Domová prehliadka a upovedomenie obhajcu podľa § 213 Tr. por.

Publikované: 01. 12. 2018, čítané: 3181 krát
 

 

Práv­ne ve­ty:

 

Us­ta­no­ve­nie § 105 ods. 1, 2 Tres­tné­ho po­riad­ku je v po­zí­cii oso­bit­né­ho us­ta­no­ve­nia (lex spe­cia­lis) op­ro­ti us­ta­no­ve­niu § 213 ods. 2, 3 Tres­tné­ho po­riad­ku (nie je  vý­nim­kou uve­de­nou v na­pos­le­dy ozna­če­nom us­ta­no­ve­ní, plat­nou len za ur­či­tých okol­nos­tí  -  „ak vy­ko­na­nie úko­nu ne­mož­no od­lo­žiť a ob­haj­cu o ňom vy­ro­zu­mieť“). Ob­haj­ca sa te­da o vý­ko­ne do­mo­vej pre­hliad­ky neu­po­ve­do­mu­je.

 Dô­vo­dom pos­tu­pu po­pí­sa­né­ho v pred­chá­dza­jú­com od­se­ku je za­me­dziť zma­re­niu úče­lu do­mo­vej pre­hliad­ky, kto­rý nie je mož­né napl­niť bez mo­men­tu prek­va­pe­nia; prib­ra­tie ne­zú­čas­tne­nej oso­by k vý­ko­nu do­mo­vej pre­hliad­ky (na kon­tro­lu ne­zau­ja­tos­ti jej prie­be­hu) je nao­pak ob­li­ga­tór­ne.

„Oso­ba, u kto­rej sa do­mo­vá pre­hliad­ka / ta­ký úkon vy­ko­ná­va” v zmys­le us­ta­no­ve­ní § 104 ods. 1, § 105 ods. 1 a 5, § 106 ods. 1 a 2 Tr. por. je oso­ba, do kto­rej prá­va, zod­po­ve­da­jú­ce­ho do­mo­vej slo­bo­de, sa pri vý­ko­ne do­mo­vej pre­hliad­ky za­sa­hu­je; ta­kou oso­bou ne­mu­sí byť vlas­tník ale­bo náj­om­ca dot­knu­tej neh­nu­teľ­nos­ti, po­kiaľ ju aj fak­tic­ky neu­ží­va ako oby­dlie. 

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 3. ok­tób­ra 2018, sp. zn. 1 TdoV 9/2017)

 

Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) uz­ne­se­ním z  3. ok­tób­ra 2018, sp. zn. 1 TdoV 9/2017,  v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho Y. L. a spol. pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 144 ods. 1, ods. 2  písm. c), písm. f) Tr. zák. a iné, do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho R. Y. pro­ti uz­ne­se­niu naj­vyš­šie­ho sú­du z 22. feb­ruára 2017, sp. zn. 6 To 4/2016, pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. od­mie­tol.

Z   o d ô v o d n e n i a : 

I.

Ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce do­vo­la­niu

            Roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du z 12. feb­ruára 2016, sp. zn.  BB-4T/22/2015, bol (o. i.) ob­vi­ne­ný R. Y. uz­na­ný za vin­né­ho v bo­de 1/ z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu úk­lad­nej vraž­dy spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20  k § 144 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. f) Tr. zák., v bo­de 2/ z pre­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 173 ods. 1 Tr. zák. a v bo­de 3/ zo zlo­či­nu ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. d) Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

1/ v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se prav­de­po­dob­ne v po­lo­vi­ci me­sia­ca ma­rec 2007 A. A. v sna­he pod­vod­ným spô­so­bom zís­kať a nás­led­ne pre­dať ro­din­ný dom na ul. V. č. X  v F., kto­ré­ho vlas­tní­kom bol v tom ča­se U. E., nar. XX. E. XXXX, po­žia­da­la Y. L., aby mu za fi­nan­čnú od­me­nu za­bez­pe­čil v A. kra­ji uby­to­va­nie, ale za ta­kých pod­mie­nok, že sa do svoj­ho do­mu už nik­dy nev­rá­ti a po­tom ako sa ta­ké­to uby­to­va­nie ne­po­da­ri­lo za­bez­pe­čiť Y. L. spo­loč­ne s R. Y., v pres­ne ne­zis­te­nom dni v me­sia­ci ma­rec 2007 v by­te A. A. jej navrh­li, že naj­lep­šou al­ter­na­tí­vou bu­de, ak U. E. zmiz­ne nav­ždy, s čím A. A. súh­la­si­la pod pod­mien­kou, že ak už vy­pla­tí pe­nia­ze, tak chlap mu­sí byť de­fi­ni­tív­ne mŕtvy, a pre­to za tým­to úče­lom o pár dni nes­kôr vy­pla­ti­la Y. L. a R. Y. fi­nan­čnú od­me­nu v su­me 1.500.000 Sk (v pre­poč­te 49.790,80 eur) a nás­led­ne Y. L. spo­loč­ne R. Y. v Hyper­mar­ke­te spo­loč­nos­ti M., a.s., F. v T. za­kú­pi­li la­no a 3 ks 20 kg po­sil­ňo­va­cích ko­tú­čov, nás­led­ne R. Y. za­bez­pe­čil Y. U., C. U. a   Y. U., kto­rí ma­li zob­rať U. E. z je­ho ro­din­né­ho do­mu a pre­viesť na do­hod­nu­té mies­to, a pre­to všet­ci tra­ja v pres­ne ne­zis­te­ný deň kon­com me­sia­ca ma­rec 2007, prav­de­po­dob­ne 31. mar­ca 2007 vy­ces­to­va­li na osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le zn. AUDI, ev. č. V. do F., pri­čom ces­tou sa te­le­fo­nic­ky Y. U. do­ho­dol s Y. L. na stret­nu­tí na par­ko­vis­ku pri reš­tau­rá­cií E. v F. - T., kam priš­li v ča­se oko­lo 21.30 hod., kde sa stret­li s R. Y. a Y. L., kto­rý im dal po­kyn vy­tiah­nuť za kaž­dú ce­nu aj za pou­ži­tia ná­si­lia „chla­pí­ka“ z do­mu a po tak­to roz­de­le­ných úlo­hách sa Y. U., kto­rý vie­dol pred­met­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, spo­loč­ne s C. U. a Y. U. pre­su­nu­li na ul. V. č. X v F. k ro­din­né­mu do­mu U. E., nás­led­ne C. U. a Y. U. z vo­zid­la vy­stú­pi­li, voš­li cez od­om­knu­tú brá­nu na dvor ro­din­né­ho do­mu, pris­tú­pi­li k vcho­do­vým dve­rám a za po­mo­ci plo­ché­ho skrut­ko­va­ča C. U. vy­lo­mil vcho­do­vé dve­re, vo­šiel do do­mu, kde uvi­del na pos­te­li spia­ce­ho  U. E., kto­ré­ho ucho­pil, za­tria­sol s ním so slo­va­mi, „vstá­vaj­te to­to je po­li­caj­ná ak­cia“, čo U. E. reš­pek­to­val a spo­loč­ne vy­šli z do­mu von, kde ich pri dve­rách ča­kal Y. U., kto­rý po ce­lý čas dá­val po­zor a oba­ja ho na­lo­ži­li do mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la tak, že si ho po­sa­di­li na za­dné se­dad­lá me­dzi se­ba s po­ky­nom, aby si dal hla­vu do­le a po­ze­ral do ze­me, s vo­zid­lom z mies­ta od­iš­li, pri­čom preš­li oko­lo vo­zid­la zn. Ško­da Fa­bia mod­rej far­by, ev. č. F., v kto­rom ča­ka­li Y. L. a R. Y., a na sve­tel­né zna­me­nie sa spo­loč­ne pre­su­nu­li po di­aľ­ni­ci D1 do T. F., kde ziš­li z di­aľ­ni­ce, pok­ra­čo­va­li po ces­te sme­rom na F., kde pres­ne na ne­zis­te­nom mies­te od­bo­či­li z ces­ty II. trie­dy na poľ­nú ces­tu, kde za­sta­li a C. U. a Y. U. pre­lo­ži­li U. E. do vo­zid­la zn. Ško­da Fa­bia k Y. L. a R. Y., za čo Y. L. od­ov­zdal Y. U. vop­red do­hod­nu­tú od­me­nu 150.000 Sk, (v pre­poč­te 4979,09 eur), z kto­rej nás­led­ne od­ov­zdal 100.000 Sk (v pre­poč­te 3.319,39 eur) C. U. a ten­to z uve­de­nej su­my dal Y. U. 30.000 Sk (v pre­poč­te 995,82 eur), nás­led­ne sa Y. L. a R. Y. spo­loč­ne s U. E. mo­to­ro­vým vo­zid­lom zn. Ško­da Fa­bia to­ho is­té­ho dňa v ča­se oko­lo 24.00 hod. pre­su­nu­li k tzv. F. ja­ze­ru pri ob­ci Y., kde s vo­zid­lom za­sta­vi­li na ok­ra­ji hrá­dze,  R. Y. vy­tia­hol U. E. z vo­zid­la a ho pri­vie­dol k ok­ra­ju hrá­dze, Y. L. z vo­zid­la vy­bral la­no a tri ko­tú­čo­vé zá­va­žia, jed­ným kon­com la­na ob­mo­tal zá­va­žia, dru­hý ko­niec la­na po­dal R. Y., kto­rý ho omo­tal oko­lo pá­sa U. E. a po­tom Y. L. po­su­nul zá­va­žia sme­rom na­dol do vo­dy a sú­čas­ne R. Y. po­so­til U. E. do vo­dy, kde sa U. E. v prib­liž­ne v 10 met­ro­vej hĺbke uto­pil,

2/ R. Y. si v pres­ne ne­zis­te­nej do­be prav­de­po­dob­ne od me­sia­ca jún 2009 za­do­vá­žil a do dňa 19. má­ja 2010 v ro­din­nom do­me č. XXXX/XX na ul. I. v A. pre­cho­vá­val pred­me­ty, kto­ré bo­li ur­če­né a kto­ré pou­ží­val na vý­ro­bu psy­chot­rop­ných lá­tok, a to elek­tric­ký va­rič, var­nú ban­ku s dr­žia­kom, skle­ne­nú pra­chov­ni­cu, ko­vo­vú svor­ku, skle­ne­nú zá­tku, časť žia­rov­ky s va­tou, por­ce­lá­no­vý tĺčik, skle­ne­nú miš­tič­ku, vr­chnák zo skle­nej jen­skej mi­sy, ky­se­li­nu fos­fo­reč­nú, sí­ro­vú a chlo­ro­vo­dí­ko­vú, hyd­roxid sod­ný, jód a to­luén, pri­čom dňa 19. má­ja 2010 pri vý­ko­ne do­mo­vej pre­hliad­ky bo­li uve­de­né ve­ci náj­de­né a za­is­te­né a nás­led­ným exper­tíz­nym skú­ma­ním KEÚ PZ Bra­tis­la­va bo­lo zis­te­né, že na uve­de­ných pred­me­toch sa na­chá­dza­jú sto­py me­tam­fe­ta­mí­nu, efed­rí­nu, resp. pseu­doe­fed­rí­nu a am­fe­ta­mí­nu, pri­čom me­tam­fe­ta­mín je v sú­la­de so zá­ko­nom č. 139/1998 Z.z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok, efed­rín, resp. pseu­doe­fed­rín je v zmys­le zá­ko­na č. 331/2005 Z.z. o or­gá­noch štát­nej sprá­vy vo ve­ciach dro­go­vých pre­kur­zo­rov a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za­ra­de­ný me­dzi ur­či­té lát­ky I. ka­te­gó­rie a am­fe­ta­mín je v sú­la­de so zá­ko­nom č. 139/1998 Z.z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok,

3/ R. Y. v pres­ne ne­zis­te­nej do­be prav­de­po­dob­ne od me­sia­ca jún 2009 do 19. má­ja 2010 v ro­din­nom do­me č. XXXX/XX na ul. I. v A. vy­rá­bal a pre­cho­vá­val me­tam­fe­ta­mín, am­fe­ta­mín a efed­rín až do dňa 19. má­ja 2010, ke­dy bo­la na zá­kla­de prí­ka­zu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ca pod č. BB-ŠTS-V-396-l/10-Ntt-327 v uve­de­nom do­me vy­ko­na­ná do­mo­vá pre­hliad­ka, pri kto­rej bo­li náj­de­né 2 ks pa­pie­ro­vých skla­da­čiek s ob­sa­hom kryš­ta­lic­kej lát­ky, pri­čom nás­led­ným zna­lec­kým skú­ma­ním KEÚ PZ Bra­tis­la­va bo­lo zis­te­né, že v pa­pie­ro­vých skla­dač­kách sa na­chá­dza žl­tý kryš­ta­lic­ký ma­te­riál s hmot­nos­ťou 144 mg ob­sa­hu­jú­ci účin­nú lát­ku me­tam­fe­ta­mín, kto­rý zod­po­ve­dá mi­ni­mál­ne 2 ob­vyk­le jed­no­ra­zo­vým dáv­kam dro­gy, pri­čom me­tam­fe­ta­mín a am­fe­ta­mín sú v sú­la­de so zá­ko­nom č. 139/1998 Z.z. o omam­ných lát­kach, psy­chot­rop­ných lát­kach a príp­rav­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov za­ra­de­ný do II. sku­pi­ny psy­chot­rop­ných lá­tok.

            Ob­vi­ne­né­mu R. Y. bol za to ulo­že­ný pod­ľa § 144 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 2 a 7, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 2 Tr. zák. úhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 25 (dvad­sať­päť) ro­kov, na vý­kon kto­ré­ho bol pod­ľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. za­ra­de­ný do ús­ta­vu na vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s maximál­nym stup­ňom strá­že­nia. 

Pod­ľa § 60 ods. 1 Tr. zák. pr­vos­tup­ňo­vý súd ob­vi­ne­né­mu zá­ro­veň ulo­žil trest pre­pad­nu­tia ve­cí, a to: zhr­dza­ve­nej ko­vo­vej svor­ky, skle­ne­né­ho po­há­ra 314 ml s mod­rým ko­vo­vým pa­ten­tným uzá­ve­rom, skle­ne­nej zá­tky so zá­bru­som, 2 ks skle­ne­ných kvap­ka­diel, por­ce­lá­no­vé­ho tĺči­ka, skle­ne­nej miš­tič­ky s vlo­že­ným plas­to­vým uzá­ve­rom z PET fľa­še, ko­vo­vé­ho zhr­dza­ve­né­ho pil­ní­ka, vr­chná­ka skle­ne­nej jen­skej mi­sy, skle­ne­nej hra­na­tej fľa­še ob­je­mu 0,7 l s ná­pi­som „Sli­vo­vi­ca“, čier­no-strie­bor­nej plas­to­vej ta­ba­tier­ky, 2 ks plas­to­vých fliaš ob­je­mu 500 ml s eti­ke­tou „Tou­lén le­kár­sky 370 g“, práz­dnej plas­to­vej fľa­še s plas­to­vým lie­vi­kom ru­žo­vej far­by, bie­lej plas­to­vej dó­zy s mod­rým plas­to­vým uzá­ve­rom, plas­to­vej fľa­še ze­le­nej far­by so ze­le­ným plas­to­vým uzá­ve­rom, preh­ľad­nej plas­to­vej fľa­še s bie­lym plas­to­vým uzá­ve­rom, zhr­dza­ve­né­ho elek­tric­ké­ho va­ri­ča znač­ky „ETA“, 2 ks zhr­dza­ve­ných ži­le­tiek, 3 ks ko­vo­vých zhr­dza­ve­ných ko­tú­čov o hmot­nos­ti 20 kg s ozna­če­ním LAUBR-SPORT, 1 ks ly­ko­vé­ho la­na mod­rej far­by o dĺžke prib­liž­ne 4 met­rov; kto­rých vlas­tní­kom sa v zmys­le § 60 ods. 6 Tr. zák. sa stal štát.

            Na­po­kon pod­ľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. bol ob­vi­ne­né­mu ulo­že­ný tiež i ochran­ný doh­ľad na do­bu 3 (troch) ro­kov.

            Pro­ti vy­ššie ci­to­va­né­mu pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­sud­ku po­dal od­vo­la­nie tak ob­vi­ne­ný R. Y. (pro­ti vý­ro­ku o vi­ne a tiež tres­te), ako aj pro­ku­rá­tor (v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho čo do vý­ro­ku o vi­ne pod bo­dom 3/ a čo do vý­ro­ku o tres­te), pri­čom obe po­da­né od­vo­la­nia bo­li uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du z 22. feb­ruára 2017, sp. zn. 6 To 4/2016, pod­ľa § 319 Tr. por. ako ne­dô­vod­né za­miet­nu­té.

                                                                      II.

Do­vo­la­nie a vy­jad­re­nie k ne­mu

            Dňa 17. augus­ta 2017 bo­lo naj­vyš­šie­mu sú­du pred­lo­že­né do­vo­la­nie (na poš­to­vú prep­ra­vu po­da­né 25. ap­rí­la 2017 a pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du do­ru­če­né 26. ap­rí­la 2017) ob­vi­ne­né­ho R. Y., po­da­né pros­tred­níc­tvom je­ho ob­haj­cu JUDr. To­má­ša Ro­si­nu a sme­ru­jú­ce vo­či na­pos­le­dy zmie­ňo­va­né­mu dru­hos­tup­ňo­vé­mu uz­ne­se­niu, ako i ko­na­niu mu pred­chá­dza­jú­ce­mu, kde ako do­vo­la­cí dô­vod ob­vi­ne­ný ozna­čil dô­vod uve­de­ný v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., t. j., že bo­lo zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né je­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu.

Napl­ne­nie uve­de­né­ho do­vo­la­cie­ho dô­vo­du vi­del ob­vi­ne­ný v tom, že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia z obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu úk­lad­nej vraž­dy bo­lo da­to­va­né 19. má­ja 2010 a vy­pra­co­va­né naj­nes­kôr o 6.00 hod. (keď­že to­to uz­ne­se­nie mu bo­lo od­ov­zda­né tes­ne pred za­ča­tím do­mo­vej pre­hliad­ky, kto­rá sa za­ča­la o 6.00 hod.), ho­ci už 17. má­ja 2010 bol sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie po­da­ný návrh na vy­da­nie prí­ka­zu na do­mo­vú pre­hliad­ku. Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu je pod­ľa ob­vi­ne­né­ho zrej­mé, že me­dzi 17. má­jom 2010 a 19. má­jom 2010 ne­doš­lo k žiad­nej zme­ne dô­kaz­nej si­tuácie a z toh­to dô­vo­du doš­lo zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní k ob­chá­dzaniu zá­ko­na, pre­to­že ak bo­la dô­kaz­ná si­tuácia to­tož­ná, ma­lo byť uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vy­ho­to­ve­né už 17. má­ja 2010 a spo­lu s návr­hom na vy­da­nie prí­ka­zu na do­mo­vú pre­hliad­ku ma­lo byť sud­co­vi pre príp­rav­né ko­na­nie sú­čas­ne navr­hnu­té, aby mu opat­re­ním us­ta­no­vil ob­haj­cu, keď­že v pred­met­nej ve­ci exis­to­val dô­vod po­vin­nej ob­ha­jo­by pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. Na zá­kla­de uve­de­né­ho je ob­vi­ne­ný to­ho ná­zo­ru, že ab­sen­cia prí­tom­nos­ti ob­haj­cu pri do­mo­vej pre­hliad­ke - za exis­ten­cie dô­vo­du po­vin­nej ob­ha­jo­by - ro­bí ce­lý pro­ces do­mo­vej pre­hliad­ky, ako aj všet­ky dô­ka­zy za­bez­pe­če­né po­čas nej, ne­zá­kon­ný­mi a pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ný­mi. Z toh­to dô­vo­du je po­tom ne­zá­kon­ný aj zna­lec­ký po­su­dok Kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu PZ, pre­to­že ten­to vy­hod­no­co­val ne­zá­kon­né dô­ka­zy. Keď­že v dôs­led­ku pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa ne­bo­la da­ná mož­nosť, aby mu bol us­ta­no­ve­ný ob­haj­ca, nie je mož­né súh­la­siť s tvr­de­ním od­vo­la­cie­ho sú­du, uve­de­ným na str. 17 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pod­ľa kto­ré­ho bo­la do­mo­vá pre­hliad­ka vy­ko­na­ná v sú­la­de so zá­ko­nom. Nao­pak, ob­vi­ne­ný je to­ho ná­zo­ru, že moh­lo dôjsť k si­tuá­cii, že by sa kon­krét­ny ob­haj­ca do­mo­vej pre­hliad­ky bol schop­ný v pri­me­ra­nej le­ho­te zú­čas­tniť, pri­čom by sa s ním mo­hol po­ra­diť, či napr. vy­ho­vie ale­bo ne­vy­ho­vie vý­zve vy­šet­ro­va­te­ľa (na dob­ro­voľ­né vy­da­nie ve­cí), resp. v akom roz­sa­hu, keď­že zo zá­pis­ni­ce o vy­ko­na­ní do­mo­vej pre­hliad­ky vy­plý­va, že vy­dal aj ve­ci, kto­ré sa pred­me­tu do­mo­vej pre­hliad­ky vô­bec ne­tý­ka­li, čo ma­lo za nás­le­dok vzne­se­nie mu ob­vi­ne­nia aj za dro­go­vú tres­tnú čin­nosť.

Do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. bol po­tom pod­ľa ob­vi­ne­né­ho v pred­met­nej ve­ci napl­ne­ný tiež aj v súd­mi dek­la­ro­va­nej ne­mož­nos­ti čí­ta­nia a kon­fron­to­va­nia vý­po­ve­dí Y. L. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a ob­vi­ne­né­ho, kto­ré tak on ako aj je­ho ob­haj­ca na hlav­nom po­jed­ná­va­ní navr­ho­va­li. V tej­to sú­vis­los­ti ob­vi­ne­ný zdô­raz­nil, že do­ka­zo­va­nie vo vzťa­hu k vý­ro­ku o vi­ne sa v pred­met­nej ve­ci vy­ko­ná­va­lo len vo vzťa­hu k ne­mu a k ob­vi­ne­nej A. A., keď­že os­tat­ní spolu­ob­vi­ne­ní (me­dzi ni­mi i Y. L.) na hlav­nom po­jed­ná­va­ní v pl­nom roz­sa­hu uz­na­li svo­ju vi­nu zo spá­chania skut­kov uve­de­ných v ob­ža­lo­be. Na­vy­še, zo stra­ny ob­ha­jo­by ne­bo­lo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní navr­ho­va­né od­stra­ňo­va­nie roz­po­rov me­dzi vý­po­ve­ďa­mi Y. L. v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho (keď­že si uve­do­mu­je, že ta­ký­to pos­tup by bol v roz­po­re so zá­ko­nom), ale bo­lo navr­ho­va­né pre­čí­ta­nie skor­ších sve­dec­kých vý­po­ve­dí ob­vi­ne­né­ho Y. L. ako lis­tin­ných dô­ka­zov (preu­ka­zu­jú­cich je­ho ne­dô­ve­ry­hod­nosť) pos­tu­pom pod­ľa § 269 Tr. por. Z tých­to dô­vo­dov sa ob­vi­ne­ný dom­nie­va, že ním navr­ho­va­ný pos­tup by na jed­nej stra­ne ne­mo­hol spô­so­biť žiad­nu uj­mu na prá­vach ob­vi­ne­né­ho Y. L. a na stra­ne dru­hej by ko­na­jú­cim sú­dom pos­ky­tol ob­raz o dô­ve­ry­hod­nos­ti vý­po­ve­dí toh­to ob­vi­ne­né­ho (ako aj o sa­mot­nej je­ho oso­be) ne­po­chyb­ne viac, než vy­pra­co­va­ný zna­lec­ký po­su­dok z od­bo­ru psy­cho­ló­gie. Ako ob­vi­ne­ný zá­ve­rom k to­mu poz­na­me­nal, na uve­de­né ná­miet­ky, pre­zen­to­va­né už v po­da­nom od­vo­la­ní, od­vo­la­cí súd ni­ja­kým spô­so­bom ne­rea­go­val a v od­ôvod­ne­ní svoj­ho uz­ne­se­nia k nim neuvie­dol žiad­nu bliž­šiu ar­gu­men­tá­ciu.

V nas­le­du­jú­cej čas­ti po­da­né­ho do­vo­la­nia ob­vi­ne­ný (hoc aj ve­do­mý si to­ho, že do­vo­la­cí súd nep­res­kú­ma­va skut­ko­vé zis­te­nia) kon­krét­ne pou­ka­zo­val na jed­not­li­vé roz­po­ry vo vý­po­ve­diach Y. L. - raz pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a raz v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho - oh­ľa­dom sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa skut­ku v bo­de 1/ roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du.

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né dô­vo­dy ob­vi­ne­ný do­vo­la­cie­mu sú­du navr­hol, aby ten­to kon­šta­to­val po­ru­še­nie zá­ko­na spo­čí­va­jú­ce v zá­sad­nom po­ru­še­ní prá­va na ob­ha­jo­bu, aby na­pad­nu­té uz­ne­se­nie od­vo­la­cie­ho sú­du zru­šil a vec mu vrá­til na ďal­šie ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.

            K do­vo­la­niu ob­vi­ne­né­ho sa pí­som­ným po­da­ním zo 17. má­ja 2017 vy­jad­ri­la ob­vi­ne­ná A. A., a to v tom zmys­le, že s od­ôvod­ne­ním do­vo­la­nia súh­la­sí a „pri­pá­ja“ sa k ne­mu. Zá­ro­veň Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd po­žia­da­la o us­ta­no­ve­nie ob­haj­cu na po­da­nie do­vo­la­nia a za­stu­po­va­nie v do­vo­la­com ko­na­ní.

            Pro­ku­rá­tor sa k po­da­né­mu do­vo­la­niu do dňa ko­na­nia ne­ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia do­vo­la­cie­ho sú­du ne­vy­jad­ril. 

III.

Ko­na­nie pred do­vo­la­cím sú­dom

Naj­vyš­ší súd ako súd do­vo­la­cí v zmys­le § 378 Tr. por. vec pred­bež­ne pres­kú­mal a pri­már­ne dos­pel k ta­ké­mu zá­ve­ru, že do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho R. Y. nie je pot­reb­né od­miet­nuť z for­mál­nych dô­vo­dov [§ 382 písm. a), písm. b), ale­bo písm. d) až písm. f) Tr. por.]. Zá­ro­veň však zis­til, že v prí­pa­de me­no­va­né­ho ob­vi­ne­né­ho je zrej­mé nespl­ne­nie dô­vo­dov do­vo­la­nia pod­ľa § 371 (ods. 1) Tr. por., a pre­to po­da­né do­vo­la­nie pod­ľa § 382 písm. c) Tr. por. na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí od­mie­tol.

***

Čo sa tý­ka via­za­nos­ti do­vo­la­cie­ho sú­du dô­vod­mi do­vo­la­nia, kto­ré sú v ňom uve­de­né v zmys­le § 385 ods. 1 Tr. por., k to­mu je dô­le­ži­té poz­na­me­nať - tak ako to na­po­kon naj­vyš­ší súd už sta­bil­ne zdô­raz­ňu­je v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti - že tá­to sa tý­ka vy­me­dzenia chýb na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie práv­nych dô­vo­dov do­vo­la­nia uve­de­ných v ňom v sú­la­de s § 374  ods. 2 Tr. por. z hľa­dis­ka ich hod­no­te­nia pod­ľa § 371 Tr. por. Te­da zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, pod­stat­né sú vec­né ar­gu­men­ty up­lat­ne­né do­vo­la­te­ľom a nie ich sub­sum­pcia (pod­ra­de­nie) pod kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia § 371 Tr. por. (viď k to­mu bliž­šie R 120/2012).

Po­kiaľ ide po­tom kon­krét­ne o ak­tuál­ne po­su­dzo­va­né do­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho R. Y.,  tu je pot­reb­né hneď na za­čiat­ku uviesť, že ob­sa­hom toh­to - ako je to zrej­mé z je­ho skor­šie­ho pod­rob­né­ho roz­bo­ru - sú v zá­sa­de dve do­vo­la­cie ná­miet­ky. Kým „pr­vá“ ná­miet­ka sa do­tý­ka otáz­ky zá­kon­nos­ti us­ku­toč­ne­nej do­mo­vej pre­hliad­ky a nás­led­ne aj zá­kon­nos­ti na jej pod­kla­de zís­ka­ných dô­ka­zov, v rám­ci tej „dru­hej“ do­vo­la­teľ sú­dom niž­šie­ho stup­ňa vy­tý­ka ne­vy­ho­ve­nie je­ho návr­hu na pre­čí­ta­nie sve­dec­kých vý­po­ve­dí Y. L. (nes­kôr je­den zo spolu­ob­vi­ne­ných) ako lis­tin­ných dô­ka­zov pos­tu­pom pod­ľa § 269 Tr. por., čím ma­la byť preu­ká­za­ná ne­dô­ve­ry­hod­nosť na­pos­le­dy me­no­va­né­ho.

Ak ide o pr­vú z vy­ššie spo­mí­na­ných ná­mie­tok, v da­nom oh­ľa­de sa žia­da vo všeo­bec­nos­ti naj­skôr poz­na­me­nať, že pred­met­ná ná­miet­ka ob­vi­ne­né­ho je sub­su­mo­va­teľ­ná pod do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. (ob­sa­hom do­vo­la­cej ná­miet­ky je v pod­sta­te to, že do­mo­vá pre­hliad­ka bo­la ne­zá­kon­ná pre po­ru­še­nie prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu z dô­vo­du neú­čas­ti je­ho ob­haj­cu na nej) a nie pod v tom­to oh­ľa­de všeo­bec­nej­ší dô­vod do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., ako to myl­ne uvá­dza do­vo­la­teľ v po­da­nom do­vo­la­ní, kto­rá nes­práv­na sub­sum­pcia je však na­po­kon vzhľa­dom na zá­ve­ry vy­ššie ci­to­va­né­ho ju­di­ká­tu naj­vyš­šie­ho sú­du „ire­le­van­tná“ (z dô­vo­du via­za­nos­ti do­vo­la­cie­ho sú­du up­lat­ne­ný­mi ná­miet­ka­mi a nie for­mál­ny­mi dô­vod­mi).     

            V ďal­šom - čo sa tý­ka vy­spo­ria­da­nia sa s opod­stat­ne­nos­ťou sa­mot­nej ná­miet­ky - po­tom po­va­žu­je do­vo­la­cí súd za ne­vyh­nut­né upo­zor­niť na niek­to­ré roz­hod­né sku­toč­nos­ti, zrej­mé z ob­sa­hu pred­lo­že­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, a sí­ce, že:    

Uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa z 9. de­cem­bra 2009, ČVS: PPZ-166/BOK-B2-2009, bo­lo pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin úk­lad­nej vraž­dy spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 144 ods. 1, ods. 2 písm. f) Tr. zák. (č. l. 3 spi­su).

Dňa 17. má­ja 2010 bol po­da­ný návrh pro­ku­rá­to­ra na vy­da­nie prí­ka­zu na do­mo­vú pre­hliad­ku (č. l. 1533-1534 spi­su) a rov­na­ko to­ho is­té­ho dňa bol zá­ro­veň vy­da­ný aj sa­mot­ný prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (č. l. 1535-1536 spi­su).

Z pred­met­né­ho prí­ka­zu o. i. vy­plý­va, že tá­to sa má vy­ko­nať u R. Y., nar.  XX. R. XXXX v A., tr­va­le by­tom Q. XXX, ok­res F., v do­me č. XXXX/XX  na ul. I. v A. a  v pries­to­roch k ne­mu pa­tria­cich, kto­rý je za­pí­sa­ný na lis­te vlas­tníc­tva č. XXXX  pre ka­tas­trál­ne úze­mie A. a kto­ré­ho vlas­tní­kom je A. G., nar. X. L. XXXX, tr­va­le by­tom A., I. č. XXXX, pre­to­že je dô­vod­né po­doz­re­nie, že sa tu na­chá­dza­jú ve­ci dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie, a to ve­ci, kto­ré moh­li byť zob­ra­té poš­ko­de­né­mu U. E. - či už je­ho oso­be, ale­bo z je­ho do­mu v F., ve­ci sú­vi­sia­ce s vy­šet­ro­va­ným tres­tným či­nom ale­bo ve­ci pou­ži­té na tres­tnú čin­nosť, ur­če­né na tres­tnú čin­nosť ale­bo zís­ka­né tres­tnou čin­nos­ťou.

            S vý­ko­nom do­mo­vej pre­hliad­ky sa za­ča­lo 19. má­ja 2010 o 6.00 hod., pri­čom eš­te pred­tým (pred jej za­ča­tím) bol R. Y. do­ru­če­ný tak prí­kaz na jej vy­ko­na­nie ako i uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin úk­lad­nej vraž­dy z 19. má­ja 2010, ČVS: PPZ-166/BOK-B2-2009. Po nás­led­nom pou­če­ní o dô­vo­de po­vin­nej ob­ha­jo­by pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c) Tr. por. ob­vi­ne­ný uvie­dol, že si ob­haj­cu ne­vo­lí, ale žia­da o je­ho us­ta­no­ve­nie sú­dom.

Pri vý­ko­ne do­mo­vej pre­hliad­ky bo­la ok­rem ob­vi­ne­né­ho prí­tom­ná i ne­zú­čas­tne­ná oso­ba - T. F..

            Na zá­kla­de pred­chá­dza­jú­cej vý­zvy ob­vi­ne­ný R. Y. dob­ro­voľ­ne vy­dal ve­ci špe­ci­fi­ko­va­né na dru­hej a tre­tej stra­ne zá­pis­ni­ce o vy­ko­na­ní do­mo­vej pre­hliad­ky (č. l. 1538-1539 spi­su), pre­dov­šet­kým dre­ve­ný ku­for, v kto­rom sa na­chá­dza­lo ige­li­to­vé vre­cúš­ko s ob­sa­hom bie­lej kryš­ta­lic­kej lát­ky, nie­koľ­ko za­ta­ve­ných in­jek­čných strie­ka­čiek, skle­ne­ná ban­ka a ďal­šie pred­me­ty s po­zos­tat­ka­mi nez­ná­mych lá­tok, ján­sku mi­su, skle­nú fľa­šu, pa­pie­ro­vé skla­dač­ky s ob­sa­hom nez­ná­mej lát­ky, ta­ba­tier­ku, in­jek­čnú strie­kač­ku, plas­to­vé fľa­še, skle­ne­né fľa­še, elek­tric­ký va­rič, ob­kla­dač­ku so sto­pa­mi nez­ná­mej lát­ky a ži­let­ky.

            Vo vy­ko­ná­va­ní pre­hliad­ky sa nás­led­ne pok­ra­čo­va­lo a bo­li od­ňa­té aj ďal­šie ve­ci (ok­rem dob­ro­voľ­né vy­da­ných), pres­ne uve­de­né v zá­pis­ni­ce.

            Ih­neď po vy­ko­na­ní pre­hliad­ky (tá­to skon­či­la o 11.35 hod.) bol ob­vi­ne­né­mu vy­da­ný rov­no­pis zá­pis­ni­ce - ako potvr­de­nie o prev­za­tí ve­cí.

            Opat­re­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie z 19. má­ja 2010, sp. zn. Tp/45/2010, bol ob­vi­ne­né­mu us­ta­no­ve­ný za ob­haj­cu JUDr. Vla­di­mír Šte­fek (č. l. 429 spi­su).

Uz­ne­se­ním z 18. no­vem­bra 2010, ČVS:PPZ-166/BOK-B2-2009, bo­lo pod­ľa § 206 ods. 1, ods. 4 Tr. por. R. Y. vzne­se­né ob­vi­ne­nie aj za dro­go­vú tres­tnú čin­nosť, kon­krét­ne pre pre­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 173 ods. 1 Tr. zák. a pre zlo­čin ne­do­vo­le­nej vý­ro­by omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nia a ob­cho­do­va­nia s ni­mi pod­ľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d) Tr. zák. (č. l. 33-34 spi­su).

***

Do­vo­la­cí súd pres­kú­mal zá­kon­nosť vy­ko­na­nej do­mo­vej pre­hliad­ky so za­me­ra­ním na v do­vo­la­ní ob­vi­ne­ným vy­tý­ka­né po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu (pre nep­rí­tom­nosť je­ho ob­haj­cu na úko­ne), a dos­pel k zá­ve­ru, že všet­ky zá­kon­né pod­mien­ky na vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky bo­li v po­su­dzo­va­nej ve­ci spl­ne­né (resp. inak po­ve­da­né, žiad­ne po­ru­še­nie zá­ko­na ne­bo­lo v da­nom oh­ľa­de zis­te­né), a te­da aj dô­ka­zy na jej pod­kla­de zís­ka­né sú (bo­li) zo stra­ny ko­na­jú­cich sú­dov pl­ne pou­ži­teľ­né (pre vy­da­nie me­ri­tór­ne­ho roz­hod­nu­tia). K uve­de­né­mu zá­ve­ru je po­tom pot­reb­né uviesť nas­le­dov­nú ar­gu­men­tá­ciu:

V pr­vom ra­de (v šir­šom kon­texte) je v da­nej ve­ci ne­po­chyb­né spl­ne­nie zá­kon­ných po­žia­da­viek kla­de­ných na prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku, kto­rý bol sú­lad­ný so zá­ko­nom tak po ob­sa­ho­vej ako i for­mál­nej strán­ke - bol vy­da­ný prís­luš­ným sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie po to­mu pred­chá­dza­jú­com návr­hu pro­ku­rá­to­ra. Zo skôr uve­de­né­ho tiež po­tom cel­kom zjav­ne vy­plý­va, že reali­zá­cii do­mo­vej pre­hliad­ky pred­chá­dza­la zá­ko­nom po­ža­do­va­ná vý­zva sme­ru­jú­ca k ob­vi­ne­né­mu R. Y. (na zá­kla­de tej­to na­po­kon doš­lo i k dob­ro­voľ­né­mu vy­da­niu a nás­led­né­mu za­is­te­niu ve­cí sú­vi­sia­cich s dro­go­vou tres­tnou čin­nos­ťou), kto­ré­mu nás­led­ne spo­lu s ne­zú­čas­tne­nou oso­bou bo­lo aj umož­ne­né sa toh­to úko­nu zú­čas­tniť.               

Prí­pad­né po­chyb­nos­ti by moh­li vznik­núť v sú­vis­los­ti s otáz­kou správ­ne­ho vý­kla­du slov­né­ho spo­je­nia „oso­ba, u kto­rej sa ta­ký úkon / do­mo­vá pre­hliad­ka vy­ko­ná­va“, kto­ré Trest­ný po­ria­dok v kon­texte do­mo­vej pre­hliad­ky opa­ko­va­ne pou­ží­va, a to kon­krét­ne v us­ta­no­ve­niach  § 104 ods. 1 (sme­ro­va­nie vý­zvy), § 105 ods. 1 (prí­tom­nosť na úko­ne), § 105 ods. 5 (od­ov­zda­nie pí­som­né­ho potvr­de­nia ale­bo zá­pis­ni­ce o úko­ne), § 106 ods. 1 (po­vin­nosť str­pieť vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky) a § 106 ods. 2 (prí­pad­né pre­ko­na­nie od­po­ru ta­kej oso­by), a pre­to k to­mu do­vo­la­cí súd uvá­dza, že v pred­met­nom sme­re je roz­ho­du­jú­ci  fak­tic­ký a nie práv­ny stav (vlas­tníc­ky ale­bo uží­va­cí práv­ny re­žim), t. j. zá­kon má sa na mys­li oso­bu, do kto­rej práv mô­že byť reál­ne za­siah­nu­té v sú­vis­los­ti s tres­tným ko­na­ním, resp. zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, ide o to­ho, kto „oby­dlie“ reál­ne uží­va, či už ako vlas­tník, ale­bo ako (le­gál­ny či ne­le­gál­ny, av­šak fak­tic­ký) uží­va­teľ.

Na­pos­le­dy uve­de­né po­va­žo­val pri­tom do­vo­la­cí súd za pot­reb­né oso­bit­ne zdô­raz­niť prá­ve s pri­hliad­nu­tím na to, že v da­nej ve­ci bo­la po­su­dzo­va­ná do­mo­vá pre­hliad­ka vy­ko­ná­va­ná v do­me pa­tria­com inej oso­be ako ob­vi­ne­né­mu, kto­rý bol nás­led­ne tej­to účast­ný a na kto­ré­ho aj sme­ro­va­la vý­zva zo stra­ny osôb vy­ko­ná­va­jú­cich do­mo­vú pre­hliad­ku (v zá­ve­re bol ob­vi­ne­né­mu vy­da­ný tiež i rov­no­pis zá­pis­ni­ce o úko­ne). Mož­no pre­to kon­šta­to­vať, že aj v da­nom oh­ľa­de bol zá­kon dodr­ža­ný. 

Vo vzťa­hu k zmie­ňo­va­né­mu je žia­du­ce na­po­kon do­dať, že us­ta­no­ve­nie § 100 ods. 1 Tr. por. v pos­led­nej ve­te za­kot­vu­je po­vin­nosť prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku do­ru­čiť (al­ter­na­tív­ne) „vlas­tní­ko­vi ale­bo uží­va­te­ľo­vi oby­dlia“, a to buď pri pre­hliad­ke ale­bo, ak to nie je mož­né, do­da­toč­ne po jej vy­ko­na­ní. V pred­met­nej ve­ci bol po­tom prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku do­ru­če­ný jed­nak ob­vi­ne­né­mu (resp. slo­va­mi zá­ko­no­dar­cu „uží­va­te­ľo­vi oby­dlia“), a to tes­ne pred za­ča­tím sa­mot­nej do­mo­vej pre­hliad­ky, a jed­nak tiež (z hľa­dis­ka dodr­ža­nia zá­ko­na už nad­by­toč­ne) dňa 17. jú­na 2010 U. G. - dcé­re vlas­tníč­ky do­mu, kto­rá v do­me bý­va­la a ma­la tam hlá­se­ný tr­va­lý po­byt (vlas­tníč­ka do­mu A. G. ži­la dl­ho­do­bo v Ne­mec­ku a na Slo­ven­sko cho­di­la spo­ra­dic­ky).

Po­kiaľ ide o otáz­ku zá­kon­nos­ti do­mo­vej pre­hliad­ky ako i zá­kon­nos­ti na jej zá­kla­de zís­ka­ných dô­ka­zov, do­vo­la­cí súd po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né ďa­lej zdô­raz­niť, že ho­ci na za­is­te­né „dro­gy“, či pred­me­ty ur­če­né na ich vý­ro­bu, sa pí­som­ný prí­kaz in con­cre­to nev­zťa­ho­val (ako je to zrej­mé už zo skôr po­pí­sa­né­ho), k ich za­is­te­niu doš­lo v pres­kú­ma­va­nej ve­ci zá­kon­ným spô­so­bom. Po pred­chá­dza­jú­cej vý­zve zo stra­ny osôb vy­ko­ná­va­jú­cich do­mo­vú pre­hliad­ku pod­ľa § 104 ods. 1 Tr. por. (kto­rej pres­né zne­nie bo­lo ob­vi­ne­né­mu pred­lo­že­né aj v rám­ci pou­če­nia, kto­ré­ho prev­za­tie potvr­dil svo­jim pod­pi­som  č. l. 1544 spi­su) vy­ššie uve­de­né pred­me­ty tý­ka­jú­ce sa dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti ob­vi­ne­ný R. Y. dob­ro­voľ­ne vy­dal (a tie­to bo­li nás­led­ne riad­ne za­is­te­né a prev­za­té). Keď­že však neš­lo o „hľa­da­né“ ve­ci, bo­lo nás­led­ne vo vy­ko­ná­va­ní do­mo­vej pre­hliad­ky pok­ra­čo­va­né.

Tu je žia­du­ce len ok­ra­jo­vo pou­ká­zať na ju­di­kát uve­rej­ne­ný v Zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod R 17/2015, zo zá­ve­rov kto­ré­ho o. i. vy­plý­va, že dô­vod vy­ko­na­nia do­mo­vej pre­hliad­ky od­pa­dá v prí­pa­de, že po pred­chá­dza­jú­cej vý­zve dôj­de k dob­ro­voľ­né­mu vy­da­niu in­di­vi­duál­ne (nie dru­ho­vo) ur­če­nej ve­ci, uve­de­nej v prís­luš­nom prí­ka­ze. V da­nom prí­pa­de však hľa­da­né ve­ci jed­nak ne­bo­li v prí­ka­ze in­di­vi­duál­ne ur­če­né (dô­vo­dom na­ria­de­nia do­mo­vej pre­hliad­ky bo­lo dô­vod­né po­doz­re­nie, že sa v do­me na­chá­dza­jú ve­ci sú­vi­sia­ce s úk­lad­nou vraž­dou) a jed­nak zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho doš­lo k dob­ro­voľ­né­mu vy­da­niu iných než „hľa­da­ných“ ve­cí (ve­cí sú­vi­sia­cich s dro­go­vou tres­tnou čin­nos­ťou a sa­mot­ných drog), a te­da dô­vod vy­ko­na­nia do­mo­vej pre­hliad­ky zjav­ne neod­pa­dol.

            A na­po­kon, vo vzťa­hu k pod­sta­te do­vo­la­cej ar­gu­men­tá­cie ob­vi­ne­né­ho (neú­časť ob­haj­cu pri vy­ko­ná­va­ní do­mo­vej pre­hliad­ky ako po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu zá­sad­ným spô­so­bom), naj­vyš­ší súd uvá­dza vo všeo­bec­nos­ti nas­le­dov­né.

Us­ta­no­ve­nie § 105 ods. 1 a 2 (ve­ty pr­vé) Tr. por. rie­ši kom­plexne otáz­ku prí­tom­nos­ti osôb pri do­mo­vej pre­hliad­ke, a to ta­kým spô­so­bom, že kým účasť ne­zú­čas­tne­nej oso­by je tu ob­li­ga­tór­na (k vý­ko­nu do­mo­vej pre­hliad­ky je pot­reb­né tú­to oso­bu prib­rať), oso­bám uve­de­ným v od­se­ku 1 (kon­krét­ne „oso­be, u kto­rej sa ta­ký úkon vy­ko­ná­va, ale­bo niek­to­ré­mu dos­pe­lé­mu čle­no­vi jej do­mác­nos­ti“) je or­gán vy­ko­ná­va­jú­ci do­mo­vú pre­hliad­ku po­vin­ný tú­to umož­niť - t. j. ma­jú prá­vo sa do­mo­vej pre­hliad­ky zú­čas­tniť (k vý­nim­kám viď po­tom od­sek 3 to­ho is­té­ho us­ta­no­ve­nia).      

Ide o us­ta­no­ve­nie svo­jou po­va­hou oso­bit­né - lex spe­cia­lis vo vzťa­hu k  (všeo­bec­né­mu) us­ta­no­ve­niu up­ra­vu­jú­ce­mu prí­tom­nosť ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho na vy­šet­ro­va­cích úko­noch a s tým sú­vi­sia­ce pre­chá­dza­jú­ce in­for­mo­va­nie o nich - § 213  ods. 2 a 3 Tr. por. (v zmys­le od­se­ku 2 uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia má ob­haj­ca „prá­vo od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia zú­čas­tniť sa úko­nov, kto­rých vý­sle­dok mô­že byť pou­ži­tý ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom ...“). O na­ria­de­nej do­mo­vej pre­hliad­ke sa te­da vop­red neu­po­ve­do­mu­je nie­len  ob­haj­ca ob­vi­ne­né­ho, ale ani ob­vi­ne­ný, keď­že pred­chá­dza­jú­cim upo­ve­do­me­ním by sa mo­hol zma­riť účel do­mo­vej pre­hliad­ky - pod­stat­ný je prá­ve mo­ment ne­mož­nos­ti ov­plyv­ne­nia vý­sled­ku úko­nu dot­knu­tou (po­doz­ri­vou ale­bo ob­vi­ne­nou) oso­bou (rov­na­ko to pla­tí aj pre iné úko­ny s dô­kaz­ným vy­uži­tím, napr. sle­do­va­nie osôb a ve­cí, od­po­čú­va­nie, za­dr­ža­nie zá­sie­lok, kon­tro­lo­va­nú do­dáv­ku a pod.). To­mu zod­po­ve­dá zne­nie zá­ko­na, kto­rý s prí­tom­nos­ťou ob­haj­cu už ob­vi­ne­nej oso­by v oso­bit­nej a v tom­to sme­re vy­čer­pá­va­jú­cej úp­ra­ve ne­po­čí­ta. 

Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né na ob­jas­ne­nie úče­lu ta­kej úp­ra­vy, v prí­pa­de do­mo­vej pre­hliad­ky ide o je­den z úko­nov, kde z „po­va­hy ve­ci“ vy­plý­va, že sa k ich vy­ko­na­niu ob­haj­ca nep­ri­vo­lá­va. Pre je­ho nep­rí­tom­nosť (ako to­mu bo­lo i v po­su­dzo­va­nej ve­ci) ne­mô­že byť te­da po­tom ani kon­šta­to­va­né po­ru­še­nie zá­ko­na, keď tiež ta­kým­to spô­so­bom (pos­tu­pom) ne­do­chá­dza k žiad­ne­mu po­ru­še­niu prá­va ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu.

Z  dô­vo­du „do­hlia­da­nia“ nad sa­mot­ným re­gu­lár­nym (zá­kon­ným) prie­be­hom do­mo­vej pre­hliad­ky zá­kon us­ta­no­vu­je ne­vyh­nut­nosť prib­ra­tia k jej vý­ko­nu ne­zú­čas­tne­nej oso­by (spĺňa­jú­cej „kri­té­ria“ uve­de­né v od­se­ku 2 § 30 Tr. por.) ako nes­tran­né­ho po­zo­ro­va­te­ľa, kto­rú je nás­led­ne mož­né za tým­to úče­lom („dos­ved­če­nia“ prie­be­hu do­mo­vej pre­hliad­ky v prí­pa­de exis­tu­jú­cich po­chyb­nos­tí) prí­pad­ne tiež vy­po­čuť (ako sved­ka).  

Ak ide o vy­ššie uve­de­ný práv­ny ná­zor do­vo­la­cie­ho sú­du oh­ľad­ne otáz­ky (ne)prí­tom­nos­ti ob­haj­cu na úko­ne do­mo­vej pre­hliad­ky, je žia­du­ce zá­ve­rom dať do po­zor­nos­ti sku­toč­nosť, že je za­lo­že­ný na vzá­jom­nom vzťa­hu us­ta­no­ve­ní § 105 ods.1, 2 a § 213 ods. 2, 3 Tr. por. ako lex spe­cia­lis a lex ge­ne­ra­lis (s vec­ným pod­kla­dom zmys­lu do­mo­vej pre­hliad­ky), a te­da nep­rí­tom­nosť ob­haj­cu na da­nom úko­ne, resp. pred­chá­dza­jú­ce neu­po­ve­do­me­nie o ňom, nie je vý­nim­kou pred­pok­la­da­nou v na­pos­le­dy zmie­ňo­va­ných us­ta­no­ve­niach - dot­knu­tých od­se­koch § 213 Tr. por. (v sú­la­de s kto­rý­mi vý­nim­ku tvo­ria prí­pa­dy, ak vy­ko­na­nie úko­nu ne­mož­no od­lo­žiť a vy­ro­zu­me­nie ob­haj­cu ne­mož­no za­bez­pe­čiť).

            A na­viac, ok­rem skôr ro­zo­be­ra­nej for­mál­nej a ma­te­riál­nej ro­vi­ny vo vzťa­hu k pred­me­tu tres­tné­ho stí­ha­nia a v je­ho rám­ci v kon­krét­nom ča­so­vom mo­men­te pri­ká­za­nej do­mo­vej pre­hliad­ke (so zá­ve­rom, že zá­kon, vec­ne lo­gic­ky, ne­po­ža­du­je pri do­mo­vej pre­hliad­ke pred­bež­né upo­ve­do­me­nie a  prí­tom­nosť ob­haj­cu) mož­no sub­si­diár­ne pou­ká­zať i na pa­ra­lel­nú ma­te­riál­nu ro­vi­nu.

Tá spo­čí­va kon­krét­ne v tom, že ak by aj ob­vi­ne­ný dob­ro­voľ­ne ne­vy­dal ve­ci sú­vi­sia­ce s dro­go­vou tres­tnou čin­nos­ťou (skut­ky pod bo­dom 2/ a 3/ ob­ža­lo­by), tie­to by mu pri reali­zo­va­nej do­mo­vej pre­hliad­ke (reali­zo­va­nej bez oh­ľa­du na vý­sle­dok pred­bež­nej vý­zvy, na­koľ­ko pred­met pre­hliad­ky bol vy­me­dze­ný dru­ho­vo  - R 17/2015 - viď vy­ššie) bo­li náj­de­né. Dob­ro­voľ­né vy­da­nie uve­de­ných ve­cí ne­moh­lo te­da ni­ja­ko poš­ko­diť prá­va ob­vi­ne­né­ho - v tom mož­no vi­dieť ne­lo­gic­kosť (a tiež úče­lo­vosť) tvr­de­nia do­vo­la­te­ľa, že ak by bol pri vy­ko­ná­va­nej do­mo­vej pre­hliad­ke prí­tom­ný je­ho (je­mu us­ta­no­ve­ný) ob­haj­ca, tak by prav­de­po­dob­ne vy­ššie spo­mí­na­né ve­ci (kon­krét­ne dro­gy ako i pred­me­ty ur­če­né na ich vý­ro­bu) dob­ro­voľ­ne ne­vy­dal.

Pre úpl­nosť ne­dá zá­ve­rom do­vo­la­cie­mu sú­du vo vzťa­hu k vy­ššie ro­zo­be­ra­né­mu len na ok­raj poz­na­me­nať, že na str. 17 dru­hos­tup­ňo­vé­ho (do­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho) roz­hod­nu­tia sa nes­práv­ne ozna­ču­je vo ve­ci vy­ko­na­ná do­mo­vá pre­hliad­ka ako neod­klad­ný úkon. V sku­toč­nos­ti však iš­lo o neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon v zmys­le § 10 ods. 18 Tr. por., resp. by bo­lo mož­né ho­vo­riť ak tak len o „ča­so­vej neod­klad­nos­ti“, nie však o neod­klad­nom úko­ne tak, ako ho chá­pe Trest­ný po­ria­dok - t. j. v zmys­le je­ho pro­ces­nej ter­mi­no­ló­gie (pod­ľa § 10 ods. 17 Tr. por. sa za neod­klad­ný úkon po­va­žu­je ta­ký úkon, kto­ré­ho vy­ko­na­nie vzhľa­dom na ne­bez­pe­čen­stvo zma­re­nia ale­bo zni­če­nia nez­ne­sie z hľa­dis­ka úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia od­klad na čas, kým sa za­čne tres­tné stí­ha­nie; v po­su­dzo­va­nej ve­ci v ča­se vy­ko­na­nia do­mo­vej pre­hliad­ky už tres­tné stí­ha­nie za­ča­té bo­lo).

Vo vzťa­hu k „dru­hej“ do­vo­la­cej ná­miet­ke ob­vi­ne­né­ho R. Y., v rám­ci kto­rej ten­to na­mie­tal, že sú­dy ne­vy­ho­ve­li je­ho návr­hu, aby vý­po­veď (spolu­ob­vi­ne­né­ho) Y. L. v ča­se, keď eš­te ten­to vy­po­ve­dal v pro­ces­nej po­zí­cii sved­ka, bo­la pre­čí­ta­ná v ko­na­ní ako lis­tin­ný dô­kaz pod­ľa § 269 Tr. por., a to kon­krét­ne za úče­lom po­sú­de­nia ne/dô­ve­ry­hod­nos­ti da­nej oso­by (Y. L. mal vy­po­ve­dať ob­sa­ho­vo roz­diel­ne v pro­ces­nej po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho a v pro­ces­nej po­zí­cii sved­ka), po­va­žu­je po­tom do­vo­la­cí súd za pot­reb­né uviesť niž­šie uve­de­né.

Pri­már­ne je pot­reb­né v rám­ci od­po­ve­de na pred­met­nú do­vo­la­ciu ná­miet­ku uviesť tú pod­stat­nú sku­toč­nosť, že ak súd ne­vy­ko­ná ur­či­tý dô­kaz z to­ho dô­vo­du, že ho ne­po­va­žu­je za pro­ces­ne pou­ži­teľ­ný  a ob­vi­ne­ný po­tom nás­led­ne v do­vo­la­com ko­na­ní na­mie­ta, že ta­ký­to pos­tup ne­bol správ­ny (pre­to­že údaj­ne nič neb­rá­ni­lo vy­ko­na­niu da­né­ho dô­ka­zu), ta­ká ná­miet­ka nie je sub­su­mo­va­teľ­ná pod žiad­ny pre ob­vi­ne­né­ho do úva­hy pri­chá­dza­jú­ci dô­vod do­vo­la­nia [do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. pred­pok­la­dá „iba“ opač­nú si­tuáciu]. Náp­ra­va - ak by da­ný pos­tup sú­du ne­bol správ­ny - by bo­la prí­pad­ne mož­ná len cez do­vo­la­nie mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky, s pou­ži­tím do­vo­la­cie­ho dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 3 Tr. por. („ ... ak bo­li pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu zá­važ­ným spô­so­bom po­ru­še­né us­ta­no­ve­nia, kto­rý­mi sa má za­bez­pe­čiť ob­jas­ne­nie ve­ci“).

Sub­si­diárne (ako obi­ter di­ctum) je k pro­ces­ným súv­zťaž­nos­tiam mož­né uviesť:

V tom-kto­rom tres­tnom ko­na­ní má kon­krét­na oso­ba vo vzťa­hu k je­ho pred­me­tu (skut­ku) vždy ur­či­tú pro­ces­nú po­zí­ciu, kto­rá je je­di­neč­ná. Ak ide o zmie­ňo­va­nú  je­di­neč­nosť, tak tá­to nes­po­čí­va v tom, že by sa pro­ces­ná po­zí­cia oso­by v prie­be­hu ko­na­nia ne­moh­la z/me­niť (napr. naj­skôr oso­ba vy­po­ve­dá ako sve­dok, no nes­kôr sa sta­ne ob­vi­ne­ným, resp. nao­pak - ob­vi­ne­ný je po tom, čo súd prá­vop­lat­ne schvá­li ním uzav­re­tú do­ho­du o vi­ne a tres­te, v da­nej tres­tnej ve­ci vo vzťa­hu k iným spolu­ob­vi­ne­ným vy­po­čú­va­ný ako sve­dok), ale v tom, že ak k ta­kej­to si­tuácie dôj­de, tak nás­led­ne nie je mož­né (Trest­ný po­ria­dok to neu­mož­ňu­je - viď k to­mu § 258 ods. 4 a § 264 ods. 1), aby do­chá­dza­lo pri vy­ko­ná­va­ní do­ka­zo­va­nia ku „kri­žo­va­niu“ tých­to rôz­nych po­zí­cii (sved­ka / ob­vi­ne­né­ho) v prí­pa­de jed­nej a tej is­tej oso­by.

Zna­me­ná to te­da, že - zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né - v kon­krét­nom tres­tnom ko­na­ní sa ne­mož­no pro­ces­ne účin­ným spô­so­bom do­má­hať od­stra­ňo­va­nia roz­po­rov vo vý­po­ve­di ur­či­tej oso­by (a na pod­kla­de to­ho aj nás­led­né­ho po­sú­de­nia jej vie­ro­hod­nos­ti na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­nej kon­fron­tá­cie s jej „inou“ vý­po­ve­ďou) pre­čí­ta­ním jej skor­šej vý­po­ve­de resp. jej čas­ti, uči­ne­nej v inej pro­ces­nej po­zí­cii. Uve­de­ný zá­ver pri­tom pla­tí pre všet­ky prí­pa­dy (ge­ne­rál­ne), a te­da bez oh­ľa­du na to, aká stra­na by sa uve­de­né­ho (ne­zá­kon­né­ho) pos­tu­pu do­má­ha­la a či by ta­ký pos­tup bol prí­pad­ne aj v pros­pech ob­vi­ne­né­ho (prí­pad­ne via­ce­rých spolu­ob­vi­ne­ných).

Ten­to as­pekt je ref­lek­to­va­ný aj do­vo­la­ním ob­vi­ne­né­ho.

Po­kiaľ sa po­tom do­vo­la­teľ do­má­ha(l), aby bo­li vý­po­ve­de Y. L. z ob­do­bia, ke­dy ten­to vy­po­ve­dal vo ve­ci eš­te ako sve­dok, vy­ko­na­né ako lis­tin­ný dô­kaz pod­ľa § 269 Tr. por., tak k to­mu uvá­dza do­vo­la­cí súd iba toľ­ko, že ta­ký­to pos­tup (pre­čí­ta­nie re­le­van­tnej zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka ale­bo jej čas­ti pod­ľa § 269 Tr. por.) nie je mož­ný, keď­že by tým do­chá­dza­lo k ob­chá­dzaniu zá­ko­na, v tom­to prí­pa­de kon­krét­ne k ob­chá­dzaniu už vy­ššie uvá­dza­né­ho us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tr. por. To­to us­ta­no­ve­nie má po­va­hu lex spe­cia­lis z hľa­dis­ka zis­ťo­va­nia to­ho, čo v rám­ci dot­knu­té­ho tres­tné­ho ko­na­nia o skut­ku, kto­rý je pred­me­tom toh­to ko­na­nia, uvá­dza ob­vi­ne­ný (na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a skôr, vý­luč­ne však v po­zí­cii ob­vi­ne­né­ho). 

S oh­ľa­dom na uve­de­né je po­tom zjav­né, že vy­ko­na­nie ob­ha­jo­bou navr­ho­va­né­ho dô­ka­zu nep­ri­chá­dza­lo v po­su­dzo­va­nej ve­ci do úva­hy, a to ani pod­ľa § 269 Tr. por., ani žiad­nym iným pro­ces­ne re­le­van­tným spô­so­bom. Z uve­de­né­ho dô­vo­du bol te­da pos­tup vo ve­ci ko­na­jú­ce­ho sú­du niž­šie­ho stup­ňa správ­ny, keď pred­met­ný návrh (ob­haj­cu) ob­vi­ne­né­ho R. Y. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní od­mie­tol - tu je len na ok­raj žia­du­ce poz­na­me­nať, že v ta­kom­to prí­pa­de (od­miet­nu­tia návr­hu na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia) je pot­reb­né ana­lo­gic­ké pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 272 ods. 3 Tr. por.

Rov­na­ko po­tom po­va­žu­je v sú­vis­los­ti s ro­zo­be­ra­ným do­vo­la­cí súd za vhod­né po­dot­knúť, že ob­vi­ne­ný chcel v ko­neč­nom dôs­led­ku do­cie­liť ním navr­ho­va­ným  pos­tu­pom (ne­ma­jú­cim pod­klad v Tres­tnom po­riad­ku - ako to už bo­lo opa­ko­va­ne uve­de­né v pred­chá­dza­jú­cich čas­tiach toh­to roz­hod­nu­tia) vy­hod­no­te­nie vý­po­ve­de Y. L. ako ne­vie­ro­hod­nej, pri­čom však da­ná otáz­ka - hod­no­te­nie zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov v zmys­le zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov uve­de­nej v § 2 ods. 12 Tr. por. - je pl­ne v „ré­žii“ sú­dov niž­šie­ho stup­ňa. Ná­miet­ky sme­ru­jú­ce vo­či hod­no­te­niu dô­ka­zov, či už z poh­ľa­du ich re­le­van­cie ale­bo vie­ro­hod­nos­ti, sú to­tiž ná­miet­ky skut­ko­vé­ho cha­rak­te­ru, a pre­to s pou­ka­zom na zne­nie § 371 ods. 1 písm. i), časť ve­ty za bod­ko­čiar­kou Tr. por. z poh­ľa­du do­vo­la­cie­ho ko­na­nia ko­na­né­ho na pod­kla­de do­vo­la­nia ob­vi­ne­né­ho ire­le­van­tné.

V pres­kú­ma­va­nej ve­ci pri­tom ne­ma­li sú­dy žiad­nu po­chyb­nosť o vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­de (spo­lu)ob­vi­ne­né­ho Y. L., kto­rú po jej vy­ko­na­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní zá­kon­ným spô­so­bom vy­hod­no­ti­li v sú­la­de so zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, t. j. aj v kon­texte s iný­mi vo ve­ci vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi (o. i. aj s pou­ka­zom na zá­ve­ry zna­lec­ké­ho po­sud­ku z od­bo­ru psy­cho­ló­gie, kto­rý bol na oso­bu ob­vi­ne­né­ho Y. L. vy­pra­co­va­ný znal­ky­ňou PhDr. Evou Hef­tyo­vou, a kto­rý rov­na­ko po­dlie­ha voľ­né­mu hod­no­te­niu dô­ka­zov v zmys­le už zmie­ňo­va­nej zá­sa­dy pod­ľa § 2 ods. 12 Tr. por.).

Vzhľa­dom na ob­sah po­da­né­ho do­vo­la­nia po­va­žu­je do­vo­la­cí súd za pot­reb­né tiež poz­na­me­nať, že od­vo­la­cí súd kon­krét­ne rea­gu­júc na od­vo­la­cie ná­miet­ky ob­vi­ne­né­ho v rám­ci od­ôvod­ne­nia svoj­ho (do­vo­la­ním na­pad­nu­té­ho) roz­hod­nu­tia uvie­dol, že súh­la­sí so zá­ver­mi sú­du pr­vé­ho stup­ňa oh­ľad­ne dô­ve­ry­hod­nos­ti oso­by Y. L., pri­čom po­kiaľ ide o otáz­ku čí­ta­nia vý­po­ve­dí me­no­va­né­ho v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (a ich kon­fron­to­va­nia s je­ho vý­po­ve­ďa­mi ako ob­vi­ne­né­ho), uve­de­né zá­kon ne­po­vo­ľu­je.       

Zá­ve­rom mož­no k pred­met­né­mu zhr­núť, že do­vo­la­cí súd ko­na­jú­ci na pod­kla­de do­vo­la­nia po­da­né­ho ob­vi­ne­ným mô­že po­su­dzo­vať, či pou­ži­tý dô­kaz správ­ne byť pou­ži­tý ne­mal - z dô­vo­du je­ho ne­zá­kon­nos­ti, ale ne­mô­že skú­mať, či ne­pou­ži­tý dô­kaz - a to či už pre je­ho ne­zá­kon­nosť ale­bo ne­pot­reb­nosť - pou­ži­tý byť mal. Ta­ký pries­kum je v do­vo­la­com ko­na­ní mož­ný iba na zá­kla­de do­vo­la­nia mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­da­né­ho pod­ľa § 371 ods. 3 Tr. por.

 

***

           

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia