte­dy, ak v nej od­ha­lí proti­ús­tav­nosť. (...) Prík­lon k prís­ne­mu hod­no­te­niu všet­kých rie­še­ní 
pri­ja­tých   v   ob­las­ti   pra­cov­nop­ráv­nych   pred­pi­sov,   by   nú­til   Ústav­ný   súd   k   pries­ku­mu 
ne­vyh­nut­nos­ti a uži­toč­nos­ti zvo­le­nej štát­nej po­li­ti­ky a k prík­lo­nu k niek­to­rej eko­no­mic­ko
po­li­tic­kej   dok­trí­ne;   to   však   Ústav­né­mu  sú­du...   ne­ná­le­ží   a   ne­zod­po­ve­dá   to  ani   re­la­tív­nej 
po­li­tic­kej neut­ra­li­te Lis­ti­ny a Ústa­vy Čes­kej re­pub­li­ky.“ Aj pod­ľa čes­kej dok­trí­ny „(...) pre 
ro­zum­ný všeo­bec­ný vý­klad prí­pus­tnos­ti zá­kon­né­ho ob­me­dzenia práv pod­ľa čl. 26 ods. 1 
Lis­ti­ny mož­no pou­žiť sché­mu, kto­rú Ústav­ný súd ČR pou­ží­va pri so­ciál­nych prá­vach, te­da 
v prí­pa­de práv, kto­ré tiež spa­da­jú pod re­žim čl. 41 ods. 1 Lis­ti­ny. Pod­ľa toh­to me­to­dic­ké­ho 
pos­tu­pu(...) mož­no iden­ti­fi­ko­vať dve zá­sad­né si­tuácie (ak od­hliad­ne­me od prob­lé­mu zá­ka­zu 
dis­kri­mi­ná­cie),   keď   zá­kon   mož­no   chá­pať   ako   proti­ús­tav­ný   kvô­li   roz­po­ru   so   so­ciál­ny­mi 
prá­va­mi: a) zá­kon za­sa­hu­je do mi­ni­mál­ne­ho štan­dar­du zá­klad­né­ho prá­va a ten­to zá­sah nie je 
vhod­ný,   pot­reb­ný   ale­bo   pri­me­ra­ný   pre   ochra­nu   iné­ho   zá­klad­né­ho   prá­va   (test 
pro­por­cio­na­li­ty,   strikt­ný   test   opod­stat­ne­nos­ti);   zá­kon   sí­ce   ne­za­sa­hu­je   do   mi­ni­mál­ne­ho 
štan­dar­du zá­klad­né­ho prá­va, ale pred­sta­vu­je svoj­voľ­né ob­me­dzenie zá­klad­né­ho prá­va, kto­ré 
nes­le­du­je le­gi­tím­ny cieľ ale­bo ho nes­le­du­je ne­ro­zum­ný­mi pros­tried­ka­mi (test ra­cio­na­li­ty, 
zá­klad­ný test opod­stat­ne­nos­ti).“   (Wag­ne­ro­vá,  E.,  Šimí­ček,  V.,   Lan­gá­šek,   T.,   Pos­pí­šil,   I. 
a kol. Lis­ti­na zá­klad­ních práv a svo­bod. Ko­men­tář. Pra­ha: Wol­ters Kluwer Čes­ká re­pub­li­ka, 
2012, s. 579 – 580).
75. V okol­nos­tiach prí­pa­du sa zá­klad­né prá­vo pod­ni­kať ne­dos­ta­lo do kon­flik­tu s iným 
zá­klad­ným   prá­vom.   Navr­ho­va­te­lia   na­miet­li,   že   k   ob­me­dzeniu   prá­va   pod­ni­kať   ulo­že­ním 
po­vin­nos­ti za­pla­tiť da­ňo­vú li­cen­ciu do­chá­dza v spo­je­ní s ús­tav­ným prin­cí­pom „chrá­niť a 
pod­po­ro­vať   hos­po­dár­sku   sú­ťaž“.   Ob­me­dzu­jú­ci   zá­sah   do   prá­va   pod­ni­kať   ne­za­sa­hu­je   do 
mi­ni­mál­ne­ho   štan­dar­du   iné­ho   zá­klad­né­ho   prá­va,   a   pre­to   net­re­ba   skú­mať   po­mo­cou 
štan­dar­dné­ho tes­tu pro­por­cio­na­li­ty, či ten­to zá­sah je vhod­ný, pot­reb­ný ale­bo pri­me­ra­ný pre 
ochra­nu iné­ho zá­klad­né­ho prá­va.
76. Uzá­ko­ne­nie da­ňo­vých li­cen­cií tre­ba pod­ro­biť iba tes­tu ra­cio­na­li­ty, aby ús­tav­ný 
súd   ove­ril,   či   uzá­ko­ne­nie   da­ňo­vých   li­cen­cií   nep­red­sta­vu­je   svoj­voľ­né   ob­me­dzenie   prá­va 
pod­ni­kať,   kto­ré   nes­le­du­je   le­gi­tím­ny   cieľ,   ale­bo   či   ten­to   cieľ   nes­le­du­je   ne­ro­zum­ný­mi 
pros­tried­ka­mi.
77. Ústav­ný súd v sú­vis­los­ti s po­su­dzo­va­ním iné­ho as­pek­tu zá­ko­na o da­ni z príj­mov 
(PL. ÚS 9/2014) uvie­dol: „Vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niam da­ňo­vých zá­ko­nov mož­no za ús­tav­ne 
ak­cep­to­va­teľ­ný zá­sah do zá­klad­né­ho prá­va na pod­ni­ka­nie po­va­žo­vať ta­ký zá­sah, kto­rý
a) je us­ku­toč­ne­ný pri reš­pek­to­va­ní prin­cí­pu le­ga­li­ty,
b) sle­du­je le­gi­tím­ny cieľ a má ra­cio­nál­ny zá­klad,
c) nep­red­sta­vu­je pre pod­ni­ka­te­ľov zjav­ne nep­ri­me­ra­nú zá­ťaž a nie je v po­rov­na­ní 
so sle­do­va­ným ve­rej­ným zá­uj­mom extrém­ne dis­pro­porč­ný,
d)   nie   je   pre­ja­vom   zjav­né­ho,   resp.   svoj­voľ­né­ho   po­ru­še­nia   ús­tav­né­ho   prin­cí­pu 
rov­nos­ti, a to aj v spo­je­ní s ochra­nou zá­klad­ných práv pod­ni­ka­te­ľov.“ 

78.   Čes­ký  ús­tav­ný súd test  ra­cio­na­li­ty  v  inter­pre­tá­cii  a  ap­li­ká­cii  lis­ti­ny  vy­me­dzil 
tak­to: „V kom­bi­ná­cii s po­žia­dav­kou vy­plý­va­jú­cou z čl. 4 ods. 4 Lis­ti­ny mož­no vy­tý­čiť 4 
kro­ky   ve­dú­ce   k   zá­ve­ru   o   ús­tav­nos­ti   či   neús­tav­nos­ti   zá­ko­na,   kto­rý   vy­ko­ná­va   ús­tav­ne 
ga­ran­to­va­né so­ciál­ne prá­va:
1. vy­me­dzenie úče­lu a pod­sta­ty so­ciál­ne­ho prá­va, te­da ur­či­té­ho esen­ciál­ne­ho ob­sa­hu. 
To­to jad­ro so­ciál­ne­ho prá­va v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de vy­plý­va z čl. 31 Lis­ti­ny v kon­texte 
s čl. 4 ods. 4 Lis­ti­ny.
2. vy­hod­no­te­nie, či sa zá­kon ne­do­tý­ka sa­mej exis­ten­cie so­ciál­ne­ho prá­va ale­bo je­ho 
sku­toč­nej reali­zá­cie (esen­ciál­ne­ho ob­sa­hu). Ak sa ne­do­tý­ka esen­ciál­ne­ho ob­sa­hu so­ciál­ne­ho 
prá­va, ďa­lej
3. po­sú­de­nie, či zá­kon­ná úp­ra­va sle­du­je le­gi­tím­ny cieľ; te­da či nie je svoj­voľ­ným 
zá­sad­ným zní­že­ním cel­ko­vé­ho štan­dar­du zá­klad­ných práv, a na­po­kon
4. zvá­že­nie otáz­ky, či zá­kon­ný pros­trie­dok pou­ži­tý na je­ho do­siah­nu­tie je ro­zum­ný 
(ra­cio­nál­ny), aj keď nie ne­vyh­nut­ne naj­lep­ší, naj­vhod­nej­ší, naj­účin­nej­ší či naj­múd­rej­ší.
  Iba pri prí­pad­nom zis­te­ní v kro­ku 2), to­tiž že zá­kon svo­jím ob­sa­hom za­sa­hu­je do 
sa­mot­né­ho esen­ciál­ne­ho ob­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va, by mal prísť na rad test pro­por­cio­na­li­ty, 
kto­rý by ok­rem iné­ho vy­hod­no­til, či zá­sah do esen­ciál­ne­ho prá­va je od­ôvod­ne­ný úpl­nou 
vý­ni­moč­nos­ťou ak­tuál­nej si­tuácie, kto­rá by ta­ký zá­sah os­pra­vedl­ňo­va­la.“ (Pl. ÚS 1/08).
 
79. Vy­me­dzenie v pod­sta­te je­di­ných hmot­nop­ráv­nych pod­mie­nok pre uk­la­da­nie da­ní 
(„vo for­me zá­ko­na“) je v ús­tav­ných po­riad­koch Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Čes­kej re­pub­li­ky 
po­dob­né (čl. 59 ods. 2 ús­ta­vy a čl. 11 ods. 5 lis­ti­ny) až na sku­toč­nosť, že v prí­pa­de Čes­kej 
re­pub­li­ky sú da­ne za­ra­de­né do čl. 11 ods. 5 lis­ti­ny pop­ri úp­ra­ve ma­jet­ko­vých práv (čl. 11 
ods.   1   až   4   lis­ti­ny),   čo   z   ús­ta­vy   v   prí­pa­de   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky   expli­cit­ne   ne­vyp­lý­va. 
Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky vo ve­ci sp. zn. Pl. ÚS 24/07 uvie­dol: „Z ús­tav­né­ho prin­cí­pu 
deľ­by mo­cí... ako aj z ús­tav­né­ho vy­me­dzenia zá­ko­no­dar­nej mo­ci... vy­plý­va pre zá­ko­no­dar­cu 
ši­ro­ký pries­tor pre roz­ho­do­va­nie o pred­me­te, mie­re a roz­sa­hu da­ní, pop­lat­kov a pe­ňaž­ných 
san­kcií.   Zá­ko­no­dar­ca   pri­tom   ne­sie   za   dôs­led­ky   toh­to   roz­ho­do­va­nia   po­li­tic­kú 
zod­po­ved­nosť.“ V roz­hod­nu­tí sp. zn. Pl. ÚS 29/08 čes­ký ús­tav­ný súd ďa­lej uvie­dol: „Aby 

štát mo­hol byť dob­rým nás­tro­jom v služ­bách člo­ve­ka, mu­sí mať pre svo­ju čin­nosť dos­ta­toč­né 
zdro­je,   kto­rých   pod­stat­nú   časť   zís­ka­va   prá­ve   vďa­ka   in­šti­tu­cio­na­li­zá­cii   po­vin­né­ho 
ve­rej­nop­ráv­ne­ho   pl­ne­nia   pla­tiť   da­ne.   Prá­ve   ten­to   účel   –   zís­ka­va­nie   príj­mov   štát­ne­ho 
roz­poč­tu   –   op­ráv­ňu­je   štát   k   to­mu,   aby   vy­ža­do­val   od   ur­či­tých,   pres­ne   de­fi­no­va­ných 
sub­jek­tov   tie­to   ve­rej­nop­ráv­ne   dáv­ky,   a   to   pri   spl­ne­ní   ur­či­tých,   zá­ko­nom   de­fi­no­va­ných 
pod­mie­nok.“  Naz­na­če­né   pre­fe­ren­cie  prin­cí­pu  deľ­by mo­ci  a  vý­zna­mu da­ní  pre  efek­tív­ne 
fun­go­va­nie štá­tu de­ter­mi­nu­jú aj v slo­ven­ských po­me­roch zdr­žan­li­vej­ší prís­tup ús­tav­né­ho 
sú­du pri pries­ku­me sub­stan­tív­nych as­pek­tov da­ňo­vé­ho zá­ko­no­dar­stva (te­da aj čo sa tý­ka 
vý­šky   da­ne,   pozn.),   kto­ré   kom­po­nen­ty   da­ňo­vej   po­li­ti­ky   je   ús­tav­ne   vhod­nej­šie   po­ne­chať 
v dis­kré­cii de­mok­ra­tic­ky zvo­le­né­ho zá­ko­no­dar­cu, sa­moz­rej­me, po­tiaľ, po­kiaľ do­pad da­ne na 
oso­by ne­má kon­fiš­kač­ný ale­bo extrém­ne dis­pro­por­cio­nál­ny (škr­tia­ci) efekt. 
80. Da­ňo­vé li­cen­cie nep­red­sta­vu­jú opat­re­nie, kto­ré je oči­vid­ne ira­cio­nál­ne, svoj­voľ­né 
ale­bo   z   hľa­dis­ka   sta­no­ve­né­ho   roz­pä­tia   kon­fiš­kač­né   či   nep­ri­me­ra­ne   škr­tia­ce.   Úče­lom 
da­ňo­vých li­cen­cií je reak­cia zá­ko­no­dar­cu na všeo­bec­ne zná­mu sku­toč­nosť, kto­rou je, že časť 
pod­ni­ka­teľ­ských   sub­jek­tov   sa   pri   pla­te­ní   da­ní   sprá­va   úče­lo­vo,   nep­la­tí   da­ne   vo vý­ške 
us­ta­no­ve­nej da­ňo­vý­mi zá­kon­mi, ale na­mies­to to­ho da­ne krá­ti, resp. nep­la­tí vô­bec. Pod­ľa 
úda­jov   spros­tred­ko­va­ných   ús­tav­né­mu   sú­du   v   ana­lý­ze   da­ne   z   príj­mov   práv­nic­kých   osôb 
vy­ho­to­ve­nej   Fi­nan­čným   ria­di­teľ­stvom   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky:  „V   sle­do­va­nom   ča­so­vom  
ob­do­bí (t. j.  2009 – 2013) je  kaž­do­roč­ne  za­zna­me­na­ný  vy­so­ký  po­diel da­ňov­ní­kov,  kto­rí  
nep­riz­na­li   žiad­nu   daň   na   cel­ko­vom   poč­te   da­ňov­ní­kov,   kto­rí   po­da­li   da­ňo­vé   priz­na­nie  
k DPPO (da­ni z príj­mov práv­nic­kých osôb, pozn.). Ten­to po­diel je v roz­pä­tí 61 %  63 %...  
V ča­so­vom   ra­de   ro­kov   2009   –   2013   uvá­dza   nu­lo­vú   daň   v   prie­me­re   70   %   ak­cio­vých  
spo­loč­nos­tí   a 59   %   spo­loč­nos­tí   s   ru­če­ním   ob­me­dze­ným,   pri­čom   ide   o   dl­ho­do­bý  
a pretr­vá­va­jú­ci jav.“
81. Da­ňo­vé li­cen­cie slú­žia na zní­že­nie poč­tu a vý­šky jed­not­li­vých da­ňo­vých úni­kov, 
keď   pod­ni­ka­te­ľov   –   práv­nic­ké   oso­by   za­ťa­žu­jú   po­vin­nos­ťou   za­pla­tiť   da­ňo­vú   li­cen­ciu 
v zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej vý­ške. Uve­de­ný účel za­ve­de­nia da­ňo­vých li­cen­cií sí­ce expli­cit­ne 
ne­vyp­lý­va   z   vlád­nej   dô­vo­do­vej   sprá­vy   na­pad­nu­té­ho   zá­ko­na   (ani   ne­mo­hol,   keď­že   ten­to 

in­šti­tút bol vne­se­ný až po­čas ro­ko­va­nia parla­men­tu, pozn.), na­priek to­mu bol cel­kom jas­ne 
prí­tom­ný pri schva­ľo­va­ní na­pad­nu­tej zá­kon­nej úp­ra­vy, čo od­ob­ri­li aj sa­mot­ní navr­ho­va­te­lia 
(bo­dy 4 a 8), a bol prí­tom­ný aj v nás­led­nej ar­gu­men­tá­cii re­le­van­tných ak­té­rov. V sa­mot­nej 
pred­kla­da­cej sprá­ve vlá­dy k pô­vod­nej pred­lo­he je rov­na­ko cel­kom jas­ne a ur­či­te vy­me­dze­ný 
cel­ko­vý zá­mer vlá­dy viesť ne­kom­pro­mis­ný, kon­cepč­ný a sys­te­ma­tic­ký boj pro­ti da­ňo­vým 
úni­kom.   O   úče­le   pri­ja­tia/schvá­le­nia   da­ňo­vých   li­cen­cií   pre­to   ús­tav­ný   súd   ne­mal   žiad­ne 
po­chyb­nos­ti.   Zá­kon   o   da­ni   z   príj­mu   us­ta­no­vil   rad   opat­re­ní,   kto­rý­mi   sa   zoh­ľad­ňu­je 
pos­ta­ve­nie   no­vov­znik­nu­té­ho   da­ňov­ní­ka,   keď   ta­ký­to   da­ňov­ník   za   zda­ňo­va­cie   ob­do­bie, 
v kto­rom   vzni­kol,   da­ňo­vú   li­cen­ciu   nep­la­tí   [§   46b   ods.   7   písm.   a)].   Vlá­da   vo   svo­jom 
vy­jad­re­ní k návr­hu navr­ho­va­te­ľov upo­zor­ni­la, že zá­kon o da­ni z príj­mov v § 46b ods. 7 
umož­ňu­je od­po­čí­tať za­pla­te­ný klad­ný roz­diel me­dzi da­ňo­vou li­cen­ciou a da­ňou vy­po­čí­ta­nou 
v   da­ňo­vom   priz­na­ní   od   da­ňo­vej   po­vin­nos­ti   naj­viac   v   troch   bez­pros­tred­ne   po   se­be 
nas­le­du­jú­cich zda­ňo­va­cích ob­do­biach, nas­le­du­jú­cich po zda­ňo­va­com ob­do­bí, za kto­ré bo­la 
da­ňo­vá li­cen­cia za­pla­te­ná. Mož­nosť kom­pen­zá­cie nie je prís­tup­ná iba oje­di­ne­le, ma­lé­mu 
poč­tu   da­ňov­ní­kov.   Zá­ko­nom   us­ta­no­ve­né   roz­pä­tie   da­ňo­vej   li­cen­cie   má   aj   pod­ľa   ná­zo­ru 
ús­tav­né­ho   sú­du   reál­ny   zá­klad:   „Prie­mer­ná   priz­na­ná   su­ma   da­ne   v   da­ňo­vých   priz­na­niach 
k DPPO na da­ňov­ní­ka (ide o da­ňov­ní­kov, kto­rí v sle­do­va­nom ob­do­bí priz­na­li daň, pozn.) je 
nie­koľ­ko­ná­sob­ne   vy­ššia   ako   zá­ko­nom   sta­no­ve­ná   vý­ška   da­ňo­vej   li­cen­cie   v jed­not­li­vých 
pás­mach.“   (Fi­nan­čné   ria­di­teľ­stvo   Slo­ven­skej   re­pub­li­ky:   Ana­lý­za   da­ne   z príj­mov 
práv­nic­kých osôb, s. 5). To­to opat­re­nie má cha­rak­ter mi­ni­mál­nej da­ne, kto­rej rôz­ne for­my 
(napr.   mi­ni­mál­na   sadz­ba,   mi­ni­mál­na   su­ma,   ob­me­dzenie   up­lat­ne­nia   strát)   sa   up­lat­ňu­jú 
vo via­ce­rých   kra­ji­nách,   napr.   Ra­kús­ko,   Fran­cúz­sko,   Bel­gic­ko,   Ma­ďar­sko,   USA,   Ka­na­da 
a pod. Po­kiaľ sub­jekt po­dlie­ha­jú­ci da­ňo­vej li­cen­cii do­siah­ne v prie­be­hu nas­le­du­jú­cich troch 
zda­ňo­va­cích ob­do­bí da­ňo­vú  po­vin­nosť vy­ššiu ako vý­ška  da­ňo­vej li­cen­cie,  bu­de  si  môcť 
zní­žiť da­ňo­vú po­vin­nosť za prís­luš­né zda­ňo­va­cie ob­do­bie o klad­ný roz­diel me­dzi da­ňo­vou 
li­cen­ciou a da­ňou vy­po­čí­ta­nou v da­ňo­vom priz­na­ní za zda­ňo­va­cie ob­do­bie, za kto­ré bo­la 
da­ňo­vá   li­cen­cia   za­pla­te­ná.   Na­vy­še   sub­jek­ty,   u   kto­rých   zisk   ne­mož­no   oča­ká­vať 
(no­vov­znik­nu­té   ale­bo   ne­za­lo­že­né   na   úče­ly   do­sa­ho­va­nia   zis­ku),   sú   od   pla­te­nia   li­cen­cie 
os­lo­bo­de­né. Pod­mien­kou však je, aby da­ňov­ník svo­je príj­my priz­nal a aby vy­ká­zal ta­ké 
vý­sled­ky   svo­jej   pod­ni­ka­teľ­skej   čin­nos­ti,   kto­ré   vy­ge­ne­ru­jú   dos­ta­toč­ne   vy­so­kú   da­ňo­vú 
po­vin­nosť. Ústav­ný súd v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­tu­je, že zá­po­čet klad­né­ho roz­die­lu me­dzi 
da­ňo­vou   li­cen­ciou   a   da­ňou   vy­po­čí­ta­nou   v   da­ňo­vom   priz­na­ní   od   da­ňo­vej   po­vin­nos­ti 
pred­sta­vu­je   pri­me­ra­né   ochran­né   opat­re­nie   pre   poc­ti­vých   pod­ni­ka­te­ľov,   aby   nep­la­ti­li 
ob­sa­hom to­tož­nú daň dvak­rát.
82. Ústav­né zá­ru­ky zá­klad­né­ho prá­va pod­ni­kať za­ťa­žu­jú­ce štát sú vy­me­dze­né úče­lom 
ús­tav­nej   ochra­ny.   Úče­lom   ús­ta­vou   chrá­ne­né­ho   pod­ni­ka­nia   nie   je   sús­tav­né   do­sa­ho­va­nie 
stra­ty   a   v   dôs­led­ku   to­ho   sús­tav­né   vy­ka­zo­va­nie   nu­lo­vej,   resp.   mi­ni­mál­nej   da­ňo­vej 
po­vin­nos­ti. Pre­to ús­ta­ve neod­po­ru­je, keď da­ňo­vé li­cen­cie zá­kon nas­ta­vil tak, aby sa zá­kon­ná 
ochra­na ne­pos­kyt­la aj práv­nic­kým oso­bám – pod­ni­ka­te­ľom, kto­rí kvô­li zlým vý­sled­kom 
svo­jej   pod­ni­ka­teľ­skej   čin­nos­ti   ne­bu­dú   môcť   kom­pen­zo­vať   plat­bu   za   da­ňo­vú   li­cen­ciu 
pros­tred­níc­tvom niž­šej plat­by da­ňo­vej po­vin­nos­ti v bu­dúc­nos­ti.
83.   Ústav­ný   súd   kon­šta­tu­je,   že   zá­sah,   aký   sa   do   prá­va   pod­ni­kať   us­ku­toč­nil 
uzá­ko­ne­ním   da­ňo­vých   li­cen­cií,   je   zá­sa­hom   us­ku­toč­ne­ným   pri   reš­pek­to­va­ní   prin­cí­pu 
le­ga­li­ty.  Ten­to zá­sah sle­du­je  le­gi­tím­ny  cieľ s  ra­cio­nál­nym  zá­kla­dom.  Nep­red­sta­vu­je  pre 
pod­ni­ka­te­ľov   zjav­ne   nep­ri­me­ra­nú   zá­ťaž.   Ani   nie   je   extrém­ne   dis­pro­porč­ný   v   po­rov­na­ní 
so sle­do­va­ným   ve­rej­ným   zá­uj­mom   na   zvý­še­ní   pla­tob­nej   dis­cip­lí­ny   práv­nic­kých   osôb   – 
pod­ni­ka­te­ľov pri od­vá­dza­ní pros­tried­kov zo svoj­ho pod­ni­ka­nia do štát­ne­ho roz­poč­tu. Pre­to 
za­ve­de­nie   da­ňo­vých   li­cen­cií   pred­sta­vu­je   opat­re­nie   zlu­či­teľ­né   so   zá­klad­ným   prá­vom 
pod­ni­kať priz­na­ným čl. 35 ods. 1 v spo­ji­tos­ti s čl. 35 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ús­ta­vy.
 
VI.
Na­miet­nu­té po­ru­še­nie čl. 13 ods. 3 a 4 ús­ta­vy
84.   Navr­ho­va­te­lia   na­miet­li   uni­ver­zál­ne   proti­ús­tav­né   ob­me­dzenie   všet­kých 
práv­nic­kých osôb za­ve­de­ním da­ňo­vých li­cen­cií. Navr­ho­va­te­lia ne­na­miet­li roz­diel­nu mie­ru 
proti­ús­tav­nos­ti zá­sa­hu pod­ľa dru­hov práv­nic­kých osôb v zá­vis­los­ti od ich práv­nej for­my, 
ako   napr.   ak­cio­vej   spo­loč­nos­ti,   ko­man­dit­nej   spo­loč­nos­ti   či   spo­loč­nos­ti   s   ru­če­ním 
ob­me­dze­ným. Za prí­či­nu ne­sú­la­du § 46b a § 52za ods. 8 a 9 na­pad­nu­té­ho zá­ko­na s nor­ma­mi 
  práv­nic­kých  osôb  vo­či všet­kým -ús­ta­vy  ozna­či­li  zne­vý­hod­ne­nie  všet­kých  pod­ni­ka­te­ľov  
pod­ni­ka­te­ľom – fy­zic­kým oso­bám. Navr­ho­va­te­lia k to­mu uvied­li:
  „Zá­kon­ná úp­ra­va § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z., kto­rá uk­la­dá po­vin­nosť pla­tiť  
da­ňo­vé li­cen­cie len práv­nic­kým oso­bám, ob­me­dzu­je hos­po­dár­sku sú­ťaž chrá­ne­nú v zmys­le  
člán­ku 55 ods. 2 Ústa­vy... a pod­ľa ná­zo­ru navr­ho­va­te­ľov je aj v roz­po­re s člán­kom 13 ods. 3  
Ústa­vy...   a   člán­kom   4   ods.   4   Lis­ti­ny...   Keď­že   z   od­ôvod­ne­nia   spo­loč­nej   sprá­vy   vý­bo­rov  
Ná­rod­nej ra­dy... ne­vyp­lý­va dô­vod ale­bo pot­re­ba pri­ja­tia ta­kej­to práv­nej úp­ra­vy, je mož­né  
dô­vo­dy   vy­vo­diť   len   z   vy­jad­re­ní   pred­sta­vi­te­ľov   pred­kla­da­te­ľa   –   Mi­nis­ter­stva   fi­nan­cií 
Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Uve­de­né dô­vo­dy však v žiad­nom prí­pa­de nespĺňa­jú kri­té­riá prin­cí­pu  
pro­por­cio­na­li­ty v zmys­le člán­ku 13 ods. 4 Ústa­vy... a člán­ku 4 ods. 4 Lis­ti­ny..., pre­to­že vo  
svo­jej   pod­sta­te   ne­rie­šia   prob­lém   vy­hý­ba­nia   sa   pla­te­niu   da­ní   zo   stra­ny   kon­krét­nych  
sub­jek­tov a za­sa­hu­jú ploš­ne všet­ky práv­nic­ké oso­by, te­da nie­len tie kto­rých úmys­lom je  
vy­hý­ba­nie   sa   pla­te­niu   da­ní...   na­pad­nu­té   us­ta­no­ve­nie   §   46b   zá­ko­na   č.   595/2003   Z.   z.  
ob­me­dzu­je len pod­ni­ka­te­ľov – práv­nic­ké oso­by. Ide o práv­nu úp­ra­vu, kto­rá sa vzťa­hu­je len  
na časť sú­ťa­ži­te­ľov, keď­že fy­zic­kých osôb – pod­ni­ka­te­ľov tá­to práv­na úp­ra­va neob­me­dzu­je.  
Aj keď rov­nosť ob­sa­hu a ochra­ny prá­va pod­ni­kať nie je ab­so­lút­na, je pot­reb­né uviesť, že  
prí­pad­ná ne­rov­nosť by moh­la byť ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­ná iba vte­dy, ke­by bo­la ob­jek­tív­ne  
a ro­zum­ne   zdô­vod­ne­ná,   to   zna­me­ná,   ke­by   sle­do­va­la   le­gi­tím­ny   cieľ   a   ke­by   me­dzi   tým­to  
cie­ľom a pros­tried­ka­mi pri­ja­tý­mi na je­ho do­siah­nu­tie exis­to­val vzťah pro­por­cio­na­li­ty.“
85.   Ústav­ný   súd   od­ka­zu­je   na   svo­je   v   mi­nu­los­ti   vy­slo­ve­né   práv­ne   zá­ve­ry   (napr. 
I. ÚS 518/2013), pod­ľa kto­rých (aj) čl. 13 ods. 3 a 4 ús­ta­vy tre­ba ra­diť k tým, kto­ré „sú 
vstup­nou brá­nou do ús­tav­nej úp­ra­vy zá­klad­ných práv a slo­bôd a ako ta­ké ma­jú cha­rak­ter 
všeo­bec­ných ús­tav­ných prin­cí­pov. Na­priek to­mu, že sú im­pli­cit­nou sú­čas­ťou roz­ho­do­va­nia 
ús­tav­né­ho sú­du, ne­ma­jú cha­rak­ter zá­klad­né­ho prá­va a slo­bo­dy, kto­ré­ho ochra­ny by sa bo­lo 
mož­né sa­mos­tat­ne do­má­hať pred ús­tav­ným sú­dom (m. m. I. ÚS 7/2010).“ Us­ta­no­ve­nia­mi čl. 
13   ods.   3   a   4   ús­ta­vy   sa   nep­riz­ná­va   ni­ja­ké   sa­mos­tat­né   zá­klad­né   prá­vo,   ako   tvr­dia 
navr­ho­va­te­lia.   Us­ta­no­ve­nia   čl.   13   ús­ta­vy   ma­jú   všeo­bec­nú   po­va­hu,   ur­ču­jú   sa   ni­mi 
pod­mien­ky   vy­me­dzo­va­nia   a   ob­me­dzo­va­nia   zá­klad­ných   práv   a   slo­bôd,   ako   aj   pra­vid­lá 

ur­čo­va­nia po­vin­nos­tí za­sa­hu­jú­cich do zá­klad­ných práv a slo­bôd. Pod­mien­ky ob­me­dzo­va­nia 
zá­klad­ných práv a slo­bôd ne­ma­jú vý­znam sa­my ose­be, vy­tr­hnu­té z ús­tav­né­ho kon­textu, ale 
iba v spo­je­ní so zá­klad­ným prá­vom ale­bo slo­bo­dou. 
86.   V   okol­nos­tiach   prí­pa­du   navr­ho­va­te­lia   na­miet­li   po­ru­še­nie   slo­bo­dy   pod­ni­ka­nia. 
Pre­to po­ru­še­nie čl. 13 ods. 3 ale­bo 4 ús­ta­vy pri­chá­dza do úva­hy iba z hľa­dis­ka pries­ku­mu, či 
zá­kon­né ob­me­dzenia slo­bo­dy pod­ni­ka­nia pla­tia rov­na­ko pre všet­ky prí­pa­dy, kto­ré spĺňa­jú 
us­ta­no­ve­né   pod­mien­ky,   a   či   zá­ko­no­dar­ca   pri   ob­me­dze­ní   slo­bo­dy   pod­ni­ka­nia   dbal   na 
pod­sta­tu a zmy­sel slo­bo­dy pod­ni­ka­nia. Tá­to okol­nosť vy­lu­ču­je aj pou­ži­tie všeo­bec­né­ho tes­tu 
pro­por­cio­na­li­ty na pries­kum sú­la­du § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. s  čl. 13 ods. 3 a 4 
ús­ta­vy. Ob­jek­tom tes­to­va­nia v okol­nos­tiach prí­pa­du je iba pries­kum sú­la­du § 46b zá­ko­na s 
čl.   35   ods.   1   a 2   ús­ta­vy,   kto­rý   už   ús­tav­ný   súd   vy­ko­nal   pod­ľa   mo­di­fi­ko­va­né­ho   tes­tu 
pro­por­cio­na­li­ty,   aký   je   správ­nym   tes­tom   pre   pries­kum   ús­tav­nos­ti   vy­ko­na­né­ho 
ob­me­dzu­jú­ce­ho   zá­sa­hu   do   prá­va   pod­ni­kať.   Roz­diel   v   pos­ta­ve­ní   pod­ni­ka­te­ľov,   t.   j. 
práv­nic­kých   osôb   a   pod­ni­ka­te­ľov   fy­zic­kých   osôb,   je   da­ný   skut­ko­vo.   Naj­väč­šiu   sku­pi­nu 
pod­ni­ka­te­ľov – fy­zic­kých osôb tvo­ria živ­nos­tní­ci, kto­rí sú eko­no­mic­ky vý­raz­ne zra­ni­teľ­nej­ší 
ako   pod­ni­ka­te­lia   –   práv­nic­ké   oso­by.   To­to   roz­lí­še­nie   nie   je   oči­vid­ne   svoj­voľ­né   ani 
neo­dô­vod­ne­né, pre­to ne­má po­va­hu dis­kri­mi­nač­né­ho roz­lí­še­nia.
87.   Navr­ho­va­te­lia   na­miet­li   po­ru­še­nie   no­riem   ús­ta­vy   zá­ro­veň   s   po­ru­še­ním   lis­ti­ny. 
For­mu­lá­cia návr­hu mô­že mať po­li­tic­ký vý­znam, le­bo v prí­pa­de dô­vod­né­ho po­da­nia návr­hu 
by   navr­ho­va­te­lia   do­siah­li   roz­hod­nu­tie   o   ne­sú­la­de   zá­ko­na   s   väč­ším   poč­tom   pra­me­ňov 
ús­tav­né­ho prá­va, ale ne­má práv­ny vý­znam. Me­dzi re­le­van­tný­mi nor­ma­mi ús­ta­vy a lis­ti­ny 
nie je ta­ký roz­diel, kto­rý by bol spô­so­bi­lý pri­vo­diť vý­sle­dok, keď k po­ru­še­niu ús­ta­vy by 
doš­lo aj vte­dy, ak by ne­doš­lo k po­ru­še­niu lis­ti­ny, ale­bo nao­pak. V okol­nos­tiach prí­pa­du 
us­ta­no­ve­nia   §  46b   zá­ko­na   o  da­ni   z   príj­mov   neod­po­ru­jú   ús­ta­ve,   a   pre­to   neod­po­ru­jú   ani 
lis­ti­ne.
 
88.   Navr­ho­va­te­lia   pou­ká­za­li   na   vý­zna­mo­vo   dopl­nko­vú   úlo­hu   §   52za   ods.   8   a   9 
k § 46b, keď­že  „us­ta­no­ve­nia § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. sú pre­chod­ný­mi  


us­ta­no­ve­nia­mi   up­ra­vu­jú­ci­mi   osob­nú   pô­sob­nosť   da­ňo­vých   li­cen­cií   pod­ľa   §   46b   zá­ko­na  
č. 595/2003 Z. z. vo vzťa­hu k da­ňov­ní­ko­vi, kto­rý sa zru­šu­je s lik­vi­dá­ciou ale­bo na kto­ré­ho  
bol   vy­hlá­se­ný   kon­kurz   v   prie­be­hu   ka­len­dár­ne­ho   ro­ka   2014,   ale­bo   da­ňov­ní­ko­vi,   kto­rý  
v ka­len­dár­nom ro­ku 2014 me­ní zda­ňo­va­cie ob­do­bie z ka­len­dár­ne­ho ro­ka na hos­po­dár­sky  
rok, tr­pia us­ta­no­ve­nia § 52za ods. 8 a 9 zá­ko­na č. 595/2003 Z. z. rov­na­ký­mi va­da­mi ako  
na­pad­nu­té us­ta­no­ve­nie § 46b zá­ko­na č. 595/2003 Z. z., na kto­ré navr­ho­va­te­lia pou­ká­za­li  
v návr­hu na za­ča­tie ko­na­nia a v tom­to vy­jad­re­ní.“. V dôs­led­ku toh­to vzťa­hu me­dzi § 46b 
a § 52za ods. 8 a 9 ús­tav­ný súd oso­bit­ne nep­res­kú­mal sú­lad § 52za ods. 8 a 9 s čl. 55 ods. 2, 
čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 a 4 ús­ta­vy. Keď­že § 46b neod­po­ru­je tým­to ús­tav­ným nor­mám, 
ne­mô­že im od­po­ro­vať ani úp­ra­va § 52za ods. 8 a 9.
Pod­ľa   §   32   ods.   1   zá­ko­na   o ús­tav­nom   sú­de   k od­ôvod­ne­niu   roz­hod­nu­tia   pri­pá­ja 
od­liš­né sta­no­vis­ko sud­ca La­dis­lav Orosz. 
  P o u č e n i e :   Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný 
pros­trie­dok; to nep­la­tí, ak roz­hod­nu­tím or­gá­nu me­dzi­ná­rod­nej or­ga­ni­zá­cie zria­de­né­ho na 
up­lat­ňo­va­nie   me­dzi­ná­rod­nej   zmlu­vy,   kto­rou   je   Slo­ven­ská   re­pub­li­ka   via­za­ná,   vznik­ne 
Slo­ven­skej re­pub­li­ke po­vin­nosť v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom zno­vu pres­kú­mať už pri­ja­té 
roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du.
V Ko­ši­ciach 4. no­vem­bra 2015

Diskusia