Priznanie obvineného k spáchanému skutku a jeho účinky
Publikované: 28. 02. 2018, čítané: 4151 krát
JUDr. Peter Šamko
sudca Krajského súdu v Bratislave
Právne vety:
I. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu
je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe
toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.
II. Z obsahu spisového materiálu a z
rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa vyplýva, že oba súdy pri svojom rozhodovaní
brali do úvahy aj dôkaz vykonaný v prípravnom konaní, a to výpoveď obvineného,
ktorá bola zaznamenaná do zápisnice o výsluchu, kde sa obvinený k spáchaniu
skutku priznal. Táto zápisnica je vyhotovená procesne bezchybným spôsobom v
zmysle zákonných ustanovení Trestného poriadku a je potrebné ju chápať ako
všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku
Okrem toho existuje aj špecifický
inštitút, ktorým je vyhlásenie obvineného v prípade odklonu formou podmienečného
zastavenia trestného stíhania. Na takéto vyhlásenie urobené obvineným
podľa§ 216 Trestného poriadku súdy v danej
veci neprihliadali.
III.Názor obvineného, že jeho výpoveď
z prípravného konania sa nemala prečítať, a tým použiť ako dôkaz jeho viny, pretože
sa vlastne jednalo o vyhlásenie podľa § 216 Trestného poriadku, je nesprávny. Priznanie
sa obvineného k spáchaniu skutku zaprotokolované v zápisnici o výsluchu obvineného
je použiteľné pre všetky štádiá trestného konania, a to bez ohľadu na to, ako
obvinený pri výsluchu subjektívne svoje vyjadrenia chápal.
II. ÚS 772/2016
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016 v
senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a
sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS s. r. o., Hlavná 6, Šaľa,
v mene ktorej koná advokátka JUDr. Renáta Fardousová, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/18/2015 z 28. apríla
2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo/48/2015 z 11. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť odmieta.
Odôvodnenie:
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou FARDOUS PARTNERS s. r. o., Hlavná 6, Šaľa, konajúcou
prostredníctvom konateľky JUDr. Renáty Fardousovej, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.
zn. 2 To 18/2015 z 28. apríla 2015 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 48/2015 z 11. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 150/2013 z 19. novembra 2014 uznaný za vinného z prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 500 € a náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 100 dní (ďalej aj „odsudzujúci rozsudok
okresného súdu“). Vinu sťažovateľa považoval okresný súd za preukázanú a to
jednak vzhľadom na jeho výpoveď z prípravného konania, v ktorej sa k spáchaniu
skutku kladenému mu za vinu priznal, ako aj s poukazom na znalecký posudok
znalca .
Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o
ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.2 To 18/2015 z 28. apríla 2015 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.
Následne sťažovateľ napadol rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
dovolaním, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného
poriadku. O dovolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením
najvyšší súd ako dovolací súd tak, že ho odmietol.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že jediným dôkazom o jeho vine bolo
jeho priznanie učinené v rámci výsluchu obvineného v prípravnom konaní. Podľa
názoru sťažovateľa sa nemalo na toto priznanie prihliadať, keďže bolo urobené
len na účely dosiahnutia tzv. odklonu formou podmienečného zastavenia trestného
stíhania. Sťažovateľ argumentuje, že na vyhlásenie obvineného o tom, že spáchal
trestný čin, podané v zmysle § 216 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, t. j. na účely zastavenia konania, nemožno prihliadať
vzhľadom na § 226 Trestného poriadku
(„Ak prokurátor neschválil zmier hoci obvinený uskutočnil vyhlásenie podľa §
220 ods. 1, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, nie je možné v ďalšom
konaní prihliadnuť na toto vyhlásenie ako dôkaz.“), ktorý je potrebné v jeho
trestnej veci aplikovať analogicky.
Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „Podstatou inštitútu vyhlásenia
obvineného je podľa § 216 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku jeho vyhlásenie, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný.
Popis skutku, pre ktorý je obvinený stíhaný, je pritom vždy obsiahnutý v
skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia. Z porovnania obsahu zápisnice o
výsluchu obvineného zo dňa 20. 10. 2011 a skutkovej vety uznesenia o vznesení
obvinenia, je zrejmé, že v predmetnej zápisnici je zachytené len moje priznanie
sa ku skutku, ktorý skutok je následne popísaný tým istým slovným vyjadrením,
ako je popísaný v uznesení o vznesení obvinenia, teda obsah priznania sa ku
skutku vyjadrený v zápisnici zo dňa 20. 11. 2011 sa v časti opisu skutku úplne
zhoduje so skutkovou vetou uznesenia o vznesení obvinenia. Je potom zrejmé, že
takéto prehlásenie učinené do zápisnice zo dňa 20. 10. 2011 je len naplnením
dikcie § 216 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku a túto dikciu z hľadiska svojho rozsahu nijako neprekračuje
(zápisnica neobsahuje skutočnosti, ktoré by sa dali považovať za vlastný a
voľný opis obvineného k skutočnostiam, ktoré sú predmetom obvinenia tak, ako to
predpokladá a má na mysli ustanovenie § 122 ods. 2 Trestného poriadku,
teda inštitút výsluchu obvineného). Z hľadiska obsahu predmetnej zápisnice teda
nejestvuje argument, pre ktorý by sa táto zápisnica nemohla a nemala považovať
za procesnú fixáciu vyhlásenia obvineného učineného podľa § 216 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že deň pred jeho výsluchom (ako obvineného), ktorý
sa uskutočnil 20. októbra 2011, adresoval vyšetrovateľovi podanie z 19. októbra
2011, v ktorom formuloval svoj návrh na podmienečné zastavenie trestného
stíhania podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku.
Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že vo výpovedi, ktorú uskutočnil v
postavení svedka, spáchanie skutku kladenému mu za vinu popieral. Spáchanie
skutku sťažovateľ popieral a považoval sa za nevinného aj v konaní pred súdom
prvého stupňa, odvolacím súdom i dovolacím súdom. Jeho priznanie uskutočnené po
vznesení obvinenia v prípravnom konaní bolo podané iba na účely tzv. odklonu
formou podmienečného zastavenia trestného stíhania.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol: „1. Krajský súd v Trenčíne Uznesením č. k.2 To 18/2015 zo dňa 28. 04. 2015 v a Najvyšší súd Slovenskej
republiky Uznesením sp. zn. 3 Tdo 48/2015 zo dňa 11.
11. 2015 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Ústavný súd Slovenskej republiky
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 2 To 18/2015 zo dňa 28. 04. 2015 a Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 3 tdo 48/2015 zo dňa 11.
11. 2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Krajskému súdu v
Trenčíne. 3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú
povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od doručenia
tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na
ďalšie konanie.
4 Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 18/2015 z 28. apríla 2015
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a
slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a
slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci
riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z konkrétnych okolností posudzovanej veci vyplýva, že sťažovateľ mohol všetky
svoje námietky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu uplatniť v dovolaní,
ktoré aj podal, pričom o jeho dovolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní vylučuje
uplatnenie právomoci ústavného súdu vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich práv napadnutým uznesením krajského súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na
posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom z
toho, že z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti bol ústavný súd zároveň viazaný svojou
stabilizovanou judikatúrou, v ktorej, akcentujúc svoje ústavné postavenie,
opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v
konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a
základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo
slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Na vec sťažovateľa je aplikovateľný aj ďalší právny názor tvoriaci súčasť
ustálenej judikatúry ústavného súdu, podľa ktorého postup a rozhodnutie súdu
rešpektujúci platné a účinné procesnoprávne a hmotnoprávne predpisy v
trestnoprávnej veci nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Platným a účinným procesnoprávnym predpisom, ktoré boli
všeobecné súdy povinné aplikovať v trestnej veci sťažovateľa, bol (je) Trestný
poriadok.
Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že jeho výpoveď z
prípravného konania uskutočnená v postavení obvineného, pri ktorej sa k
spáchaniu skutku kladenému mu za vinu priznal, nebola podľa jeho názoru použiteľná
ako dôkaz v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, keďže priznanie v
prípravnom konaní urobil len na účely tzv. odklonu formou podmienečného
zastavenia trestného stíhania. Ústavný súd konštatuje, že v zásade rovnaká
námietka tvorila obsah jeho odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku okresného
súdu a tiež obsah jeho argumentácie obsiahnutej v dovolaní.
V nadväznosti na podstatu sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd
poukazuje na znenie príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorými sú § 216
ods. 1 písm. a), § 226, ako aj § 122 ods. 2 Trestného poriadku.
Podľa § 216 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku v konaní o prečine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia
slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, môže prokurátor so
súhlasom obvineného po vznesení obvinenia do podania obžaloby na návrh
policajta alebo aj bez návrhu podmienečne zastaviť trestné stíhanie, ak
vyhlási, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a nie sú odôvodnené
pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a
zrozumiteľne.
Podľa § 226 Trestného poriadku ak
prokurátor zmier neschválil, hoci obvinený uskutočnil vyhlásenie podľa § 220
ods. 1, že spáchal skutok, pre ktorý je stíhaný, nie je možné v ďalšom konaní
prihliadnuť na toto vyhlásenie ako na dôkaz.
Podľa § 122 ods. 2 Trestného poriadku
obvinenému musí byť daná možnosť podrobne sa k obvineniu vyjadriť, najmä
súvisle opísať skutočnosti, ktoré sú predmetom obvinenia, uviesť skutočnosti,
ktoré obvinenie zoslabujú alebo vyvracajú, a ponúknuť o nich dôkazy.
V súvislosti s posudzovanou námietkou sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc zo
svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej sa rozhodnutie dovolacieho súdu
nemôže posudzovať izolovane bez väzby na predchádzajúce súdne rozhodnutia
vydané v posudzovanom trestnom konaní, pretože tieto tvoria z hľadiska predmetu
konania jeden celok (m. m.II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 3650/09), považuje za žiaduce poukázať nielen na
relevantné časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale aj relevantné
časti napadnutého uznesenia krajského súdu.
V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:
«Obžalovaný sa v zápisnici o svojom výsluchu v procesnej pozícii obvineného dňa
20. 10. 2011 v plnej miere ku spáchaniu trestného činu (ktorý bol neskôr žalovaný)
priznal. Zápisnica je procesne bezchybná, pri jej vyhotovovaní boli dodržané
všetky ustanovenia Trestného poriadku. Súd prvého stupňa nepochybil, ak na
hlavnom pojednávaní z dôvodu rozporov prečítal uvedenú výpoveď obžalovaného z
prípravného konania a „skonfrontoval“ ju s jeho výpoveďou na hlavnom
pojednávaní. Názor obžalovaného i obhajoby, že takúto výpoveď nemožno použiť,
pretože sa vlastne jedná o vyhlásenie viny obžalovaného (vtedy obvineného)
podľa § 216 písm. a) Trestného poriadku
len pre účely odklonu v trestnom konaní, nie je správny. Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku
orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy
majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia
v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku
za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo
sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov,
posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia,
rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre
trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických
prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku
v konaní o prečine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého
horná hranica neprevyšuje päť rokov, môže prokurátor so súhlasom obvineného po
vznesení obvinenia do podania obžaloby na návrh policajta alebo aj bez návrhu
podmienečne zastaviť trestné stíhanie, ak
a) vyhlási, že spáchal skutok, za ktorý
je stíhaný, a nie sú odôvodnené pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie bolo
vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne ... Z uvedeného je zrejmé, že Trestný
poriadok pozná (okrem iného) dva rôzne inštitúty, na ktorých možno založiť
meritórne rozhodnutie. Jednak je to výsluch obvineného, ako tzv. všeobecný
dôkazný prostriedok a jednak v prípade odklonu formou podmienečného zastavenia
trestného stíhania je to vyhlásenie obvineného, ako špecifický inštitút. Oba
inštitúty sú rozdielne, pričom vyhlásenie obvineného (teda špecifické
„priznanie sa“) možno použiť výlučne pre potreby podmienečného zastavenia
trestného stíhania. Zápisnicu o výsluchu obvineného zo dňa 20. 10 .2011,
nachádzajúcu sa na č. l. 17 – 21 vyšetrovacieho spisu, je potrebné chápať ako
všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku.
Z uvedenej zápisnice nevyplýva, že sa jedná o špecifický procesný úkon, ktorý
by mohol byť chápaný výlučne len ako vyhlásenie obvineného podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku.
V zápisnici o výsluchu nie je napokon žiadna zmienka o tom, že by bol
vykonávaný výlučne pre potreby tzv. odklonu v zmysle § 216 Trestného poriadku.
Vyjadrenie obžalovaného (priznanie sa) je preto plne použiteľné pre všetky
štádiá trestného konania a to bez ohľadu na to, ako obžalovaný pri výsluchu
subjektívne svoje vyjadrenia chápal. V tomto smere bol napokon pred výsluchom
riadne procesne poučený. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že vo
vyšetrovacom spise sa na č. l. 14 – 15 a 22 – 23 nachádza vyhlásenie
obžalovaného (vtedy obvineného) podľa § 216 Trestného poriadku.
Práve a len toto vyhlásenie je špecifický úkon obžalovaného, ktorého použitie
je ohraničené len pre potreby konania o odklone. Súd prvého stupňa preto
postupoval správne, keď na návrh prokurátora zápisnicu o výsluchu obžalovaného
z prípravného konania na hlavnom pojednávaní prečítal. Je pravdou, že výsluch
poškodeného z prípravného konania nemohol byť použitý v konaní pred súdom ako
dôkaz. Tu sa krajský súd stotožňuje s názorom okresného súdu. Nie je však vôbec
pravdou, že okrem prvotného priznania sa obžalovaného, neboli produkované
žiadne dôkazy svedčiace o vine obžalovaného. Tu je možné poukázať na odborné
vyjadrenie , súdneho znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, na č. l. 45 – 51
a lekársku správu na č. l. 52. Vyplýva z nich, že poškodený bol dňa 13. 4. 2011
ošetrený , pričom bola zistená zlomenina 2. prsta ľavej ruky a viacnásobná
subluxácia článkov prstov na ľavej ruke. Poškodený bol ošetrený hneď na druhý
deň po incidente s obžalovaným a uviedol, že bol napadnutý pri výkone funkcie
domovníka. Z odborného vyjadrenia tiež vyplýva, že zranenia poškodeného mohli
vzniknúť tak, ako je uvedené v napadnutom rozsudku. Krajský súd preto tiež
konštatuje, že spáchanie trestnej činnosti je obžalovanému preukázané jednak jeho
vlastným priznaním a jednak nepriamymi dôkazmi a to vyššie uvedeným odborným
vyjadrením a lekárskou správou. Neskoršie tvrdenie obžalovaného, že je nevinný,
krajský súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa považuje za tendenčné a
urobené výlučne v úmysle vyhnúť sa následkom trestnoprávnej zodpovednosti, keď
sa obžalovaný v skúšobnej dobe podmienečného zastavenia trestného stíhania
neosvedčil, v trestnom stíhaní bolo pokračované a bola na neho podaná
obžaloba.»
V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
sa uvádza: „Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných
nezákonne, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať
na základe toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.
Z obsahu spisového materiálu a z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa
najvyšší súd zistil, že oba súdy pri svojom rozhodovaní brali do úvahy aj dôkaz
vykonaný v prípravnom konaní, a to výpoveď obvineného, ktorá bola zaznamenaná
do zápisnice o výsluchu z 20. októbra 2011 č. l. 17 – 21), kde sa obvinený k
spáchaniu skutku priznal. Najvyšší súd deklaruje, že táto zápisnica je
vyhotovená procesne bezchybným spôsobom v zmysle zákonných ustanovení Trestného
poriadku a je potrebné ju chápať ako všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku
(za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo
sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného
zákona). Medzi ne nepochybne patrí aj výsluch obvineného. Okrem toho existuje
aj špecifický inštitút, ktorým je vyhlásenie obvineného v prípade odklonu
formou podmienečného zastavenia trestného stíhania. Takéto vyhlásenie urobené
obvineným podľa § 216 Trestného poriadku sa
nachádza na č. l. 14 -15 a 22 – 23 vyšetrovacieho spisu, na ktoré však súd
neprihliadal. Najvyšší súd poznamenáva, že názor obvineného, že jeho výpoveď z
prípravného konania sa nemala prečítať, a tým použiť ako dôkaz jeho viny,
pretože sa vlastne jednalo o vyhlásenie podľa § 216 Trestného poriadku,
je nesprávny.
Priznanie sa obvineného k spáchaniu skutku zaprotokolované v zápisnici o
výsluchu z 20. októbra 2011 je použiteľné pre všetky štádiá trestného konania,
a to bez ohľadu na to, ako obvinený pri výsluchu subjektívne svoje vyjadrenia
chápal. Súdy oboch stupňov pri vykonávaní dokazovania postupovali zákonne a v
tomto smere im nie je čo vytknúť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ trestného
poriadku naplnený nebol.“
Z citovaných častí odôvodnení napadnutých uznesení najvyššieho súdu i krajského
súdu vyplýva, že krajský súd, ako aj najvyšší súd sa námietkou sťažovateľa o
použiteľnosti jeho priznania tvoriaceho súčasť zápisnice o výpovedi obvineného
z 20. októbra 2011 riadne a podrobne vysporiadali. Argumentácia najvyššieho
súdu (rovnako aj krajského súdu) je podľa názoru ústavného súdu logická,
zrozumiteľná a zodpovedajúca textu i zmyslu zákona – Trestného poriadku.
Najvyšší súd vo svojej argumentácii jasne rozlišuje medzi výpoveďou obvineného
ako všeobecným dôkazným prostriedkom a vyhlásením obvineného, ako špecifickým
inštitútom, ktorým sa k spáchaniu skutku priznáva a ktoré je určené výlučne na
účely tzv. odklonu formou podmienečného zastavenia trestného stíhania. Z
citovaných častí rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu taktiež vyplýva,
že vo vyšetrovacom spise sa okrem výpovede sťažovateľa z 20. októbra 2011
nachádza aj jeho vyhlásenie podľa § 216 Trestného poriadku,
ktoré je špecifickým úkonom a jeho použitie je viazané len pre potreby konania
o tzv. odklone. Ústavný súd považuje za podstatné tiež to, že nad rámec
argumentácie o použiteľnosti priznania sťažovateľa k spáchaniu skutku
uskutočnenému v prípravnom konaní sa v napadnutých uzneseniach všeobecných
súdov poukazuje aj na skutočnosť, že dôkazom o vine sťažovateľa je aj odborné
vyjadrenie znalca , ktorým bol preukázaný mechanizmus vzniku zranení
poškodeného.
Ústavný súd, rešpektujúc skutočnosť, že právomoc interpretovať zákony (zákonné
normy) patrí primárne všeobecným súdom, zastáva názor, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu (v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu)
je primerane odôvodnené, pričom právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel,
nemožno považovať za arbitrárne, a teda nezlučiteľné s aplikovanými
ustanoveniami Trestného poriadku.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti
sťažnosti dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a
obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na
ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.