Priznanie obvineného nie je, samo osebe, dôvodom na jeho prepustenie z väzby.

Práv­na ve­ta:

Zo  stra­ny  vy­šet­ro­va­te­ľa  a pro­ku­rá­to­ra bo­lo  dô­vo­dom na pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho M. R. z väz­by na slo­bo­du iba priz­ná­va­jú­ca vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho M. R. bez oh­ľa­du na zá­važ­nosť skut­kov, kto­rých sa mal do­pus­tiť. Ten­to dô­vod pre­pus­te­nia z väz­by je v roz­po­re s me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky a § 121 ods. 1 Tr. por. Väz­ba ob­vi­ne­né­ho nes­mie byť pros­tried­kom na je­ho do­nú­te­nie k priz­na­niu sa k tres­tnej čin­nos­ti.

N a j v y š š í    s ú d                                                                                                 6 Tost 6/2017

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

U Z N E S E N I E

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zloţenom z  pred­se­du JUDr. Šte­fa­na
Mi­chá­li­ka a sud­cov JUDr. Da­nie­la Hu­dá­ka a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho, v tres­tnej ve­ci
ob­vi­ne­né­ho T.   F.      a spol. pre zlo­čin za­loţenia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej
sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tr. zák., za obzvlášť zá­vaţ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1,
ods. 2, písm. d/, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 141 Tr. zák. a za obzvlášť zá­vaţ­ný
zlo­čin  vy­die­ra­nia  pod­ľa § 189  ods. 1,  ods. 2  písm.  c/,  ods. 4  písm.  b/,  písm.  c/

Tr. zák. s pou­ka­zom na § 140 písm. c/ a § 141 Tr. zák. a iné, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí

22.  feb­ruára      2017,  o sťaž­nos­ti  pro­ku­rá­to­ra  Úra­du  špe­ciál­nej  pro­ku­ra­tú­ry  Ge­ne­rál­nej
pro­ku­ra­tú­ry  Slo­ven­skej  re­pub­li­ky  pro­ti  uz­ne­se­niu  Špe­cia­li­zo­va­né­ho  tres­tné­ho  sú­du,
pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 13. ja­nuá­ra 2017, sp. zn. 3 Tp 7/2016, v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných

R. M. a V. K., tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa  §  193  ods.  1  písm.  c/  Tr.  por.  sťaž­nosť  pro­ku­rá­to­ra  Úra­du  špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky  sa   z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská
Bys­tri­ca  (ďa­lej len sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie) uz­ne­se­ním z 13. ja­nuá­ra  2017, sp. zn.
3 Tp 7/2016, pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. pre­pus­til ob­vi­ne­ných M. R., nar. X., t.č. Ústav
na vý­kon väz­by Nit­ra, R. M., nar. X., t.č. Ústav na vý­kon väz­by Leo­pol­dov a V. K., nar. X.,

t.č. Ústav na vý­kon väz­by Ila­va, z väz­by na slo­bo­du.

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu (kto­ré bo­lo pro­ku­rá­to­ro­vi do­ru­če­né 18. ja­nuá­ra 2017) po­dal
pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej
len pro­ku­rá­tor) 23. ja­nuá­ra 2017 sťaţnosť. V nej vy­tkol, ţe pou­če­nie v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní
je nes­práv­ne, le­bo k vy­hlá­se­niu toh­to uz­ne­se­nia 13. ja­nuá­ra 2017 ne­doš­lo a bo­lo do­ru­če­né

nes­kôr. V ďal­šom pou­ká­zal na uz­ne­se­nie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie z 9. no­vem­bra 2016,
sp. zn. 3 Tp 7/2016, kto­ré bo­lo zru­še­né uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
(ďa­lej len naj­vyš­ší súd) z 22. no­vem­bra 2016, sp. zn. 2 Tost 40/2016, kto­rým bo­la väz­ba
u ob­vi­ne­ných predĺţená do 2. jú­la 2017. Od toh­to roz­hod­nu­tia sa dô­kaz­ná si­tuácia ni­ja­kým
spô­so­bom v pros­pech ob­vi­ne­ných nez­me­ni­la. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú
pri vy­ko­ná­va­ní do­ka­zo­va­nia bez prie­ťa­hov, od pos­led­né­ho roz­hod­nu­tia naj­vyš­šie­ho sú­du bo­lo
vy­da­ných 6 uz­ne­se­ní o prib­ra­tí znal­ca k za­is­te­ným sto­pám, vy­spo­ria­da­li sa za­is­te­né fi­nan­čné
pros­tried­ky  a strel­né  zbra­ne,  kto­ré  ne­bo­li  pod­ro­be­né  zna­lec­ké­mu  skú­ma­niu, vy­ko­na­la
sa ana­lý­za čas­ti pred­beţné­ho vy­jad­re­nia a zna­lec­ké­ho po­sud­ku a bo­la spra­co­va­ná ţiadosť
o vy­hlá­se­nie pát­ra­nia po sved­ko­vi L. B., kto­rý sa ne­dos­ta­vil na úkon a ko­reš­pon­den­ciu si
nep­re­be­rá. Spi­so­vý ma­te­riál má  5500 strán, čo si vy­ţadu­je vy­ko­ná­vať prie­beţnú ana­lý­zu
dô­kaz­nej  si­tuácie  s cie­ľom  nap­lá­no­vať  vy­ko­na­nie  ďal­ších  dô­ka­zov,  a tak  zis­tiť  ná­leţi­tý
skut­ko­vý stav. Ni­ja­ko sa nez­me­ni­la dô­kaz­ná si­tuácia, a to ani oh­ľa­dom dô­vo­dov väz­by,
v pod­rob­nos­tiach od­ka­zu­je na uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du, sp. zn. 2 Tost 40/2016, a na to,
ţe  sud­ca  pre  príp­rav­né  ko­na­nie  neuvie­dol  v roz­hod­nu­tí  ţiad­ne  kon­krét­ne  sku­toč­nos­ti,
na zá­kla­de kto­rých dos­pel k opač­né­mu zá­ve­ru. K roz­hod­nu­tiu pro­ku­rá­to­ra o pre­pus­te­ní J. W.
na slo­bo­du uvie­dol, ţe naň nie je moţné sa dô­vod­ne od­vo­lá­vať, na­koľ­ko me­no­va­ný v pl­nom
roz­sa­hu od za­čiat­ku spolu­pra­cu­je s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a poţiadal o po­li­caj­nú
ochra­nu,  kto­rá  mu  bo­la  pos­kyt­nu­tá.  Vzhľa­dom  na  je­ho  sprá­va­nie  a pl­ne­nie  pod­mie­nok
po­li­caj­nej ochra­ny, nie je dô­vod dom­nie­vať sa, ţe by z je­ho stra­ny moh­lo dôjsť k pá­chaniu
tres­tnej čin­nos­ti, je­ho priz­na­nie a us­ved­če­nie ďal­ších ob­vi­ne­ných nie je dô­vod pred­pok­la­dať,
ţe by v pod­mien­kach po­li­caj­nej ochra­ny ov­plyv­ňo­val sved­kov, ale­bo inak ma­ril vy­šet­ro­va­nie.
Navr­hol, aby naj­vyš­ší súd pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie,
ţiados­ti ob­vi­ne­ných o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du pod­ľa § 79 ods. 3 Tr. por. za­mie­tol
a ob­vi­ne­ných   po­ne­chal   vo   väz­be   z dô­vo­dov § 71   ods. 1   písm.   b/,   písm.   c/

Tr. por.

Dô­vo­dy sťaţnos­ti bo­li na ve­do­mie za­sla­né ob­vi­ne­ným M. R., R. M. a V. K. ako aj ich
ob­haj­com, kto­rí ok­rem ob­vi­ne­né­ho R. M., ne­vyuţi­li prá­vo vy­jad­riť sa k po­da­nej sťaţnos­ti.

Ob­vi­ne­ný R. M.... pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu JUDr. A. D. vo vy­jad­re­ní zo 16. feb­ruára
2017 uvie­dol, ţe väz­ba pred­sta­vu­je naj­zá­vaţnej­ší zá­sah do osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho, kto­rý
je prí­pust­ný pod­ľa člán­ku 17 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Pod­sta­tou väz­by je ne­vyh­nut­né
do­čas­né  poz­ba­ve­nie  osob­nej  slo­bo­dy  ob­vi­ne­né­ho  v sú­la­de  so  zá­sa­dou  pri­me­ra­nos­ti

a zdrţan­li­vos­ti, a to ţe po­čas tr­va­nia tres­tné­ho ko­na­nia by ma­li byť vy­uţité všet­ky opat­re­nia,
kto­ré naj­lep­šie bu­dú viesť k do­siah­nu­tiu úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia, ale ne­bu­dú nep­ri­me­ra­ne
za­sa­ho­vať do zá­klad­ných ob­čian­skych práv a slo­bôd oso­by, vo­či kto­rej sa up­lat­ňu­jú, a to
v me­dziach da­ných po­va­hou prís­luš­né­ho opat­re­nia. Väz­ba ako za­bez­pe­čo­va­cí in­šti­tút nes­mie
mať san­kčnú po­va­hu, ani  vý­chov­né  pos­la­nie, nes­mie  byť ani  pros­tried­kom na zís­ka­nie
priz­na­nia, ani na uľah­če­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. Väz­ba je vý­luč­ne len pro­ces­ným opat­re­ním,
kto­ré­ho  úče­lom  je  do­čas­ne  za­is­tiť  oso­bu  ob­vi­ne­nú  z tres­tné­ho  či­nu  pre  pot­re­by
pre­bie­ha­jú­ce­ho tres­tné­ho ko­na­nia ob­me­dze­ním jej osob­nej slo­bo­dy. Dô­vod väz­by pod­ľa § 71
ods. 1 písm. b/ Tr. por. nie je da­ný, a to aj s pou­ka­zom na do­te­raj­ší prie­beh vy­šet­ro­va­nia, t.j.
uţ vo ve­ci vy­po­ve­dal sve­dok R. M., N. M. ako aj ob­vi­ne­ný J. W., kto­rý bol uţ v de­cem­bri
2016 pre­pus­te­ný sa­mot­ným pro­ku­rá­to­rom z väz­by na slo­bo­du. Tieţ bo­la v tej­to tres­tnej ve­ci
vy­po­ču­tá uţ ab­so­lút­na väč­ši­na os­tat­ných sved­kov, z kto­rých ho ani jed­na ne­poz­ná. Tak­tieţ
vy­po­ve­da­li aj via­ce­rí ob­vi­ne­ní, z kto­rých väč­ši­nu ne­poz­ná a tí­to ob­vi­ne­ní ne­poz­na­jú ani je­ho,
pri­čom od skut­ku č. 2 z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ma­lo up­ly­núť viac ako 10 ro­kov.
On  vy­po­ve­dal  tieţ, 4.  a 25.  no­vem­bra 2016.  Dô­ve­ry­hod­nosť  sve­dec­kej  vý­po­ve­de

poš­ko­de­né­ho R. M. bo­la, ok­rem vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho J. W. z 27. ok­tób­ra 2016 (str. 19)
dô­vod­ne  spo­chyb­ne­ná  aj  je­ho  ko­na­ním,  t.j.  opa­ko­va­ným  ne­dos­ta­ve­ním  sa  k vý­slu­chu
a kon­fron­tá­cii  4. no­vem­bra  2016 s N. M. bez riad­ne­ho os­pra­vedl­ne­nia. Vý­po­veď sved­ka

N. M. s pou­ka­zom na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 4. ok­tób­ra 2016,
sp. zn. 4 Tost  36/2016, je pro­ces­ne ne­pouţiteľ­ná, le­bo ne­bol vy­po­ču­tý v tej­to ve­ci ako
ob­vi­ne­ný. Z tých­to vy­ko­na­ných vý­po­ve­dí ob­vi­ne­ných a sved­kov ne­vyp­ly­nu­lo, ţe by on bol
akým­koľ­vek spô­so­bom pria­mo, ale­bo ne­pria­mo ov­plyv­ňo­val, resp. akým­koľ­vek spô­so­bom
ma­ril ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí. Ok­rem to­ho 18 dní (od 10. do 28.11.2016) bol mi­mo ko­lúz­nej
väz­by, a to na zá­kla­de uz­ne­se­nia špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du z 9. no­vem­bra 2016, po­čas
kto­rej sa ko­lúz­ne nes­prá­val. Dô­vod väz­by uve­de­ný v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. v sú­čas­nos­ti
neob­sto­jí. Na pod­po­ru dô­vo­dov väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. neexis­tu­jú ţiad­ne
dô­ka­zy  a v uz­ne­se­ní  o vza­tí  do  väz­by,  v sťaţnos­ti  pro­ku­rá­to­ra  nie  je  uve­de­ná  ţiad­na
sku­toč­nosť, kto­rá by ta­ký­to dô­vod väz­by čo i len čias­toč­ne od­ôvod­ňo­va­la. Pod­ľa ju­di­ka­tú­ry
Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va a ús­tav­né­ho sú­du nes­ta­čí len dô­vod­né po­doz­re­nie zo
spá­chania tres­tné­ho či­nu na zdô­vod­ne­nie väz­by, ale mu­sí k to­mu pris­tú­piť aj ďal­ší vý­znam­ný
a dos­ta­toč­ný  dô­vod  us­ta­no­ve­ný  vnút­roš­tát­nym  zá­ko­nom.  Sku­toč­nos­ti,  kto­ré  bo­li  v ča­se
roz­ho­do­va­nia o vza­tí do väz­by pos­ta­ču­jú­ce na vza­tie do väz­by, sa stá­va­jú po dl­hšej do­be
ne­dos­ta­toč­ný­mi na jej ďal­šie tr­va­nie a bez pris­tú­pe­nia ďal­šej kon­krét­nej sku­toč­nos­ti, kto­rá by
od­ôvod­ňo­va­la oba­vu, ţe by ob­vi­ne­ný mal aj po pre­pus­te­ní z väz­by na slo­bo­du pá­chať tres­tnú

čin­nosť, by za­kla­da­la ne­zá­kon­nosť jej ďal­šie­ho tr­va­nia. K dô­vo­dom je­ho väz­by, kto­ré bo­li
us­tá­le­né pri vza­tí do väz­by dňa  04. má­ja  2016, nep­ris­tú­pi­la ţiad­na sku­toč­nosť, kto­rá by
od­ôvod­ňo­va­la ďal­šie tr­va­nie je­ho väz­by. V ce­lom spi­so­vom ma­te­riá­li sa ne­na­chá­dza­jú ţiad­ne
ďal­šie vý­znam­né a dos­ta­toč­né dô­vo­dy na to, aby bol ob­vi­ne­ný na­ďa­lej drţa­ný vo väz­be.
Vý­po­ve­de sved­ka N. M.  (str.  9 vý­slu­chu z 27.01.2017), sved­ka M. R.  (str.  12 vý­slu­chu
z 24.01.2017) a ob­vi­ne­né­ho J. W. (str. 11 vý­slu­chu z 27.10.2016) potvr­dzu­jú, ţe ne­bol nik­dy
čle­nom  sku­pi­ny  tzv.  T..  Do­po­siaľ  ne­bol  tres­tne  stí­ha­ný  a ani  prá­vop­lat­ne  od­sú­de­ný
za aký­koľ­vek trest­ný čin. Pred za­drţaním ne­pá­chal tres­tnú čin­nosť, ale nao­pak sa snaţil
riad­ne  pod­ni­kať,  čo  nie  je  v sú­čas­nos­ti  z dô­vo­du  pretr­vá­va­jú­cej  hos­po­dár­skej  krí­zy
jed­no­du­ché, čím sa fi­nan­čne sta­ral o se­ba a svo­jich blíz­kych. V je­ho prí­pa­de úpl­ne ab­sen­tu­je
aká­koľ­vek kon­krét­na sku­toč­nosť, kto­rá by do­vo­ľo­va­la vy­vo­diť čo i len hypo­te­tic­ký zá­ver
o tom, ţe bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, a pre­to nie je pre­ven­tív­na väz­ba u je­ho oso­by
dô­vod­ná. Väz­ba je za­is­ťo­va­cím úko­nom a nie rep­re­sív­nym, a ak je moţné ju nah­ra­diť iným
spô­so­bom,  za  sú­čas­né­ho  pri­ja­tia  účin­ných  ob­me­dze­ní  uloţených  ob­vi­ne­né­mu,  či  uţ
pí­som­ným sľu­bom, pe­ňaţnou zá­ru­kou ale­bo doh­ľa­dom pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por.,
prí­pad­ne ich kom­bi­ná­ciou, má za to, ţe ta­ký­to pos­tup by mal mať pred­nosť pred vä­zob­ným
stí­ha­ním aj s pou­ka­zom na čl. 17 ods. 1, ods. 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Vzhľa­dom
na uve­de­né ani je­den z dô­vo­dov väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. nie je
u je­ho oso­by dô­vod­ný. Pre­to v sú­la­de s § 79 ods. 3 Tr. por. s pou­ka­zom na zá­klad­né ús­tav­né
prá­va a slo­bo­dy, do­po­siaľ ve­de­ný ţivot, je­ho ro­di­nu a je­ho oso­bu ţiada, aby Naj­vyš­ší súd
Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťaţnosť pro­ku­rá­to­ra za­mie­tol.

Pro­ku­rá­tor 13. feb­ruára 2017 za­slal naj­vyš­šie­mu sú­du po­da­nie, kto­rým pod­ľa § 188
ods. 2 Tr. por. vzal po­da­nú sťaţnos­ti vý­slov­ne späť vo vzťa­hu k roz­hod­nu­tiu o pre­pus­te­ní

M.  R.  z väz­by  na  slo­bo­du.  Pred­se­da  se­ná­tu  uz­ne­se­ním  zo           14.  feb­ruára    2017,  sp.  zn.

6 Tost  6/2017, pod­ľa  §  188 ods.  4 Tr. por. zob­ral na ve­do­mie to­to vý­slov­né späť­vza­tie sťaţnos­ti  pro­ku­rá­to­rom  a sú­čas­ne  dal  pí­som­ný  prí­kaz  na  pre­pus­te­nie  toh­to  ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du.

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na pod­kla­de po­da­nej re­du­ko­va­nej sťaţnos­ti pod­ľa § 192 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal správ­nosť vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia iba vo vzťa­hu k ob­vi­ne­ným R. M. a V. K., ako i ko­na­nie tým­to vý­ro­kom pred­chá­dza­jú­ce. Dos­pel pri­tom k zá­ve­ru, ţe po­da­ná sťaţnosť nie je dô­vod­ná.

Zo  spi­su  je  zrej­mé,  ţe  uz­ne­se­ním  vy­šet­ro­va­te­ľa  Pre­zí­dia  Po­li­caj­né­ho  zbo­ru, Ná­rod­nej kri­mi­nál­nej agen­tú­ry, Ná­rod­nej proti­zlo­či­nec­kej jed­not­ky v Bra­tis­la­ve z 2. má­ja 2016  pod  ČVS:  PPZ-281/NKA-PZ-BA-2016  bo­lo  ob­vi­ne­ným,  ok­rem  iné­ho  aj  R.  M. a V. K. vzne­se­né ob­vi­ne­nie za zlo­čin za­loţenia, zos­no­va­nia a pod­po­ro­va­nia zlo­či­nec­kej sku­pi­ny pod­ľa § 296 Tr. zák., za obzvlášť zá­vaţ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 141 Tr. zák. a za obzvlášť zá­vaţ­ný zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 4 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 140 písm. c/ a § 141 Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de (je­de­nás­tich znač­ne roz­sia­hlych skut­koch) uve­de­nom v pred­met­nom uz­ne­se­ní.

Na  návrh  pro­ku­rá­to­ra  z 3.  má­ja       2016,  sp.  zn.  VII/2  Gv      89/16/1000-48,  sud­ca

pre príp­rav­né ko­na­nie uz­ne­se­ním zo 4. má­ja 2016, sp. zn. 3 Tp 7/2016, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du z 25. má­ja 2016, sp. zn. 6 Tost 19/2016, bo­li, ok­rem iné­ho vza­tí do väz­by ob­vi­ne­ní R. M.... a V. K. z vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., u kto­rých väz­ba za­ča­la ply­núť od 2. má­ja 2016.

Uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie z 9. no­vem­bra 2016, sp. zn. 3 Tp 7/2016, v spo­je­ní s uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du z 22. no­vem­bra 2016, sp. zn. 2 Tost 40/2016, pod­ľa § 76 ods. 3 Tr. por. bo­la le­ho­ta väz­by aj u ob­vi­ne­ných R. M. a V. K. predĺţená o se­dem me­sia­cov, te­da do 2. jú­la 2017.

Ţiados­tiam  ob­vi­ne­ných  R.  M.  a  V.  K.  o pre­pus­te­nie  z väz­by  na  slo­bo­du  z 23. de­cem­bra 2016 a ob­vi­ne­né­ho R. M. aj z 10. ja­nuá­ra 2017 spo­je­nú s je­ho pí­som­ným sľu­bom, do­ru­če­ných 28., resp. 29. de­cem­bra 2016 pro­ku­rá­to­ro­vi, ne­bo­lo vy­ho­ve­né. Dňa 5. ja­nuá­ra 2017  ich  pro­ku­rá­tor  pred­loţil  sud­co­vi  pre  príp­rav­né  ko­na­nie  s návr­hom  ne­vy­ho­vieť  im a od­miet­nuť aké­koľ­vek ich al­ter­na­tí­vy väz­by.

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­jad­re­nie pro­ku­rá­to­ra v elek­tro­nic­kej po­do­be za­slal ob­vi­ne­ným a ich ob­haj­com. Vý­slu­chy ob­vi­ne­ných R. M. a V. K. vy­ko­nal 13. ja­nuá­ra 2017 v prí­tom­nos­ti  ich  ob­haj­cov  a pro­ku­rá­to­ra.  Uz­ne­se­nie  sud­cu  pre  príp­rav­né  ko­na­nie o pre­pus­te­ní  aj  ob­vi­ne­ných  R.  M.  a V.  K.  z väz­by  na  slo­bo­du  bo­lo  do­ru­če­né  všet­kým pro­ces­ným stra­nám.

Ob­vi­ne­ní vo vý­slu­chu pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie a tieţ aj pros­tred­níc­tvom

ob­haj­cov na­mie­ta­li dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia a neexis­ten­ciu dô­vo­dov vä­zob­né­ho stí­ha­nia. Tr­va­li na po­da­ných ţiados­tiach o pre­pus­te­nie z väz­by na slo­bo­du a ob­vi­ne­ný R. M.... na­vy­še ţiadal, aby väz­ba bo­la nah­ra­de­ná pí­som­ným sľu­bom.

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie po oboz­ná­me­ní so spi­so­vým ma­te­riá­lom, vy­jad­re­ním
pro­ku­rá­to­ra k po­da­niam ob­vi­ne­ných a po vy­po­ču­tí ob­vi­ne­ných dos­pel k zá­ve­ru, ţe ţiados­ti
ob­vi­ne­ných  sú  dô­vod­né.  Na  zá­kla­de  to­ho  vy­dal  na­pad­nu­té  uz­ne­se­nie,  kto­rým  pre­pus­til
ob­vi­ne­ných z väz­by na slo­bo­du. V dô­vo­doch toh­to roz­hod­nu­tia sa kon­šta­tu­je, ţe v tom­to
štá­diu   tres­tné­ho   ko­na­nia   je   po­doz­re­nie   z tres­tnej   čin­nos­ti   ob­vi­ne­ných   dô­vod­né.
Po  10  me­sia­coch  vý­ko­nu  väz­by  kon­krét­ne  sku­toč­nos­ti,  kto­ré  od­ôvod­ňu­jú  dô­vod  väz­by
u ob­vi­ne­ných v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., pre ďal­šie tr­va­nie väz­by mu­sia
byť dopl­ne­né ďal­ší­mi kon­krét­ny­mi sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré od­ôvod­ňu­jú oba­vu, ţe by ob­vi­ne­ní
moh­li ov­plyv­ňo­vať sved­kov, ma­riť tres­tné stí­ha­nie, ale­bo ţe by moh­li pok­ra­čo­vať v tres­tnej
čin­nos­ti. Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, ţe ne­bo­li zis­te­né ďal­šie kon­krét­ne sku­toč­nos­ti,
kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov v zmys­le § 71 ods. 1 Tr. por. Zá­ro­veň
je pou­ká­za­né na prí­kaz pro­ku­rá­to­ra z 22. de­cem­bra 2016, kto­rým pre­pus­til ob­vi­ne­né­ho J. W.
z väz­by na slo­bo­du s pred­pok­la­dom, ţe ob­vi­ne­ný ne­bu­de pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti ani
ov­plyv­ňo­vať sved­kov a ţe sa po­die­ľal na us­ved­čo­va­ní os­tat­ných čle­nov zlo­či­nec­kej sku­pi­ny.
Ak  u to­ho  ob­vi­ne­né­ho,  kto­rý  je  v sú­čas­nos­ti  tres­tne  stí­ha­ný  pre 6  skut­kov,  z to­ho

v  3 prí­pa­doch ide o obzvlášť zá­vaţ­ný zlo­čin, nie je da­ná tá­to oba­va z pred­pok­la­da­né­ho
ko­na­nia uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., po­tom v sú­čas­nos­ti tie­to dô­vo­dy
väz­by aj u tých­to ob­vi­ne­ných, kto­rí sú tres­tne stí­ha­ní pre pod­stat­ne men­ší po­čet skut­kov, nie
sú da­né.

V nad­väz­nos­ti na uve­de­né naj­vyš­ší súd pri­po­mí­na, ţe skut­ky pod bod­mi  1/ dru­há
od­ráţka a pod bo­dom 2/, za kto­ré sú ob­vi­ne­ní tres­tne stí­ha­ní ma­li pá­chať od 90-tich ro­kov,
mi­ni­mál­ne od úmr­tia J. T. 30. jú­la 2003, kon­krét­ne ob­vi­ne­ný R. M...., pre­zý­va­ný „R.“ ako
člen pod­sku­pi­ny - vet­vy (ob­vi­ne­né­ho H. M., pre­zý­va­né­ho „H.“) zlo­či­nec­kej sku­pi­ny „T.“ mal
na po­kyn na­dria­de­né­ho ob­vi­ne­né­ho J. W. od ro­ku  2006 pá­chať ná­sil­nú tres­tnú čin­nosť.
Ob­vi­ne­ný V. K., pre­zý­va­ný „D.“, pod bo­dom 1/ štvr­tá od­ráţka ako člen tej­to zlo­či­nec­kej
sku­pi­ny, mi­ni­mál­ne od ro­ku  2006 mal ob­dob­ne, ako ob­vi­ne­ní  M. K., pre­zý­va­ný  „M.“,
od­ov­zdá­vať ako bý­va­lý po­li­cajt bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho
zbo­ru  poz­nat­ky  v pros­pech  tej­to  sku­pi­ny,  vy­uţíva­júc  svo­je  po­čet­né  kon­tak­ty  v rôz­nych
zloţkách Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Ob­vi­ne­né­mu V. K. bo­lo 6. de­cem­bra 2016 vzne­se­né ob­vi­ne­nie aj

pre zlo­čin kri­vej vý­po­ve­de pod­ľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. s pou­ka­zom na § 140 písm. c/ Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť 5. no­vem­bra 2008.

Z uve­de­né­ho je ne­po­chyb­né, ţe ob­vi­ne­ní ma­li tres­tnú čin­nosť, za kto­rú sú tres­tne
stí­ha­ní pá­chať naj­nes­kôr v ob­do­bí ro­ku  2006, resp.  2008, te­da pred viac ako  10, resp.
pred 8 rok­mi. Exis­ten­cia aké­ho­koľ­vek dô­vo­du väz­by u tých­to ob­vi­ne­ných strá­ca aký­koľ­vek
zmy­sel, ak od tej do­by sa ne­do­pus­ti­li ţiad­nej tres­tnej čin­nos­ti. Ob­vi­ne­ní to­tiţ za do­bu
od spá­chania tres­tnej čin­nos­ti, za kto­rú sú tres­tne stí­ha­ní, do dneš­nej do­by moh­li uro­biť
všet­ko,  aby  ich  tres­tná  čin­nosť  ne­bo­la  od­ha­le­ná,  te­da  aj  v akom­koľ­vek  sme­re  ma­riť
ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí dô­leţitých pre tres­tné stí­ha­nie. Ne­po­chyb­ne za da­nú do­bu moh­li
pok­ra­čo­vať v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti, za kto­rú sú na­te­raz stí­ha­ní, resp. v pá­cha­ní inej tres­tnej
čin­nos­ti. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní v do­te­raj­šom tres­tnom stí­ha­ní ne­zis­ti­li pá­chanie
no­vej  tres­tnej  čin­nos­ti  ob­vi­ne­ný­mi,  aj  keď  vy­po­ču­li  ce­lý  rad  ob­vi­ne­ných, sved­kov
a za­do­váţi­li dô­ka­zy sved­čia­ce v ich nep­ros­pech. V rám­ci toh­to vy­šet­ro­va­nia ne­zis­ti­li ani no­vé
ko­lúz­ne sprá­va­nie sa ob­vi­ne­ných vo vzťa­hu k tres­tnej čin­nos­ti spá­cha­nej v 90-tich ro­koch,
resp. v ro­koch 2006 aţ 2008.

Pre úpl­nosť tre­ba uviesť, ţe pro­ku­rá­tor Mgr. M. Sta­nis­lav 13. feb­ruára 2017 v zmys­le
§  188 ods.  2 Tr. por. zob­ral späť sťaţnosť vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu M. R., v os­tat­nom
na po­da­nej sťaţnos­ti vo vzťa­hu k roz­hod­nu­tiu o ţiados­tiach ob­vi­ne­ných R. M. a V. K. tr­vá,
čo naj­vyš­šie­mu sú­du bo­lo do­ru­če­né faxom rov­na­ké­ho dňa. Sú­čas­ne však pro­ku­rá­tor prí­ka­zom
z 13. feb­ruára 2017, sp. zn. VII/2 Gv 41/17/1000-4, pod­ľa § 79 ods. 1, ods. 4 Tr. por. pri­ká­zal
Ústa­vu na vý­kon väz­by Nit­ra, aby ob­vi­ne­né­ho M. R. ih­neď pre­pus­til z väz­by na slo­bo­du,
na­koľ­ko po­mi­nu­li dô­vo­dy väz­by uve­de­né v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. V dô­vo­doch
toh­to prí­ka­zu ok­rem iné­ho pou­ká­zal na to, ţe vy­šet­ro­va­teľ v pod­ne­te z 8. feb­ruára 2017 na
pre­pus­te­nie toh­to ob­vi­ne­né­ho uvie­dol, ţe ten­to ob­vi­ne­ný vo vý­slu­chu k tres­tnej čin­nos­ti, pre
kto­rú mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, sa priz­nal a po­pí­sal aj ďal­šiu tres­tnú čin­nosť zlo­či­nec­kej
sku­pi­ny ozna­čo­va­nej ako T.. Vy­jad­ril sa k tres­tnej čin­nos­ti tzv. vet­vy T. F. a k čle­nom
sku­pi­ny pô­so­bia­cich v sku­pi­ne mi­mo uve­de­nej vet­vy. V tom­to štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia nie je
v sú­čas­nos­ti pred­pok­lad pot­re­by ďal­ších pro­ces­ných úko­nov s ob­vi­ne­ným. Dô­vo­dy väz­by
pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. u toh­to ob­vi­ne­né­ho po­mi­nu­li, na­koľ­ko sa v pl­nom
roz­sa­hu  k spá­chaniu  svo­jej  tres­tnej  čin­nos­ti  priz­nal  a svo­jou  vý­po­ve­ďou  us­ved­ču­je
ďal­ších ob­vi­ne­ných, tak­že tu nie je pred­pok­lad, že by mo­hol po pre­pus­te­ní z väz­by
pô­so­biť na sved­kov, ale­bo inak ma­riť ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí zá­važ­ných pre tres­tné

stí­ha­nie. Vo vzťa­hu k  §  71 ods.  1 písm. c/ Tr. por. z do­po­siaľ za­do­váţených dô­ka­zov vy­ply­nu­lo, ţe M.... R. mal štruk­tú­ry sku­pi­ny T. opus­tiť nie­ke­dy v ro­koch  2005  -  2006 a od­vte­dy vy­ko­ná­val osob­nú ochra­nu H. S. a stý­kal sa len s člen­mi vet­vy T. F. bez na­via­za­nia na os­tat­ných čle­nov sku­pi­ny, a to do ro­ku 2010. Vzhľa­dom na sku­toč­nosť, ţe spolu­pra­cu­je s or­gán­mi  čin­ný­mi  v tres­tnom  ko­na­ní  a  o je­ho  vý­po­ve­diach  ma­jú  všet­ci  ďal­ší  čle­no­via sku­pi­ny ve­do­mosť, nie je dô­vod pred­pok­la­dať, ţe by mo­hol v pá­cha­ní tres­tnej čin­nos­ti, za  kto­rú  je  tres­tne  stí­ha­ný,  ďa­lej  pok­ra­čo­vať.  Pro­ku­rá­tor  v tom­to  prí­ka­ze  uvie­dol,  ţe v sú­čas­nos­ti nep­red­pok­la­dá roz­ší­re­nie ob­vi­ne­nia M. R. za iné tres­tné či­ny a nie je pred­pok­lad, ţe by bo­lo pot­reb­né s me­no­va­ným vy­ko­nať ne­ja­ké pro­ces­né úko­ny.

Prí­kaz pro­ku­rá­to­ra je bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí ne­zá­kon­ný, le­bo v do­be toh­to
prí­ka­zu  pro­ku­rá­to­ra  naj­vyš­ší  súd  uţ  roz­ho­do­val  o je­ho  sťaţnos­ti.  Prí­kaz  na  pre­pus­te­nie
ob­vi­ne­né­ho M. R. mo­hol vy­dať uţ iba pred­se­da se­ná­tu toh­to sú­du v zmys­le § 188 ods. 4
Tr. por.

Vy­jad­re­né  preu­ka­zu­je,  že  zo  stra­ny  vy­šet­ro­va­te­ľa  a pro­ku­rá­to­ra  dô­vo­dom na pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho M. R. z väz­by na slo­bo­du bo­la iba priz­ná­va­jú­ca vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho M. R. bez oh­ľa­du na zá­važ­nosť skut­kov, kto­rých sa mal do­pus­tiť. Ten­to dô­vod je v roz­po­re s me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky a § 121 ods. 1 Tr. por. Väz­ba ob­vi­ne­né­ho nes­mie byť pros­tried­kom na je­ho do­nú­te­nie k priz­na­niu sa k tres­tnej čin­nos­ti.

Zo spi­su je zrej­mé aj to, ţe v da­nej ve­ci or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­li dos­ta­tok ča­su (od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia 2. má­ja 2016 do 2. feb­ruára 2017) na vy­ko­na­nie roz­ho­du­jú­cich vý­slu­chov ob­vi­ne­ných a sved­kov, kto­rí pri­chá­dza­li do úva­hy, naj­mä za si­tuácie, ţe via­ce­rí ob­vi­ne­ní bo­li vo väz­be.

Z prí­ka­zu   pro­ku­rá­to­ra   na   pre­pus­te­nie   ob­vi­ne­né­ho   z väz­by   na   slo­bo­du
a z vy­jad­re­nia vy­šet­ro­va­te­ľa je zrej­mé, že v pre­jed­ná­va­nej ve­ci už nie sú plá­no­va­né
žiad­ne  dô­le­ži­té  úko­ny.  Úko­ny,  o kto­rých  sa  pro­ku­rá­tor  zmie­nil  v po­da­nej  sťaţnos­ti,
sú beţné­ho cha­rak­te­ru, pre kto­ré nie je pot­reb­né ak­cep­to­vať vä­zob­né stí­ha­nie ob­vi­ne­ných,
naj­mä za si­tuácie, keď bo­li za­bez­pe­če­né všet­ky dô­leţité dô­ka­zy pot­reb­né pre tres­tné stí­ha­nie.
Via­ce­rí  ob­vi­ne­ní  sa  do  sú­čas­nej  do­by  priz­na­li  k spá­chaniu  tres­tnej  čin­nos­ti  v rám­ci

zlo­či­nec­kej sku­pi­ny a tie­to us­ved­ču­jú­ce vý­po­ve­de sú potvr­dzo­va­né sve­dec­ký­mi a os­tat­ný­mi dô­kaz­mi. Na­vy­še ide o tres­tnú čin­nosť, kto­rá ma­la byť spá­cha­ná pred via­ce­rý­mi rok­mi.

Do­te­raz zís­ka­né dô­ka­zy preu­ka­zu­jú, ţe skut­ky, pre kto­ré bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie,
ma­li byť spá­cha­né, tie­to ma­jú zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, ţe tie­to skut­ky
spá­cha­li  ob­vi­ne­ní.  Vy­plý­va  to  naj­mä  z us­ved­ču­jú­cich  vý­po­ve­dí  via­ce­rých  ob­vi­ne­ných
a niek­to­rých sve­dec­kých vý­po­ve­dí, čo prehl­bu­je po­doz­re­nie pred­pok­la­da­né us­ta­no­ve­ním § 71
ods.  1, pr­vá ve­ta Tr. por., kto­ré bo­lo slab­šie pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a vza­tia ob­vi­ne­ných
do väz­by.

Nap­ro­ti to­mu do­po­siaľ zís­ka­né dô­ka­zy os­la­bu­jú dô­vod ko­lúz­nej väz­by, pre­toţe bol znač­ne zúţe­ný pries­tor ob­vi­ne­ných pre ov­plyv­ňo­va­nie ob­vi­ne­ných, sved­kov, poš­ko­de­ných, znal­cov, ale­bo pre ma­re­nie ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí zá­vaţných pre tres­tné stí­ha­nie. Tak­tieţ s od­stu­pom  ča­su,  ako  aj  pre  vä­zob­né  stí­ha­nie  doš­lo  k znač­nej  mi­ni­ma­li­zá­cii  moţnos­ti pok­ra­čo­vať v tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú sú ob­vi­ne­ní tres­tne stí­ha­ní, resp. pá­chať aj inú tres­tnú čin­nosť, napr. pre za­ob­sta­ra­nie si pros­tried­kov pre ţivo­by­tie.

Z tých­to dô­vo­dov sa naj­vyš­ší súd sto­toţnil so zá­ve­rom sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, a to ţe vä­zob­né dô­vo­dy pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. u ob­vi­ne­ných R. M. a V.  K.  po­mi­nu­li.  Na  tie­to  sku­toč­nos­ti  správ­ne  pou­ká­za­li  aj  ob­vi­ne­ní  v ţiados­tiach o pre­pus­te­nie  z väz­by  na  slo­bo­du  a tieţ  ob­vi­ne­ný  R.  M....  vo  vy­jad­re­ní  k sťaţnos­ti pro­ku­rá­to­ra. Op­ráv­ne­ná bo­la kon­šta­tá­cia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, ţe ak bo­li spl­ne­né pod­mien­ky  pre  pre­pus­te­nie  ob­vi­ne­né­ho  J.  W.  z väz­by  na  slo­bo­du,  po­tom  bo­li  spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky aj pre pre­pus­te­nie tých­to ďal­ších ob­vi­ne­ných z väz­by na slo­bo­du. Ak by sa  tak  nes­ta­lo,  iš­lo  by  o se­lek­tív­nu  dis­kri­mi­ná­ciu,  te­da  ţe  pri  rov­na­kých  pod­mien­kach sa ne­pos­tu­po­va­lo rov­na­ko, čo zá­kon vy­lu­ču­je.

Z vy­jad­re­né­ho je ne­po­chyb­né, ţe v ko­na­ní o vza­tí ob­vi­ne­ných do väz­by roz­ho­dol v  da­nom  prí­pa­de  zá­kon­ný  sud­ca,  a  to  v sú­la­de  so  zá­ko­nom,  v  pred­pí­sa­nej  le­ho­te a po pred­chá­dza­jú­com vý­slu­chu ob­vi­ne­ných. Pro­ku­rá­tor ako op­ráv­ne­ná oso­ba po­da­la pro­ti uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie včas sťaţnosť. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie pri­tom reš­pek­to­val všet­ky zá­kon­né us­ta­no­ve­nia vzťa­hu­jú­ce sa na roz­ho­do­va­nie o väz­be, pri spl­ne­ní for­mál­nych a ma­te­riál­ne pod­mie­nok.