Trestný čin marenia spravodlivosti

Publikované: 10. 01. 2012, čítané: 27740 krát
 

 

Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti bo­la za­ve­de­ná do Tres­tné­ho zá­ko­na zá­ko­nom č. 403/2004 Z. z. s účin­nos­ťou od 01.08.2004 (iš­lo o trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 170 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005), pri­čom sa tak sta­lo v dôs­led­ku pl­ne­nia zá­väz­kov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré jej vy­plý­va­li z dvoch me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov (1). Skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti kon­ti­nuál­ne prev­zal aj Trest­ný zá­kon účin­ný od 01.01.2006, kon­krét­ne ide o zlo­čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 Tr. zák..

 Skut­ko­vá pod­sta­ta zlo­či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 Tr. zák. ob­sa­hu­je šty­ri sa­mos­tat­né zá­klad­né skut­ko­vé pod­sta­ty, kto­ré sú jed­not­li­vo uve­de­né v oso­bit­ných pís­me­nách a) až d), pri­čom spo­loč­né ma­jú to, že sa ich pá­cha­teľ mô­že do­pus­tiť len v ko­na­ní pred sú­dom (2) ale­bo v tres­tnom ko­na­ní (v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia sa pred­met­né­ho zlo­či­nu mož­no pre­to do­pus­tiť aj v príp­rav­nom ko­na­ní, res­pke­tí­ve v ko­na­ní pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, prí­pad­ne vo vy­ko­ná­va­com ko­na­ní).

 Ap­li­kač­né prob­lé­my vzni­ka­jú v praxi naj­mä s vý­kla­dom zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák., kto­rá je špe­ci­fic­kým prí­pa­dom pod­vo­du, kde ko­na­nie pá­cha­te­ľa spo­čí­va v tom, že pred­lo­ží, v súd­nom ko­na­ní ale­bo v tres­tnom ko­na­ní, dô­kaz, o kto­rom vie, že je sfal­šo­va­ný ale­bo poz­me­ne­ný a to za úče­lom, aby sa pou­žil ako pra­vý.

 Ide sí­ce o špe­ci­fic­ký druh pod­vo­du, av­šak nej­de o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du v zmys­le § 221 ods. 1 Tr. zák.. V tom­to sme­re sa už pred za­ve­de­ním skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti do Tres­tné­ho zá­ko­na vy­sky­to­va­li po­mer­ne čas­to tres­tné ozná­me­nia, naj­mä účas­tní­kov ob­čian­ske­ho súd­ne­ho ko­na­nia, kto­ré sa tý­ka­li po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, v kto­rých ozna­mo­va­te­lia pou­ka­zo­va­li na to, že iný účas­tník súd­ne­ho ko­na­nia pred­lo­žil sú­du fa­loš­ný dô­kaz (spra­vid­la ma­lo ísť o lis­tin­ný dô­kaz) s cie­ľom do­siah­nuť, pre se­ba, po­zi­tív­ne roz­hod­nu­tie sú­du. Tie­to tres­tné ozná­me­nia bo­li správ­ne od­mie­ta­né pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, res­pek­tí­ve bo­lo tres­tné stí­ha­nie ve­de­né vo ve­ci za­sta­ve­né v príp­rav­nom ko­na­ní s tým, že ne­mô­že ísť o ten­to trest­ný čin, na­koľ­ko je vy­lú­če­né, aby súd mo­hol byť uve­de­ný do omy­lu. Otáz­kou, či súd mô­že byť uve­de­ný do omy­lu, sa za­obe­ral Naj­vyš­ší súd ČR, kto­ré­ho práv­ne zá­ve­ry si os­vo­ji­li aj slo­ven­ské or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní. Na­vyš­ší súd ČR v uz­ne­se­ní 11 Tdo 229/2004, kto­ré bo­lo pub­li­ko­va­né aj v Zbier­ke súd­nych roz­hod­nu­tí a sta­no­vísk ČR, dos­pel k zá­ve­ru, že spo­ro­vé ob­čian­skop­ráv­ne (aj ob­chod­nop­ráv­ne) súd­ne ko­na­nie  po­dlie­ha za­sa­dám pre­jed­na­nia ve­ci a zis­ťo­va­nia sta­vu bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí a vý­sle­dok dô­kaz­né­ho ko­na­nia sa od­ví­ja od ini­cia­tí­vy a ak­ti­vi­ty účas­tní­kov. Tie­to pro­ces­nop­ráv­ne zá­sa­dy umož­ňu­jú ža­lo­va­né­mu, aby sa prí­pad­ným nes­práv­nym či nep­rav­di­vým tvr­de­niam ža­lob­cu (prí­pad­ne iných sub­jek­tov vy­stu­pu­jú­cich v súd­nom ko­na­ní – nap­rík­lad znal­ca ale­bo audí­to­ra) brá­nil a vy­vra­cal ich (ža­lo­va­ný ne­ko­ná v omy­le, na­koľ­ko poz­ná všet­ky dô­ka­zy, kto­ré ža­lob­ca pred­lo­žil sú­du a mô­že sa vo­či nim účin­ne brá­niť). Účas­tní­ci ko­na­nia sú po­vin­ní ozna­čiť dô­ka­zy k preu­ká­za­niu svo­jich tvr­de­ní. Súd po­tom roz­hod­ne, kto­rý z navr­ho­va­ných dô­ka­zov vy­ko­ná. Aj v spo­ro­vých ko­na­niach mô­že súd vy­ko­nať iné, než účas­tník­mi navr­ho­va­né dô­ka­zy v prí­pa­doch, ke­dy  pot­re­ba ich vy­ko­na­nia ku zis­te­niu skut­ko­vé­ho sta­vu vy­šla v prie­be­hu súd­ne­ho ko­na­nia naj­avo. Roz­hod­nu­tie vo ve­ci je po­tom auto­ri­ta­tív­nym skut­ko­vým zá­ve­rom, kto­rý je mož­né nás­led­ne zme­niť len zá­ko­nom sta­no­ve­ný­mi pro­ces­ný­mi pros­tried­ka­mi. Za si­tuácie, keď je súd po­vin­ný zis­ťo­vať skut­ko­vý stav bez dô­vod­ných po­chyb­nos­tí a je sú­čas­ne mies­tom hľa­da­nia prá­va, uve­de­ná zá­kon­ná úp­ra­va z po­va­hy ve­ci vy­lu­ču­je mož­nosť za­ra­diť súd, roz­ho­du­jú­ci v spo­re, me­dzi oso­by, kto­ré mô­žu byť uve­de­né do omy­lu pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu pod­vo­du. Na­viac vy­da­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia nie je ani ma­jet­ko­vou dis­po­zí­ciou.

Ak te­da účas­tník súd­ne­ho ko­na­nia pred­lo­ží sú­du fa­loš­ný dô­kaz, ne­moh­lo ísť a ani nej­de o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a je pre­to vy­lú­če­ný aj prí­pad­ný jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. s tres­tným či­nom ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák..

 Zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák. neob­sa­hu­je, na roz­diel od zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods. 1 Tr. zák., znak, kto­rý by spo­čí­val v tom, že niek­to mu­sí byť uve­de­ný do omy­lu, res­pek­tí­ve, že niek­to v omy­le mu­sí vy­ko­nať ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu, kto­rá je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so vzni­kom ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku na jed­nej stra­ne a so vzni­kom obo­ha­te­nia na stra­ne dru­hej. Na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák. pre­to pos­ta­čí len to, že pá­cha­teľ úmy­sel­ne pred­lo­ží sú­du sfal­šo­va­ný ale­bo poz­me­ne­ný dô­kaz (tzv. zá­klad­ný úmy­sel za­hŕňa­jú­ci len akt pred­lo­že­nia ta­ké­ho­to dô­ka­zu), pri­čom, z hľa­dis­ka za­vi­ne­nia, sta­čí, ak pá­cha­teľ len vie o tom, že dô­kaz je sfal­šo­va­ný, či poz­me­ne­ný (pá­cha­teľ te­da ne­mu­sí byť to­tož­ný s oso­bou, kto­rá dô­kaz sfal­šo­va­la ale­bo poz­me­ňo­va­la). Iný úmy­sel pá­cha­te­ľa, kto­rý za­hŕňa mo­ti­vá­ciu pred­lo­že­nia sfa­lo­šo­va­né­ho ale­bo poz­me­ne­né­ho dô­ka­zu v súd­nom ko­na­ní (nap­rík­lad úmy­sel pá­cha­te­ľa zís­kať pred­lo­že­ným sfal­šo­va­ným dô­ka­zom pros­pech, spô­so­biť inej oso­be ško­du, či pom­stiť sa inej oso­be a po­dob­ne) je z hľa­dis­ka napl­ne­nia zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty bez vý­zna­mu (ale­bo po­ve­da­né inak, pre­čo pá­cha­teľ úmy­sel­ne pred­kla­dá fa­loš­ný dô­kaz nie je pri zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te roz­ho­du­jú­ce), av­šak ten­to tzv. kva­li­fi­ko­va­ný úmy­sel pá­cha­te­ľa mô­že byť pod­stat­ným prá­ve pre napl­ne­nie zna­kov kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti.

 Trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je do­ko­na­ný už pred­lo­že­ním sfal­šo­va­né­ho ale­bo poz­me­ne­né­ho dô­ka­zu sú­du, te­da dňom, ke­dy bol ta­ký­to sfal­šo­va­ný ale­bo poz­me­ne­ný dô­kaz do­ru­če­ný (od­ov­zda­ný) sú­du. Tá­to sku­toč­nosť je pod­stat­ná, na­koľ­ko z nej vy­plý­va, že trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák. nie je tres­tným či­nom tr­vá­cim, pre­to­že k je­ho zá­kon­ným zna­kom pat­rí len spô­so­be­nie (pred­lo­že­nie sfal­šo­va­né­ho ale­bo poz­me­ne­né­ho dô­ka­zu), ale nie už udr­žia­va­nie proti­práv­ne­ho sta­vu, te­da trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti nie je pá­cha­ný kon­ti­nuál­ne po­čas ce­lé­ho súd­ne­ho ko­na­nia (nap­rík­lad od po­da­nia ža­lo­by v ci­vil­nom ko­na­ní do me­ri­tór­ne­ho skon­če­nia ve­ci), ale pred­met­ný trest­ný čin pos­ti­hu­je len mo­ment pred­lo­že­nia sfal­šo­va­né­ho ale­bo poz­me­ne­né­ho dô­ka­zu, kto­rý je zá­ro­veň aj mo­men­tom je­ho do­ko­na­nia.

 V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né uviesť prík­lad z praxe, keď ža­lob­ca po­dal  v ro­ku 2003 ža­lo­bu na súd, ku kto­rej pri­po­jil aj pot­reb­né lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré ma­li byť, pod­ľa tvr­de­nia ža­lo­va­né­ho, sfal­šo­va­né. Ža­lob­ca nás­led­ne v ro­ku 2007 vzal späť po­da­nú ža­lo­bu, pri­čom prís­luš­ný súd vo ve­ci od po­da­nia ža­lo­by ne­ko­nal. Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­chá­dzal z to­ho, že trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti bol do­ko­na­ný prá­ve v ro­ku 2007, keď bo­la ža­lo­ba vza­tá ža­lob­com späť, te­da, že pred­met­ný trest­ný čin bol pá­cha­ný po­čas ce­lé­ho tr­va­nia súd­ne­ho ko­na­nia a deň späť­vza­tia ža­lo­by bol v skut­ko­vej ve­te po­va­žo­va­ný za deň spá­chania skut­ku. Ten­to práv­ny zá­ver je nes­práv­ny, na­koľ­ko, ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák. nie je tres­tným či­nom tr­vá­cim, pre­to­že zo slov­né­ho spo­je­nia „pred­lo­ží dô­kaz“ vy­plý­va, že už pre­lo­že­ním dô­ka­zu (mo­men­tom, ke­dy sa dô­kaz dos­ta­ne do dis­po­zí­cie sú­du) je ten­to trest­ný čin do­ko­na­ný a je bez vý­zna­mu ako dl­ho bu­de pre­bie­hať ko­na­nie pred sú­dom, prí­pad­ne akým vý­sled­kom skon­čí. Odo dňa, keď sa sfal­šo­va­ný dô­kaz dos­ta­ne do dis­po­zí­cie sú­du (odo dňa, keď bol sú­du do­ru­če­ný poš­tou, či od­ov­zda­ný krát­kou ces­tou pria­mo po­čas po­jed­ná­va­nia), za­čne ply­núť aj preml­ča­cia do­ba. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de by bol pre­to trest­ný čin do­ko­na­ný už v ro­ku 2003, ke­dy bol sfal­šo­va­ný dô­kaz pred­lo­že­ný (do­ru­če­ný) sú­du spo­loč­ne so ža­lo­bou. Pred­met­ný sku­tok však ne­mo­hol napĺňať, ani teo­re­tic­ky, zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, na­koľ­ko ten­to trest­ný čin bol za­ve­de­ný do Tres­tné­ho zá­ko­na až s účin­nos­ťou od 01.08.2004. Na­po­kon, ča­so­vý mo­ment, ke­dy ma­lo dôjsť k späť­vza­tiu ža­lo­by (rok 2007), cel­kom zjav­ne ne­mož­no po­va­žo­vať za čas spá­chania (do­ko­na­nia) skut­ku (tres­tné­ho či­nu) ani pre­to, na­koľ­ko pri späť­vza­tí ža­lo­by sa nič sú­du nep­red­kla­dá, te­da ani sfal­šo­va­ný dô­kaz, ale prá­ve nao­pak, vec sa zo sú­du „sťa­hu­je“. Späť­vza­tie ža­lo­by je len dis­po­zí­cia ža­lob­cu so ža­lo­bou, kto­rá ma­la (v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de) za nás­le­dok ukon­če­nie súd­ne­ho ko­na­nia a pre­to vy­vo­dzo­vať čas spá­chania skut­ku od dá­tu­mu, ke­dy doš­lo k späť­vza­tiu ža­lo­by a tým k skon­če­niu súd­ne­ho ko­na­nia, te­da vy­vo­dzo­vať ma­re­nie súd­ne­ho ko­na­nia a tým aj spra­vod­li­vos­ti z mo­men­tu ukon­če­nia súd­ne­ho ko­na­nia, mož­no ozna­čiť za nep­ri­ja­teľ­né.

 Ďal­ším ap­li­kač­ným prob­lé­mom, kto­rý sa v praxi vy­sky­tu­je pri vý­kla­de zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je po­sú­de­nie to­ho, ke­dy je (ale­bo mô­že byť) dô­kaz „sfal­šo­va­ný, res­pek­tí­ve poz­me­ne­ný“.

 V praxi ide naj­mä o pred­kla­da­nie rôz­nych lis­tin­ných dô­ka­zov (zmlúv, potvr­de­ní a po­dob­ne), pri­čom za „sfal­šo­va­ný“ lis­tin­ný dô­kaz bu­de pot­reb­né po­va­žo­vať ta­ký lis­tin­ný dô­kaz, kto­rý bol úpl­ne ce­lý vy­ho­to­ve­ný (vy­ro­be­ný) tak, aby vy­ze­ral ako pra­vý (nap­rík­lad fal­šo­va­teľ lis­tin­né­ho dô­ka­zu vy­ro­bí zmlu­vu o pô­žič­ke, na kto­rú „na­ko­pí­ru­je“ pod­pis dru­hej zmluv­nej stra­ny). Ide te­da o lis­tin­ný dô­kaz, kto­ré­ho ob­sah ne­zod­po­ve­dá sku­toč­nos­ti, ob­sah toh­to lis­tin­né­ho dô­ka­zu je vy­mys­le­ný a os­ved­ču­je nie­čo, čo nie je prav­dou. Mô­že ísť nap­rík­lad aj o pred­kla­da­nie fa­loš­ných zna­lec­kých po­sud­kov, kde je úpl­ne vy­mys­le­ný ob­sah ta­ké­ho­to zna­lec­ké­ho po­sud­ku, prí­pa­de aj me­no znal­ca (v praxi bol nap­rík­lad pred­kla­da­ný sú­du fa­loš­ný zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý mal byť vy­pra­co­va­ný v ča­se, keď zna­lec, kto­rý ho mal vy­pra­co­vať, bol už mŕtvy). O „poz­me­ne­ný“ lis­tin­ný dô­kaz pôj­de spra­vid­la vte­dy, keď pá­cha­teľ vy­ko­ná rôz­ne zá­sa­hy do ob­sa­hu inak pra­vé­ho lis­tin­né­ho dô­ka­zu (nap­rík­lad pá­cha­teľ do riad­ne uzat­vo­re­nej zmlu­vy vkla­dá stra­ny s iný­mi us­ta­no­ve­nia­mi, res­pek­tí­ve „do­pi­su­je ale­bo pre­pi­su­je“ rôz­ne us­ta­no­ve­nia zmlu­vy a po­dob­ne).

 Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní po­va­žu­jú čas­to za „sfal­šo­va­ný“ lis­tin­ný dô­kaz aký­koľ­vek dô­kaz, kto­ré­ho ob­sah ne­zod­po­ve­dá sku­toč­nos­ti, či úmys­lu zmluv­ných strán pri uza­táv­ra­ní zmlu­vy a ta­ké­to lis­tin­né dô­ka­zy ozna­ču­jú za „fik­tív­ne“ a aj v skut­ko­vých ve­tách v uz­ne­se­niach (nap­rík­lad v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, či vzne­se­ní ob­vi­ne­nia) uvá­dza­jú nap­rík­lad, že pá­cha­teľ „pred­lo­žil sú­du fik­tív­nu da­ro­va­ciu zmlu­vu“. Tak­to for­mu­lo­va­ná skut­ko­vá ve­ta je chyb­ná, na­koľ­ko z poj­mu „fik­tí­va­ná da­ro­va­cia zmlu­va“ sa ne­dá zis­tiť v čom ma­la spo­čí­vať jej „fik­tív­nosť“, te­da čo ma­lo byť na nej „fik­tív­ne“. Tu tre­ba zdô­raz­niť, že po­jem fik­tív­na zmlu­va vô­bec ne­mu­sí zna­me­nať, že pred­lo­že­ná zmlu­va je sfal­šo­va­ná ale­bo poz­me­ne­ná. Nap­rík­lad tzv. si­mu­lo­va­né práv­ne úko­ny, kto­ré sú pre ne­dos­ta­tok vô­le účas­tní­kov zmlu­vy nep­lat­né pod­ľa ob­čian­skop­ráv­nych pred­pi­sov, pre­to­že vô­la účas­tní­kov zmlu­vy nes­me­ro­va­la k vzni­ku, zme­ne ale­bo zá­ni­ku tých práv a po­vin­nos­tí, kto­ré práv­ne pred­pi­sy s ta­kým pre­ja­vom spá­ja­jú, mož­no tak­tiež ozna­čiť za zmlu­vy fik­tív­ne, kto­ré „skrý­va­jú“ sku­toč­ný úmy­sel zmlu­vých strán. Si­mu­lo­va­ná zmlu­va je však v zá­sa­de zmlu­va pra­vá, nej­de te­da o zmlu­vu sfal­šo­va­nú, res­pek­tív­ne poz­me­ňo­va­nú. Ak te­da bo­la, v uve­de­nom prí­pa­de, pred­lo­že­ná sú­du da­ro­va­cia zmlu­va, kto­rá sa tý­ka­la pre­vo­du vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti, pri­čom do­ka­zo­va­ním v súd­nom ko­na­ní sa zis­ti­lo, že v sku­toč­nos­ti účas­tní­ci zmlu­vy uzat­vá­ra­li kúp­nu zmlu­vu, kto­rú len, kvô­li da­ňo­vým po­vi­nos­tiam, „skry­li“ pod zmlu­vu da­ro­va­ciu, neš­lo o zmlu­vu sfal­šo­va­nú a ani poz­me­ňo­va­nú, ale iš­lo v zá­sa­de o zmlu­vu pra­vú (po­jem „fik­tív­na“ zmlu­va pou­ži­tý v skut­ko­vej ve­te uz­ne­se­nia ozna­čo­val te­da zmlu­vu pra­vú) a pre­to ani neš­lo o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti.

 K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že o sfal­šo­va­nú zmlu­vu ne­pôj­de ani v prí­pa­doch, ak je zmlu­va nap­rík­lad nep­lat­ná pod­ľa us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, na­koľ­ko nespľ­ňa všet­ky zá­kon­né for­mál­ne ale­bo ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti. Za pra­vú je pot­reb­né po­va­žo­vať aj zmlu­vu, ku kto­rej pod­pí­sa­niu bo­la jed­na zo zmluv­ných strán do­nú­te­ná nap­rík­lad ná­si­lím, v ta­kom­to prí­pa­de by moh­lo ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, av­šak nás­led­né pred­lo­že­nie ta­kej­to zmlu­vy v súd­nom ko­na­ní ne­mož­no po­va­žo­vať za pred­lo­že­nie sfal­šo­va­nej zmlu­vy. Pred­lo­že­nie ne­zá­kon­né­ho, av­šak pra­vé­ho dô­ka­zu (dô­ka­zu zís­ka­né­ho v roz­po­re so zá­ko­nom, nap­rík­lad pá­cha­teľ tres­tným či­nom lú­pe­že zís­ka pra­vý lis­tin­ný dô­kaz, kto­rý pot­re­bu­je pred­lo­žiť v ko­na­ní pred sú­dom) ne­mož­no tak­tiež ozna­čiť za pred­lo­že­nie sfal­šo­va­né­ho dô­ka­zu, pri­čom nás­led­né vy­hod­no­te­nie zá­kon­nos­ti, či prí­pus­tnos­ti ta­ké­ho­to dô­ka­zu v súd­nom ko­na­ní je ve­cou sú­du, v kto­ré­ho ko­na­ní bol ta­ký­to dô­kaz pred­lo­že­ný.

 V sú­vis­los­ti so zna­lec­ký­mi po­sud­ka­mi bol v praxi za­zna­me­na­ný prí­pad, keď zna­lec bol vy­čiarknu­tý zo zoz­na­mu znal­cov, av­šak tú­to sku­toč­nosť ne­reš­pek­to­val a na­ďa­lej pre zá­kaz­ní­kov vy­pra­co­vá­val zna­lec­ké po­sud­ky, te­da pô­so­bil tak, ako­by bol aj na­ďa­lej za­pí­sa­ný v zoz­na­me znal­cov. Zna­lec­ké po­sud­ky, kto­ré vy­pra­co­val po vy­čiarknu­tí zo zoz­na­mu znal­cov, a kto­ré bo­li pred­kla­da­né aj v súd­nych ko­na­niach, po­va­žo­va­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní za fa­loš­né zna­lec­ké po­sud­ky. V da­nom prí­pa­de však neš­lo o fa­loš­né zna­lec­ké po­sud­ky, na­koľ­ko ich ob­sah ne­bol vy­mys­le­ný (iš­lo o riad­ne ohod­no­co­va­nie neh­nu­teľ­nos­tí oso­bou, kto­rá na to má prís­luš­nú kva­li­fi­ká­ciu), av­šak, z hľa­dis­ka for­mál­no-práv­ne­ho, neš­lo o zna­lec­ké po­sud­ky, pre­to­že ich ne­vyp­ra­co­va­la oso­ba za­pí­sa­ná v zoz­na­me znal­cov (ta­ké­to po­sud­ky mož­no práv­ne po­va­žo­vať za, nap­rík­lad, od­bor­né vy­jad­re­nia, pri­čom vo vzťa­hu k zá­kaz­ní­kom by ko­na­nie bý­va­lé­ho znal­ca moh­lo byť, teo­re­tic­ky, práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­vo­du).

 V niek­to­rých prí­pa­doch je prob­le­ma­tic­kým aj vý­klad poj­mu „dô­kaz“. V praxi bol za­zna­me­na­ný prí­pad, keď účas­tník súd­ne­ho ko­na­nia s cie­ľom do­siah­nuť od­ro­če­nie po­jed­ná­va­nia, za­slal sú­du potvr­de­nie o svo­jej prá­ce­nes­chop­nos­ti vy­sta­ve­né le­ká­rom a po­žia­dal o od­ro­če­nie po­jed­ná­va­nia, av­šak nes­kôr sa uká­za­lo, že iš­lo o fa­loš­nú PN, kto­rú si účas­tník ko­na­nia sám vy­ho­to­vil. Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní za­čal tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. a) Tr. zák.. Pou­ži­tie tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cie je nes­práv­ne, na­koľ­ko fa­loš­nú PN ne­mož­no po­va­žo­vať za „dô­kaz“. Dô­ka­zom je to­tiž len vý­sle­dok čin­nos­ti sú­du (res­pek­tí­ve or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní) pri do­ka­zo­va­ní, pri­čom do­ka­zo­va­nie sa ve­die za úče­lom ob­jas­ne­nia skut­ko­vých okol­nos­tí pre­jed­ná­va­né­ho prí­pa­du v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na roz­hod­nu­tie, t. j. v do­ka­zo­va­ní sa za po­mo­ci dô­kaz­ných pros­tried­kov re­konštruu­je už up­ly­nu­lá sku­toč­nosť (uda­losť) a zis­ťu­je sa ako sa od­oh­ra­la (3). Po­kiaľ ide o zis­ťo­va­nie (re­konštruk­ciu) sku­toč­né­ho (skut­ko­vé­ho) sta­vu ve­ci, tak ako sa od­oh­ral v mi­nu­los­ti, tak potvr­de­nie o PN nič ne­do­ka­zu­je (nej­de te­da o dô­kaz), ale ide len o pro­ces­nú zá­le­ži­tosť, kto­rá sa tý­ka ve­de­nia po­jed­ná­va­nia a mož­nos­ti, či ne­mož­nos­ti vy­ko­na­nia po­jed­ná­va­nia v nep­rí­tom­nos­ti účas­tní­ka ko­na­nia. Pri pred­lo­že­ní sfal­šo­va­nej PN ide pre­to o po­doz­re­nie, mi­ni­mál­ne, zo spá­chania tres­tné­ho či­nu fal­šo­va­nia a poz­me­ňo­va­nia ve­rej­nej lis­ti­ny, úrad­nej pe­ča­te, úrad­nej uzá­ve­ry, úrad­né­ho zna­ku a úrad­nej znač­ky pod­ľa § 352 ods. 1 Tr. zák..

 Do ur­či­tej mie­ry prob­le­ma­tic­kým je aj vý­klad zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b) Tr. zák., kto­rá pos­ti­hu­je pá­cha­te­ľa, kto­rý fal­šu­je, poz­me­ní ale­bo ma­rí dô­kaz ale­bo brá­ni v zís­ka­ní dô­ka­zu.

 Za­me­rať po­zor­nosť je pot­reb­né naj­mä na znak tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rý vy­ža­du­je ma­re­nie dô­ka­zu ale­bo brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu. Nie je cel­kom zrej­mé pre­čo sú poj­my „ma­re­nie“ a „brá­ne­nie“ pos­ta­ve­né al­ter­na­tív­ne ved­ľa se­ba, na­koľ­ko za ma­re­nie dô­ka­zu mož­no cel­kom ur­či­te po­va­žo­vať aj brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu. Po­jem „ma­re­nie dô­ka­zu“ je to­tiž poj­mom šir­ším ako „brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu“ a za­hŕňa ce­lú šká­lu ko­na­ní, kto­ré buď úpl­ne zne­mož­ňu­jú (nap­rík­lad zni­če­nie lis­tin­né­ho ale­bo vec­né­ho dô­ka­zu) ale­bo pod­stat­ne sťa­žu­jú zís­ka­nie dô­ka­zu.

 Ma­re­nie dô­ka­zu ale­bo brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu mu­sí však byť neop­ráv­ne­né. Nap­rík­lad v tres­tnom ko­na­ní je sta­no­ve­ná všeo­bec­ná po­vin­nosť na vy­da­nie ve­ci dô­le­ži­tej pre tres­tné ko­na­nie, av­šak tá­to po­vin­nosť sa nev­zťa­hu­je na lis­ti­nu ale­bo inú vec, kto­rej ob­sah sa tý­ka okol­nos­ti, o kto­rej pla­tí zá­ka­zu vý­slu­chu (§ 89 ods. 2 Tr. por.). Vzhľa­dom na uve­de­né ne­mož­no po­va­žo­vať za ma­re­nie dô­ka­zu, či brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu si­tuáciu, ak oso­ba od­miet­ne vy­dať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní lis­ti­nu ale­bo vec s od­vo­la­ním sa nap­rík­lad na po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, po­kiaľ ne­doš­lo k os­lo­bo­de­niu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti.

 V tom­to sme­re je pot­reb­né upo­zor­niť aj na si­tuácie, keď or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní po­žia­da oso­bu dô­vod­ne po­doz­ri­vú zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, prí­pad­nu už aj ob­vi­ne­nú zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, aby vy­da­la rôz­ne ve­ci (spra­vid­la lis­tin­né dô­ka­zy, nap­rík­lad úč­tov­né dok­la­dy), na­koľ­ko sú dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie. Ko­na­nie po­doz­ri­vej, či ob­vi­ne­nej oso­by, kto­rá or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní od­miet­ne pos­kyt­núť po­ža­do­va­nú sú­čin­nosť je op­ráv­ne­né a nie je pre­to mož­né ju žiad­nym spô­so­bom do­nu­co­vať k vy­da­niu po­ža­do­va­ných ve­cí a to ani hroz­bou ulo­že­nia po­riad­ko­vej po­ku­ty, či hroz­bou za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b) Tr. zák.. Ide sí­ce o pos­tup, kto­rý mož­no ozna­čiť za brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu, av­šak ten­to pos­tup je op­ráv­ne­ný (zá­ko­nom do­vo­le­ný) a pre­to ho ne­mož­no po­va­žo­vať za proti­práv­ny. Zákaz do­nú­te­nia k priz­na­niu to­tiž za­hŕňa nie­len prá­vo ne­vy­po­ve­dať (prá­vo ml­čať), ale aj prá­vo nep­ris­pieť žiad­nym ak­tív­nym spô­so­bom, či už pria­mo ale­bo ne­pria­mo, k svo­ju ob­vi­ne­niu. Zá­kaz nú­tiť oso­bu, aby pris­pe­la k svoj­mu ob­vi­ne­niu, či us­ved­če­niu te­da zna­me­ná nie­len zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú, či ob­vi­ne­nú oso­bu k vý­po­ve­di, ale aj zá­kaz nú­tiť ta­kú­to oso­bu k sú­čin­nos­ti ale­bo k ak­tív­ne­mu ko­na­niu, kto­ré je pot­reb­né na us­ved­če­nie ta­kej­to oso­by, te­da nap­rík­lad ide aj o zá­kaz nú­tiť po­doz­ri­vú oso­bu, aby vy­da­la ve­ci, kto­ré ju mô­žu „spo­jiť“ s tres­tnou čin­nos­ťou (4). Za ta­kej­to si­tuácie mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zís­kať po­ža­do­va­né ve­ci inak než hro­ze­ním tres­tným stí­ha­ním, t. j. bez sú­čin­nos­ti s po­doz­ri­vou, či ob­vi­ne­nou oso­bou (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom do­mo­vej pre­hliad­ky a po­dob­ne).

 Čas­té ap­li­kač­né prob­lé­my spô­so­bu­je aj ko­na­nie osôb, kto­ré sa sna­žia po­môcť pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu tak, že nap­rík­lad uk­ry­jú, prí­pad­ne zni­čia dô­ka­zy (lis­tin­né ale­bo vec­né), kto­ré by moh­li us­ved­čiť pá­cha­te­la z tres­tné­ho či­nu, pri­čom tak ko­na­jú s cie­ľom (úmys­lom), aby ne­bol dos­ta­tok dô­ka­zov na ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či pá­cha­te­ľo­vi. Ta­ké­to ko­na­nia sú spra­vid­la práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný či­na ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b) Tr. zák.. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra toh­to člán­ku je ta­ká­to práv­na kva­li­fi­ká­cia nes­práv­na, na­koľ­ko ide o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia pod­ľa § 339 ods. 1 Tr. zák., kto­rý je, v tom­to prí­pa­de, v po­me­re špe­cia­li­ty k tres­tné­mu či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b) Tr. zák.. Oso­ba ko­ná, na roz­diel od tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, v špe­ciál­nom úmys­le, aby pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu uni­kol tres­tné­mu stí­ha­niu, pri­čom po­jem „po­má­ha“ za­hŕňa akú­koľ­vek po­moc pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, t.j. aj po­moc vo for­me znič­ne­nia, či scho­vá­va­nia us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov (te­da všet­ko, čo je ve­de­né úmys­lom po­môcť pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, aby sa vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu). Jed­no­čin­ný sú­beh s tres­tným či­nom ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b) Tr. zák. je tu pre­to vy­lú­če­ný z dô­vo­du špe­cia­li­ty, na­viac, v niek­to­rých prí­pa­doch doš­lo k ni­če­niu dô­ka­zov eš­te skôr, než sa vô­bec za­ča­lo tres­tné ko­na­nie (te­da eš­te pred­tým než or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vô­bec dis­po­no­val in­for­má­ciou, že k ne­ja­ké­mu tres­tné­mu či­nu moh­lo dôjsť). V ta­kých­to prí­pa­doch by ne­bo­la spl­ne­ná ani zá­kla­dá pod­mien­ka uve­de­ná v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vid­lo­vos­ti, t. j., že má prísť k proti­práv­ne­mu ko­na­niu v tres­tnom ko­na­ní (te­da v pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní, kto­ré mu­sí byť mi­ni­mál­ne vo fá­ze ko­na­nia pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia) (5).

 V prí­pa­de, ak nap­rík­lad vec­né ale­bo lis­tin­né dô­ka­zy ni­čí, či scho­vá­va sa­ma ob­vi­ne­ná oso­ba, nej­de o spá­chanie tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia (toh­to tres­tné­ho či­nu sa mô­že do­pus­tiť len oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa hlav­né­ho tres­tné­ho či­nu) a ani o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, na­koľ­ko ob­vi­ne­ná oso­ba sa mô­že v pod­sta­te ob­ha­jo­vať a brá­niť akým­koľ­vek do­vo­le­ným spô­so­bom (mô­že kla­mať o skut­ko­vých okol­nos­tiach, za­vá­dzať or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kla­mať o tom, kde sa na­chá­dza­jú dô­ka­zy a po­dob­ne). Od ob­vi­ne­nej oso­by to­tiž ne­mož­no vy­ža­do­vať, aby spolu­pra­co­va­la na svo­jom tres­tnom stí­ha­ní s po­lí­ciou a už vô­bec ju ne­mož­no tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­vať (v zmys­le napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti) za to, že nep­red­lo­ží dô­ka­zy vo­či se­be, kto­ré ju mô­žu us­ved­čiť a kto­ré má vo svo­jej dis­po­zí­cii, res­pek­tí­ve, že ich scho­vá­va s cie­ľom, aby ich prís­luš­né or­gá­ny ne­naš­li. Ta­ké­to ko­na­nie vo­či dô­ka­zom zo stra­ny ob­vi­ne­nej oso­by (nap­rík­lad sna­ha o zni­če­nie dô­ka­zov) by však moh­lo byť, za spl­ne­nia aj ďal­ších zá­kon­ných pod­mie­nok, po­sú­de­né ako dô­vod väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. (tzv. ko­lúz­ný dô­vod väz­by) s tým, že ide o „iné ma­re­nie ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí za­važ­ných pre tres­tné stí­ha­nie“. Z rov­na­kých dô­vo­dov ne­mož­no tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­vať ani ob­haj­cu ob­vi­ne­né­ho, kto­rý za­ta­jí dô­kaz sme­ru­jú­ci k us­ved­če­niu ob­vi­ne­né­ho, nap­rík­lad si ne­chá vy­pra­co­vať zna­lec­ký po­su­dok, pri­čom zna­lec­ký po­su­dok je zjav­ne v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho (prí­pad­ne vy­hľa­dá sved­ka, kto­ré­ho vý­po­veď by však bo­la v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho), nás­led­ne sa ob­haj­ca roz­hod­ne za­ta­jiť ta­ký­to dô­kaz pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a v prí­pa­de ak sa tie­to or­gá­ny o ňom doz­ve­dia, od­miet­ne ho pred­lo­žiť (prí­pad­ne uviesť to­tož­nosť sved­ka, kto­rý by mo­hol ob­vi­ne­né­ho us­ved­čiť). Ta­ký­to pos­tup ob­haj­cu je v sú­la­de so zá­ko­nom (§ 44 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), na­koľ­ko po­vin­nos­ťou ob­haj­cu je pô­so­biť v pros­pech ob­vi­ne­né­ho a nie pris­pie­vať k us­ved­če­niu svoj­ho klien­ta (prá­ve opač­ný pos­tup ob­haj­cu, kto­rý by ta­ký­to dô­kaz pred­lo­žil, by bo­lo mož­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie po­vin­nos­tí ob­haj­cu). Po­ku­sy or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré v praxi ne­zried­ka po­va­žu­jú za „brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu“ vy­ššie uve­de­né ko­na­nia ob­haj­cov, je pre­to pot­reb­né od­miet­nuť, pre­to­že by sa tak san­kcio­no­va­lo ko­na­nie, kto­ré je sú­čas­ťou prá­va na ob­ha­jo­bu (6).

 V ne­pos­led­nom ra­de je pot­reb­né upria­miť po­zor­nosť na niek­to­ré ap­li­kač­né prob­lé­my, kto­ré vzni­ka­jú pri vý­kla­de zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák., kto­rá pos­ti­hu­je prí­pa­dy, v kto­rých pá­cha­teľ

a) pou­ži­je ná­si­lie, hroz­bu ná­si­lia ale­bo hroz­bu inej ťaž­kej uj­my ale­bo

b) sľú­bi, po­núk­ne ale­bo pos­kyt­ne neop­ráv­ne­nú vý­ho­du,

aby pô­so­bil na stra­nu tres­tné­ho ko­na­nia, účas­tní­ka súd­ne­ho ko­na­nia, sved­ka, znal­ca, tl­moč­ní­ka, prek­la­da­te­ľa ale­bo na or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní.

 Spo­loč­ným pre proti­práv­ne ko­na­nia, kto­ré sú pre lep­šiu orien­tá­ciu uve­de­né vy­ššie pod pís­me­na­mi a) a b), je to, že pá­cha­teľ ich vy­ko­ná, aby „pô­so­bil“ na ur­či­té oso­by. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra toh­to člán­ku je nut­né po­jem „pô­so­bil“ vy­kla­dať v spo­ji­tos­ti s ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, kto­rým je zá­ujem spo­loč­nos­ti na tom, aby v súd­nom ko­na­ní a v tres­tnom ko­na­ní bo­li roz­hod­nu­tia za­lo­že­né na prav­di­vom a čo mož­no naj­úpl­nnej­šom zis­te­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a aby zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci ne­bo­lo ov­plyv­ňo­va­né (sťa­žo­va­né) rôz­ny­mi vy­mys­le­ný­mi (nep­rav­di­vý­mi) dô­kaz­mi ale­bo ko­na­nia­mi, kto­ré spo­čí­va­jú v úmy­sel­nom a neop­ráv­ne­nom brá­ne­ní v zís­ka­ní pra­vé­ho dô­ka­zu a kto­ré by moh­li spô­so­biť vy­da­nie nes­práv­ne­ho (ne­zá­kon­né­ho) roz­hod­nu­tia.

Z uve­de­né­ho pre­to vy­plý­va, že po­jem „pô­so­bil“ zna­me­ná pô­so­biť na oso­by eš­te pred­tým ako tie­to oso­by svo­jím spô­so­bom za­siah­nu do prie­be­hu do­ka­zo­va­nia, te­da ide o pô­so­be­nie na ur­či­té oso­by s cie­ľom, aby ne­ja­ko ko­na­li ale­bo ne­ko­na­li v bu­dúc­nos­ti a tým ov­plyv­ni­li do­ka­zo­va­nie a prí­pad­ne aj sa­mot­né roz­hod­nu­tie op­ráv­né­ho or­gá­nu (7). Pod po­jem „pô­so­bil“ ne­mož­no pre­to pod­ra­diť aj ko­na­nia, kto­rých sa pá­cha­teľ do­pus­til až nás­led­ne, po­tom ako oso­by už za­siah­li svo­jím spô­so­bom do do­ka­zo­va­nia. Nap­rík­lad, ak pá­cha­teľ pou­ži­je ná­si­lie vo­či sved­ko­vi pre­to, že ten vy­po­ve­dal v súd­nom ko­na­ní prav­du, nej­de o „pô­so­be­nie“ v zmys­le tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, pre­to­že ko­na­nie pá­cha­te­ľa nes­me­ru­je do bu­dúc­nos­ti, ale sme­ru­je do mi­nu­los­ti a ta­ké­to nás­led­né ko­na­nie ani ne­mô­že ov­plyv­niť zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pre­to­že sve­dok už vy­po­ve­dal a op­ráv­ne­ný or­gán bu­de vy­chá­dzať pri roz­ho­do­va­ní aj z tej­to vý­po­ve­de a na tom ne­mô­že nič zme­niť ani to, že sve­dok bol nás­led­ne za svo­ju vý­po­veď fy­zic­ky na­pad­nu­tý pá­cha­te­ľom. Ak pá­cha­teľ fy­zic­ky úto­čí na sved­ka nie pre­to aby ne­ja­kým spô­so­bom vy­po­ve­dal, ale len pre­to, že už ne­ja­kým spô­so­bom vy­po­ve­dal a spô­so­bí mu uj­mu na zdra­ví, moh­lo by ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ub­lí­že­nia na zdra­ví pod­ľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.. V prí­pa­de, ak by pá­cha­teľ fy­zic­ky za­úto­čil na sved­ka pre­to, že ten vy­po­ve­dal prav­di­vo v príp­rav­nom ko­na­ní a to aj s cie­ľom (úmys­lom), aby ten­to sve­dok v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia (nap­rík­lad na hlav­nom po­jed­ná­va­ní) zme­nil svo­ju vý­po­veď, iš­lo by o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, na­koľ­ko útok na sved­ka bol ve­de­ný aj s úmys­lom, aby „pô­so­bil“ na sved­ka do bu­dúc­nos­ti, t. j. aj na vý­kon je­ho po­vin­nos­ti vy­po­ve­dať prav­di­vo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

 V ko­na­ní, kto­ré je vy­ššie uve­de­né pod pís­me­nom a), ide o oso­bit­ný prí­pad vy­die­ra­nia, pri kto­rom pá­cha­teľ ná­si­lím, hroz­bou ná­si­lia, či hroz­bou inej ťaž­kej uj­my pô­so­bí na ur­či­té oso­by (kto­rých ok­ruh je sta­no­ve­ný taxatív­ne), pri­čom „pô­so­be­ním“ je tu pot­reb­né ro­zu­mieť spra­vid­la nú­te­nie k ur­či­té­mu ko­na­niu (nap­rík­lad, aby sve­dok vy­po­ve­dal tak ako chce pá­cha­teľ), res­pek­tí­ve nú­te­nie k opo­me­nu­tiu ur­či­té­ho ko­na­nia (te­da k ne­ko­na­niu – nap­rík­lad pá­cha­teľ nú­ti hroz­bou ná­si­lia sved­ka, aby ne­vy­dal dô­ka­zy, kto­ré má vo svo­jej dis­po­zí­cii).

 V praxi sa vy­sky­tol prí­pad, v kto­rom pá­cha­teľ ná­si­lím (opa­ko­va­ným bi­tím) do­nú­til sved­ka, aby vy­po­ve­dal na po­lí­cii v je­ho pros­pech. Nás­led­ne vzni­kol prob­lém v tom, ako práv­ne kva­li­fi­ko­vať ta­ké­to ko­na­nie pá­cha­te­ľa. Po­pí­sa­né ko­na­nie to­tiž napĺňa tak zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. (v zmys­le § 139 písm. i) Tr. zák. sa chrá­ne­nou oso­bou ro­zu­mie sve­dok, zna­lec, tl­moč­ník ale­bo prek­la­da­teľ) ako aj tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti v zmys­le § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák., na­koľ­ko pá­cha­teľ v tres­tnom ko­na­ní ná­si­lím pô­so­bil na sved­ka. Jed­no­čin­ný sú­beh je v tom­to prí­pa­de vy­lú­če­ný z dô­vo­du špe­cia­li­ty, pre­to­že v po­me­re špe­cia­li­ty sú us­ta­no­ve­nia ur­če­né k ochra­ne rov­na­kých zá­uj­mov, pri­čom špe­ciál­nym us­ta­no­ve­ním má byť oso­bit­ne pos­ti­ho­va­ný ur­či­tý druh úto­kov pro­ti rov­na­kým in­di­vi­duál­nym zá­uj­mom, aby bo­la vy­stih­nu­tá oso­bit­ná po­va­ha ta­kých­to úto­kov pre spo­loč­nosť, na­viac, do špe­ciál­nej skut­ko­vej pod­sta­ty sú čas­to pri­dá­va­né ďal­šie pr­vky, kto­ré sí­ce roz­ši­ru­jú ob­sah, ale zu­žu­jú roz­sah poj­mu (8). Na roz­diel od tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, kto­ré­ho zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta je kon­ci­po­va­ná všeo­bec­ne, je zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. kon­ci­po­va­ná už­šie, na­koľ­ko sa pri tom­to tres­tnom či­ne mož­no „vy­die­ra­nia“ do­pus­tiť len v ko­na­ní pred sú­dom, či v tres­tnom ko­na­ní a na­viac len vo­či kon­krét­nym oso­bám, kto­ré sú taxatív­ne vy­me­no­va­né pria­mo v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te. Autor toh­to člán­ku je pre­to ná­zo­ru, že ko­na­nie po­pí­sa­né vy­ššie je mož­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať len ako trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák..

 O trest­ný čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. by moh­lo ísť v prí­pa­de, ak by pá­cha­teľ „vy­die­ral“ sved­ka v ča­se, keď sa eš­te žiad­ne tres­tné ko­na­nie, či nap­rík­lad ob­čian­skop­ráv­ne súd­ne ko­na­nie ne­ve­die. Za sved­ka je to­tiž pot­reb­né po­va­žo­vať nie­len oso­bu, kto­rá už bo­la pred­vo­la­ná ako sve­dok a má pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka, ale aj oso­bu, kto­rú pá­cha­teľ „vy­die­ra“ pre bu­dú­ci vý­kon jej sve­dec­kej vý­po­ve­de, pre­to­že sved­kom sa ro­zu­mie aj sve­dok v ma­te­riál­nom zmys­le, te­da oso­ba, kto­rá vní­ma­la sku­toč­nos­ti, kto­ré mô­žu byť pod­kla­dom pre roz­hod­nu­tie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du, pri­čom ko­na­nie pá­cha­te­ľa je ve­de­né úmys­lom od­ra­diť ta­kú­to oso­bu od prí­pad­nej sve­dec­kej vý­po­ve­de v bu­dúc­nos­ti (9). V prí­pa­doch, keď pá­cha­teľ pou­ži­je ná­si­lie vo­či sved­ko­vi, aby zis­til, čo sve­dok po­ve­dal po­lí­cii (te­da sve­dok už vy­po­ve­dal), pôj­de len o trest­ný čin vy­die­ra­nia, na­koľ­ko pá­cha­teľ ko­nal proti­páv­ne až po­tom, ako sve­dok za­sia­hol do do­ka­zo­va­nia svo­jou vý­po­ve­ďou a úmy­sel pá­cha­te­ľa nes­me­ru­je k to­mu, aby pô­so­bil na sved­ka v tres­tnom ko­na­ní, ale len k to­mu, aby zis­til ob­sah už us­ku­toč­ne­nej vý­po­ve­de sved­ka (10).

 Po­kiaľ ide o ko­na­nie, kto­ré je uve­de­né vy­ššie pod pís­me­nom b), tak je pot­reb­né uviesť, že ide o ko­na­nie, kto­ré by sa da­lo ozna­čiť za špe­ci­fic­ký prí­pad pod­plá­ca­nia, pri kto­rom pá­cha­teľ pô­so­bí na oso­by tak, že im po­nú­ka, sľu­bu­je, či pos­ky­tu­je ur­či­tú neop­ráv­ne­nú vý­ho­du a to spra­vid­la s cie­ľom, aby nie­čo ko­na­li ale­bo opo­me­nu­li. Nej­de však aj o trest­ný čin pod­plá­ca­nia pod­ľa § 332, prí­pad­ne pod­ľa § 333 Tr. zák., pre­to­že aj v tom­to prí­pa­de je trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. v po­me­re špe­cia­li­ty k tres­tné­mu či­nu pod­plá­ca­nia.

 V prí­pa­doch, ak by pá­cha­teľ pos­ky­tol sved­ko­vi neop­ráv­ne­nú vý­ho­du (nap­rík­lad pe­nia­ze) za to, aby sve­dok vy­po­ve­dal nep­rav­di­vo, neš­lo by ani o ná­vod k tres­tné­mu či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 21 ods. 1 písm. b) k § 346 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že ten­to neop­ráv­ne­ne „od­me­ne­ný“ ná­vod ku kri­vej vý­po­ve­di je už za­hr­nu­tý v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák.. Ta­ké­to ko­na­nie mož­no pod­ra­diť pod po­jem „pô­so­bí“ na sved­ka, te­da tá­to for­ma účas­ti je tu po­vý­še­ná už na do­ko­na­ný trest­ný čin a ne­vy­ža­du­je sa, aby sve­dok aj sku­toč­ne kri­vo vy­po­ve­dal (teo­re­tic­ky k vý­po­ve­di sved­ka ani ne­mu­sí vô­bec prísť, prí­pad­ne sved­ka vô­bec ne­mu­sí ov­plyv­niť pô­so­be­nie pá­cha­te­ľa). O ná­vod k tres­tné­mu či­nu kri­vej vý­po­ve­de by moh­lo ísť v prí­pa­de, ak by nap­rík­lad sve­dok kri­vo vy­po­ve­dal, pri­čom pá­cha­teľ by ho o to len po­žia­dal bez to­ho, aby mu aj po­nú­kal, sľu­bo­val, či pos­ky­tol ne­ja­kú neop­ráv­ne­nú vý­ho­du (nap­rík­lad sve­dok by kri­vo vy­po­ve­dal na po­žia­da­nie pá­cha­te­ľa len pre­to, že sú s pá­cha­te­ľom ka­ma­rá­ti a po­dob­ne). Po­kiaľ by ob­haj­ca pres­vied­čal (bez ďal­šie­ho) spolu­ob­vi­ne­né­ho, či sved­ka, aby „zob­ral vi­nu na se­ba“ iš­lo by o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia a nie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti. O trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. por. by moh­lo ísť v prí­pa­de, ak by ob­haj­ca pres­vied­čal spolu­ob­vi­ne­né­ho ale­bo sved­ka nap­rík­lad ná­si­lím ale­bo úp­lat­kom, av­šak, ak by ná­si­lím ale­bo úp­lat­kom pres­vied­čal oso­bu, kto­rá ne­má pos­ta­ve­nie osôb uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. (nap­rík­lad iš­lo by o oso­bu, kto­rá ne­má žiad­ny sú­vis s pre­bie­ha­jú­cim tres­tným ko­na­ním, nep­rí­chá­dza do úva­hy ani jej vy­po­ču­tie ako sved­ka a ani vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a ob­haj­ca ju len po­žia­da o ur­či­té proti­práv­ne ko­na­nie) moh­lo by ísť len o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia, na­koľ­ko by ab­sen­to­va­lo pô­so­be­nie na oso­bu taxatív­ne uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák..

 Za hroz­bu inej ťaž­kej uj­my v zmys­le § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. mož­no po­va­žo­vať nap­rík­lad ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa, kto­rý pod hroz­bou pre­pus­te­nia z prá­ce, res­pek­tí­ve vý­raz­né­ho zní­že­nia príj­mu, nú­ti svoj­ho za­mes­tnan­ca, aby vy­po­ve­dal v súd­nom ale­bo tres­tnom ko­na­ní v je­ho pros­pech.

 Za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­kou je po­sú­de­nie ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, kto­rý „pô­so­bí“ na sved­ka, aby ten vy­po­ve­dal prav­di­vo, te­da nap­rík­lad ob­vi­ne­ný vie, že kon­krét­na oso­ba by mu moh­la dos­ved­čiť, že v ča­se spá­chania či­nu bol na inom mies­te než na mies­te spá­chania tres­tné­ho či­nu, av­šak tá­to oso­ba od­mie­ta ísť vy­po­ve­dať na po­lí­ciu (nech­ce sa dob­ro­voľ­ne prih­lá­siť ako sve­dok), res­pktí­ve je už, na pod­kla­de návr­hu ob­vi­ne­né­ho, pred­vo­la­ná na vý­sluch ako sve­dok, av­šak dop­re­du ozná­mi ob­vi­ne­né­mu, že „s tým nech­ce nič mať“ a bu­de vy­po­ve­dať tak, že nič ne­vie. Ob­vi­ne­ný sa pre­to roz­hod­ne pres­ved­čiť sved­ka tak, že mu pos­kyt­ne ur­či­tú fi­nan­čnú čias­tku, ak bu­de vy­po­ve­dať prav­di­vo, te­da to čo sku­toč­ne vi­del a po­čul (prí­pad­ne ob­vi­ne­ný hro­zí sved­ko­vi ná­si­lím, ak ten ne­bu­de vy­po­ve­dať prav­di­vo).

         V pr­vom ra­de je pot­reb­né zdô­raz­niť, že ob­vi­ne­ný má prá­vo, ok­rem iné­ho, vy­hľa­dá­vať (ob­sta­rá­vať) dô­ka­zy (§ 34 ods. 1 Tr. por.), pri­čom dô­ka­zy mô­že ob­sa­rá­vať aj na vlas­tné nák­la­dy (§ 44 ods. 6, § 119 ods. 3 Tr. por.). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný (prí­pad­ne je­ho ob­hja­ca, res­pek­tí­ve nap­rík­lad de­tek­tív­na služ­ba) mô­že aj vy­hľa­dá­vať sved­kov, kto­rí by moh­li vy­po­ve­dať v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, pri­čom sú­čas­ťou prá­va na ob­ha­jo­bu je nie­len vy­hľa­dá­va­nie sved­kov, ale aj zis­ťo­va­nie mož­né­ho ob­sa­hu ich sve­dec­kej vý­po­ve­de (te­da zis­ťo­va­nie to­ho, čo sve­dok vi­del ale­bo po­čul), pre­to­že bez pred­bež­né­ho zis­te­nia ob­sa­hu vý­po­ve­de sved­ka ne­mô­že ob­vi­ne­ný (je­ho ob­haj­ca) po­sú­diť, či prí­pad­ná sve­dec­ká vý­po­veď bu­de v pros­pech, či nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho (11). Sú­čas­ťou prá­va na ob­ha­jo­bu je pri­tom aj pres­vied­ča­nie po­ten­ciál­nych sved­kov (sved­kov, kto­rí by moh­li pos­kyt­núť sve­dec­tvo v pros­pech ob­vi­ne­né­ho), aby vy­po­ve­dať iš­li a aby vy­po­ve­da­li všet­ko čo vní­ma­li a čo mô­že mať vzťah k pre­jed­ná­va­nej ve­ci a prí­pad­ne aj spo­chyb­niť ob­vi­ne­nie. Ta­ké­to ko­na­nie je sú­čas­ťou ob­ha­jo­by ob­vi­ne­né­ho a pre­to ho ne­mož­no po­va­žo­vať za ko­na­nie proti­práv­ne, či za nep­rí­pus­tné ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov. Ob­vi­ne­ný, či je­ho ob­haj­ca, ak zis­tia, že sve­dok nech­ce vy­po­ve­dať prav­di­vo v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, mô­žu sved­ka aj pou­čiť, že ak ne­bu­de vy­po­ve­dať, po ná­le­ži­tom pou­če­ní, prav­di­vo, mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, res­pek­tí­ve, že ak sa ne­bu­de dos­ta­vo­vať k vý­slu­chu (prí­pad­ne ak sa bu­de skrý­vať), bu­de môcť byť pred­ve­de­ný, res­pek­tí­ve, že mu bu­de môcť byť ulo­že­ná po­riad­ko­vá po­ku­ta ale­bo v ko­na­ní pred sú­dom aj opat­re­nie tý­ka­jú­ce sa za­bez­pe­če­nia sved­ka (12).

 Ak však ob­vi­ne­ný, či je­ho ob­haj­ca, nú­ti (nap­rík­lad ná­si­lím, hroz­bou ná­si­lia ale­bo hroz­bou inej ťaž­kej uj­my) sved­ka k vý­po­ve­di (a je bez vý­zna­mu, či ide o nú­te­nie k prav­di­vej, či nep­rav­di­vej vý­po­ve­di), res­pek­tí­ve sved­ko­vi po­nú­ka, sľu­bu­je, či pos­kyt­ne nap­rík­lad fi­nan­čné pros­tried­ky, ak bu­de sve­dok vy­po­ve­dať prav­di­vo (iš­lo by o pos­kyt­nu­tie neop­ráv­ne­nej vý­ho­dy sved­ko­vi, na­koľ­ko ten je po­vin­ný vy­po­ve­dať a tiež má po­vin­nosť vy­po­ve­dať prav­di­vo), pôj­de už o ko­na­nie, kto­ré nie je mož­né za­hr­núť pod prá­vo na ob­ha­jo­bu, ale ide o ko­na­nie, kto­ré mô­že napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. a to aj na­priek to­mu, že ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je zá­ujem na čo mož­no naj­úpl­nej­šom a prav­di­vom zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci v súd­nom, či tres­tnom ko­na­ní. Ten­to práv­ny ná­zor vy­chá­dza z to­ho, že ko­na­nia uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 344 ods. 1 Tr. zák. mu­sia byť neop­ráv­ne­né, pri­čom neop­ráv­ne­nosť (proti­práv­nosť) ko­na­nia pá­cha­te­ľa mô­že spo­čí­vať buď v tom, že pá­cha­teľ nap­rík­lad sved­ka nú­ti k nie­čo­mu čo vô­bec nie je op­ráv­ne­ný po­ža­do­vať a čo sve­dok ani nie je po­vin­ný vy­ko­nať (nap­rík­lad pá­cha­teľ nú­ti sved­ka, aby sve­dok vy­po­ve­dal nep­rav­di­vo v pros­pech ob­vi­ne­né­ho) ale­bo je sí­ce pá­cha­teľ op­ráv­ne­ný sved­ka nú­tiť k ur­či­té­mu ko­na­niu (nap­rík­lad pá­cha­teľ po­ža­du­je po sved­ko­vi, aby vy­po­ve­dal prav­di­vo, pr­čom sved­ka aj pou­ču­je, že ak sa tak nes­ta­ne mô­že sa sve­dok do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de), av­šak ro­bí tak pros­tried­ka­mi (nap­rík­lad aj za pou­ži­tia ná­si­lia, či úp­lat­ku), kto­ré ne­zod­po­ve­da­jú úče­lu, či cie­ľu, kto­rý má byť do­siah­nu­tý (13). Trest­ný po­ria­dok v spo­je­ní s Tres­tným zá­ko­nom sta­no­vu­je pros­tried­ky, kto­rý­mi mož­no nú­tiť sved­ka k účas­ti na vý­po­ve­di, či k to­mu, aby vy­po­ve­dal prav­di­vo a pre­to aké­koľ­vek iné pros­tried­ky, kto­rý­mi je pô­so­be­né na sved­ka a kto­ré sú uve­de­né v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. mož­no ozna­čiť za neop­ráv­ne­né (proti­práv­ne) a to aj v prí­pa­doch, ak je sve­dok nú­te­ný vy­po­ve­dať prav­di­vo (z rov­na­kých dô­vo­dov bu­de tres­tným ko­na­nie po­li­caj­ta, kto­rý by nep­rí­pus­tne nú­til ob­vi­ne­né­ho k priz­na­niu, res­pek­tí­ve sved­kov k to­mu, aby vy­po­ve­da­li prav­di­vo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho). Z uve­de­né­ho mož­no po­tom vy­vo­diť aj to, že ob­jek­tom skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. je aj špe­ci­fic­ký ob­jekt, kto­rý spo­čí­va na zá­uj­me spo­loč­nos­ti, aby oso­by taxatív­ne uve­de­né v tej­to skut­ko­vej pod­sta­te vy­ko­ná­va­li svo­je po­vin­nos­ti se­rióz­ne a aby pl­ni­li svo­je po­vin­nos­ti pre­to, že ich pl­niť ma­jú a nie pre­to, že sú k ich pl­ne­niu nú­te­ní, či (fi­nan­čne ale­bo inak) neop­ráv­ne­ne mo­ti­vo­va­ní.

 V prí­pa­de, ak by sve­dok obr­džal fi­nan­čné pros­tried­ky až po vy­ko­na­ní svo­jej sve­dec­kej vý­po­ve­de, nap­rík­lad ako ur­či­tý vý­raz vďa­ky od ob­vi­ne­né­ho za to, že ne­pod­la­hol tla­ku (nap­rík­lad mas­mé­dií) a vy­po­ve­dal prav­di­vo, bez to­ho, aby mu bo­li tie­to fi­nan­čné pros­tied­ky pred vý­slu­chom sľu­bo­va­né, či po­nú­ka­né, neš­lo by o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, na­koľ­ko by už neš­lo o „pô­so­be­nie“ na sved­ka v zmys­le § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák..

 Zá­ve­rom je pot­reb­né zdô­raz­niť, že za­ve­de­nie sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti do Tres­tné­ho zá­ko­na, res­pek­tí­ve za­ve­de­nie toh­to tres­tné­ho či­nu v tak ši­ro­kej po­do­be, ne­bo­lo vô­bec pot­reb­né (zá­vä­zok vy­plý­va­jú­ci z me­dzi­ná­rod­ných zmlúv sa tý­kal tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu ur­či­tých ko­na­ní a nie za­ve­de­nia sa­mos­tat­nej skut­ko­vej pod­sta­ty). Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti vy­vo­lá­va zby­toč­né ap­li­kač­né prob­lé­my, pri­čom proti­práv­ne ko­na­nia uve­de­né v § 344 ods. 1 písm. c), písm. d) Tr. zák. bo­lo mož­né tres­tnop­ráv­ne pos­tih­núť aj za po­mo­ci iných tres­tných či­nov (naj­mä pros­tred­níc­tvom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, nadr­žo­va­nia, pod­plá­ca­nia, kri­vej vý­po­ve­de a po­dob­ne) a proti­práv­ne ko­na­nia uve­de­né v § 344 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák. (po­kiaľ ide o fal­šo­va­nie a poz­me­ňo­va­nie dô­ka­zov pred­kla­da­ných sú­du) bo­lo mož­né včle­niť nap­rík­lad do skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pohŕda­nia sú­dom pod­ľa § 343 Tr. zák..

 

 

Poz­nám­ky pod čia­rou:

 

 

1.   v pr­vom ra­de iš­lo o Rím­sky šta­tút Me­dzi­ná­rod­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­rý na­do­bu­dol plat­nosť aj pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku dňom 01.07.2002 (ozná­me­nie Mi­nis­ter­stva za­hra­nič­ných ve­cí SR č. 333/2002 Z. z.) a kto­rý v člán­ku 70 up­ra­vu­je skut­ko­vé pod­sta­ty „tres­tných či­nov pro­ti vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti“ ako aj zá­vä­zok zmluv­ných štá­tov roz­ší­riť svo­je tres­tné zá­ko­no­dar­stvo aj na tres­tné či­ny pro­ti vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti. Ďalej to bol Do­ho­vor OSN pro­ti nad­ná­rod­né­mu or­ga­ni­zo­va­né­mu zlo­či­nu (ozná­me­nie č. 621/2003 Z. z.), kto­rý v člán­ku 23 up­ra­vu­je skut­ko­vé pod­sta­ty „ma­re­nia vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti“ ako aj zá­vä­zok zmluv­ných štá­tov pri­jať pot­reb­né le­gis­la­tív­ne opat­re­nia v tom­to sme­re. K uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť, že obid­ve me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy up­ra­vu­jú skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov za­me­ra­ných pro­ti ma­re­niu vý­ko­nu spra­vod­li­vos­ti ob­dob­ne a z ich de­fi­ní­cií zjav­ne vy­chá­dzal aj slo­ven­ský zá­ko­no­dar­ca pri konštruo­va­ní skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti.

2.   ko­na­ním pred sú­dom sa ro­zu­mie ko­na­nie pred všeo­bec­ný­mi súd­mi (ok­res­né sú­dy, kraj­ské sú­dy, Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, Naj­vyš­šií súd SR) a Ústav­ným sú­dom SR. Ur­či­té po­chyb­nos­ti vy­vo­lá­va otáz­ka či ko­na­ním pred sú­dom mož­no ro­zu­mieť aj ko­na­nie pred dis­cip­li­nár­nym sú­dom, či roz­hod­cov­ským sú­dom. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra toh­to člán­ku sa sú­dom, v da­nom prí­pa­de, ro­zu­mie len súd ako ne­zá­vis­lý štát­ny or­gán, pri­čom roz­hod­cov­ský súd je neš­tát­ny or­gán a nej­de ani o súd v kla­sic­kom po­ní­ma­ní, kto­rý by vy­ko­ná­val súd­nic­tvo a pre­to nes­pa­dá pod po­jem súd v zmys­le pred­met­nej skut­ko­vej pod­sta­ty (sku­toč­nosť, že zá­ko­no­dar­ca roz­li­šu­je me­dzi sú­dom a roz­hod­cov­ským sú­dom, mož­no vy­vo­diť aj nap­rík­lad zo skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 347 ods. 1 písm. a) Tr. zák., kde zá­ko­no­dar­ca sta­via ved­ľa se­ba „ko­na­nie pred sú­dom“ a „ko­na­nie pred roz­hod­cov­ským sú­dom“). Po­kiaľ ide o dis­cip­li­nár­ny súd, nič neb­rá­ni to­mu, aby sa ko­na­nie pred dis­cip­li­nár­nym sú­dom po­va­žo­va­lo za „ko­na­nie pred sú­dom“ v zmys­le pred­met­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, na­koľ­ko dis­cip­li­nár­ny súd je v pod­sta­te ne­zá­vis­lý štát­ny or­gán, kto­rý má všet­ky at­ri­bú­ty kla­sic­ké­ho sú­du. Opač­ný ná­zor však vy­slo­vil Ústav­ný súd SR vo svo­jom uz­ne­se­ní sp. zn. PL. ÚS 7/02 (dos­tup­né na inter­ne­to­vej strán­ke www.con­court.sk), pod­ľa kto­ré­ho dis­cip­li­nár­ny súd nie je sú­dom, na­koľ­ko ne­vy­ko­ná­va súd­nu moc (v tom zmys­le ako všeo­bec­né sú­dy).

3.   k do­ka­zo­va­niu poz­ri bli­šie nap­rík­lad Bru­na, E.: Otáz­ky práv­ní­ho pro­ce­su. Pra­ha: Le­ges, 2010, s. 177 a nasl., Jalč, A: Teo­re­tic­ké a proak­tic­ké otáz­ky do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní. Bra­tis­la­va: Eurounion s.r.o., 2008, s. 11 a nasl.

4.   k prin­cí­pu „nik­to nie je po­vin­ný sám se­ba ob­vi­niť“ poz­ri bli­žie nap­rík­lad Mu­sil, J: Prin­cíp ne­mo te­ne­tur. Poc­ta Dag­mar Cí­sařové k 75. na­ro­ze­ni­nám. Pra­ha: Lexis­Nexis s.r.o., 2007 s. 76 až 88,

5.   o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia by moh­lo ísť aj v prí­pa­doch lži­vé­ho se­baob­vi­ne­nia, ak by nap­rík­lad spolu­ob­vi­ne­ný „zob­ral všet­ko na se­ba“ s úmys­lom vy­vi­niť dru­hé­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho.

6.   zá­ko­no­dar­ca sí­ce v Tres­tnom po­riad­ku „vy­ko­nal po­kus“ za­viesť tzv. kon­tra­dik­tór­ne ko­na­nie s vý­raz­nou mož­nos­ťou ob­ha­jo­by za­bez­pe­čo­vať dô­ka­zy v pros­pech klien­ta, av­šak or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní aj na­ďa­lej za­stá­va­jú po­zí­ciu, že do­ka­zo­va­nie by ma­li vy­ko­ná­vať, naj­mä v príp­rav­nom ko­na­ní, vý­hrad­ne len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ob­ha­jo­ba by ma­la len mi­ni­mál­ne na­rú­šať tú­to čin­nosť a vy­bra­nú vy­šet­ro­va­ciu ver­ziu s tým, že ak­tív­ne vy­hľa­dá­va­nie dô­ka­zov a kon­tak­to­va­nie ne­vy­po­ču­tých sved­kov zo stra­ny ob­ha­jo­by je tak­mer vždy po­va­žo­va­né za ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov a okam­ži­te me­diál­ne pre­zen­to­va­né ako nie­čo ne­ga­tív­ne a na­rú­ša­jú­ce čin­nosť po­lí­cie. Ta­ké­to za­stra­šo­va­nie ob­ha­jo­by spô­so­bu­je, že ob­ha­jo­ba je „vy­tlá­ča­ná“ na ok­raj do­ka­zo­va­nia a pos­ta­ve­ná len do po­zí­cie pa­sív­nej stra­ny, kto­rej je po­vo­le­né len navr­ho­vať dô­ka­zy (nie ak­tív­ne vy­hľa­dá­vať a zis­ťo­vať ich ob­sah) a pri­naj­lep­šom za­bez­pe­čo­vať zna­lec­ké po­sud­ky. K uve­de­né­mu poz­ri nap­rík­lad aj Ha­sí­ko­vá, J.: Ob­haj­ca v kon­tra­dik­tór­nom pro­ce­se, Jus­tič­ná re­vue, 62, 2010, č. 8-9, s. 947 – 955.

7.   ča­so­vo tu ide o pô­so­be­nie na oso­by buď pred ale­bo pri ich účas­ti na do­ka­zo­va­ní, nap­rík­lad vy­šet­ro­va­teľ tes­ne pred vý­slu­chom neop­ráv­ne­ne nú­ti sved­ka, aby us­ved­čil ob­vi­ne­né­ho, v ta­kom­to prí­pa­de nie je vy­lú­če­ný ani jed­no­čin­ný sú­beh s tres­tným či­nom zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­cí ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa.

8.   k vy­lú­če­niu jed­no­čin­né­ho sú­be­hu poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P. a kol.: Tres­tní zá­ko­ník I., § 1 až § 139. Ko­men­tář. 1. Vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2009 s. 131 a nasl.,

9.   Šámal, Pa­vel a i.: Tres­tní zá­kon, ko­men­tář – II. díl, 6. doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck 2004, s. 1390. K uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť, že zos­ta­lo zá­ko­no­dar­com ne­vys­vet­le­né, pre­čo pá­cha­teľ pri pô­so­be­ní na sved­ka v tres­tnom ko­na­ní je oh­ro­ze­ný tres­tnou sadz­bou je­den rok až šesť ro­kov (§ 344 ods. 1 Tr. zák.) a pri rov­na­kom pô­so­be­ní na tzv. po­ten­ciál­ne­ho sved­ka eš­te pred tres­tným ko­na­ním je oh­ro­ze­ný tres­tnou sadz­bou šty­ri ro­ky až de­sať ro­kov (§ 189 ods. 2 Tr. zák.). Ta­ké­to roz­die­ly v tres­tných sadz­bách sú ne­lo­gic­ké, na­viac, špe­ciál­na skut­ko­vá pod­sta­ta sa tak­mer vždy vy­čle­nu­je zo všeo­bec­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, aby oso­bit­ným spô­so­bom a spra­vid­la aj prís­nej­šie pos­ti­ho­va­la ur­či­té špe­ci­fic­ké ko­na­nia, kto­ré zá­ko­no­dar­ca po­va­žu­je za až tak oso­bit­ne zá­važ­né, že ich up­ra­vu­je v sa­mos­tat­ných skut­ko­vých pod­sta­tách (nap­rík­lad lú­pež, či zná­sil­ne­nie vo­či vy­die­ra­niu a po­dob­ne). Z toh­to poh­ľa­du sa vy­tvo­re­nie sa­mos­tat­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák., v čas­ti tý­ka­jú­cej sa „vy­die­ra­nia“, ja­ví ako nad­by­toč­né us­ta­no­ve­nie, na­koľ­ko práv­na úp­ra­va tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia dos­ta­toč­ne vy­sti­ho­va­la ko­na­nia v nej po­pí­sa­né. Zá­ko­no­dar­ca zo skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia vy­čle­nil po­dob­ným spô­so­bom aj iné špe­ciál­ne skut­ko­vé pod­sta­ty (nap­rík­lad trest­ný čin ob­me­dzo­va­nia slo­bo­dy po­hy­bu pod­ľa § 184 ods. 1 Tr. zák., ob­me­dzo­va­nia slo­bo­dy vy­zna­nia pod­ľa § 193 ods. 1 Tr. zák., či ma­re­nia príp­ra­vy a prie­be­hu vo­lieb pod­ľa § 351 ods. 1 Tr. zák.), pri­čom spo­loč­ným zna­kom toh­to pos­tu­pu je to, že špe­ciál­ne skut­ko­vé pod­sta­ty ma­jú niž­šie tres­tné sadz­by ako má všeo­bec­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia a to aj na­priek to­mu, že nej­de o me­nej zá­važ­né ko­na­nia (nap­rík­lad ná­sil­né nú­te­nie k ná­bo­žen­ské­mu úko­nu sek­ty, kto­ré by moh­lo byť po­sú­de­né ako trest­ný čin ob­me­dzo­va­nia slo­bo­dy vy­zna­nia, ne­mu­sí byť me­nej zá­važ­né než nap­rík­lad ná­sil­né nú­te­nie k účas­ti na špor­to­vom po­du­ja­tí, kto­ré by moh­lo byť po­sú­de­né ako trest­ný čin vy­die­ra­nia)

10.        v praxi sa vy­ky­tol prí­pad, v ko­rom bo­lo ta­ké­to ko­na­nie pá­cha­te­ľa po­sú­de­né ako zlo­čin ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy pod­ľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. (pá­cha­teľ pri­via­zal sved­ka o strom a bi­tím od ne­ho žia­dal in­for­má­cie, kto­ré sve­dok pos­ky­tol po­lí­cii). To­to ko­na­nie ma­lo byť správ­ne práv­ne po­sú­de­né len ako zlo­čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., pri­čom jed­no­čin­ný sú­beh so zlo­či­nom ob­me­dzo­va­nia osob­nej slo­bo­dy je tu vy­lú­če­ný, na­koľ­ko ob­me­dzo­va­nie osob­nej slo­bo­dy je už za­hr­nu­té v tres­tnom či­ne vy­die­ra­nia, pre­to­že ob­me­dzo­va­nie osob­nej slo­bo­dy je len pros­trie­dok, kto­rým pá­cha­teľ nú­ti sved­ka, aby ten nie­čo ko­nal.

11.        k prá­vu na ob­ha­jo­bu a vy­hľa­dá­va­niu dô­ka­zov poz­ri pod­rob­nej­šie nap­rík­lad Van­tuch, P. Ob­ha­jo­ba ob­viněné­ho. 2. Doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2002, s. 252 a nasl., ale­bo Va­la­šík, M. Ob­ha­jo­ba v re­ko­di­fi­ko­va­nom tres­tnom prá­ve pro­ces­nom. Re­ko­di­fi­ká­cia tres­tné­ho prá­va – do­te­raj­šie poz­nat­ky a skú­se­nos­ti. Zbor­ník prís­pev­kov z ce­loš­tát­ne­ho se­mi­ná­ra s me­dzi­ná­rod­nou účas­ťou ko­na­né­ho dňa 21.04.2008. Bra­tis­la­va: Bra­tis­lav­ská vy­so­ká ško­la prá­va, 2008, s. 243 až 249,

12.        k mož­nos­tiam ob­ha­jo­by pát­rať po pra­me­ňoch dô­ka­zov a iden­ti­fi­ko­vať no­si­te­ľa prís­luš­né­ho dô­ka­zu poz­ri nap­rík­lad vý­kla­do­vé sta­no­vis­ko Naj­vyš­šie­ho štát­ne­ho zá­stup­cu Čes­kej re­pub­li­ky č. 9/2004

13.        pri­me­ra­ne poz­ri roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia NS 24/2003 – T 571. Ana­lo­gic­ky mož­no pou­ká­zať aj na trest­ný či­nu úto­ku na or­gán ve­rej­nej mo­ci pod­ľa § 321 ods. 1 Tr. zák., pri kto­rom nez­ba­vu­je pá­cha­te­ľa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ani okol­nosť, že ná­si­lie pou­žil len pre­to, aby na­pad­nu­tý or­gán pri­nú­til pl­niť po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z je­ho prá­vo­mo­ci, te­da aby tie­to po­vin­nos­ti pl­nil or­gán ve­rej­nej mo­ci spô­so­bom, kto­rý je v sú­la­de so zá­ko­nom.

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia