Pár úvah k dočasnému (ne)pozbaveniu výkonu štátnej služby príslušníka PZ a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa

 

mjr. JUDr. Ing. Ľubomír Slovák, príslušník PZ a externý doktorand Akadémie PZ

 

Pár úvah k dočasnému (ne)pozbaveniu výkonu štátnej služby príslušníka PZ vs. trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa

 

V mediálnom priestore sa objavujú viaceré tvrdenia týkajúce sa postavenia príslušníka PZ mimo službu, ktorých autori najmä z redakcií printových médií vydávaných v elektronickej podobe považujú za preukázané a priam za isté, že postavenie príslušníka PZ mimo službu v ostatnej dobe je zneužívané. Niektorí si dokonca dovoľujú označiť, že išlo o porušenie zákona[1] a tí „najodvážnejší“ dokonca podávajú trestné oznámenia na aktuálneho ministra vnútra pre zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona pre podozrenie zo spáchania tohto trestného činu[2].

Dovolím si preto v úvode zacitovať ustanovenie zo zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru.

Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že

a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo

b) spáchal trestný čin.

Zo slovného spojenia „policajt sa musí ...“ je možné ako jediný akceptovateľný výklad prijať stanovenie kogentnej povinnosti orgánu aplikujúceho toto ustanovenie dočasne pozbaviť policajta (tým sa rozumie aj príslušník Policajného zboru podľa § 1 ods. 3 zákona o štátnej službe PZ) výkonu štátnej služby, ak sú splnené nasledovné podmienky. Ide vlastne o kombináciu skupín podmienok, kde v prvej skupine je uvedené, že ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo by ohrozovalo priebeh objasňovania jeho konania. Druhou skupinou podmienok je skutočnosť, že policajt je dôvodne podozrivý, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom alebo spáchal trestný čin. Pre naplnenie dikcie uvedeného ustanovenia je potrebné splniť ktorúkoľvek minimálne jednu podmienku z oboch skupín podmienok. Napriek tomu, že výrazom dôležitý záujem služby je operované v zákone viackrát, zákonodarca tento pojem v zákone nedefinoval a podľa vedomia autora nie je definovaný ani v inom nadväzujúcom internom akte riadenia ministerstva vnútra. Ide teda o právne neurčitý pojem a pri dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta je potrebné tento pojem niečím konkrétnym naplniť, inými slovami vysvetliť vlastnú voľnú právnu úvahu orgánu aplikujúceho toto ustanovenie, ktorá však nesmie vybočiť z medzí zákona. V praxi to môže znamenať okrem iného napríklad i to, že takéto ponechanie policajta by mohlo ohroziť dobré meno Policajného zboru, dôveru občanov v Policajný zbor, vzbudiť pochybnosti u nezaujatého pozorovateľa o spôsobilosti naďalej vykonávať službu príslušníka PZ nestranne a nezaujato v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (§1 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore) a podobne. Ohrozovanie priebehu objasňovania jeho konania nepotrebuje ďalšie vysvetlenie, je dostatočne naplneným a definovaným právnym pojmom, ktoré osobitne prichádza do úvahy za situácie, že príslušník PZ spáchal určité konanie z druhej skupiny podmienok (porušenie služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom alebo spáchanie trestného činu) práve v súvislosti s tou pracovnou pozíciou, na ktorej je zaradený a ktorú vykonáva a existuje tu podozrenie, resp. možnosť, že ďalším zotrvaním na tejto pozícii a teda dočasným nepozbavením výkonu štátnej služby príslušníka PZ bude môcť (v záujme svojho vyvinenia) pôsobiť na priebeh objasňovania jeho konania najmä tým, že bude v kontakte s osobami, ktoré môžu dosvedčiť okolnosti v jeho prospech, môže na tieto osoby vplývať v smere poskytnúť prípadné neoprávnene pozitívne vyjadrenie pre jeho osobu, má k dispozícii dokumenty, listiny či dôkazy v akejkoľvek podobe spôsobilé preukázať jeho zavinenie a teda logicky sa môže alebo bude chcieť takýto dôkazov zbaviť. Táto situácia je o to vypuklejšou v prípade naplnenia druhej okolnosti z druhej skupiny podmienok, a teda že policajt je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin. V policajnej praxi pri napĺňaní tohto inštitútu i v súlade so súdnou praxou preskúmavajúcou rozhodnutia dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby policajta je nutné uviesť, že nemožno toto podozrenie formulovať vágne ako napríklad, že je podané trestné oznámenie, sú zistené rôzne operatívne poznatky príslušníkov inšpekčnej služby a podobne, ale je potrebné toto dôvodné podozrenie mať na úrovni vzneseného obvinenia, tj. postupom podľa § 206 Trestného poriadku. Inými slovami, policajt musí byť obvinený. Aby bolo možné nespochybniteľným spôsobom hovoriť o vznesení obvinenia, musí byť toto vznesenie obvinenia právoplatné, tj. že už nie je možné podať voči nemu opravný prostriedok (uplynula lehota na jeho podanie, bolo o ňom už rozhodnuté v opravnom konaní a pod.). Osobou ako jedinou vecne príslušnou rozhodnúť o dôvodnosti trestného stíhania, tj. obvinenia je dozorujúci prokurátor ako dominus litis, ktorý je pánom prípravného konania a musí pred súdom uniesť dôkazné bremeno. Veľmi zaujímavým sa javí úvaha, či musí ísť o úmyselný trestný čin alebo postačí obvinenie zo spáchania nedbanlivostného trestného činu. Práve povaha trestného činu môže totiž indikovať tú skutočnosť z prvej skupiny podmienok, či by takéto zotrvanie v službe práve z titulu povahy (druhu, formy spáchania, závažnosti, forme zavinenia, okolností) spáchaného skutku, z ktorého je policajt obvinený, bolo už samo osebe ohrozením dôležitého záujmu služby. Z uvedeného možno vyvodiť, že spáchanie nedbanlivostného trestného činu, ktorý nemá súvis so zaradením a výkonom služby príslušníka PZ samo osebe nemôže byť dostatočným dôvodom na tvrdenie, že ide o porušenie dôležitého záujmu štátnej služby[3] (v praxi existujú situácie, že policajt spôsobí dopravnú nehodu, pri ktorej sú zranené osoby, resp. vo výnimočnom prípade je spôsobená smrť z nedbanlivosti, policajt má vznesené obvinenie za ublíženie na zdraví z nedbanlivosti alebo usmrtenie a pritom je zaradený mimo služby dopravnej polície, povedzme ako vyšetrovateľ PZ a svoju činnosť môže ako príslušník PZ vykonávať ďalej do právoplatného ukončenia jeho trestnej veci). Pre doplnenie je potrebné uviesť, že ako už z názvu tohto ustanovenia v § 46 zákona vyplýva, dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je z titulu plynutia času iba prechodnou a nedefinitívnou formou postavenia policajta mimo výkon štátnej služby. Policajt zostáva naďalej príslušníkom PZ s upraveným režimom povinností, náhrady príjmu a pod. (§ 46 ods. 3 až 8 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ) a takéto dočasné pozbavenie mimo služby príslušníka PZ je oprávnením nadriadeného príslušníka PZ (vo vzťahu k určitej skupine policajtov sa jedná i o ministra vnútra, ktorý nie je príslušníkom PZ).

Doba trvania dočasného pozbavenia výkonu služby je zákonom definovaná v zmysle § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na 6 mesiacov a túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia. Z uvedeného vyplýva, že je potrebné pri stanovení časového trvania dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby príslušníka PZ zvažovať jeho dĺžku vzhľadom na povahu, druh, formu a okolnosti skutku, pre ktorý je rozhodnuté o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. V skutkovo jednoduchých veciach, pri nižšej forme zavinenia a jednoduchých okolnostiach pôjde spravidla o postavenie mimo službu v lehote do 6 mesiacov, prípadne aj v kratšom trvaní. Nevylučuje to však dočasné pozbavenie mimo výkonu služby automaticky na 6 mesiacov (alebo aj dlhšie podľa litery zákona). Oprávnený orgán je vždy povinný skúmať podmienky trvania dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, ktoré sú komplexne vyjadrené v § 46 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ tak, že „ak pominú dôvody, pre ktoré bol policajt dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa skončí.“ Rovnako formulácia „sa skončí“ vyjadruje povinnosť orgánu, ktorý rozhodol o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, ukončiť trvanie tohto inštitútu, ak pominuli podmienky pre jeho nariadenie. Vyjadrenie času trvania pozbavenia výkonu štátnej služby musí byť uvedené v rozhodnutí oprávneného orgánu. Z dikcie naznačeného ustanovenia § 46 ods. 2 vyplýva, že je možné policajta dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby i na dobu dlhšiu ako je 6 mesiacov, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania vedeného proti policajtovi. Zákon priznáva takúto možnosť dlhšieho pozbavenia výkonu štátnej služby presahujúceho 6 mesiacov iba ministrovi vnútra. V tomto kontexte je potrebné pripomenúť, že internými aktmi riadenia ministerstva vnútra SR je bližšie upravený tento inštitút, spôsoby jeho výkonu, oprávnení, kontroly a podobne a je v ňom uvedená dĺžka trvania pozbavenia výkonu štátnej služby príslušníka PZ na dobu (maximálne) 6 mesiacov. Na tomto mieste nie je nutné sa ďalej zaoberať vzťahom zákona ako formálneho prameňa práva uverejneného v zbierke zákonov so všeobecnou platnosťou a záväznosťou voči podzákonnému internému aktu riadenia ministerstva vnútra, na ktorý ho zákon ani nesplnomocnil ako napríklad výslovne v § 45 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ pre oblasť zaradenia policajtov do zálohy textom „podrobnosti o zaraďovaní policajtov do zálohy ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.“ V zásade, keby aj takéto legálne splnomocnenie existovalo, muselo by byť v súlade s prameňom práva vyššej právnej sily, tj. v tomto prípade so zákonom. Inými slovami, ak by aj akýkoľvek interný akt riadenia bol v rozpore so zákonom, ktorý poukázal na jeho vydanie, stáva sa v tejto časti neplatným, resp. neaplikovateľným v praxi práve pre jeho rozpor so zákonom.

Právomoc je súhrn oprávnení a povinností, ktoré zákon priznáva danému poverenému (správnemu) orgánu vo zverenom okruhu jeho činnosti na výkon tejto jeho činnosti. Pre túto časť možno záverom dodať, že ide o právomoc (oprávnenie a súčasne i povinnosť) nadriadených príslušníkov PZ (i ministra vnútra) konať tak, ako im ukladá zákon v tomto ustanovení. Takéto rozhodnutie je v prenesenom význame slova do civilnej sféry rozhodnutím zamestnávateľa voči zamestnancovi o časovo dočasnom pozbavení výkonu svojich pracovných povinností za náhradu mzdy. Analogicky sú tieto inštitúty pre profesionálnych vojakov upravené v ustanovení § 76 zákona č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a pre štátnych zamestnancov v znení § 66 zákona č. 55/2017 o štátnej službe a pod. Týmto sa nepriamo dostávam k právnym úvahám o tom, či výkon takejto právomoci môže byť naplnením skutkovej podstaty trestného činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona. Tento trestný čin je zaradený v VIII. hlave osobitnej časti Trestného zákona označenej ako trestné činy proti poriadku vo verejných veciach, konkrétne 2.diel – trestné činy verejných činiteľov. Podľa normatívneho znenia § 326 ods. 1 Trestného zákona sa tohto skutku dopustí verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech

a)vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu,

b)prekročí svoju právomoc, alebo

c)nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu.

Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba verejný činiteľ ako špeciálny subjekt spĺňajúci popri všeobecných podmienkach subjektu trestnej zodpovednosti (vek, príčetnosť) ďalšiu podmienku spočívajúcu v osobitnej vlastnosti, spôsobilosti, funkcie alebo postavenia. Pojem verejný činiteľ je taxatívne upravený v § 128  ods. 1 Trestného zákona nasledovne (skrátené upravené znenie).

Verejným činiteľom sa na účely Trestného zákona rozumie prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, poslanec Európskeho parlamentu, člen vlády, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudca, prokurátor alebo iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci, príslušník ozbrojených síl, osoba v služobnom pomere, starosta, predseda vyššieho územného celku, poslanec orgánu územnej samosprávy, štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notár, súdny exekútor, člen lesnej stráže, vodnej stráže, rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osoba, ktorá má oprávnenie člena stráže prírody, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou, zodpovednosťou, postavením alebo funkciou, ak tento zákon neustanovuje inak.

Vysvetlíme si najskôr niektoré znaky skutkovej podstaty a výrazy použité v základnej skutkovej podstate § 326 ods. 1 Trestného zákona.

Pojem „v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zaobstarať sebe alebo inému neoprávnený prospech“, vyjadruje pohnútku (motív) konania páchateľa. K dokonaniu trestného činu postačí, ak páchateľ, vedený touto pohnútkou, nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci verejného činiteľa, a nie je potrebné, aby škoda skutočne vznikla alebo aby páchateľ skutočne zadovážil sebe alebo inému neoprávnený prospech. (upravené znenie R 25/1975, obdobne aj R 39/2001-I).

Podľa ustanovenia § 124 ods. 1 a 2 škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely Trestného zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť.

Neoprávnený prospech znamená každé neoprávnené materiálne alebo nemateriálne zvýhodnenie, na ktoré by páchateľ alebo iná osoba nemala právo (napr. nestíhanie páchateľa trestného činu, uprednostnenie pri prideľovaní bytu, pri prijatí na vysokú školu (porovnaj R 25/1975, R 55/1974 a iné). 

Zadovážiť prospech znamená získať akékoľvek neoprávnené zvýhodnenie pre seba alebo inú fyzickú alebo právnickú osobu. 

Vykonávať právomoc spôsobom odporujúcim zákonu znamená porušovať alebo obchádzať zákony alebo právne predpisy vydané na jeho podklade. 

O prekročenie právomoci ide, ak sa vykonáva činnosť patriaca do právomoci iného verejného činiteľa alebo orgánu či už nadriadeného, alebo podriadeného, pokiaľ verejný činiteľ nemá právo prevziať vec na vybavenie. Patria sem aj prípady, kedy verejný činiteľ koná bez osobitného zmocnenia, ktoré právny poriadok v danom prípade požaduje (porovnaj R 19/1981). 

Nesplniť povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci znamená opomenutie splniť takú povinnosť, ktorá je uložená verejnému činiteľovi zákonom alebo iným právnym predpisom alebo povinnosť vyplývajúca z jeho pracovnej alebo funkčnej náplne (porovnaj R 19/1981).  

Zjednodušene uvedené pre účely ozbrojených bezpečnostných zborov pre posudzovanú oblasť, verejným činiteľom je člen vlády (minister vnútra pre oblasť MV SR, minister obrany pre oblasť MO SR, minister spravodlivosti pre oblasť MS SR a pod.), iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci (riaditeľ NBÚ, riaditeľ SIS), príslušník ozbrojených síl, osoba v služobnom pomere (príslušník PZ, profesionálny vojak, príslušník ZVJS, NBÚ, SIS) za splnenia ďalšej podmienky, že sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Samotný status osoby ako napríklad policajta, sudcu, ministra sám osebe automaticky neznamená, že ak pácha akúkoľvek trestnú činnosť, bude mu ako znak kvalifikovanej skutkovej podstaty pričítaný i pojem verejný činiteľ. Rovnako tak k tomu nepríde iba preto, že pácha trestné činy verejných činiteľov bez splnenia ďalšej podmienky. Prvou podmienkou teda je subsumovanie špeciálneho subjektu pod niektorý z pojmov verejného činiteľa uvedeného v § 128 Trestného zákona, o čo som sa pokúsil v predchádzajúcom texte. Druhou nevyhnutnou podmienkou okrem výskytu takéhoto statusu v prvej časti ustanovenia je skutočnosť, že takáto osoba sa stáva verejným činiteľom až vtedy (a teda zákon jej priznáva ochranu, ale i možnosť spáchania trestného činu verejným činiteľom), ak sa tým svojim konaním podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená. Člen vlády, v danom prípade budem zjednodušene sa venovať iba ministrovi vnútra (ale obdobne to platí na ostatných členov vlády) v zásade vykonáva právomoci v 3 základných oblastiach.

Prvou oblasťou je, že riadi ministerstvo, koná navonok, je štatutárom ústredného orgánu štátnej správy, prenajíma, predáva a kupuje majetok, vstupuje v mene ministerstva do rôznych obchodných a civilných záväzkových vzťahov, ktorých predmetom je nakladanie a správa s majetkom. Už len samotná civilno-právna povaha takéhoto konania naznačuje, že nepôjde v daných prípadoch o naplnenie znaku verejného činiteľa pre účely § 326 Trestného zákona pri takýchto činnostiach. V prípade však spôsobenia škody, nehospodárneho nakladania s finančnými prostriedkami, štátnymi aktívami a podobne bude do úvahy rozhodne prichádzať podozrenie zo spáchania majetkových trestných činov, najmä § 237 Trestného zákona – porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku, § 213 Trestného zákona – sprenevera a mnohé ďalšie.

Druhou oblasťou, v ktorej pôsobí minister, je to, že v rôznych administratívnych konaniach je správnym orgánom, rozhoduje v mene ministerstva na rôznych stupňoch správneho konania, v konaniach o rozkladoch a podobne, ktorá oblasť je práve prioritnou pre neho ako verejného činiteľa, nakoľko pri týchto činnostiach sa tým svojim konaním podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená.

Treťou oblasťou právomoci ministra, ale i všetkých nadriadených príslušníkov PZ, ZVJS a pod., je oblasť pracovno-právna, resp. služobná činnosť nadriadeného príslušníka aj ministra vo vzťahu k podriadeným príslušníkom PZ, ZVJS a pod.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ „tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „štátna služba“).

Podľa § 1 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ „Tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len „príslušník informačnej služby“), príslušníkov Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „príslušník bezpečnostného úradu“) a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky.“

Podľa § 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ „v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“), ak tento zákon neustanovuje inak.“

V rámci týchto právomocí realizuje personálnu politiku v rámci ministerstva i ozbrojeného bezpečnostného zboru, ktorá je vyústením jeho všetkých personálnych oprávnení (i povinností) a tieto v prenesenom slova zmysle realizuje ako zamestnávateľ voči zamestnancom. Pri tejto skupine oprávnení ide pritom o správne akty, ktoré majú povahu tak verejného práva, ako i súkromného práva a je veľmi ťažké jednoznačne identifikovať povahu toho-ktorého aktu v personálnej oblasti. Služobný pomer je viac inštitútom verejného práva ako súkromného, nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu. Právna povaha štátnej služby vychádza prioritne od zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, resp. verejnej správy, pričom nie vždy pri každom inštitúte služobného pomeru koná v tomto postavení. Úprava štátnej služby je kódexového typu s úplným alebo čiastočným vylúčením pôsobenia Zákonníka práce. Pre rozlíšenie prvkov verejného práva a súkromného práva so zameraním na inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby príslušníka PZ použijem teóriu právnej náuky. Podľa záujmovej teórie možno vyvodiť, že verejné právo chráni verejné záujmy a súkromné právo chráni súkromné záujmy. Ide tu o stret dvoch typov práv, nakoľko riadny výkon štátnej služby, jeho zmeny, dočasné pozbavenie výkonu služby i skončenie služobného pomeru sú zo strany štátu verejným záujmom, ale zo strany príslušníkov PZ ide o aplikáciu ich individuálnych záujmov na vzniku, zmenách a zániku služobného pomeru. Podľa mocenskej teórie môžeme právo rozdeliť na verejné a súkromné podľa povahy vzťahov medzi jej účastníkmi. Tieto vzťahy sú rovnocenné v súkromnom práve, ale vo verejnom práve je typická nadradenosť jedného účastníka nad druhým. Z hľadiska formy právnej regulácie vzťahov sa za znak verejnoprávnej regulácie považuje nadriadenosť a podriadenosť, autoritatívnosť, vznik, zmena a zánik právnych vzťahov je spojený s rozhodnutím orgánu verejnej správy. Pri súkromnoprávnej regulácii je typická rovnosť subjektov, ich autonómia, vznik, zmena a zánik právnych vzťahov sú spojené s dvojstranným právnym úkonom. Vznik služobného pomeru je daný personálnym rozkazom, ktorý má podľa uvedeného znak verejného práva. Rovnako tak zmena služobného pomeru i jeho skončenie sa realizuje rozkazom, tj. jednostranným právnym úkonom ako formou rozhodnutia, resp. správneho aktu. Je potrebné však uviesť, že viacerým takýmto rozkazom predchádza súkromný prejav vôle, rovnako jednostranný, zo strany príslušníka PZ, napríklad žiadosť o prijatie do služobného pomeru, žiadosť o preradenie na inú funkciu, žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru a podobne.

Táto tretia oblasť je teda svojou povahou zmiešaná a zahŕňa verejnoprávne (služobné) i súkromnoprávne zamestnávateľské a zamestnanecké, teda pracovnoprávne vzťahy s výrazne prevažujúcou mierou verejnej povahy. Táto prvopočiatočná nejednoznačnosť sa postupom času odstraňovala a premietala jednak do pozitívnych, ale i negatívnych kompetenčných konfliktov, kde musel iba nedávno kreovaný Najvyšší správny súd SR, resp. predtým kompetenčný senát Najvyššieho súdu SR rozhodovať o príslušnosti súdov medzi všeobecnými a správnymi.[4]  V zmysle naznačenej judikatúry[5] preto pri preskúmavaní rozhodnutí, resp. personálnych rozkazov vo sfére Ministerstva vnútra SR, Ministerstva obrany SR a zrejme i NBÚ a SIS týkajúcich sa vzniku, zmien či zániku služobného pomeru budú predmetom prieskumu nie všeobecných súdov, ale správnych súdov. Čo je ale dosť podstatné, pri postupe podľa Správneho súdneho poriadku nie je možné podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ako podľa § 324 a nasl. Civilného sporového poriadku[6], preto sa zrejme advokáti tak radi v takýchto sporných prípadoch obracajú na všeobecné súdy, kde takáto možnosť je. V takýchto prípadoch je potom potrebné si všímať, ako sa všeobecné súdy vysporiadali v duchu naznačenej judikatúry s nedostatkom právomoci pri podaných žalobách. [7] 

Nezabúdajme, že minister (i nadriadení v ozbrojených bezpečnostných zboroch) je rovnako občanom SR a aj v tejto sfére vystupuje pri realizácii svojich osobných a osobnostných práv, majetkových práv a iných práv ako občan, kde vôbec nepripadá do úvahy jeho označenie ako verejného činiteľa. Dôkazom ad absurdum by sme pri popretí tohto princípu mohli povedať, že napríklad nedávna „ručná potýčka“ dvoch sudcov Najvyššieho súdu SR, keby mala následok v podobe ublíženia na zdraví, by sme ju kvalifikovali, keďže sudcovia sú verejní činitelia, ako útok na verejného činiteľa podľa § 323 Trestného zákona alebo iného trestného činu proti verejným činiteľom. Takéto úvahy sú preto neprípustné a pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona musíme striktne rozlišovať, o aký druh výkonu právomoci ide pri osobe, ktorá by inak spĺňala status verejného činiteľa, lebo len verejnoprávne akty takýchto osôb pri výkone verejnej moci a vo verejnom záujme, pri ktorej používajú právomoc im zverenú zo zákona, môžu naplniť túto skutkovú podstatu. V tomto príspevku som sa venoval iba subjektu tohto trestného činu a jeho právomoci. Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty sú potrebnými ďalšie, ako v tomto prípade už uvádzaná pohnútka (motív) v kombinácii s úmyselným zavinením.

Veľmi aktuálnou témou je posúdenie trestnej zodpovednosti vo vzťahu k osobám, ktoré majú status chráneného oznamovateľa podľa zákona č. 54/2019 Z.z.. K tejto téme (vo vzťahu k naplneniu služobných oprávnení nadriadených) bol publikovaný článok na právnych listoch http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1300-minister-vnutra-nepotreboval-na-svoj-postup-suhlas-uradu-na-ochranu-oznamovatelov-pri-obvinenych-policajtoch , ktorého znenia sa i v kontexte s možným (ne)spáchaním trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona v plnej miere stotožňujem.

 

 

 

Diskusia