Nedostatky skutkových viet obžalobných návrhov týkajúce sa pokračovacích trestných činov spáchaných distribúciou drog

 

JUDr. Pavol Gráčik, JUDr. Jakub Polák - advokáti so sídlom v Nitre

Nedostatky skutkových viet obžalobných návrhov týkajúce sa pokračujúcich trestných činov spáchaných distribúciou omamných a psychotropných látok, a procesné dôsledky z toho plynúce

Účelom tohto článku je reakcia na nedostatočnú a mnohokrát aj nesprávnu právnu prax v trestnom procese, týkajúcu saformulácie skutku spočívajúceho v dlhšie a na viacerých osobách trvajúcej distribúcie omamných a psychotropných látok, keď práve takéto trestné veci sú v súčasnej dobe početne stíhané a odsudzované. Už len z pohľadu zásadných trestnoprávnych dôsledkov pri takýchto skutkoch v rámci kvalifikačného momentu závažnejšieho spôsobu konania „po dlhší čas“  a „na viacerých osobách“ (§ 172 ods. 6 písm. b/ v spojení s § 138 písm. b/ a j/ Trestného zákona), kde je stanovená trestná sadzba v rozmedzí 10 až 15 rokov odňatia slobody, je výrazne nutné, aby podávané obžaloby a samozrejme aj odsudzujúce rozsudky boli v rámci skutkovej vety správne a teda zákonne formulované, aby v konečnom dôsledku bolo zachované právo na obhajobu ako aj samotné ústavné (základné ľudské) právona osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Distribúcia drogy ako pokračovací trestný čin

V kontexte naznačenej problematiky je nutné si uvedomiť, že predaj alebo poskytovanie omamných alebo psychotropných látok v určitom časovom období určitým odberateľom má jednoznačne znaky pokračovacieho trestného činu. Podľa nášho názoru niet najmenšieho dôvodu odmietnuť fakt, že v prípade každého jedného distribuovania drogy ide o samostatný útok napĺňajúci skutkovú podstatu trestného činu podľa § 172 ods. 4 písm. c) Trestného zákona. Pri tom je v zásade irelevantné, či ide o opakovaný predaj drogy jednej osobe, alebo niekoľkým (viacerým) osobám, ak sa tak deje v rámci jednotlivých, skutkovo a časovo ukončených (dokonaných) protiprávnych konaniach v rámci distribúcie drogy. Na tento účel je totiž nutné pripomenúť  že podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona, ide o pokračovací trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. Pokiaľ tu máme osobu (páchateľa) distribútora drogy, je zrejmé, že tento má v rámci takejto distribúcie jednotiaci zámer poskytovať drogu, je pri takomto jeho konaní zachovaná súvislosť v spôsobe páchania skutku, v predmete útoku ako aj časová súvislosť, pokiaľ by sa nejednalo o nejaký dlhší časový odstupmedzi jednotlivými dielčimi skutkami takejto distribúcie.

V žiadnom prípade nemôže ísť pri tomto o tzv. trváci trestný čin, pri ktorom sa v zmysle § 122 ods. 12 Trestného zákona vyžaduje vyvolanie a udržiavanie alebo len udržiavanie určitého protiprávneho stavu. Tu si je potrebné uvedomiť základný rozdiel medzi trvácim a pokračovacím trestným činom, keď pri pokračovacom trestnom čine, ako sme už vyššie uviedli, dochádza k samostatnému napĺňaniu znakov skutkovej podstaty trestného činu, s každým jednotlivo začatým a  ukončeným skutkovým priebehom, keď vždy po určitom čase, dôjde k naplneniu ďalšieho, samostatného, protiprávneho konania – distribuovania drogy. Ide teda o opakujúce sa konanie, ktoré na seba nadväzuje, najčastejšie v skutkovej podobe, že drogový díler sa opakovane schádza so svojimi odberateľmi a poskytuje im drogu a teda logicky každé jedno takéto skutkové konanie v podobe distribúcie drogy má svoj začiatok, priebeh a ukončenie (dokonanie). Naproti tomu, podoba trváceho trestného činu nie je forma páchania trestného činu, ktorá by tu niekedy bola a inokedy nebola, ale plynie zo zákona (nepretržite). Typickými trvácimi deliktmi sú obmedzovanie osobnej slobody (§ 183 Trestného zákona), pozbavenie osobnej slobody (§ 182 Trestného zákona), nedovolené ozbrojovanie (§ 294 Trestného zákona), alebo zanedbanie povinnej výživy (§ 207 Trestného zákona)[1]. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že trvácim trestným činom je aj samotné držanie, resp. prechovávanie drogy, ktoré je v súčasnosti ako samostatná skutková podstata právne kvalifikované v § 172 ods. 1 resp. § 172 ods. 3 Trestného zákona (v závislosti od toho, či sa jedná o omamnú látku alebo psychotropnú látku z rastliny rodu konopa alebo inú), pokiaľ sa nejedná o prechovávanie pre vlastnú potrebu[2]; to však nič nemení na veci, že „distribúcia drogy“ je už skutkovo a právne odlišným konaním z hľadiska objektívnej stránky, teda z hľadiska spôsobu spáchania trestného činu, ktoré je nutné posudzovať samostatne a teda aj v skutkovej vete obžaloby musí byť samotné poskytovanie, teda tzv. dílovanie drogy (ďalej len ako „distribúcia drogy“) skutkovo oddelené od konania v podobe prechovávania drogy. Zjednodušene povedané, „distribúcia drogy“ v sebe nezahŕňa zároveň aj prechovávanie drogy, čiže ak páchateľ drogu distribuoval, tak toto jeho konanie za žiadnych okolností nemožno zároveň právne kvalifikovať aj ako držbu drogy.

Nedostatky vo formulácii skutkových viet v obžalobách pri skutkoch „distribúcie drog“

V kontexte tohto výkladu je nutné, aby skutková veta, a to, či už obžaloby a samozrejme aj odsudzujúceho rozsudku, pri skutku spočívajúcom v opakujúcej, či viacnásobnej „distribúcie drogy“, bola postavená tak, ako to žiada zákon, keď tu máme najmä na mysli § 10 ods. 15 Trestného poriadku, podľa ktorého „skutkom sa rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu“.  Táto zákonná norma totiž jasne predpokladá, že pokiaľ súd rozhoduje o skutku zloženom z viacerých čiastkových útokov, ktorý je potrebné právne kvalifikovať ako pokračovací trestný čin, prokurátor musí jednotlivé takéto čiastkové útoky v obžalobe jednoznačne vymedziť a identifikovať, a to z logiky veci, nakoľko Trestný poriadok (§ 10 ods. 15) považuje aj každý jednotlivý čiastkový útok za skutok a teda o každom (takomto) skutku (čiastkovom útoku) sa musí meritórne rozhodnúť – či už odsúdením alebo oslobodením spod obžaloby. Tu však dochádzame ku „kameňu úrazu“, ktorý sa v praxi často deje. Máme tým na mysli, že obžaloby v takýchto „drogových veciach“ sú mnohokrát skutkovo formulované spôsobom, že „od presne nezisteného obdobia, približne od xxx do yyy si obvinený neoprávnene zadovažoval bližšie nezistené množstvo drogy (napríklad) zvanej pervitín, ktorého účinnou látkou je metamfetamín, ktorú bez povolenia prechovával u seba a na iných doposiaľ nezistených miestach a ktorú ďalej predával obvykle za xxx € za jednu dávku, alebo poskytoval bezodplatne v mieste xxx alebo na ďalších miestach viacerým osobám a to xxx, ...“.

Pri takomto formulovaní skutku je úplne zrejmé, že ide o nedostatočne a teda o zjavne nezákonne sformulovanú skutkovú vetu takéhoto pokračovacieho trestného činu (teraz máme na mysli nie vo vzťahu k prechovávaniu drogy, ktoré, ako sme už vyššie uviedli, je samozrejme trvácim trestným činom, ale vo vzťahu k  distribúcii drog v kontexte predmetných kvalifikačných pojmov „na viacerých osobách“ a „po dlhší čas“), keďže sa tu nevymedzujú jednotlivé čiastkové útoky v kontexte ich nezameniteľnosti, tak ako to určuje Trestný poriadok[3], resp. je možné celkovo konštatovať, že samotné čiastkové útoky tu nie sú vymedzené vôbec; je to prirovnateľné s tým, ako keby sme pri pokračovacom skutku krádeže mali skutok vymedzený tak, že „obžalovaný v určitom období kradol autá, ktoré ukradol tým a tým poškodeným“, čo je samozrejme neprijateľné.

Treba si uvedomiť, že ustanovenie § 235 písm. c) TP vyžaduje všeobecne pre každú žalovanú trestnú činnosť, a teda nie len pre pokračovacie trestné činy, takú mieru individualizácie obžalobného skutku, aby ho nebolo možné zameniť s iným. Inými slovami povedané, skutok obsiahnutý v obžalobnom návrhu musí byť individualizovaný tak, aby bol odlíšiteľný od iných skutkov. Hlavnou náležitosťou obžalobného návrhu je skutková veta. Zmyslom skutkovej vety je zachytiť skutok ako jav vo vonkajšom svete, ktorý sa stal, a to najmä konanie a následok. Skutočnosťou, ktorá odlišuje jednotlivé skutky od seba, je spôsobenie následku. Všetky prejavy vôle páchateľa navonok, ktoré smerovali k spôsobeniu toho následku potom tvoria jeden skutok.[4]

Z uvedeného vyplýva, že spôsobenie následku odlišuje jednotlivé skutky. Podľa nášho názoru je preto nevyhnutné, aby sa prokurátor v rámci skutkovej vety zameral práve na okolnosti a skutočnosti ktoré smerovali k následku (dokonaniu) žalovanej trestnej činnosti. V prípade „distribúcie drogy“ je preto potrebné poznať najmä osobu tzv. „odberateľa“, čo konkrétne bolo predmetom odovzdania, v akom množstve, akým spôsobom došlo k odovzdaniu, či odberateľ poskytol dílerovi protiplnenie, ale v neposlednom rade aj miesto a čas odovzdania. Všetky tieto okolnosti, ale najmä prejavy páchateľa, t.j. ako sa správal a ako konal až do momentu dokonania trestnej činnosti, čiže do momentu odovzdania drogy odberateľovi, determinujú a individualizujú každý jeden skutok.

Špecifikom pokračovacích trestných činov, a teda aj „distribúcie drogy“ je, že pozostávajú z viacerých čiastkových útokov, t.j. v tomto prípade z jednotlivých prípadov poskytovania  drogy viacerým odberateľom. Na základe vyššie citovaného je nutné prijať záver o tom, že každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu je potrebné vnímať ako samotný skutok, a preto požiadavka individualizácie skutkovej vety obžalobného návrhu sa vzťahuje aj na každý jeden čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ktoré všetky spoločne tvoria jednu skutkovú vetu obžalobného návrhu. Predmetné je preto potrebné aplikovať aj na „distribúciu drogy“ ako pokračovací trestný čin, a teda každý čiastkový útok „distribúcie drogy“ musí byť definovaný tak, akoby išlo o skutok samostatný. Táto požiadavka nevyhnutnej konkretizácie každého čiastkového útoku „distribúcie drogy“ je podporená okrem iného aj tým, že trestné stíhanie je potrebné začať pre každý čiastkový útok, pričom v súdnom konaní sa dokazuje každý čiastkový útok samostatne, aj keď v konečnom dôsledku ide o jeden trestný čin, pričom výsledkom dokazovania môže byť to, že niektoré čiastkové útoky sa nepodarí obžalobe preukázať, a teda súd bude musieť obžalovaného oslobodiť spod obžaloby z dôvodu, že čiastkový útok sa nestal.  

Nutnosť procesného postupu v podobe povinnosti náležite vymedziť každý jeden čiastkový útok v rámci pokračovacieho trestného činu, ktorý má byť predmetom obžaloby,bola tiež judikovaná, a to v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:  2Tost 35/2015, ktoré rozhodnutie bolo ako judikát pod č. R 51/2016 zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 6/2016, keď v odôvodnení tohto judikátu sa vo vzťahu k tejto problematike uvádza, že eventuálne oslobodenie spod obžaloby pre niektorý z čiastkových útokov musí byť dané postupom podľa § 285 Trestného poriadku anemožno ho realizovať púhou redukciou oproti výroku obžaloby (aj v predchádzajúcom procesnom režime, podľa Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005, sa konalo o jednotlivých čiastkových útokoch pokračovacieho trestného činu, „oslobodzovalo“ sa však ich „vypustením“). Najpodstatnejším na tento účel je však nasledovné konštatovanie z predmetného judikátu: „Je závažnou procesnou chybou v zmysle ustanovenia § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por. (aj § 241 ods. 1 písm. f/ Tr. por.), ak v obžalobnom návrhu nie je spôsobom uvedeným v § 235 písm. c/ Tr. por., časť vety pred bodkočiarkou, popísaný a tým identifikovaný každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, aj keď právna kvalifikácia takého činu (§ 235 písm. c/ Tr. por., časť vety za bodkočiarkou) sa vzťahuje na pokračovací trestný čin ako celok.“

Takáto judikatúra je následne aj v súdnej praxi všeobecne rešpektovaná, keď najvyšší súd aj v inom svojom rozhodnutí konštatuje, že absencia skutkového vymedzenia každého čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu, sa považuje za závažnú procesnú chybu a zároveň aj závažné porušenie práva na obhajobu obvineného[5], pričom aj keď bol takýto záver prijatý v trestnej veci majetkového trestného činu, určite niet najmenšieho dôvodu neriadiť sa týmito pravidlami aj v iných, teda aj drogových, trestných veciach.

Procesné dôsledky

V nadväznosti na vyššie načrtnuté „vady“ obžalôb, v podobe nesprávneho skutkového vymedzenia pokračovacej drogovej trestnej činnosti spočívajúcej v „distribúcii“ drogy, sa vynára otázka, aké sú procesné  dôsledky takýchto procesných nesprávností. V nasledovnej časti tohto článku sa preto pokúsime rozobrať najmä to, či zákonný sudca môže na základe takto nesprávne formulovanej obžaloby nariadiť termín hlavného pojednávania po jej preskúmaní podľa § 241 alebo po jej predbežnom prejednaní podľa § 243 TP, či môže vyniesť odsudzujúci rozsudok pre takto formulovaný skutok „distribúcie drogy“, ale aj to, či možno takto nedostatočne formulovaný skutok v odsudzujúcom rozsudku upraviť, a zároveň, aké dopady by mal  takýto postup súdu na práva obhajoby.

1.      Podanie obžaloby

Prokurátor ako žalobca je povinný, v zmysle § 235 písm. c) TP, v rámci obsahových náležitostí obžaloby definovať obžalobný návrh. Obžalobný návrh sa odvíja od konkrétnej trestnej činnosti a jeho právnej kvalifikácie, pretože od správneho vymedzenia konkrétne žalovanej trestnej činnosti (podstatné skutočnosti a okolnosti individualizujúce skutok z hľadiska udržania jeho totožnosti) sa následne odvíja jeho právna kvalifikácia zahrňujúca okrem pomenovania trestného činu aj také ustanovenia Trestného zákona, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. V tejto časti v kontexte už vyššie uvedeného chceme najmä zdôrazniť, že v prípade typickej „distribúcie drogy“ dvom alebo viacerým osobám je nevyhnutné, aby obžalobný návrh obsahoval skutočnosti a okolnosti determinujúce túto „distribúciu drogy“ ako pokračovací trestný čin, a to najmä s ohľadom na znenie skutkovej vety a použitie príslušných ustanovení Trestného zákona. V prípade odsudzujúceho meritórneho rozhodnutia je veľmi dôležité práve to, aby bola žalovaná postupná viacnásobná „distribúcia drogy“definovaná ako jeden pokračovací trestný čin, za ktorý bude súd ukladať jeden trest, a nie ako dva trestné činy (prípadne viac trestných činov), za ktoré bude súd ukladať úhrnný trest, pričom o to viac to platí, ak má byť uplatnený kvalifikačný moment „na viacerých osobách“. 

Ako má byť teda formulovaná skutková veta obžalobného návrhu v prípade „distribúcie drogy“ ako pokračovacieho trestného činu? Samozrejme, nie je možné ustáliť generálnu formuláciu takejto skutkovej vety, a preto bude úlohou súdu, aby jej formuláciu v každom jednom konkrétnom prípade vyhodnotil osobitne v rámci jej preskúmania, resp. predbežného prejednania, najmä s ohľadom na jej gramatické znenie. Sme toho názoru, že práve gramatický prístup analýzy skutkovej vety obžalobného návrhu je tým prístupom, na základe ktorého je možné prijať záver o tom, či táto skutková veta „distribúcie drogy“ spĺňa parametre pokračovacieho trestného činu. Správny gramatický a logický výklad znenia skutkovej vety obžalobného návrhu zodpovie, či sú naplnené požiadavky definície skutku pre jednotlivé čiastkové útoky „distribúcie drogy“ ako pokračovacieho trestného činu. V praxi by bolo vhodné očíslovať jednotlivé čiastkové útoky, avšak toto prehľadnejšie členenie čiastkových útokov nie je nevyhnutne potrebné, pretože aj správnym gramatickým opisom viacerých čiastkových útokov bez konkrétneho číslovania možno zabezpečiť zrozumiteľnú individualizáciu jednotlivých čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu. Na to, aby obžaloba v prípade „distribúcie drogy“, ako pokračovacieho trestného činu, spĺňala kogentnú náležitosť stanovenú v § 235 písm. c) TP, je absolútne nevyhnutné, aby skutková veta v rámci obžalobného návrhu obsahovala individualizáciu každého jedného čiastkového útoku  „dílovania“ ako skutku samotného, a to tak, aby každý jeden takýto čiastkový útok nemohol byť zamenený s iným čiastkovým útokom.

V tomto kontexte je v prípade každého jedného dielčieho skutku „distribúcie drogy“ už okrem vyššie uvádzaných individualizujúcich skutkových okolností, ako sú osoba odberateľa, miesto, čas a spôsob osdovzdania drogy, nutné uviesť aj množstvo, prípadne kvalitu drogy, tak aby bolo zrejmé, že pri každom jednom dielčom skutku sa skutočne jednalo o omamnú alebo psychotropnú látku, ktorá je spôsobilá ovplyvniť psychiku človeka, nakoľko omamnou a psychotropnou látkou nie je látka, ktorá síce je zaradená  do prílohy č. 1 zákona č. 139/1998 Z.z., ale je v takom malom množstve a koncentrácii, že nie je schopná vyvolať účinky vyžadované definíciami  omamnej, resp. psychotropnej látky, teda nie je schopná ovplyvniť psychiku človeka ( k tomu porovnaj R 24/1998).[6]

2.      Prijatie obžaloby a meritórne rozhodnutie

Aké možnosti má zákonný sudca po tom, čo mu bola prokurátorom doručená obžaloba, ktorej skutková veta v rámci obžalobného návrhu neobsahuje individualizáciu každého jedného čiastkového útoku „dílovania“ ako skutku samotného?Na túto otázku dáva odpoveď už vyššie uvádzaný judikát R 51/2016.V ňom vyslovený právny názor celkom jednoznačne poskytuje odpoveď, že taký nedostatok obžalobného návrhu, akým je absencia individualizácie/identifikácie každého čiastkového útoku (aj) pri „distribúcie drogy“ ako pokračovacieho trestného činu, je tak závažnou procesnou chybou, na základe ktorej nemá zákonný sudca inú možnosť ako obžalobu odmietnuť po jej preskúmaní podľa § 241 ods. 1 písm. f) TP alebo po jej predbežnom prejednaní podľa § 244 ods. 1 písm. h) TP. Zákonný sudca preto nemôže takúto obžalobu prijať a nariadiť termín hlavného pojednávania.

V praxi sme sa však stretli aj s takým názorom, že ak by zákonný sudca predsa len otvoril hlavné pojednávanie, či už z nevedomosti alebo cielene, tak môže v odsudzujúcom rozsudku „upraviť“ skutkovú vetu spôsobom, že bude individualizovaný každý jeden čiastkový útok „distribúcie drogy“ ako pokračovacieho trestného činu. Táto „úprava“ skutkovej vety by mala vyplynúť na základe vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, pričom bude zachovaná tzv. „totožnosť skutku“. Tento názor však zásadne odmietame, nestotožňujeme sa s ním a v nasledovných riadkoch sa pokúsime vysvetliť dôvody tohto nášho postoju.

Sme si vedomí toho, že žalovaný skutok môže byť po vykonanom dokazovaní čiastočne modifikovaný s ohľadom na výsledky dokazovania pri zachovaní jeho totožnosti. Podľa doktrinálneho výkladu totožnosť skutku je zachovaná, ak v skutkovej vete sú zachované konanie a následok, nie je zachované konanie, ale je zachovaný následok, ak je zachované konanie, ale nie je zachovaný následok, alebo je čiastočne zachované konanie a čiastočne je zachovaný následok. Skutok vymedzený v obžalobe tak môže byť v priebehu ďalších štádií trestného konania spresnený.[7]Môže tak prísť napríklad k zmene miesta, času spáchania skutku, pohnútky páchateľa, spôsobu konania, následku a pod.. Takéto spresnenia nie je potrebné obsiahnuť v osobitnom rozhodnutí, ale postačuje ich len upraviť pri vymedzení skutku v nasledovnom akte, akým je aj odsudzujúci rozsudok po podaní obžaloby.

Absencia individualizácie každého čiastkového útoku „distribúcie drogy“ ako pokračovacieho trestného činu v obžalobnom návrhu je však takým nedostatkom obžaloby, ktorý nemožno napraviť upravenou skutkovou vetou v odsudzujúcom rozsudku, pretože takáto „vadná“ skutková veta obžaloby nemá znaky pokračovacieho trestného činu. V zmysle § 278 ods. 1 TP súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a preto, aby mohol súd vydať odsudzujúci rozsudok, musí mať žalovaný skutok v prvom rade zákonné znaky niektorého trestného činu. Takýto skutok, ktorý má znaky trestného činu (znaky stanovené zákonom!), je možné s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania upraviť a v rámci odsudzujúceho rozsudku popísať žalovanú trestnú činnosť upravenou skutkovou vetu.

Iná je však tá situácia, kedy skutková veta obžalobného návrhu nemá zákonné znaky pokračovacieho trestného činu, pretože ak by takúto „vadnú“ skutkovú vetu upravil súd v odsudzujúcom rozsudku, v podstate by „vyrobil“ z netrestného skutku (netrestný v tom význame, že pokiaľ by skutková vety obžaloby neobsahovala dostatočne individualizované a konkretizované jednotlivé čiastkové útoky „distribúcie drogy“, nebolo by možné takto v obžalobe  formulovaný „skutok“ považovať za skutok, pre ktorý je možné v zmysle Trestného poriadku v intenciách § 10 ods. 15  páchateľa odsúdiť) skutok trestný. Takýmto postupom súdu by bol porušený, okrem iného, najmä ústavný princíp nezávislého a nestranného súdu, pretože by takto napomohol prokurátorovi k odsúdeniu obžalovaného, čo nie je úlohou súdu za žiadnych okolností. Veľmi zjednodušene povedané, z nezákonnej obžaloby nemôže vzísť zákonný odsudzujúci rozsudok.

Pokiaľ teda zákonný sudca neodmietne obžalobu, v ktorej absentuje individualizácia/identifikácia každého čiastkového útoku „distribúcie drogy“ ako pokračovacieho trestného činu, ale nariadi a následne aj otvorí hlavné pojednávanie, je namieste otázka, ako rozhodne o žalovanom skutku. Ako sme už vyššie uviedli, aj pri prihliadnutí na judikatúru najvyššieho súdu, je možné konštatovať, že absencia individualizácie/identifikácie každého čiastkového útoku „distribúcie drogy“ ako pokračovacieho trestného činu v obžalobnom návrhu, je závažnou procesnou chybou, v ktorej dôsledku trpí celé súdne konanie. V tomto smere si teda pomôžeme už vyššie poukazovaným Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Tdo 49/2019 zo dňa 02. júla 2020, ktoré sa síce týka pokračovacieho trestného činu krádeže, avšak práve preto je plne aplikovateľné aj na „distribúciu drogy“ ako pokračovacieho trestného činu. Jedná sa o rozhodnutie o dovolaní ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, proti oslobodzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený odsudzujúci rozsudok okresného súdu. V danej veci sa jednalo práve o to, že v obžalobnom návrhu prokurátora absentovala konkretizácia jednotlivých čiastkových útokov sprenevery (čo bolo primárne dôvodom pre oslobodzujúci rozsudok vydaný odvolacím súdom), pričom tu najvyšší súd  uviedol, citujeme: „Aj najvyšší súd je toho názoru, že v danom prípade okresný súd pochybil, keď pri predbežnom prejednaní obžaloby prijal obžalobu prokurátora, hoci táto z pohľadu skutkového vymedzenia žalovanej trestnej činnosti nespĺňala náležitosti v zmysle § 235 písm. c) Tr. Por. v rozsahu konkretizácie jednotlivých čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, ktorých sa mal obvinený dopustiť ako dispečer montáží spoločnosti XXX, s.r.o., čím došlo k neodstrániteľnej procesnej chybe, ktorá postihuje celé súdne konanie.“

Ak sa teda súdne konanie dostane do fázy hlavného pojednávania, nemá zákonný sudca inú možnosť ako o obžalobe meritórne rozhodnúť, samozrejme za predpokladu, že nie je daný žiadny dôvod na alternatívne rozhodnutie podľa § 279 – 283 TP. Bude preto na zákonnom sudcovi či naberie odvahu po tom, čo založil závažnú procesnú chybu súdneho konania tým, že neodmietol obžalobu po jej preskúmaní, resp. po predbežnom prejednaní, ale nariadil hlavné pojednávanie, a oslobodí obžalovaného spod obžaloby v rozsahu skutku „distribúcie drogy“. Za kvalitu obžaloby zodpovedá sám prokurátor ako žalobca a nositeľ dôkazného bremena, a preto nie je úlohou súdu akokoľvek konvalidovať nedostatky obžaloby svojim ďalším iniciatívnym postupom spočívajúcim v modifikácii skutkovej vety obžalobného návrhu, čo však v danej situácii ani nie je procesne prípustné. Zákonný sudca preto nebude mať inú možnosť len ako vydať vo vzťahu ku skutku „distribúcie drogy“ oslobodzujúci rozsudok podľa § 285 písm. b) TP, pretože obžaloba bola podaná pre skutok, ktorý nie je pokračovacím trestným činom, nakoľko nespĺňala náležitosti v zmysle § 235 písm. c) Trestného poriadku v rozsahu konkretizácie jednotlivých čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, ktorých sa mal obžalovaný dopustiť.

 

 

Diskusia