Zaisťovanie stôp pri obhliadke miesta činu a k tomu, či obvinený musí byť upovedomený o obhliadke mietsa činu

Práv­na ve­ta:

V tres­tnom ko­na­ní nie je pot­reb­né upo­ve­do­mo­vať ob­vi­ne­né­ho o ob­hliad­ke mies­ta či­nu (ako sa to­ho v do­vo­la­ní do­má­ha ob­vi­ne­ný), pre­to­že ob­hliad­ka mies­ta či­nu je kri­mi­na­lis­tic­ká me­tó­da, pri kto­rej sa pria­mym po­zo­ro­va­ním zis­ťu­jú sto­py tres­tné­ho či­nu (a nás­led­ne i za­is­ťu­jú vec­né  sto­py),  kto­rý  už  bol  spá­cha­ný  a od­ha­le­ný,  nej­de  te­da  o do­mo­vú  pre­hliad­ku, kto­rou sa má od­ha­liť prí­pad­ný trest­ný čin ale­bo za­is­tiť vec dô­le­ži­tá pre tres­tné ko­na­nie, res­pek­tí­ve  náj­sť  tam  skrý­va­jú­cu  sa  po­doz­ri­vú  oso­bu  ale­bo  za­is­tiť  hnu­teľ­né  ve­ci na  us­po­ko­je­nie  ná­ro­ku  poš­ko­de­né­ho  na  náh­ra­du  ško­dy.  Pre­to  sú  pro­ces­né  pod­mien­ky pre obid­va vy­ššie uve­de­né úko­ny iné a na vý­kon ob­hliad­ky mies­ta či­nu sa  ne­vy­ža­du­je pred­chá­dza­jú­ce  upo­ve­do­me­nie  ob­vi­ne­né­ho  a ne­vy­ža­du­je  sa  ani  nás­led­né  upo­ve­do­me­nie ob­vi­ne­né­ho o vy­ko­na­ní ob­hliad­ky mies­ta či­nu. Z roz­diel­nos­ti uve­de­ných pro­ces­ných úko­nov vy­plý­va, že na za­is­te­nie stôp tres­tné­ho či­nu pri ob­hliad­ke mies­ta či­nu (bio­lo­gic­ké, che­mic­ké, tra­so­lo­gic­ké,  vec­né  a iné),  kto­rý­mi  mal  byť  ale­bo  mo­hol  byť  spá­cha­ný  trest­ný  čin nie je pot­reb­né ap­li­ko­vať pos­tup pod­ľa § 91 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že ho­ci ide o ve­ci dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, nej­de o ve­ci ne­dos­tup­né pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale ide o ve­ci prí­tom­né na mies­te či­nu.   Tu si tre­ba uve­do­miť, že po­vin­nosť na vy­da­nie ve­ci a nás­led­ne od­ňa­tie ve­ci v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 89 až § 98 Tres­tné­ho po­riad­ku sa vzťa­hu­je
na ve­ci ne­dos­tup­né pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a zá­ro­veň ve­ci dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nia. Ta­ký­to stav však ne­nas­tá­va pri ob­hliad­ke mies­ta či­nu, kde or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní  do­ku­men­tu­jú  a za­is­ťu­jú  ve­ci  pre  nich  dos­tup­né  a zá­ro­veň  dô­le­ži­té,  ale­bo  as­poň
po­ten­cio­nál­ne dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie

N a j v y š š í  s ú d                                                                                                   3T­do/82/2016

Slo­ven­skej re­pub­li­ky

U Z N E S E N I E

Naj­vyš­ší    súd    Slo­ven­skej    re­pub­li­ky    v se­ná­te    zlo­že­nom    z pred­sed­níč­ky
JUDr. Ja­ny Serbov­ej a sud­cov JUDr. Ale­ny Šiš­ko­vej a JUDr. Mar­tin Bar­ge­la v tres­tnej ve­ci

ob­vi­ne­né­ho        M.              B.,              pre       po­kus       zlo­či­nu        ub­lí­že­nia         na       zdra­ví

pod­ľa § 14 ods. 1 § 155 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na a iné tres­tné či­ny, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom 15. mar­ca 2017 v Bra­tis­la­ve, o do­vo­la­ní ob­vi­ne­né­ho M. B. po­da­nom pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 2To/31/2016, zo 4. má­ja 2016 tak­to

r o z h o d o l :

Pod­ľa § 382 psím. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho M. B. sa   o d m i e t

a.

O d ô v o d n e n i e

Roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I, sp. zn. 3T/22/23015, z 24. no­vem­bra 2015
v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 2To/31/2016, zo 4. má­ja 2016
bol   ob­vi­ne­ný   M... B.   uz­na­ný   vin­ným   zo   spá­chania   po­ku­su   zlo­či­nu   ub­lí­že­nia

na zdra­ví pod­ľa  §  14 ods.  1  §  155 ods.  1 Tres­tné­ho zá­ko­na, z pok­ra­čo­va­cie­ho pre­či­nu
neop­ráv­ne­né­ho  vy­ro­be­nia  a pou­ží­va­nia  pla­tob­né­ho  pros­tried­ku,  elek­tro­nic­kých  pe­ňa­zí
ale­bo inej pla­tob­nej kar­ty pod­ľa § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na a z po­ku­su pok­ra­čo­va­cie­ho
pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 14 ods. 1, § 212 ods. 2 písm. f/, ods. 3 písm. a/ Tres­tné­ho zá­ko­na,
kto­rých sa do­pus­til spô­so­bom pod­rob­ne roz­ve­de­ným vo vý­ro­ko­vej čas­ti ozna­če­né­ho roz­sud­ku
ok­res­né­ho sú­du.

Za spá­chanie tých­to tres­tných či­nov bol me­no­va­né­mu ulo­že­ný pod­ľa § 155 ods. 1,
§ 36 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 5, § 41 ods. 1, ods. 2, § 42 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na súhrn­ný

trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 11 ro­kov a 8 me­sia­cov. Pod­ľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tres­tné­ho
zá­ko­na na vý­kon tres­tu bol ob­vi­ne­ný za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu so stred­ným
stup­ňom strá­že­nia. Pos­tu­pom pod­ľa § 42 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na bol zá­ro­veň zru­še­ný vý­rok
o tres­te tres­tné­ho roz­ka­zu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I, sp. zn. 0T/103/2014 zo 4. jú­la 2014.
Pod­ľa § 73  ods. 2  písm.  d/  Tres­tné­ho  zá­ko­na  súd  ob­vi­ne­né­mu  ulo­žil  ochran­né

proti­toxiko­ma­nic­ké lie­če­nie am­bu­lan­tnou for­mou a pod­ľa § 287 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku
bo­la ob­vi­ne­né­mu M. B. ulo­že­ná po­vin­nosť nah­ra­diť poš­ko­de­nej H. V. ško­du vo vý­ške 1500
€.

Pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, sp. zn. 2To/31/2016 zo 4. má­ja 2016, kto­rým  bo­lo  je­ho  od­vo­la­nie,  po­da­né  pro­ti  roz­sud­ku  Ok­res­né­ho  sú­du  Bra­tis­la­va  I, sp. zn. 3T/22/2015 z 24. no­vem­bra 2015, za­miet­nu­té ako ne­dô­vod­né, po­dal pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu do­vo­la­nie z dô­vo­dov pod­ľa  §  371 ods.  1 písm. c/, písm. g/, písm. h/, písm. i/ Tres­tné­ho  po­riad­ku  a navr­hol,  aby  naj­vyš­ší  súd  zru­šil  roz­su­dok  a uz­ne­se­nie  vy­ššie ozna­če­ných sú­dov niž­šie­ho stup­ňa. Vy­slo­vil, že tý­mi­to roz­hod­nu­tia­mi bol po­ru­še­ný zá­kon v je­ho nep­ros­pech a vec pri­ká­zal na no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie.

K do­vo­la­niu sa vy­jad­ril pro­ku­rá­tor s kon­šta­to­va­ním ne­dô­vod­nos­ti po­da­né­ho do­vo­la­nia
a s návr­hom na je­ho od­miet­nu­tie pod­ľa § 382 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku (viď 790 - 792).

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí (§ 377 Tres­tné­ho po­riad­ku) zis­til,
že do­vo­la­nie je prí­pus­tné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku), bo­lo po­da­né
op­ráv­ne­nou oso­bou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tres­tné­ho po­riad­ku), v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te
(§ 370  ods. 1  Tres­tné­ho  po­riad­ku),  na  mies­te,  kde  mož­no  ten­to  mi­mo­riad­ny  op­rav­ný
pros­trie­dok po­dať (§ 370 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku), ob­sa­hu­je od­ôvod­ne­nie (§ 374 ods. 1,
ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku) a dos­pel k zá­ve­ru, že nie je mož­né o do­vo­la­ní roz­hod­núť v sú­la­de
s návr­hom ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že je zrej­mé, že ne­bo­li spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371
Tres­tné­ho po­riad­ku.

Naj­vyš­ší súd poz­na­me­ná­va, že v zmys­le § 385 Tres­tné­ho po­riad­ku je do­vo­la­cí súd via­za­ný do­vo­la­cí­mi dô­vod­mi, kto­ré sú v ňom uve­de­né, z čo­ho vy­plý­va že tá­to via­za­nosť sa tý­ka vy­me­dzenia chýb roz­hod­nu­tia a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo  (§  374 ods.  1 Tres­tné­ho po­riad­ku) a nie práv­nych dô­vo­dov do­vo­la­nia uve­de­ných v ňom v sú­la­de s § 374 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku z hľa­dis­ka ich hod­no­te­nia (R 120/2012 - I.).

S oh­ľa­dom na uve­de­né ne­bol naj­vyš­ší súd op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať iné v do­vo­la­ní
ozna­če­né  po­ru­še­nia  zá­ko­na,  kto­ré  ne­zod­po­ve­da­jú  vy­me­dze­ným  do­vo­la­cím  dô­vo­dom,
pre­to­že by si tak at­ra­ho­val pries­kum prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia a je­mu pred­chá­dza­jú­ce­ho
ko­na­nia nad rá­mec návr­hu - do­vo­la­nia, čo by zna­me­na­lo prek­ro­če­nie prá­vo­mo­ci vy­plý­va­jú­cej
mu zo zá­ko­na (§ 385 Tres­tné­ho po­riad­ku) a Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (člá­nok 2 ods. 2).

Z uve­de­né­ho je pre­to pot­reb­né vy­vo­diť, a to aj s oh­ľa­dom na po­va­hu do­vo­la­cie­ho
ko­na­nia, kto­ré je ako návr­ho­vé ko­na­nie vždy pod­mie­ne­né návr­hom op­ráv­ne­nej oso­by zna­lej
prá­va - mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti, ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, ob­haj­ca, že naj­vyš­ší súd je via­za­ný
po­da­ným návr­hom do ta­kej mie­ry, že v rám­ci pries­ku­mu dodr­žia­va­nia zá­kon­nos­ti ne­mô­že ísť
nad rá­mec návr­hu a tam špe­ci­fi­ko­va­ných dô­vo­dov do­vo­la­nia (§ 385 Tres­tné­ho po­riad­ku).
Pre­to  naj­vyš­ší  súd  pod­ro­bil  pries­ku­mu  len  vec­né  ar­gu­men­ty  do­vo­la­te­ľa  zod­po­ve­da­jú­ce
do­vo­la­cím  dô­vo­dom  pod­ľa  §  371  ods. 1  Tres­tné­ho  po­riad­ku  bez  hlb­šie­ho  pries­ku­mu

tých ar­gu­men­tov, kto­ré im ne­zod­po­ve­da­jú.

Ob­vi­ne­ný v do­vo­la­ní ar­gu­men­to­val nas­le­dov­ne:

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku vi­dí v tom:

že súd uz­ne­se­ním od­mie­tol vy­ko­nať ním navr­hnu­té dô­ka­zy, pri­čom pod­rob­ne ro­zob­ral už vy­ko­na­né dô­ka­zy, pod­ro­bil ich vlas­tné­mu roz­bo­ru a hod­no­te­niu a vy­svet­lil vý­znam ním navr­hnu­tých dô­ka­zov,

že bo­lo po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu „keď na hlav­nom po­jed­ná­va­ní 22.9.2015, na návrh ob­haj­cu sa čí­ta­la zá­pis­ni­ca o vý­slu­chu poš­ko­de­nej, pri­čom tá­to sa pria­mo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po pre­čí­ta­ní jej vý­po­ve­de vy­jad­ri­la „Je to prav­da.“,

že „po reali­zá­cii ob­hliad­ky mies­ta či­nu ho nik­to neu­ve­do­mil a ne­dos­tal potvr­de­nie o od­ňa­tí ve­cí.“, a na­po­kon

že v príp­rav­nom ko­na­ní ne­bol upo­ve­do­mo­va­ný vop­red o úko­noch a vý­slu­choch sved­kov.

K do­vo­la­cie­mu  dô­vo­du  pod­ľa         §    371  ods.     1  písm.  c/  Tres­tné­ho  po­riad­ku

a k ar­gu­men­tom ob­vi­ne­né­ho naj­vyš­ší súd poz­na­me­ná­va.

Do­vo­la­cím dô­vo­dom pod­ľa  §  371 ods.  1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku je zá­sad­né
po­ru­še­nie  prá­va  na  ob­ha­jo­bu.  Ta­kým­to  zá­sad­ným  po­ru­še­ním  by  bo­lo  naj­mä  po­ru­še­nie
us­ta­no­ve­ní  o po­vin­nej  ob­ha­jo­be  pod­ľa §  37  Tres­tné­ho  po­riad­ku,  kto­ré  by  moh­lo  mať

kon­krét­ny vplyv na vy­ko­na­nie jed­not­li­vých úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia sme­ru­jú­cich k vy­da­niu
roz­hod­nu­tí  pro­ces­nej  po­va­hy (nap­rík­lad  roz­hod­nu­tie  o ob­me­dze­ní  osob­nej  slo­bo­dy)

ale­bo  me­ri­tór­ne­ho  roz­hod­nu­tia.  Dô­le­ži­té  sú  te­da  aj  kon­krét­ne  pod­mien­ky  prí­pa­du, kto­ré  je  pot­reb­né  vy­hod­no­tiť  in­di­vi­duál­ne,  ako  aj  vo  vzá­jom­ných  sú­vis­los­tiach.  Prá­vo na ob­ha­jo­bu tre­ba chá­pať ako vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre úpl­né up­lat­ne­nie pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu a zá­kon­ný pos­tup pri reak­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du na up­lat­ne­nie kaž­dé­ho ob­ha­jo­va­cie­ho prá­va.

Ne­vy­ko­na­nie  ob­vi­ne­ným navr­hnu­tých dô­ka­zov ne­zak­la­dá žiad­ny do­vo­la­cí  dô­vod,
pre­to­že súd nie je via­za­ný ta­kým­to návr­hom a sám mô­že roz­hod­núť, kto­ré dô­ka­zy je pot­reb­né
na  hlav­nom  po­jed­ná­va­ní  vy­ko­nať,  tak  aby  bo­li  ob­jas­ne­né  všet­ky  okol­nos­ti  pot­reb­né
na   ná­le­ži­té   zis­te­nie   ve­ci.   V zmys­le   vy­ššie   uve­de­né­ho   by   do­vo­la­cím   dô­vo­dom
bo­lo   len  ne­roz­hod­nu­tie   sú­du   o návr­hu  na  dopl­ne­nie  do­ka­zo­va­nia   a ne­vys­vet­le­nie
nad­by­toč­nos­ti  a ne­pot­reb­nos­ti  dopl­ne­né­ho  do­ka­zo­va­nia  za  sú­čas­nej  exis­ten­cie  ďal­ších
sku­toč­nos­tí  naz­na­ču­jú­cich,  že  ce­lé  ko­na­nie  bo­lo  ve­de­né  neob­jek­tív­ne  a zjav­ne
ne­reš­pek­to­va­lo  pra­vid­lá  spra­vod­li­vé­ho  pro­ce­su.  Len  v ta­kom prí­pa­de  by  bo­lo  mož­né
kon­šta­to­vať po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu tzv. ar­bit­rár­nym roz­hod­nu­tím sú­du
pod­ľa  §  272  ods.  3  Tres­tné­ho  po­riad­ku.  V pred­met­nej  ve­ci  však  ta­ký­to  stav  ne­nas­tal,
pre­to­že naj­vyš­ší súd ne­zis­til, že by ko­na­nie ve­de­né vo­či ob­vi­ne­né­mu bo­lo us­ku­toč­ne­né
v roz­po­re s pra­vid­la­mi prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le člán­ku 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne
zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, pri­čom ok­res­ný súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (č. l. 606),
pos­tu­pom pod­ľa  §  272 ods.  3 Tres­tné­ho po­riad­ku od­mie­tol vy­ko­nať navr­ho­va­né dô­ka­zy
a te­da pro­ces­ne pos­tu­po­val bez­chyb­ne.

Pre­čí­ta­ním čas­ti vý­po­ve­de sved­ky­ne  - poš­ko­de­nej H. V. z príp­rav­né­ho ko­na­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní  (kde bo­la prí­tom­ná a vý­sluch vy­ko­nal ob­haj­ca, č. l.  542), ne­doš­lo k po­ru­še­niu  prá­va  na  spra­vod­li­vý  pro­ces,  pre­to­že  ten­to  úkon  bol  vy­ko­na­ný  v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním §  264  Tres­tné­ho  po­riad­ku  a v ne­pos­led­nom  ra­de  aj  v sú­la­de  so  zá­sa­dou kon­tra­dik­tór­nos­ti,  keď­že  ten­to  úkon  v ko­neč­nom  dôs­led­ku  slú­žil  len  na  po­sú­de­nie vie­ro­hod­nos­ti tvr­de­ní me­no­va­nej sved­ky­ne.

Pos­tup po­lí­cie pri priz­va­ní J. R. na ob­hliad­ku mies­ta či­nu (č. l. 135-146), i vý­slu­chu tej­to   oso­by   ako   sved­ky­ne (č.   l. 122-124),   neod­po­ru­je   zá­ko­nu,   na­koľ­ko   iš­lo

o lo­gic­ký dôs­le­dok exis­tu­jú­ce­ho práv­ne­ho sta­vu  (sved­ky­ňa je vlas­tníč­kou by­tu kde bo­la vy­ko­na­ná ob­hliad­ka, ma­la kľú­če od by­tu a te­da ne­bo­lo pot­reb­né ná­sil­ne do ne­ho vnik­núť, pri­čom po ot­vo­re­ní by­tu z ne­ho od­iš­la), a v ko­neč­nom dôs­led­ku ne­vy­po­ve­da­la k prie­be­hu skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, ale k okol­nos­tiam pre­náj­mu by­tu.

V tres­tnom ko­na­ní nie je pot­reb­né upo­ve­do­mo­vať ob­vi­ne­né­ho o ob­hliad­ke mies­ta či­nu
(ako sa to­ho v do­vo­la­ní do­má­ha ob­vi­ne­ný), pre­to­že ob­hliad­ka mies­ta či­nu je kri­mi­na­lis­tic­ká
me­tó­da, pri kto­rej sa pria­mym po­zo­ro­va­ním zis­ťu­jú sto­py tres­tné­ho či­nu (a nás­led­ne i za­is­ťu­jú
vec­né  sto­py),  kto­rý  už  bol  spá­cha­ný  a od­ha­le­ný,  nej­de  te­da  o do­mo­vú  pre­hliad­ku,
kto­rou sa má od­ha­liť prí­pad­ný trest­ný čin ale­bo za­is­tiť vec dô­le­ži­tá pre tres­tné ko­na­nie,
res­pek­tí­ve  náj­sť  tam  skrý­va­jú­cu  sa  po­doz­ri­vú  oso­bu  ale­bo  za­is­tiť  hnu­teľ­né  ve­ci
na  us­po­ko­je­nie  ná­ro­ku  poš­ko­de­né­ho  na  náh­ra­du  ško­dy.  Pre­to  sú  pro­ces­né  pod­mien­ky
pre obid­va vy­ššie uve­de­né úko­ny iné a na vý­kon ob­hliad­ky mies­ta či­nu sa  ne­vy­ža­du­je
pred­chá­dza­jú­ce  upo­ve­do­me­nie  ob­vi­ne­né­ho  a ne­vy­ža­du­je  sa  ani  nás­led­né  upo­ve­do­me­nie
ob­vi­ne­né­ho o vy­ko­na­ní ob­hliad­ky mies­ta či­nu. Z roz­diel­nos­ti uve­de­ných pro­ces­ných úko­nov
vy­plý­va, že na za­is­te­nie stôp tres­tné­ho či­nu pri ob­hliad­ke mies­ta či­nu (bio­lo­gic­ké, che­mic­ké,
tra­so­lo­gic­ké,  vec­né  a iné),  kto­rý­mi  mal  byť  ale­bo  mo­hol  byť  spá­cha­ný  trest­ný  čin
nie je pot­reb­né ap­li­ko­vať pos­tup pod­ľa § 91 Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že ho­ci ide o ve­ci
dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, nej­de o ve­ci ne­dos­tup­né pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní,
ale ide o ve­ci prí­tom­né na mies­te či­nu.   Tu si tre­ba uve­do­miť, že po­vin­nosť na vy­da­nie ve­ci
a nás­led­ne od­ňa­tie ve­ci v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 89 až § 98 Tres­tné­ho po­riad­ku sa vzťa­hu­je
na ve­ci ne­dos­tup­né pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a zá­ro­veň ve­ci dô­le­ži­té pre tres­tné
ko­na­nia. Ta­ký­to stav však ne­nas­tá­va pri ob­hliad­ke mies­ta či­nu, kde or­gá­ny čin­né v tres­tnom
ko­na­ní  do­ku­men­tu­jú  a za­is­ťu­jú  ve­ci  pre  nich  dos­tup­né  a zá­ro­veň  dô­le­ži­té,  ale­bo  as­poň
po­ten­cio­nál­ne dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie

Pod­ľa  §  213 ods.  1 Tres­tné­ho po­riad­ku po­li­cajt mô­že po­vo­liť účasť ob­vi­ne­né­mu na vy­šet­ro­va­cích úko­noch a umož­niť mu klásť vy­po­čú­va­ným sved­kom otáz­ky.

Z pred­lo­že­né­ho spi­su vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný mal už v príp­rav­nom ko­na­ní ob­haj­cu

(ob­haj­cov)  a ten­to  sa  zú­čas­tňo­val  vý­slu­chov  sved­kov            (č.  l.    92,   99,   107,   118,   125),

i kon­fron­tá­cie  me­dzi  ob­vi­ne­ným  a poš­ko­de­nou         (č.  l.    128).  To  is­té  pla­tí  aj  o hlav­nom

po­jed­ná­va­ní.  Z uve­de­né­ho  vy­plý­va,  že  prá­vo  na  ob­ha­jo­bu  ne­bo­lo  v žiad­nom  prí­pa­de
po­ru­še­né,  pre­to­že  to­to  prá­vo  je  pot­reb­né  vní­mať  ako  prá­vo  ob­ha­jo­by  ako  cel­ku,
nie len ob­vi­ne­né­ho osob­ne. Pre­to je dos­ta­toč­né ak mož­nosť zú­čas­tniť sa vý­slu­chov
sved­kov  a  mož­nosť  vy­po­čuť  sved­kov  už  v príp­rav­nom  ko­na­ní,  bo­la  da­ná  as­poň
ob­haj­co­vi (Ver­dam  pro­ti  Ho­lan­dsku,  roz­su­dok  č. 35253/97  z 31.  augus­ta 1999,  Ve­biu

pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke, roz­su­dok č. 46168/99 z 26. jú­la 2003, Ku­rup pro­ti Dán­sku, roz­su­dok

č. 11219/84 z 10. jú­la 1985). Naj­vyš­ší súd uzat­vá­ra, že ak má ob­vi­ne­ný ob­haj­cu, pos­ta­čí, že mož­nosť zú­čas­tniť sa vý­slu­chu sved­ka mal len je­den z nich, te­da buď ob­vi­ne­ný ale­bo ob­haj­ca, čo bo­lo v pred­met­nej ve­ci dodr­ža­né a pre­to ne­mož­no u ob­vi­ne­né­ho M. B. kon­šta­to­vať ani z toh­to dô­vo­du po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu.

S oh­ľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti naj­vyš­ší súd ne­zis­til v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a ani v pos­tu­pe sú­du pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov ta­ké zá­važ­né po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho M. B., kto­ré by od­ôvod­ňo­va­li exis­ten­ciu do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

Do­vo­la­cí  dô­vod  pod­ľa     §  371  ods.    1  písm.  g/  Tres­tné­ho  po­riad­ku  ob­vi­ne­ný

od­ôvod­nil v pod­sta­te nas­le­dov­ne:

-  oso­ba prí­tom­ná pri ob­hliad­ke, pa­ni R., te­da ne­zú­čas­tne­ná oso­ba, bo­la nás­led­ne vy­po­ču­tá
     ako sved­ky­ňa,

-  súd uvie­dol ako je­den z dô­ka­zov v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku stra­na  12, stra­na  17, ria­dok
     od­spo­du, „...súd  vznik  me­cha­niz­mu  zra­ne­ní  vy­tr­hol  z kon­textu...,  pre­to  po­va­žu­jem
     tie­to dô­ka­zy za ne­zá­kon­né“,

-   „Tie­to vy­jad­re­nia Ing. p. Ma­te­jo­vej po­va­žu­jem bez­po­chy­by za chy­by zna­lec­ké­ho po­sud­ku,
     na­koľ­ko je ne­jas­ný a neúpl­ný a opie­ra sa..., pre­to mám za to, že v zmys­le us­ta­no­ve­nia
     § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. bol napl­ne­ný do­vo­la­cí dô­vod“,

-   „Pou­ka­zu­jem  na  od­vo­la­cí  súd,  kto­rý  v uz­ne­se­ní  o za­miet­nu­tí  od­vo­la­nia  kon­šta­to­val

nas­le­dov­né...“.

Vy­ššie uve­de­né ar­gu­men­ty ob­vi­ne­né­ho sú kri­ti­kou roz­hod­nu­tí sú­dov niž­šie­ho stup­ňa,
s vlas­tným  poh­ľa­dom  na  spô­sob  hod­no­te­nia  dô­ka­zov  a vlas­tným  po­sú­de­ním  kva­li­ty
od­ôvod­ne­ní  ich  roz­hod­nu­tí  i kva­li­ty  zna­lec­kých  po­sud­kov,  nie  sú  však  vec­ný­mi
a re­le­van­tný­mi ar­gu­men­tmi na napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du § 371 ods. 1 písm. g/ Tres­tné­ho
po­riad­ku, kto­rý mož­no ús­peš­ne up­lat­ňo­vať v prí­pa­doch keď je roz­hod­nu­tie sú­du za­lo­že­né

na  dô­ka­zoch,  kto­ré  ne­bo­li  na  hla­vom  po­jed­ná­va­ní  vy­ko­na­né  zá­kon­ným  spô­so­bom.
Sku­toč­nosť, že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch vy­ko­na­ných v roz­po­re so zá­ko­nom,
mu­sí byť z ob­sa­hu spi­su zrej­má a po­ru­še­nie zá­ko­na by ma­lo svo­ju po­va­hou a zá­važ­nos­ťou
zod­po­ve­dať po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 Do­ho­vo­ru, čo­mu na­po­kon
zod­po­ve­dá i sa­mot­ná po­va­ha do­vo­la­nia ako mi­mo­riad­ne­ho (nie ďal­šie­ho riad­ne­ho) op­rav­né­ho
pros­tried­ku.

Z uve­de­né­ho po­tom vy­plý­va zá­ver, že nes­práv­ny pro­ces­ný pos­tup sú­du pri vy­ko­ná­va­ní
dô­ka­zov mô­že byť do­vo­la­cím dô­vo­dom v zmys­le § 371 ods. 1 písm. g/ Tres­tné­ho po­riad­ku
len  vte­dy,  ak  má  resp.  mal  ne­ga­tív­ny  do­pad  na  prá­va  ob­vi­ne­né­ho.  Ak  sa  nep­reu­ká­žu
ta­ké­to účin­ky nes­práv­ne­ho pro­ces­né­ho pos­tu­pu pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov, po­tom ne­mož­no
ho­vo­riť o napl­ne­ní do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods.  1 písm. g/ Tres­tné­ho po­riad­ku,
a to aj so zre­te­ľom na to, že k po­ru­še­niu prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le čl. 6 ods. 1,
ods. 3 písm. d/ Do­ho­vo­ru, by moh­lo dôjsť len vte­dy, ak by od­sú­de­nie bo­lo za­lo­že­né vý­luč­ne
ale­bo  v roz­ho­du­jú­cej  mie­re (solle­ry  or  to  a  de­ci­si­ve  extent)  na  dô­ka­zoch  zís­ka­ných

ne­zá­kon­ným spô­so­bom, čo sa ale v pred­met­nej ve­ci nes­ta­lo (poz­ri Ma­rian­na Ma­ri­nes­cu pro­ti

Ru­mun­sku,  roz­su­dok  č.      36110/03  z 2.  feb­ruára     2010,  Emen  pro­ti  Tu­rec­ku,  roz­su­dok

č.    25585/02  z 26.  ja­nuá­ra        2010,  Van  Me­che­len  a ďal­ší  pro­ti  Ho­lan­dsku,  Vis­ser

pro­ti Ho­lan­dsku, roz­su­dok č.  26668/95 zo 14. feb­ruára 2012, Al-Khawaja a Ta­he­ry pro­ti
Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, roz­su­dok č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. de­cem­bra 2011 a ďal­šie).

V rám­ci  do­vo­la­ním  ini­cio­va­né­ho  pries­ku­mu  od­ôvod­ne­né­ho  do­vo­la­cím  dô­vo­dom pod­ľa § 371  ods. 1  písm.  g/  Tres­tné­ho  po­riad­ku  mô­že  naj­vyš­ší  súd  pres­kú­mať

len to (ak do­vo­la­nie ne­po­dal mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa § 371 ods. 3 Tres­tné­mu po­riad­ku), či je­di­ný us­ved­ču­jú­ci dô­kaz ale­bo via­ce­ré roz­ho­du­jú­ce us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy bo­li vy­ko­na­né zá­kon­ným spô­so­bom. Ak dos­pe­je k zá­ve­ru o zá­kon­nos­ti vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­mô­že naj­vyš­ší súd spo­chyb­ňo­vať skut­ko­vé zis­te­nia, pre­hod­no­co­vať vy­ko­na­né dô­ka­zy a ich hod­no­te­nie vy­ko­na­né súd­mi niž­ších stup­ňov.

Ar­gu­men­ty ob­vi­ne­né­ho, kto­ré pod­ľa ne­ho preu­ka­zu­jú da­nosť do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa  §  371 ods.  1 písm. g/ Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je mož­né po­va­žo­vať za re­le­van­tné, ani   vec­né   s tým,   že   k vý­slu­chu   sved­ky­ne   R.   sa   naj­vyš­ší   súd   vy­jad­ril   vy­ššie, a pre­to uzat­vá­ra, že ne­zis­til napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa  §  371 ods.  1 písm. g/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa  §  371 ods. 1 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­ný vi­dí

v tom:

-   „Mám  za  to,  že  mi  bol  ulo­že­ný  trest  mi­mo  zá­ko­nom  us­ta­no­ve­nej  tres­tnej  sadz­by
a nep­ri­me­ra­ne   prís­ny,   pre­to­že   mi   bo­la   pri­čí­ta­ná   dup­li­cit­ne   pri­ťa­žu­jú­ca   okol­nosť.
Súd pou­žil § 38 ods. 2, ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, § 41 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na,
§  42  ods.  1  Tres­tné­ho  zá­ko­na,  na  súhrn­ný  trest  od­ňa­tia  slo­bo­dy  vo  vý­me­re  11  ro­kov
a 8  me­sia­cov.  Pou­ka­zu­jem  na  us­ta­no­ve­nie § 38  ods. 7,  us­ta­no­ve­nia  od­se­ku 4  až 6

sa ne­pou­ži­jú, ak sa sú­čas­ne uk­la­dá zvý­še­ný úhrn­ný trest ale­bo súhrn­ný trest pod­ľa § 41 ods. 2
ale­bo § 42, ak by sú­čas­né pou­ži­tie tých­to us­ta­no­ve­ní bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne.“

Naj­vyš­ší  súd  poz­na­me­ná­va,  že  sú­čas­né  pou­ži­tie         §  38  ods.  5  Tres­tné­ho  zá­ko­na,

§ 42 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na je mož­né v prí­pa­de, ak: „Nie je pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne“ (§ 38 ods. 7 Tres­tné­ho zá­ko­na). Ok­res­ný súd na stra­ne 26 roz­sud­ku zro­zu­mi­teľ­ne vy­svet­lil  pre­čo  sú­čas­ne  ap­li­ko­val  tie­to  us­ta­no­ve­nia,  s čím  sa  naj­vyš­ší  súd  sto­tož­nil bez pot­re­by opa­ko­va­nia tam uve­de­né­ho. Naj­vyš­ší súd na­viac pri­po­mí­na, že do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že byť napl­ne­ný v dvoch al­ter­na­tí­vach spo­čí­va­jú­cich   v tom,   že   ob­vi­ne­né­mu   bol   ulo­že­ný   za   trest­ný   čin   zo   spá­chania, kto­ré­ho bol uz­na­ný vin­ným

-  trest vo vý­me­re mi­mo tres­tnej sadz­by ale­bo

-  ta­ký druh tres­tu, kto­rý trest­ný zá­kon nep­ri­púš­ťa,

Ulo­že­nie tres­tu mi­mo tres­tnej sadz­by sa tý­ka len tých od­stup­ňo­va­teľ­ných tres­tných
či­nov,  kto­ré  ma­jú  ur­či­tú  sadz­by  vy­me­dze­nú  zá­ko­nom -  tres­tov  od­ňa­tia  slo­bo­dy (§ 46

Tres­tné­ho zá­ko­na), trest do­má­ce­ho vä­ze­nia (§ 53 Tres­tné­ho zá­ko­na), trest po­vin­nej prá­ce (§  54 Tres­tné­ho zá­ko­na), pe­ňaž­ný trest  (§  56 Tres­tné­ho zá­ko­na), náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy za pe­ňaž­ný trest (§ 57 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na), trest zá­ka­zu čin­nos­ti (§ 61 Tres­tné­ho zá­ko­na), trest zá­ka­zu po­by­tu  (§  62 Tres­tné­ho zá­ko­na), trest zá­ka­zu účas­ti na ve­rej­ných po­du­ja­tiach (§ 62 Tres­tné­ho zá­ko­na), trest vy­hos­te­nia (§ 65 Tres­tné­ho zá­ko­na). Trest od­ňa­tia slo­bo­dy  (o kto­rý ide aj v pred­met­nej ve­ci), má kon­krét­ne hra­ni­ce tres­tnej sadz­by ur­če­né v prís­luš­nom us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti tres­tné­ho zá­ko­na pod­ľa to­ho o aký trest­ný čin ide, prí­pad­ne v akej al­ter­na­tí­ve bol spá­cha­ný.

Do­vo­la­cím dô­vo­dom pod­ľa pís­me­na h/ § 371 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ne­mô­že byť
len nep­ri­me­ra­nosť tres­tu po­ci­ťo­va­ná, či už ako prís­na ale­bo mier­na, ak bol trest vy­me­ra­ný
v roz­me­dzí  ur­či­tej  tres­tnej  sadz­by.  Ta­kis­to  neu­lo­že­nie  žiad­ne­ho  tres­tu  pri  upus­te­ní
od pot­res­ta­nia, resp. pri upus­te­ní od ulo­že­nia súhr­nné­ho tres­tu, ne­mô­že napĺňať ten­to do­vo­la­cí
dô­vod.

Dru­hom   tres­tu,   kto­rý   zá­kon   nep­ri­púš­ťa   sa   ro­zu­me­jú   naj­mä   prí­pa­dy,
ke­dy  bol  ob­vi­ne­né­mu  ulo­že­ný  niek­to­rý  z  dru­hov  tres­tov (§ 32  Tres­tné­ho  zá­ko­na),

bez spl­ne­nia tých pod­mie­nok, kto­ré zá­kon pred­pok­la­dá, t. j. po­kiaľ v kon­krét­nom prí­pa­de
ur­če­nom  pá­cha­te­ľo­vi  za  ur­či­tý  trest­ný  čin  ne­bo­lo  mož­né  ulo­žiť  niek­to­rý  druh  tres­tu,
s oh­ľa­dom  na  je­ho  zvláš­tne  zá­kon­né  pod­mien­ky (nap­rík­lad  trest  vy­hos­te­nia  ob­ča­no­vi

Slo­ven­skej re­pub­li­ky, trest zá­ka­zu čin­nos­ti za trest­ný čin, kto­rý ne­bol spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s tou­to čin­nos­ťou, trest pre­pad­nu­tia ve­ci, kto­rá ne­pat­rí pá­cha­te­ľo­vi a po­dob­ne).

Z vy­ššie uve­de­né­ho vy­plý­va, že ob­vi­ne­né­mu bol ulo­že­ný trest v rám­ci tres­tnej sadz­by
a pre­to ne­bol napl­ne­ný ani do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tres­tné­ho po­riad­ku.

Do­vo­la­cí  dô­vod  pod­ľa      §   371  ods.    1  písm.  i/  Tres­tné­ho  po­riad­ku  ob­vi­ne­ný

od­ôvod­ni­li tým, že:

-  z vy­ko­na­ných dô­ka­zov ne­vyp­ly­nu­lo, že by mal v úmys­le poš­ko­de­nej spô­so­biť ub­lí­že­nie

na zdra­ví,

-  súd  nes­práv­ne  vy­hod­no­til  všet­ky  okol­nos­ti  prí­pa­du  a dô­ka­zy  vy­ko­na­né  na  hlav­nom

po­jed­ná­va­ní  a „sku­tok  v ob­ža­lo­be  pod­ľa       §  156  ods.    1  Tres­tné­ho  zá­ko­na  pou­va­žu­je

za správ­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku...“

-  vý­rok o vi­ne a tres­te v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 14 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 155 ods. 1
     Tres­tné­ho zá­ko­na bol za­lo­že­ný nie na dô­ka­zoch, ale na práv­nom ná­zo­re sú­du... v zmys­le
     § 14 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na tres­tnosť po­ku­su za­nik­la.“

K to­mu naj­vyš­ší súd poz­na­me­ná­va, že v rám­ci do­vo­la­cie­ho ko­na­nia nie je prí­pus­tné pres­kú­ma­vať správ­nosť a úpl­nosť zis­te­né­ho skut­ku  (ve­ta za bod­ko­čiar­kou  §  371 ods.  1 písm. i/ Tres­tné­ho priad­ku), ak do­vo­la­nie ne­po­dal mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 371 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Skut­ko­vý  stav  mô­že  naj­vyš­ší  súd  hod­no­tiť  len  z to­ho  hľa­dis­ka,  či  sku­tok
ale­bo  iné  okol­nos­ti  skut­ko­vej  po­va­hy  bo­li  správ­ne  práv­ne  po­sú­de­né,  to  zna­me­ná,
či  bo­li  práv­ne  kva­li­fi­ko­va­né  v sú­la­de  s prís­luš­ný­mi  us­ta­no­ve­nia­mi  hmot­né­ho  prá­va,
pre­to  ne­mož­no  pre­ve­ro­vať  úpl­nosť  vy­ko­na­né­ho  do­ka­zo­va­nia  a správ­nosť  hod­no­te­nia
jed­not­li­vých  dô­ka­zov,  na­koľ­ko  to­to  sú  otáz­ky  up­ra­ve­né  nor­ma­mi  pro­ces­né­ho  prá­va,
nie hmot­ným prá­vom. Uve­de­ný zá­ver zod­po­ve­dá sku­toč­nos­ti, že do­vo­la­nie je mi­mo­riad­nym
op­rav­ným pros­tried­kom a roz­ho­du­je o ňom naj­vyš­ší súd už v tre­tej in­štan­cii, kde ne­mož­no
zno­vu  vy­tvá­rať,  či  me­niť  skut­ko­vé  zis­te­nia.  S oh­ľa­dom  na  to  ne­mô­že  naj­vyš­ší  súd
spo­chyb­ňo­vať skut­ko­vé zis­te­nia, pre­hod­no­co­vať vy­ko­na­né dô­ka­zy a ich hod­no­te­nie vy­ko­na­né
súd­mi niž­ších stup­ňov.

Je pot­reb­né zdô­raz­niť, že pri po­su­dzo­va­ní op­ráv­ne­nos­ti tvr­de­nia o exis­ten­cii toh­to do­vo­la­cie­ho  dô­vo­du  je  do­vo­la­cí  súd  vždy  via­za­ný  kon­če­ným  skut­ko­vým  zis­te­ním (skut­ko­vý­mi   zá­ver­mi),   kto­ré   vo   ve­ci   uro­bi­li   sú­dy   pr­vé­ho   a dru­hé­ho   stup­ňa, te­da dô­vo­dom do­vo­la­nia ne­mô­žu byť skut­ko­vé zis­te­nia, čo je zrej­mé z di­kcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tres­tné­ho po­riad­ku, ve­ta za bod­ko­čiar­kou. Do­vo­la­cí súd ne­mô­že sku­tok us­tá­le­ný súd­mi  pr­vé­ho  a dru­hé­ho  stup­ňa  ani  me­niť,  ani  dopĺňať.  Inak  po­ve­da­né,  vo  vzťa­hu ku  skut­ko­vé­mu  sta­vu  zis­te­né­mu  súd­mi  pr­vé­ho,  prí­pad­ne  dru­hé­ho  stup­ňa,  vy­jad­re­nom v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku, mô­že ob­vi­ne­ný v do­vo­la­ní up­lat­ňo­vať len ná­miet­ky práv­ne­ho cha­rak­te­ru, nik­dy nie ná­miet­ky skut­ko­vé. Za skut­ko­vé sa pri­tom po­va­žu­jú tie ná­miet­ky, kto­ré sme­ru­jú pro­ti skut­ko­vým zis­te­niam sú­dov, pro­ti roz­sa­hu vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, prí­pad­ne pro­ti hod­no­te­niu dô­ka­zov sú­dov niž­ších stup­ňov - ich po­su­dzo­va­nie je do­mi­nan­ciou ko­na­nia od­vo­la­cie­ho sú­du. Do­vo­la­cí súd nie je mož­né chá­pať ako tre­tiu „od­vo­la­ciu“ in­štan­ciu za­me­ra­nú na pres­kú­ma­nie roz­hod­nu­tí sú­dov niž­ších sú­dov.

Pre do­vo­la­cí súd je roz­ho­du­jú­ce skut­ko­vé zis­te­nie, pod­ľa kto­ré­ho ob­vi­ne­ný M.... B. spá­chal    skut­ky    tak,    ako    sú    uve­de­né    v roz­sud­ku    sú­du    pr­vé­ho    stup­ňa, z kto­ré­ho skut­ko­vý­mi zá­ver­mi sa sto­tož­nil aj od­vo­la­cí súd. Po­pí­sa­né­mu skut­ko­vé­mu sta­vu pl­ne zod­po­ve­dá i práv­ny zá­ver vy­jad­re­ný v po­sú­de­ní skut­ku práv­nou kva­li­fi­ká­ciou uve­de­nou v práv­nej ve­te roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du. Pou­ži­tú práv­nu kva­li­fi­ká­ciu od­ôvod­ňu­jú všet­ky skut­ko­vé  okol­nos­ti,  kto­ré  sú  v po­pi­se  skut­ku  za­hr­nu­té,  a kto­ré  vy­jad­ru­jú  napl­ne­nie prís­luš­ných zna­kov skut­ko­vých pod­stát ozna­če­ných tres­tných či­nov.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ani ten­to do­vo­la­cí dô­vod ne­bol napl­ne­ný.