K hodnoteniu osamoteného usvedčujúceho dôkazu, čo možno považovať za usvedčujúce dôkazy a k dôkaznej sile agnoskácie

Publikované: 19. 01. 2021, čítané: 1252 krát
 

 

       K hod­no­te­niu osa­mo­te­né­ho us­ved­ču­jú­ce­ho dô­ka­zu, čo mož­no po­va­žo­vať za us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy a k roz­die­lom me­dzi ag­nos­ká­ciou a re­kog­ní­ciou

Ústav­ný súd ČR vo svo­jom ak­tuál­nom ná­le­ze zo dňa 05.01.2021 sp. zn. III. ÚS/928/2020 ro­zo­be­rá ce­lý rad za­ují­ma­vých a pod­net­ných tres­tnop­ráv­nych prob­lé­mov. 

V pr­vom ra­de ús­tav­ný súd vhod­ne pou­ka­zu­je na to, ako sa nie­ke­dy v ap­li­kač­nej praxi po­va­žu­jú za us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy aj ta­ké dô­ka­zy, kto­ré v sku­toč­nos­ti vô­bec ob­vi­ne­né­ho zo spá­chania tres­tné­ho či­nu neus­ved­ču­jú (to je po­mer­ne bež­ný jav aj v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov na úze­mí SR).

V po­su­dzo­va­nej ve­ci bol sťa­žo­va­teľ uz­na­ný vin­ným zo spá­chania tres­tné­ho či­nu lú­pe­že s tým, že ok­res­ný ako aj kraj­ský súd za­lo­ži­li vý­rok o vi­ne na vý­po­ve­di poš­ko­de­né­ho, re­kog­ní­cii in na­tu­ra, ka­me­ro­vom zá­zna­me, kto­rý za­chy­tá­val dej blíz­ko mies­ta či­nu a na zna­lec­kom skú­ma­ní znal­cov, kto­rí sa vy­jad­ri­li k vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­dí a osob­nos­ti poš­ko­de­né­ho a k je­ho zra­ne­niam.

Naj­vyš­ší súd ČR v do­vo­la­com ko­na­ní po­sú­dil re­kog­ní­ciu in na­tu­ra ako nep­rí­pust­ný dô­kaz a to s oh­ľa­dom na sku­toč­nosť, že poš­ko­de­né­mu bo­la tes­ne pred re­kog­ní­ciou pred­lo­že­ná sťa­žo­va­te­ľo­va fo­tog­ra­fia v rám­ci ti­po­va­nia pá­cha­te­ľa.

Na­priek to­mu naj­vyš­ší súd dos­pel k zá­ve­ru, že aj bez re­kog­ní­cie vy­ko­na­né dô­ka­zy opod­stat­ňu­jú zá­ver o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa zo spá­chania tres­tné­ho či­nu lú­pe­že s tým, že vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ho sved­čia­ce o vi­ne poš­ko­de­né­ho ne­zos­ta­li osa­mo­te­né, ale sú dopl­ne­né vý­po­ve­ďa­mi ďal­ších osôb (nap­rík­lad sved­ka S.), zna­lec­ký­mi po­sud­ka­mi a ka­me­ro­vým zá­zna­mom z mies­ta na­pad­nu­tia poš­ko­de­né­ho.

Ústav­ný súd po pres­kú­ma­ní spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu zis­til, že z ka­me­ro­vé­ho zá­zna­mu nie je mož­né s is­to­tou dos­pieť k zá­ve­ru, že je na ňom za­chy­te­ný sťa­žo­va­teľ (zá­znam za­chy­tá­va iba bež­iacu pos­ta­vu ne­ďa­le­ko mies­ta či­nu, av­šak nie tvár oso­by a ani pre­pad­nu­tie sa­mot­né). Or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní sa ne­po­da­ri­lo preu­ká­zať zho­du bio­lo­gic­kej vzor­ky poš­ko­de­né­ho z ob­le­če­nia sťa­žo­va­te­ľa a tak­tiež na­sa­de­nie po­li­caj­né­ho psa bo­lo neús­peš­né. Zo zna­lec­kých po­sud­kov (zna­lec­ký po­su­dok tý­ka­jú­ci sa vie­ro­hod­nos­ti poš­ko­de­né­ho a zna­lec­ký po­su­dok vzťa­hu­jú­ci sa na je­ho zra­ne­nia) tak­tiež ne­vyp­lý­va, že by sa tres­tnej čin­nos­ti do­pus­til sťa­žo­va­teľ.

Ústav­ný súd sa pre­to nes­to­tož­nil so zá­ve­rom naj­vyš­šie­ho sú­du, že vý­po­veď poš­ko­de­né­ho ne­zos­ta­la osa­mo­te­ná, pre­to­že naj­vyš­ší súd op­rel svoj zá­ver o exis­ten­cii ce­lej ra­dy dopl­ňu­jú­cich dô­ka­zov len o ta­ké dô­ka­zy, kto­ré pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi vô­bec nes­ved­čia.

Naj­vyš­ší súd, pod­ľa ús­tav­né­ho sú­du, nes­práv­ne hod­no­til vy­ko­na­né dô­ka­zy a to aj tým, že kon­šta­to­val, že o vi­ne sťa­žo­va­te­ľa sved­čia vý­po­ve­de sved­kov, av­šak zmie­nil iba vý­po­veď sved­ka S., kto­rý však o sťa­žo­va­te­ľo­vi vô­bec ne­ho­vo­ril (z vý­po­ve­dí zvyš­ných sved­kov nie je mož­né vy­vo­diť, že by bol pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu lú­pe­že sťa­žo­va­teľ, ale pred­sta­vu­jú naj­viac tak in­dí­cie vy­svet­ľu­jú­ce mož­ný mo­tív sťa­žo­va­te­ľa, nej­de však o dô­ka­zy, z kto­rých by sa da­la vy­vo­dzo­vať vi­na sťa­žo­va­te­ľa).

Ústav­ný súd dos­pel pre­to k zá­ve­ru, že naj­vyš­ší súd za­lo­žil svoj zá­ver o tom, že pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu lú­pe­že bol sťa­žo­va­teľ na osa­mo­te­nom dô­ka­ze – tvr­de­ní poš­ko­de­né­ho, kto­rý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvie­dol, že v ob­ža­lo­va­nom poz­ná­va pá­cha­te­ľa na 100% (ag­nos­ká­cia).

K to­mu ús­tav­ný súd do­dal, že sí­ce pri­pus­til mož­nosť pou­ži­tia ag­nos­ká­cie (sto­tož­ňo­va­nie sved­kom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní) ako dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, zá­ro­veň však zdô­raz­nil, že ag­nos­ká­cia ne­má kva­li­tu dô­kaz­né­ho pros­tried­ku re­kog­ní­cie. Poz­ná­va­jú­ci je to­tiž pos­ta­ve­ný do si­tuácie, v rám­ci kto­rej sú účas­tní­kom pri­ra­ďo­va­né ur­či­té úlo­hy, pri­čom ne­má mož­nosť voľ­by z fi­gu­ran­tov. Po­kiaľ je ag­nos­ká­cia vy­ko­ná­va­ná až po­tom, čo jej pred­chá­dza­la re­kog­ní­cia, je jej dô­kaz­ný vý­znam eš­te vý­raz­ne ob­me­dze­nej­ší, pre­to­že pa­mä­ťo­vá sto­pa poz­ná­va­jú­ce­ho je v ta­kej­to si­tuá­cii ov­plyv­ne­ná skôr uká­za­ný­mi oso­ba­mi, či ich fo­tog­ra­fia­mi. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de je na­vy­še nut­né zoh­ľad­niť, že ag­nos­ká­cia pri hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­beh­la po­tom, keď bol sťa­žo­va­teľ poš­ko­de­né­mu uká­za­ný nie raz, ale hneď dvak­rát v rám­ci úko­nu príp­rav­né­ho ko­na­nia (re­kog­ní­cia pod­ľa fo­tog­ra­fie a re­kog­ní­cia in na­tu­ra). Ta­ká­to sku­toč­nosť eš­te viac zos­la­bu­je dô­kaz­nú si­lu ag­nos­ká­cie ako dô­kaz­né­ho pros­tried­ku.

V tom­to sme­re ús­tav­ný súd poz­na­me­nal, že sú­dy ne­mô­žu re­zig­no­vať na po­sú­de­nie vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­de sved­ka, po­kiaľ má ta­ká­to vý­po­veď ťa­žis­ko­vý vý­znam pre preu­ká­za­nie vi­ny. V sú­la­de so zá­sa­da­mi spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su ma­jú sú­dy po­vin­nosť sta­ros­tli­vo skú­mať vie­ro­hod­nosť a prav­di­vosť kľú­čo­vej vý­po­ve­de s tým, že v rám­ci to­ho by ma­li po­su­dzo­vať, ok­rem iné­ho,

- okol­nos­ti, kto­ré moh­li ov­plyv­niť vý­po­veď sved­ka

- schop­nosť sved­ka vní­mať okol­nos­ti, o kto­rých vy­po­ve­dá ale­bo má vy­po­ve­dať,

- schop­nosť sved­ka za­pa­mä­tať si tie­to okol­nos­ti a

- schop­nosť sved­ka ich rep­ro­du­ko­vať.

Ústav­ný súd dos­pel k zá­ve­ru, že ak bol sťa­žo­va­teľ uz­na­ný vin­ným za vy­ššie po­pí­sa­né­ho dô­kaz­né­ho sta­vu, po­tom sú­dy po­ru­ši­li prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny za­kot­ve­ný v člán­ku 40 ods. 2 Lis­ti­ny ako aj prá­vo sťa­žo­va­te­ľa na súd­nu ochra­nu v zmys­le člán­ku 36 ods. 1 Lis­ti­ny, pre­to­že v pred­met­nej ve­ci je da­ný extrém­ny ne­sú­lad me­dzi skut­ko­vý­mi zis­te­nia­mi uve­de­ný­mi v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tí sú­dov a práv­ny­mi zá­ver­mi z tých­to zis­te­ní vy­plý­va­jú­ci­mi.

Ústav­ný súd pou­ká­zal aj na ju­di­ka­tú­ru ESĽP, kto­rá prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny zhŕňa slo­va­mi, že prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny a z ne­ho vy­plý­va­jú­ca zá­sa­da in du­bio pro reo vy­ža­du­je, aby sud­co­via ne­vy­chá­dza­li z pre­dom po­ja­té­ho pres­ved­če­nia, že ob­ža­lo­va­ný spá­chal čin, kto­rý mu je kla­de­ný za vi­nu, aby dô­kaz­né bre­me­no spo­čí­va­lo na ob­ža­lo­be a aby prí­pad­né po­chyb­nos­ti bo­li pou­ži­té v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho. Prí­pad­ná pred­po­ja­tosť sú­du mô­že byť pri­tom vy­vo­dzo­va­ná nie­len z vý­slov­ných vy­jad­re­ní na ad­re­su ob­vi­ne­né­ho, ale aj zo spô­so­bu, akým sú na­pad­nu­té roz­hod­nu­tia od­ôvod­ne­né (roz­su­dok ESLP vo ve­ci La­vents pro­ti Lit­ve zo dňa 28.11.2002 č. 58442/00, roz­su­dok ESLP vo ve­ci Me­lich a Beck pro­ti Čes­kej re­pub­li­ke zo dňa 24.07.2008 č. 35450/04). Po­kiaľ sú­dy tým­to po­žia­dav­kám ne­dos­to­ja, po­ru­šia prá­vo sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa člán­ku 6 ods. 2 Do­ho­vo­ru.

Sú­dy ne­ma­jú pri hod­no­te­ní dô­ka­zov a vy­vo­dzo­va­ní skut­ko­vých zis­te­ní ab­so­lút­nu, ni­čím neob­me­dze­nú voľ­nosť. Jej li­mi­ty sú vy­me­dze­né naj­mä zá­klad­ný­mi prá­va­mi dot­knu­tých osôb a prin­cíp­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z ús­tav­né­ho po­riad­ku. Do­ka­zo­va­ním si to­tiž sú­dy, res­pek­tí­ve or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní za­bez­pe­ču­jú skut­ko­vý pod­klad pre svo­je roz­hod­nu­tie, pri­čom na tam, do akej mie­ry úpl­ne a ver­ne sa im to po­da­rí, zá­vi­sí správ­nosť a spra­vod­li­vosť ich roz­hod­nu­tí. Z toh­to dô­vo­du mu­sia dodr­žať vy­so­ký štan­dard aj po­kiaľ ide o hod­no­te­nie vy­po­ve­da­jú­ce schop­nos­ti a hod­no­ver­nos­ti dô­ka­zov sa­mot­ných a ich čin­nosť po­dlie­ha ús­tav­né­mu pries­ku­mu (v ob­me­dze­nej mie­re).

Kom­plet­né zne­nie ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du ČR mož­no náj­sť tu: 

https://www.usoud.cz/fi­lead­min/user_up­load/Tis­ko­va_mluv­ci/Pub­li­ko­va­ne_na­le­zy/2021/III._US_928_20_an.pdf

 

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia