Skutočne môže byť páchateľ trestného činu svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci?

 

V pred­met­nom prís­pev­ku si do­vo­lím, as­poň v zá­klad­nej ro­vi­ne, vy­slo­viť ur­či­té vý­hra­dy k člán­ku JUDr. Ma­tú­ša Har­ka­bu­sa (Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra SR), kto­rý bol uve­rej­ne­ný v ča­so­pi­se Ma­gis­ter Of­fi­cio­rum, ap­ríl 2012 (dos­tup­ný aj na www.ucps.sk), s náz­vom „Lik­vi­dá­cia dô­ka­zov zo stra­ny pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti a prin­cíp ne­mo te­ne­tur se ip­sum ac­cu­sa­re“

 Autor, JUDr. Ma­túš Har­ka­bus, sa vo svo­jom člán­ku za­obe­rá prí­pa­dom, v kto­rom sub­jekt krá­tia­ci da­ne v prí­pa­de ozná­me­nia za­ča­tia vý­ko­nu da­ňo­vej kon­tro­ly krát­ko po tom­to zis­te­ní, po­dá tres­tné ozná­me­nie, v kto­rom uve­die, že bo­li od­cu­dze­né všet­ky úč­tov­né dok­la­dy, nap­rík­lad zo za­par­ko­va­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Nás­led­ne je za­ča­té tres­tné stí­ha­nie pre pre­čin krá­de­že, kto­ré vy­ús­ti do je­ho pre­ru­še­nia z dô­vo­du, že sa ne­zis­ti­li sku­toč­nos­ti op­ráv­ňu­jú­ce vy­ko­nať tres­tné stí­ha­nie pro­ti ur­či­tej oso­be. V prie­be­hu tres­tné­ho stí­ha­nia je ozna­mo­va­teľ (fik­tív­ny poš­ko­de­ný) vy­po­čú­va­ný v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka – poš­ko­de­né­ho po úpl­nom zá­kon­nom pou­če­ní v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a aj o tres­tných nás­led­koch kri­vej vý­po­ve­de. Autor si nás­led­ne kla­die otáz­ku, či je mož­né oso­bu po­dá­va­jú­cu vy­mys­le­né tres­tné ozná­me­nie s cie­ľom za­ta­jiť exis­ten­ciu po­ten­ciál­nych dô­ka­zov pro­ti nej v inej tres­tnej ve­ci a nep­rav­di­vo vy­po­ve­da­jú­cu v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka tres­tne stí­hať a ak áno pre aký trest­ný čin.

 Autor pri­chá­dza k prek­va­pi­vé­mu (a neu­ve­ri­teľ­né­mu) ná­zo­ru, že ta­kú­to oso­bu je mož­né tres­tne stí­hať za spá­chanie tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák., pre­to­že v ta­kom­to prí­pa­de nej­de o po­ru­še­nie zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ňo­va­niu. Ten­to fakt je pod­ľa auto­ra kľú­čo­vým, pre­to­že ide o ak­tív­ne ko­na­nie pá­cha­te­ľa, pá­chanie tres­tných či­nov po­doz­ri­vou oso­bou ale­bo ob­vi­ne­ným v úmys­le za­ta­jiť us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy, prí­pad­ne tie­to ov­plyv­niť. Ak sa pre­to, pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, mô­že ta­ká­to oso­ba do­pus­tiť iných tres­tných či­nov (nap­rík­lad faľ­šo­va­nia ve­rej­nej lis­ty, res­pek­tí­ve kri­vé­ho ob­vi­ne­nia) mô­že sa do­pus­tiť aj tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák., pre­to­že aj tu ide o vy­bo­če­nie z me­dzí riad­nej ob­ha­jo­by. Autor te­da dos­pel k zá­ve­ru, že ak pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne) sám prí­de po­dať tres­tné ozná­me­nie, v kto­rom ve­do­me ľži­vo uvá­dza, že mu bo­li úč­tov­né dok­la­dy od­cu­dze­né a to z cie­ľom, aby sa vy­hol prí­pad­né­mu tres­tné­mu pos­ti­hu za spá­chanie tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a ten­to vý­my­sel nás­led­ne potvr­dí aj v zá­pis­ni­ci o vý­po­ve­di sved­ka – poš­ko­de­né­ho, do­pus­tí sa tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák., pre­to­že v ta­kom­to prí­pa­de štát pá­cha­te­ľa ni­ja­ko ne­nú­ti pos­kyt­núť dô­ka­zy pro­ti se­be.

 Ten­to ná­zor auto­ra po­va­žu­jem za ab­so­lút­ne nes­práv­ny, úče­lo­vý a neak­cep­to­va­teľ­ný.

 V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že autor, cel­kom ne­po­cho­pi­teľ­ne, opo­me­nul pod­stat­ný roz­diel, kto­rý je me­dzi tres­tným či­nom kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák. a všet­ký­mi os­tat­ný­mi tres­tný­mi čin­mi, kto­ré vo svo­jom člán­ku spo­mí­na (nap­rík­lad tres­tným či­nom kri­vé­ho ob­vi­ne­nia, ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, či fal­šo­va­nia ve­rej­nej lis­ti­ny). Ten­to roz­diel spo­čí­va v sub­jek­te tres­tné­ho či­nu, te­da v tom, že tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák. sa mô­že do­pus­tiť iba „sve­dok“ (kým zvyš­ných tres­tných či­nov sa mô­že do­pus­tiť „kto­koľ­vek“). Autor sa vo svo­jom člán­ku vô­bec ne­zao­be­rá prob­le­ma­ti­kou sub­jek­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák. a vô­bec sa ne­po­kú­ša vy­me­dziť po­jem „sve­dok“ (nap­rík­lad na pod­kla­de práv­nej teórie, či as­poň praxe). Ak by tak uro­bil, mu­sel by dos­pieť k zá­ve­ru, že pre po­sú­de­nie otáz­ky, kto­rú si kla­die (t. j., či sa pá­cha­teľ mô­že ale­bo ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, keď kla­me, že mu bo­li úč­tov­né dok­la­dy od­cu­dze­né) je bez vý­zna­mu, či sa pá­cha­teľ dos­ta­ví sám dob­ro­voľ­ne po­dať lži­vé tres­tné ozná­me­nie a nás­led­ne kri­vo vy­po­ve­dá ako sve­dok, res­pek­tí­ve, či je pred­vo­la­ný (a tým nú­te­ný) k po­da­niu sve­dec­kej vý­po­ve­de. Tá­to kon­cep­cia auto­ra je pre­to vy­slo­ve­ne nes­práv­na.

 Trest­ný po­ria­dok a ani Trest­ný zá­kon sí­ce ne­de­fi­nu­je po­jem „sve­dok“, av­šak z ob­sa­hu us­ta­no­ve­nia § 127 ods. 1 Tr. por. sa vo všeo­bec­nos­ti (teóriou ale aj praxou) vy­vo­dzu­je (a to je pre po­su­dzo­va­ný prí­pad naj­pod­stat­nej­šie), že sve­dok je fy­zic­ká oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa (k poj­mu sve­dok poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P. a kol. Tres­tní řád. Ko­men­tář. 2. vy­dá­ní. Pra­ha, C.H. Beck 1997, s. 484 a nasl., Po­lák, P.: Sve­dok v tres­tnom ko­na­ní, Euro­ko­dex 2011, s. 90 a nasl.). Sved­kom te­da ne­mô­že byť po­doz­ri­vý a ani ob­vi­ne­ný a to ani v po­me­re k os­tat­ným spolu­ob­vi­ne­ným po­kiaľ je­ho tres­tné stí­ha­nie ne­bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né, res­pek­tí­ve po­kiaľ ne­bo­la je­ho tres­tná vec vy­lú­če­ná na sa­mos­tat­né ko­na­nie (v ta­kých­to prí­pa­doch už nej­de o tres­tnú vec ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že je­ho tres­tná vec buď už prá­vop­lat­ne skon­či­la ale­bo bo­la osa­mos­tat­ne­ná na zá­kla­de uz­ne­se­nia o vy­lú­če­ní ve­ci).

 Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že sve­dok mu­sí byť vždy oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa. To­to kon­šta­to­va­nie je na­po­kon cel­kom lo­gic­ké a vy­chá­dza zo zá­sa­dy, že nik­to ne­mô­že byť sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci (vlas­tnou tres­tnou ve­cou sa tu ro­zu­mie spá­chanie tres­tné­ho či­nu pá­cha­te­ľom, pri­čom je bez vý­zna­mu, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú ve­do­mosť o tej­to tres­tnej čin­nos­ti a o jej pá­cha­te­ľo­vi, te­da, či je im pá­cha­teľ zná­my ale­bo nez­ná­my, prí­pad­ne či už as­poň ve­dú tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci tres­tnej čin­nos­ti pá­cha­te­ľa, res­pek­tí­ve o nej za­tiaľ žiad­ne in­for­má­cie ne­ma­jú). Dôs­led­kom tej­to zá­sa­dy je po­tom aj to, že vý­po­veď oso­by, kto­rá na­priek to­mu, že je sa­ma pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu, bo­la or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­tá na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka (a je bez vý­zna­mu, či sa tak sta­lo pre­to, že or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní chcel, aby sa ta­ká­to oso­ba us­ved­či­la zo spá­chania tres­tné­ho či­nu sve­dec­kou vý­po­ve­ďou, res­pek­tí­ve vô­bec ne­mal ve­do­mosť, že by moh­lo ísť o po­doz­ri­vú oso­bu) je v ďal­šom ko­na­ní (a to tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj v ko­na­ní pred sú­dom) ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ná a ne­ma­la by sa ani na­chá­dzať vo vy­šet­ro­va­com spi­se (k uve­de­né­mu poz­ri aj ju­di­ka­tú­ru, nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5 Tz 27/2004).

 Na­po­kon, aj z hľa­dis­ka pro­ces­né­ho je nep­ri­ja­teľ­né, aby jed­na a tá is­tá oso­ba ma­la v jed­nom a tom is­tom ko­na­ní dve od­liš­né pro­ces­né pos­ta­ve­nia a to naj­skôr pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka a nes­kôr aj pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho. Ak te­da je naj­skôr ur­či­tá oso­ba vy­po­ču­tá ako sve­dok a nes­kôr je tej­to oso­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie, nie je mož­né ta­kú­to oso­bu ďa­lej po­va­žo­vať za sved­ka (a to ani do mi­nu­los­ti, t. j. vy­chá­dza sa z to­ho, že ta­ká­to oso­ba nik­dy ne­bo­la sved­kom a to ani vte­dy, keď vy­po­ve­da­la na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka) a ako už bo­lo uve­de­né, jej vý­po­veď, kto­rú uro­bi­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka nie je mož­né v ďaľ­šom ko­na­ní pou­žiť (ta­ká­to vý­po­veď je ab­so­lút­ne neú­čin­ným dô­ka­zom).

 Z uve­de­né­ho po­tom ply­nie, že fy­zic­ká oso­ba sa nes­tá­va sved­kom len pre­to, že ju or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­je na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka a pou­čí ju o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka. Vý­sluch sved­ka je len pro­ces­ný in­šti­tút (dô­kaz­ný pros­trie­dok) up­ra­ve­ný Tres­tným po­riad­kom, av­šak po­jem „sve­dok“ má svoj vlast­ný auto­nóm­ny hmot­nop­ráv­ny vý­znam, na­koľ­ko ide o ob­li­ga­tór­ny znak skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 ods. 1 Tr. zák. Či sa ur­či­tá oso­ba mô­že ale­bo ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák. te­da ne­zá­vi­sí len od to­ho, či ta­ká­to oso­ba bo­la vy­po­ču­tá or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka a vy­po­ve­da­la nep­rav­du o pod­stat­nej okol­nos­ti a to aj na­priek pou­če­niu, ale zá­vi­sí aj od to­ho, či ta­ká­to oso­ba mô­že vô­bec byť po­va­žo­va­ná za sved­ka (mať pos­ta­ve­nie sved­ka), t. j. či spĺňa ná­le­ži­tos­ti poj­mu „sve­dok“ ako sub­jek­tu skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 ods. 1 Tr. zák.

 Ale­bo po­ve­da­né inak, z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho ne­mož­no nik­dy pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu po­va­žo­vať za sved­ka vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci a to ani vte­dy nie, ak bol vy­po­ču­tý or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka. Keď­že sved­kom mô­že byť len oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa, ne­mô­že sa pá­cha­teľ nik­dy vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák., pre­to­že nespĺňa ná­le­ži­tos­ti sub­jek­tu toh­to tres­tné­ho či­nu a je bez vý­zna­mu, či bol ale­bo ne­bol riad­ne pou­če­ný pod­ľa us­ta­no­ve­ní o sved­ko­vi a o po­vin­nos­ti vy­po­ve­dať prav­di­vo.

 Aby sme ne­zos­ta­li len pri teó­rii, mož­no uviesť aj roz­hod­nu­tie z praxe a to kon­krét­ne ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR (sp. Zn. 11 Tcu 130/2004, roz­hod­nu­tie zo dňa 21.07.2004). Naj­vyš­ší súd ČR vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry zhr­nul do nas­le­dov­nej práv­nej ve­ty:

 I. Pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de spá­cha­né­ho oso­bou v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka mô­že byť iba ten, kto vlas­tný­mi zmys­la­mi vní­mal sku­toč­nos­ti tý­ka­jú­ce sa či­nu spá­cha­né­ho inou oso­bou a o tých­to sku­toč­nos­tiach vy­po­ve­dal pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní nep­rav­du, prí­pad­ne za­ml­čal okol­nosť vý­znam­nú pre ich roz­hod­nu­tie.

 II. Ak je však ako sve­dok vy­po­čú­va­ná oso­ba, kto­rá spá­cha­la trest­ný čin, oh­ľad­ne kto­ré­ho po­dá­va sve­dec­tvo, po­tom sa tá­to oso­ba nep­rav­di­vou sve­dec­kou vý­po­ve­ďou uro­be­nou po riad­nom pou­če­ní, vrá­ta­ne prá­va od­oprieť vý­po­veď, ne­do­púš­ťa ko­na­nia napĺňa­jú­ce­ho skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Z hľa­dis­ka ob­jek­tív­nej strán­ky toh­to tres­tné­ho či­nu to­tiž mô­že uviesť nep­rav­du o okol­nos­ti vý­znam­nej pre roz­hod­nu­tie or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní len oso­ba od­liš­ná od oso­by pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, nie však sa­mot­ný pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu.

 Naj­vyš­ší súd ČR k uve­de­né­mu do­dá­va, že ok­ruh pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de je tu zú­že­ný len na oso­by, kto­ré ako sved­ko­via vy­po­ve­da­jú nep­rav­du, av­šak sa­mi nie sú pá­cha­teľ­mi tres­tné­ho či­nu, kto­rej sa ich sve­dec­ká vý­po­veď tý­ka. Pred­met­nú ju­di­ka­tú­ru tu mož­no dopl­niť, že zá­ve­ry uve­de­né vy­ššie v práv­nych ve­tách pla­tia bez oh­ľa­du na to, či je pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu pred­vo­la­ný vy­po­ve­dať ako sve­dok or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sa pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu sám dos­ta­ví k or­gá­nu čin­né­mu v tres­tnom ko­na­ní a do­ža­du­je sa to­ho, aby vy­po­ve­dal v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (nap­rík­lad ide o ak­tív­ny spô­sob ob­ha­jo­by pá­cha­te­ľa, kto­rý chce tak­to zviesť or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na fa­loš­nú sto­pu).

 Tie­to práv­ne zá­ve­ry vy­plý­va­jú aj zo star­šej ju­di­ka­tú­ry (ju­di­ka­tú­ry z pred ro­ku 1938), kto­rá tak­tiež vy­chá­dza­la z to­ho, že ak má byť sve­dec­tvo sve­dec­tvom, mu­sí vý­po­veď po­chá­dzať od oso­by od­liš­nej od pá­cha­te­ľa (R 1014/1886). Poj­mu sve­dok ne­zod­po­ve­dá vý­sluch oso­by, kto­rú súd vy­po­čul ako sved­ka, pre­to­že mal za to, že na tres­tnom či­ne nie je zú­čas­tne­ná, ak v sku­toč­nos­ti bo­la buď pá­cha­te­ľom ale­bo účas­tní­kom, ne­zá­le­ží na tom, či bol vy­po­čú­va­ný riad­ne pou­če­ný (R 1785/1924). Sve­dec­tvom nie je vý­po­veď oso­by, kto­rá je po­doz­ri­vá z účas­ti na tres­tnom či­ne, pri­čom ne­zá­le­ží na tom, či bo­la vy­po­ču­tá vo for­me sve­dec­kej vý­po­ve­de (R 906/1922). Za sve­dec­kú vý­po­veď nie je mož­né pok­la­dať vý­po­veď oso­by, kto­rá bo­la po­doz­ri­vá, že sa­ma spá­cha­la trest­ný čin, o kto­rom bo­la vy­po­čú­va­ná, ak bo­la jej sve­dec­ká vý­po­veď v sku­toč­nos­ti ob­ha­jo­bou pá­cha­te­ľa. Tú­to vý­ho­du (te­da ne­mož­nosť pok­la­dať ta­kú­to vý­po­veď za vý­po­veď sved­ka) však po­ží­va len oso­ba, kto­rá ta­kou vý­po­ve­ďou chrá­ni se­ba, pre­to­že sa sub­jek­tív­ne cí­ti byť vin­ná a prav­du za­krý­va pre­to, aby ne­vyš­la naj­avo jej vlas­tná vi­na (Zm 523/1929).

 Mož­no pre­to zhr­núť, že ak pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu vy­po­ve­dá ako sve­dok o okol­nos­tiach, kto­ré sa tý­ka­jú je­ho vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti, ide len for­mál­ne o sve­dec­kú vý­po­veď, pre­to­že ob­sa­ho­vo ide o spô­sob ob­ha­jo­by pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu (a je jed­no, či je ta­ká­to sve­dec­ká vý­po­veď uro­be­ná v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré sa ve­die pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne ale­bo pre pá­cha­te­ľom vy­mys­le­ný trest­ný čin, aby ním za­kr­yl trest­ný čin, kto­ré­ho sa do­pus­til – v obid­voch prí­pa­doch ide o vy­po­ve­da­nie nep­rav­dy z dô­vo­du za­kry­tia vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti, t. j. v oboch prí­pa­doch ide o tres­tné ve­ci tý­ka­jú­ce sa pá­cha­te­ľa.)

 V tom­to sme­re je nut­né uviesť aj to, že pri oso­be tres­tne stí­ha­nej pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, kto­rá ma­la nep­rav­di­vo po­pí­sať okol­nos­ti spá­chania ur­či­tej tres­tnej čin­nos­ti, mu­sia or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­rie­šiť ako pred­bež­nú otáz­ku, či nie je sa­ma jej pá­cha­te­ľom. V ta­kom­to prí­pa­de by ne­moh­la byť tres­tne zod­po­ved­ná za uve­de­ný trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de (poz­ri k to­mu nap­rík­lad roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Hrad­ci krá­lo­vé – po­boč­ky v Par­du­bi­ciach sp. zn. 13 To 63/2006 – ju­di­ka­tú­ry R 59/2006).

 Ak všet­ky vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti ap­li­ku­je­me na po­su­dzo­va­ný prí­pad pá­cha­te­ľa, kto­rý sa do­pus­tí tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a aby ne­doš­lo k je­ho od­ha­le­niu po­da­ná tres­tné ozná­me­nie z od­cu­dzenia úč­tov­ných dok­la­dov, čo nás­led­ne zo­pa­ku­je v pro­ces­nej vý­po­ve­di sved­ka s tým, že ide o nep­rav­di­vú sve­dec­kú vý­po­veď, na­koľ­ko úč­tov­né dok­la­dy nap­rík­lad scho­val, zni­čil ale­bo poš­ko­dil, mu­sí­me dos­pieť k zá­ve­ru, že sa v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák., pre­to­že tá­to je­ho sve­dec­ká vý­po­veď sa tý­ka­la je­ho vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti. Ide o spô­sob ob­ha­jo­by pá­cha­te­ľa, kto­rá spo­čí­va­la v ni­če­ní, či skrý­va­ní dô­ka­zov – úč­tov­ných dok­la­dov a v nás­led­nom le­ga­li­zo­va­ní zmiz­nu­tia úč­tov­ných dok­la­dov pros­tred­níc­tvom po­da­nia vy­mys­le­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia.

 Ak oso­ba nap­rík­lad scho­vá, zni­čí ale­bo poš­ko­de­ní úč­tov­né dok­la­dy, ide o po­doz­re­nie mi­ni­mál­ne zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 ods. 2 písm. b) Tr. zák. (nap­rík­lad neu­pot­re­bi­teľ­nosť úč­tov­ných dok­la­dov v zmys­le tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty mô­že spo­čí­vať aj v ich scho­va­ní, či za­ta­je­ní) a te­da ak vy­po­ve­dá o úč­tov­ných dok­la­doch v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre trest­ný čin krá­de­že, kto­rá je vy­mys­le­ná sa­mot­ným pá­cha­te­ľom, tak vy­po­ve­dá o svo­jej tres­tnej tres­tnej čin­nos­ti a to nep­rav­di­vo, pre­to­že opak by zna­me­nal je­ho tres­tné stí­ha­nie. Z hľa­dis­ka skut­ko­vé­ho te­da ide o vý­sluch pá­cha­te­ľa ako sved­ka, kto­rý vy­po­ve­dá o ve­ci (úč­tov­ných dok­la­doch), vo­či kto­rej (ale­bo na kto­rej) sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad zni­če­nia úč­tov­ných dok­la­dov) a je bez vý­zna­mu, že for­mál­ne (z hľa­dis­ka práv­nej kva­li­fi­ká­cie) sa ve­die tres­tné stí­ha­nie pre vy­mys­le­ný trest­ný čin krá­de­že (pá­cha­teľ vy­po­ve­dá vo ve­ci „zmiz­nu­tia“ úč­tov­ných dok­la­dov, kto­ré „zmiz­li“ vďa­ka ne­mu a pou­ži­tá práv­na kva­li­fi­ká­cia sa od­ví­ja len od je­ho ne­po­rav­di­vej vý­po­ve­de le­bo inak by mu­sel od­hliť svo­ju tres­tnú čin­nosť). Vzhľa­dom na uve­de­né tre­ba zo­pa­ko­vať, že je bez vý­zna­mu, či sa na vý­sluch sved­ka dos­ta­ví pá­cha­teľ bez pred­vo­la­nia (dob­ro­voľ­ne, či ini­cia­tív­ne) ale­bo až na pred­vo­la­nie or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní. Po­da­nie ľži­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia je tak sú­čas­ťou do­kon­čo­va­nia už spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a úč­tov­nej evi­den­cie) a pre­to sa pá­cha­teľ ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, na­koľ­ko, ako už bo­lo uve­de­né, ne­mô­že byť, ob­sa­ho­vo, sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci (nespĺňa te­da ná­le­ži­tos­ti sub­jek­tu toh­to tres­tné­ho či­nu).

 Ide o ob­dob­nú si­tuáciu ako v prí­pa­doch, kde po­da­nie ľži­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia a nás­led­ná nep­rav­di­vá sve­dec­ká vý­po­veď je pria­mo sú­čas­ťou pá­chania iné­ho tres­tné­ho či­nu a ta­ké­to nep­rav­di­vé tres­tné ozná­me­nie je ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom do­ko­na­nia toh­to iné­ho tres­tné­ho či­nu. Ty­pic­kým prí­pa­dom je tu spá­chanie tres­tné­ho či­nu pois­ťo­va­cie­ho pod­vo­du, kde k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu (vy­pla­te­niu pois­tné­ho pl­ne­nia) sa čas­to vy­ža­du­je aj po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia a nás­led­né ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia (po­mer­ne bež­ný­mi sú prí­pa­dy, v kto­rých pá­cha­teľ v úmys­le vy­lá­kať pois­tné pl­ne­nie fin­gu­je, že mu bo­lo od­cu­dze­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, pri­čom pre vy­pla­te­nie pois­tné­ho pl­ne­nia sa vy­ža­du­je po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia pre spá­chanie tres­tné­ho či­nu krá­de­že). Ani v ta­kých­to prí­pa­doch sa pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu pois­ťo­va­cie­ho pod­vo­du ne­do­púš­ťa tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de (a to na­priek to­mu, že ta­ký­to pá­cha­teľ vo vy­mys­le­nej tres­tnej ve­ci krá­de­že vy­po­ve­dá nás­led­ne v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka – poš­ko­de­né­ho), pre­to­že ide o je­ho vlas­tnú tres­tnú čin­nosť (spá­chanie pois­ťo­va­cie­ho pod­vo­du) a vy­mys­le­né tres­tné ozná­me­nie je tu pros­tried­kom na do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu a je je­ho sú­čas­ťou (ani tu pá­cha­teľ ne­mô­že byť zá­ro­veň sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci).

 Aby sme sa vrá­ti­li k úč­tov­ným dok­la­dom, rov­na­ké to bu­de aj v prí­pa­doch, v kto­rých sa už nap­rík­lad ve­die tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a pá­cha­teľ toh­to tres­tné­ho či­nu sa dob­ro­voľ­ne dos­ta­ví, ne­chá sa vy­po­čuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a uve­die, že ne­mô­že pred­lo­žiť úč­tov­né dok­la­dy, le­bo mu bo­li od­cu­dze­né (v sku­toč­nos­ti ich pri­tom zni­čil). Ani za ta­kej­to si­tuácie sa ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, pre­to­že je sám pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne. Nech tu či­ta­te­ľa ne­mý­li to, že v tom­to prí­pa­de sa ve­die tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne a v prí­pa­de uve­de­nom vy­ššie pre vy­mys­le­ný trest­ný čin krá­de­že. To je len for­mál­ne pou­ži­tie ur­či­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie v tres­tnom ko­na­ní, av­šak hmot­nop­ráv­ne sú tie­to prí­pa­dy rov­na­ké v tom, že sa tý­ka­jú kon­krét­nej tres­tnej čin­nos­ti, kto­rej sa do­pus­ti­la oso­ba, kto­rá je oh­ľad­ne tej­to tres­tnej čin­nos­ti vy­po­čú­va­ná ako sve­dok (to, že sa nap­rík­lad ve­die tres­tné stí­ha­nie pre vy­mys­le­ný trest­ný čin krá­de­že vy­plý­va len z ne­ve­do­mos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní o tres­tnej čin­nos­ti vy­po­čú­va­nej oso­by, av­šak ne­me­ní to nič na tom, že sa ce­lé to­to vy­mys­le­né ko­na­nie ve­die prá­ve a len pre­to, že k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, zo stra­ny vy­po­čú­va­nej oso­by, doš­lo. Prá­ve pre­to sa aj ta­ké­to prí­pa­dy po­va­žu­jú za ve­ci, kto­ré sa tý­ka­jú tres­tnej čin­nos­ti oso­by, kto­rá vy­po­ve­dá ako sve­dok, a pre­to sa ani v ta­kých­to ve­ciach ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de, pre­to­že hmot­nop­ráv­ne, nej­de o sved­ka ale o pá­cha­te­ľa).

 Len pre úpl­nosť mož­no do­dať, že tres­tné prá­vo pa­mä­tá aj na ta­ké­to prí­pa­dy, v kto­rých pá­cha­te­lia tres­tných či­nov ni­čia dô­ka­zy (nap­rík­lad úč­tov­né dok­la­dy), res­pek­tí­ve sa inak sna­žia za­ta­jiť svo­ju tres­tnú čin­nosť a sťa­žiť tak jej ob­jas­ňo­va­nie. V ta­kých­to prí­pa­doch ide o tzv. ko­lúz­ne ko­na­nie zo stra­ny pá­cha­te­ľa, kto­ré mô­že byť, po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, dô­vo­dom väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. Prá­ve to­to je in­šti­tút, kto­rým Trest­ný po­ria­dok do­ká­že eli­mi­no­vať nap­rík­lad ni­če­nie dô­ka­zov zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho a nie trest­ný pos­tih za je­ho nep­rav­di­vú sve­dec­kú vý­po­veď oh­ľad­ne sku­toč­nos­tí, kto­ré sa tý­ka­jú je­ho vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti. To na­po­kon vy­plý­va aj z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry (nap­rík­lad Man­dák,V.: Me­ze tres­tní ob­ha­jo­by – nás­tin zá­klad­ných otá­zek, Tres­tnep­ráv­ní re­vue č. 7/2003), že len in­šti­tú­tom väz­by (te­da nie hmot­nop­ráv­ne ako sa­mos­tat­ný trest­ný čin) sú pos­tih­nu­teľ­né ko­na­nia pá­cha­te­ľa, kto­rých sa do­púš­ťa po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad za­hlá­dzanie stôp tres­tné­ho či­nu, ni­če­nie dô­ka­zov, vy­tvá­ra­nie si fa­loš­né­ho ali­bi a po­dob­ne).

 Sa­moz­rej­me, ak pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu prek­ro­čí me­dze riad­nej (prí­pus­tnej) ob­ha­jo­by mô­že sa do­pus­tiť iných (ďal­ších) tres­tných či­nov ok­rem to­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý spá­chal (nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia vo vzťa­hu k sved­ko­vi svoj­ho tres­tné­ho či­nu, či kri­vé­ho ob­vi­ne­nia a po­dob­ne).

 Na zá­ver je pot­reb­né zo­pa­ko­vať, že práv­ny ná­zor pre­zen­to­va­ný JUDr. Ma­tú­šom Har­ka­bu­som na mož­ný trest­ný pos­tih pá­cha­te­ľa za trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de v prí­pa­doch fin­go­va­nia krá­de­že úč­tov­ných dok­la­dov je vy­slo­ve­ne nes­práv­ny a vy­vo­lá­va skôr do­jem, že ide o úče­lo­vý vý­klad auto­ra v sna­he po­môcť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré nie sú schop­né preu­ká­zať tres­tnú čin­nosť pá­cha­te­ľa za spá­chanie da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu bez úč­tov­ných dok­la­dov da­ňo­vé­ho sub­jek­tu (česť vý­nim­kám, kto­rí do­ká­žu re­konštruo­vať úč­tov­níc­tvo da­ňo­vé­ho sub­jek­tu z iných zdro­jov, než z je­ho úč­tov­níc­tva) a pos­kyt­núť im as­poň „ne­ja­kú náp­lasť“ a to v po­do­be „od­stí­ha­nia“ pá­cha­te­ľa as­poň za trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de. Ta­ké­to úče­lo­vé vý­kla­dy je však nut­né od­miet­nuť.

 

Diskusia