Recidíva ako dôkaz spáchania trestného činu alebo čo si o práci operatívnych pracovníkov polície myslí ústavný súd

 

Recidíva ako dôkaz spáchania trestného činu alebo čo si o práci operatívnych pracovníkov polície myslí ústavný súd

 Tento príspevok bol v rozšírenej podobe publikovaný v zborníku Mencerová, I., Ondrejková, S. (eds.): Problematika recidívy v trestnej politike štátu. Pocta Dr. H. c. prof. JUDr. Jaroslavovi Ivorovi, DrSc. Banská Bystrica: Belianum. Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2022

Cieľom tohto príspevku je aj na podklade vybranej rozhodovacej činnosti ústavného súdu poukázať na aplikačnú prax, ktorá je náchylná niekedy až automaticky  „vťahovať“ trestnú minulosť osoby do dokazovania v trestnom konaní a vyvodzovať z nej podozrenie zo spáchania stíhaného trestného činu.

Recidivista sa tak pomerne často stáva podozrivým zo spáchania trestného činu nie preto, že by toto podozrenie vyplývalo z vykonaného dokazovania, ale preto, že už bol viackrát v minulosti súdne trestaný, páchal opakovane trestné činy, pre ktoré sa vedie dokazovanie, pričom bol napríklad zistený jeho pohyb v blízkosti spáchaného trestného činu a preto je vysoko pravdepodobné, že je jeho páchateľom. Trestná minulosť osoby je tak často, pri vedení vyšetrovania, základným (prvotným) dôkazom, ktorý spája konkrétnu osobu s konkrétnym trestným činom a smeruje stanovenú vyšetrovaciu verziu k tomu, že ak táto osoba opakovane páchala zhodnú trestnú činnosť (napríklad majetkovú alebo násilnú) aj v minulosti, potom je možné predpokladať, že ju pácha opätovne a preto sa takáto osoba stáva často hlavnou podozrivou osobou zo spáchania stíhaného trestného činu.

Ide tu fakticky len o vyšetrovacie domnienky operatívneho charakteru, teda nie o podozrenie opierajúce sa o výsledky dokazovania, pričom tieto vyšetrovacie domnienky vychádzajú z predpokladu nenapraviteľnosti niektorých recidivistov ani opakovaným výkonom uložených trestov, t. j. s predpokladom návratu recidivistu k páchaniu trestnej činnosti. Výsledkom takejto vyšetrovacej domnienky založenej na trestnej minulosti konkrétnej osoby je potom často operatívne vyťažovanie takejto osoby zo strany polície a nezriedka aj priznanie sa osoby k spáchaniu stíhanej trestnej činnosti pri operatívnom vyťažovaní, čo potom vedie k zadržaniu osoby a k vzneseniu obvinenia, v ktorom sa už trestná minulosť obvinenej osoby spája aj s konkrétnym dôkazom a to priznaním obvineného. 

Skutočnosť, že polícia preveruje pri zisťovaní páchateľa trestného činu aj recidivistov a pracuje s vyšetrovacou verziou (domnienkou), že sa stíhanej trestnej činnosti mohla dopustiť aj pre políciu „známa osoba“ je logická, nakoľko z aplikačnej praxe je zrejmé, že časť odsúdených osôb sa vracia k páchaniu trestnej činnosti, pričom ide často o špeciálnu recidívu, teda o opätovné páchanie druhovo zhodnej úmyselnej trestnej činnosti. Tento logický postup polície pri zisťovaní páchateľa trestného činu však niekedy vykazuje znaky, že išlo skôr o uľahčovanie si práce zo strany polície a hľadanie osoby, ktorá by zapadala do profilu páchateľa stíhaného trestného činu, než o dôsledné objasňovanie toho, kto sa skutočne dopustil stíhaného trestného činu. 

Problematickým v aplikačnej praxi niekedy býva to, že spätne už nie je možné objektívne ustáliť ako prebehlo operatívne vyťažovanie recidivistu a či priznanie sa recidivistu k spáchaniu trestného činu bolo skutočne výsledkom slobodnej vôle recidivistu a jeho spontánnej výpovede alebo išlo skôr o výsledok tlaku, či rôznych sľubov zo strany operatívnych pracovníkov polície. Recidivisti sa totiž nezriedka už v prebiehajúcom trestnom konaní bránia tak, že poprú spáchanie trestného činu, ktorý priznali vo svojej prvotnej výpovedi, čo odôvodňujú tak, že boli zo strany operatívnych pracovníkov ubezpečovaní, že existujú dôkazy o ich trestnej činnosti, že im aj tak nikto neuverí, že sa vyšetrovanej trestnej činnosti nedopustili, nakoľko už v minulosti boli viackrát súdne trestaní pre páchanie zhodnej trestnej činnosti a že ak sa priznajú, budú čerpať výhody z tohto svojho postoja a to primárne v podobe nepodania návrhu na vzatie do väzby a následne aj v podobe uzatvorenia výhodnej dohody o vine a treste. 

Recidivisti takto často argumentujú s tým, že zo strany operatívnych pracovníkov boli oklamaní, pretože napriek ubezpečeniam boli vzatí do väzby (ako dôvod väzby je uvádzaný tzv. preventívny dôvod väzby vzhľadom na recidívu týchto osôb), žiadne dôkazy okrem ich priznania v spise zabezpečené nie sú a ani prokurátor nejaví žiadnu snahu uzatvoriť dohodu o vine a treste, ktorá by bola pre nich priaznivá, čo odôvodňuje práve recidívou takýchto osôb. Takýto postup obvinených recidivistov, keď poprú svoje priznávajúce sa výpovede s poukazom na činnosť operatívnych pracovníkov polície sa netýka iba prípadov, v ktorých popierajú celú trestnú činnosť, ktorá sa im kladie za vinu, ale aj prípadov (a to hlavne), keď namietajú rozsah (časť) trestnej činnosti, ktorý sa im kladie za vinu (napríklad páchateľ priznáva spáchanie 20 čiastkových útokov pri trestnom čine krádeže vlámaním do záhradných chatiek, ale namieta spáchanie ďalších 10 čiastkových útokov, za ktoré bol tiež obvinený, pričom uvádza, že týchto 10 ďalších skutkov bolo do obvinenia zaradených až po dohode s operatívnymi pracovníkmi polície, ktorí ho presvedčili, že ich má zobrať „na seba“, pretože zostali neobjasnené a on je recidivista a za takéto ústretové konanie bude mať následne výhody najmä pri výmere trestu).

Často ide zo strany obvinených recidivistov o súčasť účelovej obhajoby, keď sa snažia spochybňovať spôsob získania ich priznania poukazom na skutočnosti, ktoré sa dajú spravidla iba veľmi ťažko overiť (výsluch operatívnych pracovníkov ako svedkov je bez významu, nakoľko nemožno očkovávať, že by sa operatívni pracovníci prípade priznali k tomu, že recidivistu pri vyťažovaní zavádzali, respektíve s ním uzatvárali dohody o tom, aby vzal trestnú činnosť inej osoby na seba a sľubovali mu za to nejaké výhody).

 V niektorých prípadoch však na podklade vykonaného dokazovania vznikajú skutočne dôvodné pochybnosti o tom, či mohol obvinený recidivista stíhaný skutok spáchať, respektíve, či ho mohol spáchať v takom rozsahu ako sa mu kladie za vinu. Napríklad v konkrétnej trestnej veci bol recidivista, išlo o asociálnu osobu, ktorá žila prakticky ako bezdomovec, obvinený zo spáchania trestného činu krádeže, pričom podľa skutkových okolností mal odcudziť také objemné veci a také ich množstvo, že by na to musel mať k dispozícii nákladné motorové vozidlo a páchateľov by muselo byť viacero, aby tie veci vôbec dokázali vyniesť z miesta, kde sa nachádzali. Obvinený uviedol, že sa v prvotnej výpovedi priznal iba preto, že operatívni pracovníci na neho tlačili, že inak pôjde do väzby, že aj tak na neho majú dôkazy. Respektíve možno spomenúť prípad, v ktorom išlo o vlámanie do chaty, ktorá bola následne niekoľko dní preukázateľne v dôsledku tohto vlámania otvorená a pohybovalo sa v nej viacero bezdomovcov a narkomanov, ktorí odnášali z domu rôzne veci, pričom z pomerne veľkého množstva zabezpečených daktyloskopických stôp boli následne stotožnené len stopy recidivistu, ktorý bol aj obvinený, že veci, ktoré sa už v dome nenachádzali odcudzil práve a len on (daktyloskopické stopy pritom bez ďalšieho poukazovali iba na to, že recidivista bol v dome, tak ako aj ďalšie veľké množstvo iných osôb a nie, že niečo v dome aj odcudzil, avšak s trestným činom krádeže ho spojilo fakticky len to, že bol recidivista, v databáze teda boli uložené jeho daktyloskopické odtlačky a jeho kriminálna minulosť sa týkala práve trestných činov krádeže). Obvinený uviedol, že sa v prvotnej výpovedi priznal len preto, nakoľko mu operatívni pracovníci polície sľúbili, že mu za priznanie vybavia výhodnú dohodu o vine a treste, pretože v tom čase bol trestne stíhaný aj za inú trestnú činnosť.

Skutočnosť, že recidíva býva často považovaná za dôkaz svedčiaci o spáchaní trestného činu, pri ktorom hrá pomerne dôležitú úlohu operatívne vyťažovanie recidivistu a že prísľub uzatvorenia dohody o vine a treste môže byť aj spôsobom hľadania páchateľa, ktorý trestný čin zoberie na seba si všimol už aj Ústavný súd SR vo svojej aktuálnej rozhodovacej činnosti. 

     nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/455/2020 zo dňa 02.06.2022

            Ústavný súd SR (ďalej len ústavný súd) v danej veci preskúmaval rozhodnutia všeobecných súdov, na podklade ktorých bol sťažovateľ I. B. právoplatne uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

            Skutok, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený bol ustálený tak, že sťažovateľ, bezdomovec bývajúci so svojou priateľkou v záhradnej chatke, sa pri hádke neovládol a masívnym popolníkom opakovanými údermi do hlavy ubil priateľku na smrť. Potom vzal zapaľovač, podpálil ním perinu, na ktorej priateľka po útoku bezvládne ležala, následkom čoho vznikol požiar v chatke, a odišiel z chatky na dvor. Priateľka neprežila. Nepochybne zistené bolo to, že obaja účastníci hádky boli výrazne pod vplyvom alkoholu a napádali sa vzájomne.

            Na miesto spáchania skutku boli privolaní hasiči aj polícia. Sťažovateľ vo fáze prípravného konania sa k spáchaniu celého skutku najskôr priznal, čo ale už v rámci prípravného konania modifikoval a začal popierať svoju vinu, na čom zotrval aj v konaní pred súdom. V konaní pred súdom si na rozhodujúce okolnosti hádky (ako ich detailne popísal v prípravnom konaní) nespomínal a uviedol, že ku skutku v časti, ktorá sa týkala zapálenia priateľkinho tela (periny) sa priznal len pod tlakom vyšetrovateľov.

            Sťažovateľ najskôr poskytol orgánom činným v trestnom konaní všetku potrebnú súčinnosť, pričom vec spela k uzatvoreniu dohody o vine a treste s prokurátorom, k čomu napokon nedošlo. Sťažovateľ sa preto vyšetrovateľmi a konajúcou prokurátorkou cítil byť oklamaný, pretože mu za priznanie sľúbili dohodu o vine a treste, čo by pre neho znamenalo až o tretinu nižší trest, pričom prokurátorka napokon dohodu uzatvoriť odmietla.

            Ústavný súd zo spisového materiálu zistil, že sťažovateľ bol bezdomovec, ktorý sedel v šoku vedľa chatky a prítomným záchranárom sa snažil v alkoholovom opojení popísať svoje spomienky na ostatné hodiny. Následne sa uskutočnilo niekoľko operatívnych preverovaní a pre vec dva kľúčové výsluchy sťažovateľa. Pri výsluchu v pozícii podozrivého sťažovateľ veľmi podrobne vypovedal bez prítomnosti obhajcu, pričom za jednu hodinu výsluchu dokázal sťažovateľ vyprodukovať prostredníctvom monológovej časti výsluchu tri strany súvislo písaného textu a jeden a pol strany odpovedí na otázky. Ústavný súd zaujalo, že v rámci svojho monológu sťažovateľ iniciatívne ku každému faktu sám uvádzal početné detaily. Zápisnica o výsluchu podozrivého evokuje veľmi veľkú výrečnosť a intelektuálnu vyspelosť sťažovateľa, ktorý napriek veľkému množstvu alkoholu dokázal popísať každý detail svojho pohybu a správania v osudný deň.

            Ústavný súd si ďalej všimol, že v rámci súdneho konania bol spracovaný znalecký psychologický posudok, ktorý o sťažovateľovi uviedol, že zisťuje intelektovú úroveň v spodnom pásme populačného priemeru so slabšie rozvinutou zložkou, má podpriemerne rozvinuté jazykový cit, logické uvažovanie, pričom boli u neho diagnostikované poruchy osobnosti. Ústavný súd ohodnotil záver tohto znaleckého posudku tak, že u sťažovateľa bola zistená mizerná rozumová vyspelosť, ktorá bola v posudzovanej veci umocnená alkoholovým opojením.

            Z uvedeného dôvodu vyvodil ústavný súd pochybnosti o autenticite monológovej časti výpovede sťažovateľa, tak ako ju zachytil vyšetrovateľ.

            Podľa zistení ústavného súdu, sťažovateľ vypovedal aj na ďalší deň, tentoraz už v prítomnosti ustanoveného obhajcu. Ústavný súd zaujal text tejto ďalšej výpovede, ktorá je identická ako výpoveď z predošlého dňa. Uvedené znie podľa ústavného súdu na prvý pohľad logicky, no pri detailnom skúmaní ako celok vykazuje jednu zásadnú zvláštnosť. Pri porovnaní oboch výpovedí sťažovateľa bolo zrejmé, že sú aj chronologicky identické.

            Ústavný súd k uvedenému uviedol, že práve sebainkriminujúca výpoveď z prípravného konania bola kľúčovým dôkazom, na ktorom stálo odsúdenie sťažovateľa. Práve preto bolo nutné, aby tieto výpovede sťažovateľa detailne analyzoval, pričom z hľadiska procesného ústavný súd uviedol, že uznáva, že druhá výpoveď sťažovateľa bola realizovaná v prítomnosti obhajcu, no berúc do úvahy zistenia o totožných (identických) výpovediach sťažovateľa, sa otvára otázka efektivity obhajoby, špeciálne v prípadoch ustanovenej obhajoby. K uvedenému ústavný súd uviedol, že fyzická prítomnosť ustanoveného obhajcu pri realizovaní výsluchu nestačí, ústava požaduje aj materiálnu prítomnosť obhajoby, pričom o materiálnej kvalite obhajoby v danej veci existujú odôvodnené pochybnosti. Ak sa advokát nechá zapísať do zoznamu ex offo obhajcov v trestnom konaní, potom musí obhajovať klienta vždy riadne.

            Ústavný súd ďalej zdôraznil, že ambíciou ústavného súdu nie je sťažovať orgánom činným v trestnom konaní ich prácu, no súčasne si oni svoju prácu nemôžu bezdôvodne uľahčovať. Zjednodušene povedané, výpoveď osoby so základným vzdelaním alebo nižším IQ nemôže vyznievať ako výpoveď akademika. Práve chaotickosť, mierne nezrovnalosti a používanie nedokonalého jazyka je častokrát tým, čo vzbudzuje potrebnú dôveru a posilňuje dojem o potrebnej legalite realizovaného úkonu trestného konania. Výpoveď sťažovateľa realizovaná za prítomnosti obhajcu sa javí ako nezvratná, avšak podľa ústavného súdu sa všetko začalo jeho operatívnou výpoveďou vedľa tlejúcej chatky, keď bol sťažovateľ preukázateľne pod vplyvom alkoholu. Následne orgány činné v trestnom konaní, po klesnutí hladiny alkoholu v dychu realizovali podrobný výsluch sťažovateľa, ktorý bol následne opakovaný za prítomnosti advokáta. Zo spisu však vyplynulo, že jeho opakovanie bola len formalita, keďže reálne išlo len o jeho skopírovanie v rámci spisu. Podľa ústavného súdu je problematické považovať takéto výpovede za nosný dôkaz viny sťažovateľa.

            Jednou z kľúčových výhrad sťažovateľa je sľub orgánov činných v trestnom konaní, že dôjde k uzatvoreniu dohody o vine a treste. Práve týmto zdôvodňoval sťažovateľ ochotu spolupracovať, pričom neuzatvorenie takejto dohody považoval za zradu a ľstivé konanie zo strany prokuratúry. Jedným z rizík dohodovacieho konania je, podľa ústavného súdu, „hľadanie páchateľa pre trestný čin“, keď inštalovanie recidivistu do pozície páchateľa (ideálne takého, ktorý práve vykonáva trest odňatia slobody a v prípade nového skutku je pravdepodobné napríklad malé navýšenie trestu alebo upustenie od potrestania) je obojstranne výhodná situácia. Orgány činné v trestnom konaní vyriešili prípad a páchateľ so zlým kriminologickým profilom si je vedomý, že by mu aj tak nik neuveril, tak radšej príjme ďalší trest za skutok, ktorý ani nemusel spáchať. K uvedenému ústavný súd podotkol, že netvrdí, že o takúto situáciu muselo nevyhnutne ísť v súdnej veci, no sťažovateľ je bezpochyby typologicky vhodný kandidát na uvedenú úvahu.

            Podľa ústavného súdu je ústavne neakceptovateľné, keď sa pri osobe z akejkoľvek marginalizovanej komunity zneužije jej vzdelanostný (nedokončená škola, neovládanie jazyka) alebo sociálny nedostatok (bezdomovectvo, minulé odsúdenie) a z prezumpcie neviny sa tak stane prezumpcia viny. Následne najmä pri osobách, kde pobyt vo výkone trestu odňatia slobody vzhľadom na ich historické a empirické skúsenosti nepôsobí nijak odstrašujúco, je istým zjednodušením pristúpiť k dohode na priznaní výmenou za nízky trest. Nie je teda možné, za žiadnych okolností využívať slaboduchosť obvineného pre účely dosiahnutia žiaduceho výsledku.

            Ústavný súd si taktiež všimol, že v konaní bolo viacero podporných dôkazov, ktoré svedčili v prospech tvrdenia sťažovateľa a rozptyľovali teóriu o ňom ako páchateľovi (napríklad znalecké dokazovanie KEÚ PZ, ktoré analyzovalo vzorky nečistôt spod nechtov poškodenej s tým, že nešlo o zhodné DNA profily), pričom samotný skutok bol preukázaný len spornou výpoveďou sťažovateľa.

            Ústavný súd uzatvoril, že jednou zo zásad, ako orgány činné v trestnom konaní nikdy nesmú konať je, že nesmú konať ľstivo. Sťažovateľ svoju výpoveď odvolal v situácii, keď mu orgány činné v trestnom konaní odmietli návrh na uzatvorenie dohody o vine a treste, t. j. v momente keď bolo zrejmé, že za svoju súčinnosť nedostane žiadny benefit. Je faktom, že keby nedošlo z jeho strany k verifikácii skutkového deja, ako ho zrekonštruovala obžaloba, vysoko pravdepodobne by bolo veľmi náročné uznať sťažovateľa za vinného. Zostali bez povšimnutia otázniky, či problematické bytové a sociálne pomery, ako aj to, že sťažovateľ bol viackrát súdne trestaný prispeli k pohľadu sťažovateľa na vec hľadieť realisticky a či nebol ochotný voliť radšej „vrabca v hrsti ako holuba na streche“. Jeho argumentácia je pomerne jasná, že zrejme bol ochotný radšej akceptovať nižší trest a popieranie skutku sa mohlo javiť, vzhľadom na jeho tendenciu k páchaniu trestnej činnosti, procesne riskantnejšie. Inak povedané, už v prvom kroku sa sťažovateľ zrejme rozhodol radšej povedať to, čo sa od neho očakávalo a akceptovať trest v kratšom trvaní, keďže sa považoval za a priori nedôveryhodného pre orgány činné v trestnom konaní.

            Ústavný súd nebol presvedčený ani ohľadne ustálenia úmyslu sťažovateľa vraždiť. Podotkol, že ak vyšetrovanie výlučne nepotvrdilo smrť popolníkom a dopomohol k tomu aj požiar, sťažovateľ a poškodená preukázateľne zápasili, čo bolo charakteristické pre ich vzťah, sťažovateľ veril, že družka nie je v chate počas požiaru, potom záver všeobecných súdov o vražde je pochybný, keďže nezohľadnili obranu sťažovateľa. Uvedené je pochybné o to viac, keď jediné, čo mal vyšetrovateľ zadovážené v neprospech sťažovateľa je jeho procesne sporné priznanie, ktoré je však priznaním k súhrnu udalostí, no vôbec nie o priznaní k úmyslu vraždiť.

            Vzhľadom k popísaným skutočnostiam, ústavný súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, nakoľko ním bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, princíp nulla poena sine lege podľa čl. 49 Ústavy SR, princíp prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Záver: 

Recidivista je osoba, ktorá sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti a ktorú zatiaľ nedokázali napraviť predchádzajúce výkony trestov a to často ani výkony trestov nepodmienečných. Je preto pochopiteľné, že orgány činné v trestnom konaní (hlavne polícia) považujú za možných páchateľov ďalších spáchaných trestných činov primárne recidivistov. To platí o to viac, ak sa takýto recidivista vyskytoval v miestach, kde k trestnej činnosti došlo, prípadne v ich blízkosti. 

Orgány činné v trestnom konaní by však nemali nikdy zabúdať, že trestná minulosť konkrétnej osoby nie je dôkazom toho, že sa opätovne dopustila trestnej činnosti. Úlohou polície nie je hľadať páchateľa - recidivistu, ktorého by vedela čo možno najskôr spojiť s trestnou činnosťou tak, že ho presvedčí, aby sa k spáchaniu trestného činu priznal, prípadne ho bude k priznaniu motivovať núkaním rôznych benefitov vo forme uzatvorenia dohody o vine a treste, či nepodania návrhu na vzatie do väzby. Úlohou orgánov činných v trestnom konaní je zbierať dôkazy a až vykonaním dokazovaním ustáliť možného páchateľa spáchaného trestného činu. Páchateľa majú s trestnou činnosťou spojiť dôkazy a nie jeho trestná minulosť a podivné, neskôr často obvineným popierané, priznania získané najmä činnosťou operatívnych pracovníkov polície, ktorí recidivistu „predpripravia“ pre vyšetrovateľa a ten potom dokáže pri samotnom výsluchu pomôcť recidivistovi naformulovať jeho výpoveď tak, aby „sedela“ so zisteným skutkovým stavom.  To, že sa výpovede jednej a tej istej osoby, ktorá vypovedala pred vyšetrovateľom doslovne zhodujú nie je vôbec ojedinelé (a často je zjavné, že ide len o kopírovanie prvotnej výpovede a nie o skutočnú opakovanú výpoveď) a ojedinelým nie je ani to, že výpovede obvinených osôb v prípravnom konaní sú až často formulačne „uhladené“ a možno mať pochybnosti, či takto obvinený skutočne dokázal vypovedať. 

Takéto pozadie vykonávania procesných úkonov v prípravnom konaní nie je viditeľné, je to zákulisná hra polície s konkrétnou osobou, ktorá sa zo spisu nedá buď vôbec zistiť alebo sa dá len vyvodzovať z určitých náznakov (napríklad tak ako to urobil ústavný súd vo vyššie rozoberanom prípade). Nie je možné síce tvrdiť, že ide o bežnú praktiku konania polície (na to nie sú dôkazy), avšak taktiež nemožno tvrdiť, že by takéto pokrivené praktiky v činnosti polície a hľadaní páchateľa v prípravnom konaní vôbec neexistovali. Sľuby, nátlakové presviedčanie, zastrašovanie, namiesto dokazovania, je niečo, čo by v trestnom konaní nemalo byť vôbec prítomné a takéto konanie by nemalo ospravedlňovať ani to, že ide o odhaľovanie páchateľa trestnej činnosti. Cieľom činnosti polície by nemalo byť získať nejakú osobu (najlepšie recidivistu), ktorá vyšetrovanú trestnú činnosť zoberie na seba po vyťažovaní operatívnymi pracovníkmi polície, ale dokazovaním odhaliť osobu, ktorá by skutočne mohla byť páchateľom vyšetrovaného trestného činu.

Problematickým je aj to, že priznanie určitej osoby sa v aplikačnej praxi až príliš preceňuje a prakticky jeho získaním končí reálne dokazovanie v prípravnom konaní a už sa len „tlačí“ na uzatvorenie dohody o vine a treste[1], prípadne sa podá obžaloba bez adekvátnych dôkazov a prokurátor spolieha, že obžalovaná osoba na hlavnom pojednávaní prizná vinu a nebude sa viesť dokazovanie. Tón priebehu celého trestného konania tak často udávajú operatívni pracovníci polície, ktorí nezriedka spracovávajú (neprocesne, mimo spis) konkrétne osoby, aby sa priznali a tak uľahčili dokazovanie a tým aj sebe získali rôzne výhody. Spätne pritom nie je možné zistiť ako operatívne vyťažovanie recidivistu vyzeralo a či priznanie sa recidivistu je skutočne výsledkom toho, že je páchateľom trestného činu alebo je skôr výsledkom iných okolností, ktoré recidivista vyhodnotil tak, že bude pre neho priaznivejšie pokiaľ sa prizná k trestnej činnosti, s ktorou ho polícia spája kvôli obsahu jeho registra trestov.

Netreba hádam nikoho presviedčať, že takéto konanie polície môže viesť k zásadným pochybeniam a k odsúdeniu osoby, ktorá sa stíhaného trestného činu nedopustila. Takýto prípadný prístup zo strany orgánov činných v trestnom konaní je aj v rozpore s § 2 ods. 10 Tr. por., pričom už staršia trestnoprávna literatúra kládla obžalobe (obvineniu) veľký dôraz keď uvádzala, že nepodložená, prehnaná, či nesvedomitá obžaloba je vždy nebezpečenstvom pre správne a spravodlivé rozhodnutie súdu, nech je súd akokoľvek objektívny a nestranný[2].

Snaha orgánov činných v trestnom konaní mať páchateľa „za každú cenu“ a hlavne takého, ktorého to nebude „až tak bolieť“ by nemala byť až taká intenzívna, že bude v prípravnom konaní ignorovať dôkazy, ktoré by mohli spochybňovať vznesené obvinenie. Je preto úlohou hlavne prokurátora ako pána prípravného konania, aby zabezpečil dôslednú realizáciu základnej zásady trestného konania uvedenej v § 2 ods. 10 Tr. por. pri vedení vyšetrovania a neumožnil selektovanie dôkazov len preto, že niektoré možno nezapadajú do vytýčenej vyšetrovacej verzie a následne tak zaťažoval konanie pred súdom, do ktorého takéto vyšetrovanie podaním obžaloby prenesie.

De lege ferenda by bolo preto vhodným zaviesť zákonnú povinnosť, aby výsluchy obvinených a svedkov boli orgánmi činnými v trestnom konaní vždy zaznamenávané aj na obrazovozvukový záznam. Takýto spôsob dokumentovania výsluchov v prípravnom konaní by síce nemal dosah na prácu operatívnych pracovníkov polície a ich možnosť „predpripraviť“ konkrétnu osobu pre vyšetrovateľa, ale z týchto záznamov by aspoň bolo možné zistiť, či vypočúvaná osoba vypovedala spontánne, respektíve či jej bolo pomáhané otázkami, v akom bola rozpoložení pri výpovedi, akými slovami sa vyjadrovala a podobne (zrejme by tak skončila prax, keď napríklad výpoveď asociálneho bezdomovca pôsobí akoby vypovedal akademik). Taktiež by celkom určite skončila prax kopírovania skorších výpovedí do výpovedí neskorších. Bol by to krok k posilneniu zákonnosti v prípravnom konaní a aj určitá ochrana tak pre vypočúvané osoby ako aj pre policajtov, ktorí výsluchy realizujú, pred neskoršími možnými neopodstatnenými útokmi vypočutých osôb o násilí, či tlaku zo strany policajtov pri výsluchu.

  

 

 

 

Diskusia