Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

Publikované: 10. 12. 2011, čítané: 49407 krát
 

 

Úvod

V na­šej spo­loč­nos­ti je už nie­koľ­ko ro­kov prí­tom­ný fe­no­mén omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok. Vy­so­ký stav kri­mi­na­li­ty na tom­to úse­ku, v spo­je­ní s dro­go­vou tres­tnou čin­nos­ťou nú­ti or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sia­hať pri ob­jas­ňo­va­ní tých­to tres­tných či­nov po čo­raz so­fis­ti­ko­va­nej­ších a ope­ra­tív­nej­ších me­tó­dach s vy­uži­tím dos­tup­ných ope­ra­tív­no-pát­ra­cích pros­tried­kov a v ne­ma­lej mie­re sa vy­uží­va aj tzv. kri­mi­nál­ne spra­vo­daj­stvo. K to­mu­to vý­vo­ju je nut­né poz­na­me­nať, že v pria­mej úme­re ref­lek­tu­je kvan­ti­tu a kva­li­tu pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti s dro­go­vým pr­vkom. Ten­to kri­mi­nál­ny pr­vok, t.j. pria­mo ale­bo ne­pria­mo sú­vi­sia­ca prí­tom­nosť drog pri pá­cha­ní tres­tných či­nov sa od­rá­ža vo veľ­kej mie­re vo vý­be­re, vy­hľa­dá­va­ní, pre­ve­ro­va­ní, do­ku­men­to­va­ní a tzv. pro­ces­nom iden­ti­fi­ko­va­ní pra­me­ňov dô­ka­zov, no­si­te­ľov dô­ka­zov a v pos­led­nom ra­de aj sa­mot­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov a dô­ka­zov vo svo­jej pod­sta­te.

 Z hľa­dis­ka pos­ta­ve­nia ob­haj­cu a prá­va ob­vi­ne­né­ho, resp. za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho na ak­tív­nu a/ale­bo pa­sív­nu ob­ha­jo­bu tre­ba kon­šta­to­vať, že v žiad­nom prí­pa­de ob­ha­jo­ba nes­mie pri­pus­tiť čo i len v ur­či­tom štá­diu a stup­ni do­ka­zo­va­nia vý­kon dô­ka­zu, kto­rý by vy­ka­zo­val zna­ky ne­zá­kon­nos­ti. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní aj na­priek to­mu, že príp­rav­né ko­na­nie nie je eš­te za­hr­nu­té ce­lým kom­plexom kon­tra­dik­tór­nos­ti a ob­haj­ca v tom­to štá­diu ko­na­nia nep­red­sta­vu­je sa­mos­tat­ný sub­jekt tres­tné­ho ko­na­nia z hľa­dis­ka od­stup­ňo­va­né­ho prá­va ob­ha­jo­by, sa bu­dú stá­le sna­žiť o sil­nú ochran­nú fun­kciu štá­tu a auto­ri­ty je­ho or­gá­nov tak, aby bo­li tres­tné či­ny ná­le­ži­te zis­te­né a ich pá­cha­te­lia spra­vod­li­vo pot­res­ta­ní. Ob­ha­jo­ba mu­sí za­sa­ho­vať v sa­mot­nom jad­re skut­ku, kto­rý tie­to or­gá­ny po­va­žu­jú za trest­ný čin, pri­čom mu­sí nut­ne plá­vať v štruk­tú­rach jed­no­ty skut­ku, kto­rý vzne­se­ním ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be za­kla­dá jej pod­sta­tu a v rám­ci skut­kov s dro­go­vou prob­le­ma­ti­kou mu­sí ve­no­vať ná­le­ži­tú po­zor­nosť sys­té­mu do­ka­zo­va­nia naj­mä z hľa­dis­ka ich zá­kon­nos­ti.

 Zá­sa­da po­me­ru špe­cia­li­ty v do­ka­zo­va­ní

 V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (zák. č.301/2005 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, ďa­lej v texte len ako „Trest­ný po­ria­dok“) ako dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť ná­le­ži­té­mu ob­jas­ne­niu ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Us­ta­no­ve­nie § 119 ods.1 Tres­tné­ho po­riad­ku[1] pred­sta­vu­je zá­klad­nú kos­tru do­ka­zo­va­ných pr­vkov a na ne pria­mo nad­vä­zu­jú jed­not­li­vé roz­hod­nu­tia v tres­tnom ko­na­ní z hľa­dis­ka naj­mä ich dô­vod­nos­ti a pot­reb­nej kvan­ti­ty dô­kaz­nej si­ly, napr. us­taods.1 Tres­tné­ho po­riad­ku[2], us­ta­no­ve­nie § 215 Tres­tné­ho po­riad­ku[3], us­ta­no­ve­nie § 285 Tres­tné­ho po­riad­ku[4] a iné.

Us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za­hŕňa in­šti­tút pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov, kto­rý vo svo­jej pod­sta­te pra­cu­je s dvo­mi zá­klad­ný­mi pr­vka­mi. Pre­dov­šet­kým mu­sí byť dô­kaz zís­ka­ný z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo oso­bit­né­ho zá­ko­na a nás­led­ne mu­sí byť pre da­né ko­na­nie pou­ži­teľ­ný z hľa­dis­ka ná­le­ži­té­ho ob­jas­ne­nia ve­ci naj­mä vo vzťa­hu k pr­vkom uve­de­ným v § 119 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. To­to us­ta­no­ve­nie dá­va do rúk sub­jek­tom in­ge­ru­jú­cim v pro­ce­se do­ka­zo­va­nia do rúk mož­nosť pou­žiť ako dô­ka­zy aj tie, kto­ré zís­ka­li z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. V tom­to sme­re je z hľa­dis­ka ref­lexie pri skut­koch vy­ka­zu­jú­cich spá­chanie niek­to­ré­ho z dro­go­vých tres­tných či­nov naj­bež­nej­ším a naj­roz­ší­re­nej­ším dô­kaz­ným pros­tried­kom niek­to­rý z tzv. za­is­ťu­jú­cich úko­nov pod­ľa zá­ko­na č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších práv­nych pred­pi­sov (ďa­lej v texte len ako „zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re“). Dô­ka­zy je mož­né zis­tiť a za­is­tiť aj pod­ľa iné­ho zá­ko­na, ako je pri­már­ny kó­dex pro­ces­nej po­va­hy, a to Trest­ný po­ria­dok. Us­ta­no­ve­niu § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ko­reš­pon­du­je napr. ust. § 92 Tres­tné­ho po­riad­ku[5], kto­rý v rám­ci in­šti­tú­tu za­is­te­nia ve­ci na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia pre­zu­mu­je to­mu pred­chá­dza­jú­ce za­is­te­nie pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na a nás­led­né prev­za­tie or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní (po­li­cajt v zmys­le ust. § 10 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku[6] ale­bo pro­ku­rá­tor). Z tej­to pre­mi­sy mož­no kon­šta­to­vať zá­ver, že ak je dô­kaz zís­ka­ný z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, ne­mô­že byť spr­vo­ti a aprio­ri od­miet­nu­tý ako rov­no­cen­ný dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní len z dô­vo­du, že je­ho exis­ten­cia ne­po­chá­dza z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

 V rám­ci pro­ce­su do­ka­zo­va­nia je pot­reb­né vy­spo­ria­dať sa, naj­mä z hľa­dis­ka pos­ta­ve­nia ob­haj­cu, so vzá­jom­ným vzťa­hom Tres­tné­ho po­riad­ku a kon­krét­ne­ho oso­bit­né­ho zá­ko­na. Pla­tí všeo­bec­ná a ne­dot­knu­teľ­ná zá­sa­da, kto­rú nie je mož­né vy­kla­dať exten­zív­ne, ale len v kon­textoch po­me­ru špe­cia­li­ty. To zna­me­ná, že Trest­ný po­ria­dok je a vždy bu­de a nik­dy to­mu ne­mô­že byť inak, v po­me­re špe­cia­li­ty (lex spe­cia­lis) k zá­ko­nu o po­li­caj­nom zbo­re, ale len po­kiaľ ide o kon­krét­ne po­doz­re­nie zo spá­chania skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pri­čom tie­to po­doz­re­nia mu­sia byť as­poň v zá­klad­ných štruk­tú­rach a čr­tách  spo­je­né s mož­ný­mi zá­sah­mi do zá­klad­ných práv a  slo­bôd v zmys­le Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ús­tav­ný zá­kon č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších práv­nych pred­pi­sov), ako aj v Európ­skych do­ho­vo­roch o ochra­ne ľud­ských práv  a zá­klad­ných slo­bôd. Tá­to ga­ran­cia všeo­bec­nej zá­sa­dy má do­sah na zá­kon­nosť zís­ka­ných dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní a ob­haj­ca s ňou mu­sí od za­čiat­ku pra­co­vať a ref­lek­to­vať ju, pre­to­že je nut­né už v sa­mom za­čiat­ku skú­mať kon­krét­ne po­doz­re­nia, ich exis­ten­ciu, reál­nosť pro fu­tu­ro z hľa­dis­ka zá­sa­hu do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, a z to­ho vy­vo­diť zá­ver, pod­ľa kto­ré­ho sys­tém pro­ce­su je nut­né pod­ra­diť pod zá­kon­nosť a pos­tup do­ka­zo­va­nia.

U dro­go­vých tres­tných či­nov ide vo veľ­kej mie­re o zá­sa­hy do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd fy­zic­kých osôb, ako pre­hliad­ka dop­rav­né­ho pros­tried­ku, osob­ná pre­hliad­ka, bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka a pod. Pod­stat­né pr­vky po­doz­re­nia a ich spo­ji­tosť so zá­sah­mi do ľud­ských práv a slo­bôd za­kla­da­jú v tom­to sme­re spo­me­nu­tú zá­sa­du po­me­ru špe­cia­li­ty, z kto­rej je nut­né vy­vo­diť pre zá­kon­nosť dô­ka­zu a to­mu pred­chá­dza­jú­cu zá­kon­nosť sa­mot­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku veľ­mi dô­le­ži­tú a pod­stat­nú zá­sa­du o ob­chá­dza­ní a od­po­ro­va­ní zá­ko­na. Ako prík­lad je mož­né spo­me­núť, že ak bo­la omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka zís­ka­ná z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na a spĺňa všet­ky at­ri­bú­ty zá­kon­nos­ti zís­ka­nia ta­ké­ho­to dô­ka­zu, eš­te stá­le je nut­né skú­mať je­ho auto­ma­tic­kú pou­ži­teľ­nosť v sa­mot­nom tres­tnom ko­na­ní  a ako je vy­ššie uve­de­né, ob­ha­jo­ba ta­ký­to dô­kaz mu­sí pod­ro­biť zá­kon­nos­ti z hľa­dis­ka to­ho, či je­ho zís­ka­nie pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, sí­ce zá­kon­ným spô­sob, neod­po­ru­je ale­bo neob­chá­dza prís­luš­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku. Nap­rík­lad zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re a Trest­ný po­ria­dok ma­jú od­liš­né úče­lo­vé za­me­ra­nia, a pre­to ob­ha­jo­ba mu­sí kaž­dý, aj keď pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na zá­kon­ný dô­kaz z hľa­dis­ka je­ho zá­kon­nos­ti ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní, po­sú­diť v in­ten­ciách zá­sa­dy po­me­ru špe­cia­li­ty.

 Z praxe je ne­po­chyb­né, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zá­mer­ne tú­to zá­sa­du ob­chá­dza­jú a v tom­to štá­diu vý­vo­ja tres­tné­ho pro­ce­su a je­ho sme­ro­va­nia k tzv. to­tál­nej kon­tra­dik­tór­nos­ti s pr­vka­mi sil­nej opor­tu­ni­ty, up­red­nos­tňu­jú sa­mot­nú exis­ten­ciu dô­ka­zu a jej auto­ma­tic­ký pre­nos aj s pr­vka­mi zá­kon­nos­ti do dô­kaz­nej si­ly v tres­tnom ko­na­ní. Tie­to or­gá­ny ne­ve­nu­jú pot­reb­nú a z praxe vý­ko­nu ob­ha­jo­by je viac ako ne­po­chyb­né, že nie­ke­dy žiad­nu, po­zor­nosť na po­sú­de­nie tej­to strán­ky zá­kon­nos­ti dô­ka­zu. Po po­čia­toč­ných, v tom­to ča­se ju­di­ko­va­ných roz­hod­nu­tiach Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pretr­vá­va prax  or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v naz­na­če­nom sme­re s tým roz­die­lom, že v rám­ci do­ka­zo­va­nia sa sna­žia prek­le­núť pou­ži­tie zá­sa­dy po­me­ru špe­cia­li­ty a jej skú­ma­nie z hľa­dis­ka pod­ro­be­nia zá­kon­nos­ti dô­ka­zu z poh­ľa­du je­ho ob­chá­dzania Tres­tné­ho po­riad­ku tak, že na­vá­dza­jú si­tuač­né mo­de­ly vo vzťa­hu ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti k po­čia­toč­ným po­doz­re­niam o pre­cho­vá­va­ní omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok aj v rám­ci vý­ko­nu slu­žob­ných čin­nos­tí po­riad­ko­vých zlo­žiek Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Ob­ha­jo­ba pre­to mu­sí veľ­mi pre­zie­ra­vo, so­fis­ti­ko­va­ne a konštruk­tív­ne po­su­dzo­vať exis­ten­ciu sa­mot­né­ho po­doz­re­nia, nás­led­ne skú­mať z da­né­ho poh­ľa­du zá­sah do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, a po­tom hod­no­tiť, či po­väč­ši­ne po­riad­ko­vé zlož­ky Po­li­caj­né­ho zbo­ru pri vý­ko­ne úko­nov, kto­rý­mi za­sa­hu­jú do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, naj­mä v ča­se ich vý­ko­nu dis­po­no­va­li kon­krét­nym po­doz­re­ním sme­ru­jú­cim napr. k pre­cho­vá­va­niu drog u oso­by, kto­rej do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd naj­čas­tej­šie za­is­ťo­va­cím úko­nom, za­sa­hu­jú. Ak exis­tu­je po­doz­re­nie, v žiad­nom prí­pa­de nes­mú byť úko­ny vy­ko­na­né inak ako pri reš­pek­to­va­ní všet­kých práv ob­ha­jo­by, čo za­ru­ču­je len Trest­ný po­ria­dok. Nie je mož­né ta­ký­to úkon pred­stie­rať pod­ľa oso­bit­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su  a tak­to zís­kať za­stie­ra­ný dô­kaz. Tak­to zís­ka­ný dô­kaz mu­sí byť vy­hod­no­te­ný ako dô­kaz ne­zá­kon­ný, na čo ob­ha­jo­ba mu­sí v ce­lom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia pou­ka­zo­vať.

 V naz­na­če­nom sme­re pre lep­šiu orien­tá­ciu pou­ži­jem kon­krét­ny prík­lad, kto­rý sa veľ­mi čas­to pri dro­go­vých tres­tných či­noch vy­sky­tu­je. V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 23 ods. 2 písm. b) Zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re[7] umož­ňu­je po­li­caj­to­vi (op­ráv­ne­nie) vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku pri pát­ra­ní po omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach. Tre­ba pou­ká­zať na us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, pod­ľa kto­ré­ho po­li­cajt v služ­be je po­vin­ný v me­dziach zá­ko­na vy­ko­nať slu­žob­ný zá­krok, ak je pá­cha­ný trest­ný čin ale­bo pries­tu­pok ale­bo je dô­vod­né po­doz­re­nie z je­ho spá­chania. Tie­to us­ta­no­ve­nia za­kla­da­jú zá­ver o dô­vod­nos­ti vy­ko­na­nia slu­žob­né­ho zá­kro­ku, pri­čom v žiad­nom prí­pa­de tak ne­mô­že uro­biť po­li­cajt v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re len z na­vo­de­nia pre­ven­čných dô­vo­dov. Zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re ne­de­fi­nu­je, čo sa ro­zu­mie slov­ným spo­je­ním „pri pát­ra­ní“, pre­to ten­to po­jem tre­ba vy­svet­liť s pou­ži­tím v na­šom práv­nom po­riad­ku do­vo­le­ný­mi vý­klad­mi (gra­ma­tic­ký, lo­gic­ký, slov­ný, te­leolo­gic­ký a pod.). Je jed­noz­nač­né, že vý­kla­dom dos­pe­je­me k  sku­toč­nos­ti, že pát­rať po oso­bách, ve­ciach, ako aj omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach je mož­né len  vte­dy, ak o nich dis­po­nu­je­me pred­chá­dza­jú­cou zna­los­ťou. Je rov­na­ko zrej­mé, že ne­mô­že­me pát­rať po oso­bách, ve­ciach a omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach, kto­rých iden­ti­fi­ká­ciu pred za­ča­tím pát­ra­nia ne­poz­ná­me as­poň v šir­ších iden­ti­fi­kač­ných kru­hoch. Eš­te tre­ba uviesť, že po­jem pát­ra­nie bliž­šie de­fi­nu­je prís­luš­né na­ria­de­nie mi­nis­tra vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré za pát­ra­nie po­va­žu­je pre­hliad­ku pri slu­žob­nom zá­kro­ku, ak nej­de o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, a to iba pre­hliad­ku vi­zuál­nu.

 Vy­rie­še­nie otáz­ky, či a pod­ľa aké­ho práv­ne­ho pred­pi­su má prís­luš­ný po­li­cajt vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku, ke­dy pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re a ke­dy pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­mô­že pre­to spô­so­bo­vať vý­kla­do­vý prob­lém. Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku pri za­cho­va­ní ri­gid­ných zá­kon­ných zá­sad a spô­so­bov len na zá­kla­de prí­ka­zu na pre­hliad­ku iných pries­to­rov v zmys­le ust. § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku[8]. Uve­de­ný prí­kaz je od­ôvod­ne­ný dô­vod­ným po­doz­re­ním, že v ta­kých­to pries­to­roch, kto­ré nes­lú­žia na bý­va­nie, je vec dô­le­ži­tá pre tres­tné ko­na­nie. Trest­ný po­ria­dok pos­ky­tu­je väč­šiu ga­ran­ciu ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd fy­zic­kým oso­bám, než zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re.V prí­pa­de, že je kon­krét­ne po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, v tom­to prí­pa­de dro­go­vé­ho cha­rak­te­ru, naj­mä pod­ľa ust. § 171 ale­bo 172 Tres­tné­ho zá­ko­na[9] (zák. č. 300/2005 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších práv­nych pred­pi­sov), mu­sí po­li­cajt pos­tu­po­vať pri pre­hliad­ke dop­rav­né­ho pros­tried­ku pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý je v po­me­re špe­cia­li­ty k us­ta­no­ve­niu § 23 ods. 2 písm. b) zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Ak po­li­cajt dis­po­nu­je in­for­má­ciou, že v kon­krét­nom dop­rav­nom pros­tried­ku sa ma­jú na­chá­dzať omam­né a psy­chot­rop­né lát­ky  a vy­ko­ná pre­hliad­ku toh­to dop­rav­né­ho pros­tried­ku pod­ľa us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, ta­ký­to dô­kaz bu­de v ce­lom roz­sa­hu ne­zá­kon­ným dô­ka­zom, pre­to­že pre­hliad­ku mal vy­ko­nať prís­luš­ný po­li­cajt v zmys­le us­ta­no­ve­nia   § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ta­ký­to ab­so­lút­ne neú­čin­ný dô­kaz vy­ka­zu­je stu­peň nu­li­ty a hľa­dí sa naň, ako ke­by neexis­to­val.

 Ob­haj­ca na pod­kla­de tak­to zís­ka­né­ho dô­ka­zu a vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia mu­sí prom­ptne rea­go­vať sťaž­nos­ťou vo­či ta­ké­mu­to uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a na­mie­tať zá­kon­nosť dô­ka­zu. Rov­na­ko, ak oso­bu, kto­rá je vlas­tní­kom dop­rav­né­ho pros­tried­ku, resp. kto­rá sa na­chá­dza­la v dop­rav­nom pros­tried­ku, kde sa dro­gy naš­li, za­dr­ža­li ako po­doz­ri­vú, mu­sí ob­haj­ca už v rám­ci pr­vot­ných úko­nov na­mie­tať zá­kon­nosť, av­šak nes­mie pri­pus­tiť, aby sa kon­špi­ra­tív­ne zme­nil dô­vod pre­hliad­ky. Mu­sí v rám­ci vý­ko­nu do­ka­zo­va­nia dbať na to, aby bo­lo preu­ká­za­né, že po­li­caj­ti po­doz­re­ním dis­po­no­va­li, a pre­to, ak ne­pos­tu­po­va­li pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, je tak­to zís­ka­ný dô­kaz ne­zá­kon­ný.

 Tá­to sku­toč­nosť je nes­mier­ne dô­le­ži­tá, pre­to­že ide o pri­már­ny dô­kaz, kto­rý za­kla­dá u dro­go­vých tres­tných či­nov sa­mot­nú tres­tnosť skut­ku a je­ho jed­no­tu. Ak sa ob­ha­jo­be po­da­rí preu­ká­zať ne­zá­kon­nosť tak­to zís­ka­né­ho dô­ka­zu a vy­vo­diť z ne­ho ne­po­chyb­ný zá­ver nu­li­ty a neexis­ten­cie, ne­zos­tá­va pro­ku­ra­tú­re nič iné, len tres­tné stí­ha­nie vo­či kon­krét­nej oso­be pod­ľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku za­sta­viť[10]. Je však mož­né, že ten­to cieľ ob­ha­jo­by zba­viť ob­vi­ne­né­ho vi­ny v ce­lom roz­sa­hu sa mô­že po­da­riť už na zá­kla­de sťaž­nos­ti  vo­či uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Čle­nov hlia­dok, kto­rí pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku vy­ko­na­li v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re v rám­ci tzv. vý­jaz­do­vých sku­pín to­tiž vy­šet­ro­va­teľ, resp. po­ve­re­ný prís­luš­ník v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní vy­po­ču­je v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov. V rám­ci vý­slu­chu mô­žu a čas­to tak aj ro­bia, sa­mi svo­ju ne­zá­kon­nosť ko­na­nia čo do zís­ka­nia dô­ka­zu prí­tom­nos­ti dro­gy od­ha­liť tým, že v tom­to vý­slu­chu kon­kre­ti­zu­jú po­doz­re­nie, kto­ré za­lo­ži­lo pot­re­bu ko­nať pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Zá­ver o ab­so­lút­nej neú­čin­nos­ti dô­ka­zu sa však nie­ke­dy pre­ná­ša až do ko­na­nia pred sú­dom, kde po ta­kom­to zis­te­ní a hod­no­te­ní dô­ka­zu súd ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 285 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku os­lo­bo­dí. V naz­na­če­nom sme­re je na zá­ver nut­né poz­na­me­nať, že us­ta­no­ve­nie § 23 ods. 2 písm. b) zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re je nut­né vždy vy­kla­dať v pros­pech Tres­tné­ho po­riad­ku a reš­trik­tív­ne. Ta­ké­mu­to vý­kla­du je nut­né pod­ro­biť aj us­ta­no­ve­nie § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re[11] s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­ne § 102 Tres­tné­ho po­riad­ku[12] a iné, kto­rým sa bu­dem ve­no­vať niž­šie v tom­to člán­ku, pre­to­že sa v praxi v rám­ci vý­ko­nu do­ka­zo­va­nia veľ­mi čas­to ob­ja­vu­jú a je veľ­mi čas­tá aj ich ne­zá­kon­nosť.

 Triá­da zá­kon­nos­ti dô­ka­zu

Vy­ššie spo­me­nu­tá zá­sa­da po­me­ru špe­cia­li­ty však nep­red­sta­vu­je v rám­ci vý­ko­nu do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní a po­su­dzo­va­nia zá­kon­nos­ti je­di­ný prob­lém, na kto­rý mu­sí ob­ha­jo­ba rea­go­vať. Dô­vo­dy ne­zá­kon­nos­ti úko­nov sme­ru­jú­cich k zis­te­niu prí­tom­nos­ti omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok vo vzťa­hu k ich pre­cho­vá­va­niu ale­bo ich za­ob­sta­rá­va­niu, sú ok­rem naz­na­če­nej zá­sa­dy po­me­ru špe­cia­li­ty aj v iných pra­me­ňoch. Pr­vý, pod­stat­ný pra­meň zá­kon­nos­ti dô­ka­zu, na kto­rý je nut­né pou­ká­zať je, že dô­kaz mu­sí byť vždy zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom. V na­šom prí­pa­de omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka mu­sí byť zís­ka­ná zá­kon­ným spô­so­bom. Ak je ta­ká­to lát­ka zís­ka­ná pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, po­tom mu­sí pre­dov­šet­kým po­dlie­hať zá­kon­nos­ti sa­mot­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku, kto­rý ten­to zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re vý­slov­ne up­ra­vu­je a sú­čas­ne ho po­va­žu­je za prí­pust­ný. Ako prík­lad mô­že slú­žiť už spo­me­nu­té us­ta­no­ve­nie § 23 ods. 2 písm. b) zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, a to pre­hliad­ka dop­rav­né­ho pros­tried­ku. Ďal­ším pra­me­ňom zá­kon­nos­ti je, že dô­kaz mu­sí byť zá­ro­veň zís­ka­ný z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku spô­so­bom, kto­rý neod­po­ru­je zá­ko­nu o po­li­caj­nom zbo­re, ale ani iným zá­ko­nom ako všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som. Pos­led­ným pra­me­ňom zá­kon­nos­ti, ta­ký­to dô­kaz mu­sí sú­čas­ne spĺňať, že ho zís­kal op­ráv­ne­ný sub­jekt ako po­ve­re­ný po­li­cajt vždy len za úče­lom pl­ne­nia úloh Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ak sa po­hy­bu­je­me v me­dziach zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Tu pou­ka­zu­jem na us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 písm. c) zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re[13].

 Ad 1) Dô­kaz­né pros­tried­ky, kto­ré oso­bit­ný zá­kon v na­šom kom­pa­ra­tív­nom prís­tu­pe, t.j. zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re vý­slov­ne up­ra­vu­je a po­va­žu­je za prí­pus­tné, je ok­rem sa­mot­nej zá­kon­nej exis­ten­cie a prí­pus­tnos­ti nut­né spá­jať s vý­ko­nom slu­žob­né­ho zá­kro­ku pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Pou­ži­te ta­ké­ho­to dô­kaz­né­ho pros­tried­ku mu­sí byť vždy spo­je­né s vy­ko­na­ním slu­žob­né­ho zá­kro­ku. Bez­výh­rad­ná spo­ji­tosť tých­to pr­vkov mu­sí byť da­ná a exis­ten­tná. Ako prík­lad je mož­né uviesť pre­hliad­ku oso­by pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, kto­rý ako dô­kaz­ný pros­trie­dok pre prí­pad za­is­te­nia pri ta­kej­to pre­hliad­ke omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok mô­že slú­žiť ako dô­kaz­ný pros­trie­dok a v nás­led­nom tres­tnom ko­na­ní ako dô­kaz len vte­dy, ak ta­ká­to pre­hliad­ka oso­by pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re bo­la vy­ko­na­ná v sú­vis­los­ti so slu­žob­ným zá­kro­kom. V žiad­nom prí­pa­de po­li­cajt ne­mô­že uro­biť tú­to bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku bez vy­ko­na­nia slu­žob­né­ho zá­kro­ku, kto­ré­mu  mu­sí pred­chá­dzať zá­kon­ný dô­vod na jej vý­kon. Tá­to sku­toč­nosť mô­že byť pre ob­haj­cu kľú­čo­vou v prí­pa­de, ak všet­ky os­tat­né už spo­me­nu­té zlož­ky vy­ka­zu­jú stu­peň zá­kon­nos­ti. Ob­ha­jo­ba sa po­tom mu­sí za­me­rať na sa­mot­nú dô­vod­nosť vy­ko­na­nia slu­žob­né­ho zá­kro­ku, napr. za­sta­ve­nie dop­rav­né­ho pros­tried­ku (vo­zid­la) z dô­vo­du spá­chania dop­rav­né­ho pries­tup­ku a pod. Veľ­mi čas­to prís­luš­ní po­li­caj­ti už v tom­to pr­vot­nom kro­ku po­chybia a prek­ra­ču­jú svo­ju zá­kon­nú po­vin­nosť. Správ­nym ve­de­ním ob­ha­jo­by, naj­mä kla­de­ním otá­zok sved­kom, vy­žia­da­ním lis­tin­ných pod­kla­dov o tom­to zá­kro­ku, kon­fron­tá­cia­mi ale­bo pre­pi­som ho­vo­rov s ope­rač­ným stre­dis­kom je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru, že ne­bo­la prí­tom­ná dô­vod­nosť na vy­ko­na­nie slu­žob­né­ho zá­kro­ku. Tá­to neexis­ten­cia dô­vod­nos­ti spô­so­bí, že pou­ži­tý dô­kaz­ný pros­trie­dok, napr. bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka oso­by ale­bo pre­hliad­ka dop­rav­né­ho pros­tried­ku, kto­rej pre­chá­dzal slu­žob­ný zá­krok  for­mou za­sta­ve­nia vo­zid­la väč­ši­nou z úpl­ne iné­ho dô­vo­du ako je vy­ššie uve­de­né pre spá­chanie dop­rav­né­ho pries­tup­ku, ne­zahŕňa exis­ten­ciu dô­vod­nos­ti na vy­ko­na­nie ta­ké­ho­to slu­žob­né­ho zá­kro­ku, a pre­to sú ta­ké­to dô­kaz­né pros­tried­ky pou­ži­té ne­zá­kon­ne. Mu­sí pla­tiť vždy pria­ma úme­ra, že ak niet dô­vo­du na vy­ko­na­nie slu­žob­né­ho zá­kro­ku, niet zá­kon­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku. V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né eš­te skú­mať, že ak je dô­vod­nosť pou­ži­tia slu­žob­né­ho zá­kro­ku prí­tom­ná, či je po­tom aj op­ráv­ne­nosť zá­sa­hu do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd z hľa­dis­ka tak­to pou­ži­té­ho zá­sa­hu for­mou dô­kaz­ných pros­tried­kov, zá­kon­ná. Tu je nut­né viesť do­ka­zo­va­nie, či bo­lo pot­reb­né vy­ko­nať napr. u riad­ne za­sta­ve­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­ré­ho vo­dič spá­chal dop­rav­ný pries­tu­pok aj bez­peč­nos­tnú pre­hliad­ku ta­kej­to oso­by ale­bo pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku. Tre­ba dá­vať do sú­vi­su dô­vo­dy slu­žob­né­ho zá­kro­ku s nás­led­ný­mi dô­vod­mi vy­ko­na­nia bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky a pre­hliad­ky vo­zid­la. Len v prí­pa­de, ak tie­to dô­vo­dy splý­va­jú, resp. sú v inej vzá­jom­nej kon­šta­lá­cii a sú­vis­los­ti, mô­že byť pou­ži­tie dô­kaz­né­ho pros­tried­ku po­va­žo­va­né za zá­kon­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok a nás­led­ne v tres­tnom ko­na­ní za zá­kon­ný dô­kaz. Tu az­da naj­lep­šie zod­po­ve­dá jed­no­du­chá práv­na ar­gu­men­tá­cia, že z bez­prá­via nik­dy ne­mô­že vznik­núť prá­vo. Vy­ko­nať slu­žob­ný zá­krok ako dô­kaz­ný pros­trie­dok len z dô­vo­du pre­ven­cie ale­bo len za úče­lom pát­ra­nia po ve­ciach, napr. po omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach, v žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né. Ten­to ná­zor zdie­ľa aj Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý po­rov­na­teľ­nú práv­nu vec roz­ho­dol pod č.k. 3Toš 7/2008.

 Ad 2) Dô­kaz mu­sí byť zís­ka­ný z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku spô­so­bom vý­luč­ne zá­kon­ným, a pre­to nap­rík­lad ne­mô­žu byť za dô­kaz po­va­žo­va­né fy­zic­ké ná­si­lie po­li­caj­tov, ani psy­chic­ké ná­si­lie pri pre­hliad­ke dop­rav­né­ho pros­tried­ku, resp. bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ke. Rov­na­ko ne­mô­že byť pre­hliad­ka dop­rav­né­ho pros­tried­ku dô­vo­dom na na­vá­dzanie oso­by, aby vy­da­la dob­ro­voľ­ne omam­nú ale­bo psy­chot­rop­nú lát­ku. Tak­to zís­ka­né dô­ka­zy sú v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku[14] dô­kaz­mi ne­pou­ži­teľ­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní. Pre­hliad­ky dop­rav­ných pros­tried­kov pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re je mož­né vy­ko­ná­vať vý­luč­ne vi­zuál­ne a nes­mú byť pri nich pou­ži­té pos­tu­py ob­me­dzu­jú­cich spô­so­bov. Nap­rík­lad, pri pre­hliad­ke vo­zid­la pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re mô­že po­li­cajt len vi­zuál­ne pre­zrieť inter­iér vo­zid­la bez preh­ľa­dá­va­nia ba­to­žín vo vo­zid­le a od­kla­da­cích pries­to­rov a nes­mie byť ta­ká­to pre­hliad­ka vy­ko­ná­va­ná ako ča­so­vo ná­roč­ná kon­tro­la s na­rú­ša­ním ce­lis­tvos­ti jed­no­ty dop­rav­né­ho pros­tried­ku. Ta­ký­to pos­tup mu­sí byť vždy v sú­la­de s ust. § 8 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re.

 Ob­ha­jo­ba mu­sí zá­kon­nos­ti spô­so­bu ve­no­vať pri do­ka­zo­va­ní ná­le­ži­tú po­zor­nosť. V praxi sa veľ­mi čas­to stá­va, že op­ráv­ne­nie po­li­caj­ta pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re sle­du­je iný zá­ujem, než vy­ko­na­nie sa­mot­nej bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky za­me­ra­nej na tam v zá­ko­ne ur­če­ný účel. To­to op­ráv­ne­nie sa zneu­ží­va pre­dov­šet­kým tým, že k jej vý­ko­nu prí­de pre­to, le­bo im­pul­zom na vy­vo­la­nie po­doz­re­nia je, že sa po­li­caj­to­vi zda­la oso­ba po­doz­ri­vá, ner­vóz­na Vo vý­slu­choch sved­kov sa čas­to uvá­dza, že ma­la po­doz­ri­vú chô­dzu, ner­vóz­ne si žmo­li­la ru­ky a pod. Už ta­ký­to im­pulz, resp. po­doz­re­nie nie je po­doz­re­ním, a pre­to slu­žob­ný zá­krok k us­ta­no­ve­niu § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re nie je mož­né vy­ko­nať. Z praxe v iných prí­pa­doch­viem, že to­to op­ráv­ne­nie sa v sku­toč­nos­ti vy­ko­ná­va­lo za úče­lom náj­sť u oso­by iné ve­ci, nap­rík­lad omam­né a psy­chot­rop­né lát­ky. Pri bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ke sa nap­rík­lad v jed­nom kon­krét­nom prí­pa­de naš­la za­ta­ve­ná strie­kač­ka  roz­me­ru 1 cm a s prie­me­rom 0,5 cm, pri­čom s po­sú­de­ním ta­ké­ho­to dô­ka­zu a dô­kaz­né­ho pros­tried­ku mu­sí byť všeo­bec­ne zná­me a zrej­mé, že len sa­mot­ným hma­tom a oh­ma­ta­ním oso­by pri vy­ko­na­ní bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky sa ta­ký­to pred­met ne­mo­hol náj­sť. Pre­to je ne­po­chyb­né, že ten­to pred­met bol náj­de­ný spô­so­bom, kto­rý od­po­ru­je uve­de­né­mu op­ráv­ne­niu.

 Sa­mot­né op­ráv­ne­nie pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re bo­lo tak­to zneu­ži­té na hľa­da­nie omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok u oso­by. Trest­ný po­ria­dok poz­ná spô­sob, ako zá­kon­ne ta­kú­to pre­hliad­ku uro­biť spô­so­bom v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 102 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, av­šak na to by bo­lo pot­reb­né, aby bo­li dodr­ža­né všet­ky zá­kon­né pos­tu­py, kto­ré Trest­ný po­ria­dok od za­čiat­ku na ta­ký­to pos­tup vy­ža­du­je. Keď­že po­lí­cia vo väč­ši­ne prí­pa­dov v ča­se vy­ko­na­nia bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky nespĺňa pred­pok­la­dy a zá­kon­né pr­vky na pos­tup v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 102 Tres­tné­ho po­riad­ku, sna­ží sa pou­ži­tím za­stie­ra­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku for­mou pos­tu­pu pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re ten­to pos­tup nah­ra­diť.

 Ta­ká­to náh­ra­da je však v ce­lom roz­sa­hu ne­zá­kon­ná a dô­kaz na jej zá­kla­de zís­ka­ný je ab­so­lút­ne ne­zá­kon­ný a neú­čin­ný. V naz­na­če­nom sme­re je zno­va po­vin­nos­ťou ob­ha­jo­by la­ví­ro­vať s pros­tried­ka­mi ob­ha­jo­va­cích práv a zvá­žiť, akej tem­po­ra­li­te tie­to pros­tried­ky pou­ži­je. Vzhľa­dom na to, že pri dro­go­vých tres­tných čin­nos­tiach  je naj­kľú­čo­vej­ším dô­ka­zom zis­te­ná prí­tom­nosť omam­nej a psy­chot­rop­nej lát­ky, po­tom je preu­ká­za­nie ne­zá­kon­nos­ti jej zís­ka­nia ako dô­ka­zu veľ­mi zá­važ­ná pro­ces­ná strán­ka, kto­rá vždy mu­sí zba­viť ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho) vi­ny. Ten­to mo­ment je hna­cím mo­to­rom vý­ko­nu a prá­ce ob­ha­jo­by v ta­kej­to tres­tnej ve­ci a prís­luš­né pros­tried­ky práv ob­ha­jo­by, ak sú správ­ne nas­ta­ve­né a v ko­na­ní pou­ži­té, mô­žu a z praxe mám ve­do­mosť a skú­se­nos­ti, že ve­dú k ús­pe­chu vý­ko­nu ob­ha­jo­by, kto­rý nie je ne­za­ned­ba­teľ­ný, prá­ve nao­pak, pre ob­ha­jo­bu je naj­väč­ším ús­pe­chom, a tým je zba­ve­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho).

 Ad 3) Op­ráv­ne­nosť sub­jek­tu vy­chá­dza z prin­cí­pu vec­nej prís­luš­nos­ti a v niek­to­rých prí­pa­doch aj mies­tnej prís­luš­nos­ti tých­to sub­jek­tov na vy­ko­na­nie a zís­ka­va­nie dô­ka­zov z ta­kých­to dô­kaz­ných pros­tried­kov. Po­li­cajt zo svo­jej po­zí­cie ne­mô­že sám svoj­voľ­ne ur­čo­vať, že te­raz pát­ra po omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach, vy­hod­no­co­vať pod­ne­ty, že keď sa oso­ba pri slu­žob­nom zá­kro­ku sprá­va ner­vóz­ne je to dô­vod na osob­nú pre­hliad­ku a iné.  Po­li­caj­né zlož­ky sa v súd­nych ko­na­niach sna­žia tie­to pr­vky ne­zá­kon­nos­ti za­krý­vať kon­špi­ra­tív­ny­mi pí­som­ný­mi inštruk­tá­ža­mi svo­jich su­bor­di­nač­ne na­dria­de­ných sub­jek­tov, v kto­rých sa uvá­dza a de­fi­nu­jú sa v nich naj­čas­tej­šie ur­či­té vy­me­dze­né ob­las­ti vý­sky­tu  dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti. Tý­mi­to pí­som­nos­ťa­mi sa sna­žia pok­rý­vať za­stie­ra­nú pret­vár­ku zís­ka­né­ho dô­ka­zu a sa­mot­nú op­ráv­ne­nosť k ich zís­ka­niu pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Neu­ve­do­mu­jú si však, že aj keď sa do­da­toč­ne sna­žia za­kryť ne­zá­kon­nosť zís­ka­nia dô­ka­zu a pod­ra­diť ju pod zá­kon­né pr­vky uve­de­né v ad 1) až ad 3), pod­ko­pú si zá­kon­nosť v naj­zák­lad­nej­šej pod­sta­te, a to v po­me­re špe­cia­li­ty, kto­rú som už spo­mí­nal. Z uve­de­né­ho je úpl­ne zrej­mé, že ob­ha­jo­ba mu­sí pou­ží­vať všet­ky me­tó­dy, aby ob­vi­ne­né­ho vi­ny zba­vi­la a  ne­mu­sí v rám­ci do­ka­zo­va­nia tr­pieť nú­dzou čo do sku­toč­nos­tí, kto­ré je mož­né pou­žiť na po­sú­de­nie zá­kon­nos­ti dô­ka­zu. V rám­ci bo­du ad 3) je nut­né skon­šta­to­vať, že op­ráv­ne­nosť sub­jek­tu na úko­ny, kto­ré je mož­né po­va­žo­vať za dô­kaz­né pros­tried­ky sa pre­lí­na aj so zá­sa­dou po­me­ru špe­cia­li­ty.

V tom­to sme­re tre­ba di­fe­ren­co­vať po­li­caj­ta op­ráv­ne­né­ho na vy­ko­na­nie úko­nov v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku, t.j. po­li­cajt le­gál­ne de­fi­no­va­ný us­ta­no­ve­ní § 10 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku a po­li­caj­ta ako prís­luš­ní­ka po­li­caj­né­ho zbo­ru v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re.  Sa­mot­ný vý­ber pou­ži­tia dô­kaz­né­ho pros­tried­ku v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku na zá­kla­de spo­me­nu­tej zá­sa­dy je pre­to z poh­ľa­du ob­ha­jo­by eš­te nut­né pod­ro­biť zá­kon­nos­ti je­ho vý­ko­nu z hľa­dis­ka sub­jek­tu, kto­rý ho vy­ko­nal. Ako dô­kaz je nep­rí­pus­tné, aby vy­ko­nal nap­rík­lad prís­luš­ník po­li­caj­né­ho zbo­ru ako člen hliad­ky po­ho­to­vos­tnej mo­to­ri­zo­va­nej jed­not­ky (PMJ), kto­ré pô­so­bia ako po­riad­ko­vé zlož­ky v kraj­ských mes­tách úkon pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, t.j. aby pou­žil niek­to­rý z dô­kaz­ných pros­tried­kov na za­is­te­nie osôb ale­bo ve­cí pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku s vý­nim­kou, ak to Trest­ný po­ria­dok pri­púš­ťa napr. us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku[15].

 Ab­sen­cia práv­nej úp­ra­vy práv­ne­ho pos­ta­ve­nia sub­jek­tu „po­doz­ri­vé­ho“ v Tres­tnom po­riad­ku

 V rám­ci toh­to člán­ku som sa roz­ho­dol roz­pra­co­vať aj prob­le­ma­ti­ku po­doz­ri­vé­ho ako vy­bra­né­ho a je­di­neč­né­ho sub­jek­tu. Prá­ve ten­to sub­jekt je v po­čia­toč­nom štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia, naj­mä u tres­tných či­nov s dro­go­vým pr­vkom, no­si­te­ľom mož­né­ho tres­tné­ho stí­ha­nia, pre­to­že je mož­ným no­si­te­ľom dro­gy (pre­cho­vá­va­nie a za­do­va­žo­va­nie) a ku­mu­la­tív­ne je­ho ob­jek­tom. Prá­ca or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní s oso­bou „po­doz­ri­vou“ vy­ka­zu­je veľ­ké prob­lé­my v ich ap­li­kač­nej praxi, a pre­to pred­sta­vu­je pre ob­ha­jo­bu pries­tor na jej kva­lit­né vy­uži­tie.

 Po­doz­ri­vý je sub­jekt tres­tné­ho ko­na­nia, s kto­rým sa v rám­ci úp­ra­vy de le­ge la­ta v Tres­tnom po­riad­ku stre­tá­va­me v pod­sta­te len pri in­šti­tú­te za­dr­ža­nia a ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by v zmys­le § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku. Tres­tno-pro­ces­ná teória však poz­ná dve ro­vi­ny sub­jek­tov, kto­ré mô­že­me na­zý­vať po­doz­ri­vým. Pr­vým sú už spo­me­nu­té oso­by pod­ľa § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku a dru­hou sú sub­jek­ty, kto­ré vy­ka­zu­jú dô­vod­né po­doz­re­nie, že spá­cha­li kon­krét­ny trest­ný čin, kto­rý sa vy­šet­ru­je, a je v ňom nap­rík­lad aj za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, ale tie­to sub­jek­ty ne­bo­li za­dr­ža­né pod­ľa § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku. Tie­to vý­raz­né roz­die­ly sa pre­mie­ta­jú do pro­ces­ných úko­nov s tý­mi­to oso­ba­mi, pre­to­že sa od­li­šu­jú a v praxi spô­so­bu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní. Po­vin­nos­ťou ob­ha­jo­by je poz­nať ich a v pr­vom mo­men­te úko­ny na­pad­núť z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti dô­kaz­né­ho pros­tried­ku a na ich pod­kla­de zís­ka­né­ho dô­ka­zu. Po­kú­sim sa ich načr­tnúť na niek­to­rých prík­la­doch z praxe ob­ha­jo­by.

 Kraj­ská pro­ku­ra­tú­ra v Bra­tis­la­ve nap­rík­lad  za­uja­la sta­no­vis­ko a ulo­ži­la vy­šet­ro­va­te­ľom a po­ve­re­ným prís­luš­ní­kom PZ po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci vy­po­čuť po­doz­ri­vé­ho, (resp. pre­po­čuť po­doz­ri­vé­ho, kto­rý v pred­príp­rav­nom ko­na­ní po­dal ne­vyh­nut­né vy­svet­le­nie napr. pod­ľa § 17a zá­ko­na o Po­li­caj­nom zbo­re v tom ča­se účin­nom) pro­ces­ne na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka, a po ta­kom­to vy­po­ču­tí, ak bu­de dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­chal po­doz­ri­vý, nás­led­ne mu vzniesť ob­vi­ne­nie. Od­ôvod­ňo­va­né to bo­lo tým, že Trest­ný po­ria­dok neup­ra­vu­je for­mu vý­slu­chu po­doz­ri­vé­ho a je­ho vý­po­veď z pred­príp­rav­né­ho ko­na­nia ale­bo príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­bo­lo mož­né pou­žiť v štá­diu po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia (to sa tý­ka vý­slu­chov na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka) a ne­bo­lo mož­né ap­li­ko­vať iné us­ta­no­ve­nia na vý­sluch po­doz­ri­vé­ho, kto­rý sa zis­tí až v štá­diu po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a sú­čas­ne ne­bol za­dr­ža­ný.

 Ap­li­kač­ná prax te­da na to, aby bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie za­uja­la sta­no­vis­ko, že pos­ta­ču­je po­doz­ri­vé­ho (kto­rý ne­bol za­dr­ža­ný) vy­po­čuť v príp­rav­nom ko­na­ní ako sved­ka, a keď sa priz­ná, po­tom ho ob­vi­niť a pre­po­čuť zno­vu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho. Vý­sluch sved­ka je v tom­to prí­pa­de len na to, aby sme vznies­li ob­vi­ne­nie, je to is­tý pod­klad na ta­ké­to ko­na­nie, a keď sa ob­vi­ní a pre­po­ču­je ako ob­vi­ne­ný, ten­to vý­sluch ako sved­ka sa zo spi­su jed­no­du­cho vy­be­rie. Ta­ký­to pos­tup je nie­len ne­zá­kon­ný, le­bo po­ru­šu­je zá­klad­né zá­sa­dy Tres­tné­ho po­riad­ku v čas­ti ob­ha­jo­by, ale aj z hľa­dis­ka kri­mi­na­lis­tic­kej tak­ti­ky nes­práv­ny a ob­ha­jo­ba ho mu­sí na­mie­tať a vy­uží­vať vo­či prí­pad­né­mu vzne­se­niu ob­vi­ne­nia sťaž­nos­ti a na­pad­núť ko­na­nie, kto­ré ta­ké­mu­to roz­hod­nu­tiu vie­dlo.

Ok­rem to­ho tre­ba pou­ká­zať na to, že v zmys­le § 17a zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re[16] je po­li­cajt op­ráv­ne­ný po­ža­do­vať pot­reb­né in­for­má­cie od oso­by, kto­rá mô­že pris­pieť k ob­jas­ne­niu sku­toč­nos­ti dô­le­ži­tej na od­ha­le­nie tres­tné­ho či­nu a na zis­te­nie je­ho pá­cha­te­ľa. V pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­ve toh­to us­ta­no­ve­nia bo­lo to­to op­ráv­ne­nie via­za­né aj na ob­jas­ňo­va­nie tres­tných či­nov a je­ho pá­cha­te­ľov. Od­ha­ľo­va­nie sa via­že k la­ten­tnej kri­mi­na­li­te, čo zna­me­ná, že ak po­li­cajt dis­po­nu­je in­for­má­ciou, že sa stal sku­tok, kto­rý je tres­tným či­nom, nie je mož­né pos­tu­po­vať pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia. Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re je mož­né pos­tu­po­vať len do štá­dia zis­te­nia skut­ku, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu.

 

Dru­hý prík­lad je napr. ak po­ve­re­ný prís­luš­ník na zá­kla­de svo­jej čin­nos­ti, či už na zá­kla­de pos­tu­pu pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su zis­tí sku­toč­nos­ti, na pod­kla­de kto­rých vznik­ne dô­vod­né po­doz­re­nie, že oso­ba má pri se­be napr. skla­dač­ku s omam­nou lát­kou. Po­ve­re­ný prís­luš­ník vy­ko­ná za­is­ťo­va­cí úkon, vy­dá uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, vy­po­ču­je tú­to oso­bu ako sved­ka na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka, vy­žia­da zna­lec­ké skú­ma­nie za­is­te­nej lát­ky. V prí­pa­de, ak vý­sled­kom zna­lec­ké­ho skú­ma­nia bu­de zis­te­né, že za­is­te­ná lát­ka je omam­nou lát­kou, vzne­sie ob­vi­ne­nie. S ta­kým­to pos­tu­pom o vý­slu­chu po­doz­ri­vé­ho ako sved­ka sa tiež ne­mož­no sto­tož­niť.

 V  teó­rii i praxi sa jed­noz­nač­ne uz­ná­va, že ak exis­tu­je vo­či ur­či­tej oso­be po­doz­re­nie, ne­mož­no ju vy­po­čuť ako sved­ka. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, ak už je pot­reb­né vy­po­čuť po­doz­ri­vé­ho v štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia vzhľa­dom na no­vé for­my a spô­so­by pá­chania tres­tnej čin­nos­ti, kde už nes­ta­čí na ich ob­jas­ňo­va­nie vy­uží­vať do­te­raj­šie me­tó­dy, pros­tried­ky a pos­tu­py, a aj to len v prí­pa­de, ak na pod­kla­de zis­te­ných sku­toč­nos­tí nie je eš­te dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­chal ten­to po­doz­ri­vý, tre­ba pou­žiť ako zá­klad­nú pro­ces­nú for­mu kaž­dé­ho úko­nu „zá­pis­ni­cu“ s for­mál­ny­mi a ob­sa­ho­vý­mi ná­le­ži­tos­ťa­mi tak, ako to uvá­dza Trest­ný po­ria­dok. V žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né na ten­to pos­tup zneu­ží­vať pos­tup pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re tzv. vy­ťa­žo­va­ním osôb. Ak je dô­vod­né po­doz­re­nie, zno­va pri­chá­dza na scé­nu zá­sa­da po­me­ru špe­cia­li­ty, kto­rú som roz­vi­nul vy­ššie, a pre­to je pos­tup pod­ľa iné­ho zá­ko­na ako Tres­tné­ho po­riad­ku nep­rí­pust­ný a ne­zá­kon­ný.

 Otáz­ne ale os­tá­va, aké pos­ta­ve­nie v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku by ma­la mať ta­ká­to oso­ba „po­doz­ri­vá“ v ko­na­ní a aké sú jej prá­va a po­vin­nos­ti. Ap­li­ku­júc na ta­kú­to oso­bu us­ta­no­ve­nia o vý­slu­chu sved­ka by sme ju zba­vo­va­li prá­va na ob­ha­jo­bu, ak by sa roz­hod­la vy­po­ve­dať. To­mu zod­po­ve­dá aj ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR zve­rej­ne­ný pod 1 ÚS 248/2007, pod­ľa kto­ré­ho má aj sve­dok prá­vo, aby sa na  vý­slu­chu zú­čas­tnil je­ho práv­ny zá­stup­ca, pri­čom to­to prá­vo ref­lek­tu­je prá­vo vo vzťa­hu k vy­uži­tiu resp. ne­vyu­ži­tiu prá­va v zmys­le § 130 Tres­tné­ho po­riad­ku[17].

Pos­ta­ve­nie ta­kej­to oso­by by ma­lo byť ob­dob­né pos­ta­ve­niu oso­by za­dr­ža­nej ale­bo na slo­bo­de ob­me­dze­nej po­doz­ri­vej oso­by, a pri úko­noch a vý­slu­chu ta­kej­to oso­by by sa pri­me­ra­ne ma­li ap­li­ko­vať ob­dob­né us­ta­no­ve­nia tak, ako to us­ta­no­vu­je § 85 ods. 1 až ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ten­to ne­dos­ta­tok sa však pre­mie­ta aj do iných úko­nov, ako napr. re­kog­ní­cia s po­doz­ri­vým. Aké pro­ces­né pos­ta­ve­nie bu­de mať v ta­kom­to prí­pa­de po­doz­ri­vý? Na tú­to otáz­ku v Tres­tnom po­riad­ku ne­náj­de­me jed­noz­nač­nú od­po­veď, čo je zrej­me dôs­led­kom ne­sys­té­mo­vých zmien a úp­rav Tres­tné­ho po­riad­ku. Pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľov vo veľ­kej mie­re v tom­to sme­re pro­ces­ný­mi úkon­mi ako so sved­kom nie je správ­ny a je ne­zá­kon­ný. Rov­na­ko nie je zá­kon­né vy­po­čú­vať tie­to oso­by ako sved­kov, a  ak je už dô­vod­né po­doz­re­nie, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je po­tom jej vy­ťa­že­nie na § 17a zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re jed­noz­nač­ne ne­zá­kon­né. Mám za to, že úrad­ný zá­znam pod­ľa § 17a zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re je mož­né vy­užiť len k § 197 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho po­riad­ku[18], pre­to­že to­to roz­hod­nu­tie ne­zak­la­dá zá­sa­du res ju­di­ca­ta.

 „Pred­pok­lad­mi na ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vé­ho sú pris­tih­nu­tie pri tres­tnom či­ne ale­bo bez­pros­tred­ne po ňom a ne­vyh­nut­nosť zis­tiť jej to­tož­nosť, za­brá­niť je­ho úte­ku ale­bo za­is­tiť dô­ka­zy. Plat­ný Trest­ný po­ria­dok ne­vy­me­dzu­je po­jem „pris­tih­nu­tie pri tres­tnom či­ne ale­bo bez­pros­tred­ne po ňom“. V tom­to zmys­le je pri vy­me­dzo­va­ní je­ho hra­níc vhod­né vy­užiť vý­klad, kto­rý vy­chá­dza z de­fi­ní­cií toh­to poj­mu ob­siah­nu­tých už v uhor­skom Tres­tnom po­riad­ku z ro­ku 1896 a v Tres­tných po­riad­koch z ro­ku 1950 i 1956. Oso­ba je pris­tih­nu­tá pri či­ne nie­len vte­dy, keď vy­ko­ná­va trest­ný čin, ale tiež aj vte­dy, keď bo­la po­doz­ri­vá oso­ba hneď po či­ne pre­nas­le­do­va­ná a dos­tih­nu­tá, ale­bo keď bo­la pris­tih­nu­tá za okol­nos­tí, kto­ré sved­čia o jej účas­ti na či­ne, naj­mä s ve­ca­mi, kto­rý­mi bol trest­ný čin spá­cha­ný ale­bo kto­ré z ne­ho po­chá­dza­jú.“[19]

 Z us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va, že pod­ľa tých­to us­ta­no­ve­ní ne­mož­no vy­po­čú­vať po­doz­ri­vé­ho, kto­rý ne­bol v zmys­le § 85 ods. 1 a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za­dr­ža­ný. Z toh­to hľa­dis­ka tak, ako som už vy­ššie naz­na­čil, tre­ba od­li­šo­vať po­doz­ri­vé­ho, kto­rý nie je za­dr­ža­ný pod­ľa § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku, vte­dy ide o oso­bu, po­dá­va­jú­cu len vy­svet­le­nie, o kto­rom or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní spí­še úrad­ný zá­znam slú­žia­ci stra­nám v tres­tnom ko­na­ní na ich zvá­že­nie, či po­da­jú návrh, aby ta­ká­to oso­ba bo­la v ďal­ších štá­diách vy­po­čú­va­ná for­mou niek­to­ré­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku na za­bez­pe­če­nie dô­ka­zu. Na pos­ta­ve­nie po­doz­ri­vé­ho je naj­šir­ší kri­mi­na­lis­tic­ký nad­hľad, pod­ľa kto­ré­ho sa za po­doz­ri­vé­ho po­va­žu­je kaž­dý, kto má ur­či­tý aj vzdia­le­ný vzťah k de­lik­tu, nap­rík­lad pre­to, že pro­ti ne­mu sved­čia niek­to­ré in­dí­cie. Uve­de­né pos­ta­ve­nie po­doz­ri­vé­ho Trest­ný po­ria­dok neak­cep­tu­je, pre­to­že pod­ľa ne­ho je po­doz­ri­vý ten, ko­ho pod­ľa    § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku za­dr­ža­li.

 Vý­sluch za­dr­ža­nej po­doz­ri­vej oso­by pod­ľa § 85 ods. 3 a ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku, kde sa pri­me­ra­ne vy­uži­je us­ta­no­ve­nie o vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho, sa na roz­diel od vy­svet­le­nia spi­su­je zá­pis­ni­ca spo­lu so zá­pis­ni­cou o za­dr­ža­ní, kde prís­luš­ný or­gán ozna­čí mies­to, čas a bliž­šie okol­nos­ti za­dr­ža­nia, ako aj prí­tom­nosť ďal­ších osôb, nap­rík­lad ne­zú­čas­tne­nej oso­by, ob­haj­cu a uve­die ve­ci, kto­ré za­dr­ža­né­mu od­ňa­li. Vý­sluch po­doz­ri­vé­ho, kto­rý bol pod­ľa § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku za­dr­ža­ný, nie je mož­né pred sú­dom vy­užiť ako dô­kaz pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu.

 Na zá­ver tre­ba po­ve­dať, že roz­por nie je len v tom, či vy­po­čuť ale­bo ne­vy­po­čuť po­doz­ri­vé­ho, ale v roz­sa­hu vý­slu­chu za­dr­ža­né­ho. Pre­to vý­sluch po­doz­ri­vé­ho, kto­rý sa vy­ko­ná­va pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia, by mal mať len vstup­nú in­for­mač­nú po­va­hu, je­ho ob­sah by mal slú­žiť len na zdô­vod­ne­nie za­dr­ža­nia, za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­nia ob­vi­ne­nia a väz­by. Úče­lom vý­slu­chu po­doz­ri­vé­ho by ma­lo byť čo naj­rý­chlej­šie zis­te­nie zá­kon­ných dô­vo­dov na ďal­ší pos­tup, aby zá­sah do osob­nej slo­bo­dy ne­bol vy­ko­na­ný nad ne­vyh­nut­nú mie­ru.

 Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní čas­to pou­ka­zu­jú na šir­šie vy­me­dzenie oso­by po­doz­ri­vej z tres­tné­ho či­nu a na mož­nosť vý­slu­chu ta­kej­to oso­by hneď po za­dr­ža­ní for­mou neod­klad­né­ho ale­bo neo­pa­ko­va­teľ­né­ho úko­nu, pre­to­že ne­mož­nosť vy­uži­tia zá­pis­ni­ce o vy­ko­na­ní toh­to úko­nu v ďal­ších štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia znač­ne os­la­bu­je dô­kaz­nú hod­no­tu nes­kor­šie vy­ko­na­né­ho vý­slu­chu. Niek­to­rí pro­ce­sua­lis­ti pou­ka­zu­jú, že za­dr­ža­ný po­doz­ri­vý preu­ka­zu­je ur­či­tý stu­peň proti­práv­nos­ti svoj­ho ko­na­nia, z kto­ré­ho je mož­né usu­dzo­vať aj o ur­či­tom stup­ni ob­vi­ne­nia eš­te pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia pod­ľa § 206 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Ďal­ší auto­ri sa do­ža­du­jú, aby vý­sluch bo­lo mož­né vy­užiť aj v ďal­ších štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia na ob­jek­ti­vi­zá­ciu vý­slu­chu a od­strá­ne­nie roz­po­rov pri vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho, ale­bo v tých prí­pa­doch, ak od­mie­tol vy­po­ve­dať v ko­na­ní pred sú­dom.

 V praxi vzni­ka­jú ur­či­té prob­lé­my oko­lo vý­slu­chu po­doz­ri­vé­ho, kto­rý bol pod­ľa § 85 Tres­tné­ho po­riad­ku za­dr­ža­ný ale­bo mu bo­la ob­me­dze­ná osob­ná slo­bo­da, naj­mä v otáz­ke, pre­čo dô­kaz zís­ka­ný vý­slu­chom po­doz­ri­vej oso­by pod­ľa § 85 ods.3 a ods.4 Tres­tné­ho po­riad­ku riad­ne za­chy­te­ný v zá­pis­ni­ci sa ne­vyu­ží­va v ko­na­ní pred sú­dom, keď pod­ľa § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku mô­že pris­pieť k ob­jas­ne­niu ve­ci aj pre­to, že bol zís­ka­ný zá­kon­ným pro­ces­ným pos­tu­pom po­dob­ne ako dô­kaz zís­ka­ný nás­led­ným vý­slu­chom tej is­tej oso­by po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. V prí­pa­doch pris­tih­nu­tia oso­by pri či­ne mož­no vý­sluch po­doz­ri­vé­ho po­va­žo­vať za neod­klad­ný pro­ces­ný úkon. V ta­kom prí­pa­de po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia na po­doz­ri­vé­ho nič neb­rá­ni, aby dô­kaz mo­hol byť vy­uži­tý v ďal­šom tres­tnom ko­na­ní.

 Po­doz­ri­vý, kto­rý bol za­dr­ža­ný, je oso­bou, pro­ti kto­rej sa ve­die tres­tné ko­na­nie, pre­to sa jej pri­su­dzu­je ur­či­tý stu­peň ob­vi­ne­nia aj keď to nie je cel­kom v sú­la­de so zá­sa­dou pre­zum­pcie ne­vi­ny, po­dob­ne ako u ob­vi­ne­né­ho. Prá­vo po­doz­ri­vej za­dr­ža­nej oso­by sa up­lat­ňu­je v mo­di­fi­ko­va­nej for­me, po­dob­ne ako u ob­vi­ne­né­ho, nap­rík­lad pod­ľa § 85 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku po­doz­ri­vý má prá­vo zvo­liť si ob­haj­cu a ra­diť sa s ním už po­čas za­dr­ža­nia ale­bo po­ža­do­vať, aby ob­haj­ca bol prí­tom­ný pri je­ho vý­slu­chu. Dô­kaz zís­ka­ný vý­slu­chom po­doz­ri­vé­ho vzhľa­dom na uve­de­né ar­gu­men­ty by mal byť z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti vie­ro­hod­ným a v ďal­šom ko­na­ní ab­so­lút­ne účin­ným. Keď­že za­dr­ža­ná po­doz­ri­vá oso­ba má po­dob­né pos­ta­ve­nie ako ob­vi­ne­ný po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, nie je ho mož­né vy­po­čuť ako sved­ka, a to ani for­mou neod­klad­né­ho pro­ces­né­ho úko­nu.

 Vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti ma­jú svoj do­sah na dô­vo­dy vzne­se­nia ob­vi­ne­nia vo­či ur­či­tej oso­be, a sú sku­toč­nos­ťa­mi, kto­ré dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba. Vý­raz „dos­ta­toč­ne“ nas­ved­ču­je, že sa ne­vy­ža­du­je is­to­ta, ale sta­čí dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná prav­de­po­dob­nosť. Na roz­diel od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia, kde pos­ta­ču­je niž­ší stu­peň ur­či­tos­ti, na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sa vy­ža­du­je vy­šší stu­peň prav­de­po­dob­nos­ti zá­ve­ru, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba. K prob­le­ma­ti­ke po­su­dzo­va­nia sku­toč­nos­tí dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú­cich zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba, pou­ka­zu­jem na ná­zor V. Mat­her­na, kto­rý vo svo­jej štú­dii pre­zen­to­va­nej na ve­dec­kom se­mi­ná­ri zo dňa 17.9.1991 na Práv­nic­kej fa­kul­te UPJŠ ro­zo­be­ral pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho. Pri­po­me­nul, „že nie je na­šim cie­ľom v tej­to sú­vis­los­ti skú­mať, do akej mie­ry, aká kvan­ti­ta a kva­li­ta sku­toč­nos­tí a dô­ka­zov sa má zhro­maž­diť, aby od­ôvod­ni­la za­ča­tie stí­ha­nia a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia“. Ná­zo­ry na tú­to od­ôvod­ne­nosť sa rôz­nia tak, ako v má­lok­to­rej pro­ces­nej otáz­ke. Vy­sky­tu­jú sa ná­zo­ry, kto­ré na za­ča­tie stí­ha­nia a naj­mä vzne­se­nia ob­vi­ne­nia vy­ža­du­jú ab­so­lút­ne sub­jek­tív­ne pres­ved­če­nie o vi­ne oso­by, pro­ti kto­rej sa vzná­ša ob­vi­ne­nie, pod­lo­že­né ob­jek­tív­ny­mi dô­kaz­mi až po ná­zo­ry, pre kto­ré pos­ta­ču­je prav­de­po­dob­nosť, či do­kon­ca mož­nosť. Ak to­tiž na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vy­ža­du­je­me is­to­tu, pres­ved­če­nie o vi­ne, nú­ti­me vy­šet­ro­va­te­ľa a  (po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka – mo­ja poz­nám­ka) zis­ťo­vať sku­toč­nos­ti, t.j. vy­ko­ná­vať dô­ka­zy, ale­bo pred­bež­ne zis­ťo­vať a za­is­ťo­vať tie­to dô­ka­zy pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia bez to­ho, aby sme ob­vi­ne­né­mu pos­ky­to­va­li akú­koľ­vek in­ge­ren­ciu a mož­nosť za­sa­ho­vať do pro­ce­su vy­ko­ná­va­nia dô­ka­zov, kto­ré inak po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tvo­rí pod­sta­tu je­ho prá­va na ob­ha­jo­bu. Pri roz­ho­do­va­ní, či ve­do­me pri­pus­tiť väč­šiu mož­nosť stí­ha­nia osôb, z kto­rých sa nes­kôr zis­tí, že bo­li stí­ha­né nep­rá­vom, keď sa zní­žia ná­ro­ky na za­ča­tie stí­ha­nia a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, sa prik­lá­ňa­me k ná­zo­ru, že je tak v ce­los­po­lo­čen­skom zá­uj­me bo­ja s kri­mi­na­li­tou, ako aj v zá­uj­me ob­vi­ne­né­ho, aby sa do­ka­zo­va­nie ko­na­lo za je­ho ak­tív­nej účas­ti, te­da pri zní­že­ných ná­ro­koch na od­ôvod­ne­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia. Ob­vi­ne­nie ob­ča­na, o kto­rom sa nes­kôr po­čas stí­ha­nia zis­tí, že nie je vin­ný a tres­tné stí­ha­nie sa za­sta­ví, po­va­žu­je­me to­tiž za men­ší ne­dos­ta­tok, ako sku­toč­nosť, že sa bu­dú pro­ti ne­mu vy­hľa­dá­vať sku­toč­nos­ti a dô­ka­zy, ku kto­rým sa ne­mô­že vy­jad­riť, kto­rých vy­ko­na­nie ne­mô­že ov­plyv­niť.“[20]

Po­va­žu­jem v sú­la­de s vy­ššie uve­de­ným za ne­dos­ta­tok práv­nej úp­ra­vy, že ne­rie­ši kom­plexne prob­le­ma­ti­ku oso­by po­doz­ri­vej z tres­tné­ho či­nu.

 Zá­kon­nosť do­ka­zo­va­nia v in­ten­ciách Štras­bur­skej ju­di­ka­tú­ry

V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba po­ve­dať, že Slo­ven­skú re­pub­li­ku už v rám­ci pred­stu­po­vé­ho ob­do­bia do Európ­skej únie kri­ti­zo­va­li exper­ti na príp­rav­né ko­na­nie tres­tné v rám­ci európ­skej ko­mi­sie za úp­ra­vu tres­tné­ho ko­na­nia v je­ho príp­rav­nej zó­ne a pria­mej nad­väz­nos­ti na ko­na­nie pred sú­dom, pri­čom v dňoch 24 až 28 no­vem­bra 1997 sa us­ku­toč­ni­la mi­sia exper­tov Európ­skej únie, Európ­skej ko­mi­sie do Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ob­las­ti súd­nic­tva a vnú­tor­ných ve­cí. Vo vý­sled­nej sprá­ve bo­la jed­nou z kri­ti­zo­va­ných ob­las­tí prob­le­ma­ti­ka príp­rav­né­ho ko­na­nia tres­tné­ho. Európ­ska únia na­pá­da pre­dov­šet­kým zdĺha­vosť, neo­pe­ra­tív­nosť a neú­čin­nosť ce­lé­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia.

Naj­viac na­pá­da­nou ob­las­ťou bol in­šti­tút vy­šet­ro­va­nia ako me­dzič­lá­nok me­dzi pô­sob­nos­ťou po­lí­cie a čin­nos­ťou pro­ku­ra­tú­ry pri od­ha­ľo­va­ní, ob­jas­ňo­va­ní a do­ku­men­to­va­ní tres­tnej čin­nos­ti. Ko­mi­sia exper­tov ne­ve­de­la po­cho­piť, pre­čo vý­sad­né prá­vo na čin­nosť zhro­maž­ďo­va­nia dô­ka­zov re­le­van­tných pre súd ma­jú vy­šet­ro­va­te­lia.“[21] Sú­čas­né tres­tné ko­na­nie sa ko­ná vo via­ce­rých fá­zach. Ďalej sa im ja­vi­lo ako ne­dos­ta­tok práv­nej úp­ra­vy ab­sen­cia pod­mie­nok re­la­tív­nej a ab­so­lút­nej nep­lat­nos­ti dô­ka­zov, resp. práv­ny nás­le­dok prí­tom­nos­ti pod­stat­ných a ne­pod­stat­ných vád pri za­bez­pe­čo­va­ní a vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov a od­strá­ne­nie rôz­no­ro­dos­ti poh­ľa­dov jed­not­li­vých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní na účin­nosť a neú­čin­nosť dô­ka­zov.

Pod­ľa § 89 ods. 4 vte­dy plat­né­ho Tres­tné­ho po­riad­ku iba dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho do­nú­te­nia sa nes­mie pou­žiť v ko­na­ní s vý­nim­kou prí­pa­du, keď sa pou­ži­je ako dô­kaz pro­ti oso­be, kto­rá ta­ké do­nú­te­nie ale­bo hroz­bu do­nú­te­nia pou­ži­la. V os­tat­ných prí­pa­doch zá­kon po­ne­chá­va hod­no­te­nie na or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či zís­ka­va­nie a vy­ko­na­nie dô­ka­zu je zá­kon­né, t.j., či bo­lo zís­ka­né zo zá­kon­ných zdro­jov ale­bo no­si­te­ľov, či pos­tup ich zís­ka­nia je zá­kon­ný, ďa­lej či spô­sob ich spro­ces­ne­nia je zá­kon­ný, ako aj či spô­sob ich pou­ži­tia v rám­ci štá­dií tres­tné­ho pro­ce­su je zá­kon­ný.


V  kom­plexe sna­hy o zrý­chle­nie tres­tné­ho ko­na­nia si však tre­ba uve­do­miť, že v zmys­le čl. 6 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a na ňu nad­vä­zu­jú­cej ju­di­ka­tú­ry ako súd­ny dô­kaz mož­no vy­užiť len vý­sled­ky ta­ké­ho úko­nu, kto­rý bol pre­ve­de­ný za kon­tra­dik­tór­nych pod­mie­nok, to zna­me­ná, že bol prí­tom­ný ob­vi­ne­ný, resp. je­ho ob­haj­ca. Je­di­nou mož­nou ces­tou pri zoh­ľad­ne­ní tých­to cie­ľov je od­strá­ne­nie stá­le sil­né­ho pos­ta­ve­nia príp­rav­né­ho ko­na­nia, od­strá­ne­nie pre­žú­va­cie­ho efek­tu a pre­ne­se­nie do­ka­zo­va­nia a je­ho pod­sta­ty a jad­ra na ko­na­nie pred sú­dom.

 

Ob­vi­ne­ný ako sub­jekt (stra­na) mu­sí mať mož­nosť po­čas ta­ké­ho úko­nu up­lat­niť svo­je ná­miet­ky k úko­nu, klásť otáz­ky vy­po­čú­va­ným oso­bám, ako aj rôz­ny­mi for­ma­mi pre­ve­ro­vať vie­ro­hod­nosť dô­ka­zov. Zá­sad­ne sta­čí, aby tie­to pod­mien­ky kon­tra­dik­tór­nos­ti pro­ce­su, kto­ré štras­bur­ská ju­di­ka­tú­ra vy­ža­du­je ako zá­klad­nú ga­ran­ciu spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su („fair trial“) v zmys­le čl. 6 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd, bo­li pos­kyt­nu­té ob­vi­ne­né­mu as­poň raz v prie­be­hu pro­ce­su, pre­dov­šet­kým pri hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Z naz­na­če­né­ho je zrej­mé, že niek­to­ré štá­ty sa v rám­ci zrý­chle­nia svoj­ho tres­tné­ho pro­ce­su vy­bra­li ces­tou vy­ššie uve­de­nou, pri­čom kon­tra­dik­tór­nosť v pl­nom zne­ní tak, ako to vy­ža­du­je vy­ššie spo­me­nu­tá štras­bur­ská ju­di­ka­tú­ra pl­ne up­lat­ňu­jú až pred sú­dom. Ide u nich o me­nej zá­važ­né tres­tné či­ny, t.j. na­še skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie, tres­tné či­ny so sadz­bou do troch ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.


Chcel by som tiež spo­me­núť ne­bez­pe­čen­stvo tej­to úp­ra­vy, pre­to­že ani tá­to nie je „svä­tá“. Mô­že sa to­tiž stať, že v ta­kom­to zrý­chle­nom ne­for­mál­nom pro­ce­se, kde nie je za­bez­pe­če­ná kon­tra­dik­tór­nosť ko­na­nia sa vy­ko­ná­va­jú pro­ces­né /ne­for­mál­ne/ úko­ny, pri­čom je­den ale­bo mož­no aj viac ta­kých­to úko­nov ne­mô­že byť pre­ve­de­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní tak, aby sa od­strá­ni­la ne­for­mál­nosť z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Na tom zá­kla­de ne­mô­že súd ta­ký­to dô­kaz ne­for­mál­ne vy­ko­na­ný brať do úva­hy pri roz­ho­do­va­ní o vi­ne a tres­te ob­ža­lo­va­né­ho. Moh­lo by to byť napr. ke­by bol sve­dok spá­chania tres­tné­ho či­nu vy­po­ču­tý na zá­znam a po­kiaľ by bo­lo na­ria­de­né hlav­né po­jed­ná­va­nie, ten­to sve­dok by zom­rel. Bo­lo by pre­to pot­reb­né hľa­dať ta­ký va­riant ne­for­mál­nych úko­nov, kde by bo­lo taxatív­ne vy­po­čí­ta­né, kto­ré úko­ny tre­ba pro­ces­ne v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní vy­ko­nať a kto­ré nie.

 

Slo­ven­ská re­pub­li­ka ako sú­časť ČSFR pod­pí­sa­la eš­te dňa 21.02.1991 európ­sku Zmlu­vu o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, kto­rá po ra­ti­fi­ká­cii vstú­pi­la na na­šom úze­mí do plat­nos­ti dňa 18.03.1992. V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 2 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 23/1991 Zb. má pred­met­ná „Zmlu­va“ pred­nosť pred zá­ko­nom. Pre do­ka­zo­va­nie v tres­tnom ko­na­ní má naj­väč­ší vý­znam čl. 6 Zmlu­vy o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. Prá­ve na tom­to pra­me­ni sa vy­bu­do­va­la vý­vo­jom ju­di­ka­tú­ra štras­bur­ské­ho sú­du. Ako prík­la­dy spo­me­niem prí­pad Del­ta pro­ti Fran­cúz­sku, prí­pad Is­gro pro­ti Ta­lian­sku, prí­pad Un­ter­per­tin­ger pro­ti Ra­kús­ku, prí­pad Win­disch pro­ti Ra­kús­ku, prí­pad Asch pro­ti Ra­kús­ku a naj­mä prí­pad Kos­tov­ski pro­ti Ho­lan­dsku. Z pre­mís roz­hod­nu­tí štras­bur­ské­ho sú­du je mož­né uro­biť ur­či­tú sché­mu zá­ve­reč­ných ar­gu­men­tov, kto­ré ma­jú vzťah k príp­rav­né­mu ko­na­niu a je­ho vzťa­hu k súd­ne­mu ko­na­niu z hľa­dis­ka do­ka­zo­va­nia v nich.

 

Tre­ba si uve­do­miť, že štras­bur­ský súd vy­chá­dza vý­luč­ne z us­ta­no­ve­ní Zmlu­vy o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a mô­že sa pre­to stať, že v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ne­bol po­ru­še­ný žiad­ny vnút­roš­tát­ny pred­pis a aj na­priek to­mu súd vy­slo­ví po­ru­še­nie európ­skej Zmlu­vy.

 

Z ra­kú­skych prí­pa­dov je za­ují­ma­vé nap­rík­lad us­ta­no­ve­nie § 252 ods. 2 rak. Tres­tné­ho priad­ku. To­to us­ta­no­ve­nie pri­ka­zu­je pre­čí­tať pri hlav­nom po­jed­ná­va­ní bez ob­me­dze­ní všet­ky lis­ti­ny ob­siah­nu­té v spi­se, po­kiaľ „ma­jú vý­znam pre tres­tnú vec – sku­tok“. Us­tá­le­ná ra­kús­ka súd­na prax a ju­di­ka­tú­ra vy­kla­dá to­to us­ta­no­ve­nie tak, že tre­ba napr. pre­čí­tať pri hlav­nom po­jed­ná­va­ní všet­ky zá­zna­my o in­for­ma­tív­nych po­li­caj­ných vý­slu­choch, aj keď pri nich ne­bo­li dodr­ža­né pro­ces­né us­ta­no­ve­nia o vý­slu­chu. Ob­dob­ne je to aj pri iných ope­ra­tív­nych úko­noch vo vzťa­hu k pro­ces­ným us­ta­no­ve­niam o dô­ka­zoch v rám­ci do­ka­zo­va­nia. Ta­ký­to pos­tup jus­tič­ných or­gá­nov umož­ňu­je ob­chá­dzať zá­kon­ný pro­ces­ný pos­tup a bol v mi­nu­los­ti pod­ro­be­ný os­trej kri­ti­ke čas­ti  práv­nic­kej ob­ce v Ra­kús­ku. Európ­sky súd rie­šil ten­to prob­lém vzťa­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia resp. pred­príp­rav­né­ho ko­na­nia a súd­ne­ho ko­na­nia v rám­ci prí­pa­du Un­ter­per­tin­ger a kon­šta­to­val po­ru­še­nie čl. 6 Zmlu­vy o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, pri­čom po­ru­še­nie vi­del v tom sme­re, že pre­čí­ta­ním ta­kých­to ope­ra­tív­nych vý­slu­chov ne­bol dodr­ža­ný mi­ni­mál­ny štan­dard vý­ko­nu dô­ka­zu kon­tra­dik­tór­nym pos­tu­pom a bo­lo ob­me­dze­né prá­vo ob­ha­jo­by oso­by, vo­či kto­rej sa vie­dlo tres­tné stí­ha­nie.

 

Štras­bur­ská ju­di­ka­tú­ra jed­noz­nač­ne pertrak­tu­je, že naj­zá­kon­nej­šie sú vy­ko­na­né dô­ka­zy v sú­la­de s čl. 6 Zmlu­vy o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pri za­cho­va­ní pl­nej zá­sa­dy kon­tra­dik­tór­nos­ti, rov­nos­ti strán a zbra­ní, za­ru­če­ní prá­va ob­ha­jo­by a iných zá­klad­ných pro­ces­ných práv v súd­nom ko­na­ní. Vy­chá­dza sa z to­ho, že v zá­sa­de ma­jú byť všet­ky dô­ka­zy vy­ko­na­né v prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho vo ve­rej­nom ko­na­ní s pri­hliad­nu­tím na kon­tra­dik­tór­nosť ar­gu­men­tá­cií. To však nez­na­me­ná, že ako vý­nim­ka ne­mô­žu byť pri­pus­te­né aj dô­ka­zy, kto­ré bo­li vy­ko­na­né len v  príp­rav­nom ko­na­ní. Štras­bur­ská ju­di­ka­tú­ra reš­pek­tu­je v tres­tnom ko­na­ní tú sku­toč­nosť, že jed­no­du­cho niek­to­ré dô­ka­zy nie je mož­né z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov pred sú­dom vy­ko­nať. V ta­kom prí­pa­de sa pri­púš­ťa pou­ži­tie vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu z príp­rav­né­ho ko­na­nia, ale ta­ký­to dô­kaz mu­sel byť vy­ko­na­ný pl­ne v zho­de so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho pro­ce­su so za­ru­če­ným prá­vom ob­ha­jo­by. Prá­vo ob­ha­jo­by sa však via­že vý­luč­ne na ak­tív­ne prá­vo tak, aby pri vý­ko­ne dô­ka­zu mo­hol ob­vi­ne­ný vy­sta­viť dô­kaz kri­ti­ke v in­ten­ciách kon­tra­dik­tór­nos­ti. Tá­to pre­mi­sa sa tý­ka všet­kých dô­ka­zov. Z uve­de­né­ho je mož­né vy­vo­diť zá­ver, že v tres­tnom ko­na­ní as­poň pri vý­ko­ne dô­ka­zu mu­sí byť mi­ni­mál­ne as­poň raz za­ru­če­ná kon­tra­dik­tór­nosť a ob­vi­ne­ný mu­sí byť prí­tom­ný pri vý­ko­ne dô­ka­zu, resp. mu­sí mu byť pos­kyt­nu­tá as­poň mož­nosť sa zú­čas­tniť vý­ko­nu toh­to dô­ka­zu.

 

V rám­ci štras­bur­skej ju­di­ka­tú­ry je veľ­mi za­ují­ma­vý aj „prin­cíp rov­nos­ti zbra­ní“. Vy­chá­dza sa z toh­to, že ža­lob­ca (pro­ku­rá­tor) a ob­vi­ne­ný mu­sia mať rov­na­ké pos­ta­ve­nie v pro­ce­se. To zna­me­ná, že dô­ka­zy sa ma­jú vy­ko­ná­vať za sú­čas­nej prí­tom­nos­ti pro­ku­rá­to­ra a ob­vi­ne­né­ho (ob­haj­cu). Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj pre na­še pod­mien­ky sku­toč­nosť, či by ne­po­va­žo­val súd za po­ru­še­nie prin­cí­pu rov­nos­ti zbra­ní t.j. čl. 6 Zmlu­vy o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pos­tup pod­ľa náš­ho Tres­tné­ho po­riad­ku, keď pro­ku­rá­tor má prá­vo byť prí­tom­ný pri vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov v príp­rav­nom ko­na­ní vždy, do­kon­ca ich mô­že vy­ko­nať aj sám, a pri­tom ob­haj­ca ale­bo ob­vi­ne­ný má ta­kú­to mož­nosť ob­me­dze­nú.

 

V da­nom sme­re na­ša re­ko­di­fi­ká­cia pri­nies­la vý­raz­ný po­sun us­ta­no­ve­ním      § 213 Tres­tné­ho po­riad­ku[22], aj keď de le­ge fe­ren­da, by pod­ľa mňa ma­la byť pos­kyt­nu­tá ob­li­ga­tór­na mož­nosť účas­ti na vy­šet­ro­va­cích úko­noch aj ob­vi­ne­né­mu, kto­rý sa ob­ha­ju­je sám tzv. ak­tív­nou ob­ha­jo­bou. Uve­de­né by sa up­ra­vi­lo v us­ta­no­ve­ní § 213 ods.1 Tres­tné­ho po­riad­ku le­gis­la­tív­ne po­li­cajt „mu­sí“ a nie ako je to­mu do­te­raz „mô­že“. Tá­to pre­mi­sa je za­lo­že­ná na tom, že ob­vi­ne­ná ale­bo za­dr­ža­ná oso­ba, kto­rá si nez­vo­lí ob­haj­cu a nej­de o prí­pad po­vin­nej ob­ha­jo­by je tým v ne­rov­na­kom pos­ta­ve­ní ako ob­vi­ne­ný, kto­rý má ob­haj­cu zvo­le­né­ho. Ide pod­ľa môj­ho ná­zo­ru o po­ru­še­nie prá­va ob­ha­jo­by ako zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia a aj čl.6 Zmlu­vy o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

 

Zá­ver

 

Na zá­ver mi ne­dá ne­pou­ká­zať na de le­ge fe­ren­da in­šti­tú­ty pre ze­fek­tív­ne­nie do­ka­zo­va­nia naj­mä v príp­rav­nom ko­na­ní, kde by po­moh­lo za­ve­de­nie pro­to­ko­lár­nych a nep­ro­to­ko­lár­nych úko­nov a zú­že­nie roz­sa­hu do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní a kom­plex­ný po­sun do­ka­zo­va­nia v rám­ci kon­tra­dik­tór­nos­ti pred súd, čo by zna­me­na­lo naj­väč­šie os­la­be­nie príp­rav­né­ho ko­na­nia v na­šej his­tó­rii tres­tné­ho pro­ce­su. Ok­rem to­ho, ako je v sa­mot­nom člán­ku uve­de­né, je nut­né re­ko­di­fi­ko­vať niek­to­ré oso­bit­né pred­pi­sy, naj­mä zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re.


Od pos­led­nej re­ko­di­fi­ká­cie tres­tné­ho pro­ce­su up­ly­nul už ur­či­tý čas a te­raz na­di­šiel čas ab­so­lu­ti­zá­cie v tres­tnom pro­ce­se a uvoľ­ne­nia ba­rié­ry v do­ka­zo­va­ní v príp­rav­nom ko­na­ní. Na tom­to zá­kla­de by ob­ha­jo­ba ma­la sa­mos­tat­né pos­ta­ve­nie, ako to via­ce­rí pro­ce­sua­lis­ti z ra­dov Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­ry už pred re­ko­di­fi­ká­ciou navr­ho­va­li. Za­tiaľ sa na ta­ké­to od­váž­ne kro­ky ne­naš­la u zá­ko­no­dar­cu vô­ľa, kto­rá je mož­no ov­plyv­ne­ná lo­bin­gom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pre­to­že sil­né príp­rav­né ko­na­nie je naj­lep­šie ov­lá­da­teľ­ný me­chan­izmus. Na zá­ver vy­vstá­va otáz­ka, bo­jí sa pro­ku­ra­tú­ra ale­bo zá­ko­no­dar­ca uvoľ­niť ľa­dy? Bo­jí sa az­da ob­ha­jo­by a to­tál­nej kon­tra­dik­tór­nos­ti? Ob­ha­jo­ba sa v tom­to vý­vo­ji nes­mie zľak­núť a pr­vky a in­šti­tú­ty opor­tu­ni­ty nes­mú byť zbra­ňou v ru­kách pro­ku­ra­tú­ry na za­brá­ne­nie kon­tra­dik­tór­nos­ti.

 


[1] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku  v tres­tnom ko­na­ní tre­ba do­ka­zo­vať naj­mä

a) či sa sku­tok stal a či má zna­ky tres­tné­ho či­nu,

b) kto ten­to sku­tok spá­chal a z akých poh­nú­tok,

c) zá­važ­nosť či­nu vrá­ta­ne prí­čin a pod­mie­nok je­ho spá­chania,

d) osob­né po­me­ry pá­cha­te­ľa v roz­sa­hu pot­reb­né­ho na ur­če­nie dru­hu a vý­me­ry tres­tu a ulo­že­nia ochran­né­ho opat­re­nia a iné roz­hod­nu­tia,

e) nás­le­dok a vý­šku ško­dy spô­so­be­nú tres­tným či­nom,

f) príj­my z tres­tnej čin­nos­ti a pros­tried­ky na jej spá­chanie, ich umies­tne­nie, po­va­hu, stav a ce­nu.

[2] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 206 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku ak je na pod­kla­de tres­tné­ho ozná­me­nia ale­bo zis­te­ných sku­toč­nos­tí po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­cha­la ur­či­tá oso­ba, po­li­cajt bez meš­ka­nia vy­dá uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia

[3] Pod­ľa ust. § 215 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak 

a) je ne­po­chyb­né, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie,
b) nie je ten­to sku­tok tres­tným či­nom a nie je dô­vod na pos­tú­pe­nie ve­ci,
c) je ne­po­chyb­né, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný,
d) je tres­tné stí­ha­nie nep­rí­pus­tné pod­ľa § 9,
e) ob­vi­ne­ný ne­bol v ča­se či­nu pre nep­rí­čet­nosť tres­tne zod­po­ved­ný,
f) sa schvá­li zmier me­dzi ob­vi­ne­ným a poš­ko­de­ným, ale­bo
g) za­nik­la tres­tnosť či­nu.

[4] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 285 Tres­tné­ho po­riad­ku súd Súd os­lo­bo­dí ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, ak
a) ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný,
b) sku­tok nie je tres­tným či­nom,
c) ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­ža­lo­va­ný,
d) ob­ža­lo­va­ný nie je pre nep­rí­čet­nosť tres­tne zod­po­ved­ný,
e) tres­tnosť či­nu za­nik­la, ale­bo
f) pro­ku­rá­tor na hlav­nom po­jed­ná­va­ní us­tú­pil od ob­ža­lo­by pod­ľa § 239 ods. 2

[5] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 92 Tres­tné­ho po­riad­ku ak tre­ba vec, kto­rá bo­la za­is­te­ná pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, za­is­tiť na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia, pre­vez­me ju pro­ku­rá­tor ale­bo po­li­cajt

[6] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 10 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku Po­li­caj­tom sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie
a) vy­šet­ro­va­teľ Po­li­caj­né­ho zbo­ru,

b) vy­šet­ro­va­teľ col­nej sprá­vy, ak ide o tres­tné či­ny spá­cha­né v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním col­ných pred­pi­sov ale­bo da­ňo­vých pred­pi­sov v pô­sob­nos­ti col­nej sprá­vy,

c) po­ve­re­ný prís­luš­ník Po­li­caj­né­ho zbo­ru,

d) po­ve­re­ný prís­luš­ník vo­jen­skej po­lí­cie v ko­na­ní o tres­tných či­noch prís­luš­ní­kov oz­bro­je­ných síl,

e) po­ve­re­ný prís­luš­ník Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že v ko­na­ní o tres­tných či­noch prís­luš­ní­kov Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že a v ob­jek­toch Zbo­ru vä­zen­skej a jus­tič­nej strá­že aj je­ho za­mes­tnan­cov a o tres­tných či­noch osôb vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ale­bo vo väz­be,

f) po­ve­re­ný prís­luš­ník Že­lez­nič­nej po­lí­cie v ko­na­ní o tres­tných či­noch prís­luš­ní­kov Že­lez­nič­nej po­lí­cie a o tres­tných či­noch spá­cha­ných v ob­vo­de že­lez­nič­ných dráh,

g) po­ve­re­né col­né or­gá­ny, ak ide o tres­tné či­ny spá­cha­né v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním col­ných pred­pi­sov ale­bo da­ňo­vých pred­pi­sov v pô­sob­nos­ti col­nej sprá­vy,

h)  ve­li­teľ ná­mor­nej lo­de v ko­na­ní o tres­tných či­noch spá­cha­ných na tej­to lo­di.

[7] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 23 Zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re po­li­cajt je op­ráv­ne­ný vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku,

a) ak je po­doz­re­nie, že pou­ží­va­ním dop­rav­né­ho pros­tried­ku, na dop­rav­nom pros­tried­ku ale­bo v sú­vis­los­ti s dop­rav­ným pros­tried­kom bol spá­cha­ný trest­ný čin,

b) pri pát­ra­ní po hľa­da­ných oso­bách, zbra­niach, stre­li­ve, vý­buš­ni­nách, omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach a je­doch a ve­ciach po­chá­dza­jú­cich z tres­tnej čin­nos­ti ale­bo sú­vi­sia­cich s tres­tnou čin­nos­ťou.

[8] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku  pre­hliad­ku iných pries­to­rov ale­bo pre­hliad­ku po­zem­ku je op­ráv­ne­ný na­ria­diť pred­se­da se­ná­tu, pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor ale­bo s je­ho súh­la­som po­li­cajt. Prí­kaz mu­sí byť vy­da­ný pí­som­ne a mu­sí byť od­ôvod­ne­ný. Do­ru­čí sa vlas­tní­ko­vi ale­bo uží­va­te­ľo­vi pries­to­rov ale­bo po­zem­ku, ale­bo je­ho za­mes­tnan­co­vi pri pre­hliad­ke, a ak to nie je mož­né, naj­nes­kôr do 24 ho­dín po od­pad­nu­tí pre­káž­ky, kto­rá brá­ni­la do­ru­če­niu

[9] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 171  ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na kto neop­ráv­ne­ne pre­cho­vá­va pre vlas­tnú pot­re­bu omam­nú lát­ku, psy­chot­rop­nú lát­ku, jed ale­bo pre­kur­zor, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na tri ro­ky. V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na kto neop­ráv­ne­ne

a) vy­ro­bí,

b) do­ve­zie, vy­ve­zie, pre­ve­zie ale­bo dá prep­ra­viť,

c) kú­pi, pre­dá, vy­me­ní, za­do­vá­ži, ale­bo

d) pre­cho­vá­va po akú­koľ­vek do­bu,

omam­nú lát­ku, psy­chot­rop­nú lát­ku, jed ale­bo pre­kur­zor ale­bo kto ta­kú čin­nosť spros­tred­ku­je, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na šty­ri ro­ky až de­sať ro­kov

[10] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 215 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak  je ne­po­chyb­né, že sa nes­tal sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie

[11] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 22 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re po­li­cajt je op­ráv­ne­ný pres­ved­čiť sa, či pred­vá­dza­ná, za­is­te­ná, za­dr­ža­ná ale­bo za­tknu­tá oso­ba ne­má pri se­be zbraň ,a ak ju má, od­ňať mu ju

[12] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 102 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku osob­nú pre­hliad­ku je op­ráv­ne­ný na­ria­diť pred­se­da se­ná­tu a pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo v príp­rav­nom ko­na­ní pro­ku­rá­tor ale­bo s je­ho súh­la­som po­li­cajt.

[13] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 písm. c) zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re poli­caj­ný zbor od­ha­ľu­je tres­tné či­ny a zis­ťu­je ich pá­cha­te­ľov

[14] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku dôkaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho do­nú­te­nia sa nes­mie pou­žiť v ko­na­ní ok­rem prí­pa­du, keď sa pou­ži­je ako dô­kaz pro­ti oso­be, kto­rá ta­ké do­nú­te­nie ale­bo hroz­bu do­nú­te­nia pou­ži­la.

[15] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku osob­nú slo­bo­du oso­by, kto­rá bo­la pris­tih­nu­tá pri tres­tnom či­ne ale­bo bez­pros­tred­ne po ňom, mô­že ob­me­dziť kto­koľ­vek, ak je to pot­reb­né na zis­te­nie jej to­tož­nos­ti, za­brá­ne­nie úte­ku, za­bez­pe­če­nie dô­ka­zov ale­bo na za­brá­ne­nie ďal­šie­mu pá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti. Je však po­vin­ný ta­kú oso­bu bez­od­klad­ne od­ov­zdať út­va­ru Po­li­caj­né­ho zbo­ru, út­va­ru Že­lez­nič­nej po­lí­cie, út­va­ru Vo­jen­skej po­lí­cie ale­bo út­va­ru Col­nej sprá­vy

[16]Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 17a zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re poli­cajt je op­ráv­ne­ný po­ža­do­vať pot­reb­né in­for­má­cie od oso­by, kto­rá mô­že pris­pieť k ob­jas­ne­niu sku­toč­nos­ti dô­le­ži­tej na od­ha­le­nie tres­tné­ho či­nu a na zis­te­nie je­ho pá­cha­te­ľa

[17] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 130 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku prá­vo od­oprieť vý­po­veď ako sve­dok má prí­buz­ný ob­vi­ne­né­ho v pria­mom ra­de, je­ho sú­ro­de­nec, os­vo­ji­teľ, os­vo­je­nec, man­žel a druh. Ak je ob­vi­ne­ných viac a sve­dok je v uve­de­nom po­me­re len k niek­to­ré­mu z nich, má prá­vo od­oprieť vý­po­veď oh­ľad­ne iných ob­vi­ne­ných len vte­dy, keď ne­mož­no od­de­liť vý­po­veď, kto­rá sa ich tý­ka, od vý­po­ve­de tý­ka­jú­cej sa ob­vi­ne­né­ho, s kto­rým je sve­dok v tom­to po­me­re

[18] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 197 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho po­riad­ku Ak nie je dô­vod na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo na pos­tup pod­ľa od­se­ku 2, pro­ku­rá­tor ale­bo po­li­cajt uz­ne­se­ním vec od­miet­ne

[19] Ivor, J.: Za­is­te­nie osôb v tres­tnom ko­na­ní, IURA Edi­tion Bra­tis­la­va, 1997, s. 109,

[20] Mat­hern, V.: Do­ka­zo­va­nie v čes­kos­lo­ven­skom tres­tnom pro­ce­se. Bra­tis­la­va, Ob­zor, 1984, s. 74 – 75.

[21] Mi­kus, P.: Pot­re­ba zrý­chle­nia pro­ce­su ap­roximá­cie vlas­tné­ho príp­rav­né­ho sys­té­mu k prá­vu EU. In: Tres­tní prá­vo 2/2002.s 15

[22] Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku po­li­cajt mô­že po­vo­liť účasť ob­vi­ne­né­ho na vy­šet­ro­va­cích úko­noch a umož­niť mu klásť vy­po­čú­va­ným sved­kom otáz­ky. Pos­tu­pu­je tak naj­mä vte­dy, ak ob­vi­ne­ný ne­má ob­haj­cu a úkon spo­čí­va vo vý­slu­chu sved­ka, pri kto­rom je dô­vod­ný pred­pok­lad, že ho ne­bu­de mož­né vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom, iba ak by za­bez­pe­čo­va­nie je­ho prí­tom­nos­ti ale­bo je­ho prí­tom­nosť moh­li oh­ro­ziť vy­ko­na­nie toh­to úkon.

Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 213 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku  Ob­haj­ca má prá­vo od vzne­se­nia ob­vi­ne­nia zú­čas­tniť sa úko­nov, kto­rých vý­sle­dok mô­že byť pou­ži­tý ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom, iba ak vy­ko­na­nie úko­nu ne­mož­no od­lo­žiť a ob­haj­cu o ňom vy­ro­zu­mieť. Ob­vi­ne­né­mu a iným vy­po­čú­va­ným oso­bám mô­že ob­haj­ca klásť otáz­ky po­tom, keď po­li­cajt vý­sluch skon­čí.


 

Facebook diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia