Ešte k právam podozrivej osoby alebo kam až siaha právo podozrivého zúčastniť sa úkonov v prípravnom konaní

_a)

_{právo na prístup k advokátovi;}

_b)

_{nárok na bezplatné právne poradenstvo a podmienky poskytnutia takéhoto poradenstva;}

_c)

_{právo na informácie o obvinení v súlade s článkom 6;}

_d)

_{právo na tlmočenie a preklad;}

_e)

_{právo nevypovedať“.}

_{článok 3  smernice, ktorý znie:}

_{„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.}

_{2.   Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:}

_{3.   Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:}

 _{Stručné zhrnutie:}

_{Naposledy citovaný článok smernice sa týka nielen § 33b ods. 2 Tr. por., ktorý poukazuje na skutočnosť, že podstatným pre uplatnenie práv podozrivého je hlavne výsluch podozrivého (bez významu, či ide o zadržaného alebo nezadržaného podozrivého), ale aj ustanovenia § 33b ods. 1 Tr. por. V právnych pomeroch Trestného poriadku teda má podozrivý hlavne také práva, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 Tr. por., samozrejme nie všetky, čo vyplýva zo slovného spojenia „ak zákon neustanovuje inak“ alebo „ak z povahy veci nevyplýva niečo iné“ , ktoré je uvedené v ustanovení § 33b ods. 1 Tr. por..}

 _{Ak teda napríklad je v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. por. uvedené, že obvinený „môže žiadať, aby bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch prípravného konania“, tak vo svetle vyššie uvedenej smernice je možné toto právo vykladať tak, že podozrivý má právo aby bol vypočúvaný v prítomnosti svojho obhajcu a má právo, aby sa jeho obhajca zúčastnil procesných úkonov, ktoré sa budú vykonávať s podozrivou osobou (napríklad procesné úkony na zistenie identity podozrivej osoby, účasť obhajcu podozrivej osoby pri vykonávaní domovej prehliadky u podozrivého, či osobnej prehliadky podozrivého, pri rekonštrukcii, výzva podozrivému, aby napísal potrebný počet určených slov, či poskytol hlasovú vzorku v zmysle § 123 ods. 2 Tr. por., previerka výpovede podozrivého na mieste činu v zmysle § 158 Tr. por. a podobne).}

_{Podozrivý má teda právo na to, aby sa jeho obhajca zúčastnil tých procesných úkonov, ktoré si vyžadujú súčinnosť podozrivého a nie aj iných, či všetkých procesných úkonov, ktoré sa vykonávajú v prípravnom konaní.}

_{Nejde tu teda o vytvorenie práva podozrivého na to, aby sa on alebo jeho obhajca mohol napríklad zúčastňovať na výsluchu svedkov v prípravnom konaní a aby sa tu imitovalo kontradiktórne konanie, či nahrádzalo kontradiktórne konanie s obvineným, nakoľko tomu bráni osobitné ustanovenie § 213 Tr. por., ktorého účelom je práve produkovanie výsluchov použiteľných v konaní pred súdom, čo pri účasti podozrivej osoby na výsluchoch svedkov nie je možné dosiahnuť. Podozrivý teda nemá právo na to, aby sa on alebo jeho obhajca mohol zúčastňovať v prípravnom konaní na výsluchoch svedkov, pretože ustanovenie § 213 Tr. por. je z hľadiska jeho účelu viazané vyslovene iba na procesné postavenie podozrivého a teda podozrivý tu nemá rovnaké právo ako obvinený, nakoľko „tu ustanovuje zákon inak“ - § 33b ods. 1 Tr. por. (k tomu pozri bližšie článok uvedený v odkaze vyššie). Ustanovenie § 213 Tr. por. je vo vzťahu špeciality k všeobecnému ustanoveniu § 34 ods. 1 Tr. por., pretože sa osobitne týka úkonov, ktoré by mohli byť použiteľné ako dôkaz v konaní pred súdom (a to najmä výpovedí svedkov) a preto právo podozrivého „aby sa jeho obhajca zúčastnil aj iných úkonov prípravného konania“ uvedené v § 34 ods. 1 Tr. por. je nutné vykladať vyššie naznačeným smerom (a to aj v duchu práva Európskej únie) tak, že sa podozrivý môže zúčastniť v prípravnom konaní len tých procesných úkonov, ktoré vyžadujú súčinnosť podozrivého.}

_{Napríklad, podozrivý nemá celkom určite ani „právo v konaní pred súdom vypočúvať svedkov“, či „právo po podaní obžaloby podať návrh na vykonanie dôkazov“, ktoré sú tiež uvedené v ustanovení § 34 Tr. por., nakoľko tieto práva sa viažu vyslovene iba na formálne obvinenú (obžalovanú) osobu a teda „tu zákon taktiež ustanovuje inak“.}

_{Ďalej napríklad sudca podozrivý zo spáchania trestného činu ohýbania práva nemá právo navrhnúť Súdnej rade SR, aby vyslovila nesúhlas s trestným stíhaním sudcu pre tento trestný čin, nakoľko ustanovenie § 207a ods. 3 Tr. por. priznáva toto právo vyslovene až sudcovi, ktorému bolo vznesené obvinenie (opäť aj tu „zákon ustanovuje inak“ v zmysle § 33b ods. 1 Tr. por.).}

_{Pokiaľ ide o povinnosti podozrivého v zmysle § 33b ods. 1 Tr. por., zrejme nikto nepochybuje, že podozrivý nemá napríklad povinnosť podorobiť sa vyšetreniu svojho duševného stavu, nakoľko Trestný poriadok vyslovene umožňuje skúmať duševný stav iba formálne obvinenej osobe, respektíve svedkovi (§ 148, § 150 Tr. por.). Zákon tu teda stanovuje inak. Rovnako tak nie je možné napríklad vydať príkaz na zatknutie podozrivého, pretože aj tu je nevyhnutné, aby mala zatýkaná osoba formálne status obvineného (§ 73 Tr. por.), či podmienečne zastaviť trestné stíhanie podozrivého (trestné stíhanie podozrivého sa ani právne nevedie, nakoľko trestné stíhanie sa vedie voči osobe až vtedy, ak podozrivej osobe bolo vznesené obvinenie - § 33 Tr. por.).}

_{Súdny dvor EÚ konštatuje, že na to, aby určitá situácia patrila do pôsobnosti smerníc sa vyžadujú dve skutočnosti. Jednak je potrebné, aby príslušné vnútroštátne orgány mali podozrenie, že dotknutá osoba spáchala trestný čin alebo aby bola táto osoba z jeho spáchania obvinená a jednak aby jej tieto orgány v tejto súvislosti poskytli informácie prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak. Na účely uplatnenia uvedených smerníc je preto dôležité, aby orgány zabezpečili, aby sa dotknutá osoba dozvedela o tom, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu. K uvedenému však súdny dvor dodáva, že na účely zabezpečenia riadneho priebehu trestného vyšetrovania musia mať príslušné vnútroštátne orgány určitú mieru voľnej úvahy pri zvolení okamihu, v ktorom dotknutú osobu informujú o tom, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu a to pod podmienkou, že pri poskytnutí tejto informácie nedôjde k neprimeranému oneskoreniu, ktoré by dotknutej osobe bránilo účinne uplatňovať svoje právo na obhajobu, ktoré majú vyššie uvedené smernice chrániť.}

_{Tak ako som to uvádzal už vo svojom predchádzajúcom článku, na ktorý poukazujem vyššie v odkaze, ani z uvedených smerníc a ani z ustanovenia § 33b Tr. por. nevyplýva, že by orgány činné v trestnom konaní museli ihneď ako vznikne podozrenie informovať o tom podozrivú osobu. Práve naopak, orgány činné v trestnom konaní musia brať zreteľ na to, aby takýmto konaním neohrozili prebiehajúce vyšetrovanie a preto takéto oznámenie musia poskytnúť podozrivej osobe v zásade až vtedy, ak to umožňuje priebeh vyšetrovania, respektíve najneskôr vtedy, ak idú podozrivú osobu vypočuť, respektíve, ak je podozrivá osoba pozbavená osobnej slobody, prípadne ak s podozrivou osobou chcú vykonať procesný úkon (tu treba poukázať na § 1 Tr. por., z ktorého vyplýva, že Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby boli trestné činy náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní). Smernice a ani Trestný poriadok teda nevyžadujú, aby bolo podozrivej osobe oznamované, že bolo začaté trestné stíhanie vo veci a už vôbec nie, že sa vo veci po začatí trestného stíhania vykonávajú procesné úkony ako napríklad výsluch svedkov a podobne (práve z dôvodu, aby sa dôsledne odlíšilo, ktoré konkrétne práva obvineného patria aj podozrivému a ktoré vyslovene iba obvinenému a kedy ich môže podozrivý uplatniť zákonodarca používa v ustanovení § 33b ods. 1 Tr. por. slovné spojenie „ak tento zákon neustanovuje inak“ a „ak z povahy veci nevyplýva niečo iné“).}

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a R. Kissné Berta, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wasmeier a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1), smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 2013, s. 1) a článkov 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásad zákonnosti a efektivity.

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania začatého proti AB za prechovávanie zakázaných látok, pričom, to, že ich má táto osoba pri sebe, bolo zistené na základe osobnej prehliadky, ktorá viedla k zaisteniu týchto látok.

3

Odôvodnenia 14 a 36 smernice 2012/13 znejú:

…

4

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Predmet úpravy“, znie:

„Touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim. Smernica taktiež stanovuje pravidlá týkajúce sa práva na informácie o právach osôb zatknutých v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača.“

5

V článku 2 uvedenej smernice, nazvanom „Rozsah pôsobnosti“, sa v odseku 1 uvádza:

„Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.“

6

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Právo na informácie o právach“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie:

2.   Členské štáty zabezpečia, aby sa informácie poskytnuté podľa odseku 1 podali v jednoduchej a prístupnej forme, ústne alebo písomne, pričom sa prihliada na akékoľvek konkrétne potreby podozrivých zraniteľných osôb alebo obvinených zraniteľných osôb.“

7

V článku 8 smernice 2012/13, nazvanom „Overenie a opravné prostriedky“, sa uvádza:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa poskytnutie informácií podozrivým alebo obvineným osobám podľa článkov 3 až 6 zaznamenalo postupom vedenia záznamov upraveným v práve dotknutého členského štátu.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti mali právo namietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade s touto smernicou.“

8

Odôvodnenia 12, 20 a 50 smernice 2013/48 znejú:

…

…

9

V článku 1 tejto smernice, nazvanej „Predmet úpravy“, sa uvádza:

„Touto smernicou sa ustanovujú minimálne pravidlá týkajúce sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní a osôb, na ktoré sa vzťahuje konanie podľa rámcového rozhodnutia [2002/584/SVV], na prístup k obhajcovi a na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody.“

10

Článok 2 uvedenej smernice, nazvanej „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 1 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní od chvíle, keď boli príslušnými orgánmi členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak upovedomené, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, a to bez ohľadu na to, či boli pozbavené osobnej slobody. Uplatňuje sa do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o tom, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, a to vrátane uloženia trestu a rozhodnutia o prípadnom opravnom prostriedku.“

11

Článok 3 tejto smernice znie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.

2.   Podozrivé alebo obvinené osoby majú prístup k obhajcovi bez zbytočného odkladu. Podozrivé alebo obvinené osoby majú v každom prípade prístup k obhajcovi najneskôr od ktorejkoľvek z týchto skutočností, ktorá nastane skôr:

3.   Právo na prístup k obhajcovi zahŕňa nasledujúce:

…

6.   Členské štáty môžu dočasnú výnimku z výkonu práv ustanovených v odseku 3 uplatniť len za výnimočných okolností a len v predsúdnom štádiu konania a v odôvodnenom rozsahu, ak je to s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu opodstatnené niektorým z týchto závažných dôvodov:

…

12

Článok 12 smernice 2013/48, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní, ako aj vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice.

2.   Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne normy a systémy vzťahujúce sa na prípustnosť dôkazov, členské štáty zabezpečia, aby sa v trestnom konaní pri posudzovaní vyjadrení podozrivých alebo obvinených osôb alebo dôkazných prostriedkov získaných v rozpore s ich právom na obhajcu alebo v prípadoch, keď bola v súlade s článkom 3 ods. 6 povolená výnimka z tohto práva, zohľadnilo právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie.“

13

Podľa článku 54 Nakazatelno procesualen kodex (Trestný poriadok, DV č. 86 z 28. októbra 2005), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Trestný poriadok“), je obvineným osoba, proti ktorej sa v tomto postavení vedie trestné konanie za podmienok stanovených týmto zákonom a v súlade s ním predpísaným postupom.

14

V článku 55 Trestného poriadku, nazvanom „Práva obvineného“, sa uvádza:

„1.   Obvinený má tieto práva: byť oboznámený s trestným činom, pre ktorý bolo voči nemu vznesené obvinenie, a na základe akých dôkazov k nemu došlo; vyjadriť sa k obvineniu alebo odoprieť výpoveď; oboznámiť sa so spisom, ako aj s informáciami získanými špeciálnymi vyšetrovacími prostriedkami, a zaobstarať si potrebné výpisy; predložiť dôkazy; zúčastniť sa na trestnom konaní; podávať návrhy, pripomienky a námietky; mať posledné slovo; napadnúť úkony, ktoré porušujú jeho práva a oprávnené záujmy; a byť zastúpený obhajcom. Obvinený má právo na to, aby sa jeho obhajca zúčastnil na vyšetrovacích úkonoch a iných procesných úkonoch, ktoré si vyžadujú jeho súčinnosť, ibaže sa tohto práva výslovne vzdá. …

2.   Obvinený má právo na to, aby sa mu poskytli všeobecné informácie, ktoré mu uľahčia výber obhajcu. Má právo slobodne komunikovať so svojím obhajcom, stretávať sa s ním osamote, má právo na poskytnutie právnej pomoci a na úhradu procesných nákladov, a to aj v čase pred začatím výsluchu a v jeho priebehu a v rámci akéhokoľvek iného procesného úkonu, na ktorom sa obvinený zúčastňuje.

…“

15

Článok 164 tohto Trestného poriadku, nazvaný „Osobná prehliadka“, stanovuje:

„1.   Prehliadku osoby v prípravnom konaní bez súdneho príkazu príslušného prvostupňového súdu alebo prvostupňového súdu, v ktorého územnej pôsobnosti sa takýto úkon vykoná, možno vykonať:

2.   Prehliadku vykoná osoba rovnakého pohlavia za prítomnosti svedkov osobnej prehliadky rovnakého pohlavia.

3.   Zápisnica o vykonanom vyšetrovacom úkone sa bezodkladne, najneskôr však do 24 hodín, predloží na schválenie súdu.“

16

V článku 212 uvedeného Trestného poriadku, nazvaného „Prípravné konanie“, sa uvádza:

„1.   Prípravné konanie začína na základe rozhodnutia prokurátora.

2.   Prípravné konanie sa považuje za začaté vypracovaním zápisnice o prvom vyšetrovacom úkone, pokiaľ sa pristúpi k vyšetrovaniu zahŕňajúcemu zisťovanie, prehliadku určitých priestorov, zaistenie veci alebo vypočutie svedkov, pokiaľ okamžitý výkon úkonov predstavuje jedinú možnosť získať a uchovať dôkazy, ako aj pokiaľ sa vykoná osobná prehliadka za podmienok stanovených v článku 164.

3.   Vyšetrovací orgán, ktorý vykonal úkon uvedený v odseku 2, o tom bezodkladne informuje prokurátora, najneskôr však do 24 hodín.“

17

Článok 219 tohto Trestného poriadku, nazvaný „Obvinenie – Vznesenie obvinenia a predloženie rozhodnutia“, stanovuje:

„1.   Ak sa získajú dostatočné dôkazy o vine určitej osoby v súvislosti so spáchaním trestného činu a ak neexistuje žiaden dôvod na zastavenie trestného konania, vyšetrovací orgán o tom vypracuje správu pre prokurátora a vznesie voči tejto osobe obvinenie prijatím príslušného rozhodnutia.

2.   Vyšetrovací orgán môže voči osobe vzniesť obvinenie aj na základe spísania zápisnice o prvom vyšetrovacom úkone namierenom proti nej, o čom upovedomí prokuratúru.

3.   V uznesení o vznesení obvinenia proti danej osobe a v zápisnici podľa odseku 2 sa uvedie:

…

8.   Vyšetrovací orgán nesmie vykonať vyšetrovacie úkony v prítomnosti obvineného skôr, ako si splnil svoje povinnosti podľa odsekov 1 až 7.“

18

Dňa 8. februára 2022 traja policajní inšpektori z Rajonno upravlenje Lukovit (Okresný komisariát Lukovit) zastavili a kontrolovali vozidlo vedené IJ, v ktorom sa nachádzali aj AB a KL.

19

Ešte predtým, než vodič vozidla vykonal test na zistenie požitia omamných látok, AB a KL pred policajnými inšpektormi vyhlásili, že u seba prechovávajú omamné látky. Táto informácia bola ústne poskytnutá vyšetrovateľovi, ktorý mal práve službu, na Okresnom komisariáte Lukovit, ktorý tieto vyhlásenia zaznamenal do zápisnice ako ústne oznámenie o trestnom čine.

20

Vzhľadom na to, že vodičov test mal pozitívny výsledok, jeden z policajných inšpektorov vykonal prehliadku vozidla.

21

Okrem toho bol AB podrobený osobnej prehliadke, ktorú vykonal vyšetrovateľ, ktorý mal práve službu, pričom tento spísal zápisnicu o „osobnej prehliadke a zaistení veci v naliehavom prípade, podliehajúcich následnému schváleniu súdom“. Skutočnosť, že táto osobná prehliadka bola vykonaná bez predchádzajúceho súhlasu súdu, bola v tejto zápisnici odôvodnená existenciou „dostatočných indícií o prechovávaní predmetov zakázaných zákonom, ktoré sú uvedené v zápisnici z ústneho oznámenia trestného činu“.

22

Pri tejto osobnej prehliadke sa u AB našla omamná látka. Vyšetrovateľ, ktorý mal práve službu, preto ešte v ten deň informoval prokurátora Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Okresná prokuratúra Loveč, územné oddelenie Lukovit, Bulharsko) o výsledkoch tejto osobnej prehliadky a o tom, že táto prehliadka bola vykonaná v rámci „prípravného konania“ v zmysle článku 212 Trestného poriadku, začatého Okresným komisariátom Lukovit.

23

V rámci tohto prípravného konania, no až následne po vykonaní osobnej prehliadky, počas výsluchu na policajnom komisariáte, bol AB požiadaný o písomné vysvetlenia. Tento tak uviedol, že látky, ktoré sa u neho našli, sú omamnými látkami určenými na jeho osobnú spotrebu.

24

Dňa 9. februára 2022 podal prokurátor Rayonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Okresná prokuratúra Loveč, územné oddelenie Lukovit), na základe článku 164 ods. 3 Trestného poriadku na Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit, Bulharsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žiadosť o schválenie zápisnice z osobnej prehliadky, ktorej bol AB podrobený, a zo zaistenia, ktoré po nej nasledovalo. Spor vo veci samej sa týka tejto žiadosti o následné schválenie tejto osobnej prehliadky a tohto zaistenia.

25

Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti v súvislosti s otázkou, či vnútroštátnym právom stanovené súdne preskúmanie donucovacích opatrení, patriacich medzi opatrenia na zabezpečenie dôkazov v štádiu prípravného konania v rámci trestného konania, predstavuje dostatočnú záruku dodržiavania práv podozrivých a obvinených osôb, tak ako je táto stanovená v smerniciach 2012/13 a 2013/48.

26

Tento súd predovšetkým uvádza, že vnútroštátne právo neobsahuje jasné pravidlo týkajúce sa rozsahu súdneho preskúmania donucovacích opatrení, patriacich medzi opatrenia na zabezpečenie dôkazov v rámci prípravného konania, a že podľa vnútroštátnej judikatúry sa preskúmanie prehliadky určitých priestorov, osobnej prehliadky a zaistenia veci týka ich formálnej zákonnosti. V tejto súvislosti pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane odsúdil Bulharskú republiku za porušenie článkov 3 a 8 EDĽP.

27

Vnútroštátny súd ďalej spresňuje, že bulharské právo nepozná pojem „podozrivý“, ktorý je uvedený v týchto smerniciach, ale len pojem „obvinená osoba“. Pre kvalifikáciu osoby ako obvinenej osoby sa vyžaduje rozhodnutie prokurátora alebo vyšetrovacieho orgánu. Existuje však ustálená prax polície a prokuratúry spočívajúca v odďaľovaní okamihu, od ktorého sa dotknutá osoba považuje za „obvinenú osobu“, čo má v praxi za následok obchádzanie povinností týkajúcich sa dodržiavania práva tejto osoby na obhajobu.

28

Napokon tak z právnej vedy, ako aj z vnútroštátnej judikatúry vyplýva, že aj keď je príslušný súd presvedčený, že právo dotknutej osoby na obhajobu nebolo dodržané, tento súd nemôže preskúmať vznesenie obvinenia proti nej, keďže by sa tým zasiahlo do ústavnej výsady prokurátora začať trestné stíhanie. V takomto prípade súd, ktorý preskúmava donucovacie opatrenia prijaté v rámci prípravného konania, môže vyšetrovací úkon iba schváliť, keďže k nemu došlo za naliehavých podmienok, a to aj pokiaľ to znamená porušenie práva na obhajobu.

29

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že hoci vnútroštátne právo nepozná pojem „podozrivý“, článok 219 ods. 2 Trestného poriadku by v zásade mohol zaručovať právo na obhajobu tých osôb, pri ktorých neexistujú dostatočné dôkazy o ich vine, no ktorým sa z dôvodu nevyhnutnosti vykonať vyšetrovacie úkony za ich účasti prizná postavenie „obvinených osôb“ a na ktoré sa tak budú môcť vzťahovať práva uvedené v článku 55 Trestného poriadku, ktoré spĺňajú požiadavky smerníc 2012/13 a 2013/48.

30

Toto procesné ustanovenie však nie je jasné. Okrem toho sa uplatňuje nejednoznačne a rozporuplne, či dokonca sa neuplatňuje vôbec. Podľa vnútroštátneho súdu je však celkom nepochybné, že AB má v prejednávanej veci postavenie „osoby obvinenej z trestného činu“ v zmysle EDĽP, tak ako ho vykladá judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, bez ohľadu na právnu kvalifikáciu jeho situácie v súlade s vnútroštátnym právom. Na základe tohto práva môže mať pritom daná osoba právo na obhajobu len vtedy, ak získala postavenie „obvinenej osoby“, čo závisí od vôle orgánu vedúceho vyšetrovanie pod dohľadom prokurátora.

31

Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti domnieva, že neposkytnutie informácií a neumožnenie prístupu k obhajcovi v prípravnom štádiu trestného konania predstavuje neodstrániteľnú procesnú vadu, ktorá môže ohroziť spravodlivý priebeh celého následného trestného konania.

32

Za týchto okolností Rajonen săd Lukovit (Okresný súd Lukovit) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 ods. 1 smernice 2012/13 a článok 2 ods. 1 smernice 2013/48 majú vykladať v tom zmysle, že tieto smernice sa uplatňujú na situáciu, v ktorej osoba, vo vzťahu ku ktorej existujú informácie, že prechováva zakázané látky, je podrobená osobnej prehliadke a tieto látky sú jej zaistené, hoci aj vnútroštátne právo nepozná pojem „podozrivý“, ktorý je uvedený v týchto smerniciach, a uvedená osoba nebola úradne informovaná o tom, že by mala postavenie „obvinenej osoby“.

34

Spoločným cieľom smerníc 2012/13 a 2013/48 je vymedziť minimálne pravidlá týkajúce sa určitých práv podozrivých a obvinených osôb v rámci trestných konaní. Smernica 2012/13 sa konkrétne týka práva na informácie o právach a smernica 2013/48 sa týka práva na prístup k obhajcovi a práva na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody, ako aj na práva na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody. Z odôvodnení týchto smerníc okrem iného vyplýva, že tieto smernice na tento účel vychádzajú z práv stanovených najmä v článkoch 47 a 48 Charty a majú za cieľ podporovať tieto práva vo vzťahu k podozrivým alebo obvineným osobám v rámci trestných konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18, EU:C:2019:765, body 36 a 37).

35

Pokiaľ ide o pôsobnosť smernice 2012/13, Súdny dvor už rozhodol, že z jej článku 1 a článku 2 ods. 1 vyplýva, že táto smernica sa obmedzuje na vymedzenie pravidiel týkajúcich sa práva podozrivých alebo obvinených osôb na informácie o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim od okamihu, keď príslušné orgány informujú osobu o tom, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu (uznesenie zo 6. septembra 2022, Delgaz Grid, C‑95/22, EU:C:2022:697, bod 25).

36

Pokiaľ ide o pôsobnosť smernice 2013/48, v jej článku 2 ods. 1 sa uvádza, že sa táto smernica vzťahuje na podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní od chvíle, keď boli príslušnými orgánmi členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak upovedomené, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, a to bez ohľadu na to, či boli pozbavené osobnej slobody.

37

V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že znenie článku 2 ods. 1 smernice 2013/48, najmä slovné spojenie „boli príslušnými orgánmi členského štátu prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak upovedomené“, naznačuje, že na účely uplatnenia tejto smernice je poskytnutie informácie dotknutej osobe zo strany príslušných orgánov členského štátu dostatočné, a to bez ohľadu na to, ako k nemu došlo, pričom spôsob, akým bola takáto informácia dotknutej osobe doručená, je irelevantný [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2020, VW (Právo na prístup k obhajcovi v prípade nedostavenia sa na súd), C‑659/18, EU:C:2020:201, body 25 a 26].

38

Vzhľadom na to, že príslušné pôsobnosti smerníc 2012/13 a 2013/48 sú v článku 2 každej z týchto smerníc vymedzené takmer rovnako, treba konštatovať, že sa v zásade prekrývajú. Toto konštatovanie je v súlade so spoločným cieľom obidvoch smerníc, ktorým je zabezpečiť ochranu práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní. Z toho vyplýva, že tak ako uviedol generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, dodatočné spresnenie, ktoré je uvedené v článku 2 novšej z uvedených dvoch smerníc, t. j. smernice 2013/48, podľa ktorého sa informácia môže poskytnúť „prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak“, treba považovať za spresnenie, ktoré sa uplatňuje aj na smernicu 2012/13.

39

Z týchto úvah vyplýva po prvé to, že na to, aby určitá situácia patrila do pôsobnosti týchto smerníc, sa vyžadujú dve skutočnosti. Jednak je tak potrebné, aby príslušné vnútroštátne orgány mali podozrenie, že dotknutá osoba spáchala trestný čin, alebo aby bola táto osoba z jeho spáchania obvinená, a jednak aby jej tieto orgány v tejto súvislosti poskytli informácie prostredníctvom úradného oznámenia alebo inak.

40

Na účely uplatnenia smerníc 2012/13 a 2013/48 je preto dôležité, aby uvedené orgány zabezpečili, aby sa dotknutá osoba dozvedela o tom, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu.

41

Po druhé treba uviesť, že na účely zabezpečenia riadneho priebehu trestného vyšetrovania musia mať príslušné vnútroštátne orgány určitú mieru voľnej úvahy pri zvolení okamihu, v ktorom dotknutú osobu informujú o tom, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, to však pod podmienkou, že pri poskytnutí tejto informácie nedôjde k neprimeranému oneskoreniu, ktoré by dotknutej osobe bránilo účinne uplatňovať svoje právo na obhajobu, ktoré majú smernice 2012/13 a 2013/48 chrániť.

42

V predmetnom prípade vnútroštátny súd uvádza, že predmet konania vo veci samej sa týka žiadosti prokurátora Rajonna prokuratura Loveč, teritorialno otdelenie Lukovit (Okresná prokuratúra Loveč, územné oddelenie Lukovit) o následné schválenie osobnej prehliadky AB a zaistenia zakázaných látok objavených pri tejto prehliadke. Táto prehliadka bola nariadená a vykonaná v nadväznosti na priznanie tejto osoby pred policajnými príslušníkmi, že takéto látky prechováva.

43

V prípade, že osoba, akou je aj AB, urobí pred policajnými príslušníkmi priznanie tohto druhu, vystavuje sa riziku, že bude považovaná za podozrivú z trestného činu. Pokiaľ títo príslušníci, vyvodzujúc dôsledky z tohto priznania, vykonajú osobnú prehliadku dotknutej osoby a zaistenie toho, čo táto osoba vyhlásila, že prechováva, týmito úkonmi sa jednak preukazuje, že príslušný orgán túto osobu od daného okamihu vníma ako podozrivú, a na druhej strane sa nimi implicitne, no nevyhnutne uvedená osoba informuje o tomto podozrení. Za týchto okolností sa obidve podmienky uplatnenia smerníc 2012/13 a 2013/48 javia ako splnené.

44

V tejto súvislosti sa na účely uplatnenia týchto smerníc zdajú byť irelevantnými jednak skutočnosť, že právo dotknutého členského štátu nestanovuje, že osoba môže mať postavenie „podozrivého“, a jednak skutočnosť, že AB nebol úradne upovedomený o tom, že by mal postavenie „obvinenej osoby“. Pôsobnosť smerníc 2012/13 a 2013/48 sa totiž má vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch, a nemôže tak závisieť od rozdielneho významu, ktorý právne poriadky týchto štátov priznávajú pojmom „podozrivý“ a „obvinená osoba“, a ani od podmienok, za ktorých dochádza k priznaniu týchto postavení podľa týchto právnych poriadkov.

45

Preto treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 smernice 2012/13 a článok 2 ods. 1 smernice 2013/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že tieto smernice sa uplatňujú na situáciu, v ktorej osoba, vo vzťahu ku ktorej existujú informácie, že prechováva zakázané látky, je podrobená osobnej prehliadke a tieto látky sú jej zaistené. Skutočnosť, že vnútroštátne právo nepozná pojem „podozrivý“, a že uvedená osoba nebola úradne informovaná o tom, že by mala postavenie „obvinenej osoby“, nemá v tejto súvislosti žiadny význam.

46

Svojou štvrtou otázkou, ktorou sa treba zaoberať pred treťou otázkou, sa vnútroštátny súd pýta v podstate to, či sa článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 v spojení s článkami 47 a 48 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej súd, ktorému je na základe uplatniteľného vnútroštátneho práva predložená žiadosť o následné schválenie osobnej prehliadky a po nej nasledujúceho zaistenia zakázaných látok, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania v rámci trestného konania, nemá právomoc preskúmať, či boli pri tejto príležitosti dodržané práva podozrivej alebo obvinenej osoby, ktoré sú zaručené týmito smernicami.

47

V predmetnom prípade vnútroštátny spresňuje, že hoci v súlade s článkom 164 ods. 3 Trestného poriadku musí osobná prehliadka, ktorá je vykonaná v štádiu prípravného konania v rámci trestného konania, podliehať následnému súdnemu preskúmaniu, toto preskúmanie sa podľa relevantnej vnútroštátnej judikatúry týka iba formálnych požiadaviek, od ktorých závisí zákonnosť tohto opatrenia a po ňom nasledujúceho zaistenia veci, a neumožňuje príslušnému súdu preskúmať dodržanie práv zaručených smernicami 2013/48 a 2012/13.

48

Treba uviesť, že podľa článku 8 ods. 2 smernice 2012/13 musia členské štáty zabezpečiť, aby podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich advokáti mali právo namietať v súlade s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve voči neposkytnutiu informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie príslušnými orgánmi v súlade s touto smernicou.

49

Vzhľadom na význam práva na účinný prostriedok nápravy, chráneného v článku 47 Charty a na jasné, bezpodmienečné a presné znenie článku 8 ods. 2 smernice 2012/13, toto posledné uvedené ustanovenie bráni akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu, ktoré zabraňuje výkonu účinných opravných prostriedkov v prípade porušenia práv chránených touto smernicou (rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18, EU:C:2019:765, bod 57).

50

Ten istý výklad sa uplatní, pokiaľ ide o článok 12 smernice 2013/48, podľa ktorého „podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní… mali podľa vnútroštátneho práva účinné opravné prostriedky v prípadoch porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice“ (rozsudok z 19. septembra 2019, Rajonna prokuratura Lom, C‑467/18, EU:C:2019:765, bod 58).

51

Z uvedeného vyplýva, že článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť rešpektovanie práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, ktoré sú zakotvené v článku 47 a článku 48 ods. 2 Charty, a to tým, že stanovia účinný opravný prostriedok, ktorý umožní každej podozrivej alebo obvinenej osobe obrátiť sa na súd poverený preskúmaním toho, či práva, ktoré jej vyplývajú z týchto smerníc, neboli porušené.

52

Článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 pritom stanovujú, že právo dovolávať sa konštatovania prípadných porušení týchto práv je priznané v súlade „s postupmi ustanovenými vo vnútroštátnom práve“, respektíve „podľa vnútroštátneho práva“. Tieto ustanovenia teda neurčujú ani spôsob, akým má byť možné namietať porušenia uvedených práv, ani okamih v priebehu trestného konania, kedy je možné tak urobiť, ponechávajúc tým členským štátom určitú mieru voľnej úvahy na stanovenie osobitných postupov, ktoré sa uplatnia v tejto súvislosti.

53

Zámer normotvorcu Únie priznať takúto mieru voľnej úvahy potvrdzujú odôvodnenia smerníc 2012/13 a 2013/48. Po prvé totiž podľa odôvodnenia 36 smernice 2012/13 sa v súvislosti s právom namietať voči neposkytnutiu informácií alebo voči odmietnutiu poskytnúť tieto informácie alebo určité spisové materiály príslušnými orgánmi v súlade s touto smernicou „od členských štátov nevyžaduje zaviesť osobitné konanie o opravnom prostriedku, samostatný mechanizmus alebo postup na podávanie sťažností, v rámci ktorého možno namietať voči takémuto neposkytnutiu informácií alebo odmietnutiu poskytnutia“. Po druhé odôvodnenie 50 smernice 2013/48 v podstate uvádza, že povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby bolo dodržiavané právo na obhajobu a právo na spravodlivé súdne konanie, nie sú dotknuté vnútroštátne pravidlá alebo systémy týkajúce sa prípustnosti dôkazov, a ani by sa ňou nemalo členským štátom brániť v zachovaní systému, ktorým sa môžu súdu alebo sudcovi predložiť všetky existujúce dôkazy „bez toho, aby sa samostatne alebo vopred skúmala ich prípustnosť“.

54

Okrem toho články 47 a 48 Charty nebránia tomu, aby tak členské štáty neboli povinné vytvoriť autonómne opravné prostriedky, ktoré by podozrivé alebo obvinené osoby mohli podať na účely ochrany práv, ktoré im priznávajú smernice 2012/13 a 2013/48. Podľa ustálenej judikatúry totiž právo Únie, vrátane ustanovení Charty, neukladá členským štátom povinnosť zaviesť iné právne prostriedky, než sú tie, ktoré stanovuje vnútroštátne právo, ibaže by zo štruktúry dotknutého vnútroštátneho právneho poriadku vyplývalo, že neexistuje nijaký súdny prostriedok nápravy umožňujúci, hoci len incidenčne, zabezpečiť dodržiavanie práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 62 a citovanú judikatúru).

55

Z uvedeného vyplýva, že právo Únie nebráni tomu, aby členský štát obmedzil súdne preskúmanie donucovacích opatrení, patriacich medzi opatrenia na zabezpečenie dôkazov o trestnom čine, na ich formálnu zákonnosť, ak následne v rámci trestného konania súd rozhodujúci vo veci samej môže overiť, že práva obvinenej osoby uvedené v smerniciach 2012/13 a 2013/48 v spojení s článkom 47 a článkom 48 ods. 2 Charty boli zaručené.

56

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že z ustálenej vnútroštátnej judikatúry vyplýva, že informácie získané od osôb, ktoré boli vypočuté ako svedkovia svedčiaci o svojich vlastných skutkoch, nemožno považovať za dôkazy, keďže tieto osoby sú v skutočnosti podozrivými osobami.

57

Tak ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 72 svojich návrhov, zdá sa, že táto judikatúra prinajmenšom v určitých prípadoch umožňuje vylúčiť informácie a dôkazy získané pri porušení ustanovení práva Únie, v danom prípade článku 3 smernice 2012/13, pokiaľ ide o poskytnutie informácií podozrivej osobe o jej právach, a článku 3 smernice 2013/48 týkajúceho sa prístupu k obhajcovi.

58

Nie je však možné len na základe spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, určiť, či sú v predmetnom prípade príslušné vnútroštátne ustanovenia v súlade s požiadavkami uvedenými v bode 55 tohto rozsudku. Na tento účel by mal vnútroštátny súd zabezpečiť, aby v prípade, že v rámci trestného konania obvinený alebo obžalovaný tvrdí, že v konaní došlo k procesným pochybeniam, ktoré súvisia s porušeniami práv vyplývajúcich z niektorej z týchto dvoch smerníc, bol súd rozhodujúci vo veci samej vždy schopný konštatovať tieto pochybenia, a aby bol povinný vyvodiť všetky dôsledky, ktoré vyplývajú z týchto porušení, predovšetkým pokiaľ ide o neprípustnosť alebo dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto podmienok.

59

Za predpokladu, že by súd rozhodujúci vo veci samej nemal možnosť urobiť toto konštatovanie a vyvodiť dôsledky z týchto porušení, treba pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej na zabezpečenie účinnosti všetkých ustanovení práva Únie si zásada prednosti osobitne vyžaduje, aby vnútroštátne súdy v čo najväčšej možnej miere vyložili svoje vnútroštátne právo spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie [rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg‑Fürstenfeld (Priamy účinok), C‑205/20, EU:C:2022:168, bod 35 a citovaná judikatúra].

60

V prípade nemožnosti podať konformný výklad a vzhľadom na skutočnosť, že tak ako vyplýva z bodov 49 až 51 tohto rozsudku, článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 majú priamy účinok, ukladá zásada prednosti vnútroštátnemu súdu, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, povinnosť zabezpečiť plný účinok požiadaviek vyplývajúcich z uvedených ustanovení v spore, o ktorom rozhoduje, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akúkoľvek vnútroštátnu právnu úpravu, hoci aj časovo následnú, ktorá by bola v rozpore s týmito ustanoveniami, a to bez toho, aby musel požiadať alebo vyčkať na predchádzajúce zrušenie tejto vnútroštátnej právnej úpravy zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 108, ako aj citovanú judikatúru].

61

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 2 smernice 2012/13 a článok 12 ods. 1 smernice 2013/48 v spojení s článkami 47 a 48 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej súd, ktorému je na základe uplatniteľného vnútroštátneho práva predložená žiadosť o následné schválenie osobnej prehliadky a po nej nasledujúceho zaistenia zakázaných látok, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania v rámci trestného konania, nemá právomoc preskúmať, či boli pri tejto príležitosti dodržané práva podozrivej alebo obvinenej osoby, ktoré sú zaručené týmito smernicami, a to za predpokladu, že sa jednak táto osoba môže následne na súde, ktorý rozhoduje vo veci samej, domáhať konštatovania prípadného porušenia práv vyplývajúcich z uvedených smerníc, a jednak že je potom tento súd povinný vyvodiť dôsledky z takéhoto porušenia, predovšetkým pokiaľ ide o neprípustnosť alebo dôkaznú hodnotu dôkazov získaných za týchto podmienok.

62

Tretia prejudiciálna otázka sa týka výkladu zásad zákonnosti a zákazu svojvoľného výkonu právomoci, ako aj článku 3 ods. 3 písm. b) smernice 2013/48 v rámci vnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej iba tie osoby, ktorým bolo formálne priznané postavenie „obvinenej osoby“, požívajú práva vyplývajúce z tejto smernice, pričom okamih priznania tohto postavenia je ponechaný na posúdenie vyšetrujúceho orgánu.

63

V súlade s ustálenou judikatúrou prináleží Súdnemu dvoru v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zavedeného článkom 267 ZFEÚ, poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Z tohto pohľadu prislúcha Súdnemu dvoru po prvé v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré mu boli predložené (pozri v tomto zmysle uznesenie z 24. marca 2023, Direktor na Teritorialno podelenie na Nacionalnija osiguritelen institut – Veliko Tarnovo, C‑30/22, EU:C:2023:259, bod 33 a citovanú judikatúru).

64

Po druhé Súdnemu dvoru prináleží zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, abstrahovať prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu vo veci samej [pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, TL (Neprítomnosť tlmočníka a nepreloženie), C‑242/22 PPU, EU:C:2022:611, bod 37, ako aj citovanú judikatúru].

65

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania pritom vyplýva, že spor vo veci samej sa týka žiadosti o následné schválenie osobnej prehliadky a po nej nasledujúceho zaistenia nezákonného majetku, ktoré boli vykonané v štádiu prípravného konania v rámci trestného konania, a že na účely poskytnutia užitočnej odpovede na tretiu otázku treba v skutočnosti v takom prípade preskúmať rozsah a povahu práva na prístup k obhajcovi, stanoveného v článku 3 smernice 2013/48.

66

Treba teda konštatovať, že touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 smernice 2013/48 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že podozrivú alebo obvinenú osobu možno v prípravnom konaní v rámci trestného konania podrobiť osobnej prehliadke a zaistiť jej nezákonný majetok bez toho, aby táto osoba mala právo na prístup k obhajcovi.

67

Smernicou 2013/48 sa v súlade s jej článkom 1 ustanovujú minimálne pravidlá týkajúce sa okrem iného práva podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní na prístup k obhajcovi a na informovanie tretej osoby o pozbavení osobnej slobody.

68

V tejto súvislosti článok 3 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo na prístup k obhajcovi v takom čase a takým spôsobom, ktorý im umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.

69

Toto zásadné pravidlo je spresnené v odseku 2 tohto istého článku 3, ktorý stanovuje, že tento prístup musí byť možné získať „bez zbytočného odkladu“, a v každom prípade najneskôr od ktorejkoľvek zo štyroch osobitných skutočností vymenovaných v písmenách a) až d) tohto odseku 2, podľa toho, ktorá z nich nastane skôr.

70

Okrem toho článok 3 ods. 3 písm. c) smernice 2013/48 stanovuje, že podozrivé alebo obvinené osoby majú právo aspoň na účasť ich obhajcu na vyšetrovacích úkonoch alebo pri úkonoch na obstaranie dôkazov, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení, ak sú tieto úkony ustanovené vo vnútroštátnom práve a ak sa pri nich vyžaduje alebo je povolená prítomnosť podozrivej alebo obvinenej osoby.

71

Treba pritom zdôrazniť, že osobná prehliadka a zaistenie nezákonných látok nie sú uvedené medzi skutočnosťami uvedenými v článku 3 ods. 2 písm. a) až d) a článku 3 ods. 3 písm. c) tejto smernice.

72

Konkrétne, pokiaľ ide po prvé o právo podozrivých alebo obvinených osôb, stanovené v článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2013/48, na prístup k obhajcovi pred ich výsluchom zo strany polície alebo iného orgánu na presadzovanie práva, alebo justičného orgánu, treba zdôrazniť, že z odôvodnenia 20 smernice 2013/48 vyplýva, že podľa zámeru normotvorcu Únie predbežný výsluch políciou, ktorého účelom je okrem iného určenie, či sa má začať vyšetrovanie, napríklad počas cestnej kontroly, nepredstavuje „výsluch“ v zmysle tejto smernice, a teda sa naň nevzťahuje článok 3 ods. 2 písm. a) tejto smernice, ktorým by sa podozrivým a obvineným osobám v každom prípade priznávalo právo na prístup k obhajcovi.

73

Pokiaľ ide po druhé o právo podozrivých alebo obvinených osôb, stanovené v článku 3 ods. 2 písm. c) smernice 2013/48, na prístup k obhajcovi „bez zbytočného odkladu“ po pozbavení osobnej slobody, treba zdôrazniť, že toto právo nevyhnutne nevyžaduje, aby sa prístup k obhajcovi konkretizoval okamžite, to znamená v samotnom okamihu tohto pozbavenia osobnej slobody.

74

V tejto súvislosti z judikatúry ESĽP týkajúcej sa článku 6 Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú odkazuje odôvodnenie 12 smernice 2013/48, vyplýva, že pokiaľ ide o právo na pomoc obhajcu v zmysle odseku 3 písm. c) tohto článku 6, prehliadka vykonaná počas cestnej kontroly, pri ktorej došlo k sebaobviňujúcim vyhláseniam, nevykazuje žiadne významné obmedzenie slobody konania dotknutej osoby, ktoré by mohlo byť dostatočné na to, aby bola právna pomoc povinnou už v tomto štádiu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 18. februára 2010, Zaichenko v. Rusko, CE:ECHR:2010:0218JUD003966002, body 47 a 48).

75

Vo všeobecnosti platí, že na účely určenia, či neexistencia prístupu k obhajcovi pri osobnej prehliadke a zaistení nezákonného majetku zbavila podozrivú alebo obvinenú osobu práva zaručeného v článku 3 smernice 2013/48, treba zohľadniť ustanovenia odseku 1 tohto článku, ktorý vyžaduje preskúmať, či bol tento prístup poskytnutý v takom čase a takým spôsobom, ktorý podozrivej alebo obvinenej osobe umožní reálne a účinne vykonávať ich právo na obhajobu.

76

V predmetnom prípade prináleží príslušnému súdu, aby v súlade s vnútroštátnym právom vykonal potrebné overenia, pričom zohľadní všetky okolnosti, ktoré sú v tejto súvislosti relevantné. Konkrétne bude musieť overiť, či prítomnosť obhajcu v okamihu osobnej prehliadky vykonanej u AB a po nej nasledujúceho zaistenia zakázaných látok bola objektívne nevyhnutná na účely účinného zabezpečenia práva tejto osoby na obhajobu.

77

V tejto súvislosti treba spresniť, že s výhradou overenia zo strany príslušného vnútroštátneho súdu sa opatrenia, ktorým bol AB podrobený, a priori nezdajú byť prijatými v takom kontexte, že by v okamihu, keď k nim došlo, dotknutá osoba mala mať právo na prístup k obhajcovi v zmysle článku 3 smernice 2013/48.

78

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že článok 3 smernice 2013/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že podozrivú alebo obvinenú osobu možno v prípravnom konaní v rámci trestného konania podrobiť osobnej prehliadke a zaistiť jej nezákonný majetok bez toho, aby táto osoba mala právo na prístup k obhajcovi, a to pod podmienkou, že z preskúmania všetkých relevantných okolností vyplýva, že takýto prístup nie je nevyhnutný na to, aby uvedená osoba mohla reálne a účinne vykonávať svoje právo na obhajobu.

79

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa zásady právneho štátu majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave a judikatúre, podľa ktorých vnútroštátny súd „nemá… právomoc preskúmavať úkon, ktorým bolo osobe priznané postavenie obvineného, a to napriek tomu, že… od tohto formálneho úkonu závisí, či sa [tejto osobe] prizná právo na obhajobu v prípade, že sú vo vzťahu k ne[j] na účely vyšetrovania vykonané donucujúce opatrenia“.

80

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú (uznesenie z 27. marca 2023, Belgische Staat, C‑34/22, EU:C:2023:263, bod 43 a citovaná judikatúra).

81

Vzhľadom na to, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu slúži ako základ tohto konania pred Súdnym dvorom, je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd poskytol aspoň minimálne vysvetlenia k dôvodom výberu ustanovení práva Únie, ktorých výklad žiada, ako aj súvislosti, ktoré vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore, ktorý mu bol predložený (pozri v tomto zmysle uznesenie z 27. marca 2023, Belgische Staat, C‑34/22, EU:C:2023:263, bod 44 a citovanú judikatúru).

82

V predmetnom prípade piata otázka všeobecne odkazuje na „zásady právneho štátu“, pričom navyše návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje uvedenie dôvodov, ktoré viedli vnútroštátny súd k tomu, aby sa v rámci tejto otázky opýtal na výklad týchto „zásad“, a teda Súdny dvor nemôže posúdiť, v akom rozsahu je odpoveď na uvedenú otázku nevyhnutná na to, aby mohol Súdny dvor vydať svoje rozhodnutie v rámci sporu vo veci samej.

83

Z uvedeného vyplýva, že piata otázka je neprípustná.

84

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: