Nematerializované peniaze z trestnoprávneho hľadiska alebo pohľadávky nie sú veci

Publikované: 30. 01. 2012, čítané: 13366 krát
 


Poh­ľa­dáv­ky nie sú ve­ci a pre­to proti­práv­ne úto­ky vo­či poh­ľa­dáv­kam ne­chrá­ni skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák.

Prob­le­ma­ti­ka tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu proti­práv­nych ko­na­ní vo­či ne­ma­te­ria­li­zo­va­ným pe­nia­zom (naj­mä po­kiaľ ide o vkla­dy na úč­toch v ban­ke) vy­vo­lá­va v praxi ne­ma­lé ap­li­kač­né prob­lé­my. Na­priek to­mu, že tie­to ap­li­kač­né prob­lé­my sú už dlh­šie zná­me, ako aj mož­nos­ti ich od­strá­ne­nia, zá­ko­no­dar­ca za­tiaľ nep­rik­ro­čil k zme­ne prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na. Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že tak­mer pri kaž­dej no­ve­li­zá­cii Tres­tné­ho zá­ko­na (kto­rých po­čet už po­ma­ly do­siah­ne po­čet po­lo­vi­ce no­ve­li­zá­cií pred­chá­dza­jú­ce­ho Tres­tné­ho zá­ko­na) sa v pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní ob­ja­ví návrh aj na zme­nu tres­tnop­ráv­nej úp­ra­vy oh­ľad­ne ne­ma­te­ria­li­zo­va­ných pe­ňa­zí, av­šak do­po­siaľ bez­výs­led­ne (nie je mi zná­my dô­vod toh­to pos­to­ja zá­ko­no­dar­cu).

V praxi je nes­por­né, že pe­nia­ze v ho­to­vos­ti, sa po­va­žu­jú za hnu­teľ­né ve­ci a pre­to proti­práv­ne úto­ky vo­či nim mož­no pod­ra­diť nie­len pod skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov, kto­ré chrá­nia ma­je­tok ako ce­lok (nap­rík­lad trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák.), ale aj pod skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tných či­nov, kde pred­me­tom ochra­ny je vý­luč­ne len vec (nap­rík­lad trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák.).

Ta­ká­to jed­noz­nač­ná si­tuácia tu však nie je v prí­pa­doch, ak sú nap­rík­lad pe­nia­ze vlo­že­né na účet do ban­ky. V praxi je pri­tom po­mer­ne bež­ná (a roz­siah­la) tres­tná čin­nosť sú­vi­sia­ca s neop­ráv­ne­ným nak­la­da­ním pá­cha­te­ľa s ne­ma­te­ria­li­zo­va­ný­mi pe­niaz­mi.

Naj­čas­tej­čie ide skut­ko­vo o prí­pa­dy a oso­by, kto­ré z ti­tu­lu svoj­ho za­mes­tna­nia ale­bo fun­kcie (nap­rík­lad rôz­ni úč­tov­ní­ci, či eko­no­mic­kí pra­cov­ní­ci pra­cu­jú­ci pre ob­chod­né spo­loč­nos­ti, ob­ce, či štát, prí­pad­ne aj pria­mo šta­tu­tár­ne or­gá­ny práv­nic­kých osôb) ma­jú zá­ko­nom, či zmlu­vou, res­pek­tí­ve inter­ným pred­pi­som práv­nic­kej oso­by zve­re­né do kom­pe­ten­cie nak­la­da­nie s fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré vlas­tníc­ky pa­tria práv­nic­kej oso­be, pri­čom to­to svo­je pra­cov­né za­ra­de­nie, či fun­kciu zneu­ži­jú tak, že na­mies­to dis­po­no­va­nia s fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi v sú­la­de s úče­lom ich zve­re­nia (t. j. naj­čas­tej­šie hra­de­nia zá­väz­kov práv­nic­kých osôb a cel­ko­vo vy­uží­va­nia fi­nan­čných pros­tried­kov práv­nic­kej oso­by v jej pros­pech) pre­vá­dza­jú ne­ma­te­ri­lai­zo­va­né fi­nan­čné pros­tried­ky na­chá­dza­jú­ce sa na ban­ko­vom úč­te práv­nic­kej oso­by na vlast­ný ban­ko­vý účet, či ban­ko­vý účet spriaz­ne­nej oso­by, pri­čom vy­uží­va­jú to, že ma­jú dis­po­zič­né prá­vo k úč­tu ako aj mož­nosť ma­ni­pu­lo­vať s fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi na úč­te práv­nic­kej oso­by do ur­či­tej vý­šky bez súh­la­su inej oso­by. Ide te­da o neop­ráv­ne­né priv­las­tňo­va­nie si ne­ma­te­ri­li­zo­va­ných pe­ňa­zí pre­vo­dom z jed­né­ho ban­ko­vé­ho úč­tu na iný ban­ko­vý účet (či pá­cha­teľ nás­led­ne tak­to pre­ve­de­né fi­nan­čné pros­tried­ky vy­be­rie v ho­to­vos­ti a tým ich „zma­te­ria­li­zu­je“, res­pek­tí­ve ich pou­ži­je pre vlas­tnú pot­re­bu tak, že ich pre­ve­die na iné ban­ko­vé úč­ty ako úh­ra­du za na­kú­pe­né to­va­ry či služ­by je bez vý­zna­mu, na­koľ­ko k prí­pad­né­mu do­ko­na­niu tres­tné­mu či­nu do­chá­dza už neop­ráv­ne­ným pre­vo­dom z ban­ko­vé­ho úč­tu práv­nic­kej oso­by na ban­ko­vý účet nap­rík­lad pá­cha­te­ľa a ďal­šie nak­la­da­nie s tak­to neop­ráv­ne­ne pre­ve­de­ný­mi ne­ma­te­ria­li­zo­va­ný­mi fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi je už v štá­diu po do­ko­na­ní prí­pad­né­ho tres­tné­ho či­nu).

Vzhľa­dom k to­mu, že ta­ké­to ko­na­nia naj­čas­tej­šie vy­ka­zu­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. a vzhľa­dom k to­mu, že ten­to trest­ný čin chrá­ni len úto­ky pro­ti ve­ciam a nie aj iným ma­jet­ko­vým hod­no­tám („kto si pri­vo­jí cu­dziu vec...“), je ne­vyh­nut­né sa za­obe­rať tým, či ne­ma­te­ria­li­zo­va­né pe­nia­ze mož­no po­va­žo­vať za ve­ci. Pre úpl­nosť je nut­né do­dať, že vo vy­ššie naz­na­če­ných prí­pa­doch ne­mô­že ísť o trest­ný čin pod­vo­du v zmys­le § 221 Tr. zák., pre­to­že pá­cha­teľ tu je spra­vid­la sa­mos­tat­ne op­ráv­ne­ný na dis­po­no­va­nie s fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi na ban­ko­vom úč­te práv­nic­kej oso­by a te­da pri dis­po­zí­cii s ni­mi nik­to neu­vá­dza do omy­lu a nik­to ani v omy­le ne­vy­ko­ná­va ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie (t. j. ani prís­luš­ná ban­ka).

Trest­ný zá­kon ob­sa­hu­je v us­ta­no­ve­ní § 130 ods.1, ods.2 Tr. zák. de­fi­ní­ciu poj­mu „vec“ (a to na úče­ly Tres­tné­ho zá­ko­na), z kto­rej však ne­mož­no vy­vo­diť, že by sa za vec, v tres­tno-práv­nom zmys­le, po­va­žo­va­li aj „ne­ma­te­ria­li­zo­va­né“ pe­nia­ze na úč­toch v ban­kách. Z lo­gic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 130 ods.1 Tr. zák. vy­plý­va, že „ne­ma­te­ria­li­zo­va­né“ pe­nia­ze ne­mož­no pod­ra­diť pod žiad­ne tam uve­de­né pís­me­no a tak­tiež ich ne­mož­no po­va­žo­vať ani za neh­mot­nú in­for­má­ciu v zmys­le § 130 ods.2 Tr. zák..

Za neh­mot­né in­for­má­cie v zmys­le § 130 ods. 2 Tr. zák. (pres­nej­šie za neh­mot­ný ob­sah in­for­má­cie) je pot­reb­né po­va­žo­vať rôz­ne úda­je, fak­ty, uda­los­ti, pro­ce­sy ale­bo my­šlien­ky, kto­ré sú vy­uži­teľ­né a kto­ré ma­jú ur­či­tú hod­no­tu a kto­ré sú pros­tred­níc­tvom dát ucho­vá­va­né na no­si­či in­for­má­cií. Mô­že ísť nap­rík­lad o úda­je tvo­ria­ce ob­chod­né ta­jom­stvo, ban­ko­vé ta­jom­stvo, osob­né úda­je o pa­cien­toch, pois­ten­coch ale­bo mô­že ísť nap­rík­lad o evi­den­ciu neh­nu­teľ­nos­tí, oby­va­teľ­stva, mo­to­ro­vých vo­zi­diel, re­gis­ter tres­tov a po­dob­ne. Po­kiaľ ide o bez­ho­to­vost­ný pla­tob­ný styk tak za ta­ké­to in­for­má­cie je pot­reb­né po­va­žo­vať všet­ky in­for­má­cie o zá­le­ži­tos­tiach tý­ka­jú­cich sa klien­ta ban­ky, kto­ré nie sú ve­rej­ne prís­tup­né, pri­čom pôj­de naj­mä o in­for­má­cie o tu­zem­ských a cez­hra­nič­ných pre­vo­doch, sta­voch na úč­toch a sta­voch vkla­dov. Úto­ky vo­či tým­to úda­jom tvo­ria­cim pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, bu­de spra­vid­la mož­né pod­ra­diť pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­de­nia a zneu­ži­tia zá­zna­mu na no­si­či in­for­má­cií pod­ľa § 247 Tr. zák (prí­pad­ne aj v sú­be­hu s iným ma­jet­ko­vým tres­tným či­nom). Mož­no pre­to uza­vrieť, že úda­je o „ne­ma­te­ria­li­zo­va­ných“ pe­nia­zoch a úda­je o oso­bách, kto­ré s ni­mi dis­po­nu­jú mož­no na úče­ly Tres­tné­ho zá­ko­na po­va­žo­vať za ve­ci, av­šak uve­de­né sa už ne­tý­ka sa­mot­ných „ne­ma­te­ria­li­zo­va­ných“ pe­ňa­zí.

Ta­ká­to práv­na úp­ra­va je ne­po­cho­pi­teľ­ná aj z to­ho dô­vo­du, že nap­rík­lad v zmys­le § 130 ods.1 písm. c) Tr. zák. sa za vec po­va­žu­jú cen­né pa­pie­re a to bez oh­ľa­du na ich po­do­bu, z čo­ho vy­plý­va, že na úče­ly Tres­tné­ho zá­ko­na sa ve­cou ro­zu­me­jú aj za­kni­ho­va­né cen­né pa­pie­re. Za­kni­ho­va­né cen­né pa­pie­re exis­tu­jú len ako zá­znam v evi­den­cii ve­de­nej cen­trál­nym de­po­zi­tá­rom a te­da ide o „ne­ma­te­ria­li­zo­va­né“ cen­né pa­pie­re. Nie je pre­to zrej­mé čo vie­dlo zá­ko­no­dar­cu k to­mu, že za vec vý­slov­ne ozna­čil „ne­ma­te­ria­li­zo­va­né“ cen­né pa­pie­re, ale už nie „ne­ma­te­ria­li­zo­va­né“ pe­nia­ze.  

Trest­ný zá­kon te­da vkla­dy na úč­toch v ban­ke ne­po­va­žu­je za „ve­ci“ a pre­to je ne­vyh­nut­né vy­rie­šiť otáz­ku, či pe­nia­ze na úč­toch v ban­ke, kto­ré ne­ma­jú ma­te­ria­li­zo­va­nú po­do­bu, je mož­né po­va­žo­vať za vec v práv­nom zmys­le slo­va aj na­priek to­mu, že tak nes­ta­no­vu­je Trest­ný zá­kon a ak nie, tak akú práv­nu po­va­hu ma­jú.

Pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky či pe­nia­ze na úč­toch v ban­ke sú ale­bo nie sú „ve­ci“ a či pre­chá­dza­jú ale­bo nep­re­chá­dza­jú do ma­jet­ku ban­ky je pot­reb­né vy­chá­dzať z mi­mot­res­tnej úp­ra­vy a to hlav­ne zo zá­ko­na o ban­kách, z Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka.

Práv­na úp­ra­va vkla­dov vy­chá­dza z us­ta­no­ve­nia § 778 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, pod­ľa kto­ré­ho zmlu­va o vkla­de vzni­ká me­dzi fy­zic­kou ale­bo práv­nic­kou oso­bou a pe­ňaž­ným ús­ta­vom zlo­že­ním vkla­du v pe­ňaž­nom ús­ta­ve a je­ho pri­ja­tím pe­ňaž­ným ús­ta­vom, pri­čom vkla­da­teľ má prá­vo na úro­ky ale­bo iné ma­jet­ko­vé vý­ho­dy ur­če­né pe­ňaž­ným ús­ta­vom. V zmys­le § 121 ods.3 sú úro­ky prís­lu­šen­stvom poh­ľa­dáv­ky a sa­mot­nú poh­ľa­dáv­ku de­fi­nu­je us­ta­no­ve­nie § 488 tak, že ide o prá­vo ve­ri­te­ľa na pl­ne­nie od dl­žní­ka vy­plý­va­jú­ce zo zá­väz­ko­vé­ho práv­ne­ho vzťa­hu, čo­mu zod­po­ve­dá po­vin­nosť dl­žní­ka na spl­ne­nie zá­väz­ku. Zá­vä­zok tak spá­ja v jed­nom slo­ve a poj­me poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa a dlh dl­žní­ka (1).

Na uve­de­nú práv­nu úp­ra­vu nad­vä­zu­je Ob­chod­ný zá­kon­ník v tom sme­re, že up­ra­vu­je zmlu­vu o bež­nom úč­te (§ 708 až § 715) a zmlu­vu o vkla­do­vom úč­te (§ 716 až § 719a). Zmlu­vou o bež­nom úč­te sa ban­ka za­vä­zu­je zria­diť od ur­či­tej do­by na ur­či­tú me­nu bež­ný účet pre je­ho ma­ji­te­ľa, pri­čom je po­vin­ná pri­jí­mať na bež­ný účet pe­ňaž­né vkla­dy ale­bo plat­by us­ku­toč­ne­né v pros­pech ma­ji­te­ľa úč­tu ale­bo pri spl­ne­ní pod­mie­nok ur­če­ných v zmlu­ve vy­pla­tiť mu po­ža­do­va­nú su­mu ale­bo us­ku­toč­niť v je­ho me­ne plat­by ním ur­če­ným oso­bám. Ban­ka je po­vin­ná pri­pí­sať v pros­pech bež­né­ho úč­tu je­ho ma­ji­te­ľa pe­ňaž­né pros­tried­ky ku dňu, ke­dy ban­ka zís­ka­la prá­vo s ni­mi nak­la­dať, a od toh­to dňa pa­tria ma­ji­te­ľo­vi úč­tu úro­ky z tých­to pros­tried­kov. Zmlu­vou o vkla­do­vom úč­te sa za­vä­zu­je ban­ka zria­diť vkla­do­vý účet v ur­či­tej me­ne pre je­ho ma­ji­te­ľa a pla­tiť z pe­ňaž­ných pros­tried­kov na úč­te úro­ky a ma­ji­teľ úč­tu sa za­vä­zu­je vlo­žiť na účet pe­ňaž­né pros­tried­ky a po­ne­chať ich na vy­uži­tie ban­ke.

Z uve­de­ných práv­nych úp­rav vy­plý­va, že me­dzi oso­bou, kto­rá si zria­di­la v ban­ke účet (vkla­da­te­ľom) a me­dzi ban­kou vzni­ká zá­väz­ko­vo-práv­ny vzťah, v kto­rom sa vkla­da­teľ za­vä­zu­je, že pre­ne­chá ban­ke fi­nan­čné pros­tried­ky na voľ­nú dis­po­zí­ciu, kto­rá s ni­mi mô­že nás­led­ne pod­ni­kať a ban­ka sa, ok­rem iné­ho, za­vä­zu­je pla­tiť vkla­da­te­ľo­vi za pos­kyt­nu­té fi­nan­čné pros­tried­ky úrok. Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né me­dzi vkla­da­te­ľom a ban­kou ide v da­nom prí­pa­de o ur­či­tý špe­ci­fic­ký druh pô­žič­ky, v kto­rom vkla­da­teľ má pos­ta­ve­nie ve­ri­te­ľa pos­ky­tu­jú­ce­ho ban­ke fi­nan­čné pros­tried­ky na vy­uži­tie a ban­ka má pos­ta­ve­nie dl­žní­ka. Na zá­kla­de toh­to zá­väz­ko­vo-práv­ne­ho vzťa­hu má vkla­da­teľ vo­či ban­ke poh­ľa­dáv­ku. Uve­de­nú sku­toč­nosť zvý­raz­ňu­je aj us­ta­no­ve­nie § 5 písm. a) zá­ko­na o ban­kách (č. 483/2011 Z. z.) pod­ľa kto­ré­ho sa vkla­dom ro­zu­mie zve­re­nie pe­ňaž­ných pros­tried­kov, kto­ré pred­sta­vu­jú zá­vä­zok vo­či vkla­da­te­ľo­vi na ich vý­pla­tu.

Vkla­dy na úč­toch v ban­ke sú te­da poh­ľa­dáv­ka­mi a nie ve­ca­mi v práv­nom zmys­le slo­va (ale­bo po­ve­da­né inak, ak úto­čím vo­či ne­ma­te­ri­lai­zo­va­ným pe­nia­zom úto­čím na poh­ľa­dáv­ky). Poh­ľa­dáv­ky sú sú­čas­ťou ma­jet­ku vkla­da­te­ľa, pri­čom tu tre­ba pri­po­me­núť, že po­jem „ma­je­tok“ je šir­ší ako po­jem „vec“, pre­to­že v se­be za­hŕňa nie­len ve­ci (nap­rík­lad hnu­teľ­né a neh­nu­teľ­né ve­ci, pe­nia­ze v ho­to­vos­ti, cen­né pa­pie­re a po­dob­ne), ale aj ďal­šie ma­jet­ko­vé hod­no­ty, kto­ré sa za ve­ci ne­po­va­žu­jú (nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky a iné prá­va a pe­niaz­mi oce­ni­teľ­né iné hod­no­ty).

Z tres­top­ráv­ne­ho hľa­dis­ka ide o pod­stat­né zis­te­nie, na­koľ­ko pri neop­ráv­ne­ných bez­ho­to­vos­tných pre­vo­doch z úč­tu na účet ne­bu­de mož­né pou­žiť práv­ne kva­li­fi­ká­cie, pred­me­tom kto­rých je ochra­na len ve­cí. Pri neop­ráv­ne­nom pre­vá­dza­ní ne­ma­te­ria­li­zo­va­ných fi­nan­čných pros­tried­kov z jed­né­ho ban­ko­vé­ho úč­tu na iný ban­ko­vý účet oso­ba­mi, kto­rým sú fi­nan­čné pros­tried­ky na ban­ko­vom úč­te práv­nic­kej oso­by zve­re­né (vy­ššie uve­de­ný všeo­bec­ný skut­ko­vý prík­lad), ide v pod­sta­te o spre­ne­ve­ru poh­ľa­dá­vok a nie ve­cí s tým, že práv­ne kva­li­fi­ká­cia tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. je ne­pou­ži­teľ­ná, na­koľ­ko to­to us­ta­no­ve­nie ne­chrá­ni úto­ky na iné ma­jet­ko­vé hod­no­ty než ve­ci.

Ta­ké­to skut­ky mož­no spra­vid­la práv­ne kva­li­fi­ko­vať len ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák., pre­to­že tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta je šir­šia a chrá­ni ce­lý cu­dzí ma­je­tok a nie len cu­dzie ve­ci. Tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia však zá­ro­veň vy­ža­du­je aj to, aby pá­cha­teľ mal aj po­vin­nosť opat­ro­vať, či spra­vo­vať cu­dzí ma­je­tok a tá­to po­vin­nosť mu mu­sí vy­plý­vať zo všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su, z roz­hod­nu­tia sú­du ale­bo zo zmlu­vy. Vo vy­ššie naz­na­če­ných prí­pa­doch je nie­ke­dy po­mer­ne ťaž­ké do­ka­zo­va­nie prá­ve toh­to zna­ku uve­de­nej zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu s tým, že pri úč­tov­ní­koch, či eko­no­mic­kých pra­cov­ní­koch, kto­rí mô­žu dis­po­no­vať fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi na úč­toch v ban­ke len do ur­či­tej su­my (t. j. nie neob­me­dze­ne) čas­to ta­ká­to po­vin­nosť nie je uve­de­ná ani v ich pra­cov­nej zmlu­ve (nes­ta­čí ak je ta­ká­to po­vin­nosť sta­no­ve­ná len nap­rík­lad v inter­nom pred­pi­se práv­nic­kej oso­by – nap­rík­lad vo vnú­tor­nom or­ga­ni­zač­nom po­riad­ku, na­koľ­ko ta­ký­to inter­ný všeo­bec­ný pred­pis nie je mož­né po­va­žo­vať za zmlu­vu v zmys­le § 237 Tr. zák.).

Spre­ne­ve­ru ho­to­vos­ti (fi­nan­čných pros­tried­kov v ho­to­vos­ti) mož­no te­da do­ka­zo­vať a práv­ne kva­li­fi­ko­vať (ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák.) ove­ľa ľah­šie ako spre­ne­ve­ru poh­ľa­dá­vok (nap­rík­lad ne­ma­te­ri­lai­zo­va­ných pe­ňa­zí), kto­rú nie­le­že ne­mož­no práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry, ale nie­ke­dy ne­mož­no práv­ne kva­li­fi­ko­vať ani ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák. (už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že v niek­to­rých prí­pa­doch je tak­mer ne­mož­né náj­sť as­poň zmlu­vu, kde by bo­la vy­jad­re­ná po­vin­nosť pre pá­cha­te­ľa spra­vo­vať, či opat­ro­vať cu­dzí ma­je­tok a v niek­to­rých prí­pa­doch nie je mož­né tú­to kon­krét­nu po­vin­nosť vy­vo­diť ani zo všeo­bec­ných us­ta­no­ve­ní Zá­kon­ní­ka prá­ce).

Sku­toč­nosť, že ne­ma­te­ria­li­zo­va­né pe­nia­ze nie sú ve­ca­mi v práv­nom zmys­le slo­ve, a to ani na úče­ly Tres­tné­ho zá­ko­na, spô­so­bu­je ap­li­kač­né prob­lé­my aj pri iných práv­nych kva­li­fi­ká­ciách, kto­rých pred­me­tom ochra­ny sú len ve­ci.

Tak nap­rík­lad mož­no spo­me­núť aj niek­to­ré prí­pa­dy, keď doš­lo chyb­ne k bez­ho­to­vos­tné­mu pre­vo­du pe­ňa­zí z úč­tu na iný účet, pri­čom ma­ji­te­lia úč­tu, na kto­rý bo­li pe­nia­ze pre­ve­de­né o tej­to sku­toč­nos­ti spo­čiat­ku ne­ve­de­li (neš­lo te­da z ich stra­ny o trest­ný čin pod­vo­du), ale doz­ve­de­li sa o chyb­nom zá­pi­se na ich účet až nes­kôr a vy­uži­li to­ho tak, že opä­tov­ne bez­ho­to­vos­tným pre­vo­dom na iné úč­ty uh­rá­dza­li z tých­to pe­ňa­zí svo­je zá­väz­ky. Ta­ké­to ko­na­nia sú v praxi nes­práv­ne práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin za­ta­je­nia ve­ci pod­ľa § 236 Tr. zák., na­koľ­ko, ako už bo­lo uve­de­né, tu nej­de o útok na vec. Som to­ho ná­zo­ru, že ta­ké­to ko­na­nia nie je mož­né pod­ra­diť pod skut­ko­vú pod­sta­tu žiad­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na niek­to­ré roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR pod­ľa kto­rých pe­nia­ze, kto­ré ne­ma­jú ma­te­ria­li­zo­va­nú po­do­bu, ne­mož­no po­va­žo­vať za vec v práv­nom zmys­le slo­va, ale ide o inú ma­jet­ko­vú hod­no­tu (poh­ľa­dáv­ku) a pre­to bu­de vy­lú­če­né pou­ži­tie práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku ako nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák., spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., či za­ta­je­nia ve­ci pod­ľa § 236 Tr. zák. (2).

Za­ují­ma­vým je roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 7.6.2006, kde naj­vyš­šia štát­na zá­stup­ky­ňa pou­ži­la, v rám­ci do­vo­la­cie­ho ko­na­nia, vo vzťa­hu ku vkla­dom na úč­toch ar­gu­men­tá­ciu, že vec v práv­nom zmys­le je cha­rak­te­ri­zo­va­ná svo­jou uži­toč­nos­ťou a ov­lá­da­teľ­nos­ťou. Tie­to vlas­tnos­ti ne­po­chyb­ne ma­jú pe­nia­ze v ho­to­vos­ti a prí­pad­ným vlo­že­ním na účet tie­to vlas­tnos­ti nes­trá­ca­jú, pre­to­že oso­ba, kto­rá má dis­po­zič­né prá­vo k ban­ko­vé­mu úč­tu s ni­mi mô­že pre­vá­dzať bez­ho­to­vos­tné plat­by a pou­ží­vať ich k úh­ra­de svo­jich po­trieb. Na­viac mô­žu byť ke­dy­koľ­vek tie­to pe­nia­ze jed­no­du­cho tran­sfor­mo­va­né späť do svo­jej hmot­nej po­do­by a je v roz­po­re so spo­lo­čen­skou a eko­no­mic­kou reali­tou cha­rak­te­ri­zo­vať vzťah vkla­da­te­ľa k pe­nia­zom na úč­te len ako zá­väz­ko­vý vzťah me­dzi ním a pe­ňaž­ným ús­ta­vom. Vy­slo­vi­la pre­to ná­zor, že aj pe­nia­ze na úč­te mož­no po­va­žo­vať za vec. Naj­vyš­ší súd ČR tú­to ar­gu­men­tá­ciu jed­noz­nač­ne od­mie­tol a na­ďa­lej zotr­val na svo­jom sta­no­vis­ku, že me­dzi vkla­da­te­ľom a ban­kou vzni­ká zá­väz­ko­vý vzťah na pod­kla­de kto­ré­ho má vkla­da­teľ vo­či ban­ke poh­ľa­dáv­ku (3). K ar­gu­men­tom naj­vyš­šej štát­nej zá­stup­ky­ne je pot­reb­né do­dať, že zá­väz­ko­vý vzťah me­dzi ban­kou a vkla­da­te­ľom vy­plý­va pria­mo z us­ta­no­ve­ní jed­not­li­vých práv­nych pred­pi­sov a pre­to je bez vý­zna­mu či tá­to sku­toč­nosť je ale­bo nie je v roz­po­re so spo­lo­čen­skou ale­bo eko­no­mic­kou reali­tou.

Pre úpl­nosť mož­no uviesť, že Čes­ká re­pub­li­ka vy­rie­ši­la uve­de­ný prob­lém tak, že tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 206 ods. 1 Tres­tní­ho zá­kon­ní­ku sa už mô­že pá­cha­teľ do­pus­tiť nie­len na ve­ciach, ale aj na „iných ma­jet­ko­vých hod­no­tách“ („kto si pris­vo­jí cu­dziu vec ale­bo inú ma­jet­ko­vú hod­no­tu....“), pri­čom us­ta­no­ve­nie § 134 ods. 2 Tres­tní­ho zá­kon­ní­ku de­fi­nu­je „inú ma­jet­ko­vú hod­no­tu“ tak, že sa ňou ro­zu­mie ma­jet­ko­vé prá­vo ale­bo iná pe­niaz­mi oce­ni­teľ­ná hod­no­ta, kto­rá nie je ve­cou. Rov­na­ko ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry, bo­la roz­ší­re­ná aj ochra­na pri tres­tnom či­ne za­ta­je­nia ve­ci pod­ľa § 219 Tres­tní­ho zá­kon­ní­ka.

Spre­ne­ve­ra pod­ni­ku ako hro­mad­nej ve­ci

Nad rá­mec uve­de­né­ho mož­no uviesť je­den za­ují­ma­vý prík­lad, kto­rý sa tak­tiež tý­kal prob­le­ma­ti­ky de­fi­ní­cie ve­ci a v kto­rom ko­na­teľ spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným pre­vie­dol na tre­tiu oso­bu pod­nik vlas­tníc­ky pa­tria­ci spo­loč­nos­ti a to na zá­kla­de zmlu­vy o pre­da­ji pod­ni­ku, pri­čom tak uro­bil za veľ­mi níz­ku ce­nu, spriaz­ne­nej oso­be, kto­rá ho roz­pre­da­la (pe­nia­ze nás­led­ne od­ov­zda­la ko­na­te­ľo­vi, t. j. fak­tic­ky ko­na­teľ pre­dal pod­nik sám se­be pros­tred­níc­tvom nastr­če­nej oso­by) a spo­loč­nosť s ru­če­ním ob­me­dze­ným zos­ta­la v pod­sta­te „práz­dna“, pre­to­že ju tak­to zba­vil je­di­né­ho reál­ne­ho ma­jet­ku, kto­rý ma­la.

O trest­ný čin pod­vo­du ne­mô­že zjav­ne ísť z to­ho dô­vo­du, že ko­na­teľ ako šta­tu­tár­ny or­gán má prá­vo ko­nať vo všet­kých ve­ciach spo­loč­nos­ti, ide o tzv. ge­ne­rál­ne ko­na­teľ­ské op­ráv­ne­nie, kto­ré sí­ce mô­že ob­me­dziť spo­lo­čen­ská zmlu­va ale­bo val­né zhro­maž­de­nie, av­šak ide o ob­me­dzenie vo vnú­tor­nom vzťa­hu me­dzi ko­na­te­ľom a ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou, kto­ré je vo­či tre­tím oso­bám neú­čin­né. Keď­že pod­nik je sú­bor hmot­ných, ako aj osob­ných a neh­mot­ných zlo­žiek pod­ni­ka­nia a k pod­ni­ku pa­tria ve­ci, prá­va a iné ma­jet­ko­vé hod­no­ty (§ 5 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka) vy­vsta­la otáz­ka pod­ľa aké­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na je pot­reb­né ta­ké­to ko­na­nie práv­ne kva­li­fi­ko­vať.

Práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. to­tiž mož­no pou­žiť, ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie, len vte­dy, ak pá­cha­teľ úto­čí pro­ti ve­ciam v zmys­le § 130 ods.1, ods.2 Tr. zák.. K pod­ni­ku však ok­rem ve­cí pa­tria aj prá­va a iné ma­jet­ko­vé hod­no­ty (nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky, prá­va du­šev­né­ho vlas­tníc­tva – prá­vo k ob­chod­né­mu me­nu, know-how a po­dob­ne, prá­va z li­cen­čnej zmlu­vy, náj­om­nej zmlu­vy), kto­ré ne­mož­no za­ra­diť, sa­mé o se­be, pod po­jem vec. Úto­ky na tie­to ma­jet­ko­vé hod­no­ty je mož­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák. Ak ko­na­teľ neop­ráv­ne­ne pre­ve­die zmlu­vou o pre­da­ji pod­ni­ku pod­nik na tre­tiu oso­bu moh­lo by ísť teo­re­tic­ky o jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry (útok vo­či ve­ciam) s tres­tným či­nom po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku (útok vo­či prá­vam a iným ma­jet­ko­vým hod­no­tám) a to aj na­priek to­mu, že tie­to dva tres­tné či­ny sú vo vzťa­hu sub­si­dia­ri­ty a ich jed­no­čin­ný sú­beh by mal byť vy­lú­če­ný.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je však správ­nej­ší ta­ký vý­klad, kto­rý sa opie­ra o us­ta­no­ve­nie § 151d ods.1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie to­tiž za­ra­ďu­je pod­nik do ka­te­gó­rie hro­mad­ných ve­cí, te­da pod­nik je chá­pa­ný ako tzv. uni­ver­zál­na sa­mos­tat­ná vec, kto­rá je spô­so­bi­lým pred­me­tom práv­nych vzťa­hov. Pod­nik je pre­to pot­reb­né chá­pať ako vec sui ge­ne­ris a nie len ako súhrn ve­cí, práv a iných ma­jet­ko­vých hod­nôt. Vy­ššie uve­de­né ko­na­nie pá­cha­te­ľa pre­to mož­no práv­ne kva­li­fi­ko­vať len ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry, na­koľ­ko ide o pris­vo­je­nie si hro­mad­nej ve­ci. Ta­ký­to vý­klad je na­viac aj v pros­pech ob­vi­ne­nej oso­by, pre­to­že pri ur­čo­va­ní ško­dy, kto­rá bo­la spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným spô­so­be­ná pre­vo­dom pod­ni­ku, je pot­reb­né vy­chá­dzať z hod­no­ty pod­ni­ku ako hro­mad­nej ve­ci, kde tre­ba vziať do úva­hy aj to, že zmlu­vou o pre­da­ji pod­ni­ku pre­chá­dza­jú na ku­pu­jú­ce­ho nie­len vlas­tníc­ke prá­va k ve­ciam, iným prá­vam a iným ma­jet­ko­vým hod­no­tám, kto­ré slú­žia pre­vádz­ko­va­niu pod­ni­ku, ale aj zá­väz­ky sú­vi­sia­ce s pod­ni­kom (zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né sa pre­to hod­no­ta pod­ni­ku sta­no­ví tak, že sa od ak­tív od­po­čí­ta­jú pa­sí­va). Hod­no­ta pod­ni­ku a spô­so­be­ná ško­da bu­de te­da niž­šia ako v prí­pa­de, ak by sa vy­chá­dza­lo len z hod­no­ty jed­not­li­vých ve­cí a iných ma­jet­ko­vých hod­nôt.

Ko­ho sú vlas­tníc­ky ne­ma­te­ri­lai­zo­va­né pe­nai­ze na úč­te v ban­ke?

Za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­kou s do­sa­hom aj na tres­tnor­páv­nu kva­li­fi­ká­ciu rôz­nych proti­práv­nych ko­na­ní, je po­su­dzo­va­nie otáz­ky, či ne­ma­te­ri­lai­zo­va­né pe­nia­ze „ulo­že­né“ na úč­te v ban­ke pa­tria vlas­tníc­ky vkla­da­te­ľo­vi ale­bo ban­ke, kto­rá ve­die ban­ko­vý účet, kde sa „na­chá­dza­jú“.

Ob­chod­ný zá­kon­ník pri úp­ra­ve zmlu­vy o bež­nom úč­te pou­ží­va sí­ce, vo vzťa­hu ku vkla­da­te­ľo­vi pe­ňa­zí, po­jem „ma­ji­teľ úč­tu“, av­šak z po­va­hy toh­to zá­väz­ko­vé­ho vzťa­hu je zrej­mé, že sa tým má na mys­li oso­ba, kto­rá je op­ráv­ne­ná dis­po­no­vať s pe­niaz­mi na prís­luš­nom úč­te (účet sám o se­be ne­má ma­jet­ko­vú hod­no­tu). V tom­to sme­re tre­ba pri­po­me­núť, že ve­ri­te­ľom ban­ky je aj vkla­da­teľ, kto­rý ulo­žil pe­nia­ze na účet do ban­ky, res­pek­tí­ve kto­ré­mu bo­li pe­nia­ze na účet na pod­kla­de pla­tieb pri­pí­sa­né. Vkla­da­teľ te­da nie je vlas­tní­kom ulo­že­ných pe­ňa­zí, pre­to­že tie nie sú v ús­cho­ve v ban­ke a ani ich ban­ke nez­ve­ru­je, ale stá­va­jú sa jej ma­jet­kom, s kto­rým ban­ka hos­po­dá­ri (pod­ni­ká) a pla­tí za to vkla­da­te­ľo­vi úrok (4)

Sku­toč­nosť, že vkla­da­teľ, kto­rý vlo­ží pe­nia­ze na účet do ban­ky nie je ich vlas­tní­kom, má pod­stat­ný vý­znam v tres­tnom ko­na­ní v prí­pa­doch, keď je zis­te­ná tres­tná čin­nosť pred­sta­vi­te­ľov bánk (šta­tu­tár­nych zá­stup­cov bánk), kto­rá ve­die nap­rík­lad až k ban­kro­tu bánk (v mi­nu­los­ti nap­rík­lad „krach“ De­vín ban­ky a.s., Slo­ven­skej kre­dit­nej ban­ky a.s. a po­dob­ne). V ta­kých­to prí­pa­doch to­tiž ne­mô­žu mať jed­not­li­ví vkla­da­te­lia pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­ných osôb (sa­moz­rej­me ani ak­cio­ná­ri ban­ky), pre­to­že pe­nia­ze vlas­tníc­ky pat­ri­li ban­ke a te­da poš­ko­de­nou oso­bou je sa­mot­ná ban­ka.

Ko­na­nie pred­sta­vi­te­ľov bánk, kto­rí zjav­ne ne­hos­po­dár­ne nak­la­da­li s ma­jet­kom ban­ky (čas­to v pria­mom roz­po­re so zá­ko­nom o ban­kách) bý­va spra­vid­la v praxi práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 248 Tr. zák. (te­raz § 213 Tr. zák.). Mám za to, že tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia je aj v tom­to prí­pa­de nes­práv­na. Tres­tne stí­hať spre­ne­ve­ru vlas­tných pe­ňa­zí ban­ky by bo­lo mož­né len vý­ni­moč­ne v prí­pa­de, ak by iš­lo o pris­vo­je­nie si fi­nan­čnej ho­to­vos­ti pra­cov­ní­kom ban­ky ale­bo čle­nom šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu (prí­pad­ne o pris­vo­je­nie si ve­cí, kto­ré sú ulo­že­né v ban­ke na zá­kla­de zmlu­vy o ban­ko­vom ulo­že­ní ve­ci nap­rík­lad o pris­vo­je­nie šper­kov), av­šak ne­mô­že ísť o trest­ný čin spre­ne­ve­ry ak iš­lo o bez­ho­to­vos­tné pre­vo­dy z úč­tu na účet (5). Ta­ké­to proti­práv­ne ko­na­nie pred­sta­vi­te­ľov bánk bu­de zrej­me napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák., res­pek­tí­ve do úva­hy pri­chá­dza aj práv­na kva­li­fi­ká­cia ako trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods.2 Tr. zák. Sa­mot­né ma­jet­ko­vé zá­uj­my jed­not­li­vých vkla­da­te­ľov (ve­ri­te­ľov) sú chrá­ne­né naj­mä skut­ko­vou pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. (a až pri tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cii by ma­li vkla­da­te­lia pos­ta­ve­nie poš­ko­de­ných osôb).

Prob­le­ma­ti­kou spo­čí­va­jú­cou v tom, kto je ma­ji­te­ľom pe­ňaž­ných pros­tried­kov na úč­te v ban­ke sa v Čes­kej re­pub­li­ke (kto­rá má ob­dob­nú práv­nu úp­ra­vu) za­obe­ral veľ­ký se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý uzav­rel, že pe­ňaž­né pros­tried­ky na úč­te ve­de­nom pe­ňaž­ným ús­ta­vom na zá­kla­de zmlu­vy o bež­nom úč­te ale­bo na zá­kla­de zmlu­vy o vkla­do­vom úč­te nie sú v ma­jet­ku ma­ji­te­ľa úč­tu, v kto­ré­ho pros­pech bol ten­to účet zria­de­ný, ale sú v ma­jet­ku pe­ňaž­né­ho ús­ta­vu. Op­ráv­ne­nia ma­ji­te­ľa úč­tu, spo­čí­va­jú­ce v tom, aby na zá­kla­de je­ho prí­ka­zu bo­li vy­pla­te­né pe­ňaž­né pros­tried­ky z úč­tu v pe­ňaž­nom ús­ta­ve, pred­sta­vu­jú poh­ľa­dáv­ku z úč­tu v pe­ňaž­nom ús­ta­ve (6).

Inter­net ban­king a trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho vy­ro­be­nia a pou­ží­va­nia pla­tob­né­ho pros­tried­ku, elek­tro­nic­kých pe­ňa­zí ale­bo inej pla­tob­nej kar­ty pod­ľa § 219 ods. 1 Tr. zák.

V sú­vis­los­ti s bez­ho­to­vos­tným pla­tob­ným sty­kom je pot­reb­né upo­zor­niť na mno­žia­ce sa prí­pa­dy, keď je inter­net ban­king pou­ži­tý neop­ráv­ne­nou oso­bou, kto­rá pros­tred­níc­tvom inter­net ban­kin­gu proti­práv­ne pre­vá­dza fi­nan­čné pros­tried­ky z úč­tu na účet.

Zá­kon č. 492/2009 o pla­tob­ných služ­bách za pla­tob­né pros­tried­ky po­va­žu­je naj­mä pla­tob­ný prí­kaz, inter­net ban­king, pla­tob­nú kar­tu a iné pla­tob­né ap­li­ká­cie elek­tro­nic­ké­ho ban­kov­níc­tva. Inter­net ban­king je te­da po­va­žo­va­ný za „pla­tob­ný pros­trie­dok“ v zmys­le § 219 ods. 1 Tr. zák., pri­čom „neop­ráv­ne­ným fal­šo­va­ním pla­tob­né­ho pros­tried­ku“ je mož­né ro­zu­mieť aj prí­pa­dy, keď sa pá­cha­teľ neop­ráv­ne­ne dos­ta­ne k prís­tu­po­vým úda­jom k vy­uži­tiu inter­net ban­kin­gu a tie­to vy­uži­je na proti­práv­ne pre­vo­dy fi­nan­čných pros­tried­kov z úč­tu.

V ta­kom­to prí­pa­de by moh­lo ísť o jed­no­čin­ný sú­beh tres­tných či­nov pod­ľa § 219 Tr. zák. s tres­tným či­nom pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. (vo vzťa­hu k ban­ke, kto­rej sú cez inter­net ban­king za­dá­va­né prí­ka­zy a ban­ka ko­ná v omy­le, že prí­ka­zy za­dá­va op­ráv­ne­ná oso­ba a vy­ko­ná ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu).

V tom­to sme­re je za­ují­ma­vým aj ak­tuál­ne roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky (zo dňa 17.08.2011 sp. zn. 3 Tdo 1027/2011, pub­li­ko­va­né aj v ča­so­pi­se Tres­tní prá­vo č. 12/2011), kto­rý skon­šta­to­val, že za fal­šo­va­nie pla­tob­né­ho pros­tried­ku je mož­né po­va­žo­vať aj je­ho vy­ho­to­ve­nie ta­kým spô­so­bom, že ob­sa­hu­je všet­ky pot­reb­né ná­le­ži­tos­ti, kto­ré sú zdan­li­vo správ­ne, av­šak v sku­toč­nos­ti ide o fa­loš­né úda­je, po­kiaľ pá­cha­teľ s tým­to ve­do­mín ko­ná a hod­lá tak reali­zo­vať pla­tob­ný styk. Pri­tom nie je roz­hod­né, či sa fal­zi­fi­kát tý­ka sku­toč­ných ale­bo fik­tív­nych osôb, kto­rých exis­ten­ciu pá­cha­teľ len pred­stie­ra.

Skut­ko­vo iš­lo o veľ­mi za­ují­ma­vý prí­pad, v kto­rom za­mes­tna­nec ban­ky zneu­žil svoj­ho op­ráv­ne­nia vstu­po­vať do po­čí­ta­čo­vej da­ta­bá­zy ban­ky ako aj op­ráv­ne­nia vy­ho­to­vo­vať ma­te­riá­ly pre zria­de­nie ale­bo zru­še­nie ban­ko­vých úč­tov vrá­ta­ne po­vo­lo­va­nia úve­rov a vy­dá­va­nia pla­tob­ných ka­riet a pre­vod­ných prí­ka­zov k reali­zo­va­niu bez­ho­to­vos­tné­ho pla­tob­né­ho sty­ku a nás­led­ne vy­tvo­ril sieť vy­mys­le­ných klien­tov ban­ky, na kto­rých me­ná a neexis­tu­jú­ce osob­né úda­je vy­tvo­ril ban­ko­vé úč­ty, na kto­ré bo­li za­sie­la­né su­my z úve­rov pos­kyt­nu­tých ban­kov a nás­led­ne pe­niaz­mi na úč­toch ma­ni­pu­lo­val prá­ve ten­to za­mes­tna­nec ban­ky a to pros­tred­níc­tvom pre­vod­ných prí­ka­zov, inter­net ban­kin­gu a pla­tob­ný­mi de­bet­ný­mi kar­ta­mi. Sku­tok bol práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin pod­vo­du v sú­be­hu s tres­tným či­nom, kto­rý sa tý­kal neop­ráv­ne­né­ho pou­ži­tia elek­tro­nic­ké­ho pla­tob­né­ho pros­tried­ku, pri­čom prá­ve trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho pou­ži­tia elek­tro­nic­ké­ho pla­tob­né­ho pros­tried­ku sa stal spor­ným v do­vo­la­com ko­na­ní, na­koľ­ko ob­ha­jo­ba na­mie­ta­la, že ne­moh­lo ísť o fal­šo­va­nie pla­tob­né­ho pros­tried­ku, na­koľ­ko pá­cha­teľ ne­fal­šo­val reál­ne exis­tu­jú­ce oso­by a ich pla­tob­né pros­tried­ky, ale „vy­tvo­ril“ fik­tív­ne oso­by, kto­ré reál­ne neexis­to­va­li, t. j. fal­šo­val sám se­ba. Naj­vyš­ší súd ČR však tie­to ná­miet­ky od­mie­tol s práv­nou ve­tou, kto­rá je zvý­raz­ne­ná vy­ššie (pod­net­ným je naj­mä to, že sa fal­zi­fi­kát pla­tob­né­ho pros­tied­ku mô­že tý­kať aj fik­tív­ne vy­tvo­re­ných osôb, na­koľ­ko v praxi sa trest­ný čin pod­ľa § 219 Tr. zák. vy­uží­va vý­hrad­ne len pri fal­šo­va­ní, či neop­ráv­ne­nom pou­ží­va­ní pla­tob­ných pros­tied­kov, kto­ré vy­uží­va­jú reál­ne exis­tu­jú­ce oso­by a ich pal­tob­né pros­tried­ky ne­bo­li zís­ka­né za vy­uži­tia omy­lu ban­ky).

Zá­ver

Na zá­ver je pot­reb­né uviesť, že aj na­priek to­mu, že niek­to­ré úto­ky pá­cha­te­ľov vo­či pe­nia­zom na úč­toch v ban­ke je mož­né chrá­niť pros­tred­níc­tvom skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov, kto­ré do­pa­da­jú na ochra­nu ma­jet­ku ako cel­ku, je nut­né sú­čas­nú tres­tnop­ráv­nu ochra­nu ne­ma­te­ria­li­zo­va­ných pe­ňa­zí po­va­žo­vať za ne­dos­ta­toč­nú. Neexis­tu­je to­tiž žiad­ny dô­vod, aby pe­nia­ze v ho­to­vos­ti ale­bo za­kni­ho­va­né cen­né pa­pie­re, po­ží­va­li šir­šiu tres­tnop­ráv­nu ochra­nu len pre­to, že buď z ich po­va­hy vy­plý­va, že ide o hnu­teľ­né ve­ci (pe­nia­ze v ho­to­vos­ti) ale­bo ide o ve­ci len pre­to, že ich za ve­ci vý­slov­ne ozna­čil zá­ko­no­dar­ca v us­ta­no­ve­ní § 130 Tr. zák. (za­kni­ho­va­né cen­né pa­pie­re). V rám­ci prí­pad­nej ďal­šej no­ve­li­zá­cie Tres­tné­ho zá­ko­na (kto­rá ur­či­te ne­ne­chá na se­ba dl­ho ča­kať) by bo­lo pre­to vhod­né dopl­niť us­ta­no­ve­nie § 130 ods.1 Tr. zák. tak, že za ve­ci sa na úče­ly Tres­tné­ho zá­ko­na po­va­žu­jú aj vkla­dy na úč­toch v ban­ke a vkla­dy na vklad­ných kniž­kách. Prí­pad­ne by bo­lo vhod­né niek­to­ré skut­ko­vé pod­sta­ty (naj­mä skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry a za­ta­je­nia ve­ci) ne­pod­mie­ňo­vať len útok­mi pro­ti ve­ci, ale tiež aj vo­či iným ma­jet­ko­vým hod­no­tám, po­dob­ne ako je to v sú­čas­nos­ti v Čes­kej re­pub­li­ke.

Poz­nám­ky pod čia­rou:

1.    Svo­bo­da, Ja­ro­mír a kol.: Ob­čian­sky zá­kon­ník, I. di­el – ko­men­tár. Eurounion 1996, s. 361
2.    uz­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp. zn. 11 Tdo 40/2004 – zdroj inter­net – www.ep­ra­vo.cz, kto­ré bo­lo nás­led­ne schvá­le­né tres­tným ko­lé­giom a uve­rej­ne­né v Sbír­ce soud­ních roz­hod­nu­tí a sta­no­vi­sek č. 3/2006 pod č. 14 a uz­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp. zn. 5 Tdo 1060/2002 – zdroj inter­net www.nsoud.cz (ozna­če­nie pa­rag­ra­fov je up­ra­ve­né v zmys­le tres­tných kó­dexov účin­ných od 1.1.2006).
3.    uz­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp. zn. 3 Tdo 582/2006 – zdroj inter­net – www.nsoud.cz
4.    Šámal, Pa­vel a i.: Tres­tní zá­kon, ko­men­tář – I. díl, 6. doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck 2004, s. 1559.
5.    Šámal, P. a i. Pod­ni­ká­ní a eko­no­mic­ká kri­mi­na­li­ta v Čes­ké re­pub­li­ce. 1. vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2001. s. 746.
6.    roz­su­dek vel­ké­ho se­ná­tu Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp. zn. 35 Odo 801/2002 – zdroj inter­net – www.ip­rav­nik.cz

            



 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Ekonomická trestná činnosť a trestné činy proti mene

 Autor: JUDr. Pe­ter Šam­ko, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku

vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 - 04.05.2011 v Om­še­ní

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia