K zásade v pochybnostiach v prospech poškodeného uplatňovanej v prípravnom konaní

 

 V pod­mien­kach no­vej úp­ra­vy ko­na­nia pred sú­dom ide pre­to o pre­ná­ša­nie dô­kaz­né­ho bre­me­na z pro­ku­ra­tú­ry na súd, pre­to­že súd má vý­raz­ne ob­me­dze­né kom­pe­ten­cie v tom, že vec už ne­mô­že vrá­tiť pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie, ak zis­tí hmot­nop­ráv­ne va­dy (nap­rík­lad, ak vo ve­ci nie sú ob­jas­ne­né ani zá­klad­né skut­ko­vé okol­nos­ti), te­da pro­ku­rá­to­ro­vi pos­ta­čí v príp­rav­nom ko­na­ní dodr­žať len pro­ces­né us­ta­no­ve­nia, pri­čom mô­že ko­nať s ve­do­mím, že aké­koľ­vek vý­raz­nej­šie prob­lé­my vo ve­ci (nap­rík­lad rie­še­nie spor­ných práv­nych kva­li­fi­ká­cií, dopĺňa­nie do­ka­zo­va­nia, či hod­no­te­nie roz­por­ných dô­ka­zov) mu­sí vy­rie­šiť súd po po­da­ní ob­ža­lo­by na hlav­nom po­jed­ná­va­ní. Zjed­no­du­še­ne po­ve­de­né,  pos­ta­čí, ak vec je ob­jas­ne­ná v mi­ni­mál­nej mie­re, prí­pad­ne aj vô­bec, na­koľ­ko nič neb­rá­ni to­mu, aby bo­la riad­ne ob­jas­ne­ná na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sú­dom.

 Naz­na­če­ný pos­tup pro­ku­rá­to­rov up­lat­ňo­va­ný aj po 01.01.2006 vy­chá­dza nie­len z akej­si za­uží­va­nej tra­dí­cie (t.j. naj­mä z to­ho, že pro­ku­rá­tor pri akých­koľ­vek roz­po­roch v dô­ka­zoch po­vin­ne po­dá­va ob­ža­lo­bu), ale aj z po­mer­ne ne­jed­noz­nač­nej a kom­pli­ko­va­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rú zvo­lil zá­ko­no­dar­ca pri kon­ci­po­va­ní no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku. V tom­to sme­re tre­ba pou­ká­zať hlav­ne na úp­ra­vu po­dá­va­nia ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­rom, kto­rá veľ­mi úz­ko sú­vi­sí s úp­ra­vou za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v príp­rav­nom ko­na­ní (ak pro­ku­rá­tor tres­tné stí­ha­nie ne­zas­ta­ví, spra­vid­la po­dá na ob­vi­ne­né­ho ob­ža­lo­bu), ako aj so zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tné­ho ko­na­nia.

 Trest­ný po­ria­dok účin­ný od 01.01.2006 up­ra­vu­je po­da­nie ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­rom v us­ta­no­ve­ní § 234 ods.1 Tr. por. tak, že ak vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia ale­bo skrá­te­né­ho vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd, pro­ku­rá­tor po­dá ob­ža­lo­bu prís­luš­né­mu sú­du, pri­po­jí k nej spi­sy, ich príl­ohy a dô­kaz­né pred­me­ty. V pod­sta­te zhod­ne up­ra­vo­va­lo po­da­nie ob­ža­lo­by aj us­ta­no­ve­nie § 176 ods.1 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005.

 Ani „sta­rý“ a ani „no­vý“ Trest­ný po­ria­dok bliž­šie neš­pe­ci­fi­ku­je, ke­dy je pot­reb­né po­va­žo­vať vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia za pos­ta­ču­jú­ce na po­da­nie ob­ža­lo­by. Vzhľa­dom na tak­mer to­tož­né zne­nie vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní sa aj za účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho po­riad­ku vy­chá­dza z to­ho, že pro­ku­rá­tor je po­vin­ný po­dať ob­ža­lo­bu aj v prí­pa­de, ak si dve sku­pi­ny dô­ka­zov od­po­ru­jú a roz­po­ry už ne­mož­no od­strá­niť, pre­to­že ďal­šie dô­ka­zy buď neexis­tu­jú, ale­bo sa dos­tup­ný­mi pros­tried­ka­mi už ne­da­jú za­ob­sta­rať. Za ta­kej­to si­tuácie neos­tá­va nič iné ako po­dať ob­ža­lo­bu, pre­to­že zis­te­nie, kto­ré z nav­zá­jom si od­po­ru­jú­cich dô­ka­zov sú prav­di­vé, zá­vi­sí len na ich zhod­no­te­ní sú­dom po ich vy­ko­na­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pod­ľa zá­sad ús­tnos­ti a bez­pros­tred­nos­ti. Zá­sa­du v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­vi­ne­né­ho to­tiž mô­že pou­žiť len súd (1) 

 Tá­to vy­ššie uve­de­ná zá­sa­da za­lo­že­ná na ju­di­ka­tú­re na­do­bud­la v praxi pro­ku­ra­tú­ry extrém­ne a nek­ri­tic­ké roz­me­ry v tom sme­re, že pro­ku­rá­to­ri po­dá­va­jú ob­ža­lo­bu v akej­koľ­vek ve­ci, v kto­rej exis­tu­je čo i len je­den od­chyl­ný dô­kaz od iných a do­kon­ca v niek­to­rých prí­pa­doch pro­ku­rá­to­ri pria­mo v od­ôvod­ne­ní ob­ža­lob­né­ho návr­hu pou­ká­žu na pred­met­nú ju­di­ka­tú­ru s tým, že ne­moh­li roz­hod­núť iným spô­so­bom, pre­to­že za­bez­pe­če­né dô­ka­zy sú vzá­jom­ne roz­por­né. Z ju­di­ka­tú­ry sú­dov sa tak v praxi pro­ku­ra­tú­ry vži­la len jej pr­vá časť, te­da to, že „ak si dve sku­pi­ny dô­ka­zov od­po­ru­jú“ tre­ba po­dať ob­ža­lo­bu. Sku­toč­nosť, že ju­di­ka­tú­ra na po­da­nie ob­ža­lo­by v ta­kých­to prí­pa­doch vy­ža­du­je aj to, že „roz­po­ry už ne­mož­no od­strá­niť“ zos­ta­la prak­tic­ky ne­pov­šim­nu­tá.

 Pro­ku­rá­to­ri spra­vid­la vy­chá­dza­jú nes­práv­ne z to­ho, že po­chyb­nos­ti sú tu už vte­dy, ak si proti­re­čia za­bez­pe­če­né dô­ka­zy, te­da roz­por­né dô­ka­zy vô­bec ne­hod­no­tia pod­ľa zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov a ani sa spra­vid­la hod­no­te­ním dô­ka­zov ne­po­kú­ša­jú od­strá­niť vznik­nu­té roz­po­ry, na­koľ­ko už len sa­mot­né roz­po­ry v dô­ka­zoch sa po­va­žu­jú za po­chyb­nos­ti, pri­čom, pod­ľa za­uží­va­né­ho vý­kla­du, len súd po vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, mô­že roz­po­ry od­stra­ňo­vať a to prí­pad­ne aj ich hod­no­te­ním.  Na­viac, v niek­to­rých ob­ža­lo­bách sa vý­slov­ne pou­ka­zu­je na to, že no­vý Trest­ný po­ria­dok do­kon­ca „prehĺbil“ to­to pra­vid­lo v tom, že doš­lo, op­ro­ti pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­ve, k zme­ne (k sprís­ne­niu) dô­vo­du na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­doch, ak je tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti kon­krét­nej oso­be, pre­to­že v sú­čas­nos­ti mož­no za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 215 ods.1 písm. c) Tr. por. len vte­dy, ak je ne­po­chyb­né, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný. Ob­ža­lo­ba je tak čas­to po­da­ná s tým, že „nech roz­hod­ne súd“ te­da s tým, že vo ve­ci sú roz­po­ry v dô­ka­zoch a zá­sa­du in du­bio pro reo mô­že pou­žiť len súd (2).

 Pre ur­či­tú ob­jek­ti­vi­tu je nut­né uviesť, že ta­ký­to pos­tup pro­ku­rá­to­rov vy­ža­du­je čas­to na­dria­de­ná pro­ku­ra­tú­ra a ne­zried­ka pria­mo Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra SR, kto­rá pros­tred­níc­tvom op­ráv­ne­nia § 363 a nas­le­du­jú­ce Tres­tné­ho po­riad­ku zru­šu­je nie­ke­dy aj prá­vop­lat­né za­sta­vu­jú­ce uz­ne­se­nia pro­ku­rá­to­rov z to­ho dô­vo­du, že dô­ka­zy si od­po­ru­jú a je nut­né po­dať ob­ža­lo­bu. Stá­va sa tak do­kon­ca aj v prí­pa­doch, keď lo­gic­kou úva­hou by mo­hol pro­ku­rá­tor tie­to roz­po­ry od­strá­niť, av­šak ten, via­za­ný práv­nym ná­zo­rom na­dria­de­nej pro­ku­ra­tú­ry, mu­sí po­dať ob­ža­lo­bu. Pri­tom v niek­to­rých prí­pa­doch je evi­den­tné, že dô­kaz­ná si­tuácia je ta­ká, že v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že viesť k od­sú­de­niu ob­vi­ne­nej oso­by  v ko­na­ní pred sú­dom. Ob­ža­lo­ba je v ta­kých­to prí­pa­doch po­dá­va­ná zjav­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 234 ods. 1 Tr. por., na­koľ­ko pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd nie je dô­vod­né (3)

                                                                                                      Autor toh­to člán­ku za­stá­val aj ako pro­ku­rá­tor ná­zor, že pos­tup pro­ku­rá­to­ra, kto­rý po­dá ob­ža­lo­bu na ob­vi­ne­né­ho len pre­to, že dô­ka­zy si od­po­ru­jú, ale­bo len pre­to, že vý­po­veď poš­ko­de­né­ho je od­liš­ná od vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho (čo je zväč­ša pra­vid­lom) je ab­so­lút­ne nes­práv­ny. Rov­na­ko nes­práv­na je prax, ak sa ob­ža­lo­ba po­dá len s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 215 ods. 1 písm. a) ale­bo c) Tr. por. s tým, že tres­tné stí­ha­nie nie je mož­né za­sta­viť, pre­to­že nie je „ne­po­chyb­né“, že sa sku­tok nes­tal, res­pek­tí­ve nie je „ne­po­chyb­né“, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný. To, či je ale­bo nie je v niek­to­rých prí­pa­doch po­da­ná na ob­vi­ne­né­ho ob­ža­lo­ba ne­zá­vi­sí čas­to ani tak od us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na, či Tres­tné­ho po­riad­ku ako skôr od to­ho, aký ná­zor za­stá­va bez­pros­tred­ne na­dria­de­ný pro­ku­rá­tor, kto­rý me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tia pro­ku­rá­to­ra schva­ľu­je. Mož­no však vy­slo­viť súh­las s tým, že aj keď men­šia, ale pred­sa len časť ve­dú­cich pro­ku­rá­to­rov za­stá­va práv­ny ná­zor, že nie kaž­dá vec, kde bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a v kto­rej sa ob­ja­via roz­po­ry mu­sí zá­ko­ni­te skon­čiť na sú­de.

 Naz­na­če­ným nes­práv­nym pos­tu­pom čas­ti pro­ku­rá­to­rov je pot­reb­né ve­no­vať po­zor­nosť, pri­čom v pr­vom ra­de je nut­né sa za­obe­rať us­ta­no­ve­ním § 215 ods. 1 písm. c) Tr. por..

 Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 215 ods.1 písm. c) Tr. por. pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak je ne­po­chyb­né, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný. Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 172 ods.1 písm. c) Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005, pro­ku­rá­tor za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie, ak ne­bo­lo do­ká­za­né, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.

 Po­rov­na­ním vy­ššie uve­de­ných us­ta­no­ve­ní je zrej­mé, že zá­ko­no­dar­ca v no­vom Tres­tnom po­riad­ku nah­ra­dil slov­né spo­je­nie „nie je do­ká­za­né“ spo­je­ním „je ne­po­chyb­né“, čím doš­lo k ob­dob­nej práv­nej úp­ra­ve ako pri za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 215 ods.1 písm. a) Tr. por., len s tým roz­die­lom, že pís­me­no a) sa tý­ka to­ho, či sa sku­tok stal a pís­me­no c) to­ho, či sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný. Uve­de­ná zme­na však, zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu, zos­ta­la ne­vys­vet­le­ná a mož­no sa len dom­nie­vať pre­čo k nej doš­lo (4).

 Ne­vys­vet­le­ným zos­tá­va aj to, akým spô­so­bom vy­kla­dať slov­né spo­je­nie „je ne­po­chyb­né“ v pod­mien­kach no­vej úp­ra­vy tres­tné­ho pro­ce­su, te­da, či „ne­po­chyb­nosť“ má zna­me­nať úpl­nú is­to­tu, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný (te­da, či ide o ta­kú ne­po­chyb­nosť, kto­rá v se­be za­hŕňa vždy ab­so­lút­no a to ab­so­lút­no v tom sme­re, že mu­sí ísť o nez­vrat­nú is­to­tu o skut­ko­vých zis­te­niach, prí­pad­ne o pá­cha­te­ľo­vi, pri­čom ne­po­chyb­nosť, pri ta­kom­to dôs­led­nom ja­zy­ko­vom vý­kla­de, by už poj­mo­vo vy­lu­čo­va­la aké­koľ­vek po­chyb­nos­ti), res­pek­tí­ve, či pod „je ne­po­chyb­né“ mož­no pod­ra­diť, vzhľa­dom na niek­to­ré ďal­šie us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, aj prí­pa­dy, pri kto­rých nej­de o ne­po­chyb­nosť ab­so­lút­nu, ale ide o ne­po­chyb­nosť, pri kto­rej mož­no pri­pus­tiť ur­či­té po­chyb­nos­ti.

 Pri rie­še­ní tej­to otáz­ky je nut­né vy­chá­dzať zo zá­klad­ných zá­sad tres­tné­ho ko­na­nia a to naj­mä z us­ta­no­ve­nia § 2 ods.10 ve­ta pr­vá Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (t. j. po­li­cajt a pro­ku­rá­tor ) pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na roz­hod­nu­tie.

 Pod­ľa uve­de­nej zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia je po­vin­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra a po­li­caj­ta zis­tiť skut­ko­vý stav (a mož­né­ho pá­cha­te­ľa), o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti. Zá­klad­ná zá­sa­da tres­tné­ho ko­na­nia te­da neuk­la­dá pro­ku­rá­to­ro­vi a po­li­caj­to­vi po­vin­nosť v tom sme­re, že skut­ko­vý stav (a mož­ný pá­cha­teľ) mu­sí byť v príp­rav­nom ko­na­ní zis­te­ný mi­mo akých­koľ­vek po­chyb­nos­ti, te­da s ab­so­lút­nou is­to­tou, ale pri­púš­ťa aj ur­či­té dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti. Zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por. pre­to vy­plý­va, že ak pro­ku­rá­tor ne­mu­sí mať na po­da­nie ob­ža­lo­by ab­so­lút­ne is­té (ab­so­lút­ne do­ká­za­né mi­mo akú­koľ­vek po­chyb­nosť), či sa sku­tok stal a či ho spá­cha­la kon­krét­na oso­ba (po­zi­tív­ne zis­te­nie oh­ľad­ne skut­ku a je­ho pá­cha­te­ľa), ne­mu­sí mať ani na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ab­so­lút­ne is­té (ab­so­lút­ne do­ká­za­né mi­mo akú­koľ­vek po­chyb­nosť), že sa sku­tok nes­tal, res­pek­tí­ve, že ho nes­pá­cha­la kon­krét­na oso­ba (ne­ga­tív­ne zis­te­nie oh­ľad­ne skut­ku a je­ho pá­cha­te­ľa). Z us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 10 Tr. por. te­da ne­mož­no v žiad­nom prí­pa­de vy­vo­diť, že na po­da­nie ob­ža­lo­by pos­ta­čia len po­chyb­nos­ti o skut­ko­vom sta­ve, či pá­cha­te­ľo­vi, av­šak na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia už je nut­ná ne­po­chyb­ná ne­ga­tív­na is­to­ta, že sa sku­tok nes­tal, či, že ho nes­pá­cha­la ob­vi­ne­ná oso­ba. Na­po­kon, po­jem „dô­vod­né (ro­zum­né) po­chyb­nos­ti“ pou­ži­tý v us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 10 Tr. por. zjav­ne ne­mož­no vy­kla­dať ako ne­po­chyb­nosť úpl­nú (ako is­to­tu).

 Z vy­ššie uve­de­né­ho pre­to vy­plý­va, že po­jem „ne­po­chyb­nosť“ uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 215 ods. 1 písm. a) a písm. c) Tr. por. je nut­né vy­kla­dať v spo­ji­tos­ti s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 10 Tr. por., te­da vo svet­le jed­nej z nos­ných práv­nych prin­cí­pov tres­tné­ho ko­na­nia, tak, že nej­de o ab­so­lút­nu ne­po­chyb­nosť (t. j. ab­so­lút­nu is­to­tu), ale ide o ne­po­chyb­nosť re­la­tív­nu (t. j. re­la­tív­nu is­to­tu), čo zna­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie (a to aj v zmys­le § 215 ods. 1 Tr. por.) len po­tiaľ, po­kiaľ po­chy­bo­va­nie o skut­ku v tom sme­re, že sa nes­tal, res­pek­tí­ve, že ho nes­pá­chal ob­vi­ne­ný ne­dá­va lo­gic­ký zmy­sel. Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní mô­že pre­to za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a) ale­bo písm. c) Tr. por. aj vte­dy, ak o skut­ko­vom sta­ve ale­bo o ob­vi­ne­nej oso­be sú ur­či­té po­chyb­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z jed­not­li­vých dô­ka­zov, av­šak po ich ná­le­ži­tom vy­hod­no­te­ní a v spo­ji­tos­ti aj s iný­mi dô­kaz­mi, ide o po­chyb­nos­ti, kto­ré už ne­mož­no po­va­žo­vať za lo­gic­ké, ro­zum­né, či dô­vod­né.

 K uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť, že v dôs­led­ku ob­me­dze­ných pros­tried­kov ľud­ské­ho poz­na­nia nik­to ne­mô­že dos­pieť k ab­so­lút­ne is­té­mu poz­na­niu o exis­ten­cii, či neexis­ten­cii ne­ja­ké­ho skut­ko­vé­ho sta­vu a vždy sú mys­li­teľ­né mož­nos­ti, že roz­hod­né sku­toč­nos­ti ne­nas­ta­li ale­bo nas­ta­li inak. Kto po­cho­pí me­dze ľud­ské­ho poz­na­nia, ne­mô­že nik­dy pred­pok­la­dať, že by mo­hol byť bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí pres­ved­če­ný o exis­ten­cii ne­ja­ké­ho de­ja a že je­ho om­yl je ab­so­lút­ne vy­lú­če­ný. Pre­to v ľud­skom ži­vo­te pla­tí vy­so­ký stu­peň prav­de­po­dob­nos­ti, kto­rý vzni­ká pri sta­ros­tli­vom vy­uži­tí dos­tup­ných pros­tried­kov poz­na­nia a mož­no ho pre­to po­va­žo­vať za prav­du. Pres­ved­če­nie poz­ná­va­jú­ce­ho sub­jek­tu o da­nos­ti tak­to zpros­tred­ko­va­né­ho stup­ňa prav­de­po­dob­nos­ti je pres­ved­če­ním o prav­de (5)

 Na­po­kon, v ce­lom tres­tnom ko­na­ní a te­da aj v ko­na­ní príp­rav­nom, sa za prav­du po­va­žu­je to, čo bo­lo do­ká­za­né s ur­či­tým vy­šším stup­ňom prav­de­po­dob­nos­ti, čo však vô­bec nez­na­me­ná, že to aj prav­di­vé mu­sí byť, res­pek­tí­ve, že to, čo vy­plý­va z dô­ka­zov ako lo­gic­ké a prav­de­po­dob­né, mu­sí byť nao­zaj aj v sú­la­de so skut­ko­vým de­jom tak, ako sa v mi­nu­los­ti od­oh­ral.  Po­ve­dať o nie­čom, že je prav­di­vé, mu­sí po­tom zna­me­nať, že ju (prav­du) mož­no ve­ri­fi­ko­vať, že je v sú­la­de so všet­ký­mi na­ši­mi pres­ved­če­nia­mi ale­bo že sa s reali­tou zho­du­je. Ak však všet­ko ho­vo­rí v pros­pech is­tej hypo­té­zy a nič pro­ti nej,  ne­mu­sí to zna­me­nať, že je prav­di­vá, na­koľ­ko ona sa len zho­du­je s fak­ta­mi, ale nez­na­me­ná to, že je (ale­bo mu­sí byť) aj prav­di­vá a ne­po­chyb­ná.  Vy­plý­va to naj­mä z to­ho, že neexis­tu­jú pra­vid­lá na ur­če­nie to­ho, kto­ré sú­dy sú ob­jek­tív­ne is­té, te­da ne­po­chyb­né (6)

 Prá­ve s tou­to re­la­tív­nou is­to­tou, či re­la­tív­nou prav­dou po­čí­ta aj sám zá­ko­no­dar­ca, pre­to­že sú­čas­ťou Tres­tné­ho po­riad­ku je aj in­ši­tút ob­no­vy ko­na­nia ako mi­mo­riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok slú­žia­ci prá­ve na náp­ra­vu skut­ko­vých omy­lov. Zá­ko­no­dar­ca te­da nie­len v zá­klad­nej zá­sa­de tres­tné­ho ko­na­nia, ale aj v in­šti­tú­te ob­no­vy ko­na­nia, dá­va naj­avo, že nie je v ľud­ských mož­nos­tiach viesť do­ka­zo­va­nie ne­po­chyb­ne a po­čí­ta aj s ur­či­tý­mi omyl­mi.

 Aj vo svet­le tých­to sku­toč­nos­tí je evi­den­tné, že z us­ta­no­ve­ní § 215 ods. 1 písm. a) a písm. c) Tr. por. by ma­lo byť vy­pus­te­né slo­vo „ne­po­chyb­né“ a ma­lo by byť nah­ra­de­né iným ter­mí­nom, nap­rík­lad slov­ným spo­je­ním „ne­bo­lo do­ká­za­né v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na po­da­nie ob­ža­lo­by“, že sa sku­tok stal, res­pek­tí­ve, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.  Tá­to zme­na by lep­šie vy­ho­vo­va­la práv­nej praxi, pri­čom by nez­vá­dza­la or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní hľa­dať a do­ka­zo­vať ne­po­chyb­nú is­to­tu tam, kde ju náj­sť a do­ká­zať  nie je mož­né. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že aj za sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy je mož­né (ale­bo nut­né) vy­kla­dať ter­mín „ne­po­chyb­né“ ako ur­či­tý vy­šší stu­peň prav­de­po­dob­nos­ti (te­da nie ako ab­so­lút­nu is­to­tu, kto­rú ob­jek­tív­ne nie je mož­né do­siah­nuť), že sa sku­tok nes­tal, prí­pad­ne že ho nes­pá­chal ob­vi­ne­ný, t. j. na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pos­ta­čí len dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né prav­de­po­dob­né zis­te­nie za­lo­že­né sa sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých sku­toč­nos­tí a na ná­le­ži­tom vy­hod­no­te­ní všet­kých dô­ka­zov.

 Ne­lo­gic­kosť práv­nej úp­ra­vy, kto­rá by na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ža­do­va­la ab­so­lút­nu ne­po­chyb­nosť mož­no vy­vo­diť aj z úp­ra­vy in­šti­tú­tu za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia pos­ta­čí len to, že nie je dô­vod na od­miet­nu­tie, od­ov­zda­nie, či od­lo­že­nie ve­ci. Vzhľa­dom na tú­to práv­nu úp­ra­vu sú prak­tic­ky bež­ne za­čí­na­né tres­tné stí­ha­nia vo ve­ci len na okol­nos­tiach, kto­ré sú uve­de­né v tres­tných ozná­me­niach a kto­ré sú tak­mer vždy len jed­nos­tra­né a po­mer­ne všeo­bec­né. Je sí­ce zrej­mé, že na za­čiat­ku tres­tné­ho ko­na­nia neexis­tu­je jas­ný dô­kaz­ný ma­te­riál a až pre­be­ha­jú­ce príp­rav­né ko­na­nie má slú­žiť k zhro­maž­ďo­va­niu dô­ka­zov, av­šak, ak sa po zhro­maž­de­ní ur­či­tých dô­ka­zov ne­po­da­rí ob­jas­niť zá­klad­né skut­ko­vé okol­nos­ti a tvr­de­nia ozna­mo­va­te­ľa (poš­ko­de­né­ho), prí­pad­ne, ak tvr­de­nia poš­ko­de­né­ho zos­ta­nú osa­mo­te­né (bez exis­ten­cie ďal­ších pria­mych, či ne­pria­mych dô­ka­zov), nič by ne­ma­lo or­gá­nu čin­né­mu v tres­tnom ko­na­ní brá­niť v tom, aby ta­ké­to tres­tné stí­ha­nie za­sta­vil pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por.. Iný pos­tup by ne­bol cel­kom lo­gic­ký, na­koľ­ko nie je mož­né za­čať tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci s tým, že na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia pos­ta­ču­jú len sub­jek­tív­ne tvr­de­nia ozna­mo­va­te­ľa a že až príp­rav­né ko­na­nie má slú­žiť k ob­jas­ne­niu zá­klad­ných skut­ko­vých okol­nos­tí a nás­led­ne ne­zas­ta­viť, po vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní, tres­tné stí­ha­nie s pou­ka­zom na to, že na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sa vy­ža­du­je ne­po­chyb­nosť, t. j. ab­so­lút­na is­to­ta a tá nie je da­ná, na­koľ­ko ozna­mo­va­teľ (poš­ko­de­ný) aj na­ďa­lej tr­vá na svo­jich po­da­niach. Nap­rík­lad poš­ko­de­ný tvr­dí, že bol na­pad­nu­tý ur­či­tou oso­bou kon­krét­nym spô­so­bom, pri­čom vy­šet­ro­va­nie potvr­dí, že žiad­ni sved­ko­via na mies­te či­nu ne­bo­li, poš­ko­de­ný bol pod vply­vom al­ko­ho­lu a zna­lec vo svo­jom po­sud­ku uve­die, že je ne­mož­né, aby zra­ne­nia, kto­ré utr­pel poš­ko­de­ný, vznik­li ta­kým me­cha­niz­mom ako uvá­dza poš­ko­de­ný vo svo­jej vý­po­ve­di (ďal­šie do­ka­zo­va­nie už pri­tom nep­ri­chá­dza do úva­hy).  V ta­kom­to prí­pa­de by ma­lo byť tres­tné stí­ha­nie za­sta­ve­né pos­tu­pom pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por., pre­to­že bo­lo preu­ká­za­né (te­da je to re­la­tív­ne is­té), mi­mo ro­zum­né po­chyb­nos­ti, že sa sku­tok nes­tal tak ako to uvá­dza poš­ko­de­ný, pri­čom je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný pred­pok­lad, že si zra­ne­nia mo­hol spô­so­biť aj nap­rík­lad pá­dom v opi­tos­ti. Po­da­nie ob­ža­lo­by v ta­kom­to prí­pad­ne, len pre­to, že poš­ko­de­ný aj na­ďa­lej tr­vá na svo­jom, by bo­lo zrej­mým for­ma­liz­mom, pre­to­že už pri po­dá­va­ní ob­ža­lo­by by bo­lo jas­né, že vec bu­de sú­dom os­lo­bo­de­ná. Pri ta­kom­to pos­tu­pe pro­ku­rá­to­ra by bo­lo len ťaž­ko mož­né ho­vo­riť o tom, že vý­sled­ky vy­šet­ro­va­nia dos­ta­toč­ne od­ôvod­ňu­jú pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho pred súd, tak ako to vy­ža­du­je us­ta­no­ve­nie § 234 ods. 1 Tr. por..

 V praxi sa po­mer­ne čas­to vy­sky­tu­jú aj prí­pa­dy, ke­dy nie je do­ká­za­né v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia to, či sa sku­tok stal, prí­pad­ne to, či ho spá­cha­la po­doz­ri­vá oso­ba, pri­čom zos­ta­va­jú, aj po vy­ko­na­ní a vy­hod­no­te­ní všet­kých dos­tup­ných dô­ka­zov vo ve­ci po­chyb­nos­ti s tým, že nie je mož­né skon­šta­to­vať, že sa sku­tok nes­tal, ale ani to, že sa sku­tok stal (rov­na­ko to pla­tí aj pre zis­te­nie, či je ale­bo nie je po­doz­ri­vá oso­ba pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie). Nap­rík­lad, ak by sme pou­ži­li vy­ššie uve­de­ný prík­lad s tým roz­die­lom, že zna­lec vo svo­jom po­sud­ku ne­vy­lú­či aj al­ter­na­tí­vu, že poš­ko­de­ný mo­hol byť sku­toč­ne nie­kym zbi­tý, pri­čom poš­ko­de­ný sí­ce uvá­dza kon­krét­nu oso­bu, kto­rá ho zbiť ma­la, av­šak nik­to útok na poš­ko­de­né­ho ne­vi­del a na­viac exis­tu­jú sved­ko­via, kto­rí potvr­dzu­jú, že nap­rík­lad oso­ba, kto­rá ma­la zbiť poš­ko­de­né­ho bo­la, v ča­se, keď ma­lo prísť k úto­ku, už na inom mies­te, nie je mož­né vzniesť ob­vi­ne­nie a už vô­bec nie po­dať ob­ža­lo­bu. Len okol­nos­ti tvr­de­né poš­ko­de­ným a al­ter­na­tív­ne zá­ve­ry uve­de­né v zna­lec­kom po­sud­ku, sa­mi o se­be, ne­mô­žu sta­čiť na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia v zmys­le § 206 ods. 1 Tr. por.. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie to­tiž na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia vy­ža­du­je ur­či­tý vy­šší stu­peň prav­de­po­dob­nos­ti, že doš­lo kon­krét­nou oso­bou k spá­chaniu skut­ku, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu (slov­né spo­je­nie „dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver“, kto­ré je uve­de­né v § 206 ods. 1 Tr. por.). Ten­to vy­šší stu­peň prav­de­po­dob­nos­ti ne­mô­že byť da­ný len tým, že poš­ko­de­ný osa­mo­te­ne tr­vá na svo­jich po­doz­re­niach vo­či kon­krét­nej oso­be. Na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia na­viac ne­pos­ta­ču­je len to, ak je or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní zná­ma to­tož­nosť oso­by, kto­rá by ma­la byť po­doz­ri­vá (nap­rík­lad oso­ba, kto­rú za po­doz­ri­vú ozna­čil poš­ko­de­ný), ak z do­ka­zo­va­nia vô­bec ne­vyp­lý­va zá­ver o tom, či a akým kon­krét­nym spô­so­bom sa ma­la tá­to oso­ba do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad ani zna­lec­ky sa ne­po­da­rí ob­jas­niť, či poš­ko­de­ný utr­pel zra­ne­nia v dôs­led­ku pá­du v opi­tos­ti, res­pek­tí­ve, či niek­to na ne­ho úto­čil, ak áno, tak akým spô­so­bom, t. j. či to bo­lo so zbra­ňou, ru­kou, ko­pa­ním, úde­rom až po ná­hod­nom pá­de a po­dob­ne).

 Vzhľa­dom na tie­to sku­toč­nos­ti by ne­bo­lo mož­né vy­me­dziť v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sku­tok tak ako to vy­ža­du­je us­ta­no­ve­nie § 206 ods. 3 Tr. por., pre­to­že všet­ky v ňom uve­de­né pod­stat­né skut­ko­vé okol­nos­ti by si mu­sel vy­šet­ro­va­teľ v pod­sta­te len vy­my­slieť (de­du­ko­vať ich), keď­že z do­ka­zo­va­nia, mi­mo ro­zum­né po­chyb­nos­ti, ne­vyp­ly­nu­li a prie­beh skut­ko­vé­ho de­ja mo­hol byť aj reál­ne úpl­ne iný. Ak tie­to de­duk­cie vy­šet­ro­va­te­ľa pos­ta­čo­va­li na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci, nez­na­me­ná to, že sta­čia aj na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia. Pri vzná­ša­ní ob­vi­ne­nia mu­sí byť to­tiž pos­tup ta­ký, že pod­stat­né skut­ko­vé okol­nos­ti mu­sia vy­ply­núť z do­ka­zo­va­nia as­poň v ta­kej si­le, že pos­ta­čia na dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že kon­krét­na oso­ba spá­cha­la kon­krét­ny trest­ný čin a to kon­krét­nym spô­so­bom. Tie­to zá­ve­ry ne­mu­sia byť ne­po­chyb­né (is­té), av­šak ne­mô­žu byť ani za­lo­že­né len na dom­nien­kach a in­dí­ciách. V žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né skon­šta­to­vať, že ak sú tu po­chyb­nos­ti o ne­ja­kej skut­ko­vej okol­nos­ti, je nut­né dať za prav­du poš­ko­de­né­mu (t. j. skut­ko­vé­mu de­ju, kto­rý uvá­dza poš­ko­de­ný) a vzniesť ob­vi­ne­nie po­doz­ri­vej oso­be. Vy­šet­ro­va­teľ ako aj pro­ku­rá­tor to­tiž za­stu­pu­ju­jú v tres­tnom ko­na­ní zá­uj­my štá­tu a nie zá­uj­my poš­ko­de­né­ho a pre­to ne­mô­žu, bez ďal­šie­ho, vy­chá­dzať len z pre­zum­pcie prav­di­vos­ti tvr­de­nia poš­ko­de­né­ho a z pre­zum­pcie nep­rav­di­vos­ti tvr­de­ní, kto­ré skut­ko­vú ver­ziu poš­ko­de­né­ho ne­potvr­dzu­jú, res­pek­tí­ve vy­vra­ca­jú. Zo žiad­nych us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku ne­mož­no vy­vo­diť exis­ten­ciu zá­sa­dy, kto­rá by sta­no­vo­vo­la, že v po­chyb­nos­tiach, kto­ré sa ne­da­jú od­strá­niť ani ich dôs­led­ným vy­hod­no­te­ním, by ma­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­po­vať vždy v pros­pech poš­ko­de­né­ho, res­pek­tí­ve v nep­ros­pech po­doz­ri­vej oso­by. Ale­bo po­ve­da­né inak, to, že zá­sa­du v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­vi­ne­né­ho mô­že pou­žiť len súd je ne­po­chyb­né, av­šak uve­de­né na dru­hej stra­ne vô­bec nez­na­me­ná, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mô­žu v príp­rav­nom ko­na­ní  aprio­ri pos­tu­po­vať v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho (či po­doz­ri­vej oso­by) pri akých­koľ­vek po­chyb­nos­tiach.

 Vo vy­ššie naz­na­če­ných prí­pa­doch by sa pre­to ne­ma­lo vzná­šať ob­vi­ne­nie, ale ma­lo by sa pos­tu­po­vať pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. por. a tres­tné stí­ha­nie by ma­lo byť pre­ru­še­né. Pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia sa dá to­tiž pos­tu­po­vať nie­len vte­dy, ak je pá­cha­teľ nez­ná­my, ale aj vte­dy, ak nie je mož­né skon­šta­to­vať, že sa sku­tok nes­tal, av­šak na ob­vi­ne­nie kon­krét­nej po­doz­ri­vej oso­by nie sú dos­ta­toč­né dô­ka­zy. Uve­de­né pri­tom pla­tí aj na prí­pa­dy, keď o skut­ku nie sú žiad­ne po­chyb­nos­ti, av­šak po­doz­ri­vú oso­bu spá­ja s preu­ká­za­teľ­ne spá­cha­ným skut­kom len nap­rík­lad pa­cho­vá sto­pa, kto­rá je ako dô­kaz sved­čia­ci pro­ti po­doz­ri­vej oso­be úpl­ne osa­mo­te­ná, pri­čom je zrej­mé, že pa­cho­vá sto­pa ne­mô­že byť nik­dy hlav­ným dô­ka­zom sved­čia­cim o vi­ne, ale mô­že len iné dô­ka­zy dopĺňať a pod­po­ro­vať. Len pa­cho­vá sto­pa by na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, a už vô­bec nie na po­da­nie ob­ža­lo­by, ne­ma­la sta­čiť a pre­to by mal byť aj tu od­ôvod­ne­ný pos­tup pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. por..

 Na tom­to mies­te  je pot­reb­né opä­tov­ne vy­slo­viť ur­či­té po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rá svo­jím ja­zy­ko­vým vy­jad­re­ním (nap­rík­lad slo­vá ako „ne­po­chyb­né“) po­ža­du­je na jed­nej stra­ne mi­ni­mum na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia, vzne­se­nie ob­vi­ne­nia a po­da­nie ob­ža­lo­by a na stra­ne dru­hej po­ža­du­je maximum na za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia v príp­rav­nom ko­na­ní. Tá­to práv­na úp­ra­va pri­tom zvá­dza po­li­caj­né or­gá­ny čas­to k to­mu, že tvr­de­nia a dom­nien­ky poš­ko­de­né­ho uve­dú aj do skut­ko­vej ve­ty v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a nás­led­ne tak­to vy­tvo­re­nej skut­ko­vej ve­te pris­pô­so­bu­jú do­ka­zo­va­nie v príp­rav­nom ko­na­ní. Ta­ký­to pos­tup je však zjav­ne nes­práv­ny. Trest­ný po­ria­dok to­tiž neu­mož­ňu­je vzniesť ob­vi­ne­nie v prí­pa­doch, ak sa sku­tok „ry­su­je“ len v ne­jas­ných ob­ry­soch. Svoj­voľ­né vy­me­dzenie skut­ku je nep­rí­pus­tné a je v roz­po­re so zá­ka­zom ľu­bo­vô­le pri roz­ho­do­va­ní štát­nych or­gá­nov. Ak ta­ké­to uz­ne­se­nie pro­ku­rá­tor nez­ru­ší, ve­die to čas­to až k to­mu, že za pou­ži­tia vý­kla­du o ab­so­lút­nej is­to­te pri za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, mu­sí byť nás­led­ne po­da­ná ob­ža­lo­ba. Ta­ký­to pos­tup je po­mer­ne bež­ný pri ob­jas­ňo­va­ní nap­rík­lad ma­jet­ko­vej tres­tnej čin­nos­ti, keď poš­ko­de­ný zotr­vá­va na ná­zo­re, že po­doz­ri­vá oso­ba, kto­rá od ne­ho zob­ra­la to­var a kto­rá mu nás­led­ne neuh­ra­di­la kúp­nu ce­nu už ur­či­te v ča­se pod­pi­su kúp­nej ce­ny ve­de­la, že ne­má dos­ta­toč­né fi­nan­čné pros­tried­ky na jej úh­ra­du a uzat­vo­re­ním kúp­nej zmlu­vy sa po­doz­ri­vá oso­ba chce­la len obo­ha­tiť. Po­li­cajt nás­led­ne tie­to, ni­čím ne­potvr­de­né dom­nie­ky, uve­die čas­to nie­len do skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin pod­vo­du, ale aj nás­led­ne do uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a nás­led­ne prac­ne vy­ko­ná­va do­ka­zo­va­nie za­me­ra­né na potvr­de­nie tých­to tvr­de­ní. Pri ta­kých­to tres­tných ozná­me­niach (prí­pad­ne ob­dob­ných) by ma­lo byť už tres­tné ozná­me­nie od­miet­nu­té pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por., na­koľ­ko ide o prob­le­ma­ti­ku, kto­rá spa­dá vý­hrad­ne do kom­pe­ten­cie sú­dov v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní, pri­čom prá­ve ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie má pri­már­ne slú­žiť na ob­jas­ne­nie všet­kých spor­ných otá­zok vy­plý­va­jú­cich zo zá­väz­ko­vop­ráv­nych vzťa­hov.

 Úlo­hou po­li­caj­ta a pro­ku­rá­to­ra nie je len vy­ko­ná­vať vý­slu­chy a viesť do­ka­zo­va­nie s tým, že ak sú vo ve­ci roz­po­ry v dô­ka­zoch tak je nut­né pos­tu­po­vať v nep­ros­pech ta­kej­to oso­by, vzniesť jej ob­vi­ne­nie a nás­led­ne na tá­kú­to, už ob­vi­ne­nú oso­bu, po­dať ob­ža­lo­bu, na­koľ­ko roz­po­ry aj na­ďa­lej pretr­vá­va­jú a mu­sí ich vy­rie­šiť súd. Opä­tov­ne tre­ba zdô­raz­niť, že pro­ku­rá­tor a po­li­cajt sú via­za­ní zá­sa­dou voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, mu­sia v zmys­le nej pos­tu­po­vať, od­stra­ňo­vať roz­po­ry, us­ta­lo­vať skut­ko­vý stav ve­ci a mož­né­ho pá­cha­te­ľa a nás­led­ne príj­mať roz­hod­nu­tia a tým aj zod­po­ved­nosť. Tej­to zod­po­ved­nos­ti sa pre­to ne­mô­žu zba­viť tak, že ju bu­dú pre­ná­šať na súd len z dô­vo­dov „roz­po­rov v dô­ka­zoch“ a to aj v prí­pa­doch, keď je ob­vi­ne­nie vy­slo­ve­ne pos­ta­ve­né len na dom­nien­kach. Pod­stat­ným vý­cho­dis­kom pre prá­cu po­li­caj­ta a pro­ku­rá­to­ra v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia by ma­lo byť to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nie sú len or­gá­ny na zbie­ra­nie dô­ka­zov (na ich vy­hľa­dá­va­nie a fixova­nie) a na ich pred­kla­da­nie sú­du s tým, že až súd je op­ráv­ne­ný ich hod­no­tiť. Prá­ve nao­pak, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia dô­ka­zy riad­ne hod­no­tiť a ne­mô­žu len svoj­voľ­ne skon­šta­to­vať, že sú tu po­chyb­nos­ti a je pot­reb­né po­dať ob­ža­lo­bu. Cie­ľom ich čin­nos­ti by pre­to ne­ma­lo byť po­dá­va­nie ob­ža­lôb na súd „za kaž­dú ce­nu“, čas­to len z dô­vo­du, že ak už raz bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a zos­ta­lo v plat­nos­ti, bo­lo by neús­pe­chom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, ak by sa tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti nej v príp­rav­nom ko­na­ní za­sta­vi­lo.

 V tom­to sme­re je pot­reb­né pri­po­me­núť, že k po­da­niu ob­ža­lo­by by zá­sad­ne ne­ma­li sta­čiť len in­dí­cie ale­bo dom­nien­ky, kto­ré nas­ved­ču­jú to­mu, že ne­mož­no vy­lú­čiť, že ob­vi­ne­ný trest­ný čin spá­chal (7), pri­čom už star­šia tres­tnop­ráv­na li­te­ra­tú­ra klád­la ob­ža­lo­be veľ­ký dô­raz keď uvá­dza­la, že ne­pod­lo­že­ná, preh­na­ná, nes­ve­do­mi­tá a ne­dô­vod­ná ob­ža­lo­ba je vždy ne­bez­pe­čen­stvom pre správ­ne a spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du, nech je súd ako­koľ­vek ob­jek­tív­ny a nes­tran­ný (8)  Pro­ku­rá­tor by ne­mal pre­to tr­pieť „ob­ža­lo­va­cou úchyl­kou“ a po­dá­vať aj cel­kom nep­reu­ká­za­né ale­bo ali­bis­tic­ké ob­ža­lo­by a po­ne­chá­vať vec na roz­hod­nu­tie sú­du (9)

 Pod­por­ne mož­no vy­chá­dzať  aj z  ná­zo­ru čes­kej od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, kde auto­ri za zá­sad­ne nes­práv­ny pos­tup po­va­žu­jú ta­ký pos­tup pro­ku­rá­to­ra, keď po­dá ob­ža­lo­bu pri akých­koľ­vek po­chyb­nos­tiach len s for­mál­nym pou­ka­zom na uve­de­nú ju­di­ka­tú­ru s ve­do­mím, že dô­kaz­ná si­tuácia mu­sí v ko­na­ní pred sú­dom zá­ko­ni­te viesť k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho. Po­da­nie ob­ža­lo­by v prí­pa­de roz­po­rov v dô­ka­zoch je mož­né od­ôvod­niť to­tiž len dô­vod­ným oča­ká­va­ním, že v ko­na­ní pred sú­dom mô­že reál­ne dôjsť k ta­kej zme­ne dô­kaz­nej si­tuácie, kto­rá mô­že viesť k od­sú­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho. Vy­plý­va to z to­ho, že sú­dy sú po­vo­la­né roz­ho­do­vať o vi­ne a tres­te a nie a prio­ri o ne­vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho. Ta­ký­to pos­tup ne­mož­no vy­vo­diť zo žiad­ne­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia, nao­pak uve­de­ný for­ma­lis­tic­ký prís­tup pro­ku­rá­to­ra by od­po­ro­val zá­klad­ným zá­sa­dám vý­ko­nu štát­nej mo­ci a prí­pus­tnos­ti jej pou­ží­va­nia len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu s maximál­nym šet­re­ním zá­klad­ných práv a slo­bôd a reš­pek­to­va­nia zá­sa­dy zdr­žan­li­vos­ti (10)

 Po­da­nie ne­pod­lo­že­nej, ne­dô­vod­nej ale­bo nes­ve­do­mit­nej ob­ža­lo­by má zá­sad­ne vplyv na ko­na­nie pred sú­dom. Bo­lo uve­de­né vy­ššie, že sú­dy ma­jú ob­me­dze­nú mož­nosť vrá­tiť vec pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie a pre­to sa mu­sia za­obe­rať aj ta­ký­mi­to ob­ža­lo­ba­mi, t. j. nap­rík­lad ob­ža­lo­ba­mi, pri kto­rých je dop­re­du is­té, že mu­sí dôjsť k os­lo­bo­de­niu ob­ža­lo­va­né­ho, na­koľ­ko je reál­ne ne­mož­né, aby doš­lo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k zme­ne dô­kaz­nej si­tuácie na roz­diel od dô­kaz­nej si­tuácie, kto­rá bo­la v príp­rav­nom ko­na­ní (sem je mož­né za­ra­diť naj­mä niek­to­ré prí­pa­dy po­dá­va­nia ob­ža­lôb, kde už pro­ku­rá­tor mal za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie buď pod­ľa § 215 ods. 1 písm. aň Tr. por., prí­pad­ne pod­ľa § 215 ods. 1 písm. c) Tr. por..).

 Pod tzv. nes­ve­do­mi­té ob­ža­lo­by mož­no za­ra­diť nap­rík­lad aj ta­ké ob­ža­lo­by, kto­ré bo­li po­da­né pro­ku­rá­to­rom bez to­ho, aby bo­li ob­jas­ne­né as­poň zá­klad­né skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du. Mož­no uviesť prí­pad z praxe, keď pro­ku­rá­tor po­dal ob­ža­lo­bu pre trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pri­čom v príp­rav­nom ko­na­ní bo­lo zis­te­né len to, že poš­ko­de­ný je ve­ri­te­ľom ob­vi­ne­né­ho, ob­vi­ne­ný neuh­ra­dil poš­ko­de­né­mu dlh a zá­ro­veň ob­vi­ne­ný pre­dal svoj ro­din­ný dom inej oso­be (uve­de­né okol­nos­ti bo­li zis­te­né prak­tic­ky len z vý­po­ve­de poš­ko­de­né­ko a z lis­tin­ných dô­ka­zov, kto­ré sa tý­ka­li poh­ľa­dáv­ky, pri­čom ob­vi­ne­ný vo ve­ci od­mie­tol vy­po­ve­dať). Súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho (opä­tov­ne od­mie­tol vy­po­ve­dať) a poš­ko­de­né­ho (opä­tov­ne uvá­dzal, že je ve­ri­te­ľom ob­ža­lo­va­né­ho a ten pre­da­jom svo­jej neh­nu­teľ­nos­ti zne­mož­nil us­po­ko­jiť je­ho poh­ľa­dáv­ku) s tým, že čí­ta­ním bo­li oboz­ná­me­né lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré potvr­dzo­va­li, že poš­ko­de­ný je sku­toč­ne ve­ri­te­ľom ob­ža­lo­va­né­ho a že ob­ža­lo­va­ný sku­toč­ne v ča­se splat­nos­ti poš­ko­de­né­ho poh­ľa­dáv­ky pre­dal ro­din­ný dom, kto­rý bol v je­ho vlas­tníc­tve. Nás­led­ne súd zi­ťo­val, či stra­ny ma­jú ne­ja­ké ďal­šie návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia, pri­čom pro­ku­rá­tor a ob­ža­lo­va­ný od­po­ve­da­li ne­ga­tív­ne. Ta­ká­to si­tuácia (pos­tup pro­ku­rá­to­ra) sta­via súd do si­tuácie, keď nie je úpl­ne jas­né ako by mal pos­tu­po­vať, aby dodr­žal všet­ky zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia up­lat­ňo­va­né v no­vom kon­tra­dik­tór­nom ko­na­ní.

 Ak by mal súd dôs­led­ne dodr­žia­vať zá­sa­du rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom (§ 2 ods. 14 Tr. por.) mal byť v uve­de­nom prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho okam­ži­te spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­diť, na­koľ­ko sku­tok nie je tres­tným či­nom. Pro­ku­rá­to­ro­vi sa to­tiž po­da­ri­lo preu­ká­zať len to, že me­dzi ob­ža­lo­va­ným a poš­ko­de­ným je vzťah dl­žní­ka a ve­ri­te­ľa, pri­čom dl­žník svoj dlh neuh­ra­dil a zá­ro­veň pre­dal dom, kto­rý bol v je­ho vlas­tníc­tve. Neh­ra­de­nie dl­hov a už vô­bec nie pre­daj vlas­tné­ho ma­jet­ku, nie je, sám o se­be, tres­tným či­nom, pri­čom pro­ku­rá­tor ne­navr­hol žiad­ne ďal­šie do­ka­zo­va­nie.

 Pod­ľa § 2 ods. 11 Tr. por. však súd mô­že vy­ko­nať aj dô­ka­zy, kto­ré stra­ny ne­navrh­li. Ak by mal súd pri­már­ne pos­tu­po­vať pod­ľa tej­to zá­sa­dy, mal by sám ďal­ším do­ka­zo­va­ním zis­ťo­vať cel­ko­vú hos­po­dár­sku si­tuáciu ob­ža­lo­va­né­ho, t. j. či mal ob­ža­lo­va­ný aj ne­ja­ký ďal­ší ma­je­tok ok­rem pre­da­né­ho do­mu, kto­rý by mo­hol slú­žiť na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho, res­pek­tí­ve za akú fia­nan­čnú su­mu sku­toč­ne pre­dal ro­din­ný dom, ako na­lo­žil s prev­za­tý­mi fian­nčný­mi pros­tried­ka­mi a po­dob­ne a pod­ľa vý­sled­kov toh­to do­ka­zo­va­nia by mo­hol nap­rík­lad zis­tiť, že ob­ža­lo­va­ný mal aj nap­rík­lad mo­to­ro­vé vo­zid­lá, kto­rých pre­da­jom by sa poš­ko­de­ný mo­hol us­po­ko­jiť v exekuč­nom ko­na­ní (neš­lo by o trest­ný čin) ale­bo by mo­hol súd zis­tiť, že je­di­ným ma­jet­kom ob­ža­lo­va­né­ho bol prá­ve je­ho ro­din­ný dom a je­ho pre­daj zreali­zo­val len za tým úče­lom, aby sa poš­ko­de­ný ne­mo­hol do­môcť uh­ra­dy svo­jej poh­ľa­dáv­ky, pri­čom už ne­dis­po­no­val žiad­nym ďal­ším ma­jet­kom a fian­nčnú su­mu prev­za­tú za pre­daj do­mu ne­pou­žil na úh­ra­du svo­jich dl­hov, ale ich pou­žil na ne­zis­te­ný účel (moh­lo by ísť o trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa).

 Autor toh­to člán­ku za­stá­va ná­zor, že správ­ny je pr­vý pos­tup sú­du, t. j. os­lo­bo­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by, bez ďal­šie­ho, na­koľ­ko pro­ku­rá­tor neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no. Tu tre­ba zdô­raz­niť, že iný pos­tup by bol v roz­po­re s už uve­de­nou zá­sa­dou rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom, pre­tož súd, pri ďal­šom sa­mos­tat­nom dopĺňa­ní do­ka­zo­va­nia, by pre­be­ral na se­ba úlo­hu pro­ku­rá­to­ra (súd by za pro­ku­rá­to­ra preb­ral dô­kaz­né bre­me­no na se­ba a stal by sa tak ďal­šou pro­ces­nou stra­nou). Súd však nie je po­moc­ní­kom pro­ku­rá­to­ra, kto­rý mu sám dot­vo­rí ale­bo dopl­ní do­ka­zo­va­nie tak, aby mu mo­hol vy­ho­vieť. Súd je ar­bit­rom, kto­rý má roz­hod­núť o vi­ne (ak pro­ku­rá­tor unie­sol dô­kaz­né bre­me­no) ale­bo má ob­ža­lo­va­né­ho os­lo­bo­diť (ak pro­ku­rá­tor neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no). Na­po­kon, to­mu­to ná­zo­ru zod­po­ve­dá aj us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 10 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho ma­jú po­vin­nosť zis­ťo­vať skut­ko­vý stav ve­ci o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale nie aj súd. To ko­niec kon­cov vy­plý­va aj z no­vej kon­cep­cie ko­na­nia pred sú­dom, kto­rá pla­tí od 01.01.2006, kde hlav­nou úlo­hou sú­du je, zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, roz­hod­núť spor me­dzi stra­na­mi (ale­bo po­ve­da­né pres­nej­šie roz­hod­núť, či pro­ku­rá­tor unie­sol ale­bo neunie­sol dô­kaz­né bre­me­no). Úlo­hou sú­du už to­tiž nie je zis­ťo­vať prav­du, ale len roz­hod­núť spor. Uve­de­né mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že v ko­na­ní pred sú­dom sa od 01.01.2006 up­lat­ňu­je aj tzv. teória for­mál­nych dô­ka­zov, čo zna­me­ná, že zá­ko­no­dar­ca pria­mo v Tres­tnom po­riad­ku sta­no­vu­je si­tuácie, ako ma­jú byť dô­ka­zy hod­no­te­né a sud­ca ne­mô­že vy­slo­viť v roz­sud­ku iný ná­zor. Tá­to teória vy­plý­va nap­rík­lad z in­ši­tú­tu priz­na­nia vi­ny, prí­pad­ne do­ho­dy o vi­ne a tres­te, kde po spl­ne­ní zá­kon­ných pod­mie­nok, súd vy­chá­dza, bez to­ho, že by dô­ka­zy sám vy­ko­nal, z „priz­na­né­ho“, res­pek­tí­ve „do­hod­nu­té­ho“ skut­ko­vé­ho sta­vu (nej­de te­da o prav­du zis­te­nú, ale o prav­du priz­na­nú, prí­pad­ne do­hod­nu­tú), kto­rý potvr­dzu­je roz­sud­kom.

 Na dru­hej stra­ne je však pot­reb­né uviesť, že ak súd pos­tu­pu­je v zmys­le naz­na­če­ných us­ta­no­ve­ní a ne­dopĺňa sám do­ka­zo­va­nie, vy­sta­vu­je sa to­mu, že pro­ku­rá­tor po­dá pro­ti os­lo­bo­dzu­jú­ce­mu roz­sud­ku od­vo­la­nie (a to aj na­priek svo­jej pa­si­vi­te na hlav­nom po­jed­ná­va­ní), v kto­rom pou­ži­je prá­ve ar­gu­men­tá­ciu sú­du z os­lo­bo­dzu­jú­ce­ho roz­sud­ku, že pre uz­na­nie vi­ny by bo­lo pot­reb­né vy­ko­nať vo ve­ci aj ďal­šie do­ka­zo­va­nie (nap­rík­lad pri vy­ššie pou­ži­tom prí­pa­de navr­hne zis­ťo­va­nie fi­nan­čnej si­tuácie ob­ža­lo­va­né­ho), pri­čom na­dria­de­ný súd mô­že ta­ké­mu­to od­vo­la­niu vy­ho­vieť prá­ve s pou­ka­zom na to, že ďal­šie do­ka­zo­va­nie už pro­ku­rá­tor ako stra­na v ko­na­ní nahvr­hol a je pot­reb­né sa ním za­obe­rať.

 Vzhľa­dom na všet­ky uve­de­né sku­toč­nos­ti mož­no zá­ve­ry toh­to prís­pev­ku zhr­núť nas­le­dov­ne:

 

a)     pro­ku­rá­tor za­stu­pu­je v tres­tnom ko­na­ní pri­már­ne zá­uj­my štá­tu a nie poš­ko­de­nej oso­by a pre­to je­ho úlo­hou nie je len „se­kun­do­vať“ po­li­caj­to­vi pri stí­ha­ní kon­krét­nej oso­by, pa­sív­ne vy­ko­ná­vať do­zor, po­dá­vať ob­ža­lo­by aj v ne­dos­ta­toč­ne preu­ká­za­ných ve­ciach, res­pek­tí­ve vo ve­ciach, kde sú aké­koľ­vek roz­po­ry s tým, že „nech roz­hod­ne súd“ a nás­led­ne v ko­na­ní pred sú­dom ča­kať na roz­hod­nu­tie sú­du a v prí­pa­de, že je os­lo­bo­dzu­jú­ce, pau­šál­ne po­dá­vať od­vo­la­nia. V tres­tnom ko­na­ní to­tiž neexis­tu­je po­vin­nosť, kto­rá by nú­ti­la pro­ku­rá­to­ra pos­tu­po­vať vždy v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho (res­pek­tí­ve po­doz­ri­vej oso­by). Opa­kom zá­sa­dy v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho upal­tňo­va­nej v ko­na­ní pred sú­dom nie je zá­sa­da, kto­rá by uk­la­da­la pro­ku­rá­to­ro­vi v príp­rav­nom ko­na­ní, res­pek­tí­ve v ko­na­ní pred sú­dom, po­vin­nosť pos­tu­po­vať pri roz­po­roch v dô­ka­zoch vždy v pros­pech poš­ko­de­né­ho, res­pek­tí­ve v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho,

b)     úlo­hou or­gá­nou čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je riad­ne vy­hľa­dá­vať dô­ka­zy, vy­ko­ná­vať ich a v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por. ich aj hod­no­tiť, nás­led­ne hod­no­te­ním od­stra­ňo­vať prí­pad­né roz­po­ry vo vy­ko­na­ných dô­ka­zoch a ob­ža­lo­bu po­dá­vať len vte­dy, ak mož­no cel­kom reál­ne oča­ká­vať v ko­na­ní pred sú­dom od­sú­de­nie ob­vi­ne­né­ho. Od­stra­ňo­va­nie roz­po­rov v dô­ka­zoch, zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, nie je nep­rí­pus­tným pou­ži­tím zá­sa­dy in du­bio pro reo, pre­to­že roz­po­ry v dô­ka­zoch nez­na­me­na­jú, sa­my o se­be, aj po­chyb­nos­ti. Hod­no­te­ním dô­ka­zov mož­no tie­to roz­po­ry od­strá­niť, pri­čom v prí­pa­doch, že sa od­strá­niť ob­jek­tív­ne ne­da­jú a je nap­rík­lad mož­ná tak ver­zia skut­ko­vé­ho de­ja uvá­dza­ná poš­ko­de­ným ako aj iná proti­klad­ná ver­zia, je pot­reb­né, ak eš­te ne­bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a nie je ani mož­né vec ob­jas­niť ďal­ší­mi dô­kaz­mi, dôs­led­ne sa za­obe­rať aj mož­nos­ťou pre­ru­šiť, pos­tu­pom pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. por. tres­tné stí­ha­nie, pre­to­že skut­ko­vý stav nie je dos­ta­toč­ne preu­ká­za­ný na po­da­nie ob­ža­lo­by (11)

c)      pro­ku­rá­tor mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 215 ods. 1 písm. a) ale­bo písm. c) Tr. por. aj vte­dy ak nie je ab­so­lút­ne is­té (ab­so­lút­ne ne­po­chyb­né), že sa sku­tok nes­tal, res­pek­tí­ve, že ho nes­pá­cha­la ob­vi­ne­ná oso­ba, na­koľ­ko na ta­ký­to zá­ver pos­ta­čí, v zmys­le § 2 ods. 10 Tr. por. aj is­to­ta re­la­tív­na (re­la­tív­na ne­po­chyb­nosť) o kto­rej nie sú dô­vod­né po­chy­nos­ti. V tom­to sme­re je pot­reb­né od­miet­nuť pred­stie­rať (ne­po­chyb­nú) is­to­tu tam, kde v sku­toč­nos­ti nie je (ob­jek­tív­ne ani ne­mô­že byť), neus­po­ko­jo­vať sa len s frá­za­mi a pos­tu­lát­mi (o tom, že je mož­né dos­pieť k ab­so­lút­nej ne­po­chyb­nos­ti) a usi­lo­vať o ta­ké po­ja­tie, kto­ré vy­ho­vu­je práv­nej praxi a zdô­raz­ňu­je zá­kon­nosť a ochra­nu ob­čian­skej slo­bo­dy a ľud­skej dôs­toj­nos­ti (12)

d)     v ko­na­ní pred sú­dom má dô­kaz­né bre­me­no len pro­ku­rá­tor a pre­to by ne­ma­lo byť od sú­du vy­ža­do­va­né, aby pri pa­si­vi­te pro­ku­rá­to­ra po­ru­šil zá­sa­du rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom a pre­be­ral na se­ba dô­kaz­né bre­me­no a bol tak v akej­si po­zí­cii „po­moc­ní­ka“ pro­ku­rá­to­ra. Rov­nosť strán zna­me­ná rov­nosť práv v ko­na­ní pred sú­dom, ale nie aj rov­nosť po­vin­nos­tí, kde je v zá­sa­de len po­vin­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra preu­ká­zať vi­nu ob­ža­lo­va­né­mu, pri­čom pro­ku­rá­tor má aj pruž­ne rea­go­vať na prí­pad­né zme­ny, kto­ré vy­ply­nu­li z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch zva­žo­vať aj us­tú­pe­nie od ob­ža­lo­by. Aby to bo­lo aj reál­ne mož­né, pro­ku­rá­tor by ne­mal byť len predĺže­nou ru­kou svoj­ho bez­pros­tred­né­ho na­dria­de­né­ho a „dr­žať ob­ža­lo­bu za kaž­dú ce­nu“.

 

 

Poz­nám­ky pod čia­rou:

 

1.      nap­rík­lad poz­ri roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SSR 28/1977

2.      je pa­ra­doxným, že ak súd sku­toč­ne nás­led­ne, po vy­ko­na­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní, ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­dí prá­ve s pou­ka­zom na zá­sa­du in du­bio pro reo, pro­ku­rá­to­ri spra­vid­la po­da­jú vo ve­ci od­vo­la­nie a sú­du vy­tý­ka­jú nes­práv­ne hod­no­te­nie dô­ka­zov,

3.      autor toh­to člán­ku sa ako pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry a nás­led­ne aj kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry stre­tá­val s ta­ký­mi­to roz­hod­nu­tia­mi na­dria­de­ných pro­ku­ra­túr, a tak ako prak­tic­ky kaž­dý pro­ku­rá­tor, bol účast­ný aj súd­nych ko­na­ní, na kto­rých ako inter­ve­nu­jú­ci pro­ku­rá­tor mu­sel „dr­žať ob­ža­lo­bu až do kon­ca“ a v zá­ve­reč­nej re­či navr­ho­vať od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho aj na­priek to­mu, že do­ka­zo­va­nie vi­nu vô­bec ne­potvr­di­lo.

4.      v dô­vo­do­vej sprá­ve k Tres­tné­mu po­riad­ku nie je uve­de­né nič o prí­čin­nách tej­to zme­ny – poz­ri k to­mu nap­rík­lad Trest­ný po­ria­dok s dô­vo­do­vou sprá­vou, epos 2005

5.      Hollän­der, P., Fi­lo­zo­fie prá­va. Pl­zeň: Aleš Če­nek, 2006, s. 197 a nasl.

6.      Wit­tgen­stein, L., O is­to­te. Bra­tis­la­va: Kallig­ram, 2006, s. 148.

7.      pri­me­ra­ne aj roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSSR 30/1967

8.      Rá­liš, A., Tres­tní říze­ní. Pra­ha, 1947. Prof. JUDr. An­to­nín Rá­liš už vo svo­jej učeb­ni­ci Tres­tné prá­vo pro­ces­né, Bra­tis­la­va, nak­la­da­teľ­stvo Jus­ti­tia Bra­tis­la­va z ro­ku 1942 na stra­ne 66 uvá­dza, „je zrej­mé, že aj dob­rý a sta­toč­ný štát­ny zá­stup­ca sa sna­ží, ako je je­ho po­vin­nos­ťou, o zis­te­nie prav­dy a pre­to ne­po­dá­va (ale­bo by ne­mal po­dá­vať) ža­lo­by neo­dô­vod­ne­né, len­že even­tuál­na chy­ba net­kvie snád v ne­dos­tat­ku je­ho dob­rej vô­le, ale pria­mo vo fun­kcii, kto­rú ko­ná. Sna­ha us­ved­čiť člo­ve­ka po­doz­ri­vé­ho je u ne­ho, v dôs­led­ku úrad­nej a na­vyk­lej fun­kcie, tak in­ten­zív­na, že ľah­ko mô­že viesť k omy­lom a ne­do­pat­re­niam“.

9.      Šámal, P., Zá­klad­ní zá­sa­dy tres­tní­ho říze­ní v de­mok­ra­tic­kém sys­té­mu, Co­dex Bo­he­mia s.r.o., Pra­ha 1999 s. 319

10. Pa­vel Šámal a kol. Příp­rav­né říze­ní tres­tní, C.H.Beck, Pra­ha 2003, s. 483

11.  k uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť, že nie je cel­kom jas­né, čo vie­dlo zá­ko­no­dar­cu k to­mu, že umož­nil vý­sluch tzv. ne­zadr­ža­nej po­doz­ri­vej oso­by len v § 196 ods. 2 Tr. por. v rám­ci pos­tu­pu pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, ale už nie aj  v príp­rav­nom ko­na­ní. Ta­ká­to mož­nosť by ma­la byť aj v príp­rav­nom ko­na­ní, na­koľ­ko kon­krét­nu po­doz­ri­vú oso­bú ne­mož­no vy­po­čú­vať ako sved­ka (to, že tak po­li­caj­ti bež­ne ro­bia tre­ba ozna­čiť za nep­ri­ja­teľ­né) a ani ako ob­vi­ne­né­ho. Trest­ný po­ria­dok by mal za­viesť in­šti­tút vý­slu­chu tzv. ne­zadr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho v príp­rav­nom ko­na­ní, prí­pad­ne aj mož­nosť pre­ru­šiť tres­tné stí­ha­nie ve­de­né vo­či ob­vi­ne­né­mu z dô­vo­du, že za­bez­pe­če­né dô­ka­zy ne­pos­ta­ču­jú na po­da­nie ob­ža­lo­by, av­šak neu­mož­ňu­jú ani za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie z dô­vo­du, že sku­tok nes­pá­chal ob­vi­ne­ný,

12.  Wein­ber­ger, O.: lo­gic­ké a me­to­do­lo­gic­ké zá­kla­dy du­ka­zu v obo­ru prá­va, Stát a prá­vo č. 13/1967, s. 202 – text uve­de­ný v zá­tvor­ke dopl­nil autor toh­to člán­ku

 

 

 

Diskusia