Trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Zo zne­nia for­mál­nych zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák.  je zrej­mé, že tres­tným či­nom nie je len sa­mot­ná sku­toč­nosť, že za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi v deň ich splat­nos­ti mzdu, či od­stup­né na kto­rých vy­pla­te­nie mal za­mes­tna­nec ná­rok. To pla­tí bez­pod­mie­neč­ne v prí­pa­doch, v kto­rých za­mes­tná­va­teľ ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na ich vý­pla­tu, na­koľ­ko v ta­kých­to prí­pa­doch ob­jek­tív­ne nie je schop­ný us­po­ko­jiť mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­ca. Po­kiaľ za­mes­tná­va­teľ dis­po­nu­je dos­ta­toč­ným ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov v deň splat­nos­ti mzdy, či od­stup­né­ho, tak je­ho tres­tná zod­po­ved­nosť za ich ne­vyp­la­te­nie za­mes­tnan­co­vi je pod­mie­ne­ná tým, že tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. V ta­kých­to prí­pa­doch mož­no tres­tnú zod­po­ved­nosť za­mes­tná­va­te­ľa vy­vo­dzo­vať len v prí­pa­de, ak tá­to pod­mien­ka ne­nas­ta­ne. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho je aj znak tý­ka­jú­ci sa okol­nos­ti, že za­mes­tná­va­teľ pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie (svo­jej) čin­nos­ti“. Tak ako kaž­dý znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, aj ten­to znak mu­sí vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne.

 

II. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor ako aj poš­ko­de­ný po­čas tres­tné­ho ko­na­nia na­mie­ta­li, že spo­loč­nosť dis­po­no­va­la v ča­se splat­nos­ti mzdy a od­stup­né­ho pe­ňaž­ný­mi pros­tried­ka­mi na ich vý­pla­tu, pre­to­že 22 za­mes­tnan­com vy­pla­ti­la mzdu, tak je pot­reb­né zo­pa­ko­vať, že exis­ten­cia fi­nan­čných pros­tried­kov v ča­se splat­nos­ti mzdy ne­zak­la­dá tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. Tá je to­tiž pod­mie­ne­ná a nas­tu­pu­je len ale­bo až v prí­pa­de, ak ne­doš­lo k vý­pla­te mzdy za­mes­tnan­co­vi ho­ci za­mes­tná­va­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Sku­toč­nosť, že za­mes­tná­va­teľ vy­pla­tí mzdu 22 za­mes­tnan­com, kto­rí sú s ním v pra­cov­nom po­me­re mož­no ozna­čiť za ne­vyh­nut­né pou­ži­tie fi­nan­čných pros­tried­kov spo­loč­nos­ti na chod spo­loč­nos­ti. Z čis­to eko­no­mic­ké­ho hľa­dis­ka ob­chod­nej spo­loč­nos­ti to­tiž spo­loč­nosť pra­cov­nú čin­nosť svo­jich za­mes­tnan­cov ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je na svo­ju ďal­šiu čin­nosť. Prá­ve pre­to, v prí­pa­de ne­dos­tat­ku dis­po­ni­bil­ných zdro­jov, se­lek­tu­je svo­je vý­dav­ky s tým, že ne­vyp­lá­ca tie, kto­ré „mô­žu poč­kať“, te­da nap­rík­lad aj mzdo­vé ná­ro­ky svo­jich bý­va­lých za­mes­tnan­cov. Ide cel­kom ur­či­te o ko­na­nie proti­práv­ne, av­šak nie je, sa­mo ose­be, ko­na­ním tres­tným, pre­to­že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho ob­sa­hu­je aj znak spo­čí­va­jú­ci v tom, že za­mes­tná­va­teľ pe­ňaž­né pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti.

 

III. Po­kiaľ ide, vo všeo­bec­nos­ti, o prob­le­ma­ti­ku tý­ka­jú­cu sa to­ho, ke­dy za­mes­tná­va­teľ „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou“, tak je pot­reb­né uviesť, že je spra­vid­la ná­roč­né po­sú­diť, či za­mes­tná­va­teľ sku­toč­ne „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti, res­pek­tí­ve, či iš­lo o ta­kú si­tuáciu, pri kto­rej mal za­mes­tná­va­teľ up­red­nos­tniť všet­ky mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­cov (a to aj bý­va­lých), pre­to­že pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Tak­mer vždy sa to­tiž tá­to otáz­ka po­su­dzu­je s nie­koľ­ko roč­ným od­stu­pom, pri­čom hra­ni­ca me­dzi „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ a „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ je veľ­mi úz­ka a nie­ke­dy zá­vi­sí len na tom, či za­mes­tná­va­teľ správ­ne ale­bo nes­práv­ne sub­jek­tív­ne (pod­ľa svoj­ho úsud­ku a čas­to aj za ur­či­té­ho pod­ni­ka­teľ­ské­ho ri­zi­ka) vy­hod­no­til otáz­ku za­bez­pe­če­nia svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Za­mes­tná­va­teľ ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti hlav­ne vte­dy, ak by bez ich vy­na­lo­že­nia moh­lo dôjsť k bez­pros­tred­né­mu oh­ro­ze­niu čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa.

 

 

 

 

 

sp.zn. 4To/114/2015

 

 

 

                                    Roz­su­dok v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

           Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu M M stí­ha­né­ho pre pre­čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho § 214 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 5T/90/2015 zo dňa 24.06.2015, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 10.mar­ca 2016 tak­to

 

r o z h o d o l :

        

Pod­ľa § 321 ods.1 písm. d) Tr. por. zru­šu­je sa roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 5T/90/2015 zo dňa 24.06.2015 v ce­lom roz­sa­hu.

 

Pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. s pou­ži­tím § 285 písm. b) Tr. por. sa ob­ža­lo­va­ný

 

M M....

 

           os­lo­bo­dzu­je

 

spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va V sp. zn. 1Pv 166/2012 zo dňa 10.09.2014, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

ako pred­se­da pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti Ch a.s. so síd­lom....., v riad­nom vý­plat­nom ter­mí­ne dňa 28.06.2011 ne­vyp­la­til za­mes­tnan­co­vi – poš­ko­de­né­mu Ing. M P, za­mes­tna­né­mu v uve­de­nej spo­loč­nos­ti od 01.08.2009 do 31.05.2011 mzdu za me­siac máj 2011 a od­stup­né v su­me dvoj­ná­sob­ku prie­mer­né­ho me­sač­né­ho zá­rob­ku, na­priek to­mu, že uve­de­ná spo­loč­nosť ku dňu splat­nos­ti pred­met­nej mzdy a od­stup­né­ho dis­po­no­va­la fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi na za­pla­te­nie mzdo­vých ná­ro­kov poš­ko­de­né­ho, kto­ré ne­bo­li ne­vyh­nut­ne pot­reb­né na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti spo­loč­nos­ti, čím poš­ko­de­né­mu Ing. M P spô­so­bil cel­ko­vú ško­du vo vý­ške 3.560,40 euro

 

     le­bo

 

sku­tok nie je tres­tným či­nom.

 

            Pod­ľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poš­ko­de­ný Ing. M P. od­ka­zu­je s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

 

   Vý­ňa­tok z od­ôvod­ne­nia sú­du:

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 5T/90/2015 zo dňa 24.06.2015 bol ob­ža­lo­va­ný M M uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pre­či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., kto­ré­ho sa do­pus­til na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že  

 

ako pred­se­da pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti Ch a.s. so síd­lom...., v riad­nom vý­plat­nom ter­mí­ne dňa 28.06.2011 ne­vyp­la­til za­mes­tnan­co­vi – poš­ko­de­né­mu Ing. M P, za­mes­tna­né­mu v uve­de­nej spo­loč­nos­ti od 01.08.2009 do 31.05.2011 mzdu za me­siac máj 2011 a od­stup­né v su­me dvoj­ná­sob­ku prie­mer­né­ho me­sač­né­ho zá­rob­ku, na­priek to­mu, že uve­de­ná spo­loč­nosť ku dňu splat­nos­ti pred­met­nej mzdy a od­stup­né­ho dis­po­no­va­la fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi na za­pla­te­nie mzdo­vých ná­ro­kov poš­ko­de­né­ho, kto­ré ne­bo­li ne­vyh­nut­ne pot­reb­né na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti spo­loč­nos­ti, čím poš­ko­de­né­mu Ing. M P spô­so­bil cel­ko­vú ško­du vo vý­ške 3.560,40 euro

 

Za to mu bol pod­ľa § 214 ods. 2, § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 16 (šes­tnásť) me­sia­cov. Pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. súd ob­ža­lo­va­né­mu vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­lo­žil na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 2 (dva) ro­ky.

 

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd ob­ža­lo­va­né­ho za­via­zal na náh­ra­du ško­dy vo­či poš­ko­de­né­mu Ing. M P vo vý­ške 3.560,40 euro.

 

Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný, kto­ré od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu. V od­vo­la­ní na­mie­ta, že súd pr­vé­ho stup­ňa sa ne­dôs­led­ne za­obe­ral vý­kla­dom všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. Súd pr­vé­ho stup­ňa opo­me­nul, že na napl­ne­nie for­mál­nych zna­kov tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty sa vy­ža­du­je, aby práv­nic­ká oso­ba v me­ne kto­rej ko­ná šta­tu­tár­ny or­gán ma­la nie­len v deň splat­nos­ti mzdy ale­bo od­stup­né­ho pe­ňaž­né pros­tried­ky na ich vý­pla­tu, ale zá­ro­veň mu­sí byť spl­ne­ná pod­mien­ka, že ich ne­pot­re­bo­va­la ne­vyh­nut­ne na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Na­priek sku­toč­nos­ti, že zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie, vý­sluch sved­ka Ing. M ako aj vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho jed­noz­nač­ne preu­ká­za­li, že po­kiaľ by aj spo­loč­nosť Ch a.s. v pred­met­nom ča­se ma­la aké­koľ­vek pros­tried­ky, tie­to vzhľa­dom na stav svo­jej pre­vádz­ko­vej eko­no­mi­ky bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­va­la na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Tie­to sku­toč­nos­ti ne­bo­li žiad­nym vy­ko­na­ným dô­ka­zom spo­chyb­ne­né a to ani vý­slu­chom poš­ko­de­né­ho, na­koľ­ko ten z ti­tu­lu svoj­ho za­mes­tna­nia nik­dy ne­mal prís­tup k úč­tov­níc­tvu spo­loč­nos­ti. Na­viac, ne­bo­lo preu­ká­za­né, že evi­do­va­ný úč­tov­ný stav pok­la­de zod­po­ve­dal reali­te, čo potvr­dil sve­dok Ing. M, pod­ľa kto­rej ta­ké ho­to­vos­tné pros­tried­ky na pok­lad­ni nik­dy ne­bo­li. Súd pr­vé­ho stup­ňa tr­va­lo ig­no­ro­val dô­ka­zy, zá­ve­ry zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia a sve­dec­ké vý­po­ve­de, na zá­kla­de kto­rých bo­lo už po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia zrej­mé, že ne­doš­lo k napl­ne­niu ob­jek­tív­nej strán­ky pre­či­nu pre kto­rý sa tres­tné ko­na­nie vie­dlo. Pou­ka­zu­je tiež na to, že len sa­mot­ný dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov na úh­ra­du mzdy a od­stup­né­ho bý­va­lé­mu za­mes­tnan­co­vi, bez to­ho, aby bo­lo spo­ľah­li­vo zis­te­né, či tie­to pe­ňaž­né pros­tried­ky ne­bo­li ne­vyh­nut­ne pot­reb­né na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by, ne­napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu ža­lo­va­né­ho pre­či­nu. V tom­to sme­re zna­lec cel­kom jed­noz­nač­ne dos­pel k zá­ve­ru, že zdro­je, kto­ré bo­li v spo­loč­nos­ti Ch a.s. vy­ká­za­né, spo­loč­nosť ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­va­la na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by. Ok­rem ob­jek­tív­nej a sub­jek­tív­nej strán­ky ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho sa súd pr­vé­ho stup­ňa ne­zao­be­ral ani otáz­kou ma­te­riál­ne­ho ko­rek­tí­vu v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 10 ods. 2 Tr. zák. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a sám os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, pre­to­že pre­jed­ná­va­ný sku­tok nie je tres­tným či­nom.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho je dô­vod­né.

 

            Pod­ľa § 321 ods.1 písm. d) Tr.por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok ak bo­lo na­pad­nu­tým roz­sud­kom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na.

 

            Pod­ľa § 322 ods.3 Tr.por. ve­ta pr­vá od­vo­la­cí súd roz­hod­ne sám roz­sud­kom vo ve­ci, ak mož­no no­vé roz­hod­nu­tie uro­biť na pod­kla­de skut­ko­vé­ho sta­vu, kto­rý bol v na­pad­nu­tom roz­sud­ku správ­ne zis­te­ný, ale­bo dopl­ne­ný dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi pred od­vo­la­cím sú­dom.

 

V pr­vom ra­de je nut­né skon­šta­to­vať, že od­vo­la­cí súd mô­že aj bez vy­ko­na­nia ďal­ších dô­ka­zov zru­šiť na­pad­nu­tý roz­su­dok a sám za pod­mie­nok uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 322 ods. 3 Tr. por. vo ve­ci roz­hod­núť a prí­pad­ne aj os­lo­bo­diť ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, ak súd pr­vé­ho stup­ňa správ­ne a úpl­ne zis­til skut­ko­vý stav ve­ci a od­vo­la­cí súd svoj od­liš­ný zá­ver v otáz­ke vi­ny uro­bí len na pod­kla­de iné­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia správ­nych skut­ko­vých zis­te­ní uro­be­ných sú­dom pr­vé­ho stup­ňa (pri­me­ra­ne ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR R 57/1998).

 

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní zá­kon­ným spô­so­bom, pri­čom vy­ko­nal všet­ky re­le­van­tné dô­ka­zy, kto­ré bo­li pod­stat­né pre zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu v ža­lo­va­nej tres­tnej ve­ci. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve však kon­šta­tu­je, že z dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­mož­no uro­biť, bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí, zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­vy­pal­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák.

 

Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že vý­rok o vi­ne zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (oh­ľad­ne všet­kých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu) nie je mož­né za­lo­žiť len na in­dí­ciách, dom­nien­kach, či len na do ur­či­tej mie­ry prav­de­po­dob­ných skut­ko­vých zá­ve­roch, kto­ré ma­jú napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ale­bo len na sku­toč­nos­ti, že ne­mož­no vy­lú­čiť, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho pá­cha­te­ľom mal byť ob­ža­lo­va­ný. Vý­rok o vi­ne mu­sí byť za­lo­že­ný na skut­ko­vom sta­ve, o kto­rom nie sú dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti a kto­rý ne­po­chyb­ne vy­plý­va z vy­ko­na­ných dô­ka­zov.

 

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né, že poš­ko­de­ný Ing. M P bol za­mes­tnan­com spo­loč­nos­ti Ch a.s., pri­čom pred­met­ná ob­chod­ná spo­loč­nosť mu po skon­če­ní je­ho pra­cov­né­ho po­me­ru ne­vyp­la­ti­la mzdu za me­siac máj ro­ku 2011 a od­stup­né v su­me dvoj­ná­sob­ku prie­mer­né­ho me­sač­né­ho zá­rob­ku. Rov­na­ko tak ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né, že ob­ža­lo­va­ný RNDr. M M bol v ča­se roz­hod­nom na vý­pla­tu mzdy a od­stup­né­ho poš­ko­de­né­mu pred­se­dom pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti Ch a.s., te­da jej šta­tu­tár­nym or­gá­nom. Tie­to skut­ko­vé zá­ve­ry po­va­žu­je od­vo­la­cí súd za ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia tak­tiež ne­vyp­lý­va­jú žiad­ne ta­ké sku­toč­nos­ti, kto­ré by moh­li re­le­van­tne spo­chyb­niť práv­ny ná­rok poš­ko­de­né­ho na vý­pla­tu mzdy za me­siac máj ro­ku 2011 ako aj na vý­pla­tu od­stup­né­ho.

 

            Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je zrej­mé, že pod­stat­ná časť skut­ko­vé­ho de­ja uve­de­né­ho v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by (a nás­led­ne aj na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku) sa ne­po­chyb­ne sta­la. Od­vo­la­cí súd te­da vy­chá­dzal zo zá­sa­dy, že po­kiaľ sa sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be stal as­poň z čas­ti, nie je mož­né ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­diť spod ob­ža­lo­by pos­tu­pom pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por., t. j. že sa sku­tok nes­tal. Od­vo­la­cí súd sa nás­led­ne za­me­ral na to, či ne­po­chyb­ne zis­te­né skut­ko­vé okol­nos­ti napĺňa­jú zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tr. zák.

 

            Pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák. sa tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho do­pus­tí ten, kto ako šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdy, plat ale­bo inú od­me­nu za prá­cu, náh­ra­du mzdy ale­bo od­stup­né, na kto­rých vy­pla­te­nie má za­mes­tna­nec ná­rok, v deň  ich splat­nos­ti, ho­ci v ten­to deň mal pe­ňaž­né pros­tried­ky na ich vý­pla­tu, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo vy­ko­ná opat­re­nia sme­ru­jú­ce k zma­re­niu vy­pla­te­nia tých­to pe­ňaž­ných pros­tried­kov.

 

            Už zo zne­nia for­mál­nych zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu je zrej­mé, že nie je tres­tným či­nom len sa­mot­ná sku­toč­nosť, že za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi v deň ich splat­nos­ti mzdu, či od­stup­né na kto­rých vy­pla­te­nie mal za­mes­tna­nec ná­rok. To pla­tí bez­pod­mie­neč­ne v prí­pa­doch, v kto­rých za­mes­tná­va­teľ ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na ich vý­pla­tu, na­koľ­ko v ta­kých­to prí­pa­doch ob­jek­tív­ne nie je schop­ný us­po­ko­jiť mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­ca. Po­kiaľ za­mes­tná­va­teľ dis­po­nu­je dos­ta­toč­ným ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov v deň splat­nos­ti mzdy, či od­stup­né­ho, tak je­ho tres­tná zod­po­ved­nosť za ich ne­vyp­la­te­nie za­mes­tnan­co­vi je pod­mie­ne­ná tým, že tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. V ta­kých­to prí­pa­doch mož­no tres­tnú zod­po­ved­nosť za­mes­tná­va­te­ľa vy­vo­dzo­vať len v prí­pa­de, ak tá­to pod­mien­ka ne­nas­ta­ne. Uve­de­né vy­plý­va z to­ho, že zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho je aj znak tý­ka­jú­ci sa okol­nos­ti, že za­mes­tná­va­teľ pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie (svo­jej) čin­nos­ti“. Tak ako kaž­dý znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu, aj ten­to znak mu­sí vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vy­plý­va­jú dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti čo i len o jed­nom zo zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, nie je mož­né uz­nať ob­ža­lo­va­né­ho za vin­né­ho zo ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

            Po­kiaľ ide o skut­ko­vý dej, kto­rý ne­po­chyb­ne vy­plý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a kto­rý sa tý­ka to­ho, že ob­ža­lo­va­ný ako šta­tu­tár­ny zá­stup­ca za­mes­tná­va­te­ľa poš­ko­de­né­ho ne­vyp­la­til poš­ko­de­né­mu mzdu a od­stup­né v deň ich splat­nos­ti, tak tie­to sku­toč­nos­ti, sa­mé oso­be, ne­napĺňa­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, pre­to­že ne­ho­vo­ria nič o tom, či bo­la spl­ne­ná pod­mien­ka tý­ka­jú­ca sa to­ho, že za­mes­tná­va­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti.

 

            Pred­me­tom spo­ru me­dzi stra­na­mi, a to bo­la aj pod­sta­ta od­vo­la­cích ná­mie­tok ob­ža­lo­va­né­ho, bo­lo te­da to, či ten­to znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho (t. j. znak „pe­ňaž­né pros­tried­ky, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti“) bol ale­bo ne­bol ne­po­chyb­ne preu­ká­za­ný. Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že len v prí­pa­de, ak by ne­po­chyb­ne preu­ká­za­ný bol, bo­lo by mož­né vy­slo­viť vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve sa sto­tož­ňu­je s od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­né­ho v tom, že v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­bo­lo ne­po­chyb­ne preu­ká­za­né, že spo­loč­nosť Ch a.s. dis­po­no­va­la v roz­hod­nom ob­do­bí ta­kým ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­va­la na kry­tie po­trieb vy­plý­va­jú­cich z jej čin­nos­ti. Oh­ľad­ne tej­to pod­stat­nej skut­ko­vej okol­nos­ti pro­ku­rá­tor neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no.

 

            V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je naj­mä na zna­lec­ký po­su­dok znal­ca Ing. D K, znal­ca z od­bo­ru eko­nó­mia a ma­naž­ment, úč­tov­níc­tvo a da­ňov­níc­tvo, kto­rá v zá­ve­roch svoj­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku dos­pe­la k zá­ve­ru, že dis­po­ni­bil­né zdro­je spo­loč­nos­ti Ch a.s. tvo­ri­li pok­lad­nič­né ho­to­vos­ti a fi­nan­čné pros­tried­ky na ban­ko­vých úč­toch. Spo­loč­nosť ich pou­ží­va­la na kry­tie svo­jich pre­vádz­ko­vých po­trieb a na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by. Pe­ňaž­né pros­tried­ky bo­li pou­ži­té po ter­mí­ne vý­pla­ty mzdy poš­ko­de­né­ho nap­rík­lad na úh­ra­du do­dá­va­teľ­ských fak­túr, na poš­tov­né, ako zá­lo­ha na pre­vádz­ko­vé vý­dav­ky, prí­pad­ne ako do­tá­cia na ban­ko­vý účet. Pe­ňaž­né pros­tried­ky, kto­ré bo­li pou­ká­za­né spo­loč­nos­ti z Čes­kej re­pub­li­ky bo­li pou­ži­té na vý­pla­ty iných za­mes­tnan­cov, me­dzi kto­rý­mi poš­ko­de­ný ne­bol s tým, že tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky bo­li pou­ži­té aj na úh­ra­du do­dá­va­teľ­ských fak­túr, na úh­ra­dy pois­tné­ho pois­ťov­ni Dô­ve­ra a Union, cen­trál­ne­mu de­po­zi­tá­ru cen­ných pa­pie­rov a na ďal­šie pre­vádz­ko­vé pot­re­by spo­loč­nos­ti. Spo­loč­nosť te­da ma­la fi­nan­čné pros­tried­ky na úh­ra­du mzdy a od­stup­né­ho poš­ko­de­né­mu v deň ich splat­nos­ti, av­šak zdro­je ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­va­la na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by, pre­to­že v skú­ma­nom ča­se evi­do­va­la zá­väz­ky vo­či svo­jim do­dá­va­te­ľom, zá­väz­ky z ti­tu­lu krát­ko­do­bých fi­nan­čných vý­po­mo­cí, zá­väz­ky vo­či za­mes­tnan­com a zá­väz­ky vo­či da­ňo­vé­mu úra­du. Ten­to svoj zá­ver potvr­di­la znal­ky­ňa aj pri svo­jom vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, pri­čom uvied­la, že pe­nia­ze da­né do spo­loč­nos­ti bo­li da­né do cho­du spo­loč­nos­ti.

 

            Z vy­ko­na­né­ho zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia te­da od­vo­la­cí súd vy­vo­dzu­je, že za­mes­tná­va­teľ poš­ko­de­né­ho mal sí­ce v deň splat­nos­ti mzdy a od­stup­né­ho ur­či­tý ob­jem fi­nan­čných pros­tried­kov k dis­po­zí­cii, av­šak ich ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti a to hlav­ne v dôs­led­ku evi­do­va­nia po­mer­ne vy­so­kých zá­väz­kov spo­loč­nos­ti s tým, že tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky bo­li aj evi­den­tne pou­ži­té na chod spo­loč­nos­ti. Spo­loč­nosť Ch a.s. bo­la pod­ľa od­vo­la­cie­ho sú­du v úpad­ku, na­koľ­ko ma­la viac ako jed­né­ho ve­ri­te­ľa a ne­do­ká­za­la po­čas dl­hšej do­by uh­rá­dzať všet­ky svo­je zá­väz­ky po le­ho­te ich splat­nos­ti. To­mu nas­ved­ču­je aj to, že pred­met­ná spo­loč­nosť na­po­kon skon­či­la v kon­kur­znom ko­na­ní s tým, že ne­dis­po­no­va­la ma­jet­kom pou­ži­teľ­ným na úh­ra­du poh­ľa­dá­vok svo­jich ve­ri­te­ľov.

 

            Zna­lec­ké­mu do­ka­zo­va­niu zod­po­ve­dá aj vý­po­veď sved­ky­ne Ing. Ľ M, úč­tov­níč­ky spo­loč­nos­ti Ch a.s, kto­rá uvied­la, že spo­loč­nosť ma­la neus­tá­le fi­nan­čné prob­lé­my, vý­pla­ty meš­ka­li ale­bo sa vy­plá­ca­li iba čias­toč­ne a po­kiaľ vie ne­bol to prob­lém len poš­ko­de­né­ho. Nie­ke­dy sa vy­plá­ca­li vý­pla­ty po­mer­ne, ino­ke­dy sa 3-4 za­mes­tnan­com ne­vyp­la­ti­la mzda vô­bec a to naj­mä ria­di­te­ľo­vi spo­loč­nos­ti. Reál­ny stav pok­lad­ne ne­zod­po­ve­dal úč­tov­né­mu, reál­ne tam tie pe­nia­ze ne­bo­li. Spo­loč­nosť ne­ge­ne­ro­va­la dos­ta­tok tr­žieb na pok­ry­tie svo­jich zá­väz­kov. Roz­die­ly bo­li sa­no­va­né tak, že nie­ke­dy ob­ža­lo­va­ný vy­pla­til mzdy zo svoj­ho súk­rom­né­ho úč­tu a nie­koľ­kok­rát do­dal na účet spo­loč­nos­ti pe­nia­ze ozna­če­né ako pô­žič­ka a rie­ši­lo sa to prek­le­no­va­cím úve­rom z Tat­ra ban­ky. Spo­loč­nosť ne­dis­po­no­va­la dos­ta­toč­ným množ­stvom fi­nan­čných pros­tried­kov, stá­le ju oh­ro­zo­va­li exekú­cie zo stra­ny So­ciál­nej pois­ťov­ne a po­dob­ne.

 

            Uve­de­né do­ka­zo­va­nie te­da potvr­dzu­je ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­né­ho, že v roz­hod­nom ob­do­bí ma­la spo­loč­nosť fi­nan­čné prob­lé­my s tým, že pe­nia­ze, kto­ré bo­li k dis­po­zí­cii bo­li pou­ži­té pred­nos­tne na úh­ra­du zá­väz­kov, kto­ré za­bez­pe­čo­va­li riad­ny chod spo­loč­nos­ti. Bo­li to naj­mä so­ciál­ne, da­ňo­vé od­vo­dy, náj­om­né a po­dob­ne. Mzdy spo­loč­nosť uh­ra­di­la 22 za­mes­tnan­com.

 

            Z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­vyp­lý­va nič, čo by spo­chyb­ňo­va­lo ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­né­ho v tom sme­re, že dis­po­ni­bil­né zdro­je bo­li ne­vyh­nut­ne pot­reb­né na chod spo­loč­nos­ti, t. j. na za­bez­pe­če­nie jej čin­nos­ti a ne­bo­li v ta­kom ob­je­me, aby moh­la spo­loč­nosť uh­ra­diť všet­ky svo­je splat­né zá­väz­ky. Prá­ve nao­pak, zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie ako aj vý­po­veď úč­tov­níč­ky spo­loč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že fi­nan­čné pros­tried­ky bo­li vý­hra­de pou­ži­té na úh­ra­du ne­vyh­nut­ných zá­väz­kov, kto­rých neuh­ra­de­nie by oh­ro­zo­va­lo ďal­šiu čin­nosť spo­loč­nos­ti.

 

            Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že ne­bo­li napl­ne­né všet­ky zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že spo­loč­nosť Ch a.s. sí­ce v deň splat­nos­ti mzdy a od­stup­né­ho poš­ko­de­né­mu dis­po­no­va­la ur­či­tým ob­je­mom fi­nan­čných pros­tried­kov, av­šak tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­va­la na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že v do­ka­zo­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný žiad­ny dô­kaz, kto­rý by ten­to zá­ver spo­chyb­ňo­val.

 

            Po­kiaľ pro­ku­rá­tor ako aj poš­ko­de­ný po­čas tres­tné­ho ko­na­nia na­mie­ta­li, že spo­loč­nosť dis­po­no­va­la v ča­se splat­nos­ti mzdy a od­stup­né­ho pe­ňaž­ný­mi pros­tried­ka­mi na ich vý­pla­tu, pre­to­že 22 za­mes­tnan­com vy­pla­ti­la mzdu, tak je pot­reb­né zo­pa­ko­vať, že exis­ten­cia fi­nan­čných pros­tried­kov v ča­se splat­nos­ti mzdy ne­zak­la­dá tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho. Tá je to­tiž, tak ako to bo­lo uve­de­né vy­ššie, pod­mie­ne­ná a nas­tu­pu­je len ale­bo až v prí­pa­de, ak ne­doš­lo k vý­pla­te mzdy za­mes­tnan­co­vi ho­ci za­mes­tná­va­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Sku­toč­nosť, že za­mes­tná­va­teľ vy­pla­tí mzdu 22 za­mes­tnan­com, kto­rí sú s ním v pra­cov­nom po­me­re mož­no ozna­čiť za ne­vyh­nut­né pou­ži­tie fi­nan­čných pros­tried­kov spo­loč­nos­ti na chod spo­loč­nos­ti. Z čis­to eko­no­mic­ké­ho hľa­dis­ka ob­chod­nej spo­loč­nos­ti to­tiž spo­loč­nosť pra­cov­nú čin­nosť svo­jich za­mes­tnan­cov ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je na svo­ju ďal­šiu čin­nosť. Prá­ve pre­to, v prí­pa­de ne­dos­tat­ku dis­po­ni­bil­ných zdro­jov, se­lek­tu­je svo­je vý­dav­ky s tým, že ne­vyp­lá­ca tie, kto­ré „mô­žu poč­kať“, te­da nap­rík­lad aj mzdo­vé ná­ro­ky svo­jich bý­va­lých za­mes­tnan­cov. Ide cel­kom ur­či­te o ko­na­nie proti­práv­ne, av­šak nie je, sa­mo ose­be, ko­na­ním tres­tným, na­koľ­ko skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho ob­sa­hu­je aj znak spo­čí­va­jú­ci v tom, že za­mes­tná­va­teľ pe­ňaž­né pros­tried­ky ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti.

 

Po­kiaľ ide, vo všeo­bec­nos­ti, o prob­le­ma­ti­ku tý­ka­jú­cu sa to­ho, ke­dy za­mes­tná­va­teľ „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti práv­nic­kej oso­by ale­bo čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý je fy­zic­kou oso­bou“, tak je pot­reb­né uviesť, že je spra­vid­la ná­roč­né po­sú­diť, či za­mes­tná­va­teľ sku­toč­ne „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti, res­pek­tí­ve, či iš­lo o ta­kú si­tuáciu, pri kto­rej mal za­mes­tná­va­teľ up­red­nos­tniť všet­ky mzdo­vé ná­ro­ky za­mes­tnan­cov (a to aj bý­va­lých), pre­to­že pe­ňaž­né pros­tried­ky „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti. Tak­mer vždy sa to­tiž tá­to otáz­ka po­su­dzu­je s nie­koľ­ko roč­ným od­stu­pom, pri­čom hra­ni­ca me­dzi „ne­vyh­nut­ne pot­re­bo­val“ a „ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bo­val“ je veľ­mi úz­ka a nie­ke­dy zá­vi­sí len na tom, či za­mes­tná­va­teľ správ­ne ale­bo nes­práv­ne sub­jek­tív­ne (pod­ľa svoj­ho úsud­ku a čas­to aj za ur­či­té­ho pod­ni­ka­teľ­ské­ho ri­zi­ka) vy­hod­no­til otáz­ku za­bez­pe­če­nia svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Za­mes­tná­va­teľ ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je pe­ňaž­né pros­tried­ky na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti hlav­ne vte­dy, ak bez ich vy­na­lo­že­nia by moh­lo dôjsť k bez­pros­tred­né­mu oh­ro­ze­niu čin­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa. Zo žiad­ne­ho dô­ka­zu vy­ko­na­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­vyp­lý­va, že by ta­ká­to si­tuácia ne­bo­la v spo­loč­nos­ti Ch a.s. vo vý­plat­nom ter­mí­ne poš­ko­de­né­ho, res­pek­tí­ve, že by fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré ma­la spo­loč­nosť k dis­po­zí­cii ne­bo­li vy­na­lo­že­né na ne­vyh­nut­né za­bez­pe­če­nie jej ďal­šej čin­nos­ti.

 

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mož­no uzat­vo­riť, že v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­bo­lo preu­ká­za­né, že bo­li napl­ne­né všet­ky zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák. a pre­to nie je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru o spá­cha­ní toh­to tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho.

 

S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve pos­tu­pom pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por. os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, pre­to­že tie skut­ko­vé okol­nos­ti uve­de­né v skut­ko­vej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, kto­ré sa ne­po­chyb­ne sta­li ne­napĺňa­jú zna­ky žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Po­kiaľ ide o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, tak pro­ku­rá­tor v ko­na­ní pred sú­dom neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no oh­ľad­ne všet­kých zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu. Len pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd do­dá­va, že vzhľa­dom na vy­hlá­se­nie os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku mu­se­la byť poš­ko­de­ná oso­ba ob­li­ga­tór­ne od­ká­za­ná na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie (§ 288 ods. 3 Tr. por.).

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok.

 

                          Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

                         dňa 10.mar­ca 2016

 

                                                                                             

 

 

JUDr. Ti­bor Ku­bík

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia