Je možné použiť svedecký výsluch spolupracujúceho obvineného ako jediný usvedčujúci dôkaz?

Práv­ne ve­ty:

I. V zá­sa­de nie je mož­né, aby dô­kaz vy­plý­va­jú­ci zo sve­dec­ké­ho vý­slu­chu oso­by, kto­rá vy­stu­pu­je ako spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ný, bol je­di­ným dô­ka­zom, kto­rý sved­čí o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho.

II. So  zá­kon­nos­ťou  do­ka­zo­va­nia  pou­ži­tím  in­šti­tú­tu  spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho vy­vstá­va te­da ce­lý rad prak­tic­kých otá­zok a po­chyb­nos­tí. Tou naj­zá­važ­nej­šou je bez­po­chy­by vie­ro­hod­nosť  spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho,  kto­rý  sám  par­ti­ci­po­val  na  pá­cha­ní  tres­tnej čin­nos­ti, a kto­rý vý­me­nou za is­tú for­mu bez­tres­tnos­ti us­ved­ču­je svo­jich spolu­pá­cha­te­ľov. Je pre­to na mies­te sa pý­tať, či ta­ký­to ob­vi­ne­ný ne­bu­de svo­jou dob­ro­voľ­nou spolu­prá­cou s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní len úče­lo­vo za­krý­vať vlas­tnú tres­tnú čin­nosť a s akou prav­de­po­dob­nos­ťou bu­de ta­ký­to ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dať prav­di­vo. Rov­na­ko je otáz­ne, či dô­kaz zís­ka­ný vý­po­ve­ďou spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho mô­že byť zá­ro­veň je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom  sved­čia­cim  o vi­ne  ob­vi­ne­né­ho  a či  je  ako  ta­ký  dos­ta­toč­ne  pres­ved­či­vý pri  us­ved­čo­va­ní  iných  spolu­pá­cha­te­ľov.  Jed­noz­nač­ne  mož­no  po­ve­dať,  že  bez  ďal­ších pod­por­ných dô­ka­zov pro­ti ob­vi­ne­ným, kto­rý­mi je mož­né hod­no­ver­ne pre­ve­riť vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho,  by  ta­ký­to  pos­tup  v is­tej  mie­re  spo­chyb­ňo­val  nie­len zá­kon­nosť, ale i spra­vod­li­vosť ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia.

III. Zá­kon­né  pod­mien­ky  vý­slu­chu  ob­vi­ne­né­ho  a sved­ka  sú  pro­ces­ne  cel­kom  od­liš­né. Strie­da­nie pro­ces­ných pos­ta­ve­ní, keď ako sve­dok je po­vin­ný vy­po­ve­dať prav­di­vo a ako ob­vi­ne­ný  resp.  ob­ža­lo­va­ný  sa  mô­že  ob­ha­jo­vať  spô­so­bom  aký  sám  uz­ná  za  vhod­ný, nep­ris­pie­va  k po­sil­ne­niu  vie­ro­hod­nos­ti  tých­to  vý­po­ve­dí,  ale  nao­pak  ta­ký­to  pos­tup  ich dô­kaz­nú pres­ved­či­vosť os­la­bu­je. Ta­ký­to pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní mô­že vzbu­dzo­vať znám­ky is­tej ma­ni­pu­lá­cie,   je v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním  §  18 ods.  1 Tr. por. a v roz­po­re  s ús­tav­ný­mi  prin­cíp­mi  zá­ka­zu  svoj­vô­le  or­gá­nov  čin­ných  v tres­tnom  ko­na­ní a so zá­ka­zom nú­te­nia k sa­mous­ved­čo­va­niu (resp. se­baob­vi­ňo­va­niu), tak ako na to správ­ne pou­ká­zal súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

N a j v y š š í    s ú d                                                                                                 4 To 10/2015

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

U Z N E S E N I E

Naj­vyš­ší    súd    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky    na    ve­rej­nom    za­sad­nu­tí    ko­na­nom
dňa 29.  no­vem­bra 2016  v se­ná­te  zlo­že­nom  z pred­se­du  se­ná­tu  JUDr.  Pav­la  Far­ka­ša

a  sud­cov JUDr.  Mar­ti­na  Pio­var­tsy­ho  a JUDr.  Šte­fa­na  Ha­ra­bi­na,  v tres­tnej  ve­ci  pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu Ing. S. S .  a spol., pre pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr.  zák.,  o od­vo­la­ní  pro­ku­rá­to­ra  Úra­du  špe­ciál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca zo dňa 21. jú­la 2015 sp. zn. BB-4T/19/2015 tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa    §    319  Tr.  por.  od­vo­la­nie  pro­ku­rá­to­ra  Úra­du  špe­ciál­nej  pro­ku­ra­tú­ry

Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky  s a  z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Na­pad­nu­tým  roz­sud­kom  Špe­cia­li­zo­va­né­ho  tres­tné­ho  sú­du  v Pe­zin­ku,  pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca bo­li ob­ža­lo­va­ní Ing. S. S. a A. S. pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por. os­lo­bo­de­ní spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre pre­čin pod­plá­ca­nia pod­ľa  §  333 ods.  1, ods.  2 písm. b/ Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

Ing. S. S. a A. S., v pres­ne ne­zis­te­ný deň, v ob­do­bí me­sia­cov ap­ríl a máj ro­ku 2010, v

Š., na S. C. č. X., v kan­ce­lár­skych pries­to­roch na­chá­dza­jú­cich sa v sta­rej bu­do­ve spo­loč­nos­ti

C.,   IČO:   X.,   pri   spo­loč­nom   osob­nom   roz­ho­vo­re   a   po   vzá­jom­nej   do­ho­de
s Ing. D. K. ako ria­di­te­ľom Da­ňo­vé­ho úra­du U., (ďa­lej len „DU P."), v prí­tom­nos­ti Ing. M. Z.
ako ria­di­teľ­ky Da­ňo­vé­ho úra­du Š. opa­ko­va­ne sľú­bi­li Ing. D. K. ako úp­la­tok vy­pla­tiť fi­nan­čnú
ho­to­vosť vo vý­ške 10 per­cent z cel­ko­vej su­my nad­mer­ných od­poč­tov da­ne z pri­da­nej hod­no­ty

 (ďa­lej len „DPH“) vy­pla­te­ných bliž­šie neur­če­ným ob­chod­ným spo­loč­nos­tiam evi­do­va­ných v
pô­sob­nos­ti DÚ P., v kto­rých Ing. S. S. a A. S. vy­ko­ná­va­li svoj vplyv za to, že z ti­tu­lu je­ho
fun­kcie ria­di­te­ľa DÚ P. za­bez­pe­čí bez­prob­lé­mo­vé vy­pla­te­nie nad­mer­ných od­poč­tov DPH a
bu­de včas pos­ky­to­vať in­for­má­cie o do­žia­da­niach z iných da­ňo­vých úra­dov a vy­žia­da­niach z
po­lí­cie tý­ka­jú­cich sa ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, kto­ré ur­čí Ing. S. S., pri­čom Ing. D. K. na
zá­kla­de  vy­slo­ve­nej  po­žia­dav­ky  Ing.  S.  S.  tak  ko­nal  v  rám­ci  da­ňo­vej  kon­tro­ly  DPH  za
zda­ňo­va­cie ob­do­bie sep­tem­ber ro­ku 2009, vy­ko­ná­va­nej na DÚ P. v spo­loč­nos­ti V., s.r.o., so
síd­lom to­ho ča­su na J. č. X., D. S., IČO: X.  (ďa­lej len  „V.“), ke­dy v roz­po­re s je­ho
slu­žob­ný­mi po­vin­nos­ťa­mi, v pres­ne ne­zis­te­ný deň v ob­do­bí me­sia­cov máj a jún ro­ku 2010, na
zá­kla­de slu­žob­nej ve­do­mos­ti zís­ka­nej pri pod­pi­so­va­ní vý­zvy kon­trol­nej sku­pi­ny DÚ P. o
ne­dos­tat­koch zis­te­ných pri vy­ko­na­nej kon­tro­le a vý­zvy na pre­ro­ko­va­nie pro­to­ko­lu o kon­tro­le
ad­re­so­va­nej  spo­loč­nos­ti  V.,  pros­tred­níc­tvom  Ing.  M.  Z.,  opa­ko­va­ne  zvláš­tnej  ini­cia­tí­vy
vy­vo­lal stret­nu­tie s Ing. S. S. a ko­na­te­ľom spo­loč­nos­ti V., aby sa spo­loč­ne do­hod­li na tom,
aké dok­la­dy je pot­reb­né do­lo­žiť a aby sa na­pí­sa­lo vy­jad­re­nie pre ús­peš­né up­lat­ne­nie ná­mie­tok
vo­či  da­ňo­vej  kon­tro­le,  ku  stret­nu­tiu  kto­ré­mu  na­ko­niec  doš­lo  v  ob­do­bí  od 25.05.2010

naj­nes­kôr do 01.06.2010, na S. C. č. X., Š., v kan­ce­lár­skych pries­to­roch na­chá­dza­jú­cich sa v
sta­rej bu­do­ve spo­loč­nos­ti C., kde Ing. D. K. osob­ne na žia­dosť Ing. S. S. a A. S. v prí­tom­nos­ti
Ing.  M.  Z.  vy­pra­co­val  pí­som­nosť -„Vý­zvu  na  vy­jad­re­nie  sa  k  pro­to­ko­lu  a  na  je­ho

pre­ro­ko­va­nie - vy­jad­re­nie“ pre spo­loč­nosť V., kto­rá bo­la do­ru­če­ná na DÚ P. dňa 02.06.2010
a na zá­kla­de kto­rej doš­lo zo stra­ny DÚ P.   k zme­ne vý­sled­ku da­ňo­vej kon­tro­ly v sme­re
priz­na­nia  ná­ro­ku  na  od­po­čí­ta­nie  DPH  a  zo  stra­ny  Ing.  D.  K.  ako  ria­di­te­ľa  DÚ  P.
ku  schvá­le­niu  pla­tob­né­ho  pou­ka­zu  č. 2010/P/15974  a  do­da­toč­né­ho  pla­tob­né­ho  vý­me­ru

č. 612/230/40372/10 zo dňa 08.06.2010, čo vie­dlo k vy­pla­te­niu nad­mer­né­ho od­poč­tu DPH za zda­ňo­va­cie ob­do­bie sep­tem­ber ro­ku 2009 spo­loč­nos­ti V. v cel­ko­vej vý­ške 443.218,88 Eur, čo­mu však v mi­nu­los­ti DÚ P. v pro­to­ko­le č. 612/320/28203/2010 ne­vy­ho­vel, za čo v pres­ne ne­zis­te­ný deň v le­te ro­ku  2010 v reš­tau­rá­cii S. v D. S. a v reš­tau­rá­cii H. P. v Č. R., Ing. S. S. za prí­tom­nos­ti Ing. M. Z. osob­ne od­ov­zdal Ing. D. K. sľú­be­ný úp­la­tok vo for­me pe­ňaž­nej ho­to­vos­ti v bliž­šie ne­zis­te­nej vý­ške.

V zá­kon­nej  le­ho­te  ur­če­nej  v us­ta­no­ve­ní        §  309  ods.   1  Tr.  por.  po­dal  pro­ku­rá­tor

Úra­du  špe­ciál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  pro­ti  to­mu­to

roz­sud­ku od­vo­la­nie.

V   od­ôvod­ne­ní  od­vo­la­nia  pro­ku­rá­tor  uvie­dol,  že  na  zá­kla­de  práv­nej  a skut­ko­vej ar­gu­men­tá­cie  uve­de­nej  v od­ôvod­ne­ní  na­pad­nu­té­ho  roz­sud­ku  dos­pel  k zá­ve­ru,  že  súd nes­práv­ne a ne­dos­ta­toč­ne vy­hod­no­til nie len skut­ko­vú, ale aj práv­nu strán­ku ve­ci. Pri­már­ne na­mie­tal  ne­dos­ta­toč­né  od­ôvod­ne­nie  os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho  roz­sud­ku  sú­du  pr­vé­ho  stup­ňa, pre­to­že  ten­to  sa,  pod­ľa  je­ho  ná­zo­ru  ne­zao­be­ral  vy­hod­no­te­ním  dô­ka­zov  a ne­ve­no­val  sa ani  vzá­jom­ným  sú­vis­los­tiam  us­tá­le­ných  skut­ko­vých  sku­toč­nos­tí  a prí­pad­ný­mi  roz­por­mi me­dzi   ni­mi.   Súd   sa   dos­ta­toč­ne   ne­zao­be­ral   ani   ob­sa­hom   vý­po­ve­de   sved­ky­ne Ing.  M.  Z.  a sved­ka  V.  V.  v spo­ji­tos­ti  s os­tat­ný­mi  lis­tin­ný­mi  dô­kaz­mi.  Pod­ľa  ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra, vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia dá­va­jú dos­ta­toč­ný dô­vod na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti vo­či obom ob­ža­lo­va­ným.

Pro­ku­rá­tor ďa­lej dô­vo­dil, že vý­po­veď sved­ky­ne Ing. M. Z. je dos­ta­toč­ne pres­ved­či­vá
a kon­zis­ten­tná, bez akých­koľ­vek pod­stat­ných roz­po­rov v po­rov­na­ní s jej pred­chá­dza­jú­cou
vý­po­ve­ďou z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Pou­ká­zal na kon­krét­ne tvr­de­nia sved­ky­ne, ako aj na

skut­ko­vé okol­nos­ti, z kto­rých vy­plý­va, že bo­la preu­ká­za­ná spo­loč­ná do­ho­da s ob­ža­lo­va­ný­mi
na pris­ľú­be­ní fi­nan­čné­ho úp­lat­ku vo vý­ške 10 % zo su­my vy­pla­te­ných nad­mer­ných od­poč­tov
da­ne z pri­da­nej hod­no­ty. Tým doš­lo k napl­ne­niu kva­li­fi­kač­né­ho zá­kon­né­ho zna­ku „sľú­be­nia“
skut­ko­vej  pod­sta­ty  ko­rup­čné­ho  tres­tné­ho  či­nu,  a to  vo  vzťa­hu  k obom  ob­ža­lo­va­ným.
Pred­me­tom rie­še­nia  prob­lé­mu bo­la  spo­loč­nosť  V., kto­rej  síd­lo je  v územ­nej  pô­sob­nos­ti
Da­ňo­vé­ho úra­du P. a v ria­dia­cej pô­sob­nos­ti Ing. D. K., kto­rý sa pri rie­še­ní vznik­nu­té­ho
prob­lé­mu vo ve­ci osob­ne an­ga­žo­val vy­pra­co­va­ním „Vý­zvy na vy­jad­re­nie sa k pro­to­ko­lu a na
je­ho pre­ro­ko­va­nie - vy­jad­re­nie“. Z vý­po­ve­de sved­ky­ne tiež vy­plý­va, že ona sa­ma do­hod­la dve
stret­nu­tia Ing. S. s Ing. K., na kto­rých ob­ža­lo­va­ný od­ov­zdal Ing. K. obál­ku.

Súd  pr­vé­ho  stup­ňa,  pod­ľa  ná­zo­ru  od­vo­la­te­ľa  roz­ho­dol  na  zá­kla­de  vlas­tných dom­nie­nok  o úče­lo­vos­ti  vý­po­ve­de  sved­ky­ne  Ing.  Z.,  pre­to­že  je  spolu­pra­cu­jú­cou  oso­bou a oča­ká­va tým zmier­ne­nie vlas­tné­ho pos­ti­hu. Jed­ná sa o ne­zá­kon­ný a svoj­voľ­ný pos­tup sú­du, pre­to­že nie je zrej­mé ako súd dos­pel k zá­ve­ru, že sa jed­ná o spolu­pra­cu­jú­cu oso­bu.

Pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra súd pr­vé­ho stup­ňa dos­ta­toč­ne ne­zoh­ľad­nil ani vý­po­veď
sved­ka V. V. a neuvie­dol sku­toč­nos­ti, v kto­rých vi­del roz­po­ry v je­ho vý­po­ve­diach. V tej­to
sú­vis­los­ti pou­ká­zal na kon­krét­ne tvr­de­nia toh­to sved­ka so zá­ve­rom, že sa jed­ná o vý­po­veď
ko­reš­pon­du­jú­cu  s vý­po­ve­ďou  sved­ky­ne  Ing.  M.  Z.  a  spo­lu  s  lis­tin­ný­mi  dô­kaz­mi  tvo­ria
uce­le­nú sús­ta­vu pre­po­je­ných a lo­gic­ky nad­vä­zu­jú­cich dô­ka­zov. Z lis­tin­ných dô­ka­zov to­tiž

vy­plý­va,  že  na  zá­kla­de  da­ňo­vej  kon­tro­ly  v spo­loč­nos­ti  V.  ne­bo­lo  schvá­le­né  vy­pla­te­nie
nad­mer­né­ho od­poč­tu da­ne z pri­da­nej hod­no­ty za zda­ňo­va­cie ob­do­bie sep­tem­ber 2009 a to­to
bo­lo schvá­le­né až na zá­kla­de po­da­né­ho „Vy­jad­re­nia“, vy­pra­co­va­né­ho Ing. D. K. a kto­ré bo­lo
do­ru­če­né v sú­vis­los­ti s vý­sled­ka­mi kon­tro­ly v uve­de­nej spo­loč­nos­ti. Pro­ku­rá­tor dô­vo­dil, že
bo­la preu­ká­za­ná prí­čin­ná sú­vis­losť me­dzi ko­na­ním ob­ža­lo­va­ných Ing. S. S. a A. S. vo for­me
sľú­be­nia a pos­kyt­nu­tia úp­lat­ku a vznik­nu­tým nás­led­kom v po­do­be prev­za­tia úp­lat­ku zo stra­ny
Ing. D. K. za úko­ny, kto­ré vy­ko­nal v ich pros­pech ako ria­di­teľ da­ňo­vé­ho úra­du.

Pro­ku­rá­tor na­po­kon pou­ká­zal na od­sú­de­nie Ing. D. K. iným se­ná­tom špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du za zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku, kto­rý je opo­zit­ným skut­kom pred­met­nej tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­ných S.

Vzhľa­dom na všet­ky tie­to okol­nos­ti pro­ku­rá­tor navr­hol, aby naj­vyš­ší súd pod­ľa § 322 ods.  1, ods.  4 písm. a/ Tr. por. zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu a vec vrá­til pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu  pre­jed­nal a roz­ho­dol.

Zá­stup­ca   pro­ku­rá­to­ra   Úra­du   špe­ciál­nej   pro­ku­ra­tú­ry   Ge­ne­rál­nej   pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  na  ve­rej­nom  za­sad­nu­tí  od­vo­la­cie­ho  sú­du  pou­ká­zal  na  pí­som­né od­ôvod­ne­nie   svoj­ho   od­vo­la­nia   a navr­hol,   aby   naj­vyš­ší   súd   na­pad­nu­tý   roz­su­dok špe­cia­li­zo­va­né­ho  tres­tné­ho  sú­du  zru­šil  a vrá­til  to­mu­to  sú­du  na  no­vé  pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie.

Ob­ža­lo­va­ný Ing. S. S. k od­vo­la­niu pro­ku­rá­to­ra úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry po­dal
roz­siah­le pí­som­né vy­jad­re­nie, v kto­rom pop­rel spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti kla­de­nej mu za
vi­nu. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru bo­la pred­met­ná tres­tná vec nep­rí­pus­tne ov­plyv­ňo­va­ná or­gán­mi
čin­ný­mi  v tres­tnom  ko­na­ní.  Uvie­dol,  že  kau­za  má  šir­šie  sú­vis­los­ti  a pred­met­ná  vec
je len jed­ným z člán­kov plá­no­va­nej kri­mi­na­li­zá­cie je­ho oso­by. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru neur­či­tý­mi
for­mu­lá­cia­mi pou­ži­tý­mi v skut­ko­vej ve­te „v pres­ne ne­zis­te­ný deň“ resp. „úp­la­tok vo for­me
pe­ňaž­nej ho­to­vos­ti v bliž­šie ne­zis­te­nej vý­ške“, bo­la po­ru­še­ná zá­sa­da za­cho­va­nia to­tož­nos­ti
skut­ku.

Ob­ža­lo­va­ný  ďa­lej  na­mie­tal,  že  pred­met­ná  tres­tná  vec  bo­la             „ume­lo  a v roz­po­re

so zá­ko­nom“ roz­de­le­ná na viac ko­na­ní, pri­čom v jed­not­li­vých ob­ža­lo­bách je ten is­tý sku­tok
uve­de­ný  od­liš­ne.  Pod­ľa  je­ho  ná­zo­ru  súd  pr­vé­ho  stup­ňa  roz­ho­dol  správ­ne  a svo­je

os­lo­bo­dzu­jú­ce  roz­hod­nu­tie  dôs­led­ne  od­ôvod­nil.  Pre­zen­to­val  tiež  ná­zor,  že  pro­ku­rá­tor
vo svo­jom od­vo­la­ní po­vý­šil vý­po­veď sved­ky­ne Ing.  M. Z. na  „nes­po­chyb­ni­teľ­ný zdroj
prav­dy“ a nek­ri­tic­kým spô­so­bom hod­no­til jej ob­sah, pri­čom je zrej­mé, že sved­ky­ňa pred­kla­dá
svo­je   tvr­de­nia   s mo­tí­vom   zís­ka­nia   svoj­ho   vlas­tné­ho   pros­pe­chu   v   prí­pa­de,
v kto­rom fi­gu­ru­je v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­nej. Tým, že vy­šet­ro­va­teľ vy­lú­čil tres­tnú vec ob­vi­ne­nej
Ing.  Z.  na  sa­mos­tat­né  ko­na­nie,  uro­bil  to  úče­lo­vo  a v roz­po­re  s us­ta­no­ve­ním § 18

ods.  1 Tr. por. V tej­to sú­vis­los­ti ob­ža­lo­va­ný pou­ká­zal na niek­to­ré kon­krét­ne roz­hod­nu­tia
Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý k da­nej prob­le­ma­ti­ke vy­slo­vil svoj práv­ny
ná­zor („č. 12/1997, sp. zn. 1 To 1/2015, 1 Tost 22/2015“), pri­čom uvie­dol roz­siah­le ci­tá­cie ich
čas­tí.

Ob­ža­lo­va­ný  ďa­lej  vo  svo­jom  vy­jad­re­ní  uvie­dol,  že  o ne­vie­ro­hod­nos­ti  sved­ky­ne Ing. Z. sved­čí aj sku­toč­nosť, že jej vý­po­veď v iných tres­tných ko­na­niach bo­la hod­no­te­ná ako ne­hod­no­ver­ná a ne­dos­ta­toč­ná. Pou­ká­zal na ko­na­nie vo ve­ci údaj­né­ho pod­plá­ca­nia  Š. R. a ob­vi­ne­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  pr­vos­tup­ňo­vé­ho  sú­du.  Pou­ká­zal  na  vý­po­veď  sved­ka  V.  V.,  kto­rý uvie­dol, že o pod­plá­ca­ní nič ne­ve­del, pri­čom o okol­nos­tiach o kto­rých ve­del, vy­po­ve­dal nep­res­ne a roz­por­ne.

O mo­ti­vá­cii sved­ky­ne za kaž­dú ce­nu us­ved­čo­vať ob­ža­lo­va­ných v pre­bie­ha­jú­com ko­na­ní
sved­čí, pod­ľa ná­zo­ru ob­ža­lo­va­né­ho Ing. S. S. uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ra z 19. augus­ta 2015, sp.
zn.  VII/2Gv59/13/1000  o pod­mie­neč­nom  za­sta­ve­ní  tres­tné­ho  stí­ha­nia  vo­či  nej  ako
spolu­pra­cu­jú­cej  ob­vi­ne­nej,  v kto­rom  sa  jej  uk­la­dá  pod­mien­ka  us­ved­čo­vať  ob­vi­ne­ných

v tres­tných           ko­na­niach          ve­de­ných          na         Úra­de         špe­ciál­nej          pro­ku­ra­tú­ry

Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Vy­jad­ril tiež ná­zor, že pro­ku­rá­tor pre­ja­vil
„ne­rov­ný prís­tup k tres­tným ve­ciam Ing. Z. a os­tat­ných ob­vi­ne­ných, kto­ré ve­ci bo­li vy­lú­če­né
kaž­dá oso­bit­ne na sa­mos­tat­né ko­na­nie. Pou­ká­zal na ča­so­vé sú­vis­los­ti v pos­tu­pe vy­šet­ro­va­nia,
vec ve­de­ná pro­ti ne­mu a je­ho syn­ovi bo­la skon­če­ná prom­ptne, pri­čom ko­na­nie pro­ti Ing. Z.
bo­lo za­ča­té 9. ap­rí­la 2013 a tr­va­lo až do 19. augus­ta 2015, ke­dy bo­lo vy­da­né uz­ne­se­nie
o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia. Má za to, že dô­vo­dom bo­la sku­toč­nosť, že
pro­ku­rá­tor ča­kal až do vy­ne­se­nia od­su­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku vo­či ne­mu a je­ho syn­ovi. Sa­ma
sved­ky­ňa Ing. Z. vo svo­jich vý­po­ve­diach po­pie­ra­la exis­ten­ciu do­ho­dy s or­gán­mi čin­ný­mi
v tres­tnom ko­na­ní z dô­vo­du, aby to „nevrhlo svet­lo na sku­toč­nú mo­ti­vá­ciu jej vý­po­ve­dí“. V

tom­to        sme­re        ob­ža­lo­va­ný         pou­ká­zal         na        ju­di­ka­tú­ru         Európ­ske­ho         sú­du

pre ľud­ské prá­va, v zmys­le kto­rej ob­ža­lo­va­ný má prá­vo ve­dieť o tres­tných stí­ha­niach sved­kov
a ich prí­pad­ných do­ho­dách s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a má prá­vo skú­mať všet­ky
dô­ka­zy vzťa­hu­jú­ce sa k hod­no­ver­nos­ti sved­kov. V tom­to sme­re po­va­žu­je za po­zo­ru­hod­né,
že pro­ku­rá­tor v od­ôvod­ne­ní od­vo­la­nia uvie­dol, že nie je zrej­mé, na zá­kla­de čo­ho dos­pel súd
k ná­zo­ru,  že  sa  jed­ná  o spolu­pra­cu­jú­cu  oso­bu  a z čo­ho  vy­vo­dzu­je  oča­ká­va­nie  sved­ky­ne
mier­nej­šie­ho pos­ti­hu, pri­čom pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né tres­tné stí­ha­nie Ing. Z. bo­lo už po
ôs­mich dňoch po do­ru­če­ní od­ôvod­ne­nia od­vo­la­nia pro­ku­rá­to­ra do po­da­teľ­ne sú­du pr­vé­ho
stup­ňa.

V zá­ve­re  svoj­ho  vy­jad­re­nia  ob­ža­lo­va­ný  Ing.  S.  S.  uvie­dol,  že  tres­tné­ho  či­nu pod­plá­ca­nia sa ne­do­pus­til. Tres­tné ko­na­nie po­va­žu­je za sna­hu o je­ho kri­mi­na­li­zá­ciu a stra­tu dô­ve­ry­hod­nos­ti v očiach ve­rej­nos­ti.

Ob­ža­lo­va­ný  A.  S.  vo  svo­jom  pí­som­nom  vy­jad­re­ní  ozna­če­nom  ako             „vy­jad­re­nie

k za­uja­tos­ti   sved­kov“   z          29.   sep­tem­bra       2015   pre­zen­to­val   ná­zor,   že   sved­ky­ňu

Ing. Z. po­va­žu­je za ne­dô­ve­ry­hod­nú, keď­že sku­toč­nos­ti, kto­ré vy­ply­nu­li z jej vý­po­ve­dí sa
uká­za­li ako nep­rav­di­vé. Vo­či nej je ve­de­ných via­ce­ro tres­tných stí­ha­ní, a te­da nie je mož­né
vy­lú­čiť,  že „pod  tla­kom  pri­ná­ša  rôz­ne  úče­lo­vé  in­for­má­cie  v sna­he  po­môcť  si  v tých­to
tres­tných ko­na­niach“. Jej tvr­de­nia o od­ov­zda­ní úp­lat­ku Š. R. v inom tres­tnom ko­na­ní sa
uká­za­li  ako  nep­rav­di­vé.  Po­va­žu­je  za  po­zo­ru­hod­né,  že  na  jed­nej  stra­ne  sa  jej  vý­po­veď
po­va­žu­je   za   nep­rav­di­vú   a v po­su­dzo­va­nom   prí­pa­de   pro­ku­rá­tor   ar­gu­men­tu­je   jej
vie­ro­hod­nos­ťou.  Vý­po­veď  ta­kej­to  sved­ky­ne  ne­mô­že  byť  po­va­žo­va­ná  za  dô­ve­ry­hod­nú,
pre­to­že bo­la mo­ti­vo­va­ná s cie­ľom vy­tvo­riť si priaz­ni­vé pod­mien­ky pre zmier­ne­nie vlas­tné­ho
pos­ti­hu  za  ko­rup­čnú  tres­tnú  čin­nosť.  To  ne­po­chyb­ne  vy­plý­va  z uz­ne­se­nia  pro­ku­rá­to­ra
o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia Ing. Z. z augus­ta 2016.

Vo vzťa­hu k vý­po­ve­di sved­ka V. V. ob­ža­lo­va­ný A. S. uvie­dol, že ten­to sve­dok je vo­či ne­mu za­uja­tý. Ich vzťah je kom­pli­ko­va­ný, na­koľ­ko sve­dok „mal v mi­nu­los­ti zá­ujem o je­ho bý­va­lú man­žel­ku“ a on sám som mal po­mer s je­ho bý­va­lou pria­teľ­kou, čo mu sve­dok nik­dy neod­pus­til. Ich pria­teľ­ské vzťa­hy sa skon­či­li pred asi  4 rok­mi, ke­dy sa s ním po slov­nej roztr­žke po­bil. Pri svo­jej vý­po­ve­di bu­dil do­jem, že v je­ho ob­chod­nej spo­loč­nos­ti vy­stu­po­val v po­zí­cii tzv. „bie­le­ho ko­ňa“, v sku­toč­nos­ti však po­chá­dza z dob­re za­bez­pe­če­nej ro­di­ny a sám ži­je spô­so­bom, z kto­ré­ho je zrej­má je­ho vy­so­ká ži­vot­ná úro­veň.

Z uve­de­ných dô­vo­dov po­va­žu­je vý­po­ve­de sved­kov Ing. M. Z. a V. V. za úče­lo­vé a za­uja­té, mo­ti­vo­va­né s úmys­lom poš­ko­diť je­ho oso­bu nep­rav­di­vý­mi tvr­de­nia­mi.

Naj­vyš­ší  súd  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  na  pod­kla­de  po­da­né­ho  od­vo­la­nia  pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­té­ho vý­ro­ku roz­sud­ku, pro­ti kto­ré­mu od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a zis­til, že špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd roz­ho­dol správ­ne  a v sú­la­de so zá­ko­nom.

Súd  pr­vé­ho  stup­ňa  vy­ko­nal  na  hlav­nom po­jed­ná­va­ní  všet­ky  pot­reb­né  a dos­tup­né
dô­ka­zy, tie­to nás­led­ne vy­hod­no­til v in­ten­ciách us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 12 Tr. por. a dos­pel tak
ku správ­ne­mu zá­ve­ru, že vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi ne­bo­lo cel­kom jed­noz­nač­ne a ne­po­chyb­ne
do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý sú ob­ža­lo­va­ní Ing. S. S. a A. S. tres­tne stí­ha­ní, pre­to
bo­li v ko­neč­nom dôs­led­ku pod­ľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Úra­du
špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky os­lo­bo­de­ní.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky si v ce­lom roz­sa­hu os­vo­jil zá­ve­ry pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du a v pod­rob­nos­tiach od­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku. Aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du ne­bo­lo cel­kom jed­noz­nač­ne a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že sku­tok, pre kto­rý sú ob­ža­lo­va­ní tres­tne stí­ha­ní sa stal, a to aj na­priek to­mu, že vo ve­ci bo­lo vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie všet­ký­mi zná­my­mi a dos­tup­ný­mi dô­kaz­mi.

Od­vo­la­nie  pro­ku­rá­to­ra  úra­du  špe­ciál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  je  od­ôvod­ňo­va­né  naj­mä pou­ka­zom na ob­sah vý­po­ve­de sved­ky­ne Ing. M. Z., vý­po­veď sved­ka V. V. a kon­krét­ne lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré pod­ľa je­ho ná­zo­ru tvo­ria lo­gic­kú ni­čím ne­po­ru­še­nú sús­ta­vu vzá­jom­ne na se­ba nad­vä­zu­jú­cich dô­ka­zov.

Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du ani tie­to spo­me­nu­té dô­ka­zy však sa­mi ose­be ne­mô­žu
pos­ta­čo­vať pre zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­ných, tak ako sa to­ho do­má­ha pro­ku­rá­tor. Cha­rak­ter
a po­va­ha    vý­po­ve­de    sved­ky­ne    Ing.    M.    Z.    ako    spolu­pra­cu­jú­cej    ob­vi­ne­nej
aj s pri­hliad­nu­tím na vý­po­veď sved­ka V. V. bez to­ho, aby bo­li tie­to dô­ka­zy pod­po­re­né
ďal­ší­mi ob­jek­tív­ny­mi, hod­no­ver­ný­mi a nes­po­chyb­ni­teľ­ný­mi dô­kaz­mi net­vo­ria žiad­nu uce­le­nú
a lo­gic­ky vzá­jom­ne ob­sa­ho­vo ko­reš­pon­du­jú­cu re­ťaz dô­ka­zov, na zá­kla­de kto­rých by bo­lo
mož­né us­tá­liť ne­po­chyb­ný zá­ver, že sku­tok pre kto­rý sú ob­ža­lo­va­ní stí­ha­ný sa sku­toč­ne stal,

tak ako je po­pí­sa­ný v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry

Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  zo  dňa              24.  ap­rí­la     2015,  č.  VII/2  Gv

203/13/1000-28.

Vo všeo­bec­nos­ti tre­ba pri­po­me­núť, že in­šti­tút spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho mož­no po­va­žo­vať za kľú­čo­vý in­šti­tút pri od­ha­ľo­va­ní zá­važ­ných fo­riem or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­ty. Na jed­nej stra­ne mož­no ta­ký­to pos­tup chá­pať ako rie­še­nie ne­dos­ta­toč­né­ho za­bez­pe­če­nia dô­kaz­nej si­tuácie zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré sú v is­tej dô­kaz­nej nú­dzi na to, aby pá­cha­te­ľa tres­tnej čin­nos­ti us­ved­čil spolu­prá­cou s iným pá­cha­te­ľom tres­tnej čin­nos­ti,  na  dru­hej  stra­ne  ta­kým­to  pos­tu­pom  do­chá­dza  k vý­raz­né­mu  pot­la­če­niu  zá­sa­dy le­ga­li­ty a ofi­cia­li­ty, a te­da nos­ných zá­sad za­ča­tia tres­tné­ho ko­na­nia, na kto­rých je dl­ho­roč­ne pos­ta­ve­ný ce­lý kon­ti­nen­tál­ny trest­ný pro­ces.

Po­kiaľ  ide  o spolu­prá­cu  pá­cha­te­ľa  s or­gán­mi  čin­ný­mi  v tres­tnom  ko­na­ní  tre­ba
zdô­raz­niť, že je otáz­na vie­ro­hod­nosť vý­po­ve­de ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa, kto­rý mô­že zá­sad­ným
spô­so­bom kla­mať a vý­raz­nou mie­rou za­ta­jo­vať, ba­ga­te­li­zo­vať či skres­ľo­vať svoj vlast­ný
po­diel na tres­tnej čin­nos­ti v nep­ros­pech stí­ha­ných osôb, pro­ti kto­rým vy­po­ve­dá. Rov­na­ko
mô­že  ísť  o prí­pad  poms­ty,  vy­ba­vo­va­ní  si  úč­tov,  kon­ku­ren­čné­ho  bo­ja  a  po­dob­ne.
Pre­to je nut­né vždy sta­ros­tli­vo zvá­žiť sa­mot­nú ap­li­ká­ciu vy­uži­tia toh­to in­šti­tú­tu.

Pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zu vý­slu­chom spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho, mu­sia or­gá­ny čin­né
v tres­tnom ko­na­ní vy­chá­dzať zo zá­sad a zá­kon­nos­tí do­ka­zo­va­nia rov­na­ko, ako pri iných
dô­ka­zoch.  Po­kiaľ  ide  o ob­sah  vý­po­ve­de  spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho,  kto­rý  vy­po­ve­dá
v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka pred­pok­la­dá sa, že bu­de vy­po­ve­dať prav­du. Nie je vy­lú­če­né,
že  ku  skres­le­niu,  k  nes­práv­nej  a neúpl­nej  inter­pre­tá­cii  prav­dy  mô­že  dôjsť  ke­dy­koľ­vek,
aj keď neú­my­sel­ne, na zá­kla­de nep­res­né­ho vní­ma­nia ur­či­tej kon­krét­nej sku­toč­nos­ti sved­kom.
Je ne­vyh­nut­né, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní za kaž­dých okol­nos­tí  pres­kú­ma­va­li
a všet­ký­mi   do­siah­nu­teľ­ný­mi   dô­kaz­mi   zís­ka­ný­mi   zá­kon­ným   spô­so­bom   z dô­kaz­ných
pros­tried­kov aj ove­ro­va­li špe­ci­fic­kú vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho v pro­ces­nom
pos­ta­ve­ní sved­ka.

Ak  má  byť  ta­ký­to  dô­kaz          (zís­ka­ný  vý­slu­chom  spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho

v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka) v ďal­šom ko­na­ní vy­uži­tý, mu­sí byť z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti,
vie­ro­hod­nos­ti a naj­mä aj úpl­nos­ti je­ho ob­sa­hu dôk­lad­ne pre­ve­re­ný a te­da, či sú­vi­sí s da­nou

tres­tnou  ve­cou,  či  bu­de  ta­ký­to  dô­kaz  vy­ko­na­teľ­ný  a dos­ta­toč­ne  hod­no­ver­ný.  Úče­lom
pre­vier­ky ta­ké­ho­to dô­ka­zu je zis­tiť kva­li­tu, pra­me­ne správ, spo­ľah­li­vosť a úpl­nosť in­for­má­cie
a naj­mä je­ho vzťah k iným dô­ka­zom. Dô­ka­zy sa pre­ve­ru­jú naj­mä ich ana­lý­zou, po­rov­na­ním
s iný­mi zá­sad­ný­mi dô­kaz­mi, ako i vy­ko­ná­va­ním ďal­ších pro­ces­ných úko­nov. V zá­sa­de ale
nie je mož­né, aby dô­kaz vy­plý­va­jú­ci zo sve­dec­ké­ho vý­slu­chu oso­by, kto­rá vy­stu­pu­je ako
spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ný, bol je­di­ným dô­ka­zom, kto­rý sved­čí o vi­ne ob­vi­ne­né­ho.

So  zá­kon­nos­ťou  do­ka­zo­va­nia  pou­ži­tím  in­šti­tú­tu  spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho vy­vstá­va te­da ce­lý rad prak­tic­kých otá­zok a po­chyb­nos­tí. Tou naj­zá­važ­nej­šou je bez­po­chy­by vie­ro­hod­nosť  spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho,  kto­rý  sám  par­ti­ci­po­val  na  pá­cha­ní  tres­tnej čin­nos­ti, a kto­rý vý­me­nou za is­tú for­mu bez­tres­tnos­ti us­ved­ču­je svo­jich spolu­pá­cha­te­ľov. Je pre­to na mies­te sa pý­tať, či ta­ký­to ob­vi­ne­ný ne­bu­de svo­jou dob­ro­voľ­nou spolu­prá­cou s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní len úče­lo­vo za­krý­vať vlas­tnú tres­tnú čin­nosť a s akou prav­de­po­dob­nos­ťou bu­de ta­ký­to ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dať prav­di­vo. Rov­na­ko je otáz­ne, či dô­kaz zís­ka­ný vý­po­ve­ďou spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho mô­že byť zá­ro­veň je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom  sved­čia­cim  o vi­ne  ob­vi­ne­né­ho  a či  je  ako  ta­ký  dos­ta­toč­ne  pres­ved­či­vý pri  us­ved­čo­va­ní  iných  spolu­pá­cha­te­ľov.  Jed­noz­nač­ne  mož­no  po­ve­dať,  že  bez  ďal­ších pod­por­ných dô­ka­zov pro­ti ob­vi­ne­ným, kto­rý­mi je mož­né hod­no­ver­ne pre­ve­riť vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­ce­ho  ob­vi­ne­né­ho,  by  ta­ký­to  pos­tup  v is­tej  mie­re  spo­chyb­ňo­val  nie­len zá­kon­nosť, ale i spra­vod­li­vosť ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia.

Ten­to  mo­ment  je  kľú­čo­vým  aj  v pred­met­nej  tres­tnej  ve­ci,  pre­to­že  je  pot­reb­né
zod­po­ve­dať otáz­ku, či us­ved­ču­jú­ca vý­po­veď sved­ky­ne Ing. M. Z. pos­ta­ču­je na to, aby bo­lo
mož­né  jed­noz­nač­ne   a bez  akých­koľ­vek  po­chyb­nos­tí  kon­šta­to­vať  preu­ká­za­nie  vi­ny
ob­ža­lo­va­ných Ing. S. S. a A. S.. V da­nom prí­pa­de, tak ako to súd pr­vé­ho stup­ňa správ­ne
kon­šta­to­val  v od­ôvod­ne­ní  na­pad­nu­té­ho  roz­sud­ku,  vý­po­veď  me­no­va­nej  sved­ky­ne  nie  je
pod­po­ro­va­ná aj ďal­ší­mi jed­noz­nač­ný­mi dô­kaz­mi, ale nao­pak os­tá­va viac-me­nej osa­mo­te­ným
dô­ka­zom.  Hod­no­te­nie  jej  vý­po­ve­de  v ko­neč­nom dôs­led­ku  nie  je  mož­né  abstra­ho­vať  od
sku­toč­nos­ti, že sa jed­ná o vý­po­veď spolu­pra­cu­jú­cej ob­vi­ne­nej, keď­že tres­tné stí­ha­nie vo­či nej
bo­lo  pod­mie­neč­ne  za­sta­ve­né,  pri­čom  v uz­ne­se­ní,  kto­rým  bo­lo  tres­tne  stí­ha­nie  vo­či  nej
za­sta­ve­né (uz­ne­se­nie  pro­ku­rá­to­ra  Úra­du  špe­ciál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Ge­ne­rál­nej  pro­ku­ra­tú­ry
Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 14. augus­ta 2015, sp. zn. VII/2   Gv 59/13/1000-24) sa expli­cit­ne

uk­la­dá,  aby  v skú­šob­nej  do­be  pod­mie­neč­né­ho  za­sta­ve­nia  tres­tné­ho  stí­ha­nia  svo­jou
vý­po­ve­ďou  sa „na­ďa­lej  po­die­ľa­la  na  ob­jas­ne­ní  tres­tné­ho  či­nu  ko­rup­cie  a na  zis­te­ní

a us­ved­če­ní pá­cha­te­ľa ko­rup­cie v tres­tných ve­ciach ve­de­ných na Úra­de špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod sp. zn. VII/2 Gv 203/13/1000 a VII/2 Gv 92/13/1000“.

Zá­sad­ným prob­lé­mom je, že vý­po­veď Ing. M. Z. nie je spo­ľah­li­vo v da­nej ve­ci ove­ri­teľ­ná žiad­ny­mi ďal­ší­mi jed­noz­nač­ný­mi dô­kaz­mi.

Sve­dok   Ing.   D.   K.   v roz­po­re   s vý­po­ve­ďou   sved­ky­ne   pop­rel   stret­nu­tia
s Ing. A. S. v reš­tau­rá­ciách S. v D. S. a H. P. v Č. R., pri kto­rých mu mal od­ov­zdať obál­ky s
úp­lat­kom vo for­me fi­nan­čnej su­my. Rov­na­ko pop­rel, že by mu me­no­va­ný aký­koľ­vek úp­la­tok
pris­ľú­bil. Sved­ky­ňa Ing. M. Z. pod­ľa vlas­tnej vý­po­ve­de žiad­ne fi­nan­čné čias­tky ne­vi­de­la, iba
sa dom­nie­va­la, že v obál­kach sa na­chá­dza­jú pe­nia­ze, usu­dzu­júc tak z niek­to­rých ne­ver­bál­nych
pre­ja­vov Ing. K.. Obál­ky s pe­niaz­mi mal Ing. D. K. pod­ľa ob­ža­lo­by v da­nej ve­ci prev­ziať za
po­moc pri vy­pla­te­ní vrat­ky da­ne z pri­da­nej hod­no­ty v rám­ci ob­chod­nej čin­nos­ti spo­loč­nos­ti

V., spol. s r.o., kon­krét­ne za vy­pra­co­va­nie „Vý­zvy na vy­jad­re­nie sa k pro­to­ko­lu a na je­ho
pre­ro­ko­va­nie  - vy­jad­re­nie“, na zá­kla­de kto­ré­ho ma­lo dôjsť zo stra­ny Da­ňo­vé­ho úra­du P.
k zme­ne vý­sled­ku da­ňo­vej kon­tro­ly v sme­re priz­na­nia ná­ro­ku na od­po­čet da­ne z pri­da­nej
hod­no­ty. Z vý­po­ve­de sved­ky­ne Ing. M. Z. uro­be­nej na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sú­du pr­vé­ho
stup­ňa (č. l. 861) však vy­plý­va, že pe­nia­ze v obál­ke od­ov­zda­nej Ing. D. K. pred reš­tau­rá­ciou

H.  P.  v    Č.  R.  ma­li  byť  úp­lat­kom  za  vy­pla­te­nie  vrat­ky  da­ne  z pri­da­nej  hod­no­ty za čin­nosť inej ob­chod­nej spo­loč­nos­ti a nie v sú­vis­los­ti so spo­loč­nos­ťou V.. O akú spo­loč­nosť sa ma­lo jed­nať a v akej vý­ške ma­la byť vrat­ka da­ne z pri­da­nej hod­no­ty vy­pla­te­ná v tom­to prí­pa­de však sved­ky­ňa uviesť ne­ve­de­la. Ne­ve­de­la uviesť ani bliž­šie okol­nos­ti stret­nu­tia v reš­tau­rá­cii H. P., uvied­la len, že to bo­lo ve­čer.

Sve­dok V. V. ne­bol v in­kri­mi­no­va­nom ob­do­bí prí­tom­ný či už v kan­ce­lá­rii Ing. A. S., ale­bo na inom mies­te, kde sa ma­lo ho­vo­riť o prís­ľu­be úp­lat­kov.

Ten­to  sve­dok  potvr­dil,  že  pod­pí­sal  vy­jad­re­nie  k da­ňo­vej  kon­tro­le  za  spo­loč­nosť

V. a nes­kôr dos­tal sprá­vu o ukon­če­ní da­ňo­vej kon­tro­ly s tým, že bo­lo od­súh­la­se­né vy­pla­te­nie
nad­mer­né­ho od­poč­tu da­ne z pri­da­nej hod­no­ty za vlas­tníc­ky pre­vod reš­tau­rá­cie T. a zá­ro­veň
bo­lo za­miet­nu­té vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu da­ne za mu­zi­kál Č. a mo­to­ris­tic­kú ak­ciu. Su­mu
priz­na­né­ho od­poč­tu da­ne z pri­da­nej hod­no­ty po­tom z ban­ky sám vy­bral a nás­led­ne mu A. S.
od­ov­zdal su­mu 15 000,- Eur. Mal mu pri tom po­ve­dať, že „ide o po­lo­vič­ku z tých pe­ňa­zí, čo

dal pra­cov­ní­kom da­ňo­vých úra­dov“. O tom, že by exis­to­va­la ne­ja­ká do­ho­da s pra­cov­ník­mi
da­ňo­vé­ho úra­du o sľú­be­ní úp­lat­kov za vy­plá­ca­nie nad­mer­ných od­poč­tov da­ne z pri­da­nej
hod­no­ty ne­mal žiad­nu ve­do­mosť a ne­ve­del ani nič o tom, že by bo­li pra­cov­ní­kom da­ňo­vých
úra­dov vy­plá­ca­né ne­ja­ké úp­lat­ky za vrá­te­nie nad­mer­ných od­poč­tov da­ne z pri­da­nej hod­no­ty.
Ne­ve­del uviesť ani to, o kto­rých kon­krét­nych pra­cov­ní­kov da­ňo­vé­ho úra­du sa ma­lo jed­nať.

Sve­dok  V.  V.  v príp­rav­nom  ko­na­ní  uvie­dol,  že  v deň,  keď  pod­pí­sal             „Vý­zvu  -

vy­jad­re­nie“ k pro­to­ko­lu o da­ňo­vej kon­tro­le, mal ča­kať v kan­ce­lá­rii sek­re­tár­ky v pries­to­roch fir­my C. a lis­ti­nu mu tam ma­li pri­niesť na pod­pis, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du ne­ve­del uviesť, v kto­rej mies­tnos­ti do­ku­ment pod­pi­so­val - uvie­dol: “buď to bo­lo u M. -
sek­re­tár­ky, ale­bo v kan­ce­lá­rii Ing. S. S., ale­bo v za­sa­dač­ke.

Ako je to zrej­mé z uve­de­né­ho, ob­sah vý­po­ve­de sved­ka V. V. je znač­ne neur­či­tý a ne­jed­noz­nač­ný,   a   pre­to jej   pod­por­ný   vý­znam   vo   vzťa­hu   k vý­po­ve­di   sved­ky­ne Ing.   M.   Z.   je   nep­res­ved­či­vý   a     ne­pos­ta­ču­jú­ci   na   vy­slo­ve­nie   jed­noz­nač­né­ho a ne­po­chyb­né­ho zá­ve­ru o vi­ne ob­ža­lo­va­ných Ing. S. a A. S..

V da­nej sú­vis­los­ti tre­ba zdô­raz­niť aj ďal­ší dô­le­ži­tý as­pekt sú­vi­sia­ci s vý­po­ve­ďou
sved­ky­ne  Ing.  M.  Z.  ako  spolu­pra­cu­jú­cej  ob­vi­ne­nej  a s pos­tu­pom  or­gá­nov  príp­rav­né­ho
ko­na­nia v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pro­ti nej. Nie je sí­ce úlo­hou toh­to ko­na­nia me­ri­tór­ne
hod­no­tiť  jej  osob­nú  par­ti­ci­pá­ciu  na  pred­met­nej  tres­tnej  čin­nos­ti,  av­šak  vo  vzťa­hu
k ob­ža­lo­va­ným Ing. S. S. a je­ho syn­ovi A. nie je bez vý­zna­mu sku­toč­nosť, že sa­ma ako
ve­dú­ca  pra­cov­níč­ka  da­ňo­vé­ho  úra­du  (spo­čiat­ku ako  ve­dú­ca  od­de­le­nia  kon­tro­ly a nes­kôr
ria­di­teľ­ka Da­ňo­vé­ho úra­du v Š.) sa ma­la po­die­ľať na roz­sia­hlej ko­rup­čnej tres­tnej čin­nos­ti
s tým, že pri po­žia­dav­ke ob­ža­lo­va­ných o po­moc pri da­ňo­vých zá­le­ži­tos­tiach  (pos­kyt­nu­tí
in­for­má­cií o fun­go­va­ní me­cha­niz­mov da­ňo­vej sprá­vy, o per­so­nál­nych ob­sa­de­niach da­ňo­vých
úra­dov,   o me­to­di­ke   vy­ko­ná­va­ných   da­ňo­vých   kon­trol   a pri   kon­zul­tá­ciách   oh­ľa­dom
up­lat­ňo­va­nia  nad­mer­ných  od­poč­tov  da­ne  z pri­da­nej  hod­no­ty  me­dzi  fir­ma­mi)  ma­la  byť
mi­mo­riad­ne ini­cia­tív­nou a pos­ky­to­vať nad­štan­dar­dnú sú­čin­nosť a ini­cia­tí­vu pri vy­plá­ca­ní
nad­mer­ných od­poč­tov da­ne z pri­da­nej hod­no­ty bez vy­ko­na­nia kon­trol, resp. s vy­ko­na­ním
kon­tro­ly, ale s priaz­ni­vým vý­sled­kom. Jej úlo­hou ok­rem pos­ky­to­va­nia in­for­má­cií, ma­lo byť
za­bez­pe­če­nie vy­pla­te­nia up­lat­ne­ných nad­mer­ných od­poč­tov da­ne pre spo­loč­nos­ti A., A., P. T.
a E. T. a tak­to sku­toč­ne ma­la aj za­bez­pe­čiť reál­ne vy­pla­te­nie nad­mer­ných od­poč­tov da­ne
z pri­da­nej hod­no­ty pre tie­to fir­my. Nás­led­ne ma­la prev­ziať su­mu 40 000,- Eur v ho­to­vos­ti,

kto­ré fi­nan­čné pros­tried­ky ma­la pou­žiť  „na osob­nú pot­re­bu“, nes­kôr eš­te ma­la prev­ziať
ďal­šiu ho­to­vosť vo vý­ške 10 000,- Eur. Cel­ko­vá su­ma, kto­rú ma­la obdr­žať a ma­la jej byť
vy­plá­ca­ná pos­tup­ne za „po­moc“ ma­la pred­sta­vo­vať až 290 000,- Eur. Z toh­to poh­ľa­du sa ja­ví
ko­na­nie Ing. M. Z. ako vý­raz­ne ne­bez­peč­nej­šie ako ko­na­nie, kto­ré je kla­de­né za vi­nu
ob­ža­lo­va­ným S., keď­že ko­na­la ako ve­dú­ca pra­cov­níč­ka da­ňo­vé­ho úra­du, te­da ako oso­ba
za­stu­pu­jú­ca vý­znam­né zá­uj­my štá­tu, ke­dy sa od nej vy­ža­du­je zá­sa­do­vý a neov­plyv­ni­teľ­ný
pos­toj.  Ja­ví  sa  to  tak,  že  ako  štát­na  úrad­níč­ka  sa  moh­la  do­pus­tiť  ďa­le­ko  roz­sia­hlej­šej
a ne­bez­peč­nej­šej  tres­tnej  čin­nos­ti  ako  je  tá,  zo  spá­chania  kto­rej  by  ma­la  us­ved­čo­vať
ob­ža­lo­va­ných Ing. S. S. a A. S.. Inak po­ve­da­né slo­va­mi zá­ko­na (§ 218 ods. 1 Tr. por.) zá­ujem
spo­loč­nos­ti  na  ob­jas­ne­ní  ko­rup­čnej  tres­tnej  čin­nos­ti  ob­ža­lo­va­ných  S.  by  ne­mal  zrej­me
pre­vy­šo­vať zá­ujem na tres­tnom stí­ha­ní Ing. M. Z. zo spá­chania ko­rup­čnej a prí­pad­ne aj ďal­šej
zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rej sa ma­la do­pus­tiť ako štát­na za­mes­tnan­ky­ňa vo ve­dú­cej
fun­kcii da­ňo­vé­ho úra­du.

Pod­ľa  zá­sa­dy  pro­por­cio­na­li­ty  spolu­pra­cu­jú­ci  ob­vi­ne­ný  má  v zá­sa­de  po­má­hať
od­ha­ľo­vať zá­važ­nej­šiu tres­tnú čin­nosť ako tú, kto­rú sám spá­chal. Pos­ti­ho­va­nie tres­tných
či­nov ve­rej­ných či­ni­te­ľov chrá­ni zá­ujem štá­tu na riad­nom vý­ko­ne prá­vo­mo­ci úrad­ných osôb.
Je otáz­kou, či ne­ma­lo byť ko­na­nie Ing. M. Z. po­sú­de­né pod­ľa prís­nej­šej práv­nej kva­li­fi­ká­cie
ods. 3 § 329 Tr. zák. a nie len pod­ľa ods. 2 toh­to zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, ako to vy­plý­va z
uz­ne­se­nia o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní jej tres­tné­ho stí­ha­nia. Trest­ný čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku
pod­ľa § 329 ods. 3 Tr. zák. je obzvlášť zá­važ­ným zlo­či­nom, keď­že Trest­ný zá­kon sta­no­vu­je
za  je­ho  spá­chanie  trest  od­ňa­tia  slo­bo­dy  od 10  do 15  ro­kov.  Na  dru­hej  stra­ne

pre trest­ný čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., kto­rý je kla­de­ný za vi­nu ob­ža­lo­va­ným Ing. S. a A. S. je tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ur­če­ná zá­ko­nom v roz­pä­tí od 5 do 12 ro­kov.

V sú­vis­los­ti s vý­po­ve­ďou sved­ky­ne nie bez vý­zna­mu sú aj okol­nos­ti, za kto­rých bo­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­po­ču­tá, ke­dy sa­ma potvr­di­la, že na hlav­né po­jed­ná­va­nie bo­la pri­ve­ze­ná mo­to­ro­vým vo­zid­lom po­lí­cie.

Všet­ky  tie­to  okol­nos­ti  vy­vo­lá­va­jú  po­chyb­nos­ti  o jed­noz­nač­nos­ti  a vie­ro­hod­nos­ti
sved­ky­ne, kto­rá sa ocit­la v po­zí­cii oso­by, kto­rá mô­že a má emi­nent­ný zá­ujem na is­tom
spô­so­be vý­po­ve­de tak, aby sa­ma napl­ni­la pod­mien­ky roz­hod­nu­tia o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní
tres­tné­ho stí­ha­nia tak, aby napl­ni­la pod­mien­ky os­ved­če­nia sa v skú­šob­nej do­be a tres­tné­mu

stí­ha­niu sa tak­to v ko­neč­nom dôs­led­ku ús­peš­ne vy­hla tým, že sa v jej tres­tnom stí­ha­ní ne­bu­de pok­ra­čo­vať.

Na­po­kon  tre­ba  pou­ká­zať  na  to,  že  z ob­sa­hu  spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu  je  ne­po­chyb­né,
že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pred­met­nú tres­tnú vec, v rám­ci kto­rej sú tres­tne stí­ha­ní
Ing. S. S., A. S., Ing. M. Z. a Ing. D. K. vý­lu­ka­mi „roz­de­lil“ na tri sa­mos­tat­né tres­tné ve­ci -
tres­tné stí­ha­nia, pri­čom kaž­dý z tých­to ob­vi­ne­ných bol dô­kaz­ne „vy­uži­tý“ aj ako sve­dok. Ing.

M. Z. bo­la vy­po­ču­tá dňa 19. ap­rí­la 2013 o 7.30 hod. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­nej a eš­te v ten is­tý deň o 11.15 hod. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ky­ne, Ing. D. K. bol vy­po­ču­tý ako ob­vi­ne­ný, ale v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci už aj ako sve­dok a v pred­met­nej ve­ci   ob­ža­lo­va­ní Ing. S. S. a A. S. bo­li vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Ing. D. K. vy­po­ču­tí aj ako sved­ko­via.

Zá­kon­né  pod­mien­ky  vý­slu­chu  ob­vi­ne­né­ho  a sved­ka  sú  pro­ces­ne  cel­kom  od­liš­né. Strie­da­nie pro­ces­ných pos­ta­ve­ní, keď ako sve­dok je po­vin­ný vy­po­ve­dať prav­di­vo a ako ob­vi­ne­ný  resp.  ob­ža­lo­va­ný  sa  mô­že  ob­ha­jo­vať  spô­so­bom  aký  sám  uz­ná  za  vhod­ný, nep­ris­pie­va  k po­sil­ne­niu  vie­ro­hod­nos­ti  tých­to  vý­po­ve­dí,  ale  nao­pak  ta­ký­to  pos­tup  ich dô­kaz­nú pres­ved­či­vosť os­la­bu­je. Ta­ký­to pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní mô­že vzbu­dzo­vať znám­ky is­tej ma­ni­pu­lá­cie,   je v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním  §  18 ods.  1 Tr. por. a v roz­po­re  s ús­tav­ný­mi  prin­cíp­mi  zá­ka­zu  svoj­vô­le  or­gá­nov  čin­ných  v tres­tnom  ko­na­ní a so zá­ka­zom nú­te­nia k sa­mous­ved­čo­va­niu (resp. se­baob­vi­ňo­va­niu), tak ako na to správ­ne pou­ká­zal súd pr­vé­ho stup­ňa v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku.

V da­ných  sú­vis­los­tiach  sa  žia­da  zdô­raz­niť,  že  sús­tre­de­né  od­ha­ľo­va­nie  a tres­ta­nie
ko­na­ní spo­je­ných s ko­rup­ciou je vý­sos­tne pot­reb­né, av­šak tie­to cie­le je mož­né do­sa­ho­vať len
zá­kon­ný­mi pos­tup­mi or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pro­ku­ra­tú­ry a sú­dov a nie ta­ký­mi
pro­ces­ný­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré vzbu­dzu­jú po­doz­re­nie úče­lo­vos­ti a nep­rí­pus­tnej ma­ni­pu­lá­cie.

Na zá­kla­de vy­ššie for­mu­lo­va­ných úvah dos­pel Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky k zá­ve­ru,   že od­vo­la­cie ná­miet­ky   pro­ku­rá­to­ra   Úra­du   špe­ciál­nej   pro­ku­ra­tú­ry

Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky nie je mož­né ak­cep­to­vať, a pre­to je­ho od­vo­la­nie pod­ľa § 319 Tr. por. za­mie­tol ako ne­dô­vod­né.

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu pros­trie­dok nie je ďal­ší riad­ny op­rav­ný prí­pust­ný.