Priznanie obvineného ako "koruna dôkazov" a podanie obžaloby "za každú cenu"

Publikované: 29. 07. 2022, čítané: 1909 krát
 

 

        Priznanie obvineného ako „koruna dôkazov“ a podanie obžaloby „za každú cenu“                                                                

Konanie o dovolaní slúži k nápravám možných právnych (na podklade dovolania ministra spravodlivosti aj prípadných skutkových) omylov v právoplatných rozhodnutiach súdov. Podkladom pre dovolacie konanie je teda vždy konkrétny (jedinečný) prípad. Občas sa však stane, že najvyšší súd v dovolacom rozhodnutí využije príležitosť a niektoré svoje právne závery v ňom zovšeobecní tak, že sa už netýkajú iba konkrétneho prípadu, ktorý bol predmetom dovolacieho konania, ale majú ambíciu presiahnuť tento prípad, ovplyvniť (či zjednotiť) aplikačnú prax svojím zovšeobecňujúcim charakterom a pôsobiť tak do budúcnosti.

Takéto zovšeobecňujúce právne závery obsahuje aj aktuálne rozhodnutie najvyššieho súdu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/6/2021 zo dňa 04.07.2022), pričom ich možný dopad na aplikačnú prax do budúcnosti je evidentný. Vzhľadom k uvedenému je potrebné na ne poukázať a v podstatných častiach toto rozhodnutie najvyššieho súdu odcitovať.

1/ priznanie ako dôkaz v trestnom konaní

Najvyšší súd SR sa vyjadril v uvedenom rozhodnutí k priznaniu obvineného ako dôkazu v trestnom konaní. K nižšie uvedeným právnym záverom najvyššieho súdu ohľadne priznania obvineného je nutné dodať, že v súčasnosti sa priznanie obvineného v trestnom konaní, a to nielen v mediálnom priestore, ale aj u časti orgánov činných v trestnom konaní, glorifikuje (je takmer neslýchané ho spochybňovať, či akokoľvek rozporovať) a neprípustne sa stotožňuje s pravdou, t. j. so skutkovým stavom o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti (skutkový stav sa pritom má ustaľovať na podklade riadne vykonaného dokazovania a nie len na podklade priznania obvineného). Navyše, priznanie obvineného je v dnešnej aplikačnej praxi často koncom riadneho vedenia dokazovania, po ktorom nezriedka nasleduje už iba dohadovacie konanie alebo spoliehanie sa na to, že obvinený vyhlási v konaní pred súdom vinu. Často tak možno mať dojem, že cieľom trestného konania je získať priznanie obvineného (a to aj za cenu napríklad väzby, či mediálneho tlaku médií spriaznených s určitou skupinou orgánov činných v trestnom konaní) a nie ustáliť skutkový stav veci na podklade dokazovania. Skutočnosť, že sa niekto k spáchaniu trestného činu priznal pritom ešte neznamená, že sa trestný čin stal, respektíve, že sa stal spôsobom, ako ho popísal v priznávajúcej výpovedi obvinený. Priznaním sa tu má na mysli nielen priznanie „klasického“ obvineného (na ktorom následne zotrvá aj v ďalších štádiách trestného stíhania, respektíve, ktoré napríklad v konaní pred súdom odvolá a začne popierať), ale aj priznanie tzv. kajúcnika (t. j. niekoho, kto o sebe tvrdí, že je páchateľ trestného činu) a je bez významu, či takéto priznanie urobí kajúcnik v procesnom postavení obvineného alebo svedka (spravidla ide o priznanie a zároveň aj o usvedčovanie iných osôb). Netreba už hádam ani dodávať, že priznanie sa v súčasnosti chápe aj ako „premostenie“ od zločinca k hrdinovi (ten kto sa prizná a ešte k tomu označí za páchateľov aj iné osoby sa stáva často mediálnym hrdinom a za priznanie vyobchoduje celý rad benefitov; to platí však iba v prípade, ak sa prizná "správne" a ak označí tých "správnych" ďalších páchateľov). Je to mystérium priznania v súčasnom trestnom procese.

Najvyšší súd SR teda k priznaniu ako dôkazu v trestnom konaní uviedol nasledovné zovšeobecňujúce závery:

„Najvyšší súd s poukazom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.) nepriznáva žiadnemu dôkazu a priori osobitný význam, respektíve špeciálnu alebo inak výraznejšiu dôkaznú silu. Záver o zavinení je v zásade možné dokazovať akýmikoľvek zákonnými dôkaznými prostriedkami, súčasne vykonanými zákonne súladným spôsobom, a priznanie obvineného nemožno nielen podceňovať, no ani preceňovať (primerane R 60/1972). Obsah priznania možno považovať za vierohodný iba vtedy, ak je možné túto vierohodnosť preukázať ďalšími vierohodnými dôkazmi (R 38/1968).

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že priznanie obvineného ako dobrovoľný prejav vôle nepostačuje samo o sebe ani len ako podklad pre iniciovanie konania o dohode o vine a treste medzi obvineným a prokurátorom, nakoľko je nevyhnutné, aby bolo priznanie obvineného reflektované v celkových výsledkoch vykonaného dokazovania (resp. vyšetrovania).

Priznanie obvineného preto nemôže byť vnímané ako „koruna dôkazov“ (corona probationem – prvok, ktorý bol typický pre inkvizičné súdne systémy, v ktorých rámci bolo práve priznanie obvineného, častokrát vynútené rôznymi druhmi mučenia) a základom dokazovania ako takého. Naopak, priznanie musí byť podporené aj inými dôkazmi, ktoré toto priznanie potvrdzujú. Priznaniu musí zodpovedať aj celková dôkazná situácia.

Priznanie obvineného nemožno považovať za dôkaz takej „sily“, ktorý by v zásade úplne „zatienil“ napríklad objektívne verifikované skutočnosti preukazujúce nevinu obvineného, respektíve negujúce prijatie záveru, že vôbec k trestnému činu došlo. Prijatím opačného výkladu by tak bolo možné ad absurdum dospieť k právne neudržateľnému záveru, ktorý by umožňoval potrestanie súc objektívne nevinného, avšak „dobrovoľne vinného“ podozrivého s prihliadnutím na jeho vlastné (hoci vôbec nekorešpondujúce s ostatnými predbežne ustálenými skutkovými závermi) vyhlásenie o tom, že spáchal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie.

Skôr vo veci konajúce súdy (ako aj prokurátor) ale vôbec nevenovali pozornosť rozdielnemu popisu údajného spáchania skutkov obvineným a popisu, ktoré uvádzali poškodené, pričom sa uspokojili s jedným vyhlásením obvineného o tom, že je vinný zo spáchania tam uvedených čiastkových útokov (trpiaceho zásadnými rozpormi) bez prihliadnutia na neskôr prezentované obhajobné námietky obvineného a ním tvrdené skutočnosti spočívajúce v popretí tohto „priznania“.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy mali prihliadnuť na všetky dostupné a v konaní použiteľné dôkazy a zistené skutočnosti, nakoľko priznanie obvineného (ktoré neskôr obvinený navyše poprel a na tomto postoji zotrval prakticky doposiaľ) ich v žiadnom prípade nezbavuje úradnej povinnosti zistiť skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu potrebnom pre ich rozhodnutie“.

2/ dôvodnosť podania obžaloby prokurátorom

Najvyšší súd sa, vo všeobecnosti, vyjadril aj k ustanoveniu § 234 ods. 1 Tr. por., teda k povinnosti prokurátora podať obžalobu, ak výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. K úvahám najvyššieho súdu je potrebné dodať, že po zmene právnej úpravy, keď bola podstatne obmedzená možnosť súdu odmietnuť obžalobu a vrátiť vec do prípravného konania, kvalita obžalôb zjavne upadla. Nie je zriedkavosťou, že skutok uvedený v obžalobnom návrhu je plný právnych pojmov, respektíve je príliš rozvláčny (všeobecný), prípadne je to iba vystrihnutý výsek z výpovede poškodeného „daný do príbehu“ alebo skutok neobsahuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Odôvodnenia obžalôb až príliš často len bezducho vypočítavajú dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní a to bez toho, aby boli tieto dôkazy v obžalobe náležite hodnotené, pričom riadne vysporiadanie sa s obhajobou obvineného sa v odôvodnení obžaloby nájde len skutočne zriedka (právna kvalifikácia nie je odôvodnená takmer nikdy). Ak prokurátor pristúpi v obžalobe k hodnoteniu dôkazov, tak niekedy to robí značne selektívnym a jednostranným (niekedy až účelovým) spôsobom (napríklad obvinený potvrdí, že sa s poškodeným stretol, ale poprie, že sa mu vyhrážal a prokurátor to vyhodnotí v podanej obžalobe tak, že sa obvinený k spáchaniu skutku „v podstate priznal a potvrdil tak aj výpoveď poškodeného, že sa spolu stretli a rozprávali sa spolu“. To, že obvinený poprel vyhrážanie sa poškodenému a teda aj spáchanie trestného činu sa v obžalobe taktne zamlčí).

Rovnako tak upadla kvalita objasňovania skutkového stavu veci v prípravnom konaní. Za úplne neakceptovateľné je nutné označiť súčasný „módny trend“ niektorých orgánov činných v trestnom konaní, ktoré odmietajú v prípravnom konaní takmer všetky dôkazné návrhy obhajoby (a to aj tie ktoré by mohli byť relevantné pre posúdenie skutkového stavu veci) s tým, že „si ich môže obvinený navrhnúť v konaní pred súdom“ a „nie je nutné nimi zaťažovať prípravné konanie“. Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní je v rozpore s § 2 ods. 10 Tr. por. (zisťovanie skutkového stavu o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti; objasňovanie aj okolností svedčiacich v prospech obvineného) a nezriedka evokuje oprávnený dojem, že k odmietnutiu dôkazných návrhov obhajoby v prípravnom konaní došlo nie preto, že by boli irelevantné, ale práve naopak, preto, že by mohli výrazne spochybniť vytýčenú vyšetrovaciu verziu orgánov činných v trestnom konaní. Do konania pred súdom by sa pritom nemali prenášať veci, kde orgány činné v trestnom konaní úmyselne nevykonali všetky relevantné dôkazy a v ktorých je obžaloba založená skôr na subjektívnych domnienkach, hypotézach, či prevzatých mediálnych článkoch, než na dôkazoch. Často sa potom zo strany orgánov činných v trestnom konaní a vybraných médií, či politikov čaká, že súd „naskočí“ na takéto „odôvodnenia“ obžaloby a následne ich opíše do odsudzujúceho rozsudku (ak sa tak nestane, tak sudca čelí kritike).

Rovnako je potrebné odmietnuť súčasnú rozšírenú prax, kde to, či je výpoveď obvineného alebo poškodeného (či svedka) vierohodná alebo nie neurčuje už zásada voľného hodnotenia dôkazov (t. j. orgán činný v trestnom konaní a súd), ale znalec psychológ, ktorý je priberaný na vyšetrenie osobnosti obvineného, poškodeného, či svedka. Následne potom orgány činné v trestnom konaní argumentujú, že svedok (napríklad kajúcnik) hovorí pravdu (jeho výpoveď je vierohodná), nakoľko znalec psychológ nezistil žiadne okolnosti ktoré by „mohli znížiť jeho všeobecnú či špecifickú vierohodnosť“ a preto znalecký psychologický posudok preukazuje vierohodnosť výpovede svedka. Ide buď o zjavné nepochopenie znaleckého psychologického dokazovania a zásady voľného hodnotenia dôkazov (dôkazy hodnotí orgán činný v trestnom konaní a súd a nie znalec) alebo o cielené deformovanie hodnotenia dôkazov (napríklad v duchu „nemám žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali výpoveď svedka, tak si zaobstarám znalecký psychologický posudok z ktorého budem následne vyvodzovať jej vierohodnosť"). Kompetenciou znalca psychológa je pritom iba vyhodnotiť osobnosť hodnotenej osoby, jej vlastnosti a možné konfabulačné tendencie a nie určovať, či je nejaká výpoveď dôveryhodná alebo nedôveryhodná (pravdivá, či nepravdivá). Navyše, skutočnosť, že pri nejakej osobe boli zistené znaleckým skúmaním konfabulačné tendencie nedokazuje, že konfabulovala aj vo svojej výpovedi v trestnom konaní a to platí aj naopak.

Prokurátor teda nemá hľadať rôzne skratky v dokazovaní v prípravnom konaní (či nelogické výklady alebo ohýbanie práva) a takéto skratky nemá akceptovať ani v postupoch polície.

Najvyšší súd vo vyššie citovanom rozhodnutí k dôvodnosti podania obžaloby prokurátorom uviedol, že

„Prokurátor je povinný preskúmať, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Tento myšlienkový proces v sebe imanentne poníma jednak prieskum zákonnosti a správnosti postupu policajta v rámci vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, no predovšetkým skúmanie toho, či je skutkový stav veci zistený bez dôvodných pochybností dostatočne v rozsahu potrebnom na rozhodnutie sui generis, ktorým je podanie obžaloby. Možno doplniť, že prokurátor skúma, či v prípravnom konaní boli vykonané alebo prinajmenšom aspoň zabezpečené dôkazy o všetkých podstatných okolnostiach pre rozhodnutie súdu.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že zo zabezpečených dôkazov musí byť logicky prípustné dedukovať záver, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie stal a že ho spáchal obvinený, zatiaľ čo na podklade totožného dôkazného podkladu musia byť dostatočne objasnené okolnosti, ktoré sa vzťahujú k znakom skutkovej podstaty niektorého z trestných činov uvedené v osobitnej časti Trestného zákona. K tomu neoddeliteľne patrí aj povinnosť prokurátora postupovať pri hodnotení zabezpečených dôkazov tak, aby preveril a vysporiadal sa s obhajobou obvineného. Tým nie je dotknutý záver, že okolnosť, či výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania odôvodňujú postavenie obvineného pred súd v zmysle § 234 ods. 1 Tr. por. je výlučne vecou slobodnej úvahy prokurátora (R 118/2014 – I.).

Prokurátor však nemôže vyvodzovať náležité zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz a ani z laických úvah, pretože takýto stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom pre prípadné úvahy prokurátora o tom, že by obvinený mal byť dôvodne postavený pred súd. Záver prokurátora o náležitom zistení skutkového stavu veci, vyjadrený podaním obžaloby musí mať oporu v zhromaždených dôkazoch. Preto je nevyhnutné už v prípravnom konaní objasňovať skutočnosti tak subjektívnej, ako aj objektívnej povahy, ktoré sú významné pre vyslovenie záveru o tom, že sa žalovaného skutku dopustil práve obvinený. Ak v prípravnom konaní nie sú náležite zistené a dôkazne podložené aj tieto skutočnosti, nemôže prokurátor právne udržateľným spôsobom argumentovať, že výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd.

V zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. je prokurátor povinný zákonom upraveným postupom náležite zistiť skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie a z neho vychádzať pri každom procesnom alebo hmotnoprávnom rozhodnutí. Požiadavka náležitého zistenia skutkového stavu veci znamená, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktorú musí v konaní vykonať, aby bola dotknutá požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní preto musí vykonať a zabezpečiť také dôkazy, ktoré splnia podmienku náležitého zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Nie je možné, aby súd „suploval“ povinnosti prokurátora vyplývajúce mu z § 2 ods. 10 Tr. por. s tým, že prokurátor bude očakávať, že základné predpoklady trestnej zodpovednosti obvineného si vyrieši svojím vlastným dokazovaním súd. V zmysle § 1 Tr. por. je totiž trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie protistrán (prokurátora na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu na strane druhej), ktoré pred súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré buď obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú – ich posúdenie je úlohou súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu, ktorý nesmie iniciatívnym spôsobom napomáhať jednej alebo druhej strane. Prijatie opačného názoru by malo za následok porušenie zásady rovnosti zbraní v konaní pred súdom ako aj zásady spravodlivého procesu“.

Najvyšší súd vyzdvihol aj postavenie súdu po podaní obžaloby keď uviedol, že

„Nakoľko súd – ako nezávislý a nestranný orgán verejnej moci, tak funkčne ako aj objektívne oddelený od iných štátnych orgánov – nie je orgánom činným v trestnom konaní (§ 10 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) je pri výkone trestného súdnictva nevyhnutnou požiadavkou, aby „nepodľahol“ subjektívnemu presvedčeniu orgánov činných v trestnom konaní a nestal sa ďalším prvkom na strane obžaloby“.

Taktiež najvyšší súd k súdnemu konaniu uviedol, že

zásada in dubio pro reo sa uplatňuje nielen k dôkaznej situácii všeobecne, avšak takisto aj jednotlivým čiastkovým dôkazom, preukazujúcich určitú skutkovú okolnosť dôležitú pre rozhodnutie; v prípade, ak po vyčerpaní všetkých dostupných dôkazov zostane ohľadom dokazovanej skutočnosti naďalej „neistý“ stav, je súd povinný prikloniť sa k možnosti, ktorá je výhodnejšia pre obvineného. V tomto smere je potrebné rešpektovať princíp spravodlivého procesu a zásady prezumpcie neviny, ktoré sú premietnuté do zákazu deformácie výsledkov vykonaného dokazovania, zásady dôrazu na súlad skutkových zistení a z nich vyvodených právnych záverov a napokon i storočiami preverenú zásadu, že prípadné vzniknuté pochybnosti ohľadom čo i len čiastkovej skutkovej okolnosti dôležitej pre rozhodnutie je nutné vykladať vždy v prospech obvineného. Ak existujú akékoľvek dôvodné pochybnosti právnej alebo skutkovej povahy, je nevyhnutné rozhodnúť v prospech obvineného.

Ak v rozhodnutiach súdov absentuje logické a presvedčivé odôvodnenie záverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, všeobecné súdy sa tak vystavujú riziku, že nimi deklarované skutkové zistenia sa môžu javiť ako v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi, čo má pre výsledky vykonaného dokazovania ten následok, že sa stávajú úplne nespravodlivými a vecne neudržateľnými. S uvedeným je úzko spojený zákaz deformácie, respektíve dezinterpretácie dôkazov, ktorý možno charakterizovať ako zákaz vyvodzovania takých skutkových záverov, ktoré z vykonaného dokazovania nemožno pri ich rozumnom a logickom vyhodnotení vyplývať. Informácia získaná z hodnoteného dôkazu musí zostať zachovaná bez akejkoľvek prípadnej deformácie (vzniknutej v procese jeho vyhodnotenia) – len nedeformovaný dôkaz môže byť premietnutý do vlastného vyhodnotenia dôkazu súdom ako jeho konečného úsudku o jeho kvalite, respektíve výpovednej hodnote a použiteľnosti pre podporenie záveru o vine alebo nevine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie. S tým úzko súvisí požiadavka, aby všeobecné súdy dosiahli najvyšší možný stupeň istoty, ktorý je možné od ľudského poznania očakávať, a to prinajmenšom na úrovni zásady preukázania trestného činu bez dôvodných pochybností“.

 

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia