Nahradenie väzby pri obzvlášť závažých zločinoch dohľadom

Publikované: 11. 01. 2018, čítané: 1322 krát
 

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Pod­ľa § 80 ods. 2 Tr. por. ak je ob­vi­ne­ný stí­ha­ný pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, mož­no ulo­žiť doh­ľad, len ak to od­ôvod­ňu­jú vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že aj pri obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne mož­no sí­ce nah­ra­diť väz­bu doh­ľa­dom (prí­pad­ne aj za vy­uži­tia tzv. elek­tro­nic­kých ná­ram­kov), av­šak iba za pred­pok­la­du, že to od­ôvod­ňu­jú vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du. Po­kiaľ ta­ké­to vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du nie sú da­né, nep­ri­chá­dza nah­ra­de­nie väz­by pri obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne za pou­ži­tia doh­ľa­du vô­bec do úva­hy.

 II. Za vý­ni­moč­né okol­nos­ti  prí­pa­du v zmys­le § 80 ods. 2 Tr. por. a § 81 ods. 1 Tr. por. sa po­va­žu­jú mi­mo­riad­ne okol­nos­ti prí­pa­du, za kto­ré nie je mož­né po­va­žo­vať len bež­ne sa vy­sky­tu­jú­ce okol­nos­ti. Vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du sú pre­to ta­ké okol­nos­ti, kto­ré sa svo­jim vý­zna­mom, či ob­sa­hom prib­li­žu­jú okol­nos­tiam uve­de­ným v us­ta­no­ve­ní § 39 Tr. zák.

 III. Oh­ľad­ne vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du ok­res­ný súd uvie­dol len to, že ne­mož­no pre­hliad­nuť vý­vo­jo­vé štá­dium tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú sú ob­ža­lo­va­ní stí­ha­ní, t. j. štá­dium príp­ra­vy ako aj to, že k spá­chaniu skut­ku ma­lo prísť v ro­ku 1999. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du nie je mož­né tie­to okol­nos­ti po­va­žo­vať za vý­ni­moč­né okol­nos­ti po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du, pre­to­že na nich nie je nič mi­mo­riad­ne. Príp­ra­va na spá­chanie tres­tné­ho či­nu je bež­ným vý­vo­jo­vým štá­diom tres­tnej čin­nos­ti a ply­nu­tie ča­su od spá­chania tres­tnej čin­nos­ti nie je vô­bec okol­nos­ťou prí­pa­du, na­koľ­ko sa vzťa­hu­je na čas po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu a nie na sa­mot­ný trest­ný čin a je­ho skut­ko­vé okol­nos­ti.

 IV. K vä­zob­né­mu dô­vo­du uve­de­né­mu v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. po­va­žu­je kraj­ský súd za nut­né zdô­raz­niť, že ak je ten­to dô­vod väz­by (a to sa tý­ka aj zvyš­ných dvoch dô­vo­dov väz­by) us­tá­le­ný na za­čiat­ku tres­tné­ho stí­ha­nia, res­pek­tí­ve aj v prie­be­hu ko­na­nia pred sú­dom, nez­na­me­ná to auto­ma­tic­ky, že mu­sí ob­li­ga­tór­ne tr­vať neus­tá­le ale­bo „v rov­na­kej si­le“, po­čas tr­va­nia ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ne­mô­že nik­dy skon­čiť ale­bo zos­ľab­núť eš­te pred vy­ne­se­ním roz­sud­ku sú­du. Vo všeo­bec­nos­ti to­tiž pla­tí, že ak je niek­to ob­vi­ne­ný zo spá­chania úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu, nie je mož­né vy­lú­čiť, že ho bu­de opa­ko­vať aj v bu­dúc­nos­ti, ak bu­de tres­tné stí­ha­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu ne­vä­zob­né. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pô­vod­ne us­tá­le­ný dô­vod väz­by, kto­rý vy­ply­nul z okol­nos­tí prí­pa­du, či z oso­by ob­vi­ne­né­ho, mô­že po ur­či­tom ča­se zos­ľad­núť až na­toľ­ko, že oba­va z pok­ra­čo­va­nia v ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti sa ne­bu­de ja­viť akút­na a ani reál­na.

 

 

 

 

sp. zn. 4Tos/141/2017

 

U z n e s e n i e

 

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a sud­cov JUDr. Mag­da­lé­ny Bla­žo­vej a JUDr. Pet­ra Šam­ka v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu R J a spol. stí­ha­né­ho pre trest­ný čin vraž­dy v štá­diu príp­ra­vy pod­ľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005, o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 4Tk/1/2015 zo dňa 18.12.2017, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 21.de­cem­bra 2017 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

I. Pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zru­šu­je sa uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 4Tk/1/2015 zo dňa 18.12.2017 v ce­lom roz­sa­hu

 

II. Pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. sa ob­ža­lo­va­ný R J, nar... a ob­ža­lo­va­ný D Š nar... pre­púš­ťa­jú ih­neď z väz­by na slo­bo­du, na­koľ­ko po­mi­nul dô­vod väz­by.

 

                 O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním se­nát Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I pod sp. zn. 4Tk/1/2015 zo dňa 18.12.2017 roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 79 ods. 1, § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. nah­ra­dil väz­bu ob­ža­lo­va­ných R J a D Š doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka a zá­ro­veň ich pre­pus­til z väz­by na slo­bo­du. Súd pr­vé­ho stup­ňa ulo­žil ob­ža­lo­va­ným aj pri­me­ra­né ob­me­dzenia a po­vin­nos­ti špe­ci­fi­ko­va­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia a sú­čas­ne na­ria­dil kon­tro­lu ulo­že­ných ob­me­dze­ní a po­vin­nos­tí tech­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa zá­ko­na č. 78/2015 Z. z.

 Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal ih­neď po je­ho vy­hlá­se­ní sťaž­nosť pro­ku­rá­tor, kto­rú od­ôvod­nil tak, že sú­du ne­bo­li vy­tý­ka­né prie­ťa­hy v ko­na­ní. Pod­ľa je­ho ná­zo­ru u ob­ža­lo­va­ných neexis­tu­jú ta­ké vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du, kto­ré by sa tý­ka­li ich osob­ných a ro­din­ných po­me­rov, kto­ré by ne­sú­vi­se­li s tres­tnou čin­nos­ťou a pre­to nie je mož­né nah­ra­diť väz­bu ob­ža­lo­va­ných iný­mi in­šti­tút­mi. Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a zá­ro­veň predĺžil le­ho­tu tr­va­nia väz­by u ob­ža­lo­va­ných v zmys­le § 76a Tr. por.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pod­ľa § 192 ods. 1 písm. a/, b/  Tr. por., pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mô­že sťa­žo­va­teľ po­dať sťaž­nosť, ako aj ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu a tak zis­til, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra je čias­toč­ne dô­vod­ná.

             Pod­ľa § 194  ods. 1 písm. a/ Tr. por. ak ne­za­miet­ne na­dria­de­ný or­gán sťaž­nosť, zru­ší na­pad­nu­té uz­ne­se­nie, a ak je pod­ľa po­va­hy ve­ci pot­reb­né no­vé roz­hod­nu­tie, roz­hod­ne vo ve­ci sám.

 Pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. ak po­mi­nie dô­vod väz­by, mu­sí byť ob­vi­ne­ný ih­neď pre­pus­te­ný na slo­bo­du.

                                                                                                         

         Sťaž­nost­ný súd pres­kú­ma­ním pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že R J a D Š bo­li vza­tí do väz­by uz­ne­se­ním Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 0Tp 85/2014 zo dňa 23.02.2014 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 3T­po 15/2014 zo dňa 18.03.2014 a to z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. s tým, že le­ho­ta väz­by za­ča­la obid­vom ob­ža­lo­va­ným ply­núť dňom 19.02.2014.

 

          Pod­ľa § 76 ods. 6 písm. c) Tr. por. cel­ko­vá do­ba väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní spo­lu s väz­bou v ko­na­ní pred sú­dom nes­mie pre­siah­nuť 48 me­sia­cov, ak je ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin.

 

            V zmys­le pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia up­ly­nie maximál­na štvorroč­ná le­ho­ta väz­by obid­vom ob­ža­lo­va­ným dňa 19.02.2018.

 

Z pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu vy­plý­va, že na R J a D Š bo­la dňa 19.06.2015 na Ok­res­nom sú­de Bra­tis­la­va I po­da­ná ob­ža­lo­ba a to Úra­dom špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR pod sp. zn. VII/1 Gv 99/2012, kto­rá im kla­die za vi­nu spá­chanie tres­tné­ho či­nu vraž­dy v štá­diu príp­ra­vy pod­ľa § 7 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 (bod 1 ob­ža­lo­by) na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom v ci­to­va­nej ob­ža­lo­be.

 

         Sťaž­nost­ný súd pri reš­pek­to­va­ní pre­zum­pcie ne­vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho R J a ob­ža­lo­va­né­ho D Š dos­pel na pod­kla­de do­po­siaľ vy­ko­na­ných dô­ka­zov k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý bo­la na nich po­da­ná ob­ža­lo­ba sa od po­da­nia ob­ža­lo­by ne­zos­la­bi­lo na­toľ­ko, aby bo­lo mož­né skon­šta­to­vať je­ho zjav­nú neo­pod­stat­ne­nosť. Sťaž­nost­ný súd pou­ka­zu­je na to, že pro­ku­rá­tor za­kla­dá vi­nu ob­ža­lo­va­ných na vý­po­ve­diach sved­kov Mgr. I B a V S, kto­rí po­pí­sa­li roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa účas­ti ob­ža­lo­va­né­ho R J a ob­ža­lo­va­né­ho D Š na príp­ra­ve vraž­dy P Č. V tej­to sú­vis­los­ti kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že vzhľa­dom na prie­beh do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mož­no oča­ká­vať ukon­če­nie do­ka­zo­va­nia a vy­hlá­se­nie me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia sú­du. Bu­de pre­to ve­cou sú­du pr­vé­ho sut­pňa, aby sa v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­spo­ria­dal s otáz­kou, či pro­ku­rá­tor unie­sol dô­kaz­né bre­me­no oh­ľad­ne vi­ny ob­ža­lo­va­ných a prí­pad­ne zod­po­ve­dal aj nad­vä­zu­jú­ce otáz­ky (nap­rík­lad otáz­ku, či u ob­ža­lo­va­ných ne­doš­lo k zá­ni­ku tres­tnos­ti príp­ra­vy). Pod­ľa ná­zo­ru sťaž­nos­tné­ho sú­du je pre­to pod­mien­ka uve­de­ná v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 71 ods.1 Tr. por. spl­ne­ná aj na­ďa­lej. 

 

V tom­to sme­re kraj­ský súd upo­zor­ňu­je, že súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be mu­sí sí­ce pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. vždy skú­mať aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie bol spá­cha­ný, má zna­ky tres­tné­ho či­nu a sú dô­vo­dy na po­doz­re­nie, že ten­to sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný, av­šak us­ta­no­ve­nie § 71 ods. 1 Tr. por. ho­vo­rí o „po­doz­re­ní“, te­da na spl­ne­nie tej­to vä­zob­nej pod­mien­ky pos­ta­čí len dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná prav­de­po­dob­nosť, že ob­ža­lo­va­ná oso­ba sa do­pus­ti­la ale­bo moh­la do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v ob­ža­lo­be. Zá­ver o po­doz­re­ní v zmys­le vä­zob­nej pod­mien­ky uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 Tr. por. pre­to nie je mož­né sto­tož­ňo­vať so zá­ve­rom o vi­ne, na­koľ­ko vý­rok o vi­ne pri­chá­dza do úva­hy len vte­dy, ak o tres­tnej čin­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti (na vý­rok o vi­ne te­da kla­die zá­kon prís­nej­šie po­žia­dav­ky ako na vý­rok o po­doz­re­ní pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní). Sku­toč­nosť, že sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní pretr­vá­va­jú­ce po­doz­re­nie zo spá­chania ža­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti pre­to ne­ho­vo­rí nič o me­ri­tór­nom roz­ho­do­va­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a už vô­bec ten­to zá­ver nez­na­me­ná, že ne­mô­že dôjsť nap­rík­lad k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, či k zme­ne práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku.

 

Pod­sta­tou roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­lo to, že nah­ra­dil väz­bu u obid­voch ob­ža­lo­va­ných doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Kraj­ský súd sa pre­to za­me­ral na pres­kú­ma­nie, či v da­nej tres­tnej ve­ci mož­no nah­ra­diť väz­bu za pou­ži­tia us­ta­no­ve­nia § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. a prí­pad­ne aké ďal­šie okol­nos­ti mu­sia byť spl­ne­né, aby ten­to in­šti­tút bo­lo mož­né pou­žiť v sú­la­de so zá­ko­nom.

 

Po­kiaľ ide o cha­rak­ter stí­ha­nej tres­tnej čin­nos­ti, tak me­dzi stra­na­mi ne­bo­lo spor­né, že práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku uve­de­ná v ob­ža­lo­be má po­va­hu obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu. Pod­ľa § 80 ods. 2 Tr. por. ak je ob­vi­ne­ný stí­ha­ný pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, mož­no ulo­žiť doh­ľad, len ak to od­ôvod­ňu­jú vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du. Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že aj pri obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne mož­no nah­ra­diť väz­bu doh­ľa­dom, av­šak iba za pred­pok­la­du, že to od­ôvod­ňu­jú vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du. Po­kiaľ ta­ké­to vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du nie sú da­né, nep­ri­chá­dza nah­ra­de­nie väz­by pri obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne za pou­ži­tia doh­ľa­du vô­bec do úva­hy.

 

Ten­to zá­ver vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (R 45/2013 – uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tost 32/2012 zo dňa 02.10.2012). Naj­vyš­ší súd SR v uve­de­nom roz­hod­nu­tí za­ujal práv­ny ná­zor, že pod­mien­ka umož­ňu­jú­ca nah­ra­diť väz­bu pri obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­noch len v prí­pa­de vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du nie je roz­por­ná s člán­kom 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. Us­ta­no­ve­niam Do­ho­vo­ru by ne­zod­po­ve­da­lo, ak by pre ur­či­tú ka­te­gó­riu tres­tných či­nov ale­bo pre ur­či­tý vä­zob­ný dô­vod bo­la náh­ra­da väz­by zá­ko­nom úpl­ne vy­lú­če­ná. Ak sa však mož­nosť pre­pus­te­nia na slo­bo­du pri náh­ra­de väz­by di­fe­ren­cu­je jed­nak li­be­rál­nej­ší­mi všeo­bec­ný­mi pod­mien­ka­mi a jed­nak pot­re­bou spl­ne­nia na­vy­še aj pod­mien­ky vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du pri stí­ha­ní ob­ža­lo­va­né­ho pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, je ta­ká­to oso­bit­ná pod­mie­ne­nosť vec­ne od­ôvod­ne­ná cha­rak­te­rom de­lik­tu, kto­rý je pred­me­tom ko­na­nia a te­da le­gi­tím­na a pro­por­cio­nál­na. Ak zá­kon pod­mie­ňu­je mož­nosť nah­ra­diť väz­bu vý­ni­moč­ný­mi okol­nos­ťa­mi prí­pa­du pri tres­tnom stí­ha­ní za obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, sú tou­to práv­nou úp­ra­vou spl­ne­né ga­ran­cie práv ob­ža­lo­va­né­ho v zmys­le člán­ku 5 ods. 3 Do­ho­vo­ru. Ide o ma­te­riál­ne kri­té­rium náh­ra­dy väz­by v ko­na­ní ve­de­nom pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, kto­ré ne­vy­vo­lá­va ne­pou­ži­teľ­nosť pod­mien­ky o vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du z dô­vo­du pred­nos­tnej ap­li­ká­cie Do­ho­vo­ru v zmys­le člán­ku 154c ods. 1 Ústa­vy SR. Ten­to zá­ver je sú­lad­ný aj s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou Ústav­né­ho sú­du SR (sp. zn. II. ÚS 67/2013), kto­rý uvie­dol, že pri väz­be ob­vi­ne­né­ho z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu je ne­vyh­nut­né na nah­ra­de­nie väz­by preu­ká­zať cel­kom zjav­nú nep­ri­me­ra­nosť väz­by v po­rov­na­ní s jej nah­ra­de­ním.

 

Sťaž­nost­ný súd kon­šta­tu­je, že v da­nej ve­ci ne­bo­li zis­te­né žiad­ne vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du. Za vý­ni­moč­né okol­nos­ti  prí­pa­du v zmys­le § 80 ods. 2 Tr. por. a § 81 ods. 1 Tr. por. sa po­va­žu­jú mi­mo­riad­ne okol­nos­ti prí­pa­du, za kto­ré nie je mož­né po­va­žo­vať len bež­ne sa vy­sky­tu­jú­ce okol­nos­ti. Vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du sú pre­to ta­ké okol­nos­ti, kto­ré sa svo­jim vý­zna­mom, či ob­sa­hom prib­li­žu­jú okol­nos­tiam uve­de­ným v us­ta­no­ve­ní § 39 Tr. zák.

 

Oh­ľad­ne vý­ni­moč­ných okol­nos­tí prí­pa­du ok­res­ný súd uvie­dol len to, že ne­mož­no pre­hliad­nuť vý­vo­jo­vé štá­dium tres­tnej čin­nos­ti, pre kto­rú sú ob­ža­lo­va­ní stí­ha­ní, t. j. štá­dium príp­ra­vy ako aj to, že k spá­chaniu skut­ku ma­lo prísť v ro­ku 1999. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du nie je mož­né tie­to okol­nos­ti po­va­žo­vať za vý­ni­moč­né okol­nos­ti po­su­dzo­va­né­ho prí­pa­du, pre­to­že na nich nie je nič mi­mo­riad­ne. Príp­ra­va na spá­chanie tres­tné­ho či­nu je bež­ným vý­vo­jo­vým štá­diom tres­tnej čin­nos­ti a ply­nu­tie ča­su od spá­chania tres­tnej čin­nos­ti nie je vô­bec okol­nos­ťou prí­pa­du, na­koľ­ko sa vzťa­hu­je na čas po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu a nie na sa­mot­ný trest­ný čin a je­ho skut­ko­vé okol­nos­ti. To však nez­na­me­ná, že by tie­to sú­dom pr­vé­ho stup­ňa kon­šta­to­va­né sku­toč­nos­ti bo­li úpl­ne bez vý­zna­mu. Práv­ne nao­pak, ide o sku­toč­nos­ti pod­stat­né, kto­ré sí­ce sú bez práv­nej re­le­van­cie v zmys­le § 80 ods. 2 Tr. por., ale mô­žu mať svoj vý­znam pri zva­žo­va­ní, či kon­šta­to­va­ný vä­zob­ný dô­vod na­ďa­lej tr­vá, res­pek­tí­ve, či už ply­nu­tím ča­su zos­la­bol na­toľ­ko, že po­mi­nul.

 

Kraj­ský súd sa pre­to sto­tož­ňu­je so sťaž­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra v tom, že žiad­ne mi­mo­riad­ne okol­nos­ti prí­pa­du ne­bo­li vo ve­ci zis­te­né a pre­to ani nep­ri­chá­dza­lo do úva­hy nah­ra­de­nie väz­by doh­ľa­dom. V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci te­da ne­bo­li spl­ne­né všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky na to, aby bo­lo mož­né nah­ra­diť väz­bu ob­ža­lo­va­ných doh­ľa­dom prob­ča­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ne­mo­hol sťaž­nost­ný súd po­ne­chať na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v plat­nos­ti. Na­po­kon, kraj­ský súd už opa­ko­va­ne vo svo­jich pred­chá­dza­jú­cich vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach v pred­met­nej tres­tnej ve­ci kon­šta­to­val, že tu nie sú da­né žiad­ne vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du v zmys­le § 80 ods. 2 Tr. por. (nap­rík­lad uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 4Tos/122/2015 zo dňa 21.12.2015) S pou­ka­zom na uve­de­né sťaž­nost­ný súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu a roz­ho­dol vo ve­ci sám.

 

Pod­ľa § 79 ods. 2 Tr. por. mu­sí súd (v ko­na­ní pred sú­dom) skú­mať v kaž­dom ob­do­bí tres­tné­ho ko­na­nia, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú. Kraj­ský súd sa pre­to nás­led­ne za­me­ral na pres­kú­ma­nie, či v pred­chá­dza­jú­cich vä­zob­ných roz­hod­nu­tiach us­tá­le­ný dô­vod väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. tr­vá u ob­ža­lo­va­ných aj na­ďa­lej, res­pek­tí­ve, či po­mi­nul a už nie je da­ný.

 

Sťaž­nost­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že u obid­voch ob­ža­lo­va­ných súd­mi kon­šta­to­va­ný dô­vod tzv. pre­ven­tív­nej väz­by zos­la­bol v prie­be­hu ply­nu­tia ča­su na­toľ­ko, že už po­mi­nul, t. j. už nie je spô­so­bi­lým dô­vo­dom na to, aby bo­la na zá­kla­de ne­ho osob­ná slo­bo­da ob­ža­lo­va­ných na­ďa­lej ob­me­dze­ná.

 

K vä­zob­né­mu dô­vo­du uve­de­né­mu v us­ta­no­ve­ní § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. po­va­žu­je kraj­ský súd za nut­né zdô­raz­niť, že ak je ten­to dô­vod väz­by (a to sa tý­ka aj zvyš­ných dvoch dô­vo­dov väz­by) us­tá­le­ný na za­čiat­ku tres­tné­ho stí­ha­nia, res­pek­tí­ve aj v prie­be­hu ko­na­nia pred sú­dom, nez­na­me­ná to auto­ma­tic­ky, že mu­sí ob­li­ga­tór­ne tr­vať neus­tá­le ale­bo „v rov­na­kej si­le“, po­čas tr­va­nia ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ne­mô­že nik­dy skon­čiť ale­bo zos­ľab­núť eš­te pred vy­ne­se­ním roz­sud­ku sú­du. Vo všeo­bec­nos­ti to­tiž pla­tí, že ak je niek­to ob­vi­ne­ný zo spá­chania úmy­sel­né­ho tres­tné­ho či­nu, nie je mož­né vy­lú­čiť, že ho bu­de opa­ko­vať aj v bu­dúc­nos­ti, ak bu­de tres­tné stí­ha­nie vo­či ob­vi­ne­né­mu ne­vä­zob­né. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pô­vod­ne us­tá­le­ný dô­vod väz­by, kto­rý vy­ply­nul z okol­nos­tí prí­pa­du, či z oso­by ob­vi­ne­né­ho, mô­že po ur­či­tom ča­se zos­ľad­núť až na­toľ­ko, že oba­va z pok­ra­čo­va­nia v ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti sa ne­bu­de ja­viť akút­na a ani reál­na.

 

Tie­to zá­ve­ry mož­no up­lat­niť aj v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­ných, kto­rí sú vo väz­be už tak­mer šty­ri ro­ky a do­po­siaľ ne­doš­lo k vy­hlá­se­niu roz­sud­ku zo stra­ny sú­du pr­vé­ho stup­ňa. Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du tak­mer štvorroč­né vä­zob­né tres­tné stí­ha­nie ob­ža­lo­va­ných a viac ako dvoj­roč­né ko­na­nie pred sú­dom bez vy­hlá­se­nia me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia nie je zlu­či­teľ­né s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 6 Tr. por. pod­ľa kto­ré­ho sa vä­zob­né ve­ci ma­jú vy­ba­vo­vať pred­nos­tne a urý­chle­ne. Sku­toč­nosť, že tu ma­jú vý­znam aj ob­jek­tív­ne okol­nos­ti (zme­na v zlo­že­ní ko­na­jú­ce­ho se­ná­tu) nie je re­le­vat­ná, pre­to­že tie­to okol­nos­ti ne­mož­no klásť na ťar­hu ob­ža­lo­va­ným. Us­tá­le­ný vä­zob­ný dô­vod vý­raz­ne zos­la­bu­je aj to, že ob­ža­lo­va­ným sa kla­die za vi­nu spá­chanie tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť v le­te ro­ku 1999, t. j. pred viac ako osem­nás­ti­mi rok­mi. Na­vy­še, pod­ľa skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by ma­li ob­ža­lo­va­ní (uve­de­né sa tý­ka hlav­ne ob­ža­lo­va­né­ho R J) upus­tiť (na zá­kla­de vlas­tné­ho roz­hod­nu­tia) od pô­vod­né­ho plá­nu tý­ka­jú­ce­ho sa usmr­te­nia poš­ko­de­né­ho, na­koľ­ko ich čin­nosť zos­ta­la iba v štá­diu príp­ra­vy tres­tné­ho či­nu (ne­do­ko­na­né­ho na zá­kla­de roz­hod­nu­tia ne­zas­tre­liť poš­ko­de­né­ho). Zá­ver o zá­ni­ku tres­tnos­ti príp­ra­vy tu te­da ne­mož­no dop­re­du vy­lú­čiť. Po­kiaľ ide o ob­ža­lo­va­né­ho D Š, tak je­ho účasť na skut­ko­vých okol­nos­tiach ma­la byť pod­ľa ob­ža­lob­né­ho návr­hu len dru­ho­ra­dá (je­ho úlo­hou ma­lo byť vy­ko­nať od­voz ob­ža­lo­va­né­ho R J po spá­cha­ní skut­ku z mies­ta streľ­by). Dô­vod tzv. pre­ven­tív­nej väz­by zos­ľa­bu­je ďa­lej aj sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný R J ne­bol do­po­siaľ súd­ne tres­ta­ný, te­da ani pred spá­cha­ním ža­lo­va­nej tres­tnej čin­nos­ti a ani po nej (už uve­de­ná do­ba osem­nás­tich ro­kov) ne­bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný za spá­chanie úmy­sel­nej tres­tnej čin­nos­ti. To, že sa vo­či ne­mu má viesť aj iné tres­tné ko­na­nie nie je mož­né pre­ce­ňo­vať, na­koľ­ko do­po­siaľ skon­če­né ne­bo­lo a sku­tok, kto­rý sa mu kla­die za vi­nu sa mal stať pred viac ako de­sia­ti­mi rok­mi. Uve­de­né zá­ve­ry pla­tia aj oh­ľad­ne ob­ža­lo­va­né­ho D Š, kto­rý sí­ce už bol viac­krát súd­ne tres­ta­ný, av­šak za úmy­sel­nú tres­tnú čin­nosť na­pos­le­dy v ro­ku 2001 a nás­led­ne už len za spá­chanie ned­ban­li­vos­tných tres­tných či­nov. Ob­ža­lo­va­ný D Š sa už viac ako de­sať ro­kov ne­do­pus­til úmy­sel­nej tres­tnej čin­nos­ti. Všet­ky tie­to okol­nos­ti vo svo­jom súhr­ne spô­so­bu­jú, že us­tá­le­ný vä­zob­ný dô­vod v zmys­le § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. zos­la­bol u obid­voch ob­ža­lo­va­ných na­toľ­ko, že ne­bez­pe­čen­stvo pá­chania ob­dob­nej tres­tnej čin­nos­ti z ich stra­ny už neh­ro­zí bez­pros­tred­ne (akút­ne) a v zá­uj­me účin­nej ochra­ny spo­loč­nos­ti nie je pre­to nut­né dať pred­nosť ochra­ne spo­loč­nos­ti pred osob­nou slo­bo­dou ob­ža­lo­va­ných.

 

Kraj­ský súd uzat­vá­ra a opa­ku­je, že dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. už nie je u obid­voch ob­ža­lo­va­ných da­ný (po­mi­nul) a pre­to mu­sel sťaž­nost­ný súd pos­tu­po­vať pod­ľa § 79 ods. 1 Tr. por. a pre­pus­tiť obid­voch ob­ža­lo­va­ných ih­neď z väz­by na slo­bo­du. Vzhľa­dom k to­mu, že už nie je da­ný dô­vod väz­by nep­ri­chá­dza do úva­hy ani predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia väz­by v zmys­le § 76a Tr. por., tak ako to pô­vod­ne navr­ho­val pro­ku­rá­tor.

 

S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti bo­lo pot­reb­né roz­hod­núť tak ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 

P o u č e n i e :  Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

dňa 21.de­cem­bra 2017

                                                                                                        

     JUDr. Ti­bor Ku­bík

                                                                                               pred­se­da se­ná­tu

 

Vy­pra­co­val : JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia