Súmrak justície a mravnosti občianskej? (banskobystrický politický proces)

 

Mgr. Vik­tó­ria Hellen­bart, ad­vo­kát­ka

Súm­rak jus­tí­cie a mrav­nos­ti ob­čian­skej? (ban­sko­bys­tric­ký po­li­tic­ký pro­ces)

„Be­da ľu­ďom, be­da ve­rej­né­mu ži­vo­tu, be­da mrav­nos­ti ob­čian­skej, be­da štá­tu a kra­ji­ne, kde jus­tí­cia je pri­nú­te­ná ro­biť po­li­ti­ku.“ po­ve­dal Sve­to­zár Hur­ban Va­jan­ský po po­li­tic­kom pro­ce­se v ro­ku 1900, kto­rý sa za­pí­sal do na­šich de­jín ako „ban­sko­bys­tric­ký po­li­tic­ký pro­ces“.

V uda­los­tiach, kto­rých sme nú­te­ní byť sved­ka­mi v pos­led­nom ob­do­bí, mô­že ich po­zo­ro­va­teľ, a nie­len ten kto­rý sa z ti­tu­lu svo­jej pro­fe­sie po­hy­bu­je v jus­tič­nom pros­tre­dí, vi­dieť niek­to­ré his­to­ric­ké pa­ra­le­ly s po­li­tic­kým pro­ce­som, kto­rý sa od­oh­ral na pre­lo­me 19. a 20. sto­ro­čia v ob­do­bí pred vy­puk­nu­tím I. sve­to­vej voj­ny, pre kto­ré bo­la ty­pic­ká „di­vo­ká“ ma­ďa­ri­zá­cia ako je­den z pre­ja­vov na­cio­na­lis­tic­kej po­li­ti­ky ma­ďar­ských vlád­nu­cich kru­hov.

Slo­ven­skí ad­vo­ká­ti pô­so­bia­ci na pre­lo­me 19. a 20. sto­ro­čia v ob­do­bí sil­ne­jú­cej ma­ďa­ri­zá­cie ako kul­túr­na a po­li­tic­ká eli­ta ná­ro­da zoh­ra­li vý­znam­nú úlo­hu v bo­joch za prá­va slo­ven­ské­ho ná­ro­da, ale aj pri vzni­ku 1. ČSR.

Za svo­ju ná­rod­nú čin­nosť bo­li ma­ďar­ský­mi úrad­mi stí­ha­ní, sú­de­ní v po­li­tic­kých pro­ce­soch a v niek­to­rých prí­pa­doch aj väz­ne­ní.

V tom­to pro­ce­se spo­loč­ne za­sad­li na la­vi­ce ob­ža­lo­va­ných v ban­sko­bys­tric­kej súd­nej bu­do­ve ta­kí pro­mi­nen­ti slo­ven­skej his­tó­rie ako ad­vo­kát a po­li­tik Ma­túš Du­la, zná­my ako spolu­zak­la­da­teľ Slo­ven­skej ná­rod­nej stra­ny a  jej dl­ho­roč­ný pred­se­da, je­ho niek­daj­ší ško­li­teľ Pa­vol Mud­roň, ko­le­go­via ad­vo­ká­ti An­drej Ha­la­ša zať Pav­la Mud­ro­ňa,  Sve­to­zár Hur­ban a Ján Čip­ka. Spo­loč­ne bo­lo ob­ža­lo­va­ných 28 osôb.

Ma­túš Du­la ako ad­vo­kát za­stu­po­val bu­da­peš­tian­skou vlá­dou pre­nas­le­do­va­ných Slo­vá­kov Gus­tá­va Kellne­ra, fa­rá­ra Moš­te­ňa­na, ob­ha­jo­val ob­ža­lo­va­ných v ru­mun­skom me­mo­ran­do­vom pro­ce­se (1894), v mar­tin­skom me­mo­ran­do­vom pro­ce­se 1899 ob­ha­jo­val mar­tin­ských ná­ro­dov­cov.

O rok nes­kôr aj sám za­sa­dol na la­vi­cu ob­ža­lo­va­ných a na­priek ra­zan­tnej a od­bor­ne fun­do­va­nej ob­ra­ne ob­ža­lo­va­ných, súd skon­čil ich od­sú­de­ním a ani od­vo­la­nie ne­ma­lo ús­pech.  Ma­túš Du­la bol od­sú­de­ný na tri me­sia­ce vä­ze­nia s os­lo­bo­de­ním od rab­ských prác a stra­vo­va­ním na vlas­tné nák­la­dy.

Ob­haj­com Ma­tú­ša Du­lu v ban­sko­bys­tric­kom po­li­tic­kom pro­ce­se v ro­ku 1900, v kto­rom bol Ma­túš Du­la od­sú­de­ný za trest­ný čin  po­bu­ro­va­nia pod­ľa § 174 Tres­tné­ho zá­ko­na na  3 me­sia­ce vä­ze­nia, bol vý­znam­ný ad­vo­kát Dr. Emil Sto­do­la ( 1862-1945).

O čo iš­lo ?

Za­ča­lo sa to lis­tom Ma­tú­ša Du­lu z 24.6.1898, kto­rý roz­pos­lal svo­jím pria­te­ľom a zná­mym v Mar­ti­ne, for­mou obež­ní­ka, a v kto­rom ich vy­zý­val, aby priš­li na mar­tin­skú vla­ko­vú sta­ni­cu pri­ví­tať slo­ven­ské­ho no­vi­ná­ra Am­bra Pie­tra, kto­rý bol od 1874 do 1906  zod­po­ved­ným re­dak­to­rom Ná­rod­ných no­vín. Am­bro Pie­tor bol deň pred­tým od­sú­de­ný Peš­ťbu­dín­skym tla­čo­vým sú­dom na osem me­sia­cov vä­ze­nia a pe­ňaž­ný trest 600 zla­tých pre pries­tu­pok po­bu­ro­va­nia pro­ti ná­rod­nos­tiam. To­ho sa mal do­pus­tiť uve­rej­ne­ním dvoch člán­kov v Ná­rod­ných no­vi­nách, v jed­nom z nich bo­li vy­zý­va­ní Slo­vá­ci, aby si ne­da­li po­ma­ďar­čo­vať ob­ce a v dru­hom bo­lo kri­ti­zo­va­né za­ob­chá­dzanie ma­ji­te­ľov bu­da­peš­tian­skych te­hel­ní s ich za­mes­tnan­ca­mi.

Du­lov list znel: „ Pá­ni spolu­ob­ča­nia! Dnes po­po­lud­ní o pol dru­hej ho­di­ne má sa vrá­tiť z Peš­ti náš spolu­ob­čan pán Am­bro Pie­tor. Sluš­ná vec je, aby sme sa pred do­ra­ze­ním rých­li­ka k je­ho uví­ta­niu na sta­ni­cu dos­ta­vi­li, a tým spô­so­bom vy­ja­vi­li pá­nu Am­bro­vi Pie­to­ro­vi svo­ju sús­trasť.“

Na sta­ni­ci sa zhro­maž­di­lo oko­lo 100 ľu­dí. Keď Am­bro Pie­tor vy­stú­pil z vla­ku Ma­túš Du­la mu sti­sol ru­ku, je­ho dcé­ra Vie­ra Du­lo­vá spo­loč­ne s ďal­ší­mi dvo­ma že­na­mi mu po­da­li ky­ti­cu kve­tov a os­tat­ní prí­tom­ní kri­ča­li „Nech ži­je !“ Du­la po­sa­dil Am­bra Pie­tra do ko­ča, kto­rý ob­kľú­či­li ža­ndá­ri a od­vie­zol ho do­mov. Nas­le­do­val ich dav, kto­rý spie­val „Hej Slo­vá­ci!“

Ob­ža­lo­ba bo­la po­da­ná pre trest­ný čin po­bu­ro­va­nia pod­ľa § 174 Tres­tné­ho zá­ko­na v spolu­pá­cha­teľ­stve s od­ôvod­ne­ním, že ve­rej­ne os­la­vo­va­li Am­bra Pie­tra ako pá­cha­te­ľa pries­tup­ku po­bu­ro­va­nia pro­ti ná­rod­nos­ti od­sú­de­né­ho peš­ťbu­dín­skym tla­čo­vým sú­dom, prá­ve pre ten­to pries­tu­pok.

Ob­ža­lo­va­ní sa brá­nil, že lis­tom sle­do­val vy­slo­ve­nie sús­tras­ti s úde­rom, kto­rý za­sti­hol Am­bra Pie­tra, av­šak za spá­cha­ný sku­tok ho neos­la­vo­val. Nie je ne­zá­kon­né ľu­to­vať i pá­cha­te­ľa pries­tup­ku, cí­tiť sús­trasť mož­no i s ot­cov­ra­hom. Sús­trasť ne­mož­no sto­tož­niť s vy­chva­ľo­va­ním „Tam, kde i sús­trasť a spô­sob jej vy­ja­ve­nia po­dlie­ha­jú cen­zú­re, či slúž­ne­ho, či štát­ne­ho zá­stup­cu, tam nech nik­to ne­roz­prá­va o ľud­ských prá­vach ale­bo prá­ve o slo­bo­de ob­ča­nov.“

Z Mar­ti­na do Ban­skej Bys­tri­ce ces­to­va­li všet­ci ob­ža­lo­va­ní spo­loč­ne vla­kom a uby­to­va­li sa v ho­te­li u Ra­ka. Va­jan­ský spo­mí­na prí­chod do súd­nej bu­do­vy „Oko­lo de­sia­tej nás poz­va­li do sá­ly. Nie­to na nej nič pek­né­ho: je po­mer­ne ma­lá, má mi­zer­nú ale­bo žiad­nu ven­ti­lá­ciu a ob­raz Je­ho Ve­li­čen­stva, kto­rý nie je len han­bou ume­nia ma­liarske­ho, ne­mal by tam vi­sieť ani z dô­vo­dov es­te­tic­kých vô­bec.“

Sú­du pred­se­dal sud­ca Lud­vik Bo­le­man, prí­se­dia­ci­mi bo­li  Ján Ne­meš a Ján Hor­váth krá­ľov­skí sud­co­via ban­sko­bys­tric­ké­ho sú­du. Ža­lo­bu za­stu­po­val Ka­rol Ke­mé­ny, štát­ny fiš­kus. Ob­haj­ca­mi bo­li Dr. Emil Sto­do­la, dr. Ru­dolf Mar­ko­vič, dr. Ga­briel Sta­roň a dr. Ján Mud­roň, syn Pav­la Mud­ro­ňa, kto­rý sa po vzni­ku 1. ČSR stal se­ná­to­rom.

Ma­túš Du­la vo svo­jej zá­ve­reč­nej re­či uvie­dol : „Pro­ti to­mu­to us­ta­no­ve­niu (§ 174 Tres­tné­ho  zá­ko­na) sa iba ten preh­re­ší, kto os­lá­vi ale­bo vy­zna­čí zlo­čin­ca za to, že spá­chal zlo­čin. Nap­rík­lad aj to­ho, kto by snáď Ban­skú Bys­tri­cu vy­pá­lil, slo­bod­no os­la­vo­vať, ak si to prí­pad­ne za­slú­ži, len za vy­pá­le­nie nes­lo­bod­no ho chvá­liť. Sa­mot­ná sús­trasť s od­sú­de­ný­mi sa net­res­ce nik­de na sve­te, je pre­ja­vom hu­ma­ni­ty.“

Všet­ci až na troch ob­ža­lo­va­ných bo­li od­sú­de­ní. Tres­ty bo­li ulo­že­né v roz­me­dzí od 14 dní po 3 me­sia­ce vä­ze­nia, pe­ňaž­né tres­ty od 50 zla­tých do 100 zla­tých. Od­sú­de­ným bo­lo po­vo­le­né os­lo­bo­de­nie od rab­ských prác a stra­vo­va­nie na vlas­tné nák­la­dy. Všet­ci od­sú­de­ní ad­vo­ká­ti vy­ko­na­li trest  v ban­sko­bys­tric­kom vä­ze­ní eš­te kon­com ro­ku 1900.

 

 

Diskusia