Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

Publikované: 23. 04. 2018, čítané: 1519 krát
 

 

Trest­ný čin oho­vá­ra­nia vs. prí­pus­tná (do­vo­le­ná) kri­ti­ka

 

Úvo­dom si do­vo­lím pos­kyt­núť struč­nú ana­lý­zu zá­kon­ných zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia v zmys­le § 373 ods. 1 Tr. zák. a nás­led­ne niž­šie v texte po­tom po­zor­nosť upria­mim na prob­le­ma­ti­ku, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 Pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. kto o inom ozná­mi nep­rav­di­vý údaj, kto­rý je spô­so­bi­lý znač­nou mie­rou oh­ro­ziť je­ho váž­nosť u spolu­ob­ča­nov, poš­ko­diť ho v za­mes­tna­ní, v pod­ni­ka­ní, na­ru­šiť je­ho ro­din­né vzťa­hy ale­bo spô­so­biť mu inú váž­nu uj­mu, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky.

 Ob­jek­tom toh­to tres­tné­ho či­nu je ochra­na cti, dob­rej po­ves­ti a váž­nosť člo­ve­ka pred oho­vá­ra­ním, kto­ré mô­že váž­nym spô­so­bom na­ru­šiť ob­čian­ske spolu­ži­tie. Roz­li­šu­je sa česť v zmys­le ob­jek­tív­nom, t.j. váž­nosť, kto­rú člo­vek po­ží­va v pred­sta­ve iných ľu­dí, a v zmys­le sub­jek­tív­nom, t.j. ve­do­mie vlas­tnej hod­no­ty.

 Pred­me­tom úto­ku, te­da oho­vá­ra­nia, mô­že byť iba jed­not­li­vec (uve­de­né vy­plý­va aj za pou­ži­tia gra­ma­tic­ké­ho a lo­gic­ké­ho vý­kla­du da­né­ho us­ta­no­ve­nia, keď­že je­ho di­kcia znie: „ kto o inom ozná­mi..“). To­to us­ta­no­ve­nie pre­to ne­chrá­ni in­šti­tú­cie, úra­dy, práv­nic­ké oso­by, ko­lek­tí­vy, sku­pi­ny osôb a pod.

 Nep­rav­di­vý údaj je ta­ký údaj, kto­rý je v roz­po­re so sku­toč­ným sta­vom ve­ci (so sku­toč­nos­ťou). Pre­to je nut­né, aby moh­la byť prav­di­vosť úda­ju, kto­rá pod­mie­ňu­je tres­tnú zod­po­ved­nosť pre trest­ný čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tr. zák., ove­ri­teľ­ná.

 Pá­cha­teľ toh­to tres­tné­ho či­nu mu­sí nep­rav­di­vý údaj ozná­miť mi­ni­mál­ne pred jed­nou ďal­šou oso­bou (od­liš­nou od oso­by, kto­rej sa da­ný údaj tý­ka). K pre­zen­tá­cii nep­rav­di­vé­ho úda­ju mô­že prísť akou­koľ­vek ko­mu­ni­kač­nou for­mou, ús­tne, pí­som­ne, elek­tro­nic­ky (e-mai­lom, faxom), ale­bo pros­tred­níc­tvom iné­ho ko­mu­ni­kač­né­ho ka­ná­la (for­mou tla­če, mé­dií a pod.). 

 V zmys­le vy­ššie ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia Tr. zák. je zrej­mé, že k napl­ne­niu ob­jek­tív­nej strán­ky skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­né­ho pre­či­nu dôj­de za ku­mu­la­tív­ne­ho spl­ne­nia nas­le­du­jú­cich pod­mie­nok, a to

(i)                 ozná­me­nie nep­rav­di­vé­ho úda­ju o inej oso­be (len o fy­zic­kej oso­be),

(ii)               pri­čom tá­to nep­rav­di­vá in­for­má­cia mu­sí byť spô­so­bi­lá v znač­nej mie­re vy­vo­lať nás­led­ky pred­pok­la­da­né da­ným us­ta­no­ve­ním.

 Je te­da zrej­mé, že mie­ra oh­ro­ze­nia dot­knu­tej oso­by mu­sí byť pod­ľa zá­ko­na znač­ná. To zna­me­ná, že uve­de­nie nep­rav­di­vé­ho úda­ju mu­sí byť schop­né oh­ro­ziť poš­ko­de­né­ho v znač­nej mie­re, a pre­to ne­pos­ta­ču­je aké­koľ­vek oh­ro­ze­nie, ho­ci aj v níz­kej či ob­vyk­lej in­ten­zi­te, ale mu­sí ísť sku­toč­ne o oh­ro­ze­nie zá­sad­nej­šie­ho cha­rak­te­ru, a to aj z to­ho poh­ľa­du, že ide o oh­ro­zo­va­cí trest­ný čin (viď Uz­ne­se­nia  Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR pod sp. zn. 5 Tdo 83/2003 zo dňa 05.02.2003 a sp. zn. 11 Tdo 15/2008 zo dňa 8.7.2008).

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že nie kaž­dé ší­re­nie nep­rav­di­vej in­for­má­cie je pos­tih­nu­teľ­né pod­ľa § 373 Tr. zák., ale pôj­de len o ta­ké proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré je sku­toč­ne spô­so­bi­lé v znač­nej mie­re spô­so­biť dek­la­ro­va­ný nás­le­dok v ust. § 373 Tr. zák.

 Tak­tiež je ne­vyh­nut­né, aby me­dzi ko­na­ním pá­cha­te­ľa (ozná­me­ním nep­rav­di­vej in­for­má­cie o inom) a nás­led­kom (oh­ro­ze­nie váž­nos­ti poš­ko­de­ného u spolu­ob­ča­nov, je­ho poš­ko­de­niev za­mes­tna­ní, v pod­ni­ka­ní, na­ru­še­nie je­ho ro­din­ných vzťa­hov ale­bo spô­so­be­nie inej váž­nej uj­my), bo­la prí­čin­ná sú­vis­losť (R 41/1970). 

 Na napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. Nie je pot­reb­né, aby sku­toč­ne doš­lo k nás­led­ku pred­pok­la­da­né­ho tým­to us­ta­no­ve­ním, av­šak na stra­ne dru­hej je ne­vyh­nut­né, aby vznik toh­to nás­led­ku bo­lo as­poň mož­né dô­vod­ne oča­ká­vať, resp. Aby bo­la nep­rav­di­vá in­for­má­cia reál­ne spô­so­bi­lá dek­la­ro­va­ný nás­le­dok vy­vo­lať. Na stra­ne dru­hej, po­kiaľ by však reál­ne priš­lo k v dôs­led­ku ko­na­nia pred­pok­la­da­né­ho ust. § 373 ods. 1 Tr. zák. k stra­te za­mes­tna­nia poš­ko­de­nej oso­by, ale­bo k roz­vo­du jej man­žel­stva, doš­lo by už k napl­ne­niu kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu pod­ľa § 373 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák.  

        Pri sub­su­mo­va­ní ur­či­té­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tr. zák. je však ne­vyh­nut­né vždy zoh­ľad­niť všet­ky dos­tup­né okol­nos­ti da­né­ho prí­pa­du, a to naj­mä po­va­hu ozná­me­né­ho nep­rav­di­vé­ho úda­ja, mies­to, čas a spô­sob a iné okol­nos­ti, za akých bol pred­met­ný údaj ozná­me­ný, ďal­šie mož­nos­ti roz­ší­re­nia tej­to in­for­má­cie, oso­bu pô­vod­cu nep­rav­di­vej in­for­má­cie, rov­na­ko ad­re­sá­ta, kto­ré­ho sa pred­met­ná in­for­má­cia tý­ka, a v ne­pos­led­nom ra­de, mož­nosť vzni­ku nás­led­ku pred­ví­da­né­ho ust. § 373 Tr. zák.

 Na­vy­še pred­met­ný pre­čin je s pou­ka­zom na § 17 Tr. zák. úmy­sel­ným tres­tným či­nom, čo zna­me­ná, že ko­na­nie pá­cha­te­ľa mu­sí byť pok­ry­té úmy­sel­ným za­vi­ne­ním, a to aj po­kiaľ ide spô­so­be­nie da­né­ho škod­li­vé­ho nás­led­ku.

       Z pred­re­vo­luč­nej ju­di­ka­tú­ry re­zul­tu­je zá­ver, že úmy­sel pá­cha­te­ľa sa mu­sí ne­vyh­nut­ne vzťa­ho­vať aj k okol­nos­ti, že ozna­mu­je nep­rav­di­vý údaj (pri­me­ra­ne ju­di­ka­tú­ra pod R 44/1965, 49/1983 20/1986, 63/1991). Po­ve­da­né inak, tá­to ju­di­ka­tú­ra vy­ža­do­va­la od pá­cha­te­ľa ve­do­mosť o tom, že ním ozna­mo­va­ný údaj je nep­rav­di­vý. 

 Nap­rík­lad z roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. 6 Tz 34/82 zo dňa 04.06.1982 (pub­li­ko­va­ný pod R 49/1983) vý­slov­ne vy­plý­va, že „pri tres­tnom či­ne oho­vá­ra­nia sa po sub­jek­tív­nej strán­ke vy­ža­du­je, aby pá­cha­teľ ve­del o nep­rav­di­vos­ti roz­ši­ro­va­né­ho úda­ja a o tom, že ním mô­že v znač­nej mie­re oh­ro­ziť váž­nosť iné­ho u spolu­ob­ča­nov. Ne­pos­ta­ču­je, aby pá­cha­teľ mal v tom­to sme­re len even­tuál­ny úmy­sel.“

 Na tom­to mies­te je však dô­vod­né uviesť, že tá­to star­šia ju­di­ka­tú­ra má svo­je opod­stat­ne­nie v kon­texte vte­daj­šej práv­nej úp­ra­vy, keď­že v Tres­tnom zá­ko­ne č. 140/1961 Zb. účin­né­ho do 30.06.1990 bol trest­ný čin oho­vá­ra­nie v § 206 up­ra­ve­ný nas­le­dov­ne:

 Kto o inom ozná­mi údaj, o kto­rom vie, že je nep­rav­di­vý a spô­so­bi­lý znač­nou mie­rou oh­ro­ziť je­ho váž­nosť u spolu­ob­ča­nov...“

 Až pros­tred­níc­tvom no­ve­ly zá­ko­na č. 175/1990 Zb. účin­nej od 01.07.1990 doš­lo ok­rem iné­ho aj k úp­ra­ve tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia do zne­nia „kto o inom ozná­mi nep­rav­di­vý údaj, kto­rý je spô­so­bi­lý...“. 

        Na­priek vy­ššie uve­de­né­mu kon­šta­to­va­niu však pla­tí, že úmy­sel­né za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa mu­sí s pou­ka­zom na § 17 Tr. zák. pok­rý­vať všet­ky zá­kon­né zna­ky pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa  § 373 ods. 1 Tr. zák., a to naj­mä po­kiaľ ide o ve­do­mos­tnú zlož­ku úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia.

        To zna­me­ná, že po­kiaľ pá­cha­teľ vô­bec ne­vie, že ním pre­zen­to­va­ný údaj je nep­rav­di­vý, ale prá­ve nao­pak, je pres­ved­če­ný o tom, že je prav­di­vý, tak po­tom u ne­ho ab­sen­tu­je ve­do­mos­tná zlož­ka úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia.

         Kom­pli­ko­va­nej­šie však bu­de rie­še­nie otáz­ky, po­kiaľ pá­cha­teľ ší­ri údaj, ku prav­di­vos­ti kto­ré­ho sa sta­via povr­chne, ľa­hos­taj­ne, keď­že v tak­tom prí­pa­de by sa za ur­či­tých okol­nos­tí moh­lo jed­nať o úmy­selne za­vi­ne­nie v ne­pria­mej for­me pod­ľa § 15 písm. b) Tr. zák. O ne­pria­my úmy­sel mô­že ísť naj­mä vte­dy, ak ľa­hos­taj­nosť pá­cha­te­ľa k to­mu, či nás­le­dok nas­ta­ne ale­bo ne­nas­ta­ne, vy­jad­ru­je je­ho klad­né sta­no­vis­ko k obom tým­to mož­nos­tiam. 

         Na tom­to mies­te mož­no však pou­ká­zať aj na čes­kú ju­di­ka­tú­ru, kto­rá vo vzťa­hu k napl­ne­niu sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia uvied­la, že sku­toč­nosť, že via­ce­ré roz­ši­ro­va­né úda­je bo­li han­li­vé, neo­ve­re­né a nep­rav­di­vé a sú­čas­ne spô­so­bi­lé pri­vo­diť znač­né oh­ro­ze­nie váž­nos­ti na­pa­da­ných osôb, cha­rak­te­ri­zu­je ob­jek­tív­nu strán­ku tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia, ale sa­ma o se­be ne­vy­po­ve­dá nič o tom, či o uve­de­nej po­va­he úda­jov ob­vi­ne­ný ve­del a či bol uz­ro­zu­me­ný s nás­led­kom, kto­rý ich ší­re­ním mo­hol vy­vo­lať (viď Uz­ne­se­nie  Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR pod sp. zn. 5 Tdo 873/2002 zo dňa 07.11.2002).

        Pre úpl­nosť je ne­vyh­nut­né tak­tiež zdô­raz­niť, že v prí­pa­de pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. je ne­vyh­nut­né v zmys­le § 10 ods. 2 Tr. zák. zoh­ľad­niť aj ma­te­riál­ny znak (ma­te­riál­ny ko­rek­tív), pri­čom v tej­to sú­vis­los­ti ne­mož­no opo­me­núť ani tú sku­toč­nosť, že pri da­nom pre­či­ne je tak­tiež pot­reb­né do úva­hy vziať aj prin­cíp „ul­ti­ma­ra­tio“ (R 96/2014 ale­bo Roz­sud­ky Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. 5Tdo/36/2014 a sp. zn. 1 TdoV 10/2015).

 Nad rá­mec vy­ššie uve­de­nej práv­nej ana­lý­zy tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tr. zák. je ne­vyh­nut­né pou­ká­zať aj na ďal­šie as­pek­ty sú­vi­sia­ce s tým­to tres­tným či­nom, kto­ré ma­jú svoj ar­gu­men­tač­ný zá­klad skôr v ci­vil­nom (súk­rom­nom) prá­ve.

 Uve­de­né je dô­vod­né aj z to­ho hľa­dis­ka, že ako pri tres­tnom či­ne oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tr. zák., tak aj pri ochra­ne osob­nos­ti v zmys­le § 13 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka sa vy­ža­du­je, aby iš­lo o zá­sah neop­ráv­ne­ný t.j. vy­ko­na­ný v roz­po­re s ob­jek­tív­nym prá­vom. Rov­na­ko ne­mož­no opo­mí­nať ani tú sku­toč­nosť, že znač­ná časť ci­vil­ných spo­rov o ochra­nu osob­nos­ti je za­lo­že­ná tak­tiež na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že sub­jekt X ší­ri nep­rav­di­vé in­for­má­cie o sub­jek­te Y. To zna­me­ná, že rov­na­ký skut­ko­vý zá­klad (sku­tok) mô­že byť pred­me­tom tres­tné­ho ko­na­nia (v prí­pa­de po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 373 Tr. zák.), ale rov­na­ko mô­že byť i pred­me­tom ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho ko­na­nia (v spo­re o ochra­nu osob­nos­ti pod­ľa § 11 a nasl. Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka).    

 V kon­texte re­le­van­tnej ju­di­ka­tú­ry tý­ka­jú­cej sa ochra­ny osob­nos­ti je zvlášť vhod­né po­zor­nosť ve­no­vať prí­pa­dom, ke­dy je po­su­dzo­va­ná dô­vod­nosť po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia pri ve­rej­ných fun­kcio­ná­roch, t.j. osôb pô­so­bia­cich vo ve­rej­nom zá­uj­me.

 Uve­de­ná té­ma je zvlášť ak­tuál­na v sú­čas­nos­ti, keď­že vzá­jom­né po­dá­va­nie tres­tných ozná­me­ní ve­rej­ne čin­ných osôb pre trest­ný čin oho­vá­ra­nia sa sta­lo v na­šich pod­mien­kach akým­si „ná­rod­ným špor­tom“. Dnes je to­tiž po­mer­ne bež­ná prax, že po­kiaľ je ur­či­tý mi­nis­ter, štát­ny ta­jom­ník, pos­la­nec, sta­ros­ta ob­ce, ale­bo iný ve­rej­ný fun­kcio­nár spo­je­ný s ne­ja­kou proti­práv­nou čin­nos­ťou (ho­ci sa ani ne­mu­sí jed­nať pria­mo o tres­tnú čin­nosť, ale napr. o tzv. klien­tel­izmus ale­bo ,,ro­din­kár­stvo”) na „vzne­se­né ob­vi­ne­nia“ a kri­ti­ku rea­gu­je tak, že po­dá tres­tné ozná­me­nie na pô­vod­cu in­for­má­cie pre oho­vá­ra­nie (§ 373 Tr. zák.) ale­bo kri­vé ob­vi­ne­nie (§345 Tr. zák.).

 Pri­tom je pot­reb­né zvý­raz­niť, že dr­vi­vá väč­ši­na tých­to ozná­me­ní je ne­dô­vod­ná, t.j. veľ­ká väč­ši­na tých­to po­da­ní bý­va od­miet­nu­tá eš­te v štá­diu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por.

 Po­kiaľ pre­to ide o rie­še­nie tej­to prob­le­ma­ti­ky, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, je dô­vod­né do úva­hy vziať ok­rem iné­ho i nas­le­dov­né:    

          Jed­ným zo zá­klad­ných po­li­tic­kých práv kaž­dé­ho ob­ča­na je slo­bo­da pre­ja­vu a prá­vo na je­ho ve­rej­nú pre­zen­tá­ciu, čo re­zul­tu­je z čl. 26 ods. 1, ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ale aj z čl. 10 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“). Je pre­to pri­ro­dze­né, že kaž­dý má do­vo­le­né vy­jad­ro­vať sa k ve­rej­ným ve­ciam a vy­ná­šať o nich hod­no­to­vé úsud­ky (Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR pod sp. zn. II ÚS 152/08).

         Rov­na­ko čl. 26 ods. 1 Ústa­vy SR ga­ran­tu­je prá­vo na in­for­má­cie. 

 Na stra­ne dru­hej pla­tí, že aj slo­bo­da pre­ja­vu má svo­je hra­ni­ce a li­mi­ty, tak ako dek­la­ru­je aj čl. 19 ods. 2, ods. 3 Ústa­vy SR. Uve­de­ná ús­tav­ná ochra­na sa však jed­not­liv­co­vi pos­ky­tu­je len v prí­pa­doch neop­ráv­ne­ných zá­sa­hov do ľud­skej dôs­toj­nos­ti, osob­nej cti, dob­rej po­ves­ti a dob­ré­ho me­na.

 Zá­kon­ný zá­klad súk­rom­nop­ráv­nej ochra­ny osob­nos­tných práv v pod­mien­kach prá­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky ob­sa­hu­je naj­mä Ob­čian­sky zá­kon­ník pod náz­vom Ochra­na osob­nos­ti v us­ta­no­ve­niach § 11 až 16, pri­čom tá­to práv­na úp­ra­va vy­chá­dza z dru­hej hla­vy Ústa­vy SR, naj­mä z člán­kov 14, 15, 16, 19, 20 a 21.

 V pr­vom ra­de mož­no po­zor­nosť upria­miť na tú sku­toč­nosť, že ak k po­ru­še­niu prá­va na ochra­nu osob­nos­ti doš­lo slo­vom, tre­ba pri skú­ma­ní pri­me­ra­nos­ti kon­krét­ne­ho vý­ro­ku v pr­vom ra­de od­lí­šiť, či sa jed­ná o skut­ko­vé tvr­de­nie ale­bo hod­no­tia­ci úsu­dok (kri­ti­ku), pre­to­že pod­mien­ky kla­de­né na prí­pus­tnosť tých­to dvoch vý­ra­zov sa v súd­nej praxi od­li­šu­jú.

 Z čes­kej ju­di­ka­tú­ry ply­nie pre na­še práv­ne pod­mien­ky práv­ne ak­cep­to­va­teľ­ný zá­ver, že za nep­rav­di­vé úda­je v zmys­le § 373 Tr. zák. ne­mož­no po­tom po­va­žo­vať ta­ké tvr­de­nia, kto­rú ma­jú hod­no­tia­cu po­va­hu a sú pre­zen­to­va­né ako sub­jek­tív­ne úsud­ky ich auto­rov, te­da nie sú pre­zen­to­va­né ako fak­tic­ký údaj (Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR pod sp. zn. 7 Tdo 726/2004 zo dňa 01.09.2004).

        Tak­tiež Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v roz­hod­nu­tí De Haes a Gij­sels pro­ti Bel­gic­ku, v ro­ku 1997 zdô­raz­nil ne­vyh­nut­nosť roz­li­šo­va­nia me­dzi fak­ta­mi a hod­no­tia­ci­mi úsud­ka­mi s tým, že exis­ten­ciu fak­tov mož­no do­ká­zať, za­tiaľ čo prav­di­vosť hod­no­tia­ce­ho úsud­ku ne­mož­no do­ká­zať (roz­su­dok Lin­gens pro­ti Ra­kús­ku z 8. jú­la 1986).

 Skut­ko­vé tvr­de­nie sa opie­ra o fakt, ob­jek­tív­ne exis­tu­jú­cu reali­tu, kto­rá je zis­ti­teľ­ná po­mo­cou do­ka­zo­va­nia, prav­di­vosť tvr­de­nia je te­da ove­ri­teľ­ná. Na roz­diel od skut­ko­vé­ho tvr­de­nia hod­no­tia­ci úsu­dok vy­jad­ru­je sub­jek­tív­ny ná­zor svoj­ho auto­ra, kto­rý k da­né­mu fak­tu za­ují­ma ur­či­tý pos­toj tak, že ho hod­no­tí z hľa­dis­ka správ­nos­ti a pri­ja­teľ­nos­ti, a to na zá­kla­de vlas­tných (sub­jek­tív­nych) kri­té­rií. Hod­no­tia­ci úsu­dok ne­mož­no ako­koľ­vek do­ka­zo­vať. Pri­me­ra­nosť kri­ti­ky čo do ob­sa­hu, for­my a mies­ta (pou­ži­tý­mi vý­raz­mi, for­mu­lá­cia­mi, spo­je­nia­mi), zna­me­ná, že ne­vy­bo­ču­je z me­dzí nut­ných k do­siah­nu­tiu sle­do­va­né­ho a zá­ro­veň spo­lo­čen­sky uz­ná­va­né­ho úče­lu (cie­ľa).Prá­va na ochra­nu osob­nos­ti sa sa­moz­rej­me mô­žu do­má­hať aj po­li­ti­ci a os­tat­ne ve­rej­ne čin­né oso­by, no kri­té­riá po­sú­de­nia skut­ko­vých tvr­de­ní a hod­no­tia­cich úsud­kov sú v ich prí­pa­doch om­no­ho mäk­šie v pros­pech pô­vod­cov tých­to vý­ro­kov. Je to da­né sku­toč­nos­ťou, že oso­ba vstú­pia­ca na ve­rej­nú scé­nu mu­sí po­čí­tať s tým, že ako oso­ba ve­rej­ne zná­ma bu­de pod drob­noh­ľa­dom ve­rej­nos­ti, kto­rá sa za­ují­ma o jej pro­fe­sio­nál­ny ako aj súk­rom­ný ži­vot a sú­čas­ne ho hod­no­tí, zvlášť, ak ide o oso­bu, kto­rá spra­vu­je ve­rej­né zá­le­ži­tos­ti.“ (ci­to­va­né z Uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. 4 Cdo 149/2009 zo dňa 31.05.2010).

       Rie­še­nie tých­to as­pek­tov je eš­te dô­vod­nej­šie u ve­rej­ne čin­ných osôb (tzv. osôb ve­rej­né­ho zá­uj­mu), u kto­rých sa vy­ža­du­je vy­ššia mie­ra to­le­ran­cie ve­rej­nej kri­ti­ky, a te­da aj hod­no­tia­cich úsud­kov.

 ,,Oso­ba­mi ve­rej­né­ho zá­uj­mu sa väč­ši­nou ro­zu­me­jú oso­by ve­rej­né­ho ži­vo­ta, kto­ré vy­stu­pu­jú pri rie­še­ní rôz­nych otá­zok na ve­rej­nos­ti, ale­bo sú ve­rej­ne čin­ný­mi a tým na ve­rej­nos­ti vy­ko­ná­va­jú svoj vplyv v ob­las­ti po­li­tic­kej, hos­po­dár­skej, kul­túr­nej, špor­to­vej a i., ale vô­bec aj oso­by, kto­ré na se­ba upú­ta­va­jú zá­ujem ve­rej­nos­ti a tak sa oci­ta­jú v zor­nom uh­le spra­vo­daj­stva hro­mad­ných in­for­mač­ných pros­tried­kov.“(ci­to­va­né z Knap, K. – Šves­tka, J.: Ochra­na osob­nos­ti pod­le čes­kos­lo­ven­ské­ho ob­čan­ské­ho prá­va. Pra­ha : Pa­no­ra­ma, 1989, s. 366.)

 Za tzv. oso­by ve­rej­né­ho zá­uj­mu sa pre­to spra­vid­la po­va­žu­jú po­li­ti­ci, sud­co­via, oso­by pra­cu­jú­ce vo ve­rej­nej sprá­ve (ve­rej­nom zá­uj­me), či osob­nos­ti kul­túr­nej a špor­to­vej ob­ce. Po­kiaľ ide o po­li­tic­ky čin­né per­só­ny, tak za oso­bu ve­rej­né­ho zá­uj­mu je nut­né po­va­žo­vať nie­len po­li­ti­ka pô­so­bia­ce­ho na ce­lo­ná­rod­nej úrov­ni, ale i na úrov­ni mies­tnej a re­gio­nál­nej (Roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Kwiecien pro­ti Poľ­sku zo dňa 09.01.2007).  

 Tu mož­no pod­por­ne vy­chá­dzať naj­mä z ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 357/2004 Z.z. o ochra­ne ve­rej­né­ho zá­uj­mu pri vý­ko­ne fun­kcií ve­rej­ných fun­kcio­ná­rov v zne­ní nes­kor­šie­ho pred­pi­su, kde čl. 2 ods. 1 vý­slov­ne ur­ču­je, ko­ho po­va­žu­je ten­to pred­pis za ve­rej­né­ho fun­kcio­ná­ra.  Pod­ľa čl. 4 ods. 1 toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na je ve­rej­ný fun­kcio­nár je po­vin­ný pri vý­ko­ne svo­jej fun­kcie pre­sa­dzo­vať a chrá­niť ve­rej­ný zá­ujem.

        Mož­no kon­šta­to­vať, že po­jem „ve­rej­ný fun­kcio­nár“ spĺňa kri­té­ria tzv. oso­by ve­rej­né­ho zá­uj­mu, tak ako je to vy­me­dze­né vy­ššie. 

 Stu­peň prí­pus­tnej kri­ti­ky sa te­da v zá­sa­de me­ní pod­ľa ty­pu jej ad­re­sá­ta, pri­čom tzv. oso­by ve­rej­né­ho zá­uj­mu mu­sia ak­cep­to­vať väč­šiu mie­ru ve­rej­nej kri­ti­ky než os­tat­ní ob­ča­nia, čo vy­plý­va aj z kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry (Roz­hod­nu­tia Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va Oberschlickvs. Ra­kús­ko zo dňa 1. jú­la 1997, Han­dy­si­devs. Spo­je­né krá­ľov­stvo zo dňa 12. jú­la 2001, Lin­gens pro­ti Ra­kús­ku zo dňa 8.7.1986, Thor­geir Thor­geir­son pro­ti Is­lan­du zo dňa 25.6.1992, Ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du SR pod sp. zn. II. ÚS 44/00 z 05.01.2001, sp. zn. PL. ÚS 1/09  z 19.01.2011, sp. zn. II.ÚS 255/2010 zo dňa 6.10.2010  a sp. zn. IV. ÚS 492/2012 zo dňa 18.4.2013, Uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod sp. zn. 5 Cdo 202/2009 zo dňa 19.05.2010 a  sp. zn. 4 Cdo 149/2009 zo dňa 31.05.2010, sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 03.02.2010, sp. zn. 5 Cdo 55/2008 zo dňa 25.02.2009).

             V dru­hom vy­ššie spo­me­nu­tom roz­hod­nu­tí Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP) išiel v nas­to­le­nej prob­le­ma­ti­ke eš­te ďa­lej, keď­že skon­šta­to­val, že „ochra­na slo­bo­dy pre­ja­vu sa vzťa­hu­je nie­len na in­for­má­cie a my­šlien­ky, kto­ré sú pri­jí­ma­né priaz­ni­vo, ale­bo kto­ré sa po­va­žu­jú za neš­kod­né ale­bo za in­di­fe­ren­tné, ale aj na ta­ké, kto­ré urá­ža­jú, šo­ku­jú ale­bo zne­po­ko­ju­jú. Tak­to si to vy­ža­du­je plu­ral­izmus, to­le­ran­cia a veľ­ko­ry­sosť, bez kto­rých neexis­tu­je de­mok­ra­tic­ká spo­loč­nosť.“

        V ďal­šom, veľ­mi vý­znam­nom roz­hod­nu­tí vo ve­ci Lin­gens pro­ti Ra­kús­ku (roz­su­dok ESĽP zo dňa 8.7.1986) ESĽP do­vo­dil, že v dis­ku­sii o ve­ciach ve­rej­né­ho zá­uj­mu mož­no pou­ží­vať aj sil­nej­šie vý­ra­zy. Za prí­pus­tné ESĽP do­kon­ca po­va­žu­je pre­há­ňa­nie či do­kon­ca pro­vo­ká­ciu.

       ESĽP vo svo­jej po­čet­nej ju­di­ka­tú­re jas­ne vy­me­dzil, že slo­bo­da pre­ja­vu je nie­len vý­znam­ným prá­vom ako ta­kým, ale zoh­rá­va zá­ro­veň dô­le­ži­tú úlo­hu v rám­ci ochra­ny os­tat­ných práv ga­ran­to­va­ných v Do­ho­vo­re. Z to­ho dô­vo­du ESĽP aký­koľ­vek zá­sah do slo­bo­dy pre­ja­vu po­su­dzu­je veľ­mi dôk­lad­ne a prís­ne. Slo­bo­da pre­ja­vu ako sa­mos­tat­né prá­vo resp. slo­bo­da chrá­ne­ná Do­ho­vo­rom veľ­mi čas­to pri­chá­dza do kon­flik­tu s os­tat­ný­mi prá­va­mi rov­na­ko chrá­ne­ný­mi Do­ho­vo­rom. V prí­pa­de stre­tu via­ce­rých práv rov­na­kej úrov­ne sa ESĽP vždy usi­lu­je náj­sť is­tú rov­no­vá­hu me­dzi ko­li­du­jú­ci­mi prá­va­mi.

 ESĽP svo­ji­mi roz­hod­nu­tia­mi však pos­ky­tu­je zvý­še­nú ochra­nu prá­vu na ší­re­nie in­for­má­cií a my­šlie­nok o ve­ciach ve­rej­né­ho zá­uj­mu (pozn. viď roz­hod­nu­tia ESĽP uve­de­né vy­ššie).

 Z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP tak­tiež vy­plý­va, že ob­me­dzenie prá­va pod­ľa čl. 10 pri­púš­ťa len ma­lý roz­sah ob­me­dzenia de­ba­ty o otáz­kach ve­rej­né­ho zá­uj­mu (roz­su­dok vo ve­ci Gu­ja pro­ti Mol­dav­sku z 12.02.2008). 

 Na­priek po­mer­ne ši­ro­ko nas­ta­ve­ným man­ti­ne­lom slo­bo­dy pre­ja­vu ESĽP pri­púš­ťa, že za ur­či­tých okol­nos­tí mô­žu hod­no­tia­ce úsud­ky prek­ro­čiť tie­to po­my­sel­né hra­ni­ce slo­bo­dy pre­ja­vu a neop­ráv­ne­ne za­siah­nuť do ochra­ny osob­nos­ti dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by. Pôj­de však pre­dov­šet­kým o prí­pa­dy tzv. ha­no­bia­cej kri­ti­ky, ke­dy na­mies­to vec­né­ho vy­po­ria­da­nia sa s ur­či­tým prob­lé­mom sto­jí v pop­re­dí urá­ža­nie iné­ho (k to­mu poz­ri:Her­czeg, J.: Me­ze svo­bo­dy pro­je­vu. Pra­ha : Nak­la­da­tel­stvíO­rac, 2004, s. 71).

 ESĽP však vo svo­jich roz­hod­nu­tiach už viac­krát kon­šta­to­val, že aj pou­ži­tie expre­sív­nych až uráž­li­vých vý­ra­zov s pri­hliad­nu­tím na okol­nos­ti da­nej si­tuácie, v kto­rej bo­li pou­ži­té, bo­lo pri­me­ra­né a v rám­ci prí­pus­tných hra­níc slo­bo­dy pre­ja­vu (v tom­to oh­ľa­de je zná­mym roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Oberschlick pro­ti Ra­kús­ku zo dňa 08.07.1986).

 V ne­dáv­nej mi­nu­los­ti sa ESĽP kom­plexne za­obe­ral otáz­kou slo­bo­dy pre­ja­vu pos­lan­cov v roz­hod­nu­tí vo ve­ci Ka­rác­so­ny a os­tat­ní pro­ti Ma­ďar­sku zo dňa 17.05.2016, kde ok­rem iné­ho uvie­dol, že pre­jav čle­nov parla­men­tu je dô­le­ži­tou sú­čas­ťou slo­bo­dy pre­ja­vu v ro­vi­ne par excellence. Súd zvýraz­nil vý­znam prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu pre čle­nov parla­men­tu a ten­to pre­jav má po­ží­vať zvý­še­nú úro­veň ochra­ny.

 Z čes­kej ju­di­ka­tú­ry tak­tiež vy­plý­va zá­ver, že úmy­sel­né za­vi­ne­nie ako je­den z pred­pok­la­dov tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 Tr. zák. je pot­reb­né zvlášť sta­ros­tli­vo po­su­dzo­vať v si­tuá­cii, keď mal byť uve­de­ný trest­ný čin spá­cha­ný v do­be vo­leb­nej kam­pa­ne, ke­dy mož­no pred­pok­la­dať pred­ná­ša­nie os­trej kri­ti­ky na ad­re­su kan­di­dá­tov z rôz­nych sub­jek­tív­nych poh­ľa­dov, pre­to­že ide o ima­nen­tnú sú­časť pred­vo­leb­né­ho sú­bo­ja, kto­rú nie je mož­no všeo­bec­ne kri­mi­na­li­zo­vať (Uz­ne­se­nie  Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR pod sp. zn. 5 Tdo 873/2002 zo dňa 07.11.2002).  

       Ho­ci in­šti­tút zní­že­nej ochra­ny osob­nos­ti osôb ve­rej­né­ho zá­uj­mu vy­ža­du­je vy­ššiu mie­ru to­le­ran­cie kri­ti­ky tých­to osôb, ma­jú aj tie­to oso­by v ju­di­ka­tú­re ESĽP ga­ran­to­va­né le­gi­tím­ne oča­ká­va­nie ochra­ny vlas­tné­ho súk­ro­mia.

 Uve­de­nú dok­trí­nu ESĽP za­kot­vil napr. vo ve­ci von Han­no­ver pro­ti Ne­mec­ku (roz­su­dok ESĽP zo dňa 24.6.2004), keď vo svo­jom roz­hod­nu­tí kon­šta­to­val, že kaž­dý, ho­ci je ve­rej­nos­ti zná­my, mu­sí mať ,,le­gi­tím­nu ná­dej“ na reš­pek­to­va­nie a ochra­nu svoj­ho súk­rom­né­ho ži­vo­ta.

 To zna­me­ná, že oso­bám ve­rej­né­ho zá­uj­mu je pos­ky­to­va­ná pred­met­ná ochra­na pri­már­ne v ob­las­ti súk­rom­né­ho, nie ve­rej­né­ho ži­vo­ta (k to­mu aj roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Dal­ban pro­ti Ru­mun­sku zo dňa 28.09.1999).

      S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né roz­hod­nu­tia, je zrej­mé že prob­le­ma­ti­ka neop­ráv­ne­né­ho zá­sa­hu do osob­nos­tné­ho prá­va (uráž­ka na cti) by ma­la byť pre­dov­šet­kým pred­me­tom ko­na­nia ob­čian­skych sú­dov, na­koľ­ko tie­to sú vý­slov­ne po­vo­la­né na to, aby v sú­la­de so zá­sa­dou up­lat­ne­nia tres­tné­ho prá­va ako pros­tried­ku „ul­ti­ma­ra­tio“, pre­jed­ná­va­li spo­ry z ob­čian­skop­ráv­nych vzťa­hov, resp. súk­rom­nop­ráv­ne spo­ry, čo vy­plý­va aj z § 7 ods. 1 O.s.p., resp. § 3 Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku.

           Vy­rie­še­nie ko­lí­zie dvoch sub­jek­tív­nych práv v rám­ci ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho ko­na­nia je vhod­né naj­mä za pou­ži­tia tes­tu pro­por­cio­na­li­ty. Test pro­por­cio­na­li­ty je všeo­bec­ne uz­ná­va­ná práv­na me­tó­da, za po­mo­ci kto­rej mož­no po­sú­diť le­gi­ti­mi­tu kon­krét­ne­ho zá­sa­hu do sfé­ry práv a slo­bôd ur­či­té­ho jed­not­liv­ca. Po­kiaľ ide o pod­sta­tu tes­tu pro­por­cio­na­li­ty, tak je­ho vy­uži­te ná­le­ži­te vy­me­dzi­la aj roz­ho­do­va­cia čin­nosť Ústav­né­ho sú­du SR (naj­mä ná­le­zy pod sp. zn. II. ÚS 152/08 zo dňa 15.12.2009 a II. ÚS 326/09 zo 04.03.2010, uve­rej­ne­ný v zbier­ke pod č. 11/2010).

Za pov­šim­nu­tie sto­jí naj­mä práv­ny zá­ver vy­plý­va­jú­ci z Ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR pod sp. zn. II. ÚS 326/09 zo 04.03.2010 (R 11/2010), pod­ľa kto­ré­ho „slo­bo­da pre­ja­vu je zá­klad­ným pi­lie­rom de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, v kto­rej je kaž­dé­mu do­vo­le­né vy­jad­ro­vať sa k ve­rej­ným ve­ciam a vy­ná­šať o nich hod­no­to­vé sú­dy. K ve­ciam ve­rej­ným pri­tom ne­po­chyb­ne pat­rí čin­nosť or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci vrá­ta­ne čin­nos­ti sú­dov a sud­cov a tak­tiež čin­nosť osôb pô­so­bia­cich vo ve­rej­nom ži­vo­te. Tie­to čin­nos­ti mô­žu byť ve­rej­ne po­su­dzo­va­né, pri­čom pri ich kri­ti­ke pla­tí z prin­cí­pu de­mok­ra­cie vy­plý­va­jú­ca ús­tav­ná pre­zum­pcia, že ide o kri­ti­ku do­vo­le­nú.

       S pou­ka­zom na vy­ššie opí­sa­né je pre­to mož­né skon­šta­to­vať, že po­kiaľ je už roz­ho­do­va­cia čin­nosť sú­dov pre­jed­ná­va­jú­cich ob­čian­sko-práv­ne spo­ry (spo­ry o ochra­nu osob­nos­ti) v otáz­ke kri­ti­ky osôb ve­rej­né­ho zá­uj­mu zdr­žan­li­vá, je o to dô­vod­nej­šie, aby aj nás­tup tres­tno-práv­nej rep­re­sie pri tej­to otáz­ke, bol eš­te zdr­žan­li­vej­ší, a to pl­ne v sú­la­de so zá­sa­dou „ul­ti­ma ra­tio”.

 

Zá­ver

         Je no­to­ric­ky zná­me, že tres­tné prá­vo ako sú­bor práv­nych no­riem má nas­tu­po­vať naj­mä v tých prí­pa­doch, keď dot­knu­té práv­ne vzťa­hy nie je mož­né re­gu­lo­vať pros­tred­níc­tvom iných práv­nych od­vet­ví, resp. po­kiaľ tie­to zly­ha­li (mi­nu­li sa účin­ku). Na­priek to­mu­to fak­tu je však v sú­čas­nos­ti ba­dať trend, že in­šti­tút tres­tné­ho ozná­me­nia sa stal akým­si uni­ver­zál­nym nás­tro­jom pri ob­ra­ne dot­knu­tých osôb v rám­ci po­li­tic­ké­ho sú­bo­ja, čo evi­den­tne nie je sú­lad­né s vy­ššie uve­de­nou zá­sa­dou. Pre­to je pot­reb­né dôs­led­ne roz­li­šo­vať me­dzi ko­na­ním, kto­ré ob­jek­tív­ne vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia od ko­na­nia, kto­ré je len prí­pus­tnou (do­vo­le­nou) kri­ti­kou ve­rej­ne čin­nej oso­by. Rov­na­ko dô­le­ži­té je roz­li­šo­vať, ke­dy sa o kri­ti­zo­va­nej oso­be pre­zen­tu­jú fak­ty, a ke­dy ide “iba” o hod­no­tia­ce úsud­ky oso­by, kto­rá úda­je pre­zen­tu­je. Obzvlášť je dô­vod­né pou­ži­tú ar­gu­men­tá­ciu vy­hod­no­co­vať, po­kiaľ ide o kri­ti­ku ve­rej­ných fun­kcio­ná­rov pred­ná­ša­nú v rám­ci tzv. po­li­tic­ké­ho sú­bo­ja.


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia