Odstraňovanie rozporov vo výpovedi maloletého je vecou prokurátora a nie súdu

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Po­kiaľ pro­ku­rá­tor chcel udr­žať ob­ža­lo­bu oh­ľa­dom ža­lo­va­né­ho skut­ku a práv­nej kva­li­fi­ká­cie (zlo­či­nu lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.), na­priek si­tuá­cii, že ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal pod­stat­ne od­liš­ne op­ro­ti svo­jej skor­šej vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, po­tom mal pre­dov­šet­kým pro­ku­rá­tor (nie ok­res­ný súd) pos­tu­po­vať pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a po­ža­do­vať pre­čí­ta­nie skor­šej vý­po­ve­de ma­lo­le­tej oso­by a do­má­hať sa, aby vy­slú­cha­ný (ma­lo­le­tá oso­ba) sa k tej­to vý­po­ve­di vy­jad­ril a vy­svet­lil roz­po­ry me­dzi svo­ji­mi vý­po­ve­ďa­mi, keď­že ta­ké­to op­ráv­ne­nie má v zmys­le ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia pro­ku­rá­tor, prí­pad­ne ďal­šia pro­ces­ná stra­na (ob­ža­lo­va­ný ale­bo ob­haj­ca). K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 11 ve­ta pr­vá Tr. por. sí­ce vy­plý­va, že súd mô­že vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li, ale v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 1 Tr. por. a § 2 ods. 18 Tr. por. je trest­ný pro­ces up­ra­ve­ný ako kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie dvoch proti­strán – pro­ku­rá­to­ra (even­tuál­ne poš­ko­de­né­ho) na jed­nej stra­ne a ob­ža­lo­va­né­ho i je­ho ob­haj­cu (even­tuál­ne zú­čas­tne­nej oso­by) na stra­ne dru­hej. Pre­to nie súd, ale stra­ny tres­tné­ho ko­na­nia pred sú­dom pred­kla­da­jú a vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy, kto­ré ob­ža­lo­va­né­ho us­ved­ču­jú ale­bo os­lo­bo­dzu­jú. Úlo­hou sú­du ako nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­cie­ho or­gá­nu, je po­sú­de­nie tých­to dô­ka­zov a roz­hod­núť spor me­dzi pro­ku­rá­to­rom, kto­rý za­stu­pu­je štát (§ 2 ods. 5 ve­ta pr­vá Tr. por.) a ob­ža­lo­va­ným. Pri tom­to roz­ho­do­va­ní mu­sí súd za­cho­vať nes­tran­nosť a nes­mie ini­cia­tív­ne na­po­má­hať jed­nej ale­bo dru­hej stra­ne. Ak by sa tak sta­lo, doš­lo by k po­ru­še­niu nie­len zá­sa­dy rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Nes­tran­ný súd má dos­ta­tok pro­ces­ných pros­tried­kov na to, aby roz­ho­dol o udr­ža­teľ­nos­ti (skut­ko­vej ale­bo práv­nej) po­da­nej ob­ža­lo­by bez to­ho, aby v roz­po­re s prin­cí­pom nes­tran­nos­ti uk­la­dal pro­ces­ným stra­nám kon­krét­ne po­ky­ny ale­bo úko­ny, kto­ré tre­ba vy­ko­nať, bez oh­ľa­du na to, kto­rej pro­ces­nej stra­ne bu­dú vý­sled­ky tak­to dopl­ne­né­ho do­ka­zo­va­nia pros­pie­vať.

            II. Ak sa skor­šia vý­po­veď sved­ka z príp­rav­né­ho ko­na­nia žiad­nym spô­so­bom „nev­ne­sie“ do sús­ta­vy dô­ka­zov vy­ko­ná­va­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, na­koľ­ko pos­tup v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 264 ods.1 Tr. por. t.j. pred­lo­že­nie skor­šej vý­po­ve­de sved­ka na vy­svet­le­nie roz­po­rov v je­ho vý­po­ve­diach, nik­to z pro­ces­ných strán ne­navr­hol, po­tom ok­res­ný súd vo svo­jom me­ri­tór­nom roz­hod­nu­tí mu­sí vy­chá­dzať iba z tej sve­dec­kej vý­po­ve­de, kto­rú sve­dok uči­nil na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, na­koľ­ko po­vin­nos­ťou pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du je reš­pek­to­vať  us­ta­no­ve­nie § 2 ods.18, ods.19 Tr. por. (t. j. zá­sa­du ús­tnos­ti a bez­pros­tred­nos­ti) ako aj us­ta­no­ve­nie § 278 ods. 2 Tr. por.

                       

 

 

 

sp. zn. 4To/24/2016

 

 

 

 

 

ROZ­SU­DOK

 

V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Z Š, pre zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III z 21.10.2015 č. k. 2T/6/2013-396, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 05. ap­rí­la 2016  tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/  Tr. por.  z r u š u j e  sa na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu.

 

Na zá­kla­de § 322 ods. 3 Tr. por. sa

 

ob­ža­lo­va­ný Z Š,

 

u z n á v a   z a   v i n n é h o ,  ž e

 

dňa 19.03.2012 v ča­se cca o 21.15 hod. ako stál vo vý­klen­ku ob­chod­né­ho do­mu Kauf­land, kto­rý sa na­chá­dza v Bra­tis­la­ve, na Tr­nav­skej ces­te č. 41, os­lo­vil ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho A.A., nar. ..., s otáz­kou, koľ­ko je ho­dín, na čo mu poš­ko­de­ný od­ve­til, že ne­vie, po čom k ne­mu ob­ža­lo­va­ný pris­tú­pil, nás­led­ne ho ko­pol do pra­vé­ho ko­le­na, nás­led­kom čo­ho poš­ko­de­ný spa­dol na zem a po­čas toh­to pá­du poš­ko­de­né­mu z vrec­ka vy­pa­dol mo­bil­ný te­le­fón zn. No­kia C 3, še­do-mod­rej far­by, EMEI:...., čo ob­ža­lo­va­ný vy­užil a ten­to mo­bil­ný te­le­fón od­cu­dzil a z mies­ta či­nu ušiel, čím mu spô­so­bil ško­du naj­me­nej vo vý­ške 100 eur a skut­ku sa do­pus­til na­priek to­mu, že bol tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Ma­lac­ky, sp. zn. 2T 159/2009 zo dňa 07.04.2011, prá­vop­lat­ným 11.07.2011 od­sú­de­ný k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 1 rok so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia, za pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zá­ko­na a  za pre­čin neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo k ne­by­to­vé­mu pries­to­ru spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 218 ods. 2 Tr. zák.,

 

t e d a

 

-  do­pus­til sa na mies­te ve­rej­nos­ti prís­tup­nom vý­tr­žnos­ti tým, že fy­zic­ky na­pa­dol iné­ho a čin spá­chal na chrá­ne­nej oso­be,

-  pris­vo­jil si cu­dziu vec tým, že sa jej zmoc­nil a čin spá­chal na ve­ci, kto­rú mal iný pri se­be, ho­ci bol za ta­ký čin v pred­chá­dza­jú­cich dvad­sia­tich šty­roch me­sia­coch od­sú­de­ný,

 

 

č í m   s p á c h a l

 

            pre­čin vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.  

 

 

            Pod­ľa § 44 Tr. zák. sa   upúš­ťa  od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 42 ods. 1 Tr. zák. vzhľa­dom k tres­tu ulo­že­né­mu Z Š roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III z 20.11.2013 č. k. 2T/6/2013-316 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014.

 

 

O d ô v o d n e n i e

             

 

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III z 21.10.2015 č. k. 2T/6/2013-396 bol ob­ža­lo­va­ný Z Š uz­na­ný za vin­né­ho pre zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

dňa 19.03.2012 v ča­se cca o 21.15 hod. pri tom ako stál vo vý­klen­ku z boč­nej stra­ny ob­chod­né­ho do­mu Kauf­land, kto­rý sa na­chá­dza v Bra­tis­la­ve na Tr­nav­skej ces­te č. 41 os­lo­vil ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho A.A., nar.  s otáz­kou koľ­ko je ho­dín, na čo mu ma­lo­le­tý od­ve­til, že ne­vie, po čom k ne­mu ob­vi­ne­ný pris­tú­pil, nás­led­ne ko­pol ho do pra­vé­ho ko­le­na, nás­led­kom čo­ho poš­ko­de­ný spa­dol na zem a pri tom, ako ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný se­del na ze­mi, k ne­mu ob­vi­ne­ný spre­du pris­tú­pil a z ľa­vé­ho vrec­ka tep­lá­kov, kto­ré mal ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný na se­be ob­le­če­né mu vy­bral mo­bil­ný te­le­fón zn. No­kia C 3, še­do-mod­rej far­by, EMEI:..., s kto­rým ušiel na nez­ná­me mies­to, čím mu spô­so­bil ško­du vo vý­ške 104 €.

 

            Za uve­de­ný zlo­čin bol ob­ža­lo­va­né­mu pod­ľa § 188 ods. 2 Tr. zák., s pou­ži­tím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. m/, písm. h/, § 38 ods. 7, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. ulo­že­ný úhrn­ný a súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 11 ro­kov.

 

            Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­ný na vý­kon ulo­že­né­ho tres­tu za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

            Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zá­ro­veň zru­šil vý­rok o tres­te ulo­že­ný ob­ža­lo­va­né­mu roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa  20.11.2013, sp. zn. 2T/6/2013 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 

            Pod­ľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bo­lo ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­né aj ochran­né proti­al­ko­ho­lic­ké lie­če­nie am­bu­lan­tnou for­mou.

 

            Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku v zá­kon­nej le­ho­te po­dal od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný Z Š v zá­kon­nej le­ho­te uve­de­nej v § 309 ods. 1 Tr. por. ako oso­ba op­ráv­ne­ná pod­ľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

 

            Ob­ža­lo­va­ný Z Š, jed­nak sám pí­som­ným po­da­ním z 26.10.2015, kto­ré bo­lo do­ru­če­né na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III dňa 29.10.2015, jed­nak pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu pí­som­ným po­da­ním z 09.11.2015, kto­ré bo­lo do­ru­če­né na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III dňa 11.11.2015 od­ôvod­nil svo­je od­vo­la­nie vo­či pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku. V oboch po­da­niach sa ob­ža­lo­va­ný do­má­hal, aby od­vo­la­cí súd na­pad­nu­tý roz­su­dok zru­šil v ce­lom roz­sa­hu a sám roz­ho­dol tak, že ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dí. Pre prí­pad, ke­by od­vo­la­cí súd dos­pel k zá­ve­ru, že pred­met­ný sku­tok sa stal a pá­cha­te­ľa skut­ku by sto­tož­nil s je­ho oso­bou, po­tom al­ter­na­tív­ne navr­hol, aby sku­tok bol práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a za to mu bol ulo­že­ný pri­me­ra­ný súhrn­ný trest. Od­vo­la­teľ v pr­vom ra­de zdô­raz­ňo­val, že tak v príp­rav­nom ko­na­ní, ako aj v ko­na­ní pred sú­dom rov­na­ko tvr­dil, že ža­lo­va­ný sku­tok nes­pá­chal, na mies­te či­nu sa ne­na­chá­dzal a poš­ko­de­ný si ho zrej­me po­mý­lil s nie­kým iným. Pod­ľa vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 21.10.2015, sku­tok sa mal od­oh­rať tak, že oso­ba pá­cha­te­ľa po otáz­ke „koľ­ko je ho­dín?“, na kto­rú poš­ko­de­ný od­po­ve­dal zrej­me  neus­po­ko­ji­vo, ten­to pris­tú­pil k poš­ko­de­né­mu a ko­pol ho do no­hy, nás­led­kom čo­ho poš­ko­de­ný spa­dol na zem a v sú­vis­los­ti s tým mu vy­pa­dol z vrec­ka na zem mo­bil­ný te­le­fón, a keď to pá­cha­teľ uvi­del, okam­ži­te ho zod­vi­hol a z mies­ta či­nu ušiel. Poš­ko­de­ný pred­tým s ni­kým ne­te­le­fo­no­val a s te­le­fó­nom ani ne­ma­ni­pu­lo­val. Na zá­kla­de tých­to po­pí­sa­ných sku­toč­nos­tí, od­vo­la­teľ vy­slo­vil ná­zor, že sku­tok mal byť po­su­dzo­va­ný ako pre­čin vý­tr­žníc­tva v sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že, na­koľ­ko pod­ľa po­pí­sa­né­ho skut­ku poš­ko­de­ným je zrej­mé, že ná­si­lie zo stra­ny pá­cha­te­ľa bo­lo vo­či poš­ko­de­né­mu ve­de­né v dôs­led­ku to­ho, že pá­cha­teľ ne­bol spo­koj­ný s od­po­ve­ďou, kto­rú dos­tal od poš­ko­de­né­ho na otáz­ku „koľ­ko je ho­dín?“ a nie v úmys­le zmoc­niť sa cu­dzej ve­ci. Pá­cha­teľ sa zmoc­nil te­le­fó­nu až nás­led­ne po­tom, čo ten­to poš­ko­de­né­mu vy­pa­dol z vrec­ka no­ha­víc. Z tých­to sku­toč­nos­tí vy­plý­va, že pá­cha­teľ svo­jim ko­na­ním ne­napl­nil ob­jek­tív­nu strán­ku skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu lú­pe­že, na­koľ­ko pro­ti poš­ko­de­né­mu ne­pou­žil ná­si­lie v úmys­le zmoc­niť sa cu­dzej ve­ci, na­koľ­ko okol­nosť, že poš­ko­de­ný má uve­de­nú vec u se­ba, zis­til až po pou­ži­tí ná­si­lia, kto­ré bo­lo vo­či poš­ko­de­né­mu pou­ži­té z iné­ho dô­vo­du.

 

            Pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III pí­som­ným po­da­ním z 18.02.2016, kto­ré bo­lo do­ru­če­né na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III dňa 22.02.2016 sa vy­jad­ril k dô­vo­dom po­da­né­ho od­vo­la­nia zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho Zden­ka Šarközy­ho. V tom­to vy­jad­re­ní pro­ku­rá­tor uvie­dol, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho cel­kom evi­den­tne ref­lek­tu­je prá­ve na vý­po­veď ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho – sved­ka, na­ria­de­nú v ko­na­ní po zru­še­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku Kraj­ským sú­dom v Bra­tis­la­ve z 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014. Ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný – sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 21.10.2015 v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu uvie­dol, že cca pred tro­mi rok­mi (pres­ný dá­tum si už ne­pa­mä­tal) vy­chá­dzal z ob­chod­né­ho do­mu Kauf­land, keď k ne­mu pris­tú­pil pá­cha­teľ, kto­rý bol v bez­pros­tred­nej blíz­kos­ti vo vý­klen­ku ob­chod­né­ho do­mu, kto­rý sa ho spý­tal, koľ­ko je ho­dín, pri­čom si už ne­pa­mä­tal, čo mu na to od­ve­til, av­šak hneď na to pá­cha­teľ pris­tú­pil do je­ho bez­pros­tred­nej blíz­kos­ti, ko­pol ho do ko­le­na, na čo spa­dol na zem, v sú­vis­los­ti s čím mu mo­bil­ný te­le­fón vy­pa­dol z vrec­ka a keď pá­cha­teľ uvi­del, okam­ži­te ho zod­vi­hol a z mies­ta či­nu ušiel. Pro­ku­rá­tor ďa­lej zdô­raz­nil, že k tej­to os­tat­nej vý­po­ve­di ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho – sved­ka z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia je pot­reb­né pou­ká­zať na je­ho pre­doš­lú vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia, kde vy­po­ve­dal tak, že si bol v Kauf­lan­de kú­piť ne­ja­ký ko­láč a drob­nos­ti, bo­lo to ve­čer, nie­čo po 21. ho­di­ne, pri­čom v ob­cho­de sa zdr­žal asi 20 mi­nút. Pri od­cho­de z ob­cho­du si vy­tia­hol z vrec­ka tep­lá­kov te­le­fón, na­koľ­ko sa chcel po­zrieť koľ­ko je ho­dín. Vy­šiel z Kauf­lan­du, za­hol do­ľa­va a krá­čal pod vý­klen­kom sme­rom k za­stáv­ke MHD. Vte­dy sa ho vo vý­klen­ku spý­tal cu­dzí chlap, koľ­ko je ho­dín, na čo mu od­ve­til, že ne­vie, pri­čom sa ho ten­to člo­vek eš­te raz opý­tal, koľ­ko je ho­dín s tým, že keď mu to ne­po­vie, tak ho zbi­je, av­šak on (ma­lo­le­tý) mu ne­po­ve­dal nič. Nás­led­ne ten­to muž k ne­mu prik­ro­čil, ko­pol ho do pra­vé­ho ko­le­na, na čo on spa­dol tak, že se­del za­dkom na chod­ní­ku, pri­čom ten­to muž k ne­mu pris­tú­pil a z ľa­vé­ho vrec­ka tep­lá­kov mu vy­tia­hol te­le­fón a dal sa na útek sme­rom k špor­to­vej ha­le Mla­dosť. Ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný – sve­dok ďa­lej uvie­dol, že mal ob­le­če­né tep­lá­ky a zim­nú bun­du, pri­čom tep­lá­ky bo­li z ten­šej lát­ky a bo­lo vid­no, že vo vrec­ku nie­čo mal. Rov­na­ko tie­to tep­lá­ky bo­li voľ­nej­šie a bo­lo te­da vid­no po­čas chô­dze, že sa vo vrec­ku nie­čo na­chá­dza­lo. Pro­ku­rá­tor ďa­lej pou­ká­zal aj na zá­pis­ni­cu o re­kog­ní­cii oso­by vy­ko­na­nú  opoz­ná­va­jú­cou oso­bou (t.j. ma­lo­le­tým poš­ko­de­ným – sved­kom) z kto­rej vy­ply­nu­lo, že ten­to z pred­lo­že­ných fo­toal­bu­mov z dvoch po­ku­sov jed­noz­nač­ne opoz­nal ob­ža­lo­va­né­ho Zden­ka Šarközy­ho, ako oso­bu pá­cha­te­ľa, kto­rá ho fy­zic­ky na­pad­la a z vrec­ka no­ha­víc mu od­cu­dzi­la mo­bil­ný te­le­fón. Pro­ku­rá­tor pou­ká­zal aj na vý­slu­chy sved­kov P D a K S, kto­rí jed­noz­nač­ne po­pí­sa­li „po­hyb“ od­cu­dze­né­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu od ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho - sved­ka až po sved­ky­ňu K S, kto­rej te­le­fón da­ro­val P D. Na zá­kla­de uve­de­né­ho pro­ku­rá­tor uzav­rel, že vzhľa­dom na od­stup ča­su od skut­ku, keď bol ma­lo­le­tý  poš­ko­de­ný – sve­dok vy­po­ču­tý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 21.10.2015 (t. j. viac ako dva a pol ro­ka po spá­cha­ní skut­ku), už nie je na­toľ­ko dô­le­ži­té, či pá­cha­teľ vy­bral poš­ko­de­né­mu te­le­fón pria­mo z vrec­ka no­ha­víc, ale pre­dov­šet­kým to, či pá­cha­teľ ve­del ale­bo ne­ve­del v ča­se úto­ku, že ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný – sve­dok ne­ja­ký mo­bil­ný te­le­fón mal pri se­be a v úmys­le sa ho zmoc­niť, na ne­ho aj za­úto­čil, čo vy­plý­va tak z vý­po­ve­de ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho – sved­ka v príp­rav­nom ko­na­ní dňa 30.03.2012, tak aj z je­ho vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 21.10.2015. Z oboch uve­de­ných vý­po­ve­dí ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho te­da cel­kom jas­ne re­zul­tu­je zá­ver, že pá­cha­teľ ve­del, že poš­ko­de­ný má nie­čo vo vrec­ku, pri­čom je cel­kom bez vý­zna­mu, či pá­cha­teľ ve­del, že je to mo­bil­ný te­le­fón (moh­la to byť pe­ňa­žen­ka ale­bo za­kú­pe­ný to­var), práv­ne vý­znam­né je to, že ce­lý útok pre­bie­hal jed­noz­nač­ne prá­ve v úmys­le toh­to pred­me­tu sa zmoc­niť. Pro­ku­rá­tor tiež vy­slo­vil, že rov­na­ko ab­sur­dne vy­znie­va „ali­bi“ ob­ža­lo­va­né­ho, keď ten­to po­čas ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia vy­lú­čil svo­ju prí­tom­nosť na mies­te či­nu, čo však bo­lo vy­lú­če­né je­ho jed­noz­nač­ným opoz­na­ním zo stra­ny ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho – sved­ka, či už v príp­rav­nom ko­na­ní, ale­bo pria­mo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Nad rá­mec svoj­ho vy­jad­re­nia pro­ku­rá­tor kon­šta­to­val, že ke­by doš­lo aj k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku a to na pre­čin vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. v sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., do úva­hy by opä­tov­ne pri­chá­dza­lo uk­la­da­nie súhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 42 ods. 1 Tr. zák. za pou­ži­tia tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy, pri­čom vzhľa­dom na re­gis­ter tres­tov ob­ža­lo­va­né­ho, nie je dô­vod­né uva­žo­vať o niž­šej vý­me­re tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ako mu bol ulo­že­ný skor­ším od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom pred vrá­te­ním ve­ci od­vo­la­cím sú­dom. Vzhľa­dom na uve­de­né pro­ku­rá­tor navr­hol, aby kraj­ský súd pos­tu­pom pod­ľa § 319 Tr. por. za­mie­tol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho Z Š ako ne­dô­vod­né.

 

            Na ve­rej­nom za­sad­nu­tím pred od­vo­la­cím sú­dom ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho sa v pl­nom roz­sa­hu pridr­žia­val pí­som­ne po­da­né­ho od­vo­la­nia a je­ho dô­vo­dov. Navr­hol, aby kraj­ský súd na­pad­nu­tý roz­su­dok zru­šil a sám roz­ho­dol spô­so­bom, že ho spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra os­lo­bo­dí. Al­ter­na­tív­ne navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a sám ža­lo­va­ný sku­tok práv­ne po­sú­dil ako pre­čin vý­tr­žníc­tva v sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že a za to mu ulo­žil pri­me­ra­ný súhrn­ný trest.

 

            Pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry na ve­rej­nom za­sad­nu­tí navrh­la od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho ako ne­dô­vod­né za­miet­nuť. Pou­ká­za­la tiež na pí­som­né vy­jad­re­nie pro­ku­rá­to­ra k od­vo­la­niu ob­ža­lo­va­né­ho, s kto­rým sa v pl­nom roz­sa­hu sto­tož­ni­la.

 

            Ob­ža­lo­va­ný Z Š na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pred od­vo­la­cím sú­dom ne­vyu­žil prá­vo ko­neč­né­ho návr­hu, na­koľ­ko to ne­má z je­ho poh­ľa­du žiad­ny zmy­sel.

 

            Kraj­ský súd na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho Zden­ka Šarközy­ho pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a dos­pel k zá­ve­ru, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho je iba čias­toč­ne dô­vod­né.

 

            V pr­vom ra­de je pot­reb­né uviesť, že ok­res­ný súd už roz­ho­dol od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom zo dňa  20.11.2013 č. k. 2T/6/2013-316.

 

Tým­to vy­ššie ci­to­va­ným roz­sud­kom bol ob­ža­lo­va­ný Z Š uz­na­ný za vin­né­ho pre zlo­čin lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 

1/ dňa 19.03.2012 v ča­se cca o 21.15 hod. pri tom ako stál vo vý­klen­ku z boč­nej stra­ny ob­chod­né­ho do­mu Kauf­land, kto­rý sa na­chá­dza v Bra­tis­la­ve na Tr­nav­skej ces­te č. 41 os­lo­vil ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho A.A., nar.  s otáz­kou koľ­ko je ho­dín, na čo mu ma­lo­le­tý od­ve­til, že ne­vie, po čom k ne­mu ob­vi­ne­ný pris­tú­pil, nás­led­ne ko­pol ho do pra­vé­ho ko­le­na, nás­led­kom čo­ho poš­ko­de­ný spa­dol na zem a pri tom, ako ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný se­del na ze­mi, k ne­mu ob­vi­ne­ný spre­du pris­tú­pil a z ľa­vé­ho vrec­ka tep­lá­kov, kto­ré mal ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný na se­be ob­le­če­né mu vy­bral mo­bil­ný te­le­fón zn. No­kia C 3, še­do-mod­rej far­by, EMEI: , s kto­rým ušiel na nez­ná­me mies­to, čím mu spô­so­bil ško­du vo vý­ške 104 €,

 

2/ dňa 07.06.2012 v ča­se od 11.30 hod. do 12.00 hod. v Bra­tis­la­ve, na Šan­co­vej uli­ci č. 55 pre­chá­dzal pop­ri poš­ko­de­nej K Š, pri­čom ako ju pred­be­hol, tak sa oto­čil a ľa­vou ru­kou poš­ko­de­nej str­hol z kr­ku 1 ks zla­tú re­tiaz­ku, vzor fi­ga­ro s prí­ves­kom v tva­re lis­tu s bie­lym oč­kom v stre­de, pri­čom ako si poš­ko­de­ná brá­ni­la re­tiaz­ku na kr­ku, tak jej časť re­tiaz­ky os­ta­la v ru­ke, av­šak už len bez prí­ves­ku, na čo ob­vi­ne­ný od­išiel me­dzi do­my na Šan­co­vej uli­ci v Bra­tis­la­ve, sme­rom do par­ku, čím tým­to ko­na­ním spô­so­bil poš­ko­de­nej K Š spô­so­bil ško­du krá­de­žou vo vý­ške 150 € a skut­ku sa do­pus­til na­priek to­mu, že bol tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Ma­lac­ky, sp. zn. 2T 159/2009 zo dňa 07.04.2011, prá­vop­lat­ným 11.07.2011 uz­na­ný vin­ným z pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zá­ko­na a z pre­či­nu neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo ne­by­to­vé­mu pries­to­ru for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva pod­ľa § 20 k § 218 ods. 2 Tr. zá­ko­na.

 

Za to mu bol pod­ľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. a § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 42 ods. 1 Tr. zák. ulo­že­ný súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 11 (je­de­násť) ro­kov.

 

Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­ný na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­de­ný do ús­ta­vu pre vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. bol zru­še­ný vý­rok o tres­te, kto­rý bol ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 46T/134/2011 z 22.01.2013 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 3To/70/2013 z 22.10.2013 z ti­tu­lu ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu.

 

Pod­ľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bo­lo ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­né aj ochran­né proti­al­ko­ho­lic­ké lie­če­nie am­bu­lan­tnou for­mou.

 

Pod­ľa § 287 ods. 1 Tr. por. bol ob­ža­lo­va­ný za­via­za­ný k náh­ra­de ško­dy vo­či poš­ko­de­nej K Š  vo vý­ške 150,-euro.

 

Pod­ľa § 287 ods. 2 Tr. por. bo­la poš­ko­de­ná K Š od­ká­za­ná so zvyš­kom svoj­ho ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie.

 

            Z pod­ne­tu od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho Z Š od­vo­la­cí súd roz­sud­kom z 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014 roz­ho­dol nas­le­dov­ne:

 

Pod­ľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/, d/, e/, ods. 3 Tr. por. zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok vo vý­ro­ku o vi­ne pod bo­dom 1/ a vo vý­ro­ku o tres­te a ochran­nom opat­re­ní.

 

            I. Pod­ľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vo vzťa­hu k bo­du 1/  vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 

            II. Na zá­kla­de § 322 ods. 3 Tr. por. bol ob­ža­lo­va­ný Z Š vo vzťa­hu k bo­du 2/ na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku od­sú­de­ný pod­ľa § 188 ods. 1 Tr. zák. s pou­ži­tím § 37 písm. m/, písm. h/, § 38 ods. 7, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Tr. zák. na  súhrn­ný  trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 a ½ (šesť a pol) ro­ka.

 

            Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol ob­ža­lo­va­ný na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia.

 

            Pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. kraj­ský súd spo­lu s ulo­že­ním súhr­nné­ho tres­tu               zru­šil  vý­rok o tres­te roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III z 22.01.2013 sp. zn. 46T/134/2011 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 22.10.2013 sp. zn. 3To/70/2013, vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu Z Š, ako aj všet­ky ďal­šie roz­hod­nu­tia na ten­to vý­rok ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad.

 

            Pod­ľa § 73 ods. 2 písm. c/, § 74 ods. 1 Tr. zák. bo­lo ob­ža­lo­va­né­mu zá­ro­veň ulo­že­né ochran­né proti­al­ko­ho­lic­ké lie­če­nie am­bu­lan­tnou for­mou.

 

            Kraj­ský súd v zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní oh­ľa­dom skut­ku v bo­de 1/ na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku kon­šta­to­val, že súd I. stup­ňa za­lo­žil svo­je me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie na neúpl­nom a ne­dos­ta­toč­ne vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní. 

 

Od­vo­la­cí súd zvý­raz­nil, že zo súd­ne­ho spi­su, kto­rý bol tvo­re­ný aj vy­šet­ro­va­cím spi­som vy­ply­nu­lo, že  ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný bol v príp­rav­nom ko­na­ní vy­po­ču­tý dňa 30.03.2012 v prí­tom­nos­ti pe­da­gó­ga – tried­nej uči­teľ­ky. Pri tom­to vý­slu­chu me­no­va­ný poš­ko­de­ný - sve­dok uvie­dol, že na par­ko­vis­ku pred ob­chod­ným do­mom sa ho cu­dzí chlap opý­tal, koľ­ko je ho­dín. To­mu­to mu­žo­vi od­po­ve­dal, že ne­vie. Muž sa ho zno­vu spý­tal to is­té, na čo mu od­po­ve­dal, že on má vy­bi­tý te­le­fón a ne­vie mu po­ve­dať, koľ­ko je ho­dín. Muž na to rea­go­val spô­so­bom, že keď mu neod­po­vie na otáz­ku, tak ho zbi­je. Ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný mu na to nič neod­po­ve­dal, pri­čom ten­to chlap prik­ro­čil asi o krok a ko­pol ho do pra­vé­ho ko­le­na, na­čo on spa­dol na zem, pri­čom zos­tal  se­dieť na za­dku a ten muž stál op­ro­ti ne­mu. Muž pris­tú­pil k ne­mu a z ľa­vé­ho vrec­ka tep­lá­kov mu vy­bral mo­bil­ný te­le­fón. Nič iné mu neod­cu­dzil, ani ho nep­reh­ľa­dá­val. Iba mu rých­le zob­ral te­le­fón a ute­kal sme­rom k špor­to­vej ha­le Mla­dosť. Vek pá­cha­te­ľa od­had­núť ne­ve­del, bol však chud­šej pos­ta­vy, mal čier­ne vla­sy uče­sa­né do­za­du a mal šir­ší roz­ča­pe­ný nos. Jed­na­lo sa o Ró­ma, keď­že na­vy­še mal aj róm­sky príz­vuk.

 

V príp­rav­nom ko­na­ní bol opä­tov­ne na­ria­de­ný vý­sluch ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho na deň 15.10.2012. Vý­slu­chu sa zú­čas­tni­la so­ciál­na ku­rá­tor­ka, ako aj ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho. Po­čas toh­to vý­slu­chu bol ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný vy­zva­ný, aby po­pí­sal prie­beh pred­met­né­ho skut­ku, av­šak ma­lo­le­tý sklo­nil hla­vu a bol ti­cho. Na otáz­ky vy­po­čú­va­jú­ce­ho prak­tic­ky neod­po­ve­dal, ani inak ne­rea­go­val. Iba po­ký­val hla­vou, že nech­ce o pred­met­nej uda­los­ti vy­po­ve­dať.

 

            Na­po­kon zo zá­pis­ni­ce o hlav­nom po­jed­ná­va­ní kraj­ský súd zis­til, že pred­se­da se­ná­tu ok­res­né­ho sú­du  pos­tu­pom pod­ľa § 263 ods. 1 Tr. por. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 135 ods. 1, ods. 2 Tr. por. pre­čí­tal vý­po­veď ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho z 30.03.2012 (na č.l. 22-23 p.v.) a z 15.10.2012 (na č.l. 29-29 p.v.) z príp­rav­né­ho ko­na­nia. K osob­né­mu vý­slu­chu me­no­va­né­ho poš­ko­de­né­ho - sved­ka v súd­nom ko­na­ní te­da ne­doš­lo.

 

            Súd II. stup­ňa na jed­nej stra­ne kon­šta­to­val, že vo vzťa­hu k mož­nos­ti vý­slu­chu oso­by mlad­šej ako pät­násť ro­kov, vy­po­čú­va­nej v príp­rav­nom ko­na­ní, us­ta­no­vu­je Trest­ný po­ria­dok v ko­na­ní pred sú­dom vý­nim­ku zo za­cho­va­nia kon­tra­dik­tór­nos­ti súd­ne­ho ko­na­nia. Na stra­ne dru­hej si mal ok­res­ný súd uve­do­miť, že tak­to net­re­ba pos­tu­po­vať pri vý­slu­chu kaž­dej oso­by mlad­šej ako 15 ro­kov, ale len vte­dy, ak sa vý­sluch tý­ka ve­cí, kto­rých oži­vo­va­nie v pa­mä­ti by moh­lo ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť du­šev­ný a mrav­ný vý­voj ta­kej­to oso­by. Ide naj­mä o sexuál­ne de­lik­ty, naj­mä ak oso­ba mlad­šia ako 15 ro­kov bo­la pred­me­tom ta­kých­to úto­kov, ale aj o iné ná­sil­né a bru­tál­ne de­lik­ty.

 

            V po­su­dzo­va­nej ve­ci však nič ne­nas­ved­čo­va­lo to­mu, že by opä­tov­ný vý­sluch ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho v súd­nom ko­na­ní sa tý­kal ve­cí, kto­rých oži­vo­va­nie v pa­mä­ti by mo­hol ne­priaz­ni­vo ov­plyv­niť je­ho du­šev­ný a mrav­ný vý­voj. Na­po­kon aj zo zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia (zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku psy­cho­lo­gič­ky) sa ne­da­lo vy­vo­diť, že by opä­tov­ný vý­sluch ta­kej­to oso­by, ne­priaz­ni­vo ov­plyv­nil jej du­šev­ný a mrav­ný vý­voj. Znal­ky­ňa –psy­cho­lo­gič­ka kon­šta­to­va­la iba to, že ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný je po pre­ži­tom vy­šet­ro­va­nom skut­ku opatr­nej­ší, vní­ma­vej­ší vo­či mož­né­mu oh­ro­ze­niu zo stra­ny oko­lia.

 

            Súd I. stup­ňa si mal dôs­led­nej­šie uve­do­miť aj to, že v ča­se vy­hlá­se­nia svoj­ho me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia (20.11.2013), poš­ko­de­ný už dovŕšil štr­nás­ty rok ve­ku a te­da iš­lo o oso­bu, kto­rá už bo­la tres­tne zod­po­ved­ná (§ 22 ods. 1 Tr. zák.). Ur­ču­jú­cim bo­lo aj to, že vý­sluch vy­ššie me­no­va­né­ho sved­ka mlad­šie­ho ako 15 ro­kov je roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom. Sku­toč­nosť, že vnút­roš­tát­ne prá­vo (Trest­ný po­ria­dok) us­ta­no­vu­je vý­nim­ku z kon­tra­dik­tór­nos­ti hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, ne­poz­ba­vu­je ob­ža­lo­va­né­ho je­ho prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le čl. 6 ods. 3 písm. d/ Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd t.j. vy­po­čuť ale­bo dať vy­po­čuť sved­kov pro­ti se­be a do­siah­nuť pred­vo­la­nie a vý­sluch sved­kov vo svoj pros­pech za rov­na­kých pod­mie­nok, ako sved­kov pro­ti se­be. V tom­to sme­re mal súd I. stup­ňa sta­ros­tli­vo pres­kú­mať, či bo­la ob­ža­lo­va­né­mu ale­bo ob­haj­co­vi pos­kyt­nu­tá dos­ta­toč­ná mož­nosť up­lat­niť si svo­je prá­vo na ob­ha­jo­bu. Od­vo­la­cí súd ďa­lej pri­po­me­nul, že pod­ľa ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va sú prá­va ob­ha­jo­by ob­me­dze­né spô­so­bom nez­lu­či­teľ­ným so zá­ru­ka­mi čl. 6 Do­ho­vo­ru, ak sa od­sú­de­nie opie­ra iba ale­bo v roz­ho­du­jú­cej mie­re o vý­po­veď sved­ka, kto­ré­ho ob­ža­lo­va­ný v štá­diu vy­šet­ro­va­nia ale­bo súd­ne­ho ko­na­nia ne­mal mož­nosť vy­po­čú­vať ale­bo dať vy­po­čú­vať (Sai­di v. Fran­cúz­sko, Un­ter­pen­tin­ger v. Ra­kús­ko, Van Me­che­len a ďal­ší v. Ho­lan­dsko). Na zá­kla­de uve­de­ných sku­toč­nos­tí kraj­ský súd vy­jad­ril práv­ny ná­zor, že prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho pod­ľa čl. 6 ods. 3 písm. d/ Do­ho­vo­ru je v prí­pa­de vý­slu­chu oso­by mlad­šej ako 15 ro­kov reš­pek­to­va­né vte­dy, po­kiaľ sa ob­ža­lo­va­ný ale­bo je­ho ob­haj­ca mal mož­nosť vý­slu­chu zú­čas­tniť.

 

Od­vo­la­cí súd nás­led­ne vy­tkol po­chy­be­nie ok­res­né­ho sú­du  v tom, keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­na­ria­dil osob­ný vý­sluch poš­ko­de­né­ho, pri­čom sa iba us­po­ko­jil s pre­čí­ta­ním je­ho vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia z 30.03.2012, kto­rej sa však ne­zú­čas­tnil ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho, resp. o tom­to pro­ces­nom úko­ne ne­bol ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho riad­ne upo­ve­do­me­ný. Pre úpl­nosť tre­ba do­dať, že poš­ko­de­ný - sve­dok pri ďal­šom opa­ko­va­nom vý­slu­chu z 15.10.2012, kto­ré­ho sa zú­čas­tnil ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho, od­mie­tol vy­po­ve­dať a ten­to vý­sluch ne­mal prak­tic­ky žiad­nu vý­po­ved­nú hod­no­tu.

 

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né, kraj­ský súd vy­slo­vil, že úlo­hou ok­res­né­ho sú­du vo vzťa­hu ku skut­ku v bo­de 1/, bu­de od­strá­niť vy­tý­ka­né ne­dos­tat­ky a na­ria­diť vý­sluch poš­ko­de­né­ho, kto­rý dňa 27.10.2014 už dovŕši pät­nás­ty rok ve­ku. Bez oh­ľa­du na to, v akom ča­so­vom ho­ri­zon­te bu­de na­ria­de­ný vý­sluch tej­to oso­by na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, bu­de pot­reb­né, aby bo­li zvo­le­né ta­ké vhod­né opat­re­nia pred­se­du se­ná­tu, aby vý­sluch me­no­va­né­ho sved­ka bol reali­zo­va­ný dôs­toj­ne, s pot­reb­nou zdvo­ri­los­ťou, ale aj oh­ľa­dupl­ne s reš­pek­to­va­ním ľud­skej dôs­toj­nos­ti sved­ka (§ 261 ods. 4 Tr. por., § 262 Tr. por.).

 

Až po tak­to vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní bu­de mož­né všet­ky vy­ko­na­né dô­ka­zy, vrá­ta­ne ďal­ších zís­ka­ných dô­ka­zov, kto­rých pot­re­ba by vy­ply­nu­la z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, resp. kto­rých vy­ko­na­nie by moh­li navr­hnúť stra­ny, dôs­led­ne vy­hod­no­tiť v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por. a roz­hod­núť v sú­la­de so sta­vom ve­ci a zá­ko­nom.

 

Súd I. stup­ňa v in­ten­ciách roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 10.06.2016 sp. zn. 4To/37/2014 na­ria­dil do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho, pre­čí­tal lis­tin­né dô­ka­zy ob­siah­nu­té v súd­nom spi­se a opä­tov­ne roz­ho­dol od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom.

 

Od­vo­la­cí súd po spl­ne­ní pries­kum­nej po­vin­nos­ti zis­til, že pred sú­dom I. stup­ňa bo­li sí­ce vy­ko­na­né na hla­vom po­jed­ná­va­ní všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 10 Tr. por., ale na stra­ne dru­hej ok­res­ný súd po­chy­bil, keď  v  ko­na­ní po zru­še­ní roz­sud­ku od­vo­la­cím sú­dom, nep­re­mie­tol vý­sled­ky vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia do tzv. skut­ko­vej ve­ty svoj­ho roz­hod­nu­tia, čím si zá­ro­veň od­ňal mož­nosť  správ­ne a v sú­la­de so sta­vom ve­ci us­tá­liť práv­nu kva­li­fi­ká­ciu proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho. Dô­kaz­ná si­tuácia sa to­tiž v tom­to štá­diu súd­ne­ho ko­na­nia vý­raz­ne zme­ni­la, na­koľ­ko ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný – sve­dok sa v rám­ci svoj­ho vý­slu­chu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní  v pod­stat­ných bo­doch  od­chý­lil od svo­jej skor­šej vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Na­vy­še tá­to je­ho skor­šia vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia sa žiad­nym spô­so­bom „nev­nies­la“ do sús­ta­vy dô­ka­zov vy­ko­ná­va­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ( v ko­na­ní po zru­še­ní a vrá­te­ní ve­ci od­vo­la­cím sú­dom), keď­že pos­tup v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 264 ods.1 Tr. por. t.j. pred­lo­že­nie je­ho skor­šej vý­po­ve­de na vy­svet­le­nie roz­po­rov v je­ho vý­po­ve­diach, nik­to z pro­ces­ných strán ne­navr­hol. Za ta­kej­to si­tuácie mal ok­res­ný súd vo svo­jom me­ri­tór­nom roz­hod­nu­tí vy­chá­dzať iba z tej sve­dec­kej vý­po­ve­de, kto­rú uči­nil na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, na­koľ­ko po­vin­nos­ťou pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du bo­lo reš­pek­to­vať  us­ta­no­ve­nie § 2 ods.18, ods.19 Tr. por. ( t. j. zá­sa­du ús­tnos­ti a bez­pros­tred­nos­ti). Súd I. stup­ňa však naz­na­če­ným spô­so­bom ne­pos­tu­po­val. Z toh­to poh­ľa­du je od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho k vý­ro­ku o vi­ne na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku čias­toč­ne dô­vod­né.

       

Vy­ššie zis­te­né ne­dos­tat­ky v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ok­res­né­ho sú­du ko­ri­go­val od­vo­la­cí súd v rám­ci svoj­ho pos­tu­pu spô­so­bom, že po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku v ce­lom roz­sa­hu sám roz­ho­dol roz­sud­kom tak, že ob­ža­lo­va­né­ho Z Š  uz­nal za vin­né­ho z pre­či­nu vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

           

ob­ža­lo­va­ný Z Š dňa 19.03.2012 v ča­se cca o 21.15 hod. ako stál vo vý­klen­ku ob­chod­né­ho do­mu Kauf­land, kto­rý sa na­chá­dza v Bra­tis­la­ve, na Tr­nav­skej ces­te č. 41, os­lo­vil ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho A.A., nar. , s otáz­kou, koľ­ko je ho­dín, na čo mu poš­ko­de­ný od­ve­til, že ne­vie, po čom k ne­mu ob­ža­lo­va­ný pris­tú­pil, nás­led­ne ho ko­pol do pra­vé­ho ko­le­na, nás­led­kom čo­ho poš­ko­de­ný spa­dol na zem a po­čas toh­to pá­du poš­ko­de­né­mu z vrec­ka vy­pa­dol mo­bil­ný te­le­fón zn. No­kia C 3, še­do-mod­rej far­by, EMEI: , čo ob­ža­lo­va­ný vy­užil a ten­to mo­bil­ný te­le­fón od­cu­dzil a z mies­ta či­nu ušiel, čím mu spô­so­bil ško­du naj­me­nej vo vý­ške 100 eur a skut­ku sa do­pus­til na­priek to­mu, že bol tres­tným roz­ka­zom Ok­res­né­ho sú­du Ma­lac­ky, sp. zn. 2T 159/2009 zo dňa 07.04.2011, prá­vop­lat­ným 11.07.2011 od­sú­de­ný k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 1 rok so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia, za pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. a/ Tr. zá­ko­na a  za pre­čin neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do prá­va k do­mu, by­tu ale­bo k ne­by­to­vé­mu pries­to­ru spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 218 ods. 2 Tr. zák.

 

Po­žia­dav­ka vy­slo­ve­ná v § 278 ods. 1 Tr. por., aby súd roz­ho­do­val len o skut­ku, kto­rý je uve­de­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu nez­na­me­ná, že mu­sí ísť o úpl­nú zhod­nosť tzv. skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lob­né­ho návr­hu a roz­sud­ku; niek­to­ré sku­toč­nos­ti uve­de­né v ob­ža­lo­be mô­žu od­pad­núť, niek­to­ré za­se pri­bud­núť, nes­mie sa však zme­niť pod­sta­ta ko­na­nia. Pod­sta­ta skut­ku spo­čí­va v ko­na­ní pá­cha­te­ľa a v nás­led­ku, kto­rý bol tým­to ko­na­ním spô­so­be­ný a kto­rý je re­le­vant­ný z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va. Súd mu­sí na jed­nej stra­ne sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be pre­jed­nať v ce­lom roz­sa­hu, na stra­ne dru­hej má prá­vo, do­kon­ca po­vin­nosť do roz­hod­nu­tia pre­miet­nuť vý­sled­ky hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, kto­ré prí­pad­ne uve­de­né v ob­ža­lo­be mo­di­fi­ku­jú ale­bo aj ne­gu­jú, po­kiaľ sa ne­po­ru­ší to­tož­nosť skut­ku.

 

Ob­ža­lo­va­né­ho z vy­ššie us­tá­le­né­ho skut­ku pre­dov­šet­kým us­ved­ču­je sve­dec­ká vý­po­veď ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ko­na­né­ho dňa 21.10.2015. V tej­to vý­po­ve­di me­no­va­ný sve­dok uvie­dol, že s od­stu­pom ča­su si už na pres­ný dá­tum po­su­dzo­va­né­ho skut­ku ne­pa­mä­tá, moh­lo to byť tak pred tro­mi rok­mi. V tom ča­se vy­chá­dzal z ob­chod­né­ho do­mu Kauf­land a vo vý­klen­ku k ne­mu pris­tú­pil pre ne­ho nez­ná­my pá­cha­teľ a spý­tal sa ho, či vie koľ­ko je ho­dín. Na pres­nú svo­ju od­po­veď si už ne­pa­mä­tal, ale v tom ča­se mal pri se­be mo­bil, z kto­ré­ho mo­hol zis­tiť koľ­ko je ho­dín. V ča­se skut­ku mal mo­bil ulo­že­ný v hor­nom vač­ku no­ha­víc, av­šak s od­stu­pom ča­su si už ne­pa­mä­tá, kde ho mal pres­ne ulo­že­ný. Ďal­šia iná ko­mu­ni­ká­cia me­dzi ním a pá­cha­te­ľom nep­re­beh­la. Nás­led­ne k ne­mu pris­tú­pil ten­to pá­cha­teľ, ko­pol ho do no­hy, nás­led­kom čo­ho on pa­dol na zem. Pri pá­de mu z vrec­ka vy­pa­dol mo­bil­ný te­le­fón. Keď to pá­cha­teľ uvi­del, mo­bil zod­vi­hol a z mies­ta či­nu ušiel. Na otáz­ku zo stra­ny inter­ve­nu­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný – sve­dok uvie­dol, že pá­cha­te­ľa by do­ká­zal opoz­nať, pri­čom ide o tú is­tú oso­bu, kto­rá sa na­chá­dza v po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti (jed­na­lo sa o ob­ža­lo­va­né­ho Z Š).

 

Z tou­to vý­po­ve­ďou ko­reš­pon­do­va­li aj sve­dec­ké vý­po­ve­de P D a K S, ako aj vý­sled­ky re­kog­ní­cie oso­by pá­cha­te­ľa pod­ľa fo­toal­bu­mov.

 

Vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, v kto­rej spá­chanie skut­ku pop­rel, os­ta­la izo­lo­va­ná, bez pria­mej ale­bo ne­pria­mej pod­po­ry ďal­ších re­le­van­tných dô­ka­zov. Na zá­kla­de pro­du­ko­va­ných dô­ka­zov v ko­na­ní po zru­še­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­sud­ku,  ani kraj­ské­mu sú­du neos­ta­lo nič iné, ako vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho po­va­žo­vať za úče­lo­vú, v sna­he úpl­ne sa zba­viť tres­tnej zod­po­ved­nos­ti.

 

Ako už bo­lo kon­šta­to­va­né, dru­hos­tup­ňo­vý súd ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho práv­ne kva­li­fi­ko­val ako pre­čin vý­tr­žníc­tva pod­ľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. S pou­ka­zom na vý­sled­ky vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia po zru­še­ní a vrá­te­ní ve­ci od­vo­la­cím sú­dom, hlav­ne na zá­kla­de vý­po­ve­de ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho – sved­ka na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ne­bo­lo mož­né pri­jať jed­noz­nač­ný zá­ver o za­vi­ne­ní ob­ža­lo­va­né­ho vo vzťa­hu k ža­lo­va­né­mu zlo­či­nu lú­pe­že. Tre­ba pre­dos­trieť, že za­vi­ne­ním sa ro­zu­mie vnú­tor­ný psy­chic­ký vzťah pá­cha­te­ľa k sku­toč­nos­tiam tvo­ria­cim trest­ný čin. Za­vi­ne­nie sa mu­sí vzťa­ho­vať v pod­sta­te na všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré sú zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Pri tres­tnom či­ne lú­pe­že sa po sub­jek­tív­nej strán­ke vy­ža­du­je úmy­sel, kto­rý sa mu­sí vzťa­ho­vať tak na ná­sil­né ko­na­nie, kto­rým chce pá­cha­teľ pre­ko­nať ale­bo zne­mož­niť od­por obe­te, pre kto­rý sa však inak ve­ci ne­mô­že zmoc­niť, ako aj to, aby sa zmoc­nil cu­dzej ve­ci. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sa však vý­po­ve­ďou ma­lo­le­té­ho poš­ko­de­né­ho – sved­ka z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ale­bo iným dô­kaz­ným pros­tried­kom nep­reu­ká­zal úmy­sel ob­ža­lo­va­né­ho Z Š zmoc­niť sa prá­ve ná­si­lím cu­dzej ve­ci, keď­že tu chý­ba­lo preu­ká­za­nie pá­cha­te­ľo­vej ve­do­mos­tnej a vô­ľo­vej zlož­ky ná­si­lím zmoc­niť sa cu­dzej ve­ci. Ak to­tiž pá­cha­teľ roz­ho­du­jú­ce sku­toč­nos­ti nech­ce a nie je s ni­mi ani uz­ro­zu­me­ný, ne­mož­no ho­vo­riť o je­ho vô­li spá­chať zlo­čin lú­pe­že. U ob­ža­lo­va­né­ho ne­bol preu­ká­za­ný ani fa­kul­ta­tív­ny znak sub­jek­tív­nej strán­ky zlo­či­nu lú­pe­že a to mo­tív (poh­nút­ka), prí­pad­ne cieľ. Tre­ba tiež vy­slo­viť, že ob­ža­lo­va­ný sí­ce fy­zic­ky na­pa­dol poš­ko­de­né­ho, av­šak sa nep­reu­ká­za­lo, čo bo­lo sku­toč­ným mo­tí­vom (poh­nút­kou), resp. cie­ľom toh­to fy­zic­ké­ho ná­si­lia. Ob­ža­lo­va­ný o exis­ten­cii mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, kto­rý mal ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný pri se­be, ne­mu­sel mať žiad­nu ve­do­mosť, prí­pad­ne ne­mu­sel pos­treh­núť,  že by ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný mal mať vo vrec­ku tep­lá­kov mo­bil. Ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný - sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní na roz­diel od príp­rav­né­ho ko­na­nia už ne­vy­po­ve­dal, že by ob­ža­lo­va­ný pris­tú­pil k ne­mu a z vrec­ka tep­lá­kov mu mo­bil­ný te­le­fón vy­bral (rov­na­ko ne­po­pi­so­val, že by pred fy­zic­kým úto­kom ob­ry­sy mo­bil­né­ho te­le­fó­nu bo­lo vi­dieť cez ten­kú lát­ku tep­lá­kov, prí­pad­ne, že by sám vy­tia­hol mo­bil a poz­rel sa koľ­ko je ho­dín), ale v tej­to os­tat­nej vý­po­ve­di tvr­dil, že mo­bil­ný te­le­fón mu vy­pa­dol z vrec­ka tep­lá­kov po­čas je­ho pá­du na zem. To­mu­to pred­chá­dza­lo kop­nu­tie zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho do je­ho pra­vé­ho ko­le­na.

 

S pou­ka­zom na od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho a vy­jad­re­nie pro­ku­rá­to­ra k to­mu­to od­vo­la­niu mož­no zhr­núť, že po­kiaľ pro­ku­rá­tor chcel na­ďa­lej udr­žať ob­ža­lo­bu oh­ľa­dom ža­lo­va­né­ho skut­ku a práv­nej kva­li­fi­ká­cie (zlo­či­nu lú­pe­že pod­ľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.), na­priek si­tuá­cii, že ma­lo­le­tý poš­ko­de­ný – sve­dok na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal pod­stat­ne od­liš­ne op­ro­ti svo­jej skor­šej vý­po­ve­de z príp­rav­né­ho ko­na­nia, keď už tvr­dil, že mo­bil­ný te­le­fón mu sám po­čas pá­du vy­pa­dol na zem a keď to uvi­del ob­ža­lo­va­ný, te­le­fón zod­vi­hol a dal sa na útek, po­tom mal pre­dov­šet­kým pro­ku­rá­tor (nie ok­res­ný súd) pos­tu­po­vať pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a po­ža­do­vať pre­čí­ta­nie skor­šej vý­po­ve­de a do­má­hať sa, aby vy­slú­cha­ný sa k tej­to vý­po­ve­di vy­jad­ril a vy­svet­lil roz­po­ry me­dzi svo­ji­mi vý­po­ve­ďa­mi, keď­že ta­ké­to op­ráv­ne­nie má v zmys­le ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia pro­ku­rá­tor, prí­pad­ne ďal­šia pro­ces­ná stra­na (ob­ža­lo­va­ný ale­bo ob­haj­ca). K to­mu sa žia­da eš­te do­dať, že z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 11 ve­ta pr­vá Tr. por. sí­ce vy­plý­va, že súd mô­že vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li, ale v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 1 Tr. por. a § 2 ods. 18 Tr. por. je trest­ný pro­ces up­ra­ve­ný ako kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie dvoch proti­strán – pro­ku­rá­to­ra (even­tuál­ne poš­ko­de­né­ho) na jed­nej stra­ne a ob­ža­lo­va­né­ho i je­ho ob­haj­cu (even­tuál­ne zú­čas­tne­nej oso­by) na stra­ne dru­hej. Pre­to nie súd, ale stra­ny tres­tné­ho ko­na­nia pred sú­dom pred­kla­da­jú a vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy, kto­ré ob­ža­lo­va­né­ho us­ved­ču­jú ale­bo os­lo­bo­dzu­jú. Úlo­hou sú­du ako nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­cie­ho or­gá­nu, je po­sú­de­nie tých­to dô­ka­zov a roz­hod­núť spor me­dzi pro­ku­rá­to­rom, kto­rý za­stu­pu­je štát (§ 2 ods. 5 ve­ta pr­vá Tr. por.) a ob­ža­lo­va­ným. Pri tom­to roz­ho­do­va­ní mu­sí súd za­cho­vať nes­tran­nosť a nes­mie ini­cia­tív­ne na­po­má­hať jed­nej ale­bo dru­hej stra­ne. Ak by sa tak sta­lo, doš­lo by k po­ru­še­niu nie­len zá­sa­dy rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj zá­sa­dy spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Nes­tran­ný súd má dos­ta­tok pro­ces­ných pros­tried­kov na to, aby roz­ho­dol o udr­ža­teľ­nos­ti (skut­ko­vej ale­bo práv­nej) po­da­nej ob­ža­lo­by bez to­ho, aby v roz­po­re s prin­cí­pom nes­tran­nos­ti uk­la­dal pro­ces­ným stra­nám kon­krét­ne po­ky­ny ale­bo úko­ny, kto­ré tre­ba vy­ko­nať, bez oh­ľa­du na to, kto­rej pro­ces­nej stra­ne bu­dú vý­sled­ky tak­to dopl­ne­né­ho do­ka­zo­va­nia pros­pie­vať.

           

Na­koľ­ko od­vo­la­cí súd na zá­kla­de po­da­né­ho od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho zru­šil vý­rok o vi­ne (§ 321 ods. 3 Tr. por.), mu­sel ob­li­ga­tór­ne zru­šiť aj ce­lý vý­rok o tres­te, ako aj všet­ky ďal­šie vý­ro­ky, kto­ré ma­jú vo vý­ro­ku o vi­ne svoj pod­klad (vý­rok o ochran­nom opat­re­ní). Na­vy­še kraj­ský súd zis­til aj ďal­šie po­chy­be­nie ok­res­né­ho sú­du vo vý­ro­koch o tres­te a ochran­nom opat­re­ní, čo za­kla­da­lo ďal­ší dô­vod na zru­še­nie tých­to vý­ro­kov (§ 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por.).

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa po­chy­bil v tom sme­re, keď pos­tu­pom pod­ľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zru­šil iba vý­rok o tres­te, kto­rý bol ob­ža­lo­va­né­mu ulo­že­ný roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 20.11.2013 č. k. 2T/6/2013-316 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014 a opo­me­nul zru­šiť aj vý­rok o tres­te roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 22.01.2013 sp. zn. 46T/134/2011 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 22.10.2013 sp. zn. 3To/70/2013 vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu Z Š. Pr­vos­tup­ňo­vý súd zrej­me pre­hlia­dol, že Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ako súd od­vo­la­cí roz­sud­kom zo dňa 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014 ob­ža­lo­va­né­mu Z Š ulo­žil súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 a ½ ro­ka so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia za sú­čas­né­ho zru­še­nia vý­ro­ku o tres­te roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 22.01.2013 sp. zn. 46T/134/2011 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 22.10.2013 sp. zn. 3To/70/2013 aj vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu Z Š (iš­lo o trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 ro­ky so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia). Správ­ne mal ok­res­ný súd pos­tu­po­vať tak, že mal zru­šiť vý­ro­ky o tres­te oboch ci­to­va­ných súd­nych roz­hod­nu­tí, čo je od­ôvod­ne­né tou sku­toč­nos­ťou, že zru­še­ním vý­ro­ku o tres­te iba roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 20.11.2013 č. k. 2T/6/2013-316 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014 (trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 a ½ ro­ka), doš­lo by k ob­no­ve­niu vý­ro­ku o tres­te ulo­že­né­ho roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 22.01.2013 sp. zn. 46T/134/2011 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 22.10.2013 sp. zn. 3To/70/2013 vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­né­mu Z Š (trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 4 ro­ky), čo by od­po­ro­va­lo zá­sa­de zá­ka­zu zme­ny k hor­šie­mu (zá­kaz „re­for­ma­tio in peius“) v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 327 ods. 2 Tr. por..

 

Ok­res­né­mu sú­du tre­ba vy­tknúť aj to, že v na­pad­nu­tom roz­sud­ku ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu Z Š aj ochran­né proti­al­ko­ho­lic­ké lie­če­nie am­bu­lan­tnou for­mou, ho­ci to­to ochran­né opat­re­nie ulo­že­né roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 20.11.2013 č. k. 2T/6/2013-316 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014 zos­ta­lo v plat­nos­ti a ne­bo­lo zru­še­né ani na­pad­nu­tým roz­sud­kom.. Ok­res­ný súd tým­to vý­ro­kom ob­ža­lo­va­né­mu dup­li­cit­ne  ulo­žil to is­té ochran­né lie­če­nie. Bo­lo pot­reb­né si uve­do­miť, že pri uk­la­da­ní súhr­nné­ho tres­tu sa v zmys­le § 42 ods. 2 Tr. zák. zru­šu­je iba vý­rok o tres­te ulo­že­ný pá­cha­te­ľo­vi skor­ším roz­sud­kom, nie však vý­rok o ochran­nom opat­re­ní.

 

S pou­ka­zom na to, že v me­ri­tór­nom roz­hod­nu­tí v rám­ci od­vo­la­cie­ho ko­na­nia doš­lo k vý­raz­ným skut­ko­vým a práv­nym zme­nám v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho (zme­ne­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia zo zlo­či­nu na pre­čin na mo­di­fi­ko­va­nom skut­ko­vom zá­kla­de) op­ro­ti pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku, reš­pek­tu­júc pri­tom us­ta­no­ve­nie § 42 ods. 2 ve­ta dru­há Tr. por. (súhrn­ný trest nes­mie byť mier­nej­ší ako trest ulo­že­ný skor­ším od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom), kraj­ský súd dos­pel k ná­zo­ru, že v da­nom prí­pa­de mož­no zvo­liť pos­tup pod­ľa § 44 Tr. zák. a u ob­ža­lo­va­né­ho upus­tiť od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 42 ods. 1 Tr. zák., vzhľa­dom k súhr­nné­mu tres­tu, kto­rý mu bol ulo­že­ný roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III zo dňa 20.11.2013 č. k. 2T/6/2013-316 v spo­je­ní s roz­sud­kom Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve zo dňa 10.06.2014 sp. zn. 4To/37/2014, na­koľ­ko ta­ký­to trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 6 a ½ ro­ka so za­ra­de­ním do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným stup­ňom strá­že­nia, tre­ba po­va­žo­vať za dos­ta­toč­ný a pri­me­ra­ný. Od­vo­la­cí súd pri voľ­be toh­to pos­tu­pu vy­chá­dzal nie­len zo súd­ne­ho spi­su Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 2T/6/2013, ale aj z pred­lo­že­né­ho a pri­po­je­né­ho spi­su Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 46T/134/2011, z kto­rých zis­til všet­ky pred­pok­la­dy ur­ču­jú­ce zá­važ­nosť te­raz sú­de­nej i zbie­ha­jú­cej tres­tnej čin­nos­ti, po­me­ry ob­ža­lo­va­né­ho a mož­nos­ti je­ho náp­ra­vy.

 

Vzhľa­dom na vy­jad­re­né úva­hy, kraj­ský súd na zá­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho Z Š roz­ho­dol spô­so­bom, vy­plý­va­jú­cim z vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

 

Pou­če­nie: Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku ďal­ší riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok nie je prí­pust­ný.

 

V Bra­tis­la­ve 05. ap­rí­la 2016

 

 

JUDr. Ka­rol Ko­váč

pred­se­da se­ná­tu

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia