Podnet obvineného generálnemu prokurátorovi nie je dôvod na predĺženie lehoty trvania väzby

 

Práv­na ve­ta:

 

Po­da­nie návr­hu ob­vi­ne­né­ho na Ge­ne­rál­nu pro­ku­ra­tú­ru SR na pos­tup pod­ľa § 363 Tr. por. ne­mô­že byť nik­dy, sa­mo oso­be, dô­vo­dom na predĺže­nie le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, pre­to­že neb­rá­ni pro­ku­rá­to­ro­vi vy­pra­co­vať ko­neč­né roz­hod­nu­tie vo ve­ci, t. j. neb­rá­ni mu ani v tom, aby po­dal na ob­vi­ne­né­ho ob­ža­lo­bu na súd.

 

Trest­ný po­ria­dok to­tiž ne­za­ka­zu­je pro­ku­rá­to­ro­vi po­dať ob­ža­lo­bu na ob­vi­ne­né­ho z dô­vo­du, že ten za­slal Ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi SR pod­net na pos­tup pod­ľa § 363 Tr. por. Ale­bo po­ve­da­né inak, žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku nep­ri­ka­zu­je pro­ku­rá­to­ro­vi, aby pred po­da­ním ob­ža­lo­by vy­čká­val na roz­hod­nu­tie Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR o pod­ne­te ob­vi­ne­né­ho, kto­rý je vo väz­be.

 

Po­kiaľ pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry po­va­žo­val za ne­vyh­nut­né vy­čkať vý­sle­dok pres­kú­ma­nia pod­ne­tu zo stra­ny Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, nič neb­rá­ni­lo tej­to na­dria­de­nej pro­ku­ra­tú­re, aby pod­net ob­vi­ne­né­ho pres­kú­ma­la ope­ra­tív­ne, nap­rík­lad pria­mo na po­dria­de­nej pro­ku­ra­tú­re a to tak, aby pro­ku­rá­tor mo­hol uro­biť adek­vát­ne roz­hod­nu­tie vo ve­ci eš­te v rám­ci ply­nu­tia zá­klad­nej le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní.

 

Na­vy­še, ak by aj vý­sled­kom pos­tu­pu Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR pod­ľa § 363 Tr. por. bo­lo to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­ru­ši­li zá­kon v nep­ros­pech, či v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, iš­lo by o po­chy­be­nie tých­to or­gá­nov, kto­ré nie je mož­né klásť na ťar­chu ob­vi­ne­né­mu a prí­pad­ne len z tej­to okol­nos­ti vy­vo­dzo­vať dô­vod na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní.

 

sp. zn. 4Tpo/86/2016

 

U z n e s e n i e

 

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Ive­ty Ze­le­nayovej a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­vi­ne­né­mu A M stí­ha­né­ho pre zlo­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV sp. zn. 0Tp/103/2016 zo dňa 20.12.2016, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 27.de­cem­bra 2016 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa § 193 ods.1 písm. c) Tr. por., sa sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra  z a m i e t a.

 

        O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV pod sp. zn. 0Tp/103/2016 zo dňa 20.12.2016 roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 76 ods. 2 Tr. por. za­mie­tol návrh Ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra pre Bra­tis­la­vu IV zo dňa 07.12.2016 sp. zn. 1 Pv 42/2016 na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by u ob­vi­ne­né­ho A M.

 

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal pro­ku­rá­tor ih­neď po vy­hlá­se­ní uz­ne­se­nia sťaž­nosť, kto­rú od­ôvod­nil tak, že u ob­vi­ne­né­ho sú na­ďa­lej da­né dô­vo­dy väz­by tak ako bo­li vy­me­dze­né sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie pri roz­ho­do­va­ní o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Ob­vi­ne­ný je stí­ha­ný pre pok­ra­čo­va­cí zlo­čin krá­de­že s tým, že Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je tr­va­nie väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní až na 19 me­sia­cov. Je ná­zo­ru, že sú da­né zá­kon­né pod­mien­ky na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní. Vy­šet­ro­va­cí spis má 1000 strán, vo ve­ci fi­gu­ru­jú šty­ria ob­vi­ne­ní, kto­rí sú stí­ha­ní vä­zob­ne. V prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia bo­lo vy­po­ču­tých 24 sved­kov a bo­lo reali­zo­va­né aj zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie. Vy­šet­ro­va­nie je skon­če­né a vy­šet­ro­va­teľ pred­lo­žil vec na pro­ku­ra­tú­ru spo­lu s návr­hom na po­da­nie ob­ža­lo­by. Vy­šet­ro­va­nie bo­lo ukon­če­né v pri­me­ra­nej le­ho­te tak, aby bo­lo mož­né po­dať ob­ža­lo­bu. Dňa 28.11.2016 však po­dal ob­vi­ne­ný Ma­lý na Ge­ne­rál­nu pro­ku­ra­tú­ru SR návrh na pos­tup pod­ľa § 363 Tr. por. Ide o zjav­nú obštruk­ciu ob­ha­jo­by. Na uve­de­né mal súd pri­hlia­dať pri roz­ho­do­va­ní. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mal súd roz­hod­núť o predĺže­ní tr­va­nia väz­by.

 

       Kraj­ský súd na pod­kla­de po­da­ných sťaž­nos­tí pod­ľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť, ako aj  ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a tak zis­til, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­ná.

            

Pod­ľa § 193  ods. 1 písm. c/ Tr. por. na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť ak nie je dô­vod­ná.

                                                                                                         

           Sťaž­nost­ný súd z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že ob­vi­ne­ný A M bol vza­tý do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va IV sp. zn. 0Tp/103/2016 zo dňa 24.06.2016 a to z dô­vo­du uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. s tým, že väz­ba u ob­vi­ne­né­ho za­ča­la ply­núť dňom 21.06.2016.

 

            Dňa 07.12.2016 bol na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV do­ru­če­ný návrh pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní u ob­vi­ne­né­ho A M do 21.03.2017, kto­rý bol od­ôvod­ne­ný tak, že vzhľa­dom k po­da­niu spolu­ob­vi­ne­né­ho R M, kto­rý ad­re­so­val na Ge­ne­rál­nu pro­ku­ra­tú­ru SR návrh na pos­tup pod­ľa § 363 Tr. por. ne­moh­lo byť roz­hod­nu­té a návr­hu vy­šet­ro­va­te­ľa na po­da­nie ob­ža­lo­by po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia.

 

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že návrh pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní bol po­da­ný na vec­ne a mies­tne prís­luš­ný súd a to v le­ho­te dl­hšej ako dvad­sať pra­cov­ných dní pred up­ly­nu­tím zá­klad­nej le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní (§ 76 ods. 2, ods. 4 Tr. por.). For­mál­ne pod­mien­ky na roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o návr­hu na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li pre­to spl­ne­né.

 

         Sťaž­nost­ný súd pri reš­pek­to­va­ní pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­vi­ne­né­ho dos­pel na pod­kla­de dô­ka­zov do­po­siaľ za­bez­pe­če­ných v príp­rav­nom ko­na­ní k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­nie zo spá­chania stí­ha­né­ho zlo­či­nu sa ne­zos­la­bi­lo na­toľ­ko, aby bo­lo mož­né skon­šta­to­vať je­ho zjav­nú neo­pod­stat­ne­nosť. V tom­to sme­re pou­ka­zu­je sťaž­nost­ný súd na vý­sled­ky do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní, kto­ré vied­li vy­šet­ro­va­te­ľa k po­da­niu návr­hu pro­ku­rá­to­ro­vi na po­da­nie ob­ža­lo­by, t. j. k to­mu, že pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd je dô­vod­né. Na­po­kon, pretr­vá­va­jú­ca dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia u ob­vi­ne­né­ho A M ne­bo­la ani me­dzi stra­na­mi spor­ná. Pod­mien­ka uve­de­ná v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 71 ods.1 Tr. por. je pre­to spl­ne­ná aj na­ďa­lej. 

 

Kraj­ský súd tak­tiež kon­šta­tu­je, že dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. tr­va­jú u ob­vi­ne­né­ho aj na­ďa­lej.

 

Po­kiaľ ide o dô­vod väz­by uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. tak ten je za­lo­že­ný na sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­ný bol pred vza­tím do väz­by bez­do­mo­vec, ne­mal žiad­ne tr­va­lej­šie mies­to po­by­tu, na kto­rom by mo­hol byť pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní reál­ne dos­tup­ný. Vie­dol tú­la­vý spô­sob ži­vo­ta a do­po­siaľ tr­vá hroz­ba, že v prí­pa­de pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du by bol pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve pre súd ne­do­siah­nu­teľ­ný.

 

Dô­vod väz­by uve­de­ný v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. vy­chá­dza z to­ho, že ob­vi­ne­ný je tres­tne stí­ha­ný pre pok­ra­čo­va­ciu tres­tnú čin­nosť, t. j. za to, že už pok­ra­čo­val v pá­cha­ní zhod­nej tres­tnej čin­nos­ti a to z dô­vo­du za­bez­pe­če­nia si fi­nan­čných pros­tried­kov na kry­tie svo­jich ži­vot­ných po­trieb, na­koľ­ko ne­dis­po­nu­je žiad­nym re­le­van­tným príj­mom a je bez pra­cov­né­ho po­me­ru. Na­vy­še, ob­vi­ne­ný je re­ci­div­ista, kto­rý už bol v mi­nu­los­ti súd­ne tres­ta­ný pre ma­jet­ko­vú tres­tnú čin­nosť. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu exis­tu­je reál­na oba­va, že v prí­pa­de pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du, by sa mo­hol opä­tov­ne do­púš­ťať ma­jet­ko­vej tres­tnej čin­nos­ti, aby si tak za­bez­pe­čil fi­nan­čné pros­tried­ky na úh­ra­du svo­jich ži­vot­ných nák­la­dov.

 

Vzhľa­dom k cha­rak­te­ru kon­šta­to­va­ných dô­vo­dov väz­by nie je mož­né za­tiaľ u ob­vi­ne­né­ho nah­ra­diť väz­bu doh­ľa­dom pro­bač­né­ho ale­bo me­diač­né­ho úrad­ní­ka. A M je ob­vi­ne­ný zo spá­chania pok­ra­čo­va­cie­ho ma­jet­ko­vé­ho zlo­či­nu, pri­čom sťaž­nost­ný súd upo­zor­ňu­je, že pri zva­žo­va­ní nah­ra­de­nia väz­by niek­to­rým z in­šti­tú­tov uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 80 ods. 1 Tr. por. je nut­né vy­chá­dzať „z oso­by ob­vi­ne­né­ho a po­va­hy pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du“. V da­nej ve­ci oso­ba ob­vi­ne­né­ho (bez­do­mov­ca) v spo­ji­tos­ti s cha­rak­te­rom pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du (pok­ra­čo­va­cia for­ma pá­chania tres­tnej čin­nos­ti) zne­mož­ňu­jú za­tiaľ nah­ra­diť väz­bu, pre­to­že doh­ľad pro­bač­né­ho úrad­ní­ka ne­do­ká­že eli­mi­no­vať hroz­bu z opä­tov­né­ho pá­chania ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rá už ma­la mať (pod­ľa uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia) po­do­bu dlh­šie tr­va­jú­ce­ho ko­na­nia. Sťaž­nost­ný súd uzat­vá­ra, že u ob­vi­ne­né­ho sú da­né dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. a vzhľa­dom na je­ho oso­bu a cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti (zlo­čin), nie je mož­né za­tiaľ účel väz­by do­siah­nuť iným opat­re­ním (zá­sa­da sub­si­dia­ri­ty).

 

Sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že exis­ten­cia dô­vo­dov väz­by, sa­ma ose­be, ne­pos­ta­ču­je na to, aby moh­lo byť roz­hod­nu­té o predĺže­ní le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní. Pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. je to­tiž mož­né predĺžiť le­ho­tu tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní len vte­dy, ak pre ob­tiaž­nosť ve­ci ale­bo z iných zá­važ­ných dô­vo­dov ne­bo­lo mož­né tres­tné stí­ha­nie skon­čiť a pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du hro­zí, že bu­de zma­re­né ale­bo pod­stat­ne sťa­že­né do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia.

 

Po­kiaľ pro­ku­rá­tor v sťaž­nos­ti pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný mô­že byť v príp­rav­nom ko­na­ní vo väz­be až 19 me­sia­cov, tak sťaž­nost­ný súd pri­po­mí­na, že predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní nad zá­klad­nú se­dem­me­sač­nú le­ho­tu tr­va­nia väz­by je vý­nim­kou zo zá­sa­dy, že väz­ba mô­že tr­vať len ne­vyh­nut­ný čas (§ 76 ods. 1 Tr. por.) a pre­to mu­sí byť od­ôvod­ne­né sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré mu­sia byť mi­mo­riad­nej po­va­hy. Na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by te­da cel­kom ur­či­te ne­pos­ta­ču­je sku­toč­nosť, že ob­vi­ne­ný je tres­tne stí­ha­ný pre pok­ra­čo­va­ciu tres­tnú čin­nosť a ani to, že vo ve­ci sú da­né na­ďa­lej dô­vo­dy väz­by.

 

V zmys­le ju­di­ka­tú­ry ob­tiaž­nosť ve­ci pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. nik­dy nes­po­čí­va v práv­nej kva­li­fi­ká­cii skut­ku, keď­že pla­tí pra­vid­lo „iura no­vit cu­ria“, ale spo­čí­va v zlo­ži­tos­ti, kom­pli­ko­va­nos­ti a tým aj ča­so­vej ná­roč­nos­ti ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu pot­reb­né­ho na roz­hod­nu­tie, vrá­ta­ne pre­ve­re­nia ob­ha­jo­by ob­vi­ne­né­ho do­ka­zo­va­ním. Pod poj­mom „iné zá­važ­né dô­vo­dy“ tre­ba ro­zu­mieť dô­vo­dy spo­čí­va­jú­ce mi­mo pro­ces­nej ak­ti­vi­ty or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ako je nap­rík­lad se­ba­poš­ko­dzo­va­nie sa ob­vi­ne­né­ho, je­ho opa­ko­va­né neús­peš­né ná­miet­ky za­uja­tos­ti úrad­ných osôb, neo­pod­stat­ne­né vý­me­ny ob­haj­cov a po­dob­ne (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR zo dňa 05.06.1998, sp. zn. Ntv 28/1998).

 

Z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, že vy­šet­ro­va­nie vo ve­ci bo­lo už ukon­če­né návr­hom na po­da­nie ob­ža­lo­by. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je bez práv­ne­ho vý­zna­mu re­ka­pi­tu­lá­cia ob­sa­hu spi­su uve­de­ná pro­ku­rá­to­rom v sťaž­nos­ti, kto­rou pou­ka­zo­val na roz­sia­hlosť vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní, na­koľ­ko „ob­tiaž­nosť ve­ci“ v zmys­le § 76 ods. 3 Tr. por. sa via­že na ne­mož­nosť skon­čiť tres­tné stí­ha­nie v príp­rav­nom ko­na­ní a nie na si­tuácie, keď už vy­šet­ro­va­nie (do­ka­zo­va­nie vrá­ta­ne preš­tu­do­va­nia spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu) bo­lo skon­če­né. Pod­stat­ným tu je sku­toč­nosť, že vy­šet­ro­va­nie už bo­lo skon­če­né a to v le­ho­te umož­ňu­jú­cej pro­ku­rá­to­ro­vi po­da­nie ob­ža­lo­by, či vy­pra­co­va­nie iné­ho me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia vo ve­ci sa­mej.

 

Kraj­ský súd sa pl­ne sto­tož­ňu­je s ná­zo­rom sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, že pro­ku­rá­to­ro­vi nič neb­rá­ni­lo v tom, aby sa návr­hom vy­šet­ro­va­te­ľa na po­da­nie ob­ža­lo­by riad­ne za­obe­ral a roz­ho­dol o ňom kon­krét­nym roz­hod­nu­tím a to eš­te v rám­ci ply­nu­tia zá­klad­nej le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní. Trest­ný po­ria­dok to­tiž neb­rá­ni pro­ku­rá­to­ro­vi po­dať ob­ža­lo­bu na ob­vi­ne­né­ho z dô­vo­du, že ten za­slal Ge­ne­rál­ne­mu pro­ku­rá­to­ro­vi SR pod­net na pos­tup pod­ľa § 363 Tr. por. Ale­bo po­ve­da­né inak, žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku nep­ri­ka­zu­je pro­ku­rá­to­ro­vi, aby pred akým­koľ­vek me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím v príp­rav­nom ko­na­ní vy­čká­val na roz­hod­nu­tie Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra SR o pod­ne­te ob­vi­ne­né­ho, kto­rý je vo väz­be. Tak­tiež mož­no ak­cep­to­vať ná­zor sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, že ak pro­ku­rá­tor po­va­žo­val za ne­vyh­nut­né vy­čkať vý­sle­dok pres­kú­ma­nia pod­ne­tu zo stra­ny Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, nič neb­rá­ni­lo tej­to pro­ku­ra­tú­re, aby pod­net ob­vi­ne­né­ho pres­kú­ma­la ope­ra­tív­ne, nap­rík­lad pria­mo na po­dria­de­nej pro­ku­ra­tú­re a to tak, aby pro­ku­rá­tor mo­hol uro­biť adek­vát­ne roz­hod­nu­tie vo ve­ci eš­te v rám­ci ply­nu­tia zá­klad­nej le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní.

 

Mož­no pre­to uzat­vo­riť, že po­da­nie návr­hu ob­vi­ne­né­ho na Ge­ne­rál­nu pro­ku­ra­tú­ru SR na pos­tup pod­ľa § 363 Tr. por. ne­mô­že byť nik­dy, sa­mo oso­be, dô­vo­dom na predĺže­nie le­ho­ty väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní, pre­to­že neb­rá­ni pro­ku­rá­to­ro­vi ko­na­jú­ce­mu vo ve­ci vy­pra­co­vať ko­neč­né roz­hod­nu­tie vo ve­ci. Na­vy­še, ak by aj vý­sled­kom pos­tu­pu Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR pod­ľa § 363 Tr. por. bo­lo to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­ru­ši­li zá­kon v nep­ros­pech, či v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, iš­lo by o po­chy­be­nie tých­to or­gá­nov, kto­ré nie je mož­né klásť na ťar­chu ob­vi­ne­né­mu a prí­pad­ne z to­ho vy­vo­dzo­vať dô­vod na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní. Uve­de­né pla­tí o to viac, ak ob­vi­ne­ný A M, kto­ré­ho sa na­pad­nu­té uz­ne­se­nie tý­ka, žiad­ny pod­net na Ge­ne­rál­nu pro­ku­ra­tú­ru SR ne­dal, pre­to­že tak spra­vil len je­ho spolu­ob­vi­ne­ný. Na­po­kon, ak by aj bo­lo prí­pad­né po­chy­be­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní zá­sad­né (pod­stat­né), nič neb­rá­ni pro­ku­rá­to­ro­vi, aby po po­da­ní ob­ža­lo­by pos­tu­po­val v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 239 ods. 1 Tr. por.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti bo­lo pot­reb­né roz­hod­núť tak ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia, na­koľ­ko ne­bo­lo zis­te­né napl­ne­nie zá­kon­ných pod­mie­nok na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní v zmys­le § 76 ods. 3 Tr. por.

 

P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

dňa 27.de­cem­bra 2016

                                                                                                        

     JUDr. Ti­bor Ku­bík

                                                                                               pred­se­da se­ná­tu

Vy­pra­co­val : JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

Diskusia