Aktuálna trestná judikatúra Najvyššieho súdu SR

 

Na tres­tnop­ráv­nom ko­lé­giu Naj­vyš­šie­ho sú­du SR ko­na­nom 03.12.2018 bo­li pri­ja­té práv­ne ve­ty v nas­le­dov­nom zne­ní:

Tpj 41/2018 - 1

(uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 3. sep­tem­bra 2018, sp. zn. 2 Tdo 7/2018)

Včas­nosť up­lat­ne­nia do­vo­la­cích ná­mie­tok.

 

Ná­miet­ky chýb roz­hod­nu­tia a ko­na­nia v zmys­le § 374 ods. 1 (ods. 3) Tres­tné­ho po­riad­ku, s ozna­če­ním dô­vo­du do­vo­la­nia pod­ľa po­žia­dav­ky od­se­ku 2 na­pos­le­dy ozna­če­né­ho us­ta­no­ve­nia (te­da up­lat­ne­né riad­ne), sú ob­li­ga­tór­nou ná­le­ži­tos­ťou do­vo­la­nia - ak je v do­vo­la­ní uve­de­ná as­poň jed­na ta­ká ná­miet­ka, bu­de sa ňou do­vo­la­cí súd za­obe­rať (po­kiaľ sú spl­ne­né os­tat­né zá­kon­né pod­mien­ky do­vo­la­cie­ho ko­na­nia). Do­vo­la­cí súd sa však ne­bu­de za­obe­rať ná­miet­ka­mi up­lat­ne­ný­mi po up­ly­nu­tí le­ho­ty na po­da­nie do­vo­la­nia uve­de­nej v § 370 ods. 1, 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (te­da nie včas), ok­rem kon­šta­tá­cie ich ones­ko­re­né­ho up­lat­ne­nia; to sa ne­tý­ka ďal­šej ar­gu­men­tá­cie k včas a riad­ne up­lat­ne­ným do­vo­la­cím ná­miet­kam.

 

Ak v do­vo­la­ní po­da­nom včas nie je riad­ne up­lat­ne­ná žiad­na do­vo­la­cia ná­miet­ka,  do­vo­la­nie bo­lo sí­ce po­da­né, av­šak bez spl­ne­nia svo­jej ob­li­ga­tór­nej ná­le­ži­tos­ti. V ta­kom prí­pa­de nas­le­du­je pos­tup pod­ľa § 379 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, av­šak ná­miet­ky mož­no up­lat­niť naj­nes­kôr do up­ly­nu­tia le­ho­ty ur­če­nej do­vo­la­cím sú­dom pod­ľa § 379 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Nes­kôr up­lat­ne­ný­mi ná­miet­ka­mi sa ne­bu­de do­vo­la­cí súd vec­ne za­obe­rať - buď roz­hod­ne pod­ľa § 382 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku (pri ab­sen­cii akej­koľ­vek riad­ne up­lat­ne­nej ná­miet­ky), ale­bo sa bu­de za­obe­rať len ná­miet­ka­mi riad­ne up­lat­ne­ný­mi v na­pos­le­dy ozna­če­nej le­ho­te.   

 

Tpj 41/2018 - 2
(uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 3. ok­tób­ra 2018, sp. zn. 1 TdoV 9/2017) 

Od­stra­ňo­va­nie roz­po­rov vo vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo sved­ka. Do­mo­vá pre­hliad­ka. 

 

I. Úpra­va mož­nos­ti čí­ta­nia zá­pis­ni­ce o skor­šom vý­slu­chu či už ob­ža­lo­va­né­ho (§ 258 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku) ale­bo sved­ka (§ 264 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku) na hlav­nom po­jed­ná­va­ní reš­pek­tu­je prin­cíp ne­za­me­ni­teľ­nos­ti ak­tuál­ne­ho pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia vy­po­čú­va­nej oso­by (kto­ré sa moh­lo v pred­chá­dza­jú­com prie­be­hu ko­na­nia  zme­niť). Pre­to nie je mož­né čí­tať na od­stra­ňo­va­nie roz­po­rov vo vý­po­ve­di ob­ža­lo­va­né­ho je­ho skor­šiu vý­po­veď ako sved­ka, a nao­pak.

Pra­vid­lo uve­de­né v pred­chá­dza­jú­cej ve­te nie je mož­né obísť čí­ta­ním zá­pis­ni­ce o skor­šom vý­slu­chu oso­by v od­liš­nom než ak­tuál­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní  (v pred­chá­dza­jú­com prie­be­hu ko­na­nia) ako lis­tin­né­ho dô­ka­zu pod­ľa § 269 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Prin­cíp ne­za­me­ni­teľ­nos­ti pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia pla­tí aj pre náh­ra­du vý­po­ve­de na hlav­nom po­jed­ná­va­ní; za „spolu­ob­ža­lo­va­né­ho“ uve­de­né­ho v ná­ve­tí § 263 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku sa po­va­žu­je oso­ba v ta­kom pô­vod­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, kto­rá už v ča­se ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia spolu­ob­ža­lo­va­ným nie je (ko­na­nie pro­ti nej bo­lo skon­če­né, bo­la vy­lú­če­ná zo spo­loč­né­ho ko­na­nia - inak by sa pou­ži­lo us­ta­no­ve­nia § 258 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku) a tú­to oso­bu nie je mož­né (z fak­tic­kých, nie práv­nych dô­vo­dov) vy­po­čuť ako sved­ka.

II. Us­ta­no­ve­nie § 105 ods. 1, 2 Tres­tné­ho po­riad­ku je v po­zí­cii oso­bit­né­ho us­ta­no­ve­nia (lex spe­cia­lis) op­ro­ti us­ta­no­ve­niu § 213 ods. 2, 3 Tres­tné­ho po­riad­ku (nie je  vý­nim­kou uve­de­nou v na­pos­le­dy ozna­če­nom us­ta­no­ve­ní, plat­nou len za ur­či­tých okol­nos­tí  -  „ak vy­ko­na­nie úko­nu ne­mož­no od­lo­žiť a ob­haj­cu o ňom vy­ro­zu­mieť“). Ob­haj­ca sa te­da o vý­ko­ne do­mo­vej pre­hliad­ky neu­po­ve­do­mu­je.

 Dô­vo­dom pos­tu­pu po­pí­sa­né­ho v pred­chá­dza­jú­com od­se­ku je za­me­dziť zma­re­niu úče­lu do­mo­vej pre­hliad­ky, kto­rý nie je mož­né napl­niť bez mo­men­tu prek­va­pe­nia; prib­ra­tie ne­zú­čas­tne­nej oso­by k vý­ko­nu do­mo­vej pre­hliad­ky (na kon­tro­lu ne­zau­ja­tos­ti jej prie­be­hu) je nao­pak ob­li­ga­tór­ne.

„Oso­ba, u kto­rej sa do­mo­vá pre­hliad­ka / ta­ký úkon vy­ko­ná­va” v zmys­le us­ta­no­ve­ní § 104 ods. 1, § 105 ods. 1 a 5, § 106 ods. 1 a 2 Tr. por. je oso­ba, do kto­rej prá­va, zod­po­ve­da­jú­ce­ho do­mo­vej slo­bo­de, sa pri vý­ko­ne do­mo­vej pre­hliad­ky za­sa­hu­je; ta­kou oso­bou nie je vlas­tník ale­bo náj­om­ca dot­knu­tej neh­nu­teľ­nos­ti, po­kiaľ ju aj fak­tic­ky neu­ží­va ako oby­dlie.

 Tpj 41/2018 - 3
(uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 29. má­ja 2018, sp. zn. 1 TdoV 1/2017)

                                                        

Trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia fi­nan­čných zá­uj­mov Európ­skej únie; jed­no­čin­ný sú­beh s tres­tným či­nom sub­ven­čné­ho pod­vo­du.  

 

I. Pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia fi­nan­čných zá­uj­mov Európ­skej únie pod­ľa  § 261 Tres­tné­ho zá­ko­na sú v od­se­ku 1 toh­to us­ta­no­ve­nia po­pí­sa­né tri mož­né al­ter­na­tí­vy ko­na­nia pá­cha­te­ľa („pou­ži­tie ale­bo pred­lo­že­nie vý­ka­zu, resp. dok­la­du“, „ne­pos­kyt­nu­tie po­vin­ných úda­jov“ a „pou­ži­tie pros­tried­kov“, spo­je­né s ďal­ší­mi okol­nos­ťa­mi), ako aj dva rôz­ne nás­led­ky, kto­ré pá­cha­teľ mô­že ta­kým ko­na­ním spô­so­biť (jed­nak „spô­so­be­nie spre­ne­ve­ry“ a jed­nak „proti­práv­ne za­dr­ža­nie pros­tried­kov“).

Vy­chá­dza­júc zo zá­ve­ru uve­de­né­ho v pred­chá­dza­jú­com od­se­ku, „spô­so­be­nie spre­ne­ve­ry“ v zmys­le § 261 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na nie je za­de­fi­no­va­ním ďal­šie­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa (ako ku­mu­la­tív­ne po­ža­do­va­né­ho skut­ku), kto­ré by nad­vä­zo­va­lo na „pou­ži­tie ale­bo pred­lo­že­nie vý­ka­zu, resp. dok­la­du“, „ne­pos­kyt­nu­tie po­vin­ných úda­jov“ ale­bo „pou­ži­tie pros­tried­kov“ pod­ľa pred­chá­dza­jú­cej čas­ti for­mu­lá­cie dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia. Ide o de­fi­ní­ciu jed­nej z al­ter­na­tív nás­led­ku vy­vo­la­né­ho ko­na­ním pá­cha­te­ľa (sú­časť po­pi­su tzv. ob­jek­tív­nej strán­ky).

Na účel ap­li­ká­cie § 261 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na: „spô­so­be­nie spre­ne­ve­ry“ ob­sa­ho­vo zod­po­ve­dá nás­led­ku tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (ako tr­va­lé pris­vo­je­nie si pos­kyt­nu­tých pros­tried­kov); „proti­práv­ne za­dr­ža­nie pros­tried­kov“ ob­sa­ho­vo zod­po­ve­dá nás­led­ku tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­né­ho uží­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 215 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na (ako neop­ráv­ne­né pre­chod­né uží­va­nie pros­tried­kov, nes­kôr re­fun­do­va­ných pos­ky­to­va­te­ľo­vi ale­bo do­da­toč­ne pou­ži­tých na pô­vod­ne ur­če­ný účel). Roz­ho­du­jú­cim kri­té­riom roz­die­lu me­dzi obo­ma druh­mi nás­led­ku je špe­ci­fi­ká­cia úmys­lu pá­cha­te­ľa v ča­se je­ho ko­na­nia.

Pou­ži­tím pos­kyt­nu­tých pros­tried­kov na iný než pô­vod­ne ur­če­ný účel (nás­le­dok spô­so­be­ný pá­cha­te­ľom) v úmys­le vy­vo­lať ta­ký stav tr­va­le (nie len pre­chod­ne „za­po­ži­čať“ pros­tried­ky se­be ale­bo iné­mu), te­da do­chá­dza k spá­chaniu - pri spl­ne­ní aj os­tat­ných zá­kon­ných zna­kov - tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia fi­nan­čných zá­uj­mov Európ­skej únie pod­ľa § 261 Tres­tné­ho zá­ko­na. Na uve­de­nej kva­li­fi­ká­cii nič ne­me­ní ani okol­nosť, ak ku ško­de doš­lo spät­nou re­fun­dá­ciou fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré ich pri­jí­ma­teľ už skôr vy­na­lo­žil na iný než pô­vod­ne ur­če­ný účel; pri­ja­tie, resp. po­ne­chanie si tak­to vy­pla­te­ných pros­tried­kov je po­ru­še­ním úče­lo­vo ur­če­né­ho zve­re­nia fi­nan­čných pros­tried­kov, a to zve­re­nia len na op­ráv­ne­nú spät­nú úh­ra­du (ide te­da o spô­sob „pris­vo­je­nia si“ ur­či­tej pe­ňaž­nej hod­no­ty).

II. Jed­no­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov je cha­rak­te­ri­zo­va­ný jed­ným ko­na­ním pá­cha­te­ľa, kto­rým sú (v rám­ci dot­knu­té­ho skut­ku) vy­vo­la­né dva rôz­ne nás­led­ky. Ta­ké nás­led­ky te­da nie sú to­tož­né práv­ne ani fak­tic­ky (z hľa­dis­ka fak­tic­kých okol­nos­tí, kto­ré sú kva­li­fi­kač­ným pod­kla­dom).

Jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia fi­nan­čných zá­uj­mov Európ­skej únie pod­ľa § 261 Tres­tné­ho zá­ko­na a tres­tné­ho či­nu sub­ven­čné­ho pod­vo­du pod­ľa § 225 Tres­tné­ho zá­ko­na je mož­ný pri ku­mu­lá­cii rôz­nych nás­led­kov zod­po­ve­da­jú­cich ško­de; ško­da ako kva­li­fi­kač­ný mo­ment sa de­lí me­dzi obe práv­ne kva­li­fi­ká­cie pod­ľa pô­vod­né­ho zdro­ja fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­rých sa tý­ka nás­le­dok vy­vo­la­ný ko­na­ním pá­cha­te­ľa (jed­nak pros­tried­ky pos­kyt­nu­té Slo­ven­skej re­pub­li­ke Európ­skou úniou - § 261 Tres­tné­ho zá­ko­na a jed­nak pros­tried­ky z iných ve­rej­ných zdro­jov pok­ry­tých us­ta­no­ve­ním § 225 Tres­tné­ho zá­ko­na). 

Tpj 41/2018 – 4

(uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 4. sep­tem­bra 2018, sp. zn.                                   2 Ndt 25/2018)

                                                                                                      

Spor o prís­luš­nosť. 

 

Ak v prí­pa­de pos­tú­pe­nia ve­ci iné­mu sú­du z dô­vo­du prís­luš­nos­ti roz­ho­do­val o sťaž­nos­ti pro­ti ta­ké­mu uz­ne­se­niu na­dria­de­ný súd pos­tu­pu­jú­ce­ho sú­du, ne­mô­že už súd, kto­ré­mu bo­la vec prá­vop­lat­ne pos­tú­pe­ná a kto­rý je v ob­vo­de dot­knu­té­ho na­dria­de­né­ho (sťaž­nos­tné­ho) sú­du, vy­vo­lať spor o prís­luš­nosť pod­ľa § 22 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Súd, kto­rý roz­ho­du­je spor o prís­luš­nosť pod­ľa § 22 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, mô­že ur­čiť aj prís­luš­nosť iné­ho než niek­to­ré­ho zo spo­ria­cich sa sú­dov.

Ak iný než spo­ria­ci sa súd, kto­ré­ho prís­luš­nosť bo­la ur­če­ná pod­ľa pred­chá­dza­jú­ce­ho od­se­ku a kto­ré­ho na­dria­de­ným sú­dom nie je súd, kto­rý roz­ho­do­val  spor o prís­luš­nosť (ďa­lej len „exter­ný pre­be­ra­jú­ci súd“), zis­tí, že vo ve­ci má roz­hod­núť niek­to­rý z pô­vod­ne sa spo­ria­cich sú­dov ale­bo iný súd v ob­vo­de sú­du, kto­rý roz­ho­dol pô­vod­ný spor o prís­luš­nosť, vy­vo­lá no­vý spor o prís­luš­nosť pod­ľa § 22 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku; naj­bliž­šie spo­loč­ne na­dria­de­ným sú­dom bu­de v ta­kom prí­pa­de vždy Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Ak exter­ný pre­be­ra­jú­ci súd zis­tí, že vec má roz­hod­núť iný súd mi­mo ob­vo­du sú­du, kto­rý roz­ho­dol pô­vod­ný spor o prís­luš­nosť, pos­tú­pi vec prís­luš­né­mu sú­du, čo mô­že vy­vo­lať no­vý spor o prís­luš­nosť.

Ak ide o pô­sob­nosť (§ 14 Tres­tné­ho po­riad­ku), roz­ho­du­je Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to buď o sťaž­nos­ti pod­ľa od­se­ku 1 tých­to práv­nych viet, ale­bo (ak sťaž­nosť ne­bo­la po­da­ná) v nás­led­nom spo­re o pô­sob­nosť (pod­ľa § 22 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pri je­ho exten­zív­nom vý­kla­de) me­dzi Špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom a iným sú­dom, ak bol ta­ký spor vy­vo­la­ný.              

 

Tpj 41/2018 – 5

(uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 7. má­ja 2018, sp. zn. 5 Tost 14/2018)

Účel tres­tné­ho ko­na­nia pri väz­be.

 

Úče­lom tres­tné­ho ko­na­nia v zmys­le tre­tej ku­mu­la­tív­nej pod­mien­ky pod­ľa § 76 ods. 3 ve­ta dru­há Tres­tné­ho po­riad­ku je nie­len ná­le­ži­té zis­te­nie tres­tné­ho či­nu a spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľa pod­ľa zá­ko­na v zmys­le § 1 Tres­tné­ho po­riad­ku (ge­ne­rál­ne vy­jad­re­ný účel zá­ko­na z hľa­dis­ka roz­hod­nu­tia vo ve­ci sa­mej), ale aj za­me­dzenie okol­nos­tiam, na od­vrá­te­nie kto­rých je za­me­ra­né us­ta­no­ve­nie § 71 Tres­tné­ho po­riad­ku o dô­vo­doch väz­by. Ochra­na práv fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb pre­sa­hu­je naj­mä pri tzv. pre­ven­tív­nej väz­be rá­mec stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho za sku­tok, kto­rý je pred­me­tom dot­knu­té­ho ko­na­nia.

 

Tpj 41/2018 - 6
(roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo 7. jú­na 2018, sp. zn. 5 To 5/2018)

  

Zá­kaz ulo­že­nia tres­tu po­vin­nej prá­ce in­va­lid­né­mu pá­cha­te­ľo­vi.

 

Us­ta­no­ve­nie § 55 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na ne­via­že zá­kaz ulo­že­nia tres­tu po­vin­nej prá­ce na ne­dos­ta­tok zdra­vot­nej spô­so­bi­los­ti pá­cha­te­ľa na vý­kon ta­ké­ho tres­tu, ale len na okol­nosť je­ho dl­ho­do­bej prá­ce­nes­chop­nos­ti ale­bo in­va­li­di­ty pá­cha­te­ľa (bez roz­lí­še­nia jej roz­sa­hu). Z toh­to dô­vo­du súd nie je op­ráv­ne­ný pres­kú­ma­vať, či na­priek preu­ká­za­nej, a to ho­ci len čias­toč­nej in­va­li­di­te pá­cha­te­ľa, by ten­to bol ale­bo ne­bol schop­ný prí­pad­ne ulo­že­ný trest po­vin­nej prá­ce vy­ko­nať.           

 

 

 

 

Diskusia