Právne vety aktuálnej trestnej judikatúry Najvyššieho súdu SR

 

Sta­no­vis­ko Tpj 55/2016

 

Súd po po­da­ní ob­ža­lo­by roz­ho­du­je spor me­dzi ob­ža­lo­bou a ob­ha­jo­bou pod­ľa pra­vi­diel kon­tra­dik­tór­ne­ho pro­ce­su – ob­jas­ňo­va­nie (v zmys­le zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci) je do­mé­nou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pod­ľa § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pre­to sa­mot­né priz­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho ne­mô­že byť po­ľah­ču­jú­cou okol­nos­ťou pod­ľa § 36 písm. n/ Tres­tné­ho zá­ko­na.

Po­ľah­ču­jú­ca okol­nosť pod­ľa § 36 písm. l/ Tres­tné­ho zá­ko­na pred­pok­la­dá ok­rem priz­na­nia sa pá­cha­te­ľa aj úp­rim­né oľu­to­va­nie tres­tné­ho či­nu. Či k ta­ké­mu oľu­to­va­niu doš­lo je pot­reb­né po­sú­diť pod­ľa kon­krét­nych okol­nos­tí prí­pa­du, vrá­ta­ne pro­ces­ných pre­ja­vov pá­cha­te­ľa (pro­ces­ne ako ob­ža­lo­va­né­ho) po pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o uz­na­ní vi­ny pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Tres­tné­ho po­riad­ku (naj­mä pri vy­uži­tí prá­va zá­ve­reč­nej re­či a pos­led­né­ho slo­va).

Ana­ló­gia je pri ap­li­ká­cii Tres­tné­ho zá­ko­na nep­rí­pus­tná v zmys­le roz­ši­ro­va­nia pod­mie­nok tres­tnos­ti či­nu nad rá­mec zá­ko­na. V iných sme­roch je prí­pus­tná,
ak v pros­pech pá­cha­te­ľa od­stra­ňu­je me­dze­ru v zá­ko­ne a zod­po­ve­dá zmys­lu a vý­zna­mu rie­še­nej otáz­ky vo vzťa­hu k ana­lo­gic­ky pou­ži­té­mu us­ta­no­ve­niu.

Ak mož­no pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu pri uzav­re­tí a schvá­le­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te mi­mo­riad­ne zní­žiť trest pod­ľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da v si­tuá­cii vop­red do­hod­nu­té­ho tres­tu, mož­no (te­da nie ob­li­ga­tór­ne) na­pos­le­dy ozna­če­né us­ta­no­ve­nie per ana­lo­giam a pri pou­ži­tí ar­gu­men­tu a mi­no­ri ad maior
(od men­šie­ho k väč­šie­mu) pou­žiť aj v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny pod­ľa § 257 ods. 1                        písm. b/, c/ Tres­tné­ho po­riad­ku (po pri­ja­tí ta­ké­ho vy­hlá­se­nia sú­dom), keď­že pá­cha­teľ (pro­ces­ne ako ob­ža­lo­va­ný) neod­vo­la­teľ­ne pri­jal všet­ky práv­ne účin­ky uz­na­nia vi­ny (do­kon­ca)  bez to­ho, aby bo­lo akým­koľ­vek spô­so­bom predz­na­me­na­né roz­hod­nu­tie sú­du o dru­hu a vý­ške ulo­že­né­ho tres­tu. 

 

 

Tpj 27/2017 – 2

 

            I.  Vo vzťa­hu k otáz­ke vy­rie­še­nej po zru­še­ní do­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia práv­nym ná­zo­rom do­vo­la­cie­ho sú­du (§ 391 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) nie je mož­né pros­tred­níc­tvom do­vo­la­nia, po­da­né­ho pro­ti prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu vy­da­né­mu v no­vom ko­na­ní, ús­peš­ne up­lat­niť od­liš­ný práv­ny ná­zor; roz­hod­nu­tím v kon­texte tzv. ka­sač­nej via­za­nos­ti práv­nym ná­zo­rom do­vo­la­cie­ho sú­du (pod­ľa na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia) to­tiž ne­mô­že byť po­ru­še­ný zá­kon v zmys­le § 368 ods. 1, resp. § 386 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Opač­ný zá­ver by vo vzťa­hu ku kon­krét­ne­mu prá­vop­lat­né­mu roz­hod­nu­tiu, ne­gu­júc po­žia­dav­ku práv­nej is­to­ty, umož­ňo­val neur­či­tý po­čet je­ho ob­sa­ho­vo proti­chod­ných zmien bez zis­te­nia akej­koľ­vek no­vej sku­toč­nos­ti (jej zis­te­nie sa rie­ši ob­no­vou ko­na­nia pri spl­ne­ní jej zá­kon­ných pod­mie­nok).

            II. Via­za­nosť práv­nym ná­zo­rom do­vo­la­cie­ho sú­du v zmys­le § 391                            ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sa tý­ka (len) práv­ne­ho ná­zo­ru vy­slo­ve­né­ho v od­ôvod­ne­ní roz­sud­ku do­vo­la­cie­ho sú­du na otáz­ku, kto­rá bo­la dô­vo­dom vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia zá­ko­na v zmys­le § 386 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Rie­še­ním tej­to otáz­ky pod­ľa po­ky­nov do­vo­la­cie­ho sú­du, even­tuál­ne aj vy­ko­na­ním úko­nov na­ria­de­ných do­vo­la­cím sú­dom, je vy­me­dze­ný „pot­reb­ný roz­sah“ opä­tov­né­ho pre­ro­ko­va­nia ve­ci v no­vom ko­na­ní (§ 388 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku); nie je vy­lú­če­né vy­ko­na­nie no­vé­ho ko­na­nia aj v šir­šom roz­sa­hu, mu­sí však byť reš­pek­to­va­ný zá­kaz zme­ny k hor­šie­mu pod­ľa § 391 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

            III.  Zá­ve­ry uve­de­né v bo­de II. pri­me­ra­ne pla­tia aj pre via­za­nosť práv­nym ná­zo­rom od­vo­la­cie­ho sú­du (§ 327 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku), na­dria­de­né­ho sťaž­nos­tné­ho) sú­du (§ 194 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku) a Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (§ 362b ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku), vrá­ta­ne zá­ka­zu zme­ny k hor­šie­mu pod­ľa kon­krét­nej úp­ra­vy.

IV.   Ak mi­nis­ter spra­vod­li­vos­ti vy­uži­je svo­je op­ráv­ne­nie po­dať do­vo­la­nie pod­ľa               § 371 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku pre nes­práv­ne zis­te­nie skut­ko­vé­ho sta­vu v pod­stat­ných bo­doch na zá­kla­de vy­ko­na­ných dô­ka­zov, mu­sí v do­vo­la­ní kon­kre­ti­zo­vať nes­práv­nosť úvah, kto­rý­mi sa súd spra­vo­val pri hod­no­te­ní dot­knu­tých dô­ka­zov (§ 168 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku), na­koľ­ko len ta­ká chy­ba mô­že byť v uve­de­nej si­tuá­cii pod­kla­dom pre zru­še­nie na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia do­vo­la­cím sú­dom. Ak sa do­vo­la­teľ ob­me­dzí na vý­po­čet vy­ko­na­ných dô­ka­zov ale­bo uve­die len ich vlas­tné hod­no­te­nie, do­vo­la­nie je zrej­me ne­dô­vod­né (§ 382 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku).   

 

 

Tpj 27/2017 – 3

 

            Čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“), kto­ré­mu zod­po­ve­da­jú us­ta­no­ve­nia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Ústa­va“), neup­ra­vu­je par­ciál­ne prá­vo spo­čí­va­jú­ce v mož­nos­ti zmier­ne­nia tres­tu pre prí­pad, keď sa súd dom­nie­va, že by pou­ži­tie tres­tnej san­kcie pod­ľa hmot­né­ho prá­va prís­luš­né­ho štá­tu sa ja­vi­lo ako nep­ri­me­ra­ne prís­ne. Tý­ka sa pro­ces­ných at­ri­bú­tov ko­na­nia pred ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom, ako aj ko­na­nia oso­bou zá­kon­né­ho sud­cu v pri­me­ra­nej le­ho­te.

            Prob­le­ma­ti­kou nep­ri­me­ra­ne prís­nych san­kcií sa za­obe­rá čl. 3 Do­ho­vo­ru (kto­ré­mu zod­po­ve­dá čl. 16 ods. 2 Ústa­vy), av­šak v kon­texte zá­ka­zu mu­če­nia a ne­ľud­ské­ho ale­bo po­ni­žu­jú­ce­mu za­ob­chá­dzania ale­bo tres­tu.

            Z hľa­dis­ka vnút­roš­tát­ne­ho prá­va pri­chá­dza do úva­hy zní­že­nie v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na us­ta­no­ve­né­ho mi­ni­ma tres­tnej sadz­by pod­ľa us­ta­no­ve­ní § 39 a § 118 Tres­tné­ho zá­ko­na. Me­dzi „okol­nos­ti prí­pa­du“ pod­ľa oso­bit­né­ho zmier­ňo­va­cie­ho us­ta­no­ve­nia § 39 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na však pat­rí aj nep­re­ro­ko­va­nie ve­ci bez zby­toč­ných prie­ťa­hov, ak nie sú prie­ťa­hy za­vi­ne­né ob­vi­ne­ným, v čom je styč­ný bod tej­to zá­kon­nej úp­ra­vy s čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru a s čl. 48 ods. 2 Ústa­vy, a zá­ro­veň pre­miet­nu­tie čl. 13 Do­ho­vo­ru do práv­ne­ho po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo vzťa­hu k dot­knu­té­mu po­ru­še­niu práv ob­vi­ne­né­ho.

 

 

Tpj 27/2017 – 4

 

            Pro­ces­né in­šti­tú­ty Tres­tné­ho po­riad­ku, za­me­ra­né na zís­ka­va­nie dô­ka­zov na účel ich nás­led­né­ho vy­ko­na­nia, sa vo vzťa­hu ku kon­krét­ne­mu dô­ka­zu ne­ku­mu­lu­jú, ak to nie je vzhľa­dom na po­va­hu ve­ci pro­ces­ne ne­vyh­nut­né.

            Na za­bez­pe­če­nie in­for­má­cií z mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, kto­rý bol vy­da­ný ale­bo od­ňa­tý ako vec dô­le­ži­tá pre tres­tné ko­na­nie pod­ľa § 89 a § 91 Tres­tné­ho po­riad­ku, a to aj pri do­mo­vej pre­hliad­ke ale­bo pre­hliad­ke iných pries­to­rov ale­bo po­zem­ku v zmys­le § 105 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale­bo ak je mo­bil­ný te­le­fón za­is­te­ný ako vec­ná sto­pa pri ob­hliad­ke pod­ľa § 154 Tres­tné­ho po­riad­ku, nie je pot­reb­né (dup­li­cit­né) vy­da­nie prí­ka­zu na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke pod­ľa § 116 (ods. 2) Tres­tné­ho po­riad­ku.

            Prí­kaz uve­de­ný na kon­ci pred­chá­dza­jú­cej ve­ty sa, z hľa­dis­ka je­ho vy­ko­na­nia, vy­dá­va pre pod­nik pos­ky­tu­jú­ci ve­rej­né sie­te ale­bo služ­by - ve­ta pos­led­ná § 116 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (rov­na­ko ako prí­kaz pod­ľa § 115 ods. 2, 3 Tres­tné­ho po­riad­ku sa vy­dá­va pre prís­luš­ný út­var Po­li­caj­né­ho zbo­ru) - ide te­da o pou­ži­tie oso­bit­né­ho in­šti­tú­tu a je­mu zod­po­ve­da­jú­ce­ho us­ta­no­ve­nia (lex spe­cia­lis), kto­ré má v kon­krét­nej si­tuá­cii  pred­nosť. Je to­mu tak aj pre­to, že v oboch na­pos­le­dy ozna­če­ných prí­pa­doch ide o vy­ko­ná­va­cie sub­jek­ty prí­ka­zu, kto­ré ne­ma­jú mo­bil­ný te­le­fón, kto­ré­ho sa za­bez­pe­čo­va­nie in­for­má­cií tý­ka, v dr­žbe pred­chá­dza­jú­cej dot­knu­té­mu pro­ces­né­mu pos­tu­pu (zá­ro­veň sa ta­kým pos­tu­pom do­siah­ne aj uta­je­nie za­bez­pe­čo­va­nia in­for­má­cií v ur­či­tej fá­ze pred­súd­ne­ho ko­na­nia).

            Na­priek ur­či­tým spo­loč­ným tech­nic­kým pa­ra­met­rom po­čí­ta­ča a mo­bil­né­ho te­le­fó­nu úda­je ulo­že­né v mo­bil­nom te­le­fó­ne nie sú po­čí­ta­čo­vý­mi údaj­mi v zmys­le úp­ra­vy § 90 Tres­tné­ho po­riad­ku.  

 

 

Tpj 27/2017 – 5

 

            I. Keď­že po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia je po­li­cajt op­ráv­ne­ný vy­ko­ná­vať všet­ky úko­ny pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (ako vý­slov­ne us­ta­no­vu­je § 199 ods. 5 toh­to zá­ko­na), je op­ráv­ne­ný aj vy­po­čú­vať sved­kov. Ta­ký pos­tup ne­mô­že sám ose­be (bez zis­te­nia
a do­ká­za­nia od­liš­ne vy­znie­va­jú­cich okol­nos­tí) vy­vo­lá­vať zá­ver, že sved­ko­via bo­li
vo vzťa­hu k ich nás­led­ným vý­po­ve­diam po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­zá­kon­ne ov­plyv­ňo­va­ní.

            II. Po­jem „prá­vo­moc“ ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa pou­ži­tý v le­gál­nej de­fi­ní­cii § 128                 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na inter­pre­tač­ne vy­ža­du­je pr­vok mo­ci a roz­ho­do­va­nia, čo zna­me­ná mo­cen­ské roz­ho­do­va­nie na práv­nom pod­kla­de up­lat­ňo­va­né vo­či fy­zic­kým ale­bo práv­nic­kým oso­bám, kto­ré mô­žu byť ta­kým roz­hod­nu­tím ob­me­dze­né na svo­jich (inak práv­nym po­riad­kom ga­ran­to­va­ných) prá­vach. Ne­mu­sí ne­vyh­nut­ne ísť o for­ma­li­zo­va­né roz­ho­do­va­nie (vy­dá­va­nie roz­hod­nu­tí s ur­či­tý­mi pro­ces­ne pred­pí­sa­ný­mi ná­le­ži­tos­ťa­mi a for­mou), vždy je však spo­je­né so zod­po­ved­nos­ťou za up­lat­ne­nie prá­vo­mo­ci (§ 128 ods. 1, ve­ta dru­há Tres­tné­ho zá­ko­na).

 

 

Tpj 27/2017 – 6

 

I. Pri dodr­ža­ní zá­sa­dy ne­roz­ši­ro­va­nia pod­mie­nok tres­tnos­ti či­nu nad rá­mec zá­ko­na (vy­plý­va­jú­cej z us­ta­no­ve­nia čl. 49 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a § 8 Tres­tné­ho zá­ko­na) nie je mož­né ani vec­nú me­dze­ru v zá­ko­ne (v zmys­le ne­dos­tat­ku tres­tnos­ti ur­či­té­ho ko­na­nia) rie­šiť exten­zív­nym vý­kla­dom zá­ko­na ale­bo pou­ži­tím ana­ló­gie, ale len pro fu­tu­ro pros­tred­níc­tvom zá­ko­no­dar­cu (zme­nou ale­bo dopl­ne­ním zá­ko­na).

II.  For­mu­lá­ciu „svo­jím vply­vom pô­so­biť na vý­kon prá­vo­mo­ci oso­by“, uve­de­nú v § 336 ods. 1 a ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, je pot­reb­né vy­lo­žiť tak, že ide o up­lat­ňo­va­nie vply­vu pá­cha­te­ľa, zá­sad­ne sme­ru­jú­ce k zneu­ží­va­niu prá­vo­mo­ci oso­by, kto­rá je pred­me­tom pô­so­be­nia. Nej­de te­da o pô­so­be­nie sí­ce ne­for­mál­ne (ne­zod­po­ve­da­jú­ce vý­slov­né­mu po­pi­su v nor­me up­ra­vu­jú­cej pos­tup v prís­luš­nom ko­na­ní), av­šak ne­vy­bo­ču­jú­ce z pod­stat­né­ho sme­ro­va­nia k le­gál­ne­mu úče­lu prá­vo­mo­ci oso­by uve­de­nej v us­ta­no­ve­niach §§ 328 až 330, resp. §§ 332 až 334 Tres­tné­ho zá­ko­na.

 Mu­sí ísť pri­tom o pria­me pô­so­be­nie pod­plá­ca­nej oso­by na oso­bu, kto­rá dis­po­nu­je prá­vo­mo­cou, nie o pô­so­be­nie pros­tred­níc­tvom vply­vu inej inter­ve­nu­jú­cej oso­by, inak o trest­ný čin pod­ľa § 336 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­pôj­de, aj keď úp­la­tok za dot­knu­té pria­me pô­so­be­nie mož­no pri­jať ale­bo pos­kyt­núť buď pria­mo, ale­bo cez spros­tred­ko­va­te­ľa (ta­ká al­ter­na­tí­va pla­tí aj v prí­pa­doch uve­de­ných §§ 328 až 334 v od­se­koch 1 Tres­tné­ho zá­ko­na).  

III. „Prá­vo­moc“ je kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom, kto­rý je le­gál­nou de­fi­ní­ciou spo­je­ný s vý­ko­nom to­mu (prá­vo­mo­ci) zod­po­ve­da­jú­cich op­ráv­ne­ní a po­vin­nos­tí ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa (§ 128 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na). Oso­ba, kto­rá prip­ra­vu­je pod­kla­dy pre roz­ho­do­va­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, sa­ma ve­rej­ným či­ni­te­ľom nie je, pri­ja­tie ale­bo pos­kyt­nu­tie pl­ne­nia uve­de­né­ho v § 131 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na za pô­so­be­nie (re­le­van­tné v zmys­le bo­du II.) na ta­kú oso­bu te­da nie je tres­tným či­nom pod­ľa § 336    ods. 1 ale­bo pod­ľa § 336 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, a to pre ab­sen­ciu zá­ko­nom po­ža­do­va­né­ho at­ri­bú­tu - prá­vo­mo­ci oso­by, kto­rá je (má byť) pred­me­tom pô­so­be­nia.

Na  zá­ve­re uve­de­nom v pred­chá­dza­jú­cej ve­te nič ne­me­ní okol­nosť, že oso­ba, kto­rá prip­ra­vu­je pod­kla­dy pre roz­ho­do­va­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, mô­že byť účas­tní­kom na úmy­sel­nom tres­tnom či­ne ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa v zmys­le § 21 ods. 1 k §§ 326 a 327 Tres­tné­ho zá­ko­na (resp. v prís­luš­ných for­mách aj pá­cha­te­ľom príp­ra­vy, ak ide o zlo­čin, v zmys­le § 13 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na) - ne­mô­že však byť pá­cha­te­ľom ta­ké­ho tres­tné­ho či­nu (ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa) v zmys­le § 128 ods. 1, ods. 8 Tres­tné­ho zá­ko­na. Rov­na­ko pla­tí, že pri pri­ja­tí úp­lat­ku oso­bou prip­ra­vu­jú­cou pod­kla­dy pre roz­ho­do­va­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, bu­de tá­to oso­ba pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1, even­tuál­ne pod­ľa roz­sa­hu či­nu aj pod­ľa ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na (ide o sú­vis­losť s ob­sta­rá­va­ním ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu), ne­mô­že však byť v ta­kom prí­pa­de pou­ži­tá okol­nosť pod­ľa § 329 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na (nej­de o pri­ja­tie, žia­da­nie ale­bo pri­ja­tie prís­ľu­bu úp­lat­ku ve­rej­ným či­ni­te­ľom). 

 

 

Tpj 27/2017 – 7

 

            Se­nát, kto­rý roz­ho­do­val o vi­ne, ne­mu­sí byť vždy se­ná­tom, kto­rý v ko­neč­nom dôs­led­ku roz­ho­du­je o tres­te za dot­knu­tý sku­tok ako trest­ný čin – napr. pri uk­la­da­ní súhr­nné­ho tres­tu pod­ľa § 42 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Nie je po­ru­še­ním pra­vid­la nez­me­ni­teľ­nos­ti zlo­že­nia se­ná­tu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (§ 277 ods. 5 ve­ta pos­led­ná Tres­tné­ho po­riad­ku), ak po po­vo­le­ní ob­no­vy ko­na­nia len vo vý­ro­ku o tres­te (vý­rok o vi­ne os­tal ne­dot­knu­tý, a te­da je aj na­ďa­lej prá­vop­lat­ný a vy­ko­na­teľ­ný) nah­ra­dil pô­vod­né­ho sud­cu ale­bo prí­se­dia­ce­ho, kto­rý už ne­vy­ko­ná­va tú­to fun­kciu na sú­de čin­nom v ob­no­ve­nom ko­na­ní, iný sud­ca ale­bo prí­se­dia­ci pod­ľa ak­tuál­ne­ho rozvr­hu prá­ce toh­to sú­du. Se­nát v no­vom zlo­že­ní roz­hod­ne v ce­lom roz­sa­hu pred­me­tu ob­no­ve­né­ho ko­na­nia a do prá­vop­lat­né­ho vý­ro­ku o vi­ne za­siah­nuť ne­mô­že (to pla­tí v prí­pa­de zme­ne­né­ho aj nez­me­ne­né­ho se­ná­tu) – prá­va ob­vi­ne­né­ho te­da ne­ma­jú byť ako po­ru­še­né.

 

 

 

 

 

Diskusia