Je policajt povinný oznámiť obhajcovi meno svedka, ktorý má byť vypočúvaný? návrh na zaujatie stanoviska

Publikované: 10. 07. 2018, čítané: 591 krát
 

 

    Tpj 25/2018

 Vec:     Návrh na za­uja­tie sta­no­vis­ka - vy­jad­re­nie  

Pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej tiež len „naj­vyš­ší súd“) v rám­ci čin­nos­ti pod­ľa § 21 ods. 3 písm. a) zá­ko­na č. 757/2004 Z. z. o sú­doch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, na zá­kla­de  pod­ne­tu pred­se­du se­ná­tu tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du, zis­til vý­kla­do­vé roz­die­ly v prá­vop­lat­ných roz­hod­nu­tiach se­ná­tov tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du tak, ako sú pre­zen­to­va­né niž­šie. Otáz­ky, kto­ré je pot­reb­né vý­kla­do­vo rie­šiť, sú vy­me­dze­né nas­le­dov­ne:

 

1/ Je po­li­cajt v rám­ci pos­tu­pu pod­ľa § 213 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku po­vin­ný ozná­miť ob­haj­co­vi aj me­no sved­ka, kto­rý má byť vy­po­čú­va­ný?

 

2/ Ak je od­po­veď na otáz­ku 1/ klad­ná, zna­me­ná pred­bež­né neoz­ná­me­nie me­na sved­ka ob­haj­co­vi ne­mož­nosť vy­ko­nať vý­sluch, a ak bol vy­ko­na­ný, ne­mož­nosť pou­žiť ho v zmys­le § 213 ods. 2 ve­ty pr­vej Tres­tné­ho po­riad­ku (ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom), resp. pri ďal­šom pos­tu­pe už v pred­súd­nom ko­na­ní?

 

A/ 

            Naj­vyš­ší súd roz­sud­kom z 19. jú­na 2012, sp. zn. 1 TdoV 16/2011 (uve­rej­ne­né pod  R 54/2013), na pod­kla­de do­vo­la­ní, kto­ré po­da­li ob­vi­ne­ní Mgr. D. M., H. B. a D. B. pro­ti uz­ne­se­niu naj­vyš­šie­ho sú­du z 13. de­cem­bra 2010, sp. zn. 2 Toš 1/2009, pod­ľa §§ 382a, 386 ods. 1, 2 a 388 ods. 1 Tr. por. z dô­vo­dov uve­de­ných v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011, roz­ho­dol tak, že na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním a ko­na­ním, kto­ré mu pred­chá­dza­lo, bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach §§ 319, 213 ods. 3 Tr. por., § 89 ods. 19 Tr. zák. a čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) v nep­ros­pech ob­vi­ne­ných Mgr. D. M., H. B., D. B. a R. S., zá­ro­veň na­pad­nu­té uz­ne­se­nie zru­šil a zru­šil tiež roz­su­dok Špe­ciál­ne­ho sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 22. ok­tób­ra 2008, sp. zn. BB-3 Tš 25/2006, ako aj ďal­šie roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tia ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce, ak vzhľa­dom na zme­nu, ku kto­rej doš­lo zru­še­ním, stra­ti­li pod­klad a Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du v Pe­zin­ku, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca pri­ká­zal vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­vať a roz­hod­núť.

 

Z  o d ô v o d n e n i a :

 

***

 

Prá­vo na ob­ha­jo­bu je jed­ným zo zá­klad­ných at­ri­bú­tov spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su za­bez­pe­ču­jú­cim „rov­nosť zbra­ní“ me­dzi ob­vi­ne­ným na jed­nej stra­ne a pro­ku­rá­to­rom ako ža­lob­com v tres­tnom ko­na­ní na stra­ne dru­hej. Tá­to zá­klad­ná zá­sa­da tres­tné­ho ko­na­nia je v Tres­tnom po­riad­ku up­ra­ve­ná v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 9 Tr. por. a vy­plý­va z čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „Ústa­vy“). Ga­ran­to­va­ná je v ta­kých vý­znam­ných práv­nych do­ku­men­toch, aký­mi sú Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd a Do­ho­vor. Pod­ľa čl. 50 ods. 3 Ústa­vy ob­vi­ne­ný má prá­vo, aby mu bol pos­kyt­nu­tý čas a mož­nosť na príp­ra­vu ob­ha­jo­by a aby sa mo­hol ob­ha­jo­vať sám ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu.

 Po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu je zá­važ­nou, resp. pod­stat­nou chy­bou ko­na­nia. Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. účin­né­ho do 31. augus­ta 2011 je však kon­ci­po­va­ný ove­ľa už­šie, nie je ním aké­koľ­vek (resp. kaž­dé) po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, ale len po­ru­še­nie toh­to prá­va „zá­sad­ným spô­so­bom“.

 Pri po­su­dzo­va­ní, či bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né prá­vo ob­vi­ne­ných na ob­ha­jo­bu, sú dô­le­ži­té kon­krét­ne pod­mien­ky prí­pa­du, kto­ré je pot­reb­né vy­hod­no­tiť in­di­vi­duál­ne, ako aj vo vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach. Pod­sta­tou prá­va na ob­ha­jo­bu je za­bez­pe­čiť ob­ha­jo­va­nie práv ob­vi­ne­ných tak, aby bo­li ok­rem iné­ho ob­jas­ne­né aj všet­ky sku­toč­nos­ti sved­čia­ce v ich pros­pech a aby sa na ne v ko­na­ní a pri roz­ho­do­va­ní pri­hlia­da­lo.

Vy­chá­dza­júc z to­ho, ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca, mu­sí mať vždy reál­nu mož­nosť reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu a je len na ňom, či ho vy­uži­je. Ob­vi­ne­ný tak mô­že uro­biť až po­tom, ako bol riad­ne upo­ve­do­me­ný o ča­se a mies­te vy­ko­na­nia vý­slu­chu kon­krét­ne­ho sved­ka. Iba všeo­bec­né pou­če­nie ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu o mož­nos­ti zú­čas­tniť sa vy­šet­ro­va­cích úko­nov pod­ľa § 213 ods. 1, 3 Tr. por. ne­mož­no po­va­žo­vať za dos­ta­toč­né, pre­to­že ta­ké­to pou­če­nie ne­zoh­ľad­ňu­je po­vin­nosť po­li­caj­ta vy­plý­va­jú­cu mu z us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tr. por. a ani pod­mien­ky čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di sved­ka/spolu­ob­vi­ne­né­ho, vy­plý­va­jú­ce z us­ta­no­ve­nia § 263 ods. 3, 4 Tr. por. Tie­to us­ta­no­ve­nia úz­ko sú­vi­sia a mu­sia byť ap­li­ko­va­né v jed­no­te a nie izo­lo­va­ne. Iba tak mož­no do­cie­liť, aby vý­sluch sved­ka bol v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom, ale aj s Do­ho­vo­rom.

Ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca sa mô­že vzdať prá­va účas­ti na úko­ne, pod­mien­kou však je, že o tom­to úko­ne mu­sí byť riad­ne a včas upo­ve­do­me­ný, čo zna­me­ná, že v prí­pa­de vý­slu­chov sved­kov im vy­šet­ro­va­teľ mu­sí ozná­miť deň a kon­krét­ny čas vý­slu­chu, mies­to a me­no oso­by, kto­rú bu­de vy­po­čú­vať. Ak tak po­li­cajt ne­pos­tu­pu­je, ko­ná v roz­po­re s čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru i § 213 ods. 3 Tr. por.

 

***

 

B.1/

            Naj­vyš­ší súd uz­ne­se­ním z 19. mar­ca 2015, sp. zn. 2 TdoV 1/2014, do­vo­la­nia ob­vi­ne­ných  I. S. a R. M. pro­ti uz­ne­se­niu naj­vyš­šie­ho sú­du z 30. ja­nuá­ra 2013, sp. zn.   1 To 7/2012, pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. od­mie­tol.

 

Z  o d ô v o d n e n i a :

 

***

Ná­miet­ka­mi, kto­rý­mi ob­vi­ne­ní od­ôvod­ňu­jú exis­ten­ciu dô­vo­du pod­ľa písm. c) ods. 1   § 371 Tr. por. (ne­vy­po­ču­tie „G.“, ná­miet­ky k uta­je­né­mu sved­ko­vi, neoz­na­mo­va­nie to­tož­nos­ti sved­kov ob­ha­jo­be vop­red), sa za­obe­ra­li už vo ve­ci ko­na­jú­ce sú­dy. Do­vo­la­cí súd po­va­žu­je ich úva­hy a zá­ve­ry za správ­ne a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce. Ob­haj­co­via bo­li vy­ro­zu­me­ní o mies­te, ča­se a dru­hu prip­ra­vo­va­ných pro­ces­ných úko­nov a ma­li mož­nosť sa ich zú­čas­tniť. Sved­ko­via bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní kon­tra­dik­tór­ne vy­po­ču­tí a ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť im klásť otáz­ky. Čí­ta­nie vý­po­ve­dí sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 264 Tr. por. ob­ha­jo­ba na po­jed­ná­va­ní ne­na­mie­ta­la. Za tých­to pod­mie­nok nej­de o napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

 

***

 

B.2/

            Naj­vyš­ší súd uz­ne­se­ním z 21. mar­ca 2018, sp. zn. 2 Tost 8/2018, v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Mgr. Q. F. o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky pro­ti uz­ne­se­niu sa­mo­sud­cu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca z 9. feb­ruára 2018, sp. zn. BB-4T/4/2018, roz­ho­dol tak, že pod­ľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. na­pad­nu­té uz­ne­se­nie zru­šil a Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du  ulo­žil vo ve­ci zno­vu ko­nať a roz­hod­núť. 

 

 Z  o d ô v o d n e n i a :

 

***

 

Sa­mo­sud­ca Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca uz­ne­se­ním z 9. feb­ruára 2018, sp. zn. BB-4T/4/2018, pod­ľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. od­mie­tol ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra zo dňa 24. ja­nuá­ra 2018, sp. zn. VII/2 Gv 25/17/1000-44, a vec vrá­til pro­ku­rá­to­ro­vi, pre­to­že zis­til zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu. Sa­mo­sud­ca uz­ne­se­nie od­ôvod­nil tým, že pos­tu­pom vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rým neoz­ná­mil ob­haj­co­vi ob­vi­ne­né­ho kon­krét­ne me­ná sved­kov, kto­rých vý­sluch sa mal us­ku­toč­niť, doš­lo k zá­važ­nej pro­ces­nej chy­be, a to k po­ru­še­niu prá­va na ob­ha­jo­bu. Pod­ľa ná­zo­ru sa­mo­sud­cu je od­miet­nu­tie žia­dos­ti ob­haj­cu o zve­rej­ne­nie to­tož­nos­ti sved­kov pri vy­ro­zu­mie­va­ní ob­haj­cov o vy­šet­ro­va­com úko­ne váž­nym zá­sa­hom do prá­va ob­ha­jo­by.

 

Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­dal dňa 21. feb­ruára 2018 pro­ku­rá­tor sťaž­nosť. Po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­nil tým, že s ná­zo­rom sa­mo­sud­cu, pre­zen­to­va­nom v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, sa nes­to­tož­ňu­je, keď­že pod­ľa § 213 ods. 3 Tr. por. je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ozná­miť ob­haj­co­vi, kto­rý o to v zmys­le § 213 ods. 3 Tr. por. po­žia­dal, včas čas, mies­to ko­na­nia úko­nu a druh úko­nu, kto­rý bu­de vy­ko­ná­vať. Iný pos­tup, spo­čí­va­jú­ci v tom, že by sa v pred­vo­la­ní na úkon ozna­mo­va­la iden­ti­ta sved­ka ale­bo poš­ko­de­né­ho, by mo­hol oh­ro­ziť tie­to sub­jek­ty, na­koľ­ko by ne­moh­li napr. uta­jiť svo­ju to­tož­nosť v rám­ci vý­slu­chu. Štát­ne or­gá­ny ako sub­jek­ty ve­rej­né­ho prá­va nie sú op­ráv­ne­né ko­nať to, čo im zá­kon neuk­la­dá. Ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho bol vo všet­kých sú­dom na­mie­ta­ných prí­pa­doch pred­vo­la­ný na úkon - vý­po­veď sved­ka, pri­čom Trest­ný po­ria­dok nek­la­die ďal­šie pod­mien­ky na kon­kre­ti­zá­ciu da­né­ho úko­nu, žia­da len upo­ve­do­mo­vať ob­haj­cu o dru­hu úko­nu. Dru­ho­vo bol pro­ces­ný úkon v pred­vo­la­ní riad­ne oh­ra­ni­če­ný a cha­rak­te­ri­zo­va­ný (vždy iš­lo o vý­po­veď sved­ka/poš­ko­de­né­ho).

Kaž­dá z vy­po­čú­va­ných osôb za­ča­la svo­ju vý­po­veď sú­vis­lým opi­som okol­nos­tí ve­ci, o kto­rých vie (§ 132 ods. 1 Tr. por.), nas­le­do­va­li otáz­ky vy­šet­ro­va­te­ľa PZ. Bol tak vy­tvo­re­ný dos­ta­toč­ný čas na to, aby sa ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho na da­nom mies­te doz­ve­del, čo sve­dok vy­po­ve­dá a mo­hol na to rea­go­vať po­lo­že­ním otá­zok. V pred­met­nom ko­na­ní ne­bo­la vy­po­čú­va­ná žiad­na ta­ká oso­ba, kto­rej vý­sluch by mal byť prek­va­pi­vý a ne­vy­po­či­ta­teľ­ný. Ob­haj­co­vi ob­vi­ne­né­ho tak pri na­miet­nu­tých úko­noch ne­bol zne­mož­ne­ný vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu. To, že sa pro­ku­rá­tor roz­ho­dol v ob­ža­lo­be ozna­čiť za poš­ko­de­né len tri oso­by, vy­me­no­va­né v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by, mô­že v ko­neč­nom dôs­led­ku nas­ved­čo­vať ap­li­ká­cii zá­sa­dy in du­bio pro reo, keď­že ob­vi­ne­ný na­po­kon če­lí stí­ha­niu len vo­či trom kon­krét­ne me­no­va­ným poš­ko­de­ným a nie via­ce­rým oso­bám. To­tož­nosť skut­ku pre pot­re­by ob­ža­lo­by os­ta­la pl­ne za­cho­va­ná.

 

Pro­ku­rá­tor v po­da­nej sťaž­nos­ti ďa­lej uvie­dol, že nik­dy ne­mie­nil za poš­ko­de­né oso­by ozna­čo­vať F. A.i F. A., keď­že tí­to sa nes­ta­li pred­me­tom ra­sis­tic­ké­ho úto­ku; uve­de­ný ná­zor pro­ku­rá­tor jas­ne for­mu­lo­val vo via­ce­rých pro­ces­ných roz­hod­nu­tiach ob­siah­nu­tých v spi­se.              Z uve­de­né je zrej­mé, že ob­vi­ne­ný mal mož­nosť účin­ným spô­so­bom sa brá­niť, ob­haj­co­via moh­li byť na vý­slu­choch riad­ne prí­tom­ní, moh­li klásť otáz­ky, kto­ré moh­li for­mu­lo­vať po uvá­že­ní bez to­ho, aby im do ich prá­va niek­to za­sa­ho­val. Voľ­ná de­duk­cia sú­du o tom, pre­čo sa roz­hod­la tá-kto­rá stra­na ne­zú­čas­tniť niek­to­ré­ho úko­nu, pod­ľa pro­ku­rá­to­ra ne­má opo­ru vo vy­šet­ro­va­com spi­se, pred­lo­že­nom sú­du.

 

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd mal pod­ľa pro­ku­rá­to­ra pri práv­nej úva­he nao­pak kon­šta­to­vať, že ob­haj­co­via ma­li byť na vý­slu­choch sved­kov prí­tom­ní, vy­po­čuť si ich po­čia­toč­nú ply­nu­lú časť vý­po­ve­de a nás­led­ne sa moh­li roz­hod­núť, či bu­dú sved­kom klásť otáz­ky pod­ľa to­ho, k akej sku­toč­nos­ti by tí­to vy­po­ve­da­li. Pro­ku­rá­tor tiež uvie­dol, že mu nie je jas­né, ako inak sa chce­li ob­haj­co­via na da­né pro­ces­né úko­ny vop­red prip­ra­viť, keď­že nej­de o roz­siah­lu vec a sku­tok, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu, je jas­ný z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Na uve­de­nom nič ne­me­ní ani roz­ho­do­va­cia čin­nosť če­ských sú­dov, pre­to­že ko­na­nie vy­šet­ro­va­te­ľa PZ bo­lo le­gál­ne a le­gi­tím­ne, so správ­nou ap­li­ká­ciou slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku. Pro­ku­rá­tor navr­hol všet­kých re­le­van­tných sved­kov vy­po­čuť v sú­la­de so zá­sa­dou ús­tnos­ti a kon­tra­dik­tór­nos­ti na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kde bu­dú môcť byť prí­tom­ní ob­vi­ne­ní aj ob­haj­co­via. Či dôj­de k pot­re­be čí­tať niek­to­ré sve­dec­ké vý­po­ve­de, to pod­ľa pro­ku­rá­to­ra ne­do­ká­že vop­red po­ve­dať ani ko­na­jú­ci súd, ani pro­ku­rá­tor, keď­že by iš­lo o čis­té teo­re­ti­zo­va­nie.

Pro­ku­rá­tor tiež pou­ká­zal na uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du z 19. mar­ca 2015, sp. zn.  2 Tdo V 1/2014, v kto­rom naj­vyš­ší súd kon­šta­to­val, že „ná­miet­ka­mi, kto­rý­mi ob­vi­ne­ní od­ôvod­ňu­jú exis­ten­ciu dô­vo­du pod­ľa písm. c) ods. 1 § 371 Tr. por. (ne­vy­po­ču­tie „G.“, ná­miet­ky k uta­je­né­mu sved­ko­vi, neoz­na­mo­va­nie to­tož­nos­ti sved­kov ob­ha­jo­be vop­red), sa za­obe­ra­li už vo ve­ci ko­na­jú­ce sú­dy. Do­vo­la­cí súd po­va­žu­je ich úva­hy a zá­ve­ry za správ­ne a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce. Ob­haj­co­via bo­li vy­ro­zu­me­ní o mies­te, ča­se a dru­hu prip­ra­vo­va­ných pro­ces­ných úko­nov a ma­li mož­nosť sa ich zú­čas­tniť. Sved­ko­via bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní kon­tra­dik­tór­ne vy­po­ču­tí a ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť im klásť otáz­ky. Čí­ta­nie vý­po­ve­dí sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 264 Tr. por. ob­ha­jo­ba na po­jed­ná­va­ní ne­na­mie­ta­la. Za tých­to pod­mie­nok nej­de o napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Ústav­nú sťaž­nosť ob­vi­ne­ných vo vzťa­hu k to­mu­to uz­ne­se­niu ús­tav­ný súd od­mie­tol uz­ne­se­ním zo 6. ap­rí­la 2016, sp. zn. I. ÚS 205/2016, v kto­rom ok­rem iné­ho uvie­dol, že pred­met­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du je ur­či­té, zro­zu­mi­teľ­né, ús­tav­ne ak­cep­to­va­teľ­né, bez vnú­tor­ných roz­po­rov a za­ují­ma sta­no­vis­ko k pod­sta­te dô­vo­dov sťa­žo­va­te­ľov uve­de­ných v ich do­vo­la­ní, kto­ré vlas­tne iba pok­ra­ču­jú aj v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom.

 

Z uve­de­ných roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du, ako aj ús­tav­né­ho sú­du pod­ľa pro­ku­rá­to­ra jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že v prí­pa­de upo­ve­do­mo­va­nia ob­haj­cov o úko­noch pod­ľa § 213 ods. 3 Tr. por. po­li­cajt pri uvá­dza­ní dru­hu úko­nu neu­vá­dza to­tož­nosť oso­by, kto­rej sa úkon tý­ka, pri­čom ta­ký­to pos­tup je nie­len v sú­la­de s Tres­tným po­riad­kom, ale aj s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a me­dzi­ná­rod­ný­mi zmlu­va­mi, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná. Z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) vy­plý­va, že si­tuáciou načr­tnu­tou v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du sa do­po­siaľ ESĽP ne­zao­be­ral; za­obe­ral sa len účas­ťou tzv. ano­nym­ných sved­kov v tres­tnom ko­na­ní. Zo zá­ve­rov a prin­cí­pov sta­no­ve­ných ESĽP v roz­sud­ku Ellis, Simms and Mar­tin v. Spo­je­né krá­ľov­stvo je per ana­lo­giam zrej­mé, že v prí­pa­de pou­ži­tia in­šti­tú­tu ano­nym­ných sved­kov po­va­žu­je ESĽP za ga­ran­ciu dodr­ža­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces ga­ran­to­va­né­ho čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) ok­rem iné­ho aj to, že ob­ha­jo­be je da­ná mož­nosť osob­nej účas­ti pri vý­slu­chu ano­nym­né­ho sved­ka tak, aby sved­ka mo­hol ob­haj­ca vi­dieť, po­čuť a sle­do­vať je­ho sprá­va­nie, pri­čom to­tož­nosť sved­ka mu je však po ce­lý čas nez­ná­ma. Vy­chá­dza­júc z uve­de­ných prin­cí­pov sta­no­ve­ných ESĽP vo vzťa­hu k vý­slu­chu ano­nym­ných sved­kov a zá­ve­rov kon­krét­ne­ho prí­pa­du, kto­rý bol pred­me­tom po­su­dzo­va­nia zo stra­ny ESĽP je mož­né vy­vo­diť jed­noz­nač­ný zá­ver, že upo­ve­do­mo­va­nie ob­haj­cov o úko­noch v zmys­le § 213 ods. 3 Tr. por., ke­dy im po­li­cajt pri dru­hu úko­nu neoz­ná­mi úda­je tý­ka­jú­ce sa iden­ti­ty vy­po­čú­va­né­ho sved­ka, nie je po­ru­še­ním čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru ani iné­ho us­ta­no­ve­nia Do­ho­vo­ru. Ob­ha­jo­be je to­tiž na za­čiat­ku úko­nu už zná­ma to­tož­nosť sved­ka a má nás­led­ne reál­nu mož­nosť vi­dieť, po­zo­ro­vať a po­čuť je­ho vý­po­veď, ako aj klásť sved­ko­vi otáz­ky pri vý­slu­chu ale­bo prí­pad­ne v nes­kor­šom štá­diu ko­na­nia, ak o to po­žia­da. Tým je ob­ha­jo­be pl­ne ga­ran­to­va­ná mož­nosť pre­ve­riť bez­úhon­nosť a vie­ro­hod­nosť sved­kov, ako aj prav­di­vosť a spo­ľah­li­vosť ich vý­po­ve­dí. Sú to­tiž spl­ne­né dve zá­klad­né pod­mien­ky sta­no­ve­né ESĽP na to, aby mo­hol ob­vi­ne­ný efek­tív­ne na­mie­tať dô­ka­zy vo­či se­be a to, že ob­vi­ne­ný má mož­nosť poz­nať iden­ti­tu sved­kov vo­či ne­mu, aby tak mo­hol na­mie­tať ich bez­úhon­nosť a vie­ro­hod­nosť a sú­čas­ne má mož­nosť pre­ve­riť prav­di­vosť a spo­ľah­li­vosť dô­ka­zov (sved­kov) vo­či svo­jej oso­be tým, že má mož­nosť ich ús­tne vy­po­čú­vať, prí­pad­ne ne­chať vy­po­čú­vať. ESĽP v žiad­nom zo svo­jich roz­hod­nu­tí ne­vy­ža­du­je, aby iden­ti­ta sved­kov, kto­rí bu­dú vy­po­čú­va­ní, bo­la ob­vi­ne­né­mu vop­red zná­ma, pri­čom je pot­reb­né pou­ká­zať na to, že pod­ľa ESĽP mu­sia byť zá­uj­my ob­ha­jo­by vy­va­žo­va­né zá­uj­ma­mi sved­kov ale­bo obe­tí pred­vo­la­ných sved­čiť. Te­da sved­kom a obe­tiam tres­tných či­nov mu­sí byť reál­ne umož­ne­né po­ža­do­vať za­bez­pe­če­nie ochra­ny ich ži­vo­ta, zdra­via a bez­peč­nos­ti nap­rík­lad aj vy­uži­tím in­šti­tú­tu uta­je­né­ho (ano­nym­né­ho) sved­ka, čo by ne­bo­lo mož­né do­siah­nuť v prí­pa­de ozna­mo­va­nia to­tož­nos­ti sved­kov, kto­rých vy­šet­ro­va­teľ plá­nu­je vy­po­čuť, ob­vi­ne­ným ale­bo ich ob­haj­com.

 

Na zá­kla­de uve­de­né­ho sa pro­ku­rá­tor dom­nie­va, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du nie je správ­ne a z toh­to dô­vo­du navr­hol, aby v prí­pa­de, ak pr­vos­tup­ňo­vý súd ne­bu­de pos­tu­po­vať vo for­me auto­re­me­dú­ry, naj­vyš­ší súd v zmys­le § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du a ulo­žil Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol (t.j. pri­jal ob­ža­lo­bu pro­ku­rá­to­ra a na­ria­dil hlav­né po­jed­ná­va­nie).

 

K sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra sa dňa 28. feb­ruára 2018 vy­jad­ril ob­vi­ne­ný Mgr. Q. F. pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. Vo svo­jom vy­jad­re­ní ob­vi­ne­ný uvie­dol, že s roz­hod­nu­tím sa­mo­sud­cu v pl­nom roz­sa­hu súh­la­sí a v pl­nom roz­sa­hu sa sto­tož­ňu­je s je­ho ar­gu­men­tá­ciou. Pod­ľa ob­vi­ne­né­ho sa­mo­sud­ca správ­ne pou­ká­zal na roz­hod­nu­tie pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 54, roč. 2013, v zmys­le kto­ré­ho ob­vi­ne­ný, resp. ob­haj­ca mu­sí mať vždy reál­nu mož­nosť reali­zo­vať prá­vo na ob­ha­jo­bu a je len na ňom, či ho vy­uži­je. Ob­vi­ne­ný tak mô­že uro­biť až po tom, ako bol riad­ne upo­ve­do­me­ný o ča­se a mies­te vy­ko­na­nia vý­slu­chu kon­krét­ne­ho sved­ka. Ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca sa mô­že vzdať prá­va účas­ti na úko­ne, pod­mien­kou však je, že o tom­to úko­ne mu­sí byť riad­ne a včas upo­ve­do­me­ný, čo zna­me­ná, že v prí­pa­de vý­slu­chov sved­kov im vy­šet­ro­va­teľ mu­sí ozná­miť deň a kon­krét­ny čas vý­slu­chu, mies­to a me­no oso­by, kto­rú bu­de vy­po­čú­vať - v tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal aj na ju­di­kát tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne z 8. de­cem­bra 2009, sp. zn. Jtk 7/2009.

 

Vo vzťa­hu k sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra ob­vi­ne­ný uvie­dol, že jej ťa­žis­ko­vou ar­gu­men­tá­ciou je od­kaz na roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du z 6. ap­rí­la 2016, sp. zn. I. ÚS 205/2016, kto­ré je však špe­ci­fic­ké vzhľa­dom na tam pre­jed­ná­va­nú vec, keď­že pou­ka­zu­je na vy­šet­ro­va­nie úk­lad­ných vrážd or­ga­ni­zo­va­nou sku­pi­nou, kde je reál­na dô­vod­ná oba­va osôb vy­stu­pu­jú­cich v po­zí­cii sved­kov (a kde aj reál­ne doš­lo k za­stra­šo­va­niu sved­kov). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ús­tav­ný súd pri­jal pred­met­né zá­ve­ry nie v „pau­šál­nej ro­vi­ne“, ale po­su­dzo­val kon­krét­nu kau­zu, cha­rak­ter tres­tné­ho či­nu a tiež zis­te­né poz­nat­ky o za­stra­šo­va­ní sved­kov. Uve­de­né zá­ve­ry ús­tav­né­ho sú­du pre­to ne­mož­no ap­li­ko­vať na je­ho tres­tnú vec, keď­že v nej nej­de o žiad­nu úk­lad­nú vraž­du ani o or­ga­ni­zo­va­nú ale­bo zlo­či­nec­kú sku­pi­nu. Rov­na­ko tak zo žiad­nej čas­ti spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ne­vyp­lý­va, že by ob­vi­ne­ný za­stra­šo­val niek­to­ré­ho zo sved­kov, žiad­ny sve­dok sa ne­vy­jad­ril, že by ho za­stra­šo­val, že by z ne­ho mal oba­vy, že by sa mu vy­hrá­žal oh­ro­ze­ním ži­vo­ta, zdra­via ale­bo te­les­nej in­teg­ri­ty.

 

Ob­vi­ne­ný ďa­lej uvie­dol, že je po­cho­pi­teľ­né, že ak z cha­rak­te­ru kon­krét­nej tres­tnej ve­ci vy­plý­va­jú reál­ne (od­ôvod­ne­né) oba­vy, tak je na mies­te chrá­niť sved­ka, pri­čom ta­ký pos­tup ne­po­chyb­ne vy­plý­va aj z § 136 Tr. por. - pred­met­né us­ta­no­ve­nie však pria­mo vy­ža­du­je reál­nu prí­tom­nosť dô­vod­nej oba­vy oh­ro­ze­nia sved­ka, resp. je­ho blíz­kej oso­by. V pred­met­nej tres­tnej ve­ci však vy­šet­ro­va­teľ ani pri jed­nom z 12 sved­kov neuvie­dol, že ta­ká­to dô­vod­ná oba­va exis­tu­je. Ak te­da nie sú spl­ne­né pod­mien­ky na to, aby bo­la sved­ko­va iden­ti­ta do za­ča­tia ko­na­nia úko­nu uta­je­ná, tak v tom prí­pa­de sa ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho ne­mô­že na da­ný úkon riad­ne prip­ra­viť, keď­že prá­vom ob­ha­jo­by je, aby si ob­haj­ca vop­red prip­ra­vil otáz­ky nie­len ku skut­ku, ale aj k oso­be sved­ka. Neu­ve­de­nie me­na sved­ka tak zne­mož­ňu­je ob­vi­ne­né­mu prip­ra­viť a pre­kon­zul­to­vať s ob­haj­com prí­pad­né otáz­ky tý­ka­jú­ce sa ne­vie­ro­hod­nos­ti da­né­ho sved­ka.

 Z tých­to dô­vo­dov po­va­žo­val ob­vi­ne­ný sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra za ne­dô­vod­nú a navr­hol, aby ju sťaž­nost­ný súd za­mie­tol.

 Spis so sťaž­nos­ťou bol naj­vyš­šie­mu sú­du ako sú­du sťaž­nos­tné­mu pred­lo­že­ný  7. mar­ca 2018. 

 Naj­vyš­ší súd na pod­kla­de riad­ne a včas po­da­nej sťaž­nos­ti pres­kú­mal v zmys­le § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. správ­nosť vý­ro­ku na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­ré­mu sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť, ako i ko­na­nie to­mu­to vý­ro­ku pred­chá­dza­jú­ce a dos­pel k zá­ve­ru, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra je dô­vod­ná.

 Pod­ľa § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. ob­ža­lo­bu po­da­nú na sú­de pre pre­čin a zlo­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou osem ro­kov pres­kú­ma sa­mo­sud­ca a pod­ľa jej ob­sa­hu a ob­sa­hu spi­su ob­ža­lo­bu od­miet­ne a vrá­ti vec pro­ku­rá­to­ro­vi, ak zis­tí zá­važ­né pro­ces­né chy­by, naj­mä po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu.

 Z di­kcie ci­to­va­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi (od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by) na do­šet­re­nie nie je mož­né pre aké­koľ­vek va­dy príp­rav­né­ho ko­na­nia, ale len pre zá­važ­né va­dy tý­ka­jú­ce sa pro­ces­ných po­chy­be­ní or­gá­nov príp­rav­né­ho ko­na­nia a kto­ré zvlášť ma­jú vplyv na up­lat­ne­nie ob­ha­job­ných práv ob­vi­ne­né­ho.

 Dô­vo­dom pre od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by te­da už nie sú ne­dos­tat­ky v prí­pad­ných skut­ko­vých zis­te­niach, pre­to­že ťa­žis­ko do­ka­zo­va­nia v zmys­le zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti ko­na­nia sa pre­ná­ša do fá­zy súd­ne­ho ko­na­nia (hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia), kde všet­ky dô­ka­zy vy­ko­na­né v pat­rič­nej pro­ces­nej for­me súd vy­hod­no­tí a roz­hod­ne o vi­ne.

 V pred­met­nej tres­tnej ve­ci bol dô­vo­dom na od­miet­nu­tie ob­ža­lo­by zo stra­ny Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du chyb­ný pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľa Po­li­caj­né­ho zbo­ru spo­čí­va­jú­ci v tom, že v pred­vo­la­niach na vý­slu­chy jed­not­li­vých sved­kov ob­haj­com ob­vi­ne­né­ho neoz­ná­mil me­ná sved­kov, kto­rých vý­sluch sa mal us­ku­toč­niť.

 Pod­ľa § 213 ods. 3 Tr. por. ak ob­haj­ca ozná­mi po­li­caj­to­vi, že sa chce zú­čas­tniť vy­šet­ro­va­cie­ho úko­nu pod­ľa od­se­ku 2, po­li­cajt je po­vin­ný včas mu ozná­miť čas, mies­to ko­na­nia úko­nu a druh úko­nu ok­rem prí­pa­du, keď vy­ko­na­nie úko­nu ne­mož­no od­lo­žiť a vy­ro­zu­me­nie ob­haj­cu ne­mož­no za­bez­pe­čiť. O tom­to pos­tu­pe po­li­cajt vy­ho­to­ví zá­znam, kto­rý za­lo­ží do spi­su.

 Pod­ľa čl. 6 ods. 3 Do­ho­vo­ru kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný z tres­tné­ho či­nu, má tie­to mi­ni­mál­ne prá­va:

a) byť bez meš­ka­nia a v ja­zy­ku, kto­ré­mu ro­zu­mie, pod­rob­ne oboz­ná­me­ný s po­va­hou a dô­vo­dom ob­vi­ne­nia vzne­se­né­ho pro­ti ne­mu,

b) mať pri­me­ra­ný čas a mož­nos­ti na príp­ra­vu svo­jej ob­ha­jo­by,

c) ob­ha­jo­vať sa osob­ne ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu pod­ľa vlas­tné­ho vý­be­ru, ale­bo po­kiaľ ne­má dos­ta­tok pros­tried­kov na za­pla­te­nie ob­haj­cu, aby sa mu pos­ky­tol bez­plat­ne, ak to zá­uj­my spra­vod­li­vos­ti vy­ža­du­jú,

d) vy­po­čú­vať ale­bo dať vy­po­čú­vať sved­kov pro­ti se­be a do­siah­nuť pred­vo­la­nie na vy­po­čú­va­nie sved­kov vo svoj pros­pech za rov­na­kých pod­mie­nok, ako v prí­pa­de sved­kov pro­ti ne­mu,

e) mať bez­plat­nú po­moc tl­moč­ní­ka, ak ne­ro­zu­mie ja­zy­ku pou­ží­va­né­mu pred sú­dom, ale­bo ak tým­to ja­zy­kom ne­ho­vo­rí.

 Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho je pot­reb­né v zho­de so sťaž­nos­tný­mi ná­miet­ka­mi pro­ku­rá­to­ra uviesť, že us­ta­no­ve­nie § 213 ods. 3 Tr. por. ani žiad­ne us­ta­no­ve­nie expli­cit­ne neuk­la­dá po­vin­nosť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní po­vin­nosť ozna­mo­vať ob­vi­ne­né­mu ale­bo je­ho ob­haj­co­vi me­no a priez­vis­ko sved­ka, kto­ré­ho vý­sluch sa má us­ku­toč­niť. Rov­na­ko tak ani žiad­ne roz­hod­nu­tie ESĽP sa pred­met­nou prob­le­ma­ti­kou pria­mo ne­zao­be­rá.

 Po­kiaľ ide o roz­ho­do­va­ciu čin­nosť vnút­roš­tát­nych sú­dov, naj­vyš­ší súd ref­lek­tu­je sku­toč­nosť, že v otáz­ke ozna­mo­va­nia mien sved­kov ob­haj­com v rám­ci pred­vo­la­nia na ich vý­sluch exis­tu­jú v pod­sta­te dve proti­chod­né sku­pi­ny roz­hod­nu­tí. Do pr­vej sku­pi­ny roz­hod­nu­tí pat­rí napr. roz­su­dok naj­vyš­šie­ho sú­du z 19. jú­na 2012, sp. zn. 1 Tdo V 16/2011, uve­rej­ne­ný v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod č. 54, roč. 2013, v zmys­le kto­ré­ho „ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca, mu­sí mať vždy reál­nu mož­nosť up­lat­niť prá­vo na ob­ha­jo­bu a je len na ňom, či ho vy­uži­je. Ob­vi­ne­ný tak mô­že uro­biť až po­tom, ako bol riad­ne upo­ve­do­me­ný o ča­se a mies­te vy­ko­na­nia vý­slu­chu kon­krét­ne­ho sved­ka. Iba všeo­bec­né pou­če­nie ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu o mož­nos­ti zú­čas­tniť sa vy­šet­ro­va­cích úko­nov pod­ľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. por. ne­mož­no po­va­žo­vať za dos­ta­toč­né, le­bo ta­ké­to pou­če­nie ne­zoh­ľad­ňu­je po­vin­nosť po­li­caj­ta, kto­rá mu vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 3 Tr. por., ani pod­mien­ky čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o vý­po­ve­di sved­ka (spolu­ob­vi­ne­né­ho), vy­plý­va­jú­ce z § 263 ods. 3, ods. 4 Tr. por. Tie­to us­ta­no­ve­nia úz­ko sú­vi­sia a mu­sia byť ap­li­ko­va­né v jed­no­te a nie izo­lo­va­ne.“ Ob­dob­ný práv­ny ná­zor je pre­zen­to­va­ný v aj v uz­ne­se­ní Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne z 12. má­ja 2009, sp. zn. 1Tos 37/2009.

 Dru­há sku­pi­na roz­hod­nu­tí je pre­zen­to­va­ná naj­mä uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du z 19. mar­ca 2015, sp. zn. 2 Tdo V 1/2014, v zmys­le kto­ré­ho „ná­miet­ka­mi, kto­rý­mi ob­vi­ne­ní od­ôvod­ňu­jú exis­ten­ciu dô­vo­du pod­ľa písm. c) ods. 1 § 371 Tr. por. (ne­vy­po­ču­tie „G.“, ná­miet­ky k uta­je­né­mu sved­ko­vi, neoz­na­mo­va­nie to­tož­nos­ti sved­kov ob­ha­jo­be vop­red), sa za­obe­ra­li už vo ve­ci ko­na­jú­ce sú­dy. Do­vo­la­cí súd po­va­žu­je ich úva­hy a zá­ve­ry za správ­ne a zá­ko­nu zod­po­ve­da­jú­ce. Ob­haj­co­via bo­li vy­ro­zu­me­ní o mies­te, ča­se a dru­hu prip­ra­vo­va­ných pro­ces­ných úko­nov a ma­li mož­nosť sa ich zú­čas­tniť. Sved­ko­via bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní kon­tra­dik­tór­ne vy­po­ču­tí a ob­ha­jo­ba ma­la mož­nosť im klásť otáz­ky. Čí­ta­nie vý­po­ve­dí sved­kov z príp­rav­né­ho ko­na­nia v zmys­le § 264 Tr. por. ob­ha­jo­ba na po­jed­ná­va­ní ne­na­mie­ta­la. Za tých­to pod­mie­nok nej­de o napl­ne­nie do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.“ Ústav­ná sťaž­nosť ob­vi­ne­ných pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu bo­la uz­ne­se­ním ús­tav­né­ho sú­du zo 6. ap­rí­la 2016, sp. zn. I. ÚS 205/2016, od­miet­nu­tá. 

 Vo vzťa­hu k pred­met­nej ve­ci je pot­reb­né v pr­vom ra­de uviesť, že preš­tu­do­va­ním ob­sa­hu vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su naj­vyš­ší súd zis­til, že ob­haj­com ob­vi­ne­né­ho bo­lo umož­ne­né zú­čas­tniť sa vý­slu­chov všet­kých sved­kov, o kto­rých bo­li vop­red upo­ve­do­me­ní, o čom sved­čia jed­not­li­vé Upo­ve­do­me­nia o ko­na­ní vý­slu­chu, za­sla­né ob­haj­com ob­vi­ne­né­ho, za­žur­na­li­zo­va­né vo vy­šet­ro­va­com spi­se na č.l. 900, 901, 904-958. V kaž­dom z tých­to Upo­ve­do­me­ní bo­lo v sú­la­de s § 213 ods. 3 Tr. por. uve­de­né mies­to ko­na­nia úko­nu, čas ko­na­nia úko­nu a druh úko­nu - vý­sluch sved­ka poš­ko­de­né­ho, resp. vý­sluch sved­ka. Vo vzťa­hu k vý­slu­chu sved­ka poš­ko­de­né­ho, kto­rý sa mal us­ku­toč­niť dňa 30. má­ja 2017 ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho JUDr. To­máš Ro­si­na lis­tom zo dňa 25. má­ja 2017 po­žia­dal o zme­nu ter­mí­nu vý­slu­chu, kon­krét­ne o po­su­nu­tie je­ho za­čiat­ku as­poň o dve ho­di­ny nes­kôr. Zá­ro­veň v tom­to lis­te po­žia­dal vy­šet­ro­va­te­ľa o ozná­me­nie mien kon­krét­nych sved­kov-poš­ko­de­ných, kto­rých na uve­de­né ter­mí­ny pred­vo­lal za úče­lom ich vý­slu­chu, keď­že z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia nie je zrej­mé, o kto­ré oso­by sa v da­nom prí­pa­de jed­ná, ako aj s pou­ka­zom na prá­vo ob­vi­ne­né­ho vop­red sa prip­ra­viť na kon­krét­ny pro­ces­ný úkon (č.l. 903 spi­su). Na uve­de­nú žia­dosť ob­haj­cu rea­go­val vy­šet­ro­va­teľ od­po­ve­ďou zo dňa 26. má­ja 2017, v kto­rej ob­haj­co­vi ob­vi­ne­né­ho ozná­mil, že vy­ho­vel je­ho žia­dos­ti o pre­sun za­čiat­ku vý­slu­chu sved­ka dňa 30. má­ja 2017 z 9.00 hod. na 11.00 hod. Zá­ro­veň v tej­to od­po­ve­di ob­haj­co­vi ozná­mil, že v sú­la­de s § 213 ods. 3 Tr. por. je po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ozná­miť ob­haj­co­vi, kto­rý o to v zmys­le § 213 ods. 3 Tr. por. po­žia­da, čas, mies­to ko­na­nia úko­nu a druh úko­nu, pri­čom Trest­ný po­ria­dok v žiad­nom zo svo­jich us­ta­no­ve­ní (ani pri exten­zív­nom vý­kla­de) neuk­la­dá po­li­caj­to­vi po­vin­nosť uviesť to­tož­nosť sved­ka, prí­pad­ne inej oso­by, kto­rej sa sa­mot­ný úkon bu­de tý­kať, ok­rem uve­de­nia jej pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia (č.l. 905 spi­su).

 Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­ných Upo­ve­do­me­ní sa ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho JUDr. To­máš Ro­si­na zú­čas­tnil vý­slu­chov sved­kov poš­ko­de­ných Ing. M. F. a PhDr. D. A., pri­čom však sved­kom na tých­to vý­slu­choch od­mie­tol klásť otáz­ky z dô­vo­du, že ob­ha­jo­be ne­bo­lo vop­red ozná­me­né me­no sved­ka a z toh­to dô­vo­du bo­lo zne­mož­ne­né prip­ra­viť si otáz­ky na da­ný vý­sluch (č.l. 67 a 74 spi­su). Vý­slu­chov zvyš­ných sved­kov (s vý­nim­kou sved­ky­ne V. P., kto­rá však vy­uži­la svo­je prá­vo ne­vy­po­ve­dať) sa ob­haj­co­via ob­vi­ne­né­ho ne­zú­čas­tni­li.

 Na zá­kla­de ob­haj­com na­mie­ta­ných ne­dos­tat­kov vo vy­šet­ro­va­ní, kto­ré žia­dal od­strá­niť (za­pro­to­ko­lo­va­né v zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu sved­ky­ne-poš­ko­de­nej Ing. M. F., č.l. 67 spi­su a v zá­pis­ni­ci o vý­slu­chu sved­ka-poš­ko­de­né­ho PhDr. D. A. na č.l. 74 spi­su) pred­lo­žil dňa 1. jú­na 2017 vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru vec pro­ku­rá­to­ro­vi na pres­kú­ma­nie pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa pod­ľa § 210 Tr. por. Pro­ku­rá­tor v od­po­ve­di zo dňa 6. jú­na 2017 uvie­dol, že pres­kú­ma­ním pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa Po­li­caj­né­ho zbo­ru ne­zis­til žiad­ne zá­važ­né pro­ces­né po­chy­be­nia, kto­ré by bo­lo mož­né od­strá­niť zá­sa­hom do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra. Vo vzťa­hu k na­mie­ta­né­mu neoz­ná­me­niu mien sved­kov pro­ku­rá­tor od­ci­to­val us­ta­no­ve­nie § 213 ods. 3 Tr. por., § 46 ods. 1 Tr. por. a v tej­to sú­vis­los­ti uvie­dol, že zo zne­nia § 46 ods. 1 Tr. por. a zne­nia skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. z 27. ap­rí­la 2017 je zrej­mé (naj­mä ak v da­nom tres­tnom stí­ha­ní nej­de o ty­pic­ký ško­do­vý de­likt), o kto­ré poš­ko­de­né oso­by ma­lo ísť, a kto­ré bu­dú vy­po­čú­va­né - iš­lo o oso­by, kto­ré ma­jú byť dot­knu­té vy­jad­re­nia­mi ob­vi­ne­né­ho. Dve z tých­to osôb bo­li vy­po­ču­té, pri ich vý­slu­chu sa ob­haj­ca zú­čas­tnil, pri­čom dop­re­du ve­del, že sa zú­čas­tní vý­slu­chu sved­kov - poš­ko­de­ných. Kaž­dá z vy­po­čú­va­ných osôb za­ča­la svo­ju vý­po­veď sú­vis­lým opi­som okol­nos­tí ve­ci, o kto­rých vie. Nas­le­do­va­li otáz­ky vy­šet­ro­va­te­ľa Po­li­caj­né­ho zbo­ru, pri­čom uve­de­né vy­tvo­ri­lo pod­ľa pro­ku­rá­to­ra dos­ta­toč­ný ča­so­vý pries­tor na to, aby ob­haj­ca, kto­rý sa až na da­nom mies­te doz­ve­del, čo sve­dok-poš­ko­de­ný vy­po­ve­dá (tak­to sa to prak­tic­ky de­je vždy pri vý­po­ve­di sved­ka), mo­hol rea­go­vať otáz­ka­mi, kto­ré chce po­lo­žiť. Ne­bo­la vy­po­čú­va­ná žiad­na ta­ká oso­ba, vý­sluch kto­rej by mal byť v da­nom ko­na­ní ne­ja­ko prek­va­pi­vý ale­bo ne­vy­po­či­ta­teľ­ný. Ob­haj­co­vi tak pri na­miet­nu­tých vý­slu­choch ne­bol zne­mož­ne­ný vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu. 

 Zo zá­zna­mu o preš­tu­do­va­ní vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný a je­ho ob­haj­ca JUDr. Fran­ti­šek Po­lák navr­ho­va­li dopl­niť do­ka­zo­va­nie iba vy­ko­na­ním ďal­šie­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku, pri­čom uvied­li, že iné návr­hy a ná­miet­ky k prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia ne­ma­jú (č.l. 975 - 977 spi­su). Ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho JUDr. To­máš Ro­si­na pou­ká­zal len na po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia vo všeo­bec­nos­ti (č.l. 978 - 979 spi­su).

 Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že ob­haj­co­via ob­vi­ne­né­ho bo­li o jed­not­li­vých vý­slu­choch sved­kov riad­ne upo­ve­do­me­ní, na tých­to vý­slu­choch ma­li mož­nosť oboz­ná­miť sa s iden­ti­tou sved­kov, ma­li mož­nosť sved­kov vy­po­čuť, klásť im otáz­ky, navr­hnúť ich opä­tov­ný vý­sluch, resp. navr­hnúť vý­sluch ďal­ších sved­kov. V pred­met­nej ve­ci tak ne­doš­lo ani k po­ru­še­niu zá­sa­dy rov­nos­ti zbra­ní, keď­že ob­ha­jo­be bol ozná­me­ný ter­mín vý­slu­chu sved­kov, čím im bo­lo umož­ne­né zú­čas­tniť sa toh­to vý­slu­chu (bez oh­ľa­du na to, či to­to prá­vo vy­uži­li ale­bo nie), rov­na­ko bo­lo ob­ha­jo­be umož­ne­né klásť sved­kom otáz­ky (opäť bez oh­ľa­du na to, či to­to prá­vo vy­uži­li), ako aj navr­hnúť dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia vý­slu­chom navr­hnu­tých sved­kov, resp. dopl­ne­ním vý­slu­chu sved­kov v prí­pa­de no­vých otá­zok.

 Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du, po pres­kú­ma­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, v pre­ro­kú­va­nej ve­ci nej­de o zá­sad­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu, ak vy­šet­ro­va­teľ ozná­mi ob­haj­co­vi, kto­rý sa chce zú­čas­tniť na úko­ne, mies­to, čas úko­nu a druh úko­nu, bez to­ho, aby kon­kre­ti­zo­val pri dru­hu úko­nu napr. aj me­no sved­ka, kto­ré­ho plá­nu­je vy­po­čuť, naj­mä ak ob­haj­ca vy­užil čo i len sčas­ti svo­je prá­vo účas­ti na úko­noch, av­šak nek­lá­dol na nich sved­kom žiad­ne otáz­ky s pou­ka­zom na to, že sa ne­mo­hol na úkon riad­ne prip­ra­viť ani ne­žia­dal zo­pa­ko­va­nie ale­bo dopl­ne­nie toh­to úko­nu. Ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho JUDr. To­máš Ro­si­na tak pos­tu­po­val pri vý­slu­chu sved­kov-poš­ko­de­ných Ing. M. F. a PhDr. D. A.. Ho­ci sa pri vý­slu­choch oboz­ná­mil nie­len s oso­ba­mi sved­kov, ale aj s pred­me­tom vý­slu­chu de­tail­nej­šie (pri­tom je zrej­mé zo skut­ku uve­de­né­ho v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, že sku­tok tak, ako je for­mu­lo­va­ný, je chá­pa­ný ako všeo­bec­ný uráž­li­vý vý­rok vo­či via­ce­rým poš­ko­de­ným), ne­vyu­žil svoj­ho ob­ha­job­né­ho prá­va klásť sved­kom otáz­ky a ne­po­žia­dal o zo­pa­ko­va­nie a dopl­ne­nie toh­to úko­nu, ani pri preš­tu­do­va­ní spi­su.

 Naj­vyš­ší súd pri otáz­ke po­su­dzo­va­nia prá­va ob­haj­cu, kto­rý sa chce zú­čas­tniť na úko­noch, poz­nať me­ná vy­slú­cha­ných sved­kov, sa prik­lo­nil k ná­zo­ru, kto­rý je v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 213 ods. 3 Tr. por., že vy­šet­ro­va­te­ľo­vi Trest­ný po­ria­dok, ús­ta­va, ani me­dzi­ná­rod­né práv­ne nor­my, vrá­ta­ne Do­ho­vo­ru, nep­ri­ka­zu­jú, ani iným spô­so­bom ho ne­za­vä­zu­jú k ta­ké­mu­to pos­tu­pu. Je ve­cou tak­ti­ky a stra­té­gie vo vy­šet­ro­va­ní, za kto­rú zod­po­ve­dá vy­šet­ro­va­teľ a v ko­neč­nom dôs­led­ku pro­ku­rá­tor, aby ne­doš­lo na jed­nej stra­ne k po­ru­še­niu práv ob­ha­jo­by (čo v da­nom prí­pa­de ne­doš­lo, pre­to­že účasť na úko­ne mu zma­re­ná ne­bo­la), na dru­hej stra­ne by mal pri­hlia­dať aj na po­va­hu a cha­rak­ter tres­tnej čin­nos­ti, aby do­ká­zal ob­jek­tív­ne a v ce­los­ti preu­ká­zať, či bo­la spá­cha­ná tres­tná čin­nosť ale­bo nie. Naj­mä by mal dbať o to, aby je­ho prá­ca ne­bo­la ov­plyv­ne­ná inak než zá­kon­ným spô­so­bom.

 V pre­ro­kú­va­nej ve­ci, tak ako už na to bo­lo pou­ká­za­né, však vzhľa­dom na sku­tok, kto­rý sa kla­die za vi­nu ob­vi­ne­né­mu Mgr. Q. F., nep­red­pok­la­dá naj­vyš­ší súd váž­ne kom­pli­ká­cie pri príp­ra­ve ob­haj­cov na ten-kto­rý vý­sluch sved­ka-poš­ko­de­né­ho, pre­to­že všet­ci poš­ko­de­ní, pod­ľa skut­ku uve­de­né­ho už v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ma­li byť slov­ne na­pad­nu­tí han­li­vým vý­ro­kom a neš­lo o kom­pli­ko­va­né a in­di­vi­duál­ne ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho vo vzťa­hu ku kaž­dé­mu kon­krét­ne­mu poš­ko­de­né­mu oso­bit­ne, na kto­ré by sa bo­lo tre­ba aj pri vý­slu­chu to­ho-kto­ré­ho poš­ko­de­né­ho zvlášť prip­ra­vo­vať. Pod­ľa ná­zo­ru naj­vyš­šie­ho sú­du je pot­reb­né roz­li­šo­vať, či ob­vi­ne­ný mal spá­chať via­ce­rý­mi ko­na­nia­mi rôz­ne úto­ky na rôz­nych poš­ko­de­ných, ale­bo by úto­čil je­di­ným ko­na­ním na via­ce­rých poš­ko­de­ných, ako to­mu ma­lo byť v tom­to prí­pa­de.

 Vzhľa­dom na uve­de­né naj­vyš­ší súd ne­po­va­žo­val neoz­ná­me­nie kon­krét­nych mien sved­kov ob­haj­com pri ich upo­ve­do­mo­va­ní o kon­krét­nych úko­noch, za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu a už vô­bec nie za zá­sad­né, naj­mä ak žiad­na vnút­roš­tát­na, ani me­dzi­ná­rod­ná práv­na nor­ma, kto­rou by bo­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní via­za­né, im ta­ký­to pos­tup neuk­la­da­la.

K uve­de­nej prob­le­ma­ti­ke už bo­li na webe práv­ne lis­ty uve­de­né nas­le­dov­né prís­pev­ky:

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a617-uva­dzanie-to­toz­nos­ti-sved­ka-pri-upo­ve­do­mo­va­ni-ob­haj­cov-o-uko­noch-poh­lad-ob­haj­cu

 

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a574-uva­dzanie-to­toz­nos­ti-sved­ka-pri-upo­ve­do­mo­va­ni-ob­haj­cov-o-uko­noch-pod­la-213-ods-3-tr-por

 



 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia