Ako sa normalizujú divné prúdy v súdnictve?

Publikované: 22. 11. 2022, čítané: 1876 krát
 

 

Marcela Kosová, sudkyňa Krajského súdu v Bratislave, členka Súdnej rady SR zvolená sudcami

                               Ako sa normalizujú divné prúdy v súdnictve?

Názov tohto článku nie je môj výmysel. Normalizácia a divné prúdy neveštia totiž nič dobré. Prebrala som ho zo statusu analytika Samuela Spáča na sociálnej sieti, v ktorom rozoberal článok uverejnený v Plus7 dní, kde bolo zverejnené, ako bývam. A rozoberal aj knihu Agoniaiustitiae, ktorú, ako sám uviedol, nečítal a ani nemieni.

Na tento status som bola upozornená. Nie som totiž na žiadnej sociálnej sieti, ani som nikdy nebola. Nemám potrebu zverejňovať napríklad akému futbalovému klubu fandím, fotiť sa na futbalovom štadióne v príslušnom drese a zdieľať to na svojom účte, zverejňovať pravidelne čo som uvarila na večeru, akú kávu pijem a podobne. Pretože si myslím, že tieto veci patria do súkromia. Nie som totiž žiadna „celebrita“, aby som niekoho do takejto miery zaujímala, či oslovila. A nemá ani tú potrebu. Všetko toto o mne vie moja rodina a moji priatelia. Nie tí na facebooku, tí ozajstní.

Nemala som pôvodne v úmysle na tento status reagovať. Bola som však opäť upozornená, že jeden z kolegov sudcov, ktorý patrí do nezávislej iniciatívy Za otvorenú justíciu (nejde o stavovskú organizáciu sudcov ani o združenia v právnom slova zmysle, je to iniciatíva bez právnej subjektivity), urobil z pozície akéhosi redaktora rozhovor so Samuelom Spáčom, ktorý je zverejnený na ich stránke. A ako inak, rozhovor sa začal analýzou uvedeného článku a potom aj knihy.

Analýza.

Ide o pomerne známy proces, ktorý sa využíva takmer v každej oblasti.  Je to rozbor faktov nejakého celku na menšie časti. V praxi existuje niekoľko metodík, ako sa analýza vykonáva, neviem však o takej, kde sa analýza vykoná bez toho, aby analyzovaný produkt analytik videl alebo čítal. Syntéza je naopak proces, ktorým sa spájajú časti do celku. Syntéza, ako intelektuálny postup, sa používa vo vedeckých disciplínach využívajúc skúsenosti a logiku. V statuse aj rozhovore sa podľa mňa uplatnila skôr snaha o syntézu, ktorej predchádzala analýza jednej zo spájaných častí bez jej znalosti. Snaha preto, že boli spojené veci, ktoré so sebou navzájom nesúvisia. Lensa predpokladá. Urobiť si predpoklad o niečom bez skutočného poznania, potom to spojiť s niečím ďalším a dospieť k záveru, ktorému sa má veriť, je podľa mňaodvážneaj na analytika.

Okrem kritiky mojej osoby bolo v statuse uvedené:„Na vyváženie, z mojej skúsenosti, patrí Marcela Kosová medzi príčetnejších sudcov. Sudcov, ktorí sa vedia vyjadrovať, vedia formulovať argumenty a často v ich názoroch možno nájsť niečo, čo možno považovať intelektuálne za zaujímavú výzvu, ak to aj nie je niečo priamo užitočné.“ Takže, asi tu máme sudcov príčetnejších a tých druhých. Dosť by ma zaujímalo, ktorí a akí to sú, a aké kritériá sa uplatňujú pri ich zaradení do týchto kategórií.

Včom je vraj načasovanie vyjdenia článku pozoruhodné?  Je to v tom, že nedávno vyšlakniha, ktorú som napísala spolu s ďalšími sudcami. Kniha sa volá Agoniaiustitiae s podtitulom „Prežije právny štát v Slovenskej republike?“ Túto otázku si vraj kladú sudcovia s veľmi špecifickým trackrecordom.A ľudí predsa nezaujíma, na akom aute sudca jazdí, a je ťažké si predstaviť, že by česká sudkyňa písala svoje recepty. Prečo potom ukázať byt nejakej sudkyne.

Nuž takto. Sudcovia na Slovensku podávajú veľmi veľmi podrobné majetkové priznania, ktoré sú veľmi veľmi podrobne preverované a zverejňované. Môže si ich pozrieť každý. Sudcovia v Česku podávajú majetkové priznania, ktoré nie sú zverejňované ani preverované. Sú uložené v sejfe a nikto k nim nemá prístup. Takže áno, česká verejnosť, na rozdiel od tej našej, je zvyknutá, že ich nemá čo zaujímať na akom aute jazdí ten ktorý sudca. U nás  je to „kľúčové“.

Dozvedela som sa aj, že sudcovia sú predstaviteľmi„nejakého úradu“, ktorý z povahy veci má byť oddelený od spoločnosti,  že sudca sa má vyjadrovať len k veciam, ktoré sa týkajú súdnictva. V tom článku je vraj vytvorený priestor na politický aktivizmus.  Kniha, ktorú sme napísali, je tiež trochu politický aktivizmus, a nie je to  jednorazová vec, preto sa to zdá škodlivé. Zo svetovou literatúrou o problémoch právneho štátu asi kniha príliš komunikovať nebude, nebude asi ani spĺňať nejaké kritériá spoločenskovedného výskumu, neprešla nejakým serióznym recenzným konaním. K tomuto všetkému dospel niekto, kto knihu nečítal.

Neviem, v čom som politický aktivista.V tom, že sa verejne vyjadrujem? V tom, že som kritizovala súdnu mapu bývalej ministerky? V tom, že sa to, čo som kritizovala, ukázalo ako opodstatnené? V tom, čo píšem o pomeroch v súdnej rade? Toto všetko vyrušuje? Vyzerá to tak. Dokonca do takej miery, že bolo povedané, že toto nie je tá sudcovská zdržanlivosť.A ešte si aj dovolím ukázať, že bývam v panelákovom byte na sídlisku, ktorý som kúpila na úver. A povedať, že takto žije väčšina sudcov. Takto verejnosť nepresvedčíme o potrebe pretrhať korupčné väzby a o obrovských majetkoch sudcov nadobudnutých z nepoctivých zdrojov.

Pripomeniem. Podľa ESĽP predstavuje sloboda prejavu jednu z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti. Sloboda prejavu podlieha obmedzeniam stanoveným v čl. 10, musia byť však chápané striktne a potreba akýchkoľvek obmedzení musí byť presvedčivo zistená. Teda nie „zdá sa mi“ „možno predpokladať“ alebo „vyrušuje ma“. Niekedy je dokonca aj zákon, ak je formulovaný príliš všeobecne, málo na takéto obmedzenie. ESĽP rozlišuje medzi uvedením faktov a hodnotiacimi úsudkami. Existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha dokazovaniu. Predpokladá sa však, že hodnotiaci úsudok bol urobený so znalosťou toho, čo je hodnotené. Napríklad prečítaním knihy, ktorá je hodnotená. Pretože dokonca aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu, môže byť prehnaný. Otázky týkajúce sa fungovania justičného systému patria do rámca verejného záujmu, o ktorých diskusia podlieha vysokému stupňu ochrany podľa čl. 10. Navyše, ak má aj diskutovaná  téma politické súvislosti, toto samo osebe nepostačuje na zabránenie sudcovi, aby sa verejne vyjadril. ESĽP dokonca konštatuje, že strach z potrestania môže mať zmrazujúci účinok na výkon slobody prejavu sudcov, ktorí si prajú zúčastniť sa verejnej diskusie o otázkach, ktoré súvisia s výkonom súdnictva, s jeho správou alebo aj na tých sudcov, ktorí sa vyjadrujú kriticky voči politike či verejným inštitúciám (Kudeshkina v. Rusko, rok 2009). U nás sa to zjavne volá  politický aktivizmus.

Vyrušuje aj to, že títo sudcovia (pozn. autori knihy) s „veľmi špecifickým vzťahom k spravodlivosti a k roli súdnictva v slovenskej spoločnosti“ vydajú knihu vo vydavateľstve, ktoré vydá hocičo na náklady autorov, a v tom čase vyjde v najpredávanejšom celoštátnom týždenníku článok, ktorý prezentuje jednu z autoriek, a ktorý napísala novinárka s veľmi diskutovanou minulosťou. Týmto  článkom sa teda do povedomia spoločnosti dostáva názor o tom, že právny štát je na Slovensku v ohrození. To samé osebe vraj problém nie je, právny štát je na Slovensku naozaj v ohrození. Otázne však je, či dôvody, ktoré sú v knihe opísané, sú naozaj tým ohrozením právneho štátu, ktorého sa treba obávať.

Takáto polemika by bola samozrejme v poriadku. Až na to, že nejde o polemiku ani dokonca o kritiku, ktorá by bola samozrejme tiež na mieste. Kritizovať sa dá niečo, čo ste čítali.Polemizovať sa dá s textom, ktorý poznáte. Povedať, že „dá sa očakávať“, že dôvody, ktoré budú popisovať autori, sa budú týkať využívania inštitútu kajúcnikov a viac či menej podprahového podsúvania názoru o zneužívaní orgánov činných v trestnom konaní na kriminalizovanie politickej opozície je výsledkomvedeckého bádania?Bolo by tiež žiadúce uviesť, kedy sme sa vyjadrovali k opozícii či akejkoľvek politickej strane. Lebo takto sa to všetko javí iba ako snaha odradiť verejnosť od toho, aby si urobila vlastný názor. Súhlasný alebo nesúhlasný.Špecifický vzťah k spravodlivosti neviem čo je, takže k tomu sa vyjadriť neviem.

Pokiaľ ide o to, že nie je celkom jasné, prečo by bolo pre ľud zaujímavé, kde a ako býva relatívne neznáma sudkyňa, a že nie je ani jasné, prečo by si akékoľvek médium malo vybrať článok práve o mne, a keď, tak prečo o tom, ako mám zariadený byt.

Prečo článok „o mne“ v Plus7 dní?Treba sa spýtať v redakcii, prečo ma oslovili. Navyše neviem o tom, že by čitatelia tohto týždenníka nemali právo na informácie. V tomto týždenníku (sú niektoré médiá, ktoré zásadne robia rozhovory apíšu článkylen svybranými osobami vrátane kajúcnikov, robia z nich celebrity, hoci podľa pána Spáča tieto médiá „triafajú realitu“ podstatne lepšie ako tie konšpiračné) som sa totiž opakovane vyjadrovala k téme justície aj k fungovania súdnej rady. Takže som nespadla čitateľovi do lona aj s mojím bytom bez toho, aby poznal moje názory a postoje k týmto témam, bez toho, abyvedel, že som sudkyňa a členka súdnej rady.

Ďalej som sa dozvedela, že u týchto sudcov ide o legitímny, ale trochu nešťastný prúd v súdnictve, ktorý je korporativistický, ktorý tvrdí, že sudcovia potrebujú, aby sa ich niekto zastával.

Neviem akou analýzou a čoho analýzou sa k tomuto dopracovalo. Nechránim sudcov ani nemám tú potrebu. Zastupujem ich a to je veľký rozdiel. Vedeli, prečo som sa vzdala členstva v súdnej rade pol roka pred vypršaním mandátu. Vedeli o mne všetko, bola som totiž predchádzajúcich takmer päť rokov na očiach im všetkým. Aj verejnosti. Aj tej, ktorá číta Plus7 dní. Vedeli, čo som kedy povedala a napísala, aj prečo opäť kandidujem do súdnej rady. Voľby boli tajné. Výsledok bol, že72% zúčastnených voličov si prialo, aby som ich zastupovala v súdnej rade aj naďalej. Tak to robím.  Patria títo všetci do „divného nešťastného korporativistickéhoprúdu“?Do akého prúdu potom patria tí „iní“ sudcovia, napríklad tí, ktorí sú súčasťou nezávislej iniciatívy Za otvorenú justíciu?Šťastného? Lebo treba prúdy? Niekedy treba trafiť realitu a netrieštiť celok analýzou za každú cenu.

Článok v Plus7 dní, ktorý vyšiel pod názvom „Dáma v čiernom“ navyše nie je o mne. Súhlasila som s tým, aby sa zverejnilo ako bývam nie preto, že som išla demonštrovať môj luxus či vzácne historické alebo drahé autá v mojej garáži, ani okázalý životný štýl. Je o tom, ako žijú  a bývajú sudcovia.  Svedčí o tom veta v článku: „Bývame v bytoch, domoch, ako aj iní ľudia, v žiadnych okázalých haciendách“. Ale chápem, že toto vyrušuje. Ono to totiž nesedí s tým, čo sme tu počúvali dva roky, ako treba novú súdnu mapu, lebo treba pretrhať korupčné väzby. Keď je niekto korumpovaný, tak totiž nežije v byte na sídlisku splácajúc hypotéku. Dovolila som si narušiť akýsi postupne sa vytvárajúci naratív (teraz tak často používaný výraz), ktorým je masírovaná verejnosť o nehodných sudcoch.

Je zaujímavé sledovať snahu o vytvorenieči definovanieakýchsi prúdov v justícii, a za každú cenu ma do nejakého zaradiť. Mám to šťastie, že nie som politik, preto sa nemusím vtesnať do žiadnej škatuľky. Ani žiadneho prúdu, nemusím mať prívlastok liberálna, konzervatívna, stredoprúdová, ľavicová či pravicová. Žiaden sudca. Môžeme sa zamyslieť nad tým, či nie som teda tákorporativistka alebo tak niečo. Aby sme boli objektívni. Ak som teda korporativistka, alebo reprezentantka tohto prúdu v súdnictve, ako je možné, že som tvrdila, že podozrivých sudcov  majú riešiť orgány činné v trestnom konaní a nie komisia súdnej rady? Čo sa mi tiež vyčíta. Ak by som chcela chrániť justíciu pred „vpádom“zvonka, nebolo by to naopak? Netvrdila by som, nech to nechajú na sudcov, že si to vyriešia a nech sa do toho nikto nestará? Navyše, keď som tvrdila, že to treba nechať na políciu, mýlila som sa? Výsledkom komisie súdnej rady bol disciplinárny návrh na sudkyňu, ktorá bola nedávno oslobodená. Skutočne úspech. Nie že by sa orgány činné v trestnom konaní nejako ponáhľali. Ak mali dostatok dôkazov na to, aby „brali“ sudcov v putách v priamom prenose, kde úplnou náhodou boli nastúpené médiá o šiestej ráno aj pred jedným zo stoviek panelákov na bratislavskom sídlisku, v ktorom býval jeden zo zadržaných sudcov, ako je možné, že vyše dva a pol roka nebola takmer na nikoho z nich podaná obžaloba.

Ešte ku knihe.

Predovšetkým, ak by si analytik  túto knihu aj prečítal, zistil by, že ide o zborník článkov, ktoré boli od roku 2020 postupne publikované. Vydali sme ich knižne preto, aby boli aj  hmatateľné a čitateľ mohol zistiť, či to, čo sme písali pred dvomi rokmi, dáva zmysel aj dnes. Nech už sa vypnú akékoľvek weby v budúcnosti, papier nepustí. To je celé. Všetky články sa týkajú justície, súdnej mapy, slobody slova a súdnej rady. Toto je politický aktivizmus? Nemali sme navyše v úmysle ani prevalcovať knižný trh, ani manipulovať slovenský ľud, ani sme to neurobili. Kniha vyšla v náklade 400 kusov. Nerobili sme jej žiadnu reklamu, napríklad zlaňovaním z policajného vrtuľníka, a dokonca ani na tomto portáli, hoci jeden z autorov knihy  je Peter Šamko. Nikde.  Nepísali sme ju v „Švabachu“ ani nemali žiadny pompézny krst knihy. Nazývame v nej veci pravým menom a nie vymyslenými, akože neidentifikovateľnými menami. Redaktorka z Plus7 dní nemala ani tušenie, že takáto kniha uzrela svetlo sveta. Zistila to až u mňa, keď som ju mala položenú na poličke, ale kto nechce, neuverí. A keď je tedatento týždenník taký bulvár, tak sa netreba predsa báť, že čitatelia nejakého bulváru vo veľkom vtrhnú do kníhkupectiev, aby si kúpili túto knihu a tým bude ľud zmanipulovaný.


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia