Priznanie obvineného k spáchanému skutku a jeho účinky

Publikované: 28. 02. 2018, čítané: 4151 krát
 

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Sku­toč­nosť, že roz­hod­nu­tie sú­du je za­lo­že­né na dô­ka­zoch zís­ka­ných ne­zá­kon­ne, mu­sí byť z ob­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zrej­má a ne­mož­no ju vy­vo­dzo­vať na zá­kla­de to­ho, že by sa ma­li inak vy­hod­no­co­vať exis­tu­jú­ce už vy­ko­na­né dô­ka­zy.

 

II. Z ob­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a z roz­hod­nu­tí sú­dov pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa vy­plý­va, že oba sú­dy pri svo­jom roz­ho­do­va­ní bra­li do úva­hy aj dô­kaz vy­ko­na­ný v príp­rav­nom ko­na­ní, a to vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, kto­rá bo­la za­zna­me­na­ná do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu, kde sa ob­vi­ne­ný k spá­chaniu skut­ku priz­nal. Tá­to zá­pis­ni­ca je vy­ho­to­ve­ná pro­ces­ne bez­chyb­ným spô­so­bom v zmys­le zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a je pot­reb­né ju chá­pať ako všeo­bec­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok v zmys­le § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku

 

Ok­rem to­ho exis­tu­je aj špe­ci­fic­ký in­šti­tút, kto­rým je vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho v prí­pa­de od­klo­nu for­mou pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Na ta­ké­to vy­hlá­se­nie uro­be­né ob­vi­ne­ným pod­ľa  § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku sú­dy v da­nej ve­ci nep­ri­hlia­da­li.

 

III.  Ná­zor ob­vi­ne­né­ho, že je­ho vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia sa ne­ma­la pre­čí­tať, a tým pou­žiť ako dô­kaz je­ho vi­ny, pre­to­že sa vlas­tne jed­na­lo o vy­hlá­se­nie pod­ľa § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku, je nes­práv­ny. Priz­na­nie sa ob­vi­ne­né­ho k spá­chaniu skut­ku za­pro­to­ko­lo­va­né v zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho je pou­ži­teľ­né pre všet­ky štá­diá tres­tné­ho ko­na­nia, a to bez oh­ľa­du na to, ako ob­vi­ne­ný pri vý­slu­chu sub­jek­tív­ne svo­je vy­jad­re­nia chá­pal.




II. ÚS 772/2016

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 27. ok­tób­ra 2016 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du La­jo­sa Més­zá­ro­sa, zo sud­ky­ne Ľud­mi­ly Gaj­do­ší­ko­vej a sud­cu La­dis­la­va Oros­za (sud­ca spra­vo­daj­ca) pred­bež­ne pre­ro­ko­val sťaž­nosť , za­stú­pe­né­ho Ad­vo­kát­skou kan­ce­lá­riou FAR­DOUS PAR­TNERS s. r. o., Hlav­ná 6, Ša­ľa, v me­ne kto­rej ko­ná ad­vo­kát­ka JUDr. Re­ná­ta Far­dou­so­vá, vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. 2 To/18/2015 z 28. ap­rí­la 2015 a uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 3 Tdo/48/2015 z 11. no­vem­bra 2015 a tak­to

roz­ho­dol:

Sťaž­nosť od­mie­ta.

Od­ôvod­ne­nie:

I.

Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bo­la 25. ja­nuá­ra 2016 do­ru­če­ná sťaž­nosť (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“), za­stú­pe­né­ho Ad­vo­kát­skou kan­ce­lá­riou FAR­DOUS PAR­TNERS s. r. o., Hlav­ná 6, Ša­ľa, ko­na­jú­cou pros­tred­níc­tvom ko­na­teľ­ky JUDr. Re­ná­ty Far­dou­so­vej, kto­rou na­mie­ta po­ru­še­nie svoj­ho zá­klad­né­ho prá­va na súd­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne (ďa­lej len „kraj­ský súd“) sp. zn. 2 To 18/2015 z 28. ap­rí­la 2015 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du“) a uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) sp. zn. 3 Tdo 48/2015 z 11. no­vem­bra 2015 (ďa­lej aj „na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du“).

Zo sťaž­nos­ti a z jej príl­oh vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ bol roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du No­vé Mes­to nad Vá­hom (ďa­lej len „ok­res­ný súd“) sp. zn. 2 T 150/2013 z 19. no­vem­bra 2014 uz­na­ný za vin­né­ho z pre­či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na, za čo mu bol ulo­že­ný pe­ňaž­ný trest vo vý­ške 500 € a náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 100 dní (ďa­lej aj „od­su­dzu­jú­ci roz­su­dok ok­res­né­ho sú­du“). Vi­nu sťa­žo­va­te­ľa po­va­žo­val ok­res­ný súd za preu­ká­za­nú a to jed­nak vzhľa­dom na je­ho vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia, v kto­rej sa k spá­chaniu skut­ku kla­de­né­mu mu za vi­nu priz­nal, ako aj s pou­ka­zom na zna­lec­ký po­su­dok znal­ca .

Pro­ti od­su­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du po­dal sťa­žo­va­teľ od­vo­la­nie, o kto­rom roz­ho­dol kraj­ský súd na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním sp. zn.2 To 18/2015 z 28. ap­rí­la 2015 tak, že od­vo­la­nie sťa­žo­va­te­ľa za­mie­tol. Nás­led­ne sťa­žo­va­teľ na­pa­dol roz­hod­nu­tia ok­res­né­ho sú­du a kraj­ské­ho sú­du do­vo­la­ním, a to z dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Tres­tné­ho po­riad­ku. O do­vo­la­ní sťa­žo­va­te­ľa roz­ho­dol na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním naj­vyš­ší súd ako do­vo­la­cí súd tak, že ho od­mie­tol.

Sťa­žo­va­teľ vo svo­jej sťaž­nos­ti na­mie­ta, že je­di­ným dô­ka­zom o je­ho vi­ne bo­lo je­ho priz­na­nie uči­ne­né v rám­ci vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní. Pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa sa ne­ma­lo na to­to priz­na­nie pri­hlia­dať, keď­že bo­lo uro­be­né len na úče­ly do­siah­nu­tia tzv. od­klo­nu for­mou pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Sťa­žo­va­teľ ar­gu­men­tu­je, že na vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho o tom, že spá­chal trest­ný čin, po­da­né v zmys­le § 216 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku, t. j. na úče­ly za­sta­ve­nia ko­na­nia, ne­mož­no pri­hlia­dať vzhľa­dom na § 226 Tres­tné­ho po­riad­ku („Ak pro­ku­rá­tor neschvá­lil zmier ho­ci ob­vi­ne­ný us­ku­toč­nil vy­hlá­se­nie pod­ľa § 220 ods. 1, že spá­chal sku­tok, za kto­rý je stí­ha­ný, nie je mož­né v ďal­šom ko­na­ní pri­hliad­nuť na to­to vy­hlá­se­nie ako dô­kaz.“), kto­rý je pot­reb­né v je­ho tres­tnej ve­ci ap­li­ko­vať ana­lo­gic­ky.

Sťa­žo­va­teľ v tej­to sú­vis­los­ti uvá­dza, že „Pod­sta­tou in­šti­tú­tu vy­hlá­se­nia ob­vi­ne­né­ho je pod­ľa § 216 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku je­ho vy­hlá­se­nie, že spá­chal sku­tok, za kto­rý je stí­ha­ný. Po­pis skut­ku, pre kto­rý je ob­vi­ne­ný stí­ha­ný, je pri­tom vždy ob­siah­nu­tý v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Z po­rov­na­nia ob­sa­hu zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho zo dňa 20. 10. 2011 a skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, je zrej­mé, že v pred­met­nej zá­pis­ni­ci je za­chy­te­né len mo­je priz­na­nie sa ku skut­ku, kto­rý sku­tok je nás­led­ne po­pí­sa­ný tým is­tým slov­ným vy­jad­re­ním, ako je po­pí­sa­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, te­da ob­sah priz­na­nia sa ku skut­ku vy­jad­re­ný v zá­pis­ni­ci zo dňa 20. 11. 2011 sa v čas­ti opi­su skut­ku úpl­ne zho­du­je so skut­ko­vou ve­tou uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Je po­tom zrej­mé, že ta­ké­to preh­lá­se­nie uči­ne­né do zá­pis­ni­ce zo dňa 20. 10. 2011 je len napl­ne­ním di­kcie § 216 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku a tú­to di­kciu z hľa­dis­ka svoj­ho roz­sa­hu ni­ja­ko nep­rek­ra­ču­je (zá­pis­ni­ca neob­sa­hu­je sku­toč­nos­ti, kto­ré by sa da­li po­va­žo­vať za vlast­ný a voľ­ný opis ob­vi­ne­né­ho k sku­toč­nos­tiam, kto­ré sú pred­me­tom ob­vi­ne­nia tak, ako to pred­pok­la­dá a má na mys­li us­ta­no­ve­nie § 122 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­da in­šti­tút vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho). Z hľa­dis­ka ob­sa­hu pred­met­nej zá­pis­ni­ce te­da ne­jes­tvu­je ar­gu­ment, pre kto­rý by sa tá­to zá­pis­ni­ca ne­moh­la a ne­ma­la po­va­žo­vať za pro­ces­nú fixáciu vy­hlá­se­nia ob­vi­ne­né­ho uči­ne­né­ho pod­ľa § 216 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku.“.

Sťa­žo­va­teľ pou­ka­zu­je na to, že deň pred je­ho vý­slu­chom (ako ob­vi­ne­né­ho), kto­rý sa us­ku­toč­nil 20. ok­tób­ra 2011, ad­re­so­val vy­šet­ro­va­te­ľo­vi po­da­nie z 19. ok­tób­ra 2011, v kto­rom for­mu­lo­val svoj návrh na pod­mie­neč­né za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 216 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Sťa­žo­va­teľ tiež pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že vo vý­po­ve­di, kto­rú us­ku­toč­nil v pos­ta­ve­ní sved­ka, spá­chanie skut­ku kla­de­né­mu mu za vi­nu po­pie­ral. Spá­chanie skut­ku sťa­žo­va­teľ po­pie­ral a po­va­žo­val sa za ne­vin­né­ho aj v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, od­vo­la­cím sú­dom i do­vo­la­cím sú­dom. Je­ho priz­na­nie us­ku­toč­ne­né po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v príp­rav­nom ko­na­ní bo­lo po­da­né iba na úče­ly tzv. od­klo­nu for­mou pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.

Vzhľa­dom na sku­toč­nos­ti uve­de­né v sťaž­nos­ti sa sťa­žo­va­teľ do­má­ha, aby ús­tav­ný súd ná­le­zom tak­to roz­ho­dol: „1. Kraj­ský súd v Tren­čí­ne Uz­ne­se­ním č. k.2 To 18/2015 zo dňa 28. 04. 2015 v a Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky Uz­ne­se­ním sp. zn. 3 Tdo 48/2015 zo dňa 11. 11. 2015 po­ru­ši­li zá­klad­né prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu ochra­nu a na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie up­ra­ve­né v čl. 46 ods. 1 Ústa­vy SR a čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. 2. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne, č. k. 2 To 18/2015 zo dňa 28. 04. 2015 a Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 3 tdo 48/2015 zo dňa 11. 11. 2015 zru­šu­je a vec vra­cia na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie Kraj­ské­mu sú­du v Tren­čí­ne. 3. Kraj­ský súd v Tren­čí­ne a Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sú po­vin­ní spo­loč­ne a ne­roz­diel­ne uh­ra­diť sťa­žo­va­te­ľo­vi do 15 dní od do­ru­če­nia toh­to ná­le­zu tro­vy ko­na­nia na účet je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu.“

II.

Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.

Ústav­ný súd pod­ľa § 25 ods. 1 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) návrh pred­bež­ne pre­ro­ku­je na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí bez prí­tom­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak. Pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní návr­hu ús­tav­ný súd skú­ma, či dô­vo­dy uve­de­né v § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de neb­rá­nia jej pri­ja­tiu na ďal­šie ko­na­nie.

4 Pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de návr­hy vo ve­ciach, na pre­ro­ko­va­nie kto­rých ne­má ús­tav­ný súd prá­vo­moc, návr­hy, kto­ré ne­ma­jú ná­le­ži­tos­ti pred­pí­sa­né zá­ko­nom, nep­rí­pus­tné návr­hy ale­bo návr­hy po­da­né nie­kým zjav­ne neop­ráv­ne­ným, ako aj návr­hy po­da­né ones­ko­re­ne mô­že ús­tav­ný súd na pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní od­miet­nuť uz­ne­se­ním bez ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia. Ústav­ný súd mô­že od­miet­nuť aj návrh, kto­rý je zjav­ne neo­pod­stat­ne­ný.

Sťa­žo­va­teľ na­mie­ta po­ru­še­nie svoj­ho zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru na­pad­nu­tý­mi uz­ne­se­nia­mi kraj­ské­ho sú­du a naj­vyš­šie­ho sú­du.

Pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy kaž­dý sa mô­že do­má­hať zá­ko­nom us­ta­no­ve­ným pos­tu­pom svoj­ho prá­va na ne­zá­vis­lom a nes­tran­nom sú­de a v prí­pa­doch us­ta­no­ve­ných zá­ko­nom na inom or­gá­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na to, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo, ve­rej­ne a v pri­me­ra­nej le­ho­te pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom zria­de­ným zá­ko­nom, kto­rý roz­hod­ne o je­ho ob­čian­skych prá­vach ale­bo zá­väz­koch ale­bo o op­ráv­ne­nos­ti aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu.

II.1 K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 2 To 18/2015 z 28. ap­rí­la 2015

Z čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy vy­plý­va, že sys­tém ús­tav­nej ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd je roz­de­le­ný me­dzi všeo­bec­né sú­dy a ús­tav­ný súd, pri­čom prá­vo­moc všeo­bec­ných sú­dov je ús­ta­vou za­lo­že­ná pri­már­ne („... ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd“) a prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du len sub­si­diár­ne.

Z prin­cí­pu sub­si­dia­ri­ty vy­plý­va, že prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du pos­kyt­núť ochra­nu zá­klad­ným prá­vam a slo­bo­dám je da­ná iba vte­dy, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­jú všeo­bec­né sú­dy. Ústav­ný súd sa pri up­lat­ňo­va­ní svo­jej prá­vo­mo­ci ria­di zá­sa­dou, že všeo­bec­né sú­dy sú ús­ta­vou po­vo­la­né chrá­niť nie­len zá­kon­nosť, ale aj ús­tav­nosť. Pre­to je prá­vo­moc ús­tav­né­ho sú­du sub­si­diár­na a nas­tu­pu­je až vte­dy, ak nie je da­ná prá­vo­moc všeo­bec­ných sú­dov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ús­tav­ný súd pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní sťaž­nos­ti zis­tí, že sťa­žo­va­teľ sa ochra­ny svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd mô­že do­môcť vy­uži­tím je­mu dos­tup­ných a účin­ných pros­tried­kov náp­ra­vy pred iným (všeo­bec­ným) sú­dom, mu­sí ta­kú­to sťaž­nosť od­miet­nuť z dô­vo­du ne­dos­tat­ku prá­vo­mo­ci na jej pre­ro­ko­va­nie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z kon­krét­nych okol­nos­tí po­su­dzo­va­nej ve­ci vy­plý­va, že sťa­žo­va­teľ mo­hol všet­ky svo­je ná­miet­ky pro­ti na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du up­lat­niť v do­vo­la­ní, kto­ré aj po­dal, pri­čom o je­ho do­vo­la­ní bol op­ráv­ne­ný a aj po­vin­ný roz­hod­núť naj­vyš­ší súd. Prá­vo­moc naj­vyš­šie­ho sú­du roz­hod­núť o do­vo­la­ní vy­lu­ču­je up­lat­ne­nie prá­vo­mo­ci ús­tav­né­ho sú­du vo vzťa­hu k tej čas­ti sťaž­nos­ti, kto­rou sťa­žo­va­teľ na­mie­ta po­ru­še­nie svo­jich práv na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du. Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho, ús­tav­ný súd pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní tú­to časť sťaž­nos­ti od­mie­tol pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de z dô­vo­du ne­dos­tat­ku svo­jej prá­vo­mo­ci.

II.2 K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 3T­do 48/2015 z 11. no­vem­bra 2015

Pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní tej­to čas­ti sťaž­nos­ti sa ús­tav­ný súd sús­tre­dil na po­sú­de­nie, či ju ne­mož­no po­va­žo­vať za zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú. Vy­chá­dzal pri­tom z to­ho, že z § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de vy­plý­va, že úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní sťaž­nos­ti je tiež po­sú­diť, či tá­to nie je zjav­ne neo­pod­stat­ne­ná. V sú­la­de s kon­štan­tnou ju­di­ka­tú­rou ús­tav­né­ho sú­du o zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú sťaž­nosť ide vte­dy, keď na­mie­ta­ným pos­tu­pom ale­bo na­mie­ta­ným roz­hod­nu­tím prís­luš­né­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci ne­moh­lo dôjsť k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, kto­ré ozna­čil sťa­žo­va­teľ, a to buď pre ne­dos­ta­tok prí­čin­nej sú­vis­los­ti me­dzi ozna­če­ným pos­tu­pom ale­bo roz­hod­nu­tím prís­luš­né­ho or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci a zá­klad­ným prá­vom ale­bo slo­bo­dou, po­ru­še­nie kto­rých sa na­mie­ta­lo, prí­pad­ne z iných dô­vo­dov. Za zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú pre­to mož­no po­va­žo­vať sťaž­nosť, pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní kto­rej ús­tav­ný súd ne­zis­tí žiad­nu mož­nosť po­ru­še­nia ozna­če­né­ho zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy, reál­nosť kto­rej by mo­hol po­sú­diť po jej pri­ja­tí na ďal­šie ko­na­nie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri pres­kú­ma­va­ní tej­to čas­ti sťaž­nos­ti bol ús­tav­ný súd zá­ro­veň via­za­ný svo­jou sta­bi­li­zo­va­nou ju­di­ka­tú­rou, v kto­rej, ak­cen­tu­júc svo­je ús­tav­né pos­ta­ve­nie, opa­ko­va­ne zdô­raz­ňu­je, že vo ve­ciach pa­tria­cich do prá­vo­mo­ci všeo­bec­ných sú­dov nie je al­ter­na­tív­nou ani mi­mo­riad­nou op­rav­nou in­šti­tú­ciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pre­to nie je zá­sad­ne op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať a po­su­dzo­vať práv­ne ná­zo­ry všeo­bec­né­ho sú­du, kto­ré ho pri vý­kla­de a up­lat­ňo­va­ní zá­ko­nov vied­li k roz­hod­nu­tiu vo ve­ci sa­mej, ani pres­kú­ma­vať, či v ko­na­ní pred všeo­bec­ným sú­dom bol ná­le­ži­te zis­te­ný skut­ko­vý stav a aké skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry zo skut­ko­vé­ho sta­vu všeo­bec­ný súd vy­vo­dil. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du sa ob­me­dzu­je na kon­tro­lu zlu­či­teľ­nos­ti účin­kov ta­kej­to inter­pre­tá­cie a ap­li­ká­cie s ús­ta­vou, prí­pad­ne me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách. Do sfé­ry pô­sob­nos­ti všeo­bec­ných sú­dov mô­že ús­tav­ný súd za­siah­nuť len vte­dy, ak by ich ko­na­nie ale­bo roz­ho­do­va­nie bo­lo zjav­ne ne­dô­vod­né ale­bo ar­bit­rár­ne, a tak z ús­tav­né­ho hľa­dis­ka neos­pra­vedl­ni­teľ­né a neudr­ža­teľ­né, a zá­ro­veň by ma­lo za nás­le­dok po­ru­še­nie niek­to­ré­ho zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Na vec sťa­žo­va­te­ľa je ap­li­ko­va­teľ­ný aj ďal­ší práv­ny ná­zor tvo­ria­ci sú­časť us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du, pod­ľa kto­ré­ho pos­tup a roz­hod­nu­tie sú­du reš­pek­tu­jú­ci plat­né a účin­né pro­ces­nop­ráv­ne a hmot­nop­ráv­ne pred­pi­sy v tres­tnop­ráv­nej ve­ci ne­mož­no hod­no­tiť ako po­ru­šo­va­nie zá­klad­ných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Plat­ným a účin­ným pro­ces­nop­ráv­nym pred­pi­som, kto­ré bo­li všeo­bec­né sú­dy po­vin­né ap­li­ko­vať v tres­tnej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa, bol (je) Trest­ný po­ria­dok.

Kľú­čo­vá ná­miet­ka sťa­žo­va­te­ľa je za­lo­že­ná na tvr­de­ní, že je­ho vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia us­ku­toč­ne­ná v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, pri kto­rej sa k spá­chaniu skut­ku kla­de­né­mu mu za vi­nu priz­nal, ne­bo­la pod­ľa je­ho ná­zo­ru pou­ži­teľ­ná ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, keď­že priz­na­nie v príp­rav­nom ko­na­ní uro­bil len na úče­ly tzv. od­klo­nu for­mou pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že v zá­sa­de rov­na­ká ná­miet­ka tvo­ri­la ob­sah je­ho od­vo­la­nia pro­ti od­su­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du a tiež ob­sah je­ho ar­gu­men­tá­cie ob­siah­nu­tej v do­vo­la­ní.

V nad­väz­nos­ti na pod­sta­tu sťaž­nos­tnej ar­gu­men­tá­cie sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je na zne­nie prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý­mi sú § 216 ods. 1 písm. a), § 226, ako aj § 122 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pod­ľa § 216 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku v ko­na­ní o pre­či­ne, na kto­rý zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca nep­re­vy­šu­je päť ro­kov, mô­že pro­ku­rá­tor so súh­la­som ob­vi­ne­né­ho po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia do po­da­nia ob­ža­lo­by na návrh po­li­caj­ta ale­bo aj bez návr­hu pod­mie­neč­ne za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie, ak vy­hlá­si, že spá­chal sku­tok, za kto­rý je stí­ha­ný, a nie sú od­ôvod­ne­né po­chyb­nos­ti o tom, že je­ho vy­hlá­se­nie bo­lo vy­ko­na­né slo­bod­ne, váž­ne a zro­zu­mi­teľ­ne.

Pod­ľa § 226 Tres­tné­ho po­riad­ku ak pro­ku­rá­tor zmier neschvá­lil, ho­ci ob­vi­ne­ný us­ku­toč­nil vy­hlá­se­nie pod­ľa § 220 ods. 1, že spá­chal sku­tok, pre kto­rý je stí­ha­ný, nie je mož­né v ďal­šom ko­na­ní pri­hliad­nuť na to­to vy­hlá­se­nie ako na dô­kaz.

Pod­ľa § 122 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ob­vi­ne­né­mu mu­sí byť da­ná mož­nosť pod­rob­ne sa k ob­vi­ne­niu vy­jad­riť, naj­mä sú­vis­le opí­sať sku­toč­nos­ti, kto­ré sú pred­me­tom ob­vi­ne­nia, uviesť sku­toč­nos­ti, kto­ré ob­vi­ne­nie zos­la­bu­jú ale­bo vy­vra­ca­jú, a po­núk­nuť o nich dô­ka­zy.

V sú­vis­los­ti s po­su­dzo­va­nou ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa ús­tav­ný súd, vy­chá­dza­júc zo svo­jej us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry, v zmys­le kto­rej sa roz­hod­nu­tie do­vo­la­cie­ho sú­du ne­mô­že po­su­dzo­vať izo­lo­va­ne bez väz­by na pred­chá­dza­jú­ce súd­ne roz­hod­nu­tia vy­da­né v po­su­dzo­va­nom tres­tnom ko­na­ní, pre­to­že tie­to tvo­ria z hľa­dis­ka pred­me­tu ko­na­nia je­den ce­lok (m. m.II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 3650/09), po­va­žu­je za žia­du­ce pou­ká­zať nie­len na re­le­van­tné čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du, ale aj re­le­van­tné čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du.

V re­le­van­tnej čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ský súd ok­rem iné­ho uvie­dol: «Ob­ža­lo­va­ný sa v zá­pis­ni­ci o svo­jom vý­slu­chu v pro­ces­nej po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho dňa 20. 10. 2011 v pl­nej mie­re ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu (kto­rý bol nes­kôr ža­lo­va­ný) priz­nal. Zá­pis­ni­ca je pro­ces­ne bez­chyb­ná, pri jej vy­ho­to­vo­va­ní bo­li dodr­ža­né všet­ky us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku. Súd pr­vé­ho stup­ňa ne­po­chy­bil, ak na hlav­nom po­jed­ná­va­ní z dô­vo­du roz­po­rov pre­čí­tal uve­de­nú vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia a „skon­fron­to­val“ ju s je­ho vý­po­ve­ďou na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Ná­zor ob­ža­lo­va­né­ho i ob­ha­jo­by, že ta­kú­to vý­po­veď ne­mož­no pou­žiť, pre­to­že sa vlas­tne jed­ná o vy­hlá­se­nie vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho (vte­dy ob­vi­ne­né­ho) pod­ľa § 216 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku len pre úče­ly od­klo­nu v tres­tnom ko­na­ní, nie je správ­ny. Pod­ľa § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vo ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti, kto­ré sved­čia v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie. Pod­ľa § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi sú naj­mä vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, sved­kov, znal­cov, po­sud­ky a od­bor­né vy­jad­re­nia, pre­vier­ka vý­po­ve­de na mies­te, re­kog­ní­cia, re­konštruk­cia, vy­šet­ro­va­cí po­kus, ob­hliad­ka, ve­ci a lis­ti­ny dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, ozná­me­nie, in­for­má­cie zís­ka­né pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov ale­bo pros­tried­kov ope­ra­tív­no-pát­ra­cej čin­nos­ti. Pod­ľa § 216 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku v ko­na­ní o pre­či­ne, na kto­rý zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­ré­ho hor­ná hra­ni­ca nep­re­vy­šu­je päť ro­kov, mô­že pro­ku­rá­tor so súh­la­som ob­vi­ne­né­ho po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia do po­da­nia ob­ža­lo­by na návrh po­li­caj­ta ale­bo aj bez návr­hu pod­mie­neč­ne za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie, ak

 a) vy­hlá­si, že spá­chal sku­tok, za kto­rý je stí­ha­ný, a nie sú od­ôvod­ne­né po­chyb­nos­ti o tom, že je­ho vy­hlá­se­nie bo­lo vy­ko­na­né slo­bod­ne, váž­ne a zro­zu­mi­teľ­ne ... Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že Trest­ný po­ria­dok poz­ná (ok­rem iné­ho) dva rôz­ne in­šti­tú­ty, na kto­rých mož­no za­lo­žiť me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie. Jed­nak je to vý­sluch ob­vi­ne­né­ho, ako tzv. všeo­bec­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok a jed­nak v prí­pa­de od­klo­nu for­mou pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia je to vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho, ako špe­ci­fic­ký in­šti­tút. Oba in­šti­tú­ty sú roz­diel­ne, pri­čom vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho (te­da špe­ci­fic­ké „priz­na­nie sa“) mož­no pou­žiť vý­luč­ne pre pot­re­by pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho zo dňa 20. 10 .2011, na­chá­dza­jú­cu sa na č. l. 17 – 21 vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, je pot­reb­né chá­pať ako všeo­bec­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok v zmys­le § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku. Z uve­de­nej zá­pis­ni­ce ne­vyp­lý­va, že sa jed­ná o špe­ci­fic­ký pro­ces­ný úkon, kto­rý by mo­hol byť chá­pa­ný vý­luč­ne len ako vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 216 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. V zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu nie je na­po­kon žiad­na zmien­ka o tom, že by bol vy­ko­ná­va­ný vý­luč­ne pre pot­re­by tzv. od­klo­nu v zmys­le § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku. Vy­jad­re­nie ob­ža­lo­va­né­ho (priz­na­nie sa) je pre­to pl­ne pou­ži­teľ­né pre všet­ky štá­diá tres­tné­ho ko­na­nia a to bez oh­ľa­du na to, ako ob­ža­lo­va­ný pri vý­slu­chu sub­jek­tív­ne svo­je vy­jad­re­nia chá­pal. V tom­to sme­re bol na­po­kon pred vý­slu­chom riad­ne pro­ces­ne pou­če­ný. Kraj­ský súd pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že vo vy­šet­ro­va­com spi­se sa na č. l. 14 – 15 a 22 – 23 na­chá­dza vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­né­ho (vte­dy ob­vi­ne­né­ho) pod­ľa § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku. Prá­ve a len to­to vy­hlá­se­nie je špe­ci­fic­ký úkon ob­ža­lo­va­né­ho, kto­ré­ho pou­ži­tie je oh­ra­ni­če­né len pre pot­re­by ko­na­nia o od­klo­ne. Súd pr­vé­ho stup­ňa pre­to pos­tu­po­val správ­ne, keď na návrh pro­ku­rá­to­ra zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu ob­ža­lo­va­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tal. Je prav­dou, že vý­sluch poš­ko­de­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­mo­hol byť pou­ži­tý v ko­na­ní pred sú­dom ako dô­kaz. Tu sa kraj­ský súd sto­tož­ňu­je s ná­zo­rom ok­res­né­ho sú­du. Nie je však vô­bec prav­dou, že ok­rem pr­vot­né­ho priz­na­nia sa ob­ža­lo­va­né­ho, ne­bo­li pro­du­ko­va­né žiad­ne dô­ka­zy sved­čia­ce o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Tu je mož­né pou­ká­zať na od­bor­né vy­jad­re­nie , súd­ne­ho znal­ca z od­bo­ru zdra­vot­níc­tvo a far­má­cia, na č. l. 45 – 51 a le­kár­sku sprá­vu na č. l. 52. Vy­plý­va z nich, že poš­ko­de­ný bol dňa 13. 4. 2011 ošet­re­ný , pri­čom bo­la zis­te­ná zlo­me­ni­na 2. prs­ta ľa­vej ru­ky a viac­ná­sob­ná sub­luxácia člán­kov pr­stov na ľa­vej ru­ke. Poš­ko­de­ný bol ošet­re­ný hneď na dru­hý deň po in­ci­den­te s ob­ža­lo­va­ným a uvie­dol, že bol na­pad­nu­tý pri vý­ko­ne fun­kcie do­mov­ní­ka. Z od­bor­né­ho vy­jad­re­nia tiež vy­plý­va, že zra­ne­nia poš­ko­de­né­ho moh­li vznik­núť tak, ako je uve­de­né v na­pad­nu­tom roz­sud­ku. Kraj­ský súd pre­to tiež kon­šta­tu­je, že spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti je ob­ža­lo­va­né­mu preu­ká­za­né jed­nak je­ho vlas­tným priz­na­ním a jed­nak ne­pria­my­mi dô­kaz­mi a to vy­ššie uve­de­ným od­bor­ným vy­jad­re­ním a le­kár­skou sprá­vou. Nes­kor­šie tvr­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho, že je ne­vin­ný, kraj­ský súd v sú­la­de s ná­zo­rom sú­du pr­vé­ho stup­ňa po­va­žu­je za ten­den­čné a uro­be­né vý­luč­ne v úmys­le vy­hnúť sa nás­led­kom tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti, keď sa ob­ža­lo­va­ný v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia neos­ved­čil, v tres­tnom stí­ha­ní bo­lo pok­ra­čo­va­né a bo­la na ne­ho po­da­ná ob­ža­lo­ba.»

V re­le­van­tnej čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du ako do­vo­la­cie­ho sú­du sa uvá­dza: „Sku­toč­nosť, že roz­hod­nu­tie je za­lo­že­né na dô­ka­zoch zís­ka­ných ne­zá­kon­ne, mu­sí byť z ob­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zrej­má a ne­mož­no ju vy­vo­dzo­vať na zá­kla­de to­ho, že by sa ma­li inak vy­hod­no­co­vať exis­tu­jú­ce už vy­ko­na­né dô­ka­zy. Z ob­sa­hu spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu a z roz­hod­nu­tí sú­dov pr­vé­ho a dru­hé­ho stup­ňa naj­vyš­ší súd zis­til, že oba sú­dy pri svo­jom roz­ho­do­va­ní bra­li do úva­hy aj dô­kaz vy­ko­na­ný v príp­rav­nom ko­na­ní, a to vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, kto­rá bo­la za­zna­me­na­ná do zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu z 20. ok­tób­ra 2011 č. l. 17 – 21), kde sa ob­vi­ne­ný k spá­chaniu skut­ku priz­nal. Naj­vyš­ší súd dek­la­ru­je, že tá­to zá­pis­ni­ca je vy­ho­to­ve­ná pro­ces­ne bez­chyb­ným spô­so­bom v zmys­le zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a je pot­reb­né ju chá­pať ako všeo­bec­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok v zmys­le § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na). Me­dzi ne ne­po­chyb­ne pat­rí aj vý­sluch ob­vi­ne­né­ho. Ok­rem to­ho exis­tu­je aj špe­ci­fic­ký in­šti­tút, kto­rým je vy­hlá­se­nie ob­vi­ne­né­ho v prí­pa­de od­klo­nu for­mou pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Ta­ké­to vy­hlá­se­nie uro­be­né ob­vi­ne­ným pod­ľa § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku sa na­chá­dza na č. l. 14 -15 a 22 – 23 vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su, na kto­ré však súd nep­ri­hlia­dal. Naj­vyš­ší súd poz­na­me­ná­va, že ná­zor ob­vi­ne­né­ho, že je­ho vý­po­veď z príp­rav­né­ho ko­na­nia sa ne­ma­la pre­čí­tať, a tým pou­žiť ako dô­kaz je­ho vi­ny, pre­to­že sa vlas­tne jed­na­lo o vy­hlá­se­nie pod­ľa § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku, je nes­práv­ny.

Priz­na­nie sa ob­vi­ne­né­ho k spá­chaniu skut­ku za­pro­to­ko­lo­va­né v zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu z 20. ok­tób­ra 2011 je pou­ži­teľ­né pre všet­ky štá­diá tres­tné­ho ko­na­nia, a to bez oh­ľa­du na to, ako ob­vi­ne­ný pri vý­slu­chu sub­jek­tív­ne svo­je vy­jad­re­nia chá­pal. Sú­dy oboch stup­ňov pri vy­ko­ná­va­ní do­ka­zo­va­nia pos­tu­po­va­li zá­kon­ne a v tom­to sme­re im nie je čo vy­tknúť. Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g/ tres­tné­ho po­riad­ku napl­ne­ný ne­bol.“

Z ci­to­va­ných čas­tí od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­tých uz­ne­se­ní naj­vyš­šie­ho sú­du i kraj­ské­ho sú­du vy­plý­va, že kraj­ský súd, ako aj naj­vyš­ší súd sa ná­miet­kou sťa­žo­va­te­ľa o pou­ži­teľ­nos­ti je­ho priz­na­nia tvo­ria­ce­ho sú­časť zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho z 20. ok­tób­ra 2011 riad­ne a pod­rob­ne vy­spo­ria­da­li. Ar­gu­men­tá­cia naj­vyš­šie­ho sú­du (rov­na­ko aj kraj­ské­ho sú­du) je pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du lo­gic­ká, zro­zu­mi­teľ­ná a zod­po­ve­da­jú­ca textu i zmys­lu zá­ko­na – Tres­tné­ho po­riad­ku. Naj­vyš­ší súd vo svo­jej ar­gu­men­tá­cii jas­ne roz­li­šu­je me­dzi vý­po­ve­ďou ob­vi­ne­né­ho ako všeo­bec­ným dô­kaz­ným pros­tried­kom a vy­hlá­se­ním ob­vi­ne­né­ho, ako špe­ci­fic­kým in­šti­tú­tom, kto­rým sa k spá­chaniu skut­ku priz­ná­va a kto­ré je ur­če­né vý­luč­ne na úče­ly tzv. od­klo­nu for­mou pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Z ci­to­va­ných čas­tí roz­hod­nu­tí kraj­ské­ho sú­du a naj­vyš­šie­ho sú­du tak­tiež vy­plý­va, že vo vy­šet­ro­va­com spi­se sa ok­rem vý­po­ve­de sťa­žo­va­te­ľa z 20. ok­tób­ra 2011 na­chá­dza aj je­ho vy­hlá­se­nie pod­ľa § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré je špe­ci­fic­kým úko­nom a je­ho pou­ži­tie je via­za­né len pre pot­re­by ko­na­nia o tzv. od­klo­ne. Ústav­ný súd po­va­žu­je za pod­stat­né tiež to, že nad rá­mec ar­gu­men­tá­cie o pou­ži­teľ­nos­ti priz­na­nia sťa­žo­va­te­ľa k spá­chaniu skut­ku us­ku­toč­ne­né­mu v príp­rav­nom ko­na­ní sa v na­pad­nu­tých uz­ne­se­niach všeo­bec­ných sú­dov pou­ka­zu­je aj na sku­toč­nosť, že dô­ka­zom o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa je aj od­bor­né vy­jad­re­nie znal­ca , kto­rým bol preu­ká­za­ný me­chan­izmus vzni­ku zra­ne­ní poš­ko­de­né­ho.

Ústav­ný súd, reš­pek­tu­júc sku­toč­nosť, že prá­vo­moc inter­pre­to­vať zá­ko­ny (zá­kon­né nor­my) pat­rí pri­már­ne všeo­bec­ným sú­dom, za­stá­va ná­zor, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du (v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du) je pri­me­ra­ne od­ôvod­ne­né, pri­čom práv­ne zá­ve­ry, ku kto­rým naj­vyš­ší súd dos­pel, ne­mož­no po­va­žo­vať za ar­bit­rár­ne, a te­da nez­lu­či­teľ­né s ap­li­ko­va­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku.

Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho, ús­tav­ný súd pri pred­bež­nom pre­ro­ko­va­ní tej­to čas­ti sťaž­nos­ti dos­pel k zá­ve­ru, že me­dzi na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du a ob­sa­hom zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 46 ods. 1 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru, kto­rých po­ru­še­nie sťa­žo­va­teľ na­mie­ta, neexis­tu­je ta­ká prí­čin­ná sú­vis­losť, na zá­kla­de kto­rej by po prí­pad­nom pri­ja­tí tej­to čas­ti sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie reál­ne mo­hol vy­slo­viť ich po­ru­še­nie. Ústav­ný súd pre­to tú­to časť sťaž­nos­ti od­mie­tol pod­ľa § 25 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ako zjav­ne neo­pod­stat­ne­nú.

Po od­miet­nu­tí sťaž­nos­ti ako cel­ku bo­lo už bez práv­ne­ho dô­vo­du za­obe­rať sa ďal­ší­mi návr­hmi sťa­žo­va­te­ľa.

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.

V Ko­ši­ciach 27. ok­tób­ra 2016


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia