Keď vtip prestáva byť vtipný alebo kde sú hranice humoru?

 

Mgr. Erika Krutková

Keď vtip prestáva byť vtipný alebo kde sú hranice humoru ?

Satira je forma umeleckého vyjadrenia a spoločenského komentára, ktorá má vzhľadom na zveličovanie a skresľovanie skutočnosti, ktoré sú pre ňu charakteristické, prirodzene za cieľ provokovať a burcovať. Akýkoľvek zásah do práva umelca - alebo akejkoľvek inej osoby - vyjadriť sa týmto spôsobom sa preto musí skúmať s osobitnou pozornosťou. V tomto zmysle nemôže byť pochýb o tom, že humoristické prejavy alebo formy prejavu, ktoré pestujú humor, sú chránené článkom 10 Dohovoru, aj keď vedú k excesu alebo provokácii, a to bez ohľadu na to, kto je ich autorom. Hoci tieto formy prejavu nemožno posudzovať alebo cenzurovať len na základe negatívnych alebo rozhorčených reakcií, ktoré môžu vyvolať, nie sú vyňaté z obmedzení stanovených v odseku 2 článku 10 Dohovoru. Právo na humor nie je všeobjímajúce a každý, kto využíva slobodu prejavu, na seba berie aj, slovami uvedeného odseku, „povinnosti a zodpovednosť“. Aj humor má predsa len určité hranice, a to najmä tie, ktoré sa týkajú rešpektovania ľudskej dôstojnosti.

(rozsudok ESĽP vo veci Z. B. proti Francúzsku zo dňa 02.09.2021, č. 46883/15)

„...Simonka nie je dobrá šoférka. Raz mi povedala, že je tak vystresovaná a nevie sa sústrediť na viac vecí naraz, že jazdí ako taká babička. Simi, to je v pohode, horšie by bolo, kebyže jazdíš ako taký dedeček....“, odznelo v rámci tzv. roastu z úst stand-up komika na adresu kolegyne.[1]

„...A za toto Vám ešte aj ľudia platia? To sú rovnako vyhodené peniaze ako keď nórski rodičia zaplatili svojim deťom výlet na ostrov Utoya...“, odznelo nedávno tiež na stand-up predstavení ale tentokrát z úst pozvaného hosťa na adresu moderátora večera a známeho komika.

Oba prípady majú jedno spoločné, a to čierny humor na úkor tragickej udalosti, pri ktorej došlo k usmrteniu viacerých ľudí, prevažne ešte detí. Podstatný rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ čo v prvom prípade išlo o vyjadrenia komika, v druhom prípade išlo o bývalého vysokopostaveného verejného činiteľa a lídra kandidátky nadchádzajúcich volieb do Európskeho parlamentu. Navyše kým prvý prípad odkazoval na tragickú dopravnú nehodu, druhý prípad si ako objekt vtipu vybral vyčíňanie strelca na ostrove Utoya, ktoré bolo kvalifikované ako trestný čin terorizmu, v pozadí ktorého bol nesúhlas útočníka s migračnou politikou krajiny.

Ako právnika a súčasne fanúšika čierno čierneho humoru ma zvyšok predstavenia zaujímala odpoveď na otázku, či má aj humor svoje (trestnoprávne) hranice. V každom prípade však platí, že čím viac sa niekto snaží byť vtipný za akúkoľvek cenu, tým je väčšia šanca, že zostane len trápny. A to je najväčší trest pre každého komika i politika.

Čierny humor

Pri čiernom humore je zdrojom komična kontrast medzi šokujúcou a tragickou povahou skutočnosti a spôsobom akým o nej hovoríme. Témy a udalosti, ktoré sú štandardne považované za tabu sú opisované v nevhodne nevážnom, prípadne satirickom a humornom podtóne. Humor samotný však nepopiera ich závažnosť. Toľko k jeho definícii.[2]

Zlatým pravidlom komédie však je, že musí byť vtipná. Kľúčom je v tomto prípade empatia. Vtipy na účet tých, ktorí sa nemôžu brániť, skutočne fungujú len vtedy, keď odhalia našu vlastnú zraniteľnosť.[3]

ESĽP opakovane vo svojej rozhodovacej činnnosti zdorazňuje dôležitosť výberu a význam slov, ktoré vysokopostavení predstavitelia štátu volia vo svojich vyhláseniach, že verejní činitelia by sa mali zdržať vyjadrení, ktoré možno dôvodne považovať za nenávistné prejavy alebo za prejavy, ktoré môžu mať za následok legitimizáciu, šírenie alebo podporu rasovej nenávisti, xenofóbie, antisemitizmu alebo iných foriem diskriminácie alebo nenávisti založenej na neznášanlivosti. Takéto prejavy majú byť zakázané a verejne odsúdené pri každej príležitosti (pozri tu a tu). Uvedené oveľa viac platí pre výroky týkajúce sa terorizmu a bezpečnostného rizika a výzvy, ktorú pre všetky zložky predstavuje. Jeho veľmi citlivé vnímanie možno pozorovať najmä v krajinách, ktoré čelia permanentnej teroristickej hrozbe a boli predmetom viacerých teroristických útokov v minulosti.

Z hľadiska jeho rozhodovacej činnosti možno vyvodiť viaceré kritéria pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti autora vtipu o terorizme: regionálne špecifiká, aktuálny stav teroristickej hrozby a časový odstup od samotného teroristického útoku a práve preto ESĽP v týchto otázkach ponecháva štátom široký priestor pre uváženie a svoju rpieskumnú činnosť zamieriava len na zjavnú arbitrárnosť záverov vnútroštátneho súdu. Práve časový aspekt je zdôraznený vo viacerých rozhodnutiach, pretože bolesť potrebuje čas a niekedy toho času potrebuje viac.

Pozrime sa však ako boli hodnotené viaceré viac či menej „vydarené“ prípady paródie alebo vtipu na obdobne závažné situácie ako pandémia COVID-19, holocaust, výbuch atómovej bomby, streľba a už spomínaný terorizmus a možno niekde medzi nimi je aj odpoveď na v úvode položenú otázku: „Kde sú hranice humoru ?“

Hoax - „Nakazený kamoš olízal všetky položky v potravinách....“[4]

(rozhodnutie federálneho odvolacieho súdu pre piaty obvod vo veci United States v. Perez zo dňa 03.08.2022, č. 21-50945)

V Apríli 2020 obvinený uverejnil na Facebooku dva príspevky, v ktorých tvrdil, že zaplatil bratrancovi svojho priateľa, ktorý bol pozitívny na COVID-19, aby všetko olízal v dvoch obchodoch s potravinami. Prvý príspevok nahlásil orgánom činným v trestnom konaní neznámy občan. Do domu obvineného boli vyslaní dvaja agenti FBI, aby ho vypočuli. Obvinený sa priznal, že príspevok zverejnil, ale povedal, že len „kecal“ a že tvrdenia v príspevku boli nepravdivé. Ospravedlnil sa za uverejnenie príspevku a tvrdil, že ho motivovala túžba, aby ľudia brali príkazy na pobyt v domácnosti vážnejšie. Na druhý deň sa agenti vrátili do jeho domu s príkazom na domovú prehliadku a príkazom na zatknutie. FBI sa ďalej sa obrátili aj na majiteľa obchodov, ktorý poveril štyroch zamestnancov, aby prezreli tisíce transakcií a zistili, či dve osoby identifikované FBI nakúpili v niektorom z obchodov, ktoré obvinený uviedol. Spoločnosť zvažovala zatvorenie predajní, ale nakoniec sa rozhodla, že ich nezatvorí. Nič nenasvedčovalo tomu, že by príspevky obvineného vyvolali paniku na verejnosti. Následne bol obvinený odsúdený podľa 18 U.S.C. 1038(a)(1) za zorganizovanie hoaxu, ktorý simuloval iný trestný čin. V odvolaní obvinený tvrdil, že zákon o biologických zbraniach sa nevzťahuje na konanie, ako je lízanie predmetov v obchode s potravinami, a že zákon o teroristickom hoaxe je protiústavným obmedzením slobody prejavu. Odvolací súd pre piaty obvod zamietol námietky obvineného a stručne konštatoval, že hoci zákon o biologických zbraniach obsahuje implicitnú výnimku pre miestne trestné činy, konanie obžalovaného bolo dostatočne závažné na to, aby sa dostalo do pôsobnosti federálnych orgánov činných v trestnom konaní, a hrozby, ako sú hrozby obvineného, nie sú chránené prvým dodatkom.

Vtip – „príkaz zastreliť nakazených“[5]

(rozhodnutie federálneho odvolacieho súdu pre piaty obvod vo veci Bailey v. Iles a spol. zo dňa 03.08.2022, č. 21-50945)

Obvinený počas prvého mesiaca pandémie COVID-19 - zverejnil na Facebooku nasledovný status:“Zdieľaj! Zdieľaj! Zdieľaj! Šerifovia vydali príkaz, že ak sa príslušníci dostanú do kontaktu s „infikovanými“, strieľať namieste, pane zmiluj sa nad nami všetkými #COVID9TEEN #weneedyoubradpitt“ Obvinený zamýšľal tento príspevok ako vtip a nemal v úmysle nikoho vystrašiť. Hashtag "#weneedyoubradpitt" odkazoval na zombie film Svetová vojna Z s Bradom Pittom v hlavnej úlohe. Obvinený pripojil hashtag, aby „upozornil na skutočnosť, že to bol vtip.“ Počas lockdownu COVID-19 sa nudil a používal Facebook, prostredníctvom ktorého udržiaval kontakt s priateľmi a s cieľom „odľahčenia situácie“. Jeho príspevok bol reakciou na iného priateľa, ktorý zverejnil vtip o COVIDe, a ktorý rovnako pochopil príspevok obvineného ako žart. Ďalší priatelia pokračovali v uverejňovaní komentárov pod príspevkom vtipkovaním. Následne sa sa do jeho domu dostavilo komando s nepriestrelnými vestami a zbraňami prikázali mu, aby dal ruky za hlavu, kľakol si a nasadili mu putá na základe obvinenia z terorizmu. Prokurátor následne trestné konanie zastavil.

V rámci konania o žalobe obvineného proti príslušníkom polície pre nezákonné zatknutie a obvinenie okresný súd dospel k záveru, že príspevok na Facebooku nebol ústavou chráneným prejavom, pretože vytvoril „jasné a prítomné nebezpečenstvo", pričom príspevok označil za dezinformáciu zverejnenú počas samotného ranného štádia pandémie COVID-19 a v čase národnej krízy. Jeho status na Facebooku mohol mať rovnako za cieľ podnecovať k nezákonnému konaniu, strachu a násili a žalobu zamietol.

Odvolací súd piateho obvodu dňa 25.08.2023 č. 22-30509 rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa odvolacieho súdu status neobhajoval nezákonné a bezprostredné konanie, ani nebolo pravdepodobné, že k takýmto krokom dôjde. Nebol adresovaný žiadnej osobe alebo skupine, aby bezprostredne alebo v blízkej budúcnosti podnikli akékoľvek nezákonné kroky, nikto ani nepodnikol žiadne takéto kroky kvôli statusu a žiadne takéto kroky ani neboli pravdepodobné, pretože status bol zjavne zamýšľaný ako vtip. Takisto nebol preukázaný potrebný úmysel žalobcu podnecovať. V najhoršom prípade tento status možno považovať za nevkusný vtip ale nemožno ho chápať ako úmyselne zameraný na podnecovanie. Nešlo o „skutočnú hrozba“ na základe kontextu, pretože nebola dostatočne vierohodná a nebola vážna, ako to dokazuje vyzývanie Brada Pitta na záchranu. Neexistovali žiadne skutočnosti, ktoré by viedli rozumnú osobu k presvedčeniu, že došlo porušeniu zákona o terorizme a ani nikto z verejnosti nevyjadril akýkoľvek druh takejto obavy. Aj keby sa príspevok bral vážne, je príliš všeobecný a na to, aby išlo o konkrétnu a jasnú hrozbu. Okresný súd pripisoval príliš veľkú váhu subjektívnemu iracionálnemu presvedčeniu polície. Ani strach a neistota okolo COVID-19 nemenia inak nezmyselný príspevok na Facebooku na teroristickú hrozbu.

„Zvrátený žúr sudcov“

V lete 2011 média prinisli zábery zo súkromnej akcie, na ktorej sa, okrem iných, zúčastnili aj štyria sudcovia najvyššieho súdu, krajský sudca, okresný sudca a námestník generálnej prokuratúry. Jeden z účastníkov mal na hlave modré slúchadlá a v ruke nefunkčný samopal, s ktorým aj mieril na jednotlivých hostí párty a takýmto spôsobom ich na ulici vítal, keď prichádzali. Práve takto mal byť vyzbrojený hlavný aktér masakra v Devínskej Novej Vsi, ktorý rok predtým zavraždil sedem ľudí a ktorého mal, podľa hodnotiaceho úsudku autora článku, týmto nemiestnym spôsobom napodobňovať a parodovať[6]. Argument, že obdobné modré slúchadlá sú bežne dostupné a značne rozšírené a teda išlo len o náhodu a nie o paródiu na udalosti v Devínskej ostal bokom. Prípad bol predmetom značnej mediálnej pozornosti a kritiky a nakoniec sa dostal až pred Ústavný súd SR v súvislosti so žalobou na ochranu osobnosti, ktorú podali niektorí aktéri na vydavateľa novín.[7] Ústavný súd SR v náleze zo dňa 12.04.2017 sp. zn. I. ÚS 224/2016 publikovanom v zbierke pod č. 18/2017 koštatoval porušenie práva vydavateľa na slobodu prejavu a súčasne uviedol, že previazanosť súkromnej a profesijnej sféry predstaviteľov justície vyplýva aj z § 30 ods. 1 zákona o sudcoch, prostredníctvom ktorého sa ustanovuje povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu, a to nielen pri výkone funkcie sudcu, ale aj v občianskom živote ako takom, a dokonca aj po skončení výkonu funkcie sudcu. Ústavný súd preto považuje za legitímne, ak je stredobodom záujmu médií správanie sa sudcu ako osoby činnej v justícii aj na stretnutí súkromného charakteru. zmyslom ochrany identity sudcov nemôže byť vytváranie nepriechodnej clony vo vzťahu k ich súkromným alebo voľnočasovým aktivitám. Predmetný nález dokonca získal ocenenie judikát roka[8]. Modré slúchadlá sa však stali neodmysliteľným symbol masakru v Devínskej, čo ukazuje aj nasledujúci prípad.

Inzerát na likvidáciu migrantov[9]

Dňa 19.08.2015 obvinený vytvoril inzerát v znení: „Ide o jednoduchú prácičku vyčistenie ubytovne keď tam budu ubytovaný imigranti (každý si domyslíteaký tip čistenia) každý pri nastupe dostane Modre Devinské Slúchadla 1 ks! a každý dostane samopal z 90 nábojmi... kto viac toho postrieľa viac dostane... každý bude mať na nohe čip,to je nástroj ktorý zameria koľko máš na konte imigrantov za každého jednoho je 25€/brutto...“. S obranou nevydareného vtipu a satiry obvinený neuspel a jeho konanie bolo kvalifikované ako zločin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 ods. 1, ods. 3 písm. b)Trestného zákona za čo mu bol následne rozsudkom OS Žilina zo dňa 24.02.2016 sp. zn 29T/71/2015 uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom na skúsobnú dobu na tri roky v rámci konania o dohode o vine a treste.

Obrázok Himmlera so svastikou ako súčasť blogu[10]

(rozhodnutie ESĽP vo veci Nix proti Nemecku, zo dňa 05.04.2018, č. 35285/16)

Sťažovateľ mal blog, na ktorom písal o rôznych otázkach týkajúcich sa ekonomiky, politiky a spoločnosti. V marci 2014 úrad práce zaslal list jeho dcére, ktorá je nemecko-nepálskeho pôvodu. Žiadali dcéru, ktorá mala osemnásť rokov a mala ukončiť školskú dochádzku najskôr v lete 2015, aby vyplnila formulár o tom, či má v úmysle pokračovať v školskej dochádzke aj po septembri 2014 alebo začať odborné vzdelávanie alebo vysokoškolské štúdium. V reakcii na to sťažovateľ uverejnil šesť príspevkov o zaobchádzaní úradu práce s jeho dcérou. V jednom z príspevkov uviedol, že kontext listu, ktorý napísal zamestnanec úradu, spočíval v tom, že táto inštitúcia chcela rasistickým a diskriminačným spôsobom dotlačiť jeho dcéru do nízko platenej práce ako lacnú pracovnú silu. Okrem toho zverejnil vyhlásenie s nadpisom "[meno zamestnanca] ponúka „prispôsobenú“ integráciu do nízko platenej [ekonomiky]". Pod ním sa nachádzal obrázok Himmlera v uniforme SS s odznakom nacistickej strany s hákovým krížom na prednom vrecku a páskou s hákovým krížom na ruke. Sťažovateľ vedľa obrázku zverejnil Himmlerov citát o školskom vzdelávaní detí vo východnej Európe počas nacistickej okupácie.

V januári 2015 okresný súd odsúdil sťažovateľa, okrem iného, za používanie symbolov protiústavných organizácií[11]. V odvolacom konaní krajský súd tento rozsudok potvrdil. Dospel k záveru že sa vo svojom blogovom príspevku jasne nedištancoval od nacistickej ideológie a použil obrázok ako prostriedok na upútanie pozornosti. Ďalšie odvolania boli zamietnuté a v decembri 2015 ústavný súd odmietol jeho ústavnú sťažnosť.

ESĽP poznamenal, že rozhodnutie Nemecka kriminalizovať používanie nacistických symbolov malo byť vnímané na pozadí jeho histórie, hoci vnútroštátna legislatíva poskytovala výnimku zo zodpovednosti z rôznych dôvodov, vrátane toho, ak bol nesúhlas s predmetnou ideológiou jasne vyjadrený. Symbol použitý sťažovateľom - Himmler v uniforme SS s hákovým krížom s páskou na ruke - nemohol mať iný význam ako význam nacistickej ideológie. Následne konštatoval, že sťažovateľ si musel byť vedomý predmetnej právnej úpravy, a to aj preto, že bol odsúdený za zverejnenie fotografie kancelárky Angely Merkelovej v nacistickej uniforme s hákovým krížom a namaľovanými hitlerovskými fúzmi približne šesť týždňov predtým, ako uverejnil príspevok na blogu, ktorý je predmetom konania. ESĽP uznal, že sťažovateľ nemal v úmysle šíriť nacistickú ideológiu a mohol byť presvedčený, že prispieva do diskusie vo verejnom záujme, takže vznikla otázka, či vnútroštátne súdy mali skúmať predmetný blogový príspevok spolu s jeho ďalšími príspevkami o úrade práce a o jeho dcére. Príspevok však neobsahoval žiadnu zmienku ani viditeľný odkaz na predchádzajúce príspevky a pre čitateľa nebolo okamžite pochopiteľné, že je súčasťou série príspevkov. Okrem toho sťažovateľ neuviedol žiadnu zmienku o nemecko-nepálskom pôvode svojej dcéry alebo skutočnosť, že on sám poberá sociálne dávky. Nebolo jasné, prečo žiadosť zamestnanca úradu práce mohla byť porovnávaná s tým, čo sa stalo v období nacistického režimu. ESĽP rozhodol, že vnútroštátnym súdom preto nemožno vyčítať, že dospeli k záveru, že sťažovateľ obrázok Himmlera s hákovým krížom použil ako prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý bol jedným z tých konaní, ktorým mal zákon postihujúci používanie symbolov protiústavných organizácií zabrániť (tzv. „komunikačné tabu“). Vnútroštátna judikatúra jasne stanovila, že kritické používanie takýchto symbolov nestačilo na to, aby sa niekto zbavil trestnej zodpovednosti, a že to, čo sa vyžadovalo bol jasný a zjavný nesúhlas voči nacistickej ideológii.

ESĽP nevidel dôvod odchýliť sa od posúdenia vnútroštátnych súdov, že sťažovateľ sa jasne a zjavne nedištancoval od nacistickej ideológie vo svojom blogu. Vnútroštátne orgány poskytli relevantné a dostatočné dôvody na zásah do jeho práva na slobodu prejavu a neprekročili svoju mieru voľnej úvahy. Zásah do jeho práv podľa článku 10 Dohovoru bol preto „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ a sťažnosť musela byť odmietnutá ako neprijateľná, pretože bola zjavne nepodložená.

Vtip advokáta o bombardovaní Hirošimy[12]

(rozsudok ESĽP vo veci Simić proti Bosne a Hercegovine zo dňa 17.05.2022, č.  39764/20)

Sťažovateľ ako právny zástupca žalobcu v občianskoprávnom konaní o náhradu škody vo svojom odvolaní uviedol vtip o profesorovi, ktorý od svojich študentov očakával, že uvedú mená, a nielen počet obetí bombardovania Hirošimy, a uviedol, že druhostupňový súd sa k nemu správal rovnako ako profesor k svojim študentom v tomto vtipe. Odvolací okresný súd odvolanie po právnej stránke zamietol. Okrem toho ten istý súd uložil sťažovateľovi pokutu približne 510 eur za pohŕdanie súdom. Výroky sťažovateľa považoval za urážlivé. Následne odvolací súd v inom zložení a ústavný súd rozhodnutie potvrdili.

ESĽP konštatoval, že kritické poznámky, ktoré vnútroštátne súdy považovali za urážlivé, vyslovil sťažovateľ v rámci súdneho konania, v ktorom zatupoval práva svojho klienta. Tieto poznámky neboli vyslovené vo verejnom priestore, čo znamená, že sa o nich verejnosť nedozvedela. Okrem toho ESĽP nezistil, že by výroky pána Simića predstavovali bezdôvodný osobný útok s jediným zámerom uraziť členov senátu. Boli zamerané na spôsob, akým súd druhého stupňa uplatnil pravidlá dokazovania vo veci jeho klienta. Aj keď bolo pravdou, že tón poznámok bol štipľavý alebo dokonca sarkastický, použitie takéhoto tónu v poznámkach o sudcoch sa už považovalo za súladné so slobodou prejavu. Hoci ESĽP súhlasil s tým, že je dôležité, aby sa advokáti správali diskrétne, čestne a dôstojne, aby verejnosť mala dôveru vo výkon spravodlivosti, zohľadnil aj to, že musia byť schopní účinne zastupovať svojich klientov. Domnieval sa, že vnútroštátne súdy neprihliadli dostatočne na kontext, v ktorom boli poznámky vyslovené, a neuviedli relevantné a dostatočné dôvody na odôvodnenie trestu a dospel k záveru, že zásah do sťažovateľovho práva na slobodu prejavu nebol „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. Preto došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.

„Komediálne“ ocenenie popierača holokaustu[13]

(rozhodnutie ESĽP vo veci M’BALA M’BALA proti Francúzsku zo dňa 10.11.2015, č. 25239/13)

Sťažovateľ je komikom známym pod umeleckým menom „Dieudonné“. Venuje sa aj politickej činnosti. Dňa 26.12.2008 vystúpil v parížskom klube v rámci predstavenia s názvom „Bol som nezbedník“. Na záver predstavenia pozval na pódium Roberta Faurissona, akademika, ktorý bol vo Francúzsku viackrát odsúdený za svoje negatívne a revizionistické názory, najmä za popieranie existencie plynových komôr v koncentračných táboroch. Sťažovateľ potom zavolal herca oblečeného v odeve, ktorý bol opísaný ako „odev svetla“, v skutočnosti v pásikavom pyžame pripomínajúcom odev, ktorý nosili deportovaní židia, s našitou žltou hviezdou s nápisom „Žid“, aby hosťovi udelil cenu za „výnimočnosť a drzosť“. Cena mala podobu trojramenného svietnika (sedemramenný svietnik je symbolom židovského náboženstva), s jablkom na každej vetve.

Parížsky súd uznal sťažovateľa za vinného v zmysle obžaloby z trestného činu verejnej urážky namierenej proti osobe alebo skupine osôb z dôvodu ich pôvodu alebo príslušnosti či nepríslušnosti k určitému etnickému spoločenstvu, národu, rase alebo náboženstvu, konkrétne v tomto prípade osobám židovského pôvodu alebo viery a odsúdil ho na peňažný trest vo výške 10 000 eur, pričom každej občianskej strane priznal symbolické euro ako náhradu škody. Súd konštatoval, že sťažovateľ nemohol nevedieť o tom, že hosť bol jedným z popredných obhajcov popierania holokaustu a že výroky boli urážlivé ako aj pohŕdavé voči osobám židovského pôvodu alebo viery. Taktiež poznamenali, že sťažovateľ sa nemohol skrývať za obhajobu komediálnym predstavením, pretože hoci karikatúra a satira - dokonca aj zámerne provokatívneho alebo vulgárneho charakteru - v demokratickej spoločnosti jednoznačne spadá pod slobodu prejavu a tvorby, ktorá zahŕňa vyjadrovanie myšlienok a názorov, právo na humor má predsa len určité hranice, a to najmä tie, ktoré sa týkajú rešpektovania dôstojnosti ľudskej osoby. V danom prípade boli podľa sudcov prípustné hranice práva na humor prekročené v značnej miere.

Odvolací súd potvrdil rozsudok a konštatoval, že s príchodom hosťa na scénu predstavenie už nebolo možné považovať za formu zábavy, ale nadobudlo skôr podobu politického zhromaždenia, pričom konštatovali, že inkriminovaná mizanscéna a okolnosti najmä obscénne gesto rukou, známe ako „glissage de quenelle“[14], ktoré bolo ohlásené publiku, slúžilo na naplnenie deklarovaného cieľa predstavenia urobiť „viac“ v zmysle antisemitizmu ako v jednom z predchádzajúcich predstavení komika.

Rovnako ako vnútroštátne súdy, ani ESĽP nemal pochybnosti o vysoko antisemitskom obsahu urážlivej časti predstavenia, keďže vyznamenal osobu, ktorá bola dobre známa svojimi negatívne ladenými myšlienkami, pričom publikum prinútil „srdečne“ zatlieskať a udelil mu „cenu za jedinečnosť a drzosť“. Sťažovateľ bol komik, ktorý preukázal svoju silnú politickú angažovanosť tým, že niekoľkokrát kandidoval vo voľbách, a že už bol odsúdený za rasovú urážku. Poznamenal tiež, že reakcia publika ukázala, že antisemitskú povahu scénky ocenili. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že si želá, aby si počínal lepšie ako v jednom zo svojich predchádzajúcich predstavení, ktoré bolo označené za „najväčšie antisemitské zhromaždenie od druhej svetovej vojny“, čím upriamil vnímanie divákov na to, čo mali vidieť. Reč tela a použité slová nesporne odrážali pozitívny postoj sťažovateľa a počas spornej scény predstavenie už nebolo možné považovať za zábavu, ale nadobudlo podobu politického zhromaždenia. Okrem povahy niektorých interakcii s divákmi poznamenal, že v kontexte poburujúco absurdnej scény sťažovateľ priviedol na javisko herca prezlečeného za Žida deportovaného do koncentračného tábora, aby udelil cenu jednému z najznámejších francúzskych popieračov, aby mu vzdal hold a poskytol mu priestor. V rámci tejto propagácie popierania, prostredníctvom pozornosti, ktorú získal hosť a ponižujúcim zobrazením židovských obetí deportácií, ktoré sa stretávajú s človekom, ktorý popiera ich vyhladzovanie, ESĽP videl prejav nenávisti a antisemitizmu a podporu popierania holokaustu. Nešlo o vystúpenie, ktoré by bolo satirické alebo provokatívne a spadalo by pod ochranu článku 10 Dohovoru. V dôsledku toho ESĽP konštatoval, že podľa článku 17 Dohovoru sťažovateľ nemal nárok na ochranu podľa článku 10 a sťažnosť musela byť zamietnutá ako nezlučiteľnú s ustanoveniami Dohovoru.

Vtipy o bombovom útoku na politických predstaviteľov[15]

(rozsudok Najvyššieho súdu Španielska zo dňa 26.02.2018 č. STS 493-2018)

18-ročná študentka, zverejnila na svojom účte na Twitteri niekoľko vtipov o bombovom útoku baskickej ozbrojenej skupiny ETA ("Euskadi Ta Askatasuna" alebo Baskická vlasť a sloboda) na Luisa Carrera Blanca, predsedu vlády počas diktatúry Francisca Franca, v roku 1973. Zabití boli aj ďalší dvaja ľudia a bomba bola taká silná, že Carrerovo auto preletelo cez strechu kostola, v ktorom sa zúčastnil na bohoslužbe. Jednotlivé tweety opakovali niekoľko starých vtipov o útoku, ktoré sa väčšinou sústreďovali na povahu bombového útoku. Patrili k nim: „Kissinger dal Carrerovi Blancovi ako darček kúsok Mesiaca, ETA mu zaplatila letenku naň“; „ETA presadzovala politiku proti služobným autám v kombinácii s vesmírnym programom“ a „Voľby na výročie letu Carrera Blanca do vesmíru. Zaujímavé.“

Študentka bola stíhaná podľa § 578 španielskeho trestného zákonníka, ktorý kriminalizuje oslavu terorizmu a ponižovanie obetí terorizmu. „Audiencia Nacional“, najvyšší vnútroštátny trestný súd, ktorý sa zaoberá závažnými trestnými činmi, ju uznal za vinnú s tým, že tweety poškodili dôstojnosť obetí a ohrozili solidaritu spoločnosti. Podľa súdu bol jej postoj neúctivý a ponižujúci a ignoroval, že obete terorizmu si zaslúžia úctu a rešpekt. Súd jej uložil trest odňatia slobody na jeden rok a nariadila vymazanie tweetov. Študentka sa proti rozsudku odvolala na najvyšší súd s odôvodnením, že tweety mali humorný a satirický charakter.

Najvyšší súd pripomenul, že tweety satirickým spôsobom odkazovali na atentát na predsedu vlády Luisa Carrera Blanca a len opakovali „vtipy“ o bombovom útoku ETA, ktoré boli v obehu už dlhší čas, a to aj na sociálnych sieťach. Súd ďalej uviedol, že vtipy o teroristickom útoku, ktorý sa odohral pred 44 rokmi, nemajú rovnaký účinok ako vtipy o nedávnej udalosti. Uplynutie času bolo rozhodujúcim faktorom. Ďalej v odôvodnení uviedol, že „už nečelíme obzvlášť zvráteným akciám, ktorých konkrétnym cieľom je poníženie alebo diskreditácia obetí“ so zámerom predĺžiť ich utrpenie, a teda dospel k záveru, že tweety neboli ani urážlivé, ani ponižujúce a študentku spod obžaloby oslobodil.

Karikatúra na udalosti 11. septembra krátko po útoku[16]

(rozsudok ESĽP vo veci Leroy proti Francúzsku zo dňa 02.10.2008, č. 36109/03)

Dňa 11.09.2001, v deň útoku na dvojičky Svetového obchodného centra, sťažovateľ, karikaturista, predložil redakcii baskického týždenníka kresbu znázorňujúcu útok s titulkom, ktorý parodoval reklamný slogan známej značky: „Všetci sme o tom snívali... Urobil to Hamas“. Uviedol, že jeho cieľom bolo znázorniť zničenie amerického impéria v deň útoku na New York. Kresba bola uverejnená v novinách 13.09.2001. Na základe sťažnosti prefekta podal prokurátor na trestný súd obžalobu proti sťažovateľovi a riaditeľovi vydavateľstva novín podľa § 24 zákona z 29.07.1881 z dôvodu schvaľovania terorizmu a spoluúčasti. V nasledujúcom čísle novín bola celá strana venovaná úryvkom z listov a e-mailov, ktoré boli prijaté ako reakcia na kresbu, a podpore riaditeľa vydavateľstva, ktorý vysvetlil svoje dôvody uverejnenia kresby. Trestný súd uznal žalobcu a riaditeľa vydavateľstva za vinných a uložil im peňažný trest vo výške 1 500 eur každému. Konštatoval, že tým, že noviny výslovne zobrazovali tragické a násilné zničenie dvojičiek 11.09.2001 a pridali nadpis odkazujúci na sen, čím glorifikovali čin smrti, schvaľovali terorizmus. Taktiež sa domnieval, že trest by mal odrážať ujmu, ktorá bola spôsobená verejnosti v regióne, ktorý je obzvlášť citlivý na otázku terorizmu. Odvolanie sťažovateľa bolo zamietnuté a kasačný súd zamietol hlavnú časť jeho ďalšieho odvolania z právnych dôvodov.

ESĽP vo veci konštatoval, že odsúdenie sťažovateľa predstavovalo zásah do slobody prejavu. Tento zásah bol upravený zákonom a sledoval niekoľko legitímnych cieľov, ktorými boli vzhľadom na citlivú povahu boja proti terorizmu a potrebu orgánov byť v strehu pred rizikom zvýšeného násilia verejná bezpečnosť, predchádzanie nepokojom a predchádzanie trestnej činnosti. Pokiaľ ide o otázku, či bol zásah „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, udalosti z 11.09.2001 vyvolali celosvetový chaos a otázky, ktoré boli pri tejto príležitosti nastolené, boli súčasťou diskusie všeobecného záujmu. Samotná kresba bola dostatočným dôkazom o úmysle žalobcu. Keď sa však na ňu pozeralo spolu so sprievodným textom, bolo možné vidieť, že nielen kritizuje americký imperializmus, ale podporuje a oslavuje jeho násilné zničenie. Uverejnením kresby sťažovateľ vyjadril svoju morálnu podporu a solidaritu s tými, ktorých považoval za páchateľov útokov, prejavil súhlas s násilím a podkopal dôstojnosť obetí. Jeho skutočné úmysly neboli relevantné pre konanie začaté prokurátorom. Boli totiž vyjadrené až po udalosti a vzhľadom na kontext nemohli napraviť škodu spôsobenú jeho pozitívnou reakciou na následky trestného činu. Provokácia nemusela nevyhnutne vyvolať reakciu, aby predstavovala trestný čin. Zatiaľ čo v prípade sťažovateľa mala podobu satiry, formy umeleckého prostriedku a spoločenského komentára, ktorej prirodzeným cieľom, hoci jej vlastnými znakmi sú zveličovanie a skresľovanie pravdy, bolo provokovať a vyvolať rozrušenie, každý, kto sa spolieha na slobodu prejavu, na seba prevzal povinnosti a zodpovednosť.

Kresba nadobudla v okolnostiach prípadu osobitný význam, čo si sťažovateľ musel uvedomiť. Bola uverejnená dva dni po útokoch, bez akýchkoľvek jazykových opatrení, v čase, keď bol celý svet stále v šoku z týchto správ. Načasovanie uverejnenia mohlo len zvýšiť zodpovednosť sťažovateľa. Okrem toho nebolo možné prehliadnuť vplyv takejto správy v politicky citlivom regióne; uverejnenie kresby vyvolalo reakciu, ktorá mohla vyvolať násilie, a naznačovalo, že mohla ovplyvniť verejný poriadok v regióne. Odsúdenie sťažovateľa bolo teda založené na relevantných a dostatočných dôvodoch a bola mu uložená len mierna pokuta. Za týchto okolností, najmä s prihliadnutím na kontext, v ktorom bola karikatúra uverejnená, nebolo opatrenie uložené žalobcovi neprimerané sledovanému legitímnemu cieľu, a teda nedošlo k porušeniu čl. 10 Dohovoru.

Vtip na udalosti 11. septembra s odstupom času

(rozsudok ESĽP vo veci Z. B. proti Francúzsku zo dňa 02.09.2021, č.  46883/15 ).[17]

Sťažovateľ má synovca, ktorého krstné meno je Džihád a ktorý 11. septembra oslavuje narodeniny. V roku 2012 mu sťažovateľ na jeho tretie narodeniny daroval tričko s nápisom „Som bomba!“. na jednej strane a „Džihád, narodený 11. septembra“ na druhej strane. Krátko nato si chlapec vzal tričko do materskej školy. Riaditeľka škôlky informovala starostu obce, ktorý sa obrátil na prokuratúru. Tá začala trestné konanie proti sťažovateľovi a matke dieťaťa za propagáciu terorizmu. Prvostupňový súd ich oslobodil a v odôvodnení uviedol, že dieťa malo predmetné tričko oblečené len v jednom prípade a že len na obmedzený čas a na obmedzenom priestore v triede materskej školy. Tiež poznamenal, že len dve osoby mohli vidieť, čo bolo napísané na tričku, keď obliekali dieťa. Odvolací súd ich uznal za vinných a sťažovateľa odsúdil na podmienečný trest odňatia slobody na dva mesiace a peňažný trest vo výške 4.000 eur. V odôvodnení rozsudku odvolací súd okrem iného uviedol, že išlo o jasný odkaz na teroristický útok v USA, pri ktorom zahynulo takmer 3.000 ľudí, a že smrť iného človeka by nemala byť predmetom vtipu. Tento rozsudok bol následne potvrdený kasačným súdom.

Tak pred vnútroštátnymi súdmi ako aj pred ESĽP sťažovateľ tvrdil, že sporné nápisy boli myslené ako vtip. V tejto súvislosti ESĽP pripomenul, že už v minulosti zdôraznil, že satira je forma umeleckého vyjadrenia a spoločenského komentára, ktorá má vzhľadom na zveličovanie a skresľovanie skutočnosti, ktoré sú pre ňu charakteristické, prirodzene za cieľ provokovať a burcovať. Akýkoľvek zásah do práva umelca - alebo akejkoľvek inej osoby - vyjadriť sa týmto spôsobom sa preto musí skúmať s osobitnou pozornosťou. V tomto zmysle nemôže byť pochýb o tom, že humoristické prejavy alebo formy prejavu, ktoré pestujú humor, sú chránené článkom 10 Dohovoru, aj keď vedú k excesu alebo provokácii, a to bez ohľadu na to, kto je ich autorom.

Podľa názoru ESĽP hoci tieto formy prejavu nemožno posudzovať alebo cenzurovať len na základe negatívnych alebo rozhorčených reakcií, ktoré môžu vyvolať, nie sú vyňaté z obmedzení stanovených v odseku 2 článku 10 Dohovoru. Právo na humor nie je všeobjímajúce a každý, kto využíva slobodu prejavu, na seba berie, slovami uvedeného odseku, „povinnosti a zodpovednosť“. V tomto ohľade ESĽP poznamenáva, že v danom prípade, berúc do úvahy humorný zámer sťažovateľa, odvolací súd rozhodol, že predmetné nápisy nemožno chápať tak, že by predstavovali len žart, ale naopak, odrážali vedomý zámer posilniť trestné činy ich priaznivým zobrazením. Konštatoval, že niektoré atribúty dieťaťa, ako napríklad jeho krstné meno, deň a mesiac jeho narodenia a použitie slova „bomba“, slúžili ako zámienka na jednoznačnú propagáciu, a to prostredníctvom zámerného spojenia výrazov odkazujúcich na masové násilie, úmyselných útokov na život.

ESĽP potom pripomína, že vzhľadom na argumenty predložené vládou o rozšírenosti teroristickej hrozby vo Francúzsku v čase predmetných udalostí, zohľadňuje okolnosti prípadov predložených mu na posúdenie, najmä ťažkosti spojené s bojom proti terorizmu, čo je v demokratickej spoločnosti vec zásadného verejného významu. V tejto súvislosti tiež poukazuje na to, že hoci relatívne nedávna udalosť môže byť natoľko traumatizujúca, že na určitý čas odôvodňuje väčšiu kontrolu vyjadrovania názorov na ňu, potreba takéhoto opatrenia sa s odstupom času nevyhnutne znižuje.

V prejednávanej veci ESĽP konštatuje, že prokurátor zasadil skutkové okolnosti, ktoré viedli k prejednávanej veci, do kontextu teroristických útokov vo Francúzsku, pričom zdôraznil význam dištancovania sa od nich. S týmto prístupom sa stotožňuje. Takýto kontext, akokoľvek závažný, by sám osebe nemohol odôvodniť zásah, o ktorý ide v prejednávanej veci. ESĽP však nemôže ignorovať význam a váhu tohto všeobecného kontextu v prejednávanej veci. Hoci medzi útokmi z 11.09.2001 a udalosťami, ktoré viedli k prejednávanej veci, uplynulo viac ako jedenásť rokov, skutočnosťou zostáva, že sporné nápisy boli uverejnené len niekoľko mesiacov po iných teroristických útokoch, ktoré spôsobili smrť troch detí v škole. Vzhľadom na teroristickú ideológiu, ktorá stála v pozadí týchto dvoch útokov, sa nemožno domnievať, že by plynutie času mohlo znížiť význam posolstva, o ktoré ide v prejednávanej veci. Význam predmetného posolstva nemôže znížiť ani skutočnosť, že sťažovateľ nie je spojený so žiadnym teroristickým hnutím ani sa nehlási k žiadnej teroristickej ideológii.

ESĽP tiež poznamenáva, že okrem všeobecného kontextu skutkových okolností prípadu, vnútroštátne súdy posudzovali aj konkrétny kontext, v ktorom boli sporné nápisy zverejnené. V tejto súvislosti osobitne zdôraznil argumenty, ktoré predložil odvolací súd, týkajúce sa použitia trojročného dieťaťa, nevedomého nositeľa sporného nápisu, bez akéhokoľvek možného uvedomenia si tejto skutočnosti, a špecifického kontextu, v ktorom bol nápis šírený, a to školských priestorov, kde sa nachádzali malé deti.

ESĽP tiež konštatuje, že tričko so spornými nápismi nebolo priamo viditeľné tretím stranám, ale bolo objavené, keď dieťa obliekali dospelí. Nebolo prístupné ani širokej verejnosti, keďže bolo nosené len v rámci školy. Sporný nápis bol teda čitateľný len pre dve dospelé osoby. V tejto súvislosti ESĽP pripomína, že už zdôraznil význam absencie publicity pri skúmaní proporcionality zásahu do výkonu slobody prejavu. Hoci ESĽP nemôže špekulovať o presnej povahe zámerov sťažovateľa v tomto bode, poznamenáva, že sťažovateľ nepopiera, že výslovne žiadal, aby jeho synovec nosil napadnuté tričko do školy, ani že mal v úmysle zdieľať jeho posolstvo. Naopak, prezentoval to ako humorné gesto.

Podľa názoru ESĽP si však nemohol neuvedomiť osobitný ohlas - okrem obyčajnej provokácie alebo nevkusu, ktorý využíva - takýchto nápisov v priestoroch materskej školy, krátko po útokoch, ktoré si vyžiadali životy detí v inej škole, a v kontexte preukázanej teroristickej hrozby. V tejto súvislosti ESĽP berie na vedomie argumenty prokuratúry týkajúce sa emócií a napätia, ktoré sporný nápis vyvolal, a jeho vplyvu na spoločenský zmier.

Zásah preto mohol byť považovaný za „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ a neexistoval nedošlo k porušeniu článku 10 Dohovoru.

 

Diskusia