Ústavný sľub člena vlády a nerešpektovanie ústavného obmedzenia slobody prejavu ústavným činiteľom

Publikované: 24. 11. 2021, čítané: 1691 krát
 

JUDr. Ju­raj So­po­li­ga, člen Súd­nej ra­dy zvo­le­ný sud­ca­mi 2002-2012, čest­ný pre­zi­dent Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska


Ústav­ný sľub čle­na vlá­dy  a ne­reš­pek­to­va­nie ús­tav­né­ho ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu ús­tav­ným či­ni­te­ľom


Člen vlá­dy skla­dá do rúk pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­kysľub (čl. 112 ús­ta­vy), v kto­rom je uve­de­né aj to, že „bu­dem za­cho­vá­vať ús­ta­vu a os­tat­né zá­ko­ny...“

V tej­to čas­ti ide o text zhod­ný s textom ús­tav­né­ho sľu­bu pos­lan­ca ná­rod­nej ra­dy (čl. 75 ods. 1 ús­ta­vy) a ob­sa­ho­vo zhod­ný so sľu­bom pre­zi­den­ta re­pub­li­ky (čl. 104 ods. 1 ús­ta­vy).

In­šti­tút sľu­bu ús­tav­ných či­ni­te­ľov je vý­znam­ným ko­nek­to­rom (re­kur­zom) k extra­le­gál­nym hod­no­tám cti a sluš­nos­ti, ako to zvý­raz­nil T. So­bek textom „vlas­tne i mo­der­né ús­ta­vy ťa­žia z to­ho, že zá­väz­nosť sľu­bu je nor­ma­tív­ne fun­da­men­tál­nej­šia, než zá­väz­nosť zá­ko­na“ (in  PL.ÚS 4/2012). Ústav­ný sľub ús­tav­ných či­ni­te­ľov zna­me­ná, že mu­sia ko­nať v zmys­le sľu­bu, kto­rý je ús­tav­ným prí­ka­zom, resp. ich zá­väz­kom (II.ÚS 61/96, III.ÚS 571/2014).

Všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci sú po­vin­né strik­tne dodr­žia­vať aj ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du. Ne­reš­pek­to­va­nie ús­ta­vy a jej všeo­bec­ne zá­väz­nej inter­pre­tá­cie uve­de­nej v ko­na­ní pod­ľa čl. 128 ús­ta­vy (vý­klad ús­ta­vy), ale i kľú­čo­vých čas­tí od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia v ko­na­niach pod­ľa čl. 125 ods. 1 ús­ta­vy (sú­lad zá­ko­nov i všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov s ús­ta­vou) preu­ka­zu­je mi­ni­mál­ne exis­ten­ciu pr­vkov svoj­vô­le (resp. svoj­voľ­né ko­na­nie) or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci, pri­čom zá­kaz svoj­vô­le je je­den z prin­cí­pov práv­ne­ho štá­tu ga­ran­to­va­né­ho v čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015).

V re­lá­cii Rá­dia Expres dňa 4.11.2021 (o súd­nej ma­pe) na otáz­ku re­dak­to­ra (Bra­nis­lav Zá­vod­ský) „le­bo ja by som sa pý­tal tak úpl­ne pria­mo, že či sko­rum­po­va­ní sa obá­va­jú a brá­nia to­mu“ mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti M. Ko­lí­ko­vá od­po­ve­da­lano tak sa­moz­rej­me, že ur­či­te aj tí sa brá­nia, pre­to­že už ten spô­sob ko­rup­cie bu­de o to zlo­ži­tej­ší ...“.

Zo zne­nia vý­ro­ku (od­po­ve­de) je zrej­mé sto­tož­ne­nie sa mi­nis­ter­ky s re­dak­to­rom roz­hla­su, že sa aj sko­rum­po­va­ní sud­co­via obá­va­jú súd­nej ma­py a brá­nia sa to­mu.

Slo­vo „sa­moz­rej­me“ (časť vý­ro­ku mi­nis­ter­ky) vý­zna­mo­vo jed­noz­nač­ne zna­me­nápri­ro­dze­ne, prav­da, za­is­te“ (viď Ma­lý syn­ony­mic­ký slov­ník, SNP – 1988).

Ozna­če­nie čas­ti sud­cov (kri­ti­kou súd­nej ma­py) na zá­kla­de vec­nej opo­nen­tú­ry za sko­rum­po­va­ných sud­cov v ča­se, keď mi­ni­mál­ny po­čet sud­cov je tres­tne stí­ha­ných, ale nie sú prá­vop­lat­ne od­sú­de­ní, preu­ka­zu­je hru­bé po­ru­še­nie ús­tav­né­ho prin­cí­pu pre­zum­pcie ne­vi­ny mi­nis­ter­kou spra­vod­li­vos­ti (vy­slo­vi­la vi­nu stí­ha­ných sud­cov). Ne­mož­no pri­tom pre­hlia­dať, že stí­ha­ní sud­co­via sa k návr­hu súd­nej ma­py ne­vy­jad­ri­li, čo je zrej­mé z pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia.

Ne­reš­pek­tu­je sa zá­sa­da, že v de­mok­ra­tic­kom štá­te jed­noz­nač­ne pla­tí, že súd­na moc ne­mô­že (nes­mie) dop­lá­cať na po­pul­izmus a úče­lo­vé kal­ku­lá­cie ak­té­rov po­li­tic­ké­ho zá­pa­su (napr. PL.ÚS 27/2015).

Ta­ké­to nep­rav­di­vé a sú­čas­ne proti­ús­tav­né tvr­de­nie (hod­no­tia­ci úsu­dok) je nes­po­chyb­ni­teľ­né hru­bým oso­čo­va­ním, kto­rý za­sa­hu­je do ob­čian­skej a pro­fe­sio­nál­nej cti sud­cov (zá­sah do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti – čl. 19 ús­ta­vy).

Pri zá­sa­hu do osob­nej cti pla­tí prin­cíp, že zod­po­ved­nosť  za zá­sah do ochra­ny osob­nos­ti sa ne­mô­že nik­dy vy­lú­čiť dô­ka­zom tzv. os­pra­vedl­ni­teľ­né­ho omy­lu a preu­ká­za­nie tvr­de­ných sku­toč­nos­tí sa­mot­ným kri­ti­kom pla­tí ako európ­sky ús­tav­ný štan­dard (ÚS ČR I.ÚS 453/03, Zbor­ník III., str. 177, 194, NS ČR 28Cdo 662/2002).

Pre han­li­vú (di­fa­mač­nú) po­va­hu ur­či­té­ho tvr­de­nia sa zá­ro­veň ne­vy­ža­du­je, aby bo­lo všeo­bec­ne chá­pa­né ako han­li­vé, ale sta­čí, ak tvr­de­nie mô­že mať úči­nok len u ur­či­tej sku­pi­ne ľu­dí, t.j. pod­ľa cel­ko­vé­ho doj­mu s pri­hliad­nu­tím na všet­ky sú­vis­los­ti a okol­nos­ti, za kto­rých doš­lo k tvr­de­niu (napr. NS ČR – 30Cdo 4613/2007).

V rám­ci ús­tav­nej úp­ra­vy­po­li­tic­kých práv (čl. 26 – 32 ús­ta­vy) je za­kot­ve­nie ús­tav­nej ga­ran­cie slo­bo­dy pre­ja­vu (čl. 26 ods. 1, 2) pri sú­čas­nej úp­ra­ve ús­tav­né­ho ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu (čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy).

Ob­sa­ho­vo zhod­nú úp­ra­vu má Do­ho­vor o ochra­ne  ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (čl. 10 ods. 1, 2 Do­ho­vo­ru) Me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach (čl. 19 ods. 2, 3) a Lis­ti­na zá­klad­ných práv a slo­bôd (čl. 17 ods. 1, 4). Slo­bo­da pre­ja­vu a vy­jad­re­nia vlas­tných ná­zo­rov (čl. 26 ods. 1, 2) ako po­jem ús­ta­vop­ráv­ny pri svo­jej ap­li­ká­cii na kon­krét­ny skut­ko­vý zá­klad po­dlie­ha ob­vyk­lým zá­sa­dám a pra­vid­lám práv­nej inter­pre­tá­cie (III.ÚS 359/96-ÚS ČR).

Slo­bo­da spo­čí­va v tom, že člo­vek mô­že ro­biť všet­ko, čo iné­mu neš­ko­dí a pre­jav je sprá­va­nie člo­ve­ka, kto­rým sa vy­jad­ru­je ná­zor, pos­toj člo­ve­ka aj k mi­nu­lým uda­los­tiam.

V zmys­le čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy ob­me­dzu­je sa slo­bo­da pre­ja­vu i v zá­uj­me ochra­ny mrav­nos­ti, pri­čom nem­rav­ným sprá­va­ním je uvá­dzanie nep­rav­di­vých (prav­du skres­ľu­jú­cich) in­for­má­cií, keď­že ne­po­chyb­ne klam­stvo sa vždy po­va­žu­je za ne­mo­rál­ne (nem­rav­né). Z uve­de­né­ho dô­vo­du ús­tav­ný súd kon­šta­to­val, že „ne­na­chá­dza pres­ved­či­vý dô­vod, pre kto­rý by ší­re­nie nep­rav­di­vých in­for­má­cií ma­lo po­ží­vať ús­tav­nú ochra­nu“ (PL.ÚS 12/09). Keď­že slo­bo­da pre­ja­vu so se­bou pri­ná­ša i po­vin­nos­ti a zod­po­ved­nosť, po­dlie­ha pod­mien­kam a ob­me­dzeniam, kto­ré sú ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti na ochra­nu de­fi­no­va­ných le­gi­tím­nych zá­uj­mov (II.ÚS 209/08).

Na zá­kla­de ús­tav­nej úp­ra­vy čl. 154c ods. 1 je zrej­mé, že sú­čas­ťou náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku pri je­ho inter­pre­tá­cii a ap­li­ká­cii je aj me­dzi­ná­rod­ný Do­ho­voro ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (Do­ho­vor), kto­rý pod­ľa čl. 10 ods. 2 up­ra­vu­je mož­nosť ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu aj z iných (ďal­ších) dô­vo­dov než čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy, kto­rým je aj „za­cho­va­nie auto­ri­ty a nes­tran­nos­ti súd­nej mo­ci“. Zhod­ná je ús­tav­ná úp­ra­va s úp­ra­vou Do­ho­vo­ru, že slo­bo­da pre­ja­vu sa ob­me­dzu­je i v zá­uj­me ochra­ny po­ves­ti ale­bo práv iných osôb.

Keď­že Do­ho­vor v čl. 10 ods. 2 vý­slov­ne uvá­dza, ako dô­vod na ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu, aj za­cho­va­nie auto­ri­ty a nes­tran­nos­ti súd­nej mo­ci, v zmys­le čl. 154c ús­ta­vy je zrej­mé, že je sú­čas­ťou nášho práv­ne­ho po­riad­ku uve­de­né kri­térium, keď­že v kaž­dom práv­nom štá­te je vo ve­rej­nom zá­uj­me za­cho­va­nie auto­ri­ty súd­nej mo­ci, ako ne­vyh­nu­té­ho pr­vku efek­tív­ne­ho pô­so­be­nia sú­dov.

Z ju­di­ka­tú­ry vy­plý­va, že zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy pod­ľa ús­ta­vy je pot­reb­né vy­kla­dať a up­lat­ňovať v zmys­le a du­chu me­dzi­ná­rod­ných zmlúv o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, pre­to ús­tav­ný súd pri­hlia­da pri vy­me­dze­ní ob­sa­hu zá­klad­ných práv a slo­bôd aj na zne­nie tých­to zmlúv a prís­luš­nú ju­di­ka­tú­ru k nim vy­da­nú Európ­skym sú­dom pre ľud­ské prá­va (ESĽP), kto­rý má vý­luč­nú prá­vomoc na všet­ky otáz­ky vý­kla­du a ap­li­ká­cie Do­ho­vo­ru a je­ho pro­to­ko­lov (napr. PL.ÚS 25/01, I. ÚS 5/02, PL.ÚS 5/93, I.ÚS 13/2000, PL.ÚS 15/98).

ESĽP v rám­ci roz­sia­hlej ju­di­ka­tú­ry rie­šil aj otáz­ku za­cho­va­nia auto­ri­ty súd­nej mo­ci ako dô­vo­du na ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu (nap­rík­lad Ca­se of The Sun­day­Ti­mes v. The Uni­ted­Kin­gdom. Sé­ria A, 1979, č. 30.; Ca­se of Pra­ger and Oberschlick v. Aus­tria. Sé­ria A, 1995, Č. 313, s. 17, § 34, s. 19, § 38).

Z tých­to ju­di­ká­tov vy­plý­va, že: " ... pred­me­tom ochra­ny pred neo­pod­stat­ne­nou kri­ti­koup­ri up­lat­ne­ní čl. 10 Do­ho­vo­ru nie je ce­lá súd­na moc vo všet­kých pred­sta­vi­teľ­ných as­pek­toch jej or­ga­ni­zá­cie a čin­nos­ti, ale iba auto­ri­ta súd­nej mo­ci, naj­mä v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou sú­dov ... po­zor­nosť tre­ba ve­no­vať aj oso­bit­nej úlo­he súd­nic­tva v spo­loč­nos­ti. Ako zá­ru­ka spra­vod­li­vos­ti, ako zá­klad­ná hod­no­ta v práv­nom štá­te, súd­nic­tvo mu­sí, ak má ús­peš­ne vy­ko­ná­vať svo­je povin­nos­ti, po­ží­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti. Pre­to sa mô­že uká­zať, že tre­ba ochra­ňo­vať ta­kú­to dô­ve­rupred deš­truk­tív­ny­mi útok­mi, kto­ré sú vo svo­jej pod­sta­te neo­dô­vod­ne­néale­bo ak zmys­lom akej­koľ­vek for­my vy­jad­re­nia je urá­ža­nie sú­du ale­bo čle­nov sú­du, pri­me­ra­ný trest v zá­sa­de nie je po­ru­še­ním čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru“.

ESĽP zdô­raz­nil, že čl. 10 Do­ho­vo­ru ne­za­ru­ču­je úpl­ne neob­me­dze­nú slo­bo­du pre­ja­vu a to do­kon­ca ani vte­dy, keď ide o spra­co­va­nie otá­zok váž­ne­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu, pre­to ne­pod­lo­že­né ob­vi­ne­nie ne­zak­la­dá prís­pe­vok k for­mo­va­niu ve­rej­né­ho zá­uj­mu, kto­rý by bol hod­ný ochra­ny v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti (Ca­se of Bar­ford v. Den­mark – sé­ria A, 1989, čl. 149, § 31).

Z ob­sa­hu slo­bo­dy pre­ja­vu vy­plý­va, že sa skla­dá z dvoch pr­vkov roz­diel­ne­ho práv­ne­ho vý­zna­mu, tak­že pla­tí roz­li­šo­va­nie me­dzi fak­ta­mi (skut­ko­vé tvr­de­nie) a hod­no­tia­cim úsud­kom (vy­jad­ru­je sub­jek­tív­ny pos­toj hod­no­ti­te­ľa).

Exis­ten­cia fak­tov (skut­ko­vých tvr­de­ní) sa mu­sí preu­ká­zať auto­rom tvr­de­nia. Hod­no­tia­ci úsu­dok, vzhľa­dom na svoj sub­jek­tív­ny cha­rak­ter, vy­lu­ču­je dô­kaz prav­dy, ale mu­sí vy­chá­dzať z dos­ta­toč­né­ho fak­tic­ké­ho zá­kla­du (IV.ÚS 302/2010).     

Ak ale ide o vy­slo­ve­nie špe­ci­fic­ké­ho ná­zo­ru (úsud­ku), t.j. práv­ne­ho ná­zo­ru, nie je mož­né pre­hlia­dať, že pri­me­ra­nosť vy­slo­ve­né­ho ná­zo­ru je mož­né skú­mať, do­kon­ca je nut­né ho tes­to­vať, pri­čom je pot­reb­né pri­hlia­dať k vte­daj­šie­mu fun­kčné­mu pos­ta­ve­niu auto­ra vy­jad­re­nia .... Ob­čan de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu od ús­tav­ných či­ni­te­ľov úpl­ne pri­ro­dze­ne oča­ká­va prav­di­vé in­for­má­cie a ďa­lej oča­ká­va, že ús­tav­ní či­ni­te­lia bu­de za­cho­vá­vať jed­noz­nač­ný reš­pekt k jed­not­li­vým oso­bám - čle­nom ob­čian­skej spo­loč­nos­ti. Uve­de­ný prin­cíp je vý­cho­dis­kom, od kto­ré­ho sa od­ví­ja sa­mot­ná idea de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu. Uvá­dza­ný a prá­vom oča­ká­va­ný reš­pekt sa­moz­rej­me úpl­ne vy­lu­ču­je di­fa­má­ciu jed­not­liv­cov štát­nou mo­cou, kto­rých rep­re­zen­tan­tmi sú ús­tav­ní či­ni­te­lia. Omy­ly v práv­nom hod­no­te­ní skut­ku sú v prí­pa­de ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa veľ­mi ťaž­ko to­le­ro­va­teľ­né (ná­lez ÚS ČR I.ÚS 1586/09).

Z ju­di­ka­tú­ry vy­plý­va, že „... pri zve­rej­ne­ní in­for­má­cií di­fa­mač­né­ho cha­rak­te­ru ne­mož­no sprá­va­nie to­ho, kto ta­ké­to in­for­má­cie ší­ri po­va­žo­vať za le­gi­tím­ne v prí­pa­de, že ten­to nep­reu­ká­že, že mal ro­zum­né dô­vo­dy spo­lie­hať sa na prav­di­vosť di­fa­mač­nej in­for­má­cie, kto­rú ší­ril, a ďa­lej ak preu­ká­že, že pod­ni­kol dos­tup­né kro­ky k to­mu, aby si overil prav­di­vosť in­for­má­cie, a to v mie­re a in­ten­zi­te, kto­rej mu bo­lo ove­re­nie prís­tup­né, a ko­neč­ne po­kiaľ sám ne­mal dô­vod ne­ve­riť, že di­fa­mač­ná in­for­má­cia je nep­rav­di­vá. Le­gi­ti­mi­tu zve­rej­ne­nej in­for­má­cie ne­mož­no vy­vo­diť zo sku­toč­nos­ti, že mo­tí­vom bo­lo poš­ko­diť oso­bu in­for­má­ciou, kto­rej sám ší­ri­teľ ne­ve­ril, po­kiaľ ju pos­ky­tol bez­oh­ľad­ne bez to­ho, aby sa sta­ral, či je prav­di­vá ale­bo nie“ (ná­lez ÚS ČR I.ÚS 453/03, IV.ÚS 302/2010).

Spra­vid­la pri pre­ja­ve do­chá­dza aj k zá­sa­hu do osob­nej cti ob­ča­na, pre­to sa rie­ši stret ap­li­ká­cie ús­tav­né­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu, kto­ré je li­mi­to­va­né čl. 26 ods.4 ús­ta­vy a čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru, s ús­tav­ný­mi prá­va­mi člo­ve­ka na ochranu osob­nos­ti (zá­sah do súk­ro­mia - čl. 16,19 ús­ta­vy, čl. 8 Do­ho­vo­ru). Úče­lom prá­va na súk­ro­mie je ochra­na jed­not­liv­ca pred neop­ráv­ne­ný­mi zá­sah­mi or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci do súk­ro­mia.

Prá­vo naochra­nu osob­nos­ti ne­mož­no pri­tom od­ňať ani oso­bám ve­rej­né­ho zá­uj­mu, keď­že ich pos­ta­ve­nie, ako ve­rej­ných či­ni­te­ľov, ich ne­vy­lu­ču­je z mož­nos­ti up­lat­ňo­va­nia ob­čian­skop­ráv­nej prí­pad­ne tres­tnop­ráv­nej ochra­ny osob­nos­ti.

Ak ne­má ús­tav­ný či­ni­teľ svo­je tvr­de­nia fak­tov dôk­lad­ne pre­ve­re­né čo do prav­di­vos­ti, nie je op­ráv­ne­ný ich zve­rejniť. Tie­to vý­cho­dis­ká pla­tia tým skôr v prí­pa­de tvr­de­nia fak­tov, kto­ré hro­zia­di­fa­mo­vaním jed­not­li­vých osôb, aj keď tie­to vy­stu­pu­jú vo ve­ciach ve­rej­ných.

Bez dodr­žia­va­nia tej­to zá­klad­nej ná­le­ži­tos­ti ne­mô­že fun­go­vať žia­den štát, kto­rý má byť
po­va­žo­va­ný za de­mok­ra­tic­ký a práv­ny. Di­fa­má­cia jed­not­liv­cov pred­sta­vi­teľ­mi štát­nej mo­ci a z nej vy­plý­va­jú­ca de­zin­for­má­cia všet­kých čle­nov spo­loč­nos­ti je nao­pak tech­ni­kou dob­re
zná­mou totalit­ným re­ži­mom. Pre­to aj skú­se­nosť z ob­do­bia pred ro­kom 1989 pri­ka­zu­je, že je
pot­reb­né veľ­mi dôs­led­ne tr­vať na dodr­žia­va­ní vy­ššie uve­de­ných prin­cí­pov.

Sú­čas­ne sa mu­sí dôs­led­ne reš­pek­to­vať, že de­mok­ra­cia­nie je for­mou vlá­dy iba pre po­li­tic­ké stra­ny a po­li­tic­ké hnu­tia. Pop­re­tie zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov v me­ne zá­uj­mov po­li­tic­kých strán a hnu­tí je pre­to zá­ro­veň pop­re­tím de­mok­ra­cie (PL.ÚS 15/98).

Ústa­va i Ob­čian­sky zá­kon­ník pos­ky­tu­je ochra­nu pro­ti zá­sa­hu, kto­rý je neop­ráv­ne­ný a kto­rý je spô­so­bi­lý pri­vo­diť uj­mu fy­zic­kej oso­be  z hľa­dis­ka je­ho pos­ta­ve­nia v spo­loč­nos­ti, v ro­di­ne, na pra­co­vis­ku, od­bor­ných kru­hoch, na ve­rej­nos­ti i vo ve­rej­ných fun­kciách. Ochra­na je za­lo­že­ná na ob­jek­tív­ne zod­po­ved­nos­tnom prin­cí­pe. Pre ús­peš­né up­lat­ne­nie na ochra­nu prá­va je pre­to pos­ta­ču­jú­ce zis­te­nie, že zá­sah bol ob­jek­tív­ne spô­so­bi­lý na­ru­šiť ale­bo oh­ro­ziť prá­va chrá­ne­né us­ta­no­ve­ním § 11 OZ, tak­že sa ne­vy­ža­du­je vy­vo­lá­va­nie nás­led­kov (napr. Zbor­ník III. str. 176).

Ochra­na sa te­da pos­ky­tu­je naj­mä pro­ti roz­ši­ro­va­niu nep­rav­di­vých tvr­de­ní (napr. nep­rav­di­vé a zni­žu­jú­ce tvr­de­nie o mo­rál­nom pro­fi­le ob­ča­na, o je­ho vlas­tnos­tiach, zmýš­ľa­ní, sprá­va­ní sa), ku kto­ré­mu mô­že dôjsť aj pros­tred­níc­tvom mé­dií. Do ob­čian­skej cti fy­zic­kej oso­by je zá­ro­veň mož­né neop­ráv­ne­ne za­siah­nuť aj nep­rí­pus­tný­mi hod­no­tia­ci­mi úsud­ka­mi o oso­be, či ko­na­ní ob­ča­na. Je mož­né kon­šta­to­vať, že ak vy­slo­ve­ný ná­zor vy­bo­čí z me­dzí pra­vi­diel sluš­nos­ti uz­ná­va­ných všeo­bec­ne v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti, strá­ca cha­rak­ter ko­rek­tné­ho sta­no­vis­ka a spra­vid­la sa mu­sí ocit­núť mi­mo ochra­ny v rám­ci slo­bo­dy pre­ja­vu (viď ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR č. 95).

O vec­nú kri­ti­ku nej­de pre­dov­šet­kým tam, kde kri­ti­ka vy­chá­dza z nep­rav­di­vých
pod­kla­dov a kto­rá z tých­to nep­rav­di­vých pod­kla­dov vy­vo­dzu­je vlas­tné hod­no­tia­ce úsud­ky. V takých­to prí­pa­doch, ak je ut­vo­re­ný zne­va­žu­jú­ci hod­no­tia­ci úsu­dok, nie je možné už z tohto dô­vo­du po­va­žo­vať kriti­ku za prí­pus­tnú. Ak kri­ti­ke v kon­krét­nom prí­pade chýba práv­nap­rí­pus­tnosť, net­re­ba up­red­nos­tňo­vať prá­vo na kri­ti­ku pred prá­vom na ochra­nu osob­nos­ti fy­zic­kej oso­by (NS ČR 30Cdo 2033/2009).

Pri prek­ro­če­ní do­vo­le­ných li­mi­tov prí­pus­tnej kri­ti­ky u sud­cov, by tá­to kri­ti­ka moh­la
ne­ga­tív­ne vplý­vať aj na pri­jí­ma­nie všet­kých (mno­hých) roz­hod­nu­tí sú­dov oča­mi šir­šej, nie­len dot­knu­tej ve­rej­nos­ti (II. ÚS 261/06).

Z ús­tav­nej úp­ra­vy čl. 50 ods.2 ús­ta­vy vy­plý­va prá­vo na pre­zum­pciu ne­vi­ny.

Ústav­ný súd ju­di­ko­val, že pre­zum­pcia ne­vi­ny sa neob­me­dzu­je len na tres­tné ko­na­nie, v kto­romsa má roz­hod­núť o vi­ne to­ho, pro­ti ko­mu sa ko­na­nie ve­die, ale má aj šir­ší do­sah. Pre­to žiad­ny štát­ny or­gán (vrá­ta­ne je­ho ús­tav­ných či­ni­te­ľov) nie je op­ráv­ne­ný vy­slo­viť, či roz­hod­núť o vi­ne oso­by, pro­ti kto­rej sa ve­die tres­tné ko­na­nie, eš­te pred­tým, ako ju vy­slo­vil prís­luš­ný súd prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom (pla­tí práv­na fik­cia o ne­vi­ne). Inak po­ve­da­né, sa pre­zum­pcia ne­vi­ny mi­mo tres­tné­ho ko­na­nia za­ru­ču­je v rám­ci zá­sad im­pli­ko­va­ných v úp­ra­ve čl. 1 ods.1 Ústa­vy SR o práv­nom štá­te (má šir­ší do­sah).

Po­vin­nosť' reš­pek­to­vať pre­zum­pciu ne­vi­ny ob­vi­ne­nej oso­by sa pre­to na ná­rod­nú ra­du vzťa­hu­je v rov­na­kej­mie­re ako na kto­rý­koľ­vek iný štát­ny or­gán (po­rov­naj PL.ÚS 12/98, l. ÚS 54/2001).

Nev­hod­né sú te­da vý­ro­ky, kto­ré by sa v pod­sta­te rov­na­li vy­slo­ve­niu vi­ny tres­tne stí­ha­nej oso­by, naj­mä po­kiaľ by pod­nie­ti­li ve­rej­nosť uve­riť, že tres­tná stí­ha­ná oso­ba je vin­ná a pre­ju­di­ko­val by hod­no­te­nie fak­tov kom­pe­ten­tným sú­dom (napr. PL.ÚS 12/98, I.ÚS 54/2001, III.ÚS 83/01, III.ÚS 116/01).

Uve­de­né práv­ne ná­zo­ry ús­tav­né­ho sú­du sú pri­tom v pl­nom roz­sa­hu v sú­la­de s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESĽP, pod­ľa kto­ré­ho tiež je tre­ba ro­biť roz­diel me­dzi vý­rok­mi, kto­ré od­rá­ža­jú ale­bo vy­jad­ru­jú ná­zor, že dot­knu­tá oso­ba je vin­ná a vý­rok­mi, kto­ré iba vy­jad­ru­jú stav po­doz­re­nia, kto­ré sú pri­ja­teľ­né (práv­ne ne­zá­vad­né).

Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí vy­plý­va zá­ver, že ak je nep­rí­pus­tné po­ru­šo­vať ús­tav­ný prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny vo­či tres­tne stí­ha­ným oso­bám (pod­ľa čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy), nie je prí­pus­tné ak­cep­to­vať v zmys­le čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy, v dôs­led­ku šir­šie­ho do­sa­hu pre­zum­pcie ne­vi­ny v os­tat­ných práv­nych vzťa­hoch, ve­rej­ne pre­zen­to­va­ný ná­zor (ver­bál­ny pre­jav) ús­tav­ným či­ni­te­ľom (mi­nis­trom, pos­lan­com ná­rod­nej ra­dy), kto­rý vy­jad­ru­je ná­zor, že oso­ba tres­tne nes­tí­ha­ná je vin­ná zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (napr. ko­rup­cie).

Ta­ký­to ná­zor (pre­jav), vo vzťa­hu k tres­tne nes­tí­ha­ným sud­com spĺňa všet­ky kri­té­riá nie­len zá­sa­hu do ob­čian­skej cti sud­cu, ale sú­čas­ne aj deš­truk­tív­ne­ho úto­ku na auto­ri­tu súd­nej mo­ci, kto­rá mu­sí po­ží­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti, ak má ús­peš­ne vy­ko­ná­vať svo­je po­vin­nos­ti ga­ran­ta spra­vod­li­vos­ti, kto­rá je zá­klad­nou hod­no­tou v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te (po­ru­še­nie ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu pod­ľa  čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru).

Z ús­tav­nej úp­ra­vy čl. 12 ods. 1, 4 vy­plý­va zá­ru­ka slo­bo­dy a rov­nos­ti v dôs­toj­nos­ti a v prá­vach ľu­dí, pri sú­čas­nom priz­ná­va­ní ús­tav­nej ochra­ny pred pos­ti­hom (spô­so­be­ním uj­my) za up­lat­ne­nie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy (napr. PL.ÚS 18/97).

Pla­tí te­da, že pri reali­zá­cii zá­klad­né­ho prá­va ús­ta­va nep­ri­púš­ťa spô­so­be­nie akej­koľ­vek uj­my, t.j. ma­te­riál­nej ale­bo mo­rál­nej uj­my, pri­čom uj­ma (z hľa­dis­ka ús­tav­nej úp­ra­vy) zna­me­ná vy­jad­re­nie všet­ké­ho, čo bu­de mať ne­ga­tív­ny do­pad na to­ho, kto up­lat­ňu­je svo­je zá­klad­né prá­vo, ale­bo ak ne­ga­tív­ny do­pad bu­de v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s up­lat­ne­ním zá­klad­né­ho prá­va (ide o po­ru­še­nie ús­tav­nej zá­sa­dy rov­nos­ti v prá­vach).

Sud­com bo­la spô­so­be­ná uj­ma (resp. ob­jek­tív­ne moh­la byť spô­so­be­ná) na ich ob­čian­skej a pro­fe­sio­nál­nej cti tvr­de­ním mi­nis­ter­ky (jej súh­la­som s re­dak­to­rom roz­hla­su), že časť sud­cov, kto­rí ne­súh­la­sia so súd­nou ma­pou, sú ko­rup­ční­ci (t.j. do­pus­ti­li sa tres­tnej čin­nos­ti).

Tým­to vy­jad­re­ním jed­noz­nač­ne ozná­mi­la ve­rej­nos­ti aj to, že niek­to­rí sud­co­via (pred­sta­vi­te­lia súd­nej mo­ci v práv­nom štá­te) ako kri­ti­ci súd­nej ma­py nespĺňa­jú zá­kon­né kri­té­riá na vý­kon súd­nic­tva, t.j. proti­práv­ne spo­chyb­ni­la op­ráv­ne­nie kri­ti­kov na­ďa­lej vy­ko­ná­vať ús­tav­nú fun­kciu sud­cu všeo­bec­né­ho súd­nic­tva.

Nep­rav­di­vé tvr­de­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti, kto­ré po­ru­šu­je ús­tav­ný prin­cíp pre­zum­pcie ne­vi­ny (čl. 50 ods. 2 ús­ta­vy), im­pli­ko­va­né­ho v čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy pri oso­bách tres­tne nes­tí­ha­ných, čím za­sa­hu­je do ús­tav­né­ho prá­va sud­cu na za­cho­va­nie osob­nej cti a dob­rej po­ves­ti (čl. 19 ods. 1 ús­ta­vy) pri sú­čas­nom spô­so­be­ní mo­rál­nej uj­my za reali­zá­ciu zá­klad­né­ho prá­va sud­cu na slo­bo­du pre­ja­vu (čl. 26 ods. 1, 2) preu­ka­zu­je i po­ru­še­nie ús­tav­né­ho zá­ka­zu dis­kri­mi­ná­cie pod­ľa čl. 12 ods. 4 ús­ta­vy.

Uve­de­né sprá­va­nie sa mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti (ús­tav­ný či­ni­teľ a po­li­tik) pou­ka­zu­je na  reál­ne mož­ný sle­do­va­ný účel za­bez­pe­čiť si prí­pad­né zvý­še­nie svo­jej po­pu­la­ri­ty ozná­me­ním „bom­bas­tic­kých“ a na cti utŕhač­ných a ľud­skú dôs­toj­nosť zni­žu­jú­cich „in­for­má­cií“ o oso­bách ve­rej­ne čin­ných (sud­cov – no­si­te­ľom súd­nej mo­ci), čo mu­sí ne­vyh­nut­ne os­la­biť mie­ru ochra­ny jej práv na slo­bo­du pre­ja­vu, ba do­kon­ca ju úpl­ne vy­lú­čiť (viď ana­ló­gia ná­zo­ru ÚS ČR – I.ÚS 1586/2009).

Pri stre­te zá­klad­ných práv sud­cov na slo­bo­du pre­ja­vu reali­zo­va­nú v le­gis­la­tív­nom pro­ce­se (v pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní) pod­ľa plat­ných kri­té­rií a prá­va mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti na slo­bo­du pre­ja­vu sa mu­sí (pod­ľa kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry) vy­ko­nať test pro­por­cio­na­li­ty pod­ľa tzv. Alexyho vá­žia­cej for­mu­ly, kto­rá si vy­ža­du­je od­po­ve­de na otáz­ky – kto, o kom, čo, kde a ako kon­krét­ne ho­vo­ril (viď IV.ÚS 302/2010, ÚS ČR – ÚS 453/03). Sud­co­via, na roz­diel od mi­nis­ter­ky, reali­zo­va­li prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu bez po­ru­še­nia ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných práv. Je pre­to zrej­mé, že pod­ľa tzv. vá­žia­cej for­mu­ly vý­raz­ne pre­vá­ži ochra­na prá­va opo­nent­ských sud­cov nad prá­vom mi­nis­ter­ky na slo­bo­du pre­ja­vu uvá­dza­ným nep­rav­di­vým a zne­va­žu­jú­cim ver­bál­nym pre­ja­vom.

Pred­met­né ve­rej­né vy­jad­re­nia mi­nis­ter­ky o sud­coch, kto­rí sú ga­ran­tmi spra­vod­li­vos­ti, kto­rá si vy­ža­du­je po­ží­va­nie dô­ve­ry vo ve­rej­nos­ti, ne­vyh­nut­ne preu­ka­zu­je pot­reb­nú ochra­nu pred neo­pod­stat­ne­ný­mi (deš­truk­tív­ny­mi) útok­mi, čím sa po­ru­šu­je čle­nom vlá­dy ús­tav­né ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu pod­ľa čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru, čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy, čl. 154c ods. 1 ús­ta­vy.

Ko­na­nie or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci (naj­mä ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa) mu­sí byť vždy v pl­nom sú­la­de s ús­tav­ným prin­cí­pom le­ga­li­ty štát­nej mo­ci (čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy).

Aj keď sa us­ta­no­ve­nie čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy vý­slov­ne vzťa­hu­je na štát­ne or­gá­ny, im­pli­ko­va­ne sa tý­ka aj práv­ne­ho pos­ta­ve­nia ob­ča­nov, kto­rým za­ru­ču­je, že kaž­dý ob­čan má prá­vo na to, aby sa všet­ky štát­ne or­gá­ny vo­či ne­mu sprá­va­li len spô­so­bom, kto­rý im do­vo­ľu­je ús­ta­va i ďal­šie zá­ko­ny. Ten­to vzťah ús­ta­va jed­not­ne us­ta­no­vu­je pre všet­ky prá­va a slo­bo­dy za­ru­če­né na­šim ús­tav­ným po­riad­kom (napr. IV.ÚS 115/04, I.ÚS 76/2011, II.ÚS 360/2014).

Pla­tí te­da, že nah­ra­de­nie ús­ta­vou ale­bo zá­ko­nom us­ta­no­ve­né­ho pos­tu­pu vlas­tnou úva­hou štát­ne­ho or­gá­nu od­po­ru­je ús­tav­nej úp­ra­ve čl. 2 ods. 2 ús­ta­vy a je svoj­vô­ľou štát­ne­ho or­gá­nu (napr. III.ÚS 571/2014).

Pre­jav mi­nis­ter­ky pou­ka­zu­je i na po­ru­še­nie prin­cí­pu le­ga­li­ty pre jej svoj­voľ­né ko­na­nie, le­bo nah­ra­di­la ús­ta­vou us­ta­no­ve­ný pos­tup (reš­pek­to­vať uvá­dza­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy ob­ča­nov) nes­práv­nou vlas­tnou úva­hou, čo zna­me­ná, že ide o sprá­va­nie sa ús­ta­vou ne­do­vo­le­ným spô­so­bom.

V tej­to sú­vis­los­ti vzni­ká op­ráv­ne­ná otáz­ka, či je pos­ta­ču­jú­ca ob­čian­skop­ráv­na zod­po­ved­nosť mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti (čle­na vlá­dy) pre po­ru­še­nie mno­hých člán­kov ús­ta­vy za­kot­vu­jú­cich ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd ľu­dí, kto­ré sú neod­ňa­teľ­né a nez­ru­ši­teľ­né, ale aj zá­väz­nej ju­di­ka­tú­ry ús­tav­né­ho sú­du a ESĽPale­bo by le­gis­la­tív­ne v bu­dúc­nos­ti sa ne­mal za­kot­viť aj iný spô­sob san­kcio­no­va­nia (pos­ti­hu) čle­na vlá­dy.

Vhod­ným sa ja­ví (de le­ge­fe­ren­da) as­poň za­kot­ve­nie dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti čle­na vlá­dy za uráž­ku iné­ho ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa, ako je to up­ra­ve­né u pos­lan­cov ná­rod­nej ra­dy, kto­rí sú rov­no­cen­ný­mi ús­tav­ný­mi či­ni­teľ­mi (§ 139 ods. 1 zák. č. 350/1996 Z.z.).Ob­me­dzenie vý­ko­nu slo­bo­dy pre­ja­vu, pod­ľa Do­ho­vo­ru, to­tiž ne­vyh­nut­ne za­hŕňa i po­vin­nos­ti a zod­po­ved­nosť, a umož­ňu­je san­kcio­no­va­nie v zá­uj­me ochra­ny po­ves­ti iných osôb ale­bo za­cho­va­nia auto­ri­ty súd­nej mo­ci.

V zá­uj­me ob­jek­ti­vi­ty roz­ho­do­va­nia o ta­kej­to práv­nej zod­po­ved­nos­ti (ne­po­li­tic­kej) ne­mô­že roz­ho­do­vať po­li­tic­ký or­gán, ale ma­lo by to byť da­né vý­luč­ne do kom­pe­ten­cie ne­zá­vis­lé­ho or­gá­nu súd­ne­ho ty­pu, t.j. Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du SR ale­bo Ústav­né­ho sú­du SR.

Je pot­reb­né kon­šta­to­vať, že pri po­ru­še­ní via­ce­rých us­ta­no­ve­ní ús­ta­vy a Do­ho­vo­ru čle­nom vlá­dy pre je­ho nep­rav­di­vé in­for­má­cie a proti­ús­tav­ný hod­no­tia­ci úsu­dok o oso­bách via­ce­rých sud­cov všeo­bec­né­ho súd­nic­tva by sa od ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa, kto­rý má úpl­né práv­nic­ké vzde­la­nie (t.j. mu­sí byť zna­lý aj zá­väz­nej ju­di­ka­tú­ry) opod­stat­ne­ne oča­ká­va­la ve­rej­ná sa­tis­fak­cia(os­pra­vedl­ne­nie) za spô­so­be­nie mo­rál­nej uj­my sud­com i deš­truk­tív­ny útok na dô­ve­ru súd­nej mo­ci u ob­ča­nov.

Nie je vy­lú­če­né, že od­liš­ný pos­tup čle­na vlá­dy bu­de ve­rej­nosť vní­mať ako dô­kaz o po­pie­ra­ní de­mok­ra­cie (t.j. bu­do­va­nie zá­kla­dov to­ta­li­ty) po­ru­šo­va­ním ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných práv ob­ča­nov čle­nom vlá­dy, v zá­uj­me ne­zod­po­ved­né­ho pre­sa­dzo­va­nia (nad­ra­ďo­va­nia) stra­níc­kych (po­li­tic­kých) zá­uj­mov, na­priek ús­tav­né­mu zá­ka­zu dis­kri­mi­ná­cie i zlo­že­niu ús­tav­né­ho sľu­bu o po­vin­nos­ti za­cho­vá­va­nia ús­ta­vy a zá­ko­nov.

V Ko­ši­ciach dňa 18.11.2021

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia