Má byť súdna moc jednou z mocí v štáte, alebo len služobníčkou mocných?

Publikované: 26. 11. 2022, čítané: 1096 krát
 

 

Mgr. Viktória Hellenbart, advokátka

Má byť súdna moc jednou z mocí v štáte, alebo len služobníčkou mocných ?

Patrím medzi tých občanov Slovenskej republiky, ktorí vedia, že už viac nežijeme v spoločnosti, ktorá sa aspoň usilovala predstierať, že jej cieľom je sloboda a dôstojný život pre všetkých. Na maškarnom plese prišla polnoc a všetci strhli masky. Rovnosť, bratstvo, sloboda, hlásajú vyblednuté písmená na ošarpanej stene starých čias, ktorá je pre  novú digitálnu a virtuálnu generáciu rovnako neviditeľná, ako modré nebo a striedanie ročných období, alebo priateľský úsmev tváre, ktorej sa nedotkol nôž plastického chirurga. Zamestnaní  vážnou dilemou vlastnej sexuality a pohlavnej totožnosti, sú ideálnou korisťou pre tých, ktorých jedinou túžbou je neobmedzená moc.

Aj prístup kolegov, právnikov, k ponímaniu práva a napĺňania formy obsahom, podľa mojich poznatkov, mimoriadne ovplyvňuje, či zažili a okúsili atmosféru spred roku 1989, alebo sú „novozrodencami“ poprevratovej doby. Nejde o to, že by ponímanie základných inštitútov práva, jeho stabilita a kvalita normotvorby boli pred rokom 1989 horšie. Naopak v mnohých oblastiach boli násobne lepšie. Ale ide o to, že systémové potláčanie určitých politických práv, a ľudských práv, za všetky môžeme spomenúť slobodu prejavu, slobodu vedeckého bádania ( aj to len v niektorých oblastiach vedy), umeleckej tvorby bez cenzúry, ale aj slobody myslenia a náboženského vyznania, vybudovalo v tejto generácii väčšiu túžbu po riadnom naplnení týchto práv.

Viacerí novinári z krajín, ktoré neboli 40 rokov pod režimom vyznačujúcim sa systémovou cenzúrou a potláčaním určitých prejavov slobodného myslenia a tvorby, majú v súčasnosti väčšie problémy zorientovať sa v schopnosti „čítať“ medzi riadkami, odhaliť cielenú propagandu a polopravdy zakomponované do obsahu vytvárajúceho žiadúci lživý efekt, než tí, ktorí pachuť cenzúry zakúsili v minulosti na vlastnej koži. Lebo nielen na Slovensku vyrástli v poslednej dobe cenzorské úrady ako huby po daždi a totalitný tlak sa prenáša zo skrytejšej formy do otvoreného súboja so slobodou myslenia v spoločnosti.

Ľudstvo má tisíce rokov trvajúce skúsenosti so svojou neschopnosťou vyvrátiť pravdivosť slov kráľa Šalamúna, zapísaných v knihe Kazateľ, že „človek panoval nad človekom na jeho škodu“,  a opakovane dospelo za cenu nevýslovného utrpenia k trpkému poznaniu, že moc do rúk človeka nepatrí, a neobmedzená moc sa môže premeniť na smrtonosnú zbraň, ale v poslednej dobe, akoby mávnutím čarovného prútika, na to úplne zabúda. Opäť roztáča súkolie nenávisti, vo vojnách a zbrojení vidí jediné možné východisko, a pohládza hlavne zbraní,  ako nástroje pokoja a mieru.

Rozdelenie moci v štáte medzi jej tri piliere – moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, malo v demokratických štátoch vytvárať účinný systém bŕzd a protiváh, ktorý mal zabrániť koncentrácii neobmedzenej moci v rukách jednotlivca, alebo úzkej skupiny ľudí.

Súčasná vláda strhla moc do vlastných rúk za pomoci dobre znejúcich hesiel a prísľubov o vrátení ukradnutého štátu ( komu vlastne ?) a o potrebe zreformovať justíciu a zlepšiť alarmujúco nízke skóre, ktoré má súdna moc na Slovensku v zápase o dôveru občanov.  Lenže dôvera  patrí medzi tie veci, ktoré sa získavajú ťažko a strácajú ľahko. Nedá sa získať populistickými tlačovými besedami, pri ktorých je občan zavalený kopou otvorených lží. Hlavným problémom je, že dôveru si neviete vynútiť prosbami, hrozbami a ani peniazmi, ale len trpezlivou, poctivou a spoľahlivou službou a prácou pre iných, s potrebou obrovskej investície vo forme času. Ale práve čestná, trpezlivá práca s porozumením problematike a s úprimnou, nesebeckou snahou o zlepšenie,  je tým, čo sa z našej spoločnosti vytratilo. Všetci zívame do čiernej priepasti beznádeje a nedôverujeme už ani sami sebe.

24 rokov sa moje životné osudy viac - menej paralelne odvíjajú od osudov justície, s ktorou je advokácia prepojená, ako embryo s telom matky. Nielen v súčasnosti si kladiem otázku, či má súdna moc v tomto štáte čo len hypotetickú šancu, uchádzať sa o dôveru občanov ? Má súdna moc, čo len hypotetickú šancu nazývať sa MOCOU v štáte, ktorá by zabraňovala jej zneužitiu zo strany jednotlivcov ? Má šancu vytvárať atmosféru, v ktorej rovnosť pred zákonom nebude len prázdnym klišé, a sloganom, ktorý dobre znie z tribún, a ktorý za pár minút načmárajú populistom ich dobre platení propagandisti ?

Súčasná vládna garnitúra nám ako hlásna trúba trhala ušné bubienky výkrikmi o tom, ako nebudú naši ľudia a vaši ľudia, ako nebudú dvojaké metre pri uplatňovaní práva. Ale okrem hluku a chaosu v celej spoločnosti nevzniklo nič dobré.

Zákonodarná moc systematicky  podráža nohy justícii, lebo  prijíma zákony, ktorých štúdium a aplikácia je ako boj v bahne. Brodením sa v nekvalitných právnych predpisoch, ktoré nevydržia v platnosti ani len jeden rok bez toho, že by sa sústavne nemenili ( jedným z lídrov je určite zákon číslo 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii,  ktorý systematicky speje od zlého k horšiemu)  súdy vyplytvajú drahocenný čas a energiu, ktorú mohli venovať dôslednejšej analýze skutkového stavu, dokazovaniu a kvalitnejšiemu hodnoteniu dôkazov a vydávaniu kvalitnejších rozsudkov. Rozsudkov, ktoré právo nielen aplikujú v praxi, čím mu vdychujú život a napĺňajú ho reálnym, v živote uchopiteľným obsahom. To, aký ten obsah je, potom vytvára pocity dôvery alebo nedôvery spoločnosti v súdnu moc.

Alebo sa politici zasadia za zákon, ktorý ako hrom z jasného neba uloží justícii povinnosť, naviac v krátkom časovom horizonte, bez toho, že by sa preverilo, či je v ľudských silách splniť  politické sľuby nemožného do troch dní ( ako príklad môže poslúžiť ochromenie obchodných registrov potrebou zapísať aj také údaje, ktoré má štát k dispozícii v iných databázach).

Jedno nepatrné legislatívne zlepšenie pre všetkých, vymodlené u niekoľkých generácií politikov, nedôstojne vykšeftované zámenou za  osobné výhody niekoľkých,   býva spravidla vykúpené viacerými nezmyslami a doslovnými legislatívnymi zákernosťami.

Od roku 1989 sa súdne procesy nevyvíjali smerom k väčšej slobode, k väčšej neformálnosti a ľahšej dostupnosti súdnej ochrany pre občana, ako by mnohí očakávali. Naopak, nezdravé legislatívne, ale aj ekonomické ovzdušie okolo súdnej moci, vytvorilo mnoho vzorcov sebaobranných postojov a prístupov, ktorých cieľom je prežitie súdnej moci, ako zoskupenia úradníkov, ktorí sú si vedomí, že trh práce je nemilosrdný, a preto v prvom rade „hľadia“ na to, ako sa udržať na svojom poste a vznešená služba spoločnosti, patrí do románov  z tzv. „ružovej knižnice“.

V takomto ovzduší je ľahšie bazírovať na dodržaní formy, na tom, aby sa rozhodovaním nevybočilo z radu, a ak tak len na objednávku mocných a bohatých. Tí, čo to v justícii cítia inak, to majú čoraz ťažšie. Súčasná výkonná moc otvorene vsadila na vytvorenie novej justičnej aristokracie, tých vyvolených, ktorí ako poslušní súdruhovia a súdružky z predchádzajúceho režimu, budú počúvať tep a počítať pulz  mocných, aby vedeli vydať to správne rozhodnutie, ktoré bude spravodlivé z pohľadu vôle vládnucej vrstvy. Lebo podľa nich, tak ako má každý svoju pravdu, tak má každý aj svoju spravodlivosť.

Výkonná moc začala otvorene označovať „všetkých“ sudcov za zlo. Za skorumpovaných ľudí, ktorí sa spreneverili svojej profesii. Súčasne vytvorila zopár hrdinských justičných osobností, s príťažlivým a chrumkavým životným príbehom, ktorý sa dobre predáva, a ktorí sa lojálne pridali ku  kritike svojich kolegov, s dôrazom na to, že oni sú tí iní, tí správni. Nové justičné osobnosti boli verejne nabádané k tomu, aby využívali slobodu prejavu a kritizovali svojich nehodných kolegov a pomery v justícii, ktoré chce múdra vláda zmeniť.

Ideálne predpolie na takúto „očistu“ vytvorili  mimovládne organizácie, ktoré všetko robia výlučne a jedine v prospech dobra občana a jednotlivca. Tučne dotovaní peniazmi od tých, ktorí sú už takí bohatí, že nemusia platiť dane, merajú kvalitu sudcov, ich výkony  a kvalitu súdnych rozhodnutí ako fyzikálne veličiny. Nie v pojmami právnej vedy, kvalitnej sudcovskej tvorby práva, ktorá prispeje nielen k stabilite, ale podporí aj ekonomický rast spoločnosti. Nie, spravodlivosť sa meria výkonom, štatistické výsledky a čísla sú najdôležitejšie, lebo tými sa môžu oháňať politici, keď občanom vytvárajú virtuálnu realitu o svete, v ktorom nikto nežije. Spravodlivosť v mentálnom svete týchto politikov je pretavená do krátkych rozsudkov, v ktorých sa odrazí vôľa vládnucej vrstvy a médií.

Ako buduje nezávislosť justície výkonná moc, na kontrolu ktorej má justícia (okrem iného) slúžiť ? V rámci veľkolepej reformy justície čoraz viac a viac zaťahuje všetky kohútiky s prísunom financií. Roky finančne aj personálne poddimenzovaný administratívny aparát, postavila pol metra od priepasti. Ako si má súdna moc plniť svoje poslanie, ktorým je kvalitný rozsudok v primeranom čase, keď na to nemá dostatočné finančné a teda ani ľudské zdroje ? Pretože ak si chcete udržať kvalitných ľudí, musíte ich zaplatiť aspoň tak dobre, aby mohli žiť životom, ktorý ich neponižuje a neoberá o ľudskú dôstojnosť.

Administratívni pracovníci, roky v štrajkovej pohotovosti, sa nielenže nedomohli zvýšenia miezd, hrozí im masívne prepúšťanie. V rámci boja za demokraciu v susednej krajine, a s tým spojeného trestu našim občanom vo forme obmedzeného prístupu k cenovo prístupným energiám, zamestnanci na niektorých súdoch musia mrznúť, a aby to bolo aspoň ako tak znesiteľné, predsedovia súdov im umožnia časť pracovného času využiť prácou z domu (infocentrum ?), napríklad v piatok,  a na iných súdoch pracovať na skrátený pracovný čas. Či budú tieto, na prvý pohľad humánne, opatrenia nakoniec dôvodom na to, aby sa im ešte viac skrátili platy, sa ešte uvidí.

Ale môžu byť aj  ľstivo zadováženým dôkazom o tom, že pracovníkov je  priveľa, a prepúšťanie je na mieste, keď prácu zvládnu aj v obmedzenom čase.

Jeden by si pomyslel, že keď sú súdy tak preťažené, že na mnohých konania trvajú neprimerane dlho, a nielen občania, ale aj ústavný súd opakovane upozornili na potrebu riešiť obrovské prieťahy v konaniach,  mali by sa súdy personálne posilniť a možno na určitý čas nariadiť aj pracovné soboty a zvýšené pracovné nasadenie, aby sa problém odstránil. Opak je pravdou. Po „covidových odstávkach“, ktoré náhle zmizli s príchodom Rusko - ukrajinského vojnového konfliktu, prišli odstávky energetické. Naši občania si radi počkajú na spravodlivosť, lebo oni už demokraciu majú, a teda nepotrebujú fungujúce súdy na jej ochranu, prednosť má vybojovanie demokracie na Ukrajine.

A čo technické zabezpečenie súdov ? Výkonná a zákonodarná moc sa nás masívne snaží zelektronizovať, previesť do digitálnej reality. Ambíciou (okrem poškodenia zraku) nie je len elektronická komunikácia so súdmi, ale aj videokonferencie, pojednávania na diaľku. Hoci finančné prostriedky nestačia ani len na zaplatenie nákladov na bežnú prevádzku, kúrenie a elektrinu. Jedno zo zistení, ktoré ma mimoriadne šokovalo a vyvolalo pocit hanby za náš štát, bolo, že si sudcovia na niektorých súdoch, musia priniesť z domu vlastný toaletný papier a hygienické potreby, aby mohli v pracovnom čase dôstojne naplniť svoje základné ľudské potreby.

A kde sú výkonné počítače, farebné tlačiarne, skenery a kopírky v takom množstve, aby mala práca na súdoch potrebnú dynamiku ? A nakoniec otázka za milión, s kým budú súdy komunikovať elektronicky, keď si občania čoskoro už nebudú môcť dovoliť zaplatiť ani pripojenie k internetu a náklady na elektrinu ?

Ako môže súdna moc plniť funkciu protiváhy k výkonnej a zákonodarnej moci, keď sa sudcom obmedzuje skutočná sloboda prejavu, a nesmú sa zapojiť do verejných diskusií o otázkach úzko súvisiacich s pomermi v justícii a so stavom a kvalitou právneho štátu ? Verejná diskusia sa moderuje tak, že sa do nej slobodne a so súhlasom vrchnosti smú zapájať len tí sudcovia a zamestnanci justície, ktorí nie sú kritickí k vládnej garnitúre, a naopak sú dostatočne kritickí voči nepohodlným kolegom.

Ak sa ozývajú tí druhí, nie naši ľudia, týchto sa ihneď ujmú spriaznené duše, a veľmi „sofistikovaným“ spôsobom odsúdia ich názory, pričom sa úplne „príčetne“ odvolajú napríklad na to, že ich odsudzujú, hoci ich nečítali a ani sa čítať nechystajú. Takáto formulácia však nie je kritikou nepohodlných. Je varovaním verejnosti, aby sa ani táto neopovážila takéto názory čítať a prípadne o nich uvažovať.

Dôvera občanov v justíciu  sa nevybuduje, keď ich podnety, v ktorých poukážu na možný disciplinárny prešľap režimom obľúbeného sudcu v procese rozhodovania, narážajú na hluché uši  predsedu súdnej rady, a formálne odmietnutie, ale verejná kritika výkonnej moci zo strany sudcu, už je dôvodom na jeho disciplinárny postih.

Ak sa čerstvý minister spravodlivosti, navyše z radov advokátov, ponáhľa s disciplinárnym návrhom na sudcu, len preto, že si dovolil kritické slová na adresu hlavy štátu, s ktorými sa mimochodom stotožňuje väčšia časť spoločnosti,  kladiem si otázku, či má vôbec súdna moc možnosť a právo zasahovať do diania na Slovensku a pôsobiť v rámci systému bŕzd a protiváh ?

Ale ak súdna moc nemá vplyv na svoje vlastné financovanie, nevie ovplyvniť svoje personálne a materiálne zabezpečenie, má len minimálny vplyv nato, aké zákony musí pri aplikácii „spravodlivosti“ v praxi používať a sudcovia sa musia  obávať aj realizácie slobody prejavu a kritiky  pomerov v štáte a justícii, ktoré poznajú lepšie ako ktokoľvek iný, predstavujú v tomto štáte vôbec nejakú moc ?

Alebo je súdna moc cielene degradovaná na služobníčku mocných, ktorých príkazy má  poslušne realizovať a najmä sa má postarať o to, aby zostali pri moci čo najdlhšie ?

 

 


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia