Je riadna starostlivosť a výchova dieťaťa právom alebo povinnosťou rodiča?

Publikované: 23. 06. 2022, čítané: 253 krát
 

 

JUDr. Pat­rik Šte­vík, sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va II

Je riad­na sta­ros­tli­vosť a vý­cho­va di­eťa­ťa prá­vom ale­bo po­vin­nos­ťou ro­di­ča?

„O kri­tic­kom mys­le­ní mô­že­me ho­vo­riť iba vte­dy, ak má­me všet­ky dos­tup­né in­for­má­cie k da­nej té­me, kto­ré pod­ro­bu­je­me tes­tu prav­di­vos­ti, prob­le­ma­ti­zu­je­me ich. Túž­ba po kri­tic­kom mys­le­ní od nás žia­da po­su­dzo­vať tex­ty iba pod­ľa ob­sa­hu a nie pod­ľa me­na auto­ra. Žia­da od nás za­obe­rať sa in­for­má­cia­mi, kto­ré nám po­nú­ka ce­lý me­diál­ny ka­lei­dos­kop.“

Po­čas ko­ro­nao­pat­re­ní som za­chy­til in­for­má­ciu, že sa mno­hí ro­di­čia sťa­žo­va­li, že z dô­vo­du uzav­re­tia škôl ich de­ti ne­vy­ko­ná­va­li žiad­nu te­les­nú ak­ti­vi­tu. Že je po­vin­nos­ťou štá­tu a škôl za­bez­pe­čiť, aby sa ich de­ti hý­ba­li. Čas­to sa pý­tam sám se­ba, či si sú­čas­ní ro­di­čia uve­do­mu­jú, čo zna­me­ná byť ro­di­čom. Nez­na­me­ná to de­ti iba na­cho­vať, ale naj­mä vy­cho­vať. Osob­ne a vlas­tným na­sa­de­ním. To je to je­di­né čo di­eťa nao­zaj oce­ní. Osob­né na­sa­de­nie ro­di­ča pre di­eťa zna­me­ná viac ako hrač­ky, či pe­nia­ze. Osob­né na­sa­de­nie ro­di­ča vy­tvá­ra do­ži­vot­né pu­to me­dzi ro­di­čom a di­eťa­ťom. Ak di­eťa cí­ti, že sa mu ro­dič maximál­ne a s lás­kou ve­nu­je, zne­sie aj ná­ro­ky a prís­nosť ro­di­ča.

Je tra­gé­dia, ak si di­eťa ne­ne­sie do dos­pe­los­ti spo­mien­ky a vďa­ku za kon­krét­ne čin­nos­ti a ve­do­mos­ti, kto­ré dos­tal do ži­vo­ta od ro­di­ča. Že ho otec nau­čil pra­co­vať s lop­tou, ly­žo­vať, či chy­tať ry­by. Že mu mat­ka vpí­sa­la do pa­mä­ti ma­pu sve­ta a nau­či­la ho nie­čo uva­riť. Je hen­di­ke­pom pre di­eťa, ak si pa­mä­tá iba uči­te­ľov, tré­ne­rov ale­bo vy­cho­vá­va­te­ľov. A ro­di­ča za vo­lan­tom ro­bia­ce­ho ma­na­žé­ra. Po­cit vďa­ky je pre­ja­vom po­ko­ry a priz­na­nia sku­toč­nos­ti, že žiad­ny člo­vek nie je schop­ný do­siah­nuť všet­ko sám. Že člo­vek je zoon po­li­ti­kon a k svo­jej exis­ten­cii ne­vyh­nut­ne pot­re­bu­je množ­stvo ďal­ších osôb, kto­ré mu po­má­ha­jú us­po­ko­jo­vať je­ho ži­vot­né túž­by a pot­re­by. A ro­di­čia sú tí naj­bliž­ší.

Úlo­hou ro­di­ča je pos­treh­núť na čo má di­eťa ta­lent a pred­pok­la­dy. U zod­po­ved­né­ho ro­di­ča ide o cie­ľa­ve­do­mú čin­nosť, kto­rou zá­mer­ne skú­ma pred­pok­la­dy svoj­ho di­eťa­ťa. Sna­ží sa, aby si di­eťa aj ob­ľú­bi­lo čin­nos­ti, na kto­ré má vlo­hy a do­sa­ho­va­lo prog­res so za­me­ra­ním na čin­nos­ti schop­né raz di­eťa uži­viť. Le­bo nie všet­ci sa v dos­pe­los­ti ži­via čin­nos­ťou, kto­rá ich ba­ví a na kto­rú ma­jú ta­lent. Úlo­ha ro­di­ča je nie­len po­ve­dať di­eťa­ťu, čo je správ­ne, ale naj­mä za­bez­pe­čiť, aby di­eťa aj správ­ne ko­na­lo a vy­tvá­ra­lo si od ma­la zvyk­los­ti, kto­ré ča­som po­cho­pí. V mo­men­te, keď sa dos­ta­via pr­vé ús­pe­chy.

Bez všte­pe­nia tvr­dej sys­te­ma­tic­kej prá­ce, dis­cip­lí­ny a po­ci­tu zod­po­ved­nos­ti, sú de­ti od­sú­de­né na neús­pech. A ako správ­ne pos­tre­hol Pla­tón, za chy­by di­eťa­ťa je tre­ba skôr vi­niť ro­di­ča ako di­eťa sa­mé. Je to­ho mno­ho, čo by mal ro­dič nau­čiť svo­je di­eťa. Mi­lo­vať, ov­lá­dať svo­je ci­ty, byť prís­nym, od­púš­ťať, po­ve­dať pre­páč, pos­lú­chať, vzdo­ro­vať a byť vďač­ným je len nie­čo z to­ho, čo by ma­lo byť di­eťa­ťu od­ov­zda­né. Ale ro­dič mô­že nau­čiť iba to čo ov­lá­da sám.

Sta­tus ro­di­ča je krás­na, ale ná­roč­ná úlo­ha. Di­eťa si vy­ža­du­je ok­rem lás­ky aj čas a tr­pez­li­vosť. Di­eťa by nik­dy ne­ma­lo byť tres­ta­né zá­ka­zom čin­nos­ti, kto­rá mu je na pros­pech.

Ne­dáv­no za­re­zo­no­val aj am­bi­cióz­ny plán nau­čiť na ško­lách de­ti kri­tic­ky my­slieť. Pred­kla­da­te­lia pod slov­ným spo­je­ním kri­tic­ké mys­le­nie ro­zu­me­jú to, aby sa de­ti nau­či­li roz­li­šo­vať z akých zdro­jov čer­pa­jú, a kto­ré sú tie správ­ne. Je to kla­sic­ký prí­pad za­vá­dzania a de­for­má­cie poj­mov za úče­lom ideo­lo­gic­kej to­ta­li­tár­nej ma­ni­pu­lá­cie.

O kri­tic­kom mys­le­ní mô­že­me ho­vo­riť iba vte­dy, ak má­me všet­ky dos­tup­né in­for­má­cie k da­nej té­me, kto­ré pod­ro­bu­je­me tes­tu prav­di­vos­ti, prob­le­ma­ti­zu­je­me ich. Túž­ba po kri­tic­kom mys­le­ní od nás žia­da po­su­dzo­vať tex­ty iba pod­ľa ob­sa­hu a nie pod­ľa me­na auto­ra. Žia­da od nás za­obe­rať sa in­for­má­cia­mi, kto­ré nám po­nú­ka ce­lý me­diál­ny ka­lei­dos­kop. Te­da nie­len re­ži­mo­vé, či inak pre­fe­ro­va­né mé­diá. Z lo­gi­ky ve­ci vy­plý­va, že kaž­dé mé­dium je inak ideo­lo­gic­ky nas­ta­ve­né. A te­da kaž­dé mé­dium ra­do za­bú­da na ur­či­té ty­py in­for­má­cií prí­pad­ne kla­die dô­raz na iné prin­cí­py.

Člo­vek tú­žia­ci po sku­toč­nos­ti mu­sí sle­do­vať ce­lé ná­zo­ro­vé spek­trum. Inak po­ve­da­né: daj­te mi všet­ky in­for­má­cie a ná­zor si uro­bím sám. Zís­ka­va­nie in­for­má­cií a tvor­ba prav­di­vé­ho ná­zo­ru je zlo­ži­tý a ča­so­vo ná­roč­ný pro­ces. Ži­je­me v do­be, keď všet­ko tre­ba rých­lo a po­kiaľ mož­no bez­prác­ne. Je ľah­šie uve­riť ako pre­ve­riť. Zvyk­li sme si, že my sme to v čom bý­va­me, v čom sa vo­zí­me, čo si oblie­ka­me, kam ces­tu­je­me. Tá­to kon­zum­ná pred­sta­va nie je hod­ná člo­ve­ka. Ľud­ská by­tosť do­ká­že viac. Som to, čo si mys­lím, aký mám ná­zor a ako ko­nám.

K té­me ro­di­ny, či kri­tic­ké­ho mys­le­nia som sa bliž­šie ve­no­val v mo­jej dru­hej kni­he. Otáz­kou os­tá­va, či je správ­ne, že spo­loč­nosť ak­cep­tu­je ko­na­nie ro­di­čov, kto­rí sa vy­hý­ba­jú sta­ros­tli­vos­ti o di­eťa a ich prís­pe­vok k sta­ros­tli­vos­ti a vý­cho­ve sa ob­me­dzu­je iba na pla­te­nie vý­živ­né­ho.

Je riad­na sta­ros­tli­vosť a vý­cho­va di­eťa­ťa prá­vom ale­bo po­vin­nos­ťou ro­di­ča?
Ma­li by mať sú­dy zá­kon­nú mož­nosť na­ria­de­ním vý­ko­nu roz­hod­nu­tia za­bez­pe­čiť reali­zá­ciu sty­ku me­dzi di­eťa­ťom a ro­di­čom, kto­ré­mu nie je di­eťa zve­re­né do sta­ros­tli­vos­ti a kto­rý ne­ja­ví zá­ujem sa s di­eťa­ťom stre­tá­vať?

Kaž­dé di­eťa pri­chá­dza na svet na zá­kla­de plá­no­va­né­ho ale­bo nep­lá­no­va­né­ho slo­bod­né­ho roz­hod­nu­tia je­ho ro­di­čov. Ten­to druh roz­hod­nu­tia je prá­vom kaž­dé­ho člo­ve­ka - po­ten­ciál­ne­ho ro­di­ča - nie však je­ho po­vin­nos­ťou. Av­šak v mo­men­te, keď sa z po­ten­ciál­ne­ho ro­di­ča sta­ne ro­dič, vzni­ka­jú mu ďal­šie prá­va a po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ce mu už nie­len z je­ho sta­tu­su člo­ve­ka, ale už aj z je­ho pos­ta­ve­nia ro­di­ča. Tak ako kaž­dý člo­vek tým, že je člo­ve­kom, dis­po­nu­je ur­či­tý­mi prá­va­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z je­ho pod­sta­ty, kto­ré na­zý­va­me pri­ro­dze­ný­mi prá­va­mi za­chy­te­ný­mi vo for­me ľud­ských práv v dek­la­rá­ciách, char­tách, do­ho­vo­roch, pream­bu­lách, či zá­klad­ných zá­sa­dách rôz­nych do­ku­men­tov, tak kaž­dý člo­vek už v špe­ci­fic­kom pos­ta­ve­ní ro­di­ča dis­po­nu­je, ok­rem práv a po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ci­mi z pod­sta­ty člo­ve­ka, prá­va­mi a po­vin­nos­ťa­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z je­ho pos­ta­ve­nia ro­di­ča.


Pred­me­tom hod­no­ty tvo­ria­cej ob­sah to­ho čo na­zý­va­me pri­ro­dze­ným ľud­ským prá­vom je ok­rem sa­mot­né­ho prá­va a po­vin­nos­ti reš­pek­to­vať rov­na­ké prá­vo u iných, keď­že sú v rov­na­kom pos­ta­ve­ní člo­ve­ka ako ja sám, aj ďal­šia po­vin­nosť. A to po­vin­nosť tú­to hod­no­tu napĺňať resp. ne­mož­nosť sa jej vzdať. Ta­ké­to prá­vo, kto­ré­ho sú­čas­ťou je aj ta­ká­to po­vin­nosť, je te­da nie­čím, čo člo­ve­ku aj v pos­ta­ve­ní ro­di­ča nie­len­že nik­to nes­mie vziať, ale čo­ho sa člo­vek ani ne­mô­že dob­ro­voľ­ne vzdať a má po­vin­nosť tú­to hod­no­tu napĺňať. Ako prík­lad ľud­ských práv, kto­ré v se­be neob­sa­hu­jú po­vin­nosť ko­nať je slo­bo­da pre­ja­vu, pri kto­rej je len na na­šom vlas­tnom uvá­že­ní, či sa roz­hod­ne­me ju vy­užiť ale­bo nie. Ne­má­me však po­vin­nosť ju vy­užiť, len po­vin­nosť ju reš­pek­to­vať u iných. Nao­pak prá­vo na ži­vot je tým prá­vom, kto­ré v se­be ob­sa­hu­je aj po­vin­nosť ho napĺňať. Prá­vo na ži­vot má te­da nie­len des­krip­tív­ny, ale aj pres­krip­tív­ny úči­nok.


Ďal­šia dô­le­ži­tá pri­ro­dze­ná ľud­ská hod­no­ta, už v špe­ci­fic­kom pos­ta­ve­ní ro­di­ča, kto­rá v se­be ob­sa­hu­je nie­len prá­vo a po­vin­nosť reš­pek­to­vať ju u iných, ale aj po­vin­nosť ju napĺňať a ne­mož­nosť sa jej vzdať je riad­na sta­ros­tli­vosť a vý­cho­va di­eťa­ťa. Z nej vy­plý­va nie­len prá­vo ro­di­ča riad­ne sa sta­rať a vy­cho­vá­vať svo­je di­eťa, kto­ré mu nik­to nes­mie vziať inak ako vý­ni­moč­ne zá­kon­ným spô­so­bom, ale aj po­vin­nosť riad­ne sa sta­rať a vy­cho­vá­vať svo­je di­eťa, kto­rej sa dob­ro­voľ­ne ne­mô­že vzdať, le­bo mu pri­ná­le­ží auto­ma­tic­ky z pos­ta­ve­nia ro­di­ča. Ak nech­ce byť člo­vek za­via­za­ný po­vin­nos­ťa­mi ro­di­ča má mož­nosť sa sprá­vať tak, aby sa do pos­ta­ve­nia ro­di­ča ne­dos­tal. Ak sa už raz do pos­ta­ve­nia ro­di­ča dos­ta­ne, nie je mož­né sa tých­to po­vin­nos­ti vzdať. Ak sa o to ro­dič na­priek to­mu sna­ží, stá­va sa ne­zod­po­ved­ným ro­di­čom, kto­rý z to­ho­to ti­tu­lu ne­mô­že ob­stáť ani z poh­ľa­du člo­ve­ka. V ta­kom­to prí­pa­de ko­li­du­je prá­vo kaž­dé­ho di­eťa­ťa na riad­nu ro­di­čov­skú sta­ros­tli­vosť a vý­cho­vu s ne­zod­po­ved­ným sprá­va­ním ro­di­ča.


V ta­kých­to prí­pa­doch, z dô­vo­du exis­ten­cie prá­va di­eťa­ťa na riad­nu sta­ros­tli­vosť a vý­cho­vu a exis­ten­cie po­vin­nos­ti ro­di­ča za­bez­pe­čiť di­eťa­ťu napl­ne­nie pred­met­né­ho prá­va, je ne­vyh­nut­né, aby štát v rám­ci svo­jej kom­pe­ten­cie za­bez­pe­čil reali­zá­ciu toh­to prá­va di­eťa­ťa aj tým, že pros­tred­níc­tvom sú­du na­ria­di vý­kon roz­hod­nu­tia, kto­rým do­nú­ti ne­zod­po­ved­né­ho ro­di­ča k stre­tá­va­niu sa s di­eťa­ťom.

Do­nú­te­nie ro­di­ča k pl­ne­niu svo­jich ro­di­čov­ských po­vin­nos­ti vo for­me sty­ku a sta­ros­tli­vos­ti o di­eťa mô­že mať za nás­le­dok je­ho pre­vý­cho­vu, o čo sa štát v rám­ci svoj­ho úče­lu mu­sí po­kú­siť. Ak sa to však v ur­če­nej le­ho­te ne­po­da­rí, tak z dô­vo­du, aby di­eťa ne­bo­lo trau­ma­ti­zo­va­né a netr­pe­lo ne­dos­tat­kom lás­ky zo stra­ny jed­né­ho z ro­di­čov eš­te viac, tre­ba tú­to sku­toč­nosť zoh­ľad­niť napr. zvý­še­ním vý­živ­né­ho a netr­vať na je­ho pre­vý­cho­ve. Exis­ten­cia do­nu­co­va­cích pros­tried­kov štá­tu vo­či ne­zod­po­ved­né­mu ro­di­čo­vi mô­že mať za nás­le­dok zod­po­ved­nej­šie roz­ho­do­va­nie po­ten­ciál­ne­ho ro­di­ča, či je dos­ta­toč­ne prip­ra­ve­ný na úlo­hu ro­di­ča.

V sú­vis­los­ti s vy­ššie uve­de­ným je na­mies­te, aby sa strie­da­vá sta­ros­tli­vosť sta­la vždy pr­vou po­vin­nou mož­nos­ťou tak pre ro­di­čov ako aj pre sú­dy. V sú­čas­nej po­do­be sú­dy pri za­vá­dza­ní strie­da­vej sta­ros­tli­vos­ti ná­roč­ným spô­so­bom pra­cu­jú s väč­ší­mi či men­ší­mi dom­nien­ka­mi, či strie­dav­ka v kon­krét­nom prí­pa­de fun­go­vať bu­de a či je v zá­uj­me di­eťa­ťa. Tre­ba uviesť, že styk di­eťa­ťa s obid­vo­mi ro­dič­mi a byť vy­cho­vá­va­né obid­vo­mi ro­dič­mi je pr­vo­ra­dým prá­vom di­eťa­ťa. Ro­dič, kto­rý má mož­nosť stý­kať sa s di­eťa­ťom pár dní v me­sia­ci ne­má po­cho­pi­teľ­ne mož­nosť di­eťa vy­cho­vá­vať. Ar­gu­ment jed­né­ho do­mo­va či ko­lek­tí­vu po­va­žu­jem v dneš­nej do­be za pre­ko­na­ný, keď­že di­eťa sa dob­re cí­ti vša­de, kde má po­cit lás­ky a bez­pe­čia.

V prí­pa­de, ak by sa strie­da­vá sta­ros­tli­vosť sta­la pr­vou auto­ma­tic­kou mož­nos­ťou, zní­ži­la by sa mož­nosť pou­ží­va­nia di­eťa­ťa na vy­die­ra­nie jed­né­ho ro­di­ča dru­hým a po up­ly­nu­tí skú­šob­nej do­by by sú­dy pra­co­va­li s fak­tic­kým sta­vom, že sa za­ve­de­ná strie­da­vá sta­ros­tli­vosť v kon­krét­nom prí­pa­de os­ved­či­la ale­bo nie.

Na zá­ver si do­vo­lím pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že ak zly­ha­jú všet­ky mož­nos­ti ako vy­cho­vá­vať di­eťa spo­loč­ne, je v zá­uj­me di­eťa­ťa, aby bo­lo zve­re­né schop­nej­šie­mu a zod­po­ved­nej­šie­mu ro­di­čo­vi a nie ro­di­čo­vi, kto­rý má to "správ­ne" poh­la­vie. Tak ako kaž­dý člo­vek má prá­vo na zly­ha­nia, tak má prá­vo aj na náp­ra­vu. Pre­hod­no­co­va­nie ro­di­čov­skej spô­so­bi­los­ti po ur­či­tom ča­se by ma­lo byť sa­moz­rej­mos­ťou.

Uve­do­mu­jem si, že za­viesť do praxe mnou pre­zen­to­va­né my­šlien­ky nie je jed­no­du­ché, ale ich auto­ma­tic­ké od­mie­ta­nie po­va­žu­jem za pre­jav ali­biz­mu a ne­kom­pe­ten­tnos­ti vo­či pri­ro­dze­ným pot­re­bám di­eťa­ťa.

 

 

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia